POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
NA PÔSTNE OBDOBIE 2004


„Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ (Mt 18, 5)

Najdrahší bratia a najdrahšie sestry!

1. Pôsobivým obradom značenia popolom sa začína posvätné obdobie štyridsaťdňového pôstu, počas ktorého liturgia znova vyzýva veriacich na radikálne obrátenie, dôverujúc v Božie milosrdenstvo.
Tohoročná téma – „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5) – nám ponúka príležitosť zamyslieť sa nad situáciou detí, ktoré i dnes Ježiš pozýva k sebe a dáva za príklad tým, ktorí sa chcú stať jeho učeníkmi. Ježišove slová sú pre nás povzbudením, aby sme pozorne sledovali, ako sa zaobchádza s deťmi v našich rodinách, v spoločnosti a v Cirkvi. Zároveň sú podnetom znovu objaviť jednoduchosť a dôveru, ktorú si má veriaci pestovať, napodobňujúc tak Božieho Syna, ktorý mal spoločný osud s malými a chudobnými. V tejto súvislosti svätá Klára z Assisi s obľubou o ňom vravievala, že „bol uložený v jasliach, chudobný žil na svete a na kríži ostal nahý“ (Testament, Františkánske pramene, 2841).
Ježiš miloval deti a mal v nich zaľúbenie „pre ich jednoduchosť a radosť zo života, pre ich spontánnosť a ich vieru plnú údivu“ (Anjel Pána 18. 12. 1994). Preto si želá, aby im ľudské spoločenstvo otvorilo svoju náruč a svoje srdce tak ako on: „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5). K deťom Ježiš priraďuje aj „najmenších bratov“, teda trpiacich, biednych, hladných a smädných, cudzincov, nahých, chorých, väznených. Prijať ich a milovať alebo naopak chovať sa k nim ľahostajne či odmietavo znamená správať sa rovnako i k nemu, pretože on je v nich osobitným spôsobom prítomný.

2. Evanjelium rozpráva o Ježišovom detstve v chudobnom dome v Nazarete, kde sa, poslušný svojim rodičom, „vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí” (Lk 2, 52). Tým, že sa stal dieťaťom, chcel mať účasť na ľudskej skúsenosti. Svätý Pavol o ňom píše: „...zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži” (Fil 2, 7–8). Keď dvanásťročný Ježiš zostal v jeruzalemskom chráme, povedal rodičom, ktorí ho s úzkosťou hľadali: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” (Lk 2, 49). Skutočne, celý jeho život bol poznačený dôveryplnou a synovskou podriadenosťou nebeskému Otcovi. „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo” (Jn 4, 34), vravieval.
V rokoch svojho verejného účinkovania niekoľkokrát opakoval, že iba tí, ktorí budú ako deti, vojdú do nebeského kráľovstva (porov. Mt 18, 3; Mk 10, 15; Lk 18, 17; Jn 3, 3). Podľa jeho slov je dieťa výrečným obrazom učeníka, povolaného s detskou odovzdanosťou nasledovať svojho Majstra: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve” (Mt 18, 4).
Stať sa malými a prijímať malých, to sú dve stránky jediného učenia, ktoré Pán aj v našich časoch predkladá svojim učeníkom. Iba ten, kto sa stane malým, dokáže s láskou prijímať tých „najmenších bratov“.

3. Mnohí veriaci sa usilujú verne nasledovať toto Pánovo učenie. Chcem spomenúť predovšetkým rodičov, ktorí neváhajú vziať na seba bremeno mnohopočetnej rodiny, matky a otcov, ktorí namiesto toho, aby dali prednosť úspechu a kariére vo svojom povolaní, snažia sa odovzdať svojim deťom ľudské a náboženské hodnoty, ktoré dajú ich životu pravý zmysel.
S vďačným obdivom myslím na tých, ktorí sa starajú o výchovu detí v zložitých podmienkach a zmierňujú utrpenie detí a ich príbuzných spôsobené konfliktmi a násilím, nedostatkom jedla a vody, nútenou emigráciou a mnohými inými formami nespravodlivosti jestvujúcej vo svete.
Popri tejto veľkodušnosti však možno pozorovať aj prejavy egoizmu u tých, ktorí deti „neprijímajú“. Jestvujú totiž mladiství hlboko zranení násilím dospelých: sexuálnym zneužívaním, vtiahnutím do prostitúcie, predaja a užívania drog. Sú tu i deti, ktoré musia pracovať alebo ich zverbovali do vojny; nevinní, ktorí sú navždy poznačení rozpadom svojej rodiny; maličkí postihnutí hanebným obchodom s orgánmi a ľuďmi. A čo povedať o tragédii aidsu s jeho ničivými dôsledkami v Afrike? Hovorí sa o miliónoch ľudí postihnutých touto pohromou, z ktorých mnohí sú ňou nakazení už od narodenia. Ľudstvo nemôže zatvárať oči pred touto skľučujúcou drámou!

4. Čo zlé tieto deti urobili, že si zaslúžili toľké utrpenie? Z ľudského pohľadu nie je ľahké, ba je dokonca nemožné odpovedať na túto znepokojujúcu otázku. Iba viera nám pomáha preniknúť do takej hlbokej priepasti utrpenia. Ježiš tým, že sa stal „poslušným až na smrť, až na smrť na kríži” (Flp 2, 8), prijal na seba ľudské utrpenie a prežiaril ho oslnivým svetlom vzkriesenia. Svojou smrťou naveky zvíťazil nad smrťou.
V Pôstnom období sa pripravujeme znovu prežívať veľkonočné tajomstvo, ktoré presvecuje nádejou celý náš život, dokonca i jeho najzložitejšie a najbolestnejšie stránky. Veľký týždeň nám opäť predkladá toto tajomstvo spásy prostredníctvom pôsobivých obradov Veľkonočného trojdnia.
Drahí bratia a drahé sestry, začnime túto pôstnu cestu s dôverou, oduševnení vrúcnou modlitbou, pokáním a pozornosťou voči tým, ktorí sú v núdzi. Nech sa Pôstne obdobie pre nás stane príležitosťou, aby sme v našom rodinnom i spoločenskom prostredí venovali deťom čo najväčšiu starostlivosť. Veď ony sú budúcnosťou ľudstva.

5. S jednoduchosťou, charakteristickou práve pre deti, sa v modlitbe Otčenáš obracajme k Bohu, oslovujúc ho, ako nás to naučil Ježiš, Abba, Otče. Nazývajúc Boha „naším Otcom“, vyznávame, že sme jeho deti a že sa cítime navzájom bratmi a sestrami. Takto bude pre nás ľahšie otvoriť si srdcia aj pre tých najmenších, ako nás k tomu vyzýva Ježiš: „Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5).

S týmto želaním a na príhovor Márie, matky Božieho Slova, ktoré sa stalo telom, a Matky celého ľudstva, zvolávam na každého z vás Božie požehnanie.

Vo Vatikáne 8. decembra 2003

JÁN PAVOL II.