Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI.
k 44. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania

29. apríla 2007, Štvrtá veľkonočná nedeľa

Duchovné povolanie v službe Cirkvi ako spoločenstva

Ctihodní bratia v biskupskej službe,
drahí bratia a sestry!
Každoročný Svetový deň modlitieb za duchovné povolania je vhodnou príležitosťou na objasnenie významu duchovných povolaní v živote a v poslaní Cirkvi a na zintenzívnenie našich modlitieb za to, aby vzrástol ich počet a kvalita. Na nastávajúci svetový deň by som chcel dať do pozornosti celého Božieho ľudu túto, nanajvýš aktuálnu tému: Duchovné povolanie v službe Cirkvi ako spoločenstva.
Minulý rok, keď som začal nový cyklus katechéz počas stredňajších generálnych audiencií, som sa venoval vzťahu medzi Kristom a Cirkvou. Pritom som pripomenul, že prvá kresťanská komunita ako jej pôvodné jadro vznikla vtedy, keď sa niekoľkí galilejskí rybári po stretnutí s Ježišom nechali získať jeho výzorom, jeho hlasom a prijali jeho naliehavú výzvu: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1, 17; porov. Mt 4, 19). Vskutku, Boh si vždy vyberal istých ľudí, aby s ním bezprostrednejšie spolupracovali na jeho spásnom pláne. V Starom zákone hneď na začiatku povolal Abraháma, aby vytvoril „veľký národ“ (Gn 12, 2), a následne povolal Mojžiša, aby oslobodil Izrael z otroctva v Egypte (porov. Ex 3, 10). Potom vybral ďalšie osoby, zvlášť prorokov, aby bránili a oživovali zmluvu s jeho ľudom. V Novom zákone Ježiš, prisľúbený Mesiáš, povolal jednotlivých apoštolov, aby boli s ním (porov. Mk 3, 14) a podieľali sa na jeho poslaní. Pri Poslednej večeri, keď ich poveril sláviť pamiatku jeho smrti a zmŕtvychvstania až do jeho slávneho príchodu na konci čias, obrátil sa ohľadne nich na Otca s touto naliehavou prosbou: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26). Poslanie Cirkvi teda spočíva na intímnom a vernom spoločenstve s Bohom. Konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium opisuje Cirkev ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“ (4), v ktorom sa odráža tajomstvo samotného Boha. To znamená, že sa v ňom odráža trojičná láska a vďaka pôsobeniu Ducha Svätého sú všetci členovia Cirkvi „jedným telom a jedným duchom“ v Kristovi. Predovšetkým vtedy, keď sa tento organicky štruktúrovaný ľud zhromaždí pod vedením svojich pastierov na slávení Eucharistie, žije tajomstvo spoločenstva s Bohom a s bratmi. Eucharistia je prameňom jednoty Cirkvi, za ktorú sa modlil Ježiš v predvečer svojho umučenia: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21). Toto intenzívne spoločenstvo napomáha rozkvet obetavých povolaní v službe Cirkvi: srdce veriaceho, naplnené božskou láskou, je pobádané do toho, aby sa úplne oddalo veci Božieho kráľovstva. Preto je pre podporu povolaní dôležitá pastorácia, v ktorej sa venuje pozornosť tajomstvu Cirkvi ako spoločenstva, lebo ten, kto žije v súdržnom, horlivom a spoluzodpovednom cirkevnom spoločenstve, zaiste sa aj ľahšie naučí rozoznávať Pánovo volanie. Starostlivosť o povolania si teda vyžaduje trvalú „výchovu“ k počúvaniu Božieho hlasu, ako to robil Eli, ktorý pomohol malému Samuelovi pochopiť, čo Boh od neho žiada, a ihneď to uskutočniť (porov. 1 Sam 3, 9). Poslušne a verne počúvať Boha nemôžeme inak ako v atmosfére intímneho spoločenstva s ním. A to sa realizuje predovšetkým v modlitbe. Podľa výslovného Pánovho príkazu musíme o dar povolaní v prvom rade všetci spoločne úpenlivo a vytrvalo prosiť „Pána žatvy“. Veď jeho výzva je v množnom čísle: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 38). Táto Pánova výzva zodpovedá štýlu modlitby Otčenáš (Mt 6, 9), ktorú nás naučil a ktorá podľa známeho Tertuliánovho výroku predstavuje „syntézu celého evanjelia“ (porov. De oratione 1, 6: CCL 1, 258). V tomto zmysle sa vysvetľuje aj ďalší Ježišov výrok:  „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18, 19). Dobrý pastier nás teda vyzýva, aby sme sa spoločne a vytrvalo modlili k nebeskému Otcovi za zoslanie povolaní do služby Cirkvi ako spoločenstva.
Druhý vatikánsky koncil, zhrnujúc pastoračné skúsenosti z minulých storočí, upozornil na význam výchovy budúcich kňazov, ako aj na význam autentického cirkevného spoločenstva. V tejto súvislosti sa v dekréte Presbyterorum ordinis dočítame: „Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera a v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju v Duchu Svätom privádzajú k Bohu Otcovi“ (6). Na toto koncilové tvrdenie sa odvoláva posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, ktorá zdôrazňuje, že kňaz je „služobníkom Cirkvi ako spoločenstva, lebo v spojení s biskupom a v úzkom vzťahu s ostatnými kňazmi vytvára jednotu cirkevného spoločenstva v súlade s rozličnými povolaniami, charizmami a službami“ (16). Je nevyhnutné, aby sa v rámci kresťanského ľudu každá služba a charizma zameriavala na úplné spoločenstvo a je úlohou biskupa a kňazov, aby ju podporovali v súlade so všetkými ostatnými povolaniami a cirkevnými službami. Aj zasvätený život je vo svojej podstate príkladom služby tomuto spoločenstvu, ako to objasnil v posynodálnej apoštolskej exhortácii Vita consecrata môj ctený predchodca Ján Pavol II.: „Zasvätený život dokazuje, že účasť na trojičnom spoločenstve môže vytrvalým rozvíjaním bratskej lásky, a to aj v spoločenstve, premeniť ľudské vzťahy a vytvoriť nový typ solidarity“ (41).
V centre každého kresťanského spoločenstva je Eucharistia, ktorá je prameňom a vrcholom života Cirkvi. Ak ten, kto sa dáva do služby evanjelia, žije z Eucharistie, napreduje v láske k Bohu a k blížnemu, a tak prispieva k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva. Možno potvrdiť, že „eucharistická láska“ je motívom a základom pre činnosť všetkých povolaní v Cirkvi, lebo – ako je napísané v encyklike Deus caritas est – povolania na kňazstvo a do iných funkcií a služieb prekvitajú uprostred Božieho ľudu tam, kde sú ľudia, cez ktorých Kristus prežaruje prostredníctvom svojho slova, vo sviatostiach a zvlášť v Eucharistii. A to preto, že „v liturgii Cirkvi, v jej modlitbe, v živom spoločenstve veriacich zakúšame Božiu lásku, vnímame prítomnosť Boha a týmto spôsobom sa učíme aj spoznať ju v našej každodennosti. On nás miloval ako prvý a ako prvý nás miluje aj naďalej, preto my môžeme odpovedať na jeho lásku našou láskou“ (17).
Nakoniec sa obraciame k Márii, ktorá povzbudzovala prvé spoločenstvo, kde – „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1, 14), aby Cirkvi v dnešnom svete pomohla stať sa ikonou Trojice, výrečným znakom Božej lásky pre všetkých ľudí. Panna Mária, ktorá pohotovo odpovedala na Otcovo volanie slovami: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38), nech sa prihovára, aby v kresťanskom ľude nechýbali služobníci Božej radosti: kňazi, ktorí v spoločenstve so svojimi biskupmi verne ohlasujú evanjelium a vysluhujú sviatosti, starajú sa o Boží ľud a sú pripravení evanjelizovať celé ľudstvo. Nech na jej príhovor aj v našej dobe rastie počet zasvätených osôb, ktoré idú proti prúdu tým, že žijú podľa evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti a prorocky svedčia o Kristovi a jeho posolstve spásy. Drahí bratia a sestry, ktorých Pán pozýva do osobitých povolaní v Cirkvi, chcel by som vás zveriť špeciálne Márii, ktorá lepšie ako ktokoľvek iný pochopila zmysel Ježišových slov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21), aby vás ona naučila počúvať svojho božského Syna. Nech vám pomáha, aby ste svojím životom hovorili: „Hľa, prichádzam, Bože, aby som plnil tvoju vôľu“ (porov. Hebr 10, 7). Zároveň s týmto želaním vás uisťujem o svojej osobitnej modlitbe za každého z vás a zo srdca vás všetkých žehnám.

Vo Vatikáne 10. februára 2007

BENEDIKT XVI.