POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA
K 36. SVETOVÉMU DŇU MODLITIEB ZA DUCHOVNÉ POVOLANIA
25. APRÍLA 1999 – 4. VEĽKONOČNÁ NEDEĽA


Téma: „Otec povoláva k večnému životu"

Ctihodní bratia biskupi, drahí bratia kňazi!

Slávenie Svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, ktoré sa má konať 25. apríla 1999 na štvrtú veľkonočnú nedeľu, nás znovu vyzýva pozorne sa zamyslieť nad jednou zo základných otázok života Cirkvi, nad povolaním k posvätnej službe a k zasvätenému životu.
Na ceste prípravy na Veľké jubileum nám rok 1999 otvára ‚horizont veriaceho podľa samotnej Kristovej perspektívy: „Otca, ktorý je na nebesiach" (porov. Mt 5, 45) . (Tertio millennio adveniente, 49) a pozýva nás pouvažovať o povolaní, ktoré vytvára pravý horizont každého ľudského srdca: večný život. Práve v tomto svetle sa odhaľuje celá dôležitosť povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu, ktorými nebeský Otec, od ktorého „zostupuje každý dobrý údel a každý dokonalý dar" (Jak 1, 17), neprestáva obohacovať svoju Cirkev.
Spontánna pieseň chvály vytryskne zo srdca: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista" (Ef 1, 3) za dar nespočetných povolaní ku kňazskej službe a k zasvätenému životu v jeho rozličných formách aj v tomto storočí, ktoré sa už chýli ku koncu.
Boh sa naďalej ukazuje ako Otec skrze mužov a ženy, ktorí poháňaní silou Ducha Svätého svedčia slovom i skutkom, niekedy aj mučeníctvom, o svojom bezhraničnom oddaní sa službe bratom. Skrze posvätnú službu biskupov, presbyterov a diakonov nám dáva záruku trvalej sviatostnej prítomnosti Krista Vykupiteľa (porov. Christifideles Laici, 22) a vďaka ich osobitnej službe necháva Cirkev rásť v jednote jediného tela a v rôznosti povolaní, služieb a chariziem.
Hojne vylial svojho Ducha na svoje adoptívne deti, aby im v rôznych formách zasväteného života vyjavil svoju otcovskú lásku, ktorou chce obsiahnuť celé ľudstvo. Je to práve jeho láska, ktorá trpezlivo čaká a s oslavou prijíma späť tých, čo sa vzdialili, ktorá vychováva a napravuje, ktorá nasycuje hlad každého človeka po láske. Neprestáva ukazovať na horizont večného života, ktorý otvára srdcia nádeji aj uprostred ťažkostí, bolesti a smrti, zvlášť prostredníctvom tých, ktorí kvôli nasledovaniu Krista všetko opustia, aby sa úplne zasvätili budovaniu jeho kráľovstva.
V tomto roku 1999, zasvätenom nebeskému Otcovi, chcel by som vyzvať všetkých veriacich, aby sa zamysleli nad povolaniami k posvätnej službe a k zasvätenému životu, podľa jednotlivých prosieb modlitby „Otče náš", ktorú nás naučil sám Ježiš.

1. „Otče náš, ktorý si na nebesiach"
Nazývať Boha Otcom znamená spoznať v jeho láske prameň života. Človek, povolaný stať sa Božím dieťaťom spoznáva v nebeskom Otcovi, že „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske" (Ef 1. 4). Druhý vatikánsky koncil pripomína, že „Kristus... práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania" (Gaudium et spes, 22). Pre ľudskú osobu je vernosť Bohu zárukou vernosti vlastnému bytiu, a tým úplného uskutočnenia vlastného životného plánu.
Každé povolania má svoje korene v krste, kedy sa kresťan znovuzrodený „z vody a z Ducha" (Jn 3,5), stáva účastným na milosti, ktorou sa na brehoch rieky Jordán ukázal Ježiš ako „milovaný Syn", v ktorom sa Otcovi zaľúbilo (Lk 3, 22). Z krstu vyviera zdroj skutočnej plodnosti pre každé kresťanské povolanie. Preto je potrebné s osobitnou starostlivosťou viesť katechumenov a malé deti k znovuobjaveniu významu krstu a k uskutočňovaniu ozajstného synovského vzťahu k Bohu.

2. „Posväť sa meno tvoje"
Povolanie byť „svätí ako je on svätý" (porov. Lv 11, 44) sa uskutoční, ak Boh dostane miesto, ktoré mu prináleží. Naša doba, sekularizovaná, a predsa priťahovaná hľadaním posvätna, potrebuje svätých, ktorí intenzívne prežívajú prvenstvo Boha a tým robia vnímateľnou jeho milujúcu a starostlivú prítomnosť.
Svätosť ako dar, ktorý si treba neustále vyprosovať, predstavuje neušľachtilejšiu a najúčinnejšiu odpoveď na hlad tohto sveta po nádeji a živote. Ľudstvo potrebuje svätých presbyterov a zasvätené duše, ktoré sa denne úplne darujú Bohu a blížnemu; potrebuje otcov a matky, ktorí vedia vydávať svedectvo o milosti sviatostného manželstva v domácom prostredí, čím prebúdzajú vo svojom okolí túžbu po uskutočnení Stvoriteľovho plánu pre rodinu; potrebuje mladých, ktorí osobne objavili Krista a ten ich tak očaril, že pre evanjelium nadchli aj ďalších vrstovníkov.

3. „Príď kráľovstvo tvoje"
Svätosť volá po „Božom kráľovstve", ktoré Ježiš symbolicky pripodobnil veľkej a radostnej hostine, na ktorú sú pozvaní všetci, ale určená je len tým, ktorí sú ochotní obliecť si „svadobné rúcho" milosti.
Prosba „príď kráľovstvo tvoje" vyzýva k obráteniu a pripomína nám, že pozemské dni človeka musia byť poznačené každodenným hľadaním Božieho kráľovstva predovšetkým a nadovšetko. Táto prosba ďalej vyzýva zanechať svet prázdnych slov, a veľkodušne, napriek všetkým ťažkostiam a prekážkam, prijať úlohu, na ktorú nás Pán povoláva.
Prosiť Pána „príď kráľovstvo tvoje" znamená tiež, zvoliť si Otcov dom za vlastný príbytok, žiť a konať podľa evanjelia a milovať v Ježišovom Duchu; súčasne to znamená spoznať, že toto Kráľovstvo je malé semeno, obdarené nepredstaviteľnou plnosťou života, ale aj vytavené neustálemu riziku, že bude odmietnuté a pošliapané.
Kiežby všetci, ktorí sú povolaní ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu prijali s veľkodušnou ochotou semeno Božieho povolania, ktoré im Boh vložil do srdca. Otec, ktorý ich priťahuje k nasledovaniu Krista s nerozdeleným srdcom, pozýva ich, aby sa s radosťou a slobodne stali apoštolmi jeho Kráľovstva. Vo veľkodušnej odpovedi na toto pozvanie nájdu skutočné šťastie, po ktorom dychtí ich srdce.

4. „Buď vôľa tvoja"
Ježiš povedal: „Mojim pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo" (Jn 4, 34). Týmito slovami zjavil, že plán osobnej existencie je vopred zapísaný v prozreteľnom pláne Otca. Na to, aby sme ho odhalili, je nutné opustiť príliš pozemské chápanie života a základ a zmysel vlastnej existencie zakotviť v Bohu. Povolanie je predovšetkým Boží dar: znamená nie voliť, ale byť vyvoleným; je odpoveďou na lásku, ktorá predchádza a sprevádza. Pre toho, kto sa poslušne oddá Pánovej vôli, sa život stáva prijatým dobrom, ktoré svojou povahou smeruje k tomu, aby sa premenil na obetu a dar.

5. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes"
Pre Ježiša bola Otcova vôľa jeho každodenným chlebom (porov. Jn 4, 34) a pozval svojich, aby ochutnali chlieb, ktorý nasycuje hlad ducha: chlieb Slova a Eucharistie.
Podľa Máriinho príkladu sa treba naučiť viesť srdce k nádeji a otvoriť ho tomu, čo je „nemožné" Bohu, ktorý dáva plesať od radosti a vďačnosti. Tým, ktorí veľkodušne odpovedajú na Pánovo pozvanie, sa radostné i smutné udalosti ich života stávajú predmetom dôverného rozhovoru s Otcom a príležitosťou neustáleho znovuobjavovania svojej identity ako milovaných detí, ktoré sú povolané k tomu, aby sa zúčastnili vo svojej vlastnej a zvláštnej úlohe na veľkolepom diele spásy sveta, začatom Kristom a teraz zverenom jeho Cirkvi.

6. „Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom"
Odpustenie a zmierenie sú veľkým darom, ktorý zaplavil svet v okamihu, keď Ježiš, poslaný Otcom, ohlásil, že sa začal „Pánov milostivý rok" (Lk 4, 19). Tým sa stal „priateľom hriešnikov" (porov. Mt 11, 19), dal svoj život „na odpustenie hriechov" (Mt, 26, 28) a nakoniec povolal učeníkov zo všetkých kútov sveta, aby ohlasovali pokánie a odpustenie.
Boh, poznajúc ľudskú krehkosť pripravil pre človeka cestu milosrdenstva a odpúšťania ako skúsenosť, s ktorou sa treba podeliť – odpustí sa ti, ak odpustíš, aby sa v živote obnovenom milosťou objavili autentické rysy pravých synov jediného nebeského Otca.

7. „A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého"
Kresťanský život je súvislým procesom oslobodzovania sa od zlého a od hriechu. Skrze sviatosť zmierenia sa sprostredkúva Božia moc a jeho svätosť ako nová energia, ktorá vedie k slobode milovať, čím pomáha víťaziť dobru.
Boj proti zlu, ktorý Kristus neohrozene viedol, je dnes zverený Cirkvi a každému kresťanovi, podľa jeho povolania, charizmy a úradu. Hlavná úloha je vyhradená tým, čo sú vyvolení na posvätnú službu: biskupi, presbyteri a diakoni. No nezastupiteľný a zvláštny prínos znamenajú inštitúty zasväteného života, ktorých členovia „svojim zasvätením a úplným odovzdaním sa zviditeľňujú milujúcu a spásonosnú prítomnosť Krista, ktorého Otec posvätil a poslal, aby plnil určené poslanie" (porov. Vita Consecrata, 76).
A ako nezdôrazniť to, že napomáhanie povolaní k posvätnej službe a k zasvätenému životu sa musí stať zhodným záujmom celej Cirkvi a jednotlivých veriacich? Týmto Pán prikazuje „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9, 38).
Vedomí si tejto skutočnosti obraciame sa jednomyseľne v modlitbe k nebeskému Otcovi, darcovi každého dobra:

8. Dobrý Otče,
v Kristovi, tvojom Synovi
nám zjavuješ svoju lásku,
objímaš nás ako svoje deti
a umožňuješ nám spoznať
v tvojej vôli črty
našej pravej tváre.
Svätý Otče,
Ty nás voláš, aby sme boli svätí
ako si Ty svätý.
Prosíme Ťa, aby nikdy nechýbali
tvojej Cirkvi svätí služobníci a apoštoli
ktorí slovom a sviatosťami
otvárajú cestu na stretnutie s Tebou.
Milosrdný Otče,
daruj zblúdenému ľudstvu
mužov a ženy, ktorí
svedectvom života, premeneného
na obraz tvojho Syna
radostne kráčajú
so všetkými bratmi a sestrami
do nebeskej vlasti.
Otče náš,
hlasom tvojho Svätého Ducha
a dôverujúc materskému príhovoru Márie,
túžobne voláme ku Tebe:
pošli svojej Cirkvi kňazov,
ktorí budú odvážnymi svedkami
tvojej nekonečnej dobroty.
Amen!

Vo Vatikáne 1. októbra 1998, v deň spomienky na Svätú Teréziu od dieťaťa Ježiša, učiteľku Cirkvi.

Ján Pavol II.