POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
K 39. SVETOVÉMU DŇU MODLITIEB ZA POVOLANIA

21. apríla 2002 – 4. veľkonočná nedeľa


Téma: „Povolanie k svätosti

Ctihodní bratia v biskupskej službe,
najdrahší bratia a sestry!

1. Všetkým vám Bohom milovaným, povolaným svätým: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista (Rim 1, 7). Tieto slová apoštola Pavla kresťanom v Ríme nás uvádzajú do témy nastávajúceho Svetového dňa modlitieb za povolania: „Povolanie k svätosti . Svätosť! To je milosť a cieľ každého veriaceho, ako nám to pripomína Kniha Levitikus „Hovor celej izraelskej pospolitosti a povedz im: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý! (19, 2).
V apoštolskom liste Novo millennio ineunte vyzývam, aby sa celý pastoračný program niesol v „perspektíve svätosti (č.30). Tým sa má „vyjadriť presvedčenie, že ak je krst opravdivé vkročenie do Božej svätosti prostredníctvom začlenenia sa do Krista a prijatia Ducha Svätého, bolo by nezmyselné uspokojiť sa s nejakým priemerným životom, prežívaným v znamení minimalistickej etiky a povrchnej religióznosti... Je príhodný čas znovu presvedčivo predostrieť všetkým túto ‚vysokú úroveň každodenného kresťanského života. Celý život cirkevného spoločenstva a kresťanských rodín musí viesť týmto smerom (č. 31).
Prvoradou úlohou Cirkvi je sprevádzať kresťanov na cestách svätosti, aby sa –osvietení múdrosťou viery – učili spoznávať a kontemplovať Kristovu tvár a objavovať v ňom svoju pravú identitu a poslanie, ktoré Pán každému zveruje. Takto budú postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi (Ef 2, 20-21).
Cirkev v sebe zahŕňa všetky povolania, ktoré Boh vzbudzuje vo svojich deťoch a sama seba utvára ako svetelný odraz tajomstva Najsvätejšej Trojice. Ako „ľud zjednotený v jednote Otca, Syna i Ducha Svätého nesie v sebe tajomstvo Otca, ktorý všetkých volá, aby posväcovali jeho meno a plnili jeho vôľu. Zároveň spravuje tajomstvo Syna, ktorý – poverený Otcom ohlasovať Božie kráľovstvo – pozýva všetkých, aby ho nasledovali. Je aj nositeľkou tajomstva Ducha Svätého, posväcujúceho tých, ktorých si Otec prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, vyvolil, pre ich poslanie.
Práve preto, že cirkevné spoločenstvo je priestorom, kde sa prejavujú všetky mnohoraké povolania vzbudené Pánom, bude sa v súvislosti so Svetovým dňom modlitieb za povolania konať 21. apríla tohto roku, na štvrtú veľkonočnú nedeľu, Tretí kontinentálny kongres pre povolania k posvätnej službe a k zasvätenému životu v Severnej Amerike. S radosťou pozdravujem jeho organizátorov i účastníkov, žehnám im a veľmi sa teším z tohto podujatia, ktoré reaguje na jeden z kľúčových problémov Cirkvi v Amerike a novej evanjelizácie kontinentu. Vyzývam všetkých, aby sa modlili, nech toto významné stretnutie vzbudí medzi kresťanmi Nového sveta obnovené nasadenie a obetavejší zápal v službe povolaniam.

2. Cirkev je „domom svätosti a Kristova láska, vyliata Duchom Svätým je jeho dušou. V ňom si všetci kresťania navzájom pomáhajú objavovať a uskutočňovať vlastné povolanie: v počúvaní Božieho slova, modlitbe, v pravidelnom sviatostnom živote a v neustálom hľadaní Kristovej tváre v každom bratovi. Takto každý podľa vlastných darov napreduje na ceste viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske (porov. Lumen gentium, 41), zatiaľ čo Cirkev „odhaľuje a nanovo prežíva nekonečné bohatstvo tajomstva Ježiša Krista (Christifideles laici, 55) a zaisťuje, aby svätosť Boha prenikla do každého životného stavu a situácie, čím sa všetci kresťania stanú robotníkmi v Pánovej vinici a budú tvoriť Kristovo mystické telo.
Hoci každé povolanie v Cirkvi je v službe svätosti, niektoré – ako povolania k posvätnej službe a k zasvätenému životu – jej slúžia osobitným spôsobom. Vyzývam preto všetkých, aby zvlášť na tieto povolania upriamili dnes svoju pozornosť a modlili sa za ne.
Povolanie k posvätnej službe „je v podstate povolaním k svätosti, a to vo forme, ktorá má pôvod vo sviatosti kňazstva. Svätosť je dôverný vzťah s Bohom, je nasledovaním Krista chudobného, čistého a pokorného; je bezhraničnou láskou k dušiam a darovaním sa pre ich skutočné dobro; je láskou k Cirkvi, ktorá je svätá, a chce, aby sme sa aj my stali svätými, lebo také poslanie jej zveril Kristus (Pastores dabo vobis, 33). Ježiš volá učeníkov aby boli s ním (Mk 3, 14) v úzkom spoločenstve, ktoré pre nich pripravil (porov. Lk 8, 1-2; 22, 28). Nielenže im dáva poznať tajomstvá nebeského kráľovstva (porov. Mt 13, 16-18), ale očakáva od nich aj väčšiu vernosť vzhľadom na apoštolskú službu, ku ktorej ich povoláva. Požaduje od nich aj radikálnejšiu chudobu (porov. Mt 19, 22-23) a pokoru služobníka, ktorý bude sluhom všetkých (porov. Mt 20, 25-27). Źiada od nich vieru v prijatú moc (porov. Mt 17, 19-21), modlitbu a pôst ako účinné nástroje apoštolátu (porov. Mk 9, 29) a nezištnosť: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte (Mt 10, 8). Očakáva od nich rozvážnosť spojenú s jednoduchosťou a morálnou poctivosťou (porov. Mt 10, 26-28) a odovzdanosť Prozreteľnosti (porov. Lk 9, 1-3; 19, 22-23). Nesmie im chýbať uvedomovanie si prijatej zodpovednosti, nakoľko sú správcami sviatostí, ktoré Pán ustanovil a robotníkmi v jeho vinici (porov. Lk 12, 43-48).
Zasvätený život odhaľuje vnútornú podstatu každého kresťanského povolania k svätosti a vzťah celej Cirkvi, ako nevesty, ku Kristovi, „jej jedinému ženíchovi . „Zachovávanie evanjeliových rád je hlboko spojené s Kristovým tajomstvom. Má totiž istým spôsobom sprítomňovať tú formu života, ktorú si on zvolil, poukazujúc na ňu ako na absolútnu a eschatologickú hodnotu (Vita consecrata, 29). Povolania do tohto životného stavu sú drahocennými a potrebnými darmi. Svedčia o tom, že aj dnes je nasledovanie čistého, chudobného a poslušného Krista, svedectvo o absolútnom prvenstve Boha a služba ľudstvu podľa vzoru Vykupiteľa privilegovanou cestu k plnosti duchovného života.
Nedostatok uchádzačov o kňazstvo a zasvätený život, ktorý dnes možno pozorovať v niektorých prostrediach, nemá v nijakom prípade viesť k menšej náročnosti alebo k uspokojeniu sa s priemernou formáciou a spiritualitou, ale má byť pohnútkou k väčšej pozornosti pri výbere a formácii tých, ktorí keď sa raz stanú Kristovými služobníkmi a svedkami, budú povolaní svätosťou svojho života potvrdzovať to, čo ohlasujú a slávia.

3. Je potrebné využiť všetky prostriedky na to, aby povolania ku kňazstvu a k zasvätenému životu, ktoré sú pre život a svätosť Božieho ľudu nevyhnutné, boli neustále ústredným bodom spirituality, pastoračnej činnosti a modlitieb veriacich.
V prvom rade biskupi a kňazi majú byť svedkami svätosti úradu prijatého ako dar. Źivotom a učením majú ukazovať radosť z nasledovania Ježiša, Dobrého pastiera, a obnovujúci účinok tajomstva jeho veľkonočného vykúpenia. Svojím príkladom majú zvlášť mladej generácii ukazovať, aké strhujúce dobrodružstvo je vyhradené pre toho, kto si v stopách božského Majstra zvolil patriť úplne Bohu a ponúkol sám seba, aby každý mal život a mal ho hojnejšie (porov. Jn 10, 10).
Zasvätení muži a ženy, ktorí žijú „v srdci Cirkvi ako prvok rozhodujúceho významu pre jej poslanie (Vita consecrata, 3), majú ukazovať, že ich bytie je pevne zakorenené v Kristovi, že rehoľný život je „dom a škola spoločenstva (Novo millennio ineunte, 43) a v ich pokornej a vernej službe človeku pulzuje „fantázia lásky (tamže, 50), ktorú Duch Svätý v Cirkvi neustále živí. Nech nezabúdajú, že v láske k rozjímaniu, v radosti slúžiť bratom, v čistote žitej pre nebeské kráľovstvo a vo veľkodušnom venovaní sa svojej službe spočíva sila každého povolania!
Rozhodujúcu úlohu pre budúcnosť povolaní v Cirkvi sú povolané zohrať rodiny. Svätosť manželskej lásky, harmónia rodinného života, duch viery, s ktorým čelia každodenným problémom života, otvorenosť pre druhých, najmä pre tých najchudobnejších a účasť na živote kresťanského spoločenstva predstavujú vhodné prostredie na to, aby deti začuli Božie volanie a veľkodušne naň odpovedali.

4. „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu (Mt 9, 38; Lk 10, 2). V poslušnosti Kristovmu príkazu sa každý Svetový deň modlitieb za povolania vyznačuje tým, že je časom intenzívnej modlitby, ktorá celé kresťanské spoločenstvo spoločne vedie k nepretržitému a vrúcnemu vzývaniu Boha za nové povolania. Aké je dôležité, aby sa kresťanské spoločenstvá stali opravdivými školami modlitby (porov. Novo millennio ineunte, 33), schopnými vychovávať k dialógu s Bohom a formovať veriacich, aby sa stále viac otvárali láske, ktorou Otec tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16)! Venovanie sa modlitbe a jej prežívanie nám pomáha, aby sme sa pri spolupráci na budovaní Cirkvi v láske nechali viesť Kristovým Duchom. Vtedy v učeníkovi rastie vrúcna túžba po tom, aby každý človek stretol Krista a dosiahol plnú slobodu Božích detí. Táto túžba podľa príkladu Márie vedie veriaceho k tomu, aby bol pripravený povedať svoje plné a veľkodušné „áno Pánovi, ktorý povoláva stať sa služobníkom Božieho slova, sviatostí a lásky, či živým znamením Kristovho čistého, chudobného a poslušného života medzi ľuďmi našej doby.
Pán žatvy, nedaj aby tvojej Cirkvi chýbali početné a sväté kňazské a rehoľné povolania!
Svätý Otče, pozri na toto naše ľudstvo,
ktoré robí prvé kroky na ceste tretieho tisícročia.
Jeho život je ešte silne poznačený
nenávisťou, utrpením a útlakom.
No hlad po spravodlivosti, pravde a milosti
ešte stále nachádza miesto v srdciach mnohých ľudí,
čo čakajú na toho, kto im prinesie spásu,
ktorú si im prostredníctvom svojho Syna Ježiša pripravil.
Preto sú potrební odvážni hlásatelia evanjelia
i nezištní služobníci trpiacemu ľudstvu.
Prosíme ťa, pošli svojej Cirkvi svätých kňazov,
ktorí posvätia tvoj ľud prostriedkami tvojej milosti.
Pošli dostatočný počet zasvätených mužov a žien,
ktorí budú uprostred sveta svedčiť o tvojej svätosti.
Pošli do svojej vinice svätých robotníkov,
ktorí budú pracovať so zápalom lásky,
a poháňaní tvojím Svätým Duchom
prinášať Kristovu spásu až po končiny zeme. Amen.

V Castel Gandolfo 8. septembra 2001
JÁN PAVOL II.