POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
K 88. SVETOVÉMU DŇU MIGRANTOV A UTEČENCOV (2002)

Migrácia a medzináboženský dialóg

1. V posledných desaťročiach nadobúda svet podobu veľkej dediny, keď sa skracujú vzdialenosti a sieť komunikácií sa úžasne rozširuje. Rozvoj moderných dopravných prostriedkov čoraz väčšmi zjednodušuje presun osôb z jednej krajiny do druhej, z jedného kontinentu na druhý. K dôsledkom tohto významného sociálneho fenoménu patrí existencia takmer 150 miliónov prisťahovalcov roztrúsených v rozličných častiach sveta. Tento údaj zaväzuje spoločnosť i kresťanské spoločenstvo zamyslieť sa nad tým, ako na začiatku nového tisícročia primerane odpovedať na výzvy prichádzajúce zo sveta, v ktorom musia žiť bok po boku ľudia rôznych kultúr a náboženstiev.
Na ďalší pokojný rozvoj ich spolužitia je nevyhnutné, aby padli bariéry nedôvery, predsudkov a strachu, ktoré, bohužiaľ, stále jestvujú medzi rozličnými náboženstvami. V každej krajine je potrebný dialóg a vzájomná tolerancia medzi tými, čo vyznávajú väčšinové náboženstvo, a tými, čo patria k menšine – tvorenej zväčša prisťahovalcami, ktorí sú nasledovníkmi iných náboženstiev. Dialóg je zlatá cesta a Cirkev všetkých pozýva kráčať touto cestou, aby sa raz prešlo od nedôvery k vzájomnej úcte a od odmietania k prijatiu.
Nedávno som na záver Veľkého jubilea 2000 chcel v tomto zmysle znovu obnoviť výzvu, aby sa rozvinul „vzťah otvorenosti a dialógu s predstaviteľmi iných náboženstiev“ (Novo millennio ineunte, 55). Na dosiahnutie tohto cieľa však nestačia len podujatia priťahujúce pozornosť veľkých spoločenských komunikačných prostriedkov; tu poslúžia skôr každodenné, jednoducho a vytrvalo preukazované úkony, ktoré sú schopné dosiahnuť opravdivú zmenu v medziľudských vzťahoch.

2. Šírka a veľká spletitosť migračných javov, ktorá charakterizuje našu epochu, znásobuje príležitosti na medzináboženský dialóg. Rovnako dávne kresťanské krajiny, ako i multikultúrne spoločnosti ponúkajú konkrétne možnosti na dialóg medzi náboženstvami. Na európsky kontinent poznačený dlhou kresťanskou tradíciou prichádzajú obyvatelia, ktorí patria k iným vierovyznaniam. Severná Amerika, krajina, ktorá už žije v prostredí mnohých kultúr, poskytuje prístrešie prívržencom nových náboženských hnutí. V Indii, kde prevažuje hinduizmus, pôsobia katolícki rehoľníci a rehoľníčky a poskytujú skromnú, ale užitočnú službu tým najbiednejším v krajine.
Dialóg nie je vždy jednoduchý. Pre kresťanov je však jeho trpezlivé hľadanie, plné dôvery, záväzkom, ktorý treba neustále napĺňať. Spoliehajúc sa na Pána osvetľujúceho mysle i srdcia, ostávajú otvorení voči tým, čo vyznávajú iné náboženstvá. Bez toho, aby prestali s hlbokým presvedčením praktizovať vlastnú vieru, snažia sa aj o dialóg s nekresťanmi. Samozrejme, vedia, že pre autentický dialóg s inými je nevyhnutné jasne svedčiť o vlastnej viere.
Toto úprimné úsilie o dialóg na druhej strane predpokladá vzájomné prijatie odlišností, ba dokonca i protikladov, ako aj rešpekt pred slobodnými rozhodnutiami, ktoré ľudia robia podľa svojho svedomia. Je teda bezpodmienečne potrebné, aby si každý – nech už patrí k akémukoľvek náboženstvu – uvedomil nevyhnutnú potrebu náboženskej slobody a slobody svedomia, ako to dobre vyjadril Druhý vatikánsky koncil (porov. Dignitatis humanae, 2).
Veľmi túžim po tom, aby sa takéto solidárne spolužitie mohlo uskutočniť aj v krajinách, v ktorých väčšina vyznáva iné náboženstvo ako kresťanské a kde žijú kresťanskí prisťahovalci, ktorí sa však, žiaľ, nie vždy tešia zo skutočnej slobody náboženstva a svedomia.
Ak budú všetci v tomto svete ľudskej migrácie zapálení týmto duchom, vytvoria sa tu ako vo vyhni vhodné podmienky na plodný dialóg, z ktorého centra sa nikdy nevytratí človek. Jedinou cestou, ako posilniť nádej, je zahnať „hrôzu náboženských vojen, ktoré mnohé epochy ľudských dejín skropili krvou“ a často prinútili mnoho ľudí opustiť vlastnú krajinu. Je naliehavo potrebné pôsobiť tak, aby sa meno jediného Boha stávalo čoraz viac tým, čím je: „menom pokoja a príkazom pokoja“ (porov. Novo millennio ineunte, 55).

3. Migrácia a medzináboženský dialóg – to je téma Svetového dňa migrantov a utečencov 2002. Prosím Pána, aby tento deň, ktorý slávime pravidelne každý rok, bol pre kresťanov príležitosťou na prehĺbenie týchto nanajvýš aktuálnych stránok novej evanjelizácie. Pritom nech znovu zvážia všetky prostriedky, ktoré majú k dispozícii, aby sa vo farských spoločenstvách zrodili vhodné apoštolské a pastoračné iniciatívy.
Farnosť predstavuje priestor, v ktorom sa môže uskutočňovať pravá pedagogika stretnutia ľudí s rozdielnym náboženským presvedčením a kultúrou. Vo svojom pestrom rozčlenení sa farské spoločenstvo môže stať dejiskom pohostinnosti, miestom, kde sa koná výmena skúseností a darov, čo potom automaticky vytvára predpoklady na pokojné spolužitie a zabraňuje nebezpečenstvu vzniku napätí s prisťahovalcami, ktorí sú vyznávačmi iných náboženstiev.
Ak jestvuje spoločná vôľa viesť dialóg napriek rôznosti, umožní to vytvoriť základ na plodnú výmenu skúseností a rozvoj vzájomne užitočného priateľstva, ktoré sa premení aj na účinnú spoluprácu pri dosahovaní spoločných cieľov v službe všeobecnému dobru. Toto je šanca najmä pre veľké mestá, kde sa nachádza vysoký počet prisťahovalcov patriacich k rôznym kultúram a náboženstvám. V tejto súvislosti treba hovoriť o opravdivých „laboratóriách“ občianskeho spolužitia a konštruktívneho dialógu. Kresťan, vedený láskou svojho božského Majstra, ktorý smrťou na kríži spasil všetkých ľudí, otvorí svoju náruč a srdce všetkým. Kultúra úcty a solidarity musí prekvasiť jeho dušu, najmä keď sa nachádza v multikultúrnom a multináboženskom prostredí.

4. Každý deň sa migranti, utečenci a vyhnanci v rozličných častiach sveta obracajú na farnosti a katolícke organizácie, u ktorých hľadajú pomoc, a tie ich prijímajú bez ohľadu na ich kultúrnu či náboženskú príslušnosť. Služba lásky, ktorú majú kresťania konať, sa nemôže obmedziť len na rozdeľovanie humanitárnej pomoci. Vzniká totiž nová pastoračná situácia, ktorú si náboženské spoločenstvá nemôžu nevšímať. Ich členovia musia hľadať vhodné príležitosti, ako sa podeliť s tými, ktorých prijali, o dar zjavenia láskavého Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Je nevyhnutné, aby sa popri materiálnom chlebe nezabúdalo ani na ponuku chleba viery, najmä prostredníctvom svedectva vlastného života a veľkej úcty voči všetkým ľuďom. Vzájomné prijatie a otvorenie predpokladá lepšie spoznanie rozličných náboženských tradícií a odhalenie, že tieto nezriedka obsahujú drahocenné semená pravdy. Dialóg, ktorý z toho vyplynie, môže obohatiť každú dušu, otvorenú pre pravdu a dobro.
Takto môže jav migrácie podnietiť rozvoj medzináboženského dialógu, ktorý predstavuje jednu z najvýznamnejších úloh našich čias. Samozrejme, ako som napísal v apoštolskom liste Tertio millennio ineunte, takýto dialóg „sa nemôže zakladať na náboženskom indiferentizme“ (56). Naopak, „my kresťania máme povinnosť rozvíjať ho tak, že ponúkame svedectvo plné nádeje, ktorá je v nás“ (tamže). Dialóg nemá skrývať, ale vyzdvihovať dar viery. Navyše, ako môžeme ukrývať takéto bohatstvo len pre seba? Ako neukázať najväčší poklad, ktorý vlastníme, migrantom a cudzincom – i keď s veľkým ohľadom na ich náboženské cítenie – vyznávajúcim odlišné náboženstvá, ktorých sme vďaka Prozreteľnosti stretli?
Pri uskutočňovaní tohto poslania sa musíme nechať viesť Duchom Svätým. V deň Turíc uskutočnil Duch pravdy Boží plán zjednotenia ľudského rodu v rozličnosti kultúr a náboženstiev. Keď početní pútnici zídení v Jeruzaleme počuli apoštolov, prekvapení zvolali: „...počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch“ (Sk 2, 11). Od toho dňa Cirkev pokračuje vo svojom poslaní a hlása veľké skutky, ktoré Boh neprestáva konať medzi ľuďmi patriacimi k rozličným rasám a národom.

5. Márii, Ježišovej matke a Matke celého ľudstva, zverujem radosti i námahy tých, ktorí naďalej úprimne kráčajú po ceste dialógu medzi rozličnými kultúrami a náboženstvami, aby zhromaždila pod svoj láskyplný plášť všetkých ľudí zapojených do širokého javu migrácie. Mária – Ticho, v ktorom sa Slovo stalo telom, pokorná Služobnica Pána, ktorá poznala útrapy putovania i skúšky osamelosti a opustenosti – nech nás naučí svedčiť o Slove, ktoré sa skrze nás a pre nás stalo Źivotom. Nech nás pripraví na otvorený a bratský dialóg so všetkými našimi migrujúcimi bratmi a sestrami, i keď patria k odlišným náboženstvám.
Zároveň s týmto želaním vás uisťujem o svojej modlitbe na tento úmysel a všetkých s láskou žehnám


V Castel Gandolfo 25. júla 2002

JÁN PAVOL II.