POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA JÁNA PAVLA II.
K 91. SVETOVÉMU DŇU MIGRANTOV A UTEČENCOV (2005)

Medzikultúrna integrácia

Najdrahší bratia a sestry!

1. Blíži sa Svetový deň migrantov a utečencov. V každoročnom posolstve, ktoré vám pri tejto príležitosti adresujem, sa tentoraz chcem pozrieť na jav migrácie z pohľadu integrácie.

Toto slovo mnohí používajú vtedy, keď chcú zdôrazniť potrebu opravdivého začlenenia sa migrantov do života krajiny, ktorá ich prijala, no jeho obsah a jeho realizácia sa nedefinujú ľahko. Preto by som chcel načrtnúť určitý rámec na jeho interpretáciu, vychádzajúci z nedávnej inštrukcie Erga migrantes caritas Christi (porov. 2, 42, 43, 62, 80 a 89).V nej sa integrácia nepredstavuje ako asimilácia vedúca k potlačeniu vlastnej kultúrnej identity alebo k jej upadnutiu do zabudnutia. Kontakt s druhým tu vedie skôr k objaveniu jeho „tajomstva“ a k otvoreniu sa na prijatie jeho pozitívnych stránok, čo prispieva k hlbšiemu vzájomného poznaniu. Je to dlhotrvajúci proces, ktorý má za cieľ formovať spoločnosti i kultúry tak, aby čoraz viac odrážali rozmanitosť Božích darov. V tomto procese sa musia migranti snažiť urobiť nevyhnutné kroky na začlenenie sa do spoločnosti,  napríklad naučiť sa úradnú reč danej krajiny a prispôsobiť sa jej zákonom i pracovným požiadavkám, aby sa vyhli znevýhodneniu plynúcemu z odlišnosti kultúr.

2. Každému je jasné, že ide o konflikt identít, ktorý neraz vyvoláva stretnutie ľudí z rozličných kultúr. No pritom nechýbajú ani pozitívne prvky. Po začlenení sa do nového prostredia si imigrant zvyčajne uvedomí, kým vlastne je, najmä ak pociťuje absenciu osôb a hodnôt, ktoré sú pre neho dôležité.

V našej spoločnosti, zasiahnutej globálnym javom migrácie, sa treba usilovať o spravodlivú rovnováhu medzi rešpektovaním vlastnej identity a uznaním identity tých druhých. Preto je nevyhnutné uznať legitímnu pluralitu kultúr prítomných v jednej krajine, pokiaľ je zlučiteľná s ochranou poriadku, od ktorého závisí sociálny mier a sloboda občanov.

Treba vylúčiť tak asimilačné modely, pokúšajúce sa z druhého urobiť svoju vlastnú kópiu, ako aj modely marginalizovania imigrantov prostredníctvom postojov, ktoré môžu viesť až k apartheidu. Najlepšou cestou je teda cesta pravej integrácie (porov. Ecclesia in Europa, 102) v otvorenosti, ktorá odmieta vidieť medzi imigrantmi a pôvodnými obyvateľmi iba rozdiely (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2001, 12).

3. Takto sa v kontexte pluralizmu medzi ľuďmi z rozličných kultúr rodí potreba dialógu, ktorý prekračuje jednoduchú toleranciu a prerastá do sympatie. Príliš zjednodušujúce delenie na migrantov a pôvodných obyvateľov vedie k vzájomnému uzatvoreniu sa kultúr alebo k vytvoreniu čisto povrchných tolerantných vzťahov. Treba však podporiť vzájomné obohacovanie sa kultúr. To predpokladá spoznávanie a otvorenie sa v kontexte opravdivého pochopenia a dobroprajnosti.

Kresťania sú si vedomí transcendentného pôsobenia Ducha Svätého, a preto sú schopní spoznať v rozličných kultúrach „vzácne náboženské a ľudské prvky“ (porov. Gaudium et spes, 92), ktoré môžu poskytovať solídne predpoklady na vzájomnú dohodu. Prirodzene, princíp rešpektovania kultúrnych rozdielov treba spojiť s ochranou legitímnych spoločných hodnôt, lebo tie sú založené na univerzálnych ľudských právach. Na tomto základe potom vzniká ovzdušie „občianskej rozumnosti“, umožňujúce priateľské a vyvážené spolužitie.

Ak kresťania žijú dôsledne podľa svojho presvedčenia, potom nemôžu prestať hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15). Musia to, pravdaže, robiť tak, aby vždy rešpektovali svedomie druhých a používali metódu lásky, ako to odporúčal už prvým kresťanom svätý Pavol (porov. Ef 4, 15).

4. Obraz „strážcov rána“, ktorý použil prorok Izaiáš a ktorý mi často príde na um pri stretnutiach s mladými celého sveta (porov. Iz 21, 11 – 12), by sa dal použiť aj teraz a dalo by sa vyzvať všetkých veriacich, aby sa stali takýmito strážcami. Podobne ako strážcovia majú totiž predovšetkým kresťania počúvať volanie o pomoc prichádzajúce od mnohých migrantov a utečencov a potom s aktívnym nasadením podporovať nádejné perspektívy črtajúce sa na prahu otvorenejšej a solidárnejšej spoločnosti. Majú za úlohu postrehnúť Božiu prítomnosť v dejinách ako prví, i keď je všetko ešte akoby zahalené v mrakoch.

S týmto želaním sa v modlitbe obraciam k Bohu, ktorý chce zhromaždiť okolo seba všetky národy a všetky reči (porov. Iz 66, 18), a posielam každému z vás s vrúcnou láskou svoje požehnanie.

Vo Vatikáne 24. novembra 2004

 JÁN PAVOL II.