Ján Pavol II.


PUTOVANIE PO MIESTACH
SPÁSY

Apoštolský list o putovaní
na miesta spojené s dejinami spásy


Preklad: Jozef Izakovič SDB, 1999
Vydavateľstvo DON BOSCO 1999


VŠETKÝM, KTORÍ SA CHYSTAJÚ SLÁVIŤ
VEĽKÉ JUBILEUM
1. Po rokoch prípravy sme už na prahu Veľkého jubilea. V týchto rokoch sa v Cirkvi veľa urobilo preto, aby sme sa pripravili na túto udalosť milosti. Teraz však nadišla chvíľa postarať sa o posledné prípravy. V skutočnosti Veľké jubileum nespočíva v sérii akcií, ktoré treba vykonať, ale vo veľkej vnútornej skúsenosti, ktorú treba prežívať. Vonkajšie iniciatívy majú natoľko zmysel, nakoľko sú vyjadrením hlbšieho úsilia, ktoré sa dotýka ľudských sŕdc. Práve pre tento vnútorný úžitok som chcel osloviť všetkých, tak v apoštolskom liste Tertio millennio adveniente, ako aj v Bule, ktorou sa vyhlasuje Jubileum tajomstva vtelenia. Obidva dokumenty boli srdečne a všestranne prijaté. Biskupi odtiaľ čerpali významné informácie a o navrhnutých témach sa v jednotlivých rokoch prípravy naširoko rozjímalo. Za to všetko chcem vyjadriť vďačnosť Pánovi a úprimné ocenenie duchovným pastierom i všetkému Božiemu ľudu.
Teraz pred blížiacim sa Jubileom uvažujem o svojej túžbe osobne vykonať, ak to bude Boh chcieť, jubilejnú púť, s navštívením niektorých miest, ktoré sú osobitne spojené s vtelením Božieho Slova, čoho sa Svätý rok 2000 priamo dovoláva.
Uvažujem teda o tých "Božích miestach", o tých priestoroch, ktoré si On zvolil, aby tam umiestnil svoj "stan" medzi nami (porov. Jn 1,14; Ex 40,34-35; 1Kr 8,10-13) a aby tak umožnil ľudskej bytosti priamejšie sa s ním stretať. Tým v určitom zmysle dopĺňam apoštolský list Tertio millennio adveniente, v ktorom základným motívom na pozadí dejín spásy bol rozmer "času". V skutočnosti rozmer "priestoru" nie je v konkrétnom uskutočnení tajomstva vtelenia menej dôležitý ako rozmer času.
2. Hovoriť o určitých "priestoroch" vo vzťahu k Bohu na prvý pohľad by mohlo vzbudiť určitú rozpačitosť. Či nie je azda priestor, práve tak ako čas, úplne podriadený Bohu? Veď všetko vyšlo z jeho rúk a nejestvuje miesto, kde by sme nemohli stretnúť Boha: "Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom. Veď on sám položil jeho základy na moriach a upevnil ho na vodách" (Ź 24,1-2). Boh je rovnako prítomný v každom kúte zeme, takže svet sa môže pokladať za "chrám" jeho prítomnosti.
To však vôbec neprekáža, aby sa čas nemohol nazývať osobitnými chvíľami milosti, podobne ako priestor možno označiť osobitnými Božími spásonosnými zásahmi. A konečne toto je intuícia prítomná vo všetkých náboženstvách, v ktorých sa nenachádzajú iba časy, ale aj posvätné priestory, v ktorých stretnutie s božským možno zakusovať omnoho intenzívnejšie, ako sa to zvyčajne stáva v nekonečnom kozme.
3. Vzhľadom na túto všeobecnú náboženskú tendenciu Biblia ponúka svoje osobitné posolstvo, keď umiestňuje tému "posvätného priestoru" do horizontu dejín spásy. Na jednej strane upozorňuje na riziká vložené do definície takého priestoru, keď sa to deje v perspektíve zbožstvovania prírody - v súvislosti s tým si pripomeňme silnú polemiku prorokov proti idolatrii, v mene vernosti Jahvemu, Bohu exodu - na druhej strane nevylučuje naplno špecifickosť Božieho zásahu v dejinách Izraela. Posvätný priestor sa tak postupne "sústreďuje" v jeruzalemskom chráme, kde si Boh Izraela praje, aby si ho uctievali a v určitom zmysle sa s ním stretali. K chrámu sa obracajú oči izraelských pútnikov a veľká je ich radosť, keď prídu na miesto, kde prebýva Boh. "Zaradoval som sa, keď mi povedali: »Pôjdeme do domu Pánovho.« Naše nohy už stoja v tvojich bránach Jeruzalem" (Ź 122,1-2).
V Novom zákone "koncentrácia" posvätného priestoru má svoj vrchol v Kristovi, ktorý je už osobne novým "chrámom" (porov. Jn 2,21), v ktorom prebýva "plnosť božstva" (Kol 2,9). Jeho príchodom kult má od základu prekonať materiálne časy, a tak sa stať kultom "v duchu a v pravde" (Jn 4,24). V Novom zákone sa potom aj Cirkev v Kristovi považuje za "chrám" (porov. 1Kor 3,17), ba dokonca je ním aj každý Kristov učeník, nakoľko v ňom prebýva Svätý Duch (porov. 1Kor 6,19; Rim 8,11). Zrejme toto všetko nevylučuje, aby kresťania, ako to dokazujú dejiny Cirkvi, mohli mať miesta kultu. Jednako však treba, aby sa nezabudlo na ich úplne funkčný charakter pre kultový a bratský život komunity v povedomí, že Božia prítomnosť sa pre svoju podstatu nemôže obmedziť na nijaké miesto, lebo tým, že má v Kristovi plnosť svojho vyjadrenia a svojho vyžarovania, preniká všetky miesta. Tajomstvo vtelenia teda znova moduluje všeobecnú skúsenosť "posvätného priestoru" na jednej strane tým, že mu dáva primerané rozmery, na druhej strane tým, že novými výrazmi zdôrazňuje jeho dôležitosť. Vzťah k priestoru sa skutočne nachádza v tom istom "vtelení" Slova (porov. Jn 1,14). Boh si vzal v Ježišovi z Nazareta vlastné charakteristické znaky ľudskej prirodzenosti, spolu s potrebnou príslušnosťou k určitému ľudu a k určitej zemi. Vyjadrenie "Hic de Virgine Maria Jesus Christus natus est", "Tu sa z Panny Márie narodil Ježiš Kristus" napísané v Betleheme práve na tom mieste, kde sa podľa tradície narodil Ježiš Kristus, má svoju osobitnú výrečnosť. Fyzická konkrétnosť zeme a jej zemepisné súradnice tvoria jednotu s pravdou ľudského tela, ktoré prijalo Slovo.
4. A práve preto, že uplynulo dvetisíc rokov od vtelenia, pociťujem silnú túžbu ísť sa osobne pomodliť na posvätné miesta, ktoré od Starého po Nový zákon poznali Božie zásahy, kým konečne dosiahli vrchol v tajomstve vtelenia a Kristovej Veľkej noci. Tieto miesta sú už nezmazateľne prítomné v mojej pamäti odvtedy, keď som mal v roku 1965 možnosť navštíviť Svätú zem. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Ešte aj dnes sa rád vraciam k stranám bohatým na dojmy, ktoré som vtedy napísal. "Prichádzam na tieto miesta, ktoré si Ty raz navždy naplnil sebou... Ó, miesto! Koľkokrát, koľkokrát si sa premenilo skôr, než si sa z jeho stalo mojím! Keď ťa On naplnil po prvý raz, nebolo si ešte na nijakom vonkajšom mieste, bolo si iba v lone jeho Matky. Oh, vedieť, že kamene, po ktorých kráčam v Nazarete, sú tie isté, ktorých sa jeho noha dotýkala, keď bol ešte on Tvojím miestom, jediným na svete. Stretnúť sa s Tebou prostredníctvom dajakej skaly, ktorej sa dotkla noha Tvojej Matky! Ó, miesto, miesto Svätej zeme - aký priestor zaujímaš vo mne! Preto nemôžem po ňom chodiť svojimi nohami, musím si kľaknúť. A tak dnes dosvedčovať, že ty si bolo miestom stretnutia. Kľakám si - a tak kladiem svoju pečať. Ostaneš tu s mojou pečaťou - ostaneš, ostaneš - a ja ťa ponesiem so sebou, pretvorím ťa v sebe na miesto nového dosvedčovania svedectva. Odchádzam ako svedok, ktorý bude vydávať svoje svedectvo počas storočí" (K. Wojtyla, Literárne diela. Básne a drámy, Libreria Editrice Vaticana 1993, s. 124).
Keď som pred tridsiatimi rokmi písal tieto slová, netušil som, že svedectvo, za ktoré som sa vtedy angažoval, budem môcť dnes vydať ako nástupca Petra, ustanovený do služieb pre celú Cirkev. Je to svedectvo, ktoré ma zapája do dlhej reťaze osôb, ktoré už dvetisíc rokov hľadajú Božie "stopy" v tej zemi, ktorú právom nazývame "svätou", akoby za nimi bežali po skalách, vo vrchoch a vo vodách, ktoré boli scenériou pre pozemský život Božieho Syna. Zo staroveku je známy cestopisný denník pútničky Egerie. Koľkí pútnici, koľkí svätí nasledovali jej cestopis v priebehu storočí! I keď historické okolnosti znepokojovali v podstate pokojný charakter putovania do Svätej zeme, dávajúc jej tvár, ktorá sa podľa úmyslov ťažko ztotožňovala s obrazom Ukrižovaného, uvedomenejšie duše kresťanov túžili iba po stretnutí sa so živou pamiatkou Krista. A Prozreteľnosť chcela, aby vedľa bratov východných Cirkví pre západné kresťanstvo boli predovšetkým synovia Františka Assiského, svätca chudoby, miernosti a pokoja, aby pravdivo podľa evanjelia interpretovali zákonitú kresťanskú túžbu ochraňovať miesta, do ktorých sa ponárajú naše duchovné korene.
5. A s týmto duchom, ak sa to bude Bohu páčiť, mienim znova prejsť pri príležitosti Veľkého jubilea r. 2000 trasy dejín spásy po zemi, v ktorej sa rozvíjali.
Východiskom budú niektoré typické miesta Starého zákona. Takto túžim vyjadriť povedomie, ktoré má Cirkev vo svojom neoddeliteľnom zväzku so starodávnym ľudom Zmluvy. Abrahám je aj pre nás v pravom zmysle slova "otcom vo viere" (porov. Rim 4; Gal 3,6-9; Hebr 11,8-9). V Jánovom evanjeliu sa číta slovo, ktoré Kristus raz povedal o ňom: "Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl ho a zaradoval sa" (8,56).
Práve k Abrahámovi smeruje prvá etapa cesty, po ktorej túžim. Naozaj rád by som išiel, ak je to Božia vôľa, do Uru Chaldejcov, do terajšieho Tal al Muqayyar v južnom Iraku, do mesta, v ktorom podľa biblického podania Abrahám počul Pánovo slovo, ktoré ho vytrhávalo z jeho zeme, z jeho ľudu, v určitom zmysle z neho samého, aby z neho spravilo nástroj plánu spásy, ktorý objímal budúci ľud zmluvy, ba všetkých národov sveta: "Pán povedal Abrahámovi: »Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu, do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme«" (Gn 12,13). Týmito slovami sa začína veľká púť Božieho ľudu. Na Abraháma nehľadia iba tí, čo sa vystatujú, že fyzicky pochádzajú od neho, ale aj tí - a je ich nesmierne veľa - ktorí sa cítia byť jeho "duchovnými" potomkami, lebo majú podiel na jeho viere a na bezvýhradnej odovzdanosti na spásonosnej iniciatíve všemohúceho Boha.
6. Udalosti Abrahámovho ľudu sa rozvíjali celé stáročia, a to na mnohých miestach Blízkeho východu. Ústrednými zostávajú udalosti exodu, keď izraelský ľud po tvrdej skúsenosti otroctva sa pod vedením Mojžiša vydal na cestu do zeme svojej slobody. Tri momenty spojené plné tajomstva pripomínajú túto cestu. V začiatočnej fáze sa vyníma predovšetkým hora Horeb, iné biblické pomenovanie Sinaja, kde mal Mojžiš zjavenie Božieho mena, znak jeho tajomstva a jeho účinnej spásonosnej prítomnosti: "Ja som, ktorý som" (Ex 3,14). Aj od Mojžiša sa požadovalo, takisto ako od Abraháma, aby sa spoliehal na Boží plán a aby sa postavil na čelo svojho ľudu. Tak sa začala dramatická udalosť oslobodenia, ktorá mala ostať v pamäti Izraela ako základná skúsenosť pre jeho vieru.
Počas putovania po púšti sa na vrchu Sinaj uzavrela zmluva medzi Jahvem a jeho ľudom. Tento vrch sa tak spája s darom Desatora, desiatimi "slovami", ktoré zaväzovali Izrael plne žiť podľa Božej vôle. Tieto "slová" v skutočnosti vyjadrovali základný obsah mravného zákona všeobecného charakteru v srdci každého človeka, no Izraelitom sa odovzdali v rámci vzájomnej dohody vernosti, v ktorej sa Izrael zaväzoval milovať Boha, pripomínajúc si zázraky, ktoré Boh vykonal v exode, a Boh ich uisťoval o svojej večnej dobrotivosti: "Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva" (Ex 20,2). Boh a ľud sa vzájomne zaväzovali. Ak vo videní horiaceho kra na vrchu Horeb, miesto Božieho "mena" a "plánu" bolo predovšetkým "horou viery", teraz pre putujúci ľud na púšti sa stávalo miestom stretnutia a vzájomnej zmluvy, v určitom zmysle "horou lásky". Koľkokrát počas storočí, keď proroci vyčítali nevernosť ľudu voči zmluve, hľadeli na ňu akoby na určitý druh "manželskej" nevery, na pravú a vlastnú zradu ľudu - snúbenice voči Bohu, svojmu snúbencovi (porov. Jer 2,2; Ez 16,1-43).
Na konci cesty exodu sa vyníma iný vrch, hora Nebo, z ktorej Mojžiš mohol pozerať na zasľúbenú zem (porov. Dt 32,49), bez radosti dotknúť sa jej, no s istotou, že ju už dosiahol. Jeho pohľad z Neba je symbolom nádeje. Z tej hory mohol konštatovať, že Boh dodržal svoje prísľuby. No predsa ešte raz sa mal s dôverou odovzdať Božej prozreteľnosti na definitívne splnenie predpovedaného plánu.
Pravdepodobne sa nebudem môcť počas svojho putovania dotknúť všetkých týchto miest. No chcel by som aspoň, ak sa to bude páčiť Pánovi, zastaviť sa na Ure, na mieste Abrahámových začiatkov a potom v slávnom Kláštore svätej Kataríny na Sinaji, na tom vrchu zmluvy, ktorý určitým spôsobom obsahuje celé tajomstvo exodu; večný vzor nového exodu, ktorý na Golgote nájde svoju úplnú realizáciu.
7. Ak sú pre nás významom veľmi bohaté tieto a podobné cestovné plány Starého zákona, je samozrejmé, že jubilejný rok, slávnostná pamiatka na vtelenie Slova, nás pozýva predovšetkým zastaviť sa na tých miestach, na ktorých sa odohrával Ježišov život.
Veľmi živá je moja túžba odobrať sa predovšetkým do Nazareta, ktorý je spojený so samou chvíľou vtelenia a potom zemou, na ktorej Ježiš rástol "v múdrosti, veku a v obľube u Boha i ľudí" (Lk 2,52). Tu začula Mária anjelov pozdrav: "Zdravas, Mária, milosti plná, Pán s tebou!" (Lk 1,28). Tu povedala svoje Fiat - Staň sa na zvestovanie, ktoré ju pozývalo stať sa Matkou Spasiteľa, a zatienená Svätým Duchom, stať sa privítajúcim lonom pre Božieho Syna.
A ako potom nezájsť do Betlehema, kde Kristus uzrel svetlo sveta a v mene všetkého ľudstva sa mu klaňali pastieri a mudrci? V Betleheme zaznelo po prvý raz želanie pokoja, ktoré ohlasované anjelmi, ozývalo sa z pokolenia na pokolenie až po naše dni.
Osobitne významné zastavenie bude v Jeruzaleme, na mieste smrti na kríži a zmŕtvychvstania Pána Ježiša.
Zaiste, miesta, ktoré pripomínajú Spasiteľove pozemské udalosti, sú oveľa početnejšie a toľké by si zaslúžili navštíviť ich. Ako zabudnúť na vrch blahoslavenstiev alebo horu Premenenia alebo Cezareu Filipovu, kde Ježiš zveril Petrovi kľúče od nebeského kráľovstva, ustanovujúc ho za základ Cirkvi (porov. Mt 16,13-19)? Môžeme povedať, že vo Svätej zemi od severu na juh, všetko pripomína Krista. No budem sa musieť uspokojiť s najreprezentačnejšími miestami, a Jeruzalem ich akosi všetky zhŕňa. Tu, ak sa to bude Pánu Bohu páčiť, ponorím sa do modlitby a ponesiem v srdci celú Cirkev. Tu budem rozjímať o miestach, na ktorých Kristus dal svoj život a potom si ho znova vzal pri zmŕtvychvstaní, dal nám dar svojho Ducha. Tu ohlásim ešte raz veľkú a potešujúcu istotu, že "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16).
8. Medzi jeruzalemskými miestami, s ktorými je tesnejšie spojený Kristov pozemský život, bude bezpodmienečne návšteva Večeradla, kde Ježiš ustanovil Eucharistiu, prameň a vrchol života Cirkvi. Tu, podľa tradície, boli zhromaždení apoštoli v modlitbe s Máriou, Kristovou Matkou, keď na Turíce zostúpil na nich Svätý Duch. Vtedy sa začala posledná etapa histórie spásy, čas Cirkvi, Kristovho tela a nevesty, v čase putujúceho ľudu, pozvaného, aby bol znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia (porov. LG 1).
Návšteva vo Večeradle by tak mala byť návratom k samotným prameňom Cirkvi. Nástupca Petra, ktorý žije v Ríme, na mieste, kde knieža apoštolov podstúpilo mučenie, musí sa stále vracať na miesto, z ktorého Peter, plný Svätého Ducha v deň Turíc začal mohutným hlasom ohlasovať "dobrú zvesť", že Ježiš Kristus je Pán (porov. Sk 2,36).
9. Návšteva svätých miest Vykupiteľovho pozemského života logicky spája a uvádza na miesta, ktoré boli významné pre rodiacu sa Cirkev a poznali misijný elán prvej kresťanskej komunity. Bolo by ich priveľa, keby sme sledovali Lukášovo rozprávanie v Skutkoch apoštolov. No veľmi rád by som sa v rozjímaní zastavil aj v dvoch mestách osobitne spojených s udalosťami Pavla, apoštola národov. Predovšetkým myslím na Damašek, miesto, ktoré pripomína jeho obrátenie. Veď budúci apoštol bol na ceste do tohto mesta naozaj v rúchu prenasledovateľa, keď sám Kristus skrížil jeho cestu: "Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?" (Sk 9,4). Potom však horlivosť Kristom získaného Pavla vyžarovala nezastaviteľným postupom, kým nezasiahla väčšiu časť vtedy známeho sveta. Sám evanjelizoval veľa miest. Bolo by pekné dotknúť sa osobitne Atén, kde v Areopágu predniesol nádhernú reč (porov. Sk 17,22-31). Ak uvažujeme o úlohe, akú malo Grécko pri formovaní antickej kultúry, chápeme, ako sa mohla táto Pavlova reč pokladať určitým spôsobom za symbol stretnutia evanjelia s ľudskou kultúrou.
10. Keď sa úplne odovzdávam Božej vôli, bol by som rád, keby sa tento plán uskutočnil aspoň v podstatných bodoch. Ide mi iba o náboženské putovanie, tak v jeho podstate, ako i v cieľoch a bolelo by ma, keby sa tomuto môjmu plánu pripisoval iný význam. Ba už odteraz sa ho usilujem plniť v duchovnom zmysle, lebo aj sama duchovná púť na tieto miesta znamená znova pochodiť po cestách, ktorými prešlo zjavenie.
V duchu modlitby sa odobrať z miesta na miesto, z jedného mesta do druhého, v priestore osobitne poznačenom Božím zásahom, pomáha nám nielen prežívať svoj život ako cestu, ale plasticky nám podáva ideu Boha, ktorý nás predišiel a predchádza nás, ktorý sa sám vydal na cestu po cestách človeka, Boh, ktorý na nás nehľadí zvysoka, ale sa stal naším spoločníkom na ceste.
Tak sa putovanie po posvätných miestach stane mimoriadne významnou skúsenosťou, vyvolanou nejakým spôsobom každým jubilejným putovaním. Veď Cirkev nemôže zabudnúť na svoje korene; ba musí sa k nim neprestajne vracať, aby sa udržala úplne verná Božiemu plánu. Preto v Bulle Incarnationis mysterium som napísal, že Jubileum, ktoré sa súčasne slávi vo Svätej zemi, v Ríme a v miestnych cirkvách na celom svete, "bude mať takpovediac dve strediská: na jednej strane mesto Rím, kde Prozreteľnosť chcela položiť sídlo Petrovho nástupcu, a na druhej Svätú zem, v ktorej sa Boží Syn narodil ako človek, keď si vzal ľudské telo z Panny menom Mária" (č.2).
Táto pozornosť venovaná Svätej zemi, tým, že vyvoláva povinnú spomienku kresťanov, chce si uctiť hlboký vzťah, ktorý majú kresťania voči hebrejskému národu, z ktorého pochádza Kristus podľa tela (porov. Rim 9,5). V týchto desaťročiach sa urobil veľký pokrok, najmä po Druhom vatikánskom koncile, aby sa začal plodný dialóg s ľudom, ktorý si Boh vyvolil ako prvého adresáta svojich prísľubov a zmluvy. Jubileum bude musieť utvoriť ďalšiu príležitosť, aby rástlo povedomie zväzkov, ktoré nás spájajú a prispievajú k definitívnemu odstráneniu nepochopení. Tie už toľkokrát počas storočí trpko poznačili vzťahy medzi kresťanmi a Hebrejmi.
Okrem toho nemôžeme zabudnúť, že Svätá zem je drahá aj nasledovníkom islamu, ktorí ju majú v osobitnej úcte. Mám živú nádej, že pri mojej návšteve svätých miest budem môcť ponúknuť aj vhodnosť stretnutia sa s nimi, aby v svetle svedectva rástli aj dôvody vzájomného poznania a úcty, ako aj spolupráce v úsilí dosvedčovať náboženské hodnoty a úprimnú túžbu po spoločenstve v zhode s Božím plánom, v úcte ku každej ľudskej bytosti a stvoreniu.
11. Mojou veľkou túžbou je, aby ma na tejto ceste po miestach, ktoré si Boh vyvolil, aby postavil svoj "stan" medzi nami, prijali ako pútnika a brata nielen katolícke komunity, s ktorými sa stretnem s osobitnou radosťou, ale aj iné cirkvi, ktoré nepretržite žili na svätých miestach a verne a s láskou ich chránili pre Pána.
Toto moje putovanie, ktoré sa chystám urobiť do Svätej zeme pri príležitosti Jubilea, bude viac ako každé iné moje putovanie poznačené vrúcnou túžbou po modlitbe, ktorú Kristus prednáša Otcovi, aby všetci jeho učeníci "boli jedno" (Jn 17,21), po modlitbe, ktorá nás vyzýva ešte viac v mimoriadnej hodine a ktorá otvára nové tisícročie. Preto si želám, aby všetci bratia vo viere prostredníctvom Svätého Ducha mohli vidieť v mojich pútnických krokoch po zemi, po ktorej chodil Kristus, chválospev za spásu, ktorú sme všetci dostali, a bol by som šťastný, keby sme sa všetci mohli zhromaždiť na miestach nášho spoločného pôvodu, aby sme svedčili o Kristovi, našej jednote (porov. Ut unum sint, č. 23) a potvrdzovali vzájomné úsilie o znovuvytvorenie plného spoločenstva.
12. Neostáva mi teda nič iné, iba láskavo pozvať celú kresťanskú komunitu, aby sa duchovne vybrala na cestu jubilejnej púte. Môže sa sláviť mnohorakými formami, ktoré som naznačil v Bule vyhlásenia. No zaiste, mnohí ju budú konať aj tak, že sa vydajú na cestu na tie miesta, ktoré majú osobitný význam v dejinách spásy. Teda všetci budeme musieť vykonať tú vnútornú cestu, ktorá má za cieľ odtrhnúť sa od toho, čo sa v nás alebo okolo nás protiví Božiemu zákonu, aby sme boli schopní naplno sa stretnúť s Kristom, vyznať svoju vieru v neho a prijať hojnosť jeho milosrdenstva.
V evanjeliu nám Ježiš vždy pripadá ako putujúci. Zdá sa, že sa ponáhľa, pohybuje sa z miesta na miesto, aby ohlasoval, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Ohlasuje a pozýva. Jeho "nasleduj ma" apoštoli pohotovo prijali (porov. Mk 1,16-20). Cíťme sa všetci zasiahnutí jeho hlasom, jeho pozvaním, jeho výzvou k novému životu.
Hovorím to predovšetkým mladým, pred ktorými sa život otvára ako cesta bohatá na prekvapenia a prísľuby.
Hovorím to všetkým: vydajme sa po Kristových stopách!
Cesta, ktorú mienim konať v jubilejnom roku, nech reprezentuje cestu celej Cirkvi, túžiacej byť stále pripravenejšou počuť hlas Ducha, aby šla rýchlo v ústrety Kristovi, Źeníchovi: "Duch a nevesta volajú: »Príď«" (Zjv 22,17).

Vo Vatikáne 29. júna 1999, na Slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla roku 1999, v dvadsiatom roku pontifikátu.

Ján Pavol II.