ENCYKLIKA PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


REDEMPTORIS MATER


o preblahoslavenej Panne Márii v živote Cirkvi




Vydal: SÚSCM, Rím 1988

CTIHODNÍ BRATIA,
MILOVANÍ SYNOVIA A DCÉRY,
POZDRAV A APOŠTOLSKÉ POŹEHNANIE!

ÚVOD
1. Matka Vykupiteľa má v pláne spásy svoje presné miesto, lebo "keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom a aby sme dostali adoptívne synovstvo. Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: "Abba, Otče!" (Gal 4,4-6).
Týmito slovami apoštola Pavla, ktoré Druhý vatikánsky koncil uvádza v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium na začiatku náuky o preblahoslavenej Panne Márii,1 chcem aj ja začať svoje úvahy o význame, ktorý má Mária v tajomstve Krista, a o jej aktívnej a príkladnej prítomnosti v živote Cirkvi. Tieto slová totiž spoločne velebia lásku Otca, poslanie Syna, dar Ducha, ženu, z ktorej sa zrodil Vykupiteľ, i naše Božie synovstvo v tajomstve "plnosti času".2
Táto plnosť určuje od celej večnosti stanovenú chvíľu, v ktorej Otec poslal svojho Syna, "aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16). Označuje blaženú chvíľu, keď "Slovo, ktoré bolo u Boha... sa stalo telom a prebývalo medzi nami" (Jn 1,1.14) a stalo sa naším bratom. Značí chvíľu, keď Duch Svätý, ktorý už predtým naplnil milosťou Máriu z Nazareta, utvoril v jej panenskom lone Kristovu ľudskú prirodzenosť. Ukazuje chvíľu, v ktorej vstúpila večnosť do času a tým bol aj sám čas vykúpený a naplnený tajomstvom Krista stal sa definitívne "časom spásy". A je napokon tajomným začiatkom putovania Cirkvi. V liturgii totiž Cirkev pozdravuje Máriu ako svoj počiatok,3 lebo v nepoškvrnenom počatí vidí spásonosnú veľkonočnú milosť, anticipovanú v jej najvznešenejšom úde, ale hlavne preto, že v udalosti vtelenia stretáva nerozlučne spojených Krista a Máriu: toho, ktorý je Pánom a hlavou Cirkvi, a tú, ktorá sa svojím fiat - staň sa, prvým v Novom zákone, stáva predobrazom jej postavenia ako nevesty a matky.
2. Cirkev, posilňovaná Kristovou prítomnosťou (porov. Mt 28,20), kráča v čase k zavŕšeniu vekov a v ústrety Pánovi, ktorý prichádza. Hneď však pripomínam, že na tejto ceste ide v šľapajach Panny Márie, ktorá "napredovala na ceste viery a verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž".4
Opakujem tieto obsahovo bohaté a podnetné slová z konštitúcie Lumen gentium, ktorá vo svojej záverečnej časti prináša účinný súhrn cirkevného učenia o Kristovej Matke. Cirkev si ju vždy uctievala ako svoju milovanú matku a ako svoj obraz vo viere, nádeji a láske.
Krátko po Koncile aj môj veľký predchodca si želal hovoriť o najsvätejšej Panne. V encyklike Christi Matri a potom v apoštolských exhortáciách Signum magnum a Marialis cultus5 vyložil základy a kritériá tejto jedinečnej úcty, ktorej sa Kristovej Matke dostáva v Cirkvi, ako aj rozličné formy mariánskej zbožnosti - liturgickej, ľudovej i súkromnej - zodpovedajúce duchu viery.
3. Okolnosť, ktorá ma pohýna znovu hovoriť o tejto otázke je blížiaci sa rok 2000, v ktorom dvetisíce výročie narodenia Ježiša Krista usmerňuje náš pohľad i na jeho matku. V posledných rokoch sa ozvali rozličné hlasy, podľa ktorých by bolo vhodné, aby tomuto výročiu predchádzalo podobné jubileum venované oslave Máriinho narodenia.
I keď nie je možné chronologicky určiť dátum narodenia Panny Márie, Cirkev si stále uvedomuje, že Mária sa objavila na obzore dejín spásy skôr ako Kristus.6 Je jasné, že zatiaľ, čo sa definitívne blížila "plnosť času", čiže spásny príchod Emanuela, existovala už na svete tá, ktorá bola od večnosti určená za jeho matku. Skutočnosť, že "predchádzala" Kristov príchod, nachádza každý rok svoj ohlas v adventnej liturgii. Ak teda posledné roky druhého tisícročia a začiatok tretieho tisícročia po Kristovi sa dávajú do spojitosti s pradávnym historickým očakávaním Spasiteľa, je celkom pochopiteľné, že sa v tomto období radi obraciame k tej, ktorá ešte v "noci" očakávania príchodu Spasiteľa zažiarila ako opravdivá "ranná hviezda" (Stella matutina). Ako táto hviezda spolu s úsvitom predchádza východ slnka, tak aj Mária od svojho nepoškvrneného počatia predchádzala príchod Spasiteľa, ktorý bol východom "slnka spravodlivosti" v dejinách ľudstva.7
Jej prítomnosť v izraelskom ľude - taká nenápadná, že si ju súčasníci skoro ani nevšimli - však jasne žiarila pred večným Bohom, ktorý pripojil túto skrytú "dcéru Siona" (porov. Sof 3,14; Zach 2,14) k spásnemu plánu, zahŕňujúcemu celé ľudské dejiny. My kresťania, ktorí vieme, že prozreteľnostný plán Najsvätejšej Trojice je ústrednou skutočnosťou zjavenia a viery, právom cítime na konci tohto tisícročia potrebu zdôrazniť jedinečnú prítomnosť Kristovej Matky v dejinách, najmä v týchto rokoch na konci druhého tisícročia.
4. Pripravuje nás na to aj Druhý vatikánsky koncil, keď vo svojom učení predstavuje Božiu Matku v tajomstve Krista a Cirkvi. Ak je totiž pravda - ako hlása tento koncil8 - že "tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova", treba vzťahovať túto zásadu osobitným spôsobom na túto výnimočnú "dcéru ľudstva", na túto mimoriadnu "ženu", ktorá sa stala Kristovou Matkou. Len v tajomstve Krista sa totiž plne vyjasňuje i tajomstvo Márie. Tak sa to ostatne už od začiatku usilovala vykladať aj Cirkev.
Tajomstvo vtelenia jej umožnilo stále viac prenikať a vyjasňovať tajomstvo Matky vteleného Slova. Pri tomto prehlbovaní mal rozhodujúci význam Efezský koncil (r. 431), na ktorom na veľkú radosť kresťanov bola slávnostne vyhlásená za pravdu viery celej Cirkvi pravda o Bohorodičkinom materstve. Mária je Božou Matkou, Bohorodičkou (Theotókos), lebo pôsobením Ducha Svätého počala vo svojom panenskom lone a porodila Ježiša Krista, Božieho Syna, jednej podstaty s Otcom.9 "Boží Syn... narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás".10 Stal sa človekom. Preto teda prostredníctvom tajomstva Krista plne žiari na obzore viery Cirkvi tajomstvo jeho Matky. A tak dogma o Máriinom Božom materstve pre Efezský koncil bola a pre celú Cirkev je pečaťou dogmy o vtelení, v ktorom Slovo skutočne prijíma v jednote svojej osoby ľudskú prirodzenosť bez toho, aby ju tým zrušilo.
5. Tým, že Druhý vatikánsky koncil uvádza Máriu v tajomstve Krista, nachádza aj cestu k hlbšiemu poznaniu tajomstva Cirkvi. Ako Kristova Matka je Panna Mária osobitným spôsobom spojená s Cirkvou, "ktorú Pán ustanovil ako svoje telo".11 Koncilný text výrazne približuje túto pravdu o Cirkvi ako o Kristovom tele (podľa učenia Pavlových listov) k pravde, že Boží Syn sa "pôsobením Ducha Svätého narodil z Panny Márie". Skutočnosť vtelenia sa takmer predlžuje do tajomstva Cirkvi, Kristovho tela. A nemožno myslieť na túto skutočnosť vtelenia a nemyslieť pritom na Máriu, matku vteleného Slova.
Pri týchto úvahách mám však na mysli onú "púť viery", na ktorej "preblahoslavená Panna napredovala" a verne zotrvala v jednote s Kristom.12 Týmto spôsobom toto dvoje puto, ktoré viaže Božiu Matku ku Kristovi a k Cirkvi, nadobúda historický význam. Nejde tu len o život panenskej Matky, o jej osobnú púť viery, ale aj o dejiny celého Božieho ľudu, o všetkých, ktorí kráčajú tou istou "cestou viery".
Koncil vyjadruje túto myšlienku, keď na inom mieste hovorí, že Mária "predchádzala", keď sa stala "predobrazom Cirkvi... v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom".13 Toto jej "predchádzanie" ako predobraz alebo vzor sa vzťahuje na samo vnútorné tajomstvo Cirkvi, ktorá plní svoje spásne poslanie a je, podobne ako Mária, matkou a zároveň pannou. Je pannou, ktorá "zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Źeníchovi" a je aj "matkou, lebo... rodí pre nový a nesmrteľný život deti, počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha".14
6. Toto všetko prebieha vo veľkom historickom procese, a aby sme tak povedali, "na pochode". "Cesta viery" ukazuje na vnútorné dejiny, mohli by sme povedať na dejiny duší. Tieto dejiny sú však aj dejinami ľudí, ktorí, vsunutí do dejinného rozmeru, podliehajú dočasnosti. V nasledujúcich úvahách by sme sa radi sústredili predovšetkým na súčasné obdobie, ktoré samo v sebe ešte nie je históriou, no predsa ju nepretržite utvára, a to aj v zmysle dejín spásy. Tu sa otvára rozsiahly priestor, v ktorom preblahoslavená Panna Mária bez prestania "predchádzala" Boží ľud. Jej jedinečná púť viery je pre Cirkev trvalým orientačným bodom. A je ním aj pre jednotlivcov, pre obce veriacich, pre ľud i národy a v určitom zmysle pre celé ľudstvo. Je skutočne ťažko obsiahnuť a zmerať jej rozsah.
Koncil zdôrazňuje, že Božia Matka je už teraz eschatologickým dovŕšením Cirkvi. "Zatiaľ čo v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky (porov. Ef 5,27), veriaci sa ešte usilujú vzrastať vo svätosti, bojujúc proti hriechu. A preto upierajú svoje oči k Márii, ktorá žiari celej vospolnosti vyvolených ako vzor čností."15 Bohorodička už svoju púť viery dokončila. Oslávená vedľa svojho Syna v nebi prekročila už prah medzi vierou a videním "z tváre do tváre" (1Kor 13,12). Súčasne však Mária ani v tomto eschatologickom dovŕšení neprestáva byť "hviezdou morskou" (Maris Stella)16 pre všetkých, ktorí ešte kráčajú cestou viery. Ak dvíhajú k nej svoje oči na rozličných miestach svojho pozemského života, je to preto, že ona "porodila Syna, ktorého Boh určil za prvorodeného medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29),17 a aj preto, že "pri zrode a výchove" týchto bratov a sestier "spolupracuje s materinskou láskou".18

I.
MÁRIA V TAJOMSTVE KRISTA
1. Milosti plná
7. "Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním" (Ef 1,3). Tieto slová Listu Efezanom zjavujú večný plán Boha Otca, jeho plán spasiť človeka v Kristovi. Je to plán univerzálny, ktorý sa vzťahuje na všetkých ľudí, stvorených na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1,26). Ako boli všetci na začiatku zahrnutí do stvoriteľského Božieho diela, tak sú večne zahrnutí aj do Božieho plánu spásy, čo sa má plne prejaviť "v plnosti času", keď príde Kristus. List Efezanom potom pokračuje: Tento Boh, ktorý je "Otcom nášho Pána Ježiša Krista... v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptívnymi synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi. V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva jeho milosti" (Ef 1,4-7).
Boží plán spásy, ktorý nám bol plne zjavený Kristovým príchodom na svet, je večný. Podľa učenia, obsiahnutého v tomto i v iných Pavlových listoch (porov. Kol 1,12-14; Rim 3,24; Gal 3,13; 2Kor 5,18-29) tento plán sa večne viaže na Krista. Vzťahuje sa na všetkých ľudí, ale jedinečné miesto je v ňom vyhradené "žene", ktorá je Matkou toho, ktorému Boh zveril dielo spásy.19 Ako píše Druhý vatikánsky koncil "ona sa prorocky naznačuje už v prísľube, danom naším prarodičom po páde do hriechu, ako sa hovorí v Knihe Genezis (porov. Gn 3,15). Aj podľa slov proroka Izaiáša (porov. Iz 7,14) "ona je tá Panna, čo počne a porodí Syna a ktorého meno bude Emanuel".20 Takto Starý zákon pripravuje "plnosť času", v ktorom "Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy... aby sme dostali adoptívne synovstvo". O príchode Božieho Syna na svet hovoria prvé hlavy evanjelií podľa Lukáša a podľa Matúša.
8. Mária sa definitívne uvádza do tajomstva Krista práve touto udalosťou - anjelovým zvestovaním. Dochádza k nemu v Nazarete za presne vymedzených okolností v dejinách izraelského národa, ktorému ako prvému boli určené Božie prisľúbenia. Boží posol hovorí Panne: "Zdravas?, milosti plná. Pán s tebou!" (Lk 1,28). Mária "sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav" (Lk 1,29). Čo vlastne mali znamenať tieto divné slová a najmä výraz "plná milosti" (kecharitoméne)?21
Ak chceme spolu s Máriou rozjímať o týchto slovách a osobitne o výraze "plná milosti", môžeme nájsť dôležité potvrdenie práve v citovanom mieste Listu Efezanom. Skutočnosť, že po zvestovaní nebeského posla nazaretská Panna je nazvaná "požehnanou medzi ženami" (porov. Lk 1,42), sa vysvetľuje oným požehnaním, ktorým nás "Boh Otec" zahrnul "v nebi, v Kristovi". Je to duchovné požehnanie, ktoré sa vzťahuje na všetkých ľudí a obsahuje plnosť a univerzálnosť ("každé požehnanie"), ktoré pramení v láske, ktorá v Duchu Svätom spája Otca so Synom tej istej podstaty. Súčasne je to požehnanie, ktoré skrze Ježiša Krista prechádza celými dejinami ľudstva až do konca: na všetkých ľudí. Na Máriu sa však toto požehnanie vzťahuje osobitnou a mimoriadnou mierou; a skutočne, Alžbeta ju pozdravila ako "požehnanú medzi ženami".
Dôvod tohto dvojakého pozdravu spočíva v tom, že v duši tejto "dcéry Siona" sa v určitom zmysle prejavila všetka "sláva milosti"; tej milosti, ktorú "nám Otec dal vo svojom milovanom Synovi". A vskutku posol pozdravuje Máriu ako "plnú milosti": nazýva ju tak, ako by toto bolo jej pravé meno. Nenazýva ju menom, pod akým je vedená v pozemských záznamoch: Miryam (=Mária), ale týmto novým menom: "plná milosti". Čo znamená toto meno? Prečo volá anjel takto nazaretskú Pannu?
V biblickej reči "milosť" znamená osobitný dar, ktorý podľa Nového zákona má svoj prameň v živote samého trojjediného Boha, Boha, ktorý je Láska (porov. Jn 4,8). Ovocím tejto lásky je vyvolenie - to, o ktorom hovorí List Efezanom. Z Božej strany je toto vyvolenie večnou vôľou spasiť človeka prostredníctvom účasti na jeho božskom živote (porov. 2Pt 1,4) v Kristovi: je to spása v účasti na nadprirodzenom živote. Účinok tohto večného daru, tejto milosti vyvolenia človeka Bohom je akoby zárodok svätosti, alebo prameň, ktorý prúdi do duše ako dar samého Boha. Boh touto milosťou oživuje a posväcuje svojich vyvolených. Týmto spôsobom sa dovršuje, to znamená, že sa stáva skutočnosťou, ono požehnanie človeka "všetkým duchovným požehnaním", ono prijatie za Božie deti v Kristovi, v ňom, ktorý je večne "milovaným Synom" Otca.
Keď čítame, že anjel oslovuje Máriu "milosti plná", z evanjeliového kontextu, v ktorom sa zbiehajú dávne zjavenia a prisľúbenia, chápeme, že tu ide o jedinečné požehnanie medzi všetkými "duchovnými požehnaniami v Kristovi". V tajomstve Krista je Mária prítomná už "pred stvorením sveta" ako tá, ktorú Boh "vyvolil" za Matku svojho Syna vo vtelení. A spolu s Otcom si ju zvolil i Syn, ktorý ju naveky zveril Duchu svätosti. Mária je týmto úplne osobitným a výnimočným spôsobom spojená s Kristom a tak isto je aj od vščnosti milovaná v tomto "milovanom Synovi", ktorý je jednej podstaty s Otcom, a v ktorom je sústredená všetka "sláva milosti". Súčasne však Panna Mária je a ostáva dokonale otvorená tomuto "daru zhora" (porov. Jak 1,17). Ako učí Koncil, Mária "vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, čo s dôverou čakajú a dosahujú od neho spasenie".22
9. Ak pozdrav a oslovenie "milosti plná" znamená toto všetko, v súvislosti anjelského zvestovania sa predovšetkým vzťahujú na voľbu Márie za Matku Božieho Syna. Súčasne však plnosť milosti dokazuje aj všetku nadprirodzenú štedrosť, ktorej sa Mária teší, že bola vyvolená a určená za Kristovu Matku. Ak toto vyvolenie je základným prvkom na uskutočnenie spásnych Božích plánov s ľudstvom, a ak táto večná voľba v Kristovi a určenie k dôstojnosti adoptívnych detí sa vzťahuje na všetkých ľudí, tak vyvolenie Panny Márie je čosi úplne výnimočné a jedinečné. Z toho vyplýva aj jedinečnosť a osobitosť postavenia, ktoré zaujíma v tajomstve Krista.
Boží posol jej hovorí: "Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho" (Lk 1,30-32). A keď sa Panna, vzrušená týmto neobyčajným pozdravom pýta: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?", anjel jej potvrdzuje a vysvetľuje predošlé slová. Gabriel jej hovorí: "Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn" (Lk 1,35).
Zvestovanie je teda zjavením vtelenia na samom začiatku jeho uskutočnenia na zemi. Spásny dar, ktorým darúva Boh sám seba i svoj život určitým spôsobom celému tvorstvu a priamo človekovi, dosahuje v tajomstve vtelenia jeden zo svojich vrcholov. Je to naozaj vrcholný dar milosti v dejinách ľudstva a vesmíru. Mária je "milosti plná", lebo vtelenie Slova, hypostatické spojenie Božieho Syna s jeho ľudskou prirodzenosťou sa uskutočňuje a naplňuje práve v nej. Ako hovorí Koncil, Mária "je matkou Božieho Syna a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého. Týmto vynikajúcim darom milosti ďaleko prevyšuje všetky nebeské i pozemské stvorenia".23
10. Keď List Efezanom hovorí o "sláve milosti", ktorou "nás Boh a Otec... obdaroval v milovanom Synovi", dodáva: "V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv" (Ef 1,7). Podľa učenia vyjadreného v slávnostných dokumentoch Cirkvi táto "sláva milosti" sa prejavila v Božej Matke tým, že bola "vykúpená vznešenejším spôsobom".24 Vďaka bohatej milosti milovaného Syna a pre výkupné zásluhy toho, ktorý sa mal stať i jej Synom, Mária bola uchránená od poškvrny dedičného hriechu.25 Týmto spôsobom už od prvej chvíle svojho počatia, t.j. svojej existencie, Mária patrí Kristovi, má účasť na spásnej a posväcujúcej milosti a na onej láske, ktorá má svoj počiatok v "milovanom Synovi" večného Otca, ktorý sa vtelením stal jej vlastným Synom. Preto pôsobením Ducha Svätého v poriadku milosti, t.j. účasťou na Božej prirodzenosti, Mária prijíma život od toho, ktorému v poriadku pozemského rodenia ona sama dala život ako matka. Preto ju liturgia bez váhania nazýva "Rodičkou svojho Stvoriteľa"26 a pozdravuje ju slovami, ktoré Dante Alighieri kladie do úst svätého Bernarda: "Dcéra svojho Syna".27 A keďže Mária dostáva tento "nový život" v plnosti zodpovedajúcej láske Syna k Matke, a teda aj dôstojnosti Božieho materstva, anjel ju pri zvestovaní oslovuje "milosti plná".
11. V spásnom pláne Najsvätejšej Trojice tajomstvo vtelenia je prehojným splnením prisľúbení, ktoré dal Boh ľuďom po prvotnom hriechu, po tom hriechu, ktorého dôsledkami sú zaťažené celé dejiny človeka na zemi (porov. Gn 3,15). A tu prichádza na svet Syn, "potomok ženy", ktorý porazí hriech v jeho samých koreňoch: "Rozšliape hlavu hada". Ako vyplýva zo slov protoevanjelia, Syn ženy bude musieť o víťazstvo tvrdo bojovať a tento boj bude prebiehať v celých ľudských dejinách. "Nepriateľstvo", vyhlásené na začiatku sa potvrdzuje aj v Zjavení svätého Jána, v knihe o posledných veciach Cirkvi a sveta a tu sa znova objavuje symbol "ženy", teraz však "odetej slnkom" (Zjv 12,1).
Mária, Matka vteleného Slova, stojí v samom strede tohto nepriateľstva a boja, ktorý sprevádza dejiny ľudstva na zemi i samotné dejiny spásy. V tomto postavení Mária, ktorá patrí k "Pánovým pokorným a chudobným", má v sebe ako nijaká iná ľudská bytosť tú "slávu milosti", ktorou nás Otec "obdaroval v milovanom Synovi". Táto milosť určuje mimoriadnu veľkosť a krásu celého jej bytia. Preto Mária ostáva pred Bohom i pred celým ľudstvom nemenným a neporušiteľným znamením Božieho vyvolenia, o ktorom hovorí Pavlov list: "Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil... predurčil nás, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi" (Ef 1,4.5). Toto vyvolenie je mocnejšie než akákoľvek sila zla a hriechu a všetko to "nepriateľstvo", ktorými sú poznačené celé dejiny ľudstva. V týchto dejinách Mária ostáva znamením bezpečnej nádeje.

2. Blahoslavená, ktorá uverila
12. Evanjelista Lukáš hneď po správe o zvestovaní nás vedie za nazaretskou Pannou "do jedného judského mesta" (Lk 1,39). Podľa odborníkov by to malo byť dnešné Ain-Karim v hornatom kraji neďaleko Jeruzalema. Mária sa tam "ponáhľala", pozdraviť Alžbetu, svoju príbuznú. Dôvod návštevy treba hľadať aj v tom, že pri zvestovaní archanjel Gabriel spomenul práve Alžbetu, ktorá i napriek pokročilému veku počala s manželom Zachariášom z Božej moci syna: "Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1,36-37). Boží posol sa odvolal na Alžbetin prípad, aby dal odpoveď na Máriinu otázku: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám" (Lk 1,34). Stane sa to z moci Najvyššieho ako, ba ešte viac ako u Alžbety.
Pobádaná láskou sa teda Mária uberá do domu svojej príbuznej. Keď tam vstupuje, Alžbeta odpovedajúc na jej pozdrav cíti, ako sa dieťa živo pohlo v jej lone a "naplnená Duchom Svätým" pozdravila Máriu veľkým hlasom: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života" (porov. Lk 1,40-42). Toto Alžbetino zvolanie, toto privítanie sa stalo časťou modlitby Zdravas Mária ako pokračovanie anjelského pozdravenia a je jednou z najčastejších modlitieb Cirkvi. A ešte významnejšou je Alžbetina otázka, ktorá nasledovala: "Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?" (Lk 1,43). Alžbeta tým vydáva Márii svedectvo. Uznáva a vyhlasuje, že pred ňou stojí Matka Pána, Matka Mesiáša. Na tomto svedectve má účasť aj dieťa v Alžbetinom lone: "Radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone" (Lk 1,44). Tým dieťaťom je budúci Ján Krstiteľ, ktorý pri Jordáne vyhlásil Ježiša za Mesiáša.
V Alžbetinom pozdrave každé slovo má bohatý význam. Zásadne dôležité sa však zdá až to, čo sa hovorí na konci: "A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán: (Lk 1,45).28 Tieto slová možno postaviť vedľa oslovenia "milosti plná" v anjelovom pozdrave. V oboch textoch sa jasne prejavuje zásadný mariologický obsah, t.j. pravda o Márii, ktorá sa stala skutočne prítomnou v tajomstve Krista práve preto, "že uverila". Anjelom oznámená plnosť milosti znamená dar samého Boha. Máriina viera, ktorú vychvaľuje Alžbeta pri návšteve, ukazuje, ako Panna z Nazareta odpovedala na tento dar.
13. "Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať ?poslušnosť viery? (Rim 16,26; porov. Rim 1,5; 2Kor 10,5-6), ktorou sa celý človek slobodne oddáva Bohu", ako učí Koncil.29 Tento opis viery sa dokonale uskutočnil na Márii. "Rozhodnou" chvíľou bolo zvestovanie. Alžbetine slová: "Blahoslavená, ktorá uverila" sa vzťahujú predovšetkým na túto chvíľu.30 Pri zvestovaní sa totiž Mária úplne oddala Bohu a prejavila "poslušnosť viery" tomu, ktorý k nej prehovoril prostredníctvom svojho posla, tým že "mu úplne podriadila rozum i vôľu".31 Odpovedala teda celým svojím ľudským a ženským ja. V tejto odpovedi viery bola obsiahnutá dokonalá spolupráca s "Božou milosťou, ktorá predchádza a sprevádza" človeka, i dokonalá ochota prijať pôsobenie Ducha Svätého, ktorý "neprestajne zdokonaľuje vieru svojimi darmi".32
Slovo živého Boha, ktoré anjel zvestoval Márii, sa vzťahovalo na ňu samu: "Počneš a porodíš Syna" (Lk 1,31). Prijatím tohto zvestovania sa Mária mala stať "Matkou Pána" a v nej sa malo naplniť Božie tajomstvo vtelenia: "Otec milosrdenstiev chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky".33 A Mária tento súhlas dala, keď vypočula všetky slová anjela. Povedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38). Toto Máriino ?Fiat - nech sa mi stane? rozhodlo z ľudskej strany o splnení Božieho tajomstva. Je tu plná zhoda so slovami Syna, ktorý, keď - podľa Listu Hebrejom - vstúpil do sveta, povedal Otcovi: "Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Hľa, prichádzam... aby som plnil tvoju vôľu, Bože" (Hebr 10.5-7). Tajomstvo vtelenia sa dovŕšilo, keď Mária vyslovila svoje fiat: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova." Tým umožnila, pokiaľ to v Božom pláne záviselo od nej, aby sa splnila táto túžba jej Syna.
Mária vyslovila toto fiat s vierou, ktorou sa bezvýhradne oddala Bohu a "ako služobnica Pána sa úplne zasvätila osobe a dielu svojho Syna".34 Tohto Syna - ako učia cirkevní Otcovia - počala skôr v mysli než v lone práve prostredníctvom viery.35 Právom teda Alžbeta zvelebuje Máriu slovami: "Blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán." Tieto slová sa už splnili. Mária z Nazareta prekračuje prah Alžbetinho a Zachariášovho domu už ako Matka Božieho Syna. Je to radostný objav Alžbety: "Matka môjho Pána prichádza ku mne!" (Lk 1,43).
14. Z tohto dôvodu aj Máriinu vieru možno prirovnať k Abrahámovej viere, ktorého Apoštol nazýva "naším otcom vo viere" (porov. Rim 4,12). V ekonómii spásy Božieho zjavenia Abrahámova viera je začiatkom Starej zmluvy. Máriina viera vo zvestovaní je začiatkom Novej zmluvy. Ako Abrahám "proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov" (porov. Rim 4,18), tak aj Mária vo chvíli zvestovania, keď poukázala na svoj panenský stav ("Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám"), uverila, že z moci Najvyššieho pôsobením Ducha Svätého sa stane Matkou Božieho Syna podľa anjelovho zvestovania: "preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn" (Lk 1,35).
Alžbetine slová: "Blahoslavená, ktorá uverila" sa však nevzťahujú iba na túto mimoriadnu chvíľu zvestovania. Zvestovanie je iste vrcholnou chvíľou Máriinej viery v očakávaní Krista, ale je aj východiskom, ktorým sa začína celá jej "púť k Bohu", celá jej cesta viery. A na tejto ceste vynikajúcim a skutočne hrdinským spôsobom - či dokonca so stále väčším hrdinstvom viery - sa bude uskutočňovať "poslušnosť", ktorú vyznala a ktorou odpovedala na slová Božieho zjavenia. A táto Máriina "poslušnosť viery" počas celej jej púte bude sa prekvapujúco podobať Abrahámovej viere. Ako patriarcha Božieho ľudu aj Mária, správajúca sa podľa onoho fiat, ako sa svedčí na dcéru a matku, "uverila v nádeji proti nádeji". Požehnanie udelené "tej, ktorá uverila", sa s osobitnou zreteľnosťou prejaví najmä na daktorých úsekoch tejto púte. Veriť znamená úplne "sa oddať" samej pravde slova živého Boha a pritom vedieť a pokorne uznávať "aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty" (Rim 11,33). Mária, ktorá sa z večnej vôle Najvyššieho ocitla, možno tak povedať, v samom strede týchto Božích "nevyspytateľných ciest" a "nepochopiteľných súdov", sa im prispôsobuje v polotieni viery a plne s otvoreným srdcom prijíma všetko, čo je stanovené v Božom pláne.
15. Keď Mária pri zvestovaní počuje o Synovi, ktorého matkou sa má stať a ktorému "dá meno Ježiš", t.j. Spasiteľ, dozvedá sa, že "Boh mu dá trón jeho otca Dávida" a že "naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca" (Lk 1,32-33). V tom spočívala nádej celého Izraela. Prisľúbený Mesiáš musí byť "veľký" a aj nebeský posol oznamuje, že "bude veľký", veľký svojím menom Syna Najvyššieho i preto, že sa ujme Dávidovho dedičstva. Má byť teda kráľom a má kraľovať nad "Jakubovým rodom". Mária vyrástla v tomto očakávaní svojho ľudu. Mohla vo chvíli zvestovania tušiť podstatný význam anjelových slov? Ako mala rozumieť tomu "kráľovstvu", ktoré "nebude mať konca"?
Aj keď sa pre svoju vieru v tejto chvíli cítila Matkou "Mesiáša-Kráľa", predsa odpovedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38). Mária teda už od prvej chvíle vyznala svoju "poslušnosť viery" a plne prijala význam, ktorý dával slovám zvestovania ten, od ktorého pochádzali. A to bol sám Boh.
16. Na tejto ceste "poslušnosti viery" Mária počuje neskôr aj iné slová, slová, ktoré povedal Simeon v jeruzalemskom chráme. Podľa predpisov Mojžišovho zákona, štyridsiateho dňa po Ježišovom narodení Mária a Jozef "priniesli dieťa do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi" (Lk 2,22). Dieťa sa narodilo v krajnej chudobe. Od Lukáša vieme, že v rámci súpisu obyvateľstva, nariadenom rímskymi úradmi, Mária sa s Jozefom odobrala do Betlehema a keď nenašli "miesto v hostinci", porodila svojho Syna v maštali a "uložila ho do jasieľ" (Lk 2,7).
Na začiatku tejto Máriinej cesty viery sa objavuje spravodlivý a bohabojný muž menom Simeon. Jeho slová vnuknuté Duchom Svätým (porov. Lk 2,25-27), potvrdzujú pravdivosť zvestovania. Čítame, že "vzal do náručia" dieťa, ktorému podľa pokynu anjela dali meno Ježiš (porov. Lk 2,21). Simeonova reč zodpovedá významu tohto mena, ktoré značí Spasiteľ: "Boh je spása". Velebí Boha a hovorí: "moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu" (Lk 2,30-32). Súčasne sa však Simeon obracia na Máriu s týmito slovami: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc" a hneď dodáva slová, ktoré sa týkajú priamo Márie: "a tvoju vlastnú dušu prenikne meč" (Lk 2,34-35). Simeonove slová stavajú do nového svetla to, čo povedal Márii anjel: Ježiš je Spasiteľ, je "svetlo na osvietenie" ľudí. Či to nie je to, čo sa určitým spôsobom prejavilo v noci Ježišovho narodenia, keď prišli k maštali pastieri (porov. 2,8-20) a čo sa malo ešte zreteľnejšie prejaviť príchodom mudrcov od východu? (porov. Mt 2,1-12). Súčasne však Máriin Syn už od začiatku života, a s ním aj jeho Matka sami na sebe zakúsia pravdivosť iných Simeonových slov: "Znamenie, ktorému budú odporovať" (Lk 2,34). Simeonove slová sa javia ako druhé zvestovanie Márii, lebo jej ukazuje konkrétny historický rozmer, v ktorom Syn splní svoje poslanie. A tým rozmerom je neporozumenie a bolesť. Ak tieto slová z jednej strany utvrdzujú jej vieru, že sa splnia Božie prisľúbenia spásy, z druhej strany jej zjavujú, že svoju poslušnosť viery bude prežívať v utrpení po boku trpiaceho Spasiteľa a že jej materstvo bude pochmúrne a bolestné. A vskutku, po príchode mudrcov, po ich poklone ("padli na zem a klaňali sa mu") a daroch (porov. Mt 2,11), Mária spolu s Jozefom bude musieť utiecť do Egypta, lebo "Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil" (porov. Mt 2,13). A v Egypte budú musieť ostať až do Herodesovej smrti (prov. Mt 2,15).
17. Po Herodesovej smrti, keď sa Svätá rodina vrátila do Nazareta, začína sa obdobie skrytého života v ústraní. Tá, ktorá "uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (Lk 1,45), každodenne prežíva obsah týchto slov. Denne žije vedľa Syna, ktorému dala meno Ježiš. Toto meno istotne používa, keď sa s ním stýka. Nik sa tomu nakoniec ani nemohol diviť, lebo toto meno bolo v Izraeli už dávno bežné. Mária však napriek tomu vie, že ten, ktorý nosí meno Ježiš, bol od anjela nazvaný "Synom Najvyššieho" (porov. Lk 1,32). Mária vie, že ho počala a porodila bez toho, že by "poznala muža", že na ňu zostúpil Duch Svätý a moc Najvyššieho ju zatienila (porov. Lk 1,35) tak, ako mrak za čias Mojžiša a predkov zahaľoval prítomnosť Boha (porov. Ex 24,16; 40,34-35; 1Kor 8,10,12). Mária teda vie, že Syn, ktorého panensky porodila, je práve ten "Svätý", ten "Boží Syn", o ktorom hovoril anjel.
V rokoch Ježišovho skrytého života v nazaretskom domci aj Máriin život je "skrytý s Kristom v Bohu" (porov. Kol 3,3) skrze vieru. Viera je totiž spojenie s Božím tajomstvom. Mária je nepretržite, každodenne v styku s nevýslovným tajomstvom Boha, ktorý sa stal človekom, s tajomstvom, ktoré prevyšuje všetko, čo bolo zjavené v Starom zákone. Už od chvíle zvestovania myseľ Panny Matky bola uvedená do radikálnej "novosti" Božieho sebazjavenia a toto tajomstvo si uvedomovala. Mária je prvá z tých "maličkých", o ktorých Ježiš raz povie: "Zvelebujem ťa, Otče... že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 11,25). V skutočnosti "nik nepozná Syna, iba Otec (Mt 11,27). Ako teda môže "poznať Syna" Mária? Iste ho nepozná tak ako Otec. A predsa je prvá z tých, ktorým ho Otec "chcel zjaviť" (porov. Mt 11,26-27; 1Kor 2,11). Ak však už od chvíle zvestovania jej bol zjavený Syn, ktorého úplne pozná iba Otec, ten, ktorý ho plodí vo večnom "dnes" (porov. Ź 2,7), tak potom Mária ako Matka je v styku s pravdou svojho Syna iba vo viere a skrze vieru. Je teda blahoslavená, lebo "uverila" a verí každý deň vo všetkých skúškach a protivenstvách obdobia Ježišovho detstva a potom aj v rokoch skrytého života v Nazarete, kde "im bol poslušný (Lk 1,51); poslušný Márii, ale i Jozefovi, lebo pred ľuďmi mu zastupoval otca, a preto aj ľudia Máriinho Syna považovali za "syna tesárovho" (Mt 13,55).
Matka tohto Syna, pamätajúc na to, čo jej bolo povedané pri zvestovaní a v nasledujúcich udalostiach, nosí v sebe radikálnu "novosť" viery, t.j. začiatok Novej zmluvy. Je to začiatok evanjelia, začiatok dobrej, radostnej zvesti. Nie je však ťažko v tomto začiatku postrehnúť zvláštnu námahu srdca, spojenú s určitou "nocou viery" - aby sme použili výraz svätého Jána z Kríža -, akoby "závoj, cez ktorý sa treba približovať k Neviditeľnému a žiť v dôvernosti s tajomstvom".36 Takýmto spôsobom totiž Mária mnoho rokov ostávala v dôvernom styku s tajomstvom svojho Syna a napredovala na svojej ceste viery, postupne ako sa Ježiš "vzmáhal v múdrosti... a v obľube u Boha i u ľudí" (Lk 2,52). Táto obľuba, ktorú požíval u Boha, sa v ľudských očiach prejavovala stále viac a viac. Prvá z ľudských bytostí, ktorá Krista takto objavovala, bola Mária, ktorá spolu s Jozefom žila v tom istom nazaretskom dome.
Napriek tomu však, keď ho našli v chráme a keď na matkinu otázku: "Čo si nám to urobil?", dvanásťročný Ježiš odpovedal: "Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?", evanjelista dodáva: "Ale oni (Mária a Jozef) nepochopili slovo, ktoré im hovoril" (Lk 2,48-50). Ježiš si teda bol vedomý toho, že "iba Otec pozná Syna" (porov. Mt 11,27), takže dokonca aj Matka, ktorej bolo najdokonalejšie zjavené tajomstvo Božieho synovstva, žila v dôvernosti s týmto tajomstvom len skrze vieru. Tým, že žila so Synom pod jednou strechou a verne zotrvávala s ním v jednote, "napredovala na ceste viery", ako to zdôrazňuje Koncil.37 A tak to bolo aj počas Ježišovho verejného života (porov. Mk 3,21-35), keď sa na nej zo dňa na deň spĺňalo požehnanie vyslovené Alžbetou, keď ju Mária navštívila: "Blahoslavená, ktorá uverila."
18. Toto požehnanie nadobúda plný význam, keď Mária stojí pod krížom svojho Syna (porov. Jn 19,25). Koncil hovorí, že sa to stalo "nie bez Božieho riadenia": "veľmi trpela so svojím Jednorodeným, s materinským srdcom sa pridružila k jeho obeti a s láskou súhlasila s obetovaním žertvy, ktorú porodila." Takto Mária "verne zotrvala v jednote so Synom pod krížom".38 Bola to jednota skrze vieru, skrze tú istú vieru, s ktorou prijala, čo jej zjavil anjel pri zvestovaní. Vtedy počula slová: "Bude veľký... Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca" (Lk 1,32-33).
Keď teraz Mária stojí pod krížom, ľudsky povedané, je svedkom popretia týchto slov. Jej Syn umiera v bolestiach na dreve kríža ako odsúdenec. "Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí... opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili", skoro zničený (porov. Iz 53,3-5). Akú veľkú a hrdinskú poslušnosť viery preukázala Mária pred "nepochopiteľnými Božími súdmi"! Ako bezvýhradne "sa oddala Bohu", "podriadiac úplne svoj rozum a vôľu"39 tomu, ktorého "cesty sú nevyspytateľné" (porov. Rim 11,33). A zároveň ako mocne pôsobí milosť v jej duši, aký prenikavý je vplyv Ducha Svätého, jeho svetla a jeho sily!
Touto vierou je Mária dokonale spojená s Kristom v jeho pokorení. Ježiš Kristus, "hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom": práve na Golgote "sa uponížil a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (porov. Flp 2,5-8). Pod krížom má Mária skrze svoju vieru účasť na strhujúcom tajomstve tohto poníženia. Azda je to tá najhlbšia "kenóza" (prázdnota) viery v dejinách ľudstva. Vierou má Matka účasť na smrti Syna, na jeho vykupiteľskej smrti. Ale na rozdiel od viery učeníkov, ktorí sa rozutekali, jej viera bola oveľa osvietenejšia. Na Golgote Ježiš krížom definitívne potvrdil, že je "znamením, ktorému budú odporovať", ako to predpovedal Simeon. Súčasne sa tam však splnili slová, ktoré boli určené Márii: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč" (Lk 2,35).40
19. Áno, naozaj "blahoslavená je tá, ktorá uverila"! Zdá sa, akoby sa tieto Alžbetine slová po zvestovaní ozývali aj tu pod krížom s najväčšou výrečnosťou a s prenikavou silou. Z kríža akoby zo samého ohniska tajomstva vykúpenia sa šíri lúč a otvára sa perspektíva požehnania viery. Siaha "až k počiatku" a ako účasť na obeti Krista, nového Adama, sa v určitom zmysle stáva protiváhou neposlušnosti a pochybovačnosti, ktorá bola v hriechu prarodičov. Tak učia cirkevní Otcovia, najmä svätý Irenej, citovaný v konštitúcii Lumen gentium: "Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť. To, čo zviazala Eva panna neverou, to rozviazala Panna Mária vierou".41 Vo svetle tohto porovnania s Evou cirkevní Otcovia - ako pripomína Koncil - nazývajú Máriu "matkou žijúcich" a často hovoria: "skrze Evu smrť, skrz Máriu život".42
Preto teda právom môžeme vidieť vo výraze "Blahoslavená je tá, ktorá uverila" akoby kľúč, ktorý otvára Máriinu vnútornú skutočnosť, skutočnosť tej, ktorú anjel pozdravil ako: "milosti plnú". Ak ako "milosti plná" bola od vekov prítomná v tajomstve Krista, skrze vieru mala na ňom účasť v celom rozsahu svojej pozemskej púte. "Napredovala na ceste viery." A zároveň aj nenápadne, ale priamo a účinne sprítomňovala ľuďom tajomstvo Krista. A robí to stále. A prostredníctvom tajomstva Krista je prítomná medzi ľuďmi aj ona sama. Takto sa tajomstvom Syna objasňuje aj tajomstvo Matky.

3. Hľa, tvoja Matka
20. Lukáš vo svojom evanjeliu zaznačil, že "akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala (Ježišovi): "Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval" (Lk 11,27). Tieto slová boli pre Máriu, ako Ježišovu telesnú Matku, pochvalou. Táto žena azda Ježišovu Matku osobne ani nepoznala, lebo keď Ježiš začal svoju mesiášsku činnosť, Mária ho nesprevádzala, ale ostávala v Nazarete. Povedali by sme, že slová tejto neznámej ženy ju určitým spôsobom vyviedli z jej skrytosti.
Týmito slovami preblesklo medzi ľuďmi v zástupe aspoň na chvíľu evanjelium Ježišovho detstva. Mária v ňom vystupuje ako matka, ktorá Ježiša počala, porodila a matersky dojčila, teda ako matka živiteľka, ako to naznačuje táto žena z ľudu. Vďaka tomuto materstvu Ježiš - Syn Najvyššieho (porov. Lk 1,32) - je pravým synom človeka. Je "telo" ako každý človek: je "Slovo", ktoré "sa telom stalo" (porov. Jn 1,14). Je Máriiným telom i krvou.43
Na slová chvály, ktoré žena zo zástupu povedala jeho telesnej matke, Ježiš odpovedá významným spôsobom: "Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho" (Lk 11,28). Chce tak odpútať pozornosť od materstva chápaného len ako telesné puto a zamerať ju na to tajomné puto duchovné, ktoré sa utvára počúvaním Božieho slova a jeho zachovávaním.
Podobné prevedenie do oblasti duchovných hodnôt sa črtá ešte jasnejšie v inej Ježišovej odpovedi. Uvádzajú ju všetci synoptici. Keď Ježišovi oznámili: "Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú ťa vidieť", odpovedá: "Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho." Tak píše Lukáš (porov. 8,20-21). Marek (3,34) k tomu dodáva: "Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho." Podľa Matúša (12,49) "vystrel ruku nad svojich učeníkov".
Zdá sa, ako by tieto slová šli v stopách slov, ktorými dvanásťročný Ježiš odpovedal Márii a Jozefovi, keď ho po troch dňoch hľadania našli v jeruzalemskom chráme.
Keď Ježiš odišiel z Nazareta a začal svoju verejnú činnosť po celej Palestíne, zaoberal sa už úplne a výlučne "vecami svojho Otca" (porov. Lk 2,49). Hlásal kráľovstvo, "Božie kráľovstvo" a "veci Otca", ktoré dávajú aj nový rozmer a nový zmysel všetkému, čo je ľudské, a tým aj každému ľudskému zväzku vzhľadom na ciele a úlohy určené každému človekovi. V tomto novom rozmere aj puto, akým je "bratstvo", znamená dačo iné ako "súrodenstvo", ktoré pochádza od spoločných rodičov. Dokonca aj "materstvo" v rozmere Božieho kráľovstva v rámci otcovstva samého Boha nadobúda nový význam. Práve tento nový význam dáva Ježiš materstvu slovami, ktoré čítame u Lukáša.
Vzďaľuje sa tým azda od tej, ktorá bola jeho telesnou matkou? Chce ju azda ponechať v skrytosti, v ústraní, ktoré si sama zvolila? Tak by sa to azda z tónu jeho slov mohlo zdať. Treba však povedať, že nové a odlišné materstvo, o ktorom hovorí Ježiš svojim učeníkom, sa osobitne vzťahuje práve na Máriu. Nie je azda Mária prvá z tých, "ktorí počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho"? A netýka sa najmä jej pochvala, ktorú Ježiš vyslovil ako odpoveď tej neznámej žene? Mária je nesporne hodná takejto pochvaly, lebo je Ježišovou telesnou matkou ("Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval"), ale aj a predovšetkým preto, že prijala Božie slovo už vo chvíli zvestovania, lebo mu uverila, lebo Boha poslúchla, lebo slovo "zachovávala" a "premýšľala o ňom vo svojom srdci" (porov. Lk 1,38.45; 2,19.51) a celým svojím životom ho plnila. Môžeme teda povedať, že toto Ježišom vyslovené blahoslavenstvo, napriek všetkému zdaniu, nijako neodporuje blahoslavenstvu, ktoré vyslovila neznáma žena, ale zhoduje sa s ním v osobe tejto Panny-Matky, ktorá sa nazvala iba "služobnicou Pána" (Lk 1,38). Ak je pravda, že "všetky pokolenia ju budú blahoslaviť" (porov. Lk 1,48), môžeme povedať, že tá neznáma žena ako prvá nevedomky potvrdila tento prorocký verš z Máriinho spevu Magnifikat a zaintonovala Magnifikat vekov.
Ak sa Mária vierou stala rodičkou Božieho Syna, ktorého jej dal Otec mocou Ducha Svätého, pričom zachoval jej panenstvo neporušené, v tej istej viere objavila a prijala druhý rozmer materstva, ktorý zjavil Ježiš počas svojho mesiášskeho poslania. Môžeme povedať, že tento rozmer materstva patril Márii už od počiatku, t.j. od chvíle počatia a narodenia Syna. Už vtedy bola tou, "ktorá uverila". Keď sa jej postupne vyjasňovalo v očiach i v duchu Synovo poslanie, sama ako matka stále viac prijímala túto "novosť" materstva, ktorá mala tvoriť jej "podiel" po boku Syna. Vari hneď na začiatku nepovedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova"? (Lk 1,38). Skrze vieru Mária stále počúvala toto slovo a rozjímala o ňom, v ktorom, spôsobom "presahujúcim všetko poznanie" (Ef 3,19) sa sebazjavenie živého Boha stávalo priezračnejším. Matka Mária sa v určitom zmysle stávala prvou "učeníčkou" svojho Syna, prvou, ktorej akoby povedal: "Nasleduj ma!" ešte skôr, než sa touto výzvou obrátil na apoštolov alebo na kohokoľvek iného (porov. Jn 1,43).
21. Z tohto hľadiska je osobitne výrečný text z Jánovho evanjelia o Márii na svadbe v Káne Galilejskej. Mária je tu prítomná ako Ježišova matka na začiatku jeho verejného života: "V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov" (Jn 2,1-2). Ako sa zdá, a vyplýva to z textu, Ježiš a jeho učeníci boli pozvaní spolu s Máriou, lebo ju chceli mať na svadbe; Syn bol, zdá sa, pozvaný kvôli Matke. Poznáme sled udalostí spojených s pozvaním, ten "začiatok znamení", ktoré Ježiš vykonal - premenenie vody na víno - o ktorom evanjelista píše: Tým Ježiš "zjavil svoju slávu a jeho učeníci uverili v neho" (Jn 2,11).
Mária je v Káne Galilejskej ako Ježišova matka a významne prispieva k tomu "začiatku znamení", ktoré zjavujú mesiášsku moc jej Syna. V uvedenom texte čítame: "Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: ?Nemajú vína.? Ježiš jej povedal: ?Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina?" (Jn 2,3-4). V Jánovom evanjeliu tá "hodina" znamená Bohom stanovenú chvíľu, v ktorej Syn zavŕši svoje dielo a bude oslávený (porov. Jn 7,30; 8,20; 12,23.27; 13,1; 17,1; 19,27). Aj keď sa Ježišova odpoveď svojej matke zdá odmietnutím (najmä ak hľadíme, skôr ako na otázku, na ten rozhodný výrok "Ešte neprišla moja hodina"), predsa sa Mária obracia na sluhov a hovorí im: "Urobte všetko, čo vám povie" (Jn 2,5). Vtedy Ježiš sluhom rozkázal naplniť nádoby vodou. A voda sa stáva vínom, lepším ako to, ktoré svadobným hosťom podávali doteraz.
Aké hlboké porozumenie existovalo medzi Ježišom a jeho matkou! Ako prebádať tajomstvo ich vnútornej jednoty? V tejto udalosti sa už dosť jasne črtá nový rozmer a nový význam Máriinho materstva. Jeho význam sa totiž nevyčerpáva len v slovách, ktoré povedal Ježiš, a v rozličných udalostiach zaznačených synoptikmi. V týchto textoch Ježiš chce predovšetkým postaviť proti sebe telesné materstvo, vyplývajúce z narodenia, a to, čím toto "materstvo" (podobne ako "bratstvo") má byť v rozmere Božieho kráľovstva, v spásnom lúči Božieho otcovstva. Naproti tomu v Jánovom texte už v opise svadby v Káne sa zračí to, čo sa konkrétne prejavuje ako nové materstvo podľa ducha a nielen podľa tela. To znamená: Máriinu starostlivosť o ľudí, ktorou vychádza v ústrety ich najrozličnejším potrebám. V Káne Galilejskej sa poukazuje iba na jednu stránku ľudských potrieb, zdanlivo malých a bezvýznamných ("Nemajú vína"). Tá má však symbolický význam, lebo vychádzať v ústrety potrebám človeka znamená zároveň uvádzať ich do okruhu Kristovho mesiášskeho poslania a jeho spásnej moci. Je to teda prostredníctvo: Mária sa stavia medzi svojho Syna a ľudí v ich starostiach, nedostatkoch a trápeniach. Stavia sa "do stredu, medzi" čiže sprostredkúva, a to nie ako cudzia osoba ale z postavenia matky. Vie, že ako matka môže - ba dokonca "má aj právo" - predkladať Synovi potreby ľudí. Jej prostredníctvo má teda ráz príhovoru. Mária sa "prihovára" za ľudí. A nielen to. Ako Matka chce, aby sa prejavovala aj Synova mesiášska moc, čiže jeho spasiteľská moc, ktorej cieľom je pomáhať ľuďom v nešťastí, oslobodzovať človeka od zla, ktoré rozličným spôsobom a v rozličnej miere ťaží jeho život. Práve tak, ako to o Mesiášovi predpovedal prorok Izaiáš v známom texte, na ktorý sa Ježiš odvoláva pred svojimi rodákmi v Nazarete: "Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť" (Lk 4,18).
Iný základný prvok tejto Máriinej materskej úlohy nájdeme v slovách určených služobníctvu: "Urobte všetko, čo vám povie." Kristova Matka predstupuje pred ľudí ako tlmočníčka Synovej vôle, ktorá ukazuje požiadavky, ktoré treba splniť, aby sa mohla prejaviť Mesiášova spásna moc. Vďaka Máriinmu príhovoru a poslušnosti sluhov, Ježiš začína v Káne "svoju hodinu". Mária sa v Káne javí ako veriaca v Ježiša. Jej viera vyvoláva prvé "znamenie" a prispieva k prebudeniu viery učeníkov.
22. Môžeme teda povedať, že na tejto stránke Jánovho evanjelia nachádzame akoby prvý záblesk pravdy o Máriinej materskej starostlivosti. Túto pravdu vyjadruje aj učenie posledného koncilu a treba podotknúť, že objasňuje Máriinu materskú úlohu v spojení s Kristovým prostredníctvom. V konštitúcii Lumen gentium čítame: "Materské poslanie Márie voči ľuďom však toto jediné prostredníctvo Kristovo nijako nezatieňuje ani nezmenšuje, lež dáva najavo jeho účinnosť", lebo je len "jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš" (1Tim 2,5). Tento Máriin vplyv podľa Božej blahosklonnosti vyviera "z hojnosti Kristových zásluh: zakladá sa na jeho sprostredkovaní, od neho vonkoncom závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť".44 Práve v tomto zmysle udalosť v Káne Galilejskej nám poskytuje akoby predzvesť Máriinho prostredníctva, ktoré sa úplne orientuje na Krista a má za cieľ zjavovať jeho spásnu moc.
Z Jánovho textu vyplýva, že ide o prostredníctvo materské. Ako vyhlasuje Koncil: Mária "bola našou matkou v poriadku milosti". Toto materstvo v poriadku milosti vyplynulo zo skutočnosti, že je Bohorodičkou. Z rozhodnutia Božej prozreteľnosti bola matkou-živiteľkou Vykupiteľa a preto "neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou a poníženou služobnicou Pána", ktorá "spolupracovala na diele Vykupiteľa celkom mimoriadnym spôsobom, a to poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak obnovila nadprirodzený život duší".45 "A to materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených".46
23. Ak úryvok Jánovho evanjelia o svadbe v Káne hovorí o Máriinom starostlivom materstve na začiatku Ježišovej mesiášskej činnosti, tak iný úryvok toho istého evanjelia potvrdzuje toto materstvo v spásnom poriadku milosti v jeho vrcholnom bode, keď sa dovršuje jeho veľkonočné tajomstvo, Kristova obeť na kríži. Jánov opis je veľmi stručný: "Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasová, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: ?Źena, hľa syn tvoj!? Potom povedal učeníkovi: ?Hľa, tvoja matka!? A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe" (Jn 19,25-27).
V tomto čine sa nepochybne prejavuje jedinečná starostlivosť Syna o Matku, ktorú opúšťal v takej veľkej bolesti. Tento Ježišov "testament z kríža" nám však o tejto starostlivosti hovorí ešte viac. Ježiš vyzdvihuje nové puto medzi Matkou a Synom a slávnostne potvrdzuje všetku jeho pravdivosť a skutočnosť. Možno povedať, že ak Máriino materstvo, vzťahujúce sa na všetkých ľudí, bolo načrtnuté už prv, teraz sa jasne spresňuje a ustanovuje. Vyplýva z definitívneho zavŕšenia veľkonočného tajomstva Vykupiteľa. Keďže Kristova Matka je priamo v tomto tajomstve, ktoré sa týka človeka - jednotlivca i všetkých, - ona je daná človekovi - každému a všetkým - ako Matka. Týmto človekom pod krížom je Ján, "učeník, ktorého Ježiš miloval".47 Nie je to však len on sám. Koncil v duchu tradície bez váhania nazýva Máriu "Matkou Kristovou a Matkou ľudí". Vskutku, ona je "v Adamovom potomstve spojená so všetkými ľuďmi... ba je priam matkou (Kristových) údov, lebo s láskou spolupracovala na zrode veriacich v Cirkvi".48
Toto "nové Máriino materstvo" zrodené z viery, je teda plodom "novej" lásky, ktorá v nej definitívne dozrela pod krížom jej účasťou na Ježišovej vykupiteľskej láske.
24. Ocitáme sa tak v samom strede splnenia prisľúbení z protoevanjelia: "Potomstvo ženy rozšliape hlavu hada" (porov. Gn 3,15). Ježiš Kristus svojou výkupnou smrťou víťazí nad zlom hriechu a smrti v jeho samých koreňoch. Je príznačné, že keď sa z kríža obracia k Matke, nazýva ju "žena" a hovorí jej: "Źena, hľa tvoj syn". S tým istým oslovením sa obrátil na ňu aj v Káne (porov. Jn 2,4). Možno vari pochybovať, že táto veta na Golgote preniká do hĺbky tajomstva Márie a vyzdvihuje jedinečné postavenie, ktoré zaujíma v celom poriadku spásy? Ako učí Koncil, s Máriou "vznešenou dcérou sionskou, po dlhom čakaní na splnenie prísľubu nastáva plnosť časov a nastoľuje sa nový poriadok, keď Syn Boží vzal z nej na seba ľudskú prirodzenosť, aby tajomstvami svojho vtelenia oslobodil človeka od hriechu".49
Slová, ktoré Ježiš vyslovuje na kríži, znamenajú, že materstvo jeho rodičky bude mať "nové" pokračovanie v Cirkvi a skrze Cirkev, ktorú tu symbolicky predstavuje Ján. Týmto spôsobom tá, ktorá ako "milosti plná" bola uvedená do tajomstva Krista, aby bola jeho Matkou, čiže svätou Bohorodičkou, prostredníctvom Cirkvi ostáva v tomto tajomstve i naďalej ako "žena", o ktorej sa hovorí na začiatku dejín spásy v Knihe Genezis (3,15) a na konci dejín spásy v Apokalypse (Zjv 12,1). Podľa večného plánu Prozreteľnosti Bohorodičkino materstvo sa má rozšíriť na Cirkev, ako to dokazujú tvrdenia Tradície, podľa ktorých Máriino materstvo voči Cirkvi je odrazom a predĺžením jej materstva voči Božiemu Synovi.50
Podľa Koncilu už sama chvíľa zrodenia Cirkvi a jej plného prejavenia sa vo svete dáva tušiť túto kontinuitu Máriinho materstva: "Keďže sa zapáčilo Bohu zjaviť slávnostným spôsobom tajomstvo ľudského spasenia až po zoslaní Ducha Svätého, ktorého prisľúbil Kristus, vidíme apoštolov pred Turícami zotrvávať ?jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou, a s jeho bratmi? (Sk 1,14). Teda aj Mária vzývala dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní". 51
V spásnom poriadku milosti uskutočňovanej pôsobením Ducha Svätého je teda jedinečná spojitosť medzi chvíľou vtelenia Slova a zrodenia Cirkvi. Osobou, ktorá tieto dve udalosti spája, je Mária: Mária v Nazarete a Mária v jeruzalemskom večeradle. V oboch prípadoch jej nenápadná, ale zvrchovane dôležitá prítomnosť ukazuje cestu "zrodenia z Ducha". Takto tá, ktorá je prítomná v tajomstve Krista ako Matka, stáva sa z vôle Syna a pôsobením Ducha Svätého prítomnou v tajomstve Cirkvi. V Cirkvi sa aj naďalej prejavuje jej materská prítomnosť, ako to vyplýva z Kristových slov, ktoré povedal na kríži: "Źena, hľa, tvoj syn", "Hľa, tvoja matka."

II.
BOŹIA MATKA V STREDE PUTUJÚCEJ CIRKVI
1. Cirkev, Boží ľud,
zakorenená vo všetkých národoch zeme
25. "Cirkev ?napreduje vo svojej púti prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom?,52 a hlása kríž Pánov a jeho smrť, dokiaľ on sám nepríde (porov. 1Kor 11,26)" 53 "Ako Izrael podľa tela, ktorý kedysi putoval na púšti, sa už nazýva Božou cirkvou (porov. Neh 13,1; Nm 20,4; Dt 23,1 a nasl.), tak aj nový Izrael... sa nazýva Kristovou cirkvou (porov. Mt 16,18), keďže Kristus si ju nadobudol vlastnou krvou (porov. Sk 20,28), naplnil ju svojím Duchom a vystrojil ju vhodnými prostriedkami na utváranie viditeľnej a spoločenskej jednoty. Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty".54
Druhý vatikánsky koncil hovorí o putujúcej Cirkvi a prirovnáva ju k starozákonnému Izraelu, putujúcemu na púšti. Toto putovanie má aj svoj vonkajší ráz, viditeľný v čase a v priestore, v ktorom sa historicky odohráva. Cirkev "sa má rozšíriť do všetkých krajín, vstupuje do dejín ľudstva, hoci zároveň presahuje trvanie národov a ich hranice".55 Predsa však podstatná časť jej putovania má vnútorný ráz. Ide tu o púť viery, na ktorej "ju posilňuje sila vzkrieseného Pána"56 a púť v Duchu Svätom, ktorý bol daný Cirkvi ako neviditeľný Utešiteľ (Parákletos) (porov. Jn 14,26; 15,26; 16,7). "A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby... sa pôsobením Ducha Svätého neprestávala obnovovať, kým skrz kríž nepríde ku svetlu, ktoré nepozná súmraku".57
Práve na tejto ceste-púti, na ktorej sa Cirkev uberá časom a priestorom, a ešte viac dejinami duší, Mária je prítomná ako tá, ktorá je "blahoslavená, že uverila", ako tá, ktorá napredovala i na ceste viery a mala ako nijaké iné stvorenie účasť na Kristovom tajomstve. Koncil ďalej hovorí, že "Mária úzko spätá s dejinami spasenia určitým spôsobom zjednocuje a odzrkadľuje v sebe základné prvky viery".58 Medzi všetkými veriacimi Mária je akoby "zrkadlom", v ktorom sa najhlbšie a najjasnejšie odrážajú "veľké Božie skutky" (Sk 2,11).
26. Cirkev, vybudovaná Kristom na apoštoloch, plne si uvedomila tieto veľké Božie skutky v deň Turíc, keď zhromaždených vo večeradle "všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť" (Sk 2,4). Už v tejto chvíli sa začala táto cesta viery, táto púť Cirkvi dejinami ľudí a národov. Je známe, že už na začiatku tejto cesty je prítomná Panna Mária. Vidíme ju vo večeradle medzi apoštolmi, ako v modlitbách "vzývala o dar Ducha".59
Jej cesta viery je v určitom zmysle dlhšia. Duch Svätý zostúpil na tú, ktorá sa stala jeho vernou nevestou už pri zvestovaní, keď prijala Slovo živého Boha, "úplne mu podriadila svoj rozum a vôľu a dobrovoľne prijala jeho zjavenie", ba dokonca sa úplne oddala Bohu "poslušnosťou viery",60 ktorou odpovedala anjelovi: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." Cesta viery Márie, ktorú vidíme modliť sa vo večeradle, je teda dlhšia ako cesta všetkých tých, ktorí tam boli zhromaždení. Mária ich "predchádza", "kráča pred" nimi.61 Turíčna udalosť v Jeruzaleme sa pripravovala nielen na kríži, ale aj udalosťou zvestovania v Nazarete. Vo Večeradle sa Máriina cesta stretáva s cestou viery Cirkvi. Ako?
Z tých, čo vo Večeradle zotrvávali na modlitbách a pripravovali sa, aby sa po zoslaní Ducha rozišli "do celého sveta", daktorých si Ježiš postupne povolával už na začiatku svojho poslania v Izraeli. Jedenásť z nich ustanovil za apoštolov a zveril im poslanie, ktoré sám dostal od Otca: "Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás" (Jn 20,21), povedal apoštolom po vzkriesení. A štyridsať dní potom, prv než sa vrátil k Otcovi, dodal: "Keď zostúpi na vás Duch Svätý... budete mi svedkami... až po samý kraj zeme" (porov. Sk 1,8). Toto poslanie apoštolov sa začalo vo chvíli, keď vyšli z jeruzalemského večeradla. Cirkev sa rodí a rastie práve svedectvom, ktoré Peter a ostatní apoštoli vydávajú o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi (porov. Sk 2,31-34; 3,15-18; 4,10-12; 5,30-32).
Mária toto apoštolské poslanie priamo nedostala. Nebola medzi tými, ktorým Ježiš zveril túto úlohu a poslal ich učiť "všetky národy" (Mt 20,28). Bola však vo večeradle, kde sa apoštoli pripravovali prijať toto poslanie príchodom Ducha pravdy. Bola tam s nimi a spolu s nimi "zotrvávala na modlitbách" ako "Ježišova matka" (porov. Sk 1,13-14), to znamená ako matka ukrižovaného a vzkrieseného Krista. A toto prvé jadro tých, ktorí "s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy",62 dobre vedelo, že Ježiš bol Synom Márie a že ona bola jeho Matkou a že ako Matka bola už od chvíle počatia a narodenia jedinečným svedkom tajomstva Ježiša, toho tajomstva, ktoré sa prejavilo pred ich očami a potvrdilo smrťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Cirkev teda už od počiatku pozerala na Máriu cez Ježiša tak ako "pozerala" na Ježiša cez Máriu. Mária bola pre Cirkev vtedy a vždy jedinečným svedkom Ježišovho detstva a jeho skrytého života v Nazarete, keď "zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich" (Lk 2,19; porov. Lk 2,51).
Vo vtedajšej Cirkvi i v Cirkvi všetkých čias Mária bola a je predovšetkým "blahoslavená, lebo uverila" a uverila ako prvá. Už od chvíle zvestovania, počatia až od chvíle Ježišovho narodenia v betlehemskej jaskyni Mária sledovala Ježiša krok za krokom na svojej materinskej ceste viery. Sledovala ho v rokoch, keď žil v ústraní v Nazarete, ale aj potom v období, keď sa od nej navonok odlúčil a začal "robiť a učiť" (porov. Sk 1,1) medzi izraelským ľudom. Sledovala ho však najmä pri tragickej udalosti na Golgote. A keď bola spolu s apoštolmi v jeruzalemskom večeradle na úsvite Cirkvi, našla tam potvrdenie svojej viery, ktorá sa zrodila zo slov zvestovania. Anjel jej vtedy povedal: "Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký... a naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca." Posledné udalosti na Kalvárii tento prísľub zahalili tmou, ale Mária nestratila vieru ani pod krížom. Stále, podobne ako Abrahám, verila "proti nádeji v nádeji" (Rim 4,18). Po zmŕtvychvstaní nádej odhalila svoju pravú tvár a prisľúbenie sa začalo premieňať na skutočnosť. Ježiš prv než sa vrátil k Otcovi, povedal apoštolom: "Choďte teda, učte všetky národy... ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (porov. Mt 28,19-20). Tak to povedal ten, ktorý sa svojím zmŕtvychvstaním predstavil ako víťaz nad smrťou a ako držiteľ kráľovstva, ktorému podľa slov anjela "nebude konca".
27. Na úsvite Cirkvi, na začiatku dlhej cesty viery, ktorá sa začala na Turíce v Jeruzaleme, Mária bola s tými, ktorí tvorili zárodok "nového Izraela". Bola medzi nimi ako jedinečný svedok tajomstva Krista. A Cirkev sa vytrvalo modlila spolu s ňou a zároveň "na ňu hľadela vo svetle Slova, ktoré sa stalo telom". A tak to malo byť vždy. Keď totiž Cirkev hlbšie preniká do najvyššieho tajomstva vtelenia, myslí s hlbokou úctou a zbožnosťou i na Kristovu Matku,63 Mária nerozlučiteľne náleží k tajomstvu Krista a patrí aj k tajomstvu Cirkvi už od začiatku, odo dňa jej zrodenia. Na základe toho, čím je Cirkev od začiatku a čím má stále byť po všetky pokolenia medzi všetkými národmi, je prítomná tá, "ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (Lk 1,45). Práve táto Máriina viera, ktorá je začiatkom novej a večnej zmluvy Boha s ľudstvom v Ježišovi Kristovi, táto jej hrdinská viera "predchádza" apoštolské svedectvo Cirkvi a ostáva skrytá v srdci Cirkvi ako osobitné dedičstvo Božieho zjavenia. Všetci, čo z pokolenia na pokolenie prijímajú apoštolské svedectvo Cirkvi, majú účasť na tomto tajomnom dedičstve a v určitom zmysle aj na Máriinej viere.
Alžbetine slová: "blahoslavená je tá, ktorá uverila" sprevádzajú Pannu aj pri Turícach. Idú za ňou všade tam, kde z veku na vek sa prostredníctvom apoštolského svedectva a služby Cirkvi šíri poznanie spásneho tajomstva Krista. Tým sa plní proroctvo, vyslovené v Magnifikate: "blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno" (Lk 1,48-49). Po poznaní tajomstva Krista nasleduje totiž oslava jeho Matky vo forme osobitnej úcty k Bohorodičke Theotókos. V tejto úcte je však vždy zahrnutá aj oslava jej viery, lebo nazaretská Panna sa podľa slov Alžbety stala blahoslavenou predovšetkým touto vierou. Tí, ktorí v každom pokolení v rozličných národoch sveta s vierou prijímajú tajomstvo Krista, vtelené Slovo a Vykupiteľa sveta, nielenže sa s úctou a dôverou utiekajú k Márii ako k jeho Matke, ale hľadajú v jej viere aj oporu pre vieru vlastnú. Práve táto živá účasť na Máriinej viere rozhoduje o jej osobitnej prítomnosti na putovaní Cirkvi ako nového Božieho ľudu na celej zemi.
28. Koncil učí, že "Mária je úzko spätá s dejinami spásy... a preto keď sa o nej káže a keď sa uctieva, privádza veriacich k svojmu Synovi a k jeho obete, ako aj k láske k Otcovi".64 Preto sa Máriina viera na základe apoštolského svedectva Cirkvi určitým spôsobom ustavične stáva vierou putujúceho Božieho ľudu: vierou jednotlivcov, komunít, prostredí a zhromaždení a rozličných skupín v Cirkvi. Je to viera, ktorá sa zároveň ďalej odovzdáva poznaním a srdcom a ktorá sa stále nadobúda alebo znova získava modlitbou. Z tohto dôvodu Cirkev i pri svojej apoštolskej činnosti právom hľadí na tú, čo porodila Krista, ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil z Panny preto, aby sa skrze Cirkev narodil a rástol aj v srdciach veriacich".65
Dnes, keď sa na tejto púti viery blížime ku koncu druhého kresťanského tisícročia, Cirkev učením Druhého vatikánskeho koncilu obracia pozornosť na to, čo vidí sama v sebe: totiž "Boží ľud prebýva medzi všetkými národmi sveta", a na pravdu, podľa ktorej všetci veriaci, hoci "rozšírení po celom svete, majú spoločenstvo s ostatnými v Duchu Svätom",66 takže možno povedať, že v tejto jednote sa stále uskutočňuje turíčne tajomstvo. Súčasne aj apoštoli a učeníci Pána vo všetkých národoch sveta "jednomyseľne zotrvávajú na modlitbách spolu... s Ježišovou matkou Máriou" (Sk 1,14). V každom pokolení sú "znamením kráľovstva", ktoré nie je z tohto sveta.67 Uvedomujú si pritom, že sa majú na tomto svete zhromažďovať okolo toho Kráľa, ktorému boli národy dané ako dedičstvo (Ź 2,8) a ktorému Otec dal "trón jeho Otca Dávida", aby "naveky kraľoval nad Jakubovým rodom a ktorého kráľovstvu nebude konca".
Aj v tejto vigílii Mária tou istou vierou, ktorá ju urobila blahoslavenou najmä od chvíle zvestovania, je prítomná v poslaní Cirkvi, prítomná v diele Cirkvi, ktorá uvádza do sveta kráľovstvo jej Syna.68 Táto Máriina prítomnosť sa zo dňa na deň prejavuje mnohorakými spôsobmi tak, ako tomu bolo v celých cirkevných dejinách. Má mnohoraký okruh pôsobnosti. Je to viera a zbožnosť jednotlivých veriacich, tradície kresťanských rodín, čiže "domácich cirkví", farské a misionárske komunity, rehoľné inštitúty, diecézy, príťažlivá a vyžarujúca sila veľkých svätýň, kde sa nielen jednotlivci a miestne skupiny, ale dakedy aj celé národy a kontinenty stretávajú s Matkou Pána, s tou, ktorá je blahoslavená, lebo uverila, a ktorá je prvá medzi veriacimi a preto sa stala Matkou Emanuela. Je tu aj volanie palestínskej zeme, duchovnej vlasti všetkých kresťanov, lebo bola vlasťou Spasiteľa sveta a jeho Matky. Je tu aj hlas mnohých chrámov, ktoré počas storočí v Ríme a inde vo svete vybudovala kresťanská viera. Hlas miest, ako súe Guadalupe, Lurdy, Fatima i hlas iných miest, rozsiatych po rozličných krajoch, medzi ktorými nemôžem zabudnúť na Jasnú Góru v mojej rodnej vlasti. Azda by sa dalo hovoriť o akomsi "zemepise" viery a mariánskej úcty, v ktorom sú zahrnuté všetky tieto miesta, kam Boží ľud rád putuje a túži sa stretnúť s Božou Matkou, aby v materskej prítomnosti "tej, ktorá uverila", našiel posilnenie svojej vlastnej viery. V Máriinej viere totiž, už pri zvestovaní a v úplnosti pod krížom, sa zo strany človeka znova otvoril ten duchovný priestor, v ktorom nás večný Otec môže naplniť "všetkým duchovným požehnaním". Je to priestor "novej a večnej zmluvy".69 Tento priestor existuje v Cirkvi, ktorá je v Kristovi "sviatosťou... dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia".70
Vo viere, ktorú Mária pri zvestovaní vyznala ako "služobnica Pána" a v ktorej stále "predchádza" Boží ľud na tejto pozemskej púti, Cirkev "sa účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvo... v Kristovi ako v Hlave a v jednote jeho Ducha".71

2. Putovanie Cirkvi
a jednota všetkých kresťanov
29. "Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a činnosť za pokojné zjednotenie všetkých v jedinom stáde pod jedným pastierom, spôsobom, ktorý určil Kristus".72 Putovanie Cirkvi, najmä v dnešnom čase, sa vyznačuje ekumenickým úsilím. Kresťania hľadajú cesty, ako znova nastoliť jednotu, o ktorú Kristus v predvečer utrpenia prosil Otca pre svojich učeníkov: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal" (Jn 17,21). Jednota Kristových učeníkov je teda veľkým znamením, ktoré má vo svete vzbudzovať vieru, zatiaľ čo ich rozdelenie budí pohoršenie.73
Ekumenické hnutie, na základe jasnejšieho a rozšírenejšieho vedomia naliehavosti dosiahnuť jednotu všetkých kresťanov, našlo v Katolíckej cirkvi svoj vrcholný výraz v diele Druhého vatikánskeho koncilu. Treba, aby veriaci prehĺbili sami v sebe i vo všetkých svojich komunitách tú "poslušnosť viery", ktorej prvým a najžiarivejším príkladom je Mária. A keďže ona teraz "svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy", "tomuto posvätnému cirkevnému snemu je na veľkú radosť a potechu, že aj medzi oddelenými bratmi sú takí, čo preukazujú Matke Hospodina a Spasiteľa patričnú úctu, najmä medzi východnými kresťanmi".74
30. Kresťania vedia, že svoju jednotu skutočne znova nájdu len vtedy, keď bude spočívať na jednote ich viery. Musia vyriešiť vážne vieroučné rozpory, týkajúce sa tajomstva Cirkvi a jej služby a dakedy aj Máriinej úlohy v diele spásy.75 Dialóg, ktorý Katolícka cirkev už začala so západnými cirkvami a spoločenstvami76 sa stále viac sústreďuje na tieto dve neoddeliteľné zložky toho istého tajomstva spásy. Ak nám tajomstvo vteleného Slova umožňuje nazrieť do tajomstva Bohorodičkinho materstva a ak nám rozjímanie o Božej Matke pomáha hlbšie pochopiť tajomstvo vtelenia, tak to isté treba povedať aj o tajomstve Cirkvi a Máriinej úlohe v diele spásy. Keď sa bude prehlbovať jedno i druhé a keď sa bude objasňovať jedno pomocou druhého, tak kresťania, ochotní urobiť - ako im to odporúča ich Matka - to, čo im povie Ježiš (porov. Jn 2,5), budú môcť spoločne napredovať na onej "ceste viery", v ktorej im Mária stále slúži ako príklad a ktorá ich má priviesť aj k jednote, ako si ju želal ich jediný Pán, a po ktorej toľko túžia tí, ktorí pozorne načúvajú všetkému, čo dnes "Duch hovorí cirkvám" (Zjv 2,7.11.17). Zatiaľ radostným znamením je, že tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá sa zhodujú s Katolíckou cirkvou v základných bodoch kresťanskej viery, aj čo sa týka Panny Márie. Uznávajú ju totiž za Matku Pána a sú presvedčení, že to patrí k našej viere v Krista, pravého Boha a pravého človeka. Pozerajú na ňu, ako pod krížom prijíma za syna Kristovho milovaného učeníka a ktorý zasa ju prijíma za matku.
Prečo by sme nemali na ňu všetci spoločne pozerať ako na našu spoločnú Matku, ktorá sa prihovára za jednotu Božej rodiny a ktorá "kráča" na čele dlhého sprievodu svedkov viery v jediného Pána, Božieho Syna, ktorý sa počal v jej panenskom lone pôsobením Ducha Svätého?
31. Na druhej strane by som rád zdôraznil, ako sa Katolícka cirkev, Pravoslávna i starobylé cirkvi východné cítia hlboko spojené v láske a oslave Bohorodičky, Theotókos. Nielenže "základné články kresťanskej viery o Trojici a o Božom Slove, ktoré sa stalo človekom z Panny Márie, boli definované vo všeobecných konciloch, čo sa konali na Východe",77 ale aj vo svojom liturgickom kulte "východní kresťania velebia prekrásnymi chválospevmi Máriu, vždy Pannu, najsvätejšiu Bohorodičku".78
Bratia v týchto cirkvách prežili pohnuté udalosti, ale ich dejiny boli stále preniknuté živou túžbou po činnom kresťanskom živote a po apoštolskom vyžarovaní, aj keď boli často poznačené krutým prenasledovaním. Sú to dejiny vernosti Pánovi, pravej "púti viery" priestorom i časom, na ktorej východní kresťania vždy pozerali s neobmedzenou dôverou na Pánovu Matku. Oslavovali ju chválospevmi a stále vzývali modlitbou. V ťažkých chvíľach svojej pohnutej kresťanskej existencie "sa utiekali pod jej ochranu"79 s vedomím, že v nej nájdu účinnú pomoc. Cirkvi, ktoré vyznávajú učenie Efezského koncilu, vyhlasujú Pannu "za skutočnú Božiu Matku", lebo "náš Pán Ježiš Kristus, splodený ako Boh z Otca pred všetkými vekmi, sa pre nás a pre našu spásu v čase narodil z Panny Márie, Božej Matky, ako človek".80
Grécki otcovia a byzantská tradícia rozjímali o Panne Márii vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom, a usilovali sa čo najhlbšie preniknúť do puta, ktoré viaže Máriu ako Božiu Matku ku Kristovi a k Cirkvi: Panna Mária je stále prítomná v celom rozsahu tajomstva spásy.
Svätý Cyril Alexandrijský voviedol do takéhoto rozjímania o tajomstve Márie koptské a etiopske tradície, ktoré toto tajomstvo slávili kvetnatým básnickým slohom.81 Geniálny básnik svätý Efrém Sýrsky, nazývaný "lýra Ducha Svätého", neúnavne ospevoval Pannu Máriu a zanechal dosiaľ živý ohlas v celej tradícii sýrskej cirkvi.82 Jedna z najžiarivejších postáv kresťanského Arménska, svätý Gregor z Narku vo svojej chváloreči na Theotókos s mohutným básnickým vzletom rozjíma o rozličných aspektoch tajomstva vtelenia a každý z nich mu poskytuje príležitosť ospievať a osláviť mimoriadnu dôstojnosť a veľkolepú krásu Panny Márie, Matky vteleného Slova.83
Nemožno sa preto diviť, že Mária zaujíma výsadné miesto v kulte starobylých východných cirkví s neporovnateľným bohatstvom sviatkov a hymnov.
32. V byzantskej liturgii sa vo všetkých hodinkách breviára oslava Božej Matky spája s oslavou Syna a s oslavou, ktorá sa skrze Syna vznáša k Bohu Otcovi v Duchu Svätom. V anafore (eucharistickej modlitbe) svätého Jána Zlatoústeho hneď po epikléze zhromaždenie veriacich takto ospevuje Božiu Matku: "Je skutočne spravodlivé vyhlasovať za blahoslavenú teba, ó, Bohorodička, ktorá si najblaženejšia, celá čistá a Matka nášho Boha. Velebíme ťa, lebo si ctihodnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni. Ty si porodila Božie Slovo bez toho, že by si bola stratila svoje panenstvo. Ty si skutočne Božia Matka."
Tieto chvály, ktoré sa vznášajú k Márii pri slávení každej eucharistickej liturgie, stvárňovali vieru, zbožnosť a modlitbu veriacich. V priebehu storočí prenikli celú ich spiritualitu a vzbudili v nich hlbokú úctu k "úplne svätej Božej Matke".
33. Na tento rok pripadá tisícdvojsté výročie Druhého nicejského koncilu (787), na ktorom na záver známeho sporu o uctievaní svätých obrazov bolo definované, že podľa učiteľského úradu svätých Otcov a všeobecnej cirkevnej tradície veriaci môžu spolu s krížom uctievať aj obrazy a sochy Božej Matky, anjelov a svätých v kostoloch, v domácnostiach i popri cestách.84 Tento zvyk sa zachoval na celom Východe i Západe. Obrazy Panny Márie majú čestné miesto v kostoloch i v domácnostiach. Mária je tu zobrazovaná ako Boží trón, nesie Pána a dáva ho ľuďom (Theotókos), ako cesta, ktorá vedie ku Kristovi a ho ukazuje (Odigitria), ako modliaca sa orodovníčka a znamenie Božej prítomnosti na ceste veriacich až do dňa Pána (Deisis), ako ochrankyňa, ktorá rozprestiera svoj plášť nad národmi (Pokrov) alebo milosrdná nežná Panna (Eleousa). Zvyčajne sa znázorňuje so Synom, s Ježišom ako dieťaťom v náručí. Práve tento vzťah k Synovi je oslavou Matky. Dakedy ho nežne objíma (Glykofilousa), inokedy je hieratická, akoby ponorená do kontemplácie toho, ktorý je Pánom dejín (porov. Zjv 5,9-14).85
Je vhodné pripomenúť aj ikonu Panny Márie Vladimírskej, ktorá stále sprevádzala ľud starej Rusi na jeho púti vo viere. Blíži sa tisíce výročie pokrstenia týchto ušľachtilých krajov, ktoré sú vlasťou pokorného ľudu, mysliteľov i svätcov. Ikony sa dosiaľ pod rozličnými titulmi uctievajú na Ukrajine, v Bielorusku i v Rusku. Tieto obrazy dokazujú vieru a ducha modlitby tamojšieho dobrého ľudu, ktorý si uvedomuje prítomnosť a ochranu Božej Matky. Panna Mária na nich žiari ako obraz božskej krásy, príbytok večnej Múdrosti, Panna v modlitbe, pravzor kontemplácie, ikona slávy, ako tá, ktorá už vo svojom pozemskom živote mala v sebe duchovnú múdrosť, nedostupnú ľudskému rozumu, a vierou dosiahla najvznešenejšie poznanie. Pripomínam ešte ikonu Panny vo Večeradle na modlitbách s apoštolmi v očakávaní Ducha. Nemohla by sa stať znamením nádeje pre všetkých, ktorí si chcú v bratskom dialógu prehĺbiť svoju poslušnosť viery?
34. Také bohatstvo chvál, nahromadené rozličnými formami cirkevnej tradície, by nám iste mohlo pomôcť, aby Cirkev znova začala dýchať "oboma pľúcami": Východu i Západu. Ako som viac ráz zdôraznil, dnes je to treba viac než inokedy. Bola by to účinná pomoc prebiehajúcemu dialógu medzi Katolíckou cirkvou a cirkvami a cirkevnými spoločenstvami na Západe.86 Bola by to aj cesta, aby putujúca Cirkev dokonalejšie spievala a prežívala svoj Magnifikat.

3. Magnifikat putujúcej Cirkvi
35. Na terajšom úseku svojej cesty sa teda Cirkev usiluje znova nájsť jednotu so všetkými, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša Krista, aby tak dokázala poslušnosť svojmu Pánovi, ktorý sa za túto jednotu modlil pred svojim utrpením. Cirkev "napreduje vo svojej púti... a hlása Pánovo umučenie a jeho smrť, dokiaľ on sám nepríde".87 "A Cirkev napreduje uprostred pokušení a prenasledovaní posilňovaná silou Božej milosti, ktorú jej prisľúbil Pán, aby sa napriek ľudskej krehkosti nespreneverila dokonalej vernosti, ale aby ostala dôstojnou nevestou svojho Pána a pôsobením Ducha Svätého sa neprestáva obnovovať, kým skrze kríž nepríde k svetlu, ktoré nepozná súmrak".88
Panna Mária stále sprevádza Boží ľud na tejto jeho ceste viery k svetlu. Dokazuje to najmä chválospev Magnifikat, ktorý vyvrel z Máriinej hlbokej viery pri návšteve u Alžbety, a ktorý po stáročia znie v srdci Cirkvi. Dôkazom toho je, že sa denne recituje pri Vešperách a pri iných osobných i spoločných pobožnostiach.
"Velebí moja duša Pána
a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle
blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,
a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie
s tými, čo sa ho boja.
Ukázal silu svojho ramena,
rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov
a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami
a bohatých prepustil naprázdno.
Ujal sa Izraela, svojho služobníka,
lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom,
Abrahámovi a jeho potomstvu naveky."
(Lk 1,46-55)
36. Keď Alžbeta pozdravila svoju mladú príbuznú, ktorá prišla z Nazareta, Mária odpovedala chválospevom Magnificat. Alžbeta vo svojom pozdrave najprv nazvala Máriu "požehnanou" pre "plod jej života" a potom "blahoslavenou", lebo uverila (porov. Lk 1,42.45). Obe tieto požehnania sa priamo vzťahovali na zvestovanie. Teraz pri návšteve, keď Alžbetin pozdrav vydáva svedectvo tejto vrcholnej chvíli, Máriina viera sa stáva uvedomenejšou a nachádza nový výraz. To, čo pri zvestovaní ostalo skryté v hĺbke "poslušnosti viery" (porov. Rim 1,5), teraz zažiarilo ako jasný, oživujúci plameň ducha. Slová, ktoré Mária povedala na prahu Alžbetinho domu, sú vnuknutým vyznaním tejto jej viery, v ktorom odpoveď na slová zjavenia je vyjadrená nábožným a básnickým pozdvihnutím celej bytosti k Bohu. Z týchto vznešených slov, ktoré sú zároveň veľmi jednoduché a sa inšpirujú na posvätných textoch izraelského národa,89 sa zračí Máriin osobný zážitok - extáza srdca. Vyžaruje z nich lúč Božieho tajomstva, sláva jeho nevýslovnej svätosti a večná láska, ktorá vstupuje do dejín človeka ako neodvolateľný dar.
Mária má prvá účasť na tomto novom Božom zjavení a tým aj na tomto novom Božom darovaní sa. Preto hovorí: "Veľké veci mi urobil... a sväté je jeho meno."
V týchto slovách sa odráža jej duchovná radosť, ktorú možno len ťažko vyjadriť: "Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi." Lebo "najhlbšia pravda o Bohu a o ľudskom spasení... nám žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou všetkého zjavenia".90 Vo svojom prejave Mária vyznáva, že sa ocitla v samom strede tejto Kristovej plnosti. Uvedomuje si, že sa na nej spĺňa prisľúbenie dané otcom a predovšetkým "Abrahámovi a jeho potomstvu naveky" (Lk 1,55), že teda v nej ako v Kristovej Matke sa zbieha celý plán spásy, v ktorom "z pokolenia na pokolenie" sa prejavuje ten, ktorý ako Boh zmluvy "pamätá na svoje milosrdenstvo" (Lk 1,54).
37. Cirkev, ktorá už od začiatku spája svoju pozemskú cestu s cestou Božej Matky, stále po nej opakuje slová Magnifikatu. Z hĺbky viery Panny pri zvestovaní a návšteve Alžbety čerpá pravdu o Bohu zmluvy, o Bohu, ktorý je všemohúci a "robí veľké veci" človekovi: "jeho meno je sväté". V Magnifikate vidí, že je v samom koreni premožený hriech spáchaný na začiatku dejín muža a ženy, hriech nedôvery a "malej viery" v Boha. Proti "podozreniu", ktoré "otec lži" vzbudil v srdci prvej ženy Evy, Mária, - ktorú tradícia nazýva "novou Evou"91 a opravdivou "matkou žijúcich"92 -, pevne vyznáva nezahmlenú pravdu o Bohu: Boh je svätý a všemohúci, už od začiatku je zdrojom všetkých darov a "vykonal veľké veci". Stvorením Boh dáva existenciu každej skutočnosti. Keď tvorí človeka, dáva mu dôstojnosť svojho vlastného obrazu a podoby, a to jedinečným spôsobom v porovnaní so všetkými pozemskými tvormi. V štedrom rozdávaní ho nezastavil ani hriech človeka. Boh sa dáva vo svojom Synovi: lebo "Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16). Mária je prvým svedkom tejto nádhernej pravdy, ktorá sa plne uskutoční v skutkoch a v slovách (porov. Sk 1,1) jej Syna a definitívne jeho ukrižovaním a zmŕtvychvstaním.
Cirkev, ktorá "uprostred pokušení a prenasledovaní" neprestáva opakovať slová Máriinho Magnifikatu, sa opiera o moc tejto pravdy o Bohu, ktorú Mária vyslovila s takou neobyčajnou prostotou, a súčasne sa usiluje touto pravdou o Bohu osvietiť ťažké a dakedy aj spletené pozemské cesty ľudí. Teraz, keď sa blíži koniec druhého kresťanského tisícročia, púť Cirkvi sa vyznačuje obnoveným úsilím v jej poslaní. Cirkev nasledujúc toho, ktorý o sebe povedal: "(Boh) ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným" (porov. Lk 4,18), sa z pokolenia na pokolenie usilovala a dodnes usiluje plniť to isté poslanie.
Do Máriinho Magnifikatu je obdivuhodne vpísaná jej prednostná láska k chudobným. Boh zmluvy, ospevovaný jasaním ducha nazaretskou Pannou, je zároveň Bohom, ktorý "mocnárov zosadzuje z trónov a povyšuje ponížených... hladných kŕmi dobrotami a bohatých prepúšťa naprázdno... rozptyľuje tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú... a je milosrdný k tým, čo sa ho boja" (porov. Lk 1,50-53). Mária je hlboko preniknutá duchom "chudobných Pána", ktorí v modlitbe žalmov očakávajú od Boha spásu a skladajú v neho všetku dôveru (porov. Ź 25; 31; 35; 55). Mária ohlasuje príchod spásy i príchod "Mesiáša chudobných". Cirkev tým, že čerpá z Máriinho srdca a z hĺbky jej viery, ako je vyjadrená v slovách Magnifikatu, stále lepšie si v sebe obnovuje vedomie, že nie je možné oddeľovať pravdu o Bohu, ktorý prináša spásu a je zdrojom všetkých štedrých darov, od prejavu jeho prednostnej lásky voči chudobným a poníženým, ktorú Mária ospevuje v Magnifikate a ktorá sa prejavila v Ježišových skutkoch a slovách.
Cirkev si je preto vedomá - a v dnešnej dobe sa to vedomie osobitne zosilňuje - že nielen nemožno od seba oddeľovať tieto dve zložky posolstva, obsiahnutého v Magnifikate, ale že treba aj starostlivo chrániť dôležitosť, ktorú majú v slove živého Boha "chudobní" a "vôľa pomáhať chudobným". Ide tu o námety a otázky, ktoré sú organicky spojené s kresťanským chápaním slobody a oslobodenia. "Mária ako úplne závislá od Boha a úplne naňho orientovaná vzletom svojej viery je, popri svojom Synovi, tým najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia ľudstva a vesmíru. Je Matkou a vzorom Cirkvi, a preto Cirkev musí hľadieť na ňu, keď chce pochopiť zmysel svojho poslania v celej jeho plnosti".93

III.
MATERSKÉ PROSTREDNÍCTVO
1. Mária, služobnica Pána
38. Cirkev vie a so svätým Pavlom učí, že máme iba jedného prostredníka: "Lebo len jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých" (1Tim 2,5-6). "Materské poslanie Márie voči ľuďom však toto jediné Kristovo prostredníctvo nijako nezatieňuje ani nezmenšuje, lež dáva najavo jeho účinnosť".94 Je to prostredníctvo v Kristovi.
Cirkev vie a učí, že "akýkoľvek spasiteľný vplyv Panny Márie na ľudí... má svoj pôvod v Božej blahosklonnosti a svoj prameň v prekypujúcej hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho sprostredkovaní, celkom od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť, a pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom, ba ho napomáha".95 Tento spasiteľný vplyv podporuje Duch Svätý, ktorý Pannu Máriu zatienil a umožnil tak začiatok Bohorodičkinho materstva a stále podporuje jej starostlivosť o bratov jej Syna. Máriino prostredníctvo je skutočne úzko spojené s jej materstvom. Má špecificky materskú povahu, ktorou sa odlišuje od prostredníctva iných stvorení, ktoré rozličným, ale stále podradeným spôsobom majú účasť na jedinom Kristovom prostredníctve, takže aj jej prostredníctvo má formu účasti.96 "Nijaké stvorenie nemožno postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa", no "jediné prostredníctvo Vykupiteľovo nevylučuje, ale skôr vyvoláva mnohorakú súčinnosť stvorení, prameniacu z jediného zdroja", takže "jediná Božia dobrota rozmanito ale skutočne pôsobí v stvoreniach".97
Učenie Druhého vatikánskeho koncilu predkladá pravdu o Máriinom prostredníctve ako účasť na tomto jedinom zdroji, ktorým je prostredníctvo Kristovo. "Toto podradené poslanie Márie Cirkev neváha vyznávať, neprestajne ho skusuje a odporúča láske veriacich, aby sa vďaka tejto materinskej pomoci užšie spojili s jediným Sprostredkovateľom a Spasiteľom".98 Táto funkcia je súčasne úplne osobitná a mimoriadna. Pramení zo skutočnosti, že je Božou Matkou a môže byť chápaná a prežívaná vierou len na základe plnej pravdy o tomto jej materstve. Keďže z Božieho vyvolenia Mária je matkou Syna súpodstatného s Otcom a "veľkodušnou spoluúčastníčkou" na diele vykúpenia, "stala sa pre nás Matkou v poriadku milosti".99 Táto funkcia je skutočným rozmerom jej prítomnosti v spásnom tajomstve Krista a Cirkvi.
39. Z tohto hľadiska treba ešte raz dôkladne zvážiť základnú udalosť ekonómie spásy, totiž vtelenie Slova vo chvíli zvestovania. Je významné, že Mária spoznala v slovách Božieho posla vôľu Najvyššieho a podriadila sa jeho moci, keď povedala: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova" (Lk 1,38). Prvým úkonom podriadenia sa jedinému prostredníctvu "medzi Bohom a ľuďmi", prostredníctvu Kristovmu, je, že Panna z Nazareta prijala materstvo. Mária súhlasí s Božou voľbou stať sa pôsobením Ducha Svätého Matkou Božieho Syna. Možno povedať, že tento súhlas s materstvom je predovšetkým plodom jej bezvýhradného darovania sa Bohu v panenstve. Mária prijala vyvolenie stať sa Matkou Božieho Syna, vedená snúbeneckou láskou, ktorá plne "zasväcuje" ľudskú osobu Bohu. Z tejto lásky Mária vždy túžila úplne sa "darovať Bohu", a preto žiť v panenstve. Slová "Hľa, služobnica Pána" vyjadrujú, že Mária už od počiatku prijala a chápala svoje materstvo ako bezvýhradný dar seba, celej svojej osoby do služieb spásnych plánov Najvyššieho. Celú svoju materskú účasť na živote Ježiša Krista, svojho Syna, prežívala až do smrti spôsobom zodpovedajúcim jej povolaniu k panenstvu.
Máriino materstvo, úplne preniknuté snúbeneckým postojom "služobnice Pána", tvorí prvý a základný rozmer toho prostredníctva, ktoré Cirkev, keď ide o Máriu,100 vyznáva, hlása a "stále odporúča láske veriacich", lebo doň vkladá veľkú dôveru. Treba totiž uznať, že prv než kto iný sám Boh, večný Otec prejavil dôveru Panne z Nazareta, keď jej v tajomstve vtelenia zveril vlastného Syna. Toto jej vyvolenie k najvyššiemu úradu a dôstojnosti Matky Božieho Syna sa na ontologickej rovine vzťahuje na samotnú skutočnosť spojenia dvoch prirodzeností v osobe Slova (hypostatické spojenie). Tento základný fakt, že sa stala Matkou Božieho Syna, znamená, že sa od samého začiatku úplne otvorila Kristovej osobe a celému jeho dielu a poslaniu. Slová "Hľa, služobnica Pána" dokazujú túto otvorenosť Máriinho ducha, ktorý dokonale spája v sebe lásku k panenstvu s typickou láskou materskou, obe navzájom zjednotené a takmer splynuté.
Mária sa preto stala nielen "matkou-živiteľkou" Syna človeka, ale aj "neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou"101 Vykupiteľa a Mesiáša. Ako som už povedal, Mária napredovala na ceste viery. Na tejto púti až po kríž sa v skutkoch a v utrpení uskutočňovala aj jej materská spolupráca na celom poslaní Spasiteľa. Na ceste tejto spolupráce na diele Syna Vykupiteľa samo Máriino materstvo sa osobitným spôsobom pretváralo a stále väčšmi napĺňalo "vrúcnou láskou" k všetkým, na ktorých bolo zamerané Kristovo poslanie. Prostredníctvom tejto "vrúcnej lásky", zameranej v spojení s Kristom na obnovenie "nadprirodzeného života v dušiach",102 Mária sa osobne jedinečným spôsobom zaraďovala do toho jediného prostredníctva "medzi Bohom a ľuďmi", ktorým je prostredníctvo človeka Ježiša Krista. Ak ona sama ako prvá zakúsila na sebe nadprirodzené dôsledky tohto jediného prostredníctva - už pri zvestovaní ju anjel pozdravil ako "milostiplnú" -, tak treba povedať, že práve touto plnosťou milosti a nadprirodzeného života bola osobitne predurčená na spoluprácu s Kristom, jediným prostredníkom ľudskej spásy. A touto spoluprácou je práve jej prostredníctvo podradené prostredníctvu Kristovmu.
V Máriinom prípade ide o celkom osobitné a výnimočné prostredníctvo, založené na jej "plnosti milosti", ktorá sa prejavovala v úplnej ochote "služobnice Pána". Ako odpoveď na túto vnútornú ochotu svojej Matky Ježiš Kristus ju stále väčšmi pripravoval, aby sa pre ľudí stala "Matkou v poriadku milosti". Poukazujú na to, aspoň nepriamo, daktoré osobitné pripomienky synoptikov (porov. Lk 11,28; 8,20-21; Mk 3,32-35; Mt 12,47-50) a ešte viac Jánovo evanjelium (porov. 2,1-12; 19,25-27). Ale o tom som už hovoril. Osobitne výrečné sú slová, ktoré Ježiš povedal na kríži Márii a Jánovi.
40. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení Mária zotrvávala s apoštolmi vo večeradle v očakávaní Turíc ako Matka osláveného Pána. Ako tá, ktorá "napredovala na ceste viery" a verne zachovávala spojenie so Synom "až po kríž", ale aj ako "služobnica Pána", ktorú Syn zanechal ako Matku rodiacej sa Cirkvi: "Hľa, tvoja matka." Tak sa začalo utvárať osobitné puto medzi touto Matkou a Cirkvou. Rodiaca sa Cirkev bola skutočne plodom kríža a zmŕtvychvstania jej Syna. Mária, ktorá sa od začiatku bezvýhradne darovala osobe a dielu svojho Syna, nemohla sa hneď od začiatku nedarovať Cirkvi ako Matka. Po Synovom odchode jej materstvo ostáva v Cirkvi ako materské prostredníctvo. Tým, že sa prihovára za všetky svoje deti, spolupracuje na spásnom diele svojho Syna-Vykupiteľa sveta. Koncil hovorí: "Toto materstvo Márie v poriadku milosti trvá neprestajne... kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených".103 Vykupiteľskou smrťou jej Syna dosiahlo materské prostredníctvo služobnice Pána univerzálny rozmer, lebo dielo vykúpenia sa vzťahuje na všetkých ľudí. Tým sa jedinečne prejavuje účinnosť jediného a univerzálneho prostredníctva Krista "medzi Bohom a ľuďmi". Máriina spolupráca sa svojou podradenosťou zúčastňuje na univerzálnom prostredníctve Vykupiteľa, jediného prostredníka. Koncil na to jasne poukazuje citovanými slovami.
V koncilovom texte ďalej čítame: "Mária ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojím mnohonásobným orodovaním aj naďalej nám získava dar večného spasenia".104 Týmto svojím orodovaním, ako sa to prejavilo v Káne Galilejskej, Máriino prostredníctvo stále pokračuje v dejinách Cirkvi a sveta. V tom istom texte ešte čítame, že "s materinskou láskou sa stará o bratov svojho Syna, čo ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti".105 Takto Máriino materstvo nepretržite trvá v Cirkvi ako prostredníctvo orodujúce a Cirkev vyjadruje svoju vieru v túto pravdu tým, že si uctieva Máriu ako "orodovnicu, ochrankyňu, pomocnicu a prostredníčku".106
41. Svojim prostredníctvom, podradeným prostredníctvu Vykupiteľa, Mária osobitne prispieva k jednote Cirkvi putujúcej po tejto zemi, s eschatologickou a nebeskou "skutočnosťou" spoločenstva svätých, lebo je už "vzatá do neba".107 Pravda o jej nanebovzatí, ktorú definoval Pius XII. a znova potvrdil Druhý vatikánsky koncil, vyjadruje vieru Cirkvi týmito slovami: "Napokon Nepoškvrnená Panna, uchránená od akejkoľvek škvrny dedičnej viny, po skončení tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Hospodin ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov (porov. Zjv 19,16) a víťazovi nad hriechom a smrťou".108 Týmto učením Pius XII. nadviazal na Tradíciu, ktorá sa v dejinách Cirkvi vyjadrovala rozmanitými spôsobmi na Východe i na Západe.
S tajomstvom nanebovzatia Mária definitívne získala všetky účinky jediného prostredníctva Krista-Vykupiteľa sveta a zmŕtvychvstalého Pána: "všetci ožijú v Kristovi. Ale každý v poradí, aké mu patrí: prvotinou je Kristus; potom pri jeho príchode, tí, čo patria Kristovi" (1Kor 15,22-23). V tajomstve nanebovzatia je vyjadrená viera Cirkvi, podľa ktorej Mária je "spojená úzkym a nerozlučným zväzkom" s Kristom, lebo ak matka-panna bola s ním jedinečne spojená pri jeho prvom príchode, svojou nepretržitou spoluprácou bude s ním spojená i v očakávaní jeho druhého príchodu: "bola vykúpená vznešenejším spôsobom". Vzhľadom na zásluhy svojho Syna"109 má aj úlohu, vlastnú matke, úlohu láskavej prostredníčky pri konečnom Kristovom príchode, keď všetci, ktorí patria Kristovi, budú vzkriesení a "ako posledný nepriateľ bude zničená smrť" (1Kor 15,26).110
S takýmto povýšením "vznešenej dcéry sionskej"111 v nanebovzatí je spojené tajomstvo jej večnej slávy. Kristova Matka je vskutku oslávená ako "Kráľovná vesmíru".112 Tá, ktorá sa pri zvestovaní nazvala "služobnicou Pána", ostala po celý svoj pozemský život verná všetkému, čo tento názov vyjadruje, a tak potvrdila, že je pravou "učeníčkou" Krista, ktorý zdôrazňoval služobný ráz svojho poslania: "Syn človeka sa neprišiel dať obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých" (Mt 20,28). Preto sa Mária stala prvou z tých, čo "slúžia Kristovi aj v iných, a tak pokorou a trpezlivosťou privádzajú svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať",113 a plne dosiahla tú "kráľovskú slobodu", ktorá je vlastná Kristovým učeníkom: slúžiť značí kraľovať!
"Kristus sa stal poslušným až na smrť, a preto, povýšený Otcom, vstúpil do slávy svojho kráľovstva (porov. Flp 2,8-9). Jemu je všetko podrobené, kým on sám nepodrobí Otcovi sám seba a všetko stvorenstvo, aby bol Boh všetko vo všetkých (porov. 1Kor 15,27-28).114 Mária, služobnica Pána, má účasť na tomto kráľovstve Syna.115 Sláva slúžiť neprestáva byť jej kráľovským povýšením. I po nanebovzatí pokračuje vo svojej spásnej službe, v ktorej sa prejavuje jej materské prostredníctvo, "kým sa nezavŕši večná spása všetkých vyvolených".116 Takto tá, ktorá tu na zemi "verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž", je s ním spojená i naďalej, zatiaľ čo "všetko je mu podrobené, kým on sám nepodrobí Otcovi seba a všetko stvorenstvo". Takto vo svojom nanebovzatí Mária je akoby zahalená celou skutočnosťou spoločenstva svätých a jej jednota so Synom v sláve je celkom zameraná na konečnú plnosť Kráľovstva, keď "Boh bude všetko vo všetkom".
I v tejto fáze je Máriino materské prostredníctvo stále podradené tomu, ktorý je jediným Prostredníkom, a bude ním až do konečného naplnenia časov, "kým sa nezjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi" (Ef 1,10).

2. Mária v živote Cirkvi
a v živote každého kresťana
42. Druhý vatikánsky koncil nadviazal na tradíciu a posvietil novým svetlom na úlohu Kristovej Matky v živote Cirkvi. "Blahoslavená Panna, vzhľadom na dar a hodnosť Božieho materstva, čo ju spája so Synom Vykupiteľom, a pre svoje neobyčajné milosti a úlohy je veľmi úzko spojená s Cirkvou. Bohorodička je predobrazom Cirkvi... a to v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom."117 Už sme videli, ako Mária ostáva od začiatku s apoštolmi v očakávaní Turíc a ako "blahoslavená, ktorá uverila" je cez všetky pokolenia prítomná v Cirkvi putujúcej vo viere ako vzor nádeje, ktorá nesklame (porov. Rim 5,5).
Mária uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Ako panna uverila, že počne a porodí Syna, "Svätého", ktorému bude zodpovedať meno "Boží Syn", meno "Ježiš" (Boh dáva spásu). Ako služobnica Pána ostala dokonale verná osobe a poslaniu tohto svojho Syna. Ako Matka "pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, samého Otcovho Syna".118
Z týchto dôvodov "Cirkev právom preukazuje Márii osobitnú úctu. Už od tých najdávnejších čias sa uctieva ako Bohorodička, pod ktorej ochranu sa veriaci v modlitbách utiekajú vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách".119 Tento jej kult je jedinečný. Obsahuje a vyjadruje hlboké puto, ktoré existuje medzi Kristovou Matkou a Cirkvou.120 Ako Panna a Matka Mária ostáva pre Cirkev "večným vzorom". Preto možno povedať, že najmä z tohto hľadiska, totiž ako vzor alebo ešte skorej ako "predobraz", Mária, prítomná v tajomstve Krista, ostáva prítomná i v tajomstve Cirkvi. I Cirkev "sa nazýva matkou a pannou" a tieto mená majú hlboké biblické a teologické zdôvodnenie.121
43. Cirkev sa "stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo".122 Ako Mária, ktorá prvá uverila, keď prijala Božie slovo, čo jej bolo zjavené pri zvestovaní, a ostala mu verná vo všetkých skúškach až po kríž, tak aj Cirkev sa stáva matkou, keď verne prijíma Božie slovo a "kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a zrodené z Boha".123 Túto jej materskú charakteristiku výstižne vyjadril apoštol národov, keď napísal: "Deti moje, znova vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus" (Gal 4,9). V týchto slovách svätého Pavla sa zračí zaujímavá stopa toho, že prvotná Cirkev si vo svojej apoštolskej službe medzi ľuďmi bola plne vedomá svojho materstva. Toto vedomie jej umožňovalo a stále umožňuje vidieť tajomstvo svojho života a svojho poslania na príklade samotnej Rodičky Božieho Syna, ktorý je "prvorodený medzi mnohými bratmi" (Rim 8,29).
Možno povedať, že Cirkev sa učí od Márie aj svojmu vlastnému materstvu. Spoznáva materský rozmer svojho povolania, podstatne spojený s jej sviatostnou povahou, "keď kontempluje jej tajomnú svätosť a nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu".124 Ak je Cirkev znamením a nástrojom dôverného spojenia s Bohom, je to pre jej materstvo, lebo oživovaná Duchom "rodí" synov a dcéry ľudskej rodiny pre nový život v Kristovi. Lebo ako Mária je v službách tajomstva vtelenia, tak aj Cirkev ostáva v službách tajomstva adoptovania detí milosťou.
Súčasne však podľa Máriinho príkladu Cirkev ostáva aj pannou, ktorá je verná svojmu Źeníchovi: Cirkev "je aj pannou, ktorá zachováva neporušenú a čistú vernosť svojmu Źeníchovi".125 Cirkev je skutočne Kristovou nevestou, ako to vyplýva z Pavlových listov (porov. Ef 5,21-33; 2Kor 11,2) a zo Zjavenia svätého Jána (Zjv 21,9), kde sa nazýva "Baránkovou Nevestou". Ak Cirkev ako nevesta "zachováva vernosť Kristovi", tak táto vernosť, hoci v učení apoštola sa stala obrazom manželstva (porov. Ef 5,23-33), platí aj ako vzor úplného oddania sa Bohu v celibáte "pre nebeské kráľovstvo", teda vzor Bohu zasväteného panenstva (porov. Mt 19,11-12; 2Kor 11,2). Práve toto panenstvo podľa príkladu nazaretskej Panny je zdrojom osobitnej duchovnej plodnosti: je prameňom materstva v Duchu Svätom. Cirkev však stráži aj vieru, ktorú dostala od Krista. Podľa príkladu Márie, ktorá uchovávala v srdci a rozjímala (porov. Lk 2,19.51) o všetkom, čo sa týkalo Božieho Syna, aj Cirkev má strážiť Božie slovo a so súdnosťou a rozvahou skúmať jeho bohatstvá, aby o ňom mohla v každom čase a všetkým ľuďom vydávať svedectvo.126
44. Jestvuje tu teda vzťah príkladnosti. Cirkev sa stretá s Máriou a usiluje sa jej pripodobniť. "Nasleduje Matku svojho Pána, mocou Ducha Svätého zotrváva v panensky neporušenej viere, pevnej nádeji a úprimnej láske".127 Mária je teda v tajomstve Cirkvi prítomná ako vzor. No tajomstvo Cirkvi spočíva aj v tom, že rodí ľudí k novému a nesmrteľnému životu: je to jej materstvo v Duchu Svätom. A tu je Mária oveľa viac ako len vzor a predobraz Cirkvi, lebo s "materskou láskou spolupracuje na zrode a výchove" synov a dcér Matky Cirkvi. Materstvo Cirkvi sa uskutočňuje nielen podľa vzoru a obrazu Božej Matky, ale aj jej "spoluprácou". Cirkev hojne čerpá z tejto spolupráce, čiže z jej materského prostredníctva, ktoré je pre Máriu také charakteristické, lebo už tu na zemi spolupracovala na znovuzrodení a výchove synov a dcér Cirkvi ako Matka Syna, "ktorého Boh určil ako prvorodeného medzi mnohými bratmi".128
Ako učí Druhý vatikánsky koncil, Mária spolupracovala svojou materskou láskou.129 Tu možno vidieť skutočnú hodnotu slov, ktoré povedal Ježiš svojej Matke na kríži: "Źena, hľa tvoj syn" a učeníkovi: "Hľa, tvoja matka" (Jn 19,26-27). Tieto slová určujú Máriino postavenie v živote Kristových učeníkov a vyjadrujú - ako som to už povedal - jej nové materstvo ako Matky Vykupiteľa, materstvo duchovné, ktoré vzniklo z hĺbky veľkonočného tajomstva Vykupiteľa sveta. Je to materstvo v poriadku milosti, lebo vyprosuje dar Ducha Svätého, ktorý vzbudzuje nové Božie deti, vykúpené Kristovou obetou, toho Ducha, ktorého spolu s Cirkvou prijala i Mária na Turíce.
Toto jej materstvo si kresťanský ľud osobitne uvedomuje a prežíva na svätej hostine v liturgickom slávení tajomstva vykúpenia, v ktorom sa sprítomňuje Kristus, jeho pravé telo, zrodené z Panny Márie.
Zbožnosť kresťanského ľudu si vždy právom uvedomovala hlboké spojenie úcty k svätej Panne s eucharistickým kultom. Túto skutočnosť zisťujeme v západnej i východnej liturgii, v tradícii rehoľných rodín, v spiritualite súčasných hnutí i mládežníckych a v pastoračnej službe mariánskych svätýň. Mária vedie veriacich k Eucharistii.
45. Pre materstvo je podstatné, že sa vzťahuje na osobu. Určuje vždy jedinečný a neopakovateľný vzťah medzi dvoma osobami: vzťah matky k dieťaťu a dieťaťa k matke. Aj keď jedna a tá istá žena je matkou mnohých detí, jej osobný vzťah ku každému z nich je charakterizovaný materstvom v jeho samej podstate. Každé dieťa je totiž zrodené jedinečným a neopakovateľným spôsobom a to platí pre matku i pre dieťa. Každé dieťa je zahrňované materskou láskou, na ktorej spočíva aj jeho výchova a ľudské dozrievanie.
Možno povedať, že materstvo "v poriadku milosti" sa podobá tomu, čím sa vyznačuje puto medzi matkou a dieťaťom "v poriadku prirodzenom". V tomto svetle sa stáva zrozumiteľnejším, prečo v Kristovom testamente na Golgote nové materstvo jeho matky bolo vyjadrené v jednotnom čísle s odvolaním sa na jedného človeka: "Hľa, tvoj syn."
ďalej možno povedať, že v tých slovách sa plne udáva i dôvod mariánskeho rozmeru života Kristových učeníkov, nielen Jánovho života, ktorý v tej hodine stál pod krížom spolu s matkou svojho Učiteľa, ale každého Kristovho učeníka, každého kresťana. Vykupiteľ zveruje svoju matku učeníkovi a zároveň mu ju dáva za matku. Máriino materstvo, ktoré sa stáva dedičstvom človeka, je darom, ktorý sám Kristus osobne dáva každému človekovi. Ako Vykupiteľ zveruje Máriu Jánovi, tak zveruje Jána Márii. Pod krížom sa začína to osobitné zverenie človeka Kristovej Matke, ktoré sa potom v dejinách Cirkvi uplatňovalo a vyjadrovalo rozličným spôsobom. A keď ten istý apoštol a evanjelista po slovách, ktoré Kristus povedal z kríža svojej matke a jemu, dodáva: "A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe" (Jn 19,27), tento výrok chce iste vyjadriť, že učeníkovi bola pridelená úloha syna a že sa začal starať o matku svojho milovaného Učiteľa. A keďže Máriu dostal za matku osobne on, tento výrok, aj keď nepriamo, poukazuje na všetko to, čím sa vyjadruje dôverný vzťah syna k matke. Toto všetko možno zahrnúť do slova "zverenie". Zverenie je odpoveď na lásku určitej osoby, najmä na lásku matky.
Mariánsky rozmer v živote Kristovho učeníka sa vyjadruje osobitne týmto synovským zverením sa Božej Matke, ktoré sa začalo Vykupiteľovým testamentom na Golgote. Keď sa kresťan synovsky zveruje Márii, prijíma, ako apoštol Ján, "za svoju"130 Kristovu matku a vovádza ju do celého priestoru svojho vnútorného života, čiže do svojho ľudského a kresťanského "ja". "Vzal si ju k sebe". Tým sa usiluje dostať sa do poľa "materskej lásky", s ktorou sa Vykupiteľova Matka "stará o bratov svojho Syna",131 "na ktorých zrode a výchove spolupracuje"132 úmerne podľa daru, ktorého sa každému dostalo z moci Kristovho ducha. Tak sa vysvetľuje ono duchovné materstvo, ktoré sa pod krížom a vo večeradle stalo Máriinou úlohou.
46. Tento synovský vzťah, toto zverenie sa syna matke nielenže má svoj začiatok v Kristovi, ale, možno povedať, že koniec koncov je naň zameraný. Možno povedať, že Mária i naďalej opakuje všetkým svoje slová z Kány Galilejskej: "Urobte všetko, čo vám povie." Veď on, Kristus, je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. On je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Jeho dal Otec svetu, aby človek "nezahynul, ale mal večný život" (Jn 3,16). Nazaretská Panna sa stala prvým svedkom tejto Otcovej spásnej Božej lásky a chce vždy a všade byť aj jeho pokornou služobníčkou. Vzhľadom na každého kresťana a človeka vôbec Mária je tá, "ktorá uverila" ako prvá a práve svojou vierou snúbenice a matky chce pôsobiť na všetkých, ktorí sa jej zverujú ako deti. Je známe, že čím väčšmi tieto deti zotrvávajú v tomto svojom postoji a v ňom rastú, tým väčšmi ich Mária približuje k "nevyspytateľnému Kristovmu bohatstvu" (Ef 3,8). A tak isto stále lepšie poznávajú dôstojnosť človeka v celej jej plnosti a konečný zmysel ľudského povolania, lebo "Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človeku".133
Tento mariánsky rozmer kresťanského života sa osobitne zvýrazňuje vo vzťahu k žene a jej postaveniu. Źenskosť má totiž skutočne osobitný vzťah k Vykupiteľovej Matke, ale túto tému bude dobre podrobnejšie rozobrať na inom mieste. Tu chcem zdôrazniť, že postava Márie z Nazareta vrhá svetlo na ženu ako takú už preto, že Boh sa vo vznešenosti vtelenia svojho Syna zveril slobodnej a aktívnej službe ženy. Možno teda povedať, že žena, keď pozerá na Máriu, nachádza v nej tajomstvo, ako má dôstojne prežívať svoju ženskosť a uskutočňovať svoj pravý rozvoj. V Máriinom svetle Cirkev vidí na tvári ženy odlesk krásy, ktorá je zrkadlom najvznešenejších citov, akých je schopné ľudské srdce: bezvýhradné obetovanie sa v láske, sila, ktorá vie odolať aj tým najväčším bolestiam, bezhraničná vernosť a neúnavná pracovitosť a schopnosť spájať prenikavé tušenie s podporným a povzbudivým slovom.
47. Počas Koncilu Pavol VI. slávnostne vyhlásil Máriu za Matku Cirkvi, "za Matku celého kresťanského ľudu, veriacich i pastierov".134 Neskôr, v roku 1968 vo Vyznaní viery známom pod menom "Krédo Božieho ľudu" zdôraznil toto vyhlásenie ešte závažnejšie slovami: "Veríme, že najsvätejšia Božia Matka, nová Eva a Matka Cirkvi, pokračuje v nebi vo svojej materskej funkcii voči Kristovým údom, tým, že spolupracuje na zrode a rozvoji Božieho života v dušiach vykúpených ľudí".135
Koncil vo svojej náuke zdôraznil, že pravda o najsvätejšej Panne, Kristovej Matke, veľmi účinne podporuje prehlbovať pravdu o Cirkvi. Pavol VI. po schválení konštitúcie Lumen gentium povedal: "Poznanie pravého katolíckeho učenia o blahoslavenej Panne Márii bude vždy kľúčom k správnemu pochopeniu tajomstva Krista a Cirkvi".136 Mária je v Cirkvi prítomná ako Matka Kristova a zároveň aj ako Matka, ktorú Kristus v tajomstve vykúpenia dal ľuďom v osobe Jána apoštola. Preto Mária svojím novým materstvom v Duchu privíňa k sebe všetkých a každého v Cirkvi, a privíňa k sebe všetkých a každého aj prostredníctvom Cirkvi. V tomto zmysle Mária, Matka Cirkvi, je pre Cirkev aj vzorom. Cirkev totiž - ako si to želá a žiada Pavol VI. - "má preberať najčistejšiu formu dokonalého nasledovania Krista od panenskej Božej Matky".137
Vďaka tomuto osobitnému putu, ktoré spája Kristovu Matku s Cirkvou, sa lepšie objasňuje tajomstvo "ženy", ktorá od prvých kapitol Knihy Genezis až po Zjavenie svätého Jána sprevádza prejavovanie sa spasiteľského Božieho plánu s ľudstvom. Mária, ktorá je v Cirkvi prítomná ako Matka Vykupiteľa, matersky sa zúčastňuje na tom "tvrdom boji proti mocnostiam temnosti",138 ktorý prebieha počas celých ľudských dejín. Pre jej ekleziálne stotožnenie sa so "ženou, odetou slnkom" (Zjv 12,1)139 možno povedať, že "Cirkev v preblahoslavenej Panne už dosiahla dokonalosť, ktorou je bez poškvrny a bez vrásky". Preto kresťania na svojej pozemskej púti s vierou dvíhajú zrak k Márii a "stále sa usilujú ešte vzrastať vo svätosti".140 Mária, vznešená dcéra sionská, pomáha všetkým svojim deťom - kdekoľvek a akokoľvek žijú - nájsť v Kristovi cestu do Otcovho domu.
Z toho dôvodu Cirkev v celom svojom živote udržuje s Božou Matkou spojenie, ktoré v tajomstve spásy zahŕňa v sebe minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a uctieva si ju ako duchovnú matku ľudstva a vyprosovateľku milostí.

3. Význam Mariánskeho roku
48. Práve osobitné puto, ktoré spája ľudstvo s touto Matkou, ma priviedlo k tomu, aby som pred koncom druhého tisícročia od Kristovho narodenia vyhlásil v Cirkvi mariánsky rok. S podobnou iniciatívou prišiel už Pius XII., keď vyhlásil rok 1954 za rok mariánsky, aby tak zvýraznil výnimočnú svätosť Kristovej Matky, ako je vyjadrená v tajomstve jej nepoškvrneného počatia (definovaného práve pred sto rokmi) a jej nanebovzatia.141
Teraz v línii Druhého vatikánskeho koncilu chcem postaviť do popredia osobitnú prítomnosť Božej Matky v tajomstve Krista a jeho Cirkvi. Je to skutočne základný rozmer, vyplývajúci z mariológie Koncilu, ktorý sa skončil viac než pred dvadsiatimi rokmi. Mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa konala v roku 1985, vyzvala všetkých, aby verne nasledovali učenie a pokyny Koncilu. Možno povedať, že v Koncile a v Synode je obsiahnuté práve to, čo chce "povedať Duch Svätý Cirkvi" v tomto dejinnom období.
V tejto súvislosti mariánsky rok má podnietiť znova a hlbšie začítať sa do toho, čo povedal Koncil o preblahoslavenej Panne Márii, Božej Matke, v tajomstve Krista a Cirkvi, ako sa na to odvolávajú aj úvahy tejto encykliky. Ide tu nielen o učenie viery, ale aj o život podľa viery a teda o pravú "mariánsku spiritualitu" chápanú vo svetle Tradície, a najmä spiritualitu, ku ktorej nás vyzýva Koncil.142 Mariánska "spiritualita", rovnako ako jej zodpovedajúca zbožnosť, nachádza veľmi bohatý zdroj aj v historických skúsenostiach jednotlivcov i rozličných kresťanských komunít, žijúcich medzi rozličnými národmi na celom svete.
Veľmi rád tu medzi toľkými učiteľmi a svedkami tejto spirituality pripomínam postavu svätého Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu,143 ktorý odporúčal kresťanom zasvätiť sa Kristovi prostredníctvom Panny Márie ako účinný prostriedok žiť verne podľa krstných záväzkov. S radosťou pripomínam, že ani v našich časoch nechýbajú nové vzory tejto spirituality a zbožnosti. Sú tu teda spoľahlivé orientačné body, na ktoré sa možno zamerať a napojiť v tomto mariánskom roku.
49. Tento mariánsky rok sa začne na slávnosť Ducha Svätého 7. júna 1987. Nie je to len pripomienka, že Mária "predišla" vstup Krista Pána do dejín ľudstva, ale chceme takisto v Máriinom svetle zdôrazniť, že dejiny ľudstva od uskutočnenia tajomstva vtelenia vstúpili do "plnosti času" a že Cirkev je znamením tejto plnosti. Cirkev ako Boží ľud putuje skrze vieru k večnosti uprostred všetkých národov počnúc dňom Turíc. Kristova Matka, ktorá bola prítomná na začiatku "času Cirkvi", keď sa v očakávaní Ducha Svätého vytrvalo modlila s apoštolmi a učeníkmi svojho Syna, stále "predchádza" Cirkev na tejto jej púti dejinami ľudstva. Ako služobnica Pána neúnavne spolupracuje aj na diele spásy, ktoré uskutočnil Kristus, jej Syn.
Cirkev je takto prostredníctvom tohto mariánskeho roku povolaná nielen pripomenúť všetko to, čo v jej minulosti dosvedčuje osobitnú, materskú spoluprácu Božej Matky na diele spásy v Kristu Pánovi, ale aj sama zo svojej strany má pripravovať pre budúcnosť cesty k tejto spolupráci, lebo koniec druhého kresťanského tisícročia otvára novú perspektívu.
50. Ako som už pripomenul, aj medzi oddelenými bratmi, najmä východnými, mnohí uctievajú a oslavujú Matku Pána. Toto mariánske svetlo sa premieta na ekumenizmus.
Osobitne chcem však ešte pripomenúť, že na mariánsky rok pripadá tisíce výročie krstu svätého Vladimíra, kyjevského veľkokniežaťa (r. 988), ktorý uviedol kresťanstvo do vtedajšej Rusi a potom aj do ďalších východoeurópskych oblastí. Touto cestou hlásaním evanjelia sa kresťanstvo rozšírilo aj mimo Európy až do severných ázijských krajov. Chceli by sme sa teda, najmä tohto roku, spojiť v modlitbách so všetkými, ktorí slávia tisícročie tohto krstu, s pravoslávnymi i s katolíkmi, a v duchu Koncilu obnoviť a utvrdiť city radosti a potechy, že "východní kresťania s vrúcnou horlivosťou a nábožnou mysľou sa spoluzúčastňujú na uctievaní Božej Matky, vždy Panny".144 Aj keď stále pociťujeme bolestné účinky oddelenia, ku ktorému prišlo po dakoľkých desaťročiach (1054), predsa môžeme povedať, že pred Kristovou Matkou sa cítime opravdivými bratmi a sestrami toho mesiánskeho ľudu, ktorý je povolaný stať sa jedinou Božou rodinou na zemi, ako som to povedal už na začiatku nového roku: "Túžime znova potvrdiť toto univerzálne dedičstvo synov a dcér tejto zeme."145
Pri vyhlásení mariánskeho roku som takisto určil, že tento mariánsky rok sa skončí na budúci rok na slávnosť nanebovzatia Panny Márie, aby sa tak zdôraznilo "veľké znamenie na nebi", o ktorom hovorí Zjavenie svätého Jána. Takto chceme uskutočniť aj výzvu Koncilu, ktorý pozerá na Máriu ako na "znamenie spoľahlivej nádeje a útechy pre putujúci Boží ľud". Koncil vyjadruje túto výzvu nasledujúcimi slovami: "Všetci veriaci v Krista nech sa obracajú na Božiu Matku a Matku ľudí s naliehavými a vrúcnymi prosbami, aby ona, ktorá napomáhala Cirkev v jej začiatkoch svojimi modlitbami, aj teraz, povýšená v nebi nad všetkých blažených i anjelov, orodovala v spoločenstve všetkých svätých u svojho Syna, dokiaľ sa všetky rodiny národov - tie, čo sa honosia kresťanským menom, ako aj tie, čo ešte nepoznajú svojho Spasiteľa - šťastlivo nezhromaždia v pokoji a v svornosti v jediný Boží ľud na slávu najsvätejšej a nerozdielnej Trojice."146

ZÁVER
51. Na konci liturgie hodín Cirkev každý deň vzýva Pannu Máriu, okrem iných, aj touto invokáciou:
Slávna Matka Spasiteľa,
hviezda morská putujúcich;
brána nebies otvorená,
buď pomocou padajúcich.
Zastaň nás, ó milostivá,
veď keď si ty porodila
svojho Boha, Stvoriteľa,
príroda sa zadivila.
"Príroda sa zadivila!" Tieto slová antifóny vyjadrujú úžas viery, ktorý sprevádza tajomstvo Bohorodičkinho materstva. Sprevádza ho určitým spôsobom v srdci celého tvorstva a priamo v srdci celého Božieho ľudu, v srdci Cirkvi. Ako podivuhodne ďaleko zašiel Boh Stvoriteľ a Pán všetkých vecí, keď "zjavil sám seba" človekovi!147 Ako jasne prekonal všetky priestory nekonečnej "vzdialenosti", ktorá oddeľuje Stvoriteľa od stvorenia! Ak sám v sebe ostáva nevýslovný a nevyspytateľný, ešte nevýslovnejší a nevyspytateľnejší je v skutočnosti vtelenia Slova, ktoré sa stalo človekom skrze nazaretskú Pannu.
Ak chcel od večnosti povolať človeka, aby mal účasť na jeho božskej prirodzenosti (porov. 2Pt 1,4), možno povedať, že dopredu určil zbožstvenie človeka podľa jeho historických podmienok, takže aj po hriechu je ochotný za drahú cenu znova obnoviť večný plán svojej lásky "zľudštením" svojho Syna, ktorý je s ním jednej podstaty. Všetko stvorenie, a tým skorej človek, musí žasnúť nad týmto darom, ktorého sa stal účastným v Duchu Svätom: "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna" (Jn 3,16).
V strede tohto tajomstva, v strede tohto úžasu viery stojí Mária. Vznešená Matka Vykupiteľa ho prvá okúsila: "Veď keď ty si porodila svojho Boha, Stvoriteľa, príroda sa zadivila."
52. V slovách tejto liturgickej antifóny je vyjadrená aj pravda o "veľkom zvrate", ktorý je určený človekovi tajomstvom vtelenia. Tento zvrat, táto rozhodná chvíľa sa týka celých jeho dejín od začiatku, ktorý nám bol zjavený v prvých kapitolách Knihy Genezis, až do samého konca v perspektíve konca sveta, o ktorom nám Ježiš nezjavil "ani deň ani hodinu" (Mt 25,13). Je to stály a nepretržitý zvrat medzi pádmi a povstaním, medzi človekom hriechu a človekom milosti a spravodlivosti. Liturgia, najmä adventná, stojí v citlivom bode tohto zvratu a dotýka sa jeho neprestajného "dnes a teraz", keď volá: "Zastaň nás, ó milostivá... buď pomocou padajúcich", ktorí túžia znovu povstať.
Tieto slová sa týkajú každého človeka, všetkých komunít a národov, našich čias i týchto rokov končiaceho sa tisícročia. "Buď pomocou, áno, buď pomocou padajúcich!"
Táto invokácia k Panne Márii, "slávnej Matke Spasiteľa", je prosbou ku Kristovi, ktorý skrze Máriu vstúpil do dejín ľudstva. Z roka na rok sa táto antifóna dvíha k Márii a pripomína chvíľu, keď sa dovŕšil tento podstatný historický zvrat, ktorý nezvratne pretrváva medzi "pádmi" a "vstávaním".
Ľudstvo urobilo obdivuhodné objavy a dosiahlo takmer zázračné výsledky na poli vedy a techniky, uskutočnilo veľké diela v oblasti pokroku a civilizácie a v poslednom čase, skoro by sme povedali, že sa mu podarilo zrýchliť beh dejín. Ale základný zvrat, zvrat, ktorý možno nazvať "dedičným", stále sprevádza človeka na jeho ceste rozličnými historickými udalosťami. Sprevádza všetkých a každého. Je to zvrat medzi pádom a povstaním, medzi životom a smrťou. Je to aj stála výzva ľudskému svedomiu, výzva celému historickému svedomiu človeka, výzva kráčať a cestou "nespadnúť" a ak niekto padol, "povstať, a pritom používať prostriedky staré i nové.
Zatiaľ čo sa Cirkev s celým ľudstvom blíži k rozhraniu dvoch tisícročí, Cirkev, zo svojej strany, v spojení s celým spoločenstvom veriacich a so všetkými ľuďmi dobrej vôle, prijíma veľkú výzvu, obsiahnutú v slovách antifóny o "ľude, ktorý padá, no pritom túži znova povstať", a obracia sa spoločne k Vykupiteľovi a k jeho Matke s prosbou: "Zastaň nás". Cirkev totiž vidí - a táto modlitba to potvrdzuje - blahoslavenú Božiu Matku v spásnom tajomstve Krista i v jej vlastnom tajomstve, vidí, ako hlboko je zakorenená v dejinách ľudstva, vo večnom povolaní človeka, ako mu ho od vekov predurčil plán Božej prozreteľnosti. Vidí jej materinskú prítomnosť a účasť v mnohých zložitých problémoch, ktoré dnes sprevádzajú život jednotlivcov, rodín i celých národov. Cirkev vidí, ako Mária pomáha kresťanskému ľudu v neustálom boji medzi dobrom a zlom, aby "nepadol", alebo keby padol, aby "znova povstal".
Vrúcne si želám, aby aj úvahy tejto encykliky poslúžili obnoveniu tohto náhľadu v srdciach všetkých veriacich.
Ako rímsky biskup posielam všetkým, ktorým sú tieto úvahy určené, bozk pokoja, pozdrav a požehnanie v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. Amen.

Dané v Ríme u svätého Petra 25. marca 1987, na slávnosť Zvestovania Pána, v deviatom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 52 a celá ôsma hlava "Blahoslavená Bohorodička Panna Mária v tajomstve Krista a Cirkvi".
2 Výraz "plnosť času" (pléroma tou chrónou) je paralelou výrazov blízkych biblickému judaizmu (porov. Gn 29,21; 1Sam 7,12; Tob 14,5) i mimobiblickému a výrazov blízkych najmä Novému zákonu (prov. Mk 1,15; Lk 21,24; Jn 7,8; Ef 1,10). Z formálneho hľadiska označuje nielen koniec dajakého chronologického procesu, ale nadovšetko dozrenie alebo dovŕšenie osobitne dôležitého obdobia, lebo je orientované na uskutočnenie očakávania, ktoré preto nadobúda eschatologický rozmer. Podľa Gal 4,4 a kontextu príchod Božieho Syna ukázal, že čas dovŕšil svoju mieru, že obdobie, o ktorom hovorí prisľúbenie Abrahámovi, a zákon sprostredkovaný Mojžišom už dosiahol svoj vrchol v tom zmysle, že Kristus spĺňa Božie prisľúbenie a prekonáva Starý zákon.
3 Porov. Rímsky misál, prefácia zo slávnosti Nepoškvrneného počatia blahoslavenej Panny Márie; svätý Ambróz, De Institutione Virginis, XV, 92-94; PL 16, 342; dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 58.
4 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium,58.
5 Pavol VI., Encyklika Christi Matri (15. september 1966): AAS 58 (1967) 745-649; Apoštolská exhortácia Signum magnum (13. máj 1966): AAS 59 (1967) 465-475; Apoštolská exhortácia Marialis ciltus (2. február 1974): AAS (1974) 113-168.
6 Starý zákon predpovedal tajomstvo Márie mnohými spôsobmi: porov. svätý Ján Damascénsky, Hom. in Dormitionem, I 8-9: S.Ch. 80, 103-107.
7 Porov. Insegnamenti di Giovanni Paolo II, VI/2 (1983), 225 n.; Pius IX., Apoštolský list Ineffabilis Deus (8. december 1854): Pii IX P. M. Acta, pars I, 597-599.
8 Porov. pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
9 Efezský koncil: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna 1973, 41-44; 59-62 (DS 250-264); porov. Chalcedonský koncil: c.d. 84-87 (DS 300-303).
10 Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
11 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 52.
12 Porov. tamže, 58.
13 Tamže, 63; porov. svätý Ambróz, Expos. Evang. sec. Lucam, II, 7; CSEL 32/4, 45; De Institutione Virginis, XIV, 88-89: PL 16,341.
14 Porov. domgmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 64.
15 Tamže, 65.
16 "Odstráň túto hviezdu, toto slnko, ktoré osvecuje svet, kam sa podeje deň? Odstráň Máriu, túto morskú hviezdu, hviezdu veľkého a nesmierneho mora, čo ostane, ak nie hustá hmla a tieň smrti a najtemnejšie temnoty?": svätý Bernard, In Nativitate B. Mariae Sermo - De aquaeductu, 6: S. Bernardi Opera, V, 1968, 279; porov. In laudibus Virginis Matris Homilia II, 17: cit. ed. IV, 1966, 34 n.
17 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 63.
18 Tamže, 63.
19 O predurčení Márie, porov. svätý Ján Damascénsky, Hom. in Nativitatem, 7; 10: S.Ch. 80, 65; 73: Hom. in Dormitionem I, 3: S.Ch. 80, 85: "Je to ona, vyvolená od nejdávnejších pokolení z predurčenia a z blahosklonnosti Boha a Otca, ktorý ťa (Božie Slovo) splodil mimo času, bez toho, žeby vyšiel zo seba, a bez zmeny, je to ona, ktorá ťa porodila, živila svojim telom, v posledných časoch..."
20 Domgmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 55.
21 Patristická tradícia tento výraz bohato a rozmanito vysvetľuje: porov. Origenes, In Lucam homiliae, VI, 7: S.Ch. 87, 148; Severián z Gabaly, In mundi creationem, Oratio VI, 10: PG 56, 497 n.; svätý Ján Zlatoústy (pseudo), In Annuntiationem Deiparae et contra Arium impium: PG 62, 765 n.; Bazil zo Seleucie, Oratio 39, In Sanctissimae Deiparae Annuntiationem, 5: PG 85, 441-446; Antipater z Bostry, Hom. II, In Sanctissimae Deiparae Annuntiationem, 3-11: PG 85, 1777-1783; svätý Sofronius Jeruzalemský, Oratio II, In Sanctissimae Deiparae Annuntiationem, 17-19: PG 87/3, 3235-3240; sv. Ján Damascénsky, Hom. in Dormitionem, I, 7: S.Ch. 80, 96-101; svätý Hieronym, Epistola 65, 9: PL 22, 628; svätý Ambróz, Expos. Evang. sec. Lucam, II, 9: CSEL 32/4, 45 n.; svätý Augustín, Sermo 291, 4-6: PL 38, 1318 n.; Enchiridion, 36, 11: PL 40, 250; svätý Peter Chryzológ, Sermo 142: PL 52, 579 n.; Sermo 143: PL 52, 583; svätý Fulgencius z Ruspe, Epistola 17, VI, 12: PL 65, 458; svätý Bernard, In laudibus Virginis Matris, Homilia III, 2-3: S. Bernardi Opera IV, 1966, 36,38.
22 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 55.
23 Tamže, 53.
24 Porov. Pius IX., apoštolský list Ineffabilis Deus (8. december 1854): Pii IX P. M. Acta, pars I, 616; Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 53.
25 Porov. svätý Germán Carihradský, In Annuntiationem SS. Deiparae Hom.: PG 98, 327 n., sv. Andrej Krétsky, Canon in B. Mariae Natalem, 4: PG 98, 1321 n.; In Nativitatem B. Mariae, I: PG 97, 811 n.; Hom. in Dormitionem S. Mariae I: PG 97, 1067 n.
26 Liturgia hodín, 15. augusta na Nanebovzatie blahoslavenej Panny Márie, hymnus z 1. a 2. vešpery; svätý Peter Damiansky, Carmina et preces, XLVII: PL 145, 934.
27 Divina Commedia, Paradiso, XXXIII, 1; Liturgia hodín, spomienka Panny Márie v sobotu, 2. hymnus z ofícia čítaní.
28 Porov. svätý Augustín De Sancta Virginitate, III, 3: PL 40. 398; Sermo 25, 7: PL 46, 937 n.
29 Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 5.
30 Je to klasická téma, ktorú vyložil už svätý Irenej: "Ako počínaním neposlušnej panny bol človek ranený a zranený umrel, tak aj počínaním Panny, ktorá poslúchla Božie slovo, znovuzrodený človek prostredníctvom života dostal život... Lebo bolo vhodné a spravodlivé... aby Eva bola..." uvedená do poriadku "v Márii, aby Panna, ktorá sa stala ochrankyňou panny, panenskú neposlušnosť rozviazala a zničila panenskou poslušnosťou": Expositio doctrinae apostolicae, 33: S.Ch. 62, 83-86; porov. aj Adversus Haereses, V, 19, 1: S.Ch. 153, 238-250.
31 Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 5.
32 Tamže 5; porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 56.
33 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 56.
34 Tamže, 56.
35 Porov. tamže 53; Svätý Augustín, De sancta Virginitate, III, 3: PL 40, 398; Sermo 215, 4: PL 38, 1074; Sermo 196, I: PL 38, 1019; De peccatorum meritis et remissione, I, 29, 57: PL 44, 142; Sermo 25, 7: PL 46, 937 n.; Svätý Lev Veľký, Tractatus 21, De natale Domini, I: CCL 138, 86.
36 Porov. Výstup na vrch Karmel, II. hl. 3,4-6.
37 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 58.
38 Tamže, 58.
39 Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 5.
40 O Máriinej účasti na Kristovej smrti alebo o "spoluutrpení" porov. svätý Bernard, In Dominica infra octavam Assumptionis Sermo 14: S. Bernardi Opera, V, 1968, 273.
41 Svätý Irenej, Adversus Haereses, III, 22, 4: S.Ch. 211, 438-444; porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 56, pozn. 6.
42 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 56, a Otcovia citovaní v pozn. 8 a 9.
43 "Kristus je pravda, Kristus je telo: Kristus pravda v Máriinej mysli, Kristus telo v Máriinom lone": svätý Augustín, Sermo 25 (Sermones inediti), 7: PL 46, 938.
44 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 60.
45 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 61.
46 Tamže, 62.
47 Je známe, čo napísal Origenes o prítomnosti Márie a Jána na Kalvárii: "Evanjeliá sú prvotinou celého Písma a prvé z evanjelií je evanjelium Jánovo. Nik nepochopí jeho význam, ak nepoloží hlavu na Ježišovu hruď a neprijme od Ježiša Máriu za matku": Comm. in Joan., 1, 6: PG 14, 31; porov. svätý Ambróz, Expos. Evang. sec. Lucam, X, 129-131: CSEL 32/4, 504 n.
48 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium 54 a 53. Tento posledný text cituje svätý Augustín, De Sancta Virginitate, VI, 6: PL 40, 399.
49 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 55.
50 Porov. svätý Lev Veľký, Tractatus 26, De natale Domini, 2: CCL 138, 126.
51 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 59.
52 Svätý Augustín, De civitate Dei, XVIII, 51: CCL 48, 650.
53 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 8.
54 Tamže, 9.
55 Tamže, 9.
56 Tamže, 8.
57 Tamže, 9.
58 Tamže, 65.
59 Tamže, 59.
60 Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 5.
61 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 63.
62 Porov. tamže, 9.
63 Porov. tamže, 65.
64 Tamže, 65.
65 Tamže, 65.
66 Porov. tamže, 13.
67 Porov. tamže, 13.
68 Porov. tamže, 13.
69 Porov. Rímsky misál, konsekračná formula kalicha v eucharistických modlitbách.
70 Dogmatická konšitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 1.
71 Tamže, 13.
72 Tamže, 13.
73 Porov. dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1.
74 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 68 a 69. O Márii podnecovateľke jednoty kresťanov a o mariánskom kulte na Východe, porov. Lev XIII, encyklika Adiutricem populi (5. september 1895): Acta Leonis, XV, 300-312.
75 Porov. dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 20.
76 Porov. tamže, 19.
77 Tamže, 14.
78 Tamže, 15.
79 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 66.
80 Chalcedonský koncil, Definitio fidei: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna 19733, 86 (DS 301).
81 Porov. Weddase Maryam (Mariánske chvály), ktoré sú pripojené k etiópskemu žaltáru a obsahujú hymny a modlitby k Panne Márii na každý deň v týždni. Porov. aj Matshafa Kidana Mehrat (Kniha zmluvy milosrdenstva). Treba pripomenúť, že etiópska hymnológia a liturgia vyhradila Márii dôležité miesto.
82 Porov. svätý Efrém, Hymn. de Nativitate: Scriptores Syri, 82, CSCO, 186.
83 Porov. svätý Gregor z Nareku, Le livre de prires: S.Ch. 78, 160-163; 428-432.
84 Druhý nicejský koncil: Conciliorum Oecumenicorum Decreta, Bologna 19733, 135-138 (DS 600-609).
85 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 59.
86 Porov. dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 19.
87 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 19.
88 Tamže, 9.
89 Ako je známe, v Magnifikate zaznievajú mnohé miesta zo Starého zákona.
90 Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2.
91 Porov. napr. svätý Justín, Dialogus cum Tryphone Judaeo, 100: Otto II, 358; Svätý Irenej, Adversus Haereses III, 22, 4: S.Ch. 211, 439-445; Tertulián, De carne Christi, 17, 4-6: CCL 2, 904 n.
92 Porov. svätý Epifán, Panarion, III, 2, Haer. 78, 18: PG 42, 727-730.
93 Kongregácia pre náuku viery, Inštrukcia o kresťanskej slobode a oslobodení (22. marec 1986), 97.
94 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 60.
95 Tamže, 60.
96 Porov. formulu prostredníčky "ad Mediatorem" svätého Bernarda, In Dominica infra oct Assumptionis Sermo, 2: S. Bernardi Opera, V, 1968, 263. Mária ako čisté zrkadlo vracia Synovi všetku slávu a česť, ktorej sa jej dostáva: Id., In Nativitate B. Mariae Sermo - De aquaeductu, 12: cit. ed. 283.
97 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 62.
98 Tamže, 62.
99 Tamže, 61.
100 Tamže, 62.
101 Tamže, 61.
102 Tamže, 61.
103 Tamže, 62.
104 Tamže, 62.
105 Tamže, 62. Cirkev aj vo svojej modlitbe uznáva a oslavuje Máriinu "materskú funkciu", funkciu "príhovoru a odpustenia, prosby a milosti, zmierenia a pokoja" (porov. prefáciu omše o blahoslavenej Panne Márii, matke a prostredníčke milosti, v Collectio Missarum de Beata Maria Virgine, ed. typ. 1987, I, 120).
106 Tamže, 62.
107 Tamže, 62. Porov. sv. Ján Damascénsky, Hom in Dormitionem, I, 11; II, 2, 14; III, 2. S.Ch. 80, 111 n.; 127-131; 157-161; 181-185; svätý Bernard, In Assumptione Beatae Mariae Sermo 1-2: S. Bernardi Opera, V, 1968, 228-238.
108 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 59. Porov. Pius XII, apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus (1. november 1950): AAS 42 (1950) 769-771; svätý Bernard predstavuje Máriu pohrúženú do jasu Synovej slávy: In Dominica infra oct. Assuptionis Sermo, 3: S. Bernardi Opera, V, 1968, 263 n.
109 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 53.
110 O tomto osobitnom aspekte Máriinho prostredníctva ako vyprosovateľky zhovievavosti u Syna Sudcu, porov. svätý Bernard, In Dominica infra oct. Assumptionis Sermo, 1-2: S. Bernardi Opera, V, 1968, 262 n.; Lev XIII, encyklika Octobri Mense (22. september 1891): Acta Leonis, IX, 299-315.
111 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 55.
112 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 59.
113 Porov. Tamže, 36.
114 Tamže, 36.
115 Čo sa týka Márie Kráľovnej, porov. Sv. Ján Damascénsky, Hom, in Nativitatem, 6; 12; Hom. in Dormitionem, I, 2, 12, 14; II, 11; III, 4: S.Ch. 80, 59 n.; 77 n.; 83 n.; 113 n.; 117 n.; 151 n.; 189-193.
116 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 62.
117 Tamže, 63.
118 Tamže, 63.
119 Tamže, 66.
120 Porov. svätý Ambróz, De Institutione Virginis, XIV, 88-89: PL 16, 341; svätý Augustín, Sermo 215, 4: PL 38, 1074; De Sancta Virginitate, II, 2; V, 5; VI, 6; PL 40, 397; 398 n.; Sermo 191, II, 3: PL 38, 1010 n.
121 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 63.
122 Tamže, 64.
123 Tamže, 64.
124 Tamže, 64.
125 Tamže, 64.
126 Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 8; svätý Bonaventura, Comment. in Evang. Lucae, Ad Claras Aquas, VII, 53, n. 40; 68 n. 109.
127 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 64.
128 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 63.
129 Porov. tamže, 63.
130 Ako je známe, výraz gréckeho textu "eis tá idia" prekračuje hranicu prijatia Márie učeníkom v zmysle iba materiálneho bývania a pohostinstva v jeho dome. Značí skorej spoločenstvo života, ktoré sa utvára medzi dvoma podľa slov umierajúceho Krista. Porov. sv. Augustín, In Joan. Evang. tract. 119, 3: CCL 36, 659: "Vzal si ju k sebe nie na svoje majetky, lebo nemal nič, ale do svojich povinností, ktoré si starostlivo plnil."
131 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 62.
132 Tamže, 63.
133 Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
134 Porov. Pavol VI., Reč z 21. novembra 1964: AAS 56 (1964) 1015.
135 Pavol VI., Slávnostné vyznanie viery (30. júna 1968), 15: AAS 60 (1968) 438 n.
136 Pavol VI., Reč z 21. novembra 1964: AAS 56 (1964) 1015.
137 Tamže, 1016.
138 Porov. pastoračná konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 37.
139 Porov. svätý Bernard, In Dominica infra oct. Assumptionis Sermo: S. Bernardi Opera, V, 1968, 262-274.
140 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 65.
141 Porov. encyklika Fulgens corona (8. september 1953): AAS 45 (1953) 577-592. Pius X. encyklikou Ad diem illum (2. február 1904), pri príležitosti 50. výročia dogmatickej definície o Nepoškvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie vyhlásil mimoriadne jubileum na dakoľko mesiacov. Pii X P. M. Acta I, 147-166.
142 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 66-67.
143 Porov. svätý Ľudovít Maria Grignion z Montfortu, Traité de la vraie dévotion à la sainte Vierge. K tomuto svätému možno právom priradiť postavu svätého Alfonza de? Liguori. Na tento rok pripadá dvojsté výročie jeho smrti. Porov. z jeho diel Le glorie di Maria.
144 Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 69.
145 Homília v bazilike sv. Petra, 1. januára 1987.
146 Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium, 69.
147 Porov. dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 2: "Týmto zjavením sa neviditeľný Boh... vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom... a sa s nimi stýka... aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva."