Ján Pavol II.

SPOLUPATRÓNKY EURÓPY
(Spes aedificandi)

Apoštolský list
vo forme motu proprio
o vyhlásení
svätej Brigity Švédskej,
svätej Kataríny Sienskej a
svätej Terézie Benedikty z Kríža
za spolupatrónky Európy


Preklad Rafael Černý SDB, 1999
Vydavateľstvo Don Bosco, 1999


1. NÁDEJ NA VYBUDOVANIE spravodlivejšieho a dôstojnejšieho sveta pre človeka, podnietená očakávaním tretieho tisícročia, ktoré už klope na dvere, musí si uvedomovať, že ľudské úsilie by bolo zbytočné, keby ho nesprevádzala Božia milosť: "Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú" (Ź 127 /126/,1). To si musia všimnúť aj tí, čo v týchto rokoch stoja pred problémom dať Európe nový poriadok, ktorý by pomohol starému kontinentu využiť bohatstvo svojich dejín a odstrániť smutné dedičstvo minulosti, aby zodpovedala jedinečnosťou, zakorenenou v najlepších tradíciách naliehavostiam sveta, ktorý sa mení.
Niet pochybnosti, že v zložitých dejinách Európy kresťanstvo predstavuje ústredný a kvalifikujúci prvok, upevnený na pevnom základe klasického dedičstva a mnohorakých prúdov storočí. Kresťanská viera stvárňovala kultúru kontinentu a popreplietala sa neoddeliteľným spôsobom s jej dejinami. Tieto dejiny by sa nedali pochopiť bez vzťahu k udalostiam, ktoré charakterizujú najprv veľké obdobia evanjelizácie, a potom dlhé storočia, v ktorých kresťanstvo, aj napriek bolestnému rozdeleniu medzi Východom a Západom, vzrástlo ako náboženstvo Európanov. Aj v modernom a súčasnom období, keď sa náboženská jednota postupne trieštila ďalším rozdeľovaním kresťanov a oddeľovaním kultúry od horizontu viery, úloha viery bola aj naďalej dôležitá.
Cesta do budúcnosti si musí všímať túto skutočnosť. Kresťania sú povolaní znova si ju uvedomiť, aby ukázali jej trvalú účinnosť. Sú povinný ponúknuť osobitný príspevok na budovanie Európy, ktorý bude tým účinnejší, čím sa viac obnovia vo svetle evanjelia. Tak sa stanú pokračovateľmi dlhých dejín svätosti, ktorá v priebehu týchto dvoch tisícročí prešla rozličnými krajinami Európy. Úradne uznaní svätí sú iba vrcholy predkladané ako vzory všetkým. Obrovské množstvo kresťanov svojím priamym a počestným životom, podopretým láskou k Bohu a k blížnemu, dosiahlo v najrozličnejších zasvätených a laických povolaniach pravú a veľmi rozšírenú, i keď skrytú, svätosť.
2. Cirkev nepochybuje, že práve tento poklad svätosti je tajomstvom jej minulosti a nádejou jej budúcnosti. V ňom sa najlepšie vyjadruje dar vykúpenia, vďaka ktorému je človek vykúpený z hriechu a prijíma možnosť nového života v Kristovi. A práve v ňom Boží ľud na ceste dejín nachádza neporovnateľnú oporu a cíti sa hlboko spojený s oslávenou Cirkvou, ktorá v nebi prespevuje chvály Baránkovi (porov. Zjv 7,9-10) a prihovára sa za ešte putujúce spoločenstvo na zemi. Preto už od najstarších čias Boží ľud hľadel na svätých ako na ochrancov a s jedinečnou praxou, v ktorej zaiste nechýbalo vnuknutie Svätého Ducha. Dakedy na žiadosť veriacich, ktorú prijali ich pastieri, inokedy z iniciatívy samotných pastierov, jednotlivé cirkvi, regióny a dokonca kontinenty, sa zverovali osobitnej ochrane svätých.
V tejto perspektíve, keď sa slávi Druhé mimoriadne zhromaždenie synody biskupov Európy blížiaceho sa Veľkého jubilea roku 2000, zdalo sa mi vhodné, aby európski kresťania, čo so všetkými svojimi spoluobčanmi prežívajú epochálny prechod plný nádeje, ale aj starostí, mohli vyťažiť duchovný úžitok z kontemplácie a zo vzývania niektorých svätých, ktorí dajakým spôsobom osobitne reprezentujú ich dejiny. Preto, po vhodnej konzultácii, dopĺňam to, čo som urobil 31. decembra 1980, keď som vyhlásil za spolupatrónov Európy vedľa svätého Benedikta dvoch svätých prvého tisícročia, bratov Cyrila a Metoda, priekopníkov evanjelizácie Východu. Mal som na mysli doplniť zástup nebeských patrónov tromi takisto charakteristickými osobami v osudovo rozhodných chvíľach druhého tisícročia, ktoré sa chýli ku koncu. Je to Brigita Švédska, svätá Katarína Sienská a svätá Terézia Benedikta z Kríža. Tri veľké svätice, tri ženy, ktoré sa v rozličných obdobiach - dve uprostred stredoveku a jedna v našom storočí - vyznačili činorodou láskou ku Kristovej Cirkvi a svedectvom, ktoré vydali jeho krížu.
3. Samozrejme, panoráma svätosti je taká pestrá a bohatá, že voľba nových nebeských patrónov mohla padnúť aj na iné veľmi dôstojné, hodné osoby, ktorými sa môže chváliť každá epocha a krajina. Predsa však pokladám za veľmi význačné voliť si svätosť so ženskou tvárou, v rámci prozreteľnostnej tendencie, ktorá sa v Cirkvi a v spoločnosti našich čias potvrdzuje stále jasnejším uznaním dôstojnosti a darov, ktoré má len žena.
Cirkev už od svojich začiatkov uznávala úlohu a poslanie ženy, i keď dakedy ju ovplyvňovala kultúra, ktorá žene vždy nepreukazovala povinnú pozornosť. Kresťanské spoločenstvo však postupne vyzrievalo aj na tomto poli, a práve úloha, ktorú rozvíjalo svätosťou, sa ukázala pre ten cieľ rozhodujúcou. Stálym impulzom bol obraz Márie, "ideálnej ženy", Matky Kristovej a Matky Cirkvi. Ale aj odvaha mučeníčok, ktoré čelili s prekvapujúcou duchovnou silou najhroznejším utrpeniam, svedectvo zaangažovaných žien s príkladnou radikálnosťou v asketickou živote, každodenná obetavosť toľkých manželiek a matiek v "domácej cirkvi", ktorou je rodina, charizmy mnohých mystičiek, ktoré prispeli k teologickému prehĺbeniu, ponúkli Cirkvi vzácne údaje, aby prijala naplno Boží plán ženy. Tento plán má už svoje jasné vyjadrenie na niektorých stránkach Svätého písma a osobitne v postoji Krista, dosvedčeného v evanjeliu. V tomto smere sa nesie aj rozhodnutie vyhlásiť svätú Teréziu Brigitu Švédsku, svätú Katarínu Sienskú a svätú Benediktu z Kríža za spolupatrónky Európy.
Dôvod, ktorý ma k nim osobitne viedol, spočíva v ich živote. Ich svätosť sa skutočne prejavila v dejinných okolnostiach a v kontexte "zemepisných" oblastí, vďaka ktorým sú mimoriadne významné pre európsky kontinent. Svätá Brigita nás vedie na krajný sever Európy, kde sa kontinent akoby zbiehal k jednote s ostatnými časťami sveta. Odtiaľ odišla, aby zakotvila v Ríme. Katarína Sienská je takisto známa úlohou, akú zohrala v čase, keď Petrov nástupca sídlil v Avignone. Dokončila duchovné dielo, ktoré začala Brigita a stala sa iniciátorkou jeho návratu do vlastného sídla pri hrobe Kniežaťa apoštolov. A je tu Terézia Benedikta z Kríža nedávno vyhlásená za svätú. Nielenže prežila svoj život v rozličných krajinách Európy, ale celým svojím životom ako mysliteľka, mystička a mučeníčka preklenula most medzi svojimi židovskými koreňmi a priľnutím ku Kristovi. Pohybovala sa s bezpečnou intuíciou v dialógu s filozofickým súčasným myslením, a napokon mučeníctvom potvrdila Božie a ľudské dôvody nesmiernej hanby "shoach". Tak sa stala prejavom ľudského, kultúrneho a náboženského putovania, ktoré vyjadruje hlboké jadro tragédie a nádejí európskeho kontinentu.
4. Brigita, prvá z týchto troch veľkých osobností, sa narodila v aristokratickej rodine r. 1303 vo švédskom regióne Uppland, vo Finste. Poznáme ju predovšetkým ako mystičku a zakladateľku rádu Najsvätejšieho Spasiteľa. Netreba však zabudnúť, že najprv to bola laička v šťastnom manželstve s nábožným kresťanom. Mali osem detí. Keď ju predstavujem ako spolupatrónku Európy, robím to preto, aby ju cítili blízko nielen tí, ktorí prijali povolanie osobitného zasvätenia, ale aj tí, ktorí sú povolaní k bežným zamestnaniam laického života a najmä k veľkému a náročnému povolaniu formovať kresťanskú rodinu. Bez toho, že by sa dala strhnúť blahobytom svojho sociálneho stavu, žila s manželom Ulfom v manželstve, v ktorom sa manželská láska spájala s intenzívnou modlitbou, so štúdiom Svätého písma, s umŕtvovaním a láskou. Spoločne založili malú nemocnicu, kde často ošetrovali chorých. Brigita bežne osobne posluhovala chudobným. Súčasne si ju vážili aj pre jej pedagogické vlohy, ktoré mala možnosť prejaviť v čase, keď ju požiadali o službu na kráľovskom dvore v Štokholme. Z tejto skúsenosti vyzreli rady, ktoré pri rozličných okolnostiach dávala princom a vladárom, ako si poctivo plniť svoje úlohy. No prvé, čo mali z toho úžitok, boli, samozrejme jej deti, a nie náhodou, jedna z dcér sa uctieva ako svätá.
No obdobie jej rodinného života bolo iba prvou etapou. Púť, ktorú si vykonali spolu s manželom Ulfom do Santiaga de Compostela r. 1341, symbolicky uzatvorila túto fázu a pripravila Brigitu na nový život, ktorý sa začal po niekoľkých rokoch, keď v smrti manžela vycítila Kristov hlas, ktorý jej zveroval nové poslanie a viedol ju krok za krokom sériou mimoriadnych mystických milostí.
5. Keď Brigita r. 1349 opustila Švédsko, usadila sa v Ríme, v sídle Petrovho nástupcu. Pobyt v Taliansku znamenal rozhodnú etapu nielen pre kultúrne a zemepisné, ale aj, a najmä, pre duchovné rozšírenie Brigitinej mysle a srdca. Mnohé miesta Talianska ju videli ako pútničku, túžiacu uctiť si relikvie svätých. Bola v Miláne, Pávii, Assisi, Ortone, Bari, Benevente, Pozzuoli, Neapoli, Salerne, Amalfi, vo svätyni svätého Michala archanjela na Monte Gargano. Posledná púť medzi 1371 a 1372 ju viedla cez Stredozemné more do Svätej zeme, kde mohla duchovne objať, okrem mnohých posvätných miest katolíckej Európy, samotné pramene kresťanstva na miestach posvätených životom a smrťou Vykupiteľa.
V skutočnosti viac ako týmto nábožným putovaním sa Brigita zúčastnila s hlbokým zmyslom pre tajomstvo Krista a Cirkvi na budovaní cirkevného spoločenstva, vo veľmi kritickej chvíli jeho histórie. Intímne spojenie s Kristom ju v skutočnosti sprevádzalo špeciálnymi charizmami zjavenia. Tak sa stala orientačným bodom pre mnoho ľudí v Cirkvi v tom čase. V Brigite vycítili silu proroctva. Dakedy sa jej tóny pozdávajú ako ozvena starodávnych veľkých prorokov. S istotou hovorí kniežatám, pápežom, a odhaľuje Božie plány o historických udalostiach. Nešetrí prísnymi upozorneniami, aj keď ide o mravnú reformu kresťanského ľudu i samotného kléru (porov. Revelationes, IV,49; porov. aj IV,5). Niektoré aspekty mimoriadnej mystickej produkcie vyvolali v tom čase pochopiteľné otázniky, nad ktorými sa zamyslelo cirkevné rozlišovanie a poukázalo na jediné verejné zjavenie, ktoré má v Kristovi svoju plnosť a svoje normatívne vyjadrenie vo Svätom písme. Veď ani skúsenosti veľkých svätých nie sú vyňaté z obmedzení, ktoré vždy sprevádzajú ľudské prijímanie Božieho hlasu.
Predsa však niet pochybnosti, že Cirkev, i keď sa nevyslovila o jednotlivých zjaveniach, uznáva svätosť Brigity a vcelku prijala autenticitu jej vnútorného zážitku. Tento sa javí ako významný svedok priestoru, ktorý môže mať v Cirkvi charizma, prežívaná v plnej učenlivosti k Božiemu Duchu a v plnej zhode s požiadavkami cirkevného spoločenstva. A najmä, i keď sa škandinávske krajiny, Brigitina vlasť, oddelili od plného spoločenstva so sídlom Ríma v priebehu smutných udalostí XVI. storočia, osoba švédskej svätice ostáva vzácnym ekumenickým "spojivom", posilneným aj úsilím, ktoré jej rád v tomto zmysle vyvíja.
6. O niečo neskôr vystupuje druhá veľká postava ženy, svätá Katarína Sienská. Jej úloha vo vývoji dejín Cirkvi a v samotnom doktrinálnom prehĺbení zjaveného posolstva sa významne uznávala a vyústila až k prideleniu titulu učiteľky Cirkvi.
Narodila sa v Siene r. 1347. Už v útlom detstve bola obdarená mimoriadnymi milosťami, ktoré jej umožnili na duchovnej ceste, načrtnutej svätým Dominikom, rýchlo napredovať v dokonalosti modlitbou, prísnosťou a dielami lásky. Keď mala dvadsať rokov, Kristus jej zjavil svoju tajomnú lásku mystickým symbolom snubného prsteňa. Toto korunovalo dôvernosť, ktorá dozrela v skrytosti a kontemplácii, a to vďaka tejto nepretržitej uvedomenej prítomnosti. Všetko sa odohrávalo mimo kláštorných múrov, v tom duchovnom príbytku, ktorý rada nazývala "vnútornou celou". Ticho tejto "cely", ktoré jej pomohlo byť veľmi vnímavou na Božie vnuknutia, mohlo sa čoskoro spojiť s jej mimoriadnou apoštolskou činnosťou. Mnohí, aj klerici, sa schádzali u nej ako učeníci, a uznávali v nej dar duchovného materstva. Jej listy sa šírili po Taliansku a po celej Európe. Mladá Sienčanka tak vkročila bezpečne a ohnivými slovami do podstaty cirkevných a sociálnych problematík svojich čias.
Katarína sa neúnavne angažovala za riešenie mnohorakých konfliktov, ktoré trápili súčasnú spoločnosť. Jej zmierovacie dielo zasiahlo európskych panovníkov, francúzskeho Karola V., Karola z Durazzo, Alžbetu Uhorskú, uhorského a poľského Ľudovíta Veľkého, Janu z Neapola. Významná bola jej činnosť na zmierení Florencie s pápežom. Bojujúcim medzi sebou poukazovala na "ukrižovaného Krista" a na "vľúdnu Máriu", a tým dávala najavo, že spoločnosť, ktorá sa inšpiruje kresťanskými hodnotami, nikdy by nemala riešiť vážne spory zbraňami, ale rozumom.
7. Katarína dobre vedela, že k takému záveru možno účinne prísť iba tak, ak sa duše vopred pretvoria silou evanjelia. Z toho vyplýva potreba reformy mravov, ktorú navrhovala všetkým bez výnimky. Kráľom pripomínala, že nemôžu kraľovať, akoby kráľovstvo bolo ich "vlastníctvom", ale s vedomím, že budú musieť za výkon moci vyúčtovať Bohu, a preto skôr by si mali vziať za úlohu dodržiavať "svätú a pravú spravodlivosť" a stať sa "otcami chudobných" (porov. List č. 235 francúzskemu kráľovi). Vykonávanie moci sa nemá oddeľovať od lásky, ktorá je súčasne dušou osobného života a politickej zodpovednosti (porov. List č. 357 uhorskému kráľovi).
Katarína sa takou istou silou obracala aj na duchovných každej hodnosti, keď požadovala prísnejšiu dôslednosť v ich živote a v pastoračnej službe. Pôsobí veľkým dojmom, keď slobodným, silným, ostrým tónom napomína kňazov, biskupov, kardinálov. Bolo treba vykoreniť - hovorila - zo záhrady Cirkvi hnijúce rastliny a nahradiť ich "novými rastlinami", čerstvými a voňavými. Sienská svätica silná zo svojej dôvernosti s Kristom, sa nebála samému pápežovi, ktorého nežne milovala ako "vľúdneho Krista na zemi", smelo naznačiť Božiu vôľu, ktorá mu ukladala zbaviť sa nerozhodnosti, čo mu diktovala pozemská múdrosť a svetské záujmy, aby sa vrátil z Avignonu do Ríma, k Petrovmu hrobu.
S takou istou horlivosťou sa potom Katarína všemožne usilovala zažehnať rozdelenia, ktoré sa vynorili pri voľbe pápeža po smrti Gregora XI. Aj tu znova s vášnivým nadšením vyzvala k nezrieknuteľným dôvodom jednoty spoločenstva. To bol najvyšší ideál, na ktorý upriamila celý svoj život a bez výhrady sa obetovala pre Cirkev. Sama o tom svedčila svojim duchovným deťom na smrteľnej posteli: "Drahí, dobre si to zapamätajte, že som dala život za svätú Cirkev." (Blahoslavený Rajmund z Capuy, Źivot svätej Kataríny Sienskej, kn. III, hl. IV).
8. S Editou Steinovou - svätou Teréziou Benediktou z Kríža - sme v celkom inom historicko-kultúrnom prostredí. Privádza nás do života tohto nášho búrlivého storočia, poukazuje na nádeje, ktoré zažalo, ale aj na protirečenia a úpadky, ktoré ho poznačili. Edita nepochádza z kresťanskej rodiny ako Brigita a Katarína.
Všetko v nej vyjadruje náročné hľadanie a námahu existenciálneho "putovania". Aj potom, keď zakotvila v pravde pokoja kontemplatívneho života, musela až do dna prežiť tajomstvo kríža.
Narodila sa r. 1891 v židovskej rodine vo Wroclawe, vtedy na nemeckom území. Záujem o filozofiu, zanechanie náboženskej praxe, ktorú jej vštepila matka, veštili skôr než cestu svätosti, život prežívaný v znamení "racionalizmu". Milosť ju však očakávala práve v meandroch filozofického myslenia. Vydala sa na cestu fenomenologického prúdu, vedela z neho vyťažiť naliehavosť objektívnej skutočnosti. Predchádza a premeriava poznanie samotného subjektu, a preto ju treba skúmať prísne objektívne. Treba ju počúvať a zachytiť predovšetkým v ľudskom bytí, silou schopnosti "empatie" - slovo, ktoré jej bolo milé - ktoré umožňuje v určitom zmysle osvojiť si život druhého (porov. E. Stein, Problém empatie).
V tomto dynamickom počúvaní sa stretla na jednej strane so svedectvami kresťanskej duchovnej skúsenosti, ktoré ponúka svätá Terézia z Avily a iní veľkí mystici a stáva sa ich učeníčkou a súperkou. Na druhej strane sa stretáva so starodávnou tradíciou kresťanského myslenia spevnenou v tomizme. Na tejto ceste príde najprv ku krstu a potom si volí kontemplatívny život v karmelitánskom ráde. Všetko sa rozvíjalo v rámci existenciálneho poriadku skôr rušného, skandovaného, ale aj vnútorného bádania a usilovného štúdia a vyučovania, ktorému sa venovala s obdivuhodnou oddanosťou. Osobitne dôležitý na jej časy, bol jej boj za sociálne povznesenie ženy a naozaj hlboké sú stránky, na ktorých skúmala bohatstvo ženskosti a poslanie ženy z ľudského a náboženského profilu (porov. E. Stein, Źena. Jej úloha podľa prírody a milosti).
9. Stretnutie s kresťanstvom ju nepriviedlo k odmietaniu svojich židovských koreňov, ale skôr jej pomohlo naplno ich objaviť. To ju však neušetrilo od nepochopenia zo strany príbuzných. Nevýslovnú bolesť jej spôsobil najmä matkin nesúhlas. V skutočnosti celá jej cesta kresťanskej dokonalosti sa rozvíja nielen v znaku ľudskej solidárnosti so svojím rodným národom, ale aj s pravou duchovnou účasťou na povolaní Abrahámových potomkov, poznačených tajomstvom povolania a "neodvolateľných" Božích darov (porov. Rim 11,29).
Osobitne si prisvojila utrpenie židovského národa, keď sa postupne zostrovalo v tom zúrivom nacistickom prenasledovaní, ktoré ostáva, vedľa iných vážnych prejavov totalitarizmu, jednou z najtmavších a najhanebnejších škvŕn Európy nášho storočia. Vtedy cítila, že v systematickom vyhubení Źidov Kristov kríž padol na jej národ a prežívala s ním ako osobnú účasť svoju deportáciu a popravu v žalostne zlopovestnom koncentráku v Osvienčime-Brezinky. Jej výkrik splýva s výkrikom všetkých obetí tejto obrovskej tragédie, spojený však s výkrikom Krista, ktorý zaisťuje ľudskému utrpeniu tajomnú a večnú plodnosť. Obraz jej svätosti ostáva navždy spojený s drámou jej násilnej smrti, vedľa toľkých, ktorí jej podľahli s ňou. A ostáva ako ohlasovanie evenjelia kríža, s ktorým sa chcela stotožniť vo svojom rehoľníckom mene. Dnes hľadíme na Teréziu Benediktu z Kríža a uznávame v jej svedectve nepoškvrnenej obety na jednej strane nasledovanie obetovaného Baránka a protest proti všetkému porušovaniu základných práv osoby, a na druhej strane záruku toho obnoveného stretnutia Źidov a kresťanov, ktoré v línii Druhého vatikánskeho koncilu poznáva nádejné obdobie vzájomného otvorenia. Vyhlásiť dnes Editu Steinovú za spolupatrónku Európy znamená vyvesiť na horizont starého kontinentu zástavu úcty, znášanlivosti, prijatia, ktorá pozýva mužov a ženy pochopiť sa a prijať sa napriek etnickým, kultúrnym a náboženským rozdielom, aby vytvorili skutočne bratskú a sesterskú spoločnosť.
10. Nech teda vzrastá Európa! Nech rastie ako Európa ducha, v stopách jej najlepšej histórie, ktorá má práve vo svätosti svoj najvyšší výraz. Jednota kontinentu, ktorá postupne dozrieva vo vedomiach a definuje sa stále jasnejšie aj v politickej rovine, zaiste stelesňuje perspektívu veľkej nádeje. Európania sú pozvaní definitívne zanechať za sebou historické súperenie, ktoré často spravilo z ich kontinentu divadlo pustošiacich vojen. Súčasne sa musia angažovať v utváraní podmienok väčšej súdržnosti a spolupráce medzi národmi. Stojí pred nimi veľká výzva vybudovať kultúru a etiku jednoty, bez ktorých akákoľvek politika jednoty je skôr či neskôr určená na stroskotanie.
Aby sa mohla vybudovať nová Európa na solídnych základoch, nestačia iba ekonomické záujmy, ktoré dakedy združujú, inokedy rozdeľujú, ale skôr sa treba dovolávať pravdivých hodnôt, ktoré majú svoj základ vo všeobecnom mravnom zákone, vpísanom do srdca každého človeka. Európa, ktorá by zamenila hodnotu tolerancie a všeobecnej úcty za etický indiferentizmus a skepticizmus k nezrieknuteľným hodnotám, otvorila by sa k najriskantnejším dobrodružstvám a skôr či neskôr by opäť videla najstrašnejšie príšery svojej histórie s novými formami.
Na zažehnanie tejto hrozby je tu stále vitálna úloha kresťanstva, ktoré neúnavne poukazuje na ideálny horizont. Aj vo svetle mnohorakých stretnutí s inými náboženstvami, ktoré Druhý vatikánsky koncil vytušil (porov. Dekrét Nostra Aetate), musí sa silne zdôrazniť, že otvoriť sa Bohu, je životným rozmerom existencie. Podstatným je predsa obnovené úsilie všetkých kresťanov vydávať svedectvo v rozličných národoch kontinentu. Oni majú živiť nádej na úplnú spásu ohlasovaním evanjelia, ktoré je im vlastné, čiže "dobrej zvesti", že Boh sa k nám znížil a v Synovi Ježišovi Kristovi nám ponúkol vykúpenie a plnosť božského života. V sile Ducha, ktorého sme dostali, môžeme k Bohu pozdvihnúť svoj zrak a vzývať ho milým menom "Abba", Otče! (porov. Rim 8,15; Gal 4,6).
11. Práve pre toto ohlasovanie nádeje som mienil zhodnotiť a poukázať na obnovenú nábožnosť v "európskej" perspektíve na postavy tých veľkých žien, ktoré v rozličných epochách tak význačne prispeli k rastu nielen Cirkvi, ale aj samotnej spoločnosti.
Pre toto spoločenstvo svätých, ktoré tajomne spája pozemskú Cirkev s nebeskou, ujímajú sa nás vo svojom stálom príhovore pred Božím trónom. Súčasne však intenzívnejšie vzývanie, vytrvalejšie a pozornejšie odvolávanie sa na ich slová a ich príklady musí v nás prebudiť živšie povedomie nášho spoločného povolania k svätosti a pobádať nás k predsavzatiam veľkodušnejšieho úsilia.
Preto po zrelom uvážení z moci svojej apoštolskej právomoci ustanovujem a vyhlasujem za nebeské spolupatrónky celej Európy u Boha svätú Brigitu Švédsku, svätú Katarínu Sienskú a svätú Teréziu Benediktu z Kríža a udeľujem im všetku úctu a liturgické privilégiá, ktoré podľa práva patria hlavným patrónom a patrónkam miest.
Sláva buď Najsvätejšej Trojici, ktorá jedinečne vyžaruje z ich života a zo života všetkých svätých. Pokoj ľuďom dobrej vôle v Európe a v celom svete!
V Ríme u svätého Petra 1. októbra roku 1999, v dvadsiatom prvom roku pontifikátu.

Ján Pavol II.