Syntéza

Amoris laetitia, o láske v rodine

 
Amoris laetitia (AL – „Radosť z lásky“), apoštolská posynodálna exhortácia „o láske v rodine“, bola podpísaná – nie náhodou – 19. marca, na sviatok svätého Jozefa a je súhrnom záverov dvoch zhromaždení Biskupskej synody o rodine z rokov 2014 a 2015. Pápež František v nej obsiahlo cituje ich záverečné správy, spolu s dokumentmi a učením jeho predchodcov a tiež mnohé vlastné katechézy o rodine. Okrem toho využíva aj príspevky z rôznych  biskupských konferencií sveta (Keňa, Austrália, Argentína...), ako to bolo aj v prípade iných dokumentov magistéria, citácie významných osobností ako Martin Luther King alebo Erich Fromm. Špecifický je odkaz na film „Babettin obed“, pomocou ktorého pápež vysvetľuje koncept nezištného daru.
 
Úvod (1 – 7)
 
Apoštolská exhortácia nás prekvapuje svojím rozsahom a členením. Je rozdelená na deväť kapitol a viac ako 300 paragrafov. Začína sa siedmimi úvodnými paragrafmi, ktoré v plnom svetle ukazujú uvedomenie si komplexnosti témy a potreby jej hlbokého preskúmania. Hovorí sa v nich, že synodálni otcovia vytvorili „cenný mnohosten“ (AL 4), ktorý treba chrániť. V tomto zmysle pápež František píše, že „nie všetky diskusie o doktrinálnych, morálnych či pastoračných témach musia byť vyriešené zásahom magistéria“. To značí, že pre niektoré otázky sa môžu hľadať viac inkulturované riešenia, zohľadňujúce miestne tradície a výzvy. Totiž „kultúry sa medzi sebou veľmi líšia a každý všeobecný princíp  [...] ak má byť zachovávaný a aplikovaný, musí byť inkulturovaný“ (AL 3). Princíp inkulturácie je dôležitý dokonca aj v spôsobe nastoľovania a chápania problémov, ktoré – mimo dogmatických otázok dobre definovaných magistériom Cirkvi – nemôžu byť „globalizované“.
No pápež predovšetkým hneď na začiatku a veľmi jasne hovorí, že treba vyjsť zo sterilného vytvárania protikladu medzi túžbou po zmene a čistou a jednoduchou aplikáciou abstraktných noriem. Píše: „Diskusie, ktoré nachádzame v spoločenských komunikačných prostriedkoch alebo v publikáciách, či dokonca medzi služobníkmi Cirkvi, vychádzajú z unáhlenej túžby zmeniť všetko bez dostatočného premýšľania alebo základu, a to až po postoj, ktorý chce všetko vyriešiť aplikáciou všeobecných noriem alebo vyvodením prehnaných záverov z niektorých teologických úvah“ (AL 2).
 
Prvá kapitola: „Vo svetle Slova“ (8 – 30)
 
Po vymedzení týchto predpokladov pápež svoju úvahu nad danou témou začína so Svätým písmom. Prvá kapitola sa odvíja ako meditácia nad Žalmom 128, charakteristickým tak pre židovský, ako aj kresťanský svadobný obrad. Biblia „je plná rôznych rodín, generácií, príbehov lásky i rodinných kríz“ (AL 8). Na základe toho možno uvažovať o rodine nie iba ako o abstraktnom ideáli, ale ako o praktickom „remesle“ (AL 16), ktoré sa uskutočňuje s nežnou láskou (AL 28), hoci už od počiatku je konfrontované aj s hriechom, keď sa vzťah lásky zmenil na vzťah nadvlády (porov. AL 19). Teda Božie slovo sa „nejaví len ako sled abstraktných textov, ale skôr ako sprievodca na ceste aj pre tie rodiny, ktoré sú v kríze alebo prekonávajú nejakú bolesť. Ukazuje im cieľ ich cesty“ (AL 22).
 
Druhá kapitola: „Realita a výzvy rodiny“ (31 – 57)
 
Vychádzajúc z biblických textov, pápež v druhej kapitole uvažuje o aktuálnej situácii rodín, pričom stojí „pevne nohami na zemi“ (AL 6). Rozsiahlo tu čerpá zo záverečných správ dvoch zhromaždení synody a zaoberá sa mnohými výzvami, počnúc migračným fenoménom až po ideologické popieranie rozdielov medzi pohlaviami („ideológia gender“, AL 56); od kultúry dočasnosti po proti-pôrodnú mentalitu a dopad biotechnológií na oblasť prokreácie; od chýbajúcich bytov a zamestnania po pornografiu a zneužívanie mladistvých; od pozornosti voči ľuďom s hendikepom po úctu voči starším osobám; od legislatívnej dekonštrukcie rodiny až po násilie voči ženám. Pápež trvá na konkrétnosti, ktorá je základnou šifrou exhortácie. A táto konkrétnosť a realizmus predstavujú hlavný rozdiel medzi „teóriami“, ktoré interpretujú realitu, a „ideológiami“.
Citujúc Familiar consortio, František zdôrazňuje, že „je užitočné venovať pozornosť konkrétnej realite, pretože , v dejinných udalostiach sa prejavujú aj požiadavky a podnety Božieho Duchaʻ, prostredníctvom ktorých ,Cirkev môže hlbšie vniknúť do nevyčerpateľného tajomstva manželstva a rodinyʻ“ (AL 31). Bez toho, aby sme venovali pozornosť realite, teda nie je možné pochopiť ani požiadavky dneška, ani podnety Ducha Svätého. Pápež poukazuje na to, že dnešný vyhrotený individualizmus spôsobuje, že je ťažké veľkodušne a úplne sa darovať druhej osobe (porov. AL 33). Predkladá zaujímavý obraz situácie: „Bojíme sa osamelosti, túžime po priestore bezpečia a dôvery, ale zároveň rastie obava z toho, že budeme uväznení vo vzťahu, ktorý môže odsunúť uspokojenie našich osobných ambícií“ (AL 34).
Pokora realizmu nám pomáha, aby sme nepredstavovali „teologický ideál manželstva príliš abstraktne, akoby bol umelo vytvorený, vzdialený od konkrétnej situácie a skutočných možností reálnych rodín“ (AL 36). Idealizmus neumožňuje považovať manželstvo za to, čím je, teda za „dynamickú cestu rozvoja a uskutočňovania“ (AL 37). Rovnako si nemožno myslieť, že rodiny sa podporujú len tým, že „budeme trvať na doktrinálnych, bioetických a morálnych otázkach bez toho, aby sme ich povzbudzovali k otváraniu sa voči milosti“ (AL 37). Pápež vyzýva k istej sebakritike, pokiaľ ide o neprimerané predstavovanie manželstva a rodiny, pričom nalieha, že je potrebné dať priestor aj svedomiu veriacich: „Sme povolaní vychovávať svedomia, nie chcieť ich nahradiť“ (AL 37). Ježiš predkladal náročný ideál, no „nikdy nestratil súcitnú blízkosť s krehkými ľuďmi, ako bola Samaritánka alebo cudzoložnica“ (AL 38).
 
Tretia kapitola: „Hľadieť na Ježiša – povolanie rodiny“ (58 – 88)
 
Tretia kapitola je venovaná niektorým základným prvkom učenia Cirkvi o manželstve a rodine. Zaradenie tejto kapitoly je dôležité, pretože syntetickým spôsobom v 30 paragrafoch objasňuje povolanie rodiny podľa evanjelia, ako bolo v priebehu času pochopené Cirkvou, najmä pokiaľ ide o nerozlučnosť, sviatostný charakter manželstva, odovzdávanie života a výchovu detí. Rozsiahlo sú tu citované dokumenty Gaudium et spes Druhého vatikánskeho koncilu, Hamanae vitae Pavla VI. a Familiaris consortio Jána Pavla II.
Pohľad je široký a zahŕňa aj „nedokonalé situácie“. Môžeme sa dočítať: „»Rozlišovanie prítomnosti ,semien Slovaʻ v iných kultúrach (porov. Ad gentes, 11) možno aplikovať aj na manželskú a rodinnú realitu. Okrem pravého prirodzeného manželstva sú pozitívne prvky prítomné aj vo formách manželstva iných náboženských tradícií“«, hoci sú v nich rovnako tienisté stránky“ (AL 77).
Úvaha zahŕňa aj „zranené rodiny“, pričom pápež hovorí – citujúc záverečnú správu zo zhromaždenia synody r. 2015 – že „treba stále pripomínať všeobecný princíp: ,Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácieʻ (Familiaris consortio, 84). Stupeň zodpovednosti nie je vo všetkých prípadoch rovnaký a môžu existovať faktory, ktoré obmedzujú schopnosť rozhodovania. Preto, pokým je potrebné jasne predkladať náuku, treba sa vyhýbať súdom, ktoré neberú do úvahy komplexnosť rôznych situácií, je nevyhnutné pozorne si všímať, ako ľudia žijú a trpia v dôsledku ich situácie“ (AL 79).
 
Štvrtá kapitola: „Láska v manželstve“ (89 – 164)
 
Štvrtá kapitola hovorí o láske v manželstve a začína „hymnom na lásku“ od sv. Pavla v 1Kor 13, 4 – 7. Kapitola je skutočnou, svedomitou, cielenou a inšpirovanou poetickou exegézou Pavlovho textu. Mohli by sme povedať, že tu ide o zbierku fragmentov z ľúbostného dialógu, ktorý sa snaží opísať ľudskú lásku v absolútne konkrétnych termínoch. Prekvapí nás schopnosť psychologickej introspekcie, ktorou sa táto exegéza vyznačuje. Psychologická sonda zasahuje svet pozitívnych i negatívnych emócií manželov aj erotický rozmer lásky. Ide o veľmi plodný a cenný príspevok ku kresťanskému životu manželov, aký dosiaľ nemal v podobných pápežských dokumentoch obdobu.
Svojím spôsobom predstavuje táto kapitola kratší výklad v širšom traktáte, ktorý si plne uvedomuje, ako je láska zakorenená v každodennosti, a tak nepriateľská voči akémukoľvek idealizmu: „Nemožno nakladať na dvoch ľudí, ktorí majú svoje limity – píše pápež – ťažké bremeno dokonalého napodobenia jednoty, ktorá existuje medzi Kristom a jeho Cirkvou, pretože manželstvo, ako znamenie obsahuje ,dynamický proces, ktorý krok za krokom napreduje, adekvátne k postupnému prijímaniu Božích darovʻ“ (AL 122). No na druhej strane pápež rozhodne a pevne trvá na tom, že „v samotnej povahe manželskej lásky je otvorenosť voči definitívnemu rozhodnutiu“ (AL 123), lebo práve v tejto „kombinácii radostí a námah, napätia a relaxu, utrpenia a oslobodenia, uspokojenia a hľadania, námah a potešení“ (AL 126) sa tvorí manželstvo.
Kapitola sa končí veľmi dôležitou úvahou nad „premenou lásky“, lebo „predĺženie života spôsobilo to, čo nebolo bežné v iných dobách: vnútorný vzťah a vzájomná oddanosť sa musia uchovať štyri, päť alebo šesť desaťročí, a to zahŕňa nutnosť rozhodovať sa pre druhého zakaždým znovu“ (AL 163). S tým ako sa fyzická stránka mení, vzájomná ľúbostná príťažlivosť nemizne, no mení sa: sexuálna túžba sa časom môže zmeniť na túžbu po dôvernosti a vzájomnosti. „Nesmieme si sľubovať, že budeme k sebe pociťovať to isté po celý život. Namiesto toho si však môžeme dať pevné predsavzatie, že sa budeme usilovať milovať a žiť v jednote, až kým nás smrť nerozdelí, a to v čoraz bohatšej dôvernej blízkosti“ (AL 163).
 
Piata kapitola: „Láska, ktorá sa stáva plodnou“ (165 – 198)
 
Piata kapitola sa celá sústreďuje na plodnosť lásky. V hlbokom duchovnom i psychologickom zmysle hovorí o prijatí nového života, o samotnom očakávaní tehotenstva, o láske matky i otca. No aj o plodnosti v širšom zmysle: o adopcii, prijatí príspevku rodín ku „kultúre stretania“, o živote v širšie chápanej rodine so strýcami, tetami, bratrancami, sesternicami, príbuznými príbuzných, priateľmi. Amoris laetitia neuvažuje o „mononukleárnej“ rodine, pretože chápe rodinu ako širšiu sieť vzťahov. Samotná mystika sviatosti manželstva má hlboko sociálny charakter (porov. AL 186). A v rámci tohto socálneho rozmeru pápež zdôrazňuje najmä úlohu špecifického vzťahu medzi mladými a starými, ako aj vzťahu medzi bratmi a sestrami, ako „cvičiska“ pre vzťahy s druhými.
 
Šiesta kapitola: „Niektoré pastoračné perspektívy (199 – 258)
 
V šiestej kapitole sa pápež venuje niektorým pastoračným postupom, ktoré sú zamerané na vytváranie pevných a plodných rodín podľa Božieho plánu. Táto časť exhortácie rozsiahlo čerpá zo záverečných správ dvoch synodálnych zhromaždení a z katechéz pápeža Františka a Jána Pavla II. Pripomína sa, že rodiny sú subjektom a nie iba objektom evanjelizácie. Pápež konštatuje, „že vysväteným služobníkom často chýba primeraná formácia na to, aby sa zaoberali komplexnými problémami rodín“ (AL 202). Ak na jednej strane treba zlepšiť psycho-afektívnu formáciu  seminaristov a viac zapájať rodiny do výchovy ku službe (porov. AL 203), na druhej strane „môže byť užitočná (...) aj skúsenosť, ktorú má dlhodobá východná tradícia so ženatými kňazmi“ (AL 202).
Pápež sa potom zaoberá témou sprevádzania snúbencov na ceste prípravy na manželstvo, sprevádzania manželov počas prvých rokov manželského života (vrátane témy zodpovedného rodičovstva), ale aj v niektorých zložitých situáciách – a zvlášť v krízach. A to s vedomí, že „každá kríza prináša ponaučenie; treba sa naučiť ako počúvať nielen ušami, ale aj srdcom“ (AL 232). Analyzujú sa tu niektoré príčiny krízy, medzi ktoré patrí aj oneskorené citové dozrievanie (porov. AL 239).
Ďalej sa hovorí o sprevádzaní opustených ľudí, tých, čo žijú oddelene, alebo sú rozvedení, pričom exhortácia zdôrazňuje dôležitosť nedávnej reformy legislatívneho procesu na uznanie manželskej nulity. Pápež poukazuje tiež na utrpenie detí v konfliktných situáciách a uzatvára: „Rozvod je zlo a  nárast počtu rozvodov je veľmi znepokojivý. Preto je bezpochyby našou najdôležitejšou pastoračnou úlohou voči rodinám posilňovať lásku a pomáhať liečiť rany tak, aby sme mohli preventívne predísť tomu, aby sa táto dráma našej doby rozšírila“ (AL 246). V ďalšom ide o zmiešané manželstvá (medzi príslušníkmi rôznych kresťanských denominácií) a manželstvá osôb rôzneho vierovyznania. Vzhľadom na rodiny s rodinným príslušníkom s homosexuálnymi sklonmi sa  zdôrazňuje, že týchto treba rešpektovať a odmietať akúkoľvek nespravodlivú diskrimináciu a agresiu či násilie voči nim. Pastoračne cenná je záverečná časť kapitoly: „Keď nám smrť dá pocítiť svoj osteň“, týkajúca sa témy straty drahej osoby a vdovstva.
 
Siedma kapitola: „Upevniť výchovu detí“ (259 – 290)
 
Siedma kapitola je celá venovaná výchove detí: ich etickej formácii, významu trestov, ako aj odmien, trpezlivému realizmu, sexuálnej výchove, odovzdávaniu viery a predovšetkým všeobecne rodinnému životu ako výchovnému prostrediu. Zaujímavá je praktická múdrosť, ktorá presvitá z každého paragrafu a najmä pozornosť, ktorá sa venuje postupnosti a malým krokom vo výchove, „ktoré môžu byť pochopené, prijaté a ocenené“ (AL 271).
Osobitne dôležitý a pedagogicky podstatný je paragraf, v ktorom František jasne hovorí, že „prehnaná starostlivosť nevychováva a nemožno mať kontrolu nad všetkými situáciami, v ktorých sa dieťa môže ocitnúť (...) Ak je rodič posadnutý myšlienkou vedieť, kde sa nachádza jeho dieťa, a kontrolovať všetky jeho pohyby, usiluje sa len ovládnuť jeho priestor. Takto ho nevychová, neposilní a nepripraví ho na to, aby vedel čeliť výzvam. To, o čo sa má predovšetkým usilovať, je s veľkou láskou povzbudiť u dieťaťa proces dozrievania jeho slobody, schopností, jeho celkový rozvoj a skutočnú nezávislosť“ (AL 261).
Pozoruhodná je sekcia venovaná sexuálnej výchove, nazvaná veľmi výrečne: „Áno sexuálnej výchove“. Pápež zdôrazňuje jej nevyhnutnosť a kladie otázku „či naše výchovné inštitúcie prijali túto úlohu (...) v dobe, keď existuje tendencia banalizovať a ochudobňovať sexualitu“ (AL 280). Do pozornosti dáva tiež výraz „bezpečný sex“, pretože tlmočí „negatívny postoj voči prirodzenému prokreatívnemu cieľu sexuality, ako keby eventuálne dieťa bolo nepriateľom, pred ktorým sa treba chrániť. Takto sa podporuje narcistická agresivita namiesto prijatia“ (AL 283).
 
Ôsma kapitola: „Sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť“ (291 – 312)
 
Ôsma kapitola predstavuje výzvu k milosrdenstvu a pastoračnému rozlišovaniu situácií, ktoré plne nezodpovedajú tomu, čo nám predkladá Pán. Pápež tu používa tri veľmi dôležité slová: „sprevádzať, rozlišovať a integrovať“, ktoré sú základné v prístupe ku krehkým, zložitým či neregulárnym situáciám. Predstavuje sa tu nevyhnutnosť postupných krokov v pastorácii; dôležitosť rozlišovania; normy a poľahčujúce okolnosti v pastoračnom rozlišovaní; a napokon to, čo pápež nazýva „logikou pastoračného milosrdenstva“.
Ôsma kapitola je veľmi delikátna. Pri jej čítaním treba mať na pamäti, že „často sa práca Cirkvi podobá na prácu poľnej nemocnice“ (AL 291). Tu pápež zhŕňa to, čo bolo plodom synody vzhľadom na kontroverzné témy. Zdôrazňuje, čo značí kresťanské manželstvo a dodáva sa, že „iné formy zväzkov podstatne odporujú tomuto ideálu, no predsa ho niektoré uskutočňujú aspoň čiastočne a analogicky“. Cirkev teda „nezabúda oceňovať ,konštruktívne prvky v tých situáciách, ktoré ešte alebo užʻ nezodpovedajú jej učeniu o manželstve“ (AL 292).
Pokiaľ ide o „rozlišovanie“ vzhľadom na „neregulárne“ situácie, pápež konštatuje: „Treba sa vyhýbať súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií, a je nevyhnutné všímať si, ako ľudia žijú a trpia v dôsledku ich situácie“ (AL 296). A pokračuje: „Ide o integrovanie všetkých, každému treba pomôcť nájsť jeho vlastný spôsob účasti na cirkevnom spoločenstve, aby sa cítil ako prijímateľ ,nezaslúženého, nepodmieneného a bezodplatnéhoʻ milosrdenstva“ (AL 297). A dodáva: „Napríklad rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, sa môžu nachádzať vo veľmi rôznych situáciách, ktoré nemožno katalogizovať alebo uzavrieť do príliš striktných tvrdení bez toho, aby sa ponechal priestor pre adekvátne individuálne a pastoračné rozlišovanie“ (AL 298).
V tejto línii, na základe postrehov mnohých synodálnych otcov pápež tvrdí, že „pokrstení, ktorí sú rozvedení a civilne znovuzosobášení, musia byť viac a rozličnými možnými spôsobmi integrovaní do kresťanských spoločenstiev, pričom sa treba vyhnúť akejkoľvek forme pohoršenia“. „Ich účasť sa môže prejaviť v rôznych cirkevných službách (...) Nesmú sa cítiť ako exkomunikovaní, ale majú mať možnosť žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi (...) Táto integrácia je tiež nevyhnutná pre starostlivosť o ich deti a ich kresťanskú výchovu“ (AL 299).
Pápež vyslovuje ešte všeobecnejšie tvrdenie, ktoré je veľmi dôležité pre pochopenie celého zamerania a zmyslu exhortácie: „Ak si uvedomíme nespočetnú rôznorodosť konkrétnych situácií (...) je pochopiteľné, že nemožno čakať od synody a tejto exhortácie novú všeobecnú kánonickú normatívu, ktorá by bola aplikovateľná vo všetkých prípadoch. Je možné iba opäť povzbudiť k zodpovednému individuálnemu a pastoračnému rozlišovaniu špecifických prípadov, ktoré by malo viesť k uznaniu, že ,keďže stupeň zodpovednosti nie je rovnaký vo všetkých prípadochʻ následky alebo účinky normy nemusia nutne byť vždy rovnaké“ (AL 300). Pápež podrobnejšie rozvíja požiadavky a charakteristiky cesty sprevádzania a rozlišovania v hlbšom dialógu medzi veriacimi a pastiermi. S týmto cieľom odkazuje na úvahy Cirkvi „o poľahčujúcich podmienkach a okolnostiach“, čo sa týka o zodpovednosti a povinnosti skladať účty za vlastné činy. Odvoláva sa na sv. Tomáša Akvinského, ktorý sa zaoberá vzťahom medzi „normami a rozlišovaním“ a hovorí: „Je pravdou, že všeobecné normy predstavujú dobro, ktoré nikdy nemožno zanedbávať alebo prehliadať, ale vo svojej formulácii nemôžu zahŕňať absolútne všetky špeciálne situácie. Zároveň treba povedať, že práve z tohto dôvodu, nemôže byť to, čo je súčasťou praktického rozlišovania vzhľadom na špecifickú situáciu, povýšené na úroveň normy“ (AL 304).
V poslednej časti kapitoly, nazvanej „Logika pastoračného milosrdenstva“, pápež František, aby predišiel nedorozumeniam, dôrazne pripomína: „Pochopiť výnimočné situácie nikdy neznamená skrývať plnšie svetlo ideálu, ani predkladať niečo menej, ako Ježiš ponúka ľudskej bytosti. Dôležitejšia ako pastorácia padnutých, je dnes pastoračná snaha o upevnenie manželstiev a prevenciu ich rozpadov“ (AL 307).
No celkový význam kapitoly a duch, ktorý chce pápež František vtlačiť pastorácii Cirkvi je dobre zhrnutý v záverečných slovách: „Pozývam veriacich, ktorí žijú v zložitých situáciách, aby s dôverou prichádzali na rozhovor  s ich pastiermi alebo laikmi, ktorí svoj život darovali Pánovi. Nie vždy u nich nájdu potvrdenie svojich názorov alebo želaní, ale zaiste nájdu svetlo, ktoré im pomôže lepšie pochopiť ich situáciu a budú môcť objaviť cestu osobného dozrievania. A vyzývam pastierov, aby ich otvorene a so zaujatím počúvali, s úprimnou túžbou vstúpiť do srdca drámy týchto osôb a pochopiť ich uhol pohľadu, aby im pomohli lepšie žiť a spoznať ich miesto v Cirkvi“ (AL 312). Ohľadom „logiky pastoračného milosrdenstva“ pápež František veľmi jasne hovorí: „Niekedy je pre nás veľmi ťažké dať v pastorácii priestor nepodmienenej Božej láske. Staviame milosrdenstvu toľko podmienok, že ho zároveň vyprázdňujeme od konkrétneho zmyslu a jeho reálneho významu, a to je ten najhorší spôsob ako rozrieďovať evanjelium“ (AL 311).
 
Deviata kapitola: „Manželská a rodinná spiritualita“ (313 – 325)
 
Deviata kapitola je venovaná manželskej a rodinnej spiritualite, „vytváranej tisícami reálnych a konkrétnych gest“ (AL 315). Jasne sa v nej hovorí, že „tí, čo majú hlboké duchovné túžby, si nesmú myslieť, že rodina ich vzďaľuje od rastu v duchovnom živote, ale je to skôr cesta, ktorú Pán využíva, aby ich priviedol na výšku mystického zjednotenia“ (AL 316). Všetko, „okamihy radosti, oddychu alebo slávenia, a tiež sexualita, sa prežíva ako účasť na plnom živote Vzkrieseného“ (AL 317).
Ide teda modlitbu vo svetle Veľkej noci, o spiritualitu výlučnej a slobodnej lásky, ktorá je vyzvaná a túži spoločne zostarnúť a navzájom sa oddať, odzrkadľujúc tak Božiu vernosť (porov. AL 319). A napokon je to spiritualita „starostlivosti, útechy a výzvy“. „Celý život rodiny je milosrdnou ,pastvou a starostlivosťouʻ. Každý svojou starostlivosťou zanecháva stopu v živote druhého“ (AL 322), hovorí pápež. Je hlbokou „duchovnou skúsenosťou kontemplovať každú milovanú osobu Božími očami a vidieť v nej Krista“ (AL 323).
V záverečnom paragrafe pápež tvrdí: „Nijaká rodina nie je dokonalá a utvorená raz a navždy, ale vyžaduje si postupné dozrievanie schopnosti milovať (...). Všetci sme povolaní k tomu, aby sme udržiavali pri živote úsilie o niečo, čo presahuje naše hranice, a každá rodina musí žiť v tejto neustálej výzve. Kráčajme vpred, ako rodiny, neustále kráčajme! (...) Nestrácajme nádej v dôsledku našej ohraničenosti, ani sa nevzdávajme hľadania plnosti lásky a spoločenstva, ktoré nám boli prisľúbené“ (AL 325). Apoštolská exhortácia sa končí modlitbou ku Svätej rodine (AL 325).
 
* * *
 
Ako je možné pochopiť už na základe rýchleho preskúmania obsahu apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, jej cieľom nie je dôrazne pripomenúť „ideál“ rodiny, ale jej bohatú a komplexnú realitu. Z jej stránok je zrejmý otvorený, hlboko pozitívny pohľad, ktorý nečerpá z ideálnych abstrakcií alebo projekcií, ale z pastoračnej pozornosti voči realite. Dokument je hutným čítaním duchovných podnetov a praktickej múdrosti, ktoré môžu byť užitočné pre každú ľudský pár alebo osobu, ktoré si želajú vytvoriť rodinu. Predovšetkým je zrejmé, že bol plodom celkom konkrétnej skúsenosti s ľuďmi, ktorí z vlastného života vedia, čo je to rodina a čo to znamená žiť spolu mnohé roky. Exhortácia hovorí teda jazykom skúsenosti a nádeje.