APOŠTOLSKÝ LIST
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


TERTIO MILLENNIO ADVENIENTE


Biskupom, kňazom a veriacim
o príprave na jubilejný rok 2000



Preklad: Anton Košťál
Text: Konferencia biskupov Slovenska, 1995



BISKUPOM, KŇAZOM A DIAKONOM,
REHOĽNÍKOM A REHOĽNICIAM,
VŠETKÝM VERIACIM LAIKOM.

1. Teraz, s približujúcim sa tretím tisícročím nového letopočtu, nám mimovoľne prichádzajú na myseľ slová apoštola Pavla: "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy" (Gal 4,4). Plnosť času sa stotožňuje s tajomstvom vtelenia Slova, Syna rovnakej podstaty s Otcom a s tajomstvom vykúpenia sveta. Svätý Pavol podčiarkuje v tomto úryvku, že Boží Syn sa narodil zo ženy, narodil sa pod Zákonom a prišiel na svet, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, aby mohli dostať právo synovstva. A dodáva: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!" Jeho záver je skutočne potešujúci: "A tak už nie si otrok, ale syn; a keď syn, tak skrze Boha aj dedič" (Gal 4,6-7).
Tento pavlovský výklad tajomstva vtelenia obsahuje objasnenie trojičného tajomstva a pokračovania poslania Syna v poslaní Svätého Ducha. Vtelenie Božieho Syna, jeho počatie, jeho narodenie sú predpokladom zoslania Svätého Ducha. V texte svätého Pavla tak zreteľne vychádza najavo plnosť vykupiteľského tajomstva vtelenia.

I.
"Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes..."
(Hebr 13,8)
2. Lukáš vo svojom evanjeliu nám sprostredkoval výrazný popis okolností týkajúcich sa Ježišovho narodenia: "V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete (...) A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Júdey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci" (2, 1. 3-7).
Tak sa splnilo, čo predpovedal anjel Gabriel pri Zvestovaní. Na Pannu v Nazarete sa obrátil týmito slovami: "Zdravas?, milosti plná, Pán s tebou" (1,28). Tieto slová zarazili Máriu, a preto Boží posol sa poponáhľal doložiť: "Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho (...) Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa sa bude volať svätým, bude to Boží Syn" (1, 30-32, 35). Máriina odpoveď na anjelove posolstvo bola jednoznačná: "Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." (1,38). Nikdy v dejinách človeka nezáviselo toľko od súhlasu ľudskej bytosti ako vtedy.1
3. Ján v Predhovore svojho evanjelia zhŕňa v jednej vete celú hĺbku tajomstva vtelenia. Píše: "A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy" (1,14). Pre Jána sa v Ježišovom počatí a narodení uskutočňuje vtelenie večného Slova, ktoré je rovnakej podstaty s Otcom.
Evanjelista sa odvoláva na Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha, pomocou ktorého sa stalo všetko, čo jestvuje; Slovo, v ktorom bol Źivot; Źivot, ktorý bol Svetlom ľudí (porov. 1,1-5). O jednorodenom Synovi, Bohu z Boha, apoštol Pavol píše, že "je prvorodený zo všetkého stvorenia" (Kol 1,15). Boh tvorí svet pomocou Slova. Slovo je večná múdrosť, myšlienka a podstatný obraz Boha, "odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty" (Hebr 1,3). Splodený od večnosti a Otcom večne milovaný, ako Boh z Boha a Svetlo zo Svetla, je začiatkom a vzorom všetkých vecí, ktoré Boh stvoril v čase.
Skutočnosť, že večné Slovo v plnosti časov prijalo postavenie stvorenia, dodáva udalosti v Betleheme pred dvetisíc rokmi jedinečnú kozmickú hodnotu. Vďaka Slovu svet stvorenstva sa objavuje ako kozmos, t.j. ako usporiadaný vesmír. A je to znovu Slovo, ktoré svojím vtelením obnovuje kozmický poriadok stvorenia. List Efezanom hovorí o pláne, ktorý si Boh predsavzal v Kristovi "uskutočniť, keď príde plnosť časov: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi, aj čo je na zemi" (1,10).
4. Kristus, Spasiteľ sveta, je jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi a niet pod nebom iného mena, v ktorom máme byť spasení (porov. Sk 4,12). V Liste Efezanom čítame: "V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás (Boh) štedro zahrnul, vo všetkej múdrosti a rozumnosti (...); keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si v ňom predsavzal uskutočniť v plnosti času: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,7-10). Teda Kristus, Syn rovnakej podstaty s otcom, je ten, ktorý vyjavuje Boží plán vzhľadom na celé stvorenie, a najmä vzhľadom na človeka. Druhý vatikánsky koncil v tejto súvislosti dôrazne pripomína, že "On plne objavuje človeka človekovi a oboznamuje ho s jeho najvyšším povolaním".2 Ukazuje mu toto povolanie odkrývajúc mu tajomstvo Otca a jeho lásky. Ako "obraz neviditeľného Boha Kristus je dokonalý človek, ktorý navrátil Adamovým deťom podobnosť Bohu, ktorú znetvoril hriech. V jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá je bez akéhokoľvek hriechu a bola pojatá do Božskej osoby Slova, dostáva sa obyčajnej prirodzenosti, vlastnej každej ľudskej bytosti, vyzdvihnutia do najvyššej dôstojnosti. "Vtelením sa Boží Syn spojil určitým spôsobom s každým človekom. Pracoval ľudskými rukami, rozmýšľal ľudskou mysľou, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Narodiac sa z Panny Márie, stal sa skutočne jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu."3
5. Táto skutočnosť, že Boží Syn "sa stal jedným z nás", sa udiala v najväčšej skromnosti, takže niet divu, že svetská historiografia, zaujatá pre ňu významnejšími udalosťami a výraznejšími osobami, venovala mu spočiatku len prchavé, predsa však významné zmienky. Správy o Kristovi sa nachádzajú napríklad v Źidovských starožitnostiach, v diele, ktoré v rokoch 93 a 94 zostavil v Ríme Jozef Flavius,4 ale predovšetkým v Tacitových Análoch, zostavených v rokoch 115-120. Keď tu historik referuje o požiari Ríma, ktorý Nero nespravodlivo pripisoval kresťanom, výslovne sa zmieňuje o Kristovi "popravenom na príkaz Poncia Piláta za vlády cisára Tiberia."5 Aj Suetonius v biografii cisára Klaudia, napísanej okolo r. 121, nás informuje o vyhnaní Źidov z Ríma, lebo "na podnecovanie akéhosi Kresta vyvolávali časté nepokoje".6 Medzi interpretmi je rozšírené presvedčenie, že tento úsek sa vzťahuje na Ježiša Krista, ktorý sa stal motívom sporu vnútri rímskeho židovstva. Ako dôkaz rýchleho rozšírenia kresťanstva je dôležité aj svedectvo Plínia Mladšieho, správcu Bithýnie; ten medzi rokmi 111-113 cisárovi Traianovi referuje, že veľký počet ľudí sa zhromažďuje v ustálený deň pred svitaním, aby striedavo spievali hymnus Kristovi ako Bohu".7
Avšak uvedená veľká udalosť, ktorú nekresťanskí dejepisci spomínajú len v takej obmedzenej miere, predstavuje sa vo svojom plnom svetle v spisoch Nového zákona, ktoré - hoci sú dokumentami viery - v súbore podaných správ sú nemenej spoľahlivými historickými svedectvami. Kristus, pravý Boh a pravý človek, pán kozmu, je tiež pánom dejín, ktorých je "Alfou a Omegou" (Zjv 1,8; 21,6), "Počiatkom a koncom" (Zjv 21,6). V ňom povedal Otec konečné slovo o človekovi a jeho dejinách. To je skutočnosť, ktorú tak zreteľne zahrňuje List Hebrejom: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi" (1,1-2).
6. Ježiš sa narodil z vyvoleného ľudu ako splnenie sľubu daného Abrahámovi a ustavične pripomínaného prorokmi. Títo hovorili v mene Boha a namiesto Boha. Plán spásy Starého zákona je skutočne zameraný na prípravu a oznámenie príchodu Krista, Vykupiteľa vesmíru a jeho mesiášskeho kráľovstva. Knihy Starého zákona sú takto stálymi svedkami pozornej Božej výchovy.8 V Kristovi dosahuje táto pedagogika svoj cieľ: On sa skutočne neobmedzuje na to, aby hovoril "v mene Boha" ako proroci, ale je samým Bohom, ktorý hovorí v svojom večnom Slove, ktoré sa stalo telom. Dotýkame sa tu podstatného bodu, pre ktorý sa kresťanstvo odlišuje od ostatných náboženstiev, v ktorých od začiatku je vyjadrené hľadanie Boha zo strany človeka. V kresťanstve vychádza podnet od vtelenia Slova. Tu nielen človek hľadá Boha, ale je to Boh, ktorý osobne prichádza, aby rozprával človekovi o sebe, aby mu ukázal cestu, po ktorej možno prísť k nemu. Je to tak, ako hlása predhovor Jánovho evanjelia: "Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť" (1,18). Vtelené Slovo je teda splnením túžby prítomnej vo všetkých náboženstvách ľudstva: toto splnenie je Božím dielom a prevyšuje všetko ľudské očakávanie. Je tajomstvom milosti.
V Kristovi náboženstvo už nie je "hľadaním Boha akoby nahmatávaním" (porov. Sk 17,27), ale odpoveďou viery samotnému Bohu, ktorý sa zjavuje; odpoveďou, v ktorej človek rozpráva Bohu ako svojmu Stvoriteľovi a Otcovi; odpoveďou, ktorá sa stala možnou vďaka jedinému Človekovi, ktorý je súčasne Slovom rovnakej podstaty s Otcom, v ktorom Boh hovorí každému človekovi a každý človek sa stáva schopným odpovedať Bohu. Ba ešte viac, v tomto Človekovi odpovedá Bohu všetko stvorenie. Ježiš Kristus je nový začiatok všetkého: všetko sa nachádza v ňom, všetko sa prijíma a vracia Stvoriteľovi, z ktorého dostalo svoj začiatok. Takto Kristus je zavŕšením túžby všetkých náboženstiev sveta a týmto je ich jediným a definitivným prístavom. Ak na jednej strane Boh v Kristovi hovorí o sebe ľudstvu, na druhej strane v tom istom Kristovi celé ľudstvo a všetko stvorenie hovoria o sebe Bohu - ba venujú sa Bohu. Všetko sa tak vracia k svojmu začiatku. Ježiš Kristus je obnovenie všetkého (porov. Ef 1,10), a zároveň je zavŕšením všetkého v Bohu: zavŕšením, ktoré je slávou Boha. Náboženstvo, ktoré je zakotvené v Ježišovi Kristovi, je náboženstvom slávy, je bytím v novosti života na chválu Božej slávy (porov. Ef 1,12). Všetko stvorenie je v skutočnosti prejavom jeho slávy; najmä človek (vivens homo) je zjavením Božej slávy, povolaný žiť v plnosti života v Bohu.
7. V Ježišovi Kristovi však Boh nielen hovorí k človekovi, ale ho aj hľadá. Samotné vtelenie Božieho Syna svedčí o tom, že Boh hľadá človeka. O tomto hľadaní hovorí Ježiš ako o nájdení stratenej ovce (porov. Lk 15,1-7). Je to hľadanie, ktoré sa rodí vo vnútri Boha, a svoj vrchol dosahuje vo vtelení Slova. Ak sám Boh sa dáva hľadať človeka, stvoreného na svoj obraz a podobu, robí tak preto, lebo ho miluje od večnosti v Slove a v Kristovi ho chce vyzdvihnúť do hodnosti adoptívneho dieťaťa. Boh teda hľadá človeka, ktorý je, inak ako všetko ostatné stvorenie, jeho osobitným vlastníctvom. Je to vlastníctvo na základe výberu z lásky: Boh hľadá človeka, pobádaný otcovským srdcom.
Prečo ho hľadá? Pretože človek sa od neho vzdialil a skryl sa ako Adam medzi stromy pozemského raja (porov. Gn 3,8-10). Človek sa dal zviesť nepriateľom Boha (porov. Gn 3,13). Satan ho oklamal, keď mu nahovoril, že on sám je bohom a že môže ako Boh poznať dobro a zlo a riadiť svet podľa vlastného úsudku bez toho, aby bral do úvahy Božiu vôľu (porov. Gn 3,5). Keď Boh hľadá človeka prostredníctvom Syna, chce ho priviesť k tomu, aby opustil cesty zla, po ktorých kráča čoraz častejšie. "Dosiahnuť opustenie" takejto cesty znamená priviesť človeka k tomu, aby pochopil, že ide chybným smerom; znamená to poraziť zlo rozšírené v ľudských dejinách. Poraziť zlo je vykúpenie. Vykúpenie sa uskutočňuje v Kristovej obete, vďaka ktorej človek sa vykupuje z dlhu hriechu a zmieruje sa s Bohom. Práve preto sa Boží Syn stal človekom a v lone Panny si vzal telo a dušu: aby urobil zo seba dokonalú vykupiteľskú obetu. Náboženstvo vtelenia je náboženstvom vykúpenia sveta skrze Kristovu obetu, v ktorej je obsiahnuté víťazstvo nad zlom, nad hriechom a nad samotnou smrťou. Kristus, keď prijíma smrť na kríži, súčasne prejavuje a dáva život, pretože vstáva z mŕtvych a smrť nemá už nad ním nijakej moci.
8. Náboženstvo, ktoré má pôvod v tajomstve vykupiteľského vtelenia, je náboženstvom "prebývania v hlbinách Boha", účasti na živote Jeho samého. O tom hovorí svätý Pavol v úseku, ktorý sme uviedli na začiatku: "Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: Abba, Otče!" (Gal 4,6). Človek pozdvihuje svoj hlas ako Kristus, ktorý najmä v Getsemani a na kríži obracal sa na Boha "so silným výkrikom a so slzami" (Hebr 5,7): človek volá na Boha, ako volal Kristus, a tak dosvedčuje, že pôsobením Svätého Ducha má účasť na synovstve. Svätý Duch, ktorého poslal Otec v Synovom mene, spôsobuje, že človek má účasť na vnútornom Božom živote. Zároveň spôsobuje, že človek je, tak ako Kristus, tiež synom a dedičom tých dobier, ktoré tvoria Synov podiel (porov. Gal 4,7). V tomto spočíva náboženstvo "prebývania vo vnútornom Božom živote", ktorému začiatok dáva vtelenie Božieho Syna. Svätý Duch, ktorý skúma najhlbšie Božie tajomstvá (porov. 1Kor 2,10), privádza nás ľudí do takých hĺbok vďaka Kristovej obete.

II.
Jubileum roka 2000
9. Keď sv. Pavol hovorí o narodení Božieho Syna, umiestňuje ho do "plnosti časov" (porov. Gal 4,4). Čas sa v skutočnosti naplnil tým, že Boh vtelením zostúpil do dejín človeka. Večnosť vstúpila do času: či existuje väčšie "naplnenie" než toto? Aké iné "naplnenie" by vôbec bolo možné? Niekedy sa v tejto súvislosti myslí na určité tajomné kozmické cykly, v ktorých by sa stále opakovali dejiny vesmíru a zvlášť človeka. Človek pochádza zo zeme a do zeme sa vracia (porov. Gn 3,19); to je bezprostredne zrejmá skutočnosť. V človeku je však nepotlačiteľná túžba žiť stále. Aké sú teda úvahy o ďalšom živote po smrti? Niektorí vychádzali z predstavy o rozličných podobách reinkarnácie: podľa nej v závislosti od toho, ako žil dotyčný v priebehu predošlej existencie, zakúšal by novú existenciu, vznešenejšiu alebo pokornejšiu, až kým by dosiahol plné očistenie. Táto viera, veľmi zakorenená v niektorých orientálnych náboženstvách, ukazuje medzi iným, že človek sa nemieni zmieriť s neodvolateľnosťou smrti. Je presvedčený o svojej podstate duchovnej a nesmrteľnej prirodzenosti.
Kresťanské zjavenie vylučuje reinkarnáciu a hovorí, že človek je povolaný uskutočniť svoju úlohu v priebehu jedinej existencie na zemi. Toto splnenie vlastného poslania človek dosahuje správnym odovzdaním seba; odovzdaním, ktoré je možné iba v stretnutí s Bohom. Človek teda nachádza úplnú sebarealizáciu práve v Bohu: to je pravda zjavená Kristom. Človek sa završuje v Bohu, ktorý mu prišiel v ústrety prostredníctvom svojho večného Syna. Ľudský čas, ktorý sa začal stvorením, dosiahol svoju plnosť práve vďaka príchodu Boha na zem. "Plnosť času" skutočne je iba večnosť, ba vlastne Ten, čo je večný, totiž Boh. Vstúpiť do "plnosti času" znamená teda dosiahnuť koniec času a vystúpiť z jeho hraníc, aby sme našli jeho naplnenie vo večnosti Boha.
10. V kresťanstve má čas základný význam. Vnútri jeho dimenzie sa tvorí svet, v jeho vnútri sa rozvíjajú dejiny spásy, ktoré majú svoj vrchol v "plnosti času" vtelenia a svoj cieľ v slávnom návrate Božieho Syna na konci časov. V Ježišovi Kristovi, vtelenom Slove, čas sa stáva rozmerom Boha, ktorý je v sebe večný. Kristovým príchodom začínajú sa "posledné časy" (porov. Hebr 1,2), "posledná hodina" (porov. 1Jn 2,18), začína sa čas Cirkvi, ktorá bude trvať až do jeho konečného príchodu.
Z toho vzťahu Boha k času vzniká povinnosť posväcovať ho. To je napríklad vtedy, keď sa Bohu zasväcujú jednotlivé časy, dni alebo týždne, ako tomu bolo v náboženstve Starej zmluvy, ale stáva sa aj teraz v kresťanstve, i keď novým spôsobom. Celebrujúci kňaz v liturgii veľkonočnej vigílie pri požehnávaní sviece, ktorá symbolizuje zmŕtvychvstalého Krista, hovorí: "Kristus včera i dnes, Začiatok a Koniec, Alfa a Omega. Jemu patrí čas a storočia. Jemu sláva a moc na veky vekov". Vyslovuje tieto slová a súčasne vrýva do vosku číslicu bežného roka. Význam obradu je jasný: zvýrazňuje skutočnosť, že Kristus je pánom času; jeho začiatok a jeho zavŕšenie; každý rok, každý deň a každú chvíľu objíma jeho vtelenie, aby sa týmto spôsobom prišlo k "plnosti času". Preto aj Cirkev žije a slávi liturgiu v kolobehu roka. Slnečný rok je takto preniknutý liturgickým rokom, ktorý v istom zmysle odráža celé tajomstvo vtelenia a vykúpenia, počínajúc Prvou adventnou nedeľou a končiac slávnosťou Krista Kráľa ako pána vesmíru a dejín. Každá nedeľa pripomína deň Pánovho vzkriesenia.
11. Na tomto pozadí stáva sa pochopiteľným zvyk jubileí, ktorý má svoj začiatok v Starej zmluve a nachádza pokračovanie v dejinách Cirkvi. Keď istý deň sa Ježiš Nazaretský odobral do synagógy v svojom meste, povstal, aby čítal (porov. Lk 4,16-30). Podali mu zvitok proroka Izaiáša, v ktorom čítal nasledovný úsek: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu, a ohlásiť Pánov milostivý rok" (61,1-2).
Prorok hovoril o Mesiášovi. "Dnes - dodal Ježiš - sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli" (Lk 4,21). Tým im dal vedieť, že prorokom ohlásený Mesiáš je práve on a v ňom sa začína túžobne čakaný "čas": prišiel deň spásy, prišla "plnosť času". Všetky jubileá sa vzťahujú na tento čas a týkajú sa mesiášskeho poslania Krista, ktorý prišiel ako "Duchom Svätým pomazaný", ako "poslaný od Otca". Má ohlasovať blahozvesť chudobným. Má priniesť slobodu tým, čo ju nemajú, má oslobodiť utláčaných, vrátiť zrak slepým (porov. Mt 11,4-5; Lk 7,22). Týmto spôsobom uskutoční "Pánov milostivý rok", ktorý ohlasuje nielen slovom, ale predovšetkým svojimi skutkami. Jubileum, totiž "Pánov milostivý rok" je charakteristickým znakom Ježišovej činnosti a nielen chronologickým určením nejakého výročia.
12. Ježišove slová a skutky tvoria takto zavŕšenie celej tradície jubileí Starého zákona. Je známe, že jubileum bol čas venovaný zvláštnym spôsobom Bohu. Podľa Mojžišovho zákona pripadol na každý siedmy rok: bol to "sobotňajší rok odpočinku", v ktorom sa nechala odpočívať zem a prepúšťali sa na slobodu otroci. Povinnosť oslobodiť otrokov určovali podrobné predpisy obsiahnuté v knihách Exodus (23,10-11), Levitikus (25,1-28). Deuteronomium (15,1-6), teda prakticky vo všetkom biblickom zákonodarstve, ktoré tým nadobúda tento zvláštny rozmer. Okrem prepustenia otrokov Zákon v sobotňajšom roku predpokladal (podľa presných predpisov) aj odpustenie všetkých dlhov. To všetko sa malo stať na Božiu česť. Čo platilo pre sobotňajší rok, platilo tiež pre "jubilejný rok". V jubilejnom roku však zvyklosti sobotňajšieho roka boli ešte širšie a slávili sa ešte slávnostnejšie. V Levitiku čítame: "Zasväťte päťdesiaty rok! Ohláste slobodu pre všetkých obyvateľov zeme! Má to byť pre nich jubilejný (milostivý) rok. Vtedy každý dostane do vlastníctva svoj majetok a každý sa vráti k svojmu rodu" (25,10). Jedným z najvýznamnejších dôsledkov jubilejného roka bola všeobecná "emancipácia" obyvateľov, ktorí potrebovali oslobodenie. Pri tejto príležitosti každý Izraelita dostal späť do vlastníctva zem svojich otcov, ak ju prípadne po upadnutí do otroctva predal alebo stratil. Nemohol byť s konečnou platnosťou pozbavený zeme, pretože ona patrila Bohu. Rovnako nemohli Izraeliti ani navždy zostať v stave otroctva, keďže Boh si ich "vykúpil" pre seba ako výlučné vlastníctvo, keď ich vyslobodil z egyptského otroctva.
13. Predpisy jubilejného roka zostali, pravda, poväčšine len ideálnou perspektívou. Boli skôr nádejou než konkrétnym uskutočnením, stávali sa prophetia futuri proroctvo budúcnosti a predpoveďou opravdivého oslobodenia, ktoré uskutoční prichádzajúci Mesiáš. Predsa však na základe právnej normy, obsiahnutej v týchto predpisoch, začala sa črtať určitá sociálna náuka, ktorá sa potom jasnejšie vyvíjala počínajúc Novým zákonom. Jubilejný rok mal znovu ustanoviť rovnosť medzi všetkými potomkami Izraela, lebo otváral nové možnosti pre rodiny, ktoré stratili vlastný majetok a dokonca osobnú slobodu. Bohatým však jubilejný rok pripomínal, že nadišiel čas, aby sa aj izraelskí otroci, ktorí sa im znova stali rovnými, mohli opäť dožadovať svojich práv. Podľa ustanovení zákona sa mal v príslušnom čase vyhlásiť jubilejný rok, aby sa vyšlo v ústrety každému núdznemu. To vyžadovalo spravodlivú vládu. Podľa zákona Izraela spravodlivosť spočívala predovšetkým v ochrane slabých a kráľ, ako tvrdí Źalmista, mal sa vyznačovať týmto: "On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha. Zmiluje sa nad chudobných a bedárom, zachráni život úbožiakom." (Ź 72 (71), 12-13). Predpoklady podobnej tradície boli prísne teologické, spojené predovšetkým s teológiou Božej prozreteľnosti. Bol skutočne všeobecným presvedčením, že iba Bohu ako Stvoriteľovi, prináleží "dominium altum", totiž panstvo nad stvorenstvom a zvlášť nad zemou (porov. Lv 25,23). Ak Boh v svojej prozreteľnosti daroval zem ľuďom, to znamenalo, že ju daroval všetkým. Teda bohatstvá stvorenia bolo potrebné pokladať za spoločné dobro celého ľudstva. Kto vlastnil tieto majetky ako svoje vlastníctvo, bol v skutočnosti iba ich správcom, totiž služobníkom, ktorý mal konať v mene Boha, jediného vlastníka v plnom zmysle. Veď je Božou vôľou, aby stvorené dobrá slúžili správnym spôsobom všetkým. Jubilejný rok mal slúžiť práve obnoveniu tejto sociálnej spravodlivosti. V tradícii jubilejného roka má teda jeden zo svojich koreňov sociálne učenie Cirkvi, ktoré sa rozvinulo zvlášť v poslednom storočí, predovšetkým počínajúc encyklikou Rerum novarum.
14. Treba však podčiarknuť, čo Izaiáš vyjadruje slovami: "vyhlásiť milostivý rok Pána". Jubileum pre Cirkev je práve týmto "milostivým rokom": rokom odpustenia hriechov a trestov za hriechy, rokom zmierenia medzi protivníkmi, rokom početných obrátení sa a sviatostného i mimosviatostného pokánia. Tradícia jubilejných rokov je v oveľa väčšej miere ako v iných rokoch spojená s udeľovaním odpustkov. Mimo jubileí, ktoré pripomínajú tajomstvo vtelenia každých sto, päťdesiat a dvadsaťpäť rokov, sú tu jubileá, ktoré slávia pamiatku vykúpenia: Kristov kríž, jeho smrť na Golgote a jeho vzkriesenia. Cirkev pri týchto príležitostiach vyhlasuje "milostivý rok Pána" a usiluje sa, aby túto milosť čo najširšie využili všetci veriaci. Preto sa jubilejné roky oslavujú nielen "in Urbe" (v Ríme), ale aj "extra Urbem" (mimo Ríma): tradične sa tak dialo v nasledujúcom roku po slávnosti "in Urbe".
15. Jubileá sú v živote jednotlivých osôb zvyčajne viazané na dátum narodenia, ale oslavujú sa tiež výročia krstu, birmovania, prvého svätého prijímania, kňazskej alebo biskupskej vysviacky, sviatosti manželstva. Niektoré z týchto výročí majú zodpovedajúcu slávnosť vo svetskom prostredí, ale kresťania im vždy pripisujú náboženský charakter. Každé jubileum - 25. výročie kňazstva alebo manželstva, zvané "strieborné", podobne 50. výročie, zvané "zlaté", či 60. výročie zvané "diamantové" - javí sa v kresťanskom pohľade skutočne ako osobitný milostivý rok pre jednotlivú osobu, ktorá prijala jednu z menovaných sviatostí. Čo sme povedali o individuálnych jubileách, možno aplikovať aj na spoločenstvá alebo ustanovizne. Tak sa teda oslavuje sté alebo tisíce výročie založenia mesta alebo obce. V cirkevnom prostredí sa slávia jubileá fár a diecéz. Všetkým týmto osobným alebo spoločenským jubileám v živote jednotlivcov i spoločenstiev prináleží dôležitá a významná úloha.
Na tomto pozadí dvetisíc rokov od Kristovho narodenia (odhliadnuc od presnosti časového počítania) predstavuje mimoriadne veľké jubileum, a to nielen pre kresťanov, ale nepriamo pre celé ľudstvo, keď berieme do úvahy prvoradú úlohu, ktorú zohralo kresťanstvo v týchto dvoch tisícročiach. Je príznačné, že počítanie rokov sa robí temer všade od príchodu Krista na svet, a tak sa stáva aj stredobodom dnes najviac používaného kalendára. Či azda nie je aj toto znakom neporovnateľného prínosu, ktorý prinieslo svetovým dejinám narodenie Ježiša z Nazaretu?
16. Výraz "jubileum" hovorí o radosti; nielen o vnútornej radosti, ale o plesaní, ktoré sa prejavuje navonok, lebo príchod Boha je udalosťou aj vonkajšou, viditeľnou, počuteľnou a hmatateľnou, ako to pripomína svätý Ján (porov. 1Jn 1,1). Je preto správne, že každé prejavenie radosti z tohto príchodu nachádza svoj vonkajší prejav. Má naznačovať, že Cirkev sa raduje zo spásy. Pozýva všetkých k radosti a usiluje sa vytvoriť podmienky, aby sa spásonosné sily mohli dostať každému. Rok 2000 bude preto znamenať dátum veľkého jubilea.
Pokiaľ ide o obsah, toto veľké jubileum v istom zmysle bude rovnaké ako každé iné. Ale bude súčasne odlišné a väčšie než každé iné. Cirkev vážne rešpektuje miery času: hodiny, dni, roky, storočia. V tomto ohľade kráča krokom každého človeka, ale súčasne dáva všetkým ľuďom vedieť, že každá z týchto časomier je vyplnená Božou prítomnosťou a jeho spásonosnou činnosťou. V tomto duchu sa Cirkev raduje, vzdáva vďaky i prosí odpustenie prednášajúc prosby Pánovi dejín a ľudského svedomia.
Medzi najsúrnejšími prosbami, ktoré v tejto mimoriadnej chvíli vzhľadom na blížiace sa nové tisícročie Cirkev vyprosuje od Pána, je želanie, aby vzrastala jednota medzi všetkými kresťanmi rôznych vyznaní až po dosiahnutie úplnej jednoty spoločenstva. Úprimne si prajeme, aby jubileum bolo vhodnou príležitosťou pre plodnú spoluprácu pri sústrednom zameraní sa na toľké veci, ktoré nás spájajú a ktorých je určite viac než tých, ktoré nás rozdeľujú. Ako veľmi by pomohlo tejto perspektíve, keby sa pri rešpektovaní programov jednotlivých cirkví a obcí dosiahlo ekumenické porozumenie na príprave a uskutočňovaní jubilea: získalo by tak ešte viac sily a dosvedčovalo by svetu rozhodnú vôľu všetkých Kristových žiakov dosiahnuť čo najskôr úplnú jednotu v istote, že "u Boha nič nie je nemožné".

III.
Príprava veľkého jubilea
17. Každé jubileum v dejinách Cirkvi pripravuje Božia prozreteľnosť. To platí aj pre veľké jubileum roku 2000. V tomto presvedčení pozeráme dnes s pocitom vďačnosti, ale aj zodpovednosti na to, čo sa stalo v dejinách ľudstva od Kristovho narodenia, a to predovšetkým na udalosti medzi rokom tisíc a rokom dvetisíc. Ale celkom zvláštnym spôsobom upierame svoj zrak viery na toto naše storočie a hľadáme v ňom to, čo poskytuje svedectvo nielen o dejinách človeka, ale aj o Božom zásahu do ľudských udalostí.
18. Z tohto hľadiska možno tvrdiť, že II. vatikánsky koncil je prozreteľnostnou udalosťou, ktorou Cirkev započala najbezprostrednejšiu prípravu na jubileum roka 2000. Ide o koncil podobný predošlým, a predsa taký odlišný; koncil sústredený na tajomstvo Krista a jeho Cirkvi a zároveň otvorený svetu. Táto otvorenosť bola evanjeliovou odpoveďou na moderný vývoj sveta s prevratnými skúsenosťami XX. storočia, trápeného prvou a druhou svetovou vojnou, skúsenosťou koncentračných táborov a hrozným krviprelievaním. To, čo sa stalo, ukazuje viac než kedykoľvek, že svet potrebuje obrátenie.
Často sa myslí, že II. vatikánsky koncil znamená novú epochu v živote Cirkvi. To je pravda, ale súčasne nemožno nevidieť, že koncilové zhromaždenie čerpalo mnoho zo skúseností a úvah predošlého obdobia, najmä z myšlienkového dedičstva Pia XII. V dejinách Cirkvi to býva často, že "staré" a "nové" sú navzájom hlboko poprepletané. "Nové" vyrastá zo "starého", "staré" nachádza v "novom" svoje plné vyjadrenie. Tak to bolo aj s II. vatikánskym koncilom a s činnosťou pápežov, spojených s koncilovým zhromaždením - počínajúc Jánom XXIII; pokračujúc Pavlom VI. a Jánom Pavlom I. až po súčasného pápeža.
To, čo urobili počas koncilu a po koncile, učiteľský úrad ako aj činnosť každého z nich, určite prinieslo význačný prínos pre prípravu novej kresťanskej jari, ktorú odhalí veľké jubileum, ak kresťania prejavia náležitú mieru učenlivosti a vnímavosti voči pôsobeniu Svätého Ducha.
19. Koncil, i keď nemal prísny tón Jána Krstiteľa, ktorý na brehoch Jordána vyzýval k pokániu a obráteniu (porov. Lk 3,1-17), predsa prejavil v sebe dačo zo starého proroka, keď s novou silou zapôsobil na ľudí dneška, aby im ukázal Krista, "Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta" (porov. Jn 1,29), Spasiteľa človeka, Pána dejín. Na koncilovom zasadnutí si Cirkev, aby bola celkom verná svojmu Majstrovi, položila otázku svojej identity - a tu znovu objavila hĺbku vlastného tajomstva ako Kristovho tela a Kristovej nevesty. Poslušne sa započúvala do Božieho slova, a tak potvrdila všeobecné povolanie k svätosti, pripravila reformu liturgie, "prameňa a vrcholu" svojho života; podnietila obnovu rôznych aspektov svojej existencie na všeobecnej úrovni a v miestnych cirkvách; zasadila sa za rozvoj rôznych kresťanských povolaní - od poslania laikov až po povolanie rehoľníkov, od služby diakonov po službu kňazov a biskupov; znova objavila najmä biskupskú kolegialitu ako uprednostňovaný výraz pastorálnej služby, ktorú vykonávajú biskupi v spoločenstve s Petrovým nasledovníkom. Koncil sa na základe tejto hlbokej obnovy otvoril kresťanom iných vyznaní, príslušníkom iných náboženstiev a všetkým ľuďom našej súčasnosti. Na nijakom inom koncile sa nehovorilo tak jasne o jednote kresťanov, o dialógu s nekresťanskými náboženstvami, o význame Starej zmluvy a Izraeli, o dôstojnosti osobného svedomia, o princípe náboženskej slobody, o rôznych kultúrnych tradíciách, vo vnútri ktorých Cirkev rozvíja vlastné misionárske poslanie, ale aj o prostriedkoch spoločenskej komunikácie.
20. Ohromné bohatstvo obsahov a nový, prv neznámy tón pri predkladaní týchto obsahov na koncile, tvoria akoby oznámenie nových časov. Konciloví otcovia hovorili jazykom evanjelia, jazykom blahoslavenstiev reči na hore. V koncilovom posolstve sa Boh predstavuje v svojom absolútnom panstve nad všetkými vecami, ale aj ako ručiteľ autentickej samostatnosti pozemskej skutočnosti.
Najlepšia príprava na zavŕšenie dvojtisícročia však sa prejaví obnoveným, pokiaľ možno najvernejším, úsilím uplatňovania náuky II. vatikánskeho koncilu v živote každého jednotlivca a celej Cirkvi. Koncilom akoby sa začala v najširšom zmysle bezprostredná príprava na veľké jubileum roku 2000. Ak hľadáme niečo analogické v liturgii, mohlo by sa povedať, že každoročná liturgia adventu je najbližšie duchu koncilu. Advent nás skutočne pripravuje na stretnutie s tým, ktorý bol, ktorý je a ktorý stále prichádza. (porov. Zjv 4,8).
21. K ceste prípravy na stretnutie s rokom 2000 patrí rad synod, ktorý sa začal po II. vatikánskom koncile: generálne synody, ďalej kontinentálne, oblastné, národné a diecézne synody. Základným námetom je evanjelizácia, či nová evanjelizácia, ktorej základ položila apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi Pavla VI., uverejnená r. 1975 po treťom generálnom zhromaždení synody biskupov. Tieto synody už samy tvoria časť evanjelizácie: ich vznik vyplynul z chápania Cirkvi v duchu II. vatikánskeho koncilu; nimi sa otvára široký priestor pre účasť laikov, ktorým stanovujú špecifickú zodpovednosť v Cirkvi; synody sú výrazom sily Cirkvi, ktorú Kristus daroval všetkému Božiemu ľudu, keď ho urobil účastným na vlastnom mesiášskom poslaní, na poslaní prorockom, kňazskom a kráľovskom. Veľmi výrečné sú v tomto ohľade výroky druhej kapitoly dogmatickej konštitúcie Lumen gentium. Príprava na jubileum roka 2000 sa takto uskutočňuje na univerzálnej i lokálnej rovine v celej Cirkvi, ktorú oduševňuje nové vedomie spásonosného poslania, daného jej Kristom. Toto vedomie sa prejavuje výraznou samozrejmosťou v posynodálnych exhortáciách venovaných poslaniu laikov, vzdelávaniu kňazov, katechéze, rodine, hodnote pokánia a zmierenia v živote Cirkvi i ľudstva a najnovšie aj zasvätenému životu.
22. Špecifické úlohy a zodpovednosti vzťahujúce sa na veľké jubileum roka 2000 patria úradu Rímskeho biskupa. Istým spôsobom konali v tejto perspektíve všetci pápeži storočia, ktoré sa ide zavŕšiť. Programom obnoviť všetko v Kristovi sa svätý Pius X. usiloval predísť tragickému vývoju, ku ktorému dozrievala medzinárodná situácia na začiatku storočia. Cirkev si bola vedomá, že musí konať rozhodne, aby podporovala a bránila také základné hodnoty, ako sú mier a spravodlivosť pred protikladnými tendenciami, ktoré mali snahu presadiť sa vo vtedajšom svete. Pápeži predkoncilového obdobia vložili sa do práce na tomto poli s veľkou horlivosťou, každý zo svojho vlastného uhla pohľadu. Benedikt XV. sa ocitol zoči-voči tragédii prvej svetovej vojny, Pius XI. musel zápasiť s výhražkami totalitárnych alebo slobodu nerešpektujúcich systémov v Nemecku, v Rusku, v Taliansku, v Španielsku a ešte predtým v Mexiku. Pius XII. vystúpil proti najťažšej nespravodlivosti, reprezentovanej úplným znevažovaním ľudskej dôstojnosti, ktorá sa diala v priebehu druhej svetovej vojny. Dal jasnú orientáciu aj na zrod nového svetového poriadku po páde predošlých politických systémov.
Okrem toho sa pápeži v priebehu storočia v stopách Leva XIII. systematicky venovali témam katolíckej sociálnej náuky; charakteristické znaky a vlastnosti správneho systému v oblasti vzťahov medzi prácou a kapitálom. Stačí si spomenúť na encykliku Pia XI. Quadragesimo anno, na početné príhovory Pia XII., na Mater et Magistra a Pacem in terris Jána XXIII., na Populorum progressio a apoštolský list Octogesima adveniens Pavla VI. Sám som sa opätovne vrátil k tejto téme, keď som špecifickým spôsobom venoval encykliku Laborem exercens významu ľudskej práce, kým encyklikou Cantesimus annus mienil som i po sto rokoch potvrdiť platnosť náuky Rerum Novarum. Encyklikou Sollicitudo rei socialis som predtým systematickým spôsobom znova predložil celé sociálne učenie Cirkvi, a to na pozadí konfrontácie medzi dvoma blokmi Východ - Západ i nebezpečenstva jadrovej vojny. Obidva prvky sociálneho učenia Cirkvi - ochrana dôstojnosti a práv osoby v oblasti správneho vzťahu medzi prácou a kapitálom i požiadavkami mieru - sa stretli v tomto texte a vzájomne sa zliali. Okrem toho veci mieru majú slúžiť aj výročné pápežské posolstvá 1. januára, ktoré sa uverejňujú počnúc rokom 1968 za pontifikátu Pavla VI.
23. Terajší pontifikát už od prvého dokumentu hovorí výrazným spôsobom o veľkom jubileu, keď nabáda žiť toto obdobie očakávania ako "nový advent".9 K tejto téme sa vrátil potom mnoho ráz a sa jej venoval zoširoka v encyklike Dominum et vivificantem.10 Skutočne, príprava roka 2000 stáva sa temer hermeneutickým kľúčom tohto pontifikátu. Určite nesmieme podľahnúť novému chiliazmu - preludu tisícročia - ako niektorí na konci prvého tisícročia; chceme iba vyvolať mimoriadnu citlivosť pre všetko, čo Duch hovorí Cirkvi a cirkvám (porov. Zjv 2,7 a nasl.) i jednotlivým ľuďom darmi milostí na službu pre celé spoločenstvo. Mienime podčiarknuť, čo Duch vnuká rôznym spoločenstvám - od najmenších, ako je rodina, až po najväčšie, ako sú národy a medzinárodné organizácie, a to tak, aby sa neprehliadli kultúry, civilizácie a zdravé tradície. Ľudstvo napriek inému vonkajšiemu zdaniu stále čaká na zjavenie Božích detí a žije v tejto nádeji ako v pôrodných bolestiach - podľa obrazu, ktorý s takou silou používa sv. Pavol v Liste Rimanom (porov. 8,19-22).
24. Pápežove púte sa stali dôležitým prvkom pri uskutočňovaní úlohy II. vatikánskeho koncilu. Začali sa za Jána XXIII. bezprostredne pred otvorením koncilu významným putovaním do Loreta a do Assisi (1962). Značne vzrástli za Pavla VI., ktorý po púti do Svätej zeme (1964) uskutočnil iné, nové apoštolské cesty, ktoré ho priviedli do priameho kontaktu s obyvateľstvom rôznych svetadielov.
Súčasný pontifikát ešte rozšíril tento program, začal sa Mexikom pri príležitosti II. generálnej konferencie latinsko-amerických biskupov, ktorá bola r. 1979. Potom nasledovala v tom istom roku púť do Poľska počas jubilea pri príležitosti 900. výročia smrti sv. Stanislava, biskupa a mučeníka.
ďalšie etapy tohto putovania sú známe. Putovanie sa stalo systematickým, keďže zasiahlo jednotlivé cirkvi vo všetkých svetadieloch; malo totiž na pamäti rozvoj ekumenických vzťahov s kresťanmi rôznych vyznaní. Z tohto hľadiska mimoriadny význam majú návštevy v Turecku (1979), v Nemecku (1980), v Anglicku, Walesi a v Škótsku (1982), vo Švajčiarsku (1984), v škandinávskych krajinách (1989) a naposledy v baltických krajinách (1993).
V prítomnosti k cestám, po ktorých vnútorne túžime, okrem Sarajeva v Bosne - Hercegovine patrí Blízky východ: Libanon, Jeruzalem a Svätá zem. Bolo by veľmi významné, keby pri príležitosti roku 2000 bolo možné navštíviť všetky tie miesta, ktoré sa nachádzajú na ceste Božieho ľudu Starej zmluvy, počínajúc miestami Abraháma a Mojžiša, cez Egypt a horu Sinaj až po Damask, mesto, ktoré bolo svedkom obrátenia svätého Pavla.
25. Pri príprave na rok 2000 majú svoju osobitnú úlohu zohrať jednotlivé cirkvi, ktoré svojimi jubileami oslavujú významné etapy v dejinách spásy rôznych národov. Medzi týmito miestnymi alebo krajovými jubileami, udalosťami najväčšieho významu, boli tisícročie pokrstenia Rusi r 1988,11 (táto poznámka v prvom slovenskom vydaní chýba - pozn. KVAS) ako aj päťsto rokov od začiatku evanjelizácie amerického kontinentu (1492). Vedľa udalostí takého širokého záberu, i keď nie univerzálneho významu, treba spomenúť iné, nemenej významné: napríklad tisíce výročie pokrstenia Poľska r. 1966 a tisíce výročie pokrstenia Maďarov r 1968, spolu so šesťstoročnicou pokrstenia Litvy r. 1987. Čoskoro bude 1500. výročie pokrstenia Chlodovika, kráľa Frankov (r. 496) a 1400. výročie príchodu sv. Augustína do Canterburry (r. 597), čiže začiatok evanjelizácie anglosaského sveta.
Pokiaľ ide o Áziu, jubileum nám usmerní myšlienky na apoštola Tomáša, ktorý podľa tradície priniesol evanjeliovú zvesť do Indie už na začiatku kresťanského času a kam okolo r. 1500 prišli misionári z Portugalska. Na tento rok pripadá sedemsté výročie evanjelizácie Číny (1294) a chystáme sa zriadením metropolitného stolca v Manile pripomenúť si šírenie misijného diela na Filipínach (1595), ako aj štvorsté výročie prvých mučeníkov v Japonsku (1597).
V Afrike si pripomíname, že prvé ohlasovanie evanjelia tu spadá do apoštolského obdobia, ďalej je to 1650 rokov od biskupskej vysviacky prvého biskupa Etiópčanov, sv. Frumencia (r. 340) a päťstoročnica začiatku evanjelizácie Angolu v starom kráľovstve Konga (1491). Národy, ako Kamerun, Pobrežie slonoviny, Stredoafrická republika, Burundi, Burkina - Faso chystajú sa sláviť príslušné štvorstoročie od príchodu prvých misionárov na svoje územia. Iné africké národy oslavovali také jubileum prednedávnom.
Ako by bolo možné pomlčať o Východných cirkvách, ktorých patriarcháty majú také úzke väzby na apoštolské dedičstvo. Ich teologické, liturgické a duchovné tradície predstavujú ohromné bohatstvo, ktoré je majetkom celého kresťanstva. Početné jubileá týchto cirkví a spoločenstiev, v ktorých poznajú pôvod svojej apoštolskosti, vyvolávajú spomienku na Kristovu cestu storočiami a zakotvujú rovnako do veľkého jubilejného roka na konci druhého tisícročia.
Celé kresťanské dejiny videné v tomto svetle sa nám javia ako jediná rieka, do ktorej prinášajú svoje vody mnohé prítoky. Rok 2000 nás pozýva stretnúť sa s obnovenou vernosťou a s prehĺbenou spolupatričnosťou na brehoch tejto veľkej rieky: na rieke Zjavenia, kresťanstva a Cirkvi, ktorá tečie dejinami ľudstva počínajúc udalosťou, ktorá sa stala v Nazarete a potom v Betleheme pred 2000 rokmi. Je to skutočne "rieka, ktorá svojimi, "vodami" podľa slov žalmu "obveseľuje mesto" (porov. Ź 46 (45), 5).
26. V perspektíve prípravy na rok 2000 sú tiež Sväté roky poslednej štvrtiny tohto storočia. Ešte je v čerstvej pamäti Svätý rok, ktorý vyhlásil pápež Pavol VI. r. 1975; v tej istej línii sa slávil rok 1983 ako Rok vykúpenia. Vari ešte väčší ohlas mal Mariánsky rok 1987/88, veľmi očakávaný a hlboko prežívaný v jednotlivých miestnych cirkvách, najmä v mariánskych svätyniach po celom svete. Vtedy vydaná encyklika Redemptoris Mater ozrejmila koncilové učenie a prítomnosti Božej matky v Kristovom tajomstve a v tajomstve Cirkvi: Syn Boží sa pred dvetisíc rokmi stal človekom pôsobením Ducha Svätého a narodil sa z Nepoškvrnenej Panny Márie. Mariánsky rok bol temer ako v predstihu slávené Jubileum, lebo mal v sebe veľa z toho, čo sa plne vyjadrí v roku 2000.
27. Je ťažké nezdôrazniť, že Mariánsky rok bezprostredne predchádzal udalosti roka 1989. Sú to udalosti, ktoré nemôžu neprekvapiť svojou rozsiahlosťou a najmä svojím rýchlym priebehom. Osemdesiate roky napodobovaním studenej vojny zaťažovali sa rastúcim nebezpečenstvom; rok 1989 priniesol však pokojné riešenie, ktoré malo temer podobu "organického vývoja". V jeho svetle sme nútení pripísať priamo prorocký význam encyklike Rerum novarum. Čo tu píše pápež Lev XIII. o komunizme, má v spomenutých udalostiach presné overenie, ako som to zdôraznil v encyklike Cantesimus annus.12 Ostatne bolo možno sledovať, že v prúde udalostí s materinskou horlivosťou pôsobila neviditeľná ruka Prozreteľnosti: "Či zabudne žena na svoje nemluvňa...?" (Iz 49,15).
Po roku 1989 sa však vynorili nové nebezpečenstvá a nové hrozby. V krajinách bývalého východného bloku sa po páde komunizmu objavilo veľké nebezpečenstvo nacionalizmov, ako ukazujú žiaľbohu udalosti na Balkáne a v iných oblastiach. To núti európske národy k vážnemu spytovaniu svedomia - pri uznaní viny a chýb, páchaných v priebehu dejín na hospodárskom a politickom poli voči národom, ktorých práva boli systematicky porušované imperialistickými systémami minulého ako aj terajšieho storočia.
28. Teraz v podobnom zameraní ako Mariánsky rok prežívame Rok rodiny, ktorého obsah je úzko spojený s tajomstvom vtelenia a so samotnými dejinami človeka. Možno mať teda nádej, že Rok rodiny, započatý v Nazarete, podobne ako Mariánsky rok, stane sa ďalším významným úsekom prípravy Veľkého jubilea.
V tomto zameraní som poslal List rodinám. V ňom som znovu predložil podstatu cirkevného učenia o rodine a takrečeno som ho priniesol do každého domáceho krbu. Na II. vatikánskom koncile Cirkev ako jednu zo svojich úloh prijala vyzdvihnutie dôstojnosti manželstva a rodiny.13 Rok rodiny má v úmysle prispieť k uskutočneniu Koncilu v tomto bode. Je preto nutné, aby príprava na Veľké jubileum v istom zmysle prechádzala každou rodinou. Či to vari nebolo prostredníctvom jednej rodiny, Nazaretskej rodiny, že Boží Syn chcel vstúpiť do dejín človeka?

IV.
Bezprostredná príprava
29. Na pozadí tejto širokej panorámy sa vynára otázka: možno na bezprostrednú prípravu Veľkého jubilea hypoteticky predložiť špecifický program podujatí? Skutočne to, čo bolo už prv uvedené, predstavuje niektoré prvky takého programu.
Podrobnejší prehľad o predkladaných podujatiach "ad hoc", aby neboli umelé a ťažko uskutočniteľné v jednotlivých cirkvách, ktoré žijú v takých odlišných životných podmienkach, musí vyplývať zo široko založenej diskusie. Vedomí si tejto veci obrátil som sa na predsedov biskupských konferencií a najmä na otcov kardinálov.
Som vďačný ctihodným členom Kardinálskeho kolégia, ktorí na zasadnutí mimoriadneho Konzistória 13. a 14. júna 1994 vypracovali mnohé primerané návrhy a odporučili užitočné orientácie. Rovnako ďakujem bratom biskupom za cenné podnetné rady, ktoré mi poslali rozličným spôsobom a ktoré som mal na pamäti pri písaní tohto apoštolského listu.
30. Prvá pripomienka, ktorá jasne vyplynula z konzultácií, sa vzťahuje na čas prípravy. Do roku 2000 chýba už neveľa rokov: ako vhodné sa však ukázalo rozdeliť toto obdobie na dve fázy; pričom vlastnej prípravnej fáze sa majú venovať posledné tri roky. Pokladáme teda za účelné priblížiť sa k vytýčenému dátumu spôsobom, v ktorom prvou fázou by bolo zvýšenie vnímavosti veriacich prostredníctvom tematických okruhov, aby sa potom priama a bezprostredná príprava mohla zosústrediť na druhú fázu, práve na trojročie, ktoré má byť celkom orientované na tajomstvo Krista Spasiteľa.
a) PRVÁ FÁZA
31. Prvá fáza bude mať teda predprípravný charakter: bude pomáhať oživiť v kresťanskom ľude vedomie hodnoty a významu, aký má jubileum r. 2000 v ľudských dejinách. Keďže nesie so sebou spomienku na narodenie Krista, vnútorne sa vyznačuje kristologickým rázom.
V súlade s členením kresťanskej viery na slovo a sviatosť zdá sa vhodné spojiť pri tomto jedinečnom jubileu štruktúru spomienky so štruktúrou oslavy, a pritom neobmedziť sa na spomienku samotnej udalosti iba pojmovo, ale sprítomniť jej spásonosnú hodnotu sviatostnou aktualizáciou. Jubilejná spomienka musí upevniť v dnešných kresťanoch vieru v Boha, ktorý sa zjavil v Kristovi, musí posilniť nádej zameranú na očakávanie večného života a oživiť lásku, účinne zaujatú v službe bratom.
V priebehu prvej fázy (od r. 1994 do r. 1996) bude Svätá stolica, s prispením osobitne utvoreného Výboru odporúčať niektoré smernice na premýšľanie a konanie na všeobecnej úrovni; zatiaľ analogickú úlohu senzibilizácie budú konkrétne a v hustejších intervaloch rozvíjať podobné komisie v miestnych cirkvách. Pôjde v podstate o nadväzné pokračovanie v tom, čo sa uskutočňovalo v čase dlhodobej prípravy, ale súčasne pôjde aj o prehĺbenie najvýraznejších aspektov jubilejnej udalosti.
32. Jubileum je vždy časom zvláštnej milosti, "deň požehnaný Pánom"; ako taký má - to sa už vyzdvihlo - radostný charakter. Jubilejný rok 2000 chce byť veľkou modlitbou chvály a vzdávania vďaky predovšetkým za dar vtelenia Božieho Syna a za ním uskutočnené vykúpenie. V jubilejnom roku sa kresťania s novým úžasom viery ocitnú zoči-voči láske Otca, ktorý dal svojho jednorodeného Syna, "aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16). Mimo toho vyslovia svoje dôverné poďakovanie za dar Cirkvi, ktorú založil Kristus ako "sviatosť, t.j. znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom i jednoty celého ľudského pokolenia".14 Ich poďakovanie sa má konečne rozšíriť na plody svätosti, ktoré dozreli v živote toľkých mužov a žien, lebo vedeli bezvýhradne prijať v každej historickej epoche dar vykúpenia.
Avšak radosť každého jubilea je predovšetkým radosťou z odpustenia hriechov, radosťou z obrátenia. Zdá sa preto vhodné postaviť opätovne do popredia to, čo bolo témou Synody biskupov r. 1984, totiž pokánie a zmierenie.15 Tá synoda bola mimoriadne významnou udalosťou v dejinách pokoncilovej Cirkvi. Znovu sa zaoberala stále aktuálnou otázkou obrátenia ("metanoie"), ktoré ako nutná podmienka predchádza zmiereniu s Bohom - rovnako pri jednotlivých osobách, ako aj pri spoločenstvách.
33. Je teda správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pri tom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i Jeho evanjelia a poskytli tak svetu, namiesto svedectva života inšpirovaného hodnotami viery, pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi protisvedectva a pohoršenia.
Cirkev, hoci je pre svoje vtelenie do Krista svätá, neprestáva robiť pokánie: za vlastné pokladá vždy, pred Bohom i pred ľuďmi, svoje hriešne deti. V súlade s Lumen gentium tvrdí: "Cirkev, ktorá má vo svojom lone hriešnikov, svätá a súčasne potrebná očistenia, neustále sa usiluje o pokánie a svoju obnovu."16
Svätá brána Jubilea 2000 bude musieť byť symbolicky väčšia než predošlé, lebo ľudstvo pri dosiahnutí tohto cieľa necháva za sebou nielen storočie, ale tisícročie. Je dobre, že Cirkev nastupuje túto cestu s jasným vedomím toho, čo prežila v priebehu posledných desiatich storočí. Nemožno prekročiť prah nového tisícročia bez toho, aby v pokání priviedla svoje deti k očisteniu od chýb, neverností, nedôsledností a omeškaní. Uznať zlyhania včerajška je úkon statočnosti a odvahy, ktorý nám pomáha posilniť našu vieru a robí nás pozorných a ochotných čeliť pokušeniam a ťažkostiam dneška.
34. K hriechom, ktoré volajú po väčšej horlivosti pokánia a obrátenia treba nutne započítať tie, ktoré poškodili Bohom chcenú jednotu pre jeho ľud. Končí sa druhé tisícročie, v priebehu ktorého - v oveľa väčšej miere než za prvých tisíc rokov - dochádza k smutnej skúsenosti: cirkevné spoločenstvo - "často nie bez viny ľudí z obidvoch strán"17 - zažilo bolestivé roztrhnutia, ktoré sa zjavne protivia Kristovej vôli a sú pohoršením pre svet.18 Tieto hriechy minulosti dávajú, žiaľbohu, ešte cítiť svoju ťarchu a zostávajú rovnakými pokušeniami aj v prítomnosti. Tu je nutné dať sa na pokánie a usilovne vzývať Krista o nápravu.
V tomto poslednom úseku tisícročia musí sa Cirkev s vrúcnejšou prosbou obracať k Svätému Duchu a vyprosovať od Neho milosť jednoty kresťanov. To je rozhodujúci problém pre evanjeliové svedectvo vo svete. Predovšetkým po II. vatikánskom koncile uskutočnili sa s veľkorysosťou a zaujatím mnohé ekumenické podujatia: možno povedať, že celá aktivita miestnych cirkví a Apoštolskej stolice v týchto rokoch nabrala ekumenický dych. Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov sa stala jedným z najdôležitejších stredísk, ktoré má podnecovať smerovanie k úplnej jednote.
Všetci si však uvedomujeme, že dosiahnutie tohto cieľa nemôže byť plodom iba ľudských úsilí, i keď sú nevyhnutné. Jednota v konečnom dôsledku je darom Svätého Ducha. Od nás sa žiada podporovať tento dar, avšak bez toho, aby sme pripustili zľahčovanie a zdráhanie sa pred svedectvom pravdy. Tu je potrebné, aby sme veľkomyseľne uskutočňovali smernice, načrtnuté Koncilom a nasledovnými dokumentmi Svätej stolice, ktoré oceňujú mnohí kresťania, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou Cirkvou.
To je teda jedna z úloh kresťanov, kráčajúcich k roku 2000. Približovanie sa konca druhého tisícročia nech nás všetkých vedie k spytovaniu svedomia a k takým ekumenickým podujatiam, v dôsledku ktorých by sme sa veľkému Jubileu mohli predstaviť, i keď nie celkom zjednotení, aspoň oveľa bližší k prekonávaniu rozdelení druhého tisícročia. V tomto ohľade je nutné - každý to vidí - nadmerné úsilie. Treba pokračovať v dialógu o učení, ale predovšetkým venovať sa ekumenickej modlitbe. Veľmi zosilnela po Koncile, ale musí ešte vzrastať a zahrnovať stále viac kresťanov, ktorí sa stotožnia s veľkým Kristovým vzývaním pred Jeho utrpením: "Otče,... aby boli jedno, ako sme my jedno! (Jn 17,22).
35. ďalšiu bolestnú kapitolu, ku ktorej sa nemôžu nevracať deti Cirkvi a neprejavovať pritom ochotne ducha ľútosti, tvorí súhlas s metódami neznášanlivosti a dokonca násilia v službe pravdy, ktorý sa prejavoval najmä v niektorých storočiach.
Je pravda, že správny historický súd nemôže neprihliadať na starostlivé pozorovanie kultúrnych podmienok príslušnej doby, pod vplyvom ktorých ľudia mysleli a konali. Mnohí totiž mohli pri dobrej viere uvažovať tak, že autentické svedectvo pravde by sa mohlo zniesť s potláčaním mienky iného alebo aspoň s jej vytlačením na okraj. Často šlo o súhrn mnohorakých dôvodov, ktoré vytvárali predpoklady neznášanlivosti, keď živili atmosféru vášnivosti, ktorej sa zvyčajne mohli vymknúť iba veľkí duchovia, skutočne slobodní a naplnení Bohom. Ale pozorovanie poľahčujúcich okolností nezbavuje Cirkev povinnosti z hĺbky srdca ľutovať za slabosti toľkých svojich detí. Detí, ktoré zneuctili jej tvár, a tak jej zabránili naplno odrážať obraz jej ukrižovaného Pána ako neprekonateľného svedka trpezlivej lásky a pokornej miernosti. Z týchto bolestných príznakov minulosti vyplýva pre budúcnosť poučenie, ktoré má viesť každého kresťana k tomu, aby sa pevne pridŕžal zlatého princípu, vytýčeného Koncilom: "Pravda sa presadzuje iba silou samotnej pravdy, ktorá preniká myseľ mierne a zároveň pevne".19
36. Početní kardináli a biskupi si želali vážne spytovanie svedomia aj za Cirkev prítomnosti. Na prahu nového tisícročia musia kresťania pokorne predstúpiť pred Pána, aby zistili mieru zodpovednosti, ktorú majú voči zlu našich čias. Lebo súčasná doba naozaj vykazuje popri mnohých jasných aj niektoré tienisté stránky.
Veď, napríklad, ako by bolo možné mlčať o náboženskej ľahostajnosti, ktorá má za následok, že mnoho ľudí dneška chce žiť tak, ako keby nebolo Boha, alebo sa chcú uspokojiť s neurčitým náboženstvom, neschopným vysporiadať sa s problémom pravdy a s povinnosťou dôslednosti? Sem treba zaradiť tiež rozsiahlu stratu transcendentného zmyslu ľudského bytia a zmätok na etickom poli; dokonca aj v základných hodnotách rešpektovania života a rodiny. Detí Cirkvi sa tiež týka naliehavá otázka: nakoľko sú zasiahnuté atmosférou sekularizmu a etického relativizmu? A koľko zodpovednosti si vzhľadom na rozmáhajúcu sa beznáboženskosť musia priznať, lebo neukázali pravú Božiu tvár pre "nedostatky vlastného náboženského, mravného a spoločenského života"?20
Skutočne nemožno poprieť, že duchovný život u mnohých kresťanov prechádza časom neistoty, ktorá zasahuje nielen mravný život, ale tiež modlitbu a samotnú teologickú správnosť viery. Viera vystavená skúške už konfrontáciou s naším časom, je často zmätená bludnými teologickými smermi, ktoré sa šíria následkom krízy poslušnosti voči Učiteľskému úradu Cirkvi.
A pokiaľ ide o svedectvo Cirkvi v našom čase, ako nepociťovať bolesť nad nedostatkom hodnotiacich schopností - nie malého počtu kresťanov - pri vnímaní porušovania základných ľudských práv mocou totalitárnych režimov? Alebo azda pri toľkých tieňoch prítomnosti netreba žialiť nad spoluzodpovednosťou mnohých kresťanov za ťažké nespravodlivosti a spoločenského vyčlenenia? Treba sa opýtať, koľkí spomedzi nich poznajú, a pritom dôkladne a zodpovedne praktizujú smernice sociálneho učenia Cirkvi.
Spytovanie svedomia nemôže nechať bez povšimnutia ani prijatie Koncilu, tohto veľkého daru Svätého Ducha venovaného Cirkvi na konci druhého tisícročia. V akej miere sa Božie Slovo stalo naplnením ducha teológie a inšpiráciou celej kresťanskej existencie - ako to výslovne žiada Dei Verbum? Prežívala sa liturgia ako "prameň a vrchol" cirkevného života podľa učenia Sacrosanctum Concilium? Posilňuje sa vo všeobecnej Cirkvi a v miestnych cirkvách ekleziológia spoločenstva podľa požiadavky Lumen gentium, aby sa totiž dával priestor charizmám, službám a rôznym formám účasti Božieho ľudu, ale bez toho, žeby sa nejako zhovievavo pristupovalo k demokraticizmu a sociologizmu, ktoré nerešpektujú katolícky pohľad na Cirkev a na opravdivý duch II. vatikánskeho koncilu? Źivotná otázka sa musí týkať aj štýlu vzťahov medzi Cirkvou a svetom. Koncilové pokyny - poskytnuté v Gaudium et spes a v iných dokumentoch - pokiaľ sa týka otvoreného, úctivého a srdečného dialógu, ktorý má byť sprevádzaný starostlivým rozlišovaním a odvážnym svedectvom pravdy, zostávajú stále platné a pozývajú nás do ďalšej horlivosti.
37. Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z krvi mučeníkov: "Sanguis martyrum - semen christianorum".21 Historické udalosti spojené s postavou Konštantína Veľkého by nikdy nemohli zabezpečiť taký rozvoj Cirkvi, aký sa uskutočnil v prvom tisícročí, keby tu nebola tá siatba mučeníkov a to dedičstvo svätosti, ktoré charakterizujú prvé kresťanské generácie. Na konci druhého tisícročia Cirkev sa znova stala Cirkvou mučeníkov. Prenasledovania veriacich - kňazov, rehoľníkov, laikov - spôsobili veľkú siatbu mučeníkov v rôznych častiach sveta. Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov, ako to zdôraznil už Pavol VI. v homílii pri príležitosti vyhlásenia za svätých ugandských mučeníkov.22
To je svedectvo, na ktoré sa nesmie zabudnúť. Cirkev prvých storočí, hoci sa stretala s výraznými ťažkosťami, usilovala sa vo vlastných martyrológiách uchovať svedectvo mučeníkov. Tieto martyrológiá sa stále dopĺňali, a tak v priebehu storočí do albumu svätých a blahoslavených Cirkvi vstúpili nielen tí, čo pre Krista vyliali svoju krv, ale tiež učitelia viery, misionári, vyznavači, biskupi, kňazi, panny, manželia, vdovy, deti.
V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, temer "neznámi vojaci" veľkej Božej veci. Nakoľko je to možné, nesmú sa stratiť v Cirkvi ich svedectvá. Ako už odporučilo Konzistórium, miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili mučeníctvo; preto je nutné zozbierať potrebnú dokumentáciu. To, samozrejme, nemôže nemať aj výrazné znaky ekumenizmu.
Ekumenizmus svätcov, mučeníkov je tu azda najvýrečnejší. Communio sanctorum, spoločenstvo svätých, rozpráva silnejším hlasom ako pôvodcovia rozdelenia. Martyrológium prvých storočí utvorilo základ uctievania svätých. Vyhlásiac a uctievajúc svätosť svojich synov a dcér Cirkev preukazovala najvyššiu česť samotnému Bohu; v mučeníkoch uctievala Krista, ktorý bol pôvodcom ich mučeníctva a ich svätosti. Postupne sa vyvinula prax vyhlasovania za svätých a blahoslavených, ktorá sa stále zachováva v katolíckej Cirkvi a v pravoslávnych cirkvách. V týchto rokoch sa zmnožili vyhlasovania za svätých a blahoslavených. Ukazuje to, že životnosť miestnych cirkví je teraz oveľa väčšia, než bola v prvých storočiach a v prvom tisícročí. Najväčší hold, ktorý všetky cirkvi môžu na prahu tretieho tisícročia pripraviť Kristovi, bude preukázanie všemohúcej prítomnosti Vykupiteľa, a to prostredníctvom plodov viery, nádeje a lásky v živote mužov a žien rozmanitých jazykov a rás, ktorí nasledovali Krista v rôznych formách kresťanského povolania.
Bude úlohou Apoštolskej stolice, aby v pohľade na tretie tisícročie uviedla do súčasného stavu martyrológiá pre všeobecnú Cirkev a aby venovala pritom veľkú pozornosť svätosti tých, ktorí aj v našom čase žili úplne v Kristovej pravde. Osobitné úsilie bude treba vynaložiť na poznanie hrdinskosti čnostných mužov a žien, ktorí uskutočnili svoje kresťanské povolanie v manželstve. Keďže sme presvedčení, že ani v tomto stave nechýbajú plody svätosti, cítime potrebu nájsť najvhodnejšie cesty, aby sme zistili ich svätosť a postavili ich za vzor celej Cirkvi a na povzbudenie pre ostatných kresťanských manželov.
38. ďalšia požiadavka, ktorú podčiarkli kardináli a biskupi, je potreba zvolávania synod kontinentálneho rázu, ako sa to už uskutočnilo v Európe a Afrike. Posledná Generálna konferencia latinsko-amerických biskupov prijala v súlade so severo-americkými biskupmi návrh na Synodu pre Ameriky. Tá sa má venovať jednak problematike novej evanjelizácie v obidvoch častiach tohto kontinentu, ktoré sú také odlišné svojím pôvodom i dejinami, a jednak tematike spravodlivosti a medzinárodných ekonomických vzťahov - majúc na pamäti ohromný rozdiel medzi Severom a Juhom.
Ukazuje sa, že ďalšia synoda kontinentálneho rázu by bola vhodná pre Áziu, kde najvýraznejšou otázkou je stretnutie kresťanstva s najstaršími kultúrami a miestnymi náboženstvami. To je veľká výzva pre evanjelizáciu, najmä keď uvážime, že náboženské systémy ako budhizmus a hinduizmus vystupujú s jasným spasiteľským charakterom. Jestvuje teda naliehavá potreba, aby sa pri príležitosti veľkého Jubilea osvetlila a prehĺbila pravda o Kristovi ako o jedinom sprostredkovateľovi medzi Bohom a ľuďmi a o jedinom vykupiteľovi sveta, ktorý je výrazne odlišný od zakladateľov iných veľkých náboženstiev, i keď aj v nich sú prvky pravdy, ktoré Cirkev pozoruje s úprimnou úctou a vidí v nich odraz Pravdy, osvecujúcej všetkých ľudí.23 Počas r. 2000 bude zasa musieť s obnovenou silou zaznieť vyhlásenie pravdy: "Ecce natus est nobis Salvator mundi".
Aj pre Oceániu by bola potrebná regionálna synoda. Na tomto kontinente jestvuje medzi iným pôvodné praobyvateľstvo, ktoré zvláštnym spôsobom vykazuje niektoré znaky predhistórie ľudského pokolenia. Na tejto synode - spolu s inými problémami kontinentu - bolo by nezanedbateľnou témou stretnutie kresťanstva s tými najstaršími formami náboženskosti, výrazne charakterizovanými monoteistickým zameraním.
b) DRUHÁ FÁZA
39. Na základe tejto širokej činnosti, posilňujúcej vnímavosť, bude možno pristúpiť k druhej, teda k vlastnej prípravnej fáze. Bude prebiehať v časovom rozpätí troch rokov - od r. 1997 do r. 1999. Ideálnu štruktúru tohto trojročia, zameraného na Krista, Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, môže tvoriť len štruktúra teologická, t.j. trinitárna - trojičná.
I. rok: Ježiš Kristus
40. Prvý rok vlastnej prípravnej fázy, rok 1997, bude sa preto venovať uvažovaniu o Kristovi, o Slove Otca, ktoré sa pôsobením Svätého Ducha stalo človekom. Treba naozaj dôkladne objasniť kristologický charakter Jubilea, ktoré bude oslavovať vtelenie Božieho Syna, tajomstvo spásy pre všetko ľudské pokolenie. Hlavnou témou, ktorú na tento rok navrhli mnohí kardináli a biskupi, bude: "Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, včera, dnes a naveky" (porov. Hebr 13,8).
Spomedzi Konzistóriom navrhnutých kristologických obsahov vystupujú najmä tieto: objavenie Krista ako Spasiteľa a ohlasovateľa Evanjelia - so zvláštnou orientáciou na štvrtú kapitolu Lukášovho evanjelia, kde sa vzájomne spletá téma Krista, poslaného hlásať evanjelium a téma jubilea; prehĺbenie tajomstva vtelenia a jeho narodenia z panenského lona Márie; potreba viery v Ježiša Krista pre spásu. Aby kresťania poznali opravdivú Kristovu identitu, treba sa predovšetkým v priebehu tohto roka vracať s obnoveným záujmom k Biblii, "či už prostredníctvom posvätenej liturgie, bohatej na Božie slová, či pomocou náboženského čítania, či prostredníctvom ustanovizní zriadených pre tento cieľ alebo inými pomôckami".24 V zjavenom texte je to naozaj sám nebeský Otec, ktorý nám láskavo ide v ústrety, zaoberá sa s nami a ukazuje nám bytie jednorodeného Syna i Boží plán na záchranu ľudstva.25
41. Spomenuté úsilie o sviatostnú aktualizáciu počas prvého roka bude sa môcť oprieť o znovuobjavenie krstu ako základu kresťanského jestvovania - podľa slov Apoštola: "Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli" (Gal 3,27). Katechizmus katolíckej Cirkvi zo svojej strany pripomína, že krst tvorí "základ spoločenstva so všetkými kresťanmi, aj s tými, ktorí ešte nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou Cirkvou".26 Práve v ekumenickom pohľade sa prvý rok ukáže ako veľmi dôležitý; bude tu potrebné spoločne obrátiť zrak na Krista, jediného Pána, a to v úsilí, aby sme v Ňom boli jedno - podľa jeho modlitby k Otcovi. Vyzdvihnutie ústredného postavenia Krista, Božieho Slova a viery by nemalo zostať bez účinku; malo by prebudiť v kresťanoch iných vyznaní záujem a priaznivé prijatie.
42. Všetko sa má zameriavať na prednostný cieľ jubilea, ktorým je posilnenie viery a svedectva kresťanov. Preto je potrebné prebudiť v každom veriacom úprimnú túžbu po svätosti, opravdivé úsilie o obrátenie a osobnú obnovu v duchu stále intenzívnejšej modlitby a solidárneho prijatia blížneho, najmä najnúdznejšieho.
Prvý rok bude teda vhodnou chvíľou pre znovuobjavenie katechézy, a to v jej pôvodnom význame a hodnote ako "vyučovania apoštolov" (Sk 2,42) o osobe Ježiša Krista a jeho tajomstve spásy. Ukáže sa, že mimoriadny význam tu má prehĺbenie Katechizmu katolíckej Cirkvi, v ktorom sa predstavuje, "verne a organicky učenie Svätého písma, živej tradície v Cirkvi a autentického Učiteľského úradu, ako aj duchovné dedičstvo otcov, svätých mužov a svätých žien Cirkvi, aby dal lepšie poznať kresťanské tajomstvo a znovuoživiť vieru Božieho ľudu".27 Treba, aby sme boli realistami, preto nesmieme zabudnúť na vysvetľovaciu činnosť vo veci svedomia, ale aj poznania veriacich, najmä pokiaľ ide o chybný pohľad na Kristovu osobu, a uvádzať pritom do správneho svetla odpor proti Nemu a Cirkvi.
43. Blahoslavená Panna Mária, ktorá počas celej prípravnej fázy bude prítomná takpovediac "transverzálne", v tomto prvom roku stane sa predmetom rozjímania v tajomstve jej božského materstva. V jej lone sa Slovo stalo telom! Tvrdenie o ústrednom postavení Krista nemôže byť teda oddelené od uznania úlohy, ktorú zohrala Jeho najsvätejšia Matka. Jej úcta, správne chápaná, nemôže nijako byť na škodu "dôstojnosti a účinnosti Krista, jediného prostredníka".28 Mária skutočne stále ukazuje na svojho Božieho Syna a stáva sa pre všetkých veriacich vzorom žitej viery. "Cirkev, keď myslí zbožne na ňu a rozjíma o nej vo svetle Slova, ktoré sa stalo človekom, tak vlastne s väčšou a hlbšou úctou preniká do najvznešenejšieho tajomstva Vtelenia a stále viac sa stavia na roveň svojmu snúbencovi".29
II. rok: Svätý Duch
44. Rok 1998, druhý rok prípravnej fázy budeme venovať zvláštnym spôsobom Svätému Duchu a jeho posväcujúcej prítomnosti v spoločenstve Kristových učeníkov. "Veľké jubileum na záver druhého tisícročia - ako som to napísal v encyklike Dominum et vivificantem - (...) má pneumopatologický profil, lebo tajomstvo vtelenia sa stalo "dielom Svätého Ducha". Vykonal ho ten Duch, ktorý - rovnej podstaty s otcom i Synom - je v absolútnom Božom tajomstve jeden a trojjediný; je to Osoba - láska, nestvorený dar; ten, ktorý je večným prameňom každého darovania pochádzajúceho od Boha v poriadku stvorenia, priamy princíp a, v istom zmysle, podmet prejavenia sa Boha v poriadku milosti. Tajomstvo vtelenia je vrchol tohto darovania a tohto Božieho prejavenia sa."30
Cirkev sa nemôže pripraviť na uplynutie dvojtisícročia "iným spôsobom, než v Duchu Svätom. To, čo sa stalo "v plnosti časov" dielom Ducha Svätého, iba jeho dielom môže sa vynoriť z pamäti Cirkvi".31
Duch vlastne sprítomňuje v Cirkvi všetkých čias a všetkých miest jediné Zjavenie, ktoré priniesol Kristus ľuďom, a to tým, že ho robí živým a účinným v duši každého: "Utešiteľ Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal" (Jn 14,26).
45. K najprvším úlohám prípravy na jubileum patrí teda znovuobjavenie prítomnosti a pôsobenia Ducha, ktorý pôsobí v Cirkvi - či už sviatostne, predovšetkým skrze birmovanie, či už pomocou mnohých chariziem, úloh a služieb, ktoré On prebúdza pre jej dobro: "Jeden je Duch, ktorý na prospech Cirkvi rozdeľuje rôzne dary s veľkorysosťou primeranou svojmu bohatstvu a potrebám služieb (porov. 1Kor 12,1-11). Medzi tieto dary na prvé miesto prichádza milosť apoštolov, ktorých autorite ten istý Duch podrobuje aj charizmatikov (porov. 1Kor 14). A znova je to ten istý Duch, ktorý svojou silou a dôverným spojením údov vyvoláva a podnecuje lásku medzi veriacimi".32
Duch je aj pre náš čas hlavným činiteľom novej evanjelizácie. Bude teda dôležité znovu objaviť Ducha ako toho, kto buduje Božie kráľovstvo v priebehu dejín a pripravuje jeho úplné prejavenie sa v Ježišovi Kristovi; pritom povzbudzuje ľudí vnútorne a necháva vzklíčiť vo vnútri ľudského života semeno konečnej záchrany, ktorá nastúpi na konci časov.
46. V tejto eschatologickej perspektíve veriaci sú volaní znovu odkryť teologickú čnosť nádeje, o nej, "už počuli v pravdivom slove evanjelia" (Kol 1,5). Základný postoj nádeje jednak pobáda kresťana, aby nestrácal z pohľadu konečný cieľ, ktorý dáva zmysel a hodnotu jeho celej existencii, a jednak mu ponúka pevné a hlboké zdôvodnenia pre každodennú úlohu pri pretváraní skutočnosti, aby mohla zodpovedať Božiemu plánu.
Apoštol Pavol pripomína: "Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení" (Rim 8,22-24). Kresťania sú povolaní pripraviť sa na veľké Jubileum začiatku tretieho tisícročia obnovou svojej nádeje na definitívny príchod Božieho kráľovstva, pripravujúc ho deň za dňom vo svojom vnútri, v kresťanskom spoločenstve, do ktorého patria, v spoločenskom prostredí, do ktorého sú včlenení a tak aj do dejín sveta.
Okrem toho je potrebné zhodnotiť a prehĺbiť znaky nádeje, prítomné na konci tohto storočia a to i napriek tieňom, ktoré ich často skrývajú pred našimi očami: na svetskom poli je to pokrok dosiahnutý vedou, technikou a najmä medicínou v službe ľudskému životu, veľmi živý pocit zodpovednosti k životnému prostrediu, úsilie na upevnenie mieru a spravodlivosti všade, kde boli porušené, vôľa po zmierení a solidarite medzi rôznymi národmi, najmä v celkových vzťahoch medzi Severom a Juhom zeme atď.; na cirkevnom poli ide o najpozornejšie počúvanie hlasu Ducha prostredníctvom prijatia chariziem a rozmachu laikátu, o silnú oddanosť veci zjednotenia všetkých kresťanov, o priestor poskytnutý dialógu s náboženstvami a so súčasnou kultúrou.
47. Myslenie veriacich v druhom roku prípravy bude sa so zvláštnou horlivosťou zameriavať na hodnotu jednoty vo vnútri Cirkvi, o ktorú sa usilujú rôzne dary a charizmy, ktoré v nej prebudil Duch. V tejto súvislosti bude vhodné prehĺbiť cirkevné učenie II. vatikánskeho koncilu, obsiahnuté predovšetkým v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium. Tento dôležitý dokument výslovne podčiarkol, že jednota Kristovho Tela je založená na činnosti Ducha, je zaručená apoštolskou službou a oživovaná vzájomnou láskou (porov. 1Kor 13,1-8). Takéto katechetické prehĺbenie viery nemôže nepriviesť údy Božieho ľudu k zrelšiemu poznaniu vlastných zodpovedností, ako aj k živšiemu pociťovaniu hodnoty poslušnosti voči Cirkvi.33
48. O Márii, ktorá pôsobením Svätého Ducha počala vtelené Slovo a ktorá potom po celý život sa dala viesť jeho vnútorným pôsobením, budeme v tomto roku rozjímať a budeme ju napodobňovať predovšetkým ako ženu, ktorá poslušne počúva hlas Svätého Ducha, teda ako ženu ticha a počúvania, ženu nádeje, ktorá vedela ako Abrahám prijať Božiu vôľu "proti nádeji, v nádeji" (Rim 4,18). Plne vyjadrila túžby Jahveho chudobných a žiari ako vzor pre tých, čo celým srdcom sa spoliehajú na Božie prisľúbenia.
III. rok: Boh Otec
49. Rok 1999, tretí a posledný prípravný rok, bude mať za úlohu rozšíriť horizont veriaceho podľa samotnej Kristovej perspektívy: perspektívy "Otca, ktorý je na nebesiach" (porov. Mt 5,45), ktorý ho poslal a ku ktorému sa vrátil (porov. Jn 16,28).
"A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17,3). Celý kresťanský život je ako veľké putovanie do domu Otca, ktorého nepodmienenú lásku ku každému ľudskému stvoreniu, ale najmä k "stratenému synovi" objavujeme každý deň (porov. Lk 15,11-32). Také putovanie zachycuje vnútro osoby a rozširuje sa potom na celé spoločenstvo veriacich, aby sa konečne rozšírilo na celé ľudstvo.
Jubileum, sústredené na osobu Krista, stáva sa takto veľkým úkonom chvály voči Otcovi: "Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,3-4).
50. V tomto treťom prípravnom roku je zmyslom "cesty k Otcovi" pobádať všetkých, aby sa, spojení s Kristom Vykupiteľom, dali na cestu opravdivého obrátenia, ktoré má v sebe tak "negatívny" aspekt oslobodenia sa od hriechu, ako aj "pozitívny" aspekt voľby dobra, vyjadreného etickými hodnotami, obsiahnutými v prirodzenom zákone a potvrdenom i prehĺbenom Evanjeliom. A to je vhodný rámec pre znovuobjavenie a intenzívne slávenie sviatosti pokánia v jeho najhlbšom význame. Hlásanie obrátenia sa ako neoddeliteľnej požiadavky kresťanskej lásky je obzvlášť dôležité v dnešnej spoločnosti, v ktorej - ako sa často zdá - stratili sa samotné základy mravného chápania ľudskej existencie.
Bude preto vhodné, najmä v tomto roku, vyzdvihnúť teologickú čnosť lásky, majúc pritom na mysli zhrňujúce a výrazné tvrdenie Prvého listu sv. Jána: "Boh je láska" (4,8. 16). Láska sa svojou dvojitou tvárou - lásky k Bohu a k bratom, je zhrnutím mravného života veriaceho. Ona má u Boha svoj pôvod i svoje zavŕšenie.
51. Ak sa vychádza z uvedeného pohľadu, pamätajúc na to, že Ježiš prišiel, "aby chudobným hlásal evanjelium" (Mt 11,5; Lk 7,22) možno tu nevyzdvihnúť ešte rozhodnejšie prednostný záujem Cirkvi o chudobných a stojacich na okraji? Naopak, treba zdôrazniť, že horlivosť za spravodlivosť a mier vo svete ako je náš, poznačený toľkými konfliktmi a neznesiteľnými sociálnymi a ekonomickými nerovnosťami, je vhodnou príležitosťou na taký spôsob prípravy a slávenia jubilea. A tak, v duchu knihy Levitikus (25,8-28), kresťania budú musieť vypočuť hlas všetkých chudobných sveta, a pokiaľ pokladajú jubileum za vhodný čas na premýšľanie, budú - okrem iného - nútení uvažovať aj o výraznom znížení (ak už nie o úplnom odpustení) medzinárodných dlhov, ktoré doliehajú na osud mnohých národov. Jubileum bude môcť ponúknuť príležitosť rozmýšľať aj o iných moderných výzvach, napríklad o ťažkostiach dialógu medzi rôznymi kultúrami, ale tiež o problematikách spojených s rešpektovaním práv ženy i s pozdvihnutím rodiny a manželstva.
52. Pamätajúc, však, že "Kristus (...) odhaľujúc tajomstvo Otca a jeho lásky, odhaľuje tiež úplne človeka človekovi a dáva mu poznať jeho najvyššie povolanie"34; dve úlohy budú najmä počas tretieho prípravného roka nevyhnutné: konfrontácia so sekularizmom a dialóg s veľkými náboženstvami.
Pokiaľ ide o prvú úlohu, bude potrebné vysporiadať sa so širokou tematikou krízy civilizácie, ktorá sa prejavila predovšetkým na technologicky rozvinutejšom Západe, ktorý je však vnútorne ochudobnený vinou zabudnutia Boha a jeho vysunutím na okraj záujmu. Na krízu civilizácie treba odpovedať civilizáciou lásky, založenej na všeobecných hodnotách mieru, solidarity, spravodlivosti a slobody, ktoré v Kristovi nachádzajú plné uskutočnenie.
53. Pokiaľ ide o horizont náboženského povedomia, čas bezprostredne pred r. 2000 bude aj vo svetle udalostí týchto posledných desaťročí veľkou príležitosťou pre dialóg medzi náboženstvami, a to podľa jasných smerníc II. vatikánskeho koncilu - vo vyhlásení Nostra aetate - o vzťahoch Cirkvi s nekresťanskými náboženstvami.
V tomto dialógu budú mať významné miesto židia a moslimovia. Dal by Boh, aby na spečatenie týchto zámerov došlo aj k spoločným stretnutiam na miestach, ktoré majú veľký význam pre tieto veľké monoteistické náboženstvá.
V tejto súvislosti sa študuje, ako pre zintenzívnenie dialógu so židmi a vyznavačmi islamu zariadiť historické stretnutia v Betleheme, v Jeruzaleme a na Sinaji, na miestach s veľkým symbolickým významom, ale aj stretnutia s predstaviteľmi veľkých svetových náboženstiev v iných mestách. Vždy však bude treba dávať pozor, aby nevznikli nebezpečné nedorozumenia, a bdieť nad nebezpečenstvom synkretizmu a ľahkomyseľného a klamlivého irenizmu.
54. V tomto širokom horizonte úloh bude pred zrakmi veriacich prítomná Najsvätejšia Panna Mária, vyvolená dcéra Otca, ako dokonalý príklad lásky - tak k Bohu, ako aj k blížnemu. Ako sama hovorí v piesni Magnifikat, veľké veci urobil v nej Všemohúci, ktorého meno je sväté (porov. Lk 1,49). Otec vyvolil Máriu pre jedinečné poslanie v dejinách spásy: aby bola matkou očakávaného Spasiteľa. Panna odpovedala na Božie volanie s plnou ochotou: "Hľa, služobnica Pána" (Lk 1,38). Jej materstvo, začaté v Nazarete a dožité v najvyššej miere v Jeruzaleme pod krížom, bude sa v tomto roku cítiť ako vnútorné a naliehavé pozvanie pre všetky Božie deti, aby sa vrátili do domu Otca a počúvali jej materinský hlas: "Urobte, čo vám Kristus povie" (Jn 2,5).
c) VO VÝHĽADE NA OSLAVY
55. Osobitnú kapitolu tvorí samotná oslava veľkého jubilea, ktorá bude prebiehať súčasne vo Svätej zemi, v Ríme a v miestnych cirkvách celého sveta. Predovšetkým v tejto fáze, v oslavnej fáze, bude cieľom oslava Najsvätejšej Trojice, z ktorej všetko pochádza a do ktorej smeruje všetko na svete a v dejinách. Na toto tajomstvo mieria tri roky bezprostrednej prípravy: z Krista a skrze Krista, v Svätom Duchu, k Otcovi. V tomto zmysle jubilejná oslava aktualizuje a súčasne predbieha cieľ a naplnenie života kresťana a Cirkvi v trojjedinom Bohu.
Keďže je Kristus jediná cesta prístupu k Otcovi, aby sa podčiarkla Jeho živá a spásonosná prítomnosť v Cirkvi a vo svete, bude pri príležitosti veľkého jubilea v Ríme Medzinárodný eucharistický kongres. Rok dvetisíc bude intenzívnym eucharistickým rokom: vo sviatosti Eucharistie Spasiteľ, ktorý sa pred dvomi tisíc rokmi vtelil v Máriinom lone, ponúka sa naďalej ľudstvu ako prameň božského života.
Eucharistický a univerzálny rozmer Svätého jubilea bude môcť byť vhodne zvýraznený pankresťanským stretnutím. Ide o gesto veľkej hodnoty: Preto, aby sa vyhlo nedorozumeniam, navrhuje sa toto stretnutie so všetkou starostlivosťou pri zaujatí postoja bratskej spolupráce s kresťanmi iných vyznaní a tradícií, ako aj vďačnej otvorenosti voči tým náboženstvám, ktorých reprezentanti by chceli vyjadriť svoju pozornosť voči spoločnej radosti všetkých Kristových učeníkov.
Jedna vec je istá: každý je pozvaný urobiť, čo je v jeho moci, aby sa nezanedbala veľká výzva roka 2000, s ktorým je určite spojená zvláštna Pánova milosť pre Cirkev a celé ľudstvo.

V.
"Ježiš Kristus je ten istý (...) naveky"
(Hebr 13,8)
56. Cirkev trvá 2000 rokov. Rastie, ako to horčičné zrnko z Evanjelia, až sa stane schopnou pokryť svojimi vetvami celé ľudstvo (porov. Mt 13,31-32). II. vatikánsky koncil v Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi, rokujúc o otázke príslušnosti k Cirkvi a o poverení Božieho ľudu, vyjadruje sa takto: "Všetci ľudia sú teda pozvaní k tejto katolíckej jednote Božieho ľudu (...), do ktorej rôznym spôsobom patria, alebo sú povolaní - či veriaci katolíci, či iní veriaci v Krista alebo dokonca všetci ľudia, ktorí z Božej milosti sú povolaní ku spáse".35 Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam zo svojej strany osvetľuje všeobecné včlenenie ľudí do Božieho plánu a pritom vyzdvihuje rôzne okruhy dialógu spásy.36
Vo svetle takého nastolenia otázky možno ľahko pochopiť aj evanjeliové posolstvo o kvase (porov. Mt 13,33); Kristus ako Boží kvas preniká stále hlbšie do prítomnosti života ľudstva, šíriac dielo spásy, ktoré zavŕšil vo veľkonočnom tajomstve. Okrem toho zahrňuje do svojho spásonosného panstva tiež všetku minulosť ľudského pokolenia, počínajúc od prvého Adama.37 Jemu patrí budúcnosť: "Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky" (Hebr 13,8). Cirkev zo svojej strany "dbá na toto jediné: pokračovať pod vedením Ducha Utešiteľa v diele tohto istého Krista, ktorý prišiel na svet vydať svedectvo pravde, spasiť a nie odsúdiť, slúžiť a nie, aby bol obsluhovaný".38
57. A preto od čias apoštolov bez prerušenia pokračuje poslanie Cirkvi vnútri celej ľudskej rodiny. Prvá evanjelizácia sa zamerala predovšetkým na oblasť Stredozemia. V priebehu prvého tisícročia, vychádzajúc z Ríma a z Konstantinopola, priniesli misie kresťanstvo na celý európsky kontinent. Súčasne sa obrátili k srdcu Ázie, až do Indie a Číny. Koniec XV. storočia, spolu s objavením Ameriky, znamenal začiatok evanjelizácie na tomto veľkom kontinente, na juhu i na severe. V tom istom čase, v ktorom brehy na juh od Sahary prijímali Kristovo svetlo, sv. František Xaverský, patrón misií, prišiel až do Japonska. Na prelome XVIII. a XIX. storočia laik Andrej Kim priniesol kresťanstvo na Kóreu; v tom istom období ohlasovanie evanjelia dosiahlo Indočínsky polostrov, ale aj Austráliu a Tichomorské ostrovy.
XIX. storočie zaznamenalo veľkú misijnú činnosť medzi národmi Afriky. Všetky tieto diela priniesli plody, ktoré pretrvávajú dodnes. II. vatikánsky koncil podáva správu o tejto misijnej činnosti v dekréte Ad Gentes. Po Koncile sa misijnou otázkou zaoberala encyklika Redemptoris missio, ktorá sa týkala problémov misií v poslednej časti nášho storočia. Cirkev aj v budúcnosti bude misionárskou: misionárske poslanie patrí k jej podstate. S pádom veľkých protikresťanských systémov na európskom kontinente nastáva naliehavá úloha ponúknuť mužom a ženám Európy oslobodzujúce posolstvo Evanjelia.39 Okrem toho, ako tvrdí encyklika Redemptoris missio, vo svete sa opakuje situácia Aténskeho areopagu, kde hovoril svätý Pavol.40 Dnes je veľa a veľmi rôznych "aeropagov", sú to široké priestory súčasnej civilizácie a kultúry, politiky a hospodárstva. Čím viac sa Západ odlučuje od svojich kresťanských koreňov, tým viac sa stáva misijným územím v podobe rozličných "aeropagov".
58. Budúcnosť sveta a Cirkvi patrí mladým generáciám, ktoré sa narodili ešte v tomto storočí, dospelí však budú v nasledujúcom, prvom nového tisícročia. Kristus čaká mladých, ako čakal mladík, ktorý mu položil otázku: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?" (Mt 19,16). O prekvapivej odpovedi, ktorú mu dal Ježiš, som hovoril v najnovšej encyklike Veritatis splendor ako aj predtým v Liste mladým celého sveta z r. 1985. Mladí v každej situácii, v každom kraji na svete neprestávajú klásť Kristovi otázky, stretajú sa s Ním a hľadajú Ho, aby sa Ho ďalej pýtali. Ak budú mať radosť, že prispejú vlastným dielom k jeho prítomnosti v nasledujúcom storočí a všetkých ďalších až do skončenia časov. "Ježiš je ten istý včera i dnes a naveky."
59. Na záver prichádzajú vhod slová Pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes: "Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych pre všetkých, dáva človekovi prostredníctvom svojho Ducha svetlo a silu, aby človek mohol splniť svoje najvyššie poslanie; ani nebolo dané na zemi iné meno ľuďom, v ktorom by sa mohli zachrániť. Rovnako verí, že nájde v svojom Pánovi a Majstrovi kľúč, stredisko a cieľ človeka, ba celých ľudských dejín. Cirkev mimo toho tvrdí, že v základe všetkých zmien ležia mnohé veci, ktoré sa nemenia; tieto majú svoj posledný základ v Kristovi, ktorý je vždy ten istý: včera, dnes a naveky. Tak vo svetle Kristovom, v obraze neviditeľného Boha, v prvorodenom zo všetkých stvorení, Koncil mieni obrátiť sa na všetkých, aby objasnil tajomstvo človeka hlavných problémov nášho času".41
Ako vyzývam veriacich povznášať k Pánovi vytrvalé modlitby, aby dostali svetlo a potrebnú pomoc pri príprave a oslave Jubilea, už takého blízkeho, tak vyzývam ctihodných bratov v biskupskom úrade a cirkevné spoločenstvá im zverené, aby otvorili svoje srdcia pre vnuknutia Ducha. Nezabúdam pohnúť ich ducha a srdce, aby sa pripravili sláviť s obnovenou vierou a ušľachtilou účasťou veľkú jubilejnú udalosť.
Zverujem túto záležitosť celej Cirkvi nebeskému príhovoru Márie, Matky Vykupiteľa. Ona, Matka krásnej lásky, bude pre kresťanov, kráčajúcich v ústrety veľkému Jubileu tretieho tisícročia, hviezdou, ktorá s istotou povedie ich kroky k Pánovi. Pokorná deva z Nazaretu, ktorá pred dvetisíc rokmi priniesla na svet vtelené Slovo, nech usmerňuje ľudstvo nového tisícročia k Tomu, ktorý je "Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka (Jn 1,9).
S týmito želaniami všetkým udeľujem svoje požehnanie.

Vo Vatikáne 10. novembra 1994, v 17. roku svojho pontifikátu.

Ján Pavol II.

POZNÁMKY
1 Porov. Sv.Bernard, In laudibus Virginis Matris, Homilia IV, 8, Opera omnia, Vyd. Cisterc. 4 (1966), 53.
2 Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
3 Tamže.
4 Porov. Ant. Jud. 20, 200, ako tiež známy, ale veľmi diskutovaný úsek 18,63-64.
5 Annales, 15, 44, 3.
6 Vita Claudii, 25, 4.
7 Epist. 10, 96.
8 Porov. Conc. oecum. Vat. II, Dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 15.
9 Enc. Redemptor hominis (4.marca 1979); 1: AAS 71 (1979), 258.
10 Porov. enc. Dominum et vivificantem (18. mája 1986), 49 a nasl.: AAS 78 (1986), 868 a nasl.
11 Porov. Apošt. list. Euntes in mundum (25. januára 1988): AAS 80 (1988), 935-956. (Táto poznámka v prvom slovenskom vydaní chýba - pozn. KVAS)
12 Okružný list Cantesimus annus (1. máj 1991), 12: AAS 83 (1991), 807-809.
13 Porov. Conc. oecum. Vat. II, Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 47-52.
14 II. ekum. vat. konc., Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, I.
15 Porov. Ap. exhort. Reconciliatio et paenitentia (2. dec. 1984), AAS 77 (1985), 185-275.
16 II. ekum. vat. konc., Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 8.
17 II. vat. ekum. konc., Dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 3.
18 Porov. tamže, 1.
19 II. vat. konc., Vyhlásenie o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 1.
20 II.vat. ekum. konc., Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 19.
21 Tertullian, Apologeticum, 50, 13: CCL T, 171.
22 Porov. AAS 56 (1964), 906.
23 Porov. II. ekum. vat. konc. Vyhlásenie o vzťahoch Cirkvi s nekresťanskými náboženstvami Nostra aetate, 2.
24 II. vat. ekum. konc., Dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 25.
25 Tamže, 2.
26 Katechizmus katolíckej Cirkvi, č. 1271.
27 Apošt. konšt. Fidei depositum (11. okt. 1992): AAS (1994), 116.
28 II. vat, konc., Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 62.
29 Tamže, 65.
30 Enc. Dominum et vivificantem (18. máj 1986), 50, AAS 78 (1986), 50, AAS 78 (1986), 869-870.
31 Tamže, 51, cit. miesto 871.
32 II. vat. ekum. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 7.
33 Porov. tamže, 37.
34 II. ekum. vat. konc. Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 22.
35 II. ekum. vat. konc., Dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 13.
36 Porov. Pavol VI., enc. Ecclesiam suam (6. aug. 1964), III; AAS 56 (1964), 650-657.
37 Porov. citované dielo, 2.
38 II. vat. konc. Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 3.
39 Porov. Vyhlásenie zvláštneho zhromaždenia Biskupskej synody pre Európu, č. 3.
40 Porov. enc. Redemptoris missio (7. dec. 1990), 37, c: AAS 83 (1991), 284-286.
41 II. vat. ekum. konc., Past. konšt. o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 10.