Kongregácia pre katolícku výchovu



Inštrukcia

o kritériách rozlišovania povolania,
pokiaľ ide o osoby s homosexuálnymi sklonmi,
vzhľadom na ich prijatie do seminára a na pripustenie
do posvätného stavu



Úvod
V nadväznosti na učenie Druhého vatikánskeho koncilu a osobitne na dekrét Optatam totius1 o kňazskej formácii a v snahe napomôcť primeranú integrálnu formáciu budúcich kňazov uverejnila Kongregácia pre katolícku výchovu rôzne dokumenty, v ktorých podáva usmernenia a presné normy, pokiaľ ide o  rozličné aspekty tejto formácie.2 Medzitým sa aj Synoda biskupov v roku 1990 zamýšľala nad formáciou kňazov v súčasných podmienkach, so zámerom usmerniť napĺňanie učenia koncilu ohľadom tejto otázky, ako aj urobiť ho v dnešnom svete zrozumiteľnejším a účinnejším. Následne po synode zverejnil Ján Pavol II. apoštolskú posynodálnu exhortáciu Pastores dabo vobis. 3  
Vo svetle tohto bohatého učenia sa predkladaná inštrukcia nechce zaoberať všetkými otázkami citového alebo sexuálneho charakteru, ktoré si vyžadujú pozorné rozpoznávanie počas celého obdobia formácie. Obsahuje len normy týkajúce sa osobitnej otázky, ktorá sa stala v súčasnej situácii ešte naliehavejšou, a to či pripustiť, alebo nepripustiť do seminára a na prijatie vysviacky kandidátov, ktorí majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony.

1. Citová zrelosť a duchovné otcovstvo
Podľa nemennej tradície Cirkvi prijíma platnú vysviacku jedine pokrstený veriaci mužského pohlavia.4 Prostredníctvom sviatosti kňazstva Duch Svätý stvárňuje kandidáta novým a špecifickým spôsobom na Ježiša Krista: kňaz skutočne sviatostne reprezentuje Krista, ako Hlavu, Pastiera a Źenícha Cirkvi.5 V dôsledku tohto pripodobnenia Kristovi musí byť celý život posvätného služobníka preniknutý úplným darovaním sa Cirkvi, ako i autentickou pastoračnou láskou.6
Kandidát na kňazskú službu musí preto dosiahnuť citovú zrelosť. Takáto zrelosť ho robí schopným nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami a rozvíjať v sebe pravý zmysel pre duchovné otcovstvo voči cirkevnému spoločenstvu, ktoré mu bude zverené.7

2. Homosexualita a posvätný služobník
Od Druhého vatikánskeho koncilu až podnes rozličné dokumenty Magistéria – a najmä Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) – potvrdili učenie Cirkvi o homosexualite. Katechizmus rozlišuje medzi homosexuálnymi úkonmi a homosexuálnymi sklonmi.
Čo sa týka úkonov, KKC učí, že vo Svätom písme sa kvalifikujú  ako ťažké hriechy. Tradícia ich vždy považovala za vnútorne nemorálne a protirečiace prirodzenému zákonu. Z toho plynie, že ich v nijakom prípade nemožno schvaľovať.
Pokiaľ ide o hlboko zakorenené homosexuálne sklony, s ktorými sa stretávame u istého počtu mužov a žien, i tie sú objektívne nezriadené a pre väčšinu z nich sú určitou skúškou. Tieto osoby treba prijímať s úctou a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a spájať ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť, s Pánovou obetou na kríži.8
Na základe uvedeného učenia a po dohode s Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí toto dikastérium považuje za potrebné jasne stanoviť, že Cirkev, hoci hlboko rešpektuje dotyčné osoby,9 nemôže pripustiť do seminára a na vysviacky tých, ktorí praktizujú homosexualitu, prejavujú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú tzv.  homosexuálnu kultúru.10
Spomínané osoby sa skutočne nachádzajú v situácii, ktorá im vážne bráni nadväzovať správne vzťahy s mužmi i so ženami. Nemožno prehliadať negatívne následky, ktoré môžu vyplynúť z vysvätenia osôb s hlboko zakorenenými homosexuálnymi sklonmi.
Ak však ide o homosexuálne sklony, ktoré boli iba prejavom prechodného problému, ako napríklad ešte neukončenej adolescencie, musia byť minimálne tri roky pred diakonskou vysviackou jednoznačne prekonané.

3. Rozpoznávanie spôsobilosti kandidátov zo strany Cirkvi
V kňazskom povolaní sú dva neoddeliteľné aspekty: bezplatný Boží dar a zodpovedná sloboda človeka. Povolanie je dar Božej milosti prijatý prostredníctvom Cirkvi, v Cirkvi a pre službu Cirkvi. Človek sa slobodne ponúka Bohu, odpovedajúc v láske na Božie volanie.11  Samotná túžba stať sa kňazom nie je dostačujúca a neexistuje právo prijať vysviacku. Je v kompetencii Cirkvi a na jej zodpovednosti, aby definovala predpoklady nevyhnutné na prijatie Kristom ustanovených sviatostí a posúdila spôsobilosť toho, kto chce vstúpiť do seminára,12 sprevádzala ho počas rokov formácie a pripustila ho na vysviacku, ak preukázal, že má požadované vlastnosti.13
Formácia budúceho kňaza musí v sebe spájať štyri hlavné, navzájom sa dopĺňajúce výchovné rozmery: ľudský, duchovný, intelektuálny a pastoračný.14  V tejto súvislosti treba zdôrazniť osobitný význam ľudskej formácie, ktorá je nevyhnutným základom celej výchovy.15  Na pripustenie kandidáta na diakonskú vysviacku si musí Cirkev medziiným overiť, či dosiahol citovú zrelosť kandidáta na kňazstvo.16
Za pripustenie kandidáta na vysviacku je osobne zodpovedný biskup17  alebo vyšší rehoľný predstavený. Tí musia dôjsť k morálne istému úsudku o kvalitách kandidáta po tom, čo ešte pred rozhodnutím vezmú do úvahy názory tých, ktorým zverili zodpovednosť za formáciu. V prípade vážnej pochybnosti v tomto smere nemôžu kandidáta pripustiť na vysviacku.18
Zisťovanie povolania a zrelosti kandidáta je takisto vážnou úlohou rektora a ďalších vychovávateľov v seminári. Pred každou vysviackou musí rektor vyjadriť svoj posudok o predpokladoch kandidáta požadovaných Cirkvou.19
Pri posudzovaní spôsobilosti na sviatosť kňazstva pripadá dôležitá úloha špirituálovi. I keď je viazaný mlčanlivosťou, predsa zastupuje Cirkev na internom fóre. Pri rozhovoroch s kandidátom musí pripomínať predovšetkým požiadavky Cirkvi ohľadne kňazskej čistoty a citovej zrelosti, ako aj pomáhať mu rozlíšiť, či má potrebné predpoklady.20  Zároveň má povinnosť posúdiť všetky osobnostné vlastnosti a uistiť sa, že kandidát nemá sexuálne poruchy nezlučiteľné s kňazstvom. Ak kandidát praktizuje homosexualitu alebo vykazuje hlboko zakorenené homosexuálne sklony, jeho špirituál, rovnako ako jeho spovedník, sú vo svedomí zaviazaní odradiť ho od krokov smerujúcich k prijatiu vysviacky.
Samozrejme platí, že na prvom mieste je zodpovedný za svoju formáciu sám kandidát.21 On sa musí s dôverou odovzdať na posúdenie Cirkvi, biskupovi, ktorý pripúšťa na vysviacku, rektorovi seminára, špirituálovi a ďalším vychovávateľom zo seminára, ktorým biskup alebo vyšší rehoľný predstavený zveril úlohu formovať budúcich kňazov. Bolo by veľmi nečestné, keby kandidát zatajoval svoju homosexualitu, aby bol, napriek všetkému, pripustený na vysviacku. Takýto nepravdivý postoj nezodpovedá duchu pravdy, oddanosti a ochoty, ktorý má charakterizovať osobnosť toho, kto sa cíti byť povolaný slúžiť Kristovi a jeho Cirkvi v kňazskej službe.

Záver
Kongregácia zdôrazňuje, že je nevyhnutné, aby biskupi, vyšší predstavení a všetci v tomto smere zodpovední pozorne posudzovali spôsobilosť kandidátov na vysviacku, a to od prijatia do seminára až po vysviacku. Toto rozpoznávanie sa musí robiť vo svetle takého chápania služobného kňazstva, aké zodpovedá učeniu Cirkvi.
Biskupi, biskupské konferencie a vyšší predstavení nech bdejú nad verným dodržiavaním týchto noriem pre dobro samotných kandidátov a preto, aby Cirkvi zaistili vhodných kňazov, pravých pastierov podľa Kristovho Srdca.

Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. túto inštrukciu 31. augusta 2005 schválil a nariadil jej zverejnenie.
V Ríme 4. novembra 2005, na spomienku sv. Karola Boromejského, patróna seminárov

Kardinál Zenon  Grocholewski,
prefekt

+ J. Michael Miller CSB,
titulárny arcibiskup vertarský,
sekretár


1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o kňazskej formácii Optatam totius (28. október 1965): AAS 58(1966), 713 - 727.
2 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis (6. január 1970; nové vydanie 19. marec 1985); L’insegnamento della filosofia nei Seminari (20. január 1972); Orientamenti educativi per la formazione al celibato sacerdotale (11. apríl 1974); Insegnamento del Diritto Canonico per gli aspiranti al sacerdozio (2. apríl 1975); La formazione teologica dei futuri sacerdoti (22. február 1976); Epistula circularis de formatione vocationum adultarum (14. júl 1976); Istruzione sulla formazione liturgica nei Seminari (3. jún 1979); Lettera circolare su alcuni aspetti piú urgenti della formazione spirituale nei Seminari (6. január 1980); Orientamenti educativi sull’amore umano – Lineamenti di educazione sessuale (1. november 1983); La Pastorale della mobilitŕ umana nella formazione dei futuri sacerdoti (25. január 1986); Orientamenti per la formazione dei futuri sacerdoti circa gli strumenti della comunicazione sociale (19. marec 1986); Lettera circolare riguardante gli studi sulle Chiese Orientali (6. január 1987); La Vergine Maria nella formazione intellettuale e spirituale (25. marec 1988); Orientamenti per lo studio e l'insegnamento della dottrina sociale della Chiesa nella formazione sacerdotale (30. december 1988); Istruzione sullo studio dei Padri della Chiesa nella formazione sacerdotale (10. novembra 1989); Direttive sulla preparazione degli educatori nei Seminari (4. november 1993); Direttive sulla formazione dei seminaristi circa i problemi relativi al matrimonio ed alla famiglia (19. marec 1995); Istruzione alle Conferenze Episcopali circa l'ammissione in Seminario dei candidati provenienti da altri Seminari o Famiglie religiose (9. október 1986 a 8. marec 1996); Il periodo propedeutico (1. máj 1998); obežníky ohľadne kánonických noriem týkajúcich sa iregularít a prekážok tak ad Ordines recipiendos, ako aj ad Ordines exercendos (27. júl 1992 a 2. február 1999).
3 JÁN PAVOL II.: apoštolská posynodálna exhortácia o formácii kňazov v dnešnom svete Pastores dabo vobis (25. marec 1992): AAS 84 (1992), 657 - 864.
4 Porov. CIC, kán. 1024, a CCEO, kán. 754; JÁN PAVOL II.: apoštolský list Ordinatio sacerdotalis o kňazskej vysviacke vyhradenej len mužom (22. máj 1994): AAS 86 (1994), 545 – 548.
5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét o službe a živote kňazov Presbyterorum ordinis (7. december 1965), 2: AAS 58 (1966), 991 – 993; Pastores dabo vobis (25. marec 1992), 16: AAS 84 (1992), 681 – 682.
Z hľadiska pripodobňovania sa Kristovi, ako ženíchovi Cirkvi sa v Pastores dabo vobis píše: „Kňaz svojím pripodobnením ku Kristovi ako hlave a pastierovi plní v spoločenstve úlohu ženícha... Preto je povolaný v duchovnom živote oživovať lásku ženícha Krista k neveste Cirkvi. Jeho život musí osvecovať a sprevádzať aj táto snúbenecká črta, ktorá od neho vyžaduje, aby sa stal svedkom Kristovej snúbeneckej lásky“ (22): AAS 84 (1992), 691 .
6 Porov. Presbyterorum ordinis, 14; Pastores dabo vobis, 23.
7 Porov. KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS: direktórium Dives Ecclesiae pre službu a život kňazov (31. marec 1994), 58.
8 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava 2002, 2357 – 2358, ako aj rôzne dokumenty KONGREGÁCIE PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Persona humana o niektorých otázkach sexuálnej etiky (29. december 1975); list Homosexualitatis problema všetkým biskupom Katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby (1. október 1986); Niekoľko úvah týkajúcich sa odpovede na právne návrhy ohľadne diskriminácie homosexuálnych osôb (23. júl 1992); Úvahy o  návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami (3. jún 2003).
O homosexuálnej náklonnosti sa v liste Homosexualis problema píše: „Osobitná náklonnosť homosexuálnej osoby, hoci nie je hriechom, predsa vytvára istú viac či menej silnú tendenciu k vnútorne zlému postoju z morálneho hľadiska. Z tohto dôvodu sa samotná náklonnosť musí považovať za objektívne nezriadenú“ (3).
9 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358; porov. aj CIC, kán. 208, a CCEO, kán. 11.
10 Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: A memorandum to Bishops seeking advice in matters concerning homosexuality and candidates for admission to Seminary (9. júl 1985); KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: list (16. máj 2002): Notitiae 38 (2002), 586.
11 Porov. Pastores dabo vobis, 35 – 36: AAS 84 (1992), 714 – 718.
12 Porov. CIC, kán. 241, § 1: „Do veľkého seminára má diecézny biskup prijímať iba tých, ktorých vzhľadom na ich ľudské a mravné, duchovné a intelektuálne vlohy, na ich telesné a duševné zdravie, ako aj na správny úmysel považuje za spôsobilých natrvalo sa venovať posvätným službám“, a CCEO, kán. 342, § 1.
13 Porov. Optatam totius, 6: AAS 58 (1966), 717. Porov. aj CIC, kán. 1029: „Do posvätného stavu majú byť prijatí len tí, ktorí podľa rozumného úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného a po zvážení všetkého majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú potrebné znalosti, dobrú povesť, neporušené mravy a vynikajú čnosťami a inými fyzickými a duševnými vlastnosťami primeranými posvätnému stavu, ktorý majú prijať“, a CCEO, kán. 758.
Nepripustiť na vysviacku toho, kto nemá požadované vlastnosti, nie je nespravodlivá diskriminácia; porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Niekoľko úvah týkajúcich sa odpovede na právne návrhy ohľadne diskriminácie homosexuálnych osôb.
14 Pastores dabo vobis, 43 – 59.
15 Porov. tamže, 43: „Kňaz, povolaný stať sa živým obrazom Ježiša Krista ako hlavy a pastiera Cirkvi, musí čo najlepšie odzrkadľovať ľudskú dokonalosť, čo žiarila z Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a čo tak mimoriadne účinne svieti z jeho postoja k ľuďom.“
16 Porov. tamže, 44 a 50. Porov. tiež: KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: obežník Entre las más delicadas a los Exc.mos y Rev.mos Señores Obispos diocesanos y demás Ordinarios canónicamente facultados para llamar a las Sagradas Ordenes, sobre Los escrutinios acerca de la idoneidad de los candidatos (10. november 1997): Notitiae 33 (1997), 495 – 506, najmä príloha V.
17 Porov. KONGREGÁCIA PRE BISKUPOV: direktórium pre pastiersku službu biskupov Apostolorum successores (22. február 2004), 88.
18 Porov. CIC, kán. 1052, § 3: „Ak biskup... z istých dôvodov pochybuje o tom, či kandidát je súci na prijatie posvätného stavu, nesmie ho vysvätiť.“ Porov. tiež CCEO, kán. 770.
19 Porov. CIC, kán. 1051: „Pri skrutíniu o vlastnostiach vyžadovaných u ordinanda... má sa zadovážiť svedectvo rektora seminára alebo domu formácie o vlastnostiach, ktoré sa vyžadujú na prijatie posväteného stavu, čiže o správnej náuke, pravej zbožnosti, dobrých mravoch kandidáta a o jeho schopnosti vykonávať ministérium; taktiež po riadne vykonanom vyšetrení, svedectvo o stave jeho fyzického a duševného zdravia.“
20 Porov. Pastores dabo vobis, 50 a 66. Porov. tiež Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, 48.
21 Porov. Pastores dabo vobis, 69.