Kongregácia pre náuku viery

Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení

 


Úvod

1. Kongregácia pre náuku viery sa zaoberá látkou, ktorá súvisí s podporou a ochranou vierouky a morálky, a okrem toho je zodpovedná za preskúmanie ďalších problémov spadajúcich do tejto oblasti, ako sú prípady pseudomysticizmu, predpokladaných zjavení, videní a posolstiev nadprirodzeného pôvodu. Na plnenie tejto druhej, chúlostivej úlohy, ktorá bola zverená tejto kongregácii už pred temer tridsiatimi rokmi, boli vyhotovené Normae de modo procedendi in diudicandis praesumptis apparitionibus ac revelationibus. Dokument, na ktorom sa uzniesli členovia tejto kongregácie na plenárnom zasadaní, bol Božím služobníkom pápežom Pavlom VI. schválený 24. februára 1978. Následne boli tieto normy poslané na vedomie biskupom bez toho, aby boli oficiálne zverejnené, vzhľadom na fakt, že sa týkajú pastierov Cirkvi osobne.

2. Ako je známe, v priebehu času bol dokument zverejnený vo viacerých jazykoch v niekoľkých publikáciách súvisiacich s touto témou, no bez predošlého schválenia touto kongregáciou. Teraz si treba priznať, že hlavné body tohto dôležitého normatívneho opatrenia sú verejne dostupné. Preto sa Kongregácia pre náuku viery rozhodla, že je vhodné tieto normy zverejniť a zabezpečiť ich preklad do hlavných svetových jazykov.

3. Aktuálnosť problematiky týkajúcej sa skúseností spojených s nadprirodzenými fenoménmi v živote a poslaní Cirkvi, nedávno zdôraznili vo svojej pastoračnej starostlivosti aj biskupi zídení na 12. riadnom zhromaždení Biskupskej synody o Božom slove v októbri 2008. Tieto ich starostlivé postrehy zhrnul v dôležitej pasáži apoštolskej posynodálnej exhortácie Verbum Domini Svätý Otec Benedikt XVI. a začlenil ich do globálneho horizontu poriadku spásy. Zdá sa, že je vhodné pripomenúť pápežovo učenie, ktoré treba prijať ako výzvu, aby sa nadprirodzeným fenoménom, o ktorých hovorí aj táto exhortácia, venovala náležitá pozornosť:
„Týmto všetkým Cirkev vyjadruje vedomie, že s Ježišom Kristom stojí pred definitívnym Božím Slovom; on je ,Prvý a Posledný‘ (Zjv 1, 17). On dal celému stvoreniu a dejinám definitívny význam, a preto sme povolaní žiť čas, obývať Božie stvorenie v rámci tohto eschatologického rytmu Slova: ,Kresťanský poriadok spásy (oeconomia Christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (porov. 1 Tim 6, 14 a Tít 2, 13)‘ (Dei verbum, 4). Pretože, ako pripomínali otcovia počas synody, ,špecifickosť kresťanstva sa prejavuje v udalosti Ježiša Krista, vrchole Zjavenia a naplnení Božích prisľúbení, v prostredníkovi stretnutia medzi človekom a Bohom. On, ktorý nám »zjavil Boha« (porov. Jn 1, 18), je jediným a definitívnym Slovom, daným ľudstvu‘ (Propositio 4). Obdivuhodným spôsobom vyjadril túto pravdu svätý Ján z Kríža: ,Keď nám Boh dal svojho Syna, ktorý je jeho Slovom, a on nemá iné, povedal nám v tomto jedinom Slove raz navždy všetko a už nemá, čo by povedal, (...) pretože to, čo kedysi hovoril postupne prorokom, povedal všetko vo svojom Synovi, keď nám dal toto všetko, ktorým je jeho Syn. Preto kto by sa dnes chcel pýtať Boha alebo si želal nejaké videnia alebo zjavenia, nielen že by konal nerozumne, ale urážal by Boha, pretože by neupieral oči úplne na Krista a hľadal by niečo iné alebo zbytočné novoty‘ (Výstup na horu Karmel, II, 22).“
Majúc toto na pamäti, Svätý Otec Benedikt XVI. ďalej zdôraznil:
„V dôsledku toho synoda odporúčala veriacim ,dobre rozlišovať Božie slovo od osobných zjavení‘ (Propositio, 47), ktorých ,úlohou nie je »zlepšovať« či »dopĺňať« Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období‘ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 67). Hodnota súkromných zjavení je podstatne odlišná od jediného verejného Zjavenia: toto si vyžaduje našu vieru; v ňom prostredníctvom ľudských slov a živého spoločenstva Cirkvi hovorí ku nám sám Boh. Kritériom pravdivosti súkromného zjavenia je jeho zameranie na Krista. Keď nás od neho vzďaľuje, istotne nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vedie v rámci evanjelia, a nie mimo neho. Súkromné zjavenie napomáha túto vieru a jeho vierohodnosť sa prejavuje práve tým, že odkazuje na jediné verejné zjavenie. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia je teda podstatným ukazovateľom toho, že dotyčné posolstvo neobsahuje nič, čo by protirečilo viere a dobrým mravom; je dovolené zverejniť ho a veriaci ho môžu rozvážne prijať. Súkromné zjavenie môže vniesť nové akcenty, vyzdvihnúť nové formy zbožnosti alebo prehĺbiť staré. Môže mať určitú prorockú povahu (porov. 1 Sol 5, 19 – 21) a môže byť účinnou pomocou na porozumenie evanjelia a lepší život podľa neho, a preto by sa nemalo prehliadať. V každom prípade má napomáhať život viery, nádeje a lásky, ktoré sú pre všetkých trvalou cestou spásy (porov. Kongregácia pre náuku viery, Posolstvo z Fatimy, 26. júna 2000: Ench. Vat. 19, n. 974 – 1021)“. (1)

4. Táto kongregácia úprimne dúfa, že oficiálne zverejnenie Noriem ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení pomôže pri rozlišovaní predpokladaných videní a zjavení, posolstiev a správ, alebo všeobecne mimoriadnych javov či javov predpokladane nadprirodzeného pôvodu. Zároveň si želáme, aby bol text užitočný aj pre teológov a odborníkov v tejto oblasti živej skúsenosti Cirkvi, ktorá má i dnes svoj význam a vyžaduje si čoraz hlbšiu reflexiu.

Kardinál William Levada,
          prefekt

 Mesto Vatikán 14. decembra 2011, na liturgickú spomienku sv. Jána z Kríža.
 

1. Apoštolská posynodálna exhortácia o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi Verbum Domini, 30. septembra 2010. Trnava : SSV, 2011, 14, s. 26–27. Ohľadom toho pozri aj časti Katechizmu Katolíckej cirkvi venované tejto téme (porov. 66–67).
 

Posvätná kongregácia pre náuku viery
 Normy ohľadne postupu pri posudzovaní predpokladaných videní a zjavení
 Predbežné poznámky o vzniku a charaktere noriem


Členovia tejto posvätnej kongregácie na jej výročnom plenárnom zasadaní v novembri 1974 skúmali problémy týkajúce sa predpokladaných videní a s nimi často spojených zjavení. Dospeli k nasledujúcim záverom:
1. Vďaka spoločenským komunikačným prostriedkom („masmédiám“) sa dnes správy o takýchto videniach šíria medzi veriacimi rýchlejšie ako kedysi. Dnešné možnosti pohybu a cestovania navyše podporujú a znásobujú púte. Preto sa od cirkevnej autority požaduje, aby sa k týmto veciam neodkladne vyjadrila.
2. Na druhej strane súčasná mentalita a potreba kritického vedeckého skúmania sťažuje, ak nie takmer znemožňuje, vydať náležite rýchlo také posudky, ktoré v minulosti skúmanie danej veci uzatvárali („constat de supernaturalitate, non constat de supernaturalitate“), a tak poskytovali ordinárom možnosť povoliť alebo zakázať verejný kult či iné formy uctievania medzi veriacimi.
Z uvedených dôvodov a kvôli tomu, aby sa takéto uctievanie zo strany veriacich vyvolané uvedenými udalosťami mohlo prejaviť v plnej zhode s Cirkvou a priniesť ovocie, na základe ktorého môže v budúcnosti samotná Cirkev rozlíšiť pravú povahu týchto fenoménov, sa členovia tejto kongregácie rozhodli, že budú ohľadom tejto látky využívať nasledujúci postup.
Akonáhle bude cirkevná autorita upovedomená o predpokladaných videniach alebo zjaveniach, bude jej úlohou:
a) v prvom rade posúdiť tento fakt pomocou pozitívnych a negatívnych kritérií (viď. I)
b) ak toto posúdenie smeruje k priaznivému záveru, má následne povoliť určité prejavy verejného kultu alebo uctievania, no zároveň ich naďalej veľmi obozretne sledovať (tomu zodpovedá formula „pro nunc nihil obstare“);
c) vo svetle skúseností získaných časom a so zvláštnym ohľadom na duchovné plody, ktoré vzídu z novej úcty, má nakoniec vyriecť stanovisko ohľadne pravdivosti (de veritate) a nadprirodzenosti (de supernaturalitate), ak si to prípad vyžaduje.

I. Kritériá na posúdenie – aspoň s určitou pravdepodobnosťou – charakteru predpokladaných videní  a zjavení
A) Pozitívne kritériá:
a) Morálna istota alebo aspoň veľká pravdepodobnosť existencie faktu, ak sa to nadobudne na základe vážneho skúmania.
b) Osobitné okolnosti týkajúce sa existencie a povahy tohto faktu, ako sú:
1. osobné kvality subjektu alebo subjektov (zvlášť psychická rovnováha, čestný a mravný spôsob života, úprimnosť a stála poslušnosť voči cirkevnej autorite, schopnosť vrátiť sa k bežnému životu viery, atď.);
2. vo vzťahu k zjaveniu ide o pravosť teologickej a duchovnej náuky, ktorá neobsahuje omyly;
3. zdravá nábožnosť, hojnosť a trvácnosť duchovných plodov (ide napr. o ducha modlitby, obrátenia, svedectvá lásky k blížnemu, atď.).
B) Negatívne kritériá:
a) Zjavný omyl pokiaľ ide o skúmaný fakt.
b) Mylné náuky, ktoré sa pripisujú samému Bohu, najsvätejšej Panne Márii alebo niektorému svätcovi pri ich zjavení, pričom sa, prirodzene, musí zohľadniť to, že daná osoba – hoci aj nevedome – mohla k hodnovernému nadprirodzenému zjaveniu pridať čisto ľudské prvky alebo dokonca nejaké omyly prirodzeného poriadku (porov. sv. Ignác, Duchovné cvičenia, č. 336).
c) V súvislosti s touto udalosťou spojená očividná snaha niečo získať.
d) Vážne nemorálne úkony, ktoré v danom čase alebo pri príležitosti tohto faktu spáchala buď dotyčná osoba alebo jej stúpenci.
e) Psychické ochorenia alebo psychopatické tendencie danej osoby, ktoré mali istotne vplyv na dianie predkladané ako nadpirorodzené, alebo psychózy, davové hystérie či iné podobné fenomény.
Treba upozorniť na to, že tieto pozitívne a negatívne kritériá majú indikačný a nie taxatívny charakter, a musia sa použiť kumulatívne, resp. v určitej vzájomnej konvergencii.

II. O spôsobe zasahovania príslušnej cirkevnej autority
1. Ak v súvislosti s predpokladanou nadprirodzenou udalosťou vznikne medzi veriacimi takmer spontánne kult alebo iná forma náboženského uctievania, má príslušná cirkevná autorita vážnu povinnosť v tejto veci sa neodkladne informovať a starostlivo ju preskúmať.
2. Na legitímnu žiadosť veriacich (ktorí sú v spoločenstve s duchovnými pastiermi a nie sú vedení sektárskym duchom) môže kompetentná cirkevná autorita zasiahnuť a môže schváliť a podporiť určité formy kultu alebo úcty, pokiaľ tomu po aplikácii vyššie uvedených kritérií nič nebráni. Zároveň však treba dbať o to, aby veriaci nepovažovali tento spôsob konania za potvrdenie nadprirodzeného charakteru tejto udalosti Cirkvou (porov. Predbežné poznámky, c).
3. Príslušná cirkevná autorita môže v súlade so svojou učiteľskou a pastierskou úlohou zasiahnuť z vlastného popudu (motu proprio), za vážnych okolností to dokonca musí urobiť, aby sa korigovali napríklad zlozvyky pri uskutočňovaní kultu alebo náboženskom uctievaní, alebo aby sa im zabránilo, a tiež aby sa odsúdili bludné učenia a zamedzilo nebezpečenstvo nepravého či nemiestneho mysticizmu, atď.
4. V neistých prípadoch, ktoré nijako neohrozujú dobro Cirkvi, sa musí kompetentná cirkevná autorita zdržať akéhokoľvek úsudku či priameho zásahu (lebo sa môže stať aj to, že udalosť predpokladaného nadprirodzeného charakteru po čase upadne do zabudnutia), nesmie však poľaviť v ostražitosti, aby mohla v prípade potreby promptne a rozvážne zakročiť.

III. Autority kompetentné zasiahnuť
1. V prvom rade miestnemu ordinárovi prislúcha úloha bdieť a zasiahnuť v tejto veci.
2. Miestna alebo národná biskupská konferencia môže zasiahnuť:
a) ak miestny ordinár vykonal, čo mu prislúcha, a obrátil sa na ňu, aby mu pomohla v danej veci rozhodnúť s väčšou istotou;
b) ak tento fakt už dosiahol národnú alebo regionálnu úroveň, pravdaže, vždy na základe predošlého súhlasu miestneho ordinára.
3. Apoštolská stolica môže zasiahnuť či už na požiadanie samotného ordinára, alebo kvalifikovanej skupiny veriacich, ale aj priamo, na základe univerzálnej jurisdikcie Svätého Otca (viď. IV).

IV. Intervencia Posvätnej kongregácie pre náuku viery
1. a) Intervenciu posvätnej kongregácie si môže vyžiadať tak ordinár, ktorý vykonal, čo mu prislúcha, ako aj kvalifikovaná skupina veriacich. V druhom prípade treba dbať na to, aby adresovanie žiadosti posvätnej kongregácii nebolo motivované pochybnými dôvodmi (ako napríklad snahou primäť ordinára k zmene jeho vlastných legitímnych rozhodnutí alebo potvrdiť nejakú sektársku skupinu, atď.).
b) Je úlohou posvätnej kongregácie, aby v zložitejších prípadoch, osobitne ak ide o vec, ktorá zasahuje istú väčšiu časť Cirkvi, zasiahla z vlastnej pohnútky, no vždy až po vypočutí ordinára, a ak si to vyžaduje situácia, aj biskupskej konferencie.
2. Posvätnej kongregácii prináleží preveriť a schváliť spôsob postupu ordinára, alebo ak to považuje za možné a vhodné, má začať či už samotná kongregácia alebo prostredníctvom osobitnej komisie nové skúmanie, nezávislé od skúmania vykonaného ordinárom.
Táto posvätná kongregácia sa uzniesla na svojom plenárnom zasadaní na predložených normách a pápež Pavol VI. ich schválil dňa 24. februára 1978.

Rím, v sídle Posvätnej kongregácie pre náuku viery, dňa 25. februára 1978.

Kardinál Franjo Šeper, 
prefekt

+ Jérôme Hamer OP,
 sekretár