POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU


OBEŹNÍK O NIEKTORÝCH NALIEHAVEJŠÍCH ASPEKTOCH
DUCHOVNEJ FORMÁCIE V SEMINÁROCH

 


Rím 1980



Najdôstojnejším miestnym ordinárom


Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, presnejšie rôzne ratiá, ktoré vypracovali národné biskupské konferencie, určili duchovnej formácii v seminároch miesto, ktoré jej prináleží – teda prvé miesto. No v súčasnosti mnohé pozitívne skutočnosti naznačujú, že treba účelne a užitočne prehĺbiť reflexiu v tejto oblasti a tiež že duše sú pripravené prijať takéto prehĺbenie, od ktorého môžeme očakávať, že s Božou milosťou prinesie hojné ovocie.
Tento obežník má po zdôraznení skutočností, ktoré nás k nemu viedli, za cieľ – bez toho, aby si nárokoval stať sa  kompletnou a systematickou štúdiou – sústrediť pozornosť seminárov zvlášť na niektoré body, na ktoré sa zdá potrebné klásť v súčasnosti dôraz. V závere budeme odporúčať iniciatívu, ktorá by mohla mať pre budúcnosť kňazstva v Cirkvi veľký význam.

I. ÚVOD

Prozreteľnostné znamenia

Skutočnosť, ktorú by sme chceli v prvom rade zdôrazniť, keďže najviac zapôsobila na toto posvätné dikastérium, je naozaj mimoriadna kvalita „operatívnych plánov pre duchovné povolania“, o ktorých prípravu sme si dovolili požiadať najdôstojnejších biskupov a ktoré nám prichádzajú v nečakane krátkom časovom období. Vzhľadom na svoju duchovnú inšpiráciu tieto plány poukazujú na atmosféru odvážnej viery, ktorá vytvára, ako sa zdá, priaznivý čas na  iniciatívy, ktoré bezpochyby prinesú svoje ovocie. Ak by diecézne projekty boli iba alebo najmä svedectvom dokonalej techniky, neboli by dôvodom na tento obežník. Avšak priestor na modlitbu, ktorý je v každom z nich prítomný na prvom mieste ako hlavná podmienka a ako duša každej iniciatívy, zjavne poukazuje na prítomnosť milosti: prežívame jednu z „hodín milosti“, v ktorých je možné vyžadovať veľkodušné záväzky.

Nový nárast povolaní

Na druhej strane však nestojíme iba pred projektmi a nádejami. Značný vzostup krivky povolaní vo svete potvrdzuje prítomnosť pôsobenia Božej prozreteľnosti, ktorá prináša svoje ovocie. Nepochybne je však ešte v mnohých diecézach a národoch – hoci sú v menšine – tento nárast povolaní stále pomalý a naďalej dokonca vyvoláva obavy.
Príznačné však je, že tam, kde sa prejavilo zlepšenie, najmä ak bolo skôr nečakané a nie príliš dôrazné, poskytli biskupi nasledujúce oficiálne vysvetlenie: inverzia tendencie je spôsobená v prevažnej miere duchovnou obnovou seminárov. Úsilie o obnovu realizované rozličnými spôsobmi obsahuje spoločné prvky, ktoré si treba všimnúť, aby daná skúsenosť poslúžila pri hľadaní ďalších ciest pozitívneho vývoja.

Pozvanie na modlitbu

Nemožno prehliadať ani ďalšiu skutočnosť. Dnes sa všetci zhodujú v tom, že temer všade – v rámci Cirkvi i mimo nej – rozpoznávajú opravdivé pozvanie na modlitbu. „Centrá“, kde ľudia hľadajú uvedenie do modlitby, kde sa stretávajú s týmto cieľom a kde si myslia, že nájdu „učiteľa modlitby“, nemožno spočítať. Na dosiahnutie tohto cieľa treba prejsť dlhú cestu, pričom však temer iste hrozí nebezpečenstvo poblúdenia a sklamania. Stačí, ak niekto niekde navrhne určitú metódu, a hneď sa nájdu nasledovníci, ktorí sú ochotní ju vyskúšať. No všeobecné, hlboké pozvanie trvá aj napriek rozličným duchovným dispozíciám, napriek omylom a neúspechom. A mnohými spôsobmi sa už dôstojne na toto pozvanie odpovedalo. Dokážeme si však dostatočne uvedomiť šírku tejto potreby a mimoriadnu príležitosť, ktorá sa takto ponúka Cirkvi pre rast vo viere? Bude to možné iba vtedy, keď nájdeme v kňazoch opravdivých „učiteľov modlitby“, pevných v tradícii, majúcich osobnú hlbokú a vrúcnu skúsenosť, ktorí sú schopní byť múdrymi a rozvážnymi „vodcami duší“, nasledujúc veľké vzory i konkrétne výzvy našich čias. Nejde tu však o posudzovanie hnutí, ktoré majú často nejasný pôvod, ale o formáciu kňazov, aby boli schopní účinne odpovedať na pozvanie, ktoré Boh adresuje svojim povolaným, aby sa mohli stať učiteľmi modlitby.

Duchovné znovuzrodenie v Cirkvi

Vari môžeme v konečnom dôsledku považovať všeobecný kontext života Cirkvi za nepodstatný? Nebolo by adekvátnejšie pripomenúť skôr to, že Cirkev prežíva celý rad prekvapujúcich udalostí, ktorých duchovná sila zmiatla tradičných vodcov verejnej mienky, a jednoznačnosť zásahu vyššej sily, než sú čisto ľudské faktory, ich odzbrojila? Kto by sa v dojatí a v hĺbke duše nebol zastavil nad neočakávanou veľkosťou pohrebu Pavla VI., ktorého svedkom sa vďaka prostriedkom spoločenskej komunikácie stal celý svet? V kom by aspoň trochu nebolo skrslo podozrenie, že sa v konkláve, ktoré nasledovalo a ktoré bolo prekvapivo rýchle a jednomyseľné vo zvolení pápeža, ktorý „prišiel zďaleka“ a ktorého jednoduchosť a pevná viera si získali hneď od začiatku srdcia veriacich, neudialo niečo viac než len „bežná udalosť“?  Môžeme sa domnievať, že po pokoncilových búrkach bude prítomnosť takéhoto vodcu vhodnou príležitosťou na formovanie kňazov rovnako silnej viery, akú má on, čerpajúcej z prameňov modlitby tak ako on.

Mladé generácie

Vhodné je si všimnúť, do akej miery sa mladé generácie ich vlastným spôsobom podieľajú na vyššie uvedenej súčasnej situácii. Mladí čakajú Krista; očakávajú, že sa im ukáže; že im pomôže milovať ho. Sú ochotní prijať kňazov, ktorí sú toho schopní. Mnohí by sa veľkodušne podujali na túto službu, ale naše semináre musia zodpovedať ich očakávaniam: v súčasnej dobe rozhoduje o budúcnosti Cirkvi najmä duchovná formácia budúcich kňazov.
V duši dnešného mladého človeka sa duchovná potreba prirodzene a obvykle prejavuje ako nepokojné hľadanie zmyslu života, ktorý mu neponúka okolitý svet. Svet ho takto necháva čeliť životu bez čohokoľvek, čo by mu dalo zmysel. My na základe viery vieme, že týmto zmyslom života je Kristus a nikto iný. Mladý človek, ktorý túži stať sa kňazom, to začína chápať. Vie, že iní to tušia a Kristovo meno vyslovujú s väčšou či menšou bázňou. Tento mladík by im chcel umožniť poznať ho v jeho plnej pravde a očakáva, že ho v seminári naučia ako zvládnuť túto službu.

Kristus – ideál seminaristu

Nijaké iné prostredie nie je citlivejšie na duchovné prázdno, ktoré treba zaplniť, ako mládežnícke. No tiež je pravda, že viac ako kdekoľvek sa tu treba obávať beznádejných riešení: príťažlivosť klamlivých ideológií, prehnané očakávania od prežívania životunebezpečných skúseností, ako sú drogy, odmietanie akejkoľvek morálnej, rodinnej a spoločenskej normy; a nakoniec aj samotné odmietanie života ako takého. Ten, kto bude viesť túto generáciu k Ježišovi Kristovi, ktorý je jedinou skutočnou odpoveďou, sám musí prejsť dôkladnou prípravou a musí nájsť v Kristovi nielen svetlo, ale aj silu: opravdivý zmysel života a pravý nasledovaniahodný vzor ľudskosti, a tiež Spasiteľa, s ktorým môže komunikovať a ktorému je potrebné „pomáhať“, ako to dôverne vyjadrila sv. Terézia z Avily.
Na základe tohto sa definuje hlavná úloha seminára spočívajúca v schopnosti predstavených formovať budúcich kňazov pre novú generáciu.
Je to Kristus, na ktorého milosť pritiahla pohľad mladíka, túžiaceho po kňazstve. S veľkodušným zápalom mu už daroval svoje srdce, hoci si ešte neuvedomuje požiadavky formácie, ale už inštinktívne prijíma všetky s tým spojené obety. Budúci kňaz už vie, že bude musieť všetko obetovať, a v hĺbke svojho srdca už dal všetko.
Kristus. Prostriedky, ktoré sa využívajú v živote seminára, nemajú iný cieľ, ako umožniť tejto počiatočnej milosti plne sa rozvinúť v takej miere, ako je každému  dané. Bude potrebné, aby sa srdce budúceho kňaza oslobodilo od všetkého, čo vo svojej prirodzenosti môže predstavovať prekážku pre rast lásky ku Kristovi. Bude nevyhnutné, aby sa využili všetky zdroje jeho bytia a stali sa tak vhodnými nástrojmi na dosiahnutie tohto cieľa. Kristus čoraz viac spoznávaný, vyhľadávaný, milovaný, a to cez štúdiá, osobné obety, víťazstvá nad sebou samým, či v pomalom nadobúdaní čností spravodlivosti, sily, zdržanlivosti, rozvážnosti. Kristus kontemplovaný s veľkou trpezlivosťou a vrúcnou vytrvalosťou, aby sa postupne – podľa obdivuhodného úryvku z listu sv. Pavla (porov. 2 Kor 3, 18) – jeho tvár odrážala v tvári veriaceho. Kristus, neprestajne sa obetujúci Otcovi pre spásu sveta, v tajomstve, ktorého vysluhovateľom bude v prvom rade kňaz. Kristus, o ktorom nemožno nehovoriť, ktorého kráľovstvo sa v sile Ducha Svätého a pre slávu Otca stalo trvalým záväzkom a jediným zmyslom existencie.

II. USMERNENIA

Štyri riadiace línie

Považovali sme za vhodné poukázať na štyri najnaliehavejšie riadiace línie práce na duchovnej formácii budúcich kňazov.
Formovať kňazov, ktorí by prijali a hlboko milovali Božie Slovo, pretože toto Slovo je sám Kristus a s týmto cieľom  je potrebné v nich pestovať najmä zmysel pre pravé vnútorné ticho. Nadobudnúť tento zmysel nie je jednoduché. „Nájsť Krista“, ako hovorí sv. Ignác z Loyoly, nie je možné bez dlhého, trpezlivého a náležite usmerneného úsilia. Je to cesta ctenej, milovanej a vyhľadávanej modlitby, uskutočňovanej napriek všetkým námahám a všetkým prekážkam. Je potrebné, aby sa budúci kňaz na základe tejto autentickej skúsenosti mohol stať „učiteľom modlitby“ pre tých, ktorí sa na neho obrátia, alebo pre tých, ktorých bude on vyhľadávať, ako i pre všetkých tých, ktorých v dnešných časoch mnohí falošní proroci uvedú do nebezpečenstva poblúdenia.
Formácia kňazov, ktorí rozpoznajú vo veľkonočnom tajomstve, ktoré budú vysluhovať, najdokonalejšie vyjadrenie tohto Božieho Slova, si vyžaduje ich vovádzanie do spoločenstva na tajomstve Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Vtedy je Kristus skutočne „Spasiteľom“. Ak obraz Krista nie je obrazom „Ukrižovaného“, nejde o jeho podobu. Svätý Pavol na to zvlášť upozorňuje (porov. 1 Kor 1, 23; 2, 2). Kňaz tým, že uskutočňuje eucharistické tajomstvo, sprítomňuje Kristovu obetu a zhromažďuje okolo seba veriaci ľud, ktorý sa zúčastňuje na tejto obete. Bez váhania a  zveličovania teda možno konštatovať, že vitalita seminára sa hodnotí na základe jeho schopnosti sprostredkovať budúcemu kňazovi pochopenie tohto tajomstva a význam neodmysliteľnej kňazskej zodpovednosti za umožnenie veriacim hodne sa na tomto tajomstve zúčastňovať.
Formovať kňazov, ktorí by sa nebáli pripustiť skutočnosť, že pravé spoločenstvo s Kristom prináša odriekanie a obzvlášť úprimnú poslušnosť podľa Kristovho príkladu. Bude preto potrebné, aby seminár dal zmysel pokániu. Pokánie ako sviatosť, ale predovšetkým pokánie nevyhnutné pre toho, kto chce opravdivo žiť v Kristovi: nezúčastňovať sa len povrchne na jeho tajomstvách; neodmietať svoj podiel na jeho utrpení; niesť svoj kríž za ním; získať čnosti, ktoré vytvárajú štruktúru kresťanskej duše a umožňujú jej zvíťaziť, „nepoddať sa“ nepriateľom v boji, ktorý sv. Pavol pripodobňuje k súpereniu na štadióne (porov. 1 Kor 9, 24).  Seminár, ktorý by ponechal budúceho kňaza v nevedomosti o tom, aké zápasy ho čakajú, a tiež o tom, že vernosť a napokon aj vernosť veriacich je nemožná bez odriekania, by sa dopúšťal závažného pochybenia vzhľadom na svoje poslanie.
Nakoniec treba vytvoriť zo seminára školu synovskej lásky k tej, ktorá je „Ježišovou matkou“ a ktorú nám Ježiš pod krížom dal za Matku. To však neznamená, že k duchovnej formácii v seminári je nutné pridať dobre známu sentimentálnu zbožnosť. Záľuba v modlitbe k Márii, dôvera v jej príhovor a pevné návyky v tomto smere sú však podstatnou súčasťou programu v seminári.
Každému z týchto bodov sa budeme venovať v nasledujúcich úvahách.


KRISTUS, BOŹIE SLOVO

Vnútorné ticho
Je potrebné, aby bol kandidát na kňazstvo schopný počúvať a pochopiť Písmo, Božie slovo.
Nie je tu nutné zdôrazňovať tak pre kresťanov, ako aj nekresťanov naliehavú potrebu vnútorného ticha: stačí si spomenúť na vytvárajúce sa skupiny, vznikajúce „centrá“, na často chaotické vyhľadávanie kontaktov s ľuďmi, ktorí sú považovaní za nositeľov nejakého  „tajomstva“, alebo na záujem o rôzne formulky viac alebo menej inšpirované Áziou.
Nebudeme sa venovať podrobnému opisu týchto spôsobov hľadania ticha, ani ich nebudeme hodnotiť. Obmedzíme sa iba na konštatovanie danej potreby, aby sme z toho mohli vyvodiť dôsledky pre našich budúcich kňazov. Źiaduce je, aby mali skúsenosť s vnútorným tichom, pochopili jeho pravý zmysel a boli schopní odovzdávať ju ďalej. Je veľmi dôležité, aby kňazi mali správnu predstavu o tomto tichu: musia vedieť, v čom spočíva. Určite ho nikto nebude pokladať len za vonkajšie ticho, od ktorého však je, ako o tom budeme hovoriť ďalej, v určitej miere neodlučiteľné. Ide tu však o vážnejšie nedorozumenia. Nachádzame ich okolo nás: mnohí sú im vystavení, keď sa utiekajú k ázijským alebo k iným mystikám. Kresťanská mystika nesmeruje k ničomu inému ako k stretnutiu s Kristom, k nadobudnutiu vnútornej blízkosti s ním a ku skutočnému a trvalému dialógu s ním. Pravé vnútorné ticho, o ktorom tak pekne hovorí sv. Ján z Kríža, má v Kristovi svoj začiatok a  koniec. Je ovocím živej viery a lásky. Je dôverou a závislosťou od Boha a samo osebe je „poznačené citom a mimoriadnosťou“ (sv. Ľudovít M. Grignion z Montfortu). Ide o hlboký postoj duše, ktorá očakáva všetko od Boha a ktorá sa naplno obracia k Bohu. Nie je však podstatným spôsobom spätý s určitým postojom tela, a tým menej s vnútornými a zmyslovými prejavmi Ducha Svätého. To musí budúci kňaz objaviť a prijať pod vedením skúsených duchovných učiteľov a v škole oficiálnej modlitby Cirkvi.

Umenie modlitby
Na nadobudnutie vnútorného ticha je nevyhnutné použiť isté prostriedky. Ide o pomalú a náročnú výchovu, ktorá oslobodzuje človeka od vnútorných i svetských impulzov. Bez toho, že by sme chceli povrchne hodnotiť tu a tam navrhované metódy, treba povedať, že v našej formácii nemôžeme dôverovať „rýchlym prostriedkom“, ktoré sľubujú príliš veľa a prirýchlo. Odbočujú totiž od cieľa a vytvárajú falošné potreby s ilúziou takmer automatických, no klamlivých výsledkov: určité ľudské teplo sa zamieňa za duchovnú spokojnosť, násilie vykonávané na tele vedie k vyprázdneniu duše, ponúka sa vábivá hudba... Škola viery je namáhavá a v tom je jej autentickosť. Pravými prostriedkami sú: stretnutia s hodnovernými učiteľmi, trpezlivo pestovaná modlitba a predovšetkým naplno a hlboko prežívaná oficiálna modlitba Cirkvi. Potrebná je prítomnosť a rady duchovného vodcu, čo bude špecifická úloha budúceho kňaza. Okrem toho nie je vhodné oddeľovať tento skutočne podstatný aspekt života viery od ostatných aspektov formácie, ktorá prijíma zákon živej viery činnej v láske.

Duchovní učitelia

Vďaka Bohu v Cirkvi nikdy nechýbali „duchovní učitelia“. Ich uznávaná osobná svätosť a udivujúca plodnosť ich skutkov je pre nás výzvou i povzbudením. Oni sú „svätcami“, ktorí formovali generácie svätých. Všetci si na nich spomíname, no koľkí budúci kňazi sa s nimi stretli pred odchodom zo seminára? Koľkí mohli z kontaktu s nimi nadobudnúť autentický zmysel pre duchovnú atmosféru, zaľúbenie v Bohu a zmysel pre vnútorné ticho, ktoré nie je klamné a ktoré vzbudzuje citlivosť na „falošné tóny“? V tomto smere musí mať každý seminár svoj program a musí zabezpečiť, aby si chovanci zvykli čítať veľkých duchovných autorov a obľúbili si týchto skutočných „klasikov“. Tieto čítania nie sú určite jedinou formou, naďalej však sú nenahraditeľné a treba si ich vážiť.

Učiť modliť sa

Z povedaného vyplýva, že je nutné učiť modliť sa: prijímať namáhavé začiatky a sklamania v modlitbe, bez obáv určiť isté pravidlá, pokorne si osvojiť určitú metódu a sledovať jej realizovanie v praxi. Ak sa v určitej situácii nepovažuje modlitba v spoločenstve za realizovateľnú a  prospešnejšiu, nevyhnutné je aspoň prísne určiť čas na osobnú modlitbu a uistiť sa, či sa verne dodržiava. Treba sa vyhýbať abstraktným prípravám, uprednostňovať predovšetkým evanjelium a neúnavne poukazovať na cieľ, ktorým je: „hľadať Krista“; „všetko očakávať len od neho“; nepovažovať peknú myšlienku za dobrý výsledok; „učiť sa to, čo je známe“; „prehlbovať sa, nie obohacovať“... To všetko sa prejavuje v rôznych smeroch: od jednoduchého počúvania po otázku; od tichej adorácie k chvále... Na všetky tieto aspekty musí vodca sústavne zverenca upozorňovať, aby nezblúdil a správne zhodnotil svoje pokroky.

Modlitba Cirkvi

Nič však nie je dôležitejšie a rozhodujúcejšie ako čoraz hlbšia a plnšia účasť na modlitbe Cirkvi, najmä na eucharistickom slávení a na liturgii slova, ktorá ho uvádza – no k tomu sa ešte vrátime –, a tiež účasť na „liturgii hodín“. Modlitba Cirkvi sa živí modlitbou žalmov. Cez ne Cirkev prijíma od samotného Boha „inšpirované“ slová, ktoré sú ako „forma“, v ktorej Cirkev tvaruje ľudské myšlienky a  pocity. Je to Duch Svätý, kto prostredníctvom žalmov vnuká slová a formuje srdce. Takto sa modlil Ježiš; jeho utrpenie je toho dôkazom. Takto sa modlila aj Mária a jasným dokladom toho je jej Magnifikat. Nič nie je vhodnejšie na postupné vytváranie ticha – toho pravého, ktoré pochádza od Boha – ako modlitba vyspievaná v jednoduchosti, múdrosti a dokonalosti, či už v súkromí, alebo, ak je to možné, aj v spoločenstve.

Vonkajšie ticho

Neznamená to, že by vonkajšie ticho bolo na takýto cieľ nepodstatné alebo neužitočné. Vnútorné ticho si vyžaduje vonkajšie ticho, vyhľadáva ho a dosahuje. A niekedy sa toto vonkajšie ticho dáva do služby vnútornému. Je potrebné, aby sa v seminári, ktorý chce pripraviť skúsených učiteľov modlitby, dodržiavalo vonkajšie ticho: úlohou stanov je  zabezpečiť to hneď od začiatku. No ak nie je jasné, odkiaľ pochádza a k čomu má viesť podobné ticho,  zdá sa neopodstatnené, a preto sa zle prijíma. Naopak, ak sa prehĺbi vnútorné ticho, potreba vonkajšieho ticha sa bude stávať čoraz naliehavejšou a dôraznejšou. Niet pochýb o tom, že v seminári, v ktorom neexistuje vonkajšie ticho, absentuje  aj duchovné ticho.

Všeobecná atmosféra
Pochopiteľne, toto uvedenie do ticha predpokladá rôzne podmienky. Ako ich však vytvoriť bez toho, aby sa zanedbali povinnosti? Už sme povedali, že výchova k modlitbe nemôže byť oddelená od všeobecnej výchovy. Nemôže byť akýmsi samostatným prvkom, ale musí sa spájať so životom vo vzájomnej láske, s hľadaním Krista prostredníctvom štúdia a cez službu Božiemu kráľovstvu, ktoré je alebo bude prítomné v Cirkvi, aj keď výchova k modlitbe si vyžaduje špecifické prostriedky. Výchova k vnútornému tichu však musí byť predovšetkým predmetom trvalej dohody zo strany zodpovedných seminára; všetci na nej majú mať svoj špecifický podiel: rektor, duchovný vodca i každý z profesorov. Ak sa táto reťaz pretrhne, v takom prípade už nejde o formáciu. Ak každý z nich neprevezme za ňu vo svedomí a v konkrétnom živote zodpovednosť, ak nie je pripravený na to, že má byť predmetom spoločnej a trvalej reflexie, aj tie najlepšie prostriedky stratia pre nedostatok podporného prostredia svoju hodnotu.

SLOVO KRÍŹA: VYKUPITEĽSKÁ OBETA

Sviatosť obety
Modlitba Cirkvi dosahuje svoj „vrchol“ v liturgii Eucharistie, ktorá podľa koncilovej konštitúcie o posvätnej liturgii (SC 10), predstavuje „vrchol a prameň“ modlitby Cirkvi. V skutočnosti nie je Eucharistia ničím iným, ako samotnou Pánovou obetou, ktorá sa prináša v spoločenstve pokrstených, ktorí na nej participujú. Prozreteľnostné úsilie, ktoré začal sv. Pius X., prinieslo vo veľkej miere svoje ovocie a Druhý vatikánsky koncil pokračoval v tomto úsilí. Nevyhnutné je, aby ho budúci kňazi boli schopní naplno využiť a udržiavať v správnom smere. To si v dnešných časoch vyžaduje zvlášť pevné vedenie, dôkladný a istý teologický základ, bezvýhradnú vernosť cirkevnej disciplíne, hlbokú a starostlivo udržiavanú osobnú skúsenosť.
Eucharistia je „sviatosťou obety vykúpenia“. Teológia neprestajne skúma toto tajomstvo, z ktorého Cirkev trvale žije. Plnosť tohto tajomstva je však taká, že ľudská myseľ ho nedokáže obsiahnuť. Preto je jednak zvádzaná redukovať ho s úmyslom, že ho obsiahne v hraniciach rozumu, jednak sa usiluje sústrediť len na jeden jeho aspekt na úkor ostatných s rizikom, že sa tým v štruktúre viery vytvorí nerovnováha. Preto sa v seminári musí vyučovať a neustále zvlášť starostlivo pripomínať táto náuka. Źiadny aspekt nemôže byť ukrátený na úkor iného: náuka Tridentského koncilu týkajúca sa obety sa musí ohlasovať so všetkou rozhodnosťou, rovnako ako náuka o „reálnej prítomnosti“. Aspekt bratského spoločenstva – akokoľvek hlboko chápaný – zasa nesmie byť na ujmu podstatného aspektu, ktorým je Kristova obeta, lebo bez nej by eucharistická hostina stratila svoj zmysel. V dnešnej dobe nesmieme prehliadať odchýlky v týchto bodoch a kňazi by mali byť na ne dôkladne upozornení. Akékoľvek pastoračné úsilie, ktoré nemá svoj oporný bod v cirkevnej náuke, nemožno považovať za skutočne úspešné.
    
Eucharistická adorácia

Eucharistická viera sa v priebehu storočí postupne rozvinula do eucharistického kultu sláveného mimo liturgickej obety. Tento kult umožňoval obracať sa v modlitbe s  horlivou vďačnosťou na Krista, ktorý sa za nás obetuje v podobe „hostie“ a ktorý je tu sviatostne prítomný aj mimo svätej omše, zvlášť v podobe „viatika“ pre zomierajúcich. Neprestajné vyvíjanie sa kultu eucharistickej adorácie je jednou z nádherných skúseností Cirkvi: jedinečný rozkvet svätosti, ktorý z nej pramení, veľké množstvo spoločenstiev, ktoré sú výslovne zasvätené tejto adorácii, zaručuje autentickosť danej inšpirácie. Brat Charles de Foucauld, žijúci sám na púšti s Eucharistiou a prítomný v Cirkvi prostredníctvom svojich „malých bratov“ a „malých sestier“, je v súčasnosti toho nádherným svedectvom. Kňaz, ktorý by neprežíval takúto horlivosť, ktorý by sa nedokázal tešiť zo života v adorácii a nevedel by ho odovzdávať ďalej, zrádza samotnú Eucharistiu a uzatvára veriacim prístup k tomuto jedinečnému pokladu.

Kňazstvo

Treba sem zaradiť aj náuku o kňazstve. Priazeň, ktorej sa teší teológia ministérií, by nemala spochybňovať náuku o kňazskom úrade, zdarne a spoľahlivo zakotvenú v Cirkvi zvlášť po Tridentskom koncile. Klerici a laici majú v Cirkvi poslanie, ktoré sa navzájom doplňuje: rozvoj laických ministérií preto nemôže nahradiť špecifickosť kňazského úradu. Bez toho, že by sme znižovali význam a dôležitosť Božieho slova, treba povedať, že eucharistický úkon ich [laikov i klerikov] posväcuje. V osobe kňaza sa nerozlučne spájajú dva spôsoby, pod ktorými je nám daný pokrm pochádzajúci z neba. Podstatný rozmer vzájomnosti týchto dvoch spôsobov zdôrazňuje sv. Ján v 6. kapitole svojho evanjelia v Ježišovej reči v Kafarnaume. Poslaním kňaza je pripravovať a rozdeľovať chlieb večného života, ktorým je Kristus, a to pod týmito dvoma sviatostnými formami – pod spôsobom slova a pod spôsobom ľudského chleba.
Aj služobné kňazstvo môže potrebovať pomoc v oblasti, ktorá mu prislúcha. Nech by však išlo o akékoľvek súbežné činnosti zo strany laikov, uznané Cirkvou za legitímne a niekedy aj nevyhnutné, kňaz nesmie stratiť a ani delegovať svoju hlavnú zodpovednosť: ak je niektorý z laikov pozvaný kázať, kňaz zostáva zodpovedný za výber a náuku svojho spolupracovníka, ktorý nemôže byť poverený nerozvážne. Ten istý princíp platí, keď kňaz poverí laika rozdávaním svätého prijímania. A to je dôvod, prečo musí seminár pripisovať veľkú dôležitosť prostriedkom, ktoré Cirkev určila na formáciu budúcich kňazov, aby si boli vedomí svojho úradu a jeho mimoriadnej dôležitosti. Ani dve liturgické ministériá, ktoré sa v minulosti nazývali nižšie svätenia – lektorát a akolytát –, nie sú v ich súčasnej, skromnejšej podobe, menej príhodné a dôležité. Znevažovať napríklad ich hodnotu a udeľovanie zároveň znamená stavať sa proti tomuto prvotnému dobru a zriecť sa nadprirodzeného pedagogického zdroja v takej dôležitej oblasti. Treba si opätovne prečítať dojemný list sv. Cypriána (porov. Ep. XXXVIII, vydavateľstvo Can. Bayard, Paríž 1925, str. 96 – 97), ktorým pozýva k lektorátu istého mladíka, ktorý sa stal hodným tejto služby, lebo riskoval reálne nebezpečenstvo mučeníctva. Svätý Cyprián predstavuje tento úrad ako nevyhnutnú prípravu, umožňujúcu dúfať v ešte väčšiu zodpovednosť, ktorou je kňazstvo.

Cirkevná disciplína

Pochopenie Eucharistie vedie k porozumeniu a k nábožnému rešpektovaniu cirkevnej disciplíny v tejto oblasti. Dnes sa často hovorí o „tvorivosti“. Tvorivosť však možno chápať iba v rámci noriem stanovených Cirkvou. Pravidlá, ktoré predpisujú modlitbu, treba prijímať s tým istým duchom poslušnosti ako tie, ktoré sa týkajú samotnej viery: podľa klasického chápania     sa lex orandi a lex credendi vzájomne dopĺňajú. Pravidlá stanovené Cirkvou sú hlboko spojené so základnými hodnotami, ktoré jednotlivci môžu ľahko stratiť zo zreteľa, aj v prípadoch, keď sa snažia o autentickú pastoračnú starostlivosť. A takto sa vytvára zmätok vo viere, čo sa nakoniec nezaobíde bez nespokojnosti a vyvolávania bolestivých rozdelení. Základným orientačným bodom v tejto problematike je Druhý vatikánsky koncil. Viac ako dostatočne sa preukázalo, že verné dodržiavanie koncilových usmernení neprovokuje kresťanský ľud. Ten sa búri len proti svojvoľným výmyslom a výstrednostiam. Koncil napríklad vôbec nezakazuje latinský jazyk, naopak, jeho sústavné odmietanie je neoprávnené a nemenej odsúdeniahodné ako systematická snaha niektorých o jeho výhradné používanie. Jeho rýchle a úplné vymiznutie nemôže zostať bez pastoračných dôsledkov. Totiž iba postupne sa „Božie slovo“ môže stať každodenným slovom pre všeobecné dobro bez toho, aby bolo vo vedomí veriacich zamieňané „s ľudským slovom“ (porov. 1 Sol 2, 13). Na to je potrebná výchova. Preto musí seminár vychovávať budúcich kňazov k tomu, aby pochopili vážnosť týchto nebezpečenstiev a aby poslušnosť nielen prijali, ale aj milovali.

Kristus chlieb života: Slovo a Eucharistia

Emauzskí učeníci cítili, že im horelo srdce, keď im na ceste záhadný pocestný vysvetľoval Písma (porov. Lk 24, 32). No spoznali ho až pri „lámaní chleba“. Cirkev pri každej svätej omši znovu prežíva to isté tajomstvo. Kristus prostredníctvom svojho Ducha vysvetľuje svojim  Písma, aby ich disponoval na účasť na večeri, ktorú pripravil vlastnými rukami. Budúci kňazi musia čoraz hlbšie prežívať hlbokú jednotu tajomstva Božieho slova – ktorá je v hojnej miere prítomná už v  liturgii – so samotnou eucharistickou obetou. Pravdupovediac, nejde o dve oddelené „tabule“: prvá vedie k druhej. Ako to popisuje sv. Ján v 6. kapitole svojho evanjelia, všetko smeruje od chleba slova k eucharistickému chlebu. Celé evanjelium sa sústreďuje na Kristovu „hodinu“, ktorú sv. Ján podrobne opisuje: celé Pánovo učenie bolo prípravou na pochopenie veľkonočného tajomstva. Skutočne „pre túto hodinu prišiel“; liturgia slova je prípravou na obetu. A práve v tejto liturgii slova, ktorá predchádza Eucharistiu, nadobúda Božie slovo svoj plný význam; je prežívané v plnosti vďaka formálnemu prepojeniu s Eucharistiou. „Liturgiu slova“, o ktorej hovoril koncil, nemožno chápať inak, ako v tejto súvislosti. A takto nadobúda aj modlitbový život budúceho kňaza svoj plný význam, celú svoju hodnotu, lebo sa uskutočnia všetky jeho prisľúbenia.

Kňazské oblečenie

V skutočnosti spôsob účasti na Eucharistii odhaľuje duchovnú atmosféru seminára. A prečo nedodať, že sa tu vynára aj potreba a význam kňazského „oblečenia“, ktoré sa pod zámienkou prehĺbenia účinnosti pastorácie príliš ľahko vytratilo.
Pápež Ján Pavol II. už viackrát upozornil na skutočnosť, že je potrebné, aby bol kňaz pred ľuďmi aj navonok tým, čím je: je zaiste jedným z nich, no charakterizuje ho jasný znak, ktorý ho robí spôsobilým a oprávneným konať v Božom mene medzi svojimi na celom svete. Vari možno popierať to, čo je evidentné? V očiach veriacich i v samotnom vedomí kňaza sa význam „sviatostí viery“ čoraz viac znehodnocuje, ak je kňaz zvyčajne nedbalý vo svojom oblečení alebo sa celkom sekularizovaný stane len vysluhovateľom pokánia, pomazania nemocných a obzvlášť Eucharistie. Veľmi často sa prechod k zmyslu posvätna neuskutočňuje ani vzhľadom na predpísané liturgické oblečenie. Toto skĺznutie je osudné v tom zmysle, že je neodvratné, no predovšetkým preto, lebo spôsobuje zmätok. Seminár nemá právo podriadiť sa takýmto dôsledkom. Musí mať odvahu hovoriť, vysvetľovať, vyžadovať.

SLOVO KRÍŹA: „DUCHOVNÉ OBETY“

Popri Eucharistii treba určiť príslušné miesto pokániu. Tento názov dostala sviatosť, ale každopádne je potrebné ho rozšíriť na celý kňazský život, chápaný ako úsilie, ktoré smeruje k dosiahnutiu Krista Vykupiteľa a k opravdivej osobnej účasti na jeho utrpení. Kňaz musí byť pre druhých „učiteľom pokánia“, tak ako je pre nich aj „učiteľom modlitby“.

Príprava na pokánie
Ani na Druhom vatikánskom koncile neostala sviatosť pokánia v tieni. Ak sa zdá, že vzhľadom na nedávnu minulosť sa táto sviatosť nevysluhuje v rovnakej miere, je potrebné hľadať príčinu v istom svojvoľnom prístupe k nej. Totiž kajúce pobožnosti nemali za cieľ postupné vylúčenie sviatosti pokánia v prospech takzvaného „všeobecného“ pokánia,  ktoré sa nepravdivo predstavovalo ako návrat k prvopočiatkom Cirkvi. Verejné pokánie sa v prvých storočiach týkalo len malej časti vybraných hriešnikov, ktorí boli najskôr v „súkromnom“ kontakte s biskupom dlho spoznávaní a preverovaní. Pokánie nazvané „verejné“ bolo uvedením na „verejnosť“ kajúcnika, ktorého cesta pokánia bola až dovtedy súkromná. Čo má spoločné tento starodávny obrad a rozhrešenie, ktoré je udelené neurčitej verejnosti, o ktorej nikto nič nevie? Aj keď Cirkev v nevyhnutných prípadoch a po splnení určitých podmienok pripúšťa „spoločné“ rozhrešenie, nachádza verejné pokánie z minulosti svoj skutočný zmysel iba v súkromnej sviatosti pokánia, tak ako ju teológia postupne definovala a odôvodnila a ako sa vysluhuje až do dnešných dní. V konečnom dôsledku môžeme povedať, že kajúce pobožnosti sú šťastne zvolenou iniciatívou, ktorá správne zasahuje v tom smere, aby sa svedomia v náležitej duchovnej atmosfére – ktorá v minulosti mnohokrát nebola zaručená – a s jasným poznaním Božej vôle a jej konkrétnych požiadaviek pripravili na to, že sa „jednotlivo“ predstavia kňazovi. To zrejme  dlhší čas chýbalo. Z toho je zrejmé, akú bohatú výchovu musí seminár v tejto oblasti svojim budúcim kňazom zabezpečiť, aj so zreteľom na inštrukciu tejto kongregácie o liturgickej formácii (č. 35). Potrebné je, aby sa kandidáti cez pravdivý kontakt s Božím slovom cvičili vytvárať správnu predstavu o štruktúre kresťanského svedomia, formovaného na základe lásky, a neopomínali žiadnu zo zložiek, ktoré majú dať láske obsah: podľa klasického chápania ide o rozvážnosť, spravodlivosť, pevnosť a miernosť. Tiež je potrebné, aby sa chovanci naučili vkladať túto reflexiu a hľadanie do atmosféry Božej lásky, z ktorej pramení autentická a úprimná kajúcnosť.

Súkromné pokánie

Z toho, čo bolo povedané, je zrejmé, že osobný kontakt s kňazom je v prípade pokánia úplne pochopiteľný: tradičná morálna náuka tu nachádza svoj plný význam. Nič nemôže nahradiť tento kontakt, v ktorom osvietený duch a kajúce srdce prosia toho, ktorý má od Boha moc odpúšťať hriechy, o tie nenahraditeľné slová, ktoré tak často počúvame v evanjeliu a ktoré sa priamo a osobne dotýkajú kajúceho hriešnika: „Hriechy sú ti odpustené.“ Ak je to možné a osožné, treba k nim pripojiť aj adekvátnu radu. Ak aj príprava bola spoločná a umožňovala, aby mal každý osoh z modlitby všetkých, tak samotné odpustenie je osobné a nemajú na ňom účasť viacerí. Seminár musí viesť k tomu, aby sa súkromné rozhrešenie, ako aj spoločná kajúca pobožnosť v prípadoch, keď ju možno sláviť, prežívali s radosťou. Kňaz, ktorý to pochopil, nájde odvahu vyžadovať od seba tú namáhavú službu, ktorú robil svätý farár z Arsu a ktorej vznešený príklad nám v nedávnej minulosti dal don Bosco.

Vodcovia duší

Dobré je tiež spomenúť, že v rámci dôstojne a autenticky prijatej sviatosti pôsobí Pánovo svetlo slobodne a dáva nám oveľa viac než len samotné odpustenie. Kňaz, ktorý „spovedá“, sa počnúc spoveďou v mnohých prípadoch stáva „vodcom svedomia“: pomáha rozlišovať Pánove cesty. Koľko povolaní nebolo nikdy objavených pre neprítomnosť tohto jedinečného nadprirodzeného kontaktu, v ktorom mohla byť cez pôsobenie kňaza položená aspoň jedna otázka! A netreba azda pripísať aspoň sčasti zodpovednosť za viditeľný pokles rehoľných povolaní úpadku súkromnej sviatosti zmierenia? Seminár musí vedieť, že pripravuje „vodcov duší“.

Askéza a seminárny poriadok

Sviatosť zmierenia nie je ničím iným ako Božím zásahom, ktorý podporuje prácu na sebe. Jej šťastnou etapou, prevyšujúcou všetky ostatné, je práve „prijatie sviatosti“. Boh prichádza, aby sa stretol s penitentom, ktorý musí byť kresťanom nesúcim v každom okamihu svoj kríž za Kristom. Slovo „askéza“ sa dnes vyslovuje veľmi zriedka. Samotná askéza je málo prijímaná. Predsa je však pre každého nevyhnutná, zaiste, pri zohľadnení jeho vlastnej prirodzenosti a poslania. Kňaz nedokáže byť verný svojmu poslaniu a svojim záväzkom, zvlášť záväzku celibátu, ak nebol pripravovaný prijať skutočné odriekanie, ktoré jedného dňa bude musieť požadovať sám od seba. Seminár nemá vždy odvahu hovoriť o askéze a vyžadovať ju, ale spomínaná disciplína sa vzťahuje najmä na rozumný, pevný a striedmy seminárny poriadok, ktorý sa nezdráha byť primerane prísny a ktorý seminaristov pripravuje na to, aby si neskôr vedeli stanoviť primerané pravidlá v živote. Absencia akéhokoľvek presného a poctivo dodržiavaného poriadku spôsobuje kňazovi mnohé ujmy: stratu času, stratu vedomia o vlastnom poslaní a o obmedzeniach, ktoré vyžaduje, rastúcu zraniteľnosť v prípade útokov na city... Spomeňme si na obety, ktoré si vyžaduje manželská vernosť; a kňazská vernosť by si ich nemala vyžadovať? Bolo by to paradoxné. Kňaz nemôže vidieť všetko, počuť všetko, povedať všetko, všetko skúsiť... Seminár ho musí pripraviť tak, aby bol schopný vo vnútornej slobode prinášať obety a múdro a čestne dodržiavať osobnú disciplínu.

Poslušnosť

Na chvíľu sa musíme pozastaviť aj pri probléme poslušnosti.
Źiaduce je, aby sa slovo poslušnosť viac nejavilo ako zakázané: nemôžeme byť učeníkmi Krista a odmietať titul, ktorý výslovne súvisí s Kristovým oslávením  (porov. Flp 2, 8 – 9). Osobná sloboda nielenže nie je správne chápanou poslušnosťou kompromitovaná, ale v nej nachádza svoje najvyššie vyjadrenie. Prirodzene, je potrebné, aby sa poslušnosť správne chápala.
Určite nemožno označiť za poslušného voči Bohu toho, kto odmieta poslúchať jeho služobníkov.  Praktizovanie autority a poslušnosti však nemožno chápať alebo prijímať, ak na oboch stranách nejde výslovne o poslušnosť voči Bohu. Preto tak rektor, ako aj seminarista musia mať v tejto oblasti predovšetkým a vždy na zreteli Božiu vôľu, ktorá sa prejavuje v „spoločnom dobre“ seminára. V kompetencii rektora je jasne definovať toto „spoločné dobro“, informovať o ňom a pričiniť sa, aby bolo pochopené a milované, ako aj s cieľom jeho zveľadenia podnecovať všetky iniciatívy a snaženia. V bodoch, v ktorých sú ešte nejasnosti, má rektor cez vhodne usmerňovaný dialóg zapojiť chovancov do definovania „spoločného dobra“ a nakoniec s autoritou a bez váhania rozhodnúť. Od budúceho kňaza sa vyžaduje, aby bol ochotný počúvať, porozumieť tomu, kto má poslanie viesť v Pánovom mene. Od budúceho kňaza sa tiež očakáva, že bude podľa svojich možností spolupracovať na realizácii „spoločného dobra“, ktoré v konečnom dôsledku spočíva v tom, že sa vytvorí a bude udržiavať prostredie, v ktorom bude Kristovo kňazstvo spoznávané a predstavené všetkým, aby Božia milosť mohla v každom človeku vykonať svoje dielo, nevyžadujúc viac od toho, kto môže menej, a ani menej od toho, kto môže viac.
Poslušnosť bude vždy obetou. No zároveň má byť radosťou, pretože je to spôsob, ako milovať Boha. V budúcnosti bude musieť každý mladý kňaz prežívať poslušnosť v rôznych podobách. Nevyhnutné je, aby ju pochopil a miloval v Kristovi. Jedine v tomto kontexte možno prežívať autentickú skúsenosť opravdivého kresťanského bratského spoločenstva, ktoré udržuje pospolu rozhodnutie spolupracovať na Božom kráľovstve.

„SLOVO SA STALO TELOM“ V LONE PANNY MÁRIE

Tajomstvo Márie – predmet viery
Nepovedalo by sa všetko, čo si súčasné okolnosti v oblasti duchovnej formácie vyžadujú, ak by sme aspoň krátko, ale dôrazne nepripomenuli, aké miesto má mať v seminári uctievanie Panny Márie.
Výraz „uctievanie“ v dnešných časoch prináša so sebou nejasnosti. Môže sa zdať, že ide o nejaký dar alebo o nejakú osobnú či nepovinnú záľubu. V skutočnosti ide o prijatie čistej a jednoduchej viery Cirkvi a o prežívanie toho, čo naše Krédo od nás žiada veriť: Božie Slovo sa stalo telom v lone Panny Márie. Kristovo slovo z kríža dostatočne ukazuje, ak je to vôbec nutné, že zrodením Ježiša Mária prispela podstatným spôsobom k vykúpeniu. Zvestovanie je len iným slovom, ktoré má vyjadriť vtelenie. Cirkev si len postupne uvedomovala mariánske tajomstvo. Nikdy z vlastnej iniciatívy nepridala nič k tomu, čo učí Sväté písmo, pričom Pannu Máriu vždy nachádzala tam, kde sa snažila objaviť Krista. Kristológia je aj mariológiou. Horlivosť, s akou pápež Ján Pavol II. prežíva mariánske tajomstvo, nie je ničím iným ako vernosťou. Seminár musí formovať k takejto láske k Svätej Panne. Problémy, o ktorých v súčasnosti hovorí kristológia, nájdu svoje riešenie v takejto vernosti. Prirodzene, uctievanie Panny Márie môže a musí byť ochranou proti tým, čo by sa v súčasnosti pokúšali napádať historické korene tajomstva Krista. Opodstatnené je úprimne si položiť otázku, či sa za ochabnutím úcty k Panne Márii neskrývajú v mnohých prípadoch rozpaky pred vydávaním úprimného svedectva o tajomstve Krista a jeho vtelenia.

Mariánsky postoj

Evidentné je, že tajomstvo Panny Márie možno prežívať iba v atmosfére vnútorného ticha, odpútania sa, ktoré nemajú nič spoločné s precitlivenosťou a povrchnými citovými výlevmi. Blízkosť s Pannou Máriou vedie k plnšej blízkosti s Kristom a s jeho krížom.
Iba v opravdivom uctievaní Panny Márie, chápanom ako čoraz plnšie úsilie nasledovať ju, je možné v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a exhortácie Pavla VI. Marialis cultus s radostnou vierou vysloviť: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45). Seminár nesmie ustupovať pred ťažkosťami spojenými s privádzaním svojich chovancov cez tradičné prostriedky Cirkvi k pochopeniu autentického významu mariánskeho tajomstva a pravej hlbokej úcty, tak ako ho prežívali svätci a ako ho predstavil sv. Ľudovít M. Grignion z Montfortu, totiž ako „tajomstvo“ spásy.

III. Záver

Na záver by sme chceli dať jedno odporúčanie. Pravdupovediac, dúfame, že dané odporúčanie sa bude realizovať v praxi a že sa postupne dôsledne a netrvalo udomácni v jednotlivých inštitútoch.

Odporúčanie

Dosiahnuť ideál, ktorý sme z niekoľkých stránok predstavili je ťažké. Veľkodušní mladí muži, ktorí sa uchádzajú o kňazstvo, prichádzajú zo sveta, kde je vnútorné stíšenie takmer nemožné, čo spôsobuje stála a nadmerná excitácia v citovej oblasti a preťaženosť v racionálnej oblasti. Skúsenosť ukazuje, že obdobie prípravy v seminári, zacielené výlučne na duchovnú formáciu, nielenže nie je zbytočné, ale môže prinášať skutočne prekvapivé výsledky. Svedectvá seminárov, v ktorých sa na základe tejto skúsenosti počet kandidátov nečakane zvýšil, odhaľujú plodnosť tejto odvážnej iniciatívy, ktorá sa môže predĺžiť aj na celý rok. Toto obdobie duchovnej prípravy, ako sa zdá, kladne prijímajú aj samotní kandidáti. To skôr diecéza, ktorá potrebuje kňazov, by sa mohla domnievať, že navrhovaná iniciatíva bude pre ňu nevýhodná. V skutočnosti by však čoskoro objavila výhody tohto rozhodnutia. Preto si na záver dovolíme naliehať, aby sa táto možnosť vyskúšala.
Bolo by prínosom, keby sa takáto príprava dala uskutočniť mimo seminára a mohla by trvať dlhšie časové obdobie. Hneď na začiatku by sa tak dosiahlo to, čo sa s námahou snaží docieliť počas rokov života v seminári, v ktorých však intelektuálna práca vypĺňajúca väčšinu času neposkytuje vhodnú príležitosť a slobodu ducha, ktoré sú potrebné na opravdivé uvedenie do duchovného života.
Ak by sa dané odporúčanie prijalo, bola by nádej, že usmernenia a odporúčania poskytnuté v tomto obežníku budú mať tie najlepšie podmienky, aby priniesli ovocie.
Evidentné je, že nie je vždy možné dané odporúčanie uskutočniť, ale ušľachtilej predstavivosti tých, ktorí by chceli prijať citované odporúčania a dôverovať Kristovej milosti, sa otvára veľa možností, ktoré im pomôžu ich zrealizovať.

Rím, v Paláci Povätnej kongregácie, 6. januára 1980, na Slávnosť Zjavenia Pána

Kardinál GABRIELE M. GARRONE,
prefekt

ANTONIO M. JAVIERRE ORTAS,
titulárny arcibiskup Mety, sekretár