KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY

ODPOVEDE NA OTÁZKY TÝKAJÚCE SA NIEKTORÝCH ASPEKTOV
UČENIA O CIRKVI

 

Úvod
Druhý vatikánsky koncil svojou dogmatickou konštitúciou Lumen gentium a dekrétmi o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum) prispel výrazným spôsobom k hlbšiemu chápaniu katolíckej ekleziológie. K tejto téme ponúkli spresnenia a usmernenia pre prax aj pápeži: Pavol VI. v encyklike Ecclesiam suam (1964) a Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint (1995).

Úsilie teológov zamerané na čoraz lepšie objasnenie rozličných aspektov ekleziológie viedlo k vypracovaniu mnohých štúdií na danú tému. Tematika sa vskutku ukázala ako veľmi plodná, no občas boli potrebné aj isté spresnenia či pripomenutia, ako v deklarácii Mysterium Ecclesiae (1973), v liste biskupom Katolíckej cirkvi Communionis notio (1992) a v deklarácii Dominus Iesus (2000), ktoré publikovala Kongregácia pre náuku viery.

Rozsiahlosť predmetu a novosť mnohých tém naďalej vyvoláva teologickú reflexiu a ponúka stále nové príspevky, ktoré nie sú vždy odolné voči nesprávnym interpretáciám vyvolávajúcim pochybnosti. Niektoré z nich boli predložené aj Kongregácii pre náuku viery. Kongregácia – berúc do úvahy celkové katolícke učenie o Cirkvi – sa rozhodla odpovedať na tieto požiadavky a spresniť autentický význam niektorých ekleziologických výrazov Magistéria, ktoré by v teologickej diskusii mohli byť nesprávne chápané.


ODPOVEDE NA OTÁZKY
Prvá otázka: Zmenil azda Druhý vatikánsky koncil predchádzajúce učenie o Cirkvi?
Odpoveď: Druhý vatikánsky koncil nechcel zmeniť a v skutočnosti ani nezmenil toto učenie, ale chcel ho len rozvinúť, prehĺbiť a podrobnejšie vysvetliť.
To jasne potvrdil na začiatku koncilu aj Ján XXIII.1 Pavol VI. to opätovne potvrdil2 pri promulgácii konštitúcie Lumen gentium, keď povedal: „Tým najlepším komentárom k tejto promulgácii je, že na tradičnom učení sa skutočne nič nemení. Chceme len to, čo chcel Kristus. Čo bolo, zostáva. Čo Cirkev po stáročia učila, učíme rovnako aj my. Ibaže to, čo sa doteraz žilo iba v praxi, je teraz vyjadrené vo forme učenia; čo bolo neisté, je jasné; o čom sa meditovalo, diskutovalo a čo bolo čiastočne kontroverzné, je teraz jasne formulovaným učením“. (3)Biskupi tento zámer opakovane vyjadrujú a uvádzajú do praxe. (4)

Druhá otázka: Ako treba chápať tvrdenie, podľa ktorého Kristova Cirkev jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi?
Odpoveď: Kristus „zriadil na zemi“ jedinú Cirkev a ustanovil ju ako „viditeľné a duchovné spoločenstvo“ (5), ktoré tu od svojho počiatku existuje a stále bude existovať počas celých dejín, pričom len v ňom sú a naďalej ostanú zachované tie prvky, ktoré ustanovil sám Kristus (6). „Toto je jediná Kristova Cirkev, ktorú vo Vyznaní viery verejne uznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú... Táto Cirkev, ustanovená na tomto svete ako usporiadaná spoločnosť, jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi vedenej Petrovým nástupcom a s ním spojenými biskupmi“. (7)
V dogmatickej konštitúcii Lumen gentium 8 sa pod takýmto jestvovaním rozumie trvalá dejinná kontinuita a stálosť všetkých prvkov ustanovených Kristom v Katolíckej cirkvi, (8) v ktorej sa Kristova Cirkev tu na zemi konkrétne nachádza.
Podľa Katolíckeho učenia možno pravdivo tvrdiť, že Kristova Cirkev je prítomná a účinná v cirkvách a v cirkevných spoločenstvách, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, vďaka prvkom posväcovania a pravdy, ktoré sa v nich nachádzajú, 9) výraz „jestvuje v (subsistit in)“ však môže byť pripísaný výlučne Katolíckej cirkvi, pretože sa vzťahuje práve na zmienku o jej jedinosti vyjadrenú vo Vyznaní viery (Verím v jednu... Cirkev); a táto „jedna“ Cirkev jestvuje v (subsistit in) Katolíckej cirkvi. (10)

Tretia otázka: Prečo sa používa výraz „jestvuje v“ (subsistit in) a nie jednoducho slovesná forma „je“?
Odpoveď: Používanie tohto výrazu, ktorý označuje plnú identitu Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou nemení učenie o Cirkvi. Je založené na pravdivej skutočnosti a jasnejšie vyjadruje, že mimo jej štruktúry sa nachádzajú „viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Kristovej Cirkvi pobádajú ku katolíckej jednote“ (11).
„A tak tieto oddelené cirkvi a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy nie sú bez zmyslu a významu, lebo Duch Kristov sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy, zverenej Katolíckej cirkvi.“ (12).

Štvrtá otázka: Prečo Druhý vatikánsky koncil prisudzuje pomenovanie „cirkev“ východným cirkvám odlúčeným od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou?
Odpoveď: Koncil chcel akceptovať tradičné používanie tohto pomenovania. „Keďže tieto cirkvi, hoci oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského následníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, prostredníctvom ktorých sú s nami ešte stále spojené veľmi úzkymi zväzkami“ (13) zasluhujú si titul „partikulárnych alebo miestnych cirkví“ (14) a nazývajú sa sesterskými cirkvami partikulárnych katolíckych cirkví (15).
„A tak sa slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách buduje a vzrastá Božia Cirkev“. (16) Keďže však spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, ktorej viditeľnou hlavou je rímsky biskup a Petrov nástupca, nie je len zvonka pristupujúcim doplnkom partikulárnej cirkvi, ale jedným z jej vnútorných konštitutívnych princípov, stav partikulárnej cirkvi, ku ktorej patria tieto ctihodné kresťanské komunity, je predsa len poznačený istým nedostatkom. (17)
Na druhej strane pre univerzálnosť vlastnú Cirkvi – vedenej Petrovým nástupcom a s ním spojenými biskupmi – je rozdelenie kresťanov prekážkou na ceste k jej plnému zavŕšeniu v dejinách. (18)

Piata otázka: Prečo koncilové texty a následné dokumenty Magistéria nepriznávajú titul „cirkev“ kresťanským spoločenstvám, ktoré vznikli po reformácii v XVI. storočí?
Odpoveď: Pretože podľa Katolíckeho učenia nemajú tieto spoločenstvá apoštolskú postupnosť vo sviatosti kňazstva, a tak im chýba podstatný konštitutívny prvok, aby boli cirkvou. Spomínané cirkevné spoločenstvá, ktoré najmä v dôsledku toho, že nemajú sviatostné kňazstvo, si nezachovali pôvodnú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva (19), nemôžu byť podľa katolíckeho učenia nazývané „cirkvami“ vo vlastnom zmysle slova (20).

Pápež Benedikt XVI. na audiencii udelenej podpísanému kardinálovi prefektovi Kongregácie pre náuku viery, schválil a potvrdil tieto odpovede, o ktorých sa rozhodlo na riadnom zasadaní tejto kongregácie, a nariadil ich uverejnenie.

Rím, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 29. júna 2007, na sviatok sv. Petra a Pavla, apoštolov.

kardinál William Levada               
prefekt       

+ Angelo Amato, SDB
arcibiskup silský, sekretár

_____________

1 JÁN XXIII.: Prejav, 11. október 1962: „Koncil… chce odovzdať čisté a integrálne katolícke učenie, bez oslabenia či bludov… No za aktuálnych podmienok je našou povinnosťou, aby kresťanské učenie bolo všetkými prijaté vo svojej úplnosti, s obnoveným, jasným a pokojným súhlasom… Je potrebné, aby kresťanský, katolícky a apoštolský duch celého sveta urobil skok vpred, aby spomínané učenie bolo poznané čo najširšie a najhlbšie… Je potrebné, aby toto isté a nemenné učenie, ktorému patrí verná a oddaná úcta, bolo preskúmané a vysvetlené spôsobom, aký si vyžaduje naša doba. Niečo iné je podstata depositum fidei, či pravdy, ktoré sú obsahom našej ctihodnej náuky, a niečo iné je spôsob, ktorým sú ohlasované, no vždy s tým istým zmyslom a významom“. In : AAS 54 [1962] 791; 792.
2 Porov. Pavol VI.: Prejav, 29. september 1963: AAS 55 [1963] 847–852.
3 PAVOL VI.: Prejav, 21. november 1964: AAS 56 [1964] 1009–1010 (trad. it. in: L’Osservatore Romano, 22 novembre 1964, 3).
4 Koncil chcel vyjadriť identitu Kristovej Cirkvi s Katolíckou cirkvou. Nachádza sa to v diskusiách o dekréte Unitatis redintegratio. Návrh dekrétu bol predstavený v Aule 23. 9. 1964 prostredníctvom Relatio (Act Syn III/II 296–344). Na pozmeňovacie návrhy zaslané biskupmi v nasledujúcich mesiacoch odpovedal Sekretariát pre jednotu kresťanov 10.11.1964 (Act Syn III/VII 11–49). Na toto Expensio modorum sa odvolávajú štyri texty týkajúce sa prvej odpovede.
A) [In Nr. 1 (Prooemium) Schema Decreti: Act Syn III/II 296, 3–6]
„Pag. 5, lin. 3-6: Videtur etiam Ecclesiam catholicam inter illas Communiones comprehendi, quod falsum esset.
R(espondetur): Hic tantum factum, prout ab omnibus conspicitur, describendum est. Postea clare affirmatur solam Ecclesiam catholicam esse veram Ecclesiam Christi“ (Act Syn III/VII 12).
B) [In Caput I in genere: Act Syn III/II 297–301]
„4 - Expressius dicatur unam solam esse veram Ecclesiam Christi; hanc esse Catholicam Apostolicam Romanam; omnes debere inquirere, ut eam cognoscant et ingrediantur ad salutem obtinendam...
R(espondetur): In toto textu sufficienter effertur, quod postulatur. Ex altera parte non est tacendum etiam in aliis communitatibus christianis inveniri veritates revelatas et elementa ecclesialia“ ( Act Syn III/VII 15). Porov. tamtiež bod 5.
C) [In Caput I in genere: Act Syn III/II 296s]
„5 - Clarius dicendum esset veram Ecclesiam esse solam Ecclesiam catholicam romanam...
R(espondetur): Textus supponit doctrinam in constitutione ‘De Ecclesia’ expositam, ut pag. 5, lin. 24-25 affirmatur" (Act Syn III/VII 15). Komisia, ktorá mala hodnotiť opravy k dekrétu Unitatis redintegratio jasne potvrdzuje identitu Kristovej cirkvi a Katolíckej cirkvi a jej jedinosť a poukazuje, že táto náuka má základ v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium.
D) [In Nr. 2 Schema Decreti: Act Syn III/II 297s]
„Pag. 6, lin. 1- 24: Clarius exprimatur unicitas Ecclesiae. Non sufficit inculcare, ut in textu fit, unitatem Ecclesiae.
R(espondetur): a) Ex toto textu clare apparet identificatio Ecclesiae Christi cum Ecclesia catholica, quamvis, ut oportet, efferantur elementa ecclesialia aliarum communitatum“.
„Pag. 7, lin. 5: Ecclesia a successoribus Apostolorum cum Petri successore capite gubernata (cf. novum textum ad pag. 6, lin.33-34) explicite dicitur ‘unicus Dei grex’ et lin. 13 ‘una et unica Dei Ecclesia’ " (Act Syn III/VII).
Dva citované výrazy sú z Unitatis redintegratio 2.5 e 3.1.
5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.1.
6 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 3.2; 3.4; 3.5; 4.6.
7 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.2.
8 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: vyhlásenie Mysterium Ecclesiae, 1.1: AAS 65 [1973] 397; vyhlásenie Dominus Iesus, 16.3. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2000, s. 27; Notificazione sul libro di P. Leonardo Boff OFM, „Chiesa: carisma e potere“. In: AAS 77 [1985] 758–759.
9 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Ut unum sint, 11.3. In: AAS 87 [1995–II] 928.
10 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.2.
11 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 8.2.
12 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 3.4.
13 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 15.3; porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list biskupom Katolíckej cirkvi Communionis notio, 17.2. In: AAS, 85 [1993-II] 848.
14 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 14.1.
15 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 14.1; JÁN PAVOL II.: encyklika Ut unum sint, 56 s. In: AAS 87 [1995–II] 954 s.
16 DRUHÝ VATIKÁNSKY EKUMENICKÝ KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 15.1.
17 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: list biskupom Katolíckej cirkvi Communionis notio, 17.3: AAS 85 [1993-II] 849.
18 Porov. tamtiež.
19 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Unitatis redintegratio, 22.3.
20 Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: vyhlásenie Dominus Iesus, 17.2. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2000, s. 28.