Kongregácia pre náuku viery
 
Dikastérium na podporu integrálneho ľudského rozvoja
 
OECONOMICAE ET PECUNIARIAE QUAESTIONES
 
Úvahy o etickom rozlišovaní ohľadom niektorých stránok ekonomicko-finančného systému
 
I. Úvod
 
1. Ekonomické a finančné otázky nikdy tak nepútali našu pozornosť ako dnes. Je to v dôsledku rastúceho vplyvu trhu na materiálny blahobyt veľkej časti ľudstva. To si na jednej strane vyžaduje primeranú reguláciu dynamiky trhu a na druhej strane jasný etický základ, ktorý zaistí, že dosiahnutý blahobyt (well-being) zaručí aj kvalitu ľudských vzťahov, ktorú samotné ekonomické mechanizmy nie sú schopné vytvoriť. Takýto etický základ sa dnes požaduje z viacerých strán a zvlášť od tých, ktorí pracujú v ekonomicko-finančnom sektore. Práve v tomto prostredí sa totiž ukazuje, aké potrebné je spojiť technické poznatky s ľudskou múdrosťou, bez ktorej sa každé ľudské konanie nakoniec pokazí, a s ktorou, naopak, možno napredovať na ceste ku skutočnému, celkovému blahobytu človeka.
 
2. Integrálny rozvoj každej ľudskej osoby, každého spoločenstva i všetkých ľudí, je definitívnym horizontom spoločného dobra, ktoré sa Cirkev ako „všeobecná sviatosť spásy“1 usiluje uskutočniť. V tejto integrálnosti dobra, ktorej počiatok a definitívne naplnenie je v Bohu a ktorá sa naplno zjavila v Ježišovi Kristovi, zjednotiteľovi všetkého (porov. Ef 1, 10), spočíva posledný cieľ každého pôsobenia Cirkvi. Takéto dobro rozkvitá ako závdavok Božieho kráľovstva, ktoré je Cirkev povolaná ohlasovať a zavádzať do každej oblasti ľudskej činnosti.2 Je zvláštnym ovocím lásky, ktorá sa ako via maestra či Königsweg (kráľovská cesta) pôsobenia Cirkvi má prejavovať aj ako láska spoločenská a politická. Táto láska sa prejavuje „všetkými skutkami, ktoré sa snažia budovať lepší svet. Láska k spoločnosti a angažovanie sa za spoločné dobro sú vynikajúcimi formami dobročinnej lásky, ktorá sa týka nielen vzťahov medzi jednotlivcami, ale aj ,spoločenských, ekonomických a politických makrovzťahov‘. Preto Cirkev navrhla svetu ideál ,civilizácie lásky‘“3. Láska k integrálnemu dobru, neoddeliteľná od lásky k pravde, je totiž kľúčom k pravému pokroku.
 
3. Tento cieľ sleduje vedomím, že vo všetkých kultúrach existujú súhlasné etické názory, čo je prejavom spoločnej morálnej múdrosti4, na ktorej objektívnom poriadku sa zakladá dôstojnosť osoby. Na pevnom a nevyhnutnom základe tohto poriadku, ktorý ponúka jasné spoločné princípy, spočívajú základné práva a povinnosti človeka; bez tohto poriadku by svojvôľa a „právo silnejšieho“ napokon získali v ľudskej spoločnosti prevahu. Tento etický poriadok, ukotvený v múdrosti Boha Stvoriteľa, je teda nenahraditeľným základom pre budovanie ľudsky dôstojnej spoločnosti, riadenej skutočne spravodlivými zákonmi. To platí o to viac, ak uvážime, že ľudia, túžiaci celým srdcom po dobre a pravde, sa často podriaďujú straníckym záujmom, nemorálnej a nespravodlivej praxi, ktorá spôsobuje vážne utrpenie celému ľudskému rodu, no osobitne jeho slabým a bezbranným členom.
Práve preto, aby sa každá oblasť života oslobodila od tohto morálneho neporiadku, ktorý tak často vedie k utrpeniu, považuje Cirkev za jednu zo svojich primárnych povinností s pokornou istotou pripomínať niektoré jasné etické princípy všetkým. Samotný ľudský rozum, ktorého povaha nezmazateľne charakterizuje každú osobu, si v tejto veci vyžaduje objasňujúce rozlíšenie. Pretože ľudský rozum sa vždy snaží v pravde a spravodlivosti nájsť taký solídny základ, o ktorý môže človek oprieť svoje konanie. Tuší totiž, že bez tohto základu by stratil svoje nasmerovanie k cieľu.5
 
4. Správne nasmerovanie rozumu nesmie chýbať v nijakej oblasti ľudského konania. To značí, že nijaká oblasť ľudského konania si nemôže nárokovať, že sa jej etika netýka, alebo sa považovať za neprístupnú pre etiku založenú na slobode, pravde, spravodlivosti a solidarite.6 To platí aj pre oblasti, kde pôsobia politické a ekonomické zákony: „Vzhľadom na spoločné dobro dnes nevyhnutne potrebujeme, aby politika a ekonomika cestou dialógu rozhodne slúžili životu, zvlášť ľudskému životu.“7
Každá ľudská činnosť má totiž prinášať ovocie, pritom veľkodušne a spravodlivo využívať dary, ktoré Boh pôvodne dal k dispozícii všetkým, a s neúnavnou dôverou rozvíjať semená dobra, ktoré sú vložené do celého stvorenia ako prísľub plodnosti. Toto povolanie je pre ľudskú slobodu trvalou výzvou, hoci hriech je neustále pripravený tento pôvodný Boží plán zmariť.
Preto Boh ide v Ježišovi Kristovi v ústrety človeku. Tým, že nás Ježiš zapojil do podivuhodnej udalosti svojho zmŕtvychvstania, „nevykúpil len jednotlivé osoby, ale aj vzájomné vzťahy medzi ľuďmi“8. Tým ustanovil nový poriadok spoločenských vzťahov, založený na Pravde a Láske, ktoré majú byť plodným kvasom premeny dejín. Takto nám Kristus už v tomto čase umožňuje anticipovať na nebeskom kráľovstve, ktoré prišiel sám ohlasovať a nastoliť.

5. Hoci je zrejmé, že v druhej polovici 20. storočia ekonomický blahobyt na celom svete v nebývalej miere a dovtedy nepoznanou rýchlosťou vzrástol, predsa treba konštatovať, že sa zároveň prehĺbili i nerovnosti, tak medzi jednotlivými krajinami, ako aj v rámci nich.9 Naďalej však nesmierne narastá aj počet ľudí, ktorí žijú v podmienkach extrémnej chudoby.
Nedávna finančná kríza nám ponúkla príležitosť na rozvíjanie novej ekonomiky, ktorá by viac zohľadňovala etické princípy a podrobovala finančné aktivity novým pravidlám, neutralizujúcim ich predátorské a špekulatívne aspekty a kladúcim do popredia službu reálnej ekonomike. Hoci sa na rôznych úrovniach vyvinuli mnohé pozitívne snahy, ktoré si zaslúžia uznanie a pochvalu, predsa to neviedlo k prehodnoteniu zastaraných kritérií, ktoré naďalej vládnu svetom.10 Niekedy sa dokonca zdá, akoby sa opäť vracal povrchný a krátkozraký egoizmus, ktorý nerešpektuje spoločné dobro a popri vytváraní bohatstva sa nezaujíma o jeho šírenie či odstraňovanie výrazných nerovností.

6. V hre je skutočný blahobyt väčšiny ľudí našej planéty, ktorým hrozí, že budú čoraz väčšmi vytlačení, ak nie priam „vylúčení a vyradení“11 z pokroku a skutočného blahobytu, zatiaľ čo niekoľko osôb využíva cenné zdroje a bohatstvá iba pre seba a nárokuje si ich bez ohľadu na dobro väčšiny. Preto nadišiel čas znovu upriamiť pozornosť na to, čo je autenticky ľudské a rozšíriť obzory mysle a srdca, aby sme čestne uznali požiadavky pravdy a spoločného dobra, bez ktorých je každý spoločenský, politický a ekonomický systém odsúdený z dlhodobého hľadiska zlyhať a  stroskotať. Je čoraz zrejmejšie, že egoizmus nie je z dlhodobého pohľadu výhodný, lebo napokon zaň musia všetci platiť príliš vysokú cenu. Preto ak chceme skutočný blahobyt pre ľudí, „peniaze musia slúžiť, a nie panovať“12.
V tejto súvislosti je predovšetkým úlohou kompetentných a zodpovedných pracovníkov, aby vypracovali nové ekonomické a finančné systémy, ktorých metódy a pravidlá budú zamerané na rozvoj spoločného dobra a ktoré budú rešpektovať ľudskú dôstojnosť, sledujúc bezpečnú cestu ponúkanú sociálnym učením Cirkvi. Týmto dokumentom chce Kongregácia pre náuku viery – do ktorej kompetencií patria aj otázky morálnej povahy – v spolupráci s Dikastériom na podporu integrálneho ľudského rozvoja ponúknuť niekoľko základných úvah a spresnení, ktoré môžu prispieť k integrálnemu ľudskému rozvoju a ochrane ľudskej dôstojnosti.13 Zvlášť potrebnou sa javí etická reflexia o niektorých aspektoch finančného sprostredkovania, ktoré po odtrhnutí od primeraných antropologických a morálnych základov nielenže malo za následok zjavné zneužívanie a nespravodlivosti, ale sa tiež ukázalo ako schopné zapríčiniť systémové krízy svetového dosahu. Pôjde tu o etické rozlišovanie ponúknuté všetkým mužom a ženám dobrej vôle.
 
II. Základné úvahy
 
7. Niektoré základné úvahy sa dnes javia ako evidentné v očiach tých, ktorí majú v úmysle poctivo zhodnotiť historickú situáciu v ktorej žijeme. Tento dokument nestavia na nejakej teórii či myšlienkovej škole, do ktorých legitímnych diskusií nechce zasahovať. Chce však prispieť k ich dialógu, a to s vedomím, že neexistujú nijaké univerzálne a v každom čase platné ekonomické návody.
 
8. Každá ľudská realita a činnosť je pozitívna, ak sa deje v perspektíve primeranej etiky, teda ak rešpektuje ľudskú dôstojnosť a je zameraná na spoločné dobro. To platí pre všetky inštitúcie vznikajúce v rámci ľudského spoločenstva, teda aj pre trhy na každej úrovni vrátane tých finančných.
V tejto súvislosti treba podotknúť, že aj systémy, ktoré vznikajú z fungovania trhov sa nezakladajú na anonymných dynamikách, vytvorených vďaka čoraz komplikovanejším technológiám, ale zakladajú sa na vzťahoch, ktoré by bez slobodnej spolupráce jednotlivých osôb nemohli byť nastolené. Je teda jasné, že samotná ekonomika – hospodárstvo, tak ako každá iná oblasť ľudskej činnosti, „potrebuje na svoje správne fungovanie etiku, a to nie hocijakú, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe“14.
 
9. Z toho je zrejmé, že bez adekvátneho pohľadu na človeka nie je možné dať základ ani etike, ani praxi zodpovedajúcej jeho dôstojnosti a dobru, ktoré je skutočne dobrom všetkých. Každé ľudské konanie – aj v ekonomickej oblasti –  hoci by sa aj vyhlasovalo za neutrálne či odtrhnuté od každého akéhokoľvek konceptu ľudskej osoby, napokon vedie k takému chápaniu človeka a sveta, ktoré sa ukazuje ako viac- menej pozitívne prostredníctvom účinkov a pokroku, ktorý prináša.
V tomto zmysle naša doba ukázala obmedzenosť konceptu človeka chápaného individualisticky, prevažne ako konzumenta, ktorého zisk by spočíval predovšetkým v optimalizácii jeho finančných príjmov. Ľudská osoba má však primárne vzťahovú povahu,  a racionalitu, neustále zameranú na zisk a blahobyt, ktoré však treba chápať komplexne a nemožno ich redukovať len na logiku konzumu či ekonomickej stránky života.15 
Táto základná vzťahová povaha človeka16 je podstatným spôsobom poznačená racionalitou, ktorá odoláva každému pokusu redukovať jeho základné potreby len na materiálne veci. V tejto súvislosti už nie je možné zamlčovať, že dnes existuje tendencia redukovať každú výmenu „dobier“ čisto na výmenu „vecí“.
V skutočnosti je zrejmé, že pri obchodnej výmene medzi osobami je vždy v hre niečo viac ako len matéria, keďže materiálne dobrá sú často nositeľmi iných, nemateriálnych dobier, ktorých konkrétna prítomnosť alebo neprítomnosť rozhodujúcim spôsobom určuje aj kvalitu samotných ekonomických vzťahov (napr. dôvera, rovnosť, spolupráca...). Práve na tejto úrovni možno dobre pochopiť, že logika daru bez protihodnoty nie je alternatívou, ale je neoddeliteľnou a komplementárnou súčasťou vzájomnej výmeny ekvivalentných hodnôt17.

10. Je ľahké zbadať výhody plynúce z toho, keď človeka chápeme ako podstatne vsadeného do siete vzťahov, ktoré sú samy osebe pre neho pozitívnym zdrojom18. Každá osoba sa rodí do rodinného prostredia, teda možno povedať v rámci istých už prv existujúcich vzťahov, bez ktorých by nebola jej vlastná existencia možná. V ďalších etapách svojho života sa rozvíja tiež vždy vďaka vzťahom, ktorými uskutočňuje svoj pobyt vo svete ako neustále zdieľanú slobodu. Práve tieto prvotné vzťahy odhaľujú človeka ako vzťahovú bytosť, podstatne poznačenú tým, čo kresťanské zjavenie nazýva „spoločenstvom“.
Pôvodný spoločenský charakter každej osoby poukazuje jednak na jej podobnosť s Bohom, ktorý ju stvoril a ktorý ju povoláva do vzťahu a spoločenstva s ním; a jednak človeka prirodzene zameriava na život v spoločenstve, ktoré je základným miestom jeho plnej realizácie. Práve uznanie spoločenskej povahy človeka, ako pôvodného konštitutívneho prvku našej ľudskej identity, nám umožňuje nehľadieť na druhých predovšetkým ako na potenciálnych konkurentov, ale vnímať ich skôr ako možných spojencov pri vytváraní dobra, ktoré by nebolo skutočným dobro, ak by sa netýkalo všetkých a zároveň každého.
Takáto vzťahová antropológia pomáha človeku oceniť prínos takých ekonomických stratégií, ktoré sú zamerané predovšetkým na celkovú kvalitu života, a nielen na nekritický rast ziskov; na taký blahobyt, ktorý ak má byť skutočný, musí byť vždy integrálny, teda blahobyt celého človeka a všetkých ľudí. Nijaký zisk totiž nie je legitímny, ak neberie do úvahy horizont integrálneho rozvoja ľudskej osoby, univerzálneho určenia dobier a prednostného záujmu o chudobných.19 Tieto tri princípy sa navzájom podmieňujú a nevyhnutne odkazujú jeden na druhý v perspektíve budovania rovnejšieho a solidárnejšieho sveta.
Preto nijaký pokrok ekonomického systému nemožno považovať za skutočný pokrok, ak je posudzovaný len na základe kritérií kvantity a účinnosti  pri vytváraní zisku, ale treba ho posudzovať aj podľa kvality života, ktorú so sebou prináša, a podľa rozšírenia spoločenského blahobytu, ktorý však nemožno redukovať len na materiálne aspekty. Každý ekonomický systém legitimizuje svoju existenciu nielen prostredníctvom čisto kvantitatívneho rastu výmeny, ale predovšetkým svojou schopnosťou podporiť integrálny rozvoj človeka a každého človeka. Blahobyt a rozvoj sa navzájom podmieňujú a podporujú,20 pričom si vyžadujú dlhodobé politické opatrenia a perspektívy.21
V tomto ohľade je žiaduce, aby najmä univerzitné inštitúcie a školy biznisu v rámci svojho curriculum  (plánu)  štúdií zaviedli nielen okrajovo alebo doplnkovo, ale ako podstatnú súčasť štúdia formačné kurzy, ktoré budú viesť k chápaniu ekonomiky a financií vo svetle celkového pohľadu na človeka – nielen redukovaného na niektoré jeho rozmery – spolu s tomu zodpovedajúcimi kurzami etiky. Veľkú pomoc v tomto smere ponúka napríklad sociálna náuka Cirkvi.
 
11. Blahobyt sa teda posudzuje pomocou kritérií, ktoré presahujú čisto hrubý domáci produkt krajiny (HDP), pričom sa berú do úvahy ďalšie parametre, ako napríklad bezpečnosť, zdravie, rast „ľudského kapitálu“, kvalita spoločenského života a práce. Hoci vždy treba sledovať aj zisk, no nikdy nie „za každú cenu“, ani nie ako jediný vzťažný bod ekonomickej činnosti.
Pritom sú dôležité tak humanizačné štandardy, ako aj kultúrne prejavy a zmýšľanie, v ktorých sa hodnotiacim kritériom22 stáva nezištnosť –  teda objavovanie a uskutočnenia pravdy a spravodlivosti ako dobra osebe – v ktorých si zisk a solidarita viac neodporujú. Totiž tam, kde prevláda egoizmus a parciálne záujmy, je pre človeka ťažké pochopiť prínosný výmenný kolobeh medzi ziskom a darom, ktorých vzťah sa pokúša poškvrniť a prerušiť hriech. Pokým v skutočne ľudskej perspektíve vzniká medzi ziskom a solidaritou pozitívny kolobeh, ktorý môže vďaka slobodnému ľudskému konaniu rozvinúť všetky pozitívne možnosti trhu.
Trvalá výzva k tomu, aby bola nezištnosť považovaná za ľudskú čnosť, pochádza z pravidla, ktoré sformuloval Ježiš v evanjeliu a ktoré sa nazýva zlatým pravidlom. To nás vyzýva robiť druhým to, čo chceme, aby robili nám (porov. Mt 7, 12; Lk 6, 31).
 
12. Nijaká ekonomická aktivita nie je z dlhodobého hľadiska udržateľná, ak sa na ňu nehľadí v  ovzduší zdravej iniciatívnej slobody23. Dnes je však rovnako zrejmé, že ak sa sloboda, ktorej sa tešia ekonomickí aktéri, chápe v absolútnom zmysle, odtrhnutá od jej vnútorného spojenia s pravdou a dobrom, potom smeruje k vytváraniu takých centier moci a foriem oligarchie, ktoré napokon škodia samotnej účinnosti ekonomického systému.24
Z tohto pohľadu je čoraz jasnejšie badať, ako sú v konfrontácii s rastúcou a všetko prenikajúcou mocou dôležitých aktérov na trhu a veľkých ekonomicko-finančných sietí často dezorientovaní tí, ktorým je zverený výkon politickej moci, a ako sú bezmocní voči nadnárodnému charakteru týchto aktérov a nestálosti nimi spravovaného kapitálu. Preto si len s námahou plnia svoje pôvodné povolanie slúžiť spoločnému dobru; a niekedy sa stáva, že sa z nich, naopak, stanú prisluhovači záujmov, ktoré sú tomuto dobru cudzie.25
Preto je väčšmi ako kedykoľvek predtým potrebné obnoviť spojenectvo medzi ekonomickými a politickými aktérmi v záujme podpory toho, čo slúži integrálnemu rozvoju každej ľudskej osoby i celej spoločnosti, zohľadňujúc zároveň požiadavky solidarity i subsidiarity.26
 
13. V zásade sú všetky dotácie a prostriedky, ktoré trhy používajú na posilnenie svojej alokačnej kapacity morálne prípustné, pokiaľ nie sú namierené proti dôstojnosti osoby a nie je im ľahostajné spoločné dobro.27
Takisto je zrejmé, že silný motor ekonomiky, ktorým sú trhy, nie je schopný samoregulácie.28 V skutočnosti trhy nedokážu ani vytvoriť podmienky, ktoré zaistia hladký chod ekonomiky (sociálnu súdržnosť, čestnosť, dôveru, bezpečnosť, zákony...), ani korigovať účinky a externé vplyvy, ktoré sú pre ľudskú spoločnosť škodlivé (nerovnosť, asymetriu, zhoršovanie životného prostredia, sociálnu neistotu, podvody...).
 
14. Navyše nemožno ignorovať skutočnosť, že hoci mnohí aktéri trhu sú jednotlivo poháňaní dobrými a spravodlivými úmyslami, finančný sektor je dnes v dôsledku svojej prenikavosti a svojich temer neobmedzených možností ovplyvňovať reálnu ekonomiku – a v istom zmysle jej vládnuť – miestom, kde má egoizmus a zneužívanie moci ohromný potenciál škodiť, ktorému sa len máločo vyrovná.
V tejto súvislosti treba poznamenať, že v ekonomicko-finančnom svete existujú situácie, v ktorých niektoré používané metódy predstavujú prípady blízke nemorálnosti, hoci z etického pohľadu nie sú bezprostredne neprijateľné. Sú to situácie, v ktorých veľmi ľahko dochádza k zneužívaniu a podvodom, zvlášť na úkor znevýhodnených partnerov. Napríklad komercializácia niektorých finančných nástrojov, ktoré sú samy osebe legitímne, predstavuje v asymetrickej situácii, v ktorej sa využíva nedostatok znalostí alebo slabšia zmluvná ochrana jednej zo zainteresovaných strán, porušenie náležitej vzťahovej korektnosti, a preto je z etického pohľadu závažným priestupkom.
Zložitosť mnohých finančných produktov robí v súčasnej situácii takúto asymetriu vnútornou súčasťou samotného systému. To stavia kupujúcich do nevýhodnejšej pozície vzhľadom na predávajúce subjekty. Preto sa z viacerých strán požaduje upustiť od tradičného princípu caveat emptor  (nech si kupujúci dá pozor). Podľa tejto zásady totiž zodpovednosť za uistenie sa o kvalite nadobudnutého tovaru dopadá predovšetkým na kupujúceho. Táto zásada však predpokladá, že zmluvní partneri majú rovnakú schopnosť ochrániť si vlastné záujmy. To však dnes v mnohých prípadoch neplatí, či už z dôvodu evidentne hierarchického vzťahu, ktorý vzniká pri istých typoch zmlúv (napríklad medzi dlžníkom a veriteľom), alebo pre zložité štruktúrovanie mnohých finančných nástrojov.
 
15. Rovnako ako mnohé iné veci, ktoré človek vlastní, aj peniaze samy osebe sú dobrým nástrojom: je to prostriedok, ktorým človek vo svojej slobode disponuje a ktorý slúži na rozšírenie jeho možností. Tento prostriedok sa však ľahko môže obrátiť proti človeku. Podobne je samo osebe pozitívne aj také financovanie firiem, ktoré umožňuje dostať sa k peniazom prostredníctvom burzy cenných papierov. To však dnes prináša riziko, že sa presadia aj zlé finančné praktiky, čo spôsobí, že virtuálne bohatstvo, sústredené predovšetkým v transakciách s čisto špekulatívnym zámerom a vysokofrekvenčnom obchodovaní (hight frequency trading), pritiahne nadmerné množstvo kapitálu, čím stiahne kapitál z účinného obehu v reálnej ekonomike.29
To, čo sa už pred vyše storočím predpovedalo sa dnes stalo smutnou skutočnosťou: kapitálová renta predstavuje skutočné nebezpečenstvo a hrozí, že predbehne výnosy z práce, ktoré sú často len na okraji hlavných záujmov ekonomického systému. Z toho plynie, že nielenže je čoraz viac ohrozená samotná práca a jej dôstojnosť, ale navyše stráca aj svoju hodnotu „dobra“ pre človeka,30 lebo sa stáva iba výmenným prostriedkom v rámci asymetrických spoločenských vzťahov.
Práve v tomto obrátenom poriadku medzi prostriedkami a cieľmi, v ktorom je dobro práce degradované na „nástroj“ a peniaze sa z prostriedku stávajú „cieľom“, nachádza plodnú pôdu bezohľadná a nemorálna „kultúra odpadu“, ktorá vytlačila na okraj veľkú časť svetovej populácie, zbavila ju dôstojnej práce a ponechala ju „bez perspektívy a bez východiska“: „Nejde tu len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu alebo zaradiť sa medzi bezmocných; vylúčenie znamená zostať vonku. Vylúčení nie sú ,využívaní‘, sú odpadom, ,zvyškami‘“31.
 
16. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť nenahraditeľnú spoločenskú funkciu úveru, ktorého poskytovanie je v prvom rade úlohou kvalifikovaných a spoľahlivých finančných sprostredkovateľov. V tejto oblasti sa zjavne ukazuje, že uplatňovanie nadmerne vysokých úrokových sadzieb, ktoré sú nad možnosti finančných dlžníkov, nielenže je eticky neprípustné, ale poškodzuje tiež zdravý chod ekonomického systému. Ľudské svedomie odjakživa pred podobnými praktikami, ako aj pred fakticky úžerníckym správaním varuje ako pred zlom. A z hľadiska ekonomického systému ako odporujúcim jeho dobrému fungovaniu.
Tu sa ukazuje primárne poslanie finančného sprostredkovania v službe reálnej ekonomike. Jej úlohou je pomocou morálne legitímnych prostriedkov vytvárať hodnotu a podporovať distribúciu kapitálu, s cieľom vytvárať užitočný obeh bohatstva.32 V tomto ohľade sú veľmi pozitívne a hodné podpory také nástroje, ako napríklad družstevné úvery, mikroúvery alebo aj verejné úvery, ktoré slúžia rodinám, podnikom, miestnym spoločenstvám, a tiež úvery na pomoc rozvojovým krajinám.
Je zrejmé, že nikde inde nemôžu peniaze uskutočniť všetok svoj pozitívny potenciál tak, ako práve v tejto oblasti. Preto je z etického pohľadu nelegitímne vystaviť úvery poskytované občianskou spoločnosťou neprimeranému riziku tým, že sa používajú na prevažne špekulatívne účely.
 
17. Z etického pohľadu nie je neprijateľný zisk ako taký, ale využívanie asymetrie na vlastný prospech; na vytvorenie nadmerných ziskov a na úkor druhých. To sa deje, ak niekto zneužíva vlastnú dominantnú pozíciu a nespravodlivo ťaží z nevýhody druhých, alebo ak sa obohacuje tak, že spôsobuje škodu či ruší spoločné dobro.33
Zvlášť poľutovaniahodné z morálneho hľadiska je také konanie, pri ktorom úmysel niekoľkých – možno aj významných investičných fondov – dosiahnuť zisk prostredníctvom riskantnej špekulácie34 spôsobí umelé zníženie hodnoty štátnych dlhopisov (public debt securities), nevšímajúc si, že to negatívne ovplyvní, alebo priam dramaticky zhorší hospodársku situáciu celých krajín. Takáto prax ohrozuje nielen verejné plány na ozdravenie ekonomiky (rebalancing), ale aj samotnú ekonomickú stabilitu miliónov rodín. Súčasne núti vládnych predstaviteľov, aby zasiahli s obrovskými sumami verejných financií, a to dokonca v takom rozsahu, že to môže viesť k umelému ovplyvneniu správneho fungovania politického systému.
Najmä v dnešnom ekonomicko-finančnom prostredí hrozí, že špekulatívny zámer nahradí všetky ostatné hlavné zámery, ktoré sú pre ľudskú slobodu podstatné. Tento zámer parazituje na obrovskom bohatstve hodnôt, ktoré sú základom našej občianskej spoločnosti a robia ju miestom pokojného spolužitia, stretávania sa, solidarity, regenerujúcej reciprocity a zodpovednosti za spoločné dobro. V tomto kontexte majú slová ako „efektívnosť“, „konkurencia“, „líderstvo“ a „zisk“ tendenciu zaujať v našej občianskej kultúre všetok priestor a nadobudnúť význam, ktorý napokon ochudobňuje kvalitu výmenného obchodu a redukuje ho len na hru s číselnými koeficientmi.
Preto je žiaduce, aby bol človek znovu postavený do centra a aby sa otvorili horizonty pre tie vyššie hodnoty, ktoré jediné umožnia človeku opäť nájsť seba samého a vybudovať spoločnosť, ktorá bude pohostinným a inkluzívnym domovom, kde bude miesto aj pre tých najslabších a kde sa bohatstvo bude používať tiež na prospech všetkých. Miestom, kde bude pre človeka krásne žiť a ľahké dúfať.
 
III. Niekoľko objasnení v súčasnej situácii   

18. Ak chceme ponúknuť všetkým aktérom z oblasti ekonomiky a finančníctva – od ktorých čoraz častejšie prichádza takáto požiadavka – konkrétne etické usmernenia, treba teraz uviesť niekoľko spresnení s ohľadom na rozlíšenie, ktoré ponechá otvorené cesty pre to, čo robí človeka skutočne človekom a čo mu bráni ohroziť vlastnú dôstojnosť a spoločné dobro.35 
 
19. Vďaka pokrokom globalizácie a digitalizácie možno prirovnať trh k veľkému organizmu, v ktorého žilách prúdia obrovské sumy peňazí ako životodarná miazga. Táto analógia nám umožňuje hovoriť o „zdraví“ takéhoto organizmu, pokiaľ prostriedky a štruktúry zabezpečujú dobré fungovanie tohto systému, pri ktorom rast a šírenie bohatstva idú ruka v ruke. Zdravie systému závisí od zdravia jednotlivých činností, ktoré v rámci neho prebiehajú. V prípade zdravého trhového systému sa ľahšie rešpektuje a podporuje dôstojnosť človeka aj spoločné dobro.
A zodpovedajúc tomu, zakaždým, keď sa zavádzajú a rozširujú nespoľahlivé ekonomicko-finančné nástroje, ktoré vážne ohrozujú rast a šírenie bohatstva, pričom vytvárajú aj systémové problémy a riziká, možno hovoriť o „intoxikácii“ tohto organizmu.
Chápeme teda, že dnes sa čoraz väčšmi pociťuje potreba zaviesť zo strany verejných autorít istý overovací proces všetkých produktov pochádzajúcich z finančnej inovácie, s cieľom zachovať zdravie systému a predísť prípadným vedľajším negatívnym účinkom. Podporovať zdravie systému a vyhýbať sa jeho intoxikácii je pre všetkých aktérov pôsobiacich na trhoch nevyhnutný morálny imperatív aj z ekonomického hľadiska.36
 
20. Zdravie systému posilňuje mnohosť a rôznorodosť zdrojov, ktorá vytvára istú ekonomickú a finančnú „biodiverzitu“. Takáto biodiverzita predstavuje pridanú hodnotu ekonomického systému a treba ju podporovať a chrániť pomocou vhodnej ekonomicko-finančnej politiky. Cieľom je zaistiť na trhoch prítomnosť mnohých zdravých aktérov a mnohých nástrojov rôznej povahy. To ovplyvní činnosť trhu tak v uvedenom pozitívnom smere, ako aj v negatívnom, keďže bráni tým, ktorí by chceli poškodiť fungovania systému, ktorý je tvorcom a šíriteľom bohatstva.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jedinečnú úlohu pri zdravom vytváraní pridanej hodnoty v rámci trhov zohráva spolupráca. Legálna a intenzívna synergia aktérov trhu ľahko dosiahne tú pridanú hodnotu, o ktorú sa snaží každá ekonomická činnosť.37
Keď človek uzná, že ho so všetkými ostatnými ľuďmi spája základná solidarita, správne si uvedomí, že dobrá, ktorými disponuje, si nemôže ponechať len pre seba. Ak je solidarita pevnou súčasťou jeho života, potom dobrá, ktoré má k dispozícii, nepoužíva len pre svoje potreby. Takto sa dobrá znásobujú a často prinášajú neočakávané ovocie aj pre druhých.38 Práve tu možno jasne vidieť, že v „spoločenstve“ nejde iba o „delenie, ale aj o znásobenie dobier, utvorenie nového chleba, nových dobier, nového Dobra s veľkým D“39.
 
21. Skúsenosť ostatných desaťročí na jednej strane jasne ukázala, aká naivná je viera v domnelú sebestačnosť trhov, ktoré nepodliehajú nijakej etike, a na druhej strane, aká naliehavo potrebná je ich primeraná regulácia, ktorá zahŕňa zároveň slobodu i ochranu všetkých aktérov trhu, ktorí tam pôsobia v režime zdravej a správnej interakcie, najmä s ohľadom na tých najzraniteľnejších. V tomto zmysle musí ostať politická a ekonomicko-finančná moc naďalej oddelená a nezávislá, no zároveň musí byť – bez vedľajších negatívnych účinkov – zameraná na uskutočňovanie dobra, ktoré je v princípe spoločné, a nie vyhradené len niekoľkým privilegovaným.40
Takáto regulácia je ešte potrebnejšia vzhľadom na skutočnosť, že medzi hlavnými príčinami ostatnej hospodárskej krízy bolo jednak nemorálne správanie aktérov finančného sveta a jednak to, že nadnárodný rozmer ekonomického systému umožňuje ľahké  obchádzanie regulačných zákonov stanovených jednotlivými krajinami. Navyše extrémna nestálosť a mobilita kapitálových investícií vo finančnom svete umožňuje tým, ktorí nimi disponujú, ľahko prekračovať akúkoľvek normu, ktorá neprispieva k okamžitému zisku a pritom často z pozície sily vydierajú aj aktuálnu politickú moc.
Preto je jasné, že trhy potrebujú pevné a isté orientačné body, skôr makronomické, ako normatívne, ktoré budú, pokiaľ možno, platiť pre všetkých a jednotne. Rovnako potrebné je neustále tieto pravidlá aktualizovať, pretože samotná realita trhov sa neustále mení. Podobné usmernenia musia zaistiť serióznu kontrolu spoľahlivosti a kvality všetkých ekonomicko-finančných produktov, osobitne tých viac štruktúrovaných. Ak rýchlosť inovačných procesov prináša nadmerné systémové riziká, musia ekonomickí aktéri prijať také záväzky a obmedzenia, aké si vyžaduje spoločné dobro a nemajú sa pokúšať ich obchádzať alebo znižovať ich význam.
S ohľadom na súčasnú globalizáciu finančného systému sa javí dôležité, aby sa predstavitelia jednotlivých krajín zhodli na stabilných, jasných a účinných pravidlách trhu, poskytujúcich možnosť – a niekedy i nevyhnutnosť – dospieť včas k záväzným rozhodnutiam, ak si to vyžaduje ohrozenie spoločného dobra. Takéto regulačné autority musia byť vždy nezávislé a viazané požiadavkami rovnosti a spoločného dobra. Pochopiteľné ťažkosti v tejto veci nesmú odrádzať od hľadania a zavádzania takýchto normatívnych systémov, na ktorých sa zhodnú rôzne krajiny a ktoré budú mať aj nadnárodnú platnosť.41
Pravidlá musia podporovať úplnú transparentnosť, bez ohľadu na to, s čím sa obchoduje, pričom ich cieľom je odstrániť akékoľvek formy nespravodlivosti a nerovnosti a zabezpečiť, čo najväčšiu možnú rovnosť pri výmene. Pretože asymetrická koncentrácia informácií a moci tendenčne nadržuje ekonomicky silnejším subjektom a tým vytvára hegemóniu schopnú jednostranne ovplyvňovať nielen trhy, ale aj samotné politické a normatívne systémy. Tam, kde sa uplatňuje masívna deregulácia, sa tiež ukázalo, že normatívne a inštitucionálne vákuum vytvára priaznivý priestor nielen pre morálne riziká a spreneveru, ale aj pre vznik iracionálneho bujnenia trhov – sprevádzaného najskôr špekulatívnymi bublinami a potom náhlymi katastrofálnymi kolapsmi a systémovými krízami.42
 
22. V snahe vyhnúť sa systémovým krízam by bolo pre bankových sprostredkovateľov veľkou pomocou stanovenie jasnej definície a oddelenie oblasti spravovania bežných úverov a sporenia od oblasti zameranej na investovanie a čistý biznis.43 To všetko s cieľom čo možno najúčinnejšie zabrániť situáciám vedúcim k finančnej nestabilite.
Zdravý finančný systém si okrem toho vyžaduje čo možno najviac informácií, aby si každý subjekt mohol úplne slobodne a zodpovedne chrániť svoje záujmy: je totiž dôležité vedieť, či sa vlastný kapitál používa na špekulatívne účely alebo nie. Mal by byť tiež známy  stupeň rizika a primeranosť ceny finančných produktov, pre ktoré sa rozhoduje. O to viac, že zvyčajne je sporenie, zvlášť to rodinné, verejným dobrom, ktoré treba chrániť a snažiť sa o optimalizáciu jeho rizika. Ak sa tieto úspory zveria do skúsených rúk finančných poradcov, musia byť dobre spravované a nielen jednoducho spravované.
Medzi morálne spochybniteľné postoje pri správe úspor zo strany finančných poradcov patria: nadmerné posuny investičného portfólia, zamerané predovšetkým na rast príjmov z poplatkov pre finančného sprostredkovateľa; zlyhanie potrebnej nestrannosti, ak sa ponúkajú nástroje sporenia od určitej banky, hoci produkty inej banky by mohli potrebám klienta lepšie vyhovovať; nedostatok primeranej starostlivosti alebo dokonca úmyselná nedbanlivosť zo strany poradcov, pokiaľ ide o ochranu záujmov vlastných klientov, týkajúcich sa ich portfólia; súhlas s financovaním zo strany bankového sprostredkovateľa len za podmienky, že sa súčasne zaviaže využívať aj iné podriadené finančné produkty, ktoré pre neho nemusia byť výhodné.
 
23. Každý podnik vytvára dôležitú sieť vzťahov a svojím spôsobom predstavuje akýsi stredný sociálny útvar s vlastnou kultúrou a praxou. Táto kultúra a prax určuje nielen vnútornú organizáciu podniku, ale ovplyvňuje aj spoločenskú štruktúru, v rámci ktorej podnik pôsobí. Práve na tejto úrovni Cirkev pripomína význam sociálnej zodpovednosti podniku,44 ktorá sa prejavuje tak navonok (ad extra) ako aj dovnútra (ad intra) podniku.
V tomto zmysle tam, kde je vo firemnej kultúre finančnej spoločnosti zisk kladený na prvé miesto a súčasne sa ignorujú požiadavky spoločného dobra, sa každá etická úvaha chápe ako niečo vonkajšie, čo je cudzie podnikovej činnosti. Toto sa dnes ukazuje aj v prestížnych školách biznisu ako dosť rozšírené chápanie. Potvrdzuje to aj fakt, že tí, čo sa neprispôsobia firemným cieľom tohto typu, sú v takto zameranej organizácii penalizovaní tak na úrovni odmien, ako aj profesionálneho uznania. Ak je cieľom čistý zisk, ľahko vzniká zvrátené a selektívne zmýšľanie, ktoré často podporuje firemný postup schopných, no chamtivých a bezohľadných osôb, ktorých vzťahy s druhými sú určované predovšetkým vlastnými egoistickými výhodami.
Navyše takéto zmýšľanie často vedie manažment k tomu, aby realizoval ekonomické opatrenia, ktorých cieľom nie je zvýšenie ekonomického zdravia podniku, ale čisté zisky akcionárov. To poškodzuje legitímne záujmy tých, ktorí svoju prácu a službu konajú v prospech daného podniku, ako aj spotrebiteľov a rôznych miestnych komunít. Často to súvisí s nesmierne vysokými odmenami za riadenie na základe dosiahnutia bezprostredných výsledkov, ktoré však nie sú vykompenzované ekvivalentnou penalizáciou v prípade neúspechu pri dosahovaní týchto cieľov. Tie v krátkom čase zaisťujú veľké zisky manažérom a akcionárom, no napokon vedú k podstupovaniu nadmerných rizík. Výsledkom je, že firmy vyčerpajú všetky ekonomické sily, ktoré by im mohli zaistiť primerané perspektívy do budúcnosti, a ostanú oslabené a chudobné.
Všetky tieto faktory ľahko vytvárajú a rozširujú hlboko amorálnu kultúru, v ktorej človek často neváha spáchať aj trestný čin, keď predpokladá, že prínos prevýši očakávanú penalizáciu. Takéto správanie vážne poškodzuje zdravie každého ekonomicko-spoločenského systému, ohrozuje jeho funkčnosť a poškodzuje efektívne uskutočňovanie spoločného dobra, ktoré je nevyhnutným základom každej formy spolužitia. 
Preto je naliehavo potrebná úprimná sebakritika a zmena trendu smerom k podpore firemnej a finančnej kultúry, ktorá zohľadňuje všetky faktory vytvárajúce spoločné dobro. To značí napríklad, že do centra firemnej kultúry sa postaví človek a kvalita vzťahov medzi ľuďmi, takže podnik uplatňuje spoločenskú zodpovednosť nielen príležitostne a okrajovo, ale táto oživuje a stimuluje každé jeho konanie.
Práve tu sa má ukázať celá plodnosť prirodzeného vzťahu medzi ziskom, ktorý je nevyhnutnou súčasťou každého ekonomického systému, a spoločenskou zodpovednosťou ktorá je podstatnou podmienkou prežitia každej formy civilného spolužitia. Zároveň sa má ukázať aj nerozlučný vzťah medzi etikou rešpektujúcou osobu a spoločné dobro a skutočnou funkčnosťou každého hospodárskeho a finančného systému, ktorý sa hriech snaží ukryť. Tento etický kolobeh podporuje napríklad snaha o znižovanie rizika konfliktu s akcionármi, ale aj posilňovanie vnútornej motivácie zamestnancov podniku.
Tu však vytváranie pridanej hodnoty, ktorá je primárnym cieľom ekonomicko-finančného systému, musí preukázať do všetkých dôsledkov svoju uskutočniteľnosť v rámci pevného etického systému, práve preto, že sa zakladá na úprimnej snahe o spoločné dobro. Iba uznanie a uplatňovanie vnútorného vzťahu medzi ekonomickým a etickým zmýšľaním môže totiž viesť k dobru, ktoré bude pre všetkých ľudí.45 Pretože aj trh na svoje správne fungovanie potrebuje antropologické a etické predpoklady, ktoré si sám nedokáže dať ani vytvoriť.
 
24. Ak si na jednej strane úverová bonita vyžaduje rozvážny výber na určenie skutočne vhodných príjemcov, schopných inovovať a chrániť sa pred nezdravými, nekalými operáciami, na druhej strane – s ohľadom na podstupované riziká –  musia banky disponovať primeraným manažmentom aktív a kapitálu, aby sa čo najviac obmedzilo eventuálne delenie strát a dopadlo predovšetkým na tých, ktorí sú za ne skutočne zodpovední.
Samozrejme, starostlivé spravovanie úspor si okrem príslušnej právnej úpravy vyžaduje aj primerané kultúrne paradigmy, spolu s neustálym dôkladným prehodnocovaním vzťahu medzi bankou a klientom aj z etickej perspektívy; a tiež nepretržitý dohľad nad oprávnenosťou všetkých s tým súvisiacich operácií.
Zaujímavý návrh, ktorý chce pokračovať v tomto smere a stojí za vyskúšanie, sa týka zriadenia etických komisií v rámci bánk, po boku správnych rád. To má bankám pomôcť nielen ochrániť ich účtovnú bilanciu pred následkami utrpených strát, ale aj zachovať skutočný súlad medzi ich poslaním podľa štatútu a finančnou praxou, a tiež podporiť primeraným spôsobom reálnu ekonomiku.
 
25. Vytváranie veľmi rizikových úverových cenných papierov – ktoré predstavujú v skutočnosti istý druh fiktívnej hodnoty bez adekvátnej kontroly kvality a spoľahlivého posúdenia úveru – môže obohatiť sprostredkovateľa úveru, ale ľahko to vytvára platobnú neschopnosť poškodzujúcu tých, ktorí si neskôr musia uplatňovať svoje nároky. Platí to ešte viac, ak riziko týchto cenných papierov prechádza z inštitúcie, ktorá ich vystavila, na trh, kde sa importujú a rozširujú (napr. cenné papiere subprime hypoték). To spôsobuje rozsiahlu intoxikáciu trhu a potenciálne aj systémové ťažkosti. Takáto intoxikácia trhov odporuje zdravému ekonomicko-finančnému systému a je neprijateľná z hľadiska etiky rešpektujúcej spoločné dobro. 
Každý cenný papier musí zodpovedať potenciálne skutočnej a nie iba domnelej, ťažko overiteľnej hodnote. V tomto zmysle sa ukazuje ako čoraz naliehavejšia potreba verejnej nestrannej (super partes) regulácie a hodnotenia postupov úverových ratingových agentúr. Na to sú potrebné právne nástroje, ktoré umožňujú nielen sankcionovať zneužitie, ale ktoré tiež bránia vytvoreniu nebezpečných oligopólov zo strany niektorých z nich. To platí o to viac, ak ide o systémové produkty sprostredkovania úverov, pri ktorých zodpovednosť za poskytnutý úver prechádza z pôvodného veriteľa na tých, čo tento cenný papier nadobudli.46
 
26. Niektoré finančné produkty, medzi ktorými sú tzv. „deriváty“, boli vytvorené s cieľom poistenia voči vnútorným rizikám niektorých operácií, ktoré sú často postavené na domnelej hodnote, pripisovanej týmto rizikám. Základom týchto finančných nástrojov sú zmluvy, ktorých jednotlivé strany sú ešte schopné primerane vyhodnotiť riziko, voči ktorému sa chcú poistiť.
Avšak v prípade niektorých derivátov (osobitne tzv. sekuritizácií) možno pozorovať, že sa pôvodné štruktúry, spojené s konkrétnymi identifikovateľnými finančnými investíciami, stávajú čoraz komplexnejšími (sekuritizácie sekuritizácií), u ktorých je veľmi ťažké – a po rôznych týchto transakciách temer nemožné – rozumne a správne stanoviť ich základnú hodnotu. To značí, že každá fáza obchodovania s týmito cennými papiermi, nezávisle od vôle obchodujúcich strán spôsobuje pokrivenia skutočnej hodnoty rizika, pred ktorým má tento nástroj chrániť. To všetko podporilo vznik špekulatívnych bublín, ktoré podstatne prispeli k vzniku nedávnej finančnej krízy.
Je zrejmé, že náhle vzniknutá riskantnosť týchto produktov – trvalý pokles transparentnosti sekuritizovaného produktu – ktorá sa v pôvodnej operácii neobjavuje, robí tieto nástroje čoraz menej prijateľnými z hľadiska etiky rešpektujúcej pravdu a spoločné dobro. Tieto produkty sa totiž časom premenia na akúsi „časovanú bombu“, pripravenú skôr či neskôr explodovať, zničiť ekonomickú dôveryhodnosť a otráviť zdravé trhy. Prejavuje sa tu nedostatok etiky, ktorý je o to vážnejší, o čo viac sa s týmito produktmi obchoduje na tzv. neregulovaných trhoch, ktoré sú vystavené rizikám, ak nie priam podvodom väčšmi ako regulované trhy, pričom odoberajú životnú miazgu a investície reálnej ekonomike.
Podobne možno z hľadiska etiky posudzovať aj používanie tzv. credit default swap (CDS: ide o špeciálne poistné zmluvy voči riziku bankrotu). Tie umožňujú špekulovať s rizikom bankrotu tretej strany aj tomu, kto voči nej predtým neprevzal takéto úverové riziko, a podobným spôsobom tento postup viackrát opakovať. To však je v normálnych poistných zmluvách absolútne neprípustné.
Trh s CDS v predvečer finančnej krízy roku 2007 bol taký impozantný, že predstavoval takmer ekvivalent celosvetového HDP. Rozširovanie takéhoto druhu zmlúv bez adekvátnych obmedzení však podporilo nárast rizikového financovania a špekulovania s bankrotom druhých, ktoré je z etického pohľadu neprijateľné.
Nadobúdanie takýchto nástrojov zo strany subjektov, ktoré nenesú nijaké riziko už existujúceho úveru, predstavuje totiž osobitný prípad, pri ktorom je nadobúdateľ zainteresovaný na insolventnosti iných ekonomických entít až do tej miery, že ho to môže viesť ku konaniu v tomto smere.
Je zrejmé, že ak na jednej strane je takéto konanie z hľadiska morálky zavrhnutiahodné, lebo tu ide o istý druh ekonomického „kanibalizmu“, na druhej strane podkopáva aj základnú dôveru potrebnú nato, aby sa ekonomický obeh nezablokoval. Aj v tomto prípade si môžeme všimnúť, ako z etického hľadiska negatívne konanie zároveň škodí zdravému fungovaniu ekonomického systému.
Preto treba zdôrazniť, že ak takéto hazardné obchodovanie môže spôsobiť obrovské škody celým krajinám a miliónom rodín, ide o extrémne nemorálne konanie. Zdá sa preto vhodné rozšíriť – v niektorých krajinách už existujúci – zákaz takéhoto druhu operácií a jeho porušenie trestať s maximálnou prísnosťou.
 
27. Pre dynamiku finančných trhov je rozhodujúce stanovenie úrovne (fixing) úrokovej sadzby pre medzibankové pôžičky (LIBOR – London International Offered Rate). Od nej sa odvíjajú jednak úrokové sadzby na kapitálovom trhu, jednak sa na základe nej stanovuje oficiálny kurz pri výmene rôznych národných mien vykonávanej bankami.
To je niekoľko dôležitých parametrov, ktoré majú významný vplyv na celý ekonomicko-finančný systém, pretože denne ovplyvňujú nesmierne množstvo peňažných prevodov medzi stranami, ktoré podpisujú zmluvy založené práve na týchto úrokových sadzbách. Manipulácia s touto úrokovou sadzbou preto predstavuje závažný prípad etického previnenia, s rozsiahlymi následkami.
Skutočnosť, že sa toto počas mnohých rokov beztrestne dialo, jasne ukazuje, aký krehký a na podvody náchylný je finančný systém, ktorý je nedostatočne kontrolovaný zákonmi a v ktorom chýbajú primerané sankcie za ich porušenie, ktorého sa dopúšťajú jeho aktéri. Vytváranie skutočných tichých „kartelov“ na základe vzájomnej výhodnosti medzi subjektmi, ktoré boli upovedomené o tom, ako správne stanoviť tieto sadzby, predstavuje prípad zločinného združovania, zvlášť škodlivého pre spoločné dobro. Zároveň to však nebezpečne poškodzuje zdravie ekonomického systému, čo treba potrestať primeranými sankciami, ktoré by mali odstrašujúci účinok.
 
28.  Hlavní aktéri finančného sveta, predovšetkým banky, dnes musia mať interné orgány, ktoré zabezpečujú tzv. funkciu compliance (kontrola súladu s postupmi pri obchodovaní s cennými papiermi), teda internú kontrolu legitímnosti hlavných krokov rozhodovacieho procesu a kľúčových produktov ponúkaných danou spoločnosťou. Treba však zdôrazniť, že prakticky donedávna sa prax ekonomicko-finančného systému zakladala v podstate na čisto „negatívnom“ posúdení funkcie compliance, to znamená, že si všímala len čisto formálne dodržiavanie obmedzení daných platnými zákonmi. Z toho, žiaľ, vyplynula častá prax vyhýbania sa zákonným kontrolám, t. j. konanie zamerané na obchádzanie platných normatívnych princípov, pričom sa starostlivo dbalo o to, aby sa výslovne neodporovalo normám, ktoré sú vyjadrením týchto princípov, s cieľom vyhnúť sa sankciám.
Ak sa má tomuto zabrániť, je nevyhnutné, aby sa posúdenie compliance stalo súčasťou rôznych operácií aj v pozitívnom zmysle, teda aby sa overoval ich skutočný súlad s princípmi, ktoré formujú platné normy. Podľa mnohých by vykonávaniu tejto funkcie pomohlo zriadenie etických komisií, ktoré by pracovali po boku správnych rád a predstavovali by prirodzeného partnera pre tých, ktorí majú pri konkrétnej činnosti banky zaručiť súlad jej správania s princípmi platných nariadení.
V tomto zmysle je dôležité, aby v rámci každej inštitúcie existovali isté smernice, ktoré by uľahčovali takéto posúdenie, takže by bolo možné rozlíšiť, ktoré z technicky uskutočniteľných operácií sú z právneho hľadiska legitímne a z etického hľadiska prijateľné (to je napr. otázka, ktorá je veľmi dôležitá v súvislosti s vyhýbaním sa daniam). Tak by bolo možné prejsť od čisto formálneho dodržiavania zákonných nariadení k uplatňovaniu ich podstaty.
Okrem toho je žiaduce, aby normatívny regulačný systém finančného sveta rátal so všeobecnou klauzulou, ktorá by vyhlásila za nelegitímne všetky skutky, ktorých  hlavným cieľom je obísť existujúce normy. Následne by mali niesť hmotnú zodpovednosť všetky subjekty, ktorým sú tieto skutky pripočítateľné.
 
29. Už viac nie je možné ignorovať také javy vo svete, ako je napríklad šírenie sa tieňového bankovníctva, hoci zahŕňa aj také spôsoby finančného sprostredkovania, ktoré sa nejavia bezprostredne ako problematické, no fakticky viedli k strate kontroly nad systémom zo strany rôznych autorít štátneho dohľadu. To zasa fakticky podporilo využívanie tzv. „kreatívneho financovania“, pri ktorom má hlavný cieľ investovania finančných zdrojov predovšetkým špekulatívny – ak nie dokonca predátorský – charakter a nie je službou reálnej ekonomike. Mnohí sa napríklad zhodnú na tom, že existencia takéhoto tieňového bankovníctva môže byť jednou z príčin, ktoré prispeli ku celosvetovému vývoju a rozšíreniu nedávnej ekonomicko-finančnej krízy, ktorá sa začala v lete 2007 v USA krízou subprime hypotekárnych úverov.
 
30. Práve uvedený špekulatívny zámer je živnou pôdou pre svet offshore financovania, ktoré –hoci ponúka aj legitímne služby – prostredníctvom veľmi rozšírených kanálov na obchádzanie platenia daní, ak nie priamo prostredníctvom daňových únikov a „prania špinavých peňazí“, predstavuje ďalšie ochudobnenie normálneho systému produkcie a distribúcie tovarov a služieb. Je ťažké rozlíšiť, či mnohé takéto situácie nevedú k prípadom blízkej alebo bezprostrednej nemorálnosti. Zaiste, už teraz je zrejmé, že tieto skutočnosti len ťažko môžu byť oprávnené – či už z etického hľadiska, alebo z hľadiska celkovej účinnosti samotného ekonomického systému – tam, kde nespravodlivo oberajú reálnu ekonomiku o jej životodarnú miazgu.
Naopak, čoraz zjavnejšie sa ukazuje, že nemožno prehliadnuť istú koreláciu medzi neetickým správaním aktérov a existujúcimi neúspechmi systému ako celku: teraz je už nepopierateľné, že etické nedostatky zhoršujú nedokonalosti trhových mechanizmov.47
V druhej polovici minulého storočia vznikol euro-dolárový offshore trh, finančný priestor pre obchodovanie mimo akéhokoľvek oficiálneho normatívneho rámca. Tento trh sa potom z jednej dôležitej európskej krajiny rozšíril do iných krajín sveta, pričom vytvoril priestor aj pre vlastnú finančnú sieť, alternatívnu voči oficiálnemu finančnému systému a právnym normám, ktoré ho chránia.
V tomto ohľade treba poznamenať, že za formálny dôvod pre legitimizáciu existencie offshore sídiel sa prijalo, že umožňujú inštitucionálnym investorom vyhnúť sa dvojitému zdaneniu – najskôr v krajine ich sídla a potom tam, kde kapitál pôsobí. V skutočnosti sa tieto miesta dnes stali do značnej miery príležitosťou na neraz hraničné, ak aj nie priam neakceptovateľné (beyond the pale) finančné operácie, či už preto, že sú nelegitímne z hľadiska zákonov alebo etiky, teda vzhľadom na zdravú ekonomickú kultúru, ktorej výlučným zámerom nie je vyhnúť sa daniam. 
Dnes už je viac ako polovica svetového obchodu riadená veľkými subjektmi, ktoré znižujú svoje daňové zaťaženie tým, že presúvajú svoje výnosy z jedného sídla do druhého, podľa toho, kde je to výhodnejšie. Presúvajú tak zisky do daňových rajov a náklady do krajín s vysokým daňovým zaťažením. Jasne sa ukazuje, že toto všetko odobralo rozhodujúce zdroje z reálnej ekonomiky a prispelo k vzniku ekonomických systémov založených na nerovnosti. Okrem toho nie je možné tajiť, že tieto offshore sídla sa vo viacerých prípadoch stali miestami, kde sa bežne „perú špinavé peniaze“  pochádzajúce z nezákonných ziskov (krádeží, podvodov, korupcie, zločineckých skupín, mafie, vojnovej koristi...).
Preto niektoré štáty zastierali fakt, že offshore operácie prebiehali mimo oficiálnych finančných trhov a súhlasili dokonca aj so ziskom z trestnej činnosti. Necítili sa pritom zodpovedné za to, že pripustili zisk z kapitálu nadobudnutého krádežou, pretože formálne sa to nedialo pod ich jurisdikciou. Z morálneho hľadiska však ide o zjavné pokrytectvo.  
V krátkom čase sa tento trh stal miestom najväčšieho presunu kapitálu, pretože jeho štruktúra poskytuje jednoduchú cestu na realizovanie rôznych závažných foriem daňových únikov. Preto je pochopiteľné, že mnohé dôležité spoločnosti pôsobiace na trhoch vyhľadávajú a praktizujú offshore sídla.
 
31. Samozrejme, daňový systém zavedený rôznymi štátmi sa nezdá byť vždy spravodlivý. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že táto nespravodlivosť často znevýhodňuje ekonomicky slabšie subjekty v prospech tých, čo sú aj bez toho zvýhodnené a dokonca schopné ovplyvňovať aj normatívne systémy, ktoré regulujú samotné dane. V skutočnosti je daňový systém spravodlivý, ak plní základnú vyrovnávaciu funkciu a funkciu redistribúcie bohatstva, a to nielen na prospech tých, ktorí potrebujú primerané subvencie, ale aj na podporu investícií a rastu reálnej ekonomiky.
V každom prípade práve vyhýbanie sa daniam zo strany hlavných aktérov trhu, najmä veľkých finančných sprostredkovateľov, vedie k nespravodlivému odčerpávaniu zdrojov z reálnej ekonomiky, ktoré škodí celej občianskej spoločnosti.
Z dôvodu netransparentnosti spomínaných systémov je ťažké presne určiť výšku aktív, ktoré sú cez nich realizované. Napriek tomu sa vypočítalo, že by stačila aj minimálna daň z offshore operácií na to, aby sa z veľkej časti vyriešil problém hladu vo svete. Prečo nemôžeme odvážne vykročiť cestou podobnej iniciatívy?
Okrem toho sa zistilo, že existencia offshore sídel podporila obrovský odliv kapitálu z mnohých krajín s nízkymi príjmami, čo viedlo k vzniku početných politických a hospodárskych kríz, ktoré zabránili týmto krajinám nastúpiť konečne na cestu rastu zdravého rozvoja.
V tejto súvislosti stojí za zmienku, že rôzne medzinárodné inštitúcie častejšie odsúdili tento nešvár a nemálo národných vlád sa oprávnene snažilo obmedziť finančné toky z offshore trhov. V tomto ohľade sa urobilo aj veľa pozitívnych krokov, zvlášť v posledných desiatich rokoch. Predsa však sa doteraz nepodarilo presadiť dostatočne účinné dohody a opatrenia v tomto smere. Práve naopak, normatívne rámce navrhované v tejto veci, aj vplyvnými medzinárodnými organizáciami, sa často neuplatňujú alebo sú neúčinné, pretože trhy dokážu vďaka obrovskému kapitálu, ktorým disponujú, uplatniť voči politickej moci veľký vplyv.
Všetko toto vážne škodí správnemu fungovaniu reálnej ekonomiky a vytvára štruktúru, ktorá je z etického hľadiska v jej dnešnej podobe absolútne neprijateľná. Preto je nevyhnutné a naliehavé, aby sa na medzinárodnej úrovni našli vhodné prostriedky na nápravu týchto nespravodlivých systémov. Potrebné je najmä uplatňovanie finančnej transparentnosti na každej úrovni (napríklad povinnosť medzinárodných organizácií verejne vyúčtovať príslušné aktivity a dane platené v každej krajine, v ktorej pôsobia prostredníctvom svojich dcérskych spoločností). Potrebné sú tiež prísne sankcie, uplatňované voči tým krajinám, ktoré opakovane využívajú vyššie uvedené nečestné postupy (daňové úniky a vyhýbanie sa plateniu daní, pranie špinavých peňazí).  
 
32. Systém offshore napokon viedol k tomu, že verejný dlh sa, zvlášť v prípade ekonomicky menej rozvinutých krajín, ešte prehĺbil. Fakticky sa potvrdilo, že niekoľkými vybranými jednotlivcami naakumulované súkromné bohatstvo v daňových rajoch sa temer rovná verejnému dlhu spomínaných krajín. To svedčí o tom, že zaň v skutočnosti často môžu ekonomické pasíva vytvorené súkromnými aktérmi a následne zhodené na plecia verejného systému. Medzi iným je známe, že významní ekonomickí aktéri majú tendenciu uplatňovať prax socializácie strát, často s tichým súhlasom politikov. 
Predsa však je vhodné zdôrazniť, že verejný dlh často vzniká aj neobratným – ak nie dokonca podvodníckym – riadením systému verejnej správy. Takýto dlh tvorený finančnými stratami, ktoré zaťažujú štáty, predstavuje dnes jednu z najväčších prekážok dobrého fungovania a rastu rôznych národných ekonomík. Mnohé národné ekonomiky sú totiž zaťažené tým, že musia platiť úroky, ktoré vyplývajú z tohto dlhu, a preto sú nútené začať robiť v tomto smere primerané štrukturálne zmeny.
Vzhľadom na tento vývoj sú na jednej strane jednotlivé štáty vyzvané, aby urobili nápravu primeraným riadením verejného systému prostredníctvom vyvážených štruktúrnych reforiem, rozumného rozdelenia výdavkov a rozvážnych investícií. Na medzinárodnej úrovni je zasa nevyhnutné, aby každá krajina prijala neodvratnú zodpovednosť, povolila a podporila rozumné spôsoby,  ako uniknúť z dlhovej špirály a nekládla na plecia iných štátov – to znamená na plecia ich obyvateľov, teda miliónov rodín – finančné bremená, ktoré fakticky nemôžu uniesť.
Pritom sú dôležité aj politické dohody o rozumnom a vzájomne akceptovanom znížení verejného dlhu, najmä pokiaľ ho zadržiavajú také ekonomicky silné subjekty, ktoré môžu od svojich požiadaviek upustiť.48 Podobné riešenia si vyžaduje aj zdravie medzinárodného ekonomického systému, ak sa má vyhnúť potenciálnej nákaze systémovými krízami a sledovať spoločné dobro všetkých ľudí.
 
33. Všetko, o čom sme doteraz hovorili, nie je len dielom inštitúcií, ktoré konajú mimo našej kontroly, ale spadá to aj do sféry našej zodpovednosti. Predovšetkým máme k dispozícii dôležité nástroje, ktorými môžeme prispieť k vyriešeniu mnohých problémov. Trhy napríklad žijú vďaka dopytu a ponuke tovarov: v tomto ohľade každý z nás môže rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť aspoň to, aký bude tento dopyt.
Preto je veľmi dôležité stavať sa kriticky a zodpovedne k spotrebe a šetreniu. Nakupovanie, ktorým si denne obstarávame všetko nevyhnutné pre život, je taktiež istou voľbou, ktorú uplatňujeme medzi rôznymi produktmi, ktoré trh ponúka. Často si ním aj nevedomky volíme tovary, ktoré možno vyrábajú reťazce, v ktorých je porušovanie základných ľudských práv bežné, alebo firmy, ktorých etika de facto neuznáva iný záujem, ako je zisk pre ich akcionárov, a to za každú cenu.
Preto je nevyhnutné zameriavať sa na výber takých tovarov, ku ktorým viedla z etického hľadiska správna cesta. Aj prostredníctvom takéhoto zdanlivo bezvýznamného gesta, týkajúceho sa našej spotreby, vyjadrujeme v skutočnosti náš etický postoj. Sme vyzvaní zaujať postoj k tomu, čo prospieva alebo škodí konkrétnemu človeku. Niekto v tejto súvislosti hovoril o „voľbe peňaženkou“: ide totiž o to, voliť si každý deň na trhoch to, čo pomáha reálnemu dobru nás všetkých, a odmietať to, čo mu škodí.49
Podobne treba uvažovať aj pokiaľ ide o správu našich úspor. Môžeme ich napríklad uložiť v inštitúciách, ktoré sa riadia jasnými kritériami, inšpirovanými etikou, ktorá rešpektuje celého človeka a všetkých ľudí, a ktoré sú si vedomé svojej spoločenskej zodpovednosti.50 A všeobecne každý má používať také spôsoby vytvárania bohatstva, ktoré sú v súlade s našou vzťahovou povahou a zohľadňujú integrálny rozvoj osoby.
 
IV. Záver

34. Vzhľadom na prenikavú a všadeprítomnú moc dnešných ekonomicko-finančných systémov môžeme byť v pokušení upadnúť do skepticizmu a myslieť si, že svojimi chabými silami dokážeme urobiť len veľmi málo. V skutočnosti každý z nás môže urobiť veľa, zvlášť ak neostane sám.
Mnohé združenia vznikajúce v rámci občianskej spoločnosti slúžia v tomto smere ako zdroj svedomia a spoločenskej zodpovednosti, bez ktorého sa nezaobídeme. Viac ako kedykoľvek sme dnes všetci povolaní bdieť nad dobrým životom a obhajovať nové spoločenské správanie. Naše konanie sa má vyznačovať snahou o spoločné dobro a má sa zakladať na pevných princípoch solidarity a subsidiarity.
Každý čin našej slobody, akokoľvek malý a bezvýznamný, ktorý je skutočne zameraný na pravé dobro, sa opiera o dobrého Pána dejín. Stáva sa teda súčasťou dobra, ktoré prevyšuje naše biedne sily a nerozlučne spája všetky skutky dobrej vôle do jednej siete spájajúcej nebo so zemou, ktorá je skutočným nástrojom poľudštenia človeka a sveta. Práve to potrebujeme, aby sme dobre žili a živili nádej, zodpovedajúcu dôstojnosti nás ako ľudských osôb.
Cirkev, matka a učiteľka, si je vedomá toho, že dostala do daru nezaslúžený poklad a ponúka mužom a ženám každej doby zdroj spoľahlivej nádeje. Mária, Matka Boha, ktorý sa pre nás stal človekom, nech vezme do rúk naše srdcia a nech ich vedie pri múdrom vytváraní dobra, ktoré jej Syn Ježiš prišiel nastoliť pre spásu sveta, prostredníctvom svojho človečenstva, obnoveného v Duchu Svätom.
Najvyšší veľkňaz František na audiencii udelenej podpísanému sekretárovi Kongregácie pre náuku viery schválil tieto úvahy, prijaté na riadnom zasadaní tohto dikastéria, a nariadil ich zverejnenie.
Dané v Ríme 6. januára 2018, na slávnosť Zjavenia Pána.
 
+ Luis F. Ladaria SJ,                                                
titulárny arcibiskup Thibica                                 
                                     
Giacomo Morandi,
titulárny arcibiskup Cereveteri
sekretár Kongregácie pre náuku viery       
                     
kardinál Peter Turkson,
prefekt Dikastéria na podporu
integrálneho ľudského rozvoja
 
Bruno Marie Duffé, 
sekretár Dikastéria na podporu intgrálneho ľudského rozvoja
 


Z talianskeho originálu preložila Mária Spišiaková 
 
 
 
_______
 
1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 48.
2 Tamže, 5.
3 FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’  (24. máj 2015), 231. Originál in: AAS 107 (2015), 937.
4 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate (29. jún 2009), 59. Originál in: AAS 101 (2009), 694.
5 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Fides et ratio (14. september 1998), 98. Originál in: AAS 91 (1999), 81.
6 Porov. MEDZINÁRODNÁ TEOLOGICKÁ KOMISIA: Alla ricerca di un'etica universale : nuovo sguardo sulla legge naturale, 87, Città del Vaticano 2009, 86.
7 FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 189.
8 FRANTIŠEK: apošt. exhortácia Evangelii gaudium (24. november 2013), 178: AAS 105 (2013), 1094.
9 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Nóta za reformu medzinárodného finančného a menového systému v perspektíve verejnej autority s univerzálnou právomocou, 1. In: L’Osservatore Romano, 24. – 25.  októbra 2011, 6.
10 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 189.
11 FRANTIŠEK: apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 53. Originál in: AAS 105 (2013), 1042.
12 Tamže 58.
13 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: deklarácia Dignitatis humanae, 14.
14 BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 45.
15 Porov. tamže, 74.
16 Porov. FRANTIŠEK: Príhovor pred Európskym parlamentom (25. november 2014), Štrasburg. In: AAS 106 (2014), 997 – 998.
17 Porov. BENEDIKT: encyklika Caritas in veritate, 37.
18 Porov. tamže, 55.
19 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Sollecitudo rei socialis (30. december 1987), 42. Originál in: AAS 80 (1988), 572.
20 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1908.
21 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 13; apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 44 (19. marec 2016). Originál in: AAS 108 (2016), 327.
22 Porov. napríklad motto ora et labora, ktoré používala Regula sv. Benedikta z Nursie: vo svojej jednoduchosti to znamená, že modlitba, zvlášť tá liturgická, nás nielen otvára vzťahu s Bohom, ktorý sa v Ježišovi Kristovi a jeho Duchu zjavuje ako Dobro a Pravda, a tak nám ponúka aj adkvátnu formu a spôsob pre budovanie lepšieho a pravdivejšieho, teda ľudskejšieho sveta.
23 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Centesimus annus (1. máj 1991), 17, 24, 42. Originál in: AAS 83 (1991), 814, 821, 845.
24 Porov. PIUS XI.: encyklika Quadragesimo anno (15. mája 1931), 105. Originál in:  AAS 23 (1931), 210; PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio (26. marca 1967), 9. Originál in: AAS 59 (1967), 261; FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 203.
25 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 175. Ohľadom nevyhnutného prepojenia medzi ekonomikou a politikou porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 36: „Ekonomická činnosť nemôže vyriešiť všetky sociálne problémy prostredníctvom rozšírenia logiky trhu. Musí byť zameraná na dosahovanie spoločného dobra, o ktoré sa má starať aj a predovšetkým politická moc. Preto treba pamätať na to, že príčina veľkých nevyvážeností spočíva v oddeľovaní ekonomickej činnosti, ktorej úlohou by bolo len vytvárať bohatstvo, od politickej činnosti, v ktorej by sa mala uplatňovať spravodlivosť prostredníctvom prerozdeľovania.“
26 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 58.
27 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 64.
28 Porov. PIUS XI.: encyklika Quadragesimo anno, 89; BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 35; FRANTIŠEK: apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 204.
29 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 109.
30 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Laborem exercens (14. septembra 1981), 9. Originál in: AAS 73 (1981), 598.
31 FRANTIŠEK: apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 53.
32 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompedium sociálnej náuky Cirkvi, 369.
33 Porov. PIUS XI.: encyklika Quadragesimo anno, 132: AAS 23 (1931), 219; PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 24.
34 Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2409.
35 Porov. PAVOL VI.: encyklika Populorum progressio, 13. Niekoľko dôležitých usmernení v tomto smere už bolo ponúknutých (porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Nóta za reformu medzinárodného finančného a menového systému v perspektíve verejnej autority s univerzálnou právomocou, 4. In: L’Osservatore Romano, 24. – 25.  októbra  2011, 7). Slovenský preklad na https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/papezska-rada-iuistitia-et-pax.  Ide teraz o to, pokračovať v línii takéhoto rozlišovania, aby sa podporil pozitívny rozvoj ekonomicko-finančného systému a aby sa prispelo k odstráneniu tých nespravodlivých štruktúr, ktoré obmedzujú jeho potenciálne benefity.
36 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 198.
37 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 343.
38 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 35.
39 FRANTIŠEK: Príhovor k účastníkom stretnutia „Ekonomika spoločenstva” organizovaného  hnutím fokoláre (4. február 2017): L’Osservatore Romano, 5. február 2017, 8.
40 Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Sollicitudo rei socialis, 28.
41 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 67.
42 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Nóta za reformu medzinárodného finančného a menového systému v perspektíve verejnej autority s univerzálnou právomocou, 1. In: L’Osservatore Romano, 24. – 25.  október 2011, 6.
43 Porov. tamže, 4: L’Osservatore Romano, 24. – 25.  októbrar 2011, 7.
44 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 45; FRANTIŠEK: Posolstvo na 48. svetový deň pokoja (1. januára 2015), 5. Originál in: AAS 107 (2015), 66.
45 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 36.
46 Sekuritizácia úverov – pozn. prekladateľa.
47 Porov. FRANTIŠEK: encyklika Laudato si’, 189.
48 Porov. BENEDIKT XVI.: Príhovor k členom diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici (8. január 2007). In: AAS 99 (2007), 73.
49 Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 66.
50 Porov. PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 358.