Kongregácia pre náuku viery
 
Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby
 
List a komentáre
 
 
Predslov
 
Toto vydanie nanovo predkladá List biskupom Katolíckej cirkvi ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby (Epistula ad universos catholicae Ecclesiae episcopos de pastorali peronarum homosexualium cura), ktorý bol so schválením pápeža Jána Pavla II. zverejnený Kongregáciou pre náuku viery 1. októbra 1986 (porov. Acta Apostolicae Sedis 79 [1987] 543 ‒ 554). 
Text v latinskej a talianskej verzii predchádza úvod, ktorého autorom je kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery. V úvode je opísaný historický kontext publikácie, vysvetlená jej aktuálnosť a predstavené sú jej základné súčasti. 
V druhej časti nasledujú komentáre niekoľkých odborníkov v danej oblasti, publikované v L’Osservatore Romano s úmyslom poskytnúť ďalšie vysvetlenie k základným líniám, ktoré sú naznačené v liste. Sú to články P. Bonifacia Honingsa OCD, Homosexuálne osoby. List v prospech osoby; P. Bartholomewa Kieleho SJ, Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby. Psychologický apekt; P. Maurice Gilberta SJ  Čo hovorí o homosexualite Nový zákon?; Mons. Ignazia Carrasca de Paula  Homosexuálny stav treba postaviť na roveň iným nezriadeným náklonnostiam v človeku; prof. Gianfrancesca Zuanazziho Možno vybudovať životný štýl založený na ,priestore slobody‘, ktorý existuje pre všetkých. 
V závere publikácie sa ešte nachádzajú  Niektoré úvahy týkajúce sa odpovede na návrhy zákona o ne-diskriminácii homosexuálnych osôb, ktoré Kongregácia pre náuku viery poslala biskupom Spojených štátov amerických v roku 1992. V týchto úvahách sú prevzaté základné tvrdenia listu z roku 1986 a potom nasleduje ich aplikácia na niektoré konkrétne prípady. 
Dúfam, že vydanie tejto brožúrky bude na osoh všetkým, ktorí sa týmito problémami zaoberajú, a pomôže najmä tým, ktorí sa venujú náročnej oblasti pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. 

Tarcisio Bertone, sekretár

 
ÚVOD
 
Príležitosť a aktuálnosť
 
1. Problém homosexuality v posledných desaťročiach vzbudil veľkú pozornosť a vyvolal diskusie vychádzajúce z rozličných aspektov. Odborníci na psychologické, sociologické a medicínske vedy sa pokúšali študovať rozličné formy homosexuality, ich pôvod a rozdielne vlastnosti. Tieto štúdie prispeli k tomu, aby sa fenoménu homosexuality venovala náležitá pozornosť; aby sa odstránili nespravodlivé diskriminácie a aby sa homosexuálnym osobám vyšlo v ústrety s takým pochopením, aké zodpovedá ich dôstojnosti ľudských osôb. Veľmi zrejmou sa stala nevyhnutnosť adekvátnej pomoci – a to aj v pastoračnej oblasti –, aby tieto osoby dokázali vyjsť zo spoločenskej izolácie a zároveň kontrolovať a prekonávať svoje osobné ťažkosti.
Tento vývoj je však sprevádzaný ešte ďalším, ktorý hovorí o tzv. „obrate vo výskume homosexuality“ v tom zmysle, že homosexuálna náklonnosť a homosexuálne skutky by sa už nemali posudzovať negatívnym spôsobom. Predovšetkým ak ide o osoby, ktoré pociťujú náklonnosť k vzťahom s rovnakým pohlavím, ich správanie by sa vraj malo akceptovať alebo prinajmenšom tolerovať. Namiesto odmietania takýchto vzťahov ako morálne zlých aj Cirkev by mala zmeniť svoj postoj a zamerať sa na to, aby tieto osoby mohli žiť v stabilnom spoločenstve podobnom manželstvu. 
 
2. Kongregácia pre náuku viery sa už v roku 1975 pokúsila dať odpoveď na tento vývoj deklaráciou  Persona humana: odsek 8 tejto deklarácie berie do úvahy nepochybné výsledky skúmania vied a popisuje rozličné formy homosexuality. Zároveň zdôrazňuje, že je potrebné starať sa s porozumením o osoby s určitou predispozíciou k homosexualite, a mieru zavinenia v ich prípade posudzovať s obozretnosťou. To však neznamená, že treba schvaľovať homosexuálne skutky ako také. Vo Svätom písme sa tieto skutky predstavujú ako „vážna skazenosť“;  ako „neblahý dôsledok odmietnutia Boha“. Podľa objektívneho morálneho poriadku im chýba „základné a nevyhnutné usporiadanie“, sú „vnútorne nezriadené“. 
V diskusii, ktorá nasledovala po vydaní tejto deklarácie, boli niektoré jej časti – najmä tie, ktoré pozývali pochopiť osoby s homosexuálnou náklonnosťou – často jednostranne interpretované, akoby Cirkev homosexuálne skutky síce pokladala za hriešne, avšak špecifickú náklonnosť týchto osôb posudzovala ako neutrálnu, či dokonca dobrú. 
V niektorých krajinách okrem toho vzrástol vplyv takzvaných  „nátlakových skupín“, ktoré chceli a stále chcú zmeniť verejnú mienku: homosexualita by podľa nich mala byť posudzovaná ako normálna forma ľudskej sexuality. Osobám s touto inklináciou by sa nemalo zamedzovať sexuálne sa stýkať; mali by na to mať dokonca právo a mali by byť vo všetkom zrovnoprávnené s osobami s heterosexuálnou orientáciou – a to až do tej miery, že by sa im malo umožniť uzatvárať manželstvá a adoptovať deti. Kto by proti takýmto pokusom protestoval, dopúšťal by sa vraj diskriminácie homosexuálnych osôb a porušoval by ich základné práva. Týmito alebo podobnými taktikami sa pokúšajú vytvoriť tlak aj na Katolícku cirkev, aby zmenila svoj pohľad na homosexualitu. 
 
3. Homosexuálne skutky spôsobujú vážne ťažkosti, počnúc ich priamymi dôsledkami na spoločnosť. Možno si spomenúť napríklad na dôsledky promiskuity, ktorej sa mnohé homosexuálne osoby dopúšťajú, vzhľadom na šírenie vírusu HIV a ochorenia aids a iných pohlavných chorôb, vo viacerých krajinách prenášaných najmä v prostredí homosexuálnych osôb. Skutočný problém, ktorý je pri koreni týchto hnutí a myšlienkových prúdov, sa však nachádza hlbšie. V kontexte tohto úvodu ho možno iba stručne načrtnúť. 
Nie náhodou je rozširovanie a rastúca spoločenská akceptácia homosexuality sprevádzaná vážnou krízou manželstva a rodiny, šíriacou sa mentalitou zameranou proti ľudskému životu, tiež bezbrehou sexuálnou slobodou. Bez toho, že by sme namietali proti komplexnosti príčin tohto fenoménu, možno povedať, že v jeho základoch možno nájsť  „nové“, celkom zmenené chápanie ľudskej sexuality. 
 „Sexuálna revolúcia“, ktorá vypukla v 60-tych rokoch 20. storočia, chcela „oslobodiť“ ľudskú sexualitu z pút tradičnej morálky. Začala snovať chvály na sexualitu ako produkt konzumu a prostriedok na dosiahnutie potešenia. Uspokojenie sexuálneho impulzu sa propagovalo ako cesta k šťastiu a opravdivému rozvoju osobnosti. Hodnoty ako sebakontrola a čistota boli čoraz menej prijímané. Mnohí sa domnievali, že sexuálna zdržanlivosť je neprirodzená a neuskutočniteľná. Iní sa zasa snažili premiestniť ľudskú sexualitu do čisto „privátnej“ a  „subjektívnej“ oblasti: ak sa dve osoby navzájom milujú a chcú si to vyjadriť jazykom lásky, prečo im má v tom niekto brániť?
Sexualita bola čoraz viac oddeľovaná od manželstva a „vďaka“ celosvetovej distribúcii antikoncepčných prostriedkov aj od plodenia. Začalo sa tvrdiť, že „staré“ chápanie sexuality zodpovedá inej kultúre, pretože tá súčasná sa už medzitým pretransformovala. Aj biblické vyjadrenia vraj bolo treba chápať v kontexte súčasnosti a aktuálnej situácie nie ako „nadčasové“ morálne pravdy. To platilo predovšetkým pre pasáže, v ktorých Biblia hovorí o homosexuálnom správaní. 
Tradičný argument, podľa ktorého je homosexuálne správanie nemorálne, ak protirečí ľudskej  „prirodzenosti“, sa prestal brať do úvahy. To, čo je  „prirodzené“ alebo „neprirodzené“, by malo závisieť od konkrétnej kultúry a subjektívnej citlivosti daného národa. Rozličné abnormálne formy sexuality aj homosexualitu ľudia nazvali jednoduchými „variantmi“ prírody, ktoré treba prijať a schvaľovať tak ako na svete existujúce osoby s čiernou, bielou a červenou pokožkou, praváci a ľaváci, a tiež tí, ktorí majú sklon k heterosexuálnej láske, alebo sa prikláňajú k homosexuálnej. 
V pozadí týchto a podobných myšlienok je ukrytý zásadný problém týkajúci sa mravnosti. Možno ho vyjadriť otázkou: Aká je prirodzenosť ľudskej sexuality? Alebo ešte všeobecnejšie: Aká je prirodzenosť človeka? Kedy nejaký skutok zodpovedá tejto prirodzenosti? Ak sa koncept prirodzenosti, tak ako v uvedených príkladoch, chápe len v zmysle fyzicko-empirickom, nie je možné zhodnúť sa ohľadom mravnosti nejakého skutku na takej odpovedi, ktorá presahuje rozličné kultúry. Pojem prirodzenosti, ktorý stojí v pozadí celej tradície a vyjadrení učenia Cirkvi (porov. Veritatis splendor č. 46 ‒ 53), však nie je fyzického, ale metafyzického charakteru: za prirodzený bol a je pokladaný skutok vtedy, keď je v harmónii s podstatou človeka, teda s takou podobou, v akej ho chce mať Boh. Od tejto podoby, ktorá sa odráža v poriadku stvorenia, a ktorá je potvrdená Zjavením, môže rozum odvodzovať imperatív povinnosti, o to viac vtedy, ak je osvietený vierou. V prírode alebo v stvorení môže človek spoznať Logos – zmysel a cieľ, ktorý ho vedie k sebarealizácii a k šťastiu, a ktorý sa v konečnom dôsledku zakladá na Božej vôli. 
V strate tohto metafyzického konceptu prirodzenosti, ktorá je sprevádzaná takmer totálnym opustením teológie stvorenia, treba hľadať jednu z príčin morálnej krízy našich čias. Ak ľudské bytie už nevnímame ako zakotvené v Bytí, a teda v múdrosti Stvoriteľa, zostáva len argumentácia založená na ľudskej múdrosti. Podľa nej je prirodzenosť len dielom človeka – a teda podlieha vplyvu časových zmien, je premenlivá a manipulovateľná; v konečnom dôsledku potom o dobre a zle raz rozhoduje väčšina, inokedy „záujmové skupiny“, ktoré vedia riadiť verejnú mienku a majú veľkú šancu na úspech. 
 
4. Cirkev nemôže v ohlasovaní svojho učenia dať odpoveď na všetky otázky, ktoré tu boli spomenuté.  Keďže však spôsoby myslenia, ktoré spochybňovali zdravú náuku o homosexualite, sa čoraz viac šírili a robili čoraz ťažšou pastoračnú starostlivosť o homosexuálne osoby, Kongregácia pre náuku viery vydala 1. októbra 1986 so schválením pápeža Jána Pavla II. List biskupom ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. 
V nasledujúcich rokoch po vydaní tohto listu sa vplyv týchto prúdov nezmenšil. Pre verejnú mienku sa homosexuálne správanie do značnej miery stalo akceptovateľným. Vo viacerých štátoch neustále narastá tlak určitých skupín, ktoré žiadajú zrovnoprávnenie foriem homosexuálneho života s tradičným manželstvom – predovšetkým v USA a v Európe. Tieto snahy potvrdzujú aktuálnosť daného listu. 
 
 
Hlavný obsah
 
List  Homosexualis problema nemá za cieľ vyčerpávajúcim spôsobom opísať tému pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, ale (1) pripomenúť neustále platnú náuku Cirkvi v tejto oblasti (porov. č.  3 – 7), (2) odmietnuť negatívne tendencie vnútri Cirkvi i mimo nej (porov. č.  8 – 9) a (3) ponúknuť pomoc na adekvátnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na fyzické a psychické dobro týchto osôb (č. 10 – 17). 
Základným zámerom  celého listu je rozlíšiť medzi správnym a nesprávnym spôsobom pastoračnej starostlivosti a ponúknuť biskupom niekoľko smerníc, ktoré pomôžu pri zodpovednej pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. Prostredníctvom svojej pastoračnej starostlivosti sa Cirkev stáva skutočnou zástankyňou týchto osôb; snaží sa ich pochopiť aj s ich ťažkosťami a ukazuje, že vernosť evanjeliu a Božím prikázaniam je aj pre ne cestou vedúcou k šťastiu a spáse. 
 
1. Pastoračná starostlivosť, ktorá chce byť naozaj osožnou, musí vždy vychádzať z pravdy, pretože  „len to, čo je pravdivé, môže byť v konečnom dôsledku aj pastoračné“ (č. 15). Cirkev preto vníma každú osobu v duchu jej transcendencie, a to bez ohľadu na jej predispozície a náklonnosti: ako osobu, ktorá „vo svojich duchovných a telesných rozmeroch bola stvorená Bohom a vďaka jeho milosti povolaná byť dedičkou večného života“ (č. 2). Taká vízia, ktorá by klasifikovala ľudí na len základe ich sexuálnej orientácie, by naplno nerešpektovala pravdu o ľudskej osobe, o jej základnej slobode (porov. č. 11) a o jej nadprirodzenom povolaní (porov. č. 16). Dokument preto nehovorí o homosexuáloch, ale vždy o homosexuálnych osobách.
Keďže pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby musí vždy vychádzať z pravdy, v prvej kapitole (č. 3 – 7)  listu je zhrnutá náuka Cirkvi o homosexualite. V nadväznosti na deklaráciu  Persona humana, ktorá homosexuálne skutky opísala ako „vnútorne nezriadené“, avšak zároveň pozvala k určitému pochopeniu pre osoby s homosexuálnymi sklonmi, tento list vysvetľuje, že náklonnosť homosexuálnych osôb „nie je sama osebe  hriechom“. Obsahuje však viac alebo menej silnú tendenciu zameranú na správanie, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé, a preto ju treba pokladať za „objektívne nezriadenú“ (č. 3). 
Toto posúdenie je vzápätí zdôraznené aj niekoľkými biblickými vyjadreniami. Napriek tomu, že písma Starého a Nového zákona boli zostavené v rozličných časoch a kultúrach, homosexuálne skutky s vnútornou kontinuitou odsudzujú ako závažné porušenia Božieho plánu pre človeka (porov. č. 4 – 6). Z hľadiska morálnej teológie treba homosexuálne skutky posudzovať ako také, ktoré odporujú podstate ľudskej sexuality; protirečia tak spojivému ako aj plodivému významu ľudskej sexuality; bránia vlastnému uskutočneniu a dosiahnutiu opravdivého šťastia, „pretože sú v rozpore so stvoriteľskou múdrosťou Boha“ (č. 7). 
 
2. Cirkev preto nemôže schvaľovať také skupiny a hnutia, ktoré sa stavajú proti starostlivosti o homosexuálne osoby, založenej na pravde (porov. č. 8 – 9) a prostredníctvom metód klamlivej propagandy sa snažia dosiahnuť, aby Cirkev opustila svoju ustálenú doktrínu. Cirkev je presvedčená, že svojím postojom homosexuálne osoby nepoškodzuje, ale práve naopak, chráni ich pred zničujúcimi dôsledkami činnosti tých skupín, ktoré šliapu po ich ľudskej dôstojnosti. 
Cirkev tiež vie, že týmto spôsobom chráni od vážnych nebezpečenstiev nielen dobro daných osôb, ale aj dobro spoločnosti a predovšetkým dobro manželstva a rodiny. Preto katolíci nemôžu podporovať hnutia, ktoré neuznávajú náuku Cirkvi, vyprázdňujú ju, alebo proti nej vedú otvorený boj (porov. č. 14 – 17). 
 
3. List sa napokon venuje niekoľkým dôležitým otázkam týkajúcim sa sprevádzania homosexuálnych osôb (porov. č. 10 – 17). Na jednej strane zdôrazňuje, že tieto osoby treba plne rešpektovať v ich dôstojnosti tak čo sa týka slova, ako aj skutkov a legislatívnych opatrení (porov. č. 10) a treba ich chrániť pred zovšeobecňovaním pri posudzovaní; isté okolnosti môžu zmenšiť, ba dokonca anulovať ich vinu; v mnohých prípadoch ju však môžu aj zväčšiť (č. 11). 
Na druhej strane, Cirkev musí homosexuálne osoby usmerňovať k Božím prikázaniam. Aj tieto osoby majú „uskutočňovať Pánovu vôľu vo svojom živote, pripájajúc každé utrpenie a ťažkosť, ktorú môžu prežívať pre svoj stav, k obete Pánovho kríža“, praktizovať  „čnosť namiesto neresti“, teda  „žiť v čistote“ (č. 12). 
Biskupi, kňazi a rehoľníci sú povolaní na obozretnosť (porov. č. 13 – 14) a k podpore takej pastoračnej starostlivosti, ktorá bude verná doktríne Cirkvi a zameraná na povzbudenie duchovného života homosexuálnych osôb. Duchovní pastieri môžu mnohorakými spôsobmi posilňovať tieto osoby na ceste čnosti a chrániť ich od izolácie „prostredníctvom sviatostí a predovšetkým častou a úprimnou sviatosťou zmierenia; prostredníctvom modlitby, svedectva, rady a osobnej pomoci“ (porov. č. 15). 
Pastierom sa napokon odporúča, aby sa snažili podporovať vhodné pastoračné iniciatívy pre dobro homosexuálnych osôb; aby hľadali možnosti spolupráce teológov so zmyslom pre Cirkev, prípadne odborníkov z rozličných oblastí humanitných vied, a snažili sa tak o serióznu a adekvátnu pastoráciu tejto citlivej oblasti; aby v prostredí občianskej legislatívy bdeli nad ochranou a podporou rodinného života (porov. č. 17).
Podstatná časť obsahu tohto listu sa nachádza aj v Katechizme Katolíckej cirkvi (č. 2357 – 2359). Cirkev je presvedčená, že svojou náukou a svojím pastoračným úsilím nielen ochraňuje vzácne dobro Zjavenia a bráni ho pred mylnými prúdmi, ale aj prispieva k ľudskému a duchovnému dobru homosexuálnych osôb a k integrite celej spoločnosti. 
                                   
kardinál Joseph Ratzinger


 
List biskupom Katolíckej cirkvi ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby
 
1. Problém homosexuality a etického posúdenia homosexuálnych skutkov sa čoraz viac stáva predmetom verejnej diskusie, a to aj v katolíckom prostredí. V tejto diskusii sa často prezentujú argumenty a vyjadrujú postoje,  ktoré nezodpovedajú učeniu Katolíckej cirkvi. To znepokojuje všetkých, ktorí sa venujú pastoračnej činnosti. Z tohto dôvodu sa Kongregácia pre náuku viery  rozhodla venovať tomuto vážnemu a rozšírenému problému tento list na tému pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby adresovaný všetkým biskupom Katolíckej cirkvi. 
 
2. Samozrejme, na tomto mieste nie je možné poskytnúť vyčerpávajúci prehľad tohto komplexného problému; budeme preto venovať pozornosť špecifickému kontextu perspektívy katolíckej morálky. Táto nachádza svoje potvrdenie aj v spoľahlivých výsledkoch skúmaní vied o človeku, ktoré majú vlastný predmet i metódu štúdia a tešia sa legitímnej autonómii.
 
Stanovisko katolíckej morálky sa zakladá na rozume, ktorý je osvietený vierou a usmerňovaný vedomým úmyslom konať vôľu Boha, nášho Otca. Týmto spôsobom je Cirkev schopná nielen učiť sa od vedeckých objavov, ale aj prekračovať ich horizont; je si istá, že jej obsažnejšia vízia rešpektuje komplexnú realitu ľudskej osoby, ktorá bola vo svojich duchovných i telesných rozmeroch stvorená Bohom, a pre jeho milosť povolaná, aby sa stala dedičkou večného života. 
 
Len v tomto kontexte je preto možné jasne pochopiť, v akom zmysle je fenomén homosexuality, vo svojich rozličných rozmeroch a so svojím vplyvom na spoločnosť a na cirkevný život, problémom, ktorý sa týka práve pastoračnej starostlivosti Cirkvi. Tá od svojich služobníkov vyžaduje pozorné štúdium, konkrétne angažovanie a úprimné, teologicky vyvážené uvažovanie.
 
3. Už v Deklarácii o niektorých otázkach sexuálnej etiky z 29. decembra 1975 sa Kongregácia pre náuku viery zaoberala týmto problémom. V tejto deklarácii zdôraznila povinnosť vyvíjať snahu o pochopenie homosexuálneho stavu a naznačila, že treba opatrne posudzovať vinu pri homosexuálnych skutkoch. Zároveň si kongregácia všímala všeobecne zaužívané rozlíšenie medzi homosexuálnou orientáciou alebo náklonnosťou a homosexuálnymi skutkami. Homosexuálne skutky boli opísané ako činy, ktorým chýba ich podstatná a neodlučiteľná finalita; ako „vnútorne nezriadené“ a ako také, ktoré nemôžu byť schvaľované v nijakom prípade (porov. č. 8, par. 4). 
 
V diskusii, ktorá nasledovala po vydaní deklarácie, boli navrhnuté veľmi benevolentné interpretácie samotnej homosexuality, a to až do takej miery, že sa ju niektorí pokúšali nazvať neutrálnou alebo priam dobrou. Treba upresniť, že konkrétna náklonnosť homosexuálnej osoby, aj keď sama osebe nie je hriechom, v sebe obsahuje viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé. Z tohto dôvodu treba samotnú náklonnosť považovať za objektívne nezriadenú. 
 
Tí, ktorí sa nachádzajú v tomto stave, by mali byť predmetom zvláštnej pastoračnej obozretnosti, aby neboli mylne privedení k názoru, že uskutočňovanie tejto náklonnosti v homosexuálnych vzťahoch možno pokladať za morálne prípustné. 
 
4. Jedným z podstatných rozmerov autentickej pastoračnej starostlivosti je identifikácia príčin, ktoré spôsobili zmätok vo vzťahu k učeniu Cirkvi. Medzi nimi treba spomenúť novú exegézu Svätého písma, podľa ktorej Biblia nemá čo povedať k problematike homosexuality, alebo ju dokonca nejakým spôsobom povoľuje, či ponúka morálne predpisy, ktoré sú tak kultúrne a historicky podmienené, že nemôžu byť viac aplikované na súčasný život. Také názory, veľmi chybné a zavádzajúce, si vyžadujú zvláštnu obozretnosť. 
 
5. Je pravda, že biblická literatúra do veľkej miery závisí od rozličných období, v ktorých bola napísaná, najmä čo sa týka spôsobov myslenia a vyjadrovania (porov. Dei verbum, č. 12). Samozrejme, Cirkev dnes ohlasuje evanjelium svetu, ktorý je celkom iný než ten staroveký. Na druhej strane aj svet, v ktorom bol napísaný Nový zákon, bol značne odlišný od situácie, v ktorej boli napísané alebo redigované Písma hebrejského národa. 
 
Treba však poznamenať, že aj v kontexte takejto značnej rozdielnosti vnútri samotných Písem existuje jasná koherencia, čo sa týka homosexuálneho správania. Doktrína Cirkvi ohľadom tejto veci teda nie je založená na izolovaných frázach, z ktorých by bolo možné odvodiť len diskutabilné teologické argumentácie, ale na skutočne solídnom základe nezmeneného biblického svedectva. Dnešné spoločenstvo viery v neprerušenej kontinuite so židovskými a kresťanskými spoločenstvami, uprostred ktorých boli Písma redigované, je neustále živené tými istými Písmami a Duchom Pravdy, ktorej sú tieto Písma Slovom. Je rovnako dôležité uvedomiť si, že sväté texty nie sú správne pochopené, ak sa interpretujú spôsobom, ktorý protirečí živej Tradícii Cirkvi. Aby interpretácia Písma bola správna, musí byť v skutočnej zhode s touto Tradíciou.
Druhý vatikánsky koncil sa v danom ohľade vyjadril takto: „Je zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo, a všetky spolu – každé svojím spôsobom – pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší“ (Dei verbum, č. 10). Vo svetle týchto tvrdení teraz stručne vysvetlíme učenie Biblie v danej veci. 
 
6. Teológia stvorenia, ktorú nachádzame v Knihe Genezis, poskytuje základný uhol pohľadu pre adekvátne pochopenie problémov, ktoré súvisia s homosexualitou. Boh vo svojej nekonečnej múdrosti a vo svojej všemohúcej láske povoláva k bytiu celú skutočnosť, ktorá je odrazom jeho dobroty. On tvorí na svoj obraz a podobu človeka ako muža a ženu. Ľudské bytia sú preto Božími stvoreniami, povolanými v komplementárnosti svojich pohlaví odzrkadľovať vnútornú jednotu Stvoriteľa. Túto úlohu uskutočňujú jedinečným spôsobom, keď s ním spolupracujú na odovzdávaní života, prostredníctvom vzájomného darovania sa v manželstve. 
 
Tretia kapitola Knihy Genezis nám ukazuje, ako sa táto pravda o človeku ako o Božom obraze zatemnila prvotným hriechom. Jeho nevyhnutným dôsledkom bola strata vedomia o povahe spojenia, ba jednoty, ktorú ľudské osoby mali s Bohom a medzi sebou navzájom. Aj keď si ľudské telo ešte zachováva svoj „manželský význam“, je zatienené hriechom. Tento úpadok spôsobený hriechom sa ďalej rozvíja v príbehu mužov Sodomy (porov. Gn 19, 1 – 11). Niet pochybnosti o morálnom súde, ktorý je tu vyslovený proti homosexuálnym vzťahom. V Knihe Levitikus  18, 22 a 20, 13, na mieste, kde sú vymenované nevyhnutné podmienky nato, aby niekto mohol patriť k vyvolenému národu, autor vylučuje z Božieho ľudu tých, ktorí majú homosexuálne správanie.
 
Na podklade tejto teokratickej legislatívy svätý Pavol rozvíja eschatologickú perspektívu, v ktorej znovu predkladá tú istú doktrínu a vymenúva medzi tými, ktorí nevojdú do Božieho kráľovstva, ľudí, ktorí majú homosexuálne správanie (porov. 1 Kor 6, 9). Na inom mieste vo svojich apoštolských listoch – vychádzajúc z morálnych tradícií svojich predkov, ale nachádzajúc sa v novom kontexte konfrontácie medzi kresťanstvom a pohanskou spoločnosťou daných čias –  prezentuje homosexuálne správanie ako príklad slepoty, do ktorej ľudstvo upadlo. Tým, že vytlačila pôvodnú harmóniu medzi Stvoriteľom a stvoreniami, závažná úchylka idolatrie spôsobila aj všetky možné excesy v morálnej oblasti. Svätý Pavol nachádza najjasnejší príklad tejto disharmónie práve v homosexuálnych vzťahoch (porov. Rim 1, 18 – 32). Napokon, v dokonalej kontinuite s biblickým učením, v zozname ľudí idúcich proti zdravému učeniu, sú explicitne menovaní ako hriešnici tí, ktorí konajú homosexuálne skutky (porov. 1 Tim 1, 10). 
 
7. Cirkev, poslušná Pánovi, ktorý ju založil a dal jej dar sviatostného života, oslavuje vo sviatosti manželstva Boží obraz láskyplnej a život odovzdávajúcej jednoty muža a ženy. Len v manželskom zväzku môže byť sexuálna schopnosť použitá morálne správnym spôsobom. Osoba, ktorá sa chová homosexuálne, koná nemorálne.
 
Mať sexuálny vzťah s osobou toho istého pohlavia znamená poprieť bohatý symbolizmus a význam sexuality, nehovoriac už o jej odlišných cieľoch a mieste v pláne Stvoriteľa. Homosexuálne skutky nevyjadrujú komplementárnosť jednoty, ktorá je schopná odovzdávať život, a preto odporujú povolaniu k existencii prežívanej vo forme sebadarovania, ktorá je podľa evanjelia samotnou podstatou kresťanského života. To neznamená, že by homosexuálne osoby neboli štedré alebo sa nevedeli darovať, keď sa však zapájajú do homosexuálnych aktivít, vo svojom vnútri posilňujú nezriadenú sexuálnu náklonnosť, ktorej charakteristikou je len hľadanie vlastnej rozkoše. 
Tak ako v prípade všetkých ostatných morálnych nezriadeností, homosexuálne skutky bránia vlastnému uskutočneniu a šťastiu, pretože sú v rozpore so stvoriteľskou múdrosťou Boha. Keď Cirkev odmieta chybné doktríny ohľadom homosexuality, neobmedzuje, ale chráni slobodu a dôstojnosť osoby, chápanú realistickým a autentickým spôsobom.
 
8. Aktuálne učenie Cirkvi je teda v organickej kontinuite s pohľadom Svätého písma a s nezmenenou Tradíciou. Aj keď sa súčasný svet v mnohých ohľadoch skutočne zmenil, kresťanské spoločenstvo si je vedomé hlbokého a trvalého puta, ktoré ho spája s generáciami, ktoré ho predišli „so znakom viery“. 
 
V súčasnosti čoraz viac ľudí, a to aj v rámci Cirkvi, vyvíja mimoriadne silný tlak, aby Cirkev prinútili prijať homosexualitu, akoby nebola nezriadenou, a legitimizovať homosexuálne skutky. Tí, ktorí aj uprostred spoločenstva viery vyvíjajú tlak v tomto smere, majú neraz úzke prepojenia s ľuďmi, ktorí konajú mimo Cirkvi. Tieto vonkajšie skupiny sa riadia víziou v rozpore s pravdou o ľudskej osobe, ktorá nám bola naplno zjavená v tajomstve Krista. Predstavujú, aj keď nie celkom vedomým spôsobom, materialistickú ideológiu, ktorá popiera transcendentnú podstatu ľudskej osoby, ako aj nadprirodzené povolanie každého jednotlivca. 
 
Služobníci Cirkvi sa musia snažiť o to, aby homosexuálne osoby, ktoré sú zverené do ich starostlivosti, neboli zavádzané týmito názormi, hlboko v rozpore s učením Cirkvi. Existuje tu veľké riziko, pretože je mnoho tých, ktorí sa snažia vytvoriť zmätok ohľadom postoja Cirkvi v danej veci, a využiť tento zmätok na vlastné ciele. 
 
9. Aj vnútri Cirkvi sa vytvorila tendencia – pretláčaná záujmovými skupinami s rozličnými názvami a rozličnou veľkosťou –, ktorá sa pokúša vystupovať v mene všetkých homosexuálnych osôb v Katolíckej cirkvi. Členovia tohto hnutia sú v podstate najmä osoby, ktoré ignorujú učenie Cirkvi a pokúšajú sa ho nejakým spôsobom podkopať. Pokúšajú sa pod záštitu prívlastku „katolícky“ vsunúť homosexuálne osoby, ktoré nemajú nijaký záujem vzdať sa konania homosexuálnych skutkov. Jedna z taktík, ktoré používajú, je tvrdenie v protestnom duchu, že akákoľvek kritika alebo výhrada voči homosexuálnym osobám, voči ich aktivitám a ich životnému štýlu, je len forma nespravodlivej diskriminácie. 
 
V niektorých národoch badať skutočné pokusy zmanipulovať Cirkev prostredníctvom získania podpory jej pastierov, neraz konajúcich v dobrej viere, v snahe zmeniť normy civilného zákonodarstva. Zámerom týchto snažení je prispôsobiť danú legislatívu vlastnému konceptu týchto lobistických skupín, podľa ktorého je homosexualita prinajmenšom neškodná, ak nie úplne dobrá. I keď homosexuálne konanie vážnym spôsobom ohrozuje život a blahobyt veľkého počtu osôb, ľudia v pozadí tohto tlaku sa svojej činnosti nezriekajú o odmietajú vziať do úvahy veľkosť rizika, ktoré je s tým spojené. 
 
Cirkev nemôže k tomuto všetkému zostať ľahostajná, a preto sa v danom ohľade pevne pridŕža svojho jasného postoja, ktorý nemôže byť zmenený pod tlakom občianskej legislatívy alebo chvíľkovej módy. Cirkev sa úprimne zaujíma o mnohých, ktorí sa necítia reprezentovaní prohomosexuálnymi hnutiami, ako aj o tých, ktorí sú pokúšaní uveriť tejto zavádzajúcej propagande. Cirkev je si vedomá, že názor, podľa ktorého sú homosexuálne skutky ekvivalentné alebo aspoň prijateľné tak, ako sexuálne prejavy manželskej lásky, má priamy vplyv na to, ako spoločnosť chápe prirodzenosť a práva rodiny, a tieto pojmy stavia do vážneho nebezpečenstva.
 
10. Treba jednoznačne odsúdiť každý pokus vystaviť homosexuálne osoby prejavom zaujatosti alebo násilným skutkom. Takéto správanie si zasluhuje odsúdenie zo strany pastierov Cirkvi, nech už by k nemu došlo kdekoľvek. Je prejavom nedostatku úcty k druhým, škodlivého pre základné princípy, na ktorých spočíva zdravé občianske spolunažívanie. Dôstojnosť každej osoby musí byť vždy rešpektovaná, tak v slovách, ako aj v skutkoch a zákonoch. 
 
Bezpodmienečné odmietnutie nespravodlivosti páchanej na homosexuálnych osobách však nemôže viesť k tvrdeniu, že homosexualita nie je nezriadená. Keď takéto tvrdenie prijímame a v dôsledku toho prijímame aj homosexuálne konanie ako dobré, alebo keď sa zavádzajú také občianske zákony, ktoré majú chrániť také konanie, na ktoré si nikto nemôže uplatňovať akékoľvek právo ani Cirkev, ani spoločnosť, nemali by byť prekvapené, ak priestor získajú aj ďalšie pomýlené názory a praktiky a ak dôjde k nárastu nerozumných a násilných foriem správania.
11. Niektorí sú presvedčení, že homosexuálna náklonnosť v niektorých prípadoch nie je výsledkom slobodného výberu a že homosexuálna osoba nemá alternatívy, ale je nútená správať sa homosexuálnym spôsobom. V dôsledku toho sa tvrdí, že v týchto prípadoch daná osoba koná bez viny, pretože nie je skutočne slobodná. 
 
V tomto ohľade je nevyhnutné obrátiť sa na rozumnú morálnu tradíciu Cirkvi, ktorá varuje pred tým, aby sa z posudzovania jednotlivých prípadov robili všeobecné závery. V konkrétnom prípade naozaj v minulosti mohli existovať a aj v súčasnosti azda existujú také okolnosti, ktoré umenšujú alebo dokonca celkom odstraňujú vinu jednotlivca; iné okolnosti ju, naopak, môžu zväčšovať. Treba sa však v každom prípade vyhnúť nepodloženej a ponižujúcej domýšľavosti, že homosexuálne konanie homosexuálnych osôb je vždy a úplne predmetom nutnosti, a z toho dôvodu bez viny. Aj osobám s homosexuálnou náklonnosťou je potrebné priznať základnú slobodu, ktorá charakterizuje ľudskú osobu a dáva jej osobitnú dôstojnosť. Tak ako to býva pri každom odvrátení sa od zla, ľudské úsilie osvietené a napomáhané Božou milosťou práve vďaka tejto slobode daným osobám umožňuje vyhýbať sa homosexuálnym skutkom. 
 
12. Čo má teda robiť homosexuálna osoba, ktorá sa snaží nasledovať Pána? Tieto osoby sú pozvané uskutočňovať Pánovu vôľu vo svojom živote, pripájajúc každé utrpenie a ťažkosť, ktorú môžu prežívať pre svoj stav, k obete Pánovho kríža. Pre veriaceho je kríž plodnou obetou, pretože zo smrti na kríži vychádzajú život a spása. Aj keď pozvanie niesť kríž alebo v tomto zmysle chápať utrpenie kresťana bude niektorými ľuďmi pravdepodobne vysmiate, treba pamätať na to, že práve toto je cesta spásy pre všetkých, ktorí sú nasledovateľmi Krista.
 
V podstate to nie je nič iné ako učenie, s ktorým sa svätý apoštol Pavol obracia na Galaťanov, keď hovorí, aké ovocie prináša v živote veriaceho: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ a k tomu dodáva: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami“ (Gal 5, 22. 24). 
 
Samozrejme, toto pozvanie sa nesprávne interpretuje, ak ho pokladáme len za bezúčelnú snahu o sebazápor. Kríž je zaprením seba, ale v odovzdaní sa do vôle Boha, ktorý zo smrti dokáže urobiť život a uschopňuje tých, ktorí doňho vkladajú svoju nádej, aby rozvíjali čnosť namiesto neresti.
 
Paschálne tajomstvo sa skutočne slávi len vtedy, keď mu dovolíme, aby preniklo do štruktúry nášho každodenného života. Odmietnuť obetu svojej vôle v poslušnosti Pánovej vôli v podstate znamená klásť prekážku spáse. Ako kríž je centrom prejavu spásonosnej lásky Boha k nám v Ježišovi, tak aj spojenie sebazáporu homosexuálnych mužov a žien s obetou Pána sa pre nich stane prameňom sebadarovania, zachraňujúcim od spôsobu života, ktorý pre nich neustále predstavuje zničujúcu hrozbu. 
 
Homosexuálne osoby sú pozvané tak, ako aj ostatní kresťania, žiť v čistote. Ak sa budú s vytrvalosťou snažiť o pochopenie podstaty osobného povolania, ktoré pre nich má Boh, budú schopné vernejšie pristupovať k sviatosti zmierenia a prijímať Pánovu milosť, ktorú táto sviatosť štedro ponúka, aby sa mohli plnšie obrátiť k jeho nasledovaniu. 
 
13. Okrem toho je zrejmé, že jasné a efektívne odovzdávanie učenia Cirkvi všetkým veriacim a spoločnosti vo svojej komplexnosti do veľkej miery závisí od správneho vyučovania a od vernosti tých, ktorí vykonávajú pastoračnú službu. Biskupi majú mimoriadne závažnú zodpovednosť starať sa o to, aby ich spolupracovníci, predovšetkým kňazi, boli správne informovaní a osobne dobre disponovaní na odovzdávanie učenia Cirkvi v celej jeho integrite všetkým ľuďom.
 
Intenzívna snaha a dobrá vôľa, ktorú mnohí kňazi a rehoľníci prejavujú v pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby si zaslúži obdiv a táto Kongregácia dúfa, že bude v nezmenšenej miere pokračovať aj do budúcnosti. Odhodlaní služobníci nech sú si istí, že verne nasledujú Pánovu vôľu, keď homoseuxálne osoby povzbudzujú žiť v čistote a pripomínajú im nesmiernu dôstojnosť, ktorú im Boh daroval. 
 
14. Majúc na zreteli, čo bolo napísané, táto Kongregácia chce požiadať biskupov, aby boli mimoriadne obozretní vzhľadom na také programy, ktoré sa de facto snažia vytvárať tlak na Cirkev, aby zmenila svoje učenie, i keď to slovne popierajú. Pozorné štúdium verejných vyhlásení, ktoré vydávajú a aktivít, ktoré vyvíjajú odhaľuje vypočítavú viaczmyselnosť, prostredníctvom ktorej sa pokúšajú zavádzať pastierov aj veriacich. Napríklad niekedy predstavujú učenie Magistéria, ale iba ako nepovinný zdroj pre formáciu svedomia.
Neuznávajú jeho zvláštnu autoritu. Niektoré skupiny dokonca svoje organizácie alebo osoby, na ktoré sa mienia obrátiť, prezentujú ako “katolícke”, no v skutočnosti nezastávajú a nepodporujú učenie Magistéria, ba niekedy ho otvorene napádajú. Aj keď sa ich členovia odvolávajú na to, že chcú svoje životy riadiť podľa Ježišovho učenia, de facto opúšťajú učenie jeho Cirkvi. Toto rozporuplné správanie nemôže byť nijakým spôsobom podporované biskupmi.
 
15. Táto Kongregácia povzbudzuje biskupov, aby vo svojich diecézach podporovali pastoračnú činnosť pre dobro homosexuálnych osôb v plnom súhlase s učením Cirkvi. Žiadny autentický pastoračný program nemôže spolupracovať s organizáciami, v ktorých sa homosexuálne osoby navzájom združujú bez toho, aby bolo jasne definované, že homosexuálne aktivity sú nemorálne. Správny pastoračný prístup musí poukázať na nevyhnutnosť toho, aby sa homosexuálne osoby vyhýbali príležitostiam, ktoré zvádzajú na hriech.

Treba podporovať tie programy, ktoré sa danému nebezpečenstvu snažia vyhnúť. Treba však aj jasne zdôrazniť, že každé vzdialenie sa od učenia Cirkvi, alebo mlčanie o ňom, v snahe poskytovať pastoračnú starostlivosť, nie je ani autentickou, ani účinnou formou pastorácie. Len to, čo je pravdivé, môže byť v konečnom dôsledku aj pastoračné. Ak sa nedbá na postoj Cirkvi, bráni sa tomu, aby homosexuálni muži a ženy dostávali tú starostlivosť, ktorú potrebujú a na ktorú majú právo. 
 
Autentický pastoračný program napomáha homosexuálnym osobám na všetkých úrovniach ich duchovného života prostredníctvom sviatostí a predovšetkým častou a úprimnou sviatosťou zmierenia, prostredníctvom modlitby, svedectva, rady a osobnej pomoci. Takýmto spôsobom môže celé kresťanské spoločenstvo dospieť k spoznaniu svojho povolania a pomôcť svojim bratom a sestrám, aby sa vyhli sklamaniu a izolácii.
 
16. Z toho komplexného postoja môže vyplynúť mnoho osožných vecí, v neposlednom rade konštatovanie, že homosexuálna osoba, tak ako každý človek, má hlbokú potrebu ľudskej pomoci na rozličných rovinách. 
 
Ľudská osoba, stvorená na obraz a podobu Boha, nemôže byť adekvátne definovaná len prostredníctvom ohraničenej zmienky o vlastnej sexuálnej orientácii. Každá osoba, ktorá žije na zemi, má osobné problémy a ťažkosti, ale aj príležitosť na rast, vlastné zdroje, talenty a dary. Cirkev ponúka ten kontext starostlivosti o ľudskú osobu, ktorého potrebu dnes mimoriadne cítime práve v tom, že odmieta uvažovať nad ľudskou osobou ako nad „heterosexuálom“ alebo „homosexuálom“, a zdôrazňuje, že každý má vlastnú základnú identitu v tom, že je stvorením, a vďaka milosti aj Božím dieťaťom, dedičom večného života.
 
17. Dávajúc biskupom do pozornosti tieto objasnenia a pastoračné smernice, kongregácia si kladie za cieľ napomáhať ich snahy zamerané nato, aby učenie Pána a jeho Cirkvi ohľadom tejto dôležitej témy bolo všetkým veriacim odovzdané celistvým spôsobom.
 
Vo svetle toho, čo bolo povedané, miestni ordinári sú pozvaní, aby v rozsahu svojej kompetencie zhodnotili nevyhnutnosť konkrétnych opatrení. Okrem toho, ak to budú pokladať za vhodné, môžu pristúpiť aj k ďalším krokom koordinovaným na úrovni národných biskupských konferencií. 
 
Predovšetkým biskupi sa pomocou prostriedkov, ktoré sú im k dispozícii, majú usilovať podporovať rozvoj osobitných foriem pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. Táto starostlivosť môže zahŕňať aj spoluprácu so psychologickými, sociologickými a medicínskymi vedami, vždy však v plnej vernosti učeniu Cirkvi. 
Najmä biskupi nech povzbudzujú spoluprácu všetkých katolíckych teológov, ktorí prednášajú to, čo učí Cirkev a svojím uvažovaním prehlbujú autentický význam ľudskej sexuality a kresťanského manželstva v Božom pláne, ako aj čností, ktoré sú jeho súčasťou, a môžu tak ponúknuť potrebnú pomoc v tejto špecifickej oblasti pastoračnej starostlivosti. 
Osobitnú pozornosť majú biskupi venovať výberu služobníkov poverených touto delikátnou úlohou, aby títo služobníci skrze svoju vernosť Magistériu a skrze vysoký stupeň psychologickej a duchovnej zrelosti mohli byť skutočnou pomocou pre homosexuálne osoby a vplývali na ich integrálne dobro. Títo služobníci nech odmietajú teologické názory, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi, a preto nemôžu slúžiť ako smernice pre pastoračnú oblasť. 
 
Okrem toho bude potrebné podporovať vhodné katechetické programy, založené na pravdách o ľudskej sexualite v jej vzťahu k životu rodiny tak, ako o tom učí Cirkev. Takéto programy poskytujú optimálny kontext, v ktorom možno uvažovať nad otázkou homosexuality.
Táto katechéza môže tiež pomôcť rodinám, v ktorých sa nachádzajú homosexuálne osoby, aby dokázali čeliť problému, ktorý sa ich tak hlboko dotýka. 
 
Treba odobrať akúkoľvek podporu každej organizácii, ktorá sa snaží podkopať učenie Cirkvi, zaujíma k nemu nejasné postoje, alebo ho celkom ignoruje. Takáto podpora, alebo aj jej zdanie, by mohli spôsobiť vážne nedorozumenia. Osobitnú pozornosť treba venovať plánovaniu náboženských slávností a používaniu budov patriacich Cirkvi zo strany týchto skupín, vrátane možnosti využívať katolícke školy alebo inštitúty vyšších štúdií. Ak by sa niekomu takému dovolilo používať majetok Cirkvi, takéto povolenie by sa síce mohlo zdať len ako gesto spravodlivosti a lásky, no v skutočnosti by bolo v rozpore s cieľmi, pre ktoré boli tieto inštitúcie zriadené a mohlo by sa stať prameňom nedorozumení a škandálov.
 
Pri hodnotení prípadných právnych zámerov treba na prvé miesto klásť úlohu brániť a podporovať rodinný život.
 
18. Pán Ježiš povedal: „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32). Sväté písmo nám prikazuje, aby sme lásku uskutočňovali v pravde (porov. Ef 4, 15). 
 
Boh, ktorý je pravda aj láska, povoláva Cirkev, aby slúžila každému mužovi, žene a dieťaťu pastoračným úsilím podľa vzoru nášho milosrdného Pána. V tomto duchu Kongregácia pre náuku viery posiela tento list vám, biskupom Cirkvi, s nádejou, že vám bude nápomocným v pastoračnej starostlivosti o osoby, ktorých trápenie môže byť sťažené nesprávnymi náukami alebo naopak zmiernené slovom pravdy. 
 
Najvyšší veľkňaz Ján Pavol II., pri audiencii poskytnutej podpísanému prefektovi, schválil tento list, zostavený počas riadneho zasadania tejto kongregácie, a nariadil jeho publikovanie.
 
V Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 1. októbra 1986. 
kardinál Joseph Ratzinger,
prefekt
 
Alberto Bovone,
titulárny arcibiskup Cesarey z Numidie,
sekretár
 



KOMENTÁRE
 
I. List v prospech osoby
 
Bonifacio Honings OCD
 
Medzi predmety verejnej diskusie tak v katolíckom, ako aj v nekatolíckom prostredí, určite patrí problém homosexuality a homosexuálov. Táto diskusia je často poznačená zaujímaním doktrinálnych postojov a pastoračnými aktivitami v rozpore s učením a pastoračnou službou Katolíckej cirkvi. 
Táto situácia podnietila Kongregáciu pre náuku viery napísať list biskupom Katolíckej cirkvi, aby upriamila ich pozornosť na niektoré vysvetlenia v oblasti morálky a na pastoračné smernice vytvorené so zámerom vysvetliť problém a chrániť dôstojnosť ľudskej osoby. Aj striktné princípy, ktoré sa vzťahujú na stav a konanie homosexuálnych osôb, boli poňaté v duchu obrany osoby, ktorá sa nachádza v takomto stave, alebo ktorá aktívne žije v homosexuálnom vzťahu. Zámerom tohto krátkeho komentára k danému listu je poukázať na to, že kongregácia nemá na zreteli nič iné ako rehabilitovať homosexuálnu osobu v jej dôstojnosti osoby pred Bohom, pred ňou samou, pred občianskou spoločnosťou a cirkevným spoločenstvom.
Aby som čo najlepšie vysvetlil tento zámer, na prvom mieste sa budem snažiť venovať dôvodom, ktoré stoja za dôstojnosťou homosexuálnej osoby. V druhom rade poukážem na to, že homosexuálny stav zo subjektívneho hľadiska nie je neutrálny; napokon sa pokúsim vysvetliť, akým spôsobom je výrok o vnútornej nezriadenosti homosexuálnych skutkov dôkazom skutočnosti, že homosexuála treba pokladať za ľudskú osobu, ktorá je zodpovedná rovnakým spôsobom ako všetky ostatné, a teda zostáva subjektom neodňateľných práv a nemenných povinností. Na záver by som chcel zdôrazniť, že tento list je novým znakom materinskej starostlivosti Magistéria. 
 
1. Dôstojnosť homosexuálnej osoby
 
Je pozoruhodné, že kongregácia vždy používa vyjadrenie „homosexuálna osoba“, pretože v skutočnosti nejestvuje homosexuál alebo homosexualita tout court – sama osebe. Homosexuál zapadá do nadprirodzeného horizontu vízie, ktorú má Cirkev na komplexnú skutočnosť ľudskej osoby. Homosexuálna osoba, ako každá iná ľudská osoba, „vo svojich duchovných a telesných rozmeroch, bola stvorená Bohom a vďaka jeho milosti povolaná byť dedičkou večného života“ (č. 2). 
Ľudská osoba nie je adekvátnym spôsobom definovateľná prostredníctvom čiastkového odvolania sa na jej sexuálnu náklonnosť. List preto ponúka „kontext starostlivosti o ľudskú osobu, ktorého potrebu dnes mimoriadne cítime práve v tom, že odmieta uvažovať nad ľudskou osobou ako nad „heterosexuálom“ alebo „homosexuálom“, a zdôrazňuje, že každý má vlastnú základnú identitu v tom, že je stvorením, a vďaka milosti aj Božím dieťaťom, dedičom večného života“ (č. 16). 
Iste, žiadna osoba, ktorá žije na zemi, nie je bez problémov a rozličných osobných ťažkostí, ktoré kladú prekážky životu zodpovedajúcemu ľudským, morálnym a duchovným predpokladom dôstojnosti osôb. Je zrejmé, že každá osoba má rozličné príležitosti na rast, rozličné zdroje, talenty a vlastné dary. Človek je schopný poznať a milovať vlastného Stvoriteľa a je postavený nad všetky pozemské stvorenia ako ich pán, aby ich spravoval a slúžil si nimi na Božiu slávu (porov. GS 12). 
To isté platí o homosexuálnej osobe, a preto list kongregácie odsudzuje „každý pokus vystaviť homosexuálne osoby prejavom zaujatosti alebo násilným skutkom. Takéto správanie si zasluhuje odsúdenie zo strany pastierov Cirkvi, nech už by k nemu došlo kdekoľvek. Je prejavom nedostatku úcty k druhým, škodlivého základným princípom, na ktorých spočíva zdravé občianske spolunažívanie. Dôstojnosť každej osoby musí byť vždy rešpektovaná, tak v slovách, ako aj v skutkoch a v zákonoch“ (č. 10). 
V každom prípade sa list kongregácie neuspokojuje s touto výpoveďou, čo ako jasnou a vecnou, zameranou proti akýmkoľvek urážkam dôstojnosti homosexuálnej osoby. Text ide oveľa ďalej a odvážne bráni vnútornú dôstojnosť homosexuálnej osoby; presnejšie jej slobodu ako schopnosť uskutočňovať pravdu plánu Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu. Doslovne hovorí: „Treba sa však v každom prípade vyhnúť nepodloženej a ponižujúcej domýšľavosti, že homosexuálne konanie homosexuálnych osôb je vždy a úplne predmetom nutnosti, a z toho dôvodu bez viny. Aj osobám s homosexuálnou náklonnosťou je potrebné priznať základnú slobodu, ktorá charakterizuje ľudskú osobu a dáva jej osobitnú dôstojnosť. Tak ako to býva pri každom odvrátení sa od zla, ľudské úsilie osvietené a napomáhané Božou milosťou práve vďaka tejto slobode daným osobám umožňuje vyhýbať sa homosexuálnym skutkom.“ List bráni práve túto základnú charakteristiku dôstojnosti ľudskej osoby, a to aj homosexuálnej, a neustupuje tlakom zmeniť doktrínu Katolíckej cirkvi o homosexualite; naopak, znovu ju potvrdzuje, dodávajúc solídne teologické a rozumové zdôvodnenia. 
 
2. Objektívna nezriadenosť náklonnosti
 
Dokument – a tu podčiarkujem jeho starostlivosť o dôstojnosť homosexuálnej osoby – zaujíma jasné stanovisko ohľadom aktuálnej diskusie o „neutrálnosti či nie-neutrálnosti“ homosexuálnej náklonnosti. Bez toho, aby poprel rozlíšenie medzi homosexuálnou tendenciou a homosexuálnymi skutkami, ktoré bolo vyjadrené už v Deklarácii o niektorých otázkach sexuálnej etiky z 29. decembra 1975, odmieta príliš benevolentné interpretácie homosexuálneho stavu; interpretácie, ktoré zachádzajú až tak ďaleko, že nielen definujú tento stav ako indiferentný, ale priam ako dobrý. Vychádzajúc z teológie stvorenia človeka treba upresniť, že „konkrétna náklonnosť homosexuálnej osoby, aj keď sama osebe nie je hriechom, v sebe obsahuje viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé. Z tohto dôvodu treba samotnú náklonnosť považovať za objektívne nezriadenú“ (č. 3). 
Kniha Genezis zdôrazňuje, že človek stvorený na Boží obraz a podobu, ako muž a žena, odráža dobrotu Stvoriteľa. A nielen to, ľudia sú povolaní „v komplementárnosti svojich pohlaví odzrkadľovať vnútornú jednotu Stvoriteľa“ (č. 6). 
Toto tajomstvo stvorenia muž a žena osobitným spôsobom objavujú zakaždým, keď sa pri manželskom akte spájajú tak blízko, že sa stávajú „jedným telom“. Ľudské telo s vlastným pohlavím takto osobitným, špecifickým a exkluzívnym spôsobom prejavuje svoje zameranie na manželstvo. Manželský akt je skutočne vyjadrením ľudskej osoby v jej podstatnej a existenciálnej skutočnosti, a tiež uskutočnením spoločenstva osôb, výslovne ustanoveného Stvoriteľom – ako stretnutia ženskosti a mužskosti. Homosexuálna náklonnosť alebo stav nemení zameranie tela homosexuálnej osoby na manželstvo, ani homosexuálnu osobu nevyníma z povolania odzrkadľovať vnútornú jednotu Stvoriteľa prostredníctvom sexuálnej komplementárnosti. 
V zhode s týmto uvažovaním kongregácia formuluje patričné vyjadrenie týkajúce sa homosexuálnej náklonnosti: Preto „ktorí sa nachádzajú v tomto stave, mali by byť predmetom zvláštnej pastoračnej obozretnosti, aby neboli mylne privedení k názoru, že uskutočňovanie tejto náklonnosti v homosexuálnych vzťahoch možno pokladať za morálne prípustné“ (č. 3). Homosexuálna náklonnosť je objektívne nezriadená, pretože vedie homosexuálnu osobu smerom k takej činnosti, ktorá znehodnocuje bohatú symboliku plánu Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu. 
 
3. Vnútorná zloba činnosti
 
Dôležitosť tohto vážneho morálneho vyjadrenia vyplýva z toho, že nielen odmieta neutralitu homosexuálneho stavu, ale aj jasne poukazuje na charakter jeho objektívnej nezriadenosti. List sa v dôsledku toho snaží poukázať, ako sa doktrína Cirkvi zakladá na celom biblickom učení týkajúcom sa sexuality. O to viac preto, že sú takí, ktorí sa snažia vniesť chaos do tradičného učenia prostredníctvom nových exegéz Svätého písma vzhľadom na homosexualitu. Podľa niektorých „Biblia nemá čo povedať k problematike homosexuality, alebo ju dokonca nejakým spôsobom povoľuje, či ponúka morálne predpisy, ktoré sú tak kultúrne a historicky podmienené, že nemôžu byť viac aplikované na súčasný život“ (č. 6). 
Na základe učenia Biblie (porov. č. 5 – 6) si je Cirkev istá, že len vo vzťahu medzi manželmi je možné morálne správnym spôsobom uskutočňovať ľudskú sexualitu. Homosexuálne aktivity sú z morálneho hľadiska vnútorným zlom, keďže nevyjadrujú manželskú jednotu alebo jednotu medzi mužom a ženou „schopnú odovzdávať život, a preto odporujú povolaniu k existencii prežívanej vo forme sebadarovania, ktorá je podľa evanjelia samotnou podstatou kresťanského života“ (č. 7). 
Na tomto mieste by som chcel zdôrazniť pastoračnú platnosť morálneho princípu týkajúceho sa homosexuálnych skutkov. Keď Cirkev hovorí, že sexuálna činnosť s osobou toho istého pohlavia je vnútorne zlá, ponúka pastierovi činnému v starostlivosti o homosexuálne osoby objektívne, vždy a všade platné kritérium. Neexistuje teda nijaká situácia, ktorá by tieto aktivity robila legitímnymi; je teda nesprávne, ba priam v rozpore s dôstojnosťou homosexuálnej osoby, pripúšťať možnú objektívnu alebo subjektívnu výnimku z tohto normatívneho princípu. Tým sa, samozrejme,  nepopiera, že „v konkrétnom prípade naozaj v minulosti mohli existovať a aj v súčasnosti azda existujú také okolnosti, ktoré umenšujú alebo dokonca celkom odstraňujú vinu jednotlivca“ (č. 11). 
Z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva, že homosexuálna osoba, ak chce nasledovať Pána, musí spojiť utrpenie a ťažkosti, ktoré jej spôsobuje vlastný stav, s obetou Kristovho kríža. Preto ten, kto sa stará o homosexuálne osoby, ich má povzbudzovať, aby žili život „v čistote” a pamätali na „nesmiernu dôstojnosť, ktorú im Boh daroval“ (č. 13).



II. Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby ‒ psychologický aspekt

Bartholomew Kiely SJ
 
1. Úvod
Účelom tohto článku je poskytnúť čitateľovi, ktorý nie je odborníkom na psychológiu, súhrnný pohľad na homosexuálny stav vo svetle súčasnej psychológie spolu s niektorými bibliografickými  odkazmi na lepšie pochopenie daného listu. Úloha nie je ľahká. Medzi súčasnými psychológmi sú takí, ktorí sa dávajú inšpirovať mechanickejším empirizmom, a takí, ktorí sa odvolávajú na Platónovu filozofiu; medzi týmito dvomi opačnými postojmi sa nachádza celá škála ďalších, menej vyhranených. „Kríza hodnôt“ za posledných dvadsať rokov našla svoje vyjadrenia aj v psychologickej oblasti; mnohí psychológovia neprijímajú existenciu morálne objektívneho poriadku. (Treba si uvedomiť, že morálny relativizmus je charakteristikou psychológie ako takej. Psychológia môže tiež zohrávať pozitívnu úlohu ako spolupracovníčka posvätných vied; závisí však od spôsobu, akým sa uskutoční potrebná integrácia. K tomuto bodu sa vrátime na konci článku.) Okrem toho existuje ešte vnútorná debata v rámci psychológie a psychiatrie ohľadom hodnotenia samotného homosexuálneho stavu. Niektorí sa viac-menej nazdávajú, že uspokojovanie potrieb, ktoré osoba cíti, má centrálnu úlohu v jej osobnej sebarealizácii; neexistuje objektívne kritérium na rozlišovanie medzi potrebami morálne prijateľnými a neprijateľnými – všetko závisí od toho, čo daná osoba uprednostňuje; osoba, ktorá v sebe nachádza homosexuálnu náklonnosť, má právo na sexuálne uspokojenie rovnako ako osoba s heterosexuálnymi sklonmi. Takýto relativistický prístup možno nájsť dokonca aj v dokumente Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders, ktorý vydala Americká psychiatrická asociácia (tretie vydanie). Dokument pokladá homosexualitu za nezriadenú len v tom prípade, ak sa s ňou osoba nestotožňuje; keď je „ego-dystonická“ (s. 281 – 282). (Proces, ktorým sa dospelo k takémuto chápaniu homosexuality, bol do značnej miery poznačený politickým tlakom, ako naznačuje Socarides.)
Postoj tohto manuálu k homosexualite je založený na všeobecných predpokladoch o subjektivite hodnôt; nie je to čisto vedecká pozícia. Nezávislý prieskum urobený medzi americkými psychiatrami v čase, keď sa tento manuál pripravoval, ukázal, že väčšina z nich stále pokladala homosexualitu za poruchu. 
V dnešnej psychológii, kto prijíma objektívnosť aspoň niektorých hodnôt – predovšetkým motivačnú zrelosť a slobodu od „predurčenia“ (over-determination) v motivácii a v správaní –  všeobecne pokladá homosexualitu za objektívne nezriadenú; presnejšie za stratégiu alebo obranu proti hlbším vnútorným problémom osobnosti, ktoré  vyplývajú z vlastného životného príbehu; napríklad: Socarides, Lesse, Barnhouse, Moberley a Bieber & Bieber. V nasledujúcich odsekoch sa pokúsim syntetickým spôsobom predstaviť tento kritický pohľad na homosexuálny stav s niektorými základnými dôvodmi, pre ktoré treba homosexualitu chápať ako objektívne nezriadenú. Je dôležité všimnúť si, že termín „nezriadený“ sa tu používa v psychologicko-psychiatrickom, nie v morálnom zmysle. 
 
2. Pôvod mužskej homosexuality
 
Azda najjednoduchším spôsobom, ako dosiahnuť pochopenie homosexuálneho stavu, je pochopiť jeho pôvod.
Otázka o možnej biologickej predispozícii homosexuálneho stavu nie je celkom objasnená. Keby  však aj existovala, nevyplývalo by z nej, že homosexualitu treba pokladať za „normálnu“; existujú, zdá sa, biologické predispozície aj k iným psychickým poruchám, ktoré sa z toho dôvodu nepokladajú za „normálne“. Dôkazy, ktoré sú k dispozícii, naznačujú, že psychický vývoj osoby, počas ktorého sa formujú jej symbolické procesy, má centrálny význam vo vývoji homosexuálnej orientácie.
Najvážnejší a najrozsiahlejší prieskum, ktorý sa uskutočnil v tejto veci, bol zhrnutý v práci Bieber & Bieber v článku publikovanom v roku 1979. Hovorí o mužskej homosexualite, ktorá bola skúmaná viac než ženská. Bieber & Bieber svoje závery zakladajú na rozhovoroch s viac než tisíc homosexuálnymi mužmi, a tiež na rozhovoroch s viac než sto rodičovskými pármi, ktoré mali homosexuálneho syna. 
Vo väčšine prípadov (nie vo všetkých) mal homosexuálny syn veľmi blízky vzťah so svojou matkou – vzťah charakterizovaný aj istým, viac či menej utajeným sexuálnym rozmerom; matka mala tohto syna neraz radšej ako svojho manžela. Naopak, vzťah medzi otcom a synom bol vtedy charakterizovaný postojom agresívnosti a súťaživosti zo strany otca; niekedy skrytým spôsobom, častejšie však otvorene. Tento zložitý vzťah medzi synom a otcom bráni procesu psychosexuálneho dozrievania syna. Úloha mladého muža oslobodiť sa od detského vzťahu s matkou a identifikovať sa s otcom bola preňho príliš ťažká. „Chlapec, ktorý sa stane homosexuálom, zanecháva detstvo s hlbokou nenávisťou a strachom pred otcom, ale aj s obrovskou túžbou po otcovskej láske a prijatí. Nikdy sme sa nerozprávali s homosexuálnym mužom, ktorého by otec miloval a otvorene oceňoval. Viackrát sme povedali a napísali, že chlapec, ktorý má vrúcny a pozitívny vzťah so svojím otcom, nestane sa homosexuálom; … ale nie je pravda, že by sa syn agresívneho otca musel vždy stať homosexuálom.“ (11) Skutočnosť, že sa v rámci štúdie s viac než 1000 prípadmi nenašla žiadna výnimka v tejto konfigurácii medzi otcom a synom, dáva značnú váhu záverom týchto autorov (12). Všímajú si okrem toho, že zatiaľ čo dobrý otec dokáže neutralizovať efekt príliš intímnej matky (keď vo vzťahu matka – syn existuje tento problém), a napomôcť rastu syna k mužnej zrelosti, príliš tvrdý otec ešte zvýrazní efekt patologického vzťahu s matkou. Tu začíname tušiť, v akom zmysle môže mať homosexuálne správanie obranný význam; pretože sexualita je vo svojej podstate veľmi plastická vec, schopná niesť mnoho symbolických významov; môže vyjadrovať túžbu po otcovskej láske, ako aj agresivitu voči otcovi. 
 
3. Pôvod ženskej homosexuality
 
Vývoju ženskej sexuality nebola venovaná tá istá pozornosť; zdá sa, že medzi ženami je homosexualita oveľa menej častá. Podľa Barnhousa (14), zatiaľ čo dievča zostáva identifikované so svojou matkou, musí sa od matky časom dostatočne osamostatniť, aby si získalo vlastnú identitu. Musí sa od svojej matky naučiť chápať zmysel hodnoty „byť ženou“. Musí tiež nadobudnúť dostatočnú sebaistotu vo vzťahu s mužmi, predovšetkým so svojím otcom. Uskutočňovanie týchto úloh sa môže v niektorých ohľadoch aj nepodariť. Matka možno nepripustí, aby sa dcéra dostatočne osamostatnila. Matka môže dcére rozličnými spôsobmi odovzdať presvedčenie, že byť ženou je nešťastím a vzťah s mužom je len zdrojom trápenia. Otec môže byť tvrdý alebo krutý. Tak vytvorí v dcére strach z mužov vo všeobecnosti. V dôsledku toho dcéra – v snahe vyriešiť vzťah svojej sexuality so strachom z mužov a súčasnou túžbou po bezpečí – môže začať vyhľadávať homosexuálne vzťahy, používajúc homosexualitu ako obrannú stratégiu podobným spôsobom, ako to býva u mužov. 
 
4. Obranný charakter homosexuálnych vzťahov
 
Moberley (15), v rozprave o homosexualite vo všeobecnosti, hovorí: „Uprostred mnohých detailov je možné vnímať v pozadí jednu konštantnú skutočnosť: že totiž homosexuál, či už muž alebo žena, vo vzťahu s rodičom toho istého pohlavia utrpel nejaké zranenie; a že existuje tendencia liečiť toto zranenie prostredníctvom vzťahov s osobami toho istého pohlavia, teda vzťahmi homosexuálnymi.“ (16)  
Zjednodušene teda možno povedať, že homosexuálne stretnutie, ako ho opisuje homosexuálna osoba pri psychoterapii, sa zdá stretnutím medzi dvomi osobami, z ktorých sa každá cíti neúplná (ako muž alebo žena). Každá z nich sa snaží použiť tú druhú osobu na doplnenie seba; túžiac nielen po sexuálnom uspokojení v úzkom zmysle, ale aj po istote, ochrane, sebaúcte, nadvláde atď. Zdá sa, že obe osoby tu predstierajú, že sa stávajú jednou, úplnejšou osobou. V tomto zmysle je homosexuálne stretnutie odlišné od heterosexuálneho. Heterosexuálne stretnutie prebieha medzi dvomi rozličnými osobami, rozličnými fyzicky aj psychologicky, a preto sa navzájom dopĺňajúcimi ako muž a žena, a ich rozdiely sú pre nich zdrojom radosti. Ak má Rómeo krásny hlboký hlas, zatiaľ čo Júlia má soprán, nezávidia si navzájom; môžu spievať v harmónii. Pri homosexuálnom stretnutí však chýba táto rozdielnosť a komplementárnosť. Ešte aj číselný rozdiel medzi osobami je niekedy zahmlený. Pre každého z partnerov sa ten druhý stáva súčasťou vlastného „obranného systému“ (18).  V homosexuálnom vzťahu je obyčajne evidentné alebo latentné napätie (19).  Niekedy sa vytvára dojem, že takýto vzťah napreduje v cykle urážok a zmierení, akoby šťastie alebo vnútorný pokoj jedného z partnerov mohli vzťah ukončiť, ale v danej chvíli ho ešte nemožno dosiahnuť. 
 
5. Konkrétna rozmanitosť homosexuálneho stavu
 
Aby sme sa vyhli prílišnému zjednodušeniu, treba povedať, že homosexuálny stav nepredstavuje homogénnu skutočnosť, ktorú by bolo možné opísať jednoznačnými termínmi. Existujú rozličné typy homosexuality, viac či menej nezvratné, ktoré môžu byť sprevádzané rozličnými stupňami psychopatie. 
Podľa Oveseyho (20) môžeme rozlišovať medzi rozličnými kategóriami motivácií, ktoré sú súčasťou homosexuálnych vzťahov alebo náklonností: afektívna závislosť, moc alebo nadvláda a napokon sexuálne uspokojenie v úzkom zmysle. Pri homosexuálovi, ktorý sa svojou orientáciou netají (overt), hrá sexuálne uspokojenie prvoradú úlohu, aj keď podstatnými zostávajú aj motivácie závislosti a nadvlády. Pri pseudohomosexuálovi, naopak, prevláda motivácia závislosti alebo nadvlády (alebo oboch). Sila týchto motivácií danú osobu vedie nadväzovať s inou osobou toho istého pohlavia vzťahy, ktoré môžu ako druhotný prejav obsahovať aj erotický rozmer. K týmto dvom typom, ktoré opísal Ovesey, treba podľa všetkého pridať aj tretí typ – teda imaginárnu homosexualitu alebo homosexualitu zo strachu. Týka sa predovšetkým dospievajúcich mladých mužov v období depresie alebo neistoty. Boja sa, že sú homosexuáli, bez toho, že by niekedy zažili skutočnú homosexuálnu príťažlivosť – najviac ak chvíľkovú príťažlivosť. Zdá sa, že je to takpovediac istá forma psychologickej hypochondrie. 
V homosexuálnom stave sú tiež rozličné stupne nezvratnosti. Imaginárna homosexualita alebo homosexualita zo strachu je pravdepodobne len dočasným problémom. Pseudohomosexualita by sa mala dať pomerne ľahko prekonať, keď sa podarí vyriešiť  nesexuálny aspekt problému. Verejná homosexualita je v duchu toho, čo tvrdí Ovesey, vo všeobecnosti ťažšie prekonateľná. Existujú osoby, predovšetkým mužského pohlavia, ktoré boli vo svojej pohlavnej orientácii neustále homosexuálne, a to už od puberty; tieto osoby budú mať veľké ťažkosti oslobodiť sa od homosexuálnej orientácie. Pre niektorých bude pravdepodobne nemožné sa v tomto zmysle zmeniť. 
Homosexuálna osoba môže byť napokon bez akýchkoľvek ďalších ťažkostí okrem toho, čo sa týka homosexuálnej orientácie, alebo môže mať zároveň aj iné poruchy vrátane veľmi vážnych (21). 
V liste biskupom bolo azda želateľné viac zdôrazniť túto rôznorodosť v homosexuálnom stave, aby sa nevytvoril dojem homogénnosti, ktorý v tejto oblasti neexistuje. Po tomto upresnení však možno povedať, že symbolický zmysel homosexuálnych vzťahov alebo náklonností, aj keď s rozličnými odtieňmi, je naozaj taký, ako ho nachádzame opísaný v liste, častiach 2 – 4. 
 
6. Prechod k objektívnemu morálnemu hodnoteniu
 
Z toho, čo bolo doteraz povedané, sa homosexuálne skutky javia ako prejavy stratégie homosexuálnej osoby; stratégie zameranej na obranu proti problémom, často neuvedomeným, ktoré táto osoba nebola schopná vyriešiť. V homosexuálnom skutku sa jedna osoba pokúša použiť druhú ako súčasť svojho obranného systému. Takýto spôsob konania, samozrejme, protirečí kresťanskému zmyslu ľudskej sexuality, ktorý je vo vzájomnom sebadarovaní v komplementárnosti pohlaví, teda v  sebapresiahnutí v láske, v transcendencii ľudského ty s božským (č. 6, 7). Homosexuálne skutky, tak ako iné snahy o sebaobranu, môžu osobe priniesť dočasnú úľavu; avšak z dlhodobého hľadiska neriešia jej hlbšie problémy vrátane jej túžby po transcendencii (22). Homosexuálne skutky môžu predstavovať hľadanie čiastočného dobra, ale nezodpovedajú integrálnemu dobru osoby (23) predovšetkým preto, že nezodpovedajú plánu Boha Stvoriteľa o uskutočnení človeka (č. 2, 6, 7).  Na tomto mieste predstavené psychologické úvahy napokon vyúsťujú aj do morálneho hodnotenia homosexuálnych skutkov ako „vnútorne nezriadených“…  a ako skutkov, „ktoré sú pripravené o svoju základnú a bezpodmienečnú finalitu“, a teda „nemôžu byť schválené v nijakom prípade“ (24). Treba si však všimnúť, že podľa analýzy, ktorá tu bola ponúknutá, chýbajúca finalita sa netýka len plodivého významu sexuality (teda nielen faktu, že homosexuálne skutky nemôžu byť nikdy plodné); ale na prvom mieste sa týka integrity spojivého významu, pretože homosexuálne skutky sú vo svojej podstate obranné, nie sebapresahujúce. 
 
7. Niektoré dôsledky pre pastoračnú starostlivosť o homosexuálne osoby
 
Rozlíšenie medzi homosexuálnou orientáciou a homosexuálnym správaním má v tomto kontexte, samozrejme, mimoriadny význam. Osoba nie je zodpovedná za homosexuálne náklonnosti, ktoré v sebe pociťuje, pretože sú výsledkom zložitého procesu vývoja, za ktorý nemôže. Zodpovednosť osoby sa týka toho, ako sa zachová, keď pocíti tieto tendencie. Dva základné dôsledky pre pastoračnú starostlivosť, ktoré vyplývajú z tejto analýzy, sa týkajú dvoch centrálnych tém Listu biskupom. Jednoducho povedané: treba pomáhať homosexuálnej osobe všetkými možnými spôsobmi; to však neznamená nabádať ju, aby uskutočňovala homosexuálne popudy, ale práve naopak. 
Na prvom mieste, keďže tieto osoby sú už zranené v oblasti sebaúcty, sa k nim treba chovať s veľkou úctou a láskou. Ich práva osôb treba vždy rešpektovať (č. 10). Potrebujú zvláštnu podporu, aby dokázali niesť svoj kríž, a tak byť účastnými na veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista (č. 12). Vhodné programy pastoračnej starostlivosti im pomôžu prehĺbiť duchovný a sviatostný život (č. 15). Potrebujú osobitnú podporu kresťanského spoločenstva (č. 15) aj preto, aby sa ich identita nedefinovala výlučne výrazmi týkajúcimi sa ich sexuálnej orientácie (č. 16). Čo sa týka psychologickej, sociologickej a medicínskej pomoci (č. 17), možno osobitným spôsobom odporučiť povzbudenie homosexuálnych osôb k tomu, aby začali vhodnú hĺbkovú psychoterapiu, ak pre ne existuje taká možnosť. Bieber & Bieber hovoria, že 30 až 50 percent homosexuálnych mužov môže pomocou terapie prekonať svoju homosexuálnu orientáciu. Keď nie je možné, aby osoba zmenila svoju homosexuálnu orientáciu, môže jej takáto terapia pomôcť dosiahnuť lepšie ovládanie svojich pudov a žiť vo väčšom vnútornom pokoji.
Na druhom mieste je zrejmé, že všetky tieto snahy o pomoc sú zamerané nato, aby homosexuálna osoba dokázala prekonať svoje problémy. Toto protirečí snahe o prijatie homosexuality ako niečoho normálneho, aby sa potom pristúpilo k nabádaniu prejaviť ju prostredníctvom homosexuálnych skutkov. Bolo by to ako dať piť alkoholikovi; znamenalo by to podporovať obrannú stratégiu, ktorá je vnútorne nezriadená, tak morálne, ako aj psychologicky, a nerieši hlbšie problémy osoby, len z dlhodobého hľadiska ešte zväčšuje celý problém. Konať takýmto spôsobom nie je prejavom lásky ani múdrosti. Je to jednoducho nesprávne.
Vzhľadom na ťažkosti, v ktorých sa už homosexuálna osoba nachádza, je dôležité nerobiť jej situáciu ešte zložitejšou tým, že jej predstavíme nepravdivú alebo dvojznačnú morálnu náuku (č. 13, 14, 15), a ustúpime tak rozličným formám spoločenského tlaku (č. 8, 9, 14). Kto čelí náročnej povinnosti, ale pochybuje o tom, že je to skutočne povinnosť, má malú šancu prekonať ťažkosti. 
K týmto dvom zásadným líniám Listu biskupom možno pridať ešte ďalší bod, ktorý je takpovediac v strede medzi tými hlavnými. Vzhľadom na slabosť, s ktorou sa možno stretnúť u niektorých homosexuálnych osôb (ako aj u iných ľudí), bude potrebné pamätať na „zákon postupnosti“. (27) Tento „zákon postupnosti“ je analogicky aplikovateľný aj na problémy homosexuálnych osôb, prinajmenšom podľa názoru autora tohto článku. Je odlišný od myšlienky „postupnosti zákona“ (28), ktorá sa tiež zvykne označovať ako „proporcionalizmus“. Bez toho, aby sme predpokladali, že všetky homosexuálne osoby sú ukrátené o základnú slobodu v sexuálnej oblasti (č. 11), treba uznať, že viacerým z nich cesta k slobode pravdepodobne spôsobí veľké ťažkosti. I keď im nechýba základná sloboda, ich citová sloboda môže byť v rozličnej miere limitovaná (29). „Zákon postupnosti“ znamená, že keď je osoba vzhľadom na morálny zákon poznačená skutočnou, nepredstieranou slabosťou, je povinná úprimne sa snažiť „vytvárať podmienky nevyhnutné na  zachovávanie tejto normy“. (30) Inými slovami, treba chrániť osobu pred stratou odhodlania, aj keď cesta ku kresťanskej čistote bude poznačená veľkými ťažkosťami a sprevádzaná opakovanými zlyhaniami. 
Problém pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby upriamuje pozornosť na potrebu integrácie humánnych a teologických vied, aby bolo možné dosiahnuť komplexnejšiu víziu ľudskej osoby, zodpovedajúcu dôstojnosti Božieho dieťaťa a tiež jej vnútornému rozdeleniu (porov. GS, 10). Toto vnútorné rozdelenie, ktorého pôvod môže byť aj nevedomý, sa stáva viac zrejmým, keď stojíme pred takým problémom ako je homosexualita, avšak netýka sa len takýchto výrazných problémov a nie je ohraničené len oblasťou psychopatie v psychiatrickom zmysle. Prejavuje sa aj mnohými ďalšími spôsobmi, ktoré nie sú psychopatické: ťažkosťou žiť kňazské, rehoľné a manželské povolanie; zanechaním týchto povolaní; „protagonizmom“ a ťažkosťami týkajúcimi sa spolupráce a poslušnosti; rozličnými ďalšími situáciami, v ktorých sa osoby stretávajú s problémom žiť „podľa pravdy v láske“ (Ef 4,15), s nárokmi, ktoré samotné osoby neraz nedokážu naplno pochopiť. Vhodná integrácia humánnych a teologických vied môže objasniť mnohé problémy, s ktorými sa stretávame. Dve nedávno publikované diela, ktoré sa týkajú potreby takejto integrácie, by mohli čitateľov zaujímať (31). 



 
III. Čo hovorí Nový zákon o homosexualite
 
Maurice Gilbert SJ
 
Evanjeliá nám neprinášajú nijaký Ježišov výrok, ktorý by sa týkal homosexuality. Toto mlčanie možno pravdepodobne vysvetliť tým, že Židia v tom čase neboli ovplyvnení takýmto typom vzťahov, ktoré okrem iného jasne odmietali. Apoštol Pavol vo svojich listoch adresovaných kresťanom, ktorí žili v grécko-rímskom svete, sa tejto témy dotýka trikrát. Zakaždým hovorí, že homosexualita nie je zlučiteľná s autentickým kresťanským životom. Je pochopiteľné, že Pavol sa k tejto téme vracia, pretože grécka a helénska kultúra ľahko pripúšťala homosexualitu, najmä však pederastiu, a to aj napriek niektorým jasným protestom napríklad zo strany Platóna alebo Plutarcha. To, čo Ježiš povedal o manželstve ‒ „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje (Mt 19, 6), alebo aj o dychtivých pohľadoch (Mt 5, 28) ‒, Pavol ešte rozširuje na to, čo by mohlo nakaziť kresťanské spoločenstvá pochádzajúce z helenizmu a stále sa nachádzajúce v tomto pohanskom prostredí. 
Svoje učenie o homosexualite Pavol podáva v zhode a aj s odvolaním sa na učenie Starého zákona. Ani Pavol, ani zvyšok Nového zákona, ani Starý zákon neobsahujú čo len najmenší prejav tolerancie v súvislosti s homosexuálnymi skutkami; ani čo sa týka priateľstva Dávida a Jonatána: vidieť u nich homosexuálny vzťah znamená zneužívať texty, ktoré sa sústreďujú viac na politický aspekt než na zmyslovú náklonnosť. Podľa všetkých biblických textov, počínajúc Knihou Genezis 19, 1 – 11, a tiež podľa starých tradícií judaizmu a kresťanstva, je homosexualita nešťastím pohanov a ten, kto kráča podľa Zjavenia, nemôže v nej nájsť svoju životnú cestu. 
V Prvom liste Korinťanom 6, 9 svätý Pavol okolo roku 57 vymenúva neresti, ktoré vylučujú z Božieho kráľovstva; jeho vízia je teda eschatologická. Medzi týmito neresťami menuje aj homosexualitu dvoma termínmi označujúcimi tých, ktorí ju praktizujú: [zženštení] chlipníci a súložníci mužov. Tí prví nie sú, zdá sa, chlapci – obete  pederastie, ale skôr zrelší mládenci, ktorí sa ešte snažia zakrývať znaky svojej puberty. Tých druhých svätý Pavol označuje slovom vytvoreným podľa zákazu vysloveného v Knihe Levitikus 18, 22, teda v texte, ktorý sa netýkal iba pederastie, ale zameriaval sa aj na všetky homosexuálne vzťahy; Levitikus 20, 13 odsúdil na smrť oboch partnerov; Pavol ich pokladá za vylúčených z budúceho kráľovstva. Vidíme, že aj keď Pavol formálne nezakazuje homosexualitu, opiera sa o zákaz vyjadrený v Starom zákone. Pavol napokon pripomína Korinťanom, že krst, ktorým boli pokrstení, ich obmyl od týchto nerestí, že boli posvätení a ospravedlnení menom Pána Ježiša Krista a Duchom nášho Boha (porov. 1 Kor 6, 11). 
Vo svojom Liste Rimanom, napísanom v zime na prelome rokov 57 – 58 v Korinte, Pavol predovšetkým túži povedať, že jedine Ježiš všetkých zachraňuje, tak pohanov, ako aj Židov. Vysvetľuje, že pohanstvo sa pohrúžilo do nemorálnej dekadencie, pretože ignorovalo Boha a oddalo sa idolatrii. Spustnutie tela je pre pohanský svet trestom za jeho náboženské poblúdenie. Takto súdiac pohanský svet, a nadväzujúc na učenie Knihy múdrosti 14, 11 – 31 (predovšetkým Múd 14, 26b), Pavol v Liste Rimanom 1, 26 – 27 hovorí o mužskej i ženskej homosexualite: opisuje tento úpadok slovami, ktoré poukazujú na Knihu Genezis 1, 27, kde je predstavený Boží plán pre ženu a pre muža. Tento úpadok Pavol pozoruje v pohanstve ako celku, bez toho, aby naznačoval, že je do toho zapletený každý pohan. Ďalej v liste, keď predkladá svoju kresťanskú víziu, pri rozprávaní o krste píše takto: „Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti“ (Rim 6, 19), pretože krst ich preniesol zo smrti do života.               
Tretí text svätého Pavla sa nachádza v Prvom liste Timotejovi 1, 10. Či už je tento list autentický, alebo nie, patrí do kánonu Nového zákona. Pavol zanechal Timoteja v Efeze, aby ukončil výstrednosti ľudí, ktorí sa tvárili, že sa odvolávajú na zákon, ale v skutočnosti sa strácali len v prázdnych rečiach. Nariadenie Starého zákona hovorí priamo o trestoch pre ľudí prekračujúcich jeho príkazy, ktoré Pavol vymenúva pravdepodobne podľa poriadku Desatora; čo sa týka šiesteho prikázania, spomína cudzoložníkov a partnerov aktívnych v homosexuálnom vzťahu: títo sú označení tým istým termínom, ktorý sa v 1 Kor 6, 9 vzťahuje na Lv 18, 22 a 20, 13; čo sa týka šiesteho prikázania, Pavol spomína obchodníkov s ľuďmi, medzi ktorými možno nájsť okrem iných aj kupliarov všetkých druhov, bez výlučného obmedzenia na homosexualitu. Všetky tieto zločiny, uzatvára svätý Pavol, sú v rozpore so zdravým učením, ktoré zodpovedá evanjeliu. 
Vidíme teda, že tieto texty sv. Pavla nehovoria len o pederastii; Rim 1, 26 ‒ 27 sa týka tak mužskej, ako aj ženskej homosexuality, nerobí rozdiely medzi aktívnym a pasívnym partnerom. A v tomto istom kontexte svätý Pavol odsudzuje skôr hlbokú tendenciu spohanštenej sexuality ako konkrétny skutok. 
Takisto v Rim 1, 26 – 27 Pavol hovorí o pôvodnom Božom pláne týkajúcom sa muža a ženy, ako ho vyjadruje Kniha Genezis, zatiaľ čo v ďalších dvoch textoch sa inšpiruje pravdepodobne Knihou Levitikus 18, 22 a 20, 13, ako aj opätovným čítaním Desatora. Tieto odkazy na Starý zákon naznačujú, že v rôznosti pohanských kultúr sa neustále opakuje odmietnutie každej formy homosexuality zo strany Biblie. Starý zákon musel bojovať proti kanaánskemu pohanstvu a v Knihe múdrosti proti helenistickému pohanstvu Alexandrie; Pavol v Liste Rimanom (1) mieri na rímske pohanstvo, v Prvom liste Korinťanom sa obracia na kresťanov pochádzajúcich z gréckeho pohanstva. Rôznosť tu možno vidieť vzhľadom na čas, aj čo sa týka priestoru: homosexualita je trestom pohanov, nie je akceptovateľná ako kresťanské správanie. 
Starý zákon (Lv 20,13) odsudzoval homosexuálov na smrť. Nový zákon už nepozná podobné odsúdenie. Podľa svätého Pavla (1 Kor 6, 9) homosexualita vylučuje z budúceho eschatologického kráľovstva. Pri očakávaní jeho príchodu svätý Pavol odsudzuje zlo, pozýva na obrátenie a dobre vie, tak ako je to v celej Biblii, že Boh neodmieta odpustenie. Spolu s apoštolom treba predovšetkým pamätať na tajomstvo spásy v Ježišovi Kristovi, na ktorom má účasť každý pokrstený; a povzbudzovať kresťanov, aby sa živili plodmi Ducha, medzi ktorými je aj zdržanlivosť (porov. Gal 5, 23) v obete celého svojho bytia, a teda aj vlastného tela, vloženej do služby Bohu (Rim 6, 13). 



 
IV. Homosexuálny stav treba postaviť na roveň iným nezriadeným náklonnostiam v človeku
 
Ignazio Carrasco De Paula
 
List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby z minulého 1. októbra potvrdzuje a zdôrazňuje líniu učenia, ktorej sa vo svojich vyjadreniach drží Kongregácia pre náuku viery už niekoľko rokov. Hlavným predmetom týchto vyjadrení je viera, ktorú vyznáva a žije celá Cirkev. Ale perspektíva ide ďalej: zaoberá sa okolnosťami, v ktorých viera samotná dokáže lepším spôsobom podporovať rast a zlepšovanie ľudského života v jeho osobných a spoločenských rozmeroch. Vyplýva z nej aj zdôraznenie cesty, ktorú musí každý kresťan prejsť, aby sa stal dôveryhodným svedkom ukrižovaného a vzkrieseného Krista. Jedným slovom: pastoračný prístup, ktorý musí spôsobiť, že poznanie a pravidlá budú uvedené do života, je dušou inštrukcií vydávaných kongregáciou. Dôkazom toho je predovšetkým posledný dokument, ktorý sa chystáme komentovať.
V tejto súvislosti sa nám zdá veľmi dôležitý výber slov, ktoré boli použité v tomto texte. Iba raz sa v dokumente vyskytuje podstatné meno „homosexuál“, a to s jasným ozrejmením, že Cirkev odmieta označovať osobu, človeka len „prostredníctvom ohraničenej zmienky o vlastnej sexuálnej orientácii“ (č. 18). V tomto kontexte „hetero-“ a „homo-“ sú predpony, ktoré neslúžia na nič iné, než na rozdelenie ľudstva do dvoch protichodných skupín. Niečo podobné je celkom cudzie úmyslu tohto listu. Dokument odsudzuje „každý pokus vystaviť homosexuálne osoby prejavom zaujatosti alebo násilným skutkom“ (č. 10). 
Úprimne sa nám zdá, že by sme mohli povedať, že text vydaný Kongregáciou pre náuku viery nechce ani len počuť o „homosexuáloch“. Naopak, dvadsaťpäťkrát spomína „homosexuálne osoby“. To znamená, že v skúmaní – z morálneho, spoločenského, terapeutického a pastoračného hľadiska – delikátneho problému, ktorý nastoľujú a v ktorom žijú tieto osoby, je potrebné si uvedomiť, že ešte pred homosexuálny stav, ktorý charakterizuje ich osobnosť, treba položiť samotný fakt, že sú osobami. List je v tomto ohľade veľmi explicitný: ponad všetky ostatné aspekty – či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa, chorý alebo zdravý, hriešnik alebo spravodlivý, sexuálne orientovaný smerom k osobám toho istého alebo odlišného pohlavia – „každý má vlastnú základnú identitu v tom, že je stvorením, a vďaka milosti aj Božím dieťaťom, dedičom večného života“ (č. 16). 
Z etického hľadiska je mimoriadne dôležité rozlišovať medzi „homosexuálnym stavom“ a „homosexuálnym správaním“. Nie je to prvý raz, čo sa takéto rozlišovanie objavuje v texte Magistéria. Samotný list pripomína deklaráciu z 28. decembra 1975 a hovorí tiež, že „v diskusii, ktorá nasledovala po vydaní deklarácie, boli navrhnuté veľmi benevolentné interpretácie samotnej homosexuality, a to až do takej miery, že sa ju niektorí pokúšali nazvať neutrálnou alebo priam dobrou“ (č. 3).  Žiaľ, keďže potrebná diskusia medzi špecialistami mnohokrát prekračuje rámec ich štúdií, a medzi veriacimi sa rozširuje len veľmi fragmentárne, často rozsieva skôr dezorientáciu; tentoraz sa však hneď a jasne hovorí, že nielen sexuálne skutky medzi osobami toho istého pohlavia sú nemorálne, ale aj samotnú „náklonnosť treba považovať za objektívne nezriadenú“ (č. 3). 
Pokúsme sa prehĺbiť zmysel tohto vyjadrenia. Morálna hodnota je vlastná a výlučná hodnota dobrovoľného správania. Jej súčasťou musí byť akt vôle ‒ velle ‒ , a za istých okolností tento akt stačí nato, aby bolo možné hovoriť o morálnom dobre a morálnom zle. V tomto zmysle je zrejmé, že len homosexuálne skutky vo vlastnom zmysle patria do etickej oblasti. Ba čo viac: aj homosexuálna aktivita, ktorá je sama osebe závažne nemorálna, takou bude de facto len do tej miery, do akej sú tieto skutky naozaj slobodné. 
Nechceme teraz vstupovať do debaty o slobode homosexuálnych osôb, pretože takáto sloboda vo veľkej väčšine prípadov ani nie je predmetom diskusie, tak ako nie je možné spochybniť plnosť práv, ktoré im patria ako slobodným občanom. Nepokladám ani za nevyhnutné – predovšetkým z hľadiska ohraničenia tohto príspevku – odvodzovať ich hodnotenie od samotnej závažnosti homosexuálneho správania. Stačí si pripomenúť, že v základe tohto hodnotenia sa nachádza jeden z najšpecifickejších a najľudskejších princípov kresťanskej morálky; koncept, ktorý prešiel bohatým vývojom od prvých vážnych krokov patristickej teológie až po posledný koncil. Aby sme použili formuláciu samotného listu: „Len v manželskom zväzku môže byť sexuálna schopnosť použitá morálne správnym spôsobom.“ 
Morálne hodnotenie sa však týka priamo správania: s osobou má do činenia iba nepriamo. V tom zmysle, že hriech bol síce spáchaný osobou, ktorá má tendenciu konať určitým spôsobom, alebo ide o sporadickú záležitosť, avšak osoba nie je rozhodujúcim faktorom pri formulovaní súdu. Lúpež nie je lúpežou preto, lebo ju spáchal lúpežník, ale preto, že niekto osoby pripravil o to, čo bolo ich, čo im patrilo. Tak vďaka jazykovým odtienkom a syntaxi zdá sa byť celkom legitímnym nasledujúci paradox: lúpež nerobí lúpežou lúpežník, ale lúpežníka robí lúpežníkom lúpež. Keď sa nad tým dobre zamyslíme, zistíme, že v tejto fráze je veľa pravdivého. 
Na tomto mieste je, zdá sa, oprávnené spýtať sa: Ak morálna hodnota prináleží slobodnej vôli a slobodným rozhodnutiam, aký význam má pranierovať homosexuálny stav ako objektívnu nezriadenosť? Ak nie je nemorálna – a samotný list hovorí, že sama osebe nie je hriechom (č. 3) –  prečo ju máme označovať za nezriadenú? Treba pamätať na to, že v procese, ktorého výsledkom je správanie človeka, okrem vlastných schopností osoby (poznanie, sloboda atď.) do hry vstupujú aj mnohé iné zložky, napríklad predchádzajúce skúsenosti, prevzaté kultúrne postoje, čnosti, neresti atď. Tieto ohraničenia boli získané a rozvinuté osobou, ale aj samy osebe prispievajú k formovaniu osobnosti, a preto ovplyvňujú konanie jednotlivca. Čnosť vedie osobu k dobru; neresť ju vedie k zlu. Čnosť a neresť majú morálne opačnú hodnotu. Nemôžu sa klásť na tú istú rovinu. V tejto perspektíve sa javí ako zrejmé, že homosexuálny stav nemožno pokladať za eticky neutrálnu vlastnosť práve preto, lebo „v sebe obsahuje… tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé“ (č. 3). Nie je to problém kultúrneho hľadiska, ani otázka predsudkov, ale jednoduché konštatovanie istého faktu: takáto tendencia sa obracia nesprávnym smerom. 
Je zrejmé, že aj keď homosexuálna náklonnosť nie je sama osebe hriechom, eticky negatívnym spôsobom podmieňuje konanie osoby. Kto je ovplyvnený takouto nezriadenosťou, cíti sa nútený nielen potláčať praktizovanie sexuálneho života, ale aj bojovať proti tendencii, ktorú nikdy nebude môcť uspokojiť. Táto situácia však nie je „diskriminačná“, pretože je spoločná všetkým osobám, ktoré nežijú v manželstve; za určitých okolností aj manželom, ktorí mnohokrát pre fyzické odlúčenie alebo pre chorobu, či lásku k svojmu manželovi alebo manželke atď., musia sa zriecť uspokojenia svojej sexuálnej tendencie. Okrem toho „nezriadený“ charakter homosexuálneho stavu sa stáva osobitne zrejmým vtedy, keď je sexuálna deviácia výsledkom predchádzajúceho hriešneho správania a ak je spoluzodpovedná za skazu druhých osôb. 
Je v každom prípade dobré zdôrazniť, že de facto by bolo – a aj je – legitímne rozšíriť výraz „objektívne nezriadená“ na celú osobu. Tento výraz sa však používa jedine a výlučne na označenie homosexuálnej náklonnosti. Toto je duch a zámer listu, ktorý na druhej strane neváha uznať, že tieto osoby sú často štedré a otvorené pre sebadarovanie (porov. č. 7). 
Je správne vložiť celý tento problém do kontextu ľudského a kresťanského života, chápaného v celej jeho komplexnosti. Homosexuálny stav nie je prvou ani poslednou na rebríčku nezriadeností, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. Treba ho položiť na tú istú úroveň ako všetky ostatné – inak dosť početné – nezriadené náklonnosti osobnosti človeka, napríklad egoizmus, túžbu po vlastníctve, dychtivosť po moci, vášeň ničenia atď. Túžba po vlastníctve je typická pre lakomých: žiadostivosť, dychtivosť po majetku a bohatstve ‒ ak sú nekontrolované a nepotláčané ‒, ničia životy bohatých a spolu s nimi ohrozujú aj životy ich drahých, priateľov atď. Rovnakým spôsobom nepokoj násilníka, ktorého odpoveď na protivenstvá sa prikláňa k deštrukcii a smrti, musí byť podriadený rozumu, aby sa nestalo, že z neho bude rozsievač bolesti a skazy. Homosexuálna náklonnosť, aj keď nezodpovedá grotesknej podobe, pod ktorou ju predstavovali niektorí moralisti, musí podliehať sebadisciplíne, inak sa stane prameňom horkosti, poníženia a predovšetkým základom budúcnosti smutnej samoty.  
Tak pre túžbu po majetku, ako aj pre agresivitu, existuje morálne prípustný „ventil“, napríklad šetrenie alebo aktívne úsilie o ochranu dôležitých spoločenských hodnôt. Rovnakým spôsobom aj homosexuálny stav, ak pri ňom budú stáť a očisťovať ho čnosti, môže objaviť eticky prijateľný „ventil“, avšak mimo sexuálnej aktivity. 
V tomto zmysle list obsahuje dôležitú novosť, ktorá možno zostala neprávom nepovšimnutá. Mám na mysli 12. odsek začínajúci otázkou, na ktorej sa zakladá duch celého listu: „Čo má teda robiť homosexuálna osoba, ktorá sa snaží nasledovať Pána?“ Text nepredstavuje okamžité riešenie v zmysle konkrétnych spôsobov správania, práve preto, lebo je koncipovaný v zmysle odporujúcom pastorácii zameranej len na potláčanie sexuality. Homosexuálna osoba si nikdy nesmie zúfať a upadnúť do beznádeje. List naznačuje hlavné línie toho, čo môžeme nazvať špecifickým povolaním homosexuálnych osôb v rámci mystického Kristovho tela, uprostred Cirkvi. Hovorí, že „tieto osoby sú pozvané uskutočňovať Pánovu vôľu vo svojom živote, pripájajúc každé utrpenie a ťažkosť, ktoré môžu prežívať pre svoj stav, k obete Pánovho kríža“ (č. 12).
Z hľadiska kresťanskej etiky je situácia homosexuálnej osoby v podstate podobná tej, v ktorej sa nachádza slobodný alebo vdovec. Je tam však rozdiel, ktorý v žiadnom prípade nemožno zanedbať. Spočíva v tom, že slobodní a vdovci sa môžu oženiť, alebo zo svojho stavu môžu urobiť životné rozhodnutie. Homosexuálna osoba však nie vždy dokáže žiť v manželstve s osobou opačného pohlavia a v tomto zmysle sa jej zdá, že je „prinútená“ urobiť svoju samotu povinným rozhodnutím. Ak sa však nad tým dobre zamyslíme, toto obmedzenie, namiesto toho, aby danú osobu obralo o slobodu, jej slobodu povyšuje a ju samotnú vovádza nielen na cestu „správania, ktoré všetci bez problémov prijímajú“, ale aj na cestu pravej kresťanskej svätosti. Svätým sa totiž človek nestáva nejakou zvláštnou dispozíciou k modlitbe, pôstu atď., ale tým, že dokáže zo srdca milovať Boha a blížneho, a to aj napriek všetkým ťažkostiam.




V. Možno vybudovať životný štýl založený na „priestore slobody“, ktorý existuje pre všetkých
 
Gianfrancesco Zuanazzi
 
Ohľadom vstupu do homosexuálneho sveta a ohľadom štýlov života ponúkaných homosexualitou je vhodné poznamenať niečo na okraj nedávno publikovaného dokumentu Kongregácie pre náuku viery. 
 
1. Vo všeobecnosti sa homosexualita chápe ako sexuálna činnosť subjektu s partnerom toho istého pohlavia, avšak existujú aj viaceré medzistupne medzi výlučnou homosexualitou a absolútnou heterosexualitou. Vo vlastnom zmysle je skutočná homosexualita len homosexuálnym správaním, ktoré sprevádza, alebo je ukryté pod špecifickým prejavom osobnosti. Treba teda vylúčiť:  prechodné homosexuálne správania, ktoré sa môžu vyskytovať počas dospievania, takisto náhodné prejavy (napr. spôsobené stavom alkoholického opojenia) alebo prejavy závislé od určitých okolností (napr. pobyt vo väzení) a tiež také, ktoré vyplývajú z mozgových porúch alebo psychóz; napokon tie, ktoré boli prejavom poddajnosti, či snahy získať nejaké výhody. Inak povedané, samotný vonkajší prejav nestačí nato, aby bolo možné hovoriť o homosexualite. Nato musí byť tento prejav vyvolaný erotickou orientáciou, ktorá sa odlišuje od „normy“. Treba však dávať dobrý pozor: nie od štatistickej normy, ale od hodnotovej normy erosu, ktorý v rozdielnosti a reciprocite pohlaví vyjadruje dialogický rozmer osoby. 
Je teda opodstatnené používanie termínu „perverzita“? Toto slovo je dvojnásobne nejednoznačné: predovšetkým preto, lebo pojem perverzita naznačuje negatívny morálny súd; potom preto, že prívlastok „sexuálny“ je viacvýznamový, bolo by ho treba bližšie špecifikovať. V skutočnosti sa netýka len inštinktu, ale celej osobnosti v jej dynamike vzťahu. Lepšie je teda hovoriť o deviácii milostného života alebo o tzv. „parafílii“, ak za normu pokladáme lásku.
Homosexualita sa nemôže nazývať ani chorobou, pretože nie je „udalosťou“, ktorá sa zmocní organizmu a podkope jeho rovnováhu; je to skôr vývoj, ktorý sa týka vnútornej organizácie osobnosti.
 
2. Model, ktorý predkladá psychoanalýza, sa snaží označiť procesy, prostredníctvom ktorých dochádza k spusteniu parafílie, ale nepomenúva ich príčiny. 
Homosexuál je muž, ktorý miluje iného muža alebo žena, ktorá miluje inú ženu. V skutočnej homosexualite, na rozdiel od  transsexuality, neexistuje všeobecná porucha identity. Zženštení muži ani ženy mužatky nie sú nevyhnutne homosexuálne orientované a v každom prípade predstavujú vo svojej skupine menšinu. Naopak, u homosexuálov obyčajne nachádzame vyzdvihovanie ženskosti, ak ide o ženy, a určitý „fetišizmus falusu“, ak ide o mužov. Preto aj údaje o prenatálnej a naonatálnej sexualizácii mozgu nie sú v tejto oblasti príliš nápomocné a ani hypotéza o hormonálnej genéze sa nezdá presvedčivou pre všetky formy tejto parafílie.
Určité výchovné faktory, predovšetkým vzťah s dôležitými osobami otca a matky, hrajú pri vzniku homosexuality dôležitú úlohu. Klinické skúsenosti ale hovoria, že aj v prítomnosti neprimeraných výchovných stimulov nemusí dôjsť k vzniku parafílie, a naopak, v príbehu mnohých homosexuálov by sme márne hľadali rizikové udalosti, ktoré by mohli vysvetľovať vznik homosexuality; pravdepodobne treba vždy brať do úvahy viacero faktorov: konštitučných, výchovných a náhodných (k tým posledným treba prirátať aj možnosť uvedenia, iniciácie adolescenta do homosexuality). Nemôžeme tiež zabudnúť, že v dnešnom čase sa zväčšuje frekvencia homosexuality prežívanej mužmi na spôsob útočišťa, ženami na spôsob protestu. 
Je teda ťažké odpovedať na otázku, či sa človek homosexuálom rodí alebo nie. Je isté, že si homosexualitu možno osvojiť. 
Homosexuálne „vyjdenie“, tzv. „coming out“, je pre gayov dlhý proces, ktorý môže trvať približne 15 – 30 rokov: v jednotlivcovi sa v jeho priebehu vzbudí potreba radikálne prehodnotiť seba samého a svoj štýl života. Veľkú váhu však majú kritické momenty. Nejde iba o prekonanie predsudkov spoločnosti (ktoré sú už dnes dosť vyblednuté) alebo o jej prípadné nepriateľstvo, ale skôr o vyriešenie vnútorného protirečenia medzi egocentrickými a altruistickými sklonmi.
Zvyčajne si človek naplno uvedomí svoju homosexualitu pred koncom puberty, ale niektorí ľudia svoju sexuálnu orientáciu ešte dlho potláčajú. Naozaj prvá reakcia zo strany subjektu je odmietnutie zisteného homosexuálneho stavu; potom prichádza na rad dohadovanie so sebou samým, ktorého neúspech je zvyčajne nasledovaný fázou depresie a potrebou spoznať život a zvyky homosexuálov. Tak prichádza na rad vstup do homosexuálneho sveta, na začiatku s neistotou a váhavosťou, po ktorej prichádza prijatie tohto sveta a napokon aj otvorený prejav parafílie. 
Integrácia do homosexuálneho prostredia, ktorá má svoje pravidlá, nie je jednoduchá a ani nie je ľahké, ani bez ťažkostí, etablovať sa ako homosexuál. Existujú viaceré spôsoby prežívania toho, ako „byť iným“. Nezriedka je parafília sprevádzaná úzkosťou a pocitom viny, ktorý ju spája s neurózou; inokedy sa navonok prejavuje priam s potešením alebo je prežívaná ako niečo celkom prirodzené; inokedy zasa prechádza uvedomelým procesom sublimácie. V závislosti od konkrétneho prípadu sa môže homosexualita zmocniť veľkej časti života človeka, ale môže aj zostať marginálnou skutočnosťou. Mnohí homosexuáli žijú určitý druh dvojitého života a niektorí dokonca dokážu napriek svojej deviácii žiť v heterosexuálnom manželstve. 
Predsa však, pre každého homosexuála, ako aj pre všetkých parafilikov, existuje riziko, že upadnú do toho, čo Giese nazýva „chorobné experimentovanie“; teda do opakovaného správania so stále väčšími nárokmi, ktoré sa môže rozvinúť až do určitého druhu toxikománie. Tam, kde potom vychádza na povrch nepriateľstvo k spoločenským normám – a ich prekračovanie sa v parafílii stáva mimoriadne vzrušujúcim – sa nám v zmysle van Gebsattela zdá oprávnené hovoriť o perverzii. 
Výlučná a otvorene sa prejavujúca homosexualita je zvyčajne bez hlbších zväzkov. Za rok homosexuáli vystriedajú aj niekoľko desiatok partnerov a je medzi nimi veľmi vysoká promiskuita.  Základné pravidlo je anonymita a anonymné sú aj miesta stretnutia (bary, záhrady atď.). Aj keď v našich časoch už nie sú zriedkavé militantné prejavy homosexuálov, občas aj organizované, skutočný zmysel pre spoločenstvo medzi homosexuálmi chýba: veľká časť z nich je nezúčastnená ‒ aj vo vlastnej skupine. 
Ešte ťažší je pre homosexuála život vo dvojici. Tento vzťah je takmer vždy nestabilný, poznačený majetníckou láskou a túžbami, ktoré sú odsúdené na to, aby neboli naplnené; taktiež však sprevádzaný neverou, žiarlivosťou a svármi. 
 
3. Na tomto mieste je dôležité povedať niečo o ženskej homosexualite, ktorá je menej častou ako tá mužská, avšak len čo sa týka exkluzívnych, prijatých a verejných foriem. 
Ženská homosexualita nie je zrkadlovým obrazom tej mužskej, ale má svoje vlastné charakteristiky: odlišným je predovšetkým proces identifikácie a citových vkladov, iným je tiež erotizmus, ktorý je rozšírenejší a vo vzťahu zasahuje úplne celú osobu; okrem toho pre ženy nie je záujem o genitálnu oblasť nevyhnutný ani povinný, sexualita je menej „prežívaná mozgom“ a ľahšie „zdôvodniteľná“ ako u mužov. 
Pre toto všetko ženská homosexualita na seba často berie „intímnejšie“ a menej zjavné formy. Často sa tu stretávame s homosexualitou „kompenzujúcou“, pri koreni ktorej možno nájsť heterosexuálne citové zlyhania a sklamania z manželstva. V týchto prípadoch sa prechod k parafílii uskutočňuje „nevinnými“ spôsobmi a postupne, takže k jej objaveniu prichádza oneskorene. Mladý muž určite lepšie odoláva homosexuálnemu zvádzaniu, pretože ho okamžite rozpozná: dievčina, ale aj dospelá sklamaná žena si uvedomia, do čoho vstúpili, až keď je už príliš neskoro. 
Sexualita menej „prežívaná mozgom“ a „genitáliami“ robí ženskú homosexualitu komplikovanejšou, ale aj ľahšie tolerovateľnou. Vzťahy takýchto dvojíc sú stabilnejšie. Avšak v ženskom svete, ako aj v tom mužskom, láska k „tomu, čo je sebe podobné“ nerieši problém osamelosti, ktorý stojí v pozadí ľudskej existencie. M. Eck píše, že „v tejto láske, ktorá nedokáže nájsť reciprocitu, je vždy niečo falošné a hlboko bolestné“. 
 
4. Najcharakteristickejšou vlastnosťou homosexuálnej osoby je narcizmus. Jeho prejavmi sú neustále pokusy o sebapotvrdenie a hľadanie „chýbajúceho ja“ alebo „lepšieho ja“ v tom druhom. Prístup homosexuála je určujúci a majetnícky, nie nesebecký a altruistický. 
Giese vhodným spôsobom zdôrazňuje, že sprievodným znakom homosexuálneho syndrómu je „lipnutie na sebe samom“. Obraz homosexuálneho vzťahu korešponduje so zrkadlovým obrazom so vzťahom, ktorý by sa mohol definovať ako „vzťah so samým sebou“. Je tu evidentná príbuznosť s narcistickým sebazrkadlením a sebauspokojením. Krok k druhému pohlaviu sa neuskutočňuje, lebo ten voči vlastnému pohlaviu je kratší, menej náročný a nákladný, jednoduchší. Ale keďže aj v tomto prípade zostáva prítomnou obava zo zlyhania, ľahko sa vykračuje na cestu, ktorá vedie len k túžbe po vlastnom vzrušení, po vlastnom zrkadlovom obraze. Pre opakovanie tejto skúsenosti a anonymitu nestojí za to objavovať druhého. 
A tak sa vlastné telo (Leib) stáva len „predmetom, vecou“ (Korper); len „tým, ktoré berie, bez opravdivej vzájomnej priehľadnosti“ (Callieri et al.). 
V ženskej homosexualite je narcizmus ešte výraznejší: vo svojej milenke sa žena mazná s predĺžením seba samej, vidí v nej svoj odraz, nachádza v nej plnosť a jej prostredníctvom uskutočňuje svoje vlastné znovustvorenie. Avšak „zázrak zrkadla“ (aby sme použili výraz S. de Beauvoir) má krátky život a spravidla ústi do úzkosti, aj keď „chorobné experimentovanie“, ktoré často nachádzame u mužov, je u žien skôr zriedkavé. 
Je samozrejmé, že láska býva veľmi často majetníckou aj pri heterosexualite. Homosexualitu však dokonca možno vnímať ako „model“ istej kultúry, ktorá oddeľuje sexualitu od jej plodného a spojivého aspektu, takže sa sexualita redukuje len na konzumný tovar, a jej hodnotenie zostáva vo vypočítavaní odovzdaných a prijatých orgazmov (Pollak). Avšak heterosexuálny subjekt, na rozdiel od homosexuálneho, nekonkretizuje abstraktného partnera. 
Nechceme však neuznať prítomnosť istej zložky lásky v živote homosexuálov, aby sme sa nedopustili tej chyby, ktorej sa dopustila psychoanalýza, a na ktorú poukázal Boss. Jej znakom býva túžba po živote vo dvojici a po plodnosti (ktorú sa niekedy pokúšajú nahradiť prostredníctvom adopcie alebo prozelytizmu). Túžba po láske však u homosexuála stroskotá v erotickom vzťahu, ktorý je sám osebe  neúplný, a snaží sa len konkretizovať abstraktné. 
Je čas skončiť. Nikto sa nerozhoduje pre homosexualitu; je ale možné rozhodnúť sa pre spôsob jej žitia: homosexuál môže svoju abnormálnu sexualitu sublimovať alebo ju vyznať; môže ju znášať s odvahou alebo z nej urobiť zbraň odporu: zastaviť sa na začiatku cesty alebo sa opojiť vlastným „prekračovaním zákona“. Na rovine správania existuje „priestor slobody“, v ktorom si každý homosexuál môže zvoliť svoj vlastný štýl života.

VI. Niektoré úvahy ohľadom odpovede na návrhy zákona o nediskriminácii homosexuálnych osôb
 
Kongregácia pre náuku viery sa dlhší čas zaoberala otázkou legislatívnych návrhov predkladaných na viacerých miestach vo svete ohľadom tzv. nediskriminácie homosexuálnych osôb. Štúdium tejto otázky vyvrcholilo prípravou niekoľkých poznámok, ktoré môžu byť užitočné pre tých, ktorí sa zaoberajú katolíckym postojom k takýmto legislatívnym návrhom. Z týchto poznámok vyplynuli úvahy založené na konkrétnych pasážach listu, ktorý kongregácia adresovala biskupom Katolíckej cirkvi ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. Ten bol publikovaný na jeseň roku 1986 a naznačil isté možnosti použitia, ktoré by z neho mohli byť odvodené. 
Vzhľadom na to, že táto otázka je veľmi aktuálna v niektorých častiach Spojených štátov amerických, boli tieto úvahy dané k dispozícii tamojším biskupom prostredníctvom nuncia, aby im poskytli možnú pomoc. Treba poznamenať, že poznámky nemali za cieľ posudzovať nijaké odpovede, ktoré už azda medzičasom poskytli miestni biskupi alebo konferencie vzhľadom na takéto legislatívne návrhy. Poznámky neboli mienené ani ako oficiálne a verejné učenie kongregácie v danej veci, ale ako zdroj podkladov ponúkajúci diskrétnu pomoc tým, ktorí sa možno budú musieť konfrontovať s hodnotením pripravovanej legislatívy týkajúcej sa tzv. nediskriminácie  na základe sexuálnej orientácie. So zámerom, že publikovanie týchto poznámok by mohlo byť prospešnou vecou, bol tento text mierne zrevidovaný a pripravila sa jeho druhá verzia. Medzitým sa v médiách objavili viaceré zmienky o týchto poznámkach a aj priame citácie z nich. Kvôli správnemu informovaniu o tejto veci sa celý revidovaný text Niektorých úvah týkajúcich sa odpovede na legislatívne návrhy o nediskriminovaní homosexuálnych osôb pripravil na publikovanie v L’Osservatore Romano. 



 
Niektoré úvahy ohľadom odpovede na legislatívne návrhy o nediskriminácii homosexuálnych osôb
 
Predslov
 
Na viacerých miestach vo svete boli v poslednom čase predložené legislatívne návrhy, ktorých cieľom je zakázať diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie. V niektorých mestách dali miestni predstavitelia domy v obecnom vlastníctve, ktoré boli dovtedy rezervované len pre rodiny, k dispozícii aj pre homosexuálne (a nezosobášené heterosexuálne) dvojice. Takéto iniciatívy, aj keď sa môžu zdať viac orientované na ochranu základných občianskych práv ako na schvaľovanie homosexuálnych skutkov, či homosexuálneho životného štýlu, môžu mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na rodinu a spoločnosť. Medzi veci, ktorých sa to týka, patria napríklad adopcie detí, zamestnávanie učiteľov, potreby bývania skutočných rodín, legitímne otázky prenajímateľov pri rozhodovaní o nájomcoch nehnuteľností. 
Aj keď je nemožné predpokladať všetky eventuality, ktorých sa legislatívne návrhy v tejto oblasti môžu týkať, pokúsia sa tieto poznámky identifikovať niektoré princípy a rozlíšenia všeobecnej povahy, ktoré by sa mali vziať do úvahy uvedomelými zákonodarcami, voličmi alebo cirkevnou autoritou, ktorá sa musí konfrontovať s danými vecami.
Prvá časť pripomenie relevantné pasáže z listu Kongregácie pre náuku viery adresovaného biskupom Katolíckej cirkvi ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby z roku 1986. Druhá časť sa bude zaoberať ich aplikáciou. 
 
I. Relevantné pasáže z listu kongregácie
 
1. List pripomína, že deklarácia o istých otázkach týkajúcich sa sexuálnej etiky vydaná Kongregáciou pre náuku viery v roku 1975 si „všímala všeobecne zaužívané rozlíšenie medzi homosexuálnou orientáciou alebo náklonnosťou a homosexuálnymi skutkami“, z ktorých posledne menované sú „vnútorne nezriadené“ a „nemôžu byť schvaľované v nijakom prípade“ (č. 3). 
2. Keďže „v diskusii, ktorá nasledovala po vydaní deklarácie, boli navrhnuté veľmi benevolentné interpretácie samotnej homosexuality, a to až do takej miery, že sa ju niektorí pokúšali nazvať neutrálnou alebo priam dobrou“, list ďalej pokračuje, aby objasnil, že „konkrétna náklonnosť homosexuálnej osoby, aj keď sama osebe nie je hriechom, v sebe obsahuje viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé. Z tohto dôvodu treba samotnú náklonnosť považovať za objektívne nezriadenú. Avšak tí, ktorí sa nachádzajú v tomto stave, by mali byť predmetom zvláštnej pastoračnej obozretnosti, aby neboli mylne privedení k názoru, že uskutočňovanie tejto náklonnosti v homosexuálnych vzťahoch možno pokladať za morálne prípustné“ (č. 3). 
3. „Tak ako v prípade všetkých ostatných morálnych nezriadeností, homosexuálne skutky bránia vlastnému uskutočneniu a šťastiu, pretože sú v rozpore so stvoriteľskou múdrosťou Boha. Keď Cirkev odmieta chybné doktríny ohľadom homosexuality, neobmedzuje, ale chráni slobodu a dôstojnosť osoby, chápanú realistickým a autentickým spôsobom“ (č. 7). 
4. Ohľadom predstaviteľov tzv. homosexuálneho hnutia list hovorí: „Jedna z taktík, ktoré používajú, je tvrdenie v protestnom duchu, že akákoľvek kritika alebo výhrada voči homosexuálnym osobám, voči ich aktivitám a ich životnému štýlu, je len forma nespravodlivej diskriminácie“ (č. 9). 
5. „V niektorých národoch badať skutočné pokusy zmanipulovať Cirkev prostredníctvom získania podpory jej pastierov, neraz konajúcich v dobrej viere, v snahe zmeniť normy civilného zákonodarstva. Zámerom týchto snažení je prispôsobiť danú legislatívu vlastnému konceptu týchto lobistických skupín, podľa ktorého je homosexualita prinajmenšom neškodná, ak nie úplne dobrá. I keď homosexuálne konanie vážnym spôsobom ohrozuje život a blahobyt veľkého počtu osôb, ľudia v pozadí tohto tlaku sa svojej činnosti nezriekajú a odmietajú vziať do úvahy veľkosť rizika, ktoré je s tým spojené“ (č. 9). 
6. „Cirkev je si vedomá, že názor, podľa ktorého sú homosexuálne skutky ekvivalentné alebo aspoň prijateľné, tak ako sexuálne prejavy manželskej lásky, má priamy vplyv na to, ako spoločnosť chápe prirodzenosť a práva rodiny, a tieto pojmy stavia do vážneho nebezpečenstva“ (č. 9). 
7. „Treba jednoznačne odsúdiť každý pokus vystaviť homosexuálne osoby prejavom zaujatosti alebo násilným skutkom. Takéto správanie si zasluhuje odsúdenie zo strany pastierov Cirkvi, nech už by k nemu došlo kdekoľvek. Je prejavom nedostatku úcty k druhým, škodlivého pre základné princípy, na ktorých spočíva zdravé občianske spolunažívanie. Dôstojnosť každej osoby musí sa vždy rešpektovať, tak v slovách, ako aj v skutkoch a zákonoch. Bezpodmienečné odmietnutie nespravodlivosti páchanej na homosexuálnych osobách však nemôže viesť k tvrdeniu, že homosexualita nie je nezriadená. Keď takéto tvrdenie prijímame a v dôsledku toho prijímame aj homosexuálne konanie ako dobré; alebo keď sa zavádzajú také občianske zákony, ktoré majú chrániť také konanie, na ktoré si nikto nemôže uplatňovať akékoľvek právo;  ani Cirkev, ani spoločnosť by nemali byť prekvapené, ak priestor získajú aj ďalšie pomýlené názory a praktiky a ak dôjde k nárastu nerozumných a násilných foriem správania“ (č. 10).
8. „Treba sa však v každom prípade vyhnúť nepodloženej a ponižujúcej domýšľavosti, že homosexuálne konanie homosexuálnych osôb je vždy a úplne predmetom nutnosti a z toho dôvodu bez viny. Aj osobám s homosexuálnou náklonnosťou je potrebné priznať základnú slobodu, ktorá charakterizuje ľudskú osobu a dáva jej osobitnú dôstojnosť“ (č. 11).
9. „Pri hodnotení prípadných právnych zámerov treba na prvé miesto klásť úlohu brániť a podporovať rodinný život“ (č. 17). 
 
II. Aplikácie
 
10. Vzhľadom na tzv. nediskrimináciu „sexuálna orientácia“ nie je kategóriou porovnateľnou s rasou, etnickým pôvodom atď. Na rozdiel od týchto je homosexuálna orientácia objektívne nezriadená (porov. list, č. 3) a vyvoláva morálne znepokojenie. 
 
11. Existujú oblasti, v ktorých nie je nespravodlivé brať sexuálnu orientáciu do úvahy, napríklad umiestňovanie detí do adoptívnej starostlivosti alebo do starostlivosti náhradných rodičov, pri zamestnávaní učiteľov alebo športových trénerov a pri nábore do armády. 
 
12. Homosexuálne osoby ako ľudské osoby majú tie isté práva ako všetky ostatné vrátane práva, aby sa s nimi nezaobchádzalo spôsobom, ktorý by poškodzoval ich ľudskú dôstojnosť (porov. č. 10). Medzi inými právami, všetky osoby majú právo na prácu, bývanie atď. Tieto práva však nie sú absolútne. Môžu byť legitímne obmedzené pre objektívne nezriadené vonkajšie správanie. Toto je niekedy nielen dovolené, ale aj povinné. Platí to nielen v prípade trestuhodného správania, ale aj v prípade konania fyzicky alebo mentálne chorých osôb. Je teda všeobecne prijímané, že štát môže obmedziť výkon práv, napríklad v prípade psychicky chorých osôb alebo osôb trpiacich nákazlivými chorobami, aby ochránil spoločné dobro. 
 
13. Ak sa „homosexuálna orientácia“ započíta medzi zoznam okolností, na základe ktorých je nelegálne niekoho diskriminovať, ľahko to povedie k chápaniu homosexuality ako pozitívneho zdroja ľudských práv, napríklad čo sa týka tzv. „affirmative action“ alebo prednostného posudzovania pri prijímaní do zamestnania. To všetko je o to viac škodlivé, že niet práva na homosexualitu (porov. č. 10), ktoré by sa nemohlo stať základom pre právne nároky. Prechod od uznania homosexuality ako skutočnosti, na základe ktorej nie je možné diskriminovať, môže ľahko, ak nie automaticky, viesť k legislatívnej ochrane a podpore homosexuality. Navyše, pri údajnej diskriminácii sa v takomto prípade bude poukazovať na homosexualitu osoby – a výkon práv bude bránený tvrdením o homosexuálnom stave, namiesto odvolávania sa na porušenie základných ľudských práv.
 
14. „Sexuálna orientácia“ osoby nie je porovnateľná s rasou, pohlavím, vekom atď. z ešte ďalšieho dôvodu, ktorý si zasluhuje pozornosť. Sexuálna orientácia jednotlivca nie je druhým známa, kým sa k nej daný jednotlivec sám neprihlási alebo kým ju verejne neprejaví svojím správaním. Väčšina homosexuálnych osôb, ktoré sa snažia žiť svoje životy v čistote, nezverejňuje svoju sexuálnu orientáciu. Problém diskriminácie ohľadom zamestnania, ubytovania atď. teda zvyčajne nevzniká. 
Homosexuálne osoby, ktoré svoju homosexualitu zverejňujú, sú najčastejšie práve tie, ktoré homosexuálne správanie alebo životný štýl pokladajú za „prinajmenšom neškodný, ak nie úplne dobrý“ (porov. č. 3) a teda za hodný verejného schválenia. Práve z tejto skupiny zväčša pochádzajú ľudia, ktorí sa pokúšajú „zmanipulovať Cirkev prostredníctvom získania podpory jej pastierov, neraz konajúcich v dobrej viere, v snahe zmeniť normy civilného zákonodarstva“ (porov. č. 9); takisto tí, ktorí používajú taktiku tvrdenia, že „akákoľvek kritika alebo výhrada voči homosexuálnym osobám, voči ich aktivitám a ich životnému štýlu je len forma nespravodlivej diskriminácie“ (porov. č. 9).
Okrem toho je tu nebezpečenstvo, že legislatíva, ktorá by urobila homosexualitu dôvodom na uplatňovanie práv, by mohla povzbudiť homosexuálne osoby, aby verejne deklarovali svoju homosexualitu alebo si dokonca hľadali partnera práve preto, aby mohli využiť ustanovenia zákona. 
 
15. Keďže pri hodnotení predkladaných návrhov zákona by najdôležitejšou mala byť povinnosť chrániť a podporovať rodinný život (porov. č. 17), treba venovať precíznu pozornosť jednotlivým ustanoveniam predkladaných opatrení. Ako ovplyvnia adopcie a zverenia do starostlivosti náhradných rodičov? Snažia sa ochraňovať homosexuálne skutky, súkromné alebo verejné? Udeľujú rovnaký rodinný status homosexuálnym zväzkom, napríklad vzhľadom na bývanie alebo umožnením homosexuálnym partnerom požívať privilégiá v zamestnaní, ktoré zahŕňajú také veci ako napríklad „rodinný“ podiel na zdravotníckych výhodách poskytovaných zamestnancom (porov. č. 9)?
 
16. Napokon tam, kde ide o spoločné dobro, by cirkevné autority nemali zostať neutrálnymi alebo dokonca schvaľovať škodlivé legislatívne návrhy, aj keby ich súčasťou boli výnimky pre cirkevné organizácie a inštitúcie. Cirkev má zodpovednosť podporovať rodinný život a verejnú mravnosť celej občianskej spoločnosti podľa základných morálnych hodnôt, a nielen chrániť samu seba pred uplatňovaním škodlivých zákonov (porov. č. 17).