Príhovor predsedu Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie
Mons. Rina Fisichellu
na stretnutí zodpovedných za novú evanjelizáciu


Synodálna sála 15. októbra 2011

    Ctihodné Eminencie,
    milí bratia v biskupskej službe,
    vy všetci, drahí priatelia!

    Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie by vám chcela vyjadriť hlbokú vďaku za to, že ste prijali pozvanie na toto stretnutie a že ste prišli v takom hojnom počte. Navyše je pre mňa osobne veľkým potešením, že vás tu môžem čo najúprimnejšie a najsrdečnejšie privítať. Uviedol by som to slovami apoštola, ktoré vhodne vyjadrujú moje rozpoloženie v tejto chvíli a vytvárajú dôležitý rámec nášho spoločného zamyslenia. „Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých, za vašu účasť na evanjeliu od prvého dňa až doteraz. A som si istý, že ten, čo začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí až do dňa Krista Ježiša“ (Flp 1, 3–6).
Nová evanjelizácia bola počas dlhých 27 rokov predmetom učenia Jána Pavla II. Mnohí z vás uverili tomuto hlásaniu a obetovali život evanjelizačnej službe. Minulý rok pápež Benedikt XVI. na základe skutočne prorockej intuície, napísal: „Keďže beriem na seba túto starosť mojich ctihodných predchodcov, považujem za vhodné ponúknuť primerané odpovede, aby tak celá Cirkev, ktorá sa nechá obnoviť silou Ducha Svätého, ukázala súčasnému svetu misijné nadšenie, s ktorým chce napomôcť novú evanjelizáciu. To sa vzťahuje predovšetkým na dávno evanjelizované cirkvi, ktoré však žijú vo veľmi odlišných situáciách. Preto má každá iné potreby a vyžaduje si iné evanjelizačné podnety.”1 Na základe tejto úvahy začala naša pápežská rada robiť prvé kroky. V citovanom texte sa nachádzajú tri výrazy, ktoré si zaslúžia pozornosť, pretože označujú  míľniky cesty, ktorú treba prejsť: 
1. Musíme „ponúknuť primerané odpovede”. Kríza, ktorú svet prežíva má esenciálne antropologický charakter. Následky sekularizmu vyvolali neodôvodnenú marginalizáciu Boha a táto priniesla silnú dezorientáciu osobnosti, v dôsledku ktorej sa stávame neschopnými zdôvodniť svoje vlastné bytie a smerovanie nášho života. Ani Cirkev nie je uchránená od tohto vplyvu, pretože zažíva hlbokú krízu viery, ktorá je zapríčinená značnou ľahostajnosťou, neznalosťou základných doktrinálnych učení a postupným vzďaľovaním sa od kresťanského spoločenstva spojeným so stratou zmyslu pre príslušnosť k spoločenstvu.
2. Je potrebné nové „misijné nadšenie”. Toto nové nadšenie musí prekonať niektoré ťažkosti, ktoré sa vyskytli v priebehu desaťročí z dôvodu nepochopenia zmyslu poslania Cirkvi a zmyslu úlohy, ktorá je neoddeliteľne vlastná každému pokrstenému: byť ohlasovateľom evanjelia spásy. Mnohí sa mylne domnievali, že explicitné ohlasovanie už nie je potrebné a že novou formou evanjelizácie bude jednoduché svedectvo života. Avšak samotná podstata svedectva zahŕňa explicitné ohlasovanie toho, prečo sa niekto rozhodol nasledovať Krista. Ani primárne zdôrazňovanie toho, čo kresťanov spája s inými náboženstvami, nepomohlo prekonať ťažkosti, ktoré naďalej spôsobujú ich rozdiely. 
3. Napokon Svätý Otec potvrdzuje, že „odlišné situácie” si vyžadujú „iné evanjelizačné podnety”. Táto úvaha sa priamo týka všetkých nás, tu prítomných. Reprezentujete rôzne charizmy, ktoré pôsobia rôznymi metódami: no všetci ste predovšetkým robotníkmi novej evanjelizácie. Preto je dôležité, aby sa nestratila komplementárnosť vyjadrení zahrnutých v jednote spoločného projektu, ktorý chce Cirkev realizovať prostredníctvom novej evanjelizácie, a aby všetky sledovali s ňou rovnaký cieľ.  
    Ako môžeme vidieť, je pre nás všetkých dôležité, aby sme si čoraz viac uvedomovali naliehavosť nového misijného nadšenia, ktoré má byť podporené našou poddajnosťou voči pôsobeniu Ducha. Práve preto je rozhodujúce osvojiť si túto hlbokú myšlienku a v súlade s ňou aj konať, aby sme mohli – aj keď rôznymi spôsobmi – odpovedať na výzvu novej evanjelizácie. Z tohto dôvodu zostáva modlitba nutným základom, na ktorom možno stavať myšlienky i skutky tak, aby priniesli účinné plody milosti.
    Nová evanjelizácia nie je novinkou, ktorá bola zavedená so vznikom nového dikastéria. Je prítomná v každodenných skutkoch mnohých tisícok osôb. Existujú diecézy, farnosti, kňazi, rehoľné rády, nové spôsoby zasväteného života, staré aj nové hnutia, ktoré už roky s nadšením žijú pre novú evanjelizáciu a mnohé plody ich práce vidieť hlavne v oblasti práce s mládežou. Okrem toho, že reprezentujete rôzne cirkevné inštitúcie – svedectvom čoho je zastúpenie 33 biskupských konferencií a 115 ďalších cirkevných inštitúcií – je vaša prítomnosť tu znakom veľkej dynamiky a jasne ukazuje, že viera inšpiruje mnohých kresťanov, aby vo vernosti pravde evanjelia a v poslušnosti živému slovu Cirkvi bolo aj dnes volanie k obráteniu skúsenosťou spásy. Na túto skutočnosť poukazuje aj Svätý Otec: „Dnes žijeme v dobe novej evanjelizácie. Pre ohlasovanie evanjelia sa otvárajú široké horizonty a oblasti s dávnou kresťanskou tradíciou sú volané znovu objaviť krásu viery. Aktérmi tejto misie sú muži a ženy, ktorí ako svätý Pavol môžu povedať: ,Pre mňa žiť je Kristus‘. Ľudia, rodiny, spoločenstvá, ktoré prijímajú poslanie pracovať v Pánovej vinici podľa príkladu evanjelia... (pozri Mt 20, 1 – 16). Pokorní a štedrí robotníci, ktorí nežiadajú inú odmenu, ako participovať na Kristovom poslaní a na poslaní jeho Cirkvi... Drahí priatelia, evanjelium zmenilo svet a stále ho mení ako rieka, ktorá zavlažuje nekonečný lán.”2 Nová evanjelizácia by teda mala byť ako táto rieka, ktorá zavlažuje dnešný svet tam, kde ľudia žijú a pracujú.
    Ak by sme chceli vytvoriť nejakú vyčerpávajúcu definíciu novej evanjelizácie, podstupovali by sme riziko, že nezohľadníme bohatstvo a komplexnosť jej povahy. Riskovali by sme ochudobnenie samotnej evanjelizačnej činnosti, lebo by sa nie náhodou, inštrumentálne redukovala len na jednu činnosť. Bez zbytočnej rétoriky si však tiež musíme pripomenúť, že evanjelizácia, aj napriek problematickosti vytvorenia definície, nemôže byť vykonávaná len na okrasu, ale treba ísť k podstate, vždy vychádzajúc od človeka a jeho túžby po Bohu. Nová evanjelizácia si teda vyžaduje schopnosť vedieť zdôvodniť svoju vieru, predstaviť Ježiša Krista, Božieho Syna, jediného Spasiteľa ľudstva. V miere, v akej toho budeme schopní, budeme schopní ponúknuť našim súčasníkom odpoveď, ktorú očakávajú. Nová evanjelizácia vychádza stadiaľto: z presvedčenia, že milosť pôsobí a mení srdce, až pokiaľ sa neobráti, a tiež z dôveryhodnosti nášho svedectva. Hľadieť do budúcnosti s istotou nádeje nám umožňuje neostať uväznení v akomsi romantizme, ktorý hľadí len do minulosti, a tiež nepodľahnúť utópii v očarení hypotézami, ktoré sa nedajú realizovať. Viera nás zaväzuje, aby sme ju prežívali dnes, a preto jej nezodpovedá nevedomosť a strach; to je pre nás kresťanov neprípustné. Určitú útechu by nám mohlo poskytnúť zotrvávanie medzi múrmi našich kostolov, avšak Turíce by sa tak stali zbytočné. Nastal čas otvoriť dokorán brány a vrátiť sa k ohlasovaniu zmŕtvychvstania Krista, ktorého sme svedkami. Ak by niekto chcel rozlíšiť kresťanov, tak by mal mať možnosť to urobiť na základe ich angažovanosti vo viere a nie pre ich úmysly. Preto je popri zamýšľaní sa nad podstatou novej evanjelizácie dôležité určiť niekoľko oblastí – dnes obzvlášť citlivých – ktoré si vyžadujú obnovené pastoračné pôsobenie. 
    Prvá oblasť, ktorá sa dotýka každého z nás, spočíva v prebudení vedomia každého pokrsteného, aby začal brať vážne svoj krst. Pravdepodobne prvá a pravá výzva pre novú evanjelizáciu vychádza z tzv. „bežnej pastorácie” tam, kde veriaci žijú a vytvárajú spoločenstvo. Jej privilegovaným miestom je diecéza, pretože prvým evanjelizátorom je vždy biskup v sile jedného presbytéria (unum presbyterium), ktoré žije v spoločenstvr. V rôznorodosti iniciatív, ktoré každá partikulárna Cirkev realizuje a prežíva, je potrebné nájsť takú formu, ktorá umožní celému spoločenstvu objaviť svoju evanjelizačnú podstatu. Prechod od „ľudových misií” k „ľudu na misiách” má umožniť pochopiť zmenu perspektívy, ktorá je hybnou silou novej evanjelizácie. Nemôžeme zostať pasívni, ale musíme čo najlepšie predstaviť plán, ktorý umožní farským komunitám stať sa misionárskymi, pretože oni žijú v tomto „teréne”. Dom medzi domami – farnosť – zostáva základnou štruktúrou riadnej pastorácie, v ktorej sviatostný život a formácia, svedectvo lásky a odovzdávanie viery tvoria jeden celok, ktorý má byť podopieraný spoločne nesenou zodpovednosťou. Farnosť, ktorá by sa uzavrela prijímaniu ďalších prejavov cirkevného života, by ochudobňovala samu seba, keďže jej podstatou je privilegovaným spôsobom vyjadrovať prijatie a organickú syntézu v živote spoločenstva – a každopádne by sa oberala aj o evanjelizačnú silu umožňujúcu stretať sa s ľuďmi tam, kde pracujú, pôsobia a žijú mimo územia a možností dosahu farnosti.
    Osobité puto spája novú evanjelizáciu s liturgiou. Liturgia predstavuje hlavný spôsob, akým Cirkev vyjadruje vo svete svoje poslanie byť sprostredkovateľkou zjavenia Ježiša Krista. Źivot Cirkvi bol od svojich počiatkov charakterizovaný liturgiou. To, čo spoločenstve ohlasovalo, potom sprítomňovalo v liturgickej modlitbe – viditeľnom a účinnom znaku spásy. To už nebolo iba ohlasovanie vykonávané ochotnými ľuďmi, ale išlo o činnosť Ducha vykonávanú skrze prítomnosť samotného Krista uprostred veriacich v spoločenstve. Oddeliť tieto dva momenty by znamenalo nepochopiť Cirkev. Cirkev žije z liturgie, ktorá je životodarnou miazgou pre jej ohlasovanie, ktoré sa po naplnení vráti k liturgii ako k svojmu účinnému zavŕšeniu. Lex credendi a lex orandi tvoria jeden celok, pričom nie je jednoduché rozpoznať, kde končí jedno a  začína druhé. Nová evanjelizácia by teda mala byť schopná urobiť z liturgie svoj životný priestor, aby vykonávané ohlasovanie bolo plnohodnotné. Mnohorakosť spôsobov a smerov, ktorými sa nová evanjelizácia uskutočňuje, nachádza svoju odozvu v bohatstve liturgie. Mnohotvárnosť liturgie spočíva v množstve obradov, ktoré ju tvoria a ktoré jasne ukazujú, že centrálnosť a jedinečnosť tajomstva sa dá vyjadriť rôznymi formami bez toho, aby utrpel jej jedinečný vzťah s jedinou vyznávanou vierou. Nezabúdajme, že žijeme vo svete, ktorý čoraz viac potrebuje znamenia uvádzajúce do tajomstva. Liturgia neodcudzuje človeka sebe samému, práve naopak, vedie ho k čoraz lepšiemu chápaniu podstaty jeho života a spája ho s tajomstvom, ktoré je väčšie ako záhadnosť jeho vlastnej osoby.
V tomto kontexte by som chcel vašu pozornosť upriamiť na fundamentálnu hodnotu, ktorú má pre novú evanjelizáciu sviatosť zmierenia. V žiadnom prípade to nemôžeme považovať za odťažitú tému, pretože práve tam môžeme zažiť lásku a pravdu o vlastnej existencii. Je naliehavo potrebné, aby sa spoveď a duchovné vedenie dostali aspoň „na popredné miesto”, keď už nie priamo do centra pozornosti. Tu je možné nájsť celý rad tém, ktoré sú v prebiehajúcich spoločenských zmenách veľmi aktuálne. V prvom rade myslím na stratu zmyslu pre hriech, ktorá sčasti pochádza zo straty zmyslu pre príslušnosť k spoločenstvu. Ak človek nemá určité spoločenstvo ako vzťažný bod, veľmi ťažko pochopí a posúdi vlastný životný štýl. Náš súčasník, uzavretý do svojho individualizmu, nie je viac schopný konfrontácie a upadá do ilúzie, že jeho štýl života závisí len od neho, bez toho, aby zohľadňoval nejakú spoločenskú zodpovednosť. Sviatosť zmierenia núti uvedomiť si hodnotu pravdy o vlastnom živote, pretože sa vzťahuje ku spoločenstvu. Źivot tvorený ideálmi a protirečeniami potrebuje odpustenie, čiže zážitok lásky a milosrdenstva. Spoveď umožňuje zažiť jedno aj druhé. Spoločnosť ako tá naša, ktorá akoby zabudla na odpúšťanie a čoraz viac sa vyznačuje reakciami ako násilie, nevraživosť a pomsta, potrebuje svedkov odpustenia a znaky milosrdenstva. Ak však niekto priamo nezažije, čo to je byť milovaný a z lásky dostať odpustenie, tak len ťažko si možno predstaviť, že sa mu tieto znaky vryjú do pamäti. Spoveď je účinný nástroj, ktorý mení človeka. Nakoniec nezabúdajme, že je potrebné, aby sme sa aj my sami bez akýchkoľvek ilúzií postavili zoči-voči pravde o vlastnom živote. V dobe, keď nemálo ľudí opantal pocit všemohúcnosti a keď sa zamieňa sen so skutočnosťou v domnienke, že všetko si možno kúpiť – čiže mať vo výlučnom osobnom vlastníctve – nielenže nie je na škodu, ale je naliehavo potrebné takéto zastavenie sa a previerka toho, kto v skutočnosti som. 
    Benedikt XVI. v Caritas in veritate povedal, že „svet trpí nedostatkom premýšľania”. Nová evanjelizácia nemôže chýbať pri zamýšľaní sa nad touto situáciou. Nedostatok premýšľania totiž ochudobňuje vieru a oslabuje ju, pretože nemá schopnosť osloviť všetkých. Oblasť kultúry predstavuje životný priestor, v ktorom je možné vnímať hodnotu evanjelia a jeho reč schopnú zmeniť svet. Nech nikto z nás neprepadne ilúzii myslieť si, že nová evanjelizácia potrebuje iba nové komunikačné techniky, alebo len jednoduchú inšpiráciu zo skúseností. Jedno aj druhé musí byť podporené rozumom, ktorý vie pochopiť okolitý svet a vie vstúpiť do kultúry s jej rôznymi aspektmi, aby postrehol viditeľné znaky patogénnych oblastí, ktorých liečba býva v dôsledku nedostatočnej analýzy často neprimeraná. My máme silu myslenia, ktoré je vždy nové, pretože je obnovovaná vierou, ktorej spoločníkom je rozum, stále oživovaný svojou túžbou po poznaní. Sme odporcovia takého rozumu, ktorý rezignoval na hľadanie pravdy a tým sa obmedzil na kultúru, ktorá produkuje iba to, čo je pominuteľné. Máme hlboké učenie schopné chápať skutočnosť zjednocujúcim a globálnym spôsobom, spôsobom, ktorý dokáže vidieť krásu a dobro človeka aj napriek tomu, že je poznačený prítomnosťou hriechu. Máme pred sebou historickú príležitosť, aká sa v svetových dejinách ponúka len málokedy. Musíme opäť nájsť via maestra – ten správny spôsob ako upriamiť svoj zrak na to podstatné; iba ak budeme vychádzať stadiaľto bude možné skutočne sa angažovať v prospech našich súčasníkov a ponúknuť im zrelé, koherentné a dôveryhodné myslenie. Nesmieme sa báť podstúpiť riziko, ktoré zo sebou prináša snaha formovať, pretože nám umožňuje byť cieľavedomými vo všeobecnom momente slabosti.
    V tomto kontexte si zaslúži najvyššie úsilie podpora rodiny a jej ochrana pred rôznymi pseudo-formami spolužitia, ktoré ohrozujú jej integritu. Rodina predstavuje prirodzené prostredie, v ktorom dochádza k odovzdávaniu viery a tých základných hodnôt, ktoré charakterizujú osobný život. V Cirkvi existuje všeobecné presvedčenie o dôležitosti rodiny a o jej centrálnosti v živote spoločnosti, no napriek tomu je potrebné vyvinúť dodatočné úsilie, aby hlavne nové generácie pochopili, že stabilita rodiny nemôže spočívať na neistých riešeniach, ktoré v základoch podkopávajú pravú lásku a nepomáhajú spoločne si robiť plány.
    Dôležitou kapitolou je angažovanosť v politickom živote. Je zrejmé, že stojíme pred širokou škálou rôznych tradícií, ktoré sú vlastné tej ktorej kultúre, no aj napriek tomu nemožno obchádzať angažovanosť katolíkov v politickom živote. Možno ju uplatniť v dvoch smeroch. Prvým je priama angažovanosť prijatím verejnej zodpovednosti v rámci inštitúcií. Druhým je aktívna angažovanosť občanov, ktorí cítia zodpovednosť za budúcnosť spoločnosti. Svätý Otec viackrát naliehal, aby vo verejnom živote vyrástla nová riadiaca politická trieda, ktorá bude môcť byť o to efektívnejšia a plodnejšia, o čo viac sa bude opierať o vieru, ktorá zahŕňa  významnú zložku sociálneho učenia Cirkvi a naliehavú potrebu aplikácie subsidiarity v spoločnosti.
    ďalšia oblasť na zamyslenie súvisí s fenoménom prisťahovalectva. Západný svet dnes žije v značne odlišnej situácii ako v minulosti. Teraz nemám v úmysle uvažovať o spoločenských dôsledkoch tejto situácie, ale o tých, čo súvisia s novou evanjelizáciou. V posledných desaťročiach sa jav prisťahovalectva týkal aj miliónov sťahujúcich sa kresťanov. Európa, Spojené štáty, Kanada a Austrália dobre poznajú prítomnosť prisťahovalcov z Východnej Európy, Stredného východu, z Latinskej Ameriky a Filipín. Väčšina z nich sú katolíci a kresťania. Všetci sú bohatstvom nielen pre hospodárstvo danej krajiny, ale aj pre novú evanjelizáciu. Dnešná spoločnosť je často neľútostná a má tendenciu nových prisťahovalcov pohltiť vo víre ľahostajnosti, brániac im tak v zachovaní si viery a vlastných tradícií. Takto to ale nemôže fungovať. Naše spoločenstvá by mali byť otvorené a ústretové, pretože tradície prisťahovalcov môžu byť bohatstvom, ktoré bude schopné „vyprovokovať“ našu ľahostajnosť. Ľudová zbožnosť, ktorú často praktizujú, si vyžaduje náš záujem, aby sme hlbšie spoznali obsah ich viery. Veď nová evanjelizácia žije aj z tejto plodnej výmeny tradícií, ktoré vyjadrujú rešpekt a vzájomne sa dopĺňajú. ďalší aspekt, ktorým by sme sa mali zaoberať, súvisí s prítomnosťou veľkého počtu prisťahovalcov hlásiacich sa k iným náboženstvám. Títo reprezentujú rôzne formy vyjadrenia túžby človeka po vzťahu s Absolútnom a rôzne cesty poukazujúce na starodávne tradície múdrosti. Vážnosť a poctivosť srdca, s akou hľadajú Boha, je jednou z ciest, ktoré ich môžu priviesť k stretnutiu s Ježišom Kristom, a často sa to aj stáva. Tieto náboženstvá môžu byť „prípravou na evanjelium” (LG 16). Nová evanjelizácia tak, ako aj evanjelizácia vo všeobecnosti, nemôže upustiť od priameho ohlasovania Ježiša Krista všetkým, aby mal každý možnosť stretnúť sa spásonosným slovom. S úctou voči každému a s ohľadom na danú situáciu sa noví evanjelizátori nesmú vyhýbať stretnutiam s ľuďmi, ktorí nezdieľajú kresťanskú vieru. Ak ich odkaz niekedy nebude prijatý, to neznamená, že nebude možné nájsť zhodu aspoň v takých hodnotách, ktoré podporujú život, jeho dôstojnosť a ktoré chránia stvorenie. Každopádne, seriózne zamyslenie by nás malo priviesť ku konštatovaniu, že úsilie rôznych štruktúr Cirkvi v oblasti prisťahovalectva sa nemôže zastaviť len na poskytovaní služieb – aj keď potrebných a životne dôležitých – ale musí byť sprevádzané aj misijným nadšením správne načasovanej evanjelizácie a rešpektom, ktorý nikdy nesmie chýbať.   
ďalšiu oblasť predstavuje komplexný svet komunikácie. Svätý Otec v apoštolskom liste, ktorým zriaďuje Pápežskú radu na podporu novej evanjelizácie, jej výslovne dáva takúto úlohu: „Študovať a podporovať používanie moderných komunikačných prostriedkov ako nástrojov novej evanjelizácie.”3 Pri pohľade na súčasné dianie pozorujeme, že komunikačné nástroje už nie sú viac iba nástrojmi, ale skutočným kultúrnym fenoménom. Nová evanjelizácia sa uskutočňuje aj vo vnútri tejto novej „mediapolis“. Rôzni sociológovia a psychológovia varujú pred nebezpečenstvami ukrývajúcimi sa v tomto novom „malom veľkom svete” internetu, ktorý napreduje a ktorý má isté problematické črty, predovšetkým pokiaľ ide o vplyv na postoje jednotlivca či davu. K svetu komunikácie však nemôžeme pristupovať iba z hľadiska jeho funkčnosti, to by bol nebezpečný klam. Nielenže by nás to odviedlo ďaleko od neho, ale hlavne by nám to zabránilo pochopiť jeho skutočnú povahu a jeho rôzne podoby. Hľadieť na svet komunikácie čisto iba z pohľadu technologického je nedostatočné a bráni to vidieť pravú tvár kultúry, ktorá sa v ňom nachádza. V skutočnosti stojíme pred svetom myšlienok a technológií s veľkými možnosťami, ktoré v súčasnosti možno poznáme a využívame len čiastočne. Či už budeme na tento svet hľadieť v dobrom alebo v zlom, vždy sa nám bude čoraz viac javiť ako moderný aeropág, v ktorom kresťania nemôžu chýbať. Reč, ktorá sa prostredníctvom nových foriem komunikácie priebežne formuje, si každopádne zasluhuje, aby sme ju spoznali, študovali a – pokiaľ to bude možné – aj používali bez toho, aby sme zradili odkaz, ktorého sme nositeľmi. To všetko nám pomôže k tomu, aby naše ohlasovanie bolo pochopiteľnejšie, jasnejšie a účinnejšie. V niektorých ohľadoch je teda potrebné konfrontovať sa s týmto novým svetom, pretože už teraz určuje smerovanie našej kultúry, z ktorej vychádza naša reč i správanie. To všetko však neznamená, že by na prvom mieste nemalo byť osobné stretnutie s človekom: to je skutočnou výzvou, ktorá zaväzuje každého šíriteľa novej evanjelizácie, aby sa stretol s každým osobne a odovzdal mu s dôveryhodnou a úprimnou spoluúčasťou svoju vlastnú skúsenosť života.
    Za motto nášho stretnutia sme zvolili výrok zo Skutkov apoštolov: „A Božie slovo sa šírilo a rozmáhalo” (Sk 12, 24). Z istého pohľadu tento výrok poukazuje na cieľ týchto dní a predznačuje horizont zmyslu, nad ktorým by sme sa chceli zamyslieť. Evanjelista Lukáš používa plastický obraz, ktorý dobre umožňuje preveriť prácu evanjelizátora: je to primát Božieho slova, ktoré sa prostredníctvom skutkov spoločenstva šíri do všetkých kútov sveta a umožňuje Cirkvi rásť. Pokým rastie Božie slovo, rastie aj Cirkev. Nezabúdajme však, že apoštol opisuje ako sa Božie slovo „šíri“ (2 Sol 3, 1), čo značí, že aj my s ním musíme neúnavne držať krok. Slová svätého Augustína, ktoré komentujú úryvok o Źidoch, čo odkryli strechu domu, aby mohli spustiť ochrnutého k Ježišovi, nám zase môžu pomôcť nájsť metodológiu pre naše misionárske úsilie: „Aj ty sa musíš správať, ako by si chcel urobiť rovnakú vec vo vnútornom svete človeka. Odkryť jeho strechu a položiť pred Pána samotnú dušu. Dušu ochrnutú, unavenú a neschopnú robiť dobré skutky, stiesnenú svojimi hriechmi a trpiacu chorobou vlastnej chamtivosti. Lekár je k dispozícii, je schovaný a nachádza sa v tvojom srdci. To je utajený skutočný zmysel Písma, ktorý treba vysvetliť. Ak sa teda nachádzaš pred chorým, ktorý je ochabnutý v údoch a ranený vnútornou paralýzou, otvor strechu a spusti ochrnutého dnu, aby si ho priviedol k lekárovi. Čiže, nechaj ho vstúpiť do neho samého a odhaľ mu, čo je skryté v záhyboch jeho srdca. Ukáž mu jeho zlo a lekára, ktorý ho má liečiť” (Disc. 46, 13).
    Na záver týchto krátkych zamyslení mi dovoľte použiť ešte raz obraz zo Svätého písma, ako ho vyslovil prorok Zachariáš. Pri ohlasovaní mesiánskej éry sa vyjadril týmito slovami: „Toto hovorí Pán zástupov: V tých dňoch sa chopí desať mužov z národov všetkých jazykov, chopia sa okraja odevu judského muža a povedia: ,Pôjdeme s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh’” (Zach 8, 23). Nie je iluzórne myslieť si, že sa rovnaká scéna zopakuje s novými evanjelizátormi – ľudia z celého sveta sa budú chcieť „chopiť“ Kristovho učeníka a povedať, že „pôjdu s vami, lebo počuli, že s vami je Boh”. Aká skúsenosť by mohla byť pre novú evanjelizáciu dôležitejšia, ako byť takí hodnoverní v našom svedectve, že v ňom bude možné vnímať Božiu prítomnosť?!
    No a čo sa týka úsilia Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie, chceli by sme vás nakoniec uistiť o našej plnej podpore a o snahe robiť tak – použijúc pri tom slová Pavla – aby sme boli v službe novej evanjelizácii „s vami všetkými na váš osoh a radosť z viery” (Flp 1, 25). Naše úsilie má byť službou, ktorá má v mene Svätého Otca pomáhať v prvom rade biskupom a biskupským konferenciám, ale aj veľkému svetu hnutí, združení a zasväteného života. Služba, ktorá od nadchádzajúcej synody bude čoraz viac plánovaná a konkrétna, potrebuje aj vašu cennú pomoc a podporu, o ktorej sme presvedčení, že nám nikdy nebude chýbať, aby nová evanjelizácia nadobudla rozmach a kreatívnu silu ohlasovať Ježiša Krista, Božieho Syna a nášho Spasiteľa, vždy novým a dôveryhodným spôsobom.

+ Rino Fisichella