Pápežská komisia pre náboženské vzťahy so židmi
 
Pripomíname si: reflexia nad Šoa

 
Tragédia šoa a povinnosť pripomenúť si ju

Dvadsiate storočie sa pomaly blíži k záveru a stojíme na začiatku nového kresťanského tisícročia. Oslavy dvojtisíceho výročia narodenia Ježiša Krista sú výzvou pre všetkých kresťanov a pozývajú všetkých mužov a všetky ženy, aby v priebehu dejín rozpoznávali znaky pôsobenia Božej prozreteľnosti, ako aj spôsoby, ktorými bol zranený a zdeformovaný obraz Stvoriteľa v človeku.
Táto reflexia sa týka jednej z významných oblastí, v ktorých by si katolíci mali vážne vziať k srdcu výzvu pápeža Jána Pavla II., obracajúceho sa na nich vo svojom apoštolskom liste Tertio millennio adveniente: „Je teda správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pri tom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i jeho evanjelia a poskytli tak svetu, namiesto svedectva života inšpirovaného hodnotami viery, pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi protisvedectva a pohoršenia.“1
Naše storočie sa stalo svedkom nesmiernej tragédie, na ktorú nemožno nikdy zabudnúť: pokus nacistického režimu o likvidáciu židovského národa a z toho plynúce vraždenie miliónov Źidov. Muži a ženy, starí a mladí, deti a dojčatá boli prenasledovaní a deportovaní jedine na základe svojho židovského pôvodu. Niektorých zabili hneď, iných ponižovali, týrali, mučili, úplne obrali o ich ľudskú dôstojnosť a napokon zabili. Z tých, ktorých dopravili do koncentračných táborov, prežilo len veľmi málo. Ich život bol tým navždy poznačený. Šoa patrí k najväčším drámam nášho storočia, je udalosťou, ktorá sa nás dotýka aj dnes.
Nikto nemôže ostať ľahostajný zoči-voči tejto hroznej genocíde národov, ktorú predstavitelia národov a samotné židovské komunity vtedajších čias považovali za celkom nemožnú, kým sa nepresadila so všetkou svojou ukrutnosťou. A už vôbec nemôže ostať ľahostajnou Cirkev pre veľmi úzke duchovné príbuzenstvo, ktoré ju spája so židovským národom, ako aj pre neprávosti minulosti, na ktoré sa ešte nezabudlo. Vzťah Cirkvi k židovskému národu sa líši od jej vzťahu k akémukoľvek inému náboženstvu.2  V každom prípade nejde len o otázku návratu do minulosti. Skôr spoločná budúcnosť Źidov a kresťanov si vyžaduje, aby sme sa rozpamätali, lebo  „bez pripomínania niet budúcnosti“3. Aj samotné dejiny sú memoria futuri.
S týmito myšlienkami sa obraciame na našich bratov a sestry v Katolíckej cirkvi na celom svete a vyzývame všetkých kresťanov, aby spoločne s nami uvažovali o tragédii, ktorá postihla židovský národ, a uvedomili si svoju morálnu zodpovednosť, aby sa sebectvo a nenávisť nikdy viac nemohli rozrásť tak, aby rozsievali utrpenie a smrť.4
Prosíme predovšetkým našich židovských priateľov, „ktorých krutý osud sa stal symbolom poblúdenia, akého sa môže dopustiť človek, keď sa obráti proti Bohu.“5, aby si nás vypočuli s otvorenými srdcami.

Čo si musíme pripomínať
Vydávaním osobitného svedectva o Svätom Izraela a Tóre trpel židovský ľud v rozličných dobách a na mnohých miestach. Ale šoa bolo nepochybne tým najhorším zo všetkých utrpení. Neľudskosť, s akou boli v tomto storočí Źidia prenasledovaní a vyvražďovaní, sa nedá vypovedať. To všetko sa nedialo zo žiadneho iného dôvodu, ale len preto, lebo boli Źidmi.
Rozsah zločinu nám kladie mnoho otázok. Historici, sociológovia, politológovia, psychológovia a teológovia sa usilujú čo najhlbšie vniknúť do skutočnosti šoa a nájsť jeho príčiny. Na to je potrebné vykonať ešte veľa odbornej práce. Takýto jav totiž nemožno úplne pochopiť pomocou bežných kritérií samotného historického výskumu. Odvoláva sa na  „morálnu a náboženskú pamäť“ a predovšetkým od kresťanov sa žiada veľmi vážne zamyslenie nad príčinami, ktoré k šoa viedli.
Skutočnosť, že šoa sa udialo v Európe, teda v krajinách s dlhoročnou kresťanskou civilizáciou, nastoľuje otázku vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a správaním kresťanov voči Źidom v priebehu storočí.


Vzťah Źidov a kresťanov
Dejiny vzťahov Źidov a kresťanov sú naplnené bolesťou. To opakovane pripomínal  pápež Ján Pavol II., ktorý vyzval katolíkov, aby sa odhodlali prehodnotiť vzťahy so  židovským ľudom.6 V skutočnosti totiž vyznela bilancia tohto dvetisícročného vzťahu skôr negatívne.7
V počiatkoch kresťanstva, po Ježišovom ukrižovaní, nastali konflikty medzi prvotnou Cirkvou a  predstaviteľmi judaizmu a židovským národom, ktorí sa z poslušnosti voči Zákonu stavali – niekedy aj násilne – do opozície voči ohlasovateľom evanjelia a prvým kresťanom. V pohanskej Rímskej ríši Źidov zákonne chránili privilégiá garantované cisárom a štátne autority spočiatku nerozlišovali medzi židovským a kresťanským spoločenstvom. Avšak už čoskoro boli kresťania vystavení štátnemu prenasledovaniu. Keď sa neskôr cisári obrátili na kresťanstvo, sprvoti aj naďalej garantovali Źidom ich privilégiá. Podnecovatelia nepokojov z radov kresťanov však neútočili len na pohanské chrámy, ale zavše aj na synagógy, čiastočne pod vplyvom istých mylných a nesprávnych výkladov Nového zákona ohľadne židovského národa. „V skutočnosti v kresťanskom svete – a ja nehovorím o Cirkvi ako takej – príliš dlho kolovali mylné a nespravodlivé interpretácie Nového zákona týkajúce sa židovského národa a jeho údajnej viny. Boli príčinou pociťovania nenávisti voči tomuto národu.“8 Takéto interpretácie Nového zákona ako celku Druhý vatikánsky koncil rozhodne odmietol.9
Napriek kresťanskému posolstvu, ktoré hovorí, že máme milovať všetkých ľudí vrátane vlastných nepriateľov, prevládala počas stáročí predstava krivdiaca menšinám a všetkým, ktorí boli nejakým spôsobom „odlišní“. Antižidovské zmýšľanie v niektorých kresťanských kruhoch a priepasť medzi Cirkvou a židovským národom viedli k všeobecnej diskriminácii niekedy ústiacej až k odsunom a pokusom o násilné konverzie. Do konca 18. storočia vo väčšine kresťanského sveta nebolo právne postavenie nekresťanov vždy plne zaručené. Napriek tomu sa Źidia žijúci v kresťanskom svete pevne pridržiavali svojich náboženských tradícií a zvykov. Preto sa stretávali s určitou nedôverou a s podozrievaním. V krízových obdobiach, napr. keď sa vyskytoval hladomor, vojny, epidémie alebo sociálne napätia, sa židovská menšina niekedy stávala obetným baránkom a obeťou násilia, plienenia, ba až masového vraždenia.
Koncom 18. a začiatkom 19. storočia dosiahli Źidia vo väčšine krajín vo všeobecnosti rovnoprávne postavenie s ostatnými občanmi a niektorí zastávali v spoločnosti vplyvné pozície. V rovnakom historickom kontexte, predovšetkým v 19. storočí, sa zakorenil prehnaný a falošný nacionalizmus. V ovzduší hlbokých sociálnych zmien bola židovská menšina často obviňovaná z neprimerane veľkého vplyvu. Tak sa vo väčšine Európy v rôznej miere pomaly rozšíril antijudaizmus, ktorý mal však skôr sociologický a politický než náboženský charakter.
Zároveň sa začali objavovať teórie popierajúce jednotu ľudskej rasy a  vychádzajúce z pôvodnej rozdielnosti rás. V 20. storočí využil národný socializmus v Nemecku tieto myšlienky ako pseudovedecké podklady na rozlišovanie medzi tzv. nordicko-árijskými a údajne nižšími rasami. Okrem toho k extrémnej forme nemeckého národného socializmu prispela jeho porážka v roku 1918 a vysoké nároky víťazov. To malo za následok, že mnohí videli v nacizme riešenie problémov svojej krajiny, a preto politicky podporovali toto hnutie.
Cirkev v Nemecku na to reagovala odsúdením rasizmu. Najskôr to bolo výrazné v kázňach niektorých predstaviteľov kléru, vo verejnom učení katolíckych biskupov a v  textoch katolíckych novinárov. Už vo februári a v marci 1931 zverejnili kardinál Bertram z Vroclavu, kardinál Faulhaber a bavorskí biskupi, ako aj biskupi cirkevných provincií Kolína a Freiburgu pastierske listy, v ktorých odsúdili nacizmus v jeho modlárskom zbožšťovaní rasy a národa.10  V roku 1933, keď sa moci chopili nacisti, kardinál Faulhaber jasne odmietol antisemitskú propagandu nacizmu vo svojich známych adventných kázňach, ktoré počúvali nielen katolíci, ale aj protestanti a Źidia.11 Po tzv. krištáľovej noci sa berlínsky dómsky prepošt Bernhard Lichtenberg verejne modlil za Źidov. Zomrel v Dachau a neskôr bol blahorečený.
Aj pápež Pius XI. slávnostnou formou odsúdil nacistický rasizmus vo svojej encyklike Mit brennender Sorge.12 V nemeckých kostoloch ju čítali na Kvetnú nedeľu, čo viedlo k útokom a sankciám voči príslušníkom kléru. V príhovore k belgickej skupine pútnikov 6. septembra 1938 Pius XI. zdôraznil: „Antisemitizmus je neprijateľný.. Duchovne sme všetci semiti.“13 Pius XII. vo svojej prvej encyklike Summi Pontificatus14 z 20. októbra 1939 varoval pred teóriami, ktoré popierali jednotu ľudstva a pred zbožšťovaním štátu, čo podľa jeho názoru viedlo všetkých k skutočnej „hodine temnoty“.15

Nacistický antisemitizmus a šoa
Nemožno však prehliadať, že existuje rozdiel medzi antisemitizmom opierajúcim sa o teórie, ktoré sú v rozpore s nemenným učením Cirkvi o jednote ľudstva a  rovnakej dôstojnosti všetkých rás a národov, a medzi tradičnými pocitmi nedôvery a nepriateľstva, ktoré nazývame antijudaizmom a na ktorých, žiaľ, mali svoj podiel viny aj kresťania.
Nacistická ideológia išla totiž ešte ďalej a odmietala uznanie akejkoľvek nadprirodzenej skutočnosti ako prameňa života a kritéria mravného dobra.
Následkom toho si uzurpovala skupina ľudí absolútne postavenie v štáte, s ktorým sa stotožnila, a rozhodli sa vymazať existenciu židovského národa – národa, ktorý bol povolaný vydávať svedectvo o jednom Bohu a  Zákone zmluvy. Pokiaľ ide o teologický pohľad, nedá sa poprieť skutočnosť, že nemálo členov NSDAP prejavilo nielen averziu voči predstave pôsobenia Božej prozreteľnosti v ľudských veciach, ale aj zjavnú nenávisť voči samému Bohu. Takýto postoj nevyhnutne viedol k odmietnutiu kresťanstva a k  túžbe zničiť Cirkev, alebo prinajmenšom podriadiť ju záujmom nacistického štátu.
O túto ideológiu sa opierali najskôr opatrenia na deportácie Źidov z ich domovov a neskôr aj na ich vyhladenie. Šoa bolo dielom typického moderného  novopohanského režimu. Antisemitizmus tohto režimu mal korene mimo kresťanstva. Na dosiahnutie svojich cieľov sa neváhal postaviť proti Cirkvi a prenasledovať aj jej členov.
Jednako sa však možno pýtať: Neuľahčili nacistom prenasledovanie Źidov antižidovské predsudky, ktoré boli v srdciach a mysliach niektorých kresťanov? Spravila kresťanov ich podvedomá antipatia voči Źidom menej citlivými alebo celkom ľahostajnými voči prenasledovaniu Źidov po uchopení moci nacistami?
Každá odpoveď na tieto otázky musí zohľadňovať, že máme do činenia s dejinami ľudského správania a myslenia, ktoré sú ovplyvnené rozmanitými faktormi. A tak mnohí nemali ani tušenia o „konečnom riešení“, ktoré sa aplikovalo na jeden celý národ, iní mali strach o seba a svojich blízkych, niektorí ťažili z tejto situácie a ďalších zasa poháňala závisť. Každý prípad by musel byť zodpovedaný individuálne, avšak na to by bolo potrebné poznať, aké mali v jednotlivých situáciách ľudia pohnútky.
Spočiatku sa vedenie tretej ríše snažilo Źidov vypovedať z krajiny. Źiaľ, vlády istých západných krajín s kresťanskou tradíciou, medzi nimi tiež niektoré zo Severnej a Južnej Ameriky, príliš dlho váhali s otvorením svojich hraníc pre prenasledovaných Źidov. Hoci predstavitelia týchto krajín nemohli predpokladať, kam až zájdu nacistickí diktátori vo svojich zločineckých zámeroch, vedeli o problémoch a nebezpečenstvách, v ktorých sa nachádzali Źidia žijúci na území tretej ríše. Uzavretie hraníc pre židovských emigrantov za týchto okolností – či to bolo na základe nepriateľstva alebo podozrievania, politickej zbabelosti alebo krátkozrakosti, alebo aj na základe národného egoizmu zameranému voči Źidom – predstavuje pre spomínané štátne autority ťažké bremeno vo svedomí.
V krajinách, v ktorých nacisti vykonávali masové deportácie, museli aj brutálne sprievodné javy týchto nútených odsunov bezbranných ľudí prebudiť tie najhoršie obavy. Preukázali kresťania prenasledovaným a najmä prenasledovaným Źidom pomoc všetkým dostupným spôsobom?
Mnohí tak urobili, iní však nie. Nemôžeme zabudnúť na tých, ktorí pomáhali zachraňovať Źidom životy podľa svojich možností a dokonca v ohrození vlastného života. Počas vojny a po nej vyjadrili židovské obce a osobnosti svoju vďačnosť za to, čo sa pre nich urobilo, aj za to, čo pápež Pius XII. osobne a prostredníctvom svojich vyslancov podnikol, aby zachránil život státisícom Źidov16. Mnoho katolíckych biskupov, kňazov, rehoľníkov a laikov si za to štát Izrael uctil.
Napriek tomu – ako priznal pápež Ján Pavol II. - v porovnaní s týmito odvážnymi mužmi a ženami nebol duchovný odpor a konkrétne správanie iných kresťanov také, ako by sa očakávalo od Kristových učeníkov. Z krajín obsadených alebo riadených nacistickými diktátormi alebo ich spojencami nie je známy počet kresťanov, ktorí by našli silu na viditeľný protest, hoci boli zdesení zo zmiznutia svojich židovských susedov. Pre kresťanov musí byť táto ťarcha vo svedomí za svojich bratov a svoje sestry z čias druhej svetovej vojny výzvou na pokánie.17
Čo najhlbšie ľutujeme chyby a zlyhania týchto synov a dcér Cirkvi. Stotožňujeme sa so slovami dokumentu Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu, v ktorom sa jednoznačne tvrdí: „Cirkev, ktorá odsudzuje každé prenasledovanie proti komukoľvek, pamätlivá svojho spoločného dedičstva so Źidmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje svoje poľutovanie nad nenávisťou, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany proti Źidom.“18
S uznaním si pripomíname slová pápeža Jána Pavla II., ktorými sa prihovoril roku 1988 židovskej obci v Štrasburgu: „Spolu s vami rozhodne odsudzujem každý prejav antisemitizmu a rasizmu, ktoré nie sú zlučiteľné s kresťanskými princípmi“.19 Preto Katolícka cirkev odsudzuje akékoľvek prenasledovanie národa alebo skupiny ľudí, nech sa deje kdekoľvek a kedykoľvek. Rozhodne odsudzuje aj všetky formy genocídy, ako aj rasistické ideológie, ktoré k nej vedú. Pri spätnom pohľade na toto storočie nás napĺňa hlbokým smútkom násilie, ktoré sa dotklo celých skupín národov a národností. Zvlášť si pripomíname vraždenie Arménov, množstvo obetí na Ukrajine v 30. rokoch, genocídu spáchanú na Rómoch,  ktorá má tiež pôvod v rasistickej ideológii, ako aj podobné tragické udalosti v Amerike, v Afrike a na Balkáne. Nesmieme zabudnúť na milióny obetí totalitnej ideológie v Sovietskom zväze, v Číne, Kambodži a inde. A takisto nesmieme zabudnúť na všeobecne známu drámu na Strednom východe. Dokonca v okamihu, keď si to pripomíname, „je ešte príliš mnoho ľudí obeťami svojich bratov.“20
Pohľad na spoločnú budúcnosť
Pri pohľade na budúcnosť vzťahov medzi Źidmi a kresťanmi apelujeme v prvom rade na našich katolíckych bratov a sestry, aby si znova uvedomili židovské korene svojej viery. Prosíme ich, aby nezabúdali, že Ježiš bol Dávidovým potomkom, že Panna Mária a apoštoli boli Źidmi, že Cirkev čerpá silu z koreňov tej pravej olivy, do ktorej boli naštepené ratolesti planej olivy pohanov (porov. Rim 11, 17 – 24), že Źidia sú naši milovaní bratia a v istom zmysle skutočne „naši starší bratia“.21
Na sklonku tohto tisícročia chce Katolícka cirkev vyjadriť svoje hlboké poľutovanie nad zlyhaním svojich synov a dcér všetkých generácií. Je to akt obrátenia a pokánia (tešuva), že my členovia Cirkvi máme účasť tak na hriechoch, ako aj na zásluhách všetkých jej detí. S hlbokou úctou a s veľkým súcitom čelí Cirkev skúsenosti holokaustu, šoa, ktorým prešiel židovský národ počas druhej svetovej vojny. Nejde tu o číre slová, ale vskutku o záväznú povinnosť. „Skutočne by sme riskovali, že necháme zomrieť nové obete najkrutejšou smrťou, keby sme vášnivo netúžili po spravodlivosti a keby sme sa o ňu nezasadzovali, každý podľa svojich vlastných schopností, aby zlo nezískalo prevahu nad dobrom, ako sa to stalo v prípade miliónov synov a dcér židovského národa. (...) Ľudstvo nesmie dopustiť, aby sa to znova opakovalo.“22
Modlime sa, aby náš smútok nad tragédiou, ktorú vytrpel židovský národ v tomto storočí, viedol k novému vzťahu k židovskému národu. Chceli by sme dosiahnuť, aby vedomie minulých vín vyústilo do pevného predsavzatia vybudovať novú budúcnosť, v ktorej viac nebude antijudaizmus medzi kresťanmi ani antikresťanský resentiment medzi Źidmi, ale skôr vzájomná úcta prináležiaca tým, ktorí si uctievajú jedného Stvoriteľa a Pána a majú spoločného Otca vo viere, Abraháma.
Napokon pozývame všetkých mužov a všetky ženy dobrej vôle, aby hlboko premýšľali nad významom šoa. Volanie z hrobov obetí a živé svedectvo o prestátom utrpení tých, ktorí prežili, prebúdza pozornosť celého ľudstva. Pripomínať si túto hroznú tragédiu znamená plne si uvedomovať jej vnútorne blahodarné napomenutie: Nesmieme dopustiť, aby niekedy v ľudskom srdci zapustilo korene zlé semeno antijudaizmu a antisemitizmu.

Vatikán 16. marca 1998

kardinál Edward Idris Cassidy    
predseda

biskup Pierre Duprey
podpredseda

P. Remi Hoeckman OP
sekretár


Poznámky

1 Porov. Ján Pavol II.: apoštolský list Tertio millennio adveniente, 10. novembra 1994, 33. In: AAS 87 (1995), 25.
2 Porov. Ján Pavol II.: Príhovor v rímskej synagóge 13. apríla 1986, 4. In: AAS 78 (1986), 1120.
3 Ján Pavol II.: modlitba Anjel Pána, 11. júna 1995. In: Insegnamenti 18/1, 1995, 1712.
4 Porov. Ján Pavol II.: Príhovor k židovskej obci v Budapešti 18. augusta 1991, 4. In: Insegnamenti 142, 1991, 349.
5 Ján Pavol II.: encyklika Centesimus annus, 1. mája 1991, SSV Trnava 1997,  17.
6 Porov. Ján Pavol II.: Príhovor k zástupcom biskupských konferencií pre vzťahy so Źidmi 6. marca 1982. In: Insegnamenti 51, 1982, 743-747.
7 Porov. PÁPEŹSKÁ KOMISIA PRE NÁBOŹENSKÉ VZŤAHY SO ŹIDMI: Odkazy pre správnu predstavu o Źidoch a judaizme v kázaní a katechéze Katolíckej cirkvi, 24. júna 1985. VI, 1. In: Ench. Vat. 9, 1656.
8 Ján Pavol II.: Príhovor k účastníkom kolokvia Korene antijudaizmu v kresťanskom prostredí 31. októbra 1997, 1. In: L'Osservatore Romano, 1. novembra 1997, p. 6.
9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Nostra aetate, 4.
10 Porov. Stasiewski, B.(ed.): Akten deutscher Bischöfe über die Lage der Kirche, 1933 – 1945. Zv. I (1933 –    1934). Mainz 1968, dodatok.
11 Porov. Volk, L.: Der Bayerische Episkopat und der Nationalsozialismus 1930 – 1934. Mainz 1966, s. 170 – 174.
12 Encyklika je zo dňa 14. marca 1937, SSV Trnava 1997.
13 La Documentation Catholique, 29 (1938), 1460.
14 In: AAS 31 (1939), 413 – 453.
15 Tamže, 449.
16 Pri mnohých príležitostiach židovské organizácie a osobnosti verejne ocenili múdru diplomaciu pápeža Pia XII. Napr. 7. septembra 1945 Dr. Joseph Narhan ako komisár talianských židovských obcí povedal: „Predovšetkým vzdávame hold najvyššiemu veľkňazovi a mužom a ženám v Cirkvi, ktorí podľa nariadení Svätého Otca uznali prenasledovaných za svojich bratov a  rázne a nezištne sa nám ponáhľali na pomoc nehľadiac na hrozné nebezpečenstvá, ktorým boli vystavení“ (L'Osservatore Romano, 8. septembra 1945, s. 2). Dňa 21. septembra toho istého roku prijal Pius XII. na audiencii generálneho sekretára Svetového židovského  kongresu Dr. A. Lea Kubowitzkého, ktorý vtedy vyslovil „Svätému Otcovi v mene Združenia izraelských obcí úprimnú vďaku za úsilie Katolíckej cirkvi počas vojny o záchranu Źidov v celej Európe“(L'Osservatore Romano, 23. septembra 1945, s. 1). Vo štvrtok 29. novembra 1945 sa pápež stretol približne s 80 reprezentantmi židovských utečencov z mnohých koncentračných táborov v Nemecku. Vyslovili sa, že je pre nich „veľkou cťou, že môžu osobne poďakovať Svätému Otcovi za jeho obrovskú pomoc prenasledovaným počas obdobia nacistického fašizmu“ (L'Osservatore Romano, 30. novembra 1945, s. 1). Keď v roku 1958 zomrel pápež Pius XII., poslala izraelská premiérka Golda Meirová veľavravné posolstvo: „Pripájame sa k bolesti celého ľudstva. Keď prechádzal náš národ hrozným utrpením, pozdvihol pápež svoj hlas za obete. Vtedy jeho slová, jasne a zreteľne vyjadrujúce veľké tradičné pravdy, obohatili náš život a prehlušili každodenný hukot boja. Smútime za veľkým služobníkom mieru.“
17 Porov. Ján Pavol II.: Príhovor k novému vyslancovi Nemeckej spolkovej republiky pri Svätej stolici 8. novembra 1990. In: AAS 83 (1991), 587 – 588, 2. In: AAS 83 (1991), 587 – 588.
18 Loc. cit., č. 4.
19 Príhovor k židovskej obci v Štrasburgu 9. októbra 1988.
20 Príhovor pápeža Jána Pavla II. k diplomatickému zboru 15. januára 1994, 9. In: AAS 86 (1994), s. 816, 9.
21 JÁN PAVOL II.: Príhovor v rímskej synagóge 13. apríla 1986, 4. In: AAS 78 (1986), 1120, 4.
22 JÁN PAVOL  II.: Príhovor pri príležitosti spomienky na šoa 7. apríla 1994, 3. In: Insegnamenti 171, 1994, 897 a 893.