"On povedal: „Tu som, Pane.“"
Sk 9
Sk 9
ROK EUCHARISTIE
ODPORÚČANIA A NÁVRHY
ODPORÚČANIA A NÁVRHY
Úvod
Rok po skončení Roka ruženca prichádza Svätý Otec s novou iniciatívou, Rokom Eucharistie (október 2004 – október 2005). Tieto dve iniciatívy na seba nadväzujú. Zapadajú totiž do rámca pastorálnej línie, ktorú pápež predložil celej Cirkvi v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, pričom v línii Druhého vatikánskeho koncilu a Veľkého jubilea (porov. Mane nobiscum Domine, 1) kladie do centra pozornosti Cirkvi kontempláciu Kristovej tváre.
Už apoštolským listom Rosarium Virginis Mariae nás pápež vyzval, aby sme kontemplovali Kristovu tvár Máriiným pohľadom a Máriiným srdcom. Potom prišla encyklika Ecclesia de Eucharistia, v ktorej nás vedie k tomu, čo je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, vyzývajúc nás, aby sme s obnovenou horlivosťou slávili Eucharistiu a adorovali ju. V tejto súvislosti v encyklike Redemptionis Sacramentum pripomenul, že všetci sú povinní dbať o to, aby slávenie Eucharistie zodpovedalo tomuto veľkému tajomstvu.
Teraz nám zasa Rokom Eucharistie, uvedenom a usmernenom apoštolským listom Mane nobiscum Domine (7. októbra 2004) ponúka významnú pastoračnú príležitosť na to, aby sa celé kresťanské spoločenstvo stalo voči tejto obdivuhodnej obete a sviatosti citlivejším a spravilo ju stredom svojho života.
Spôsob slávenia tohto roka ponechal Svätý Otec na iniciatívu jednotlivých miestnych cirkví. Predsa však požiadal Kongregáciu pre Boží kult a disciplínu sviatostí, aby vypracovala odporúčania a návrhy (porov. Mane nobiscum Domine, 29), ktoré môžu byť užitočné pre duchovných pastierov alebo pastoračných pracovníkov na všetkých úrovniach, pozvaných zapojiť sa.
Toľko o charaktere tejto príručky. Nenárokuje si úplné vyčerpanie danej témy, ale obmedzuje sa na ponúknutie základných praktických odporúčaní. Niekde ide iba o naznačenie okruhov a tém, na ktoré by sa nemalo zabudnúť. Kapitola týkajúca sa eucharistickej spirituality by mohla slúžiť aspoň ako podnet v oblasti katechézy a formácie. Je skutočne veľmi dôležité, aby sa Eucharistia prijímala nielen s ohľadom na jej liturgickú stránku, ale aj ako projekt života, základ autentickej „eucharistickej spirituality“.
ďakujeme Svätému Otcovi za tento jeho ďalší dar a úspešný priebeh tohto roka zverujeme Matke Božej. Nech nás v jej škole, v škole „eucharistickej ženy“, naplní úžas nad tajomstvom Kristovho tela a krvi a nech z neho celá Cirkev žije s ešte väčším zápalom.
1. ZÁKLADNÝ RÁMEC
1. Rokom Eucharistie sa nám v Cirkvi otvára perspektíva, ktorá na rôznych úrovniach kresťanského života vyžaduje a podporuje širokú škálu aktivít, zahŕňajúcich rôzne stránky života v Kristovi. Eucharistia totiž nie je iba jednou z mnohých tém, ale je samotným srdcom kresťanského života. „Slávenie svätej omše - ako úkonu Krista a hierarchicky usporiadaného Božieho ľudu - je stredom celého kresťanského života tak pre všeobecnú Cirkev, ako aj pre miestne cirkevné spoločenstvo a pre každého veriaceho. V omši je totiž vrchol činnosti, ktorou Boh posväcuje svet v Kristovi, a v nej vrcholí kult, ktorý ľudia preukazujú Otcovi, keď sa mu klaňajú skrze Krista, Božieho Syna, v Duchu Svätom. Okrem toho v omši sa celý rok pripomínajú tajomstvá vykúpenia tak, že sa určitým spôsobom sprítomňujú. Ostatné posvätné úkony a všetky skutky kresťanského života s omšou súvisia, z nej vyplývajú a k nej smerujú“ (IGMR, 16).
Preto dôraz na Eucharistiu, ktorý charakterizuje tento rok, poznačuje a určuje všetky základné činnosti života Cirkvi či už ako spoločenstva, alebo jej jednotlivých členov. Sám Svätý Otec zdôraznil tento uhol pohľadu, keď umiestnil Rok Eucharistie do rámca celkového pastoračného plánu, ktorý predložil Cirkvi prostredníctvom kristologicko-trojičných termínov počas rokov prípravy na Veľké jubileum a ktorý sa postupne uskutočňoval v nasledujúcich rokoch, vychádzajúc z apoštolského listu Novo millennio ineunte. „Rok Eucharistie sa teda odvíja na pozadí, ktoré sa z roka na rok obohacovalo, hoci vždy zostávalo zakotvené v téme Krista a kontemplácie jeho tváre. V istom zmysle sa nám ponúka ako rok syntézy a je istým vrcholom celej prejdenej cesty“ (Mane nobiscum Domine, 10).
Z tohto dôvodu musí plánovanie podujatí počas tohto roka zahŕňať rôzne oblasti a ponúkať rozmanité podnety. V tejto kapitole si kladieme za cieľ veľmi syntetickým spôsobom pripomenúť niektoré teologicko-pastoračné perspektívy, tvoriace istý základný rámec nasledujúcich návrhov.
Viera v Eucharistiu
2. Eucharistiu chápeme vo svetle biblického zjavenia a cirkevnej tradície ako tajomstvo viery (porov. Ecclesia de Eucharistia, 1). Zároveň je odvolávanie sa na zjavenie a tradíciu potrebné na to, aby sa Eucharistia naplno ukázala ako tajomstvo svetla (porov. Mane nobiscum Domine, 2) a pomohla nám kráčať po ceste viery opísanej v evanjeliovom príbehu o emauzských učeníkoch, zvolenom Svätým Otcom za ikonu Roka Eucharistie. Eucharistia je skutočne tajomstvom svetla, lebo na jednej strane predpokladá a zahŕňa svetlo Božieho slova a na druhej strane samotné „lámanie chleba“ vrhá svetlo na tajomstvo trojjediného Boha: práve vo veľkonočnej udalosti Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a následne v jeho eucharistickej pamiatke sa Boh zjavuje v najvyššej miere ako Boh-Láska.
Rok Eucharistie má však byť predovšetkým obdobím intenzívnejšej katechézy o Eucharistii, ako v ňu verí Cirkev. Takáto katechéza má zahŕňať nasledujúce oblasti:
• Sväté písmo - počnúc textami Starého zákona, ktoré sú prípravou na toto tajomstvo, až po texty Nového zákona, týkajúce sa ustanovenia Eucharistie a jej rôznych aspektov (porov. napr. texty uvedené v lekcionári na votívnu svätú omšu o Najsvätejšej sviatosti);
• Tradíciu - od cirkevných otcov cez ďalší vývoj teológie a učenia Magistéria, s osobitným ohľadom na Tridentský koncil, Druhý vatikánsky koncil a súčasné dokumenty Magistéria. Pri katechéze sa v miestnych cirkvách možno opierať o hodnoverné vysvetlenia nachádzajúce sa v Katechizme Katolíckej cirkvi;
• mystagógiu, teda hlbšie uvedenie do sláveného tajomstva prostredníctvom vysvetlenia obradov a modlitieb z Ordo missae a z De sacra communione et de cultu mysterii eucharistici extra missam;
• bohatstvá, ktoré ponúkajú dejiny kresťanskej spirituality a ktoré zvlášť svedčia o tom, ako viera v Eucharistiu a jej slávenie našli vyjadrenie v živote rôznych svätých (porov. Ecclesia de Eucharistia, 62);
• sakrálne umenie ako svedectvo viery v eucharistické tajomstvo.
Slávenie Eucharistie a eucharistický kult mimo svätej omše
3. Cirkev slávi Eucharistiu, prijatú od Krista, ktorý ju ustanovil, v stanovenej forme (porov. IGMR a Praenotanda all´ Ordo Lectionum Missae). Eucharistický kult mimo svätej omše je úzko spätý so slávením Eucharistie a je mu podriadený.
„Konkrétnou iniciatívou každého farského spoločenstva v Roku Eucharistie by sa mohlo stať hlbšie štúdium Všeobecných smerníc Rímskeho misála. Privilegovanou cestou, ako sa zapojiť do tajomstva spásy uskutočňovaného v posvätných znameniach, je verné sledovanie liturgického roka“ (Mane nobiscum Domine, 17).
Pre pastoračných pracovníkov tu kvôli lepšej prehľadnosti tematicky naznačíme niektoré oblasti, ktoré si majú počas tohto roka osobitne všímať, aby bolo slávenie Eucharistie dôstojné a adorácia eucharistického tajomstva vrúcnejšia. Okrem spomínaných základných dokumentov im bude pritom určite nápomocná aj nedávna inštrukcia Redemptionis Sacramentum. Treba si teda všímať:
• miesta slávenia Eucharistie - kostol, oltár, ambonu, sedes...;
• liturgické zhromaždenie - význam a spôsoby jeho účasti na slávení, „plnej, uvedomelej a činnej účasti“ (SC, 14);
• rôzne úlohy - kňaz, ktorý koná in persona Christi, diakoni, ostatné úrady a služby;
• dynamiku slávenia - od chleba Božieho slova k chlebu Eucharistie (porov. Ordo lectionum missae, 10);
• obdobia slávenia Eucharistie - nedele, pracovné dni, liturgický rok;
• vzťah Eucharistie k iným sviatostiam, sväteninám, pohrebným obradom...;
• vonkajšiu a vnútornú účasť, najmä rešpektovanie okamihov ticha;
• spev a hudbu;
• dodržiavanie liturgických noriem;
• sväté prijímanie prinášané chorým a viatikum (porov. De sacra communione);
• adoráciu Najsvätejšej sviatosti, osobnú modlitbu;
• eucharistické procesie.
V rámci Roka Eucharistie by bolo zvlášť vhodné zaoberať sa týmito oblasťami. Pri pastorácii jednotlivých komunít, samozrejme, nie je možné ľahko prísť k najvyšším cieľom, ale treba k nim aspoň smerovať. „Ak by bolo ovocím tohto roka len to, že by vo všetkých kresťanských spoločenstvách ožilo slávenie nedeľnej svätej omše a posilnila sa eucharistická adorácia mimo svätej omše, dosiahol by tento rok milosti významný výsledok. Je však dobré mieriť vysoko a neuspokojiť sa s priemernosťou, veď vieme, že vždy môžeme počítať s Božou pomocou“ (Mane nobiscum Domine, 29).
Eucharistická spiritualita
4. V apoštolskom liste Spiritus et sponsa vydanom k 40. výročiu konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium vyjadril pápež želanie, aby sa v Cirkvi rozvinula „liturgická spiritualita“. Z jej pohľadu ide o takú liturgiu, ktorá živí a usmerňuje existenciu človeka, aby sa všetko, čo veriaci prežíva, stávalo skutočnou „duchovnou bohoslužbou“ (Rim 12, 1). Bez pestovania liturgickej spirituality sa liturgická prax redukuje na ritualizmus a znehodnocuje sa milosť vyvierajúca zo slávenia.
To platí osobitne pre Eucharistiu: „Cirkev žije z Eucharistie.“ Platí, že slávenie Eucharistie má viesť k životu v Kristovi, v Cirkvi, mocou Ducha Svätého. Je teda dôležité zaistiť, aby sa od slávenia Eucharistie prešlo k žitiu Eucharistie - od tajomstva viery k obnovenému životu. Predkladaná brožúrka ponúka aj kapitolu o základných črtách eucharistickej spirituality. V rámci toho bude užitočné poukázať na niektoré zvlášť dôležité body:
• Eucharistia je culmen et fons vrchol a prameň duchovného života ako takého, čo presahuje rozličné formy spirituality;
• pravidelné prijímanie eucharistického pokrmu napomáha súzvuk s milosťou jednotlivých povolaní a im primeraným životných stavov (vysvätení služobníci; manželia a rodičia; zasvätené osoby...) a osvetľuje rozličné životné situácie (radosti a žiale, problémy a plány, choroby a skúšky...);
• dobročinnosť, svornosť a bratská láska sú ovocím Eucharistie a zviditeľnením jednoty s Kristom, ktorá sa uskutočňuje vo sviatosti; praktizovanie milosrdnej lásky v stave milosti je zároveň podmienkou, aby sa mohla Eucharistia sláviť naplno: ona je prameňom, ale aj prejavom spoločenstva (porov. Mane nobiscum Domine, III);
• prítomnosť Krista v nás a medzi nami nám umožňuje v každodennom živote vydávať svedectvo a je kvasom pri budovaní pozemského spoločenstva. Eucharistia je misijným princípom a plánom Cirkvi (porov. Mane nobiscum Domine, IV).
Mária: ikona „eucharistickej“ Cirkvi
5. „Ak chceme objaviť intímny vzťah, ktorý spája Cirkev s Eucharistiou, v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi.“ Takto sa začína šiesta kapitola encykliky Ecclesia de Eucharistia, v ktorej Ján Pavol II. pripomína hlboký vzťah Márie k Eucharistii a k Cirkvi, ktorá žije z Oltárnej sviatosti. Stretnutie „Boha s nami a pre nás“ zahŕňa aj Pannu Máriu.
Rok Eucharistie predstavuje vhodnú príležitosť aj na prehĺbenie tohto aspektu eucharistického tajomstva. Na hlboké prežívanie zmyslu eucharistického slávenia, ktoré by poznačilo aj náš život, nám nič neposlúži lepšie, ako nechať sa „poučiť“ od Márie, „eucharistickej ženy“.
Tu je vhodné pripomenúť, čo hovorí pápež v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae o „pripodobňovaní sa Kristovi“ po boku Márie: ona nám umožňuje „prirodzeným spôsobom vstúpiť do Kristovho života, akoby precítiť jeho najhlbšie pocity“ (15). Na druhej strane, v eucharistickom slávení istým spôsobom s pamiatkou na Kristovu smrť prijímame vždy aj dar Márie, ktorá sa pod krížom Jánovým prostredníctvom stala aj našou matkou („Hľa, tvoja matka“ - Jn 19, 27), ako píše pápež v encyklike Ecclesia de Eucharistia: „Źiť v Eucharistii pamiatku Kristovej smrti zahŕňa aj stále prijímať tento dar. Znamená to vziať podľa Jánovho príkladu so sebou tú, ktorá je nám vždy znova darovaná ako Matka. Zároveň to značí prijať úlohu pripodobňovať sa Kristovi, dať sa do Matkinej školy a nechať sa ňou sprevádzať. Mária je prítomná – s Cirkvou a ako Matka Cirkvi – pri každom z našich eucharistických slávení“ (57).
Tieto témy si zasluhujú, aby sa v Roku Eucharistie stali osobitným predmetom našej meditácie (porov. Mane nobiscum Domine, 31).
O slávení Eucharistie v spoločenstve s Máriou a prehĺbení uctievania Boha, čoho je Mária žiarivým príkladom, sa možno dočítať v Collectio missarum de Beata Maria Virgine, Praenotanda 12 – 18.
Svätí – svedkovia eucharistického života
6. V Novo millennio ineunte (30) vyzýva pápež k tomu, aby sa celá pastoračná cesta Cirkvi niesla v perspektíve svätosti. To, samozrejme, osobitne platí v roku, ktorý je založený na eucharistickej spiritualite. Eucharistia nás robí svätými a neexistuje svätosť, ktorá by nebola založená na eucharistickom živote. „Ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).
Túto pravdu dosvedčuje sensus fidei celého Božieho ľudu. No osobitne o nej svedčia svätí, v ktorých žiari Kristovo veľkonočné tajomstvo. Ján Pavol II. v encyklike Ecclesia de Eucharistia napísal: „Najmilší bratia a sestry, vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia Eucharistie plnú krásu, prenesenú do života, je pre nás nákazlivá a takpovediac hreje“ (62). A to platí o všetkých svätých.
Niektorí z nich prežívali túto zbožnosť mimoriadne intenzívne a s osobitnými darmi Ducha, zapaľujúc bratov rovnakou láskou k Eucharistii (porov. Mane nobiscum Domine, 31). Príkladov je nespočet: od svätého Ignáca Antiochijského po svätého Ambróza, od svätého Bernarda po svätého Tomáša Akvinského, od svätého Paschala Baylona po svätého Alfonza Máriu de Liguori, od svätej Kataríny Sienskej po svätú Teréziu Avilskú, od svätého Pietra Giulianiho Eymarda po svätého Pátra Pia, až po dávnych i súčasných „mučeníkov Eucharistie“, od svätého Tarzícia po svätého Mikuláša Piecka a spoločníkov, či svätého Pietra Maldonada.
Rok Eucharistie ponúka príležitosť na znovuobjavenie týchto svedkov, či už tých najznámejších na úrovni univerzálnej Cirkvi, ako aj tých, na ktorých sa viac spomína v partikulárnych cirkvách. Je žiaduce, aby sa o nich zaujímal samotný teologický výskum, lebo život svätých je významným locus theologicus - vo svätých sa nám prihovára Boh (porov. Lumen gentium, 50) a ich duchovná skúsenosť (porov. Dei verbum, 8), garantovaná cirkevným rozlišovaním, vrhá svetlo na tajomstvo. V ich svetle a v ich stopách ľahšie dosiahneme, aby tento milostivý rok skutočne priniesol ovocie.
1. BOHOSLUŹOBNÝ RÁMEC
7. Eucharistia, ktorá stojí v centre diela spásy, ako vrchol kresťanskej iniciácie osvetľuje iné sviatosti a v nej sa všetky stretávajú. Samotná obradná forma predpokladá alebo predpisuje, že vysluhovanie sviatostí - s výnimkou sviatosti pokánia – je alebo môže byť začlenené do slávenia Eucharistie (porov. Redemptionis sacramentum, 75 – 76).
Liturgia hodín môže byť spojená s eucharistickým slávením (porov. IGLH, 93 – 97).
Aj sväteniny, ako napríklad opátske požehnanie, rehoľné sľuby, zasvätenie panien, ustanovenie riadneho alebo mimoriadneho služobníka či pohrebné obrady, nachádzajú svoje miesto v rámci slávenia svätej omše. Posvätenie kostola a oltára sa tiež koná spolu so slávením Eucharistie.
Sú i ďalšie požehnania, ktoré sa môžu konať počas svätej omše (porov. Ordo coronandi imaginem Beate Mariae Virginis; De benedictionibus, 28).
I keď je pravda, že ostatné žehnania, obrady a pobožnosti nemožno zaradiť do svätej omše (porov. De benedictionibus, 28; De sacra communione, 83; Redemptionis sacramentum, 75 – 79; Direttorio pietà popolare, 13, 204), pravda je tiež, že neexistuje kresťanská modlitba, ktorá by sa nevzťahovala na Eucharistiu, najvyššiu modlitbu Cirkvi, pre kresťanov nenahraditeľnú. Pravým zmyslom mnohých foriem osobnej modlitby, ako aj rôznych prejavov ľudovej zbožnosti je v skutočnosti disponovať sa na slávenie Eucharistie a rozšíriť účinky jeho pôsobenia do života.
Z tohto dôvodu pripomenieme niektoré dni, obdobia a spôsoby modlitby, ktoré súvisia s Eucharistiou.
Nedeľa
8. Nedeľa je „prvotným sviatkom“, „je základom a jadrom celého liturgického roka“ (SC, 106). „Zhrnutá v úplnosti svojich významov a svojich dôsledkov, je určitým spôsobom syntézou kresťanského života a podmienkou dobre ju prežívať“ (Dies Domini, 81).
Je skutočne dňom vzkrieseného Krista, a teda nesie so sebou pamiatku toho, čo je samotným základom kresťanskej viery (porov. 1 Kor 15, 14 – 19). „Ak je nedeľa dňom vzkriesenia, je nielen spomienkou na dajakú minulú udalosť, ale je aj slávením živej prítomnosti Vzkrieseného medzi veriacimi. Aby sa táto prítomnosť zvestovala a prežívala primeraným spôsobom, nestačí, aby sa Kristovi učeníci modlili individuálne a v súkromí svojho srdca si pripomínali Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tí totiž, ktorí prijali milosť krstu, neboli spasení iba z hľadiska individuálneho, ale ako členovia Kristovho tajomného tela, ktorí vstúpili do spoločenstva Božieho ľudu. Preto je dôležité, aby sa schádzali, aby dokonale vyjadrovali samotnú totožnosť Cirkvi (gr. ekklesia = zhromaždenie ľudu), čiže zhromaždenie zvolané vzkrieseným Pánom“ (Dies Domini, 31). Slávenie Eucharistie je teda vskutku srdcom nedele.
Úzky vzťah medzi zjavením sa Zmŕtvychvstalého a Eucharistiou je osobitne naznačený v rozprávaní o emauzských učeníkoch (porov. Lk 24, 13 – 35), ktorých sám Kristus viedol, aby mohli dôverne vstúpiť do jeho tajomstva počúvaním jeho slova a spoločenstvom s ním pri lámaní chleba (porov. Mane nobiscum Domine). Ježišovo gesto – „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24, 30) – je to isté, aké robil pri Poslednej večeri a ktoré neustále koná prostredníctvom kňaza pri našich sláveniach Eucharistie.
Samotný charakter nedeľnej omše a význam, ktorý má pre kresťanský život, si vyžadujú jej starostlivú prípravu, aby sa prežívala ako epifánia Cirkvi (porov. Dies Domini, 34 – 36; Ecclesia de Eucharistia, 41; Novo millennio ineunte, 36), vyznačujúca sa radostným slávením a spevom, do ktorého sa všetci zapájajú a na ktorom sa aktívne zúčastňujú (porov. Dies Domini, 50 – 51).
Oživiť vo všetkých spoločenstvách slávenie nedeľnej svätej omše by malo byť prvoradou úlohou toho mimoriadneho roka. Ak by sa len toto podarilo uskutočniť, súčasne s posilnením eucharistickej adorácie mimo svätej omše, Rok Eucharistie by dosiahol významný výsledok (porov. Mane nobiscum Domine, 23 a 29).
Veľkonočná vigília a veľkonočné sväté prijímanie
9. Veľkonočná vigília je ústredným momentom liturgického roka. Slávenie Eucharistie je v nej „vrcholom, keďže je naplno veľkonočnou sviatosťou, teda pamiatkou obety kríža a prítomnosti vzkrieseného Krista, zavŕšením kresťanskej iniciácie, predchuťou večnej Veľkej noci“ (Lettera feste pasquali, 90).
Pokiaľ ide o odporúčanie nesláviť liturgiu Eucharistie na veľkonočnú vigíliu prirýchlo, ale postarať sa, aby všetky obrady a slová dosiahli čo najväčšiu silu výrazu, a najmä pokiaľ ide o eucharistické spoločenstvo, ktoré je momentom plnej účasti na slávenom tajomstve v túto svätú noc, je žiaduce, aby sa dosiahla plnosť eucharistického znaku prijímaním na veľkonočnú vigíliu pod spôsobmi chleba a vína (porov. Lettera feste pasquali, 91 a 92), pričom jeho vhodnosť a okolnosti, za akých sa má konať, sa ponechávajú na posúdenie miestnych ordinárov pri súčasnom plnom rešpektovaní liturgických noriem (porov. Redemptionis sacramentum 100 –107).
Veľkonočná oktáva, ako aj nedeľné omše vo Veľkonočnom období majú osobitný význam pre novo pokrstených (porov. Ordo initiationis christianae adultorum, 37 – 40 a 235 – 239). Je zvykom, že počas týchto nedieľ pristupujú deti k prvému svätému prijímaniu (porov. Lettera feste pasquali, 103). Odporúča sa, aby sa najmä počas veľkonočnej oktávy nosilo sväté prijímanie aj chorým a nevládnym (porov. tamže, 104).
Počas Veľkonočného obdobia majú duchovní pastieri pripomínať význam cirkevného predpisu prijať v tomto čase sväté prijímanie (porov. CIC, kán. 920), a robiť tak, aby tento predpis nebol chápaný minimalisticky, ale ako pevný a nevyhnutný bod účasti na Eucharistii, ktorá sa musí týkať celého života a pravidelne sa opakovať minimálne každú nedeľu.
Zelený štvrtok
10. Známy je význam omše svätenia krizmy, ktorá sa podľa tradície slávi vo Veľkom týždni na Zelený štvrtok (z pastoračných dôvodov sa môže konať aj iný deň vopred, avšak v blízkosti Veľkej noci: porov. Caeremoniale episcoporum, 275). Okrem toho, že sa pozývajú na ňu kňazi z rozličných častí diecézy, aby koncelebrovali spolu s biskupom, majú sa pozvať aj veriaci, nech sa na nej zúčastnia a prijmú sviatosť Eucharistie (porov. Lettera feste pasquali, 35).
Ján Pavol II. od začiatku svojho pontifikátu vždy na Zelený štvrtok posiela List kňazom (v roku 2003 to bola encyklika Ecclesia de Eucharistia), aby predovšetkým im pripomenul eucharistické tajomstvo Zeleného štvrtka.
Keďže tento deň má osobitný význam (porov. Caeremoniale episcoporum, 97), celá pozornosť sa má sústrediť predovšetkým na tajomstvá pripomínajúce v omši Pánovu večeru: ustanovenie Eucharistie, ustanovenie sviatostného kňazstva a Pánov príkaz o bratskej láske.
Potrebné liturgické a pastoračné usmernenia týkajúce sa večernej omše na Zelený štvrtok, eucharistickej procesie v jej závere a adorácie Najsvätejšej sviatosti, možno nájsť v citovanom liste Lettera circolare sulla preparazione e celebrazione delle feste pasquali, 44 – 57 a v Direttorio pietà popolare, 141.
Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi
11. Tento sviatok „rozšírený zásluhou pápeža Urbana IV. roku 1264 v celej Latinskej cirkvi, predstavuje na jednej strane odpoveď viery a kultu na heretické učenia o tajomstve skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii a na druhej strane je zavŕšením hnutia vrúcnej zbožnosti voči vznešenej Oltárnej sviatosti“ (Direttorio pietà popolare, 160).
Sviatok Corpus Domini podnietil medzi Božím ľudom nové formy eucharistickej zbožnosti, ktoré sa zachovali až podnes (porov. Direttorio pietà popolare, 160 – 163). Medzi nimi je procesia predstavujúca určitú formu eucharistických sprievodov: je pokračovaním slávenia Eucharistie takým spôsobom, že kresťanský ľud „vydáva verejné svedectvo o viere v Najsvätejšiu sviatosť a o jej uctievaní“ (De sacra communione, 101; porov. CIC, kán. 944).
Preto „nech sa tohto roku osobitne slávnostne prežíva slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, spojená s tradičnými procesiami. Vieru v Boha, ktorý sa vtelením stal spoločníkom na našom putovaní, treba ohlasovať všade, zvlášť na našich cestách a medzi našimi domami, ako prejav našej vďačnej lásky a prameň nevyčerpateľného požehnania“ (Mane nobiscum Domine, 18).
Výrazne eucharistický dôraz môže nadobudnúť aj slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Slávenie Eucharistie a liturgia hodín
12. „Liturgia hodín predlžuje na rozličné hodiny dňa chválu a vzdávanie vďaky, ako aj pamiatku tajomstiev spásy, prosby i predbežné zakúšanie nebeskej slávy, čo všetko je obsiahnuté v eucharistickom tajomstve, ktoré je ,ohniskom a vyvrcholením celého života kresťanského spoločenstva’. Je teda aj výbornou prípravou na samo slávenie Eucharistie, pretože vzbudzuje a živí vieru, nádej, lásku, nábožnosť a ducha sebazapierania a to všetko sú nevyhnutné predpoklady na osožné slávenie Eucharistie“ (IGLH, 12).
Pri spoločnom slávení, keď sú na to vhodné okolnosti, možno niektorú časť z ofícia – ranné chvály, modlitbu cez deň, vešpery – užšie spojiť s omšou podľa platných usmernení a nariadení (porov. IGLH, 93 – 97).
Eucharistická adorácia
13. Uchovávanie Kristovho tela na účel svätého prijímania pre chorých nech vedie veriacich k chvályhodnému zvyku stíšiť sa v modlitbe a klaňať sa Kristovi skutočne prítomnému v Oltárnej sviatosti uchovávanej vo svätostánku. Adorácia Najsvätejšej sviatosti najväčšmi vyjadruje puto existujúce medzi slávením Pánovej obety a jeho trvalou prítomnosťou v premenenej hostii (porov. De sacra communione, 79 – 100; Ecclesia de Eucharistia, 25; Mysterium fidei; Redemptionis sacramentum, 129 – 141).
Zotrvávanie v modlitbe pri živom a opravdivom Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej sviatosti vedie k dozrievaniu jednoty s ním: disponuje na plodné slávenie Eucharistie a predlžuje trvanie obradných a existenčných postojov, ktoré vzbudzuje.
Podľa cirkevnej tradície sa vyjadruje rozličnými spôsobmi:
– jednoduchou návštevou Najsvätejšej sviatosti uchovávanej vo svätostánku - krátkym stretnutím s Kristom podnieteným vierou v jeho prítomnosť a charakterizovaným tichou modlitbou;
– dlhšou alebo kratšou adoráciou pred Najsvätejšou sviatosťou, vystavenou podľa liturgických noriem v monštrancii alebo v pyxide;
– stálou adoráciou, buď štyridsaťhodinovou alebo v inej forme, do ktorej je zapojené celé rehoľné spoločenstvo, eucharistické združenie alebo farské spoločenstvo a ktorá poskytuje príležitosť na mnohé vyjadrenia eucharistickej zbožnosti (porov. Direttorio pietà popolare, 165).
14. Adorácia a Sväté písmo. „Počas vystavenia Eucharistie sa majú prednášať modlitby, spevy a čítania tak, aby sa veriaci v modlitbe zamerali na Krista Pána a sústredili na neho svoju zbožnosť. Na podporu vnútornej modlitby nech sa vopred určia čítania zo Svätého písma s homíliou alebo krátkymi povzbudeniami, ktoré povedú veriacich k prehĺbeniu úcty k eucharistickému tajomstvu. Je vhodné, aby na Božie slovo veriaci odpovedali spevom a aby sa v primeraných okamihoch zachovávalo posvätné ticho“ (De sacra communione, 95).
15. Adorácia a liturgia hodín. „Pred Najsvätejšou sviatosťou vystavenou na dlhší čas sa tiež môže sláviť niektorá časť liturgie hodín dennej modlitby Cirkvi, najmä ak ide o jej hlavnú časť. Jej slávením sa totiž rozširuje na ďalšie hodiny dňa chvála a vzdávanie vďaky zo slávenia Eucharistie, Cirkev sa obracia na Krista a prostredníctvom neho na Otca, modlitbami a prosbami v mene celého sveta“ (tamže, 96).
16. Adorácia a ruženec. Apoštolský list Rosarium Virginis Mariae nám pomohol prekonať predstavu o ruženci ako o výlučne mariánskej modlitbe a vyzval nás doceniť jej výsostne kristologický ráz - kontemplovať Kristove tajomstvá Máriinými očami a srdcom, v spoločenstve s ňou a podľa jej príkladu.
Ak aj naďalej platí, že počas vystavenia Najsvätejšej sviatosti sa nemajú praktizovať iné pobožnosti na počesť Panny Márie alebo svätých (porov. Direttorio pietà popolare, 165), teraz už chápeme, prečo Učiteľský úrad nevylúčil modlitbu ruženca: práve vďaka tomuto jej charakteru, ktorý bol zdôraznený a rozvinutý. Práve s ohľadom na Rok Eucharistie pápež napísal: „Samotný ruženec, chápaný v jeho hlbokom biblickom a kristocentrickom význame, ktorý som odporúčal v apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae, môže byť osobitne vhodným spôsobom eucharistickej kontemplácie, prežívanej v spoločenstve s Máriou a v jej škole“ (Mane nobiscum Domine, 18; porov. Redemptionis sacramentum, 137; Direttorio pietà popolare, 165). Nech sú teda v pastoračnej praxi znovuobjavené a podporované prvky opísané v tretej kapitole Rosarium Virginis Mariae. Počúvanie biblického textu, ticho na rozjímanie, kristologický dodatok po mene Ježiš uprostred modlitby Zdravas’, Mária, spievaná Glória a vhodná záverečná modlitba obracajúca sa na Krista, aj v podobe litánií, podporujú kontemplatívny charakter modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou uchovávanou vo svätostánku alebo vystavenou. Avšak rýchle odriekanie ruženca, absencia priestoru na rozjímanie a nedostatočné kristologické zameranie nepomáhajú tomu, aby sa človek stretol s Kristom prítomným v Oltárnej sviatosti.
Pokiaľ ide o Lorentánske litánie, ktoré sú skutkom zbožnosti samy osebe a nie sú nevyhnutne spojené s ružencom (porov. Direttorio pietà popolare, 203), môžu byť vhodnejšie nahradené litániami obracajúcimi sa priamo na Krista (napr. Litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, k predrahej Kristovej krvi).
17. Eucharistické požehnanie. Eucharistické procesie a adorácie sa zvyčajne ukončujú, ak je prítomný kňaz alebo diakon, požehnaním Najsvätejšou sviatosťou. Ostatní služobníci alebo osoby poverené jej vystavením, uložia na záver sviatosť do svätostánku (porov. De sacra communione 91).
Keďže požehnanie Najsvätejšou sviatosťou nie je samostatnou formou eucharistickej zbožnosti, musí mu predchádzať krátke vystavenie sviatosti s potrebným časom na modlitbu a ticho. „Je zakázané vystaviť Oltárnu sviatosť len kvôli udeleniu požehnania“ (De sacra communione, 89).
Eucharistické procesie
18. Eucharistická procesia ulicami mesta pomáha veriacim, aby sa cítili ako Boží ľud, ktorý kráča so svojím Pánom, ohlasujúc vieru v „Boha s nami a pre nás“ (porov. Redemptionis sacramentum, 142 – 144; Direttorio su pietà popolare, 162 – 163). To platí predovšetkým o eucharistickej procesii par excellence – na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.
Treba, aby sa pri procesiách dodržiavali normy zaručujúce dôstojnosť a úctu k Najsvätejšej sviatosti a usmerňujúce ich konanie tak, aby úprava ciest, kvetinová výzdoba, spevy a modlitby boli vyjadrením viery v Pána a jeho oslavy (porov. De sacra communione, 101 – 108).
Eucharistické kongresy
19. Eucharistické kongresy ako znamenia viery a lásky a ako celkom osobitný prejav eucharistickej úcty „treba považovať za statio, teda za chvíle usilovnej snahy a modlitby, na ktorú spoločenstvo pozýva univerzálna Cirkev alebo miestna cirkev, ostatné cirkvi daného regiónu, jedného národa alebo celého sveta, aby si spoločne prehĺbili niektorý aspekt eucharistického tajomstva a prispeli k jeho verejnému uctievaniu vo zväzku lásky a jednoty“ (De sacra communione, 109).
Aby tieto kongresy priniesli ovocie treba brať do úvahy ustanovenia na ich prípravu a konanie v De sacra communione, 110 – 112.
3. LÍNIE EUCHARISTICKEJ SPIRITUALITY
20. Rozprava o eucharistickej spiritualite si vyžaduje oveľa viac priestoru, ako je možné ponúknuť na týchto stránkach. Preto sa obmedzíme len na niektoré podnety v nádeji, že miestne cirkvi nadviažu na tieto úvahy, poskytnú podnety a širšie doplnenie na špecifické katechetické a formačné iniciatívy. Dôležité je, aby sa Eucharistia chápala nielen ako súčasť liturgického slávenia, ale aj ako životný program a stala sa základom opravdivej „eucharistickej spirituality“.
Rok Eucharistie je najvhodnejším obdobím na to, aby sme svoj pohľad na Eucharistiu rozšírili aj za aspekty typické pre liturgické slávenie. Práve preto, že Eucharistia je srdcom kresťanského života, neuzatvára sa medzi stenami kostola, ale vyžaduje, aby bola pretransformovaná do života toho, kto na nej má účasť. Sviatosť Kristovho tela je nám darovaná s perspektívou budovania Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Eucharistické postoje, ku ktorým nás slávenie vedie, treba pestovať i v duchovnom živote, berúc ohľad na povolanie a životný stav každého jednotlivca. Eucharistia je v skutočnosti základným pokrmom všetkých veriacich v Krista, bez rozdielu veku a stavu.
Úvahy, ktoré tu ponúkame, naznačujú určité línie na zamyslenie, vychádzajúc z niektorých liturgických textov latinskej verzie misála. Tým by sme chceli zdôrazniť, že liturgická spiritualita sa vyznačuje svojím zakotvením v znakoch, obradoch a slovách liturgického slávenia a z nich čerpá istú a hojnú výživu.
21. Počúvanie Božieho slova
Verbum Domini
Na záver čítania zo Svätého písma nám zvolanie Verbum Domini – „Počuli sme slovo Pánovo“ – pripomína význam toho, čo vychádza s Božích úst a čo máme počúvať nie ako vzdialený, i keď inšpirovaný text, ale ako živé slovo, ktorým nás Boh oslovuje: nachádzame sa v opravdivom dialógu Boha so svojím ľudom, dialógu, „v ktorom sa ohlasujú zázračné udalosti spásy a súvisle sa predkladajú požiadavky zmluvy“ (Dies Domini, 41).
Liturgia slova je jednou zo základných častí slávenia Eucharistie (porov. SC, 56; Dies Domini, 39 – 41). Na liturgickom zhromaždení sa schádzame preto, aby sme počúvali, čo nám chce Boh povedať: všetkým spoločne i každému jednotlivo. On hovorí teraz a tu, k nám, ktorí ho počúvame s vierou, vediac, že len on má slová večného života a že jeho slová sú pochodňou na našich chodníkoch (porov. Ź 119, 105).
Mať účasť na Eucharistii znamená počúvať Pána s cieľom uskutočňovať to, čo nám hovorí, čo od nás žiada a čo od nášho života očakáva. Ovocie počúvania Boha, ktorý k nám hovorí, keď sa v chráme číta Sväté písmo (porov. SC, 7) dozrieva v každodennom živote (porov. Mane nobiscum Domine, 13).
Počúvanie stojí na začiatku duchovného života. Veriť v Krista znamená počúvať jeho slovo a uskutočňovať ho. Je to poslušnosť hlasu Ducha, vnútorného učiteľa, ktorý nás vedie k celej vnútornej pravde, nielen k pravde, ktorú máme poznávať, ale aj k pravde, ktorú treba uskutočňovať.
Aby sme v liturgii slova skutočne počuli Pánov hlas, musíme počúvať srdcom. Na to nás pripravuje súkromné čítanie Svätého písma v naplánovanom čase a situácii, neponechané len na prípadný voľný čas. Aby nám po odchode z kostola nevymizlo z mysle ani zo srdca to, čo sme počuli na svätej omši, je potrebné nájsť spôsoby, ako predĺžiť počúvanie Boha, ktorého hlas k nám dolieha tisícorakými spôsobmi prostredníctvom okolností každodenného života.
22. Konverzia
Agnoscamus peccata nostra ut apti simus ad sacra mysteria celebranda.
Kyrie, eleison. Christe, eleison.
Domine Deus, Agnus Dei, Filius Patris, qui tollis peccata mundi, miserere nobis.
Agnus Dei, qui tollis peccata mundi: miserere nobis.
Domine, non sum dignus, ut intres...
Ako vidno z citovaných textov, v slávení Eucharistie je zjavne prítomný aj rozmer kajúcnosti. Nachádza sa nielen na začiatku slávenia v úkone kajúcnosti v podobe rôznych prosieb vzývajúcich Božie milosrdenstvo, ale aj v Glórii (Sláva Bohu na výsostiach), v prosbe obracajúcej sa ku Kristovi v speve Baránok Boží počas lámania chleba a v modlitbe, v ktorej sa obraciame k Pánovi prv, ako sa zúčastníme na eucharistickej hostine.
Eucharistia nás nabáda na pokánie a očisťuje srdce kajúcnika, vedomého si svojich slabostí a prosiaceho Boha o odpustenie, hoci nenahrádza sviatostnú spoveď, ktorá je jediným riadnym spôsobom na odpustenie ťažkých hriechov, na prijatie zmierenia s Bohom a s Cirkvou.
Takýto duchovný postoj v nás musí pretrvávať aj v ďalších dňoch, posilňovaný spytovaním svedomia, čiže porovnávaním našich myšlienok, slov, činov i zanedbaní dobrého, s Ježišovým evanjeliom.
Jasné uvedomovanie si našich slabostí, nás oslobodzuje od samoľúbosti, udržuje v pravde pred Bohom a vedie k vyznávaniu milosrdenstva nebeského Otca, ukazuje nám cestu, ktorá nás čaká a vedie nás k sviatosti pokánia. Tiež nás otvára vzdávaniu chvály a vďaky a napokon nám pomáha, aby sme boli zhovievaví voči blížnemu, mali súcit s jeho slabosťami a odpustili mu. Treba brať vážne Ježišovo napomenutie, aby sme sa zmierili s bratom prv, ako prinášame obetu na oltár (porov. Mt 5, 23 – 24), i Pavlovu výzvu, aby sme si preskúmali svoje svedomie prv, ako budeme mať účasť na Eucharistii („Nech teda človek skúma sám seba a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ – 1 Kor 11, 28). Bez pestovania týchto postojov by sme nerešpektovali hlboký rozmer Eucharistie.
23. Pamiatka
Memores igitur, Domine, eiusdem Filii tui salutiferae passionis necnon mirabilis resurrectionis et ascensionis in caelum (Tretia eucharistická modlitba).
„Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: ,Toto robte na moju pamiatku’ (1 Kor 11, 24 – 25)“ (KKC, 1356).
Eucharistia je v istom špecifickom zmysle pamiatkou Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Slávením Eucharistie si Cirkev pripomína Krista, to, čo urobil a povedal, jeho vtelenie, smrť, vzkriesenie, nanebovstúpenie. V ňom si pripomína i celé dejiny spásy, ktorých predobraz sa nachádza v Starom zákone.
Pripomína si to, čo Boh – Otec, Syn a Duch Svätý – urobil pre celé ľudstvo, od stvorenia až po „znovustvorenie“ v Kristovi, v očakávaní jeho návratu na konci čias, pri ktorom obnoví v sebe všetko stvorené.
Eucharistická pamiatka, ktorá prejde zo slávenia do našich životných postojov, nás vedie k tomu, aby sme si s vďakou pripomínali všetky dary prijaté od Boha v Kristovi. Z toho pramení život poznačený vďačnosťou, zmyslom pre nezištné dávanie a zároveň zmyslom pre zodpovednosť.
Pripomínanie si toho, čo Boh pre nás urobil a robí, živí našu duchovnú cestu. Modlitba Otče náš nám pripomína, že sme deťmi Otca, ktorý je na nebesiach, Ježišovými bratmi a sestrami, poznačenými Duchom Svätým, ktorý je rozliaty v našich srdciach.
Pripomínanie si darov prírody (život, zdravie, rodina...) udržuje v nás živú vďačnosť a vedie nás k tomu, aby sme si ich vážili.
Pripomínanie si darov milosti (krst a ostatné sviatosti; kresťanské cnosti...) oživuje popri vďačnosti i našu snahu, aby sme tieto talenty nepremárnili, ale aby v nás priniesli ovocie.
24. Obeta
Hoc est corpus meum. Hic est calix sanguinis mei novi et aeterni testamenti.
Te igitur, clementissime Pater, per Iesum Christum, Filium tuum, Dominum nostrum, supplices rogamus ac petimus, uti accepta habeas et benedicas haec dona, haec munera, haec sancta sacrificia illibata.
Memento, Domine, … omnium circustantium, quorum tibi fides cognita est, et nota devotio, pro quibus tibi offerimus: vel qui tibi offerunt hoc sacrificium laudis.
Hanc igitur oblationem servitutis nostrae, sed et cunctae familiae tuae.
(Prvá eucharistická modlitba)
Offerimus tibi, gratias referentes, hoc sacrificium vivum et sanctum
(Tretia eucharistická modlitba).
Eucharistia je sviatosťou Kristovej veľkonočnej obety. Od vtelenia v lone Panny až po posledný výdych na kríži je Ježišov život neprestajnou obetou, neprestajným odovzdávaním sa Otcovým plánom. Vrcholom je Kristova obeta na Kalvárii: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus’ (1 Kor 5, 7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“ (Lumen gentium, 3; KKC, 1364).
Táto jediná a večná obeta je reálne prítomná v Oltárnej sviatosti. „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ (KKC, 1367).
K nej Cirkev pridáva svoju obetu, aby sa stala jedným telom a jedným duchom v Kristovi, čoho znakom je sviatostné spoločenstvo (porov. Ecclesia de Eucharistia, 11 – 16). Mať účasť na Eucharistii, poslúchať evanjelium, ktoré počúvame, jesť Pánovo telo a piť jeho krv znamená urobiť z nášho života Bohu milú obetu: skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.
Tak ako sú obrady slávenia Eucharistie založené na obete raz a navždy prinesenej Kristom v dňoch jeho pozemského života (porov. Hebr 5, 7 – 9) a sviatostne ju sprítomňujú, tak aj naša účasť na slávení musí so sebou niesť obetu nášho života. V slávení Eucharistie Cirkev prináša Kristovu obetu, obetujúc sa spolu s ním (porov. SC, 48; IGMR, 79, f; Ecclesia de Eucharistia, 13).
Sviatostný rozmer Eucharistie je teda záväzkom do života. Odtiaľ pochádza spiritualita obety, sebadarovania, nezištnosti a dávania, ktoré sú požiadavkami kresťanského života.
Chlieb i víno, ktoré prinášame na oltár, vyjadrujú naše bytie - utrpenie a úsilie žiť ako Kristus a podľa prikázaní, ktoré dal svojim apoštolom.
Spoločenstvo s Kristovým telom a krvou vyjadruje naše „tu som“, ktorým mu umožňujeme, aby myslel, hovoril a konal v nás.
Eucharistická spiritualita by mala preniknúť naše dni - našu prácu, vzťahy, tisíce vecí, ktoré robíme; naše úsilie plniť si povolanie manželov, rodičov, detí; naše venovanie sa službe, či už biskupa, kňaza alebo diakona; naše svedectvo zasvätených osôb; náš kresťanský „zmysel“ fyzickej bolesti a morálneho utrpenia; našu zodpovednosť za budovanie pozemskej obce s rozličnými stránkami, ktoré zahŕňa, vo svetle evanjeliových hodnôt.
25. Vzdávanie vďaky
Vere dignum et iustum est, aequum et salutare, nos semper et ubique gratias agere.
V predvečer utrpenia, keď ustanovil sviatosť svojej veľkonočnej obety, Ježiš vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom... Ježišovo vzdávanie vďaky znovu ožíva v každom našom eucharistickom slávení.
Termín „eucharistia“ pochádza z gréckeho jazyka a značí „vzdávanie vďaky“ (porov. KKC, 1328). Tento jej rozmer jasne vyplýva aj z dialógu, ktorým sa začína eucharistická modlitba. Na výzvu kňaza: „Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu,“ veriaci odpovedajú: „Je to dôstojné a správne.“ Úvod eucharistickej modlitby je charakteristický formulou, ktorá hovorí o zmysle zjednotenia sa pri modlitbe: „Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane, svätý Otče...“
Tieto ustálené formuly hovoria o tom, čo sa uskutočňuje v slávení, a zároveň vyjadrujú postoj ducha, ktorý nesmie chýbať znovuzrodeným v Kristovi: ďakuje ten, kto sa cíti bezpodmienečne milovaný, obnovený a ospravedlnený. Je dôstojné a správne ďakovať Bohu vždy (čas) a všade (miesto).
Odtiaľto vyžaruje spiritualita ďakovania za dary prijaté od Boha (život, zdravie, rodina, povolanie, krst atď.).
ďakovať Bohu však máme nielen pri veľkých príležitostiach, ale vždy. Svätí ďakovali Bohu aj v skúškach, v hodine mučeníckej smrti (svätý Cyprián prikázal svojim blízkym, aby dali 25 zlatých mincí jeho katovi: Atti di martirio, 3 – 6, hodinka čítania na 16. septembra), ďakovali za milosť kríža... Pre toho, kto žije ducha Eucharistie, je každá životná okolnosť vhodnou príležitosťou na ďakovanie Bohu (porov. Mane nobiscum Domine, 26).
ďakovať máme vždy a všade - v situáciách každodenného života, doma, v zamestnaní,
v nemocniciach, v školách...
Eucharistia nás učí zjednocovať sa vo vzdávaní vďaky, ktoré stúpa od veriacich v Krista, rozptýlených po celom svete, pripojac naše ďakovanie k ďakovaniu samotného Krista.
26. Kristova prítomnosť
Dominus vobiscum.
Gloria tibi, Domine.
Laus tibi, Christe.
Mortem tuam annuntiamus, Domine, et tuam resurrectionem confitemur, donec venias.
Ecce Agnus Dei… Domine, non sum dignus…
„V slávení svätej omše sa postupne odhaľujú hlavné spôsoby Kristovej prítomnosti v Cirkvi. V prvom rade je prítomný v samotnom zhromaždení veriacich, zjednotených v jeho mene; ďalej je prítomný vo svojom slove, keď sa v kostole číta a vysvetľuje Sväté písmo; je prítomný aj v osobe vysväteného služobníka; a konečne je prítomný predovšetkým pod spôsobmi Eucharistie: vo sviatosti Eucharistie je totiž Kristus prítomný výnimočným spôsobom, celý a úplný, ako Boh i človek, podstatne a neoddeliteľne prítomný. Práve preto sa Kristova prítomnosť pod sviatostným spôsobom nazýva skutočnou: ,skutočnou nie výlučne, ako keby ostatné neboli skutočné, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná, ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek’ (Mysterium fidei, 39)“ (De sacra communione..., 6).
„Osobitne dôležité je tak pri slávení svätej omše, ako aj v eucharistickom kulte mimo nej rozvíjať vedomie reálnej prítomnosti Krista a starať sa, aby bolo vyjadrované tónom hlasu, gestami, pohybmi a celkovým správaním“ (Mane nobiscum Domine, 18).
Sviatosť, viditeľný znak neviditeľnej skutočnosti, obsahuje to, čo znamená. Eucharistia je predovšetkým opus Dei: Pán hovorí a koná teraz a tu pre nás mocou Ducha Svätého (porov. KKC, 1373). Vieru v jeho skutočnú prítomnosť vyjadrujeme napríklad v priamych dialógoch, ktorými sa obraciame na Pána po tom, čo sme počúvali jeho slovo: „Chvála ti, Kriste“, a pred prijatím jeho tela a krvi: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“
Slávenie Eucharistie by nás malo viesť, podobne ako apoštolov stretnutie so Vzkrieseným, k zvolaniu: „Videli sme Pána“ (Jn 20, 25). Prijímanie Kristovho tela a krvi je spoločenstvom so Vzkrieseným, liekom nesmrteľnosti, zálohou budúcej slávy.
Prítomnosť, teplo, svetlo Boha s nami musí zostať v nás a prežiarovať celý náš život. Tvoriť spoločenstvo s Kristom nám pomáha vidieť znamenia Božej prítomnosti vo svete a zjavovať ich tým, s ktorými sa stretávame.
27. Spoločenstvo a láska
Una voce dicenstes.
Concede, ut qui corpore et sanguine Filii tui reficimur, Spiritu eius Sancto repleti, unum corpus et unus spiritus inveniamur in Christo.
(Tretia eucharistická modlitba)
„Populo congregato“ – týmito slovami sa začína Ordo missae. Prežehnanie na začiatku omše znamená, že Cirkev je ľudom zídeným v mene Najsvätejšej Trojice.
To, že sa všetci zhromaždia na jednom mieste, aby spoločne slávili sväté tajomstvá, je odpoveďou nebeskému Otcovi, ktorý volá svoje deti, aby ich pritiahol k sebe skrze Krista, v láske Ducha Svätého.
Eucharistia nie je súkromným podujatím, ale podujatím Krista, ktorý so sebou stále spája Cirkev nerozlučným snúbeneckým putom (porov. Mane nobiscum Domine, III).
V bohoslužbe slova počúvame to isté Božie slovo, ktoré je prameňom spoločenstva všetkých, ktorí ho uskutočňujú.
V bohoslužbe obety prinášame v chlebe a vo víne obetu vlastného života; je to spoločná obeta Cirkvi, ktorá sa vo svätých tajomstvách disponuje na prijatie Krista.
Mocou pôsobenia Ducha Svätého sa v obete Cirkvi sprítomňuje Kristova obeta („Zhliadni, prosíme, na dar svojej Cirkvi a spoznaj v ňom obetovaného Baránka, ktorý podľa tvojej vôle zmieril nás s tebou.“) - je iba jedna duchovná obeta milá Otcovi, skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Ovocím tohto spojenia so „živou a svätou obetou“ je sviatostné prijímanie: „... a
všetkých, ktorí sa živíme telom a krvou tvojho Syna, naplň Duchom Svätým, aby sme boli v Kristovi jedno telo a jeden duch“ (Tretia eucharistická modlitba).
Tu je teda trvalý prameň cirkevného spoločenstva, ktoré znázornil svätý Ján podobenstvom o viniči a jeho ratolestiach a svätý Pavol obrazom tela. Eucharistia tvorí Cirkev (porov. Ecclesia de Eucharistia), napĺňa ju Božou láskou a podnecuje ju k láske. Keď sa s chlebom a vínom zároveň obetujú finančné či iné dary pre chudobných, pripomína nám to, že Eucharistia nás zaväzuje, aby sme boli solidárni a vedeli sa deliť. K tomu nás naliehavo vyzýva aj Svätý Otec: „Prečo teda neučiniť z Roka Eucharistie obdobie, v ktorom sa diecézne a farské spoločenstvá budú osobitným spôsobom angažovať, aby v bratskom úsilí vyšli v ústrety niektorej z toľkých bied našich čias?“ (Mane nobiscum Domine, 28).
Liturgická modlitba, hoci sa do nej zapájajú jednotliví účastníci, je vždy formulovaná v plurále „my“: je hlasom nevesty Cirkvi, ktorá chváli a prosí, una voce dicenstes.
Jednotné držanie tela, ktoré zaujímajú účastníci omše, poukazuje na spoločenstvo medzi údmi jediného tela. „Jednotné držanie tela, ktoré majú zachovávať všetci zúčastnení, je znakom jednoty údov kresťanského spoločenstva zhromaždených na svätú liturgiu, lebo vyjadruje a podporuje zmýšľanie a city ducha zúčastnených“ (IGMR, 42).
Znak pokoja pred svätým prijímaním (alebo pred obetovaním darov na oltári, ako je to v ambroziánskom ríte) je výrazom cirkevného spoločenstva, potrebného na vytvorenie sviatostného spoločenstva s Kristom. Plodom tohto spoločenstva je budovanie Cirkvi, ktorá je viditeľným odrazom spoločenstva Najsvätejšej Trojice (porov. Ecclesia de Eucharistia, 34).
Odtiaľto vyžaruje spiritualita spoločenstva (porov. Novo millennio ineunte, 43 – 45), ktorú si Eucharistia vyžaduje a zároveň ju eucharistickým slávením vzbudzuje (porov. Mane nobiscum Domine, 20 – 21).
Spoločenstvo medzi manželmi je formované, očisťované a živené účasťou na Eucharistii.
Služba pastierov Cirkvi a poslušnosť veriacich voči ich učeniu sú posilňované Eucharistiou.
Účasť na Kristovom utrpení je pre chorých veriacich spečatená účasťou na Eucharistii.
Sviatostné zmierenie po našich pokleskoch je korunované eucharistickým spoločenstvom.
Spoločenstvo medzi rôznymi charizmami, funkciami, službami, skupinami, hnutiami v rámci Cirkvi je upevňované svätým tajomstvom Eucharistie.
Spoločenstvo medzi osobami zapojenými do rozličných aktivít, služieb, združení vo farnosti sa prejavuje ich účasťou na tej istej Eucharistii.
Utváranie vzťahov pokoja, porozumenia a svornosti na tejto zemi je podporované sviatosťou ,Boha s nami a pre nás’.
28. Ticho
„Quiesce in Domino et exspecta eum“ (Ź 37, 7).
Rytmus liturgického slávenia si vyžaduje ticho na sústredenie, zvnútornenie a vnútornú modlitbu (porov. Mane nobiscum Domine, 18). Nie je prázdnom ani neprítomnosťou, ale je prítomnosťou, vnímavosťou, odpoveďou Bohu, ktorý k nám tu a teraz hovorí a ktorý tu a teraz skrze nás koná. „Odovzdaj sa Pánovi,“ pripomína nám Źalm 37, 7.
V skutočnosti sa modlitba so svojimi rozličnými odtieňmi – chválením, prosením, vzývaním, volaním, nárekom, vďakyvzdávaním – odvíja z ticha.
Spomedzi rôznych okamihov ticha počas slávenia Eucharistie má osobitný význam ticho po vypočutí Božieho slova (porov. Ordo lectionum missae, 28; IGMR, 130, 136) a predovšetkým po prijatí Pánovho tela a krvi (porov. IGMR, 164).
Tieto okamihy ticha v istom zmysle pokračujú mimo slávenia svätej omše, a to v sústredenom stíšení sa pri adorácii, modlitbe a kontemplácii pred Najsvätejšou sviatosťou.
Či vari takisto ticho mníšskej tradície, dodržiavané počas duchovných cvičení či rekolekcií, nie je pokračovaním okamihov ticha charakteristických pre eucharistické slávenie, aby sa Pánova prítomnosť mohla v nás zakoreniť a priniesť ovocie?
Od skúsenosti ticha v liturgii (porov. apoštolský list Spiritus et sponsa, 13) musíme prejsť k spiritualite ticha, ku kontemplatívnemu rozmeru života. Ak Božie slovo nie je zakotvené v tichu, môže ochabnúť, zmeniť sa na hluk, ba priam ohlušovať.
29. Adorácia
„Procidebant ante sedentem in trono et adorabant viventem in saecula saeculorum“ (Zjv 4, 10).
Držanie tela, ktoré zachovávame počas slávenia Eucharistie – státie, sedenie, kľačanie –, odkazuje na vnútorný postoj srdca. Vyjadruje vnútorný stav modliaceho sa spoločenstva.
Státie vyjadruje synovskú slobodu, ktorú nám na Veľkú noc daroval Kristus, keď nás vyslobodil z otroctva hriechu; sedenie vyjadruje vnímavosť srdca Márie, ktorá sediac Ježišovi pri nohách, počúvala jeho slová; kľačanie alebo hlboký predklon značí, že sa cítime malí pred Najvyšším, pred Pánom (porov. Flp 2, 10).
Kľačanie pred Eucharistiou, ako to robí kňaz i veriaci (porov. IGMR, 43), vyjadruje vieru v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša v Oltárnej sviatosti (porov. KKC, 1387).
Keď vo svätých znameniach tu na zemi odrážame liturgiu slávenú v nebeskej svätyni, napodobňujeme starcov, ktorí „padli pred sediacim na tróne, klaňali sa žijúcemu na veky vekov“ (Zjv 4, 10).
Keď sa v slávení Eucharistie klaniame ,Bohu s nami a pre nás’, musí tento postoj ducha pokračovať vo všetkom, čo robíme, myslíme a konáme. Neustále prítomné pokušenie starať sa o veci tohto sveta znamená zohýbať kolená pred modlami, a nie už iba pred jediným Bohom.
Slová, ktorými Ježiš odporuje modloslužobnému navádzaniu diabla na púšti, musia nájsť odpoveď v našich rečiach, myšlienkach i v každodennom konaní: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4, 10).
Pokľaknutie pred Eucharistiou - klaňajúc sa Baránkovi, ktorý nám umožnil sláviť s ním Veľkú noc, nás vychováva k tomu, aby sme sa neklaňali modlám zhotoveným ľudskými rukami, a pomáha nám verne, poslušne a s úctou poslúchať toho, ktorého uznávame za jediného Pána Cirkvi a sveta.
30. Radosť
Et ideo, choris angelicis sociati, te laudamus in gaudio confitentes: Sanctus
Propter quod caelestia tibi atque terrestria canticum novum concinunt adorando… (Druhá prefácia o najsvätejšej Eucharistii)
„Svojou podstatou je kresťanská radosť účasťou na nepochopiteľnej, zároveň božskej i ľudskej radosti, ktorá je v srdci osláveného Ježiša Krista“ (Gaudete in Domino, II), a táto účasť na Pánovej radosti „sa nedá oddeliť od slávenia eucharistického tajomstva“ (tamže, IV), najmä pokiaľ ide o Eucharistiu slávenú na dies Domini.
„Slávnostný charakter nedeľnej Eucharistie vyjadruje radosť, ktorú Kristus prenáša na svoju Cirkev prostredníctvom daru Ducha Svätého. Radosť je práve jedným z ovocí Ducha Svätého (porov. Rim 14,17; Gal 5, 22)“ (Dies Domini, 56).
Prvky svätej omše zdôrazňujúce radosť zo stretnutia s Kristom a s bratmi sú rozličné, pokiaľ ide o slová (glória, prefácia), gestá alebo slávnostnú atmosféru (uvítanie, kvetinová výzdoba a vhodné používanie hudobného sprievodu v súlade s liturgickými obdobiami).
Jedným z vyjadrení radosti srdca je spev, ktorý nie je iba vonkajšou okrasou eucharistického slávenia (porov. IGMR, 39; Dies Domini, 50; Chirografo per il centenario del motu proprio „Tra le sollecitudini“ sulla musica sacra).
Nebeské zhromaždenie, ku ktorému sa eucharistické zhromaždenie slávením svätých tajomstiev pripája, s radosťou spieva chvály Baránkovi, ktorý sa obetoval a žije naveky, pretože s ním už viac niet ani zármutku, ani plaču, ani náreku.
„Spievať omšu“, a nielen spievanie počas omše, nám umožňuje okúsiť, že Pán Ježiš prichádza tvoriť s nami spoločenstvo, aby v nás bola jeho radosť a aby naša radosť bola úplná (porov. Jn 15, 11; 16, 24; 17, 13). Svojou prítomnosťou nás, Pane, napĺňaš radosťou!
Radosť z eucharistického slávenia sa odráža v nedeli, ktorá nás učí stále sa radovať v Pánovi, zakúšať radosť bratského a priateľského stretnutia, podeliť sa o radosť prijatú ako dar (porov. Dies Domini, 55 – 58).
Bolo by protirečením, keby sa ten, kto má účasť na Eucharistii, nechal ovládnuť smútkom. Kresťanská radosť nepopiera utrpenie, starosti, bolesti; to by bolo naivné. Učí nás, že z plaču pri siatí vzíde radosť pri zbere a že z utrpenia Veľkého piatka máme očakávať radosť Veľkonočnej nedele.
Eucharistia nás učí, aby sme sa radovali spolu s ostatnými a aby sme si radosť prijatú ako dar nenechali len pre seba. ,Boh s nami a pre nás’ spečaťuje svoju prítomnosť v našich žiaľoch, v našich bolestiach a v našich utrpeniach. Povoláva nás, aby sme s ním tvorili spoločenstvo, utešuje nás v každom našom trápení, aby sme aj my mohli potešovať tých, ktorí sa nachádzajú v akomkoľvek inom súžení (porov. 2 Kor 1, 4).
31. Záverečné obrady - poslanie
Oratio universalis
Vere Sanctus es, Domine, … quia per Filium tuum,… Spiritus Sancti operante virtute, … populum tibi congregare non desinis, ut a solis ortu usque ad occasum oblatio munda offeratur nomini tuo. (Tretia eucharistická modlitba)
Benedicat vos omnipotens Deus … Ite, missa est.
Cirkev, tvorená veriacimi každého jazyka, národa či národnosti, je ovocím poslania, ktoré Ježiš zveril apoštolom, a navždy je poverená týmto misijným poslaním (porov. Mt 28, 16 – 20). „Preto z eucharistického sprítomňovania obety kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou Cirkev čerpá duchovnú silu potrebnú na spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia stáva prameňom a zároveň vrcholom celej evanjelizácie, keďže jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí s Kristom a v ňom s Otcom a s Duchom Svätým“ (Ecclesia de Eucharistia, 22).
V spoločných modlitbách veriacich, v eucharistickej modlitbe, v modlitbách omší za rozličné potreby príhovor Cirkvi, sláviacej sväté tajomstvá, objíma horizont sveta, radosti i žiale ľudstva, utrpenie a volanie chudobných, túžbu po spravodlivosti a pokoji tiahnucom sa svetom (porov. Mane nobiscum Domine, 27 – 28).
Záverečný pozdrav, ktorým sa uzatvára eucharistické slávenie, nie je iba oznámením, že bohoslužba sa skončila. Požehnanie, ktoré predchádza rozpusteniu zhromaždenia, a najmä jeho slávnostná formula, nám pripomína, že z kostola odchádzame s poverením svedčiť pred svetom o tom, že sme kresťania. Pripomína nám to aj Ján Pavol II.: „Záverečný pozdrav na konci každej omše je zverením poslania, ktoré podnecuje kresťana, aby sa angažoval za ohlasovanie evanjelia a kresťanské formovanie spoločnosti“ (Mane nobiscum Domine, 24). Práve IV. kapitola apoštolského listu Mane nobiscum Domine hovorí o Eucharistii ako o misijnom princípe a pláne.
Stretnutie s Kristom nie je talent, ktorý možno zahrabať, ale je potrebné, aby v činoch a slovách prinieslo svoje ovocie. Misijná evanjelizácia a svedectvo teda vychádzajú z eucharistickej hostiny ako zo svojho stredu (porov. Dies Domini, 45). Misia značí prinášať Krista vierohodným spôsobom do rôznych oblastí života – práce, námahy, utrpenia, aby sa Duch evanjelia stal kvasom dejín a plánom ľudských vzťahov, charakterizovaných solidaritou a pokojom. „Mohla by vari Cirkev realizovať svoje povolanie bez neustáleho pestovania svojho vzťahu k Eucharistii, bez toho, aby sa živila týmto telom, ktoré posväcuje, bez toho, aby na tejto neodmysliteľnej opore stavala svoje misijné poslanie? Na evanjelizovanie sveta sú potrební apoštoli „skúsení“ v slávení Eucharistie, v klaňaní sa Eucharistii a v kontemplovaní Eucharistie“ ( Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II., k Svetovému dňu misií 2004, 3).
Ako ohlasovať Krista bez toho, aby sme k nemu pravidelne prichádzali a spoznávali ho vo svätých tajomstvách?
Ako svedčiť o ňom bez toho, aby sme sa sýtili z prameňa eucharistického spoločenstva s ním?
Ako sa zúčastňovať na poslaní Cirkvi a prekonať nebezpečenstvo individualizmu bez stále obnovovaného eucharistického puta, ktoré nás spája s každým bratom vo viere, ba s každým človekom?
Právom možno Eucharistiu nazvať aj chlebom misie. Pekným obrazom toho je jedlo, ktoré dostal Eliáš, aby pokračoval vo svojom poslaní a nepodľahol ťažkostiam cesty: „Posilnený týmto pokrmom, išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb“ (1 Kr 19, 8).
4. PASTORAČNÉ INICIATÍVY A PODNETY
32. Jednotliví biskupi, biskupské konferencie a rehoľní predstavení nech ponúknu podnety na plodné slávenie Roka Eucharistie (porov. Mane nobiscum Domine, 5 a 29).
Na orientáciu im môžu poslúžiť nasledujúce odporúčania a návrhy.
33. Biskupské konferencie
• Pripraviť vhodné pomôcky – najmä tam, kde to nemôžu urobiť diecézy –, ktoré zdôraznia význam Roka Eucharistie, napomôžu reflexiu kňazov i veriacich rozoberaním tejto témy z vieroučného hľadiska, ale aj z hľadiska pastoračných problémov pociťovaných v danej krajine (ako napr. nedostatok kňazov či nedocenenie významu každodenného slúženia omše zo strany niektorých kňazov, ochabnutie záujmu o nedeľnú svätú omšu, upúšťanie od eucharistického kultu).
• Zvážiť typ a kvalitu televíznych a rozhlasových prenosov zo slávenia Eucharistie (porov. Dies Domini, 54), užitočných najmä pre tých, ktorým je znemožnené zúčastniť sa na svätej omši (korektnosť prenosov, kvalita komentára, krása a dôstojnosť slávenia – aby sa nešírili diskutabilné praktiky, nadmerné vyzdvihovanie teatrálnosti atď.).
Venovať pozornosť aj iným formám modlitby prenášaným televíziou či rozhlasom (podporiť napr. prenos eucharistických poklôn z kostolov, pričom sa treba vyhnúť tomu, aby sa veriaci uspokojili len s tým, že budú sledovať poklonu v priamom prenose).
• Navrhnúť podujatia na otvorenie a na záver Roka Eucharistie v jednotlivých diecézach.
• Vyzvať na hlbšie štúdium tejto problematiky na univerzitách, fakultách, študijných inštitútoch a v seminároch.
• Podporiť organizovanie národných eucharistických kongresov.
• Pritiahnuť a zaujať predovšetkým kňazov, najmä prostredníctvom podujatí na národnej úrovni.
34. Diecézy
• Postarať sa o slávnostné otvorenie a oficiálny záver Roka Eucharistie v dňoch vhodných pre jednotlivé diecézy v rámci termínov stanovených pre univerzálnu Cirkev: odporúča sa „stacionálna omša“ v katedrále alebo na inom vhodnom mieste, ktorej bude predsedať biskup; ak sa to považuje za vhodné, môže sa slávnosť začať v neďalekom kostole a v procesii za spevu Litánií k svätým sa môže prejsť na miesto slávenia omše (porov. napr. Caeremoniale episcoporum, 261).
• V určitých dňoch a za určitých okolností liturgického roka prehodnotiť slávenie „stacionálnej omše“ pod vedením biskupa ako znamenie eucharistického spoločenstva miestnej cirkvi (porov. Mane nobiscum Domine, 22).
• Vyzvať diecézne úrady a komisie s pastoračným zameraním (katechetické, liturgické, umelecké, liturgickej hudby, školské, so zameraním na pastoráciu chorých, sociálne otázky, rodiny, klérus, zasvätený život, mladých, hnutia...), aby usporiadali aspoň jedno osobitné podujatie v rámci tohto roka.
• Usporiadať eucharistické kongresy (chvíle na zamyslenie a modlitbu).
• Využiť stretnutia kléru (účasť na omši svätenia olejov, na mesačných rekolekciách, diecéznych, vikariátnych či dekanátnych stretnutiach, každoročných duchovných cvičeniach, trvalej formácii) na to, aby sa eucharistické témy prehĺbili na pastoračnej i duchovnej úrovni.
• Pri slávení Svetového dňa modlitieb za posvätenie kňazov na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho dať dôraz na Eucharistiu.
• Podporovať spoznávanie svätých, najmä tých, ktorí sú osobitne spätí s danou diecézou alebo uctievaní pre ich lásku k Eucharistii, ktorí toto tajomstvo viery ohlasovali alebo o ňom písali.
• Poznať umelecké dedičstvo diecézy vzťahujúce sa na Eucharistiu (maľby, sochy, ikony, oltáre, svätostánky, posvätné nádoby…), uchovávané v rozličných kostoloch a diecéznych múzeách; postarať sa o výstavy, odborné výklady a publikácie.
• Zavádzať vo väčšom počte nepretržitú adoráciu pred Najsvätejšou sviatosťou, vyčleniac na ňu vhodné kostoly a kaplnky. Zároveň treba veriacim pripomenúť miesta, kde už prebieha, a zabezpečiť, aby boli otvorené predovšetkým počas hodín vyhovujúcich veriacim (porov. Mane nobiscum Domine, 18).
• Aj mladých treba osobitne povzbudiť, aby tému 20. svetového dňa mládeže „Prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2, 2) dávali do súvisu s Rokom Eucharistie (porov. Mane nobiscum Domine, 30). Bolo by veľmi vhodné, aby sa diecézne stretnutie mládeže počas nastávajúcej Kvetnej nedele spojilo s eucharistickou adoráciou.
• Otvoriť v týždenníkoch či diecéznych časopisoch rubriky venované téme Eucharistie a venovať sa jej aj na internetových stránkach a vo vysielaní miestnych rozhlasových alebo televíznych staníc.
35. Farnosti
Treba prijať výzvu Svätého Otca a urobiť počas tohto roka všetko, čo sa dá, aby nedeľné slávenie Eucharistie zaujalo v živote farnosti centrálne miesto, ktoré mu prináleží, lebo farnosť sa právom nazýva „eucharistické spoločenstvo“ (porov. SC, 42; Mane nobiscum Domine, 23; Dies Domini, 35 – 36; Eucharisticum mysterium, 26).
V tomto svetle sa oporúča:
• Tam, kde treba, usporiadať alebo trvalo upraviť miesta slávenia (oltár, ambona, presbytérium) a miesta na uchovávanie Eucharistie (svätostánok, kaplnka na adoráciu); zabezpečiť liturgické knihy; postarať sa o primeranosť a krásu používaných liturgických predmetov (rúcha, posvätné nádoby, omšová výbava).
• Založiť alebo podporiť farskú liturgickú skupinu. Starať sa o ustanovených a o mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania, o miništrantov, cirkevný spevokol a pod.
• Venovať osobitnú pozornosť liturgickému spevu, pričom treba pamätať na ustanovenia o posvätnej hudbe dané Jánom Pavlom II. v nedávnom Chirografe.
• Naplánovať v jednotlivých obdobiach cirkevného roka – vo Veľkonočnom, v Pôstnom období – špeciálne formačné stretnutia zamerané na miesto Eucharistie v živote Cirkvi a kresťana; zvlášť vhodnou príležitosťou na to je pre dospelých i deti obdobie prípravy na prvé sväté prijímanie.
• Znovu si preštudovať Všeobecné smernice Rímskeho misála (porov. Mane nobiscum Domine, 17) a Praenotanda dell’Ordo lectionum missae; ďalej dokumenty De sacra communione et de cultu mysterii eucharistici extra missam, ako i nedávno vydanú encykliku Ecclesia de Eucharistia a nasledujúcu inštrukciu Redemptionis sacramentum a oboznámiť s nimi veriacich.
• Vychovávať k tomu, ako sa správať v kostole: čo urobiť po vstúpení do kostola; pokľaknutie alebo hlboká poklona pred Najsvätejšou sviatosťou; ovzdušie sústredenia; návod ako napomôcť vnútorné prežívanie účasti na svätej omši, najmä v istých chvíľach (okamihy ticha, osobná modlitba po svätom prijímaní), ako aj vonkajšie prejavy účasti (spôsoby prednášania spoločných zvolaní či chórových odpovedí). Pri prijímaní pod oboma spôsobmi sa očakáva, že budú dodržané platné nariadenia (porov. SC, 55; IGMR, 281 – 287; Redemptionis sacramentum, 100 – 107).
• Náležite osláviť výročie zasvätenia vlastného kostola.
• Znovuobjaviť svoj farský kostol, aby sme porozumeli, čo v ňom bežne vidíme: vysvetliť zmysel oltára, ambony, svätostánku, ikon, mozaikových okien, portálu atď. To, čo je v kostole viditeľné, napomáha kontempláciu Neviditeľného.
• Prehĺbiť – aj prostredníctvom konkrétnych spôsobov – eucharistickú úctu a osobnú i spoločnú modlitbu pred Najsvätejšou sviatosťou (porov. Mane nobiscum Domine, 18): návšteva, adorácia pred Najsvätejšou sviatosťou a sviatostné požehnanie, štyridsaťhodinová adorácia, eucharistické procesie. Postarať sa o pokračovanie omše na Zelený štvrtok, keď sa slávi Pánova Posledná večera, eucharistickou adoráciou. (porov. Direttorio pietà popolare, 141)
• Navrhnúť v istých situáciách osobitné podujatia (nočná adorácia).
• Overiť regulárnosť a dôstojnosť prinášania Eucharistie chorým.
• Oboznámiť sa s učením Cirkvi o viatiku.
• Sprevádzať na duchovnej ceste tých, ktorí sa nachádzajú v neregulárnej situácii, a hoci sa zúčastňujú na svätej omši, nemôžu prijať Eucharistiu.
36. Pútnické miesta
Rok Eucharistie sa týka aj pútnických miest, teda miest, ktoré sú priam predurčené, aby ponúkali veriacim hojné prostriedky spásy tým, že s nadšením ohlasujú Božie slovo, vhodne podporujú liturgický život, osobitne pokiaľ ide o Eucharistiu a sviatosť pokánia, ako i pestovaním primeraných foriem ľudovej zbožnosti (porov. KKC, kán. 1234, § 1; Direttorio pietà popolare, 261 – 278).
V tomto roku bude pozornosť veriacich a pútnikov osobitne zameraná na svätyne spojené s eucharistickými zázrakmi a s eucharistickou úctou.
• Keďže slávenie Eucharistie je vrcholom rôznorodých aktivít spojených s pútnickými miestami (evanjelizácia, charita, kultúrno-výchovné aktivity), bolo by veľmi užitočné:
– vychádzajúc zo zbožnosti charakteristickej pre dané pútnické miesto, viesť pútnikov k hlbokému stretnutiu s Kristom;
– postarať sa o príkladné slávenie Eucharistie;
– podporiť účasť rôznych skupín veriacich na tej istej eucharistickej slávnosti, ktorá podľa potreby zohľadňuje rozličné jazyky účastníkov a do ktorej môžu byť vhodne zaradené napr. gregoriánske chorály, aspoň v ich jednoduchších prevedeniach, predovšetkým pre omšové ordinárium, zvlášť pre Vyznanie viery a Modlitbu Pána (porov. Direttorio pietà popolare, 268).
• Zaistiť možnosť modliť sa pred Najsvätejšou sviatosťou, rozjímať a povzbudiť do spoločnej adorácie. Vhodným označením zviditeľniť miesto svätostánku (porov. IGMR, 314 – 317; Redemptionis sacramentum, 130).
• Nabádať na pristupovanie k sviatosti pokánia a podľa možnosti zaistiť spovedníkov v časoch, ktoré vyhovujú veriacim (porov. Direttorio pietà popolare, 267).
37. Kláštory, rehoľné komunity a inštitúty
Keďže existuje úzke spojenie medzi Eucharistiou a zasväteným životom (porov. Vita consecrata, 95; Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života: Ripartire da Cristo, 267), musí Rok Eucharistie viesť na osobnej úrovni i na úrovni spoločenstva ešte k hlbšiemu zakotveniu v srdci vlastného povolania a poslania.
Vo všetkých regulách i štatútoch sa predpisuje alebo odporúča denná svätá omša a eucharistická poklona.
• Rok Eucharistie je príležitosťou naplánovať si čas na reflexiu a preverenie:
– kvality slávenia Eucharistie vo vlastnej komunite;
– vernosti liturgickým normám;
– dedičstva eucharistickej tradície vlastného inštitútu a jeho súčasného stavu;
– stavu osobného uctievania Eucharistie.
• Znovu odhaliť v živote a v dielach zakladateľov či zakladateliek danej rehole spôsoby, akými praktizovali eucharistickú úctu a učili ju.
• Pýtať sa, aké svedectvo života s Eucharistiou vydávajú zasvätené osoby, ktoré pôsobia vo farnostiach, v nemocniciach, v domoch sociálnej starostlivosti, vo vzdelávacích a v školských zariadeniach, vo väzniciach, v duchovných centrách, v centrách pomoci, na pútnických miestach, v kláštoroch.
• Overiť, či sa dodržujú usmernenia niekoľkokrát dané Učiteľským úradom (porov. Dies Domini, 36) o účasti na nedeľnej svätej omši vo farnosti a o súlade s pastoráciou v danej diecéze.
• Rozširovať chvíle adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou (porov. Mane nobiscum Domine, 18).
38. Semináre a formačné domy
Rok Eucharistie predstavuje výzvu osobitne pre komunity a formačné domy, v ktorých sa pripravujú budúci diecézni a rehoľní kňazi, ako aj diakoni (porov. Mane nobiscum Domine, 30).
Vďaka účasti pri stole Božieho slova a Eucharistie dozrieva odpoveď na povolanie a človek sa otvára osobitnému poslaniu, ktoré Boh zveruje tým, ktorých si sám vyvolil za pastierov svojho ľudu (porov. Kongregácia pre katolícku výchovu: Instruzione sulla formazione liturgica nei Seminari, 8 – 27, a Appendice 30 – 41).
Tým, že Eucharistia je oporou každodennej formácie, dáva sa seminaristom najavo, čo je jadrom ich budúcej služby.
Pozornosť treba zamerať na:
• pestovanie spojenia teologickej formácie a duchovnej skúsenosti s eucharistickým tajomstvom, aby sa dosiahlo jeho hlbšie zvnútornenie;
• starostlivosť o vnútornú a vonkajšiu účasť na slávení svätej omše;
• poznanie liturgickej teológie, vychádzajúcej z obradov a textov slávenia Eucharistie;
• praktické poznanie obradu svätej omše a predovšetkým zodpovedajúceho spôsobu jej slávenia - funkcia liturgického priestoru, druhy rôznych textov a spôsob ich prednášania, obradné sekvencie, časti misála, normy upravujúce slávenie Eucharistie v dňoch počas Cezročného obdobia, legitímne možnosti voľby formúl a formulácií;
• užitočnosť určitého dôverného oboznámenia sa s latinčinou a gregoriánskymi spevmi, aby bolo možné modliť sa a spievať po latinsky - ak je to potrebné - pripojac sa tak k tradícii modliacej sa Cirkvi;
• rozšírenie tak osobnej, ako i spoločnej eucharistickej adorácie v jej rozličných formách vrátane vystavenia Najsvätejšej sviatosti;
• vhodné umiestnenie svätostánku, ktoré by podporovalo súkromnú modlitbu.
39. Združenia, hnutia, bratstvá
Duch spoločenstva, bratstva, vzájomného spoluprežívania, ktorý motivuje k vstupu do nejakého združenia, je prirodzene spätý s eucharistickým tajomstvom.
Existujú bratstvá a združenia, ktoré majú v názve explicitne vyjadrené spojenie s Eucharistiou, Najsvätejšou sviatosťou či eucharistickou úctou.
Začlenenie združení, skupín a hnutí do Cirkvi, na ktorej budovaní a životaschopnosti sa svojimi charizmami podieľajú, sa prejavuje ich bežnou účasťou na nedeľných svätých omšiach vo farnosti (porov. Mane nobiscum Domine, 23; Dies Domini, 36).
Rok Eucharistie:
• je výzvou zamyslieť sa, odôvodniť, zvnútorniť, prípadne aktualizovať tradičné štatúty;
• je príležitosťou na katecheticko-mystagogické prehĺbenie vzťahu k Eucharistii;
• je podnetom na to, aby sa viac času venovalo eucharistickej adorácii, pričom treba zapojiť aj ďalšie osoby formou istého ducha eucharistického apoštolátu;
• je pozvaním spojiť modlitbu a úsilie o lásku.
5. REČOU JEDNOTLIVÝCH KULTÚR
40. Táto kapitola je zámerne schematická, avšak nie preto, že by bola menej významná. Základným dôvodom toho je skutočnosť, že keď sa dostávame na rovinu kultúry, nevyhnutne sa stretneme s rôznorodými situáciami v jednotlivých miestnych cirkvách rozptýlených po celom svete, pričom každá z nich je súčasťou určitého duchovno-kultúrneho kontextu, s jeho bohatstvom, zvláštnosťami a históriou. Preto je úlohou miestnych cirkví ďalej rozvinúť to, čo sa tu podáva len v tematických okruhoch. Nie je však ťažké pochopiť, že je veľmi dôležité, Rok Eucharistie chápať aj ako impulz na odhalenie toho, ako silno bola a je Eucharistia schopná vplývať na ľudskú kultúru.
41. Historický výskum
Pred teologickými fakultami, katolíckymi univerzitami a študijnými inštitútmi sa otvára priestor na prehĺbenie výskumu v tejto oblasti. Najmä teologickým fakultám sa odporúča sledovať dôležitú líniu, a to spájať prehlbovanie biblických a doktrinálnych základov, týkajúcich sa Eucharistie so žitým kresťanstvom, ktorého vzorom sú najmä svätí.
42. Budovy, pamätníky, knižnice
Katedrály, kláštory, pútnické miesta a mnohé kostoly predstavujú už samy osebe kultúrne dobrá a často sa označujú aj za centrá šírenia kultúry. Z tohto pohľadu môže byť Rok Eucharistie podnetom na vyzdvihnutie témy Eucharistia vystupujúcej z kultúrneho a umeleckého dedičstva, na jej reflexiu a prehĺbenie jej poznania.
Výstavy, stretnutia a publikácie rozmanitého druhu možno využiť aj na spoluprácu medzi cirkevnými a necirkevnými inštitúciami či organizáciami (univerzity, fakulty, študijné centrá, kultúrne kluby, vydavateľstvá).
43. Sakrálne umenie a hudba, literatúra
Ak je na jednej strane sakrálne umenie svedectvom o prežívanej viere, na druhej strane je aj jej šíriteľom medzi Božím ľudom. Príkladov môže byť mnoho - od známych malieb nachádzajúcich sa v rímskych katakombách až po mnohé diela s touto tematikou, zrealizované v priebehu storočí tak na Východe, ako i na Západe.
Poznanie tradície umožňuje uvedomiť si eucharistické akcenty, ktoré inšpirovali umeleckú produkciu v predchádzajúcich epochách a porovnať ju s tou dnešnou. Obmedzíme sa na vymenovanie niekoľkých tematických okruhov.
Sakrálne umenie:
− oltáre, svätostánky, kaplnky;
− fresky, mozaiky, miniatúry, maľby, sochy, gobelíny, intarzie;
− sakrálne nádoby - kalichy, cibóriá, patény, monštrancie;
− liturgické textílie - omšové rúcha, oltárne prikrývky, baldachýny;
− zástavy;
− nosidlá a vozy na eucharistickú procesiu;
− osobitná výbava na uloženie Najsvätejšej sviatosti na Zelený štvrtok.
Sakrálna hudba:
− omše;
− hymny;
− sekvencie;
− liturgické nápevy.
Náboženská literatúra, divadlo, film:
− poézia;
− poviedky;
− romány;
− divadelné predstavenia;
− filmy;
− dokumentárne filmy.
44. Vo všetkých týchto oblastiach dokážu kompetentní ľahko nájsť správnu cestu. Bolo by veľkým úspechom Roka Eucharistie, keby uskutočnené výskumy viedli k lepšiemu poznaniu a širšiemu podieľaniu sa na bohatstvách, ktoré patria k spoločnému dedičstvu kresťanstva na rozličných kontinentoch.
V tomto zmysle platí, čo hovorí Svätý Otec v Mane nobiscum Domine, že Eucharistia súvisí aj s veľkým úsilím svedčiť o „Božej prítomnosti vo svete“. Zoči-voči kultúrnym smerom, ktoré sa snažia marginalizovať príspevok kresťanstva, ba dokonca úplne vymazať z pamäti jeho historický prínos v tradične kresťanských krajinách, pápež píše: „Nebojme sa hovoriť o Bohu a smelo nosme znamenia viery. ,Kultúra Eucharistie‘ je hybnou silou kultúry dialógu, ktorý v nej nachádza silu a pokrm. Mýli sa, kto si myslí, že verejné hlásenie sa k viere môže narušiť oprávnenú autonómiu štátu a občianskych inštitúcií, ba dokonca že by mohlo povzbudzovať do netolerantných postojov. I keď v dejinách nechýbali omyly v tejto oblasti aj zo strany veriacich, ako som to mal príležitosť uznať pri príležitosti Veľkého jubilea, príčinu treba pripísať nie ,kresťanským koreňom’, ale nesúladu medzi životom kresťanov a ich koreňmi“ (Mane nobiscum Domine, 26).
ZÁVER
Rok milosti, horlivosti, mystagogiky
45. Na záver týchto stránok bude po toľkých odporúčaniach a návrhoch dobré vrátiť sa k tomu podstatnému a pripomenúť, že Svätý Otec v apoštolskom liste Mane nobiscum Domine hovorí o „roku milosti“. Skutočne, všetko, čo môžeme urobiť, má zmysel len vtedy, ak si budeme uvedomovať, že ide o Boží dar. Všetky naše iniciatívy nemajú byť ničím iným, len otvorenými kanálmi, ktorými sa v hojnosti vylieva milosť neustále ponúkaná Božím Duchom, aby ju mohli prijať jednotlivci i spoločenstvá. Máriino fiat musí ešte raz zaznieť vo fiat, ktorým celá Cirkev spolu s Kristovým telom a krvou neustále prijíma aj dar Máriinho materstva: „Hľa, tvoja matka!“ (porov. Ecclesia de Eucharistia, 57).
Úspech Roka Eucharistie nepochybne závisí od hĺbky našej modlitby. Sme pozvaní sláviť, prijímať a adorovať Eucharistiu s vierou svätcov. Ako by sme mohli pri tom zabudnúť, a to v deň, keď nám liturgia pripomína svätú Teréziu Avilskú, na horlivosť tejto veľkej španielskej mystičky a učiteľky Cirkvi? O svätom prijímaní píše: „Netreba ísť ďaleko, aby sme našli Pána. Kým prirodzené teplo nespáli spôsoby chleba, je dobrý Ježiš v nás. Priblížme sa mu!“ (Cesta k dokonalosti, 8).
Tento mimoriadny rok nám má pomôcť stretnúť sa Kristom v Eucharistii a žiť z neho. K tomu nás má viesť aj mystagogická katechéza, ktorú Svätý Otec žiada od kňazov ako špeciálnu úlohu (porov. Mane nobiscum Domin
e, 17). Ako ohlas na túto jeho výzvu by sme radi na záver uviedli úryvok z diela svätého Ambróza De mysteriis (54), patriaceho k západnej mystagógii: „Sám Pán Ježiš vyhlasuje: ,Toto je moje telo.’ Pred požehnaním nebeskými slovami označuje toto slovo zvláštny prvok. Po premenení označuje telo a krv Krista. On sám ho nazýva svojou krvou. Pred premenením sa označuje iným menom. Po premenení sa nazýva krvou. A ty hovoríš: ,Amen’, teda: ,Tak je’. Čo vyslovujú ústa, nech potvrdzuje duch. Čo vyjadruje slovo, nech cíti srdce.“V sídle Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí 15. októbra 2004, na sviatok svätej Terézie od Ježiša, panny a učiteľky Cirkvi
Kardinál Francis Arinze,
prefekt
Arcibiskup Domenico Sorrentino,
sekretár
CITOVANÉ DOKUMENTY A SKRATKY
Druhý vatikánsky koncil
Konštitúcia Sacrosanctum concilium (= SC).
Konštitúcia Lumen gentium
Konštitúcia Dei verbum
Liturgické knihy
Missale Romanum (Rímsky misál), Institutio generalis Missalis Romani, 3. typové vydanie, Typis Vaticanis 2002 ( - IGMR).
Missale Romanum (Rímsky misál), Ordo lectionum missae, 2. typové vydanie, Libreria ed. Vaticana 1981.
Rituale Romanum, De sacra communione et de cultu mysterii eucharistici extra missam, typové vydanie, Typis Polyglottis Vaticanis, opravené 1974 - (De sacra communione).
Caeremoniale Episcoporum, typové vydanie, Libreria ed. Vaticana 1984.
Rituale Romanum, De benedictionibus, typové vydanie, Typis Polyglottis Vaticanis 1985.
Liturgia horarum (Liturgia hodín), Institutio generalis de liturgia horarum (Všeobecné smernice o liturgii hodín), 2. typové vydanie, Libreria ed. Vaticana 1985 ( - IGLH).
Ordo initiationis christianae adultorum, typové vydanie, Typis Polyglottis Vaticanis 1972.
Collectio missarum de Beata Maria Virgine, typové vydanie, Libreria ed. Vaticana 1987.
Ordo coronandi imaginem Beatae Mariae Virginis, typové vydanie, Typis Polyglottis Vaticanis 1981.
Dokumenty Jána Pavla II.
Encyklika Ecclesia de Eucharistia (17. apríl 2003).
Apoštolský list Mane nobiscum Domine (7. október 2004).
Apoštolský list Dies Domini (31. máj 1998).
Apoštolský list Novo millennio ineunte (6. január 2001)
Apoštolský list Rosarium Virginis Mariae (16. október 2002).
Apoštolský list Spiritus et sponsa (4. december 2003).
Chirografo per il centenario del motu proprio „Tra le sollecitudini“ sulla musica sacra (22. november 2003).
Apoštolská posynodálna exhortácia Vita consecrata (25. marec 1996).
Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. na Svetový deň misií 2004.
ďalšie dokumenty
PAVOL VI.: encyklika Mysterium fidei (3. september 1965).
PAVOL VI.: apoštolská exhortácia Gaudete in Domino (9. máj 1975).
Kódex kánonického práva (= CIC).
Katechizmus Katolíckej cirkvi (= KKC).
KONGREGÁCIA PRE OBRADY: inštrukcia Eucharisticum mysterium (25. máj 1967).
KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: inštrukcia Redemptionis sacramentum (25. marec 2004).
KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: Direttorio su pietà popolare e liturgia. Principi e orientamenti, Vatikán 2002 = (Direttorio pietà popolare).
KONGREGÁCIA PRE BOŹÍ KULT A DISCIPLÍNU SVIATOSTÍ: Lettera circolare sulla preparazione e celebrazione delle feste pasquali (16. január 1988).
KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČENSTVÁ APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA: inštrukcia Ripartire da Cristo (19. máj 2002).
KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: Inštrukcia o liturgickej formácii v seminároch (3. jún 1979).