Kongregácia pre inštitúty zasväteného života
a spoločnosti apoštolského života


Znovu začať u Krista


Obnovený záväzok
zasväteného života
v treťom tisícročí



Inštrukcia


ÚVOD

Rozjímať o žiarivej Kristovej tvári

1. Rozjímaním o ukrižovanej a oslávenej Kristovej tvári1 a svedčením o jeho láske vo svete prijímajú zasvätené osoby na začiatku tretieho tisícročia s radosťou výzvu Svätého Otca Jána Pavla II. – zatiahni na hlbinu: „Duc in altum!“ (Lk 5, 4). Tieto slová, ktoré zazneli v celej Cirkvi, vyvolali novú veľkú nádej, oživili túžbu po hlbšom živote podľa evanjelia, otvorili nové obzory dialógu a misií.

Dnes, vari viac ako kedykoľvek predtým, sa Ježišova výzva zatiahnuť na hlbinu javí ako odpoveď na tragédiu ľudstva, ktoré je obeťou nenávisti a smrti. Duch Svätý stále pôsobí v dejinách a môže vyvodiť z ľudských tragédií také chápanie udalostí, ktoré sa otvára tajomstvu milosrdenstva a pokoja medzi ľuďmi. Duch zároveň aj z vrenia medzi národmi vyvo láva v mnohých naliehavú túžbu po inom svete, ktorý je už v nás prítomný. O tom uisťuje mladých aj Ján Pavol II., keď ich vyzýva, aby boli „strážcami úsvitu“, ktorí bdejú, plní nádeje, v očakávaní rána.2

Dramatické udalosti sveta posledných rokov zaiste postavili národy pred nové a závažné otázky, ktoré sa pridali k už existujúcim, zrodeným v súvislosti s vytváraním globalizovanej spoločnosti, s jej pozitívnymi aj negatívnymi silami, v ktorej „nie sú globalizované len technológie a hospodárstvo, ale aj neistota a strach, kriminalita a násilie, nespravodlivosť a vojny“.3

V tejto situácii Duch Svätý volá zasvätené osoby k neustálemu obráteniu, aby dali svojmu povolaniu novú prorockú silu. Ony „sú povolané dať vlastné bytie do služby Božiemu kráľovstvu, keď zanechaním všetkého a nasledovaním života Ježiša Krista zblízka preberajú na seba dôležitú výchovnú úlohu pre celý Boží ľud“.4

Svätý Otec vyjadril toto očakávanie vo svojom posolstve účastníkom posledného plenárneho zasadania našej kongregácie slovami: „Cirkev počíta s neutíchajúcou obetavosťou tohto vybraného zástupu svojich synov a dcér, s ich túžbou po svätosti a s nadšením, s ktorým konajú svoju službu, aby mohla povzbudiť a podporiť úsilie každého kresťana o dokonalosť a posilniť solidárne prijímanie blížneho, najmä tých najnúdznejších. Takto sa bude môcť vydať svedectvo o živej prítomnosti Kristovej lásky medzi ľuďmi.“5

Kráčať v Kristových šľapajach

2. Ako však objasniť v zrkadle dejín a súčasnosti stopy a znamenia Ducha a semená Slova prítomné dnes tak ako vždy v živote a v ľudskej kultúre? 6 Ako vykladať znaky časov v situácii ako je naša, ktorá je plná tieňov a tajomstiev? Je potrebné, aby nás sám Pán – tak ako učeníkov na ceste do Emauz – sprevádzal na ceste a dal nám dary svojho Ducha. Iba on, prítomný uprostred nás, nám umožní naplno pochopiť jeho slovo a aktualizovať ho, on môže osvietiť naše mysle a zohriať naše srdcia.

„A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Vzkriesený Pán zostal verný tomuto svojmu sľubu. Počas dvetisícročných dejín Cirkvi je vďaka svojmu Duchu stále v nej prítomný, svieti jej na cestu, zaplavuje ju milosťou, dodáva jej silu, aby žila čoraz plnšie jeho slovo a uskutočňovala spásne poslanie ako sviatosť jednoty ľudí s Bohom a medzi sebou navzájom.7

Zasvätený život, ktorý sa neustále mení a rastie v nových formách, je sám osebe jasným prejavom Kristovej prítomnosti, akoby evanjelia, ktoré sa počas storočí stále šíri. Javí sa ako „historické pokračovanie osobitnej prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána“.8 Z tejto istoty môžu tieto osoby čerpať obnovené nadšenie a ona má byť inšpirujúcou silou ich cesty.9
Dnešná spoločnosť v nich chce vidieť konkrétny odraz Kristovho konania, jeho lásky ku každému, bez rozdielu a obmedzenia. Chce okúsiť, že spolu s apoštolom Pavlom je možné povedať: „Źivot, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).

Päť rokov od vydania apoštolskej exhortácie Vita consecrata

3. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života uskutočnila v dňoch 25. až 28. septembra 2001 svoje plenárne zasadanie, aby napomohla v rozlišovaní, ktoré chráni toto špeciálne povolanie, a podporila odvážne rozhodnutie svedčiť dnes o evanjeliu.

V roku 1994 sa na IX. riadnom zhromaždení synody biskupov po úvahách o „osobitných charakteristických črtách jednotlivých životných stavov, ktoré z vôle Krista Pána jestvujú v jeho Cirkvi“10 a po synodách venovaných laikom a kňazom, prerokúvala téma Zasvätený život a jeho poslanie v Cirkvi a vo svete. Svätý Otec Ján Pavol II. zhrnul myšlienky a nádeje synodálneho zhromaždenia a daroval celej Cirkvi posynodálnu apoštolskú exhortáciu Vita consecrata. Pri príležitosti 5. výročia vydania tohto základného dokumentu Učiteľského úradu Cirkvi sa naše dikastérium zaoberalo na plenárnom zasadaní skúmaním, ako účinne bol tento dokument prijatý a uskutočnený v rámci cirkevných komunít a inštitútov a v partikulárnych cirkvách.
Exhortácia Vita consecrata dokázala jasne a do hĺbky vyjadriť kristologický a ekleziálny rozmer zasväteného života v trojičnej teologickej perspektíve, ktorá vrhá nové svetlo na teológiu nasledovania a zasvätenia, na bratský život v komunite a misiu; prispela k vytvoreniu nového povedomia týkajúceho sa jeho poslania v Božom ľude; pomohla samotným zasväteným osobám lepšie si uvedomiť milosť svojho vlastného povolania.

Tento programový dokument treba naďalej prehlbovať a aktualizovať. Zostane však najvýznamnejším východiskovým bodom, nevyhnutným pre riadenie cesty vernosti a obnovy inštitútov zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, a zároveň ostane otvorený oprávneným perspektívam nových foriem zasväteného života a evanjeliového života.

Znovu začínať v nádeji

4. Veľké jubileum 2000 poznačilo hlboko život Cirkvi a osoby zasväteného života na celom svete sa doň intenzívne zapojili. 2. februára 2000 sa slávilo vo všetkých partikulárnych cirkvách Jubileum zasväteného života, ktorému predchádzala náležitá príprava.

Na konci jubilejného roku chcel Svätý Otec zhrnúť dedičstvo slávení Jubilea v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, aby tak Cirkev spoločne prekročila prah nového tisícročia. V tomto dokumente sú zhrnuté s mimoriadnou, predsa však predvídanou nadväznosťou, niektoré základné témy, ktoré boli už predtým do určitej miery prítomné v exhortácii Vita consecrata: Kristus, stredobod života každého kresťana,11 pastorácia a pedagogika svätosti, jej náročný charakter, vysoká úroveň každodenného kresťanského života,12 veľká túžba po spiritualite a modlitbe, realizovanej hlavne v kontemplácii a počúvaní Božie ho slova,13 nezastupiteľné pôsobenie sviatostného života,14 spiritualita spoločenstva15 a svedectvo o Láske vydávané v novej tvorivosti milosrdnej lásky k trpiacim, k zranenému svetu, ktorý je otrokom nenávisti, v ekumenickom a medzináboženskom dialógu.16

Otcovia zhromaždení na pléne, vychádzajúc z prvkov prítomných už apoštolskej exhortácii, ktoré boli vzhľadom na skúsenosť Jubilea postavené pred potrebu obnoviť záväzok svätosti, zaznamenali otázky a nádeje, ktoré v rozličných častiach sveta pociťujú zasvätené osoby, pričom vyzdvihli ich najdôležitejšie stránky. Ich zámerom nebolo ponúknuť ďalší doktrinálny dokument, ale skôr pomôcť zasvätenému životu vniknúť do významných pastoračných usmernení Svätého Otca, s prispením svojej autority a charizmatickej služby k jednote a univerzálnemu poslaniu Cirkvi. Na takýto dar sa odpovedá vernosťou v nasledovaní Krista podľa evanjeliových rád a silou lásky, denne žitými v bratskom spoločenstve a vo veľkodušnej apoštolskej spiritualite.

Osobitné zasadania Synody biskupov kontinentálneho charakteru, ktoré mali na starosti prípravu Jubilea, sa už zaujímali o túžby a výzvy zasväteného života v kontexte miestnych cirkví a kultúr. Otcovia prítomní na pléne nemali v úmysle znovu robiť analýzu situácie. Dnes, jednoducho s ohľadom na zasvätený život a berúc do úvahy usmernenia Svätého Otca vyzývajú zasvätených mužov a ženy v rôznych prostrediach a kultúrach, aby sa sústredili predovšetkým na spiritualitu. Ich úvahy zhrnuté na týchto stránkach sú rozčlenené do štyroch častí. Po uznaní bohatstva skúseností, ktoré dnes zasvätený život v Cirkvi predstavuje, chceli vyjadriť svoju vďačnosť a hlbokú úctu za to, čím zasvätený život je a čo koná (I. časť). Nezatvorili si oči pred ťažkosťami, skúškami a výzvami, ktorým sú dnes zasvätení muži a ženy vystavení, ale pochopili ich ako novú príležitosť na nové a hlbšie odhalenie zmyslu a kvality zasväteného života (II. časť). Najdôležitejšou výzvou je obnovený záväzok v duchovnom živote, začínajúc znovu u Krista v jeho nasledovaní podľa evanjelia a osobitným spôsobom prežívajúc spiritualitu spoločenstva (III. časť). Nakoniec ešte chceli sprevádzať zasvätené osoby po cestách sveta, kadiaľ kráčal Kristus a i dnes je na nich prítomný, kde ho Cirkev ohlasuje ako Spasiteľa sveta a kde trojičný tlkot lásky rozširuje spoločenstvo v obnovenom poslaní (IV. časť).





PRVÁ ČASŤ

Zasvätený život – prítomnosť Kristovej lásky uprostred ľudstva

5. Pri pohľade na prítomnosť a mnohoraké nasadenie, ktoré zasvätení muži a ženy prinášajú do všetkých oblastí cirkevného a spoločenského života, im chceli členovia pléna prejaviť úprimné ocenenie, uznanie a solidaritu. Takto to vníma aj celá Cirkev a pápež – obrátiac sa na Boha Otca, prameň každého dobra – to vyjadril týmito slovami: „ďakujeme Ti za dar zasväteného života, ktorý vo viere hľadá teba, a prostredníctvom svojho všeobecného poslania pozýva všetkých, aby smerovali k tebe.“17 Prostredníctvom svojej premenenej existencie sa zúčastňuje na živote Najsvätejšej Trojice a vyznáva lásku, ktorá je spásou.18

Skutočne si zasluhujú vďačnosť cirkevného spoločenstva zasvätené osoby: mnísi a mníšky, členovia a členky kontemplatívnych rádov, rehoľníci a rehoľníčky, ktorí sa venujú apoštolátu, členovia sekulárnych inštitútov a spoločenstiev apoštolského života, pustovníci a zasvätené panny. Ich existencia svedčí o Kristovej láske, keď sa vydajú na cestu jeho nasledovania ako je predložená v evanjeliu a s vnútornou radosťou prijímajú ten istý štýl života, ako si vybral on.19 Táto chvályhodná vernosť, ktorá nehľadá iné uznanie ako uznanie od Pána, „je živou spomienkou na život a pôsobenie Ježiša ako vteleného Slova v jeho vzťahu k Otcovi a bratom“.20

Cesta v čase

6. Práve v každodennej jednoduchosti rastie zasvätený život do progresívnej zrelosti, aby sa stal ohlasovaním alternatívneho spôsobu života k životu sveta a dominantnej kultúry. Pri tomto štýle života a hľadaní Absolútna ponúka akoby duchovnú terapiu na zlá našich čias. Preto je v srdci Cirkvi požehnaním a dôvodom na nádej pre život človeka i Cirkvi.21

Okrem aktívnej prítomnosti nových generácií zasvätených osôb, ktoré vo svete oživujú Kristovu prítomnosť a jas cirkevných chariziem, má svoj veľký význam aj skrytá, no plodná prítomnosť zasvätených mužov a žien, ktorí poznajú starobu, samotu, chorobu a utrpenie. So službou, ktorú už vykonali, a s múdrosťou, o ktorú sa môžu podeliť s ostatnými, prinášajú svoj cenný príspevok spájaním sa vo svojom utrpení s trpiacim a osláveným Kristom na úžitok jeho tela, ktorým je Cirkev (porov. Kol 1, 24).

7. Zasvätený život prešiel v týchto rokoch cestou prehĺbenia, očistenia, spoločenstva a misie. V procese spoločného života sa zintenzívnili osobné vzťahy a zároveň aj medzikulturálna výmena, čo možno považovať za blahodárne a stimulujúce pre samotné inštitúty. Treba oceniť chvályhodnú snahu o nájdenie vykonávania autority a poslušnosti, ktorý je viac podnietený evanjeliom a ktorý posilňuje, osvecuje, spája, integruje a zmieruje. V poslušnosti pápežovým usmerneniam rastie citlivosť na požiadavky pastierov a rastie formačná a apoštolská spolupráca medzi inštitútmi.

Vzťahy v celom kresťanskom spoločenstve sa čoraz lepšie formujú ako vzájomná a komplementárna výmena darov medzi rôznymi cirkevnými povolaniami.22 V samotných miestnych cirkvách sa môžu nastoliť také konkrétne programové línie, ktoré umožnia, aby sa ohlasovanie Ježiša Krista dostalo k jednotlivým ľuďom, stvárňovalo spoločenstvá a hlboko vplývalo na spoločnosť a kultúru svedectvom o evanjeliových hodnotách.23

Od jednoduchých formálnych vzťahov sa s potešením prechádza k bratskému spoločenstvu prežívanému vo vzájomnom charizmatickom obohacovaní. Je to snaha, ktorá prospieva celému Božiemu ľudu, keďže spiritualita spoločenstva poskytuje inštitucionálnej stránke dušu a vedie k dôvere a otvorenosti, ktorá plne zodpovedá dôstojnosti a zodpovednosti každého pokrsteného.24

Pre svätosť celého Božieho ľudu

8. Povolanie nasledovať Krista osobitným zasvätením je dar Najsvätejšej Trojice pre celý vyvolený ľud. Zasvätení muži a ženy spoznávajú v krste spoločný pôvod sviatostí a s ostatnými veriacimi sú spoločne pozvaní k svätosti a k apoštolátu. Tým, že sú znamením tohto univerzálneho povolania, predstavujú osobitné poslanie zasväteného života.25

Zasvätené osoby prijali pre dobro Cirkvi povolanie k „novému a osobitnému zasväteniu“,26 ktoré zaväzuje žiť s vášnivou láskou život rovnakým spôsobom ako Kristus, Panna Mária a apoštoli.27 V súčasnom svete je naliehavo potrebné prorocké svedectvo, ktoré sa opiera o „prvenstvo Boha a budúcich do bier, čoho prejavom je nasledovanie Krista čistého, chudobného a poslušného, ktorý žil výlučne pre Otcovu slávu a pre lásku k bratom a sestrám“.28

Od zasvätených osôb sa šíri v Cirkvi presvedčivé pozvanie uvažovať o primáte milosti a odpovedať naň veľkodušným duchovným záväzkom. Napriek rozšírenej sekularizácii existuje veľká túžba po spiritualite, ktorá sa často prejavuje v obnovenej potrebe modlitby.30 Źivotné udalosti vo svojej všednosti kladú otázky, ktoré treba čítať vo svetle obrátenia. Angažovanie sa zasvätených osôb v službe evanjeliovej kvalite života prispieva k udržaniu rozličných spôsobov duchovnej praxe medzi kresťanským ľudom pri živote. Náboženské komunity sa neustále snažia byť miestami počúvania a spoločného prežívania Božieho slova, liturgického slávenia, pedagogiky modlitby, duchovného sprevádzania a usmerňovania. Táto pomoc poskytnutá druhým, ponúka aj keď si to niekedy neuvedomujeme, vzájomné výhody.31

V poslaní pre Božie kráľovstvo

9. Podľa vzoru Ježiša sú tí, ktorých Boh povoláva nasledovať ho, vyslaní do sveta, aby pokračovali v jeho poslaní. Vlastne samotný zasvätený život sa pod vplyvom Ducha Svätého stáva poslaním. Čím viac sa zasvätené osoby pripodobnia Kristovi, tým viac ho sprítomnia a umožnia mu pôsobiť v dejinách pre spásu všetkých ľudí.32 Otvorení pre to, čo je z Božieho pohľadu potrebné pre svet, smerujú k budúcnosti s prísľubom vzkriesenia, pripravení nasledovať príklad Krista, ktorý prišiel medzi nás, aby sme mali život a mali ho hojnejšie (porov. Jn 10, 10).

Horlivosť za nastolenie Božieho kráľovstva a spásu bratov sa takto stáva najlepším dôkazom opravdivej sebaobety, ktorú v živote uskutočňujú zasvätené osoby. Preto sa aj každý ich pokus o obnovu premieta do nového nasadenia v evanjelizačnom poslaní.33 S pomocou permanentnej formácie sa učia správne si vyberať spomedzi silných duchovných zážitkov, ktoré ich vedú k odvážnym rozhodnutiam.

V prejavoch otcov prítomných na pléne ako aj v prednesených správach vyvolala mnohoraká misijná činnosť zasvätených mužov a žien obdiv. Osobitne si uvedomujeme hodnotu apoštolskej práce zasvätených žien konanej s veľkodušnosťou a mimoriadne bohatstvo ukryté v ich „ženskom géniu“. Toto si zasluhuje najvyššie uznanie všetkých, pastierov i veriacich. Avšak nastúpenú cestu treba prehĺbiť a rozšíriť. „Treba preto urobiť isté konkrétne kroky, počínajúc tým, že umožníme ženám zúčastňovať sa na rôznych formách činnosti na všetkých úrovniach vrátane rozhodovania.“34

Vďaku treba vzdať najmä tým, ktorí sa nachádzajú v prvej línii. Misionársku pripravenosť potvrdzuje odvážna expanzia k národom, ktoré čakajú na prvé ohlasovanie evanjelia. Snáď ako nikdy predtým, práve v čase, keď niektoré inštitúty prežívajú úbytok členov, vznikajú toľké nové združenia. Pri snahe nájsť odpovede na očakávania ľudstva v dejinných znakoch, priviedla evanjeliová podnikavosť a odvaha zasvätených mužov a ženy až na problematické miesta, kde riskovali svoj život alebo ho dokonca skutočne obetovali.35

Pri konaní evanjeliových skutkov milosrdenstva s novým úsilím, mnohé zasvätené osoby stretajú chorých, o ktorých sa treba starať, núdznych každého druhu, postihnutých starými i novými formami chudoby. Aj v iných službách, ako je napríklad výchova a vzdelávanie, ich pôsobenie znamenalo rozhodný prínos, ktorý prispel k dozrievaniu viery prostredníctvom katechéz, alebo znamenalo skutočný intelektuálny apoštolát. Okrem toho prostredníctvom obety a čoraz širšej spolupráce nechýba ich podpora hlasu Cirkvi v spoločenských komunikačných prostriedkoch, ktoré podporujú sociálnu transformáciu.36 Odhodlaná voľba z presvedčenia viedla k zvyšovaniu počtu rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí žijú medzi ľuďmi na okraji spoločnosti. Uprostred ľudstva, ktoré je neustále v pohybe, keď sú mnohí ľudia nútení emigrovať, sa títo muži a ženy evanjelia vydávajú z lásky ku Kristovi na frontové línie, aby sa stali blížnymi tých najposlednejších.

Významný je aj jedinečný duchovný príspevok, ktorým podporujú evanjelizáciu mníšky žijúce v klauzúre. On je „dušou a kvasom apoštolských iniciatív, pričom ponecháva aktívnu účasť tým, ktorým podľa povolania prináleží“.37 „Tak sa ich život stáva tajomným zdrojom apoštolskej plodnosti a požehnania pre kresťanské spoločenstvo i celý svet.“ 38

Nakoniec treba pripomenúť, že v posledných rokoch sa dodatočne a významne obohatilo Martyrológium svedkov viery a lásky v zasvätenom živote. Zložité situácie si vyžiadali od mnohých zasvätených osôb hraničnú skúšku lásky v opravdivej vernosti Božiemu kráľovstvu. Zasvätení Kristovi a službe jeho kráľovstvu svedčili o vernosti v nasledovaní až po obetu na kríži. Rôzne okolnosti či situácie, no rovnaká príčina mučeníctva: vernosť Pánovi a jeho evanjeliu, „lebo nie súženie robí mučeníka, ale jeho príčina“.39

Otvorení Duchu Svätému

10. Je tu čas príchodu Ducha Svätého, ktorý otvára nové možnosti. Hoci sa charizmatický rozmer rozličných foriem zasväteného života stále vyvíja a nikdy nie je naplnený, predsa pripravuje v Cirkvi v súčinnosti s Duchom Svätým príchod toho, ktorý má prísť, toho, ktorý je budúcnosťou ľudstva na ceste. Ako Najsvätejšia Mária, prvá zo zasvätených, z moci Ducha Svätého a úplným odovzdaním sa Bohu porodila Krista, ktorý svojou obetou z lásky spasil ľudstvo, tak sú dnes zasvätené osoby povolané všetko vsadiť na lásku a otvoriť sa Duchu Stvoriteľovi a v pokornej pripravenosti ho poslúchať a žiť „činnú a konkrétnu lásku ku každému človeku“.40 Medzi Duchom Svätým a zasväteným životom jestvuje osobitné živé a dynamické spojenie, a preto musia zasvätené osoby vytrvať v poslušnosti Duchu Stvo riteľovi. On pôsobí podľa Otcovej vôle na chválu milosti, ktorá im bola darovaná v jeho milovanom Synovi. A ten istý Duch osvecuje žiarou tajomstva celé ich bytie, úplne oddané Božiemu kráľovstvu a dobru mnohých chudobných a opustených. Aj budúcnosť zasväteného života je zverená dynamike Ducha, pôvodcu a darcu cirkevných chariziem, ktoré dal do služby plnosti poznania a uskutočňovania evanjelia Ježiša Krista.

DRUHÁ ČASŤ

Odvaha čeliť skúškam a výzvam

11. Realistický pohľad na situáciu v Cirkvi a vo svete si vyžaduje, aby sme sa pozreli aj na ťažkosti, v ktorých sa zasvätený život nachádza. Všetci sme si vedomí skúšok a očisty, ktoré každodenne podstupuje. Veľký poklad, ktorý nám daroval Boh, je ukrytý v hlinených nádobách (porov. 2 Kor 4, 7) a tajomstvo zla prenasleduje aj tých, čo venovali Bohu celý svoj život. Ak budeme teraz venovať pozornosť trápeniam a výzvam, ktoré sužujú zasvätený život, tak nie preto, aby sme kritizovali alebo odsudzovali, ale aby sme ešte raz ukázali celú solidaritu a milujúcu blízkosť tých, ktorí sa chcú podieľať nielen na radostiach, ale aj na bolestiach. Pri pohľade na niektoré špeciálne problémy sa budeme snažiť ich vidieť z hľadiska toho, kto vie, že dejiny Cirkvi riadi Boh a že tým, čo ho milujú, všetko slúži na dobré (porov. Rim 8, 28). V tomto pohľade viery môže byť aj zlé príležitosťou pre nový začiatok, ak sa v ňom spozná tvár Krista, ukrižovaného a opusteného, ktorý bol solidárny s našimi obmedzeniami, až vyniesol „naše hriechy na svojom tele na drevo (kríža)“ (1 Pt 2, 24).41 Božia milosť sa vskutku vždy naplno prejavuje v slabosti (porov. 2 Kor 12, 9).

Znovuobjaviť zmysel a kvalitu zasväteného života

12. Ťažkosti, ktorým dnes zasvätené osoby musia čeliť, berú na seba rozličnú podobu, predovšetkým ak berieme do úvahy rôzne kultúrne prostredia, v ktorých tieto osoby žijú.

Ubúdanie členov v mnohých inštitútoch a ich starnutie, ktoré pozorujeme v niektorých krajinách sveta, vyvolávajú otázku, či je ešte zasvätený život viditeľným svedectvom, schopným priťahovať mladých. Ak tretie tisícročie bude časom, v ktorom budú hrať hlavnú úlohu laici, združenia a náboženské hnutia, ako sa to na niektorých miestach tvrdí, potom si môžeme položiť otázku: aké miesto tu budú mať tradičné formy zasväteného života? Ján Pavol II. nám pripomína, že spolu s ostatnými veriacimi má zasvätený život za sebou už slávnu minulosť.42

Avšak nemôžeme prehliadať, že zasvätenému životu sa niekedy venuje nenáležitá pozornosť, ba dokonca až nedôvera voči nemu. Zoči voči postupujúcej náboženskej kríze, ktorá zasahuje veľkú časť našej spoločnosti, sú dnes zasvätené osoby osobitným spôsobom povinné hľadať nové formy svojej prítomnosti a klásť si otázky týkajúe sa ich identity a budúcnosti.

Popri svojej vitalite, schopnej svedectva a obete až po mučeníctvo, pozná zasvätený život aj úklady vlažnosti v duchovnom živote, vzmáhajúceho sa preberania svetských hodnôt a konzumnej mentality. Komplexnosť plnenia rôznych úloh, ktoré si vyžadujú nové sociálne potreby a štátne normy, spolu s pokušením o maximálnu účinnosť a aktivitu, predstavuje nebezpečenstvo, že sa zastrie evanjeliový pôvod a oslabia sa duchovné motivácie. Prevaha osobných plánov nad projektmi komunity môže hlboko narušiť bratské spoločenstvo.

Sú to reálne problémy, ktoré však nemožno zovšeobecňovať. Nielen zasvätené osoby prežívajú napätie medzi sekularizmom a autentickým životom viery, medzi svojou ľudskou krehkosťou a silou milosti; toto prežívajú všetci členovia Cirkvi.

13. Ťažkosti a otázky, ktorými dnes zasvätený život žije, môžu viesť k novému kairos(u), času milosti. V nich sa skrýva pravá výzva Ducha Svätého na znovuobjavenie bohatstva a možností tejto formy života.

Tak napríklad povinnosť žiť v spoločnosti, kde často vládne kultúra smrti, sa môže stať výzvou byť ešte lepšími svedkami, nositeľmi a služobníkmi života.

Evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti, ktoré Kristus žil v plnosti svojho človečenstva ako Boží Syn, ak sa objímu z lásky k Bohu, javia sa ako cesta k plnej realizácii človeka v protiklade k jeho odľudšťovaniu; sú mocným prostriedkom proti zakaleniu ducha, života, kultúry; hlásajú slobodu Božích detí, radosť zo života podľa evanjeliových blahoslavenstiev.

Pocit niektorých, že v istých častiach Cirkvi klesá úcta k zasvätenému životu, sa môže premeniť na oslobodzujúcu očistu. Zasvätený život nehľadá ľudskú slávu a ocenenie; jeho odmenou je radosť neustále účinne pracovať pre Božie kráľovstvo a stať sa tak semenom života, ktoré rastie v skrytosti, bez toho, aby čakalo inú odmenu ako tú, čo dostane nakoniec od Otca (porov. Mt 6, 6). Svoju identitu nachádza v Pánovom povolaní, v jeho nepodmienenom nasledovaní, láske a službe, schopnými naplniť život a dať mu plný zmysel.

Ak sa na niektorých miestach zasvätené osoby stávajú malým stádom, lebo klesá ich počet, možno túto skutočnosť brať ako znamenie Prozreteľnosti, ktoré je výzvou navrátiť sa ku svojej pôvodnej úlohe byť kvasom, prorockým znamením. Čím väčšie je cesto, ktoré treba prekvasiť, tým kvalitnejší musí byť evanjeliový kvas a tým znamenitejšie musí byť svedectvo života a charizmatickej služby, ktoré vydávajú zasvätené osoby.

Rastúce vedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti,43 ktoré je však vzdialené tomu, aby sa príslušnosť k životnému stavu vhodnému najmä na dosiahnutie evanjeliovej svätosti po važovala za zbytočnú, môže byť ďalším dôvodom na radosť pre zasvätené osoby; sú takto oveľa bližšie obyčajným členom Božieho ľudu, s ktorým sú na spoločnej ceste nasledovania Krista, v opravdivejšom spoločenstve, vo vzájomnom súperení a pomoci v cirkevnom spoločenstve bez nadradenosti a podradenosti. Zároveň toto povedomie vyzýva pochopiť hodnotu znamenia zasväteného života vo vzťahu k svätosti všetkých členov Cirkvi.

Ak je naozaj pravda, že všetci kresťania sú povolaní „usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave“,44 zasvätené osoby, ktoré berú na seba „nové a osobitné zasvätenie“, 45 majú poslanie nechať za žiariť Kristov životný štýl prostredníctvom zachovávania evanjeliových rád na posilnenie vernosti celého Kristovho tela. Toto nie je problém, je to skôr podnet na originálny a špecifický príspevok chari ziem zasväteného života, ktoré sú zároveň charizmami spoločnej spirituality a poslania v prospech svätosti Cirkvi.

A napokon tieto výzvy môžu vyvolať silné volanie po prehĺbení vlastného prežívania zasväteného života, ktorého svedectvo je dnes potrebné oveľa viac ako inokedy. Treba tiež pripomenúť, ako svätí zakladatelia a zakladateľky vedeli s pravou charizmatickou tvorivosťou odpovedať na výzvy a ťažkosti ich doby.

Úloha predstavených

14. Pri znovuobjavení zmyslu a kvality zasväteného života majú hlavnú úlohu predstavení a predstavené, ktorým bola zverená služba autorít, náročná a niekedy sporná úloha. Toto si vyžaduje neustálu prítomnosť, schopnú oživovať a predkladať návrhy, neustále pripomínať opodstatnenosť jestvovania zasväteného života a pomáhať zvereným osobám, aby boli vždy znovu verné volaniu Ducha. Ani jeden predstavený sa nemôže vzdať svojho poslania animáto ra, bratsky pomáhať, navrhovať, počúvať, viesť dialóg. Iba tak sa celá komunita môže znovu zjednotiť v plnom bratstve a apoštolskej službe. Pokiaľ sa hovorí o tých stránkach autority, ktoré dnes treba prehodnotiť, zostávajú v platnosti usmernenia dokumentu našej kongregácie Bratský život v spoločenstve (La vita fraterna in comunità) pripomínajúce úlohu duchovnej autority, autority ako tvorkyne pokoja, autority, ktorá vie prijímať konečné rozhodnutia a zaistiť ich splnenie.46

Od každého člena sa vyžaduje presvedčivá a osobná účasť na živote a poslaní komunity. I keď, napokon aj podľa príslušného práva, je úlohou autority prijímať rozhodnutia, každodenná cesta bratského života v komunite si vyžaduje spoluúčasť, ktorú umožňuje dialóg a rozlišovanie. Každý jednotlivec a celá komunita si tak môžu porovnať vlastný život s Božím plánom a plniť tak spoločne Božiu vôľu.47 Spoločná zodpovednosť a účasť sa praktizujú aj v rôznych typoch rád na rozličných úrovniach, na miestach, kde musí vládnuť predovšetkým plné spoločenstvo, aby sa tak zaistila neustála prítomnosť Pána, ktorý dáva svetlo a vedie. Svätý Otec neváhal pripomenúť starú múdrosť kláštornej tradície potrebnú na konkrétne uskutočňovanie spirituality spoločenstva, ktorá podporuje a zabezpečuje skutočnú účasť všetkých.48

Seriózna permanentná formácia, vytvorená v rámci nového radikálneho zvažovania problému formácie v inštitútoch zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, pomôže osvetliť autentickú cestu obnovy: táto skutočne „v prvom rade závisí od formácie ich členov“.49

Permanentná formácia

15. Doba, v ktorej žijeme, si vyžaduje generálne prehodnotiť formáciu zasvätených osôb, ktorá nemá byť viac zviazaná len s určitým obdobím života. Nielen preto, aby boli čoraz schopnejší zapojiť sa do reality meniacej sa často veľmi rýchlo, ale ešte skôr preto, že samotný zasvätený život si zo svojej podstaty vyžaduje neustálu pohotovosť tých, ktorí sú povolaní. Ak je zasvätený život sám osebe „procesom postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov“,50 je zrejmé, že takáto cesta musí trvať celý život a musí sa do nej zapojiť celá osoba, celým srdcom, mysľou a všetkou silou (porov. Mt 22, 37), aby sa tak stala podobnou Synovi, ktorý sa pre ľudstvo obetuje Otcovi. Takto chápaná formácia už nie je len pedagogickou prípravou pred zložením sľubov, ale predstavuje teologický spôsob ponímania samotného zasväteného života, ktorý je sám osebe nikdy sa nekončiacou formáciou, „účasťou na diele Otca, ktorý prostredníctvom Ducha utvára v srdciach mladých mužov a žien myslenie a cítenie Syna.“51

Bude teda dôležité, aby bola každá zasvätená osoba formovaná k slobode učiť sa po celý život, v každom veku a období, v každom ľudskom prostredí a kontexte, od každej osoby a kultúry, otvorená nechať sa poučiť každým úlomkom pravdy a krásy, ktoré nájde vo svojom okolí. No predovšetkým sa musí naučiť nechať sa formovať každodenným životom, komunitou, v ktorej žije, a svojimi bratmi a sestrami, bežnými vecami, obyčajnými i neobyčajnými, modlitbou ako i apoštolskou únavou, v radosti i utrpení, až po smrť.

Rozhodujúcimi skutočnosťami teda budú otvorenosť voči druhému a voči rôznosti a najmä vzťah k času. Osoby v permanentnej formácii využívajú čas, nie sú mu podriadené, prijímajú ho ako dar a múdro vstupujú do rôznych rytmov (denného, týždenného, mesačného, ročného) samotného života, hľadajúc zhodu medzi nimi a nemenným a večným rytmom, ktorý stanovil Boh, a ktorý poznačuje dni, storočia a obdobia. Úplne osobitným spôsobom sa zasvätená osoba necháva stvárňovať liturgickým rokom, v škole ktorého postupne v sebe znovu a znovu prežíva tajomstvá života Božieho Syna, s jeho vlastnými pocitmi, aby nanovo po všetky dni svojho života začínala u Krista a od jeho smrti a zmŕtvychvstania.

Animácia povolaní

16. Jedným z prvých plodov cesty permanentnej formácie je schopnosť žiť každý deň povolanie a prijímať ho vždy s vďačným srdcom ako nový dar. Dar, ktorý volá po ešte zodpovednejšom postoji, o ktorom treba svedčiť presvedčivo a príťažlivo, aby aj druhí mohli pocítiť, že ich Boh volá či už do tohto osobitného povolania, alebo na inú cestu. Zasvätená osoba je zo svojej podstaty aj animátorom povolaní; ten, kto je povolaný, nemôže nebyť povolávajúcim. Jestvuje teda prirodzené spojenie medzi permanentnou formáciou a animáciou povolaní.

Služba povolaniam je jednou z ďalších nových a náročných výziev, ktorým dnes musí zasvätený život čeliť. Na jednej strane globalizácia kultúry a zložitosť spoločenských vzťahov sťažujú radikálne a trvalé životné voľby; na druhej strane svet čoraz viac okusuje materiálne a morálne utrpenie, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka a tichým naliehavým volaním si žiada niekoho, kto bude rozhodne ohlasovať posolstvo pokoja a nádeje, kto prinesie Kristovu spásu. V našich mysliach zaznievajú slová, ktoré povedal Ježiš svojim apoštolom: „Źatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 3738; Lk 10, 2).

Prvou úlohou pastorácie povolaní zostáva stále modlitba. Predovšetkým tam, kde sú vstupy do zasväteného života zriedkavé, sa vyžaduje obnovená viera v Boha, ktorý môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z kameňov (porov. Mt 3, 9) a neplodné loná urobiť plodnými, ak prosia s dôverou. Všetci veriaci a predovšetkým mladí sú pozvaní k takejto viere v Boha, ktorý jediný môže svojich robotníkov povolať a vyslať. Celá miestna Cirkev – biskupi, kňazi, zasvätené osoby – je povolaná prijať zodpovednosť za povolania k osobitnému zasväteniu.
Najlepšia cesta, ako pomôcť povolaniam k zasvätenému životu, je tá, ktorú ukázal sám Pán, keď povedal apoštolovi Jánovi a Ondrejovi: „Poďte a uvidíte“ (Jn 1, 39). Toto stretnutie sprevádzané spoločným prežívaním života si od zasvätených žiada, aby žili svoje zasvätenie naplno, v celej jeho hĺbke, a stali sa tak viditeľným znamením radosti, ktorou Boh obdarí toho, kto počúvne jeho volanie. Z tohto pramení potreba spoločenstiev, ktoré sú schopné prijať a podeliť sa o svoj ideál života s mladými a nechať podrobiť skúške jeho opravdivosť, pripravené kráčať s nimi.

Prednostným prostredím na takéto ohlasovanie zamerané na povolania je miestna Cirkev. V nej všetky služby a charizmy prejavujú svoju vzájomnosť52 a zároveň tvoria spoločenstvo v jedinom Kristovom Duchu, v mnohorakosti jeho prejavov. Aktívna prítomnosť zasvätených osôb pomôže kresťanským spoločenstvám stať sa laboratóriami viery,53 miesta mi hľadania, zamyslenia a stretnutia, spoločenstva a apoštolskej služby, kde sa všetci cítia účastní na budovaní Božieho kráľovstva medzi ľuďmi. Takto vzniká charakteristická atmosféra Cirkvi ako Božej rodiny, prostredie, ktoré uľahčuje vzájomné poznávanie sa, spoluúčasť a infikovanie sa tými hodnotami, ktoré stoja pri zrode na začiatku rozhodnutia obetovať celý svoj život službe Božiemu kráľovstvu.
17. Starostlivosť o povolania je kľúčovou úlohou pre budúcnosť zasväteného života. Klesajúci počet povolaní najmä v západnom svete a ich nárast v Ázii a Afrike ukazuje novú mapu prítomnosti zasväteného života v Cirkvi a novú kultúrnu rovnováhu v živote týchto inštitútov. Tento životný stav, ktorý zachovávaním evanjeliových rád typickým a trvalým spôsobom zviditeľňuje vo svete Ježišove charakteristické črty,54 žije dnes v mimoriadnej dobe sebareflexie a hľadania nových foriem v nových kultúrach. Toto je zaiste sľubný začiatok pre rozvoj ešte neprebádaných možností vyjadrenia jeho mnohorakých charizmatických foriem.
   
Prebiehajúce zmeny si vyžadujú priamo od samotných inštitútov zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, aby ich prítomnosť v Cirkvi a ich služba ľudstvu boli silne poznačené evanjeliom. Pastorácia povolaní si vyžaduje rozvoj novej a hlbšej schopnosti stretať sa; svedectvom života ponúknuť charakteristické cesty nasledovania Krista a svätosti; rozhodne a jasne ohlasovať slobodu, ktorá pramení zo života v chudobe, v ktorom jediným bohatstvom je Božie kráľovstvo; hĺbku lásky života v panenstve, ktorý chce len jedno srdce: to Kristovo; posväcujúcu a obnovujúcu silu ukrytú v poslušnom živote, ktorého jediným cieľom je plniť Božiu vôľu pre spásu sveta.

Dnes je podporovanie povolaní úlohou, ktorú nemožno zveriť výlučne niekoľkým špecialistom, ani oddeliť od pravej a špecifickej pastorácie mladých, ktorá musí dať pocítiť predovšetkým skutočnú lásku Krista k mladým. Každá komunita a všetci členovia inštitútu sú povolaní vziať na seba úlohu kontaktu s mladými, evanjeliovej pedagogiky nasledovania Krista a odovzdávania charizmy; mladí očakávajú, že im niekto ponúkne pravý evanjeliový spôsob života a zasvätí ich do veľkých duchovných hodnôt ľudského a kresťanského života. Teda zasvätené osoby sú tými, čo musia objaviť pedagogické umenie, ako vzbudiť a vyniesť na svetlo závažné otázky, ktoré sa príliš často ukrývajú hlboko v srdciach, najmä mladých ľudí. Pri sprevádzaní na ceste duchovného rozlišovania budú postavené pred tieto otázky, aby svedčili o prameni vlastného povolania. Odovzdávať vlastnú životnú skúsenosť znamená stále si ju pripomínať a znovu zazrieť to svetlo, ktoré ich viedlo k objaveniu vlastného povolania.

Smery formácie

18. Čo a týka formácie vydalo naše dikastérium dva dokumenty: Potissimum institutioni a Medziinštitútna spolupráca na formácii (La collaborazione interistituti per la formazione). Sme si však dobre vedomí, že inštitúty musia v tejto oblasti čeliť stále novým výzvam.

Nové povolania, ktoré klopú na dvere zasväteného života sú poznamenané hlbokými rozdielmi a treba sa im osobne venovať a metodológiu prispôsobiť ich konkrétnej ľudskej, duchovnej a kultúrnej situácii. Na to je potrebné v pokoji rozlíšiť – bez pokušenia množstva či účinnosti – a overiť, vo svetle viery a možných kontraindikácií, pravosť povolania a poctivosť zámeru. Mladých treba povzbudzovať k vysokým ideálom radikálneho nasledovania Krista a k hlbokým požiadavkám svätosti, s ohľadom na povolanie, ktoré ich prekračuje a možno prekračuje i počiatočný zámer, ktorý ich priviedol k vstupu do určitého inštitútu. Formácia preto musí mať charakteristické vlastnosti zasvätenia do radikálneho nasledovania Krista. Od chvíle, keď cieľ zasväteného života spočíva v úplnom pripodobnení sa Pánu Ježišovi, je potrebné začať uskutočňovať cestu postupného osvojovania si Kristových myšlienok a citov voči Otcovi.55 To pomôže integrovať teologické, humanistické a technické znalosti s duchovným a apoštolským životom inštitútu a zachová sa charakter „školy svätosti“.

Najnáročnejšie výzvy, ktorým musí formácia čeliť, vychádzajú z hodnôt vládnucich v globalizovanej kultúre našich čias. Kresťanské ohlasovanie života ako povolania prameniaceho z Otcovho láskavého plánu, ktoré si vyžaduje osobné a spásne stretnutie s Kristom v Cirkvi, treba konfrontovať s predstavami a plánmi, ktoré sú ovplyvnené úplne odlišnými kultúrami a dejinami. Jestvuje riziko, že osobné rozhodnutia, individuálne plány a lokálne zamerania získajú prevahu nad pravidlami (regulou), komunitným spôsobom života a apoštolským plánom inštitútu. Preto je potrebné začať formačný dialóg schopný zahrnúť ľudské, spoločenské a duchovné vlastnosti, ktorých nositeľom je každý jednotlivec, a rozpoznať v nich ľudské hranice, ktoré treba prekonať, a podnety Ducha, ktoré môžu obnoviť život jedinca aj inštitútu. V dobe hlbokých premien sa musí pri formácii dbať na to, aby sa do sŕdc mladých zasvätených ľudí vštepili ľudské, duchovné a charizmatické hodnoty potrebné na to, aby boli schopní praktizovať „tvorivú vernosť“,56 v duchu spirituálnej a apoštolskej tradície daného inštitútu.

Inštitúty zasväteného života sú čoraz viac poz načené rozmanitosťou kultúr, rozdielnosťou veku a rôznymi životnými plánmi. Formácia musí viesť k srdečnému dialógu v Kristovej láske v rámci komunity, ktorý má naučiť prijímať odlišnosti ako obohatenie a spájať rozdielne uhly pohľadu a vnímania. Tak sa neustála snaha o jednotu v láske stane pre kres ťanské komunity školou duchovného spoločenstva a vzorom bratského spolunažívania medzi národmi.

Osobitnú pozornosť treba ďalej venovať kultúrnej formácii v súlade s dobou a v dialógu s hľadaním zmyslu dnešného človeka. Toto si vyžaduje veľkú prípravu v oblasti filozofie, teológie, psychológie a pedagogiky a zamerať sa hlbšie na duchovný život, nájsť vhodnejšie modely vzhľadom na kultúry, v ktorých sa rodia nové povolania, pevne stanoviť programy pre permanentnú formáciu a predovšetkým sa očakáva, že na formáciu sa vyčlenia najlepšie sily, i keď si to vyznačuje značné obete. Prvoradou úlohou je nasadenie kvalifikovaných ľudí a ich náležitá príprava.
Pokiaľ ide o to, musíme byť veľmi veľkodušní a venovať čas aj sily formácii. Zasvätené osoby patria k najcennejším dobrám v Cirkvi. Bez nich všetky formačné a apoštolské plány zostanú len teóriou, prázdnymi túžbami. Nesmieme zabúdať na to, že v rýchlej dobe, ako je táto, je viac než inokedy potrebný čas, vytrvalosť a trpezlivé čakanie na dosiahnutie formačných cieľov. V podmienkach, v ktorých prevláda rýchlosť a povrchnosť, potrebujeme pokoj a hĺbku, lebo osobnosť sa v skutočnosti buduje veľmi pomaly.

Niektoré špecifické výzvy
 
19. Ak sa tu zdôrazňuje potreba kvality života a pozornosť, ktorú treba venovať formačným požiadavkám, je to preto, že tieto stránky sa javia ako najnaliehavejšie. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života chce byť nablízku zasväteným osobám vo všetkých týchto problémoch a napredovať v otvorenom a konštruktívnom dialógu s nimi. Otcovia zúčastnení na jej plenárnom zasadaní si uvedomujú tieto potreby a prejavili túžbu lepšie spoznať inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života a spolupracovať s nimi. Ich prítomnosť v miestnej Cirkvi a najmä prítomnosť rôznych kongregácií diecézneho práva, zasvätených panien a pustovníkov, si vyžaduje zo strany biskupa a jeho kňazov osobitnú pozornosť.

Rovnako vnímavo reagovali otcovia aj na výzvy, ktoré stoja pred rehoľníkmi a rehoľníčkami v dôležitých ustanovizniach, kde doteraz mohli slúžiť podľa svojich chariziem: v nemocniciach, kolégiách, školách, azylových a exercičných domoch. V niektorých častiach sveta sú naliehavo potrebné, inde je ich prevádzka problematická. Na nájdenie riešení je potrebný tvorivý prístup, prezieravosť a dialóg medzi členmi toho istého inštitútu i medzi inštitútmi, ktoré pracujú v rovnakých oblastiach, a s predstaviteľmi miestnej cirkvi.

Veľmi aktuálny je aj problém inkulturácie. Týka sa spôsobu, ako praktizovať zasvätený život, prispôsobenia foriem spirituality a apoštolátu, spôsobov riadenia, formácie, spravovania hospodárskych zdrojov a majetkov i uskutočňovania samotného poslania. Myšlienky, ktoré pápež povedal vo vzťahu k celej Cirkvi, platia aj pre zasvätený život: „Kresťanstvo tretieho tisícročia bude musieť čoraz lepšie zodpovedať tejto požiadavke inkulturácie. Zachová si nedotknutú svoju totožnosť v plnej vernosti evanjeliovej blahozvesti a cirkevnej tradícii, ale súčasne bude niesť aj charakteristické črty mnohých kultúr a mnohých národov, ktoré ho prijmú a v ktorých zapustí korene“.57 Očakáva sa, že pravá inkulturácia zo strany zasväteného života i celej Cirkvi prinesie veľké obohatenie a novú etapu duchovného a apoštolského nadšenia.

Mohli by sme menovať mnohé ďalšie úlohy, ktoré sa očakávajú od zasväteného života v tomto novom tisícročí, a nikdy by sme neskončili, pretože Duch Svätý nás poháňa stále vpred, čoraz ďalej. Je to Učiteľovo slovo, ktoré má vždy vo všetkých jeho učeníkoch a učeníčkach vyvolávať veľké oduševnenie, aby vďačne spomínali na minulosť, nadšene prežívali prítomnosť a s dôverou sa otvárali pre budúcnosť.58

Po vypočutí výzvy, ktorou sa Ján Pavol II. obracia na celú Cirkev, musí zasvätený život rozhodne znovu začať u Krista, tým, že bude rozjímať o Kristovej tvári a uprednostňovať cesty spirituality ako sú život, pedagogika a pastorácia. „Cirkev očakáva aj Váš príspevok, zasvätení bratia a sestry, aby mohla napredovať na tomto novom úseku cesty podľa usmernení, ktoré som naznačil v apoštolskom liste Novo millennio ineunte: rozjímať o Kristovej tvári, znovu začať od neho, svedčiť o jeho láske.“59 Iba tak nájde zasvätený život novú silu zapojiť sa do služby celej Cirkvi a celému ľudstvu.

TRETIA ČASŤ

Duchovný život na prvom mieste

20. Zasvätený život, ako každá forma kresťanského života, je zo svojej povahy dynamický a tí, čo sú Duchom Svätým povolaní ho prijať za svoj, sa musia neustále obnovovať v raste, aby dospeli k miere plného vzrastu Kristovho tela (porov. Ef 4, 13). Zasvätený život sa zrodil z tvorivého podnetu Ducha, ktorý priviedol zakladateľov a zakladateľky na cestu evanjelia a vyvolal obdivuhodnú pestrosť chariziem. Poslušní a vnímaví na jeho vedenie nasledovali Krista z tesnej blízkosti, prenikli do jeho vnútra a delili sa s ním naplno o jeho poslanie.

Avšak je žiadúce, aby sa ich skúsenosť s Duchom Svätým u ich nasledovníkov nielen uchovávala, ale aj prehlbovala a rozvíjala.60 Aj dnes požaduje Duch Svätý pripravenosť a vnímavosť na jeho stále nové a tvorivé pôsobenie. Iba on môže natrvalo uchovať čerstvosť a autentickosť začiatkov a zároveň dodať odvahu do nových iniciatív a vynachádzavosť pri odpovediach na znamenia doby.

Treba sa teda nechať viesť Duchom k stále novému objavovaniu Boha a jeho Slova, k vášnivej láske k nemu a k ľudstvu a k novému chápaniu darovanej charizmy. Treba sa zamerať na spiritualitu v najhlbšom zmysle, čiže na život podľa Ducha. Zasvätený život dnes potrebuje predovšetkým duchovné znovuoživenie, ktoré pomôže vnášať do konkrétneho života evanjeliový a duchovný zmysel krstného zasvätenia a tohto nového a osobitného zasvätenia.

„Rodiny zasväteného života preto musia na prvé miesto klásť duchovný život, aby každý inštitút a každé spoločenstvo boli ozajstnou školou evanjeliovej duchovnosti.“61 Musíme dovoliť, aby Duch Svätý vylial v hojnosti prúdy živej vody, ktoré pramenia v Kristovi. To Duch Svätý nám umožňuje v Ježišovi z Nazaretu spoznať svojho Pána (porov. 1 Kor 12, 3), začuť volanie, aby sme ho nasledovali, stotožniť sa s ním a patriť mu: „Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“ (Rim 8, 9). To Duch nás robí synmi a dcérami v Synovi, svedčí o Božom otcovstve, umožňuje nám uvedomiť si naše synovstvo a dáva nám odvahu nazývať ho „Abba, Otče“ (Rim 8, 15). To on vzbudzuje lásku a vytvára duchovné spoločenstvo. A napokon, zasvätený život si vyžaduje obnovené úsilie o svätosť, ktorá v jednoduchosti každodenného života smeruje k radikalizmu reči na vrchu,62 náročnej láske, ktorá sa prežíva v osobnom vzťahu k Pánovi, v spoločenstve bratov, v službe všetkým ľuďom. Takáto vnútorná novosť preniknutá silou Ducha a zameraná na Otca v hľadaní jeho kráľovstva umožní zasväteným osobám znovu začať u Krista a svedčiť o jeho kráľovstve.

Výzva nájsť v spiritualite znovu vlastné korene a životné rozhodnutie otvára cestu do budúcnosti. Predovšetkým si to vyžaduje prežívať plnosť teológie evanjeliových rád a vychádzať z trojičného modelu života podľa odporúčaní dokumentu Vita consecrata,63 s novou možnosťou byť v styku s prameňmi vlastných chariziem a ustanovujúcimi textami, ktoré sú stále otvorené pre nové a náročnejšie výklady. Dynamický zmysel spirituality ponúka Cirkvi v tejto dobe príležitosť na prehĺbenie spirituality, ktorá bude viac spätá s Cirkvou a spoločenstvom, náročnejšia a zrelšia, pokiaľ ide o vzájomné pomáhanie si pri dosahovaní svätosti, veľkodušnejšia v rozhodnutiach týkajúcich sa apoštolských aktivít. A napokon bude to spiritualita viac otvorená tomu, aby sa stala pedagogikou a pastorálkou svätosti v rámci samotného zasväteného života a svojím pôsobením v prospech celého Božieho ľudu. Duch Svätý je tou dušou a oživovateľom kresťanskej spirituality, preto sa treba zveriť jeho pôsobeniu, ktoré sa začína v srdciach, prejavuje sa v spoločenstve a jeho pôsobenie sa šíri v misii.

Znovu začať u Krista

21. Preto je potrebné pripodobňovať sa čoraz viac Kristovi, ktorý je stredobodom zasväteného života, a znovu sa s odvahou púšťať na cestu obrátenia a obnovy, ktorá bola prvotnou skúsenosťou apoštolov pred zmŕtvychvstaním a po ňom a znamenala začať znovu u Krista. Áno, treba začínať u Krista, pretože u neho začínali prví učeníci v Galilei; u neho v celých dejinách Cirkvi začínali muži a ženy z rôznych prostredí a kultúr, posvätení Duchom v sile povolania, pre neho opustili rodinu i vlasť a bezpodmienečne ho nasledovali, vždy pripravení ohlasovať evanjelium a robiť dobre všetkým (porov. Sk 10, 38).

Vedomie vlastnej úbohosti a krehkosti spolu s veľkosťou ich povolania ich často viedlo k tomu, aby spolu s apoštolom Petrom opakovali: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5, 8). Predsa však Boží dar bol mocnejší ako ľudská nemohúcnosť. V skutočnosti je sám Kristus prítomný v spoločenstvách, ktoré sa počas stáročí zhromažďovali v jeho mene, on ich formoval podľa seba a svojho Ducha, usmerňoval k Otcovi, on ich viedol po cestách sveta k bratom a sestrám, urobil z nich nástroje svojej lásky a budovateľov Božieho kráľovstva v spojení so všetkými ostatnými povolaniami v Cirkvi.

Zasvätené osoby môžu a musia začínať znovu u Krista, lebo on sám ako prvý im vyšiel v ústrety a sprevádza ich na ceste (porov. Lk 24, 1322). Ich život je ohlasovaním prvenstva milosti;64 bez Krista nemôžu nič urobiť (porov. Jn 15, 5); všetko však môžu v tom, ktorý ich posilňuje (porov. Flp 4, 13).

22. Začať u Krista znamená hlásať, že zasvätený život je osobitnou formou nasledovania Krista, „je naozaj živou spomienkou na život a pôsobenie Ježiša ako vteleného slova v jeho vzťahu k Otcovi a bratom“.65 Toto zahŕňa aj osobitné spojenectvo lásky s tým, ktorý je stredobodom života a trvalým zdrojom každého podujatia. Ako pripomína apoštolská exhortácia Vita consecrata, zasvätený život je skúsenosťou spoločného prežívania, „osobitnou milosťou dôvernosti s Kristom“.66 Znamená „stotožniť sa s ním prijatím jeho myšlienok a spôsobu života“67; je to život, ktorý sa „dáva ovládať Kristovi“,68 ktorého sa „dotkla Kristova ruka, zasahuje doň jeho hlas a posilňuje ho jeho milosť“.69

Celý zasvätený život možno zhrnúť v samotnom východiskovom bode: evanjeliové rady majú zmysel len vtedy, ak pomáhajú uchovať a posilňovať lásku k Pánovi v úplnej poslušnosti jeho vôli; komunitný život motivuje Ten, kto druhých zhromažďuje okolo seba a umožňuje im tešiť sa z jeho trvalej prítomnosti; misia je jeho príkazom a vedie k hľadaniu jeho tváre v tvárach tých, ku ktorým sú poslaní, aby sa s nimi podelili o svoju skúsenosť s Kristom.

Takéto boli zámery zakladateľov rôznych spoločenstiev a inštitútov zasväteného života. Toto sú ideály, ktoré oduševňovali generácie zasvätených mužov a žien.

Znovu začať u Krista teda znamená znovu nájsť prvotnú lásku, iskru inšpirácie, ktorou sa začalo nasledovanie. Primát lásky patrí jemu. Nasledovanie je len odpoveďou lásky na Božiu lásku. Ak „milujeme“, tak „pretože, on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 10. 19). To znamená uvedomiť si tak hlboko svoju osobnú lásku, ktorá viedla apoštola Pavla k tomu, že povedal: „Kristus ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).

Iba vedomie toho, že sme predmetom nekonečnej lásky, nám môže pomôcť prekonať všetky osobné problémy i problémy našich inštitútov. Zasvätené osoby nemôžu byť tvorivé a schopné obnovy svojich inštitútov, ani navrhovať nové pastoračné cesty, ak sa necítia milované touto láskou. Táto láska ich robí silnými a odvážnymi, napĺňa smelosťou a umožňuje vsadiť všetko.

Sľuby, ktorými sa zasvätené osoby zaväzujú žiť podľa evanjeliových rád, dodávajú odpovedi na lásku celú ich radikálnosť. Panenstvo rozširuje srdce podľa šírky Ježišovho srdca a uschopňuje milovať, ako on miloval. Chudoba nás oslobodzuje od otroctva vecí a umelých potrieb, ku ktorým nás vedie konzumná spoločnosť, a umožňuje nám objaviť Krista, jediný poklad, pre ktorý sa skutočne oplatí žiť. Poslušnosť vkladá celý život úplne do jeho rúk, aby ho on uskutočnil podľa Božieho zámeru a urobil z neho majstrovské dielo. Preto treba mať odvahu na veľkodušné a radostné nasledovanie Krista.

Rozjímanie o Kristových tvárach

23. Cesta, na ktorú je zasvätený život povolaný nastúpiť na začiatku nového tisícročia, je vedená rozjímaním o Kristovi s pohľadom upreným viac ako kedykoľvek predtým na Kristovu tvár.70 Ale kde sa dá konkrétne rozjímať o Kristovej tvári? Existuje veľké množstvo prítomností, ktoré treba objaviť v úplne nových spôsoboch.

Kristus je skutočne prítomný vo svojom Slove a vo sviatostiach, obzvlášť v Eucharistii. Kristus žije v Cirkvi, sprítomňuje sa v spoločenstve tých, ktorí sa schádzajú v jeho mene. Je pred nami v každej osobe, a osobitným spôsobom sa stotožňuje s malými, chudobnými, s tými, čo trpia, a s tými, čo sú v najväčšej núdzi. Stretá nás v každej šťastnej alebo smutnej udalosti, v skúškach aj v radostiach, v bolesti a chorobe.

Svätosť je ovocím stretnutia s ním v mnohorakej prítomnosti, v ktorej môžeme objaviť jeho tvár ako Božieho Syna, tvár trpiacu a zároveň i tvár Vzkrieseného. Ako sa kedysi sprítomnil vo všednosti života, tak je prítomný aj v každodennom živote dnešných dní, kde neprestáva ukazovať svoju tvár. Spoznať ho si vyžaduje pohľad viery, ktorý sa dá získať cez návyk čítania Božieho Slova, cez sviatostný život, cez modlitbu a najmä cez skutky lásky, pretože Tajomstvo sa dá plne spoznať len prostredníctvom lásky.

Môžeme si pripomenúť niektoré prednostné miesta, na ktorých môžeme rozjímať o Kristovej tvári, pre obnovený záväzok v živote Ducha. Prvoradým záväzkom v tomto čase je kráčanie po cestách prežívanej spirituality, využívanie príležitostí na opätovné čítanie duchovného bohatstva vlastnej charizmy v živote a v denných zážitkoch, cez obnovený kontakt s prameňmi, ktoré boli inšpirované skúsenosťou zakladateľov a zakladateliek s Duchom a ktoré vznietili iskru nového života a nového diela, ako aj špecifické opätovné čítanie evanjelia nachádzajúce sa v každej charizme.

Božie slovo

24. Ján Pavol II. pripomína zasväteným osobám, že žiť spiritualitu znamená predovšetkým nanovo začať u Krista, pravého Boha a pravého človeka, prítomného v jeho Slove, „prvom prameni každej duchovnosti“.71 Svätosť je nemysliteľná bez obnoveného počúvania Božieho slova. V Novo millennio ineunte čítame: „Zvlášť je potrebné, aby sa počúvanie Božieho slova stalo živým stretaním ... ktoré nám umožňuje čerpať v biblickom texte živé slovo, ktoré kladie otázky, usmerňuje a stvárňuje život“.72 A práve tu Majster zjavuje seba samého a vychováva našu myseľ a srdce: tu dozrieva pohľad viery, učiac sa pozerať na skutočnosť a udalosti Božími očami, až do dosiahnutia „Pánovho zmýšľania“ (1Kor 2, 16).

Duch Svätý zapálil pre zakladateľov a zaklada teľky Božie slovo novým svetlom. Každá charizma a každá regula pramení z neho a chce byť jeho vy jadrením. V kontinuite so svojimi zakladateľmi sú ich žiaci i dnes povolaní prijať Božie slovo a zachovávať ho vo svojom srdci, aby mohlo byť svetlom pre ich nohy a pochodňou na ich chodníkoch (porov. Ź 119 [118], 105). Potom bude Duch Svätý schopný viesť ich k plnosti pravdy (porov. Jn 16, 13).

Božie slovo je pokrmom pre život, pre modlitbu a každodennú cestu, princípom, ktorý zjednocuje spoločenstvo v jednote myslenia, vnuknutím pre neustále obnovovanie a apoštolskú tvorivosť. Druhý vatikánsky koncil už naznačil, že prvým veľkým princípom obnovy je návrat k evanjeliu.73

V posledných rokoch sa v komunitách a v skupinách zasvätených mužov a žien, ako aj v celej Cirkvi, rozvinul živší a priamejší kontakt s Božím slovom. Je to cesta, po ktorej treba kráčať stále intenzívnejšie. Pápež povedal: „Nesmiete stratiť záujem o meditovanie nad Svätým písmom a predovšetkým nad evanjeliom, aby tak mohli na vás zanechať črty Vteleného slova“.74

Źivot v komunite takisto podporuje znovuobjavenie cirkevnej dimenzie Slova: prijímať ho, meditovať nad ním, žiť ho spolu, sprostredkovať zážitky, ktoré z neho vyrastajú, a tak sa odovzdať autentickej spiritualite spoločenstva.

V tomto zmysle je dobré pamätať na pevný vzťah k Regule, pretože v Regule a v Konštitúciách „je obsiahnutý program nasledovania Krista, sformovaný špecifickou charizmou, autentickosť ktorej potvrdila Cirkev“.75 Tento spôsob nasledovania tlmočí osobitnú interpretáciu evanjelia danú zakladateľmi ako výsledok osobitnej výzvy Ducha a napomáha členom inštitútu konkrétne žiť podľa Božieho slova.

Zasvätení muži a ženy, živení Slovom, sa stávajú novými, slobodnými ľuďmi, ktorí sa riadia evanje liom, a tak sa stávajú skutočnými sluhami Slova v úlohách evanjelizácie. Takto uskutočňujú prvoradú úlohu Cirkvi na začiatku nového milénia: „Je potrebné, aby sme v sebe znovu zapálili počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo po zoslaní Ducha Svätého.“76

Modlitba a kontemplácia

25. Modlitba a kontemplácia vytvárajú prostredie na prijímanie Božieho slova a zároveň vyvierajú z počúvania Slova. Bez vnútorného života lásky, ktorá k sebe priťahuje Slovo, Otca a Ducha, nemôže existovať pohľad viery (porov. Jn 14, 23). V dôsledku toho život postupne stráca zmysel, tváre bratov a sestier sa stávajú nejasnými a je nemožné rozoznať v nich Božiu tvár. Historické udalosti zostávajú nejednoznačné, ak nie priamo zbavené nádeje, a apoštolské i charitatívne poslanie upadne do bezobsažnej aktivity.

Každé volanie do zasväteného života je narodené v kontemplácii, z chvíľ silného spoločenstva a z hlbokého a priateľského vzťahu s Kristom, z krásy a svetla, ktoré žiari na jeho tvári. Takto dozrieva túžba byť vždy s Pánom – „dobre je nám tu“ (Mt 17, 4) – a nasledovať ho. Každé volanie musí neustále dozrievať v dôvernom styku s Kristom. „Vaša prvoradá úloha preto,“ pripomína Ján Pavol zasväteným osobám, „nemôže nebyť založená na kontemplácii. Každá skutočnosť zasväteného života sa rodí a každodenne obnovuje v neustávajúcej kontemplácii o Kristovej tvári.“77

Mnísi a mníšky, podobne ako pustovníci, venujú viac času chórovej chvále Boha ako aj predĺženej tichej modlitbe. Členovia sekulárnych inštitútov, podobne ako zasvätené panny vo svete, ponúkajú Bohu radosti a súženia, nádeje a prosby všetkých ľudí a kontemplujú Kristovu tvár, ktorú spoznávajú v tvárach svojich bratov a sestier, v historických udalos tiach, v apoštoláte a v každodennej práci. Rehoľníci a rehoľníčky venujúci sa učeniu, starostlivosti o chorých, chudobných, stretajú Pánovu tvár práve tam. Pre misionárov a členov spoločností apoštolského života je ohlasovanie evanjelia žité podľa príkladu sv. Pavla ako autentický kult (porov. Rim 1, 6). Celá Cirkev má úžitok z mnohých foriem modlitby a rôznych spôsobov, v ktorých sa kontempluje Kristova tvár.

Zároveň je vidieť, že už po mnoho rokov zaujíma Liturgia hodín a slávenie Eucharistie centrálne miesto v živote všetkých typov komunít a bratských spoločenstiev a opäť im dáva biblický a cirkevný dôraz. Takisto podporujú vzájomnú výchovu a môžu sa stať pred Bohom aj s Ním svedkom bytia, „domom a školou spoločenstva“.78 Skutočný duchovný život si vyžaduje od všetkých, hoci v rozličných povolaniach, aby pravidelne, každý deň, venovali primeraný čas hlbokému ponoreniu sa do tichého rozhovoru s Tým, od ktorého vedia, že ich miluje, aby s ním prežívali svoje životy a prijímali svetlo na pokračovanie v každodennej ceste. Je to úloha, ktorá si vyžaduje vernosť, pretože sme neustále bombardovaní odcudzením sa a výstrelkami, ktoré vychádzajú z dnešnej spoločnosti, obzvlášť z masovokomunikačných prostriedkov. Niekedy si bude vernosť osobnej liturgickej modlitbe vyžadovať skutočné úsilie nenechať sa pohltiť príliš mnohými aktivitami. Ináč nie je možné prinášať ovocie. „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15, 4).

Eucharistia, výsadné miesto na stretnutie s Pánom

26. Dávať spiritualitu na popredné miesto znamená začať od znovuobjaveného stredobodu eucharistického slávenia, výsadného miesta na stretnutie s Pánom. On sa tam opäť sprítomňuje uprostred učeníkov, vysvetľuje Písmo, zapaľuje srdce a dáva svetlo mysli, otvára oči a necháva sa spoznávať (porov. Lk 24, 1335). Výzva Jána Pavla II. siahajúca k zasväteným osobám je obzvlášť pulzujúca: „Moji najmilší, stretnite sa s ním a rozjímajte o ňom veľmi zvláštnym spôsobom v Eucharistii, ktorú každodenne slávime a adorujeme ako prameň a vrchol existencie a apoštolského konania.“79 V apoštolskej exhortácii Vita consecrata vyzval na každodennú účasť na sviatosti Eucharistie a na vytrvalú a predĺženú adoráciu Oltárnej sviatosti.80 Eucharistia, pamiatka Pánovej obety, srdce života Cirkvi a každého spoločenstva, pretvára zvnútra obnovenú obetu vlastnej existencie, projekt komunitného života a apoštolskej misie. Všetci potrebujeme denné viatikum stretnutia s Pánom, aby sme vniesli každodenný život do posvätného času, ktorý sa sprítomňuje v slávení Pánovej smrti a zmŕtvychvstania.

Tu dochádza k uvedomovaniu si plnosti dôver ného priateľstva s Kristom, stotožneniu sa s Ním, úplnému pripodobneniu sa Tomu, ku ktorému sú zasvätené osoby volané prostredníctvom svojho povolania.81 V Eucharistii nás Ježiš v skutočnosti zjednocuje so sebou samým vo svojej veľkonočnej obete Otcovi: obetujeme a sme obetovaní. Rehoľné zasvätenie v sebe zahŕňa eucharistickú štruktúru: je to úplná sebaobeta úzko spojená s eucharistickou obetou.

Tu sa spájajú všetky formy modlitby, ohlasuje a prijíma Božie slovo, predkladá sa výzva na vzťah k Bohu, k bratom, sestrám a všetkým ľuďom. Je to sviatosť synovstva, spoločenstva a misie. Eucha ristia, sviatosť jednoty s Kristom, je zároveň sviatosťou jednoty Cirkvi a jednoty komunity pre zasvätené osoby. Je to teda „prameň duchovnosti jednotlivca i celého inštitútu“.82

Aby sa v plnosti prinášalo očakávané ovocie spoločenstva a obnovy, musia byť zabezpečené základné podmienky, obzvlášť odpustenie a záväzok vzájomnej lásky. V súlade s Pánovým učením je pred prinesením daru na oltár nevyhnutné úplné zmierenie (porov. Mt 5, 23). Nedá sa sláviť sviatosť jednoty, po kiaľ sme ľahostajní k druhým. Na druhej strane treba pamätať, že tieto základné podmienky sú takisto ovocím a znakom dobre slávenej Eucharistie, pretože najmä v spoločenstve s eucharistickým Ježišom sme schopní milovať a odpúšťať. Okrem toho každé slávenie sa musí stať príležitosťou na obnovenie záväzku darovať vlastný život za druhých v prijatí a službe. Takto pre eucharistické slávenie sa skutočne, jedinečným spôsobom, vyplní Kristov prísľub: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20) a spoločenstvo zhromaždené okolo Eucharistie sa bude každým dňom obnovovať.


V týchto podmienkach sa komunita zasvätených osôb, ktoré prežívajú veľkonočné tajomstvo, každodenne sa obnovujúce v Eucharistii, stáva svedkom spoločenstva a prorockého znaku solidarity pre rozdelenú a zranenú spoločnosť. Naozaj, spiritualita spoločenstva, ktorá je taká nevyhnutná na vytvorenie dialógu lásky potrebnej v dnešnom svete, sa rodí práve v Eucharistii.83
Kristova tvár v skúškach

27. Źiť spiritualitu v neustálom začínaní u Krista znamená vždy začínať od najväčšieho vyjadrenia jeho lásky – a Eucharistia uchováva tajomstvo tejto chvíle – keď na kríži dáva Ježiš celý svoj život ako svoj najväčší dar. Tí, ktorí boli povolaní žiť evanje liové rady prostredníctvom povolania, musia často rozjímať o tvári Ukrižovaného.84 On je kniha, z ktorej sa učia, čo je láska a ako treba milovať Boha a ľudí, on je prameňom všetkých chariziem, on je súhrnom všetkých povolaní.85 Zasvätenie, úplné sebadarovanie a dokonalá zápalná obeta, je spôsob, ktorý im navrhuje Duch Svätý, aby zjavili tajomstvo Ukrižovaného Krista, ktorý prišiel na tento svet, aby dal svoj život ako výkupné za mnohých (porov. Mt 20, 28; Mk 10, 45), a odpovedali tak na jeho nekonečnú lásku.

V dejinách zasväteného života sa vyjadrilo toto pripodobnenie sa Kristovi v mnohých asketických formách, ktoré „boli a naďalej sú veľmi účinnou pomocou v úsilí o opravdivú svätosť. Askéza... je pre zasvätenú osobu nevyhnutne potrebná, aby mohla zachovať vernosť svojmu povolaniu a ísť za Ježišom cestou kríža“.86 Zasvätené osoby, kým zachováva jú skúsenosť storočí, sú dnes povolané nájsť formy, ktoré sú v zhode s dnešnou dobou. V prvom rade také, ktoré podporia namáhavú apoštolskú prácu a zaistia štedrosť služby. Dnes môže získať na spoločnej hodnote kríž, ktorý každodenne na seba berú (porov. Lk 9, 23), ako je vek inštitútu, štrukturálna neadekvátnosť a neistota ohľadom budúcnosti.

Tvárou v tvár toľkému osobnému, spoločnému a sociálnemu utrpeniu počuť výkrik Krista na kríži: „Prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34), ktorý sa opätovne ozýva v srdciach jednotlivcov alebo celých komunít. Týmto výkrikom, adresovaným Otcovi, nás Ježiš necháva pochopiť, že jeho solidárnosť s ľudstvom bola taká radikálna, že prenikla, prežívala a vzala na seba každý negatívny aspekt, dokonca až smrť, ktorá je ovocím hriechu. „Aby človeku znovu nasadil Otcovu tvár, musel si Ježiš nielen vziať tvár človeka, ale nasadiť si aj ,tvár‘ hriechu.“87

Znovu začať u Krista znamená spoznávať, že hriech je stále radikálne prítomný v srdci a živote všetkých, a objavovať v trpiacej Kristovej tvári tú obetu, ktorá zmierila ľudstvo s Bohom.

V dejinách Cirkvi zasvätení muži a ženy vedeli kontemplovať trpiacu tvár Pána aj okolo seba. Spoznávali ju v chorých, uväznených, chudobných aj v hriešnikoch. Ich boj bol nasmerovaný v prvom rade proti hriechu a jeho neblahým dôsledkom: Ježišova výzva: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15) ich pohla k tomu, aby sa vydali na cestu k druhým, a poskytla nádej nového života tam, kde vládla skľúčenosť a smrť. Ich služba priviedla mnohých ľudí k tomu, že zakúsili milostivé objatie Boha Otca vo sviatosti zmierenia. Takisto aj dnes je potrebné opätovne a presvedčivo predkladať túto službu zmierenia (porov. 2 Kor 5, 18), ktorú zveril Ježiš Kristus Cirkvi. Toto je mysterium pietatis,88 ktoré sú zasvätení muži a ženy povolaní často prežívať vo sviatosti pokánia.

Dnes sa ukazujú nové tváre, v ktorých je potrebné rozpoznať, milovať a slúžiť Kristovej tvári tam, kde sa sprítomňuje; sú to nové formy materiálnej, morálnej a duchovnej chudoby, ktoré produkuje súčasná spoločnosť. Ježišov výkrik na kríži ukazuje, ako zobral všetko toto zlo na seba, aby ho vykúpil. Povolanie zasvätených osôb je pokračovaním Ježišovho povolania a tak ako on preberajú na seba bolesť a hriech sveta a spaľujú ich v láske.

Spiritualita spoločenstva

28. Ak „rodiny zasväteného života musia na prvé miesto klásť duchovný život,“89 mala by to byť predovšetkým spiritualita spoločenstva vhodná pre súčasnosť. „Ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpovedať aj veľkým očakávaniam sveta v tisícročí, ktoré sa začína, stojí pred nami veľká výzva: urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva.“90

Od zasväteného života sa očakáva jasný príspevok k tejto úlohe celej Cirkvi kvôli jeho špecifickému povolaniu k životu spoločenstva v láske. V apoštolskej exhortácii Vita consecrata čítame: „Od zasvätených osôb sa očakáva, aby boli opravdivými učiteľmi komúnie a aby žili jej duchovnosť ako svedkovia a tvorcovia ,pojmu komúnia‘, ktorá je podľa Božieho plánu vrcholom dejín človeka.“91

Okrem toho sa nám pripomína, že jedna zo súčasných úloh zasväteného života je „osobitná starostlivosť o rozvoj spirituality spoločenstva najmä v ich vnútri, potom aj v cirkevnej komunite a mimo nej; majú ju šíriť nadväzovaním alebo novým začínaním dialógu lásky so svetom, najmä tam, kde je svet plný etnických konfliktov alebo kde šalie smrtonosné násilie“.92 Táto úloha si vyžaduje duchovné osoby vnútorne formované Bohom, láskavým a milosrdným spoločenstvom a zrelými komunitami, kde je spiritualita spoločenstva pravidlom života.

29. Ale čo je spiritualita spoločenstva? Ján Pavol II. hlása prenikavými slovami, schopnými dať nový život vzťahom a programom: „Spiritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo trojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári našich bratov a sestier vedľa nás. Spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného Tela – Cirkvi, čiže ako ,niekoho, kto patrí ku mne‘… .“ Z tohto princípu pochádzajú s presvedčivou logikou niektoré dôsledky cítenia a konania: prežívanie radostí aj bolestí našich bratov a sestier; vnímanie ich túžob a postaranie sa o ich potreby; poskytnutie pravého a hlbokého priateľstva. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar; vedieť bratovi urobiť miesto a niesť si vzájomne bremená. Bez tejto duchovej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu.93

Spiritualita spoločenstva, ktorá, zdá sa, odráža duchovnú klímu Cirkvi na začiatku tretieho tisícročia, je aktívnou a príkladnou úlohou zasväteného života na všetkých úrovniach. Je to najzákladnejšia cesta pre budúcnosť života a svedectvo. Svätosť a poslanie prichádzajú cez komunitu, pretože v nej a skrze ňu sa Kristus sprítomňuje. Brat a sestra sa stávajú sviatosťou Krista a stretnutia s Bohom, konkrétnou možnosťou, ba dokonca naliehavou potrebou v plnení príkazu milovať sa navzájom a vytvárať trojičné spoločenstvo.

V posledných rokoch sa na komunity a rôzne bratstvá zasvätených osôb pozerá ako na miesta spoločenstva, kde sa zdá, že vzťahy sú menej formálne a kde je možné prijatie a vzájomné porozumenie. Znovu bola objavená božská a ľudská hodnota bezodplatne poskytovaného priateľstva a dokonca aj spoločného trávenia chvíľ oddychu a rekreácie tak, ako to robili učeníci zhromaždení okolo Krista.

Okrem toho je tu silnejšie spoločenstvo medzi rôznymi komunitami toho istého inštitútu: multikulturálne a medzinárodné komunity, povolané „vydávať svedectvo o zmysle spoločenstva medzi národmi, rasami a kultúrami“,94 sú už v mnohých oblastiach pozitívnou skutočnosťou, kde sa praktizuje vzájomné poznanie, rešpekt, úcta a obohatenie. Prejavujú sa ako výchovné miesta pre integráciu i inkulturáciu a zároveň ako svedkovia univerzálnosti kresťanskej zvesti.

Apoštolská exhortácia Vita consecrata predstavujúca túto formu života ako znak spoločenstva v Cirkvi zdôrazňuje všetko bohatstvo a očakávané požiadavky komunitného života. Už predtým naše dikasté rium vyhlásilo dokument Congregavit nos in unum Christi amor o komunitnom živote. Každá komunita by sa mala pravidelne vracať k týmto dokumentom, aby zhodnotila svoju vlastnú cestu a pokrok v spoločenstve.

Spoločenstvo medzi starými a novými charizmami
 
30. Spoločenstvo, ktoré sú zasvätené osoby povolané žiť, ide omnoho ďalej za ich rehoľnú rodinu alebo inštitút. Otvorením sa pre spoločenstvo s inými inštitútmi a inými formami zasvätenia môžu rozšíriť svoje spoločenstvo, znovu objaviť ich spoločné evanje liové korene a spolu pochopiť s väčšou jasnosťou krásu ich vlastnej identity v rôznosti chariziem. Mali by súťažiť vo vzájomnej úcte (porov. Rim 12, 10) a usilovať sa o väčší dar, bratskú lásku (porov. 1 Kor 12, 31).
 
Takto sa povzbudzuje stretnutie a solidarita medzi inštitútmi, vo vedomí, že „spoločenstvo je úzko spojené so schopnosťou kresťanskej komunity dať priestor všetkým darom Ducha Svätého. Jednota Cirkvi neznamená jednotvárnosť, ale organickú integráciu oprávnených odlišností. Ide o skutočnosť početných údov, spojených v jedno telo, jediné telo Kristovo (porov. 1 Kor 12, 12)“.95
 
Môže to byť začiatok svorného hľadania spoločných ciest služby Cirkvi. Vonkajšie faktory, ako prispôsobenie sa novým požiadavkám štátov, a vnútorné inštitútne faktory, ako pokles počtu členov, už viedli ku koordinácii úsilia v oblasti formácie, spravovania majetku, výchovy, vzdelávania a evanjelizácie. Dokonca aj v týchto situáciách môžeme nájsť volanie Ducha Svätého k intenzívnejšiemu spoločenstvu. Konferencie predstavených a Konferencie sekulárnych inštitútov treba podporovať v tejto úlohe na všetkých úrovniach.
 
Do budúcnosti sa už nedá hľadieť izolovane. Potrebné je byť Cirkvou, spoločne prežívať zážitok Ducha a nasledovania Krista, sprostredkovať skúsenosti evanjelia, učiť sa milovať inú komunitu a náboženskú rodinu ako svoju vlastnú. Radosti a súženia, záujmy a úspechy možno prežívať spoločne a patria všetkým.
 
Dialóg a spoločenstvo sa hľadajú aj v nových formách evanjeliového života. Vita consecrata nám pripomína, že tieto nové spoločenstvá evanjeliového života „nie sú alternatívou doterajších inštitútov, ktoré majú naďalej čestné miesto, aké im priznala tradícia… Staré inštitúty, z ktorých mnohé prestáli veľmi bolestné skúšky a po stáročia ich statočne znášali, môžu sa obohatiť dialógom a výmenou darov s fundá ciami vznikajúcimi v dnešnej dobe“.96
 
Napokon zo stretnutia a spoločenstva s charizmami cirkevných hnutí môže prameniť nové bohatstvo. Hnutia môžu často ponúknuť príklad evanjeliovej a charizmatickej sviežosti ako štedré a kreatívne iniciatívy v evanjelizácii. Na druhej strane sa môžu hnutia ako aj nové formy evanjeliového života veľa naučiť od verného, radostného a charizmatického svedectva zasväteného života, ktoré nesie veľmi bohaté duchovné dedičstvo, mnohé poklady skúseností a múdrosti a veľkú rôznosť apoštolátu a misionárskych záväzkov.
 
Naše dikastérium už ponúklo kritériá a smernice na zapojenie sa rehoľníkov a rehoľníčok do cirkevných hnutí, ktoré stále platia.97 Tu by sme však radšej zdôraznili vzťah poznania a spolupráce, úcty a vzájomnej výmeny, ktorý by sa mohol vložiť nielen medzi jednotlivcov, ale aj medzi inštitúty, cirkevné hnutia a nové formy zasväteného života z pohľadu na rast v živote v Duchu Svätom a na plnenie cirkevného poslania každého jednotlivca. Je to otázka rozpoznania, ktoré sa stáva prostredníctvom vnuknutia toho istého Ducha, aby vyvolal plnosť evanjeliového života vo svete, spoločného uskutočňovania toho istého Božieho plánu na záchranu všetkých. Spiritualita spoločenstva sa uvedomuje práve v tomto širokom dialógu evanjeliového bratstva medzi všetkými zložkami Božieho ľudu.98
 
V spoločenstve s laikmi
 
31. Skúsenosť spoločenstva medzi zasvätenými osobami vedie k omnoho väčšej otvorenosti voči všetkým členom Cirkvi. Prikázanie milovať sa navzájom, praktizované vo vnútornom živote spoločenstva, musí byť prenesené z osobnej roviny do tej, ktorá zahŕňa rozličné cirkevné skutočnosti. Iba v integrálnej ekleziológii, kde sú rôzne povolania zhromaždené spolu ako jeden Boží ľud, môže volanie k zasvätenému životu opäť nájsť svoju špecifickú identitu znaku a svedectva. Dnes sa stále viac znovu objavuje skutočnosť, že charizmy zakladateľov a zakladateliek, ktoré sa zrodili z Ducha Svätého pre dobro všetkých, musia byť opäť umiestnené v centre Cirkvi, otvorenej spoločenstvu a účasti celého Božieho ľudu.
 
V tejto línii môžeme vidieť, že sa začína nový typ spoločenstva a spolupráce v rámci rôznych povolaní a životného stavu, najmä medzi zasvätenými osobami a laikmi.99 Monastické a kontemplatívne inštitúty môžu laikom ponúknuť vzťah, ktorý je v prvom rade duchovným a potrebným priestorom na ticho a modlitbu. Inštitúty venujúce sa apoštolátu ich môžu zapojiť do pastoračnej spolupráce. Členovia sekulárnych inštitútov, laici alebo kňazi, sa spájajú s ostatnými členmi veriacich na úrovni každodenného života.100
 
Novým fenoménom, ktorý sa v súčasnosti praktizuje, je, že niektorí laici majú záujem zúčastňovať sa na charizmatických ideáloch inštitútov. To podnietilo vznik zaujímavých iniciatív a nových inštitucionálnych foriem spoločenstva. Prežívame autentický nový rozkvet starých inštitúcií, ako sú sekulárne alebo tretie rády, a zrod nových laických spoločenstiev a hnutí napojených na náboženské rodiny sekulárne inštitúty. Zatiaľ čo v časoch nedávnej minulosti sa spolupráca chápala ako náhrada úbytku zasvätených osôb potrebných na vykonávanie činností, teraz vyrastá z potreby, deliť sa o zodpovednosť nielen vo vykonávaní práce inštitútu, ale najmä v túžbe prežívať špecifické aspekty a momenty spirituality a misie inštitútu. Toto volá po adekvátnej formácii ako zasvätených osôb tak aj laikov, aby sa zaistila vzájomne obohacujúca spolupráca.

Kým v minulosti bolo najmä úlohou rehoľníkov a rehoľníčok vytvárať, duchovne podporovať a usmerňovať pridružené formy laikov, dnes, vďaka stále vzrastajúcej formácii laikov, tu môže byť vzájomná pomoc podporujúca porozumenie špecifickosti a krásy každého životného stavu. Spoločenstvo a vzájomnosť v Cirkvi nie sú nikdy jednosmerné. V tejto novej atmosfére cirkevného spoločenstva kňazi, rehoľníci a laici, vzdialení od vzájomného ignorovania sa alebo schádzania sa len kvôli spoločným aktivitám, môžu opäť nájsť správny vzťah spoločenstva, obnovenú skúsenosť evanjeliového spoločenstva a vzájomnú charizmatickú úctu vedúcu ku komplementarite, ktorá rešpektuje rozdiely.

Táto cirkevná dynamickosť bude nápomocná pri obnove a identite zasväteného života. Keď sa prehĺbi pochopenie chariziem, objavia sa stále nové cesty jej uskutočnenia.

V spoločenstve s biskupmi

32. Jedinečný aspekt v tomto vzťahu cirkevného spoločenstva so všetkými povolaniami a životnými stavmi je jednota s biskupmi. Bez účinného a citového vzťahu s biskupmi, v prvom rade s pápežom, stredobodom jednoty Cirkvi a s jeho Učiteľským úradom, by bola márna nádej na kultivovanie spirituality spoločenstva.

Je to konkrétne uplatnenie cítenia s Cirkvou vlastné všetkým veriacim,101 ktoré žiari najmä v zakladateľoch a zakladateľkách zasväteného života a ktoré sa stáva charizmatickou úlohou inštitútov. Nie je možné rozjímať o Kristovej tvári bez toho, aby sme ju nevideli žiariť v tvári Cirkvi. Milovať Krista znamená milovať Cirkev v jej osobách a inštitúciách.

Zasvätené osoby a ich inštitúcie sú dnes viac ako kedykoľvek predtým, tvárou v tvár vracajúcim sa odstredivým silám, ktoré spochybňujú základné články katolíckej viery a morálky, povolané svedčiť o jednote bez rozporu s Učiteľským úradom Cirkvi, stávajúc sa predovšetkým presvedčenými a radostnými hlásateľmi.

Źiada sa zdôrazniť to, čo už potvrdil pápež v apoštolskej exhortácii Vita consecrata: „Kľúčovým aspektom tohto cirkevného spoločenstva je vernosť mysle a srdca Učiteľskému úradu (pápeža) a biskupov, v čom by mali všetky zasvätené osoby vynikať, a tak pred Božím ľudom vydávať jasné svedectvo; týka sa to najmä osôb angažujúcich sa na poli teológie a náuky, v oblasti vydavateľstiev, katechézy a spoločenských oznamovacích prostriedkov.“ 102 Zároveň sa ukazuje, že mnohí teológovia sú rehoľníkmi a mnohé výskumné centrá sú riadené inštitútmi zasväteného života. Chvályhodne nesú túto zodpovednosť v kultúrnom svete. Cirkev s dôvernou pozornosťou hľadí na ich intelektuálny záväzok tvárou v tvár delikátnym a naliehavým otázkam, ktorým musí čeliť Učiteľský úrad Cirkvi.103

Cirkevné dokumenty posledného desaťročia neustále preberali koncilový štýl, ktorý vyzýval biskupov oceniť špecifické charizmy v celkovom pastoračnom obraze. Zároveň povzbudzovali zasvätené osoby, aby jasne a s dôverou oboznámili a ponúkli svoje vlastné návrhy pre prítomnosť a prácu v zhode s ich špecifickým povolaním.
Toto platí, v určitom zmysle, aj pre vzťahy s diecéznymi kňazmi. Väčšina rehoľníkov denne spolupracuje s kňazmi v pastoračnej službe. Je preto dôležité využiť všetky iniciatívy, ktoré podporujú väčšie vzájomné povedomie a úctu.

Dary Ducha Svätého dané Cirkvi prostredníctvom chariziem zasväteného života sa dajú rozpoznať iba v súlade so spiritualitou spoločenstva a s učením načrtnutým v apoštolskom liste Novo millenio ineunte. Podobne, v určitom zmysle, platí pre zasvätený život aj koexistencia v živote Cirkvi medzi charizmatickými a hierarchickými prvkami, ktoré často spomína Ján Pavol II., keď sa odvoláva na nové cirkevné hnutia.104 Láska a služba musia neustále žiť v reciprocite vzájomnej lásky.


ŠTVRTÁ ČASŤ

SVEDKOVIA LÁSKY

Poznávať Krista a slúžiť mu

33. Źivot premieňaný evanjeliovými radami sa stáva prorockým a tichým svedectvom a zároveň výrečným protestom proti nehumánnemu svetu. Vyzýva na podporu jednotlivca a novú tvorivosť bratskej lásky. Vidíme to na svätých zakladateľoch. Neukázalo sa to iba v účinnosti ich služby, ale najmä v ich schopnosti zosobniť sa s trpiacimi takým spôsobom, že pomoc sa prejavuje ako úprimná spoluúčasť. Tento druh evanjelizácie, uskutočňovaný prostredníctvom lásky a oddanosti dielu, zaisťuje jednoznačné svedectvo láske slov.105

Źivot spoločenstva je plným právom prvým odkazom zasväteného života, keďže je pôsobivým znakom a presvedčivou silou, ktorá vedie k viere v Krista. Samotné spoločenstvo je teda misiou, v skutočnosti „spoločenstvo plodí spoločenstvo a zo svojej podstaty je misionárskym spoločenstvom.“ 106 Spoločenstvá v sebe opäť nachádzajú vôľu nasledovať Krista na ceste ľudských dejín,107 s apoštolským zápalom a svedectvom života, ktoré sa podriaďuje ich individuálnym charizmám.108 „Kto naozaj stretol Krista, nesmie si ho nechať pre seba, ale ho musí ohlasovať. Potrebný je nový apoštolský prelom, ktorý by sa prežíval ako každodenné úsilie kresťanských spoločenstiev a skupín.“ 109

34. Keď sa znova začína u Krista, spiritualita spoločenstva sa stáva silnou a pevnou spiritualitou učeníkov a apoštolov jeho kráľovstva. Pre zasvätené osoby to znamená zaviazať sa v službe bratom a sestrám, v ktorých spoznávajú Kristovu tvár. V uskutočňovaní apoštolskej misie sú bytie a konanie neodlučiteľné, pretože tajomstvo Krista vytvára absolútny základ pre pastoračnú činnosť.110 „Osobitný vklad zasvätených osôb do evanjelizácie spočíva predovšetkým vo svedectve života úplne odovzdaného Bohu a bratom podľa príkladu Spasiteľa, ktorý sa z lásky k človeku stal sluhom.“ 111 Zasvätené osoby nevenujú účasti na cirkevnej misii iba časť svojho času, ale takmer celý svoj život.

Zdá sa, že v Novo millenio ineunte chce pápež urobiť ešte väčší pokrok v konkrétnej láske k blížnemu. „Storočie a tisícročie, ktoré sa začínajú, budú ešte musieť vidieť a je žiadúce, aby to videli čo najdôraznejšie aký stupeň úsilia vie dosiahnuť láska k najchudobnejším. Ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musieť vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť: ,Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne‘ (Mt 25, 3536). Táto stránka nie je jednoduchou výzvou k láske, ale je to stránka kristológie, ktorá vrhá svetlo na Kristovo tajomstvo. Podľa tejto stránky, práve tak ako podľa svojej pravovernosti, posudzuje Cirkev svoju vernosť ako Kristovej nevesty.“ 112 Pápež takisto ponúka konkrétny návod spirituality s výzvou spoznávať v osobe chudobného zvláštnu prítomnosť Krista, ktorý ukladá Cirkvi prednostne sa pre nich rozhodnúť. Skrze takéto rozhodnutie majú aj zasvätené osoby113 povinnosť svedčiť o „štýle Božej lásky, jeho prozreteľnosti a jeho milosrdenstve.“ 114

35. Ján Pavol II. nás pozýva pracovať na poli, ktoré zahŕňa celý svet. Zasvätené osoby ocitajúce sa pred týmto obrazom „sa musia naučiť vyznávať svoju vieru v Ježiša Krista takým spôsobom, aby pochopili výzvu, ktorú im z tohto sveta biedy Ježiš vysiela.“ 115 Nájdenie správnej rovnováhy medzi univerzálnym dychom misionárskeho povolania a jeho vložením do kontextu miestnej Cirkvi bude primárnou výzvou pre apoštolskú činnosť.

Zúfalstvo nad chýbajúcim zmyslom života, drogová závislosť, strach z opustenia v staršom veku alebo chorobe, odsúvanie na okraj spoločnosti a sociálna diskriminácia sú nové formy chudoby, ktoré sa pridali k jej tradičným formám.116 Misia vo svojich tradičných aj nových formách je predovšetkým službou dôstojnosti človeka v neľudskej spoločnosti, pretože najväčšia a najvážnejšia chudoba našej doby je bezcitné šliapanie po ľudských právach. S dynamizmom bratskej lásky, odpustenia a zmierenia sa zasvätené osoby usilujú v spravodlivosti vybudovať svet, ktorý ponúka nové a lepšie možnosti pre život a rozvoj jednotlivca. Základom pre úspech tohto zásahu je mať ducha chudobného človeka, očisteného od sebectva, pripraveného vykonávať službu mieru a nenásilia v duchu solidarity, a plného súcitu pre utrpenie druhých. Spôsob ohlasovania Božieho slova a konania Božích skutkov, ktorý začal Ježiš (porov. Lk 4, 1521) a pokračovala v ňom prvotná Cirkev, nemôže upadnúť do zabudnutia na konci Jubilea alebo v prechode do iného milénia, ale tlačí, aby sa v budúcnosti s ešte väčšou naliehavosťou uskutočňoval v láske. Človek musí byť pripravený zaplatiť cenu za prenasledovanie, pretože v súčasnosti je najčastejšou príčinou mučeníctva zápas za spravodlivosť vo vernosti evanjeliu. Ján Pavol II. potvrdzuje toto svedectvo: „Dokonca aj nedávno to viedlo k mučeníctvu niektorých vašich bratov a sestier v rôznych častiach sveta.“ 117

V tvorivosti lásky

36. Skutky lásky vytvárali počas stáročí prostredie pre konkrétne žitie evanjelia. Zasvätené osoby zdôrazňujú pri konaní skutkov lásky prorockú podstatu ich charizmy a bohatstva ich spirituality v Cirkvi a vo svete.118 Spoznali, že sú povolaní stať sa „zjavením Božej lásky vo svete.“ 119 Dynamizmus sa musí uplatňovať s tvorivou vernosťou, pretože vytvára nezameniteľný zdroj v cirkevnej pastoračnej činnosti. V čase, keď sa volá po tvorivosti lásky a po autentickom dôkaze a potvrdení lásky slova a činu,120 zasvätený život obdivuhodne chráni apoštolskú tvorivosť, ktorá v špecifických formách zrodila tisíce tvárí lásky a svätosti; preto sa nedá necítiť tá naliehavosť pokračovať, s tvorivosťou Ducha Svätého, v prekvapovaní sveta novými formami skutočnej evanjeliovej lásky, ktorá odpovedá na potreby dnešnej doby.

Zasvätený život ukázal svoju túžbu nepochybovať o svojich špecifických charizmách a svojich vlastných tradíciách, aby ich mohol vložiť do služby nových hraníc evanjelizácie. To znamená zjednotiť sa s chudobnými, starými, závislými, trpiacimi na AIDS a vyhostenými ľuďmi, ktorí podstupujú rôzne skúšky utrpenia kvôli osobitnej skutočnosti, v ktorej sa nachádzajú. Pozorní na zmeny v modeloch, keďže obyčajná podpora sa už nejaví ako účinná, snažia sa vykoreniť príčiny núdze. Príčinou chudoby je ambícia a nezáujem mnohých a hriešne štruktúry, ktoré musia byť eliminované prostredníctvom seriózneho záväzku v oblasti výchovy a vzdelávania.

Mnohé tradičné aj novozaložené inštitúty privádzajú zasvätených mužov i ženy na miesta, kde zvyčajne iní ísť nedokážu. V posledných rokoch boli zasvätené osoby schopné zanechať bezpečnosť poznaného, aby sa vložili do neznámych miest a práce. Vďaka ich úplnému zasväteniu sú v skutočnosti slobodní vykročiť všade tam, kde je kritická situácia, ako to dokazujú aj nedávno založené inštitúty v nových krajinách, ktoré predstavujú jedinečné výzvy, súčasne zahŕňajúc viaceré provincie a vytvárajúc medzinárodné komunity. S vnímavými okom a šľachetným srdcom121 odpovedajú konkrétnou službou lásky na volanie mnohých trpiacich. Kdekoľvek sú, vytvárajú spojenie medzi Cirkvou a okrajovými skupinami i tými, ku ktorým už nesiaha bežná pastoračná služba.

Zdá sa, že dokonca aj niektoré charizmy, ktoré odpovedali už na zašlé časy, prijali novú vitalitu v tomto svete, ktorý zažíva predávanie žien a detí do otroctva; súčasne deti, často obete zneužitia, sa ocitajú v nebezpečenstve opustenosti a odvodu do armády.

Dnes existuje väčšia sloboda vo vykonávaní apoštolátu, uvedomelejší zápal, solidarita vyjadrená poznaním ako byť s ľuďmi, prijímať ich problémy a odpovedať im, teda venovaním veľkej pozornosti znameniam časov a ich potrebám. Toto rozmnoženie iniciatív ukázalo význam plánovania v misii, ak sa chce konať vyváženým a účinným spôsobom, a nie náhodne.
Ohlasovanie evanjelia

37. Prvoradou úlohou, ktorá musí byť opäť prijatá s entuziazmom, je ohlasovanie evanjelia všetkým. Táto úloha sa týka predovšetkým zasvätených mužov a žien, ktorí prinášajú odkaz vzrastajúcemu počtu tých, ktorí ho ignorujú. Táto misia je stále v počiatočnej fáze a my sa musíme zaviazať, že ju budeme zo všetkými našimi prostriedkami uskutočňovať.122 Istá a vzájomne závislá činnosť misionárov musí vždy hľadať lepšie cesty, ako odpovedať na potreby inkulturácie takým spôsobom, aby sa špecifické hodnoty každého národa nezavrhli, ale očistili a priviedli k plnosti.123 Kresťanstvo tretieho tisícročia, kým ostáva absolútne verné ohlasovaniu evanjelia, bude takisto charakterizované tvárou mnohých kultúr a národov, kde bolo prijaté a zapustilo svoje korene.124

Slúžiť životu

38. Veľký počet zasvätených osôb, obzvlášť žien, podľa chvályhodnej tradície vykonáva svoj apoštolát v zdravotníckej službe a pokračujú tak v Kristo vej misii milosrdenstva. Podľa príkladu božského Samaritána sa približujú k tým, čo trpia a snažia sa zmierniť ich bolesť. Ich profesionálna kompetentnosť, pozorne sa snažiaca o humánnejšiu medicínu, otvára priestor evanjeliu, ktoré s dobrotou a dôverou vlieva svetlo aj do tých najťažších zážitkov ľudského života a smrti. Preto budú najchudobnejší a najopustenejší pacienti prednostnými objektmi ich starostlivosti.125

Aby kresťanské svedectvo bolo účinné, zvlášť v týchto citlivých a kontroverzných oblastiach, je dôležité vynaložiť veľké úsilie na primerané vysvetľovanie dôvodov, ktoré motivujú stanoviská Cirkvi, a zdôrazňovať predovšetkým, že nejde o nanucovanie pohľadu viery neveriacim, ale o tlmočenie a bránenie hodnôt, založených na samotnej prirodzenosti ľudskej bytosti.126 Charita je potom, obzvlášť pre zasvätených pracujúcich v tejto oblasti, službou múdrosti, aby sa zaistilo, že základné princípy, na ktorých je vybudovaná civilizácia hodná človeka, budú všade rešpektované.

Šírenie pravdy

39. Svet výchovy a vzdelávania si takisto vyžaduje aj kvalifikovanú prítomnosť zasvätených mužov a žien. Tajomstvo Vtelenia poskytuje základ pre antropológiu, ktorá je schopná ísť za svoje vlastné hranice a protirečenia k Ježišovi, „novému človekovi (Ef 4, 24; porov. Kol 3, 10). Iba preto, že sa Boží Syn stal naozaj človekom, môže sa človek v ňom a skrze neho stať skutočne Božím dieťaťom.127

Zasvätené osoby sú schopné rozvinúť v tejto oblasti obzvlášť výraznú službu, vďaka ich osobitným skúsenostiam s darmi Ducha Svätého, ich starostlivému počúvaniu Božieho slova, ich neustálemu cvičeniu rozlišovania a bohatému dedičstvu tradícií nahromadených od založenia ich inštitútov. Zasvätené osoby obdarené touto charizmou oživujú výchovné prostredia, preniknuté evanjeliovým duchom slobody, spravodlivosti a lásky, ktoré pomáhajú mladým ľudsky dozrieť pod vedením Ducha Svätého, a zároveň predkladajú svätosť ako cieľ výchovy tak učiteľom, ako i študentom.128

V zasvätenom živote je nevyhnutné podporiť obnovený záväzok v oblasti kultúry, ktorý sa snaží pozdvihnúť úroveň osobnej prípravy a pripravuje na dialóg medzi vierou a súčasným myslením, aby sa tak aj v samotných akademických inštitúciách129 podpori la evanjelizácia kultúry ako služba pravde. Viac ako kedykoľvek predtým je potrebná aj ich prítomnosť v sociálnej komunikácii.130 Povzbudzujeme každé úsilie na tomto novom a strategickom apoštolskom poli, aby sa zlepšila koordinácia iniciatív v rôznych sektoroch a dosiahli tak vyššiu úroveň kvality a účinnosti.

Otvorenosť pre veľké dialógy

40. Znovu začať u Krista znamená nasledovať ho tam, kde sa sprítomnil v diele spásy a žiť v šírke horizontov, ktorú otvoril. Zasvätený život sa nesmie uspokojiť iba so životom v Cirkvi a pre Cirkev. Spolu s Kristom vychádza k iným kresťanským cirkvám, náboženstvám a ku každému človeku, ktorý nevyznáva žiadne náboženské presvedčenie.

Zasvätený život je teda povolaný dať svoj špecifický príspevok vo všetkých veľkých dialógoch, ktoré pre Cirkev otvoril Druhý vatikánsky koncil. „V dialógu so všetkými“ je príznačný názov poslednej kapitoly Vita consecrata, logický záver celej apoštolskej exhortácie.

41. Dokument predovšetkým pripomína, ako Synoda zasväteného života zdôraznila úzke spojenie medzi zasväteným životom a ekumenizmom. „Ak je totiž dušou ekumenizmu modlitba a obrátenie, niet pochýb, že inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života sú osobitným spôsobom zodpovedné za napredovanie tohto procesu.“131 Zasvä tené osoby majú naliehavú povinnosť dať vo svojom živote viac priestoru ekumenickej modlitbe a pravému evanjeliovému svedectvu, aby mohli byť mocou Ducha Svätého zbúrané múry rozdelenia a predsudkov. Źiaden inštitút zasväteného života by sa nemal cítiť oslobodený od práce pre túto vec.

Hovoriac o rôznych formách ekumenického dialógu Vita consecrata ukazuje, že spolupodieľanie sa na lectio divina a účasť na spoločných modlitbách, na ktorých Pán garantuje svoju prítomnosť (porov. Mt 18, 20) sú obzvlášť vhodné cesty pre členov náboženských komunít. Priateľstvo, bratská láska a spolupráca na spoločných iniciatívach služby a svedectva oživí skúsenosť, aké je dobré a milé, keď bratia a sestry žijú pospolu (porov. Ź 133 [132]). Nemenej dôležité je poznanie dejín, učenia, liturgie, charitatívnej a apoštolskej činnosti iných kresťanov.132

42. Vita consecrata kladie dve základné požiadavky na medzináboženský dialóg: evanjeliové svedectvo a sloboda ducha. Podobne navrhuje nejaké zvláštne pomocné prvky ako sú vzájomné poznanie, rešpektovanie, srdečné priateľstvo a úprimnosť s monastickými komunitami iných náboženstiev.133

Spoločný záujem o ľudský život, prechádzajúci od súcitu s tými, ktorí trpia fyzicky a duševne, k záväzku pracovať pre mier, spravodlivosť a celé tvorstvo, poskytuje ďalšiu oblasť na spoluprácu.134 Ján Pavol II. nám pripomína, že špecifickou oblasťou na úspešnú spoluprácu s ľuďmi inej náboženskej tradície je hľadanie a podpora dôstojnosti ženy, ku ktorej sú po volané prispievať špeciálnym spôsobom zasvätené ženy.135

43. Napokon je potrebné pamätať aj na dialóg s tými, ktorí nevyznávajú žiadnu náboženskú vieru. Zasvätené osoby sa stávajú, úplnou prirodzenosťou svojho výberu, privilegovanými partnermi v hľadaní Boha, ktorý vždy znepokojuje ľudské srdce a vedie k rozličným formám asketizmu a spirituality. Ich citlivé vnímanie hodnôt (porov. Fil 4, 8) a ochota stretnúť sa svedčí o črtách skutočného hľadania Boha. „Preto zasvätené osoby uzatvára dokument majú veľkodušne prijímať a poskytovať duchovné usmernenie všetkým, čo sa na nich obracajú v smäde po Bohu a v túžbe žiť podľa požiadaviek viery,“ 136

44. Tento dialóg sa nevyhnutne otvára ohlasovaniu Krista. V spoločenstve existuje vzájomné obohatenie. Skutočné načúvanie druhému poskytuje vhodnú príležitosť predložiť vlastné duchovné skúsenosti a zážitky a ich evanjeliový obsah, ktoré živia zasvätený život. Takto nesieme svedectvo o nádeji, ktorá je v nás (porov. 1Pt 3, 15). Nemali by sme sa báť, že rozprávanie o našej vlastnej viere by sa mohlo chápať ako urážka niekoho, kto vyznáva inú vieru. Je to skôr príležitosť na radostné ohlasovanie daru, ktorý je tu pre všetkých a ponúka sa všetkým s najväčším rešpektom slobody každého jednotlivca: daru zjavenia sa Boha lásky, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16).

Misionárska povinnosť nám, na druhej strane, nebráni vstupovať do dialógu s inými, plne otvorení prijímať, keďže medzi mnohými zdrojmi a obmedzeniami každej kultúry môžu zasvätené osoby zbierať semeno Slova, v ktorom nachádzajú vzácne hodnoty pre svoj život a poslanie. „Boží Duch, ktorý, veje, kam chce‘ (Jn 3,8), nezriedka vzbudí vo všeobecnej ľudskej skúsenosti, napriek jej mnohorakým protirečeniam, znaky svojej prítomnosti, ktoré pomáhajú samotným Kristovým učeníkom hlbšie pochopiť posolstvo, ktorého sú nositeľmi.“ 137

Každodenné výzvy

45. Nemôžeme zostať ľahostajnými pri pohľade na ekologickú krízu, ktorá zanecháva obrovské oblasti našej planéty neobývateľné a človeku nepriateľské. Bohaté krajiny spotrebúvajú prírodné zdroje a bohatstvá na takom stupni, ktorý nemôže podporiť rovnováhu systému, čo zapríčiňuje, že chudobné krajiny sa stávajú ešte chudobnejšími. Nedá sa zabudnúť ani na problém mieru tak často ohrozovaného víziou katastrofických vojen.138

Chamtivosť, dychtivosť po pôžitku, modloslužba moci, táto trojnásobná žiadostivosť, ktorá poznačuje dejiny a je takisto koreňom súčasného zla, sa dá prekonať iba vtedy, ak budú znovu objavené evanjeliové hodnoty chudoby, čistoty a služby.139 Zasvätené osoby musia vedieť ohlasovať svojím životom aj slovami krásu chudoby ducha a čistoty srdca, ktoré oslobodzujú človeka pre službu bratom a sestrám, a poslušnosti, ktorá robí ovocie lásky trvalým.

Ako môžeme zostať pasívni, keď vidíme pohŕdanie základnými ľudskými právami?140 Mimoriadne úsilie sa musí venovať niektorým aspektom evanjeliovej radikálnosti, ktoré sú často málo pochopené, ale ktorým Cirkev nemôže dať vo svojej agende lásky menšiu pozornosť. Prvým spomedzi nich je rešpektovanie každého ľudského života od momentu počatia až po prirodzenú smrť.

V tejto otvorenosti pre svet, ktorý má byť pod riadený Kristovi takým spôsobom, že všetky skutočnosti nachádzajú svoj pravý význam v ňom, majú zasvätení laici, členovia sekulárnych inštitútov, privilegované postavenie. V bežných životných podmienkach, účasťou na politickom a sociálnom dynamizme a silou svojho nasledovania Krista vnášajú do nich nové hodnoty a tak účinne pracujú pre Božie kráľovstvo. Práve prostredníctvom svojho zasvätenia žitého bez vonkajších znakov, ako laici medzi laikmi, môžu byť soľou a svetlom dokonca aj v takých situáciách, v ktorých by bol viditeľný znak zasvätenia odmietnutý alebo chápaný ako prekážka.

Hľadieť vpred a hore

46. „Strážcovia úsvitu“: aj mladí ľudia sa nachádzajú medzi zasvätenými osobami.141 Skutočne potrebujeme odvážnych mladých ľudí, nechávajúcich sa pretvárať Otcom prostredníctvom Ducha Svätého a stávajúcich sa „ľuďmi utvorenými podľa Kristovho vzoru,“ 142 ktorí všetkým ponúkajú radostné a úprimné svedectvo svojej „špecifickej formy prijatia Kristovho tajomstva“ 143 a osobitnej spirituality svojho inštitútu.144
Preto ich treba vidieť rozhodnejšie ako protagonistov svojej vlastnej formácie.145 Keďže, aj z generačných pohnútok, budú musieť mať na starosti obnovu svojich vlastných inštitútov, patrí sa, aby patrične pripravení postupne prevzali vedúce a riadiace úlohy. Posilnení iskrou svojich ideálov sa stanú pravými svedkami svätosti, vysokej úrovne kresťanského života.146 Budúcnosť zasväteného života a jeho misia spočíva z veľkej časti na sile jeho viery, na postojoch, ktoré s radosťou ukázali a na tom, čo im chce Duch Svätý povedať.

Pozrime na Máriu, Matku a Učiteľku všetkých. Ona ako prvá zasvätená osoba žila plnosť lásky. Zapálená v duchu slúžila Pánovi, radostná v nádeji, silná v skúškach, vytrvalá v modlitbe; ona sa za nás prihovára (porov. Rim 12, 1113). Odráža všetky aspekty evanjelia; všetky charizmy zasväteného života sa odzrkadľujú a obnovovujú v nej. Podporu je nás v našich každodenných záväzkoch a robí z nich nádherné svedectvo lásky v súlade s výzvou sv. Pavla: „Źite dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo!“ (Ef 4, 1).

Opäť sa obrátime k slovám Jána Pavla II., aby sme potvrdili toto smerovanie, pretože v nich nachádzame povzbudenie a dôveru, ktorú všetci potrebujeme na zdolanie úloh, ktoré sa zdajú byť nad naše sily: „Nové storočie a nové tisícročie sa otvárajú v Kristovom svetle. Ale nie všetci vidia toto svetlo. My máme obdivuhodnú a zároveň náročnú úlohu byť jeho ,odrazom‘… Táto úloha nás priam striasa, keď pozeráme na slabosť, ktorá nás tak často zbavuje lesku a vrhá na nás tieň. Je to však splniteľná úloha, ak sa vystavíme Kristovmu svetlu a dokážeme sa otvoriť milosti, ktorá z nás urobí nových ľudí.“ 147 Toto je nádej, ktorú po stáročia ohlasujú v Cirkvi zasvätené osoby a so svojimi bratmi a sestrami idú na stretnutie so Vzkrieseným Kristom.

Svätý Otec schválil tento dokument Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života 16. mája 2002.

V Ríme, 19. mája 2002, na slávnosť Ducha Svätého.


     Eduardo Card. Martínez Somalo
         Prefekt


Piergiorgio Silvano Nesti, CP
                 Sekretár


1 Porov. Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Vita consecrata, Rím, 25. marca 1996, 14.
2 Ján Pavol II., Apoštolský list Novo millennio ineunte, 6. januára 2001, 9.
3 Ján Pavol II., Príhovor pre Caritas Italiana (24. novembra 2001): L`Osservatore Romano, 25. novembra 2001, č. 4.
4 Ján Pavol II., Pozdrav pre plenárne zasadnutie Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života (21. 9. 2001): L`Osservatore Romano, 28. 9. 2001.
5 Tamže.
6 Porov. Ad gentes, 11.
7 Porov. Lumen gentium, 1.
8 Vita consecrata, 19.
9 Porov. Novo millennio ineunte, 29.
10 Vita consecrata, 4.
11 Porov. Novo millennio ineunte, 29.
12 Porov. Novo millennio ineunte, 30–31.
13 Porov. Novo millennio ineunte, 3234, 3539.
14 Porov. Novo millennio ineunte, 3537.
15 Porov. Novo millennio ineunte, 4344.
16 Porov. Novo millennio ineunte, 49, 57.
17 Vita consecrata, 111.
18 Porov. Vita consecrata, 16.
19 Porov. Lumen gentium, 44.
20 Vita consecrata, 22.
21 Porov. Vita consecrata, 87.
22 Porov. Lumen gentium, 13; Ján Pavol II., Posynodálna apoštolská exhortácia Christifideles laici, 30. decembra 1988, 20; Vita consecrata, 31.
23 Porov. Novo millennio ineunte, 29.
24 Porov. Novo millennio ineunte, 45.
25 Porov. Vita consecrata, 32.
26 Vita consecrata, 31.
27 Porov. Vita consecrata, 28, 94.
28 Vita consecrata, 85.
29 Porov. Novo millennio ineunte, 38.
30 Porov. Novo millennio ineunte, 33.
31 Porov. Vita consecrata, 103.
32 Porov. Vita consecrata, 72.
33 Porov. Novo millennio ineunte, 2.
34 Vita consecrata, 58.
35 Porov. Evangelii nuntiandi, 69; porov. Novo millennio ineunte, 7.
36 Porov. Vita consecrata, 99.
37 Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Verbi sponsa, Inštrukcia o kontemplatívnom živote a klauzúre mníšok, Vatikán 13. mája 1999, 7.
38 Tamže; porov. Perfectae caritatis, 7; porov. Vita consecrata, 8, 59.
39 Sv. Augustín, Sermo 331, 2: PL 38, 1460.
40 Porov. Novo millennio ineunte, 49.
41 Porov. Novo millennio ineunte, 2526.
42 Porov. Vita consecrata, 110.
43 Porov. Lumen gentium, kapitola V.
44 Lumen gentium, 42.
45 Vita consecrata, 31; porov. Novo millennio ineunte, 46.
46 Porov. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, La vita fraterna in comunità (Bratský život v spoločenstve), „Congregavit nos in unum Christi amor“, Rím 2. februára 1994, 50.
47 Porov. Vita consecrata, 92.
48 Porov. Novo millennio ineunte, 45.
49 Porov. Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Directives on Formation in Religious Institutes (Smernice pre formáciu v rehoľných inštitútoch), Potissimum institutioni, Rím 2. februára 1990, 1.
50 Vita consecrata, 65.
51 Vita consecrata, 66.
52 Porov. Christifideles laici, 55.
53 Porov. Ján Pavol II., Homília na vigíliu slávnosti v Torvegate (20. augusta 2000): L`Osservatore Romano, 2122. augusta 2000, č. 3, s. 4.
54 Porov. Vita consecrata, 1.
55 Porov. Vita consecrata, 65.
56 Vita consecrata, 37.
57 Novo millennio ineunte, 40.
58 Porov. Novo millennio ineunte, 1.
59 Ján Pavol II., Homília (2. februára 2001): L`Osservatore Romano, 4. februára 2001, s. 4.
60 Porov. Mutuae relationes, 11; Vita consecrata, 37.
61 Vita consecrata, 93.
62 Porov. Novo millennio ineunte, 31.
63 Porov. Vita consecrata, 2021.
64 Porov. Novo millennio ineunte, 38.
65 Vita consecrata, 22.
66 Vita consecrata, 16.
67 Vita consecrata, 18.
68 Vita consecrata, 25.
69 Vita consecrata, 40.
70 Novo millennio ineunte, 16.
71 Vita consecrata, 94.
72 Novo millennio ineunte, 39.
73 Porov. Perfectae caritatis, 2.
74 Ján Pavol II., Homília (2. februára 2001): L`Osservatore Romano, 4. februára 2001.
75 Vita consecrata, 37.
76 Novo millennio ineunte, 40.
77 Ján Pavol II., Homília (2. februára 2001): L`Osservatore Romano, 4. februára 2001.
78 Novo millennio ineunte, 43.
79 Ján Pavol II., Ho mília (2. februára 2001): L`Osservatore Romano, 4. februára 2001.
80 Vita consecrata, 95.
81 Porov. Vita consecrata, 18.
82 Vita consecrata, 95.
83 Porov. Vita consecrata, 51.
84 Porov. Novo millennio ineunte, 2527.
85 Porov. Vita consecrata, 23.
86 Vita consecrata, 38.
87 Novo millennio ineunte, 25.
88 Porov. Novo millennio ineunte, 37.
89 Vita consecrata, 93.
90 Novo millennio ineunte, 43.
91 Vita consecrata, 46.
92 Vita consecrata, 51.
93 Porov. Novo millennio ineunte, 43.
94 Vita consecrata, 51.
95 Novo millennio ineunte, 46.
96 Vita consecrata, 62.
97 Porov. Fraternal Life in Community (Bratský život v spoločenstve), 62; porov. Vita consecrata, 56.
98 Porov. Novo millennio ineunte, 45.
99 Porov. Fraternal Life in Community (Bratský život v spoločenstve), 70.
100 Porov. Vita consecrata, 54.
101 Porov. Lumen gentium, 12; Vita consecrata, 46.
102 Vita consecrata, 46.
103 Porov. Vita consecrata, 98.
104 Ján Pavol II., Movements in the Church (Hnutia v Cirkvi), Akty II. medzinárodného kolokvia, Miláno 1987, ss. 2425; Hnutia v Cirkvi, Vatikán 1999, s.18.
105 Porov. Novo millennio ineunte, 50.
106 Christifideles laici, 3132.
107 Porov. Vita consecrata, 46.
108 Porov. Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Ecclesia in Africa (Cirkev v Afrike), Yaoundé 14. septembra 1995, 94.
109 Novo millennio ineunte, 40.
110 Porov. Novo millennio ineunte, 15.
111 Vita consecrata, 76.
112 Novo millennio ineunte, 49.
113 Porov. Vita consecrata, 82.
114 Novo millennio ineunte, 49.
115 Novo millennio ineunte, 50.
116 Porov. Novo millennio ineunte, 50.
117 Ján Pavol II., Homília (2. februára 2001): L`Osservatore Romano, 4. februára 2001.
118 Porov. Vita consecrata, 84.
119 Porov. Vita consecrata, názov kapitoly III.
120 Porov. Novo millennio ineunte, 50.
121 Porov. Novo millennio ineunte, 58.
122 Porov. Ján Pavol II., Encyklika Redemptoris missio, Rím 7. decembra 1990, 1.
123 Porov. Ján Pavol II., Apoštolská posynodálna exhortácia Ecclesia in Asia (Cirkev v Ázii), New Delhi, 6. novembra 1999, 22.
124 Porov. Novo millennio ineunte, 40.
125 Porov. Vita consecrata, 83.
126 Porov. Novo millennio ineunte, 51.
127 Porov. Novo millennio ineunte, 23.
128 Porov. Vita consecrata, 96.
129 Porov. Vita consecrata, 98.
130 Porov. Vita consecrata, 99.
131 Vita consecrata, 100.
132 Porov. Vita consecrata, 101.
133 Porov. Ecclesia in Asia, 31, 34.
134 Porov. Ecclesia in Asia, 44.
135 Porov. Vita consecrata, 102.
136 Porov. Vita consecrata, 103.
137 Novo millennio ineunte, 56.
138 Porov. Novo millennio ineunte, 51.
139 Porov. Vita consecrata, 8891.
140 Porov. Novo millennio ineunte, 51.
141 Porov. Novo millennio ineunte, 9.
142 Vita consecrata, 19.
143 Vita consecrata, 16.
144 Porov. Vita consecrata, 93.
145 Porov. Kongregácia pre zasvätený život a spoločnosti apoštolského života, Potissimum institutioni, Rím 2. februára 1990, 29.
146 Porov. Novo millennio ineunte, 31.
147 Porov. Novo millennio ineunte, 54.