Spoločné vyhlásenie k problému eutanázie

Komisia pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska a zástupcovia Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku pre tieto otázky považovali za potrebné venovať pozornosť opakovanému nastoľovaniu problému eutanázie našej verejnosti. Tento sa v posledných mesiacoch predkladá prostredníctvom rôznych masovokomunikačných médií najmä v súvislosti s diskusiou o legalizácii eutanázie u detí v Holandsku. Eutanázia sa pritom neraz prezentuje mylne, ba dokonca propaguje, ako milosrdná pomoc t'ažko trpiacemu človeku, pre ktorého už vraj niet nijakej nádeje, prípadne ako riešenie v zmysle voľby menšieho zla, ako právo pacienta, či ako ukončenie života, ktorý už akoby nemal zmysel ani hodnotu. Komisia a zástupcovia Evanjelickej cirkvi a.v. cítia povinnosť zaujať toto stanovisko:
l. Dôstojnosť človeka a hodnota ľudského života nezávisí od jeho kvality alebo od akýchkoľvek vlastností, ktoré možno u človeka pozorovať. Vyplýva priamo zo skutočnosti jeho príslušnosti k ľudskému rodu; a pre kresťanov aj z viery v stvorenie každého človeka dobrotivým Bohom - Stvoriteľom a v jeho vykúpenie smrťou a zmŕtvychvstaním nášho Pána Ježiša Krista. Človek nie je darcom, ani zvrchovaným pánom svojho života. Je jeho správcom, nie majiteľom.
Choroba, utrpenie, zmrzačenie, duševné alebo telesné postihnutie neodníma ani neznižuje ľudskú dôstojnosť', ani hodnotu života trpiaceho človeka. Naopak, ich praktické uznanie zo strany jednotlivcov i ľudskej spoločnosti vo forme láskyplnej a obetavej starostlivosti o zmiernenie utrpenia a sprevádzanie trpiaceho človeka na ťažkom, neraz poslednom úseku jeho životnej cesty, predstavuje výnimočnú príležitosť potvrdenia a naplnenia ozajstnej ľudskosti, hlbokej ľudskej vzájomnosti a solidarity.
Tieto hodnoty sú základom existencie i ďalšieho pretrvania skutočne 1'udskej, zmysluplnej civilizácie človeka na našej planéte.
Je potrebné pripomenúť, že vo svetle Evanjelia má trpezlivo znášaná, prijatá a obetovaná choroba, utrpenie i smrť človeka neoceniteľnú hodnotu pre jeho osobnú spásu i pre celú cirkev. V týchto okamihoch dochádza často k spoznaniu a prijatiu zachraňujúcej Božej milosti. To však neznamená, že netreba podniknúť všetko, čo dovol'uje mravný zákon, aby sa utrpenie chorého alebo umierajúceho človeka čo najviac zmiernilo alebo odstránilo.
2. Eutanázia ako úmyselné usmrtenie ťažko chorého, trpiaceho človeka lekárom zvyčajne na priamu žiadosť pacienta, úplne popiera ľudskú dôstojnosť i hodnotu života chorého. To sa navyše deje v čase, keď je chorý vzhľadom na svoj stav fyzicky, psychicky i duchovne najzraniteľnejší. Eutanázia predstavuje dezerciu (útek) lekára, zdravotníkov i rodinných príslušníkov od chorého práve vtedy, keď ich prítomnosť', pomoc a solidaritu najviac potrebuje.
Ako zbavenie života nevinného človeka (hoci i na jeho "žiadosť") eutanázia napĺňa skutkovú podstatu činu vraždy. Tento čin nemožno ospravedlniť nijakými "etickými" dôvodmi. Svojou podstatou ničí každú nádej chorého a jeho okolia. Kresťanská viera eutanáziu vždy dôsledne odmietala a aj v súčasnosti dôrazne odmieta.
3. Mnohé ďalšie dôvody, ktoré nabádajú k odsúdeniu a absolútnemu zákazu eutanázie poukazujú na dôsledky, ktoré by legalizovanie eutanázie malo na existenciu a život celej ľudskej spoločnosti, vrátane medicíny a zdravotníctva. Toto, ale aj možnosť zneužitia bolo dôvodom rozhodného odmietnutia nedávnych pokusov o legalizáciu eutanázie vo viacerých kultúrnych krajinách sveta (napr. Anglicko, Kanada, Česká republika a i.).
4. Súčasne je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie o liečbe je v konkrétnom prípade najmä záležitosťou kvalifikovaného odborníka - lekára, ktorý sa má v každej situácii riadiť svojou profesionálnou odbornosťou, princípmi medicínskej etiky, plne rešpektujúcej dôstojnosť a ľudské práva pacienta, ako aj správne orientovaným, jemným svedomím. Pritom je potrebné rešpektovať právo chorého odmietnuť tie lekárske zákroky, ktoré podľa jeho názoru predstavujú pre neho neprimeranú záťaž, utrpenie, riziko, zmrzačenie alebo inak neznesiteľné bremeno.
5. Je povinnosťou lekára, zdravotníckych pracovníkov i všetkých ľudí dobrej vôle podľa im dostupných možností, aby ťažko chorému a umierajúcemu človeku zabezpečili náležité podmienky pre ľudsky dôstojnú a pokojnú prirodzenú smrť.
V tejto súvislosti neslobodno zabúdať na neoceniteľnú posilu, ktorú pre veriaceho chorého predstavujú sviatosti cirkvi. Povinnosť sprostredkovať včas návštevu kňaza pri chorom majú predovšetkým všetci príbuzní chorého, jeho priatelia alebo známi, ako aj každý veriaci a každý človek dobrej vôle, na ktorého sa chorý so svojou žiadosťou obráti.
6. Vyzývame všetkých lekárov a zdravotníckych pracovníkov na Slovensku, zvlášť kresťanov, aby svojou odbornosťou, angažovanosťou a hlboko ľudským, solidárnym prístupom spolupracovali na zmierňovaní utrpenia a ochrane dôstojnosti a neodňateľných ľudských práv pacientov v ťažkom zdravotnom stave, ktorí boli zverení do ich starostlivosti.
Obraciame sa na odborné lekárske spoločnosti, štátne i vedecké inštitúcie a organizácie, zvlášť Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, aby sa v medziach svojej pôsobnosti pričinili o pokrok v liečbe a ošetrovaní ťažko chorých a umierajúcich pacientov, ako aj o výrazné zlepšenie situácie a údelu umierajúcich v podmienkach našich zdravotníckych a sociálnych zariadení. Povzbudzujeme všetkých ľudí dobrej vôle, najmä kresťanské rodiny, aby pokiaľ sa to len dá, umožnili svojim príbuzným ukončiť pozemský život v domácom prostredí.Vyzývame na potrebnú morálnu i finančnú podporu činnosti hospicového hnutia i za vhodné uplatnenie princípov hospicovej starostlivosti v rámci ústavnej i ambulantnej liečebnej a ošetrovateľskej starostlivosti.

Mons. Prof. ThDr. František Tondra
predseda Komisie pre otázky bioetiky
Konferencie biskupov Slovenska

Doc. ThDr. Július Filo
generálny biskup Evanjelickej
cirkvi a.v. na Slovensku

Bratislava,13. mája 2000