Kódex kánonického práva

PRVÁ KNIHA

VŠEOBECNÉ NORMY

Kán. 1 - Kánony tohto Kódexu sa vzťahujú iba na latinskú cirkev.
Kán. 2 - Kódex zväčša neurčuje obrady, ktoré treba zachovávať pri liturgických sláveniach. Preto doteraz platné liturgické zákony si zachovávajú svoju účinnosť, ak niektorý z nich neodporuje kánonom Kódexu.
Kán. 3 - Kánony Kódexu nerušia ani úplne, ani čiastočne dohody, ktoré uzavrela Apoštolská stolica s národmi alebo inými politickými spoločnosťami. Preto i naďalej zostávaju v platnosti ako doteraz a predpisy tohto Kódexu, ktoré sú s nimi v rozpore, im ani v najmenšom neprekážajú.
Kán. 4 - Nadobudnuté práva, ako aj privilégiá, udelené doteraz Apoštolskou stolicou či fyzickým, alebo právnickým osobám, používané a neodvolané, zostávajú nedotknuté, ak ich kánony tohto Kódexu výslovne neodvolávajú.
Kán. 5 - § 1. Doteraz platné univerzálne alebo partikulárne zvyky, ktoré sú v rozpore s predpismi týchto kánonov a samy kánony tohto Kódexu ich zavrhujú, zrušujú sa úplne a ani v budúcnosti sa nepripúšťa ich oživenie. Aj ostatné sa majú považovať za zrušené, ak Kódex výslovne neurčuje niečo iné, či sú storočné alebo jestvujú od nepamäti, možno ich však trpieť, ak ich podľa úsudku ordinára vzhľadom na okolnosti miesta a osôb nemožno odstrániť.
§ 2. Zvyky mimo práva, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré sú doteraz platné, zostávajú zachované.
Kán. 6 - § 1. Nadobudnutím účinnosti tohto Kódexu sa úplne rušia:
1. Kódex kánonického práva, vyhlásený roku 1917;
2. aj ine zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré odporujú predpisom tohto Kódexu, ak sa o partikulárných výslovne neurčuje niečo iné;
3. všetky trestné zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, vydané Apoštolskou stolicou, ak nie sú prevzaté do tohto Kódexu;
4. aj ostatné univerzálne disciplinárne zákony, vzťahujúce sa na matériu, ktorú tento Kódex upravuje v celom rozsahu.
§ 2. Kánony tohto Kódexu, pokiaľ obsahujú staré právo, treba posudzovať aj so zreteľom na kánonickú tradíciu.

I. titul
CIRKEVNÉ ZÁKONY


Kán. 7 - Zákon sa ustanovuje vtedy, keď sa vyhlasuje.
Kán. 8 - § 1. Univerzálne cirkevné zákony sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých jednotlivých prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Nadobúdajú účinnosť po uplynutí troch mesiacov odo dňa, uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia alebo dlhšia vakancia.
§ 2. Partikulárne zákony sa vyhlasujú spôsobom, aký vymedzil zákonodarca, a začínajú zaväzovať po mesiaci odo dňa ich vyhlásenia, ak sa v samom zákone nestanovuje iná lehota.
Kán. 9 - Zákony sa vzťahujú na budúce veci, nie na minulé, ak sa v nich menovite neurčuje niečo o minulých veciach.
Kán. 10 - Len tie zákony treba považovať za zneplatňujúce alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť, ktoré výslovne stanovujú, že úkon je nulitný alebo že osoba je nespôsobilá.
Kán. 11 - Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života. Kán. 12 - § 1. Univerzálne zákony zaväzujú na celom svete všetkých, pre ktorých boli vynesené.
§ 2. Avšak spod univerzálnych zákonov, ktoré na určitom území neplatia, sú vyňatí všetci, ktorí sa na tom území skutočne nachádzajú.
§ 3. Zákonom vyneseným pre osobitné územie podliehajú tí, pre ktorých boli vynesené a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní predpisu kán. 13.
Kán. 13 - § 1. Partikulárne zákony sa neprezumujú za osobné, ale za územné, ak nie je zrejmé niečo iné.
§ 2. Cudzincov neviažu:
1. partikulárne zákony ich územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území, alebo ak zákony nie sú osobné;
2. ani zákony územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti úkonov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území.
§ 3. Potulných viažu tak univerzálne, ako aj partikulárne zákony, platné na mieste, kde sa nachádzajú.
Kán. 14 - Zákony, aj zneplatňujúce a zapríčiňujúce nespôsobilosť, v pochybnosti o práve nezaväzujú; avšak v pochybnosti o skutku ordinári môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o rezervovaný, vrchnosť, ktorej je rezervovaný, zvyčajne udeľuje.
Kán. 15 - § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo zapríčiňujúcich nespôsobilosť, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.
§ 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo cudzieho skutku všeobecne známeho, sa neprezumujú; keď ide o cudzí skutok, ktorý nie je všeobecne známy, sa prezumujú, kým sa nedokáže opak.
Kán. 16 - § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu zveril moc hodnoverného výkladu.
§ 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tu istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený. Ak slová zákona, ktoré sú isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.
§ 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho úkonu v osobitnom prípade nemá účinnosť a viaže iba osoby a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.
Kán. 17 - Cirkevné zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a v kontexte. Ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.
Kán. 18 - Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.
Kán. 19 - Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis univerzálneho alebo partikulárneho zákona alebo zvyk, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť s prihliadnutím na zákony, vydané v podobných prípadoch, na všeobecné zásady práva, uplatňované s kánonickou miernosťou, na právnu vedu a prax Rímskej kúrie, na spoločnú a stálu mienku odborníkov.
Kán. 20 - Neskorší zákon úplne alebo čiastočne ruší predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona. Avšak univerzálny zákon ani čiastočne neruší partikulárne alebo zvláštne právo, ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 21 - V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona neprezumuje, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.
Kán. 22 - Občianske zákony, na ktoré sa právo Cirkvi odvoláva, v kánonickom práve sa majú zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s božským právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.

II. titul
ZVYK


Kán. 23 - Iba ten zvyk zavedený spoločenstvom veriacich má účinnosť zákona, ktorý schválil zákonodarca podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 24 - § 1. Nijaký zvyk, ktorý je v rozpore s božským právom, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona.
§ 2. Ani zvyk, ktorý je proti kánonickému právu alebo mimo kánonického práva, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona, ak nie je rozumný; zvyk totiž, ktorý sa v práve výslovne zavrhuje, nie je rozumný.
Kán. 25 - Nijaký zvyk nenadobudne účinnosť zákona, ak ho spoločenstvo, schopné aspoň prijať zákon, nezachovávalo s úmyslom zaviesť právo.
Kán. 26 - Zvyk, ktorý odporuje platnému kánonickému právu alebo je mimo kánonického zákona a nebol zvlášť schválený kompetentným zákonodarcom, účinnosť zákona nadobúda len vtedy, keď bol zákonne zachovávaný súvislých a plných tridsať rokov. Avšak nad kánonickým zákonom, ktorý obsahuje doložku, zakazujúcu budúce zvyky, môže prevážiť iba storočný alebo od nepamäti jestvujúci zvyk.
Kán. 27 - Zvyk je najlepším výkladom zákonov.
Kán. 28 - Pri zachovaní predpisu kán. 5 zvyk proti zákonu alebo mimo zákona sa odvoláva protikladným zvykom alebo zákonom; avšak zákon neodvoláva storočné alebo od nepamäti jestvujúce zvyky ani univerzálny zákon neodvoláva partikulárne zvyky, ak sa o nich výslovne nezmieňuje.

III. titul
VŠEOBECNÉ DEKRÉTY A POKYNY


Kán. 29 - Všeobecné dekréty, ktorými kompetentný zákonodarca vydáva spoločné predpisy pre spoločenstvo schopné prijať zákon, sú vlastne zákony a riadia sa predpismi kánonov o zákonoch.
Kán. 30 - Kto má iba výkonnú moc, nemôže vydať všeobecný dekrét, o ktorom sa hovorí v kán. 29, ak mu to kompetentný zákonodarca v jednotlivých prípadoch podľa normy práva výslovne neudelil a pritom neboli zachované podmienky, stanovené v úkone udelenia.
Kán. 31 - § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, bližšie vymedzujúce spôsoby, ktoré treba zachovávať pri uplatňovaní zákona alebo ktorými sa vymáha zachovávanie zákonov, môžu v medziach svojej kompetencie vydávať tí, ktorí majú výkonnú moc.
§ 2. Čo sa týka vyhlásenia a vakancie dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1, majú sa zachovať predpisy kán. 8.
Kán. 32 - Všeobecné vykonávacie dekréty zaväzujú tých, ktorých viažu zákony, pre ktoré tie isté dekréty vymedzujú spôsoby ich uplatňovania alebo vymáhajú ich zachovávanie.
Kán. 33 - § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, hoci sa vydávajú v direktóriách alebo v inak nazvaných dokumentoch, nerušia zákony ani čiastočne a ich predpisy, ktoré sú v rozpore so zákonmi, nemajú nijakú účinnosť.
§ 2. Tú istú účinnosť strácajú explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého boli vydané; nezanikajú však ukončením práva toho, kto ich vydal, ak sa výslovne neurčuje niečo protikladné.
Kán. 34 - § 1. Pokyny, ktoré totiž vysvetľujú predpisy zákonov, ako aj rozvádzajú a vymedzujú postupy, ktoré treba zachovávať pri ich vykonávaní, vydávajú sa na používanie tým, ktorí sa majú starať, aby sa zákony vykonávali, a zaväzujú ich pri vykonávaní zákonov; tieto pokyny zákonne vydávajú v medziach svojej kompetencie tí, ktorí majú výkonnú moc.
§ 2. Nariadenia pokynov ani čiastočne nerušia zákony a tie, ktoré nemožno dať do súladu s predpismi zákonov, nemajú nijakú účinnosť.
§ 3. Pokyny strácajú účinnosť nielen explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ktorá ich vydala, alebo od nej vyššej vrchnosti, ale aj zaniknutím zákona, na ktorého vysvetlenie alebo vykonávanie boli vydané.

IV. titul
JEDNOTLIVÉ ADMINISTRATÍVNE ÚKONY


I. kapitola
SPOLOČNÉ NORMY


Kán. 35 - Jednotlivý administratívny úkon, či je to dekrét, alebo príkaz, alebo je to reskript, môže v medziach svojej kompetencie vydať ten, kto má výkonnú moc, pri zachovaní predpisu kán. 76, § 1.
Kán. 36 - § 1. Administratívny úkon treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového úzu. V pochybnosti tie administratívne úkony, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom vydaným v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; všetky ostatné širokému.
§ 2. Administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné.
Kán. 37 - Administratívny úkon, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, treba zaznamenať písomne; rovnako aj úkon jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.
Kán. 38 - Administratívny úkon, aj keď ide o reskript vydaný z vlastného popudu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté právo iného alebo je v rozpore so zákonom alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná vrchnosť výslovne nepripojila čiastočne zrušovaciu doložku.
Kán. 39 - Podmienky uvedené v administratívnom úkone sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami: ak, ak nie, len keď.
Kán. 40 - Vykonávateľ nejakého administratívneho úkonu neplatne plní svoju úlohu pred prijatím listiny a preskúmaním jej hodnovernosti a neporušenosti, ak ho predbežne s ňou neoboznámila vrchnosť, ktorá tento úkon vydala.
Kán. 41 - Vykonávateľ administratívneho úkonu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto úkonu, ak nie je zrejmé, že tento úkon je nulitný alebo že z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené v samom administratívnom úkone; ak sa však vykonanie administratívneho úkonu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť vrchnosť, ktorá úkon vydala.
Kán. 42 - Vykonávateľ administratívneho úkonu musí postupovať podľa normy mandátu; ak však podstatné podmienky uvedené v liste nesplnil a nezachoval podstatnú formu postupovania, vykonanie je neplatné.
Kán. 43 - Vykonávateľ administratívneho úkonu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné úkony inému.
Kán. 44 - Administratívny úkon môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu.
Kán. 45 - Ak sa vykonávateľ pri vykonávaní administratívneho úkonu akokoľvek zmýlil, je mu dovolené ten istý úkon znova vykonať.
Kán. 46 - Administratívny úkon nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 47 - Odvolanie administratívneho úkonu iným administratívnym úkonom kompetentnej vrchnosti nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa odvolanie zákonne dá na vedomie osobe, pre ktorú bol úkon vydaný.

II. kapitola
JEDNOTLIVÉ DEKRÉTY A PRÍKAZY


Kán. 48 - Jednotlivým dekrétom sa rozumie administratívny úkon, vydaný kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa noriem práva pre jednotlivý prípad vydáva rozhodnutie alebo vykonáva poverenie, ktoré svojou povahou nepredpokladajú, že niekto podal žiadosť.
Kán. 49 - Jednotlivý príkaz je dekrét, ktorým sa osobe alebo určitým osobám priamo a zákonne nariaďuje niečo vykonať alebo od niečoho upustiť najmä na vymáhanie zachovávania zákona.
Kán. 50 - Pred vydaním jednotlivého dekrétu si má vrchnosť zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy a podľa možnosti vypočuť tých, ktorých práva by mohli byť porušené.
Kán. 51 - Dekrét sa má vydať písomne, a ak ide o rozhodnutie, aspoň so súhrnným uvedením dôvodov.
Kán. 52 - Jednotlivý dekrét má účinnosť iba vo veciach, o ktorých rozhoduje, a voči osobám, ktorým bol daný; tie však zaväzuje všade, ak nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 53 - Ak si dekréty navzájom protirečia, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne; ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, neskorším sa predchádzajúci ruší natoľko, nakoľko mu protirečí.
Kán. 54 - § 1. Jednotlivý dekrét, ktorého uplatnenie sa zveruje vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania; inak od chvíle, keď sa dá na vedomie osobe autoritou toho, kto vydáva rozhodnutie.
§ 2. Aby sa mohlo vymáhať zachovávanie jednotlivého dekrétu, treba ho dať na vedomie podľa normy práva zákonným dokumentom.
Kán. 55 - Pri zachovaní predpisu kán. 37 a 51, keď veľmi vážny dôvod prekáža, aby sa napísaný text dekrétu odovzdal, dekrét sa považuje za daný na vedomie, keď sa pred notárom alebo dvoma svedkami prečíta tomu, komu je určený, a vyhotoví sa zápisnica, ktorú všetci prítomní majú podpísať.
Kán. 56 - Dekrét sa považuje za doručený, ak ten, komu je určený, bol riadne predvolaný, aby si dekrét prevzal alebo si ho vypočul, bez oprávneného dôvodu sa nedostavil alebo odmietol podpísať.
Kán. 57 - § 1. Vždy, keď zákon prikazuje vydanie dekrétu, alebo keď ten, koho sa to týka, zákonne podá žiadosť alebo rekurz o vydanie dekrétu, kompetentná vrchnosť má urobiť opatrenie do troch mesiacov od prijatia žiadosti alebo rekurzu, ak zákon nepredpisuje inú lehotu.
§ 2. Ak po uplynutí tejto lehoty nebol dekrét vydaný, vzhľadom na podanie ďalšieho rekurzu sa prezumuje, že odpoveď je záporná.
§ 3. Prezumovaná záporná odpoveď neoslobodzuje kompetentnú vrchnosť od povinnosti dekrét vyniesť, ba ani od nahradenia prípadnej spôsobenej škody podľa normy kán. 128.
Kán. 58 - § 1. Jednotlivý dekrét stráca účinnosť zákonným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol dekrét vydaný.
§ 2. Jednotlivý príkaz, ktorý nebol uložený zákonným dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.

III. kapitola
RESKRIPTY


Kán. 59 - § 1. Reskriptom sa rozumie administratívny úkon, vydaný písomne kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa povahy veci na žiadosť niekoho udeľuje privilégium, dišpenz alebo iná milosť.
§ 2. Predpisy stanovené pre reskripty platia aj pre udeľovanie povolenia, ako aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 60 - Každý si môže vyžiadať akýkoľvek reskript, ak sa mu to výslovne nezabraňuje.
Kán. 61 - Ak nie je zrejmé niečo iné, reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím pri neporušení opačných doložiek.
Kán. 62 - Reskript, ktorý nemá vykonávateľa, má účinok od chvíle, keď listina bola vydaná; ostatné reskripty od chvíle vykonania.
Kán. 63 - § 1. Platnosti reskriptu prekáža subrepcia čiže zatajenie pravdy, ak v žiadosti nebolo uvedené, čo podľa zákona, kánonického štýlu a kánonickej praxe treba k platnosti uviesť, ak nejde o reskript milosti, ktorý bol daný z vlastného popudu.
§ 2. Takisto platnosti reskriptu prekáža obrepcia čiže predostretie nepravdy, ak ani jeden z predložených motivujúcich dôvodov nie je pravdivý.
§ 3. V reskriptoch, ktoré nemajú nijakého vykonávateľa, motivujúci dôvod musí byť pravdivý v čase, keď bol reskript vydaný; v ostatných reskriptoch v čase vykonania.
Kán. 64 - Pri neporušení práva Penitenciárie pre vnútorné fórum milosť, ktorú odmietlo ktorékoľvek dikastérium Rímskej kúrie, nemôže platne udeliť iné dikastérium tej istej kúrie ani iná kompetentná vrchnosť nižšia ako Rímsky veľkňaz bez súhlasu dikastéria, s ktorým sa konanie začalo.
Kán. 65 - § 1. Pri neporušení predpisov § 2 a 3 nikto nemá žiadať od iného ordinára milosť, ktorú mu odoprel vlastný ordinár, bez uvedenia, že mu bola milosť odopretá; ak je to uvedené, ordinár nemá udeliť milosť, ak nepozná dôvody odopretia prvým ordinárom.
§ 2. Milosť, ktorú odoprel generálny vikár alebo biskupský vikár, nemôže platne udeliť iný vikár toho istého biskupa, aj keď má od vikára, ktorý milosť odoprel, dôvody odopretia.
§ 3. Milosť odopretá generálnym vikárom alebo biskupským vikárom a potom bez uvedenia tohto odopretia vyžiadaná od diecézneho biskupa je neplatná; avšak milosť, ktorú odoprel diecézny biskup, nemožno platne vyžiadať, hoci sa jej odopretie aj uvedie, od jeho generálneho vikára alebo biskupského vikára bez súhlasu biskupa.
Kán. 66 - Reskript sa nestáva neplatným, ak je v ňom omyl týkajúci sa mena osoby, ktorej sa dáva alebo ktorá ho vydáva, alebo miesta, v ktorom býva, alebo veci, o ktorú ide, len keď podľa úsudku ordinára nie je nijaká pochybnosť o samej osobe alebo o veci.
Kán. 67 - § 1. Ak sa stane, že v jednej a tej istej veci sa vyžiadajú dva navzájom si protirečiace reskripty, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne.
§ 2. Ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, časovo prvší prevažuje nad neskorším, ak v druhom nie je výslovná zmienka o prvšom alebo ak prvší žiadateľ podvodne alebo v dôsledku značnej nedbanlivosti reskript nepoužil.
§ 3. V pochybnosti, či reskript je platný alebo nie, treba sa obrátiť na toho, kto reskript vydal.
Kán. 68 - Reskript Apoštolskej stolice, ktorý nemá vykonávateľa, treba predostrieť ordinárovi žiadateľa len vtedy, keď sa to v samom liste prikazuje alebo keď ide o verejné záležitosti, alebo keď treba overiť podmienky.
Kán. 69 - Reskript, ktorý nemá vymedzený čas na predostretie, môže sa vykonávateľovi predložiť hocikedy, len nech je to bez klamstva a podvodu.
Kán. 70 - Ak sa v reskripte samo udelenie zveruje vykonávateľovi, je vecou jeho samého, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia milosť udelí alebo odoprie.
Kán. 71 - Nikto nie je povinný použiť reskript udelený len na jeho prospech, ak ho z iného dôvodu na to nezaväzuje kánonická povinnosť.
Kán. 72 - Reskripty udelené Apoštolskou stolicou, ktoré zanikli, môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu raz predĺžiť, nie však na dlhšie ako tri mesiace.
Kán. 73 - Protikladným zákonom sa nijaké reskripty neodvolávajú, ak sa v samom zákone neurčuje niečo iné.
Kán. 74 - Hoci niekto môže ústne udelenú milosť užívať vo vnútornom fóre, pre vonkajšie fórum je povinný ju dokázať, kedykoľvek sa to od neho zákonne žiada.
Kán. 75 - Ak reskript obsahuje privilégium alebo dišpenz, majú sa navyše zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.

IV. kapitola
PRIVILÉGIÁ


Kán. 76 - § 1. Privilégium čiže milosť danú osobitným úkonom v prospech určitých osôb tak fyzických, ako aj právnických môže udeliť zákonodarca, ako aj výkonná vrchnosť, ktorej zákonodarca túto moc udelil.
§ 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie utvára prezumpciu, že privilégium bolo udelené.
Kán. 77 - Privilégium treba vykladať podľa normy kán. 36, § 1; avšak vždy treba použiť taký výklad, aby ním tí, ktorí boli obdarení privilégiom, naozaj dosiahli nejakú milosť.
Kán. 78 - § 1. O privilégiu sa prezumuje, že je trvalé, ak sa nedokáže opak.
§ 2. Osobné privilégium, ktoré sa totiž viaže na osobu, s ňou zaniká.
§ 3. Vecné privilégium zaniká úplným zánikom veci alebo miesta; avšak miestne privilégium oživne, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.
Kán. 79 - Privilégium zaniká odvolaním kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 47 pri zachovaní predpisu kán. 81.
Kán. 80 - § 1. Źiadne privilégium nezaniká zrieknutím sa, ak ho neprijala kompetentná vrchnosť.
§ 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.
§ 3. Privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe z dôvodu dôstojnosti miesta alebo veci, sa jednotlivé osoby nemôžu zriecť; ani sama právnická osoba nemá právo sa zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie predstavuje pre Cirkev alebo pre iných ujmu.
Kán. 81 - Privilégium nezaniká ukončením práva toho, kto ho udelil, ak nebolo udelené s doložkou podľa nášho dobrozdania alebo s inou rovnocennou doložkou.
Kán. 82 - Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho neužívaním alebo protikladným užívaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa, ak nastane zákonné premlčanie.
Kán. 83 - § 1. Privilégium zaniká uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené, pri zachovaní predpisu kán. 142, § 2.
§ 2. Zaniká aj vtedy, keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej vrchnosti natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho užívanie nedovoleným.
Kán. 84 - Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, zasluhuje si, aby bol pozbavený samého privilégia; preto ordinár po márnom napomenutí nositeľa privilégia, ktorý ho hrubo zneužíva, má pozbaviť privilégia, ktoré mu sám udelil; keď však privilégium bolo udelené Apoštolskou stolicou, ordinár je povinný ju o tom upovedomiť.

V. kapitola
DIŠPENZY


Kán. 85 - Dišpenz čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade môžu v medziach svojej kompetencie udeliť tí, ktorí majú výkonnú moc, ako aj tí, ktorým explicitne alebo implicitne prislúcha moc dišpenzovať buď zo samého práva, alebo na základe zákonného delegovania.
Kán. 86 - Dišpenzu nepodliehajú zákony pokiaľ vymedzujú podstatné prvky inštitúcií alebo právnych úkonov.
Kán. 87 - § 1. Diecézny biskup, keď usúdi, že to prospeje ich duchovnému dobru, môže veriacich dišpenzovať od disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré pre jeho územie alebo pre jeho podriadených vyniesla najvyššia cirkevná vrchnosť, nie však od procesných alebo trestných zákonov, ani od tých, od ktorých je dišpenz zvlášť rezervovaný Apoštolskej stolici alebo inej vrchnosti.
§ 2. Ak podanie rekurzu u Svätej stolice naráža na ťažkosť a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo ťažkej škody, ktorýkoľvek ordinár môže dišpenzovať od týchto zákonov, hoci dišpenz je rezervovaný Svätej stolici, len keď ide o dišpenz, ktorý ona v tých istých okolnostiach zvyčajne udeľuje, pri zachovaní predpisu kán. 291.
Kán. 88 - Miestny ordinár môže dišpenzovať od diecéznych zákonov, kedykoľvek usúdi, že to prospeje dobru veriacich, aj od zákonov vynesených plenárnym alebo provinčným koncilom alebo Konferenciou biskupov.
Kán. 89 - Farár a iní presbyteri alebo diakoni nemôžu dišpenzovať od univerzálneho a partikulárneho zákona, ak im táto moc nebola výslovne udelená.
Kán. 90 - § 1. Od cirkevného zákona sa nemá dišpenzovať bez oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; inak je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca alebo jeho nadriadený, je aj neplatný. § 2. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.
Kán. 91 - Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia, voči podriadeným, hoci aj vzdialeným z územia, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.
Kán. 92 - Striktnému výkladu podľa normy kán. 36, § 1 podlieha nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre istý prípad.
Kán. 93 - Dišpenz, ktorý má postupný priebeh, zaniká tými istými spôsobmi ako privilégium, ako aj istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.

V. titul
ŠTATÚTY A PORIADKY


Kán. 94 - § 1. Štatúty vo vlastnom zmysle sú nariadenia, ktoré sa podľa normy práva vydávajú pre zoskupenia osôb alebo vecí a ktorými sa definuje ich cieľ, ustanovenie, riadenie a poriadok konania.
§ 2. Štatúty zoskupenia osôb zaväzujú iba osoby, ktoré sú zákonne jej členmi; štatúty zoskupenia vecí zaväzujú tých, ktorí majú na starosti jeho spravovanie.
§ 3. Predpisy štatútov vydané a vyhlásené na základe zákonodarnej moci sa riadia predpismi kánonov o zákonoch.
Kán. 95 - § 1. Poriadky sú pravidlá čiže normy, ktoré sa musia zachovávať v zhromaždeniach osôb, usporiadaných cirkevnou vrchnosťou alebo slobodne zvolaných veriacimi, ako aj pri iných sláveniach, a ktorými sa definuje to, čo sa vzťahuje na ustanovenie, spravovanie a poriadok konania.
§ 2. Pravidlá poriadku v zhromaždeniach alebo pri sláveniach zaväzujú tých, ktorí majú na nich účasť.

VI. titul
FYZICKÉ A PRÁVNICKÉ OSOBY


I. kapitola
KÁNONICKÉ POSTAVENIE FYZICKÝCH OSÔB


Kán. 96 - Človek sa krstom včleňuje do Kristovej cirkvi a v nej sa ustanovuje ako osoba s povinnosťami a právami, ktoré sú kresťanom vlastné vzhľadom na ich postavenie, pokiaľ sa nachádzajú v cirkevnom spoločenstve a ak tomu neprekáža zákonne vynesená sankcia.
Kán. 97 - § 1. Osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, je plnoletá; ak tento vek nedovŕšila, je maloletá.
§ 2. Maloletá osoba pred dovŕšením siedmeho roku života sa volá dieťa a považuje sa za takú, ktorá nie je zodpovedná za seba, ale po dovŕšení siedmeho roku sa prezumuje, že je schopná používať rozum.
Kán. 98 - § 1. Plnoletej osobe prináleží plné vykonávanie jej práv.
§ 2. Maloletá osoba vo vykonávaní svojich práv ostáva pod mocou rodičov alebo poručníkov s výnimkou toho, v čom božský zákon alebo kánonické právo vyníma maloleté osoby spod ich moci; čo sa týka ustanovení poručníkov a ich moci, majú sa zachovávať predpisy občianskeho práva, ak sa kánonickým právom neurčuje niečo iné alebo ak diecézny biskup neusúdil, že v istých prípadoch sa treba z oprávneného dôvodu vymenovaním postarať o iného poručníka.
Kán. 99 - Komu trvalo chýba používanie rozumu, považuje sa za nezodpovedného za seba a pripodobňuje sa deťom.
Kán. 100 - Osoba sa nazýva obyvateľom na mieste, kde má trvalé bydlisko; prisťahovalcom, kde má prechodné bydlisko; cudzincom, keď sa nachádza mimo trvalého i prechodného bydliska, ktoré si ešte podržiava; potulným, ak nemá nikde ani trvalé, ani prechodné bydlisko.
Kán. 101 - § 1. Miestom pôvodu dieťaťa i novopokrstenca je to miesto, v ktorom keď sa dieťa narodilo, rodičia mali trvalé bydlisko, alebo ak ho nemali, prechodné bydlisko, alebo ak rodičia nemali to isté trvalé alebo prechodné bydlisko, v ktorom ho mala matka.
§ 2. Ak ide o dieťa potulných, jeho miestom pôvodu je samo miesto narodenia; ak ide o odložené dieťa, miesto, kde bolo nájdené.
Kán. 102 - § 1. Trvalé bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju niečo neodvolá, alebo ak sa pretiahol na plných päť rokov.
§ 2. Prechodné bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju niečo neodvolá, alebo sa skutočne pretiahol na tri mesiace.
§ 3. Trvalé alebo prechodné bydlisko na území farnosti sa volá farské; na území diecézy, hoci nie vo farnosti, diecézne.
Kán. 103 - Členovia rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života získavajú trvalé bydlisko v mieste, kde sa nachádza dom, do ktorého patria; prechodné bydlisko v dome, kde sa podľa normy kán. 102, § 2, zdržiavajú.
Kán. 104 - Manželia majú mať spoločné trvalé alebo prechodné bydlisko, z dôvodu zákonného odlúčenia alebo z iného oprávneného dôvodu môže mať každý vlastné trvalé alebo prechodné bydlisko.
Kán. 105 - § 1. Maloletá osoba si nevyhnutne podržiava trvalé a prechodné bydlisko toho, koho moci podlieha. Po prekročení detského veku môže získať aj vlastné prechodné bydlisko; a keď je podľa normy občianskeho práva zákonne osamostatnená, aj vlastné trvalé bydlisko.
§ 2. Kto je z iného dôvodu než z dôvodu maloletosti zákonne zverený do poručníctva alebo opatrovníctva iného, má trvalé a prechodné bydlisko poručníka alebo opatrovníka.
Kán. 106 - Trvalé a prechodné bydlisko sa stráca odchodom z miesta s úmyslom nevrátiť sa pri neporušení predpisu kán. 105.
Kán. 107 - § 1. Každý dostáva svojho farára a ordinára na základe tak trvalého, ako aj prechodného bydliska.
§ 2. Vlastným farárom alebo ordinárom potulného je farár alebo ordinár miesta, kde sa potulný skutočne zdržiava.
§ 3. Vlastným farárom aj toho, kto má iba diecézne trvalé alebo prechodné bydlisko, je farár miesta, kde sa skutočne zdržiava.
Kán. 108 - § 1. Pokrvnosť sa počíta podľa línií a stupňov.
§ 2. V priamej línii je toľko stupňov, koľko potomstiev, čiže koľko osôb po odpočítaní kmeňa.
§ 3. V bočnej línii je toľko stupňov, koľko osôb v obidvoch líniách spolu po odpočítaní kmeňa.
Kán. 109 - § 1. Rodinné príbuzenstvo vzniká z platného manželstva, hoci nedokonaného, a existuje medzi mužom a pokrvnými ženy a takisto medzi ženou a pokrvnými muža.
§ 2. Počíta sa tak, že tí, ktorí sú pokrvnými muža, sú v tej istej línii a v tom istom stupni rodinného príbuzenstva k žene a opačne.
Kán. 110 - Deti adoptované podľa normy občianskeho zákona sa považujú za deti toho alebo tých, ktorí ich adoptovali.
Kán. 111 - § 1. Prijatím krstu sa do latinskej cirkvi zaraďuje dieťa rodičov, ktorí do nej patria, alebo ak jeden z nich do nej nepatrí, obaja zhodne prejavili vôľu, aby dieťa bolo pokrstené v latinskej cirkvi; ak zhodná vôľa chýba, dieťa sa zaraďuje do cirkvi toho obradu, do ktorej patrí otec.
§ 2. Každý krstenec, ktorý dovŕšil štrnásty rok života, si môže slobodne zvoliť, či má byť pokrstený v latinskej alebo v inej cirkvi svojprávneho obradu; v tomto prípade patrí do tej cirkvi, ktorú si zvolil.
Kán. 112 - § 1. Po prijatí krstu sa do inej cirkvi svojprávneho obradu začleňujú:
1. kto dostal dovolenie od Apoštolskej stolice;
2. manželská stránka, ktorá pri uzavieraní manželstva alebo počas jeho trvania vyhlásila, že prestupuje do cirkvi svojprávneho obradu druhej stránky; po rozviazaní manželstva sa môže slobodne vrátiť do latinskej cirkvi;
3. deti tých, o ktorých sa hovorí v bode 1 a 2, pred dovŕšením štrnásteho roku života a takisto v miešanom manželstve deti katolíckej stránky, ktorá zákonne prešla do cirkvi iného obradu; po dovŕšení tohto veku sa však môžu vrátiť do latinskej cirkvi.
§ 2. Ani dlhotrvajúci zvyk prijímať sviatosti podľa obradov niektorej cirkvi svojprávneho obradu neprináša so sebou zaradenie do tejto cirkvi.

II. kapitola
PRÁVNICKÉ OSOBY


Kán. 113 - § 1. Katolícka cirkev a Apoštolská stolica majú zo samého božského nariadenia povahu morálnej osoby.
§ 2. Okrem fyzických osôb sú v Cirkvi aj právnické osoby čiže v kánonickom práve subjekty povinností a práv, ktoré zodpovedajú ich povahe.
Kán. 114 - § 1. Za právnické osoby sa ustanovujú buď na základe samého predpisu práva alebo zvláštneho udelenia, ktoré dala dekrétom kompetentná vrchnosť, zoskupenia osôb alebo vecí zamerané na cieľ zodpovedajúci poslaniu Cirkvi, ktorý presahuje cieľ jednotlivcov.
§ 2. Cieľmi, o ktorých sa hovorí v § 1, sa rozumejú tie, ktoré sa vzťahujú na diela nábožnosti, apoštolátu alebo dobročinnej lásky buď duchovnej, alebo časnej.
§ 3. Kompetentná cirkevná vrchnosť má udeľovať právnu subjektivitu iba tým zoskupeniam osôb alebo vecí, ktoré sledujú naozaj užitočný cieľ a po zvážení všetkého disponujú prostriedkami, o ktorých sa predvída, že sú dostačujúce na dosiahnutie vytýčeného cieľa.
Kán. 115 - § 1. Právnickými osobami v Cirkvi sú alebo zoskupenia osôb, alebo zoskupenia vecí.
§ 2. Zoskupenie osôb, ktoré totiž môže byť ustanovené aspoň z troch osôb, je kolegiálne, ak jeho činnosť určujú členovia spoluúčasťou na rozhodovaní či už rovnakým alebo nerovnakým právom, podľa normy práva a štatútu; ináč je nekolégiové.
§ 3. Zoskupenie vecí čiže samostatná fundácia pozostáva z dobier čiže vecí buď duchovných, alebo materiálnych a spravuje ho podľa normy práva a štatútu buď jedna, alebo viaceré fyzické osoby, buď kolégium.
Kán. 116 - § 1. Verejné právnické osoby sú zoskupenia osôb alebo vecí, ktoré ustanovuje kompetentná cirkevná vrchnosť, aby v hraniciach im vyznačených plnili v mene Cirkvi podľa normy predpisov práva vlastnú úlohu, ktorá im bola zverená vzhľadom na verejné dobro; ostatné právnické osoby sú súkromné.
§ 2. Verejné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu buď zo samého práva, alebo zvláštnym dekrétom kompetentnej vrchnosti, ktorým ju výslovne udeľuje; sú-kromné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu iba na základe zvláštneho dekrétu kompetentnej vrchnosti, ktorým ju výslovne udeľuje.
Kán. 117 - Nijaké zoskupenie osôb alebo vecí, ktoré sa uchádza o získanie právnej subjektivity, nemôže ju získať, ak kompetentná vrchnosť neschváli jeho štatút.
Kán. 118 - Verejnú právnickú osobu zastupujú, konajúc v jej mene, tí, ktorým sa táto kompetencia priznáva univerzálnym alebo partikulárnym právom alebo vlastným štatútom. Súkromnú právnickú osobu zastupujú tí, ktorým sa tá istá kompetencia udeľuje štatútom.
Kán. 119 - Ak sa v práve alebo v štatúte neurčuje niečo iné, o kolegiálnych úkonoch platí:
1. ak ide o voľby, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; po dvoch neúspešných hlasovaniach sa má hlasovať o dvoch kandidátoch, ktorí dostali najväčší počet hlasov, alebo ak ich je viac, o dvoch vekom najstarších; ak po treťom hlasovaní je počet hlasov rovnaký, za zvoleného sa má pokladať vekom najstarší;
2. ak ide o iné záležitosti, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; ak po dvoch hlasovaniach počet hlasov zostáva rovnaký, predseda môže rovnosť odstrániť svojím hlasom;
3. to však, čo sa týka všetkých ako jednotlivcov, musia schváliť všetci.
Kán. 120 - § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná vrchnosť zákonne zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť; súkromná právnická osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí alebo ak podľa úsudku kompetentnej vrchnosti fundácia sama podľa normy štatútu prestala existovať.
§ 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.
Kán. 121 - Ak sa zoskupenia alebo osôb, alebo vecí, ktoré sú verejnými právnickými osobami, spoja tak, že sa z nich ustanoví jedno zoskupenie, majúce aj ono právnu subjektivitu, táto nová právnická osoba dostane majetky a majetkové práva, vlastné predošlým osobám, a preberá bremená, ktorými boli zaťažené; čo sa však týka najmä určenia majetkov a znášania bremien, vôľa zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnuté práva musia zostať neporušené.
Kán. 122 - Ak sa zoskupenie, ktoré má verejnú právnu subjektivitu, rozdelí tak, že jeho jedna časť sa spojí s inou právnickou osobou alebo sa z oddelenej časti zriadi odlišná verejná právnická osoba, cirkevná vrchnosť, ktorej prislúcha rozdelenie, sa sama alebo cez vykonávateľa musí pri zachovaní predovšetkým vôle zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnutých práv a schváleného štatútu postarať o to:
1. aby sa spoločné deliteľné majetky aj majetkové práva, ako aj dlhy a iné bremená rozdelili v náležitom pomere v zmysle rovnosti a dobrotivosti medzi právnické osoby, o ktoré ide, so zreteľom na všetky okolnosti a potreby obidvoch osôb;
2. aby užívanie a výnosy nedeliteľných spoločných majetkov pripadli obidvom právnickým osobám a im vlastné bremená sa obidvom uložili tiež pri zachovaní náležitého pomeru, ktorý treba vymedziť podľa slušnosti a spravodlivosti.
Kán. 123 - Keď verejná právnická osoba zanikne, naloženie s jej majetkom a majetkovými právami, ako aj s bremenami sa riadi právom a štatútom; ak tie o tom mlčia, pripadnú bezprostredne vyššej právnickej osobe vždy pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov, ako aj nadobudnutých práv; keď zanikne súkromná právnická osoba, naloženie s jej majetkami a bremenami sa riadi vlastným štatútom.

VII. titul
PRÁVNE ÚKONY


Kán. 124 - § 1. Pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby ho urobila spôsobilá osoba a aby obsahoval to, čo tvorí podstatu samého úkonu, ako aj formality a požiadavky, ktoré právo určuje pre platnosť úkonu.
§ 2. Právny úkon riadne urobený z hľadiska svojich vonkajších prvkov sa prezumuje za platný.
Kán. 125 - § 1. Úkon urobený pod vonkajším násilím, spáchaným na osobe, ktorému ona nemohla nijako odporovať, sa považuje za nevykonaný.
§ 2. Úkon urobený z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo alebo na základe podvodu, je platný, ak právo neurčuje niečo iné; avšak sudca ho môže rozsudkom zrušiť buď na žiadosť poškodenej stránky, alebo jej nástupcov v práve alebo z úradu.
Kán. 126 - Úkon urobený z neznalosti alebo na základe omylu, ktorý sa týka toho, čo tvorí jeho podstatu, alebo sa vzťahuje na podmienku, bez ktorej nie je neplatný; ináč je platný, ak právo neurčuje niečo iné, ale úkon uskutočnený z neznalosti alebo na základe omylu dáva možnosť, aby sa podľa normy práva podala žaloba na jeho zrušenie.
Kán. 127 - § 1. Keď právo stanovuje, že predstavený na úkony, ktoré treba urobiť, potrebuje súhlas alebo radu nejakého kolégia alebo skupiny osôb, musí sa zvolať kolégium alebo skupina podľa normy kán. 166, ak partikulárne alebo vlastné právo, keď ide len o vyžiadanie rady, neurčuje inak; aby však úkony boli platné, vyžaduje sa, aby súhlas dala absolútna väčšina prítomných alebo aby sa rada vyžiadala od všetkých.
§ 2. Keď právo stanovuje, že predstavený na úkony, ktoré treba urobiť, potrebuje súhlas alebo radu niektorých osôb ako jednotlivcov, vtedy platí:
1. keď sa vyžaduje súhlas, úkon predstaveného je neplatný, ak si nevyžiadal súhlas týchto osôb alebo konal proti ich stanovisku alebo niektorej z nich;
2. keď sa vyžaduje rada, úkon predstaveného je neplatný, ak nevypočul tieto osoby; predstavený, hoci nie je viazaný pristúpiť na ich stanovisko, i keď zhodné, predsa nemá bez dôvodu, ktorý podľa jeho úsudku prevažuje, odstúpiť od ich stanoviska, najmä zhodného.
§ 3. Všetci, ktorých súhlas alebo rada sa vyžaduje, sú viazaní úprimne vyjadriť svoju mienku, a ak to vyžaduje závažnosť záležitostí, starostlivo zachovávať tajomstvo; predstavený však môže túto povinnosť vyžadovať.
Kán. 128 - Ktokoľvek nezákonne právnym úkonom, ba akýmkoľvek iným úkonom urobeným úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.

VIII. titul
RIADIACA MOC


Kán. 129 - § 1. Na riadiacu moc, ktorá je totiž v Cirkvi z božského ustanovenia a volá sa aj jurisdikčnou mocou, sú podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným rádom.
§ 2. Pri vykonávaní tejto moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj laickí veriaci.
Kán. 130 - Riadiaca moc sama osebe sa vykonáva pre vonkajšie fórum, niekedy však len pre vnútorné fórum, a to tak, že účinky, ktoré jej vykonávanie má svojou povahou pre vonkajšie fórum, sa v tomto fóre neuznávajú, pokiaľ to pre vymedzené prípady nestanovuje právo.
Kán. 131 - § 1. Riadna riadiaca moc je tá, ktorá na základe samého práva je spojená s nejakým úradom; delegovaná je tá, ktorá sa udeľuje samej osobe nie prostredníctvom úradu.
§ 2. Riadna riadiaca moc môže byť vlastná alebo zastupiteľská.
§ 3. Kto o sebe tvrdí, že je delegovaný, má bremeno delegovanie dokázať.
Kán. 132 - § 1. Trvalé splnomocnenia sa riadia predpismi o delegovanej moci.
§ 2. Predsa však trvalé splnomocnenie udelené ordinárovi, ak sa v jeho udelení výslovne neurčuje niečo iné alebo ak nebol zvolený so zreteľom na osobu, nezaniká ukončením práva ordinára, ktorému bolo splnomocnenie dané, hoci ho sám začal vykonávať, ale prechádza na ktoréhokoľvek ordinára, ktorý je jeho nástupcom v riadení.
Kán. 133 - § 1. Delegovaný, ktorý prekročí medze svojho mandátu vzhľadom na veci alebo na osoby, koná nulitne.
§ 2. Nepovažuje sa za prekročenie medzí mandátu, ak delegovaný iným spôsobom, aký je určený v mandáte, vykoná to, na čo je delegovaný, ak sám delegujúci nepredpísal spôsob ako podmienku platnosti.
Kán. 134 - § 1. Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo jej na roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí majú v nich všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc.
§ 2. Pod menom miestny ordinár sa rozumejú všetci, ktorí sú uvedení v § 1 s výnimkou predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života.
§ 3. To, čo sa v kánonoch udeľuje menovite diecéznemu biskupovi v rozsahu výkonnej moci, sa rozumie tak, že prislúcha iba diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú mu podľa kán. 381, § 2, postavení na roveň, z čoho sú vylúčení generálny vikár a biskupský vikár, ak to nemajú na základe zvláštneho mandátu.
Kán. 135 - § 1. Riadiaca moc sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
§ 2. Zákonodarnú moc treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a tá, ktorú má v Cirkvi zákonodarca nižší, než je najvyššia vrchnosť, nemôže byť platne delegovaná, ak právo výslovne neurčuje niečo iné; nižší zákonodarca nemôže platne vyniesť zákon, ktorý je v protiklade s vyšším právom.
§ 3. Súdnu moc, ktorú majú sudcovia alebo súdne kolégiá, treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a nemožno ju delegovať, ak to nie je na vykonanie prípravných úkonov pre nejaký dekrét alebo rozsudok.
§ 4. Čo sa týka vykonávania výkonnej moci, majú sa zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 136 - Výkonnú moc môže niekto vykonávať, hoci sa zdržiava mimo svojho územia, voči podriadeným, aj keď nie sú na území, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zrejmé niečo iné; voči cudzincom, nachádzajúcim sa skutočne na území, ak ide o udelenie priazní alebo uplatnenie univerzálnych alebo partikulárnych zákonov, ktorými sú viazaní podľa normy kán. 13, § 2, bod 2.
Kán. 137 - § 1. Riadnu výkonnú moc možno delegovať tak na úkon, ako aj na všetky prípady, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Výkonnú moc, ktorú delegovala Apoštolská stolica, možno subdelegovať na úkon alebo na všetky prípady, ak delegovaný nebol zvolený so zreteľom na osobu alebo subdelegovanie nebolo výslovne zakázané.
§ 3. Výkonnú moc, delegovanú inou vrchnosťou, ktorá má riadnu moc, ak bola delegovaná na všetky prípady, možno subdelegovať len v jednotlivých prípadoch; ak bola delegovaná na úkon alebo na vymedzené úkony, nemôže byť subdelegovaná, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
§ 4. Nijakú subdelegovanú moc nemožno opäť subdelegovať, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
Kán. 138 - Riadnu výkonnú moc, ako aj moc delegovanú na všetky prípady treba vykladať široko, akúkoľvek inú striktne; kto však má delegovanú moc, rozumie sa, že dostal aj to, bez čoho túto moc nemôže vykonávať.
Kán. 139 - § 1. Ak právo nestanovuje niečo iné, tým, že sa niekto obráti na nejakú kompetentnú vrchnosť, aj vyššiu, nepozastavuje sa výkonná moc inej kompetentnej vrchnosti, či je riadna, alebo delegovaná.
§ 2. Do kauzy predloženej vyššej vrchnosti sa nemá miešať nižšia, ak to nie je z vážneho a naliehavého dôvodu; v tomto prípade má ihneď upovedomiť vyššiu vrchnosť.
Kán. 140 - § 1. Keď na vybavenie tej istej záležitosti boli delegovaní viacerí ako celok, ten, kto skôr začal záležitosť vybavovať, ostatných z jej vybavovania vylučuje, ak neskôr nebol v tom hatený alebo vo vybavovaní záležitosti nechcel ďalej pokračovať.
§ 2. Keď na vybavenie záležitosti boli delegovaní viacerí ako kolégium, všetci musia postupovať podľa normy kán. 119, ak v mandáte nebolo určené niečo iné.
§ 3. Ak výkonná moc bola delegovaná viacerým, prezumuje sa, že im bola delegovaná ako celku.
Kán. 141 - Keď boli viacerí delegovaní postupne, záležitosť má vybaviť ten, ktorého mandát bol prvší a neskôr nebol odvolaný.
Kán. 142 - § 1. Delegovaná moc zaniká: splnením mandátu, uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, na ktoré bola daná; zaniknutím cieľovej príčiny delegovania; priamym doručením odvolania delegovanému zo strany delegujúceho, ako aj oznámením zrieknutia sa delegovaného delegujúcemu, keď ho on prijme; nezaniká však ukončením práva delegujúceho, ak to nevyplýva z pripojených doložiek.
§ 2. Avšak úkon na základe delegovanej moci, ktorá sa vykonáva len pre vnútorné fórum, urobený z nepozornosti po uplynutí času, na ktorý bola udelená, je platný.
Kán. 143 - § 1. Riadna moc zaniká stratou úradu, s ktorým je spojená.
§ 2. Ak právo neurčuje niečo iné, riadna moc sa pozastavuje, ak sa proti pozbaveniu úradu alebo proti odvolaniu z neho podá zákonné odvolanie alebo sa predloží rekurz.
Kán. 144 - § 1. Pri skutkovom alebo právnom spoločnom omyle a rovnako v pozitívnej a pravdepodobnej právnej alebo skutkovej pochybnosti Cirkev dopĺňa riadiacu výkonnú moc tak pre vonkajšie, ako aj vnútorné fórum.
§ 2. Tá istá norma sa používa, keď ide o splnomocnenia, o ktorých sa hovorí v kán. 882, 883, 966 a 1111, § 1.

IX. titul
CIRKEVNÉ ÚRADY


Kán. 145 - § 1. Cirkevný úrad je akákoľvek úloha, natrvalo ustanovená božským alebo cirkevným nariadením, ktorú treba vykonávať na dosiahnutie duchovného cieľa.
§ 2. Povinnosti a práva vlastné jednotlivým cirkevným úradom sa určujú buď samým právom, ktorým sa úrad ustanovuje, alebo dekrétom kompetentnej vrchnosti, ktorým sa ustanovuje a súčasne udeľuje.

I. kapitola
POVERENIE CIRKEVNÝM ÚRADOM


Kán. 146 - Cirkevný úrad nemožno platne nadobudnúť bez kánonického poverenia.
Kán. 147 - Poverenie cirkevným úradom sa uskutočňuje: slobodným udelením kompetentnou cirkevnou vrchnosťou; ustanovením tou istou vrchnosťou, ak predchádzalo navrhnutie; potvrdením alebo pripustením, vykonaným tou istou vrchnosťou, ak predchádzala voľba alebo postulácia; napokon jednoduchou voľbou a prijatím voľby zo strany zvoleného, ak voľba nevyžaduje potvrdenie.
Kán. 148 - Vrchnosť, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná nimi aj poverovať, ak právo nestanovuje niečo iné.
Kán. 149 - § 1. Aby mohol byť niekto vymenovaný do cirkevného úradu, musí byť v spoločenstve Cirkvi a byť súci čiže mať také vlastnosti, ktoré sa univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom fundácie vyžadujú na tento úrad.
§ 2. Poverenie cirkevným úradom dané tomu, komu chýbajú požadované vlastnosti, je neplatné, iba ak sa vlastnosti univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom fundácie výslovne vyžadujú pre platnosť poverenia; ináč je platné, ale sa môže zrušiť dekrétom kompetentnej vrchnosti alebo rozsudkom administratívneho tribunálu.
§ 3. Poverenie úradom získané podplatením je zo samého práva neplatné.
Kán. 150 - Úrad, ktorý je spojený s plnou starostlivosťou o duše, na plnenie ktorej sa vyžaduje vykonávanie kňazského rádu, nemožno platne udeliť tomu, kto ešte nebol vysvätený za kňaza.
Kán. 151 - Poverenie úradom, ktorý je spojený so starostlivosťou o duše, sa bez vážneho dôvodu nemá odkladať.
Kán. 152 - Nikomu sa nemajú udeliť dva alebo viaceré nezlučiteľné úrady, totiž také, ktoré tá istá osoba súčasne nemôže vykonávať.
Kán. 153 - § 1. Poverenie úradom, ktorý podľa práva nie je vakantný, je tým istým činom neplatné a nestáva sa platné ani následnou vakanciou.
§ 2. Ak však ide o úrad, ktorý sa podľa práva udeľuje na vymedzený čas, poverenie sa môže urobiť počas šiestich mesiacov pred uplynutím tohto času a účinok nadobúda odo dňa vakancie úradu.
§ 3. Prisľúbenie nejakého úradu, dané kýmkoľvek, nemá nijaký právny účinok.
Kán. 154 - Úrad vakantný podľa práva, ktorý azda niekto nezákonne drží, možno udeliť, len keď sa náležite vyhlásilo, že toto držanie nie je zákonné, a o tomto vyhlásení sa má urobiť zmienka v udeľovacej listine.
Kán. 155 - Kto v zastúpení toho, kto je nedbanlivý alebo je hatený, udeľuje úrad, nenadobúda tým nijakú moc nad osobou, ktorej bol udelený, ale jej právne postavenie je práve také, ako keby poverenie bolo bývalo vykonané podľa riadnej normy práva.
Kán. 156 - Poverenie akýmkoľvek úradom sa má zaznamenať písomne.

1. článok
SLOBODNÉ UDELENIE


Kán. 157 - Ak právo výslovne nestanovuje niečo iné, diecéznemu biskupovi prináleží slobodným udelením poverovať cirkevnými úradmi vo vlastnej partikulárnej cirkvi.

2. článok
NAVRHOVANIE


Kán. 158 - § 1. Návrh na cirkevný úrad musí ten, komu prislúcha právo navrhovať, podať tej vrchnosti, ktorá má právo ustanovovať do tohto úradu, a to do troch mesiacov od prijatia správy, že úrad je vakantný, ak zákonne nie je určené niečo iné.
§ 2. Ak právo navrhovať prislúcha nejakému kolégiu alebo skupine osôb, ten, kto má byť navrhnutý, má sa určiť pri zachovaní predpisov kán. 165-179.
Kán. 159 - Nikto nemá byť navrhovaný proti svojej vôli; preto ten, kto je určený na navrhnutie, po opýtaní sa na jeho mienku, môže byť navrhnutý, ak do ôsmich užitočných dní neodmietne.
Kán. 160 - § 1. Kto má právo navrhovať, môže navrhnúť jedného alebo aj viacerých, a to buď naraz, alebo postupne.
§ 2. Nikto nemôže navrhovať seba samého; kolégium alebo skupina osôb však môže navrhnúť niektorého svojho člena.
Kán. 161 - § 1. Ak právo nestanovuje niečo iné, ten, kto navrhol takého, o ktorom sa zistilo, že nie je súci, môže do jedného mesiaca navrhnúť iného kandidáta, ale len raz.
§ 2. Ak sa navrhnutý pred ustanovením zriekol alebo umrel, ten, kto má právo navrhovať, môže od chvíle prijatia správy o zrieknutí sa alebo smrti, do jedného mesiaca nanovo použiť svoje právo.
Kán. 162 - Kto nepodal návrh v užitočnom čase podľa normy kán. 158, § 1, a kán. 161, ako aj ten, kto dva razy navrhol takého, o ktorom sa zistilo, že nie je súci, stráca pre tento prípad právo navrhovať a vrchnosti, ktorá má právo ustanovovať, prislúcha slobodne poveriť vakantným úradom, ale so súhlasom vlastného ordinára toho, kto je úradom poverovaný.
Kán. 163 - Vrchnosť, ktorej podľa normy práva prislúcha navrhnutého ustanoviť, má ustanoviť zákonne navrhnutého, o ktorom zistila, že je súci, a ktorý to prijal; ak sa o viacerých zákonne navrhnutých zistilo, že sú súci, jedného z nich musí ustanoviť.

3. článok
VOĽBA


Kán. 164 - Ak právo nestanovilo niečo iné, pri kánonických voľbách sa majú zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 165 - Ak právo alebo zákonný štatút kolégia alebo skupiny neurčujú niečo iné, kolégium alebo skupina osôb, ktoré majú právo voliť do úradu, voľbu nemajú odkladať dlhšie než na tri užitočné mesiace, ktoré treba počítať od prijatia správy, že úrad je vakantný; keď táto lehota uplynula bez využitia, cirkevná vrchnosť, ktorej prislúcha právo voľbu potvrdiť alebo následne právo poverovať, má slobodne poveriť vakantným úradom.
Kán. 166 - § 1. Predseda kolégia alebo skupiny má zvolať všetkých, ktorí patria do kolégia alebo skupiny; pozvanie však, keď musí byť osobné, je platné, ak sa uskutoční na mieste trvalého alebo prechodného bydliska alebo na mieste pobytu.
§ 2. Ak niekto z tých, ktorých treba zvolať, bol opomenutý, a preto neprítomný, voľba je platná; predsa však na jeho žiadosť, a to po dokázaní opomenutia a neprítomnosti, kompetentná vrchnosť musí voľbu, aj keď bola potvrdená, zrušiť, len keď je právne zrejmé, že rekurz bol podaný aspoň do troch dní od prijatia správy o voľbe.
§ 3. Ak však opomenutých bolo viac ako tretina voličov, voľba je na základe samého práva nulitná, ak všetci opomenutí skutočne neboli prítomní.
Kán. 167 - § 1. Po zákonnom pozvaní hlasovacie právo majú tí, ktorí sú prítomní v deň určený a na mieste určenom v tom istom pozvaní, pričom ak štatút zákonne neurčuje niečo iné, je vylúčená možnosť hlasovať tak listovne, ako aj cez zástupcu.
§ 2. Ak niektorý z voličov je prítomný v tom dome, kde sa koná voľba, ale pre chorobu sa nemôže na voľbe zúčastniť, skrutátori majú vyžiadať jeho písomný hlas.
Kán. 168 - Hoci niekto má právo hlasovať vo vlastnom mene z viacerých titulov, odovzdať môže iba jeden hlas.
Kán. 169 - Aby voľba bola platná, nikto nemôže byť pripustený k hlasovaniu, kto nepatrí do kolégia alebo do skupiny.
Kán. 170 - Voľba, ktorej sloboda bola akýmkoľvek spôsobom skutočne hatená, samým právom je neplatná.
Kán. 171 - § 1. Hlasovať je nespôsobilý ten, kto:
1. je neschopný ľudského úkonu;
2. nemá aktívny hlas;
3. je postihnutý trestom exkomunikácie buď súdnym rozsudkom, alebo dekrétom, ktorým sa trest ukladá alebo vyhlasuje;
4. verejne odpadol od spoločenstva Cirkvi.
§ 2. Ak niekto z uvedených bol k hlasovaniu pripustený, jeho hlas je nulitný, ale voľba je platná, ak nie je zrejmé, že by zvolený po odpočítaní tohto hlasu nebol dostal potrebný počet hlasov.
Kán. 172 - § 1. Aby hlas bol platný, musí byť:
1. slobodný; preto je neplatný hlas toho, kto z veľkého strachu alebo na základe podvodu bol priamo alebo nepriamo navedený voliť istú osobu alebo rozličné osoby vylučujúcim spôsobom;
2. tajný, istý, bezpodmienečný, určitý.
§ 2. Podmienky pripojené k hlasu pred voľbou sa majú považovať za nepripojené.
Kán. 173 - § 1. Pred začatím voľby treba z členov kolégia alebo skupiny určiť aspoň dvoch skrutátorov.
§ 2. Skrutátori majú pozbierať hlasy a pred predsedom voľby zistiť, či počet lístkov zodpovedá počtu voličov, preskúmať hlasy a verejne oznámiť, kto koľko hlasov dostal.
§ 3. Ak počet hlasov presahuje počet voličov, nič sa nevykonalo.
§ 4. Kto vykonáva úlohu aktuára, má všetky úkony voľby presne zapísať a zápis podpísaný aspoň tým istým aktuárom, predsedom a skrutátormi sa má starostlivo uchovávať v archíve kolégia.
Kán. 174 - § 1. Ak právo alebo štatút neurčuje niečo iné, voľba sa môže uskutočniť aj dohodou, len keď totiž voliči jednomyseľným a písomným súhlasom pre tento prípad prenesú volebné právo na jedného alebo viac súcich osôb buď zo svojich členov, alebo mimo nich, ktorí v mene všetkých majú voliť na základe prijatého splnomocnenia.
§ 2. Ak ide o kolégium alebo skupinu, ktoré pozostávajú len z klerikov, dohodnutí voliči musia mať posvätné rády; ináč je voľba neplatná.
§ 3. Dohodnutí voliči musia zachovať predpisy práva o voľbe a pre platnosť voľby dodržiavať podmienky pripojené k dohode, ktoré neodporujú právu; podmienky, ktoré odporujú právu, sa však považujú za nepripojené.
Kán. 175 - Dohoda zaniká a hlasovacie právo sa vracia na tých, ktorí dohodu uzavreli:
1. odvolaním zo strany kolégia alebo skupiny, keď sa ešte vo veci nič nepodniklo;
2. nesplnením niektorej podmienky, pripojenej k dohode;
3. vykonaním voľby, ak bola nulitná.
Kán. 176 - Ak právo alebo štatút neurčuje niečo iné, za zvoleného má byť považovaný a predsedom kolégia alebo skupiny má byť vyhlásený ten, kto dostal požadovaný počet hlasov podľa normy kán. 119, bod 1.
Kán. 177 - § 1. Zvolenie treba hneď dať na vedomie zvolenému, ktorý musí do ôsmich užitočných dní od prijatia upovedomenia oznámiť predsedovi kolégia alebo skupiny, či voľbu prijíma alebo nie; inak voľba nemá účinok.
§ 2. Ak zvolený neprijal zvolenie, stráca všetko právo vyplývajúce z voľby ani ho dodatočným prijatím nenadobudne, ale môže byť nanovo zvolený; kolégium však alebo skupina musí do jedného mesiaca od oznámeného neprijatia prikročiť k novej voľbe.
Kán. 178 - Zvolený prijatím voľby, ktorá nepotrebuje potvrdenie, nadobúda úrad plným právom ihneď; ináč získava naň iba právo.
Kán. 179 - § 1. Ak voľba potrebuje potvrdenie, zvolený musí osobne alebo cez iného do ôsmich užitočných dní odo dňa prijatia voľby žiadať od kompetentnej vrchnosti potvrdenie; ináč sa zbavuje všetkého práva, ak nedokáže, že ho oprávnená prekážka zdržiavala žiadať potvrdenie.
§ 2. Kompetentná vrchnosť nemôže odoprieť potvrdenie, ak zistí, že zvolený je súci podľa normy kán. 149, § 1 a voľba bola vykonaná podľa normy práva.
§ 3. Potvrdenie sa musí dať písomne.
§ 4. Pred prijatím potvrdenia zvolenému nie je dovolené zasahovať do spravovania úradu v duchovných alebo hmotných veciach a úkony, ktoré azda urobil, sú nulitné.
§ 5. Po prijatí potvrdenia zvolený plným právom nadobúda úrad, ak právo neurčuje niečo iné.

4. článok
POSTULÁCIA


Kán. 180 - § 1. Ak zvoleniu toho, koho voliči považujú za vhodnejšieho a uprednostňujú ho, stojí v ceste kánonická prekážka, od ktorej možno dať a zvyčajne sa dáva dišpenz, sami ho môžu svojimi hlasmi žiadať od kompetentnej vrchnosti, ak právo neurčuje niečo iné.
§ 2. Dohodou určení voliči nemôžu postuláciu predložiť, ak to nebolo vyjadrené v dohode.
Kán. 181 - § 1. Aby postulácia mala účinnosť, vyžadujú sa aspoň dve tretiny hlasov.
§ 2. Hlas pre postuláciu sa musí vyjadriť slovom postulujem alebo iným rovnoznačným slovom; formula volím alebo postulujem alebo iná rovnocenná formula platí pre voľbu, ak prekážka nejestvuje, ináč platí pre postuláciu.
Kán. 182 - § 1. Predseda musí postuláciu do ôsmich užitočných dní poslať kompetentnej vrchnosti, ktorej prislúcha voľbu potvrdiť a ktorá má právo dať dišpenz od prekážky, alebo ak túto moc nemá, má ho vyžiadať od vyššej vrchnosti; ak sa potvrdenie nevyžaduje, postulácia sa musí poslať kompetentnej vrchnosti, aby sa dišpenz udelil.
§ 2. Ak postulácia nebola poslaná v predpísanom čase, samým činom je nulitná a kolégium alebo skupina stráca v tomto prípade právo voliť alebo postulovať, ak sa nedokáže, že predsedu zdržiavala oprávnená prekážka postuláciu poslať alebo že ju podvodne či z nedbanlivosti neposlal v pravom čase.
§ 3. Postulovaný nenadobúda z postulácie nijaké právo; kompetentná vrchnosť nie je povinná postuláciu pripustiť.
§ 4. Postuláciu podanú kompetentnej vrchnosti voliči nemôžu odvolať, ak s tým vrchnosť nesúhlasí.
Kán. 183 - § 1. Keď kompetentná vrchnosť postuláciu nepripustila, právo voliť sa vracia kolégiu alebo skupine.
§ 2. Keď však postulácia bola pripustená, má sa to oznámiť postulovanému, ktorý musí odpovedať podľa normy kán. 177, § 1.
§ 3. Kto pripustenú postuláciu prijíma, nadobúda úrad plným právom ihneď.

II. kapitola
STRATA CIRKEVNÉHO ÚRADU


Kán. 184 - § 1. Cirkevný úrad sa stráca uplynutím vopred určeného času, dosiahnutím veku vymedzeného právom, zrieknutím sa, preložením, odvolaním, ako aj odňatím.
§ 2. Akýmkoľvek ukončením práva vrchnosti, ktorá úrad udelila, cirkevný úrad sa nestráca, ak právo neurčuje niečo iné.
§ 3. Strata úradu, ktorá nadobudla účinnosť, má sa čím skôr oznámiť všetkým, ktorým prislúcha nejaké právo poverovať úradom.
Kán. 185 - Tomu, kto stratil úrad dosiahnutím veku alebo zrieknutím sa, ktoré bolo prijaté, sa môže udeliť titul emeritný.
Kán. 186 - Strata úradu uplynutím vopred určeného času alebo dosiahnutím veku nadobúda účinnosť iba od chvíle, keď to kompetentná vrchnosť písomne dala na vedomie.

1. článok
ZRIEKNUTIE SA


Kán. 187 - Každý, kto je zodpovedný za seba, z oprávneného dôvodu sa môže cirkevného úradu zrieknuť.
Kán. 188 - Zrieknutie sa vykonané z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, na základe podvodu alebo podstatného omylu, alebo podplatením je samým právom neplatné.
Kán. 189 - § 1. Aby zrieknutie sa bolo platné, či už vyžaduje prijatie, alebo nie, musí sa predložiť vrchnosti, ktorej patrí poverovanie úradom, o ktorý ide, a to písomne alebo ústne pred dvoma svedkami.
§ 2. Vrchnosť nemá prijať zrieknutie sa, ktoré nie je podložené oprávneným a primeraným dôvodom.
§ 3. Zrieknutie sa, ktoré vyžaduje prijatie, nemá nijakú účinnosť, ak nebolo prijaté do troch mesiacov; zrieknutie sa, ktoré nevyžaduje prijatie, nadobúda účinnosť, keď ho zriekajúci sa oznámi podľa normy práva.
§ 4. Kým zrieknutie sa nenadobudlo účinnosť, zriekajúci sa môže ho odvolať; po nadobudnutí účinnosti nemožno ho odvolať, ale ten, kto sa zriekol, úrad môže dosiahnuť z iného titulu.

2. článok
PRELOŹENIE


Kán. 190 - § 1. Preloženie môže vykonať iba ten, kto má právo poverovať úradom, ktorý sa stráca, a súčasne i úradom, ktorý sa zveruje.
§ 2. Ak sa preloženie koná s nesúhlasom nositeľa úradu, vyžaduje sa vážny dôvod a má sa zachovať spôsob postupu predpísaný právom vždy pri zachovaní práva predložiť opačné dôvody.
§ 3. Aby preloženie nadobudlo účinnosť, treba ho dať na vedomie písomne.
Kán. 191 - § 1. Predchádzajúci úrad sa pri preložení stáva vakantným po kánonickom prevzatí druhého úradu, ak právo neurčilo alebo kompetentná vrchnosť nepredpísala niečo iné.
§ 2. Remuneráciu spojenú s predchádzajúcim úradom dostáva preložený dovtedy, kým kánonicky neprevezme druhý úrad.

3. článok
ODVOLANIE


Kán. 192 - Z úradu je niekto odvolávaný buď dekrétom, zákonne vydaným kompetentnou vrchnosťou, pri zachovaní práv, nadobudnutých prípadne na základe dohody, alebo samým právom podľa normy kán. 194.
Kán. 193 - § 1. Z úradu, ktorým je niekto poverený na neurčitý čas, nemôže byť odvolaný, ak to nie je z vážnych dôvodov a pri zachovaní spôsobu postupu, vymedzeného právom.
§ 2. To isté platí, aby niekto, komu sa udeľuje úrad na určitý čas, mohol byť z neho odvolaný pred uplynutím tohto času pri zachovaní predpisu kán. 624, § 3.
§ 3. Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva niekomu udeľuje na základe rozumného uváženia kompetentnej vrchnosti, ten môže byť z oprávneného dôvodu odvolaný podľa úsudku tej istej vrchnosti.
§ 4. Aby dekrét o odvolaní nadobudol účinnosť, treba ho dať na vedomie písomne.
Kán. 194 - § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
1. kto stratil klerický stav;
2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
§ 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej vrchnosti.
Kán. 195 - Ak je niekto nie samým právom, ale dekrétom kompetentnej vrchnosti odvolaný z úradu, ktorým je postarané o jeho materiálne zabezpečenie, tá istá vrchnosť sa má postarať, aby jeho materiálne zabezpečenie bolo zaistené na primeraný čas, ak nie je postarané ináč.

4. článok
ODŇATIE


Kán. 196 - § 1. Odňatie úradu totiž ako trest za delikt sa môže vykonať iba podľa normy práva. § 2. Odňatie nadobúda účinnosť podľa predpisov kánonov trestného práva.

X. titul
PREMLČANIE


Kán. 197 - Premlčanie ako spôsob nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od záväzkov Cirkev prijíma tak, ako je to v občianskom zákonodarstve príslušného národa, pri neporušení výnimiek, ktoré kánony tohto Kódexu stanovujú.
Kán. 198 - Nijaké premlčanie neplatí, ak sa nezakladá na dobromyseľnosti, a to nielen na začiatku, ale aj po celý čas vyžadovaný na premlčanie, pri neporušení predpisu kán. 1362.
Kán. 199 - Premlčaniu nepodliehajú:
1. práva a povinnosti, zakladajúce sa na prirodzenom alebo pozitívnom božskom zákone;
2. práva, ktoré možno získať iba z apoštolského privilégia;
3. práva a povinnosti, ktoré sa priamo vzťahujú na duchovný život veriacich;
4. presné a nepochybné hranice cirkevných územných jednotiek;
5. omšové milodary a bremená;
6. poverenie cirkevným úradom, ktorý podľa normy práva vyžaduje vykonávanie posvätného rádu;
7. právo vizitácie a povinnosť poslušnosti, tak aby veriacich nemohla vizitovať nijaká cirkevná vrchnosť a nijakej vrchnosti už nepodliehali.

XI. titul
POČÍTANIE ČASU


Kán. 200 - Ak právo výslovne neurčuje niečo iné, čas sa má počítať podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 201 - § 1. Pod súvislým časom sa rozumie čas, ktorý nepripúšťa nijaké prerušenie.
§ 2. Pod užitočným časom sa rozumie čas, ktorý tomu kto vykonáva alebo uplatňuje svoje práva, tak prislúcha, že ak o ňom nevie alebo nemôže konať, mu neplynie.
Kán. 202 - § 1. V práve sa pod dňom rozumie doba 24 hodín, počítaných súvisle, a začína sa o polnoci, ak sa výslovne neurčuje niečo iné; pod týždňom doba 7 dní; pod mesiacom doba 30 dní a pod rokom doba 365 dní, ak sa nehovorí, že mesiac a rok treba brať tak, ako sú v kalendári.
§ 2. Ak je čas súvislý, mesiac a rok treba brať vždy tak, ako sú v kalendári.
Kán. 203 - § 1. Deň od ktorého sa nezapočítava do lehoty, ak sa jej začiatok nekryje so začiatkom dňa alebo ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Ak nie je stanovený opak, deň po ktorý sa započítava do lehoty, ktorá ak čas pozostáva z jedného alebo viacerých mesiacov alebo rokov, z jedného alebo viacerých týždňov, sa končí uplynutím posledného dňa toho istého čísla, alebo ak mesiac nemá ten istý počet dní, po uplynutí posledného dňa mesiaca.