"Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne."
Mk 9
Mk 9
Kódex kánonického práva
BOŹÍ ĽUD
VERIACI
Kán. 204 - § 1. Veriaci sú tí, ktorí ako krstom včlenení do Kristovho tela sú ustanovení za Boží ľud, a tým, že sa svojím spôsobom stali účastní na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe, sú podľa svojho vlastného postavenia povolaní uskutočňovať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.
§ 2. Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, jestvuje v katolíckej cirkvi, spravovanej nástupcom Petra a biskupmi v spoločenstve s ním.
Kán. 205 - V plnom spoločenstve katolíckej cirkvi tu na zemi sú tí pokrstení, ktorí sa v jej viditeľnom organizme spájajú s Kristom, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia.
Kán. 206 - § 1. Zvláštnym spôsobom sú s Cirkvou spojení katechumeni, ktorí totiž z podnetu Ducha Svätého prejavenou vôľou žiadajú, aby boli do nej včlenení, a tak sa touto samou túžbou, ako aj životom viery, nádeje a lásky, ktorý žijú, spájajú s Cirkvou, ktorá sa o nich stará už ako o svojich.
§ 2. Zvláštnu starostlivosť o katechumenov prejavuje Cirkev, ktorá keď ich vyzýva, aby žili podľa evanjelia, a uvádza ich do slávenia posvätných obradov, udeľuje im už rozličné výsady, ktoré sú vlastné kresťanom.
Kán. 207 - § 1. Z božského ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi posvätní služobníci, ktorí sa v práve nazývajú aj klerikmi; ostatní sa však nazývajú aj laikmi.
§ 2. V obidvoch týchto skupinách sú veriaci, ktorí sa profesiou evanjeliových rád prostredníctvom sľubov alebo iných posvätných zväzkov, uznaných a potvrdených Cirkvou, osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a sú na osoh spásnemu poslaniu Cirkvi. Ich stav, hoci neprináleží k hierarchickej štruktúre Cirkvi, predsa patrí k jej životu a svätosti.
POVINNOSTI A PRÁVA VŠETKÝCH VERIACICH
Kán. 208 - Medzi všetkými veriacimi na základe ich preporodenia v Kristovi existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnocennosť, na základe ktorej všetci podľa svojho vlastného postavenia a úlohy spolupracujú na budovaní Kristovho tela.
Kán. 209 - § 1. Veriaci sú zaviazaní aj svojím spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou.
§ 2. S veľkou starostlivosťou majú plniť povinnosti, ktorými sú viazaní tak voči celej Cirkvi, ako aj partikulárnej, do ktorej patria podľa predpisov práva.
Kán. 210 - Všetci veriaci musia podľa vlastného postavenia venovať svoje sily na to, aby viedli svätý život a napomáhali vzrast Cirkvi a jej ustavičné posväcovanie.
Kán. 211 - Všetci veriaci majú povinnosť a právo vynasnažovať sa, aby sa božské posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo k všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta.
Kán. 212 - § 1. To, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci, vedomí si vlastnej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať.
§ 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi.
§ 3. Podľa vzdelania, odbornosti a vážnosti, ktoré požívajú, sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich pri neporušení celistvosti viery a mravov i úcty voči pastierom a so zreteľom na spoločný osoh a dôstojnosť osôb.
Kán. 213 - Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí.
Kán. 214 - Veriaci majú právo, aby vzdávali Bohu kult podľa predpisov vlastného obradu, schváleného zákonnými pastiermi Cirkvi, a pridržiavali sa vlastnej formy duchovného života, zhodnej však s náukou Cirkvi.
Kán. 215 - Veriaci majú právo slobodne zakladať a viesť združenia na ciele dobročinnej lásky alebo nábožnosti alebo na rozvíjanie kresťanského povolania vo svete a zhromažďovať sa, aby tieto ciele dosahovali spoločne.
Kán. 216 - Všetci veriaci, keďže sa zúčastňujú na poslaní Cirkvi, majú právo, aby aj vlastnými podujatiami, každý podľa svojho stavu a postavenia napomáhali alebo podporovali apoštolskú činnosť. Nijaké podujatie si však nemá nárokovať na označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
Kán. 217 - Veriaci, keďže sú krstom povolaní, aby viedli život zodpovedajúci evanjeliovej náuke, majú právo na kresťanskú výchovu, ktorou majú byť riadne pripravovaní na dosiahnutie zrelosti ľudskej osoby a súčasne na spoznanie a prežívanie tajomstva spásy.
Kán. 218 - Tí, ktorí sa venujú posvätným disciplínam, požívajú oprávnenú slobodu bádania, ako aj rozvážneho prejavovania svojej mienky v tých veciach, v ktorých sú znalcami, pri zachovaní náležitej poslušnosti voči magistériu Cirkvi.
Kán. 219 - Všetci veriaci požívajú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku.
Kán. 220 - Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.
Kán. 221 - § 1. Veriacim prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, zákonne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva.
§ 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná vrchnosť predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou.
§ 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona.
Kán. 222 - § 1. Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.
§ 2. Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.
Kán. 223 - § 1. Pri uplatňovaní svojich práv veriaci ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach musia mať na zreteli spoločné dobro Cirkvi, ako aj práva iných a svoje povinnosti voči iným.
§ 2. Cirkevnej vrchnosti prislúcha, aby so zreteľom na spoločné dobro usmerňovala uplatňovanie práv, ktoré sú veriacim vlastné.
POVINNOSTI A PRÁVA
LAICKÝCH VERIACICH
Kán. 224 - Laickí veriaci okrem tých povinností a práv, ktoré sú spoločné všetkým veriacim, a tých, ktoré sa stanovujú v iných kánonoch, majú povinnosti a práva, ktoré sa uvádzajú v kánonoch tohto titulu.
Kán. 225 - § 1. Laici, keďže tak ako všetci veriaci sú krstom a birmovaním Bohom určení na apoštolát, majú všeobecnú povinnosť a požívajú právo ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach vynasnažovať sa, aby božské posolstvo spásy všetci ľudia na celom svete spoznali a prijali; táto povinnosť je ešte naliehavejšia v tých okolnostiach, v ktorých ľudia môžu počuť evanjelium a poznať Krista iba ich prostredníctvom.
§ 2. Aj takou osobitnou povinnosťou sú zaviazaní, každý totiž podľa vlastného postavenia, aby poriadok časných vecí napĺňali a zdokonaľovali evanjeliovým duchom, a tak zvlášť pri usporadúvaní týchto vecí a vo vykonávaní svetských úloh vydávali svedectvo o Kristovi.
Kán. 226 - § 1. Tí, ktorí žijú v manželskom stave, majú podľa vlastného povolania osobitnú povinnosť manželstvom a rodinou vynasnažovať sa o budovanie Božieho ľudu.
§ 2. Rodičia, keďže dali deťom život, majú veľmi vážnu povinnosť a právo ich vychovávať; preto v prvom rade kresťanskí rodičia majú úlohu starať sa o kresťanskú výchovu detí podľa náuky, podávanej Cirkvou.
Kán. 227 - Laickí veriaci majú právo, aby sa im vo veciach pozemskej obce priznala sloboda, ktorá prislúcha všetkým občanom. Avšak pri užívaní tejto slobody sa majú starať, aby ich činnosti boli preniknuté evanjeliovým duchom a pozorne počúvali náuku predkladanú magistériom Cirkvi, pričom sa v názorových otázkach majú chrániť, aby vlastnú mienku nepredkladali ako náuku Cirkvi.
Kán. 228 - § 1. Laici, ktorí sú pokladaní za súcich, sú spôsobilí, aby ich posvätní pastieri prijímali do tých cirkevných úradov a na tie úlohy, ktoré podľa predpisov práva môžu vykonávať.
§ 2. Laici, ktorí sa vyznačujú náležitou učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou, sú spôsobilí ako znalci alebo poradcovia aj v radách podľa normy práva poskytovať pastierom Cirkvi pomoc.
Kán. 229 - § 1. Laici, aby mohli žiť podľa kresťanskej náuky a vedeli ju aj sami hlásať a podľa potreby i obhajovať a aby aj vo vykonávaní apoštolátu mohli mať svoj podiel, majú povinnosť a právo osvojiť si poznanie tejto náuky, primerané schopnosti a postaveniu každého z nich.
§ 2. Majú aj právo osvojiť si plnšie vzdelanie v posvätných vedách, ktoré sa prednášajú na cirkevných univerzitách alebo fakultách, alebo inštitútoch náboženských vied, tým, že navštevujú tam prednášky a dosahujú akademické stupne.
§ 3. Takisto sú pri zachovávaní predpisov stanovených ohľadom vyžadovanej súcosti spôsobilí, aby od zákonnej cirkevnej vrchnosti dostali mandát na vyučovanie posvätných vied.
Kán. 230 - § 1. Laickí muži, ktorí majú vek a vlohy stanovené dekrétom Konferencie biskupov, môžu byť predpísaným liturgickým obradom nastálo prijatí do služby lektora a akolytu; toto udelenie služieb im však nedáva právo na poskytovanie materiálneho zabezpečenia alebo remunerácie zo strany Cirkvi.
§ 2. Na základe dočasného poverenia laici môžu pri liturgických úkonoch plniť úlohu lektora; takisto všetci laici môžu vykonávať úlohu komentátora, speváka a iné úlohy podľa normy práva.
§ 3. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku služobníkov môžu aj laici, hoci nie sú lektori ani akolyti, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie podľa predpisov práva.
Kán. 231 - § 1. Laici, ktorí sa natrvalo alebo na nejaký čas oddávajú zvláštnej službe Cirkvi, majú povinnosť, aby si osvojili primeranú formáciu, vyžadovanú na náležité plnenie svojej úlohy, a aby túto úlohu plnili svedomite, horlivo a usilovne.
§ 2. Pri zachovaní predpisu kán. 230, § 1, majú právo na slušnú remuneráciu, primeranú svojmu postaveniu, ktorou sa môžu aj pri zachovaní predpisov občianskeho práva slušne postarať o potreby vlastné a svojej rodiny; takisto im prislúcha právo, aby bolo náležite postarané o ich sociálnu starostlivosť aj sociálne zabezpečenie, aj zdravotnú pomoc.
POSVÄTNÍ SLUŹOBNÍCI ČIŹE KLERICI
I. kapitola
FORMOVANIE KLERIKOV
Kán. 232 - Cirkev má povinnosť, ako aj vlastné a výlučné právo formovať tých, ktorí sú určení na posvätné služby.
Kán. 233 - § 1. Celému kresťanskému spoločenstvu pripadá povinnosť rozvíjať povolania, aby v celej Cirkvi boli dostačujúco zabezpečené potreby posvätnej služby; túto povinnosť majú zvlášť kresťanské rodiny, vychovávatelia a osobitným spôsobom kňazi, predovšetkým farári. Diecézni biskupi, ktorí sa majú najväčmi starať o vzrast povolaní, majú poúčať sebe zverený ľud o význame posvätnej služby a o potrebe služobníkov v Cirkvi a majú podnecovať a podporovať podujatia na rozvíjanie povolaní, predovšetkým dielami na to ustanovenými.
§ 2. Okrem toho kňazi, najmä však diecézni biskupi sa majú starať, aby sa slovom i skutkom rozumne poskytovala pomoc a náležitá príprava tým mužom zrelšieho veku, ktorí usudzujú, že sú povolaní na posvätné služby.
Kán. 234 - § 1. Tam, kde existujú malé semináre a iné inštitúcie tohto druhu majú sa zachovať a podporovať; v nich sa má na rozvíjanie povolania zabezpečiť, aby sa osobitná náboženská formácia poskytovala spolu s humanitným a vedeckým formovaním; ba kde to diecézny biskup považuje za osožné, má sa postarať o zriadenie malého seminára alebo podobnej inštitúcie.
§ 2. Ak sa v istých prípadoch podľa okolností niečo iné neodporúča, mladíci, ktorí majú úmysel dosiahnuť kňazstvo, majú dostať takú humanitnú a vedeckú formáciu, akou sa mladíci, každý vo svojej krajine, pripravujú na vyššie štúdiá.
Kán. 235 - § 1. Mladíci, ktorí sa usilujú prijať kňazstvo, majú dostať vhodnú duchovnú formáciu a prípravu na vlastné úlohy vo veľkom seminári po celý čas formovania, alebo ak to okolnosti podľa úsudku diecézneho biskupa vyžadujú, aspoň počas štyroch rokov.
§ 2. Tých, ktorí sa zákonne zdržiavajú mimo seminára, diecézny biskup má zveriť nábožnému a súcemu kňazovi, ktorý má dozerať na to, aby boli starostlivo formovaní v duchovnom živote a v disciplíne.
Kán. 236 - Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podľa predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu:
1. mladíci aspoň počas troch rokov pobytom v nejakom osobitnom dome, ak diecézny biskup z vážnych dôvodov nestanovil ináč;
2. muži zrelšieho veku, či slobodní, alebo ženatí, podľa poriadku rozvrhnutého na tri roky a vymedzeného tou istou Konferenciou biskupov.
Kán. 237 - § 1. V jednotlivých diecézach, kde je to možné a užitočné, má byť veľký seminár; ináč chovanci, ktorí sa pripravujú na posvätné služby, sa majú zveriť inému semináru alebo sa má zriadiť interdiecézny seminár.
§ 2. Konferencia biskupov, ak ide o seminár pre celé jej územie, ináč biskupi, ktorých sa to týka, nemajú zriadiť interdiecézny seminár, ak sa predtým nedosiahlo schválenie Apoštolskej stolice tak pre samo zriadenie, ako aj pre štatút seminára.
Kán. 238 - § 1. Zákonne zriadené semináre majú v Cirkvi právnu subjektivitu zo samého práva. § 2. Pri vybavovaní všetkých záležitostí seminár zastupuje jeho rektor, ak pre niektoré záležitosti kompetentná vrchnosť nestanovila niečo iné.
Kán. 239 - § 1. V každom seminári má byť rektor, ktorý stojí na jeho čele, a podľa potreby aj vicerektor, ekonóm, a ak chovanci študujú v samom seminári, učitelia, ktorí majú prednášať rozličné disciplíny usporiadané podľa vhodného poriadku.
§ 2. V každom seminári má byť aspoň jeden špirituál, pričom sa chovancom ponecháva sloboda obrátiť sa aj na iných kňazov, ktorých na túto úlohu určil biskup.
§ 3. Štatútom seminára sa má určiť, akým spôsobom sa na starostlivosti rektora najmä o zachovávanie disciplíny majú zúčastňovať ostatní predstavení, učitelia, ba aj sami chovanci.
Kán. 240 - § 1. Okrem riadnych spovedníkov majú do seminára pravidelne prichádzať iní spovedníci a pri neporušení disciplíny seminára chovanci majú mať vždy právo obrátiť sa na ktoréhokoľvek spovedníka či už v seminári, alebo mimo neho.
§ 2. Pri rozhodovaniach o pripustení chovancov k posvätným rádom alebo o ich prepustení zo seminára sa nikdy nemožno pýtať na mienku špirituála a spovedníkov.
Kán. 241 - § 1. Do veľkého seminára má diecézny biskup prijímať iba tých, ktorých vzhľadom na ich ľudské a mravné, duchovné a intelektuálne vlohy, na ich telesné a duševné zdravie, ako aj na správny úmysel považuje za spôsobilých natrvalo sa venovať posvätným službám.
§ 2. Pred prijatím musia predložiť doklady o tom, že prijali krst a birmovanie a iné doklady, ktoré sa vyžadujú podľa predpisov Poriadku kňazského formovania.
§ 3. Ak ide o prijatie takých, ktorí boli prepustení z iného seminára alebo z rehoľného inštitútu, vyžaduje sa navyše svedectvo príslušného predstaveného o príčine ich prepustenia alebo odchodu.
Kán. 242 - § 1. V jednotlivých národoch má byť Poriadok kňazského formovania, ktorý má stanoviť Konferencia biskupov so zreteľom na normy, vydané najvyššou cirkevnou vrchnosťou, a schváliť Svätá stolica, prispôsobiť aj novým okolnostiam takisto so schválením Svätej stolice; v ňom sa majú určiť hlavné zásady a všeobecné normy formovania, ktoré treba poskytovať v seminári, prispôsobené pastoračným po-trebám každej oblasti alebo provincie.
§ 2. Normy Poriadku, o ktorom sa hovorí v § 1, sa majú zachovávať vo všetkých diecéznych a interdiecéznych seminároch.
Kán. 243 - Navyše každý seminár má mať vlastný poriadok, schválený diecéznym biskupom, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupmi, ktorých sa to týka; v ňom sa normy Poriadku kňazského formovania majú prispôsobiť osobitným okolnostiam a bližšie vymedziť najmä tie body disciplíny, ktoré sa týkajú každodenného života chovancov a poriadku celého seminára.
Kán. 244 - Duchovná formácia a vedecké formovanie chovancov sa má v seminári harmonicky zladiť a zamerať na to, aby si podľa svojej povahy s náležitou ľudskou zrelosťou osvojili ducha evanjelia a úzky vzťah ku Kristovi.
Kán. 245 - § 1. Duchovnou formáciou sa chovanci majú stať súcimi na plodné vykonávanie pastoračnej služby a majú si osvojiť misionárskeho ducha a učiť sa, že služba vykonaná vždy so živou vierou a láskou prispieva k ich vlastnému posväteniu; takisto sa majú učiť pestovať tie čnosti, ktoré sa cenia v ľudskom spoločenstve, a to tak, aby mohli dosiahnuť vhodný súlad medzi ľudskými a nadprirodzenými hodnotami.
§ 2. Chovanci sa majú tak formovať, aby preniknutí láskou ku Kristovej Cirkvi sa poníženou a synovskou láskou spájali s Rímskym veľkňazom, Petrovým nástupcom, aby sa k vlastnému biskupovi vinuli ako jeho verní spolupracovníci a spoločne pracovali s bratmi; spoločným životom v seminári a pestovaním vzťahu priateľstva a družnosti s inými sa majú pripravovať na bratskú jednotu s diecéznym presbytériom, ktorého členmi budú v službe Cirkvi.
Kán. 246 - § 1. Stredobodom celého seminárskeho života má byť slávenie Eucharistie, aby chovanci účasťou na samej láske Krista každodenné čerpali najmä z tohto prehojného prameňa silu ducha na apoštolskú prácu a pre svoj duchovný život.
§ 2. Majú sa formovať na slávenie liturgie hodín, ktorou sa boží služobníci v mene Cirkvi modlia k Bohu za všetok im zverený ľud, ba za celý svet.
§ 3. Má sa rozvíjať úcta k preblahoslavenej Panne Márii aj mariánskym ružencom, rozjímavá modlitba a iné nábožné cvičenia, ktorými si chovanci majú osvojiť ducha modlitby a získať silu pre svoje povolanie.
§ 4. Chovanci si majú navyknúť na časté pristupovanie k sviatosti pokánia a odporúča sa, aby každý mal moderátora svojho duchovného života slobodne zvoleného, ktorému by mohol s dôverou otvoriť svoje svedomie.
§ 5. Chovanci si majú každoročne vykonať duchovné cvičenia.
Kán. 247 - § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.
§ 2. Chovanci majú byť náležite oboznámení s povinnosťami a bremenami, ktoré sú vlastné posvätným služobníkom Cirkvi, pričom sa im nemá zamlčať nijaká ťažkosť kňazského života.
Kán. 248 - Vedecké formovanie, ktoré treba poskytovať, je zamerané na to, aby chovanci spolu so všeobecnou kultúrou, zodpovedajúcou potrebám miesta a času, nadobudli rozsiahle a hlboké vedomosti v posvätných disciplínach, aby vlastnou vierou, na ňom založenou a ním živenou, mohli ľuďom svojej doby vhodne, spôsobom primeraným ich chápaniu hlásať náuku evanjelia.
Kán. 249 - Poriadkom kňazského formovania sa má zabezpečiť, aby sa chovanci dôkladne naučili nielen rodnú reč, ale aby dobre ovládali aj latinský jazyk a osvojili si aj primeranú znalosť cudzích rečí, ktorých poznanie sa považuje za potrebné alebo užitočné na ich formovanie alebo vykonávanie pastoračnej služby.
Kán. 250 - Filozofické a teologické štúdiá konané v samom seminári môžu prebiehať buď postupne, alebo súčasne podľa Poriadku kňazského formovania; štúdiá majú trvať aspoň plných šesť rokov, a to tak, aby čas určený na filozofické disciplíny sa rovnal plným dvom rokom, na teologické štúdiá však plným štyrom rokom.
Kán. 251 - Filozofické formovanie, ktoré sa má opierať o trvalo platné filozofické dedičstvo a má brať do úvahy aj súčasné filozofické bádanie, sa má poskytovať tak, aby zdokonaľovalo ľudskú formáciu chovancov, podporovalo bystrosť ducha a urobilo ich schopnejšími na teologické štúdiá.
Kán. 252 - § 1. Teologické formovanie sa má vo svetle viery pod vedením magistéria poskytovať tak, aby chovanci spoznali úplnú katolícku náuku, opierajúcu sa o božské Zjavenie, urobili ju pokrmom vlastného duchovného života a vedeli ju vo vykonávaní služby náležite hlásať a obhajovať.
§ 2. Chovanci sa s osobitnou starostlivosťou majú vzdelávať vo Svätom písme, aby získali prehľad o celom Svätom písme.
§ 3. Majú sa konať prednášky z dogmatickej teológie, opreté vždy o napísané Božie slovo a posvätnú Tradíciu, pomocou ktorých sa chovanci, vedení predovšetkým svätým Tomášom ako učiteľom, majú naučiť hlbšie vnikať do tajomstiev spásy, takisto aj prednášky z morálnej a pastorálnej teológie, kánonického práva, liturgie, cirkevných dejín, ako aj iných pomocných a špeciálnych disciplín podľa normy predpisov Poriadku kňazského formovania.
Kán. 253 - § 1. Za učiteľov filozofických, teologických a právnických disciplín má biskup alebo biskupi, ktorých sa to týka, vymenovať len tých, ktorí vynikajú v čnostiach a dosiahli doktorát alebo licenciát na univerzite alebo fakulte, uznanej Svätou stolicou.
§ 2. Treba dbať na to, aby boli vymenovaní osve učitelia na vyučovanie Svätého písma, dogmatickej teológie, morálnej teológie, liturgiky, filozofie, kánonického práva, cirkevných dejín a iných disciplín, ktoré treba prednášať podľa vlastnej metódy.
§ 3. Učiteľa, ktorý sa vážne spreneveruje svojej úlohe, má odvolať vrchnosť, o ktorej sa hovorí v § 1.
Kán. 254 - § 1. Učitelia pri prednášaní disciplín sa stále majú starať o vnútornú jednotu a súlad celej náuky viery, aby sa chovanci presvedčili, že sa učia jednu vedu; aby sa to čím ľahšie dosiahlo, v seminári má byť niekto, kto usmerňuje celý poriadok štúdií.
§ 2. Chovancov treba vyučovať tak, aby sa aj sami stali spôsobilými skúmať otázky vhodnými vlastnými bádaniami a vedeckou metódou; preto sa majú konať cvičenia, na ktorých sa chovanci pod vedením učiteľov majú učiť samostatnou prácou vykonať niektoré štúdiá.
Kán. 255 - Hoci celá formácia chovancov v seminári sleduje pastoračný cieľ, má sa v ňom zaviesť pastoračná výuka v užšom zmysle, ktorou si chovanci majú osvojiť zásady a spôsoby, ktoré aj so zreteľom na potreby miesta a času súvisia s vykonávaním služby učiť, posväcovať a riadiť Boží ľud.
Kán. 256 - § 1. Chovanci majú byť starostlivo pripravovaní na to, čo sa osobitným spôsobom vzťahuje na posvätnú službu, predovšetkým na katechizovanie a kázanie, na božský kult a osobitne na slávenie sviatostí, na styk s ľuďmi, a to aj s nekatolíkmi alebo neveriacimi, na správu farnosti a na plnenie ostatných úloh.
§ 2. Chovanci majú byť poučení o potrebách celej Cirkvi tak, aby mali starosť o napomáhanie povolaní, o misijné, ekumenické a iné aj sociálne naliehavé otázky.
Kán. 257 - § 1. Treba sa postarať o také formovanie chovancov, aby mali starosť nielen o partikulárnu cirkev, do služby ktorej budú inkardinovaní, ale aj o celú Cirkev a aby preukazovali pripravenosť zasvätiť sa partikulárnym cirkvám, na ktoré dolieha veľká núdza.
§ 2. Diecézny biskup sa má postarať, aby klerici, ktorí sa chcú presídliť z vlastnej partikulárnej cirkvi do partikulárnej cirkvi iného kraja, boli vhodne pripravení tam vykonávať posvätnú službu, čiže aby sa naučili aj reč kraja a rozumeli jeho inštitúciám, sociálnym podmienkam, obyčajom a zvykom.
Kán. 258 - Aby si chovanci osvojili umenie vykonávať apoštolát aj priamo v praxi, majú sa počas štúdií, najmä však cez prázdniny vždy pod vedením skúseného kňaza uvádzať do pastoračnej praxe vhodnými cvičeniami, prispôsobenými veku chovancov a miestnym podmienkam, a určenými podľa úsudku ordinára.
Kán. 259 - § 1. Diecéznemu biskupovi, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupom, ktorých sa to týka, prislúcha rozhodovať o tom, čo sa týka vyššieho riadenia a správy seminára.
§ 2. Diecézny biskup, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupi, ktorých sa to týka, sami majú seminár často navštevovať, dozerať na formáciu svojich chovancov, ako aj na filozofické a teologické formovanie, ktoré sa v ňom poskytuje, a majú získať znalosti o povolaní, povahe, nábožnosti a prospechu chovancov najmä vzhľadom na udelenie posvätných rádov.
Kán. 260 - Pri plnení svojich úloh všetci musia poslúchať rektora, ktorého úlohou je starať sa o každodenné vedenie seminára podľa normy Poriadku kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
Kán. 261 - § 1. Rektor seminára a pod jeho autoritou predstavení a učitelia sa majú zo svojej strany starať, aby chovanci presne zachovávali normy, predpísané Poriadkom kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
§ 2. Rektor seminára a moderátor štúdií sa majú svedomite starať, aby si učitelia náležite plnili svoju úlohu podľa predpisov Poriadku kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
Kán. 262 - Seminár má byť vyňatý z farského riadenia; a pre všetkých, ktorí sú v seminári, úrad farára má vykonávať rektor alebo jeho delegát s výnimkou manželských záležitostí a pri zachovaní predpisu kán. 985.
Kán. 263 - Diecézny biskup, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupi, ktorých sa to týka, sa musia v podiele, ktorý si spoločnou dohodou určili, starať o zriadenie a udržiavanie seminára, o materiálne zabezpečenie chovancov, ako aj o remuneráciu učiteľov a iné potreby seminára.
Kán. 264 - § 1. Aby bolo postarané o potreby seminára, biskup okrem milodarov, o ktorých sa hovorí v kán. 1266, môže v diecéze stanoviť príspevky.
§ 2. Príspevku na seminár podliehajú všetky cirkevné právnické osoby aj súkromné, ktoré majú sídlo v diecéze, ak nie sú vydržiavané len z almužien alebo ak sa v nich skutočne nachádza kolégium žiakov alebo učiteľov na napomáhanie spoločného dobra Cirkvi; tento príspevok musí byť všeobecný, úmerný príjmom tých, ktorí mu podliehajú, a vymedzený podľa potrieb seminára.
ZAČLENENIE ČIŹE INKARDINÁCIA KLERIKOV
Kán. 265 - Každý klerik musí byť inkardinovaný buď do nejakej partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, buď do niektorého inštitútu zasväteného života alebo do spoločnosti, ktoré majú toto splnomocnenie, takže klerici bez predstaveného čiže potulní sa vôbec nepripúšťajú.
Kán. 266 - § 1. Prijatím diakonátu sa niekto stáva klerikom a inkardinuje sa do partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, do služby ktorej je povýšený.
§ 2. Člen rehoľného inštitútu s doživotnými sľubmi alebo kto bol definitívne včlenený do klerickej spoločnosti apoštolského života, prijatím diakonátu sa inkardinuje ako klerik do tohto inštitútu alebo spoločnosti, ak stanovy, keď ide o spoločnosti, neurčujú niečo iné.
§ 3. Člen sekulárneho inštitútu prijatím diakonátu sa inkardinuje do partikulárnej cirkvi, do služby ktorej bol povýšený, ak sa na základe dovolenia Apoštolskej stolice neinkardinuje do samého inštitútu.
Kán. 267 - § 1. Aby sa už inkardinovaný klerik platne inkardinoval do inej partikulárnej cirkvi, musí od diecézneho biskupa dostať ním podpísanú listinu exkardinácie; a rovnako od diecézneho biskupa partikulárnej cirkvi, do ktorej si želá byť inkardinovaný, ním podpísanú listinu inkardinácie.
§ 2. Takto udelená exkardinácia nenadobúda účinok, ak sa nedosiahla inkardinácia v inej partikulárnej cirkvi.
Kán. 268 - § 1. Klerik, ktorý sa zákonne presídlil z vlastnej partikulárnej cirkvi do inej, po uplynutí piatich rokov sa na základe samého práva inkardinuje do tejto partikulárnej cirkvi, ak takýto úmysel prejavil písomne tak diecéznemu biskupovi hostiteľskej cirkvi, ako aj vlastnému diecéznemu biskupovi a ani jeden z nich mu písomne nevyjadril odmietavý postoj do štyroch mesiacov od prijatia listiny.
§ 2. Doživotným alebo definitívnym prijatím do inštitútu zasväteného života alebo do spoločnosti apoštolského života klerik, ktorý sa podľa normy kán. 266, § 2, inkardinuje do tohto inštitútu alebo do tejto spoločnosti, je z vlastnej partikulárnej cirkvi exkardinovaný.
Kán. 269 - Diecézny biskup má k inkardinácii klerika pristúpiť, iba ak:
1. to vyžaduje potreba alebo úžitok jeho partikulárnej cirkvi a neporušia sa predpisy práva, vzťahujúce sa na slušné materiálne zabezpečenie klerikov;
2. zo zákonného dokladu je mu zrejmé, že exkardinácia bola udelená, a okrem toho má od exkardinujúceho diecézneho biskupa v prípade potreby pod tajomstvom vhodné svedectvá o živote, mravoch a štúdiách klerika;
3. klerik tomu istému diecéznemu biskupovi písomne vyhlásil, že sa chce venovať službe novej partikulárnej cirkvi podľa normy práva.
Kán. 270 - Exkardináciu možno dovolene udeliť len z oprávnených dôvodov, akými sú užitočnosť pre Cirkev alebo dobro samého klerika; odoprieť sa však môže len zo zjavne vážnych dôvodov; avšak klerikovi, ktorý sa cíti ukrivdený a našiel biskupa, ktorý ho prijme, je dovolené proti rozhodnutiu predložiť rekurz.
Kán. 271 - § 1. Okrem prípadu skutočnej potreby vlastnej partikulárnej cirkvi diecézny biskup nemá odoprieť povolenie na presídlenie klerikom, ktorí chcú odísť do krajov trpiacich veľkým nedostatkom kléru a tam vykonávať posvätnú službu a vie o nich, že sú pripravení, a považuje ich za vhodných; má sa však postarať, aby písomnou dohodou s diecéznym biskupom miesta, kam odchádzajú, boli ustálené práva a povinnosti týchto klerikov.
§ 2. Diecézny biskup môže svojim klerikom dať povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi na určitý čas aj viac ráz obnovený, ale tak, aby títo klerici zostali inkardinovaní vo vlastnej partikulárnej cirkvi a po návrate do nej požívali všetky práva, ktoré by mali, keby sa boli v nej venovali posvätnej službe.
§ 3. Klerika, ktorý zákonne prešiel do inej partikulárnej cirkvi a zostáva inkardinovaný vo vlastnej cirkvi, vlastný biskup môže z oprávneného dôvodu odvolať, len keď sa dodržia dohody uzavreté s druhým biskupom aj prirodzená právna miernosť; rovnako pri zachovaní tých istých podmienok môže diecézny biskup druhej partikulárnej cirkvi takému klerikovi z oprávneného dôvodu odoprieť povolenie na ďalší pobyt na svojom území.
Kán. 272 - Exkardináciu a inkardináciu, ako aj povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi môže diecézny administrátor udeliť iba po roku od vakancie biskupskej stolice a so súhlasom kolégia konzultorov.
POVINNOSTI A PRÁVA KLERIKOV
Kán. 273 - Klerici majú zvláštnu povinnosť preukazovať úctu a poslušnosť Najvyššiemu veľkňazovi a svojmu ordinárovi.
Kán. 274 - § 1. Iba klerici môžu dostať úrady, na ktorých vykonávanie sa vyžaduje moc posvätného rádu alebo cirkevná riadiaca moc.
§ 2. Klerici, ak ich zákonná prekážka neospravedlňuje, sú povinní prijať a verne plniť úlohu, ktorú im zveril ich ordinár.
Kán. 275 - § 1. Klerici, keďže sa všetci usilujú o jedno dielo, totiž o budovanie Kristovho tela, majú byť medzi sebou spojení zväzkom bratstva a modlitby a majú navzájom spolupracovať podľa predpisov partikulárneho práva.
§ 2. Klerici majú uznávať a napomáhať poslanie, ktoré laici, každý svojím podielom, vykonávajú v Cirkvi a vo svete.
Kán. 276 - § 1. Klerici sú v spôsobe svojho života z osobitného dôvodu povinní usilovať sa o svätosť, lebo oni novým titulom zasvätení Bohu v prijatí posvätného rádu sú rozdávateľmi božských tajomstiev na službu jeho ľudu.
§ 2. Aby túto dokonalosť mohli dosiahnuť:
1. predovšetkým majú verne a neúnavne plniť povinnosti pastoračnej služby;
2. svoj duchovný život majú sýtiť pokrmom zo stola Svätého písma a zo stola Eucharistie; preto sú kňazi nástojčivo vyzývaní, aby denne prinášali eucharistickú obetu, diakoni však aby sa denne zúčastňovali na jej prinášaní;
3. kňazi, ako aj diakoni, ktorí sa pripravujú na presbyterát, sú povinní modliť sa každý deň liturgiu hodín podľa vlastných a schválených liturgických kníh; trvalí diakoni však majú sa z nej modliť tú časť, ktorú určí Konferencia biskupov;
4. rovnako sú povinní zúčastňovať sa na duchovných cvičeniach podľa predpisov partikulárneho práva;
5. naliehavo sa žiadajú, aby sa pravidelne venovali meditatívnej modlitbe, často pristupovali k sviatosti pokánia, osobitne si uctievali Bohorodičku Pannu a používali iné spoločné a osobitné prostriedky posväcovania.
Kán. 277 - § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom.
§ 2. Klerici sa s náležitou rozvážnosťou majú správať k osobám, ktorých navštevovanie by mohlo ohroziť ich povinnosť zachovávať zdržanlivosť alebo pohoršiť veriacich.
§ 3. Diecéznemu biskupovi prislúcha, aby v tejto veci stanovil presnejšie normy a v jednotlivých prípadoch posúdil zachovávanie tejto povinnosti.
Kán. 278 - § 1. Svetskí klerici majú právo združovať sa s inými na dosiahnutie cieľov, primeraných klerickému stavu.
§ 2. Svetskí klerici si majú vysoko vážiť najmä tie združenia, ktoré podľa štatútu preskúmaného kompetentnou vrchnosťou vhodným a primerane schváleným usporiadaním života a bratskou pomocou rozvíjajú ich svätosť vo vykonávaní služby a ktoré upevňujú jednotu klerikov navzájom a s vlastným biskupom.
§ 3. Klerici sa majú zdržať ustanovovania združení alebo účasti na združeniach, ktorých cieľ alebo činnosť nemožno zosúladiť so záväzkami, vlastnými klerickému stavu, alebo ktoré môžu prekážať v starostlivom plnení úlohy, ktorú im zverila kompetentná cirkevná vrchnosť.
Kán. 279 - § 1. Klerici majú pokračovať v posvätných štúdiách aj po prijatí kňazstva a pridŕžať sa tej spoľahlivej náuky, založenej na Svätom písme, odovzdanej predkami a všeobecne prijatej Cirkvou, ako ju vymedzujú najmä dokumenty koncilov a Rímskych veľkňazov, vyhýbajúc sa svetským novotám vo vyjadrovaní a nepravej vede.
§ 2. Kňazi podľa predpisov partikulárneho práva majú navštevovať pastoračné prednášky, ktoré treba zaviesť po kňazskej vysviacke, a v čase určenom tým istým právom sa majú zúčastňovať aj na iných prednáškach, teologických zhromaždeniach alebo konferenciách, ktorými sa im má poskytnúť príležitosť na získanie hlbšieho poznania posvätných vied a pastoračných metód.
§ 3. Majú pokračovať v poznávaní aj iných vied, predovšetkým tých, ktoré súvisia s posvätnými vedami, pokiaľ to napomáha najmä vykonávanie pastoračnej služby.
Kán. 280 - Klerikom sa veľmi odporúča istý spôsob spoločného života; tam však, kde je, treba ho podľa možnosti zachovať.
Kán. 281 - § 1. Klerici, keďže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
§ 2. Takisto sa treba postarať, aby požívali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
§ 3. Źenatí diakoni, ktorí sa úplne venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú remuneráciu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.
Kán. 282 - § 1. Klerici majú viesť jednoduchý život a zdržiavať sa všetkého, čo zaváňa márnivosťou.
§ 2. Dobrá, ktoré nadobúdajú z príležitosti vykonávania cirkevného úradu a ktoré im zvýšia po postaraní sa o slušné materiálne zabezpečenie a splnenie všetkých povinností vlastného stavu, majú použiť na dobro Cirkvi a na diela dobročinnej lásky.
Kán. 283 - § 1. Klerici, hoci nezastávajú úrad spojený s rezidovaním, predsa sa nemajú bez aspoň predpokladaného povolenia vlastného ordinára vzďaľovať zo svojej diecézy na dlhší čas, ktorý treba vymedziť partikulárnym právom.
§ 2. Patrí im však, aby každoročne mali náležitý a dostatočný čas na dovolenku, ktorý je vymedzený univerzálnym alebo partikulárnym právom.
Kán. 284 - Klerici majú nosiť slušný cirkevný oblek podľa noriem vydaných Konferenciou biskupov a podľa zákonných miestnych zvykov.
Kán. 285 - § 1. Klerici sa podľa predpisov partikulárneho práva majú úplne zdržiavať všetkého, čo nie je slušné na ich stav.
§ 2. Klerici sa majú vyhýbať tomu, čo hoci nie je neslušné, predsa je cudzie klerickému stavu.
§ 3. Klerikom sa zakazuje prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci.
§ 4. Bez povolenia svojho ordinára nemajú preberať správu majetkov, ktoré patria laikom, alebo svetské úrady, s ktorými je spojené bremeno skladania účtov; zakazuje sa im ručiť bez porady s vlastným ordinárom, hoci aj vlastnými majetkami; takisto sa majú vyvarovať podpisovania zmeniek, ktorými sa preberá záväzok vyplatiť peniaze bez určeného dôvodu.
Kán. 286 - Klerikom sa zakazuje osobne alebo prostredníctvom iných podnikať alebo obchodovať či už na vlastný, alebo osoh iných bez povolenia zákonnej cirkevnej vrchnosti.
Kán. 287 - § 1. Klerici majú vždy všemožne podporovať zachovávanie na spravodlivosti založeného pokoja a svornosti medzi ľuďmi.
§ 2. Nemajú mať aktívnu účasť na práci v politických stranách a na riadení odborových organizácií, ak to podľa úsudku kompetentnej cirkevnej vrchnosti nevyžaduje obrana práv Cirkvi alebo napomáhanie spoločného dobra.
Kán. 288 - Trvalí diakoni nie sú viazaní predpismi kán. 284, 285, § 3 a 4, 286, 287, § 2, ak partikulárne právo nestanovuje niečo iné.
Kán. 289 - § 1. Keďže vojenská služba je pre klerický stav menej vhodná, klerici, ako aj kandidáti na posvätné rády nemajú sa bez povolenia svojho ordinára dobrovoľne hlásiť k vojsku.
§ 2. Klerici majú využívať výnimky spod vykonávania úloh a verejných občianskych úradov, cudzích klerickému stavu, ktoré v ich prospech udeľujú zákony a dohody alebo zvyky, ak v jednotlivých prípadoch vlastný ordinár nerozhodol ináč.
STRATA KLERICKÉHO STAVU
Kán. 290 - Posvätná ordinácia raz platne prijatá sa nikdy nestáva neplatnou. Klerik však stráca klerický stav:
1. súdnym rozsudkom alebo administratívnym dekrétom, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť posvätnej ordinácie;
2. zákonne uloženým trestom prepustenia;
3. reskriptom Apoštolskej stolice; takýto reskript však Apoštolská stolica udeľuje diakonom len z vážnych dôvodov, presbyterom z veľmi vážnych dôvodov.
Kán. 291 - Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz.
Kán. 292 - Klerik, ktorý podľa normy práva stráca klerický stav, stráca ním práva vlastné klerickému stavu a ani ho viac neviažu nijaké záväzky klerického stavu pri zachovaní predpisu kán. 291; má zakázané vykonávať moc posvätného rádu pri neporušení predpisu kán. 976; tým samým je pozbavený všetkých úradov, úloh a akejkoľvek delegovanej moci.
Kán. 293 - Klerik, ktorý stratil klerický stav, môže byť znova prijatý medzi klerikov iba reskriptom Apoštolskej stolice.
OSOBNÉ PRELATÚRY
Kán. 294 - Na podporu vhodného rozdeľovania presbyterov alebo na uskutočnenie osobitných pastoračných alebo misijných diel pre rozličné krajiny alebo rozličné sociálne skupiny Apoštolská stolica môže po vypočutí mienky Konferencií biskupov, ktorých sa to týka, zriadiť osobné prelatúry, ktoré pozostávajú z presbyterov a diakonov svetského kléru.
Kán. 295 - § 1. Osobná prelatúra sa riadi štatútom vydaným Apoštolskou stolicou a na jej čele je prelát ako vlastný ordinár, ktorý má právo zriadiť národný alebo medzinárodný seminár, ako aj inkardinovať chovancov a povýšiť ich do posvätných radov na titul služby prelatúre.
§ 2. Prelát sa musí starať tak o duchovné formovania tých, ktorých na spomínaný titul povýšil, ako aj o ich slušné materiálne zabezpečenie.
Kán. 296 - Na základe dohôd uzavretých s prelatúrou sa laici môžu venovať dielam apoštolátu osobnej prelatúry; avšak spôsob tejto organickej spolupráce, ako aj hlavné povinnosti a práva, ktoré sú s ňou spojené, majú sa v štatúte vhodne vymedziť.
Kán. 297 - Štatút má rovnako určiť vzťahy osobnej prelatúry k miestnym ordinárom tých partikulárnych cirkví, v ktorých po predchádzajúcom súhlase diecézneho biskupa táto prelatúra vykonáva alebo mieni vykonávať svoje pastoračné alebo misijné diela.
ZDRUŹENIA VERIACICH
I. kapitola
SPOLOČNÉ NORMY
Kán. 298 - § 1. V Cirkvi jestvujú združenia, odlišné od inštitútov zasväteného života a od spoločností apoštolského života, v ktorých sa veriaci, klerici alebo laici, alebo klerici a laici spolu usilujú spoločnou činnosťou pestovať dokonalejší život alebo napomáhať verejný kult alebo kresťanskú náuku, alebo iné diela apoštolátu čiže podujatia evanjelizácie, vykonávať skutky nábožnosti alebo dobročinnej lásky a kresťanským duchom oživovať časný poriadok.
§ 2. Veriaci majú vstupovať najmä do takých združení, ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť buď zriadila, buď pochválila, alebo odporúčala.
Kán. 299 - § 1. Veriaci majú právo po uzavretí vzájomnej súkromnej dohody ustanovovať združenia na dosahovanie cieľov, o ktorých sa hovorí v kán. 298, § 1, pri zachovaní predpisu kán. 301, § 1.
§ 2. Takéto združenia, hoci ich cirkevná vrchnosť schváli alebo ich odporúča, sa volajú súkromnými združeniami.
§ 3. Nijaké súkromné združenie veriacich sa v Cirkvi neuznáva, ak jeho štatút nepreskúmala kompetentná vrchnosť.
Kán. 300 - Nijaké združenie si nemá privlastniť označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť podľa normy kán. 312.
Kán. 301 - § 1. Iba kompetentná cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať združenia veriacich, ktoré si vytyčujú cieľ v mene Cirkvi podávať kresťanskú náuku alebo podporovať verejný kult, alebo združenia usilujúce sa o iné ciele, ktorých uskutočňovanie je svojou povahou rezervované tej istej cirkevnej vrchnosti.
§ 2. Kompetentná cirkevná vrchnosť, ak to považuje za užitočné, môže zriaďovať aj združenie veriacich na priame alebo nepriame uskutočňovanie iných duchovných cieľov, ktorých dosiahnutie nie je dostatočne zabezpečené súkromnými podujatiami.
§ 3. Združenia veriacich, ktoré zriaďuje kompetentná cirkevná vrchnosť, sa nazývajú verejné združenia.
Kán. 302 - Klerickými združeniami veriacich sa nazývajú tie, ktoré sú pod vedením klerikov, podujímajú sa na vykonávanie posvätného rádu a za také ich uznáva kompetentná vrchnosť.
Kán. 303 - Združenia, ktorých členovia majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, pod vyšším vedením toho istého inštitútu vedú apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, nazývajú sa tretie rády alebo majú iný primeraný názov.
Kán. 304 - § 1. Všetky združenia veriacich, či už verejné alebo súkromné, nech sa označujú akýmkoľvek titulom alebo názvom, majú mať svoj štatút, v ktorom sa má určiť cieľ alebo spoločenská úloha združenia, sídlo, riadenie a požadované podmienky účasti v nich a ktorými sa majú vymedziť spôsoby činnosti so zreteľom na časovú a miestnu potrebu alebo osožnosť.
§ 2. Majú si zvoliť titul alebo názov, prispôsobený časovým a miestnym zvykom, predovšetkým odvodený od samého cieľa, o ktorý sa usilujú.
Kán. 305 - § 1. Všetky združenia veriacich podliehajú dohľadu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorej úlohou je starať sa, aby sa v nich zachovávala neporušenosť viery a mravov, a dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, a preto jej prislúcha povinnosť a právo podľa normy práva a štatútu ich vizitovať; podliehajú aj riadeniu tej istej vrchnosti podľa predpisov nasledujúcich kánonov.
§ 2. Dohľadu Svätej stolice podliehajú združenia akéhokoľvek druhu; dohľadu miestneho ordinára podliehajú diecézne združenia, ako aj iné združenia, pokiaľ v diecéze vykonávajú činnosť.
Kán. 306 - Aby niekto požíval práva a privilégiá združenia, odpustky a iné duchovné milosti tomuto združeniu udelené, je potrebné a stačí, aby bol podľa predpisov práva a vlastného štatútu združenia do neho platne prijatý a nebol z neho zákonne prepustený.
Kán. 307 - § 1. Prijímanie členov sa má robiť podľa normy práva a štatútu každého združenia.
§ 2. Tá istá osoba môže byť prijatá do viacerých združení.
§ 3. Členovia rehoľných inštitútov môžu vstúpiť do združení podľa normy vlastného práva so súhlasom svojho predstaveného.
Kán. 308 - Nikto, kto je zákonne prijatý, nemá byť zo združenia prepustený, ak to nie je z oprávneného dôvodu podľa normy práva a štatútu.
Kán. 309 - Zákonne ustanovené združenia majú právo podľa normy práva a štatútu vydávať osobitné normy, vzťahujúce sa na samo združenie, konať zhromaždenia, určovať predstavených, úradníkov, pomocníkov a správcov majetku.
Kán. 310 - Súkromné združenie, ktoré nebolo ustanovené ako právnická osoba, ako také nemôže byť subjektom povinností a práv; avšak veriaci v ňom združení môžu spoločne prevziať záväzky a ako spoluvlastníci a spoludržitelia nadobúdať a vlastniť práva a majetky; tieto práva a povinnosti môžu vykonávať cez mandatára čiže zástupcu.
Kán. 311 - Členovia inštitútov zasväteného života, ktorí predsedajú alebo asistujú združeniam, spojeným nejakým spôsobom s ich inštitútom, majú sa starať, aby tieto združenia poskytovali pomoc dielam apoštolátu pôsobiacim v diecéze pod vedením miestneho ordinára za spolupráce najmä so združeniami, ktoré sú určené na vykonávanie apoštolátu v diecéze.
VEREJNÉ ZDRUŹENIA VERIACICH
Kán. 312 - § 1. Kompetentnou vrchnosťou na zriadenie verejných združení je:
1. pre univerzálne a medzinárodné združenia Svätá stolica;
2. pre národné združenia, ktoré totiž samým zriadením sú určené na vykonávanie činnosti v celom národe, Konferencia biskupov na svojom území;
3. pre diecézne združenia diecézny biskup na svojom území, nie však diecézny administrátor, s výnimkou tých združení, na zriaďovanie ktorých je právo na základe apoštolského privilégia rezervované iným.
§ 2. Na platné zriadenie združenia alebo odbočky združenia v diecéze, hoci sa to deje na základe apoštolského privilégia, sa vyžaduje písomný súhlas diecézneho biskupa; avšak súhlas diecézneho biskupa, daný na zriadenie domu rehoľného inštitútu, platí aj na zriadenie združenia v tom istom dome alebo kostole k nemu pripojenom, ktoré je tomu inštitútu vlastné.
Kán. 313 - Verejné združenie, ako aj konfederácia verejných združení sa tým samým dekrétom, ktorým ich podľa normy kán. 312 kompetentná cirkevná vrchnosť zriaďuje, ustanovujú za právnickú osobu, a pokiaľ sa to vyžaduje, dostávajú poslanie na dosahovanie cieľov, ktoré si sami v mene Cirkvi vytyčujú.
Kán. 314 - Štatút akéhokoľvek verejného združenia, jeho uznanie alebo zmena potrebujú schválenie cirkevnej vrchnosti, ktorej prislúcha zriadenie združenia podľa normy kán. 312, § 1.
Kán. 315 - Verejné združenia môžu samy od seba konať podujatia, primerané ich povahe; riadia sa podľa normy štatútu, ale pod vyšším vedením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1.
Kán. 316 - § 1. Do verejných združení nemôže byť platne prijatý ten, kto verejne zavrhol katolícku vieru alebo odpadol od cirkevného spoločenstva, alebo je postihnutý uloženou alebo vyhlásenou exkomunikáciou.
§ 2. Tí zákonne prijatí, ktorí upadli do stavu, o ktorom sa hovorí v § 1, majú sa po predchádzajúcom napomenutí zo združenia prepustiť pri zachovaní jeho štatútu a pri neporušení práva rekurzu k cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1.
Kán. 317 - § 1. Ak sa v štatúte nepredvída niečo iné, cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, má právo potvrdiť moderátora verejného združenia, ktorého zvolilo samo verejné združenie, alebo navrhnutého ustanoviť, alebo ho na základe vlastného práva vymenovať; avšak duchovného správcu čiže cirkevného asistenta vymenúva tá istá cirkevná vrchnosť po vypočutí, kde je to užitočné, vyšších úradníkov združenia.
§ 2. Norma stanovená v § 1 platí aj pre združenia, zriadené členmi rehoľných inštitútov na základe apoštolského privilégia mimo ich vlastných kostolov alebo domov; avšak v združeniach zriadených členmi rehoľných inštitútov vo vlastnom kostole alebo dome, vymenovanie alebo potvrdenie moderátora a duchovného správcu prináleží predstavenému inštitútu podľa normy štatútu.
§ 3. V združeniach, ktoré nie sú klerické, úlohu moderátora môžu vykonávať laici; na túto úlohu sa nemá prijímať duchovný správca čiže cirkevný asistent, ak sa v štatúte neurčuje niečo iné.
§ 4. Vo verejných združeniach veriacich, ktoré sú určené priamo na vykonávanie apoštolátu, moderátormi nemajú byť tí, ktorí v politických stranách zastávajú riadiaci úrad.
Kán. 318 - § 1. Za zvláštnych okolností, kde to vyžadujú vážne dôvody, môže cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, určiť poverenca, ktorý v jej mene na čas vedie združenie.
§ 2. Moderátora verejného združenia môže z oprávneného dôvodu odvolať ten, kto ho vymenoval alebo potvrdil, po vypočutí tak samého moderátora, ako aj vyšších úradníkov združenia podľa normy štatútu; duchovného správcu však môže odvolať podľa normy kán. 192-195 ten, kto ho vymenoval.
Kán. 319 - § 1. Zákonne zriadené verejné združenie, ak nie je určené niečo iné, majetky, ktoré vlastní, spravuje podľa normy štatútu pod vyšším riadením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, ktorej musí každoročne predložiť vyúčtovanie zo správy majetkov.
§ 2. Tej istej vrchnosti musí predložiť presné vyúčtovanie z nakladania s milodarmi a almužnami, ktoré zozbieralo.
Kán. 320 - § 1. Združenia, ktoré zriadila Svätá stolica, môže zrušiť iba ona.
§ 2. Z vážnych dôvodov môže Konferencia biskupov zrušiť združenia, ktoré ona zriadila, diecézny biskup združenia, ktoré on zriadil, ako aj združenia, zriadené na základe apoštolského indultu členmi rehoľných inštitútov so súhlasom diecézneho biskupa.
§ 3. Kompetentná vrchnosť nemá zrušiť verejné združenie, ak nevypočuje jeho moderátora a iných vyšších úradníkov.
SÚKROMNÉ ZDRUŹENIA VERIACICH
Kán. 321 - Súkromné združenia veriaci riadia a spravujú podľa predpisov štatútu.
Kán. 322 - § 1. Súkromné združenie veriacich môže nadobudnúť právnu subjektivitu formálnym dekrétom kompetentnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312.
§ 2. Nijaké súkromné združenie veriacich nemôže nadobudnúť právnu subjektivitu, ak jej štatút neschválila cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1; schválenie štatútu však nemení súkromnú povahu združenia.
Kán. 323 - § 1. Hoci súkromné združenia veriacich podľa normy kán. 321 majú samostatnosť, podliehajú dohľadu cirkevnej vrchnosti podľa normy kán. 305 a takisto riadeniu tej istej vrchnosti.
§ 2. Pri zachovaní samostatnosti, vlastnej súkromným združeniam, cirkevnej vrchnosti prislúcha aj dozerať a dbať na to, aby sa vyhýbalo triešteniu síl a aby sa vykonávanie ich apoštolátu usmerňovalo na spoločné dobro.
Kán. 324 - § 1. Súkromné združenie veriacich si slobodne podľa normy štatútu určuje svojho moderátora a úradníkov.
§ 2. Ak si súkromné združenie veriacich želá mať duchovného poradcu, môže si ho slobodne vybrať spomedzi kňazov, ktorí zákonne vykonávajú službu v diecéze; ten však potrebuje potvrdenie miestneho ordinára.
Kán. 325 - § 1. Súkromné združenie veriacich slobodne podľa predpisov štatútu spravuje tie majetky, ktoré vlastní, pri neporušení práva kompetentnej cirkevnej vrchnosti dozerať, aby sa majetky používali na ciele združenia.
§ 2. To isté združenie podlieha autorite miestneho ordinára podľa normy kán. 1301 vo veci správy a používania majetkov, ktoré boli združeniu darované alebo zanechané na nábožné ciele.
Kán. 326 - § 1. Súkromné združenie veriacich zaniká podľa normy štatútu; môže ho zrušiť aj kompetentná vrchnosť, ak jeho činnosť spôsobuje ťažkú škodu cirkevnej náuke alebo cirkevnej disciplíne alebo je veriacim na pohoršenie.
§ 2. Naloženie s majetkami zaniknutého združenia má byť vymedzené podľa normy štatútu pri neporušení nadobudnutých práv a úmyslu darcov.
ZVLÁŠTNE NORMY O ZDRUŹENIACH LAIKOV
Kán. 327 - Laickí veriaci si majú veľmi ceniť združenia, ustanovené na duchovné ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 298, zvlášť tie, ktoré si kladú za cieľ kresťanským duchom oživovať poriadok časných vecí a týmto spôsobom veľmi podporujú vnútornú jednotu medzi vierou a životom.
Kán. 328 - Tí, ktorí sú na čele združení laikov, aj tých, ktoré boli zriadené na základe apoštolského privilégia, majú sa starať, aby tam, kde je to užitočné, ich združenia spolupracovali s inými združeniami veriacich a aby ochotne pomáhali rozličným kresťanským dielam, najmä tým, ktoré sa nachádzajú na tom istom území.
Kán. 329 - Moderátori združení laikov sa majú starať, aby sa členovia združenia náležite formovali na vykonávanie apoštolátu, vlastného laikom.
HIERARCHICKÉ ZRIADENIE CIRKVI
I. oddiel
NAJVYŠŠIA VRCHNOSŤ CIRKVI
I. kapitola
RÍMSKY VEĽKŇAZ A KOLÉGIUM BISKUPOV
Kán. 330 - Ako z rozhodnutia Pána svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria jedno kolégium, podobným spôsobom sú medzi sebou spojení Rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.
RÍMSKY VEĽKŇAZ
Kán. 331 - Biskup rímskej cirkvi, v ktorom pretrváva úloha, ktorú Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorá sa odovzdáva jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, zástupca Krista a pastier celej Cirkvi tu na zemi; preto na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Kán. 332 - § 1. Rímsky veľkňaz dostáva plnú a najvyššiu moc v Cirkvi zákonným zvolením, ktoré sám prijal, spolu s biskupskou konsekráciou. Preto zvolený za Najvyššieho veľkňaza, ktorý má biskupské svätenie, túto moc dostáva od chvíle prijatia zvolenia. Ak však zvolený nemá biskupské svätenie, ihneď má byť vysvätený za biskupa.
§ 2. V prípade, že sa Rímsky veľkňaz zriekne svojej úlohy, k platnosti sa vyžaduje, aby zrieknutie sa bolo slobodne vykonané a náležite prejavené, a nevyžaduje sa, aby ho niekto prijal.
Kán. 333 - § 1. Rímsky veľkňaz na základe svojej úlohy má moc nielen nad celou Cirkvou, ale dostáva primát riadnej moci aj nad všetkými partikulárnymi cirkvami a ich zoskupeniami, čím sa totiž súčasne upevňuje a vyhradzuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú biskupi majú nad partikulárnymi cirkvami, zverenými ich starostlivosti.
§ 2. Rímsky veľkňaz v plnení svojej úlohy najvyššieho pastiera Cirkvi je stále spojený spoločenstvom s ostatnými biskupmi, ba aj s celou Cirkvou; sám má však právo podľa potrieb Cirkvi vymedziť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tejto úlohy.
§ 3. Proti rozsudku alebo dekrétu Rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.
Kán. 334 - Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úlohy pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí Synoda biskupov. Okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú úlohu, ktorá je im zverená, v jeho mene a jeho autoritou pre dobro všetkých cirkví podľa noriem určených právom.
Kán. 335 - Keď je Rímska stolica vakantná alebo je celkom hatená, v riadení celej Cirkvi sa nesmie nič meniť; majú sa však zachovávať zvláštne zákony, vydané pre tieto okolnosti.
KOLÉGIUM BISKUPOV
Kán. 336 - Kolégium biskupov, ktorého hlavou je Najvyšší veľkňaz a jeho členmi sú biskupi na základe sviatostnej konsekrácie a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia a v ktorom apoštolský zbor nepretržite pretrváva, je spolu so svojou hlavou a nikdy bez tejto hlavy aj subjektom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.
Kán. 337 - § 1. Kolégium biskupov slávnostným spôsobom vykonáva moc nad celou Cirkvou na ekumenickom koncile.
§ 2. Tú istú moc vykonáva prostredníctvom zjednotenej činnosti biskupov, rozídených vo svete, ktorú ako takú Rímsky veľkňaz vyhlásil alebo slobodne prijal, takže sa stáva pravým kolégiovým úkonom.
§ 3. Rímsky veľkňaz má právo podľa potrieb Cirkvi vybrať a napomáhať spôsoby, ktorými kolégium biskupov má kolegiálne vykonávať svoju úlohu vzhľadom na celú Cirkev.
Kán. 338 - § 1. Jedine Rímsky veľkňaz má právo ekumenický koncil zvolať, osobne alebo cez iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť alebo rozpustiť a schváliť jeho dekréty.
§ 2. Ten istý Rímsky veľkňaz má právo vymedziť otázky, ktoré sa majú na koncile prerokovať, a stanoviť poriadok, ktorý treba na koncile zachovať; otcovia koncilu môžu k otázkam predloženým Rímskym veľkňazom pridať iné, ktoré potrebujú schválenietoho istého Rímskeho veľkňaza.
Kán. 339 - § 1. Všetci biskupi a len biskupi, ktorí sú členmi kolégia biskupov, majú právo a povinnosť zúčastniť sa na ekumenickom koncile s rozhodujúcim hlasom.
§ 2. Okrem toho najvyššia cirkevná vrchnosť môže na ekumenický koncil prizvať aj niektorých iných, ktorí nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou, a má právo vymedziť ich účasť na koncile.
Kán. 340 - Ak sa stane, že Apoštolská stolica je počas konania koncilu vakantná, koncil sa samým právom prerušuje dovtedy, kým nový Najvyšší veľkňaz nenariadi v ňom pokračovať alebo ho nerozpustí.
Kán. 341 - § 1. Dekréty ekumenického koncilu nemajú záväznú účinnosť, ak neboli Rímskym veľkňazom spolu s koncilovými otcami schválené, ním potvrdené a na jeho príkaz vyhlásené.
§ 2. To isté potvrdenie a vyhlásenie potrebujú na to, aby mali záväznú účinnosť, dekréty, ktoré vydáva kolégium biskupov, keď vykonáva vo vlastnom zmysle kolegiálnu činnosť iným spôsobom, ktorý Rímsky veľkňaz zaviedol alebo slobodne prijal.
SYNODA BISKUPOV
Kán. 342 - Synoda biskupov je zhromaždenie biskupov, vybratých z rozličných krajín sveta, ktorí sa schádzajú v stanovenom čase, aby udržiavali úzke spojenie medzi Rímskym veľkňazom a biskupmi a aby Rímskemu veľkňazovi radami poskytovali pomoc, keď ide o neporušenosť a vzrast viery a mravov, dodržiavanie a upevňovanie cirkevnej disciplíny, a aby posúdili otázky, týkajúce sa činnosti Cirkvi vo svete.
Kán. 343 - Synoda biskupov má za úlohu rozoberať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, nie však o nich rozhodnúť alebo vydať o nich dekréty, ak jej v určitých prípadoch nedal moc rozhodovania Rímsky veľkňaz, ktorý v tomto prípade má právo potvrdiť rozhodnutia synody.
Kán. 344 - Synoda biskupov priamo podlieha autorite Rímskeho veľkňaza, ktorý má právo:
1. zvolať synodu, kedykoľvek sa mu to zdá vhodné, a určiť miesto, kde sa budú konať zasadania;
2. potvrdiť voľbu členov, ktorí majú byť podľa normy osobitného práva zvolení, a určiť a vymenovať ďalších členov;
3. podľa normy osobitného práva vo vhodnom čase pred slávením synody stanoviť obsah otázok, o ktorých treba rokovať;
4. určiť poriadok rokovania;
5. predsedať synode osobne alebo cez iných;
6. samu synodu zakončiť, preložiť, prerušiť a rozpustiť.
Kán. 345 - Synoda biskupov sa môže zísť buď na všeobecné zasadanie, na ktorom sa prerokúvajú veci, priamo sa vzťahujúce na dobro celej Cirkvi, a toto zasadanie je buď riadne, alebo mimoriadne, alebo sa môže zísť na zvláštne zasadanie, na ktorom sa prerokúvajú záležitosti, priamo sa týkajúce vymedzenej alebo vymedzených krajín.
Kán. 346 - § 1. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na riadne všeobecné zasadanie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, zvolení pre jednotlivé zasadania konferenciami biskupov spôsobom, vymedzeným osobitným právom synody; iní sú vysielaní na základe toho istého práva; iných priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim pristupujú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, ktorých voľba sa koná podľa normy toho istého osobitného práva.
§ 2. Synoda biskupov, zídená na mimoriadne všeobecné zasadanie, aby prerokovala záležitosti, ktoré si vyžadujú rýchle riešenie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, vysielaní osobitným právom synody na základe úradu, ktorý vykonávajú, iných však priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim pristupujú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, zvolení podľa normy toho istého práva.
§ 3. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na zvláštne zasadanie, pozostáva z členov, vybratých predovšetkým z tých krajín, pre ktoré bola zvolaná podľa normy osobitného práva, ktorým sa synoda riadi.
Kán. 347 - § 1. Keď Rímsky veľkňaz ukončí zasadanie synody biskupov, končí sa biskupom a iným členom úloha, ktorá im bola na nej zverená.
§ 2. Keď sa Apoštolská stolica po zvolaní synody alebo počas jej konania stane vakantnou, zasadanie synody sa samým právom prerušuje a takisto aj úloha, ktorá bola na ňom členom zverená, kým nový Veľkňaz nerozhodne, že zasadanie treba rozpustiť alebo v ňom pokračovať.
Kán. 348 - § 1. Synoda biskupov má stály generálny sekretariát, na jeho čele je generálny sekretár, vymenovaný Rímskym veľkňazom, a tomu pomáha rada sekretariátu, pozostávajúca z biskupov, z ktorých jedných volí podľa normy osobitného práva sama synoda biskupov, iných vymenúva Rímsky veľkňaz; avšak úloha všetkých sa končí začatím nového všeobecného zasadania.
§ 2. Okrem toho pre každé zasadanie synody biskupov je ustanovený jeden alebo viacerí zvláštni sekretári, ktorých vymenúva Rímsky veľkňaz, a vo zverenom úrade zostávajú len do skončenia zasadania synody.
KARDINÁLI SVÄTEJ RÍMSKEJ CIRKVI
Kán. 349 - Kardináli Svätej rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium, ktorému prislúcha právo postarať sa o voľbu Rímskeho veľkňaza podľa normy osobitného práva; okrem toho kardináli pomáhajú Rímskemu veľkňazovi buď kolegiálne, keď sú zvolávaní, aby prerokovali otázky väčšieho významu, alebo ako jednotlivci, keď totiž v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, poskytujú pomoc Rímskemu veľkňazovi predovšetkým v každodennej starostlivosti o celú Cirkev.
Kán. 350 - § 1. Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, do ktorého patria kardináli, ktorým Rímsky veľkňaz udeľuje titul prímestskej cirkvi, ako aj východní patriarchovia, ktorí boli zaradení do kolégia kardinálov; presbyterský a diakonský.
§ 2. Každému kardinálovi presbyterského a diakonského rádu Rímsky veľkňaz prideľuje titul alebo diakoniu v Meste.
§ 3. Východní patriarchovia, prijatí do kolégia kardinálov, za titul majú svoje patriarchálne sídlo.
§ 4. Kardinál dekan má za titul Ostijskú diecézu spolu s inou cirkvou, ktorú za titul už mal.
§ 5. Opciou, uskutočnenou v konzistóriu a schválenou Rímskym veľkňazom, kardináli z presbyterského rádu pri zachovaní prvenstva rádu a hodnosti môžu prejsť na iný titul a kardináli z diakonského rádu na inú diakoniu, a ak v diakonskom ráde boli plné desaťročie, aj do presbyterského rádu.
§ 6. Kardinál, prechádzajúci na základe opcie z diakonského rádu do presbyterského rádu, dostáva miesto pred všetkými tými kardinálmi presbytermi, ktorí boli po ňom prijatí za kardinálov.
Kán. 351 - § 1. Tých, ktorí majú byť povýšení na kardinálov, si Rímsky veľkňaz slobodne vyberá spomedzi mužov, ustanovených aspoň v posvätnom ráde presbyterátu, ktorí vysoko vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v spravovaní vecí; tí, ktorí ešte nie sú biskupmi, musia prijať biskupskú konsekráciu.
§ 2. Kardinálov ustanovuje Rímsky veľkňaz dekrétom, ktorý sa zverejňuje pred kolégiom kardinálov; a tak od zverejnenia majú povinnosti a práva, určené zákonom.
§ 3. Kto bol povýšený do kardinálskej hodnosti a jeho ustanovenie Rímsky veľkňaz oznámil, meno si však ponechal v srdci, nemá zatiaľ nijaké povinnosti kardinálov ani nijaké ich práva; keď však jeho meno Rímsky veľkňaz zverejnil, má tie isté povinnosti a práva, ale právo precedencie má odo dňa uchovávania v srdci.
Kán. 352 - § 1. Na čele kolégia kardinálov je dekan; keď je hatený, zastupuje ho poddekan; dekan ani poddekan nemá nad ostatnými kardinálmi nijakú riadiacu moc, ale je prvý medzi rovnými.
§ 2. Keď je úrad dekana vakantný, kardináli vyznačení titulom prímestskej cirkvi a len oni sami za predsedníctva poddekana, ak je prítomný, alebo najstaršieho z nich majú zvoliť jedného z ich členov za dekana kolégia; jeho meno majú oznámiť Rímskemu veľkňazovi, ktorému prislúcha zvoleného schváliť.
§ 3. Tým istým spôsobom, o ktorom sa hovorí v § 2, za predsedníctva samého dekana sa zvolí poddekan; Rímskemu veľkňazovi prislúcha schváliť aj voľbu pod-dekana.
§ 4. Ak dekan a poddekan nemajú v Meste trvalé bydlisko, majú ho tam nadobudnúť.
Kán. 353 - § 1. Kardináli kolegiálnou činnosťou pomáhajú Najvyššiemu pastierovi Cirkvi hlavne v konzistóriách, na ktoré sa zhromažďujú na príkaz a pod predsedníctvom Rímskeho veľkňaza; konzistóriá sú riadne a mimoriadne.
§ 2. Na riadne konzistórium sa zvolávajú všetci kardináli, aspoň tí, ktorí sa zdržiavajú v meste Ríme, aby sa poradili o niektorých vážnych, všeobecnejšie sa však vyskytujúcich záležitostiach alebo na vykonanie niektorých veľmi slávnostných úkonov.
§ 3. Na mimoriadne konzistórium, ktoré sa koná, keď to vyžadujú osobitné potreby Cirkvi alebo prerokovanie vážnejších záležitostí, sa zvolávajú všetci kardináli.
§ 4. Iba riadne konzistórium, na ktorom sa konajú niektoré slávnosti, môže byť verejné, keďže totiž okrem kardinálov sú naň pripustení preláti, vyslanci občianskych spoločností a iní naň pozvaní.
Kán. 354 - Od otcov kardinálov, ktorí stoja na čele dikastérií a iných trvalých inštitúcií Rímskej kúrie a Vatikánskeho štátu a dovŕšili sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložili Rímskemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
Kán. 355 - § 1. Kardinálovi dekanovi prináleží vysvätiť zvoleného Rímskeho veľkňaza za biskupa, ak zvolený potrebuje vysviacku; keď je dekan hatený, to isté právo prislúcha poddekanovi, a keď aj on je hatený, najstaršiemu kardinálovi z biskupského rádu.
§ 2. Kardinál protodiakon oznamuje ľudu meno novozvoleného Najvyššieho veľkňaza; takisto v zastúpení Rímskeho veľkňaza kladie metropolitom páliá alebo ich odovzdáva ich zástupcom.
Kán. 356 - Kardináli majú povinnosť horlivo spolupracovať s Rímskym veľkňazom; preto kardináli, ktorí zastávajú akýkoľvek úrad v kúrii a nie sú diecéznymi biskupmi, sú povinní sídliť v meste Ríme; kardináli, ktorí majú na starosti niektorú diecézu ako diecézni biskupi, majú prísť do mesta Ríma, kedykoľvek ich zvolá Rímsky veľkňaz.
Kán. 357 - § 1. Kardináli, ktorým je za titul pridelená prímestská cirkev alebo kostol v Meste, po ich prevzatí majú radou a starostlivosťou napomáhať dobro týchto diecéz a kostolov, pričom nemajú nad nimi nijakú riadiacu moc a z nijakého dôvodu nemajú zasahovať do správy ich majetkov, do disciplíny alebo služieb kostolov.
§ 2. Kardináli, ktorí sa nachádzajú mimo Mesta a mimo svojej diecézy, sú v tom, čo sa týka ich osoby, vyňatí spod riadiacej moci biskupa diecézy, v ktorej sa zdržiavajú.
Kán. 358 - Kardinálovi, ktorému Rímsky veľkňaz zveruje úlohu, aby na nejakej slávnosti alebo zhromaždení osôb zastupoval jeho osobu ako legát a pobočník, totiž ako jeho druhé ja, ako aj tomu, komu sa ako jeho zvláštnemu vyslancovi zveruje nejaká pastoračná úloha, prislúcha iba to, čím ho poveril sám Rímsky veľkňaz.
Kán. 359 - Keď je Apoštolská stolica vakantná, kolégium kardinálov má v Cirkvi iba takú moc, akú mu dáva osobitný zákon.
RÍMSKA KÚRIA
Kán. 360 - Rímska kúria, pomocou ktorej Rímsky veľkňaz zvyčajne vybavuje záležitosti celej Cirkvi a ktorá v jeho mene a jeho autoritou plní úlohu pre dobro a na službu cirkví, pozostáva zo Štátneho čiže Pápežského sekretariátu, Rady pre verejné záležitosti Cirkvi, kongregácií, tribunálov a iných ustanovizní; ustanovenie a kompetenciu všetkých určuje osobitný zákon.
Kán. 361 - Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo z kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti Cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.
LEGÁTI RÍMSKEHO VEĽKŇAZA
Kán. 362 - Rímsky veľkňaz má vrodené a nezávislé právo vymenúvať a vysielať svojich legátov tak do partikulárnych cirkví v rozličných národoch alebo krajinách, ako aj súčasne do štátov a k verejným vrchnostiam a takisto ich prekladať a odvolávať, a to pri zachovaní noriem medzinárodného práva, týkajúceho sa vysielania a odvolávania legátov, ustanovených pri štátoch.
Kán. 363 - § 1. Legátom Rímskeho veľkňaza sa zveruje úrad trvalým spôsobom reprezentovať osobu Rímskeho veľkňaza pri partikulárnych cirkvách alebo aj štátoch a verejných vrchnostiach, ku ktorým sú vyslaní.
§ 2. Apoštolskú stolicu reprezentujú aj tí, ktorí sú poverení pápežskou misiou ako delegáti alebo pozorovatelia pri medzinárodných radách alebo na konferenciách a zhromaždeniach.
Kán. 364 - Hlavnou úlohou pápežského legáta je čoraz viac upevňovať a robiť účinnejšími zväzky jednoty, ktoré sú medzi Apoštolskou stolicou a partikulárnymi cirkvami. Preto pápežskému legátovi do okruhu jeho pôsobenia prináleží:
1. informovať Apoštolskú stolicu o pomeroch, v akých sa nachádzajú partikulárne cirkvi, a o všetkom, čo sa týka samého života Cirkvi a dobra duší;
2. skutkom a radou pomáhať biskupom, pričom zostáva nedotknuté vykonávanie ich zákonnej moci;
3. pestovať časté kontakty s Konferenciou biskupov a poskytovať jej všemožnú pomoc;
4. vo veci vymenúvania biskupov sprostredkovať alebo navrhovať mená kandidátov, ako aj začať informatívny proces o tých, ktorí majú byť povýšení, podľa noriem, vydaných Apoštolskou stolicou;
5. usilovať sa o napomáhanie toho, čo slúži pokoju, pokroku a spolupráci medzi národmi;
6. spolupracovať s biskupmi pri rozvíjaní vhodných stykov medzi katolíckou cirkvou a inými cirkvami alebo ekleziálnymi spoločenstvami, ba aj nekresťanskými náboženstvami;
7. v spolupráci s biskupmi chrániť u predstaviteľov štátu to, čo patrí k poslaniu Cirkvi a Apoštolskej stolice;
8. okrem toho uplatňovať splnomocnenia a plniť ostatné mandáty, ktoré mu zverila Apoštolská stolica.
Kán. 365 - § 1. Osobitnou úlohou pápežského legáta, ktorý podľa noriem medzinárodného práva súčasne pôsobí ako legát pri štátoch, je aj:
1. napomáhať a rozvíjať vzťahy medzi Apoštolskou stolicou a štátnymi vrchnosťami;
2. prerokúvať otázky, týkajúce sa vzťahov medzi Cirkvou a štátom; osobitným spôsobom pracovať na vypracovávaní konkordátov a iných podobných dohôd a na ich realizovaní.
§ 2. Pri vybavovaní záležitostí, o ktorých sa hovorí v § 1, pápežský legát, podľa toho, ako to vyžadujú okolnosti, nemá opomenúť vyžiadať mienku a radu biskupov cirkevnej oblasti a informovať ich o priebehu záležitostí.
Kán. 366 - So zreteľom na osobitnú povahu úlohy legáta:
1. sídlo pápežského legáta je vyňaté spod riadiacej moci miestneho ordinára, ak nejde o slávenia manželstiev;
2. pápežský legát, pokiaľ je to možné, po upovedomení miestnych ordinárov, smie vo všetkých kostoloch na území svojho pôsobenia ako legáta vykonávať liturgické slávenia, a to aj s biskupskými insígniami.
Kán. 367 - Úloha pápežského legáta nezaniká vakanciou Apoštolskej stolice, ak v pápežskej listine nebolo stanovené niečo iné; zaniká však splnením mandátu, odvolaním, ktoré mu bolo dané na vedomie, zrieknutím sa, ktoré Rímsky veľkňaz prijal.
PARTIKULÁRNE CIRKVI
A ICH ZOSKUPENIA
I. titul
PARTIKULÁRNE CIRKVI
A V NICH USTANOVENÁ VRCHNOSŤ
I. kapitola
PARTIKULÁRNE CIRKVI
Kán. 368 - Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra.
Kán. 369 - Diecéza je podiel Božieho ľudu, ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol, tak aby tým, že sa vinie k svojmu pastierovi a ním na základe Evanjelia a Eucharistie v Duchu Svätom zhromaždený, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská cirkev Kristova.
Kán. 370 - Územná prelatúra alebo územné opátstvo je určitý podiel Božieho ľudu, územne ohraničený, ktorý pre zvláštne okolnosti je zverený do starostlivosti niektorému prelátovi alebo opátovi, ktorý ho na spôsob diecézneho biskupa riadi ako jeho vlastný pastier.
Kán. 371 - § 1. Apoštolský vikariát alebo apoštolská prefektúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti ešte nie je ustanovený ako diecéza a pastoračná starostlivosť oň sa zveruje apoštolskému vikárovi alebo apoštolskému prefektovi, ktorí ho majú riadiť v mene Najvyššieho veľkňaza.
§ 2. Apoštolská administratúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre zvláštne a celkom vážne dôvody Najvyšší veľkňaz nezriaďuje ako diecézu a pastoračná starostlivosť o neho sa zveruje apoštolskému administrátorovi, ktorý ho má v mene Najvyššieho veľkňaza riadiť.
Kán. 372 - § 1. Má byť pravidlom, že podiel Božieho ľudu, ktorý tvorí diecézu alebo niektorú inú partikulárnu cirkev, má byť ohraničený istým územím, tak aby zahrnoval všetkých veriacich, bývajúcich na tom území.
§ 2. Predsa však tam, kde by sa to podľa úsudku najvyššej cirkevnej vrchnosti po vypočutí mienky Konferencií biskupov, ktorých sa to týka, videlo užitočné, na tom istom území sa môžu zriadiť partikulárne cirkvi, rozlíšené podľa obradu veriacich alebo z iného podobného dôvodu.
Kán. 373 - Iba najvyššia cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať partikulárne cirkvi; ak sú zákonne zriadené, samým právom majú právnu subjektivitu.
Kán. 374 - § 1. Každá diecéza alebo iná partikulárna cirkev má byť rozdelená na odlišné časti čiže farnosti.
§ 2. Na rozvíjanie pastoračnej starostlivosti spoločnou činnosťou sa viaceré susedné farnosti môžu spojiť do osobitných zoskupení, akými sú dekanáty.
BISKUPI
1. článok
BISKUPI VO VŠEOBECNOSTI
Kán. 375 - § 1. Biskupi, ktorí sú z božského ustanovenia nástupcovia apoštolov skrze Ducha Svätého, ktorý im je daný, ustanovujú sa v Cirkvi za pastierov, aby aj oni boli učiteľmi náuky, kňazmi posvätného kultu a služobníkmi riadenia.
§ 2. Biskupi samou biskupskou konsekráciou prijímajú s úlohou posväcovať aj úlohu učiť a riadiť, ktoré však vzhľadom na ich povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia a jeho členmi.
Kán. 376 - Biskupi, ktorým je zverená starostlivosť o nejakú diecézu, sa nazývajú diecézni; ostatní sa nazývajú titulárni.
Kán. 377 - § 1. Biskupov slobodne vymenúva alebo zákonne zvolených potvrdzuje Najvyšší veľkňaz.
§ 2. Biskupi cirkevnej provincie, alebo kde to okolnosti vyžadujú, Konferencie biskupov majú aspoň každé tri roky po spoločnej porade a tajne zostaviť zoznam presbyterov aj z členov inštitútov zasväteného života, naozaj vhodných na episkopát, a zaslať ho Apoštolskej stolici, pričom zostáva zachované právo každého biskupa osve oznámiť mená presbyterov, ktorých považuje za hodných a súcich na biskupskú úlohu.
§ 3. Ak zákonne nebolo stanovené ináč, kedykoľvek treba vymenovať diecézneho biskupa alebo biskupa koadjútora, úlohou pápežského legáta vzhľadom na takzvané terno kandidátov, ktoré treba predložiť Apoštolskej stolici, je, aby jednotlivo preskúmal a Apoštolskej stolici oznámil spolu so svojou mienkou to, čo odporúča metropolita a sufragáni provincie, do ktorej diecéza, o ktorú sa treba postarať, patrí alebo do zoskupenia ktorej vstupuje, ako aj to, čo odporúča predseda Konferencie biskupov; pápežský legát si má navyše vypočuť mienku niektorých z kolégia konzultorov a z katedrálnej kapituly, a ak to uzná za užitočné, má si jednotlivo a tajne zistiť mienku aj iných z diecézneho a rehoľného kléru, ako aj laikov, ktorí vynikajú múdrosťou.
§ 4. Ak zákonne nebolo postarané ináč, diecézny biskup, ktorý sa domnieva, že jeho diecéze treba dať pomocného biskupa, Apoštolskej stolici má predložiť zoznam aspoň troch presbyterov, naozaj vhodných na tento úrad.
§ 5. Do budúcnosti sa svetským vrchnostiam neudeľujú nijaké práva a privilégiá týkajúce sa voľby, vymenúvania, navrhovania a určovania biskupov.
Kán. 378 - § 1. K súcosti kandidáta na episkopát sa vyžaduje, aby:
1. vynikal pevnou vierou, dobrými mravmi, nábožnosťou, horlivosťou za duše, múdrosťou, rozumnosťou a ľudskými čnosťami a mal aj ostatné vlohy, ktoré ho robia vhodným vykonávať uvedený úrad;
2. mal dobrú povesť;
3. bol aspoň tridsaťpäťročný;
4. bol aspoň päť rokov ustanovený v ráde presbyterátu;
5. mal doktorát alebo aspoň licenciát zo Svätého písma, teológie alebo kánonického práva, získaný na inštitúte vyšších štúdií, schválenom Apoštolskou stolicou, alebo aby bol aspoň v týchto disciplínach naozaj skúsený.
§ 2. Konečný úsudok o súcosti toho, kto má byť povýšený, patrí Apoštolskej stolici.
Kán. 379 - Ten, kto je povýšený do episkopátu, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí do troch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny prijať biskupskú konsekráciu, a to skôr, než prevezme vlastnenie svojho úradu. Kán. 380 - Povýšený na biskupa, skôr než kánonicky prevezme vlastnenie svojho úradu, má zložiť vyznanie viery a prísahu vernosti Apoštolskej stolici podľa formuly, ktorú schválila tá istá Apoštolská stolica.
DIECÉZNI BISKUPI
Kán. 381 - § 1. Diecéznemu biskupovi v diecéze, ktorá mu bola zverená, patrí všetka riadna, vlastná a bezprostredná moc, ktorá sa vyžaduje na vykonávanie jeho pastierskej úlohy, s výnimkou káuz, ktoré sú na základe práva alebo dekrétu Najvyš-šieho veľkňaza rezervované najvyššej alebo inej cirkevnej vrchnosti.
§ 2. Tí, ktorí sú na čele iných spoločenstiev veriacich, o ktorých sa hovorí v kán. 368, právne sú postavení na roveň diecéznemu biskupovi, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zjavné niečo iné.
Kán. 382 - § 1. Povýšený na biskupa nemôže zasahovať do vykonávania úradu, ktorý mu je zverený, pred prevzatím kánonického vlastnenia diecézy; môže však vykonávať úrady, ktoré v čase povýšenia v tej istej diecéze už mal, pri zachovaní predpisu kán. 409, § 2.
§ 2. Povýšený do úradu diecézneho biskupa, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí prevziať kánonické vlastnenie diecézy do štyroch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny, ak ešte nie je konsekrovaný za biskupa; ak už je konsekrovaný, do dvoch mesiacov od jej prijatia.
§ 3. Kánonické vlastnenie diecézy preberá biskup vtedy, keď v samej diecéze osobne alebo cez zástupcu predloží kolégiu konzultorov apoštolskú listinu za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu, alebo v novozaložených diecézach vtedy, keď sa postará, aby sa klérus a ľud, prítomný v katedrálnom kostole, oboznámil s tou istou listinou, o čom najstarší z prítomných presbyterov vyhotoví zápisnicu.
§ 4. Veľmi sa odporúča, aby prevzatie kánonického vlastnenia sa uskutočnilo liturgickým úkonom v katedrálnom kostole za prítomnosti kléru a ľudu.
Kán. 383 - § 1. Diecézny biskup vo vykonávaní svojej úlohy pastiera má byť starostlivý voči všetkým veriacim, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti, bez ohľadu na ich vek, postavenie alebo národnosť, či už bývajú na jeho území, alebo sa na ňom dočasne zdržiavajú, pričom svojho apoštolského ducha má zamerať aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostačujúcej miere požívať riadnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na tých, ktorí prestali viesť praktický náboženský život.
§ 2. Ak má vo svojej diecéze veriacich rozličného obradu, má sa postarať o ich duchovné potreby buď cez kňazov alebo farnosti toho istého obradu, buď cez biskupského vikára.
§ 3. Voči bratom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, sa má správať vľúdne a láskavo a rozvíjať aj ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev.
§ 4. Nepokrstených má mať za takých, ktorí sú mu zverení v Pánovi, aby aj im zažiarila Kristova láska, ktorej biskup musí byť svedkom pred všetkými.
Kán. 384 - Diecézny biskup má prejavovať osobitnú starostlivosť presbyterom, ktorých má počúvať ako pomocníkov a poradcov, má chrániť ich práva a starať sa, aby si riadne plnili záväzky, vlastné ich stavu, a aby mali k dispozícii prostriedky a inštitúcie, ktoré potrebujú na zveľadenie duchovného a intelektuálneho života; takisto sa má starať, aby sa podľa normy práva zaistilo ich slušné materiálne zabezpečenie a sociálna pomoc.
Kán. 385 - Diecézny biskup sa má v čo najväčšej miere starať o povolania na rozličné služby a na zasvätený život, pričom zvláštnu starostlivosť má venovať kňazským a misionárskym povolaniam.
Kán. 386 - § 1. Diecézny biskup je povinný častým osobným kázaním veriacim predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a v mravoch uplatňovať; má sa tiež starať, aby sa predpisy kánonov o službe slova, najmä o homílii a katechetickej výuke horlivo zachovávali, tak aby sa celá kresťanská náuka všetkým podávala.
§ 2. Čo najvhodnejšími prostriedkami má pevne chrániť celistvosť a jednotu viery, ktorú treba vyznávať, uznávajúc pritom oprávnenú slobodu v ďalšom skúmaní právd.
Kán. 387 - Diecézny biskup, pamätajúc na to, že je zaviazaný dávať príklad svä-tosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života, má sa všemožne usilovať napomáhať svätosť veriacich podľa povolania vlastného každému z nich, a keďže je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále vynasnažovať, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo.
Kán. 388 - § 1. Diecézny biskup po prevzatí vlastnenia diecézy musí každú nedeľu a v iné sviatky, prikázané v jeho oblasti, obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený.
§ 2. V dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, biskup musí sláviť a obetovať omšu za ľud sám; ak je však v tomto slávení zákonne hatený, má ju v tých istých dňoch obetovať cez iného alebo v iné dni sám. § 3. Biskup, ktorému sú okrem vlastnej diecézy zverené aj z titulu správy iné diecézy, záväzku urobí zadosť obetovaním jednej omše za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
§ 4. Biskup, ktorý nezadosťučinil záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1-3, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
Kán. 389 - Často má v katedrálnom kostole alebo v inom kostole svojej diecézy predsedať sláveniu najsvätejšej Eucharistie najmä v prikázané sviatky a pri iných slávnostiach.
Kán. 390 - Diecézny biskup môže konať pontifikálne bohoslužby v celej svojej diecéze; nie však mimo vlastnej diecézy bez výslovného alebo aspoň rozumne predpokladaného súhlasu miestneho ordinára.
Kán. 391 - § 1. Diecézny biskup má právo a povinnosť riadiť sebe zverenú partikulárnu cirkev mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou podľa normy práva.
§ 2. Zákonodarnú moc vykonáva sám biskup; výkonnú moc uplatňuje buď sám, alebo cez generálnych alebo biskupských vikárov podľa normy práva; súdnu moc buď sám, alebo cez súdneho vikára a sudcov podľa normy práva.
Kán. 392 - § 1. Biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu, spoločnú celej Cirkvi a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov.
§ 2. Má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých, ako aj správy majetkov.
Kán. 393 - Diecézny biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach.
Kán. 394 - § 1. Biskup má v diecéze podporovať rozličné spôsoby apoštolátu a starať sa, aby sa pod jeho vedením v celej diecéze alebo v jej jednotlivých obvodoch koordinovali všetky diela apoštolátu pri zachovaní vlastnej povahy každého jedného z nich. § 2. Má trvať na povinnosti, ktorá zaväzuje veriacich, aby sa každý podľa svojho postavenia a schopností venoval vykonávaniu apoštolátu, a má ich povzbudzovať, aby sa podľa miestnych a časových potrieb zúčastňovali na rozličných dielach apoštolátu a podporovali ich.
Kán. 395 - § 1. Diecézny biskup, hoci má koadjútora alebo pomocného biskupa, je zákonom viazaný osobne rezidovať v diecéze.
§ 2. Okrem dôvodu návštevy ad limina alebo koncilov, Synody biskupov, Konferencie biskupov, ktorých sa musí zúčastniť, alebo iného úradu, ktorý mu bol zákonne zverený, z diecézy sa z oprávneného dôvodu smie vzdialiť najviac na jeden mesiac, či súvislý, alebo s prestávkami, len keď sa zabezpečí, že jeho neprítomnosťou diecéza neutrpí nijakú škodu.
§ 3. Z diecézy nemá byť vzdialený v dňoch Narodenia Pána, Svätého týždňa a Vzkriesenia Pána, Zoslania Duchu Svätého a Tela a krvi Kristovej, ak tonie je z vážneho a naliehavého dôvodu.
§ 4. Ak by bol biskup nezákonne vzdialený z diecézy dlhšie než šesť mesiacov, metropolita má o jeho neprítomnosti upovedomiť Apoštolskú stolicu; ak sa to týka metropolitu, to isté má urobiť najstarší sufragán.
Kán. 396 - § 1. Biskup je viazaný každoročne vizitovať diecézu, buď celú, alebo jej časť tak, aby aspoň každých päť rokov vykonal vizitáciu celej diecézy sám, alebo ak by bol zákonne hatený, cez biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, alebo generálneho či biskupského vikára, alebo cez iného presbytera.
§ 2. Biskup si smie pri vizitácii vyvoliť za sprievodcov a pomocníkov klerikov, akých chce, pričom sa zavrhuje akékoľvek privilégium alebo akýkoľvek zvyk, ktoré tomu odporujú.
Kán. 397 - § 1. Riadnej biskupskej vizitácii podliehajú osoby, katolícke inštitúcie, posvätné veci a miesta, ktoré sa nachádzajú v obvode diecézy.
§ 2. Členov rehoľných inštitútov pápežského práva a ich domy môže biskup vizitovať iba v prípadoch, uvedených v práve.
Kán. 398 - Biskup sa má usilovať pastoračnú vizitáciu vykonať s náležitou svedomitosťou; má dbať na to, aby zbytočnými výdavkami nespôsoboval nikomu ťažkosti a nebol na ťarchu.
Kán. 399 - § 1. Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určila Apoštolská stolica.
§ 2. Ak rok určený na podanie správy celkom alebo sčasti zapadá do prvého dvojročia od začiatku riadenia diecézy, biskup môže tentoraz upustiť od vypracovania a podania správy.
Kán. 400 - § 1. Diecézny biskup v tom roku, v ktorom je viazaný podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do mesta Ríma uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza, ak Apoštolská stolica nestanovila ináč.
§ 2. Tento záväzok má biskup splniť osobne, ak nie je zákonne hatený; v takom prípade ju má splniť cez koadjútora, ak ho má, alebo cez pomocného biskupa, alebo niektorého súceho kňaza svojho presbytéria, ktorý má sídlo v jeho diecéze.
§ 3. Apoštolský vikár môže tento záväzok splniť aj cez zástupcu, ktorý sa nachádza v mesteRíme; apoštolský prefekt tento záväzok nemá.
Kán. 401 - § 1. Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
§ 2. Od diecézneho biskupa, ktorý sa pre narušené zdravie alebo iný vážny dôvod stal menej schopným zastávať svoj úrad, sa naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu.
Kán. 402 - § 1. Biskup, ktorého zrieknutie sa úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolská stolica nerozhodne ináč.
§ 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie zriekajúceho sa biskupa so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá viaže diecézu, ktorej on slúžil.
BISKUPI KOADJÚTORI A POMOCNÍ BISKUPI
Kán. 403 - § 1. Keď to vyžadujú pastoračné potreby diecézy, na žiadosť diecézneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi; pomocný biskup nemá právo nástupníctva.
§ 2. Vo vážnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa diecéznemu biskupovi môže dať pomocný biskup, vybavený zvláštnymi splnomocneniami.
§ 3. Svätá stolica, ak to sama považuje za vhodnejšie, z úradu môže ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý aj sám je vybavený zvláštnymi splnomocneniami; biskup koadjútor má právo nástupníctva.
Kán. 404 - § 1. Biskup koadjútor preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď vymenovaciu apoštolskú listinu predloží sám alebo cez zástupcu diecéznemu biskupovi a kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 2. Pomocný biskup preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď predloží vymenovaciu apoštolskú listinu diecéznemu biskupovi za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
§ 3. Ak je však diecézny biskup úplne hatený, stačí, keď biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup predložia vymenovaciu apoštolskú listinu kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie.
Kán. 405 - § 1. Biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup majú povinnosti a práva vymedzené predpismi nasledujúcich kánonov, a sú určené aj v ich vymenúvacích listinách.
§ 2. Biskup koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho, keď je neprítomný alebo hatený.
Kán. 406 - § 1. Diecézny biskup má ustanoviť biskupa koadjútora a takisto pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, za generálneho vikára; navyše diecézny biskup má zveriť skôr jemu než iným to, na čo sa podľa práva vyžaduje zvláštny mandát.
§ 2. Ak v apoštolskej listine nebolo postarané ináč a pri zachovaní predpisu § 1, diecézny biskup má ustanoviť svojho pomocného biskupa alebo pomocných biskupov za generálnych vikárov alebo aspoň za biskupských vikárov, závisiacich iba od jeho autority alebo od autority biskupa koadjútora, alebo pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2.
Kán. 407 - § 1. Aby sa súčasné a budúce dobro diecézy čo najviac zveľaďovalo, diecézny biskup, koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, majú sa vo veciach väčšieho významu navzájom radiť.
§ 2. Diecézny biskup pri zvažovaní otázok väčšieho významu najmä pastoračnej povahy má dať prednosť porade s pomocnými biskupmi než s ostatnými.
§ 3. Biskup koadjútor a pomocný biskup, pretože oni sú povolaní na to, aby mali účasť na zodpovednosti diecézneho biskupa, majú si svoje povinnosti tak plniť, aby v činnosti a zmýšľaní postupovali v súlade s ním.
Kán. 408 - § 1. Biskup koadjútor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné funkcie, ktoré viažu diecézneho biskupa.
§ 2. Tie biskupské práva a funkcie, ktoré môže vykonávať biskup koadjútor alebo pomocný biskup, diecézny biskup nemá natrvalo zverovať inému.
Kán. 409 - § 1. Keď je biskupská stolica vakantná, biskup koadjútor sa hneď stáva biskupom diecézy, pre ktorú bol ustanovený, len keď zákonne prevzal jej vlastnenie.
§ 2. Keď je biskupská stolica vakantná, ak kompetentná vrchnosť nestanovila niečo iné, pomocný biskup, kým nový biskup neprevezme vlastnenie stolice, zachová si všetky moci a len tie moci a splnomocnenia, ktoré mal ako generálny vikár alebo ako biskupský vikár, keď bola stolica obsadená; ak však nebol určený na úrad diecézneho administrátora, túto svoju moc, udelenú totiž právom, má vykonávať pod autoritou diecézneho administrátora, ktorý je na čele riadenia diecézy.
Kán. 410 - Biskup koadjútor a pomocný biskup sú povinní tak ako sám diecézny biskup rezidovať v diecéze; z nej sa okrem z dôvodu nejakej povinnosti, ktorú majú splniť mimo diecézy, alebo z dôvodu dovolenky, ktorá nemá byť dlhšia ako mesiac, môžu vzďaľovať iba na krátky čas.
Kán. 411 - Na biskupa koadjútora a pomocného biskupa, keď ide o zrieknutie sa úradu, sa vzťahujú predpisy kán. 401 a 402, § 2.
HATENÁ STOLICA A VAKANTNÁ STOLICA
1. článok
HATENÁ STOLICA
Kán. 412 - Biskupská stolica sa považuje za hatenú, ak uväznenie, vypovedanie, exil alebo nespôsobilosť úplne zabraňuje diecéznemu biskupovi vykonávať v diecéze pastoračnú úlohu, takže sa nemôže ani písomne stýkať s veriacimi diecézy.
Kán. 413 - § 1. Keď je stolica hatená, riadenie diecézy, ak Svätá stolica nezariadila ináč, prislúcha biskupovi koadjútorovi, ak je; ak biskupa koadjútora niet alebo je hatený, niektorému pomocnému biskupovi, buď generálnemu, alebo biskupskému vikárovi, alebo inému kňazovi pri zachovávaní poradia osôb stanoveného v zozname, ktorý má diecézny biskup čo najskôr zostaviť po prevzatí vlastnenia diecézy; tento zoznam, ktorý treba oznámiť metropolitovi, sa má obnovovať aspoň každé tri roky a riaditeľ kancelárie ho má uchovávať v tajnosti.
§ 2. Ak niet biskupa koadjútora alebo je hatený a ak chýba zoznam, o ktorom sa hovorí v § 1, úlohou kolégia konzultorov je zvoliť kňaza, ktorý má riadiť diecézu.
§ 3. Kto podľa normy § 1 alebo 2 prevzal riadenie diecézy, má čím skôr upovedomiť Svätú stolicu o hatenej biskupskej stolici a o prevzatej úlohe.
Kán. 414 - Kto bol podľa normy kán. 413 povolaný, aby prechodne vykonával pastoračnú starostlivosť o diecézu iba v čase, keď je stolica hatená, vo vykonávaní pastoračnej starostlivosti o diecézu má povinnosti a moc, ktoré podľa práva patria diecéznemu administrátorovi.
Kán. 415 - Ak diecéznemu biskupovi je cirkevným trestom zakázané vykonávať úlohu, metropolita, alebo ak ho niet alebo ak ide o neho samého, povýšením najstarší sufragán sa má ihneď obrátiť na Svätú stolicu, aby sa ona postarala.
VAKANTNÁ STOLICA
Kán. 416 - Biskupská stolica sa vakantnou stáva smrťou diecézneho biskupa, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz, preložením a odňatím, ktoré bolo biskupovi oznámené.
Kán. 417 - Všetko, čo generálny vikár alebo biskupský vikár vykonali dovtedy, kým nedostali nepochybnú správu o smrti diecézneho biskupa, má účinnosť a takisto má účinnosť aj to, čo vykonali diecézny biskup alebo generálny vikár, alebo biskupský vikár, kým nedostali nepochybnú správu o spomínaných pápežských úkonoch.
Kán. 418 - § 1. Do dvoch mesiacov od prijatia nepochybnej správy o preložení musí biskup odísť do diecézy, do ktorej bol preložený, a kánonicky prevziať vlastnenie; dňom prevzatia vlastnenia novej diecézy sa diecéza, z ktorej bol preložený, stáva vakantnou.
§ 2. Od prijatia nepochybnej správy o preložení až do kánonického prevzatia vlastnenia novej diecézy preložený biskup v diecéze, z ktorej bol preložený:
1. dostáva moc diecézneho administrátora a má jeho záväzky, pričom prestáva akákoľvek moc generálneho vikára a biskupského vikára, ale pri neporušení kán. 409, § 2;
2. dostáva plnú remuneráciu, vlastnú úradu.
Kán. 419 - Keď je stolica vakantná, riadenie diecézy až do ustanovenia diecézneho administrátora prechádza na pomocného biskupa, a ak ich je viac, na toho, ktorý je povýšením najstarší; ak niet pomocného biskupa, prechádza na kolégium konzultorov, ak Svätá stolica nezariadila ináč. Kto takto preberá riadenie diecézy, má bezodkladne zvolať kolégium, ktoré je kompetentné určiť diecézneho administrátora.
Kán. 420 - Keď je stolica vakantná v apoštolskom vikariáte alebo v apoštolskej prefektúre, riadenie preberá provikár alebo proprefekt, ktorého iba na tento cieľ vymenúva vikár alebo prefekt bezprostredne po prevzatí vlastnenia úradu, ak Svätá stolica nestanovila ináč.
Kán. 421 - § 1. Do ôsmich dní od prijatia správy, že biskupská stolica je vakantná, kolégium konzultorov má zvoliť diecézneho administrátora, ktorý má dočasne riadiť diecézu, pri zachovaní predpisu kán. 502, § 3.
§ 2. Ak v predpísanom čase nebol diecézny administrátor z akéhokoľvek dôvodu zákonne zvolený, jeho určenie prechádza na metropolitu, a ak je vakantná sama metropolitná cirkev alebo súčasne metropolitná aj sufragánna, na sufragánneho biskupa povýšením najstaršieho.
Kán. 422 - Pomocný biskup, a ak ho niet, kolégium konzultorov o smrti biskupa, a takisto ten, kto bol zvolený za diecézneho administrátora, o svojom zvolení majú čo najrýchlejšie upovedomiť Apoštolskú stolicu.
Kán. 423 - § 1. Má sa určiť jeden diecézny administrátor pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje; ináč je voľba neplatná.
§ 2. Diecézny administrátor nemá byť súčasne ekonómom; preto ak za diecézneho administrátora bol zvolený ekonóm diecézy, ekonomická rada má na ten čas zvoliť iného ekonóma.
Kán. 424 - Diecézny administrátor má byť zvolený podľa normy kán. 165-178.
Kán. 425 - § 1. Na úlohu diecézneho administrátora môže byť platne určený iba kňaz, ktorý dovŕšil tridsiaty piaty rok života a na tú istú vakantnú stolicu nebol už zvolený, vymenovaný alebo navrhnutý.
§ 2. Za diecézneho administrátora má byť zvolený kňaz, ktorý vyniká učenosťou a rozumnosťou.
§ 3. Ak podmienky predpísané v § 1 boli zanedbané, metropolita, alebo ak metropolitná cirkev je vakantná, sufragánny biskup, povýšením najstarší, po zistení pravdy o veci má na tento raz určiť administrátora; úkony toho, kto bol zvolený proti predpisom § 1, sú na základe samého práva nulitné.
Kán. 426 - Kto vtedy, keď je stolica vakantná, riadi diecézu pred určením diecézneho administrátora, má takú moc, akú právo priznáva generálnemu vikárovi.
Kán. 427 - § 1. Diecézny administrátor má povinnosti a moc ako diecézny biskup s vylúčením tých vecí, ktoré sú svojou povahou alebo samým právom vyňaté.
§ 2. Diecézny administrátor dostáva moc prijatím voľby, bez toho, aby sa vyžadovalo od niekoho jej potvrdenie pri zachovaní záväzku, o ktorom sa hovorí v kán. 833, bod 4.
Kán. 428 - § 1. V čase, keď je stolica vakantná, nemá sa nič meniť.
§ 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, zakazuje sa robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa zakazuje im a dôsledne aj všetkým ostatným či už osobne, alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
Kán. 429 - Diecézny administrátor je povinný rezidovať v diecéze a obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 388.
Kán. 430 - § 1. Úloha diecézneho administrátora sa končí, keď nový biskup prevezme vlastnenie diecézy.
§ 2. Odvolanie diecézneho administrátora je rezervované Svätej stolici; ak sa prípadne sám zriekne, zrieknutie sa treba hodnovernou formou predložiť kolégiu, ktoré je kompetentné voliť, a nevyžaduje prijatie; po odvolaní alebo zrieknutí sa diecézneho administrátora, alebo po jeho smrti sa má podľa normy kán. 421 zvoliť iný diecézny administrátor.
ZOSKUPENIA PARTIKULÁRNYCH CIRKVÍ
I. kapitola
CIRKEVNÉ PROVINCIE
A CIRKEVNÉ OBLASTI
Kán. 431 - § 1. Aby sa podľa osobných a miestnych okolností napomáhala spoločná pastoračná činnosť rozličných susedných diecéz a aby sa vhodnejšie rozvíjali vzájomné vzťahy medzi diecéznymi biskupmi, susedné partikulárne cirkvi sa majú spájať do cirkevných provincií, územne presne ohraničených.
§ 2. Vyňaté diecézy nemajú byť odteraz pravidlom; a tak jednotlivé diecézy a iné partikulárne cirkvi, nachádzajúce sa na území nejakej cirkevnej provincie, musia byť zaradené do tejto cirkevnej provincie.
§ 3. Jedine najvyššia cirkevná vrchnosť po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, má právo ustanoviť, zrušiť alebo meniť cirkevné provincie.
Kán. 432 - § 1. V cirkevnej provincii sú podľa normy práva vrchnosťou provinčný koncil a metropolita.
§ 2. Cirkevná provincia má na základe samého práva právnu subjektivitu.
Kán. 433 - § 1. Ak je to užitočné, najmä v krajinách, kde sú partikulárne cirkvi početnejšie, Svätá stolica môže na návrh Konferencie biskupov spojiť susedné cirkevné provincie do cirkevných oblastí.
§ 2. Cirkevnú oblasť možno zriadiť ako právnickú osobu.
Kán. 434 - Zhromaždeniu biskupov cirkevnej oblasti patrí rozvíjať spoluprácu a spoločnú pastoračnú činnosť v oblasti; avšak tie moci, ktoré sa v kánonoch tohto Kódexu udeľujú Konferencii biskupov, tomuto zhromaždeniu neprislúchajú, ak mu niektoré zvlášť neudelila Svätá stolica.
METROPOLITI
Kán. 435 - Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorý je arcibiskupom zverenej diecézy; tento úrad je spojený s biskupskou stolicou, ktorú určil alebo schválil Rímsky veľkňaz.
Kán. 436 - § 1. V sufragánnych diecézach metropolitovi prislúcha:
1. dozerať, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávala, a o prípadných zneužitiach upovedomovať Rímskeho veľkňaza;
2. vykonať kánonickú vizitáciu z dôvodu, ktorý predtým Apoštolská stolica schválila, ak ju sufragán zanedbal;
3. určiť diecézneho administrátora podľa normy kán. 421, § 2, a 425, § 3.
§ 2. Kde to okolnosti vyžadujú, Apoštolská stolica môže metropolitu vybaviť osobitnými úlohami a mocou, ktoré treba vymedziť v partikulárnom práve.
§ 3. V sufragánnych diecézach metropolitom neprislúcha nijaká iná riadiaca moc; môže však vo všetkých kostoloch, a ak ide o katedrálny kostol, po predbežnom upovedomení diecézneho biskupa vykonávať posvätné funkcie ako biskup vo vlastnej diecéze.
Kán. 437 - § 1. Metropolita je povinný do troch mesiacov od prijatia biskupskej konsekrácie, alebo ak už bol konsekrovaný, od kánonického poverenia žiadať osobne alebo cez zástupcu Rímskeho veľkňaza pálium, označujúce moc, ktorou je metropolita v spoločenstve s rímskou cirkvou na základe práva vybavený vo vlastnej provincii.
§ 2. Metropolita môže podľa normy liturgických zákonov používať pálium v ktoromkoľvek kostole cirkevnej provincie, na čele ktorej stojí, nikdy však mimo nej, a to ani so súhlasom diecézneho biskupa.
§ 3. Ak je metropolita preložený do inej metropolitnej stolice, potrebuje nové pálium.
Kán. 438 - Titul patriarchu a prímasa v latinskej cirkvi okrem čestného prvenstva neprináša so sebou nijakú riadiacu moc, ak o niektorom nie je zrejmé niečo iné z apoštolského privilégia alebo zo schváleného zvyku.
PARTIKULÁRNE KONCILY
Kán. 439 - § 1. Plenárny koncil čiže koncil pre všetky partikulárne cirkvi tej istej Konferencie biskupov sa má konať vždy, keď to sama Konferencia biskupov so schválením Apoštolskej stolice pokladá za potrebné alebo užitočné.
§ 2. Norma stanovená v § 1 platí aj pre konanie provinčného koncilu v cirkevnej provincii, ktorej hranice sa kryjú s územím krajiny.
Kán. 440 - § 1. Provinčný koncil pre rozličné partikulárne cirkvi tej istej cirkevnej provincie sa má konať vždy, keď sa to podľa úsudku väčšiny diecéznych biskupov provincie pokladá za vhodné, pri neporušení kán. 439, § 2.
§ 2. Keď je metropolitná stolica vakantná, provinčný koncil sa nemôže zvolať.
Kán. 441 - Úlohou Konferencie biskupov je:
1. zvolať plenárny koncil;
2. zvoliť miesto konania koncilu na území Konferencie biskupov;
3. spomedzi diecéznych biskupov zvoliť predsedu plenárneho koncilu, ktorého má schváliť Apoštolská stolica;
4. vymedziť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie plenárneho koncilu, preložiť ho, predĺžiť a ukončiť.
Kán. 442 - § 1. Úlohou metropolitu, so súhlasom väčšiny sufragánnych biskupov, je:
1. zvolať provinčný koncil;
2. zvoliť miesto konania provinčného koncilu na území provincie;
3. vymedziť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie provinčného koncilu, preložiť ho, predĺžiť a ukončiť.
§ 2. Predsedať provinčnému koncilu je úlohou metropolitu, a keď je zákonne hatený, sufragánneho biskupa, zvoleného ostatnými sufragánnymi biskupmi.
Kán. 443 - § 1. Na partikulárne koncily majú byť zvolaní a majú na nich právo rozhodujúceho hlasu:
1. diecézni biskupi;
2. biskupi koadjútori a pomocní biskupi;
3. iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú na území osobitnú úlohu, zverenú im Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov.
§ 2. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní iní titulárni aj emeritní biskupi, ktorí bývajú na území; aj tí majú právo rozhodujúceho hlasu.
§ 3. Na partikulárne koncily majú byť pozvaní iba s poradným hlasom:
1. generálni vikári a biskupskí vikári všetkých partikulárnych cirkví na území;
2. vyšší predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života v počte, ktorý tak pre mužov, ako aj pre ženy má určiť Konferencia biskupov alebo biskupi provincie, prípadne zvolení všetkými vyššími predstavenými inštitútov a spoločností, ktoré majú sídlo na území;
3. rektori cirkevných a katolíckych univerzít a dekani teologických fakúlt a fakúlt kánonického práva, ktoré majú sídlo na území;
4. niektorí rektori veľkých seminárov v počte vymedzenom ako v bode 2, zvolení rektormi seminárov, ktoré sa nachádzajú na území.
§ 4. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní aj presbyteri a iní veriaci iba s poradným hlasom, ale tak, aby ich počet neprevyšoval polovicu tých, o ktorých sa hovorí v § 1-3.
§ 5. Okrem toho sa na provinčné koncily majú pozvať katedrálne kapituly, ako aj presbyterská rada a pastoračná rada každej partikulárnej cirkvi, a to tak, aby každá z nich vyslala dvoch svojich členov, ktorých kolegiálne určila; tí však majú iba poradný hlas.
§ 6. Na partikulárne koncily sa môžu ako hostia prizvať aj iní, ak podľa úsudku Konferencie biskupov pre plenárny koncil alebo podľa úsudku metropolitu spolu so sufragánnymi biskupmi pre provinčný koncil je to užitočné.
Kán. 444 - § 1. Všetci pozvaní na partikulárne koncily sa musia na nich zúčastniť, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, o ktorej sú povinní upovedomiť predsedu koncilu.
§ 2. Tí, ktorí sú pozvaní na partikulárne koncily a majú na nich rozhodujúci hlas, môžu poslať zástupcu, ak ich zdržiava oprávnená prekážka; tento zástupca má len poradný hlas.
Kán. 445 - Partikulárny koncil sa na svojom území stará o to, aby sa zabezpečili pastoračné potreby Božieho ľudu, a má riadiacu, predovšetkým zákonodarnú moc, tak aby vždy pri neporušení univerzálneho práva Cirkvi mohol rozhodovať, čo sa má považovať za vhodné pre vzrast viery, usporiadanie spoločnej pastoračnej činnosti, usmerňovanie mravov a pre zachovávanie, zavedenie alebo ochranu spoločnej cirkevnej disciplíny.
Kán. 446 - Po skončení partikulárneho koncilu sa predseda má postarať, aby sa všetky spisy koncilu zaslali Apoštolskej stolici; dekréty vydané koncilom sa nemajú vyhlásiť, ak neboli preskúmané Apoštolskou stolicou; sám koncil má právo určiť spôsob vyhlásenia dekrétov a čas, odkedy vyhlásené dekréty začínajú zaväzovať.
KONFERENCIE BISKUPOV
Kán. 447 - Konferencia biskupov ako stála inštitúcia je zhromaždenie biskupov nejakej krajiny alebo určitého územia spoločne plniacich isté pastoračné úlohy pre veriacich svojho územia, aby sa čoraz viac vzmáhalo dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom najmä formami a spôsobmi apoštolátu, vhodne prispôsobenými okolnostiam času a miesta podľa normy práva.
Kán. 448 - § 1. Konferencia biskupov podľa všeobecného pravidla zahŕňa poverených riadením všetkých partikulárnych cirkví tej istej krajiny podľa normy kán. 450.
§ 2. Ak však Apoštolská stolica po vypočutí mienky diecéznych biskupov, ktorých sa to týka, usúdi, že pre osobné alebo vecné okolnosti sa to odporúča, môže sa zriadiť Konferencia biskupov pre menšie alebo väčšie územie, tak aby zahŕňala len biskupov niektorých partikulárnych cirkví, ustanovených na určitom území, alebo poverených riadením partikulárnych cirkví, nachádzajúcich sa v rozličných krajinách; Apoštolská stolica má právo stanoviť pre jednotlivé z nich osobitné normy.
Kán. 449 - § 1. Iba najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, zriaďovať, zrušovať alebo meniť Konferencie biskupov.
§ 2. Zákonne zriadená Konferencia biskupov má na základe samého práva právnu subjektivitu.
Kán. 450 - § 1. Na základe samého práva do Konferencie biskupov patria všetci diecézni biskupi územia a im podľa práva na roveň postavení, ako aj biskupi koadjútori, pomocní biskupi a ostatní titulárni biskupi, ktorí na tom istom území plnia osobitnú úlohu, zverenú im Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov: môžu byť pozvaní aj ordinári iného obradu, ktorí však majú len poradný hlas, ak štatút Konferencie biskupov neurčuje niečo iné.
§ 2. Ostatní titulárni biskupi, ako aj legát Rímskeho veľkňaza nie sú podľa práva členmi Konferencie biskupov.
Kán. 451 - Každá Konferencia biskupov má vypracovať svoj štatút, ktorý treba dať preskúmať Apoštolskej stolici a v ktorom okrem iného majú byť úpravy o konaní plenárnych zasadaní Konferencie a má byť postarané o stálu radu biskupov a generálny sekretariát Konferencie, ako aj o iné úrady a komisie, ktoré podľa úsudku Konferencie účinnejšie pomôžu dosiahnuť cieľ.
Kán. 452 - § 1. Každá Konferencia biskupov si má podľa normy štatútu zvoliť predsedu, vymedziť, kto bude, ak predseda je zákonne hatený, plniť úlohu propredsedu, a určiť generálneho sekretára.
§ 2. Predseda Konferencie, a keď je zákonne hatený, propredseda predsedá nielen všeobecným zasadaniam Konferencie biskupov, ale aj stálej rade.
Kán. 453 - Plenárne zasadania Konferencie biskupov sa majú konať aspoň raz do roka a okrem toho vždy, keď to vyžadujú osobitné okolnosti, podľa predpisov štatútu.
Kán. 454 - § 1. Rozhodujúci hlas na plenárnych zasadaniach Konferencie biskupov na základe samého práva prislúcha diecéznym biskupom a tým, ktorí sú im podľa práva postavení na roveň, ako aj biskupom koadjútorom.
§ 2. Pomocným biskupom a ostatným titulárnym biskupom, ktorí patria do Konferencie biskupov, prislúcha rozhodujúci alebo poradný hlas podľa predpisov štatútu Konferencie; má však platiť, že keď ide o vypracovanie alebo zmenu štatútu, rozhodujúci hlas majú iba tí, o ktorých sa hovorí v § 1.
Kán. 455 - § 1. Konferencia biskupov môže vynášať všeobecné dekréty iba v prípadoch, v ktorých to predpisuje univerzálne právo alebo stanovuje osobitný mandát Apoštolskej stolice či už z vlastného popudu, alebo na žiadosť samej Konferencie.
§ 2. Aby dekréty, o ktorých sa hovorí v § 1, mohlo plenárne zasadanie platne vyniesť, musí ich odhlasovať aspoň dvojtretinová väčšina biskupov, ktorí patria do Konferencie s rozhodujúcim hlasom; záväznú účinnosť nadobúdajú, ak po preskúmaní Apoštolskou stolicou boli zákonne vyhlásené.
§ 3. Spôsob vyhlásenia a čas, odkedy dekréty nadobudnú účinnosť, vymedzuje sama Konferencia biskupov.
§ 4. V prípadoch, keď ani univerzálne právo, ani osobitný mandát Apoštolskej stolice neudelili Konferencii biskupov moc, o ktorej sa hovorí v § 1, kompetencia jednotlivých diecéznych biskupov ostáva nedotknutá a ani Konferencia, ani jej predseda nemôžu konať v mene všetkých biskupov, ak všetci jednotliví biskupi nedali súhlas.
Kán. 456 - Po skončení plenárneho zasadania Konferencie biskupov predseda má zaslať Apoštolskej stolici správu o rokovaní Konferencie, ako aj jej dekréty, aby jednak bola oboznámená s rokovaním Konferencie, jednak aby dekréty, ak nejaké sú, mohla preskúmať.
Kán. 457 - Úlohou stálej rady biskupov je starať sa, aby sa pripravili témy, o ktorých sa má na plenárom zasadaní rokovať, a rozhodnutia stanovené na plenárnom zasadaní sa náležite vykonali; jej úlohou je vybavovať aj iné záležitosti, ktoré sa jej zverujú podľa normy štatútu.
Kán. 458 - Úlohou generálneho sekretariátu je:
1. zostaviť správu o rokovaní a dekrétoch plenárneho zasadania Konferencie, ako aj o rokovaní stálej rady biskupov a oboznámiť s nimi všetkých členov Konferencie a takisto pripraviť iné spisy, ktoré mu predseda Konferencie alebo stála rada zveruje na vyhotovenie;
2. oboznámiť susedné Konferencie biskupov so spismi a dokumentmi, ktoré sa konferencia na plenárnom zasadaní alebo stála rada biskupov rozhodla im poslať.
Kán. 459 - § 1. Medzi Konferenciami biskupov, predovšetkým susednými, sa majú rozvíjať vzťahy, aby sa napomáhalo a chránilo väčšie dobro.
§ 2. Kedykoľvek sa však Konferencie podujímajú na činnosti alebo na vytváranie vzťahov, ktoré majú medzinárodnú povahu, treba si vypočuť mienku Apoštolskej stolice.
VNÚTORNÉ USPORIADANIE
PARTIKULÁRNYCH CIRKVÍ
I. kapitola
DIECÉZNA SYNODA
Kán. 460 - Diecézna synoda je zhromaždenie vybratých kňazov a iných veriacich partikulárnej cirkvi, ktorí diecéznemu biskupovi poskytujú pomoc pre dobro celého diecézneho spoločenstva podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 461 - § 1. Diecézna synoda sa má konať v jednotlivých partikulárnych cirkvách, keď to podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady okolnosti vyžadujú. § 2. Ak má biskup na starosti viac diecéz alebo o jednu sa stará ako vlastný biskup a o druhú ako administrátor, môže zvolať jednu diecéznu synodu zo všetkých diecéz, ktoré sú mu zverené.
Kán. 462 - § 1. Diecéznu synodu zvoláva iba diecézny biskup, nie však ten, ktorý je na čele diecézy dočasne.
§ 2. Diecéznej synode predsedá diecézny biskup, ktorý však pre jednotlivé zasadnutia synody môže na tento úrad delegovať generálneho vikára alebo biskupského vikára.
Kán. 463 - § 1. Na diecéznu synodu ako členov synody treba pozvať a sú zaviazaní sa jej zúčastniť:
1. biskup koadjútor a pomocní biskupi;
2. generálni vikári a biskupskí vikári, ako aj súdny vikár;
3. kanonici katedrálneho kostola;
4. členovia presbyterskej rady;
5. laickí veriaci aj členovia inštitútov zasväteného života, zvolení pastoračnou radou spôsobom a v počte, ktorý má vymedziť diecézny biskup, alebo ak táto rada nie je, spôsobom, vymedzeným diecéznym biskupom;
6. rektor veľkého diecézneho seminára;
7. dekani;
8. aspoň jeden presbyter z každého dekanátu, ktorého majú voliť všetci, ktorí tam vykonávajú duchovnú starostlivosť; takisto treba zvoliť iného presbytera, ktorý ho má zastupovať, ak je hatený;
9. niektorí predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života, majúcich v diecéze dom, ktorých treba zvoliť v počte a spôsobom, ako ich vymedzil diecézny biskup.
§ 2. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup ako členov synody pozvať aj iných, tak klerikov, ako i členov inštitútov zasväteného života alebo laických veriacich.
§ 3. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup, ak to považuje za vhodné, ako pozorovateľov pozvať niektorých služobníkov alebo členov cirkví alebo ekleziálnych spoločností, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou.
Kán. 464 - Člen synody, ak ho zdržiava zákonná prekážka, nemôže poslať zástupcu, ktorý by sa na nej v jeho mene zúčastnil; o tejto prekážke má však upovedomiť diecézneho biskupa.
Kán. 465 - Všetky predložené otázky sa na zasadnutiach synody majú dať na slobodnú diskusiu členov.
Kán. 466 - Jediným zákonodarcom na diecéznej synode je diecézny biskup, pričom iní členovia synody majú iba poradný hlas; jedine on podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty, ktoré sa môžu zverejniť iba s jeho autoritou.
Kán. 467 - Diecézny biskup má s textami synodálnych vyhlásení a dekrétov oboznámiť metropolitu a Konferenciu biskupov.
Kán. 468 - § 1. Diecéznemu biskupovi prislúcha podľa jeho rozumného úsudku diecéznu synodu pozastaviť, ako aj rozpustiť.
§ 2. Keď je biskupská stolica vakantná alebo hatená, diecézna synoda sa na základe samého práva prerušuje, kým nasledujúci diecézny biskup nenariadi v nej pokračovať alebo ju nevyhlási za zaniknutú.
DIECÉZNA KÚRIA
Kán. 469 - Diecézna kúria pozostáva z tých inštitúcií a osôb, ktoré pomáhajú biskupovi v riadení celej diecézy najmä pri usmerňovaní pastoračnej činnosti, v starostlivosti o správu diecézy, ako aj pri vykonávaní súdnej moci.
Kán. 470 - Vymenovanie tých, ktorí zastávajú úrady v diecéznej kúrii, patrí diecéznemu biskupovi.
Kán. 471 - Všetci, ktorí sa prijímajú do úradov v kúrii, musia:
1. zložiť sľub, že budú úlohu verne plniť spôsobom vymedzeným právom alebo biskupom;
2. zachovávať tajomstvo v rozsahu a spôsobom, ako vymedzuje právo alebo biskup.
Kán. 472 - Keď ide o kauzy a osoby, ktoré sú v kúrii spojené s vykonávaním súdnej moci, majú sa zachovávať predpisy Siedmej knihy Procesy: keď však ide o veci, týkajúce sa správy diecézy, majú sa zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
Kán. 473 - § 1. Diecézny biskup sa musí starať, aby sa všetky záležitosti, ktoré patria k správe celej diecézy, náležite koordinovali a usmerňovali na naozaj vhodné zabezpečenie dobra podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
§ 2. Je úlohou samého diecézneho biskupa koordinovať pastoračnú činnosť vikárov tak generálnych, ako aj biskupských; kde je to užitočné, môže vymenovať riaditeľa kúrie, ktorý musí byť kňaz; jeho úlohou je pod autoritou biskupa koordinovať tie veci, ktoré sa vzťahujú na vybavovanie administratívnych záležitostí, ako aj starať sa, aby ostatní pracovníci kúrie riadne zastávali úrad, ktorý im je zverený.
§ 3. Ak podľa úsudku biskupa okolnosti miesta nevyžadujú niečo iné, za riaditeľa kúrie sa má vymenovať generálny vikár, alebo ak sú viacerí generálni vikári, jeden z nich.
§ 4. Kde to biskup uzná za užitočné, na vhodnejšie rozvíjanie pastoračnej činnosti môže ustanoviť biskupskú radu, pozostávajúcu totiž z generálnych vikárov a biskupských vikárov.
Kán. 474 - Spisy kúrie, ktoré sú určené na to, aby mali právny účinok, musia byť podpísané ordinárom, ktorý ich vydáva, a to pre platnosť, a súčasne kancelárom kúrie alebo notárom; kancelár je však povinný o spisoch upovedomiť riaditeľa kúrie.
GENERÁLNI A BISKUPSKÍ VIKÁRI
Kán. 475 - § 1. V každej diecéze musí byť ustanovený generálny vikár, ktorého menuje diecézny biskup, ktorý má riadnu moc, aby mu v riadení decézy pomáhal podľa predpisov nasledujúcich kánonov.
§ 2. Má byť všeobecným pravidlom, že sa má ustanovovať jeden generálny vikár, ak rozloha diecézy alebo počet obyvateľov, alebo iné pastoračné dôvody nevyžadujú niečo iné.
Kán. 476 - Kedykoľvek to správne riadenie diecézy vyžaduje, diecézny biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí totiž alebo vo vymedzenej časti diecézy, alebo v istom druhu záležitostí, alebo pre veriacich vymedzeného obradu, alebo pre určité skupiny ľudí budú mať takú istú riadnu moc, aká na základe univerzálneho práva prislúcha generálnemu vikárovi podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 477 - § 1. Generálneho a biskupského vikára slobodne vymenúva diecézny biskup a môže ich slobodne odvolať pri zachovaní predpisu kán. 406; biskupský vikár, ktorý nie je pomocným biskupom, má byť vymenovaný iba na čas, ktorý treba vymedziť v samom úkone ustanovenia.
§ 2. Keď je generálny vikár neprítomný alebo je zákonne hatený, diecézny biskup môže vymenovať iného, ktorý ho má zastupovať; tá istá norma sa vzťahuje aj na biskupského vikára.
Kán. 478 - § 1. Generálny a biskupský vikár majú byť kňazi nie mladší než tridsaťroční, doktori alebo licenciáti kánonického práva alebo teológie, alebo aspoň naozaj skúsení v týchto vedách, ktorí sa vyznačujú zdravou náukou, bezúhonnosťou, rozvážnosťou a skúsenosťou vo vybavovaní vecí.
§ 2. Úlohu generálneho a biskupského vikára nemožno zlučovať s úlohou kanonika penitenciára ani zverovať pokrvným biskupa až do štvrtého stupňa.
Kán. 479 - § 1. Generálnemu vikárovi na základe úradu prislúcha v celej diecéze výkonná moc, ktorá podľa práva patrí diecéznemu biskupovi, a to na vykonávanie všetkých administratívnych úkonov s výnimkou tých, ktoré si biskup rezervoval alebo ktoré podľa práva vyžadujú zvláštny mandát biskupa.
§ 2. Biskupskému vikárovi na základe samého práva prislúcha tá istá moc, o ktorej sa hovorí v § 1, ale pre vymedzenú časť územia alebo pre druh záležitostí, alebo pre veriacich vymedzeného obradu alebo len vymedzenej skupiny, pre ktoré a pre ktorých je ustanovený, s výnimkou tých káuz, ktoré biskup rezervoval sebe alebo generálnemu vikárovi alebo ktoré podľa práva vyžadujú zvláštny mandát biskupa.
§ 3. Generálnemu vikárovi, ako aj biskupskému vikárovi v rámci ich kompetencie patria aj trvalé splnomocnenia, udelené Apoštolskou stolicou biskupovi, ako aj vykonávanie reskriptov, ak sa výslovne nestanovilo niečo iné alebo diecézny biskup nebol zvolený so zreteľom na osobu.
Kán. 480 - Generálny vikár a biskupský vikár musia diecéznemu biskupovi referovať o hlavnejších záležitostiach, ktoré sa majú vykonať aj ktoré sa vykonali, a nikdy nemajú konať proti vôli a úmyslu diecézneho biskupa.
Kán. 481 - § 1. Moc generálneho vikára a biskupského vikára zaniká uplynutím času mandátu, zrieknutím sa a pri zachovaní kán. 406 a 409 aj odvolaním, ktoré im diecézny biskup doručil, ako aj vakanciou biskupskej stolice.
§ 2. Pozastavením úlohy diecézneho biskupa sa pozastavuje moc generálneho vikára a biskupského vikára, ak nemajú biskupskú hodnosť.
RIADITEĽ, INÍ NOTÁRI A ARCHÍVY
Kán. 482 - § 1. V každej kúrii má byť ustanovený kancelár, ktorého hlavnou úlohou, ak v partikulárnom práve nie je stanovené ináč, je starať sa, aby sa vyhotovovali a odposielali spisy kúrie a aby sa v archíve kúrie uschovávali.
§ 2. Ak sa zdá potrebné, kancelárovi sa môže prideliť pomocník, ktorý sa nazýva zástupca kancelára.
§ 3. Kancelár, ako i jeho zástupca sú zároveň notármi a tajomníkmi kúrie.
Kán. 483 - § 1. Okrem kancelára môžu byť ustanovení aj iní notári, ktorými vyhotovený alebo podpísaný spis je verejne hodnoverný, pokiaľ ide o akékoľvek spisy alebo len súdne spisy, alebo len spisy určitej kauzy alebo záležitosti.
§ 2. Kancelár a notári musia vynikať bezúhonnou povesťou a nad akékoľvek podozrenie; v kauzách, ktorými môže byť ohrozená povesť kňaza, notárom musí byť kňaz.
Kán. 484 - Povinnosťou notárov je:
1. vyhotovovať spisy a listiny, týkajúce sa dekrétov, opatrení, záväzkov alebo iných vecí, ktoré vyžadujú ich účasť;
2. písomne verne zaznamenať to, čo sa koná, a podpísať to s uvedením miesta, dňa, mesiaca a roka;
3. pri zachovaní toho, čo sa má zachovať, predložiť spisy alebo listiny z registra tomu, kto ich zákonne žiada, a osvedčiť, že ich opisy sa zhodujú s pôvodinou.
Kán. 485 - Kancelára a ostatných notárov môže z úradu bez súhlasu odvolať diecézny biskup, nie však diecézny administrátor, ak to nie je so súhlasom kolégia konzultorov.
Kán. 486 - § 1. Všetky dokumenty týkajúce sa diecézy alebo farností sa musia uschovať s najväčšou starostlivosťou.
§ 2. V každej kúrii sa má na bezpečnom mieste zriadiť diecézny archív, v ktorom sa majú uschovať listiny a písomnosti, týkajúce sa tak duchovných, ako aj časných záležitostí diecézy, podľa istého poriadku uložené a starostlivo uzamknuté.
§ 3. Z dokumentov, ktoré sa v archíve nachádzajú, sa má zostaviť inventár čiže katalóg s krátkym obsahom jednotlivých spisov.
Kán. 487 - § 1. Je potrebné, aby archív bol uzamknutý a kľúč od neho má mať iba biskup a kancelár; nikomu nie je dovolené doň vstúpiť bez povolenia biskupa alebo riaditeľa kúrie a súčasne kancelára.
§ 2. Tí, ktorých sa to týka, majú právo osobne alebo cez zástupcu dostať hodnoverný opis alebo fotokópiu dokumentov, ktoré sú svojou povahou verejné a ktoré sa vzťahujú na stav ich osoby.
Kán. 488 - Nie je dovolené vynášať z archívu dokumenty, ak to nie je iba na krátky čas a so súhlasom biskupa alebo so súhlasom riaditeľa kúrie a súčasne kancelára.
Kán. 489 - § 1. V diecéznej kúrii má byť aj tajný archív alebo aspoň v riadnom archíve trezor alebo skriňa úplne uzatvorená a uzamknutá, ktorú nemožno z miesta odstrániť; v nej sa totiž majú čo najpozornejšie udržiavať dokumenty, ktoré treba v tajnosti uchovávať.
§ 2. Každý rok sa majú zničiť dokumenty trestných káuz, týkajúcich sa mravov, ktorých vinníci zomreli, alebo ktoré boli ukončené odsudzujúcim rozsudkom pred desiatimi rokmi, pričom sa má uchovať stručný obsah skutku s textom definitívneho rozsudku.
Kán. 490 - § 1. Kľúč od tajného archívu má mať len biskup.
§ 2. Keď je stolica vakantná, tajný archív alebo trezor sa nemá otvárať; v prípade ozajstnej nevyhnutnosti to môže urobiť iba sám diecézny administrátor.
§ 3. Z tajného archívu alebo z trezora sa dokumenty nemajú vynášať.
Kán. 491 - § 1. Diecézny biskup má dbať o to, aby sa spisy a dokumenty aj v archívoch katedrálnych, kolégiových, farských a iných kostolov, nachádzajúcich sa na jeho území, starostlivo uchovávali a aby sa inventáre čiže katalógy vyhotovovali v dvoch exemplároch, z ktorých jeden sa má uchovávať vo vlastnom archíve, druhý v diecéznom archíve.
§ 2. Diecézny biskup sa má tiež starať, aby v diecéze bol historický archív a aby dokumenty majúce historickú hodnotu sa v ňom starostlivo strážili a systematicky usporadúvali.
§ 3. Pri prezeraní a vynášaní spisov a dokumentov o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, sa majú zachovávať normy, stanovené diecéznym biskupom.
EKONOMICKÁ RADA A EKONÓM
Kán. 492 - § 1. V jednotlivých diecézach sa má ustanoviť ekonomická rada, ktorej predsedá sám diecézny biskup alebo jeho delegát a ktorá pozostáva aspoň z troch veriacich vymenovaných biskupom, skutočných znalcov v ekonomických veciach, ako aj v občianskom práve a vyznačujúcich sa bezúhonnosťou.
§ 2. Členovia ekonomickej rady sa majú vymenovať na päť rokov, ale po uplynutí tohto času môžu byť prijatí na ďalšie päťročia.
§ 3. Z ekonomickej rady sa vylučujú osoby, ktoré sú s biskupom spojené pokrvným alebo rodinným príbuzenstvom až do štvrtého stupňa.
Kán. 493 - Ekonomická rada okrem úloh, ktoré sú jej zverené v V. knihe Časné majetky Cirkvi, má za úlohu každoročne podľa pokynov diecézneho biskupa pripraviť rozpočet príjmov a výdavkov, ktoré sa predvídajú pre celé riadenie diecézy na nasledujúci rok, ako aj na konci roka schváliť vyúčtovanie príjmov a výdavkov.
Kán. 494 - § 1. V jednotlivých diecézach má biskup po vypočutí mienky kolégia konzultorov a ekonomickej rady vymenovať ekonóma, ktorý v ekonomických veciach má byť naozaj znalcom a vyznačovať sa úplnou bezúhonnosťou.
§ 2. Ekonóm má byť vymenovaný na päť rokov, ale po uplynutí tohto času ho možno vymenovať na ďalšie päťročia; počas trvania úlohy sa nemá odvolávať, ak to nie je z vážneho dôvodu, ktorý má posúdiť biskup po vypočutí mienky kolégia konzultorov a ekonomickej rady.
§ 3. Úlohou ekonóma je podľa poriadku určeného ekonomickou radou spravovať majetky diecézy pod autoritou biskupa a zo stanoveného príjmu diecézy hradiť výdavky, ktoré biskup alebo iní ním poverení zákonne určili.
§ 4. Na konci roka musí ekonóm ekonomickej rade predložiť vyúčtovanie z príjmov a výdavkov.
PRESBYTERSKÁ RADA A KOLÉGIUM KONZULTOROV
Kán. 495 - § 1. V každej diecéze sa má ustanoviť presbyterská rada čiže skupina kňazov, ktorá má byť akoby senátom biskupa, reprezentujúca presbytérium; jej úlohou je podľa normy práva pomáhať biskupovi v riadení diecézy, aby sa čo najväčmi vzmáhalo pastoračné dobro podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
§ 2. V apoštolských vikariátoch a prefektúrach má vikár alebo prefekt ustanoviť radu aspoň z troch presbyterov misionárov, ktorých mienku si majú vo vážnejších záležitostiach vypočuť hoci aj listom.
Kán. 496 - Presbyterská rada má mať vlastný štatút, schválený diecéznym biskupom, so zreteľom na normy, vydané Konferenciou biskupov.
Kán. 497 - Keď ide o určenie členov presbyterskej rady:
1. asi polovicu majú slobodne zvoliť sami kňazi podľa normy nasledujúcich kánonov, ako aj štatútu;
2. niektorí kňazi podľa normy štatútu musia byť prirodzenými členmi, ktorí totiž majú patriť do rady na základe úradu, ktorý je im zverený;
3. diecézny biskup má právo niektorých slobodne vymenovať.
Kán. 498 - § 1. Tak aktívne, ako aj pasívne právo voľby na ustanovenie presbyterskej rady majú:
1. všetci svetskí kňazi, inkardinovaní v diecéze;
2. svetskí kňazi, neinkardinovaní v diecéze, ako aj kňazi členovia niektorého rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ktorí sa zdržiavajú v diecéze a pre jej dobro zastávajú nejaký úrad.
§ 2. Pokiaľ sa to v štatúte predvída, to isté právo voľby sa môže udeliť iným kňazom, ktorí majú v diecéze trvalé alebo prechodné bydlisko.
Kán. 499 - Spôsob voľby členov presbyterskej rady treba vymedziť štatútom, a to tak, aby podľa možnosti boli zastúpení kňazi presbytéria predovšetkým vzhľadom na rozličné služby a na rozmanité oblasti diecézy.
Kán. 500 - § 1. Je úlohou diecézneho biskupa presbyterskú radu zvolať, predsedať jej a vymedziť otázky, ktoré sa majú na nej prerokovať, alebo prijať tie, ktoré predložili členovia.
§ 2. Presbyterská rada má iba poradný hlas; diecézny biskup má vypočuť jej mienku v záležitostiach väčšieho významu, jej súhlas však potrebuje iba v prípadoch, výslovne určených právom.
§ 3. Presbyterská rada nikdy nemôže platne konať bez diecézneho biskupa, ktorému jedinému patrí aj starosť o zverejnenie toho, čo bolo stanovené podľa normy § 2.
Kán. 501 - § 1. Členovia presbyterskej rady majú byť určení na čas vymedzený v štatúte, ale tak, aby sa celá rada alebo nejaká jej časť obnovila v priebehu piatich rokov.
§ 2. Keď sa stolica stane vakantnou, presbyterská rada zaniká a jej úlohy plní kolégium konzultorov; biskup musí do roka od prevzatia vlastnenia diecézy presbyterskú radu nanovo ustanoviť.
§ 3. Ak presbyterská rada neplní úlohu, ktorá jej bola pre dobro diecézy zverená alebo ju vážne zneužíva, diecézny biskup ju môže po porade s metropolitom, alebo ak ide o samu metropolitnú stolicu, po porade so sufragánnym biskupom povýšením najstarším rozpustiť, ale do roka ju musí nanovo ustanoviť.
Kán. 502 - § 1. Spomedzi členov presbyterskej rady diecézny biskup slobodne vymenúva niektorých kňazov, počtom nie menej ako šesť a nie viac ako dvanásť, ktorí majú na päť rokov tvoriť kolégium konzultorov, ktorému prislúchajú úlohy vymedzené právom; po uplynutí piatich rokov kolégium konzultorov pokračuje v plnení svojich vlastných úloh dovtedy, kým sa neustanoví nové kolégium.
§ 2. Kolégiu konzultorov predsedá diecézny biskup; keď je však biskupská stolica hatená alebo vakantná, predsedá mu ten, kto dočasne zastupuje biskupa, alebo ak ešte nebol ustanovený, vysviackou najstarší kňaz z kolégia konzultorov.
§ 3. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa úlohy kolégia konzultorov zverili katedrálnej kapitule.
§ 4. V apoštolskom vikariáte a v apoštolskej prefektúre úlohy kolégia konzultorov prislúchajú misijnej rade, o ktorej sa hovorí v kán. 495, § 2, ak právo nestanovuje niečo iné.
KAPITULY KANONIKOV
Kán. 503 - Kapitula kanonikov, či katedrálna, alebo kolegiálna, je kolégium kňazov, ktorého úlohou je v katedrálnom alebo kolégiálnom kostole vykonávať slávnostné liturgické obrady; okrem toho katedrálna kapitula má plniť úlohy, ktoré jej zveruje právo alebo diecézny biskup.
Kán. 504 - Zriadenie katedrálnej kapituly, jej zmena alebo jej zrušenie je rezervované Apoštolskej stolici.
Kán. 505 - Každá kapitula, či katedrálna, alebo kolégiálna, má mať svoj štatút, zostavený zákonným úkonom kapituly a schválený diecéznym biskupom; tento štatút sa nemá meniť ani úplne zrušiť, ak to neschváli ten istý diecézny biskup.
Kán. 506 - § 1. Štatút kapituly má vždy pri neporušení zákonov fundácie vymedziť zloženie kapituly a počet kanonikov; má určiť, čo má robiť kapitula a jednotliví kanonici pri vykonávaní božského kultu, ako aj služby; má nariaďovať zhromaždenia, na ktorých sa majú prerokúvať záležitosti kapituly, a pri neporušení predpisov univerzálneho práva stanoviť podmienky, vyžadované k platnosti a dovolenosti záležitostí.
§ 2. V štatúte sa majú určiť aj príjmy tak trvalé, ako aj vyplácané z príležitosti vykonanej úlohy a taktiež sa má určiť, so zreteľom na normy vydané Svätou stolicou, aké majú byť insígnie kanonikov.
Kán. 507 - § 1. Jeden z kanonikov má byť na čele kapituly a podľa normy štatútu sa majú ustanoviť aj iné úrady vzhľadom na jestvujúci zvyk, platný v krajine.
§ 2. Klerikom nepatriacim do kapituly sa môžu zveriť iné úrady, ktorými sami majú podľa normy štatútu poskytovať kanonikom pomoc.
Kán. 508 - § 1. Kanonik penitenciár tak katedrálneho, ako aj kolégiového kostola má na základe úradu riadne splnomocnenie, ktoré však nemôže delegovať iným, vo sviatostnom fóre rozhrešovať od cenzúr, uložených na základe rozsudku už vyneseného, ale nevyhlásených a Apoštolskej stolici nerezervovaných, v diecéze aj cudzincov, veriacich diecézy však aj mimo územia diecézy.
§ 2. Kde nie je kapitula, diecézny biskup má na plnenie tejto úlohy ustanoviť kňaza.
Kán. 509 - § 1. Diecézny biskup, nie však diecézny administrátor má právo po vypočutí mienky kapituly obsadiť všetky a jednotlivé kanonikáty tak v katedrálnom, ako aj v kolégiovom kostole, odvolajúc akékoľvek opačné privilégium; ten istý biskup má právo potvrdiť toho, koho sama kapitula zvolila za predsedu.
§ 2. Diecézny biskup má udeľovať kanonikáty iba kňazom, ktorí sa vyznačujú učenosťou a bezúhonnosťou života a ktorí chvályhodne vykonávali službu.
Kán. 510 - § 1. Ku kapitule kanonikov sa nemajú viac pripájať farnosti; tie, ktoré sú ešte spojené s nejakou kapitulou, diecézny biskup má od kapituly odlúčiť.
§ 2. V kostole, ktorý je súčasne farský a kapitulný, má sa určiť farár, vybratý spo-medzi členov kapituly alebo mimo nich; tento farár je viazaný všetkými povinnosťami a má všetky práva a splnomocnenia, ktoré sú podľa normy práva vlastné farárovi.
§ 3. Je úlohou diecézneho biskupa stanoviť presné normy, ktorými sa majú náležite zosúladiť pastoračné povinnosti farára a úlohy vlastné kapitule, pričom má dbať, aby farár nebol na prekážku kapitulárom ani kapitula farským funkciám; prípadné rozpory má rozriešiť diecézny biskup, ktorý sa má predovšetkým starať, aby sa vhodne zabezpečili pastoračné potreby veriacich.
§ 4. O milodaroch, darovaných kostolu, ktorý je súčasne farský a kapitulný, sa prezumuje, že boli venované farnosti, ak nie je zistené niečo iné.
PASTORAČNÁ RADA
Kán. 511 - V jednotlivých diecézach, ak to vyžadujú pastoračné okolnosti, má sa ustanoviť pastoračná rada, ktorej úlohou je pod autoritou biskupa skúmať otázky, týkajúce sa pastoračných diel v diecéze, zvažovať ich a predkladať k nim praktické návrhy.
Kán. 512 - § 1. Pastoračná rada pozostáva z veriacich, ktorí sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou tak z klerikov, ako aj z členov inštitútov zasväteného života a predovšetkým z laikov; určujú sa spôsobom, ktorý vymedzil diecézny biskup.
§ 2. Veriaci, vysielaní do pastoračnej rady, sa majú tak vyberať, aby naozaj reprezentovali celý podiel Božieho ľudu, ktorý tvorí diecézu so zreteľom na rozličné oblasti diecézy, sociálne podmienky a povolania, ako aj na účasť, akú majú v apoštoláte buď ako jednotlivci, alebo spojení s inými.
§ 3. Do pastoračnej rady sa majú vysielať len veriaci, ktorí sa vyznačujú pevnou vierou, dobrými mravmi a rozumnosťou.
Kán. 513 - § 1. Pastoračná rada sa ustanovuje na čas podľa predpisov štatútu, ktorý vydáva biskup.
§ 2. Keď je stolica vakantná, pastoračná rada zaniká.
Kán. 514 - § 1. Pastoračnú radu, ktorá má iba poradný hlas, podľa potrieb apoštolátu prináleží zvolávať a jej predsedať iba diecéznemu biskupovi; takisto iba jemu prislúcha zverejniť to, o čom sa rokovalo v rade.
§ 2. Má sa zvolať aspoň raz do roka.
FARNOSTI, FARÁRI A KAPLÁNI
Kán. 515 - § 1. Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.
§ 2. Zriaďovať, zrušovať farnosti alebo ich meniť má právo jedine diecézny biskup, ktorý nemá farnosti zriaďovať, zrušovať ani ich značne meniť bez vypočutia mienky presbyterskej rady.
§ 3. Zákonne zriadená farnosť má na základe samého práva právnu subjektivitu.
Kán. 516 - § 1. Ak právo neurčuje niečo iné, farnosti sa kladie na roveň akobyfarnosť, ktorá je určitým spoločenstvom veriacich v partikulárnej cirkvi, zvereným kňazovi ako vlastnému pastierovi, pre osobitné okolnosti ešte nie zriadeným ako farnosť.
§ 2. Kde sa niektoré spoločenstvá nemôžu zriadiť ako farnosť alebo akobyfarnosť, diecézny biskup sa má o ich pastoračnú starostlivosť postarať iným spôsobom.
Kán. 517 - § 1. Kde to okolnosti vyžadujú, pastoračná starostlivosť o farnosť alebo súčasne o rozličné farnosti sa môže zveriť viacerým kňazom ako celku, ale s tým právom, že jeden z nich má byť vedúcim vykonávania pastoračnej starostlivosti, čiže má riadiť spoločnú činnosť a niesť za ňu zodpovednosť pred biskupom.
§ 2. Ak diecézny biskup pre nedostatok kňazov usúdi, že účasť na vykonávaní pastoračnej starostlivosti o farnosť treba zveriť diakonovi alebo inej osobe, ktorá nie je vyznačená kňazským znakom, alebo spoločenstvu osôb, má ustanoviť nejakého kňaza, ktorý vybavený mocami a splnomocneniami farára má usmerňovať pastoračnú starostlivosť.
Kán. 518 - Farnosť má byť podľa všeobecného pravidla územná, má totiž zahrnovať všetkých veriacich určitého územia; kde je to však užitočné, majú sa ustanoviť osobné farnosti vzhľadom na obrad, reč, národnosť veriacich nejakého územia, ako aj z iného dôvodu vymedzené.
Kán. 519 - Farár je vlastný pastier farnosti, ktorá mu je zverená, a vykonáva pastoračnú starostlivosť o spoločenstvo, ktoré mu je zverené, pod autoritou diecézneho biskupa, ku ktorého účasti na službe Krista je povolaný, aby pre to isté spoločenstvo vykonával učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu za spolupráce aj iných presbyterov alebo diakonov i za prispenia laických veriacich podľa normy práva.
Kán. 520 - § 1. Právnická osoba nemá byť farárom; avšak diecézny biskup, nie však diecézny administrátor môže so súhlasom kompetentného predstaveného zveriť farnosť klerickému rehoľnému inštitútu alebo klerickej spoločnosti apoštolského života, zriadiac ju aj v kostole inštitútu alebo spoločnosti, ale tým zákonom, že farárom farnosti má byť jeden presbyter, alebo ak sa pastoračná starostlivosť zveruje viacerým ako celku, vedúci, o ktorom sa hovorí v kán. 517, § 1.
§ 2. Zverenie farnosti, o ktorom sa hovorí v § 1, môže byť buď trvalé, alebo na istý vymedzený čas; v obidvoch prípadoch sa má urobiť písomnou dohodou, uzavretou medzi diecéznym biskupom a kompetentným predstaveným inštitútu alebo spoločnosti; v dohode sa okrem iného má výslovne a presne určiť to, čo sa týka diela, ktoré treba vykonať, osôb, ktoré treba naň prideliť, a ekonomických vecí.
Kán. 521 - § 1. Aby niekto mohol byť platne vymenovaný za farára, je potrebné, aby bol ustanovený v posvätnom ráde presbyterátu.
§ 2. Okrem toho sa má vyznačovať zdravou náukou a bezúhonnosťou mravov, má vynikať horlivosťou za duše a inými čnosťami a okrem toho má mať vlastnosti, ktoré sa pri starostlivosti o danú farnosť vyžadujú univerzálnym alebo partikulárnym právom.
§ 3. Aby sa niekomu zveril úrad farára, je potrebné sa o jeho súcosti s istotou presvedčiť spôsobom, ktorý určí diecézny biskup, hoci aj skúškou.
Kán. 522 - Je potrebné, aby mal istotu, a preto má byť vymenovaný na neobmedzený čas; na určitý čas ho diecézny biskup môže vymenovať vtedy, keď to dekrétom pripustila Konferencia biskupov.
Kán. 523 - Pri zachovaní predpisu kán. 682, § 1, poverenie úradom farára prislúcha diecéznemu biskupovi, a to slobodným udelením, ak niekto nemá právo navrhovať alebo voliť.
Kán. 524 - Diecézny biskup má vakantnú farnosť bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb udeliť tomu, koho po zvážení všetkých okolností považuje za súceho vykonávať v nej farskú starostlivosť; aby si utvoril úsudok o súcosti, má si vypočuť mienku dekana a vykonať vhodné zisťovania v prípade potreby s vypočutím mienky niektorých presbyterov, ako aj laických veriacich.
Kán. 525 - Keď je stolica vakantná alebo hatená, diecéznemu administrátorovi alebo inému, kto dočasne riadi diecézu, patrí:
1. udeliť ustanovenie alebo potvrdenie presbyterom, ktorí boli pre farnosť zákonne navrhnutí alebo zvolení;
2. vymenovať farárov, ak je stolica rok vakantná alebo hatená.
Kán. 526 - § 1. Farár má mať farskú starostlivosť iba o jednu farnosť; avšak pre nedostatok kňazov alebo pre iné okolnosti môže byť tomu istému farárovi zverená starostlivosť o viaceré susedné farnosti.
§ 2. V tej istej farnosti má byť iba jeden farár alebo vedúci podľa normy kán. 517, § 1, pričom sa zavrhuje zvyk a odvoláva sa akékoľvek privilégium, ktoré sú s tým v rozpore.
Kán. 527 - § 1. Kto bol povýšený do pastoračnej starostlivosti o farnosť, dostáva ju a je povinný ju vykonávať od chvíle prevzatia vlastnenia.
§ 2. Farára do vlastnenia uvádza miestny ordinár alebo ním delegovaný kňaz pri zachovaní spôsobu, prijatého partikulárnym zákonom alebo zákonným zvykom; z oprávneného dôvodu však ten istý ordinár môže od tohto spôsobu dišpenzovať; v tomto prípade dišpenz, oznámený farnosti, nahrádza prevzatie vlastnenia.
§ 3. Miestny ordinár má určiť čas, v ktorom sa musí prevziať vlastnenie farnosti; ak čas uplynul bez využitia, farnosť môže vyhlásiť za vakantnú, ak prevzatiu nestála v ceste oprávnená prekážka.
Kán. 528 - § 1. Farár je povinný starať sa, aby sa Božie slovo celostne hlásalo tým, ktorí sa nachádzajú vo farnosti; preto má dbať o to, aby laickí veriaci boli poučovaní o pravdách viery najmä homíliou, ktorú treba konať v nedele a prikázané sviatky, ako aj katechetickou výukou, a má rozvíjať diela, ktorými sa napomáha evanjeliový duch aj vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti; osobitnú starostlivosť má venovať katolíckej výchove detí a mládeže; má sa aj za spolupráce veriacich všemožne usilovať, aby sa evanjeliové posolstvo dostalo aj k tým, ktorí zanechali uplatňovanie náboženstva alebo nevyznávajú pravú vieru.
§ 2. Farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich; má sa vynasnažovať, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne aby často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia; takisto sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách a aby sa vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli zlozvyky.
Kán. 529 - § 1. Farár, aby horlivo vykonával úrad pastiera, sa má usilovať poznať veriacich, zverených do jeho starostlivosti; preto má navštevovať rodiny, mať účasť na starostiach, súženiach a najmä na žiaľoch veriacich a v Pánovi ich posilňovať, ako aj múdro naprávať, keď v niečom pochybili; chorým, predovšetkým umierajúcim má pomáhať súcitnou láskou, starostlivo ich posilňovať sviatosťami a odporúčať ich duše Bohu; s osobitnou pozornosťou sa má ujímať chudobných, utrápených, osamelých, vyhnaných z vlasti a tých, na ktorých doliehajú osobitné trápenia; má sa aj vynasnažovať, aby manželia a rodičia mali podporu pri plnení svojich povinností, a v rodine má podporovať vzrast kresťanského života.
§ 2. Farár má uznávať a napomáhať vlastný diel, ktorý majú v poslaní Cirkvi laickí veriaci, podporujúc ich združenia s náboženskými cieľmi. Má spolupracovať so svojím biskupom a s presbytériom diecézy a vynasnažovať sa, aby sa veriaci starali o farské spoločenstvo, aby sa cítili členmi tak diecézy, ako aj celej Cirkvi a aby sa na dielach, ktoré toto spoločenstvo majú napomáhať, zúčastňovali alebo ich podporovali.
Kán. 530 - Funkcie, ktoré sú zverené zvlášť farárovi, sú tieto:
1. vysluhovanie krstu;
2. vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa normy kán. 883, bod 3;
3. vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovaní predpisu kán. 1003, § 2 a 3, ako aj udeľovanie apoštolského požehnania;
4. asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša;
5. pochovávanie;
6. požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola;
7. slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky.
Kán. 531 - Hoci by niektorú úlohu farára vykonal iný, milodary, ktoré pri tejto príležitosti dostane od veriacich, má odovzdať do farského fondu, ak nie je zrejmá opačná vôľa darcu ohľadne dobrovoľných milodarov; diecéznemu biskupovi po vypočutí mienky presbyterskej rady prislúcha stanoviť predpisy, ktorými má byť postarané o určenie týchto milodarov, ako aj o remuneráciu klerikov, ktorí plnia túto úlohu.
Kán. 532 - Farár zastupuje farnosť vo všetkých právnych záležitostiach podľa normy práva; má dbať, aby sa farské majetky spravovali podľa normy kán. 1281-1288.
Kán. 533 - § 1. Farár je povinný rezidovať vo farskej budove blízko kostola; avšak v jednotlivých prípadoch, ak je oprávnený dôvod, miestny ordinár môže dovoliť, aby sa zdržiaval inde, najmä v dome, spoločnom viacerým presbyterom, len aby bolo náležite a vhodne postarané o plnenie farských úloh.
§ 2. Ak neprekáža vážny dôvod, farár sa z titulu dovolenky smie každoročne z farnosti vzdialiť najviac na jeden súvislý alebo prerušený mesiac; do dovolenky sa nezapočítavajú dni, ktoré farár raz do roka venuje duchovným cvičeniam; farár však, keď sa má z farnosti vzdialiť na viac ako jeden týždeň, je povinný o tom upovedomiť miestneho ordinára.
§ 3. Je úlohou diecézneho biskupa stanoviť normy, ktorými sa počas neprítomnosti farára má zabezpečiť starostlivosť o farnosť pomocou kňaza, povereného náležitými splnomocneniami.
Kán. 534 - § 1. Farár po prevzatí vlastnenia farnosti je povinný každú nedeľu a každý sviatok prikázaný v jeho diecéze obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený; kto je však v tejto povinnosti zákonne hatený, má ju obetovať v tých istých dňoch cez iného alebo v iné dni sám.
§ 2. Farár, ktorý má na starosti viac farností, v dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, je povinný obetovať iba jednu omšu za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
§ 3. Farár, ktorý záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, nezadosťučinil, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
Kán. 535 - § 1. V každej farnosti majú byť farské knihy, a to kniha pokrstených, manželstiev, zomrelých a iné knihy podľa predpisov Konferencie biskupov alebo diecézneho biskupa; farár sa má postarať, aby sa tieto knihy viedli presne a aby sa starostlivo uchovávali.
§ 2. V knihe pokrstených sa má zaznačiť aj birmovanie, ako aj to, čo sa vzťahuje na kánonický stav veriacich z hľadiska manželstva pri neporušení predpisu kán. 1133, z hľadiska adoptovania, takisto z hľadiska prijatia posvätného rádu, doživotnej profesie, zloženej v rehoľnom inštitúte, ako aj zmeny obradu; tieto záznamy sa majú vždy uvádzať v dokumente o prijatom krste.
§ 3. Každá farnosť má mať vlastnú pečiatku; svedectvá, ktoré sa vydávajú o kánonickom stave veriacich, ako aj všetky spisy, ktoré môžu mať právny význam, má podpísať sám farár alebo jeho delegát a majú sa opatriť farskou pečiatkou.
§ 4. V každej farnosti má byť archív, v ktorom sa majú chrániť farské knihy spolu s listinami biskupov a inými dokumentmi, ktoré treba uchovávať z dôvodu potreby alebo osohu; toto všetko má diecézny biskup alebo jeho delegát v čase vizitácie alebo v nejakom inom vhodnom čase prezrieť a farár má dbať, aby sa to nedostalo do cudzích rúk.
§ 5. Aj staršie farské knihy sa majú starostlivo uchovávať podľa predpisov partikulárneho práva.
Kán. 536 - § 1. Ak podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady je vhodné, v každej farnosti sa má ustanoviť pastoračná rada, ktorej predsedá farár; v nej veriaci spolu s tými, ktorí sa na základe svojho úradu zúčastňujú vo farnosti pastoračnej starostlivosti, majú poskytovať svoju pomoc pri rozvíjaní pastoračnej činnosti.
§ 2. Pastoračná rada má iba poradný hlas a riadi sa normami, stanovenými diecéznym biskupom.
Kán. 537 - Každá farnosť má mať ekonomickú radu, ktorá sa okrem univerzálneho práva riadi normami vydanými diecéznym biskupom a v ktorej veriaci vybratí podľa tých istých noriem, majú farárovi pomáhať v správe majetkov farnosti pri zachovaní predpisu kán. 532.
Kán. 538 - § 1. Farár končí úrad odvolaním alebo preložením, ktoré podľa normy práva vykonal diecézny biskup, zrieknutím sa, ktoré z oprávneného dôvodu urobil sám farár, a aby bolo platné, prijal ho ten istý biskup, ako aj uplynutím času, ak podľa predpisov partikulárneho práva, o ktorom sa hovorí v kán. 522, bol ustanovený na určitý čas.
§ 2. Farár, ktorý je členom rehoľného inštitútu alebo je inkardinovaný v spoločnosti apoštolského života, má byť odvolaný podľa normy kán. 682, § 2.
§ 3. Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložil diecéznemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť; diecézny biskup sa má postarať o primerané materiálne zabezpečenie a bývanie zriekajúceho sa so zreteľom na normy, stanovené Konferenciou biskupov.
Kán. 539 - Keď je farnosť vakantná alebo keď sa farárovi uväznením, vyhnanstvom alebo vypovedaním, pre nespôsobilosť alebo slabé zdravie alebo z iného dôvodu prekáža vo vykonávaní pastoračnej úlohy vo farnosti, diecézny biskup má čím skôr určiť farského administrátora čiže kňaza, ktorý má farára zastupovať podľa normy kán. 540.
Kán. 540 - § 1. Farský administrátor je viazaný tými istými povinnosťami a má tie isté práva ako farár, ak diecézny biskup nestanovil ináč.
§ 2. Farskému administrátorovi nie je dovolené konať nič, čo spôsobuje ujmu právam farára alebo môže byť na škodu farským majetkom.
§ 3. Farský administrátor po skončení úlohy má predložiť vyúčtovanie farárovi.
Kán. 541 - § 1. Keď je farnosť vakantná a rovnako keď farár je vo vykonávaní pastoračnej úlohy hatený, pred ustanovením farského administrátora riadenie farnosti má dočasne prevziať kaplán; ak je ich viac, ten, ktorý je vymenovaním najstarší, a ak kapláni nie sú, farár, určený partikulárnym právom.
§ 2. Kto podľa normy § 1 prevzal riadenie farnosti, o vakancii farnosti má ihneď upovedomiť miestneho ordinára.
Kán. 542 - Kňazi, ktorým sa podľa normy kán. 517, § 1, ako celku zveruje pastoračná starostlivosť o niektorú farnosť alebo súčasne o rozličné farnosti:
1. majú mať vlastnosti, o ktorých sa hovorí v kán. 521;
2. majú byť vymenovaní alebo ustanovení podľa normy predpisov kán. 522 a 524;
3. pastoračnú starostlivosť preberajú iba od chvíle prevzatia vlastnenia; ich vedúci sa do vlastnenia uvádza podľa normy predpisov kán. 527, § 2; pre ostatných kňazov však zákonne zložené vyznanie viery nahrádza prevzatie vlastnenia.
Kán. 543 - § 1. Ak sa kňazom ako celku zveruje pastoračná starostlivosť o niektorú farnosť alebo o rozličné farnosti súčasne, každý z nich je podľa poriadku, ktorý si sami stanovili, povinný vykonávať úlohy a funkcie farára, o ktorých sa hovorí v kán. 528, 529 a 530; splnomocnenie asistovať pri uzatváraní manželstiev, ako aj všetky moci dišpenzovať, udelené farárovi samým právom, prislúchajú všetkým, ale sa majú vykonávať pod vedením vedúceho.
§ 2. Všetci kňazi, ktorí patria do skupiny:
1. sú povinní rezidovať;
2. spoločne majú stanoviť poriadok, podľa ktorého jeden z nich bude obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 534;
3. iba vedúci zastupuje v právnych záležitostiach farnosť alebo farnosti, zverené skupine.
Kán. 544 - Keď niektorý kňaz zo skupiny, o ktorej sa hovorí v kán. 517, § 1, alebo vedúci skupiny končí úrad, a takisto keď sa niektorý z nich stane nespôsobilý na vykonávanie pastoračnej úlohy, farnosť alebo farnosti, ktoré sú zverené skupine, nestávajú sa vakantnými; je však úlohou diecézneho biskupa vymenovať iného vedúceho; avšak skôr ako biskup vymenuje iného vedúceho, túto úlohu má vykonávať kňaz tejto skupiny, vymenovaním najstarší.
Kán. 545 - § 1.Vždy, keď je to na náležité plnenie pastoračnej starostlivosti o farnosť nevyhnutné alebo vhodné, farárovi možno prideliť jedného alebo viacerých kaplánov, ktorí ako spolupracovníci farára a účastní na jeho starostlivosti majú pomáhať v pastoračnej službe spoločnou radou a spoločným úsilím s farárom a pod jeho autoritou.
§ 2. Kaplán môže byť ustanovený buď na to, aby pomáhal vo vykonávaní pastoračnej služby, a to alebo pre celú farnosť, alebo pre vymedzenú časť farnosti, alebo pre určitú skupinu veriacich farnosti, buď aj na to, aby pomáhal vo vykonávaní určitej služby súčasne v rozličných farnostiach.
Kán. 546 - Aby bol niekto platne vymenovaný za kaplána, je potrebné, aby bol ustanovený v posvätnom ráde presbyterátu.
Kán. 547 - Kaplána slobodne vymenúva diecézny biskup po vypočutí mienky, ak to považuje za vhodné, farára alebo farárov farností, pre ktoré sa ustanovuje, ako aj dekana pri zachovaní predpisu kán. 682, § 1.
Kán. 548 - § 1. Povinnosti a práva kaplána okrem kánonov tejto kapitoly určuje diecézny štatút a list diecézneho biskupa, podrobnejšie ich však vymedzuje mandát farára.
§ 2. Ak list diecézneho biskupa výslovne neurčuje niečo iné, kaplán je na základe svojho úradu viazaný pomáhať farárovi v celej farskej službe, ale s výnimkou obetovania omše za ľud a takisto, ak to vec vyžaduje, podľa normy práva zastupovať farára.
§ 3. Kaplán má pravidelne referovať farárovi o plánovaných a začatých pastoračných podujatiach, tak aby farár a kaplán alebo kapláni spoločnými silami mohli zabezpečiť pastoračnú starostlivosť o farnosť, za ktorú spoločne zodpovedajú.
Kán. 549 - Za neprítomnosti farára, ak sa diecézny biskup podľa normy kán. 533, § 3, nepostaral ináč a ak nebol ustanovený farský administrátor, majú sa zachovať predpisy kán. 541, § 1; kaplán má v tomto prípade aj všetky povinnosti farára s výnimkou záväzku obetovať omšu za ľud.
Kán. 550 - § 1. Kaplán je povinný rezidovať vo farnosti, alebo ak je ustanovený pre rozličné farnosti súčasne, v niektorej z nich; miestny ordinár však z oprávneného dôvodu môže dovoliť, aby rezidoval inde, predovšetkým v dome spoločnom viacerým presbyterom, len keď vykonávanie pastoračných úloh tým neutrpí nijakú škodu.
§ 2. Miestny ordinár sa má starať, aby tam, kde je to možné, sa medzi farárom a kaplánmi podporoval na fare istý spôsob spoločného života.
§ 3. Čo sa týka dovolenky, kaplán má to isté právo ako farár.
Kán. 551 - Čo sa týka milodarov, ktoré veriaci dávajú kaplánovi z príležitosti vykonanej pastoračnej služby, majú sa zachovávať predpisy kán. 531.
Kán. 552 - Kaplána môže diecézny biskup alebo diecézny administrátor z oprávneného dôvodu odvolať pri zachovaní predpisu kán. 682, § 2.
DEKANI
Kán. 553 - § 1. Dekan, ktorý sa nazýva arcipresbyter alebo aj iným menom, je kňaz, ktorý je na čele dekanátu.
§ 2. Ak sa partikulárnym právom nestanovuje niečo iné, dekana vymenúva diecézny biskup pričom podľa svojho rozumného úsudku vypočuje mienku kňazov, ktorí v danom dekanáte vykonávajú službu.
Kán. 554 - § 1. Na úrad dekana, ktorý sa neviaže na úrad farára určitej farnosti, má biskup vybrať kňaza, ktorého po preskúmaní okolností miesta a času považuje za súceho.
§ 2. Dekan má byť vymenovaný na určitý čas, vymedzený partikulárnym právom.
§ 3. Dekana môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu podľa svojho rozumného uváženia slobodne z úradu odvolať.
Kán. 555 - § 1. Dekan okrem splnomocnení, ktoré mu partikulárne právo zákonne dáva, má povinnosť a právo:
1. napomáhať a koordinovať spoločnú pastoračnú činnosť v dekanáte;
2. dozerať, aby klerici jeho obvodu viedli život primeraný ich stavu a aby si svedomite plnili svoje povinnosti;
3. postarať sa, aby sa posvätné obrady vykonávali podľa predpisov posvätnej liturgie, aby sa výzdoba a čistota kostolov a posvätného zariadenia najväčšmi pri eucharistickom slávení a uchovávaní Najsvätejšej sviatosti starostlivo zachovávala, aby sa farské knihy správne viedli a patrične uchovávali, aby cirkevný majetok bol svedomito spravovaný; napokon, aby sa farskej budove venovala náležitá starostlivosť.
§ 2. Dekan sa má v dekanáte, ktorý mu je zverený:
1. usilovať, aby sa klerici podľa predpisov partikulárneho práva v stanovenom čase zúčastňovali prednášok, teologických zhromaždení alebo konferencií podľa normy kán. 279, § 2;
2. starať, aby presbyteri jeho obvodu mali naporúdzi duchovnú pomoc; takisto má čo najväčšmi prejavovať starostlivosť o tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkých okolnostiach alebo ktorých trápia problémy.
§ 3. Dekan sa má starať, aby farárom jeho obvodu, o ktorých vie, že sú vážne chorí, nechýbala duchovná a materiálna pomoc, a aby pohreb tých, čo zomreli, sa dôstojne slávil; má sa aj postarať, aby počas ich choroby alebo pri ich smrti nevyšli navnivoč alebo neboli poodnášané knihy, dokumenty, posvätné zariadenia a iné veci, ktoré patria Cirkvi.
§ 4. Dekan je podľa určenia diecézneho biskupa povinný vizitovať farnosti svojho obvodu.
REKTORI KOSTOLOV A DUCHOVNÍ SPRÁVCOVIA
REKTORI KOSTOLOV
Kán. 556 - Rektormi kostolov sa tu rozumejú kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o nejaký kostol, ktorý nie je ani farský, ani kapitulný, a ani nie je pripojený k domu rehoľného spoločenstva alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré v ňom slávia bohoslužby.
Kán. 557 - § 1. Rektora kostola slobodne vymenúva diecézny biskup pri neporušení práva voliť alebo navrhovať, ak to niekomu zákonne prislúcha; v tom prípade diecézny biskup má právo rektora potvrdiť alebo ustanoviť.
§ 2. Aj vtedy, keď kostol patrí nejakému klerickému rehoľnému inštitútu pápežského práva, diecéznemu biskupovi prislúcha stanoviť rektora, ktorého navrhol predstavený.
§ 3. Rektorom kostola, ktorý je spojený so seminárom alebo s iným kolégiom, ktoré spravujú klerici, je rektor seminára alebo kolégia, ak diecézny biskup nestanovil ináč.
Kán. 558 - Pri neporušení predpisu kán. 262 rektorovi nie je dovolené vykonávať farské funkcie, o ktorých sa hovorí v kán. 530, v bodoch 1-6, v kostole, ktorý mu je zverený, ak s tým farár nesúhlasí alebo ho v prípade potreby nedeleguje.
Kán. 559 - V kostole, ktorý mu je zverený, rektor môže vykonávať liturgické slávenia, aj slávnostné, pri neporušení zákonných podmienok fundácie a len keď podľa úsudku miestneho ordinára nijakým spôsobom neškodia farskej službe.
Kán. 560 - Miestny ordinár, kde to považuje za vhodné, môže rektorovi prikázať, aby vo svojom kostole slávil pre ľud vymedzené obrady aj farské a aby kostol bol prístupný určitým skupinám veriacich, ktoré tam chcú vykonávať liturgické slávenia.
Kán. 561 - Bez povolenia rektora alebo iného zákonného predstaveného nikomu nie je dovolené v kostole sláviť Eucharistiu, vysluhovať sviatosti alebo vykonávať iné posvätné úkony; toto povolenie možno dať alebo odoprieť podľa normy práva.
Kán. 562 - Rektor kostola pod autoritou miestneho ordinára a pri dodržiavaní zákonného štatútu a nadobudnutých práv je povinný dozerať, aby sa v kostole dôstojne vykonávali posvätné úkony podľa liturgických noriem a predpisov kánonov, aby sa bremená verne plnili, majetok sa svedomite spravoval, aby bola zaistená údržba a výzdoba posvätného zariadenia a posvätných budov a aby sa nedialo nič, čo sa akokoľvek nezhoduje s posvätnosťou miesta a s náležitou úctou k Božiemu domu.
Kán. 563 - Rektora kostola, hoci ho iní zvolili alebo navrhli, miestny ordinár môže z oprávneného dôvodu podľa svojho rozumného uváženia z úradu odvolať pri zachovaní predpisu kán. 682, § 2.
DUCHOVNÍ SPRÁVCOVIA
Kán. 564 - Duchovný správca je kňaz, ktorému sa nastálo zveruje aspoň sčasti pastoračná starostlivosť o nejaké spoločenstvo alebo osobitnú skupinu veriacich, ktorú treba vykonávať podľa normy univerzálneho a partikulárneho práva.
Kán. 565 - Ak právo neurčuje niečo iné alebo ak niekomu zákonne neprislúchajú zvláštné práva, duchovného správcu vymenúva miestny ordinár, ktorému tiež prináleží navrhnutého ustanoviť alebo zvoleného potvrdiť.
Kán. 566 - § 1. Je potrebné, aby duchovný správca bol poverený všetkými splnomocneniami, ktoré vyžaduje správna pastoračná starostlivosť. Okrem tých, ktoré sa udeľujú partikulárnym právom alebo zvláštnym delegovaním, duchovný správca má na základe úradu splnomocnenie spovedať veriacich, zverených jeho starostlivosti, hlásať im Božie slovo, vysluhovať viatikum a pomazanie chorých, ako aj udeliť sviatosť birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti.
§ 2. V nemocniciach, vo väzniciach a pri plavbách na mori duchovný správca má okrem toho splnomocnenie, ktoré má použiť iba na týchto miestach, rozhrešovať od nerezervovaných ani nevyhlásených cenzúr, uložených na základe rozsudku už vyneseného, pri zachovaní predpisu kán. 976.
Kán. 567 - § 1. Miestny ordinár nemá pristúpiť k vymenovaniu duchovného správcu domu laického rehoľného inštitútu bez konzultácie s predstaveným, ktorý má právo po vypočutí mienky spoločenstva niektorého kňaza navrhnúť.
§ 2. Úlohou duchovného správcu je sláviť alebo riadiť liturgické úkony; nie je mu však dovolené miešať sa do vnútorného riadenia inštitútu.
Kán. 568 - Pre tých, ktorí pre životné podmienky nemôžu požívať riadnu starostlivosť farárov, ako sú vysťahovalci, vyhnanci, utečenci, kočovníci, plaviaci sa, majú sa podľa možnosti ustanoviť duchovní správcovia.
Kán. 569 - Vojenskí duchovní správcovia sa riadia zvláštnymi zákonmi.
Kán. 570 - Ak je k sídlu spoločenstva alebo skupiny pripojený kostol, ktorý nie je farský, duchovný správca má byť rektorom tohto kostola, ak starostlivosť o spoločenstvo alebo o kostol nevyžaduje niečo iné.
Kán. 571 - Pri vykonávaní svojej pastoračnej úlohy má duchovný správca udržiavať s farárom naležité spojenie.
Kán. 572 - Keď ide o odvolanie duchovného správcu, má sa zachovať predpis kán. 563.
INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA
I. oddiel
INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA
I. titul
NORMY SPOLOČNÉ VŠETKÝM INŠTITÚTOM ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA
Kán. 573 - § 1. Zasvätený život profesiou evanjeliových rád je stála forma života, ktorým sa veriaci, užšie nasledujúc Krista pôsobením Ducha svätého, naplno zasväcujú nadovšetko milovanému Bohu, aby z nového a osobitného titulu oddaní jeho oslave, budovaniu Cirkvi a spáse sveta dosahovali dokonalosť lásky v službe Božieho kráľovstva, a stanúc sa v Cirkvi skvelým znamením, boli predzvesťou nebeskej slávy.
§ 2. Na túto formu života v inštitútoch zasväteného života, kánonicky zriadených kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, sa slobodne podujímajú veriaci, ktorí sľubmi alebo inými posvätnými záväzkami podľa vlastných zákonov inštitútov konajú profesiu evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, a láskou, ku ktorej vedú, sa zvláštnym spôsobom spájajú s Cirkvou a s jej tajomstvom.
Kán. 574 - § 1. Stav tých, ktorí v takýchto inštitútoch konajú profesiu evanjeliových rád, patrí k životu a svätosti Cirkvi, a preto treba, aby ho v Cirkvi všetci podporovali a napomáhali. § 2. Boh do tohto stavu zvlášť povoláva niektorých veriacich, aby v živote Cirkvi požívali osobitný dar a aby podľa cieľa a ducha inštitútu boli na osoh jej spásnemu poslaniu.
Kán. 575 - Evanjeliové rady, založené na náuke a príklade Krista Učiteľa, sú božským darom, ktorý Cirkev od Pána prijala a s jeho milosťou stále uchováva.
Kán. 576 - Úlohou kompetentnej cirkevnej vrchnosti je evanjeliové rady vykladať, ich uskutočňovanie upravovať zákonmi a z nich kánonickým schvaľovaním ustanovovať trvalé formy života a takisto sa z jej strany starať, aby inštitúty v duchu zakladateľov a zdravých tradícií rástli a prekvitali.
Kán. 577 - V Cirkvi existuje veľké množstvo inštitútov zasväteného života, ktoré majú rozličné dary podľa milosti, ktorá im bola daná: užšie totiž nasledujú Krista alebo modliaceho sa, alebo ohlasujúceho Božie kráľovstvo, alebo konajúceho ľuďom dobro, alebo žijúceho s nimi vo svete, vždy však plniaceho vôľu Otca.
Kán. 578 - Je potrebné, aby všetci verne zachovávali úmysel a zámery zakladateľov, potvrdené kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, týkajúce sa charakteru, cieľa, ducha a povahy inštitútu, ako aj jeho zdravých tradícií, čo všetko tvorí dedičstvo tohto inštitútu.
Kán. 579 - Diecézni biskupi, každý na svojom území, môžu formálnym dekrétom zriadiť inštitúty zasväteného života, len keď sa poradili s Apoštoskou stolicou.
Kán. 580 - Pričlenenie nejakého inštitútu zasväteného života k inému je rezervované kompetentnej vrchnosti pričleňujúceho inštitútu vždy pri neporušení kánonickej samostatnosti pričleneného inštitútu.
Kán. 581 - Rozdeliť inštitút na časti, nech sa akokoľvek nazývajú, zriadiť nové, zriadené zlučovať alebo ináč ohraničiť patrí kompetentnej vrchnosti inštitútu podľa normy stanov.
Kán. 582 - Zlučovanie a spájanie inštitútov zasväteného života je rezervované jedine Apoštolskej stolici; jej sú rezervované aj konfederácie a federácie.
Kán. 583 - Zmeny v inštitútoch zasväteného života, týkajúce sa vecí, ktoré boli schválené Apoštolskou stolicou, sa nemôžu uskutočniť bez jej dovolenia.
Kán. 584 - Zrušenie inštitútu prislúcha iba Apoštolskej stolici, ktorej je tiež rezervované rozhodovanie o jeho časných majetkoch.
Kán. 585 - Zrušiť časti inštitútu patrí kompetentnej vrchnosti toho istého inštitútu.
Kán. 586 - § 1. Jednotlivým inštitútom sa priznáva oprávnená samostatnosť života, najmä riadenia, na základe ktorej majú v Cirkvi vlastnú disciplínu a môžu si zachovať nedotknuté svoje dedičstvo, o ktorom sa hovorí v kán. 578.
§ 2. Úlohou miestnych ordinárov je túto samostatnosť zachovať a chrániť.
Kán. 587 - § 1. Aby sa vernejšie chránilo vlastné povolanie a identita jednotlivých inštitútov, základný kódex čiže stanovy každého inštitútu musia okrem toho, čo sa v kán. 578 stanovuje na zachovávanie, obsahovať základné normy, týkajúce sa riadenia inštitútu a disciplíny členov, včleňovania a formovania členov, ako aj vlastného predmetu posvätných zväzkov.
§ 2. Takýto kódex schvaľuje kompetentná vrchnosť Cirkvi a možno ho zmeniť iba s jej súhlasom.
§ 3. V tomto kódexe sa majú vhodne zladiť duchovné a právne prvky; normy sa však nemajú množiť bez potreby.
§ 4. Ostatné normy stanovené kompetentnou vrchnosťou inštitútu sa majú vhodne zozbierať do iných kódexov a tie sa môžu podľa požiadaviek miesta a času primerane preskúmať a prispôsobovať.
Kán. 588 - § 1. Stav zasväteného života nie je svojou povahou ani klerický, ani laický.
§ 2. Klerickým sa nazýva ten inštitút, ktorý z dôvodu cieľa alebo zámeru zakladateľa alebo na základe zákonnej tradície je pod vedením klerikov, berie na seba vykonávanie posvätného rádu a za taký ho uznáva cirkevná vrchnosť.
§ 3. Laickým sa však nazýva ten inštitút, ktorý za taký uznáva cirkevná vrchnosť a na základe svojho vzniku, povahy a cieľa má vlastnú úlohu určenú zakladateľom alebo zákonnou tradíciou, a nezahrnuje vykonávanie posvätného rádu.
Kán. 589 - Inštitút zasväteného života sa nazýva inštitútom pápežského práva, ak ho Apoštolská stolica zriadila alebo ho formálnym dekrétom schválila; nazýva sa však inštitútom diecézneho práva, ak ho zriadil diecézny biskup a nedostal schvaľovací dekrét od Apoštolskej stolice.
Kán. 590 - § 1. Keďže inštitúty zasväteného života sa zvláštnym spôsobom venujú službe Bohu a celej Cirkvi, z osobitného dôvodu sú podriadené jej najvyššej autorite.
§ 2. Jednotliví členovia sú povinní poslúchať Najvyššieho veľkňaza ako svojho najvyššieho predstaveného aj z dôvodu posvätného zväzku poslušnosti.
Kán. 591 - Aby sa čo najlepšie zabezpečilo dobro inštitútov a potreby apoštolátu, Najvyšší veľkňaz môže na základe svojho primátu nad celou Cirkvou so zreteľom na spoločný osoh vyňať inštitúty zasväteného života spod riadenia miestnych ordinárov a podriadiť ich sebe samému alebo inej cirkevnej vrchnosti.
Kán. 592 - § 1. Aby sa spoločenstvo inštitútov s Apoštolskou stolicou čo najlepšie rozvíjalo, každý najvyšší predstavený má Apoštolskej stolici spôsobom a v čase, aký sama stanovila posielať krátky prehľad o stave a živote inštitútu.
§ 2. Predstavení všetkých inštitútov majú napomáhať znalosť dokumentov Svätej stolice, týkajúcich sa členov, ktorí sú im zverení, a majú sa starať o ich zachovávanie.
Kán. 593 - Pri zachovaní predpisu kán. 586 inštitúty pápežského práva z hľadiska vnútorného riadenia a disciplíny bezprostredne a výlučne podliehajú moci Apoštolskej stolice.
Kán. 594 - Inštitút diecézneho práva zostáva pri zachovaní kán. 586 pod zvláštnou starostlivosťou diecézneho biskupa.
Kán. 595 - § 1. Biskup hlavného sídla má právo schváliť stanovy a potvrdiť zmeny, ktoré boli do nich zákonne zavedené, pri neporušení tých vecí, do ktorých zasiahla Apoštolská stolica, ako aj prerokúvať dôležitejšie záležitosti, vzťahujúce sa na celý inštitút, ktoré presahujú moc vnútornej vrchnosti, po porade s ostatnými diecéznymi biskupmi, ak sa inštitút rozšíril do viacerých diecéz.
§ 2. Diecézny biskup môže udeliť dišpenz od stanov v jednotlivých prípadoch.
Kán. 596 - § 1. Predstavení a kapituly inštitútov majú takú moc nad členmi, akú určuje univerzálne právo a stanovy.
§ 2. V klerických rehoľných inštitútoch pápežského práva majú však okrem toho cirkevnú moc riadenia tak pre vonkajšie, ako aj pre vnútorné fórum.
§ 3. Na moc, o ktorej sa hovorí v § 1, sa vzťahujú predpisy kán. 131, 133 a 137-144.
Kán. 597 - § 1. Do inštitútu zasväteného života môže byť prijatý každý katolík, ktorý má správny úmysel a vlastnosti vyžadované univerzálnym a vlastným právom a nezdržiava ho nijaká prekážka.
§ 2. Nikto nemôže byť prijatý bez primeranej prípravy.
Kán. 598 - § 1. Každý inštitút má so zreteľom na charakter a vlastné ciele vo svojich stanovách určiť spôsob, akým treba zachovávať evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti primerane jeho spôsobu života.
§ 2. Všetci členovia však musia nielen verne a celistvo zachovávať evanjeliové rady, ale aj podľa vlastného práva inštitútu usporiadať život, a tak sa usilovať o dokonalosť svojho stavu.
Kán. 599 - Evanjeliová rada čistoty, prijatá kvôli nebeskému kráľovstvu, ktorá je znakom budúceho sveta a prameňom hojnejšej plodnosti v nerozdelenom srdci, nesie so sebou záväzok dokonalej zdržanlivosti v celibáte.
Kán. 600 - Evanjeliová rada chudoby na napodobňovanie Krista, ktorý hoci bol bohatý, stal sa chudobným, okrem života v skutočnosti i v duchu chudobného, vedeného pracovito v triezvosti a v odstupe od pozemských bohatstiev, prináša so sebou závislosť a obmedzenie v užívaní majetkov a v nakladaní s nimi podľa normy vlastného práva jednotlivých inštitútov.
Kán. 601 - Evanjeliová rada poslušnosti, prijatá v duchu viery a lásky v nasledovaní Krista poslušného až na smrť, zaväzuje na podriadenie vôle zákonným predstaveným, zastupujúcim Boha, keď vydávajú príkazy podľa vlastných stanov. Kán. 602 - Bratský život, vlastný každému inštitútu, ktorým sa všetci členovia združujú v Kristovi akoby do osobitnej rodiny, sa má tak určiť, aby sa pre všetkých stal vzájomnou pomocou pri plnení povolania každého z nich. Bratským spoločenstvom, zakoreneným a spočívajúcim v láske, majú byť členovia príkladom univerzálneho zmierenia v Kristovi.
Kán. 603 - § 1. Okrem inštitútov zasväteného života Cirkev uznáva eremitský čiže pustovnícky život, v ktorom veriaci prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním zasväcujú svoj život na chválu Boha a spásu sveta.
§ 2. Právo uznáva pustovníka za Bohu oddaného v zasvätenom živote, ak verejne zloží profesiu troch evanjeliových rád, potvrdených sľubom alebo iným posvätným zväzkom, do rúk diecézneho biskupa a pod jeho vedením zachováva vlastný spôsob života.
Kán. 604 - § 1. K týmto formám zasväteného života sa približuje rád panien, ktoré po prejavení svätého predsavzatia užšie nasledovať Krista diecézny biskup podľa schváleného liturgického obradu zasväcuje Bohu, mysticky zasnubuje s Kristom, Božím Synom, a posväcuje službe Cirkvi. § 2. Na to, aby panny svoje predsavzatie vernejšie zachovávali a aby službu Cirkvi, súhlasnú s ich vlastným stavom, vykonávali vzájomnou pomocou, môžu utvárať združenia.
Kán. 605 - Schvaľovanie nových foriem zasväteného života je rezervované iba Apoštolskej stolici. Diecézni biskupi sa však majú snažiť rozpoznať nové dary zasväteného života, zverené Cirkvi Duchom svätým, a pomáhať zakladateľom, aby čo možno najlepšie vyjadrili predsavzatia a chránili ich vhodným štatútom pri použití predovšetkým všeobecných noriem, obsiahnutých v tejto časti.
Kán. 606 - Čo sa stanovuje o inštitútoch zasväteného života a o ich členoch, rovnakým právom platí pre obidve pohlavia, ak z kontextu reči alebo z povahy veci nie je zistené niečo iné.
REHOĽNÉ INŠTITÚTY
Kán. 607 - § 1. Rehoľný život ako zasvätenie celej osoby je v Cirkvi prejavom obdivuhodného, Bohom založeného zasnúbenia, ktoré je znakom budúceho veku. Takto rehoľník završuje úplné darovanie seba ako obetu, prinesenú Bohu, ktorou sa celá jeho existencia stáva nepretržitým kultom Boha v láske.
§ 2. Rehoľný inštitút je spoločnosť, v ktorej členovia podľa vlastného práva skladajú verejné doživotné alebo dočasné sľuby, ktoré však po uplynutí času treba obnoviť, a žijú bratský život v spoločenstve.
§ 3. Verejné svedectvo, ktoré majú rehoľníci vydávať Kristovi a Cirkvi, prináša so sebou také odlúčenie od sveta, aké je vlastné povahe a cieľu každého inštitútu.
REHOĽNÉ DOMY, ICH ZRIADENIE A ZDRUŹENIE
Kán. 608 - Rehoľné spoločenstvo musí bývať v dome, zákonne ustanovenom pod autoritou predstaveného, určeného podľa normy práva; jednotlivé domy majú mať aspoň kaplnku, v ktorej sa má sláviť a uchovávať Eucharistia, aby naozaj bola stredobodom spoločenstva.
Kán. 609 - § 1. Domy rehoľného inštitútu zriaďuje podľa stanov kompetentná vrchnosť po predchádzajúcom písomnom súhlase diecézneho biskupa.
§ 2. Na zriadenie kláštora mníšok sa navyše vyžaduje povolenie Apoštolskej stolice.
Kán. 610 - § 1. Pri zriaďovaní domov sa má pred očami užitočnosť Cirkvi a inštitútu a zabezpečenie toho, čo sa vyžaduje pre riadny rehoľný život členov podľa vlastných cieľov a ducha inštitútu.
§ 2. Nijaký dom sa nemá zriaďovať, ak nemožno rozumne usúdiť, že je primerane postarané o potreby členov.
Kán. 611 - Súhlas diecézneho biskupa na zriadenie rehoľného domu nejakého inštitútu prináša so sebou právo:
1. viesť život podľa vlastnej povahy a vlastných cieľov inštitútu;
2. vykonávať diela vlastné inštitútu podľa normy práva pri neporušení podmienok, pripojených k súhlasu;
3. pre klerické inštitúty mať kostol pri neporušení predpisu kán. 1215, § 3, a vykonávať posvätné služby pri zachovaní toho, čo podľa práva treba zachovať.
Kán. 612 - Aby rehoľný dom bol určený na apoštolské diela, odlišné od tých, na ktoré bol ustanovený, vyžaduje sa súhlas diecézneho biskupa; nevyžaduje sa však keď ide o zmenu, ktorá sa pri neporušení zákonov fundácie vzťahuje iba na vnútorné riadenie a disciplínu.
Kán. 613 - § 1. Rehoľný dom regulárnych kanonikov a mníchov pod riadením a starostlivosťou vlastného predstaveného je svojprávny, ak stanovy neurčujú ináč.
§ 2. Moderátor svojprávneho domu je podľa práva vyšší predstavený.
Kán. 614 - Kláštory mníšok pridružené k niektorému mužskému inštitútu si podržiavajú vlastný spôsob života a riadenie podľa stanov. Vzájomné práva a povinnosti sa majú určiť tak, aby z pridruženia mohlo vzrastať duchovné dobro.
Kán. 615 - Svojprávny kláštor, ktorý okrem vlastného moderátora nemá iného vyššieho predstaveného a ani nie je k nejakému inštitútu rehoľníkov tak pridružený, aby jeho predstavený mal nad takým kláštorom ozajstnú moc, vymedzenú stanovami, podľa normy práva sa zveruje osobitnému dohľadu diecézneho biskupa.
Kán. 616 - § 1. Zákonne zriadený rehoľný dom môže podľa normy stanov zrušiť najvyšší predstavený po porade s diecéznym biskupom. O majetok zrušeného domu sa má postarať vlastné právo inštitútu pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov a zákonne nadobudnutých práv.
§ 2. Zrušenie jediného domu inštitútu patrí Svätej stolici, ktorej sa v takom prípade rezervuje aj rozhodnutie o majetku.
§ 3. Zrušiť svojprávny dom, o ktorom sa hovorí v kán. 613, má právo generálna kapitula, ak stanovy neurčujú ináč.
§ 4. Zrušenie svojprávneho kláštora mníšok prináleží Apoštolskej stolici pri zachovaní predpisov stanov, týkajúcich sa majetku.
RIADENIE INŠTITÚTOV
1. článok
PREDSTAVENÍ A RADY
Kán. 617 - Predstavení majú svoju úlohu plniť a svoju moc vykonávať podľa normy univerzálneho a vlastného práva.
Kán. 618 - Predstavení majú svoju moc, prijatú od Boha prostredníctvom služby Cirkvi, vykonávať v duchu služby. Poslušní teda voči Božej vôli pri plnení úlohy, majú podriadených riadiť ako Božie deti, a s úctou voči ľudskej osobe napomáhajúc ich dobrovoľnú poslušnosť, majú ich ochotne počúvať, ako aj podporovať ich úsilie o dobro inštitútu a Cirkvi, ale pri zachovaní svojej autority v rozhodovaní a prikazovaní, čo treba konať.
Kán. 619 - Predstavení sa majú horlivo venovať svojmu úradu a spolu s členmi, ktorí sú im zverení, usilovať sa o budovanie bratského spoločenstva v Kristovi, v ktorom sa má nadovšetko hľadať a milovať Boh. Majú preto členov často sýtiť pokrmom Božieho slova a privádzať ich k sláveniu posvätnej liturgie. Majú im byť príkladom v pestovaní čností a v zachovávaní zákonov a tradícií vlastného inštitútu; primerane im majú pomáhať v osobných potrebách, o chorých sa svedomito starať a navštevovať ich, nespokojných karhať, malodušných potešovať, byť trpezliví voči všetkým.
Kán. 620 - Vyšší predstavení sú tí, ktorí riadia celý inštitút alebo jeho provinciu, alebo časť, ktorá je jej postavená na roveň, alebo svojprávny dom, ako aj ich zástupcovia. Medzi nich sa zaraďuje opát prímas a predstavený mníšskej kongregácie, ktorí však nemajú všetku moc, akú univerzálne právo udeľuje vyšším predstaveným.
Kán. 621 - Spojenie viacerých domov, ktoré pod tým istým predstaveným tvorí bezprostrednú časť toho istého inštitútu a je kánonicky zriadené zákonnou vrchnosťou, sa volá provincia.
Kán. 622 - Najvyšší predstavený dostáva moc nad všetkými provinciami, domami a členmi inštitútu, ktorú treba vykonávať podľa vlastného práva; ostatní predstavení ju majú v medziach svojej úlohy.
Kán. 623 - Aby členovia boli platne vymenovaní alebo zvolení do úlohy predstaveného, vyžaduje sa primeraný čas od doživotnej alebo definitívnej profesie, ktorý má byť vymedzený vlastným právom, alebo ak ide o vyšších predstavených, stanovami.
Kán. 624 - § 1. Predstavení majú byť ustanovovaní na určité a primerané časové rozpätie podľa povahy a potreby inštitútu, ak o najvyššom predstavenom a o predstavených svojprávneho domu stanovy neurčujú ináč.
§ 2. Vlastné právo má vhodnými normami zabezpečiť, aby predstavení, ustanovení na určitý čas, nezostávali v úradoch riadenia dlhšie bez prerušenia.
§ 3. Môžu byť však počas trvania úlohy z úradu odvolaní alebo do iného preložení z dôvodov, stanovených vlastným právom.
Kán. 625 - § 1. Najvyšší predstavený inštitútu má byť určený kánonickou voľbou podľa normy stanov.
§ 2. Voľbám predstaveného svojprávneho kláštora, o ktorom sa hovorí v kán. 615, a najvyššieho predstaveného inštitútu diecézneho práva predsedá biskup hlavného sídla.
§ 3. Ostatní predstavení majú byť ustanovení podľa normy stanov; tak však, že ak sú volení, potrebujú potvrdenie kompetentného vyššieho predstaveného; ak ich však vymenúva predstavený, má predchádzať vhodná porada.
Kán. 626 - Predstavení pri udeľovaní úradov a členovia pri voľbách majú zachovávať normy univerzálneho a vlastného práva, chrániť sa akéhokoľvek zneužívania a uprednostňovania osôb, majúc pred očami iba Boha a dobro inštitútu, majú vymenovať alebo voliť tých, o ktorých sa domnievajú, že sú v Pánovi naozaj hodní a schopní. Okrem toho sa vo voľbách majú chrániť priamo alebo nepriamo získavať hlasy či už pre seba, alebo pre iných.
Kán. 627 - § 1. Predstavení majú mať podľa normy stanov vlastnú radu a je potrebné, aby pri vykonávaní úlohy používali jej pomoc.
§ 2. Okrem prípadov predpísaných univerzálnym právom vlastné právo má vymedziť prípady, v ktorých pre platnosť konania je potrebný súhlas alebo rada, ktoré treba žiadať podľa normy kán. 127.
Kán. 628 - § 1. Predstavení, ktorí sú na túto úlohu určení vlastným právom inštitútu, v stanovenom čase majú, podľa noriem toho istého vlastného práva, vizitovať domy a členov, ktorí sú im zverení.
§ 2. Diecézny biskup má právo a povinnosť vizitovať na jeho území aj z hľadiska rehoľnej disciplíny:
1. svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615;
2. jednotlivé domy inštitútu diecézneho práva, ktoré sa nachádzajú na vlastnom území.
§ 3. Členovia majú mať dôveru k vizitátorovi, na otázky, ktoré zákonne kladie, majú mu odpovedať podľa pravdy v láske; nikomu však nie je dovolené akýmkoľvek spôsobom odvracať členov od tejto povinnosti alebo ináč hatiť cieľ vizitácie.
Kán. 629 - Predstavení sa majú zdržiavať každý vo svojom dome a nevzďaľovať sa z neho, ak to nie je podľa normy vlastného práva.
Kán. 630 - § 1. Predstavení majú členom priznávať náležitú slobodu, čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia, ale pri neporušení disciplíny inštitútu.
§ 2. Predstavení sa podľa normy vlastného práva majú starať, aby členovia mali k dispozícii súcich spovedníkov, u ktorých sa môžu často spovedať.
§ 3. V kláštoroch mníšok, v domoch formovania a v laických spoločenstvách s väčším počtom členov majú byť riadni spovedníci, schválení miestnym ordinárom po porade so spoločenstvom, ale bez akéhokoľvek záväzku u nich sa spovedať.
§ 4. Predstavení nemajú spovedávať podriadených, ak si to členovia sami od seba nežiadajú.
§ 5. Členovia sa majú s dôverou obracať na predstavených, ktorým môžu slobodne a sami od seba otvoriť svoje srdce. Predstaveným je však zakázané akokoľvek ich navádzať, aby im vyjavili svoje svedomie.
KAPITULY
Kán. 631 - § 1. Generálna kapitula, ktorá podľa normy stanov má v inštitúte najvyššiu autoritu, má sa utvoriť tak, aby reprezentujúc celý inštitút, stala sa opravdivým znakom jeho jednoty v láske. Jej úlohou je hlavne: chrániť dedičstvo inštitútu, o ktorom sa hovorí v kán. 578, a podľa neho napomáhať primeranú obnovu, zvoliť najvyššieho predstaveného, prerokúvať vážnejšie záležitosti, ako aj vydávať normy, ktoré majú všetci dodržiavať.
§ 2. Zloženie a rozsah moci kapituly sa má určiť stanovami; vlastné právo má bližšie vymedziť poriadok, ktorý treba zachovávať pri konaní kapituly, zvlášť keď ide o voľby a spôsob rokovania.
§ 3. Podľa noriem vymedzených vo vlastnom práve nielen provincie a miestne spoločenstvá, ale aj ktorýkoľvek člen môže generálnej kapitule slobodne zaslať svoje žiadosti a návrhy.
Kán. 632 - Vlastné právo má presne vymedziť to, čo sa vzťahuje na iné kapituly inštitútu a na iné podobné zhromaždenia čiže na ich prirodzenosť, autoritu, zloženie, spôsob postupovania a čas ich konania.
Kán. 633 - § 1. Účastnícke alebo poradné orgány majú úlohu, ktorá im bola zverená, verne plniť podľa normy univerzálneho a vlastného práva a svojím spôsobom vyjadrovať starostlivosť a účasť všetkých členov, zameranú na dobro celého inštitútu alebo spoločenstva.
§ 2. Pri zachovávaní a používaní týchto účastníckych a poradných prostriedkov sa má zachovať múdre rozlišovanie a spôsob ich činnosti sa má zhodovať s povahou a cieľom inštitútu.
ČASNÉ MAJETKY A ICH SPRÁVA
Kán. 634 - § 1. Inštitúty, provincie a domy ako právnické osoby sú zo samého práva schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky, ak sa táto schopnosť v stanovách nevylučuje alebo neobmedzuje.
§ 2. Majú sa však vyhýbať akejkoľvek podobe prepychu, ziskuchtivosti a hromadeniu majetkov.
Kán. 635 - § 1. Časné majetky rehoľných inštitútov, keďže sú cirkevné, riadia sa predpismi Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
§ 2. Každý inštitút však má na užívanie a správu majetkov stanoviť vhodné normy, ktorými sa má jemu vlastná chudoba podporovať, ochraňovať a zvýrazňovať.
Kán. 636 - § 1. V každom inštitúte a podobne v každej provincii, ktorá je riadená vyšším predstaveným, má byť ekonóm, nemá ním byť vyšší predstavený a má byť ustanovený podľa normy vlastného práva; má viesť správu majetkov pod vedením príslušného predstaveného. Ekonóm podľa možnosti má byť ustanovený aj v miestnych spoločenstvách a nemá ním byť miestny predstavený.
§ 2. Ekonómovia a iní správcovia majú v čase a spôsobom, aký stanovuje vlastné právo predkladať kompetentnej vrchnosti vyúčtovanie zo správy majetku.
Kán. 637 - Svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musia miestnemu ordinárovi raz do roka predložiť vyúčtovanie zo správy; okrem toho miestny ordinár má mať právo preskúmať ekonomické záležitosti rehoľného domu diecézneho práva.
Kán. 638 - § 1. Vlastnému právu prislúcha v rámci univerzálneho práva vymedziť úkony, ktoré presahujú hranicu a spôsob riadnej správy, a stanoviť, čo je potrebné na platné uskutočnenie úkonu mimoriadnej správy.
§ 2. Platne hradia výdavky a robia právne úkony riadnej správy okrem predstavených v medziach svojej úlohy aj úradníci, ktorí sú na to určení vo vlastnom práve.
§ 3. Pre platnosť scudzenia a každej činnosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť, vyžaduje sa písomné povolenie kompetentného predstaveného so súhlasom jeho rady. Ak však ide o transakciu, ktorá presahuje sumu určenú Svätou stolicou pre príslušnú krajinu, a takisto keď ide o veci darované Cirkvi sľubom alebo o veci cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, vyžaduje sa navyše dovolenie samej Svätej stolice.
§ 4. Pre svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, a pre inštitúty diecézneho práva je potrebný aj písomný súhlas miestneho ordinára.
Kán. 639 - § 1. Ak právnická osoba prevzala dlhy a záväzky hoci aj s povolením predstavených, je povinná sama niesť za ne zodpovednosť.
§ 2. Ak ich prevzal člen s povolením predstaveného vo vzťahu k svojmu majetku, sám musí niesť zodpovednosť; ak však záležitosť inštitútu vybavil z mandátu predstaveného, zodpovedá inštitút.
§ 3. Ak ich však prevzal rehoľník bez akéhokoľvek povolenia predstavených, sám je zodpovedný, nie však právnická osoba.
§ 4. Zostáva však platné, že vždy možno podať žalobu proti tomu, v prospech koho sa uzavretá dohoda obrátila, .
§ 5. Rehoľní predstavení nesmú dovoliť, aby sa robili dlhy, ak nie je s istotou zistené, že sa z bežných ziskov budú môcť splácať úroky z dlžoby a že v nie príliš dlhom čase, zákonne postupným splácaním bude možné vyrovnať sumu použitého kapitálu.
Kán. 640 - Inštitúty vzhľadom na okolnosti jednotlivých miest sa majú usilovať vydávať akoby kolektívne svedectvo lásky a chudoby a podľa možnosti z vlastných majetkov niečím prispievať na potreby Cirkvi a na podporu núdznych.
PRIJÍMANIE KANDIDÁTOV A FORMOVANIE ČLENOV
1. článok
PRIJÍMANIE DO NOVICIÁTU
Kán. 641 - Právo prijímať kandidátov do noviciátu patrí vyšším predstaveným podľa normy vlastného práva.
Kán. 642 - Predstavení majú s pozornou starostlivosťou prijímať len takých, ktorí okrem požadovaného veku sú zdraví, majú primerané vlohy a dostačujúce vlastnosti zrelosti na osvojenie života, ktorý je vlastný inštitútu; zdravie, vlohy a zrelosť, ak je to potrebné, sa majú potvrdiť aj za pomoci odborníkov pri zachovaní predpisu kán. 220.
Kán. 643 - § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
2. jeden z manželov počas trvania manželstva;
3. kto je posvätným zväzkom skutočne viazaný k nejakému inštitútu zasväteného života alebo je včlenený do nejakej spoločnosti apoštolského života pri neporušení predpisu kán. 684;
4. kto do inštitútu vstupuje pod vplyvom násilia, veľkého strachu alebo podvodu, alebo ten, koho predstavený prijíma pod tým istým vplyvom;
5. kto zatajil svoje včlenenie do nejakého inštitútu zasväteného života alebo do nejakej spoločnosti apoštolského života.
§ 2. Vlastné právo môže stanoviť iné prekážky aj čo do platnosti prijatia alebo pripojiť podmienky.
Kán. 644 - Predstavení nemajú do noviciátu prijímať svetských klerikov bez poradenia sa s ich vlastným ordinárom, ani tých, ktorí sú zadĺžení a dlžobu nie sú schopní splatiť.
Kán. 645 - § 1. Kandidáti pred prijatím do noviciátu musia predložiť svedectvo o krste a birmovaní a o slobodnom stave.
§ 2. Ak ide o prijatie klerikov alebo tých, ktorí boli prijatí do iného inštitútu zasväteného života, do spoločnosti apoštolského života alebo do seminára, sa navyše vyžaduje svedectvo príslušného miestneho ordinára alebo vyššieho predstaveného inštitútu alebo spoločnosti, alebo rektora seminára.
§ 3. Vlastné právo môže požadovať aj iné svedectvá o vyžadovanej súcosti kandidátov a o tom, že nemajú prekážky.
§ 4. Predstavení môžu vyžiadať aj iné informácie hoci aj pod tajomstvom, ak to uznajú za potrebné.
NOVICIÁT A FORMOVANIE NOVICOV
Kán. 646 - Noviciát, ktorým sa začína život v inštitúte, je zameraný na to, aby novici božské povolanie, a to vlastné inštitútu, lepšie poznali, aby skúsili spôsob života inštitútu a jeho duchom formovali myseľ i srdce a aby sa potvrdilo ich rozhodnutie a súcosť.
Kán. 647 - § 1. Zriadenie, premiestnenie a zrušenie domu noviciátu sa má uskutočniť písomným dekrétom najvyššieho predstaveného inštitútu so súhlasom jeho rady.
§ 2. Aby bol noviciát platný, musí sa vykonať v dome na to riadne určenom. V jednotlivých prípadoch a výnimočne kandidát môže na základe dovolenia najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady vykonať noviciát v inom dome inštitútu pod vedením niektorého osvedčeného rehoľníka, ktorý zastupuje magistra novicov.
§ 3. Vyšší predstavený môže dovoliť, aby sa skupina novicov v určitých časových úsekoch zdržiavala v inom dome inštitútu, ktorý on určil.
Kán. 648 - § 1. Aby bol noviciát platný, musí obsahovať dvanásť mesiacov, ktoré treba stráviť v samom noviciátnom spoločenstve, pri zachovaní predpisu kán. 647, § 3.
§ 2. Na zdokonalenie formovania novicov môžu stanovy okrem času, o ktorom hovorí § 1, určiť jedno alebo viaceré obdobia apoštolského zacvičovania, konaného mimo noviciátneho spoločenstva.
§ 3. Noviciát nemá byť dlhší než dva roky.
Kán. 649 - § 1. Pri neporušení predpisov kán. 647, § 3, a kán. 648, § 2, neprítomnosť v dome noviciátu, ktorá trvá dlhšie než tri mesiace buď súvislé, alebo prerušené, robí noviciát neplatným. Neprítomnosť trvajúca viac ako pätnásť dní musí byť doplnená.
§ 2. S dovolením kompetentného vyššieho predstaveného sa prvá profesia môže anticipovať, nie však skôr než pätnásť dní.
Kán. 650 - § 1. Cieľ noviciátu vyžaduje, aby sa novici formovali pod vedením magistra podľa poriadku formovania, ktorý treba určiť vlastným právom.
§ 2. Riadenie novicov pod autoritou vyšších predstavených je rezervované iba magistrovi.
Kán. 651 - § 1. Magistrom novicov má byť člen inštitútu, ktorý zložil doživotné sľuby a bol zákonne určený.
§ 2. Magistrovi, ak je to potrebné, sa môžu prideliť spolupracovníci, ktorí mu podliehajú z hľadiska spravovania noviciátu a poriadku formovania.
§ 3. Na čele formovania novicov majú byť starostlivo pripravení členovia, ktorí nezaťažení inými povinnosťami môžu svoju úlohu plniť plodne a stálym spôsobom.
Kán. 652 - § 1. Úlohou magistra a jeho spolupracovníkov je rozpoznať a potvrdiť povolanie novicov a postupne ich formovať na náležité vedenie života dokonalosti, ktorý je vlastný inštitútu.
§ 2. Novici sa majú viesť k pestovaniu ľudských a kresťanských čností; modlitbou a sebazapieraním sa majú uvádzať na cestu plnšej dokonalosti; majú sa poúčať, ako rozjímať o tajomstve spásy, ako čítať Sväté písmo a meditovať o ňom; majú sa pripravovať na pestovanie božského kultu v posvätnej liturgii; majú si osvojiť spôsob života, zasväteného Bohu a ľuďom v Kristovi evanjeliovými radami; majú sa poučiť o povahe a duchu inštitútu, o jeho cieli a disciplíne, o jeho dejinách a živote a napĺňať sa láskou k Cirkvi a k jej posvätným pastierom.
§ 3. Novici, vedomí si vlastnej zodpovednosti, majú tak aktívne spolupracovať so svojím magistrom, aby verne odpovedali na milosť božského povolania.
§ 4. Členovia inštitútu sa majú starať, aby na diele formovania novicov zo svojej strany spolupracovali príkladným životom a modlitbou.
§ 5. Čas noviciátu, o ktorom sa hovorí v kán. 648, § 1, sa má využiť výlučne na dielo formácie, a preto sa novici nemajú zamestnávať štúdiami a úlohami, ktoré tejto formácii priamo neslúžia.
Kán. 653 - § 1. Novic môže inštitút slobodne opustiť; avšak kompetentná vrchnosť inštitútu ho môže prepustiť.
§ 2. Po dokončení noviciátu sa novic, ak je uznaný za súceho, má pripustiť k dočasnej profesii, ináč sa má prepustiť; ak zostáva pochybnosť o jeho súcosti, vyšší predstavený môže predĺžiť čas probácie podľa normy vlastného práva, nie však na dlhšie než šesť mesiacov.
REHOĽNÁ PROFESIA
Kán. 654 - V rehoľnej profesii členovia verejným sľubom berú na seba zachovávanie troch evanjeliových rád, zasväcujú sa Bohu službou Cirkvi a včleňujú sa do inštitútu s právami a povinnosťami, určenými v práve.
Kán. 655 - Dočasná profesia sa skladá na čas, určený vlastným právom, ktorý nemá byť kratší než tri roky a dlhší než šesť rokov.
Kán. 656 - K platnosti dočasnej profesie sa vyžaduje:
1. aby ten, kto ju chce skladať, dovŕšil aspoň osemnásty rok života;
2. aby noviciát bol platne vykonaný;
3. aby pripustenie zo strany kompetentného predstaveného s vyjadrením jeho rady bolo slobodne vykonané podľa normy práva;
4. aby bola výslovná a zložená bez násilia, veľkého strachu alebo podvodu;
5. aby ju prijal zákonný predstavený osobne alebo prostredníctvom iného.
Kán. 657 - § 1. Po uplynutí času, na aký bola profesia zložená, rehoľník, ktorý žiada z vlastnej vôle a je považovaný za súceho, má byť pripustený k obnoveniu profesie alebo k doživotnej profesii, ináč má odísť.
§ 2. Ak sa to však zdá vhodné, kompetentný predstavený môže podľa vlastného práva predĺžiť obdobie dočasnej profesie, ale tak, aby celý čas, na ktorý sa člen dočasnými sľubmi zaväzuje, neprevýšil deväť rokov.
§ 3. Doživotná profesia sa môže z oprávneného dôvodu anticipovať, nie však skôr než tri mesiace.
Kán. 658 - Okrem podmienok, o ktorých sa hovorí v kán. 656, bod 3, 4, a 5, a iných, ktoré pridáva vlastné právo, k platnosti doživotnej profesie sa vyžaduje:
1. aspoň dovŕšený dvadsiaty prvý rok života;
2. predchádzajúca dočasná profesia aspoň trojročná pri neporušení predpisu kán. 657, § 3.
FORMOVANIE REHOĽNÍKOV
Kán. 659 - § 1. V jednotlivých inštitútoch sa po prvej profesii má pokračovať vo formovaní všetkých členov, aby plnšie viedli život vlastný inštitútu a aby primeranejšie uskutočňovali jeho poslanie.
§ 2. Preto vlastné právo musí určiť poriadok tohto formovania a jeho trvania so zreteľom na potreby Cirkvi a na okolnosti ľudí a času, ak to vyžaduje cieľ a povaha inštitútu.
§ 3. Formovanie členov, ktorí sa pripravujú na prijatie posvätných rádov sa riadi podľa všeobecného práva a podľa vlastných študíjnych smerníc inštitútov.
Kán. 660 - § 1. Formovanie má byť systematické, prispôsobené chápavosti členov, duchovné a apoštolské, vedecké a súčasne praktické a prípadne aj so získaním primeraných titulov tak cirkevných, ako aj občianskych.
§ 2. Počas trvania tohto formovania sa členom nemajú zverovať úrady a diela, ktoré mu prekážajú. Kán. 661 - Rehoľníci majú po celý život horlivo pokračovať vo svojej duchovnej, vedeckej a praktickej formácii; predstavení im však majú na to poskytnúť prostriedky a čas.
POVINNOSTI A PRÁVA INŠTITÚTOV A ICH ČLENOV
Kán. 662 - Rehoľníci majú nasledovanie Krista, predložené v evanjeliu a vyjadrené v stanovách vlastného inštitútu, pokladať za najvyššie pravidlo života.
Kán. 663 - § 1. Prvou a hlavnou povinnosťou všetkých rehoľníkov má byť rozjímanie o božských veciach a ustavičné spojenie s Bohom v modlitbe.
§ 2. Členovia sa podľa možnosti majú denne zúčastňovať na eucharistickej obete, prijímať najsvätejšie Kristovo telo a klaňať sa samému Pánovi, prítomnému vo sviatosti.
§ 3. Majú sa venovať čítaniu Svätého písma a rozjímavej modlitbe, majú dôstojne sláviť liturgiu hodín podľa predpisov vlastného práva pri zachovaní záväzku pre klerikov, o ktorom sa hovorí v kán. 276, § 2, bod 3, a majú vykonávať aj iné cvičenia nábožnosti.
§ 4. Zvláštnu úctu majú prejavovať Panne Bohorodičke, ktorá je príkladom a ochrankyňou každého zasväteného života, a to aj mariánskym ružencom.
§ 5. Každoročne majú svedomite zachovávať čas posvätných duchovných cvičení.
Kán. 664 - Rehoľníci majú zotrvávať v obrátení ducha k Bohu, majú aj denne spytovať svedomie a často pristupovať k sviatosti pokánia.
Kán. 665 - § 1. Rehoľníci majú bývať vo vlastnom rehoľnom dome, zachovávajúc spoločný život, a nemajú sa z neho vzďaľovať bez povolenia svojho predstaveného. Ak však ide o dlhodobú neprítomnosť v dome, vyšší predstavený so súhlasom svojej rady a z oprávneného dôvodu môže členovi dovoliť, aby mohol bývať mimo domu inštitútu, nie však dlhšie než rok, ak to nie je z dôvodu liečenia sa z choroby, kvôli štúdiám alebo vykonávaniu apoštolátu v mene inštitútu.
§ 2. Člena, ktorý s úmyslom vymaniť sa spod moci predstavených sa nezákonne vzdialil z rehoľného domu, predstavení majú starostlivo vyhľadať a pomôcť mu, aby sa vrátil a vytrval vo svojom povolaní.
Kán. 666 - V používaní spoločenských oznamovacích prostriedkov sa má zachovávať potrebná opatrnosť a vyhýbať sa tomu, čo je škodlivé vlastnému povolaniu a nebezpečné čistote zasvätenej osoby.
Kán. 667 - § 1. Vo všetkých domoch sa má zachovávať klauzúra, prispôsobená povahe a poslaniu inštitútu, ako ju vymedzuje vlastné právo, pričom niektorá časť rehoľného domu má byť vždy rezervovaná iba členom.
§ 2. Prísnejšiu disciplínu klauzúry treba zachovávať v kláštoroch, určených na kontemplatívny život.
§ 3. Kláštory mníšok, ktoré sú úplne určené na kontemplatívny život, musia zachovávať pápežskú klauzúru, a to podľa noriem, vydaných Apoštolskou stolicou. Ostatné kláštory mníšok majú zachovávať klauzúru, prispôsobenú vlastnej povahe a určenú v stanovách.
§ 4. Diecézny biskup má splnomocnenie z oprávneného dôvodu vstúpiť do klauzúry kláštorov mníšok, ktoré sa nachádzajú v jeho diecéze, a z vážneho dôvodu a so súhlasom predstavenej dovoliť, aby iní vstúpili do klauzrúry a aby mníšky z nej vychádzali na naozaj nevyhnutný čas.
Kán. 668 - § 1. Členovia pred prvou profesiou majú správu svojich majetkov postúpiť, komu chcú, a ak stanovy neurčujú niečo iné, slobodne nakladať s ich užívaním a výnosom. Avšak testament, ktorý má byť platný aj podľa občianskeho práva, majú urobiť aspoň pred doživotnou profesiou.
§ 2. Na zmenu týchto opatrení z oprávneného dôvodu a na uskutočnenie akéhokoľvek úkonu, týkajúceho sa časných majetkov, potrebujú povolenie kompetentného predstaveného podľa normy vlastného práva.
§ 3. Čokoľvek rehoľník nadobúda vlastnou usilovnosťou alebo vzhľadom na inštitút, nadobúda pre inštitút. Čo mu akýmkoľvek spôsobom prislúcha z titulu dôchodku, podpory alebo poistného, nadobúda pre inštitút, ak vlastné právo nestanovuje niečo iné.
§ 4. Kto sa pre povahu inštitútu musí naplno zriecť svojich majetkov, toto zrieknutie sa má urobiť pred doživotnou profesiou podľa možnosti formou platnou aj podľa občianskeho práva, ktoré bude platiť odo dňa zloženia profesie. To isté má urobiť profes s doživotnými sľubmi, ktorý sa podľa normy vlastného práva chce s povolením najvyššieho predstaveného čiastočne alebo celkom zriecť svojich majetkov.
§ 5. Profes, ktorý sa pre povahu inštitútu úplne zriekol svojich majetkov, stráca schopnosť nadobúdať a vlastniť, a preto neplatne uskutočňuje úkony, ktoré sú v protiklade so sľubom chudoby. Čo však dostane po zrieknutí sa, pripadá inštitútu podľa normy vlastného práva.
Kán. 669 - § 1. Rehoľníci majú nosiť odev inštitútu, zhotovený podľa normy vlastného práva, ako znak zasvätenia a na svedectvo chudoby.
§ 2. Rehoľní klerici inštitútu, ktorý nemá vlastné rúcho, majú nosiť klerický odev podľa normy kán. 284.
Kán. 670 - Inštitút musí členom poskytnúť všetko, čo je podľa normy stanov po-trebné na dosiahnutie cieľa ich povolania.
Kán. 671 - Rehoľník nemá bez povolenia zákonného predstaveného preberať úlohy a úrady mimo vlastného inštitútu.
Kán. 672 - Rehoľníkov zaväzujú predpisy kán. 277, 285, 286, 287 a 289, a rehoľných klerikov navyše predpisy kán. 279, § 2; v laických inštitútoch pápežského práva povolenie, o ktorom sa hovorí v kán. 285, § 4, môže udeliť vlastný vyšší predstavený.
APOŠTOLÁT INŠTITÚTOV
Kán. 673 - Apoštolát všetkých rehoľníkov spočíva v prvom rade v svedectve ich zasväteného života, ktoré sú povinní napomáhať modlitbou a pokáním.
Kán. 674 - Inštitúty, ktoré sú úplne určené na kontempláciu, v tajomnom Kristovom tele vždy zaujímajú znamenité miesto: prinášajú totiž Bohu vznešenú obetu chvály, prehojnými plodmi svätosti obohacujú Boží ľud a príkladom ho pobádajú, ako aj tajomnou apoštolskou plodnosťou rozmnožujú. Z tohto dôvodu, hoci by potreba činného apoštolátu bola akokoľvek naliehavá, členov týchto inštitútov nemožno povolávať, aby poskytovali výpomoc v rozličných pastoračných službách.
Kán. 675 - § 1. V inštitútoch, ktoré sa venujú dielam apoštolátu, apoštolská činnosť patrí k ich samej prirodzenosti. Preto celý život členov má byť preniknutý apoštolským duchom, celá apoštolská činnosť však má byť formovaná nábožným duchom.
§ 2. Apoštolská činnosť má vždy vychádzať z dôverného spojenia s Bohom a má ho posilňovať a podporovať.
§ 3. Apoštolská činnosť, ktorú treba konať v mene a z mandátu Cirkvi, sa má vykonávať v jej spoločenstve.
Kán. 676 - Laické inštitúty tak mužov, ako aj žien majú duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva účasť na pastoračnej úlohe Cirkvi a ľuďom poskytujú najrozmanitejšie služby; preto majú verne zotrvávať v milosti svojho povolania.
Kán. 677 - § 1. Predstavení a členovia sa majú verne pridržiavať poslania a diel, ktoré sú vlastné inštitútu; majú ich však so zreteľom na časove a miestne potreby rozumne prispôsobovať aj za použitia nových a vhodných prostriedkov.
§ 2. Avšak inštitúty, ak majú nejaké združenia veriacich, ktoré sú k nim pripojené, majú im so zvláštnou starostlivosťou pomáhať, aby boli preniknuté pôvodným duchom ich rehoľnej rodiny.
Kán. 678 - § 1. Rehoľníci v tom, čo sa vzťahuje na starostlivosť o duše, na verejné vykonávanie božského kultu a na iné diela apoštolátu, podliehajú moci biskupov, ktorým sú povinní preukazovať oddanú poslušnosť a úctu.
§ 2. Vo vykonávaní vonkajšieho apoštolátu rehoľníci podliehajú aj vlastným predstaveným a musia zostať verní disciplíne inštitútu; v prípade potreby sami biskupi nemajú zanedbávať vyžadovanie tohto záväzku.
§ 3. V usporiadaní diel apoštolátu rehoľníkov je potrebné, aby diecézni biskupi a rehoľní predstavení postupovali po vzájomnej porade.
Kán. 679 - Diecézny biskup môže z veľmi naliehavého dôvodu zakázať členovi rehoľného inštitútu zdržiavať sa v diecéze, ak jeho vyšší predstavený po upozornení zanedbal urobiť opatrenie, pričom však sa vec má ihneď oznámiť Svätej stolici.
Kán. 680 - Medzi rozličnými inštitútmi a aj medzi inštitútmi a svetským klérom sa má rozvíjať usporiadaná spolupráca, ako aj koordinácia všetkých apoštolských diel a činností pod spravovaním diecézneho biskupa pri neporušení povahy, cieľa jednotlivých inštitútov a zákonov fundácie.
Kán. 681 - § 1. Diela, ktoré diecézny biskup zveruje rehoľníkom, podliehajú autorite a riadeniu toho istého biskupa pri zachovaní práva rehoľných predstavených podľa normy kán. 678, § 2 a 3.
§ 2. V týchto prípadoch sa medzi diecéznym biskupom a kompetentným predstaveným inštitútu má uzavrieť písomná dohoda, v ktorej sa medzi iným má výslovne a presne určiť to, čo sa vzťahuje na dielo, ktoré treba vykonať, na členov, ktorých treba preň prideliť, a na ekonomické otázky.
Kán. 682 - § 1. Ak ide o udelenie cirkevného úradu niektorému rehoľnému členovi v diecéze, diecézny biskup rehoľníka vymenúva na návrh alebo aspoň so súhlasom kompetentného predstaveného.
§ 2. Rehoľník môže byť zo zvereného úradu odvolaný na pokyn buď zverujúcej vrchnosti po upozornení rehoľného predstaveného, alebo na pokyn predstaveného po predchádzajúcom upozornení toho, kto úrad zveril, pričom sa nevyžaduje súhlas druhej stránky.
Kán. 683 - § 1. Diecézny biskup počas pastoračnej vizitácie, ako aj v prípade potreby môže osobne alebo cez iného vizitovať kostoly a kaplnky, ktoré veriaci trvalo navštevujú, školy a iné náboženské alebo charitatívne diela či už duchovné, alebo časné, zverené rehoľníkom; nie však školy, ktoré sú prístupné výlučne vlastným chovancom inštitútu.
§ 2. Ak azda zistil zneužívanie, po bezvýslednom napomenutí rehoľného predstaveného môže urobiť opatrenie sám na základe vlastnej autority.
ODLÚČENIE ČLENOV OD INŠTITÚTU
1. článok
PRESTÚPENIE DO INÉHO INŠTITÚTU
Kán. 684 - § 1. Člen s doživotnými sľubmi nemôže z vlastného rehoľného inštitútu prestúpiť do iného, ak nemá dovolenie najvyšších predstavených obidvoch inštitútov a ak každý z nich nemá súhlas svojej rady.
§ 2. Člena, po ukončení probácie, ktorá má trvať aspoň tri roky, možno v novom inštitúte pripustiť k doživotnej profesii. Ak však člen túto profesiu odmietne zložiť alebo ho k jej zloženiu kompetentní predstavení nepripustia, má sa vrátiť do pôvodného inštitútu, ak nedostal indult sekularizácie.
§ 3. Aby rehoľník mohol zo svojprávneho kláštora prestúpiť do iného kláštora toho istého inštitútu alebo federácie, alebo konfederácie, vyžaduje sa a stačí súhlas vyšších predstavených obidvoch kláštorov a kapituly prijímajúceho kláštora pri neporušení iných požiadaviek, stanovených vlastným právom; nová profesia sa nevyžaduje.
§ 4. Vlastné právo má vymedziť čas a spôsob probácie, ktorá má predchádzať profesii člena v novom inštitúte.
§ 5. Na prestúpenie do sekulárneho inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do rehoľného inštitútu sa vyžaduje dovolenie Svätej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
Kán. 685 - § 1. Až do zloženia profesie v novom inštitúte, sa pri trvaní sľubov, práva a povinnosti, ktoré mal člen v predchádzajúcom inštitúte, pozastavujú; avšak od začatia probácie je viazaný zachovávať vlastné právo nového inštitútu.
§ 2. Zložením profesie v novom inštitúte sa člen doň včleňuje, pričom zanikajú predchádzajúce sľuby, práva a povinnosti.
VYSTÚPENIE Z INŠTITÚTU
Kán. 686 - § 1. Najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže členovi, ktorý zložil doživotné sľuby, z vážneho dôvodu udeliť indult exklaustrácie, nie však na dlhšie než tri roky, a ak ide o klerika, po predchádzajúcom súhlase ordinára miesta, na ktorom sa musí zdržiavať. Predĺžiť indult alebo ho udeliť na dlhšie než tri roky je rezervované Svätej stolici, alebo ak ide o inštitúty diecézneho práva, diecéznemu biskupovi.
§ 2. Indult exklaustrácie pre mníšky udeľuje jedine Apoštolská stolica.
§ 3. Na žiadosť najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady exklaustráciu môže členovi inštitútu pápežského práva z vážnych dôvodov uložiť Svätá stolica alebo členovi inštitútu diecézneho práva diecézny biskup pri zachovaní právnej miernosti a lásky.
Kán. 687 - Exklaustrovaný člen je pokladaný za oslobodeného od záväzkov, ktoré sú nezlučiteľné s novým životným stavom, a ostáva v závislosti od svojich predstavených a pod ich starostlivosťou, ako aj miestneho ordinára, najmä ak ide o klerika. Môže nosiť rúcho inštitútu, ak sa v indulte neurčuje niečo iné. Nemá však aktívny ani pasívny hlas.
Kán. 688 - § 1. Kto chce po uplynutí času profesie z inštitútu vystúpiť, môže ho opustiť.
§ 2. Kto počas trvania dočasnej profesie z vážneho dôvodu žiada opustiť inštitút, indult na opustenie v inštitúte pápežského práva môže obdržať od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady; avšak indult, aby bol platný v inštitútoch diecézneho práva a v kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musí byť potvrdený biskupom domu, do ktorého člen patrí.
Kán. 689 - § 1. Člena po uplynutí dočasnej profesie, ak sú na to oprávnené dôvody, kompetentný vyšší predstavený môže po vypočutí mienky svojej rady vylúčiť zo skladania nasledujúcej profesie.
§ 2. Telesná alebo duševná choroba, vzniknutá aj po profesii, ktorá podľa úsudku znalcov robí člena, o ktorom sa hovorí v § 1, neschopným žiť v inštitúte, je dôvodom, aby nebol pripustený k obnoveniu profesie alebo k zloženiu doživotnej profesie, ak choroba nevznikla z nedbanlivosti inštitútu alebo v dôsledku práce, vykonanej v inštitúte.
§ 3. Ak sa však rehoľník počas trvania dočasných sľubov stal choromyseľným, hoci novú profesiu nemôže zložiť, predsa nemôže byť z inštitútu prepustený.
Kán. 690 - § 1. Kto po skončení noviciátu alebo po profesii zákonne vystúpil z inštitútu, toho najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže prijať späť bez bremena opakovať noviciát; úlohou toho istého predstaveného však bude vymedziť primeranú predbežnú probáciu pred dočasnou profesiou a čas sľubov, ktorý má uplynúť pred doživotnou profesiou podľa normy kán. 655 a 657.
§ 2. To isté splnomocnenie má predstavený svojprávneho kláštora so súhlasom svojej rady.
Kán. 691 - § 1. Profes s doživotnými sľubmi nemá žiadať indult na opustenie inštitútu, ak nemá na to veľmi vážne dôvody, zvážené pred Pánom; svoju žiadosť má podať najvyššiemu predstavenému inštitútu, ktorý ju má s vyjadrením svojím a svojej rady predložiť kompetentej vrchnosti.
§ 2. Takýto indult v inštitútoch pápežského práva je rezervovaný Apoštolskej stolici; v inštitútoch diecézneho práva ho môže udeliť aj biskup diecézy, v ktorej sa nachádza dom, do ktorého člen patrí.
Kán. 692 - Indult na opustenie inštitútu, zákonne udelený a členovi oznámený, ak ho sám člen pri samom úkone oznámenia neodmietol, na základe samého práva prináša so sebou dišpenz od sľubov, ako aj od všetkých záväzkov, vyplývajúcich z profesie.
Kán. 693 - Ak je člen klerikom, indult sa neudelí, kým si nenájde biskupa, ktorý ho do diecézy inkardinuje alebo aspoň prijme na skúšku. Ak je prijatý na skúšku, po uplynutí piatich rokov je na základe samého práva do diecézy inkardinovaný, ak ho biskup neodmietol.
PREPUSTENIE ČLENOV
Kán. 694 - § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovať toho, ktorý: 1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
Kán. 695 - § 1. Člen musí byť prepustený pre delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1397, 1398 a 1395, ak v prípade deliktov, o ktorých sa hovorí v kán. 1395, § 2, predstavený neusudzuje, že prepustenie nie je vôbec nevyhnutné a o nápravu člena, ako aj o zadosťučinenie spravodlivosti a odstránenie pohoršenia sa možno dostatočne postarať iným spôsobom.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený po zozbieraní dôkazov o činoch a sankčnej postihnuteľnosti prepúšťanému členovi predložiť obžalobu a dôkazy s poskytnutím možnosti obhajovať sa. Všetky spisy, podpísané predstaveným a notárom, spolu s odpoveďami člena, písomne podaných a ním podpísaných, sa majú odoslať najvyššiemu predstavenému.
Kán. 696 - § 1. Člena možno prepustiť aj z iných dôvodov, len keď sú vážne, vonkajšie, sankčne postihnuteľné a právne dokázané, ako sú: trvalé zanedbávanie záväzkov zasväteného života; opakované porušovanie posvätných zväzkov; tvrdošijná neposlušnosť voči zákonným nariadeniam predstavených vo vážnej veci; veľké pohoršenie zapríčinené trestuhodným správaním sa člena; tvrdošijné podporovanie alebo šírenie náuk, odsúdených magistériom Cirkvi; verejné hlásenie sa k ideológiám, nakazeným materializmom alebo ateizmom; nezákonná neprítomnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 665, § 2, trvajúca pol roka; iné dôvody podobnej závažnosti, prípadne vymedzené vlastným právom inštitútu.
§ 2. Na prepustenie člena s dočasnými sľubmi stačia aj dôvody menšej závažnosti, stanovené vo vlastnom práve.
Kán. 697 - Ak v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 696, vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady usúdi, že treba začať proces na prepustenie:
1. má zozbierať alebo doplniť dôkazy;
2. má člena písomne alebo pred dvoma svedkami napomenúť s výslovným pohrozením následného prepustenia, ak sa nespamätá, pričom mu jasne naznačí dôvod prepustenia a dá členovi plnú možnosť obhajoby; ak napomenutie nemalo účinok, po uplynutí aspoň pätnástich dní má pristúpiť k druhému napomenutiu;
3. ak ani toto napomenutie nemalo účinok a vyšší predstavený so svojou radou usúdi, že nenapraviteľnosť je dostatočne dokázaná a že obhajoby člena sú nedostačujúce a od posledného napomenutia uplynulo pätnásť dní bez úžitku, všetky spisy podpísané samým vyšším predstaveným a notárom spolu s odpoveďami člena, ktoré sám podpísal, má odoslať najvyššiemu predstavenému.
Kán. 698 - Vo všetkých prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 695 a 696, vždy zostáva zachované právo člena byť v spojení s najvyšším predstaveným a priamo jemu predkladať svoje obhajoby.
Kán. 699 - § 1. Najvyšší predstavený so svojou radou, ktorá aby bola platná, musí pozostávať aspoň zo štyroch členov, má kolegiálne postupovať pri dôkladnom zvažovaní dôkazov, argumentov a obhajob, a ak sa to po tajnom hlasovaní rozhodne, má vydať prepúšťací dekrét, s aspoň súhrnným uvedením právnych a skutkových motívov, potrebným na platnosť.
§ 2. Vo svojprávnych kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, rozhodnutie o prepustení patrí diecéznemu biskupovi, ktorému predstavený predloží spisy, preskúmané jeho radou.
Kán. 700 - Prepúšťací dekrét nemá účinnosť, ak ho nepotvrdila Svätá stolica, ktorej treba poslať dekrét a všetky spisy; ak ide o inštitút diecézneho práva, potvrdenie prislúcha biskupovi diecézy, kde sa nachádza dom, do ktorého je rehoľník prijatý. Aby však dekrét bol platný, musí poukázať na právo, ktoré má prepustený na podanie rekurzu kompetentnej vrchnosti do desiatich dní od prijatia oznámenia. Rekurz má pozastávajúci účinok.
Kán. 701 - Samým činom zákonného prepustenia sľuby zanikajú, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z profesie. Ak však člen je klerikom, posvätné rády nemôže vykonávať, kým nenájde biskupa, ktorý ho po primeranej probácii prijme do diecézy podľa normy kán. 693 alebo mu aspoň dovolí vykonávať posvätné rády.
Kán. 702 - § 1. Tí, ktorí z rehoľného inštitútu zákonne vystupujú alebo boli z neho zákonne prepustení, nič nemôžu od neho požadovať za akúkoľvek prácu, ktorú v ňom vykonali.
§ 2. Inštitút má však zachovať právnu miernosť a evanjeliovú lásku voči členovi, ktorý sa od neho odlučuje.
Kán. 703 - V prípade veľkého vonkajšieho pohoršenia alebo veľmi vážnej ujmy hroziacej inštitútu vyšší predstavený, alebo ak hrozí nebezpečenstvo z oneskorenia, miestny predstavený so súhlasom svojej rady môže rehoľníka ihneď z rehoľného domu vylúčiť. Ak je to potrebné, vyšší predstavený sa má postarať, aby sa začal proces na prepustenie podľa normy práva, alebo má vec predložiť Apoštolskej stolici.
Kán. 704 - O členoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom odlúčení od inštitútu, má sa urobiť zmienka v správe, ktorú treba zaslať Apoštolskej stolici a o ktorej sa hovorí v kán. 592, § 1.
Kán. 705 - Rehoľník povýšený do episkopátu zostáva členom svojho inštitútu, ale na základe sľubu poslušnosti podlieha jedine Rímskemu veľkňazovi a neviažu ho záväzky, ktoré sám rozumne považuje za nezlučiteľné so svojím postavením.
Kán. 706 - Rehoľník, o ktorom sa hovorí vyššie:
1. ak profesiou stratil vlastníctvo majetkov, má právo na užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré mu pripadajú; avšak diecézny biskup a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 381, § 2, vlastníctvo nadobúdajú pre partikulárnu cirkev; ostatní pre inštitút alebo pre Svätú stolicu podľa toho, či inštitút je schopný vlastniť alebo nie;
2. ak profesiou nestratil vlastníctvo majetkov, opäť nadobúda užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré mal; tie, ktoré mu pripadnú neskôr, nadobúda plne pre seba;
3. v obidvoch prípadoch však s majetkami, ktoré mu pripadnú nie z hľadiska jeho osoby, musí naložiť podľa vôle darcov.
Kán. 707 - § 1. Emeritný biskup rehoľník si môže vybrať miesto bydliska aj mimo domov svojho inštitútu, ak sa Svätá stolica nepostarala o niečo iné.
§ 2. Čo sa týka jeho primeraného a dôstojného materiálneho zabezpečenia, ak slúžil nejakej diecéze, má sa zachovať kán. 402, § 2, ak by sa vlastný inštitút nechcel postarať o jeho materiálne zabezpečenie; ináč Apoštolská stolica sa má postarať iným spôsobom.
KONFERENCIE VYŠŠÍCH PREDSTAVENÝCH
Kán. 708 - Vyšší predstavení sa môžu s úžitkom združovať do konferencií alebo rád, aby sa spoločnými silami vynasnažovali buď o plnšie dosiahnutie cieľa jednotlivých inštitútov vždy pri neporušení ich samostatnosti, povahy a vlastného ducha, alebo o prerokovnie spoločných záležitostí, alebo o zavedenie primeranej koordinácie a spolupráce s Konferenciami biskupov aj s jednotlivými biskupmi.
Kán. 709 - Konferencie vyšších predstavených majú mať svoj štatút, schválený Svätou stolicou, ktorá jediná ich môže zriadiť aj ako právnickú osobu, a zostávajú pod jej najvyšším vedením.
SEKULÁRNE INŠTITÚTY
Kán. 710 - Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom sa vo svete žijúci veriaci usilujú o dokonalosť lásky a snažia sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.
Kán. 711 - Člen sekulárneho inštitútu na základe svojho zasvätenia nemení vlastné kánonické postavenie v Božom ľude, či už laické, alebo klerické, pri zachovaní predpisov práva, ktoré sa vzťahujú na inštitúty zasväteného života.
Kán. 712 - Pri zachovávaní predpisov kán. 598-601 stanovy majú určiť posvätné zväzky, ktorými sa v inštitúte prijímajú evanjeliové rady, a určiť záväzky, ktoré z týchto zväzkov vyplývajú, ale v spôsobe života vždy pri zachovaní vlastnej sekulárnosti inštitútu.
Kán. 713 - § 1. Členovia týchto inštitútov vyjadrujú a uskutočňujú vlastné zasvätenie v apoštolskej činnosti a ako kvas sa usilujú všetko preniknúť evanjeliovým duchom na posilnenie a vzrast Kristovho tela.
§ 2. Laickí členovia majú vo svete a zo sveta účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi buď svedectvom kresťanského života a vernosti voči svojmu zasväteniu, alebo poskytovaním pomoci pri usporadúvaní časných vecí podľa Boha a pri pretváraní sveta silou evanjelia. Podľa vlastného sekulárneho spôsobu života ponúkajú aj svoju spoluprácu do služby cirkevného spoločenstva.
§ 3. Klerickí členovia svedectvom zasväteného života najmä v presbytériu poskytujú pomoc spolubratom osobitnou apoštolskou láskou a v Božom ľude svojou posvätnou službou zdokonaľujú posväcovanie sveta.
Kán. 714 - Členovia majú žiť v obyčajných podmienkach sveta podľa normy stanov buď sami, alebo každý vo svojej rodine, alebo v skupine bratského života.
Kán. 715 - § 1. Klerickí členovia inkardinovaní v diecéze závisia od diecézneho biskupa pri neporušení toho, čo sa vzťahuje na zasvätený život vo vlastnom inštitúte.
§ 2. Tí však, ktorí sú podľa normy kán. 266, § 3, inkardinovaní do inštitútu, ak sú určení na vlastné diela inštitútu alebo na riadenie inštitútu, závisia od biskupa ako rehoľníci.
Kán. 716 - § 1. Všetci členovia sa majú aktívne zúčastňovať na živote inštitútu podľa vlastného práva.
§ 2. Členovia toho istého inštitútu majú medzi sebou zachovávať spoločenstvo, starostlivo dbajúc na jednotu ducha a na pravé bratstvo.
Kán. 717 - § 1. Stanovy majú predpisovať vlastný spôsob riadenia, určiť čas, v ktorom majú predstavení vykonávať svoj úrad, a spôsob, akým sa majú určovať.
§ 2. Nikto nemá byť určený za najvyššieho predstaveného, kto nie je definitívne včlenený.
§ 3. Tí, ktorí sú na čele riadenia inštitútu, majú sa starať, aby sa zachovala jednota ducha a aby sa napomáhala aktívna účasť členov.
Kán. 718 - Správa majetkov inštitútu, ktorá musí vyjadrovať a rozvíjať evanjeliovú chudobu, sa riadi normami Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ako aj vlastným právom inštitútu. Takisto vlastné právo má určiť najmä ekonomické záväzky inštitútu voči členom, ktorí preň pracujú.
Kán. 719 - § 1. Členovia, aby verne zodpovedali svojmu povolaniu a aby ich apoštolská činnosť vychádzala zo samého spojenia s Kristom, majú sa horlivo oddávať modlitbe, vhodným spôsobom sa venovať čítaniu Svätého písma, zachovávať čas každoročných duchovných cvičení a podľa vlastného práva vykonávať aj iné cvičenia duchovného života.
§ 2. Slávenie Eucharistie, podľa možnosti každodenné, má byť prameňom a posilou celého ich zasväteného života.
§ 3. Slobodne majú pristupovať k sviatosti pokánia a často ju prijímať.
§ 4. Potrebné duchovné vedenie majú dostať slobodne, a ak si želajú, rady tohto druhu si majú žiadať od svojich predstavených.
Kán. 720 - Právo prijímať do inštitútu tak na probáciu, ako aj na prevzatie posvätných zväzkov buď časných, alebo doživotných čiže definitívnych patrí vyšším predstaveným s ich radou podľa normy stanov.
Kán. 721 - § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva.
§ 2. Stanovy môžu určiť iné prekážky prijatia aj vzhľadom na platnosť alebo pripojiť pripomienky. § 3. Okrem toho, aby bol niekto prijatý, má mať zrelosť, potrebnú na správne vedenie života, ktorý je vlastný inštitútu.
Kán. 722 - § 1. Začiatočná probácia sa má zamerať na to, aby kandidáti lepšie spoznali svoje božské povolanie, a to vlastné inštitútu, a aby sa cvičili v duchu a v spôsobe života inštitútu. § 2. Kandidáti sa majú riadne formovať na život podľa evanjeliových rád a poučovať, ako ho úplne premeniť na apoštolát za pomoci tých foriem evanjelizácie, ktoré väčšmi zodpovedajú cieľu, duchu a povahe inštitútu.
§ 3. Spôsob a čas tejto probácie pred prvým prijatím posvätných zväzkov v inštitúte, nie kratšej než dva roky, má sa určiť v stanovách.
Kán. 723 - § 1. Po uplynutí času začiatočnej probácie kandidát, ktorý je považovaný za súceho, má tri evanjeliové rady, potvrdené posvätným zväzkom, prijať alebo z inštitútu odísť.
§ 2. Toto prvé včlenenie, nie kratšie než päť rokov, má byť podľa normy stanov dočasné.
§ 3. Po uplynutí času tohto včlenenia člen, ktorý je považovaný za súceho, má byť pripustený k doživotnému alebo definitívnemu včleneniu, pričom, pravda, dočasné zväzky treba vždy obnovovať.
§ 4. Definitívne včlenenie vzhľadom na isté právne účinky, ktoré treba určiť v stanovách, je postavené na roveň doživotnému.
Kán. 724 - § 1. Po prvom prijatí posvätných zväzkov treba stále vo formovaní pokračovať podľa stanov.
§ 2. Členovia sa majú zarovno formovať v božských a ľudských veciach; avšak o ich trvalú duchovnú formáciu sa majú vážne starať predstavení inštitútu.
Kán. 725 - Inštitút si nejakým zväzkom, vymedzeným v stanovách, môže pridružiť aj iných veriacich, ktorí sa snažia o evanjeliovú dokonalosť podľa ducha inštitútu a majú účasť na jeho poslaní.
Kán. 726 - § 1. Po uplynutí času dočasného včlenenia môže člen inštitút slobodne opustiť alebo ho vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady z oprávneného dôvodu môže vylúčiť z obnovenia posvätných zväzkov.
§ 2. Dočasne včlenený člen, ak to sám od seba žiada, môže od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady z vážneho dôvodu dostať indult na opustenie.
Kán. 727 - § 1. Doživotne včlenený člen, ktorý chce inštitút opustiť, má po zrelom uvážení veci pred Pánom žiadať od Apoštolskej stolice cez najvyššieho predstaveného indult na opustenie inštitútu, ak inštitút je pápežského práva; ináč aj od diecézneho biskupa, ako je to určené v stanovách.
§ 2. Ak ide o klerika inkardinovaného v inštitúte, má sa zachovať predpis kán. 693.
Kán. 728 - Zákonne udeleným indultom na opustenie zanikajú všetky zväzky, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z včlenenia.
Kán. 729 - Člen sa z inštitútu prepúšťa podľa normy kán. 694 a 695; okrem toho stanovy majú vymedziť iné dôvody prepustenia, len keď sú primerane vážne, vonkajšie, sankčne postihnuteľné a právne dokázané, a má sa zachovať spôsob postupu, stanovený v kán. 697-700. Na prepusteného sa vzťahuje predpis kán. 701.
Kán. 730 - Aby člen sekulárneho inštitútu prešiel do iného sekulárneho inštitútu, majú sa zachovať predpisy kán. 684, § 1, 2, 4, a kán. 685; aby sa uskutočnil prechod do rehoľného inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do sekulárneho inštitútu, vyžaduje sa dovolenie Apoštolskej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA
Kán. 731 - § 1. K inštitútom zasväteného života sa približujú spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti, a žijúc bratský život v spoločenstve podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov sa snažia o dokonalosť lásky.
§ 2. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia nejakým zväzkom, určeným v stanovách, prijímajú evanjeliové rady.
Kán. 732 - To, čo je stanovené v kán. 578-597 a 606, sa vzťahuje na spoločnosti apoštolského života, ale pri neporušení prirodzenosti každej spoločnosti; na spoločnosti však, o ktorých sa hovorí v kán. 731, § 2, sa vzťahujú aj kán. 598-602.
Kán. 733 - § 1. Dom zriaďuje a miestne spoločenstvo ustanovuje kompetentná vrchnosť spoločnosti po predchádzajúcom písomnom súhlase diecézneho biskupa, s ktorým sa tiež musí poradiť, keď ide o jeho zrušenie.
§ 2. Súhlas na zriadenie domu prináša so sebou právo mať aspoň kaplnku, v ktorej sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia.
Kán. 734 - Riadenie spoločnosti sa vymedzuje stanovami pri zachovaní kán. 617-633 podľa povahy každej spoločnosti.
Kán. 735 - § 1. Prijímanie, probácia, včlenenie a formovanie členov sa vymedzuje vlastným právom každej spoločnosti.
§ 2. Čo sa týka prijímania do spoločnosti, majú sa zachovávať podmienky, stanovené v kán. 642-645.
§ 3. Vlastné právo musí vymedziť plán probácie a formovania, prispôsobený cieľu a povahe spoločnosti, najmä vedecký, duchovný a apoštolský, tak aby členovia, spoznávajúc božské povolanie, vhodne sa pripravovali na poslanie a život spoločnosti.
Kán. 736 - § 1. V klerických spoločnostiach sa klerici inkardinujú do samej spoločnosti, ak stanovy neurčujú ináč.
§ 2. Vo veciach, týkajúcich sa poriadku štúdia a prijímania posvätných rádov, sa majú zachovávať normy pre svetských klerikov, ale pri zachovaní § 1.
Kán. 737 - Včlenenie prináša so sebou pre členov povinnosti a práva, určené v stanovách, pre spoločnosť však starosť viesť členov k cieľu vlastného povolania podľa stanov.
Kán. 738 - § 1. Všetci členovia podliehajú vlastným predstaveným podľa normy stanov vo veciach, ktoré sa týkajú vnútorného života a disciplíny spoločnosti.
§ 2. Podliehajú aj diecéznemu biskupovi vo veciach, ktoré sa týkajú verejného kultu, starostlivosti o duše a iných diel apoštolátu so zreteľom na kán. 679-683.
§ 3. Vzťahy člena inkardinovaného do diecézy k vlastnému biskupovi určujú stanovy alebo osobitné dohody.
Kán. 739 - Členovia okrem záväzkov, ktoré ich ako členov viažu podľa stanov, sú viazaní spoločnými záväzkami klerikov, ak z povahy veci alebo z kontextu nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 740 - Členovia musia bývať v zákonne zriadenom dome alebo v spoločenstve a zachovávať spoločný život podľa normy vlastného práva, ktorým sa riadia aj prípady neprítomnosti v dome alebo spoločnosti.
Kán. 741 - § 1. Spoločnosti, a ak stanovy neurčujú ináč, ich časti a domy sú právnickými osobami a ako také sú schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy predpisov Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, kán. 636, 638 a 639, ako aj vlastného práva.
§ 2. Členovia sú takisto schopní podľa normy vlastného práva časné majetky nadobúdať, vlastniť, spravovať a nimi disponovať, ale čokoľvek dostanú so zreteľom na spoločnosť, nadobúda sa pre spoločnosť.
Kán. 742 - Vystúpenie a prepustenie člena ešte definitívne nevčleneného sa riadi stanovami jednotlivej spoločnosti.
Kán. 743 - Indult na opustenie spoločnosti so zánikom práv a povinností, vyplývajúcich z včlenenia, pri zachovaní predpisu kán. 693 môže dostať definitívne včlenený člen od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady, ak to podľa stanov nie je rezervované Svätej stolici.
Kán. 744 - § 1. Najvyššiemu predstavenému je takisto rezervované so súhlasom jeho rady udeliť povolenie členovi definitívne včlenenému prejsť do inej spoločnosti apoštolského života, pričom sú medzitým pozastavené práva a povinnosti vlastnej spoločnosti, ale pri zachovaní práva vrátiť sa späť pred definitívnym včlenením do novej spoločnosti.
§ 2. Aby sa uskutočnil prechod do inštitútu zasväteného života alebo z neho do spoločnosti apoštolského života, vyžaduje sa povolenie Svätej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
Kán. 745 - Najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže definitívne včlenenému členovi udeliť indult žiť mimo spoločnosti, nie však dlhšie než tri roky, pričom sa pozastavujú práva a povinnosti, ktoré sú nezlučiteľné s jeho novým postavením; zostáva však pod starostlivosťou predstavených. Ak ide o klerika, vyžaduje sa navyše súhlas ordinára miesta, na ktorom sa musí zdržiavať, pod jeho starostlivosťou aj zo-stáva a je od neho závislý.
Kán. 746 - Pri prepúšťaní definitívne včleneného člena sa majú zachovať primerane prispôsobené kán. 694-704.