""Veľký prorok povstal medzi nami" a: "Boh navštívil svoj ľud.""
Lk 7, 16
Lk 7, 16
Kódex kánonického práva
POSVÄCOVACIA ÚLOHA CIRKVI
Kán. 834 - § 1. Posväcovaciu úlohu Cirkev osobitným spôsobom plní prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá sa totiž chápe ako vykonávanie kňazskej úlohy Ježiša Krista; v nej sa zmyslovými znakmi označuje a spôsobom vlastným jednotlivým znakom sa uskutočňuje posväcovanie ľudí a tajomné telo Ježiša Krista čiže hlava a údy koná celostný verejný božský kult.
§ 2. Za takýto sa považuje kult vtedy, keď ho v mene Cirkvi vykonávajú osoby zákonne určenými úkonmi, ktoré schválila cirkevná vrchnosť.
Kán. 835 - § 1. Posväcovaciu úlohu vykonávajú predovšetkým biskupi, ktorí sú veľkňazmi, hlavnými rozdávateľmi božských tajomstiev, ako aj moderátormi, podporovateľmi a strážcami celého liturgického života v cirkvi, ktorá je im zverená.
§ 2. Túto úlohu vykonávajú aj presbyteri, nakoľko totiž aj oni majú účasť na Kristovom kňazstve ako jeho služobníci pod autoritou biskupa sa zasväcujú sláveniu božského kultu a posväcovaniu ľudu.
§ 3. Diakoni majú účasť na slávení božského kultu podľa normy predpisov práva.
§ 4. Na posväcovacej úlohe majú svoju vlastnú účasť aj ostatní veriaci tým, že sa svojím spôsobom aktívne zúčastňujú na liturgických sláveniach, predovšetkým na eucharistickom slávení; osobitným spôsobom sa na tej istej úlohe zúčastňujú rodičia,keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a starajú sa o kresťanskú výchovu detí.
Kán. 836 - Keďže kresťanský kult, v ktorom sa vykonáva spoločné kňazstvo veriacich, je dielo, ktoré vychádza z viery a o ňu sa opiera, posvätní služobníci ju majú horlivo vzbudzovať a objasňovať predovšetkým službou slova, ktorým sa viera rodí a živí.
Kán. 837 - § 1. Liturgické úkony nie sú súkromné úkony, ale slávenia samej Cirkvi, ktorá je sviatosť jednoty , totiž svätý ľud, zjednotený a usporiadaný pod biskupmi; preto patria celému telu Cirkvi, sú jeho prejavom a pôsobia naň; jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozdielnym spôsobom podľa rozdielnosti posvätných rádov, úloh a skutočnej účasti.
§ 2. Liturgické úkony, keďže svojou povahou sa považujú za spoločné úkony, tam, kde je to možné, majú sa sláviť s hojnou a aktívnou účasťou veriacich.
Kán. 838 - § 1. Riadenie posvätnej liturgie závisí jedine od autority Cirkvi: touto autoritou je však Apoštolská stolica a podľa normy práva diecézny biskup.
§ 2. Apoštolskej stolici prináleží riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, skúmať ich preklady do národných jazykov, ako aj dozerať na to, aby sa liturgické nariadenia všade verne zachovávali.
§ 3. Konferenciám biskupov prináleží pripraviť preklady liturgických kníh do národných jazykov, vhodne prispôsobené v medziach určených v samých liturgických knihách, a po predchádzajúcom preskúmaní Svätou stolicou ich vydávať.
§ 4. Diecéznemu biskupovi prináleží v cirkvi, ktorá mu je zverená, v medziach svojej kompetencie vydávať normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú.
Kán. 839 - 1. Cirkev vykonáva posväcovaciu úlohu aj inými prostriedkami, či už modlitbami, ktorými prosí Boha, aby veriaci boli posvätení v pravde, alebo skutkami pokánia a dobročinnej lásky, ktoré veľmi pomáhajú, aby sa Kristovo kráľovstvo v dušiach zakorenilo a upevnilo, a prispievajú k spáse sveta.
§ 2. Miestni ordinári sa majú starať, aby sa modlitby, ako aj nábožné a posvätné cvičenia kresťanského ľudu plne zhodovali s normami Cirkvi.
SVIATOSTI
Kán. 840 - Sviatosti Nového zákona, ustanovené Kristom Pánom a zverené Cirkvi ako činy Krista a Cirkvi, sú znakmi a prostriedkami, ktorými sa viera vyjadruje a upevňuje, vzdáva sa kult Bohu a uskutočňuje posväcovanie ľudí, a tak zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva; preto tak posvätní služobníci, ako aj ostatní veriaci musia pri ich slávení preukazovať najvyššiu úctu a náležitú starostlivosť.
Kán. 841 - Keďže sviatosti sú tie isté pre celú Cirkev a patria do božského pokladu, jedine najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo schvaľovať alebo určovať, čo sa vyžaduje pre ich platnosť, a rovnako ona alebo iná kompetentná vrchnosť má podľa normy kán. 838, § 3 a 4, právo rozhodnúť, čo sa vzťahuje na ich dovolené slávenie, vysluhovanie a prijímanie, ako aj na poriadok, ktorý treba pri ich slávení zachovať.
Kán. 842 - § 1. Kto neprijal krst, nemôže byť platne pripustený k ostatným sviatostiam. § 2. Sviatosti krstu, birmovania a najsvätejšej Eucharistie sú navzájom tak zviazané, že sa vyžadujú pre plné uvedenie do kresťanského života.
Kán. 843 - § 1. Posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali.
§ 2. Duchovní pastieri a ostatní veriaci, každý podľa svojej cirkevnej úlohy, majú povinnosť starať sa, aby tí, ktorí sviatosti žiadajú, boli náležite evanjelizáciou, ako aj katechetickou výukou pripravení na ich prijatie so zreteľom na normy, vydané kompetentnou vrchnosťou.
Kán. 844 - § 1. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim, ktorí ich takisto dovolene prijímajú iba od katolíckych vysluhovateľov pri neporušení predpisov § 2, 3 a 4 tohto kánonu, ako aj kán. 861, § 2.
§ 2. Kedykoľvek to potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, je dovolené veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v cirkvi ktorých sú uvedené sviatosti platné.
§ 3. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to z vlastnej vôle žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.
§ 4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo Konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia tie isté sviatosti dovolene vysluhujú aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou a nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojej spoločnosti a žiadajú to z vlastnej vôle, pod podmienkou, že k týmto sviatostiam prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.
§ 5. Pre prípady, o ktorých sa hovorí v § 2, 3 a 4, diecézny biskup alebo Konferencia biskupov nemajú vydávať všeobecné normy, ak sa neporadia aspoň s miestnou kompetentnou vrchnosťou nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti, ktorá má o to záujem.
Kán. 845 - § 1. Sviatosti krstu, birmovania a posvätného rádu sa nemôžu opakovať, pretože vtláčajú znak.
§ 2. Ak po starostlivo vykonanom zisťovaní pretrváva rozumná pochybnosť, či sviatosti, o ktorých sa hovorí v § 1, boli skutočne alebo platne udelené, majú sa udeliť podmienečne.
Kán. 846 - § 1. Pri slávení sviatostí sa treba verne pridržiavať liturgických kníh, schválených kompetentnou vrchnosťou; preto nesmie nikto v nich čokoľvek svojvoľne pridať, vynechať alebo meniť.
§ 2. Vysluhovateľ má sviatosti sláviť podľa vlastného obradu.
Kán. 847 - § 1. Pri vysluhovaní sviatostí, v ktorých treba použiť posvätné oleje, vysluhovateľ musí používať olej vylisovaný z olív alebo iných rastlín pri neporušení predpisu kán. 999, bod 2, a nedávno posvätený alebo požehnaný biskupom; staré sa nemajú používať, ak to nie je nevyhnutné.
§ 2. Farár si má zadovážiť posvätné oleje od vlastného biskupa a má ich na slušnom mieste starostlivo uchovávať.
Kán. 848 - Za vysluhovanie sviatostí okrem milodaru, určeného kompetentnou vrchnosťou, vysluhovateľ nemá nič žiadať, pričom vždy dbá na to, aby núdzni neboli zbavovaní sviatostnej pomoci z dôvodu chudoby.
KRST
Kán. 849 - Krst, brána sviatostí, nevyhnutný na spásu, skutočne alebo v túžbe, ktorým sa ľudia oslobodzujú od hriechov, preporodzujú sa na Božie deti a nezmazateľným znakom pripodobnení Kristovi sa včleňujú do Cirkvi, sa platne udeľuje iba krstením pravou vodou s náležitou slovnou formou.
SLÁVENIE KRSTU
Kán. 850 - Krst sa vysluhuje podľa poriadku predpísaného v schválených liturgických knihách s výnimkou prípadu súrnej potreby, v ktorom sa musí zachovať iba to, čo sa vyžaduje pre platnosť sviatosti.
Kán. 851 - Je potrebné, aby sa slávenie krstu náležite pripravilo, a preto:
1. dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu a podľa možnosti rozličnými stupňami privádzaný k sviatostnému uvedeniu podľa poriadku uvedenia, prispôsobeného Konferenciou biskupov, a podľa osobitných noriem, ktoré ona vydala;
2. rodičia dieťaťa, ktoré má byť pokrstené, a takisto tí, ktorí prevezmú úlohu krstných rodičov, sa majú riadne poučiť o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia; farár sa sám alebo cez iných má postarať, aby rodičia pastoračnými poučeniami, ba aj spoločnou modlitbou boli náležite pripravení, pričom zhromaždí na to viaceré rodiny, a kde je to možné, aj ich navštívi.
Kán. 852 - § 1. Predpisy, ktoré sa nachádzajú v kánonoch o krste dospelého, sa vzťahujú na všetkých, ktorí vyrástli z detstva a dosiahli používanie rozumu.
§ 2. Za dieťa, aj čo sa týka krstu, sa pokladá ten, kto nie je zodpovedný za seba.
Kán. 853 - Je potrebné, aby voda, ktorá sa používa pri udeľovaní krstu, bola okrem nevyhnutného prípadu požehnaná podľa predpisov liturgických kníh.
Kán. 854 - Krst sa má udeľovať buď ponorením, alebo poliatím pri zachovaní predpisov Konferencie biskupov.
Kán. 855 - Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu.
Kán. 856 - Hoci sa krst môže udeliť v ktorýkoľvek deň, predsa sa odporúča, aby sa spravidla slávil v nedeľu alebo ak je to možné na Veľkonočnú vigíliu.
Kán. 857 - § 1. Okrem nevyhnutného prípadu vlastným miestom krstu je kostol alebo kaplnka.
§ 2. Má byť pravidlom, aby dospelý bol pokrstený vo vlastnom farskom kostole, dieťa však vo vlastnom farskom kostole rodičov, ak sa z oprávneného dôvodu neodporúča niečo iné.
Kán. 858 - § 1. Každý farský kostol má mať krstný prameň pri neporušení kumulatívneho práva už nadobudnutého inými kostolmi.
§ 2. Miestny ordinár môže po vypočutí miestneho farára pre pohodlie veriacich dovoliť alebo nariadiť, aby krstný prameň bol aj v inom kostole alebo kaplnke v obvode farnosti.
Kán. 859 - Ak krstenec pre vzdialenosť miesta alebo pre iné okolnosti nemôže bez veľkých ťažkostí prísť alebo ho nemôžu doniesť do farského kostola alebo do iného kostola, alebo kaplnky, o ktorých sa hovorí v kán. 858, § 2, krst sa môže a musí udeliť v inom bližšom kostole alebo kaplnke, alebo aj na inom slušnom mieste.
Kán. 860 - § 1. Okrem nevyhnutného prípadu sa krst nemá udeľovať v súkromných domoch, ak to miestny ordinár z vážneho dôvodu nedovolil.
§ 2. Ak diecézny biskup nestanovil ináč, v nemocniciach sa krst okrem nevyhnutného prípadu alebo z iného súrneho pastoračného dôvodu nemá sláviť.
II. kapitola
VYSLUHOVATEĽ KRSTU
Kán. 861 - § 1. Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup, presbyter a diakon pri zachovaní predpisu kán. 530, bod 1.
§ 2. Ak je riadny vysluhovateľ neprítomný alebo hatený, krst dovolene udeľuje katechista alebo iný, koho na túto úlohu určil miestny ordinár, ba v nevyhnutnom prípade každý človek, vedený náležitým úmyslom; duchovní pastieri, najmä farár majú mať starosť o to, aby veriaci boli poučení o správnom spôsobe krstenia.
Kán. 862 - Okrem nevyhnutného prípadu nikto nesmie bez náležitého dovolenia udeľovať krst na cudzom území, a to ani svojim podriadeným.
Kán. 863 - Krst dospelých, aspoň tých, ktorí zavŕšili štrnásty rok života, má byť predložený diecéznemu biskupovi, aby krst udelil sám, ak to uzná za užitočné.
KRSTENCI
Kán. 864 - Prijať krst je schopný každý človek a jedine človek, ktorý ešte nie je pokrstený.
Kán. 865 - § 1. Aby dospelý mohol byť pokrstený, sa vyžaduje, aby prejavil vôľu prijať krst, aby bol dostačujúco poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa katechumenátom osvedčil v kresťanskom živote; má sa mu aj pripomenúť, aby oľutoval svoje hriechy.
§ 2. Dospelý, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, môže byť pokrstený, ak má nejaké poznanie hlavných právd viery, akýmkoľvek spôsobom prejavil svoj úmysel prijať krst a prisľúbi, že bude zachovávať prikázania kresťanského náboženstva.
Kán. 866 - Dospelý, ktorý je krstený, má hneď po krste, ak neprekáža vážny dôvod, prijať birmovanie a zúčastniť sa na eucharistickom slávení aj pristúpením k prijímaniu.
Kán. 867 - § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch; čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili.
§ 2. Ak sa dieťa nachádza v nebezpečenstve smrti, má sa bezodkladne pokrstiť.
Kán. 868 - § 1. Aby sa dieťa dovolene pokrstilo, sa vyžaduje:
1. aby rodičia, aspoň jeden z nich alebo kto ich zákonne zastupuje, súhlasili;
2. aby bola opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve; ak taká nádej úplne chýba, má sa krst podľa predpisov partikulárneho práva odložiť, pričom sa rodičom vysvetlí dôvod.
§ 2. Dieťa katolíckych, ba aj nekatolíckych rodičov sa v nebezpečenstve smrti dovolene krstí aj proti vôli rodičov.
Kán. 869 - § 1. Ak je pochybnosť, či niekto bol pokrstený alebo či krst bol platne udelený, a pochybnosť aj po dôkladnom zisťovaní zostáva, krst sa mu uloží podmienečne.
§ 2. Pokrstených v nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti netreba podmienečne krstiť, ak po preskúmaní matérie a slovnej formuly použitej pri udeľovaní krstu, ako aj so zreteľom na úmysel pokrsteného dospelého a krstiaceho vysluhovateľa nie je vážny dôvod pochybovať o platnosti udeleného krstu.
§ 3. Ak však v prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, pochybnosť o udelení alebo o platnosti krstu zostáva, krst sa nemá udeliť, kým sa krstencovi, ak je dospelý, nevyloží učenie o sviatosti krstu a kým sa jemu, alebo ak ide o dieťa, jeho rodičom nevysvetlia dôvody pochybovania o platnosti sláveného krstu.
Kán. 870 - Odložené alebo nájdené dieťa sa má pokrstiť, ak po starostlivom zisťovaní nie je jeho pokrstenie zrejmé.
Kán. 871 - Potratové plody, ak sú živé, sa majú podľa možnosti pokrstiť.
KRSTNÍ RODIČIA
Kán. 872 - Krstencovi sa podľa možnosti má dať krstný rodič, ktorého úlohou je dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského života a dieťa, ktoré má byť pokrstené, spolu s rodičmi priniesť na krst a takisto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život, primeraný krstu, a aby verne plnil povinnosti, ktoré s ním súvisia.
Kán. 873 - Za krstného rodiča sa má brať iba jeden krstný otec alebo iba jedna krstná matka, alebo jeden krstný otec a jedna krstná matka.
Kán. 874 - § 1. Aby niekto bol pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné:
1. aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ, a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
2. aby zavŕšil šestnásty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba pripustiť výnimku;
3. aby bol katolík, pobirmovaný a ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
4. aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným;
5. aby nebol otcom alebo matkou krstenca.
§ 2. Pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti, sa má pripustiť jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu.
DÔKAZ A ZÁPIS O UDELENOM KRSTE
Kán. 875 - Kto vysluhuje krst, má sa postarať, aby ak niet krstného rodiča, bol aspoň svedok, ktorým sa môže dokázať udelenie krstu.
Kán. 876 - Na dokázanie udeleného krstu, ak sa tým nikomu nespôsobí ujma, stačí vyhlásenie jedného svedka, proti ktorému nemožno nič namietať, alebo prísaha samého pokrsteného, ak prijal krst v dospelom veku.
Kán. 877 - § 1. Farár miesta, v ktorom sa slávi krst, musí starostlivo a bezodkladne zapísať do knihy pokrstených mená pokrstených s uvedením vysluhovateľa, rodičov, krstných rodičov, ako aj svedkov, ak boli prítomní, miesta a dátumu udeleného krstu spolu s udaním dňa a miesta narodenia.
§ 2. Ak ide o dieťa narodené z nevydatej matky, treba zapísať meno matky, ak jej materstvo je verejne známe alebo sama od seba o to písomne alebo pred dvoma svedkami žiada; takisto treba zapísať meno otca, ak je otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom alebo vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami; v ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca alebo rodičov.
§ 3. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich, a ak sa to robí v občianskej matrike kraja, aj mená prirodzených rodičov podľa normy § 1 a 2 so zreteľom na predpisy Konferencie biskupov.
Kán. 878 - Ak krst nebol udelený ani farárom, ani v jeho prítomnosti, vysluhovateľ krstu, nech je to ktokoľvek, o udelenom krste musí upovedomiť farára farnosti, v ktorej bol krst udelený, aby krst zapísal podľa normy kán. 877, § 1.
SVIATOSŤ BIRMOVANIA
Kán. 879 - Sviatosť birmovania, ktorá vtláča znak a ktorou sa pokrstení, pokračujúc na ceste uvedenia do kresťanského života, obohacujú darom Ducha Svätého a dokonalejšie sa pripútavajú k Cirkvi, posilňuje ich a užšie zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a ju obhajovali.
SLÁVENIE BIRMOVANIA
Kán. 880 - § 1. Sviatosť birmovania sa udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa vykonáva vložením ruky a slovami, predpísanými v schválených liturgických knihách.
§ 2. Krizma, ktorú treba používať pri sviatosti birmovania, musí byť posvätená biskupom, aj keď sviatosť vysluhuje presbyter.
Kán. 881 - Je užitočné, aby sa sviatosť birmovania udeľovala v kostole, a to v omši; z oprávneného a rozumného dôvodu sa však môže udeliť mimo omše a na hociktorom dôstojnom mieste.
VYSLUHOVATEĽ BIRMOVANIA
Kán. 882 - Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup; túto sviatosť platne udeľuje aj presbyter, splnomocnený univerzálnym právom alebo osobitným poverením kompetentnej vrchnosti.
Kán. 883 - Splnomocnenie vysluhovať birmovanie na základe samého práva majú:
1. v hraniciach svojej oblasti tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
2. vzhľadom na určitú osobu presbyter, ktorý z moci úradu alebo mandátu diecézneho biskupa krstí osobu, ktorá vyrástla z detstva, alebo už pokrsteného prijíma do plného spoločenstva katolíckej cirkvi;
3. vzhľadom na tých, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, farár, ba hociktorý presbyter.
Kán. 884 - § 1. Diecézny biskup má birmovanie udeľovať sám alebo má sa postarať, aby ho vysluhoval iný biskup; ak je to však nevyhnutné, splnomocnenie môže udeliť jednému alebo viacerým určeným presbyterom, ktorí majú túto sviatosť vysluhovať.
§ 2. Biskup a takisto presbyter, ktorý na základe práva alebo osobitného udelenia kompetentnej vrchnosti má splnomocnenie birmovať, môžu si v jednotlivých prípadoch z vážneho dôvodu pribrať presbyterov, aby aj oni sviatosť vysluhovali.
Kán. 885 - § 1. Diecézny biskup má povinnosť postarať sa, aby sa sviatosť birmovania udeľovala podriadeným, ktorí si ju riadne a rozumne žiadajú.
§ 2. Presbyter, ktorý má toto splnomocnenie, musí ho používať v prospech tých, pre ktorých bolo toto splnomocnenie udelené.
Kán. 886 - § 1. Biskup vo svojej diecéze zákonne vysluhuje sviatosť birmovania aj veriacim, ktorí mu nepodliehajú, ak to nezabraňuje výslovný zákaz ich vlastného ordinára.
§ 2. Biskup, aby dovolene vysluhoval birmovanie v cudzej diecéze, potrebuje aspoň rozumne predpokladané dovolenie diecézneho biskupa, ak nejde o jeho podriadených.
Kán. 887 - Presbyter, ktorý má splnomocnenie vysluhovať birmovanie, túto sviatosť dovolene udeľuje aj cudzincom na území, ktoré mu bolo určené, ak tomu nebráni zákaz ich vlastného ordinára; na cudzom území ju nemôže nikomu platne udeliť, pri neporušení predpisu kán. 883, bod 3.
Kán. 888 - Vysluhovatelia, ktorí môžu birmovať na určitom území, môžu birmovať aj na vyňatých miestach toho istého územia.
BIRMOVANCI
Kán. 889 - § 1. Prijať birmovanie je schopný každý pokrstený a jedine pokrstený, ktorý ešte nie je birmovaný.
§ 2. Aby niekto mimo nebezpečenstva smrti dovolene prijal birmovanie, vyžaduje sa, aby ak je schopný používať rozum, bol vhodne poučený, riadne disponovaný a vedel obnoviť krstné sľuby.
Kán. 890 - Veriaci sú povinní túto sviatosť prijať v pravom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne vyučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.
Kán. 891 - Sviatosť birmovania sa má veriacim udeľovať približne vo veku rozoznávania, ak Konferencia biskupov nevymedzila iný vek alebo ak nehrozí nebezpečenstvo smrti, alebo ak sa podľa úsudku vysluhovateľa z vážneho dôvodu neodporúča niečo iné.
BIRMOVNÍ RODIČIA
Kán. 892 - Birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.
Kán. 893 - § 1. Aby niekto plnil úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874.
§ 2. Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.
DÔKAZ A ZÁPIS O UDELENOM BIRMOVANÍ
Kán. 894 - Pri dokazovaní udeleného birmovania sa majú zachovávať predpisy kán. 876.
Kán. 895 - Mená pobirmovaných s uvedením vysluhovateľa, rodičov a birmovných rodičov, miesta a dátumu udeleného birmovania sa majú zapísať do knihy pobirmovaných diecéznej kúrie alebo tam, kde to predpísala Konferencia biskupov alebo diecézny biskup, do knihy, ktorú treba uchovávať vo farskom archíve; farár musí o udelenom birmovaní upovedomiť farára miesta krstu, aby sa urobil záznam v knihe pokrstených podľa normy kán. 535, § 2.
Kán. 896 - Ak miestny farár nebol prítomný, má ho vysluhovateľ sám alebo cez iného čím skôr upovedomiť o udelenom birmovaní.
NAJSVÄTEJŠIA EUCHARISTIA
Kán. 897 - Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej sám Kristus Pán je prítomný, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie. Eucharistická obeta, pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, v ktorej obeta kríža naveky pretrváva, je vrcholom a prameňom celého kultu a kresťanského života, ňou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Božieho ľudu a dovršuje budovanie Kristovho tela. Ostatné sviatosti a všetky cirkevné diela apoštolátu totiž súvisia s najsvätejšou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.
Kán. 898 - Veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte tým, že sa aktívne zúčastňujú na slávení najsvätejšej obety, s najväčšou nábožnosťou a často prijímajú túto sviatosť a uctievajú ju s najhlbšou poklonou; pri objasňovaní náuky o tejto sviatosti duchovní pastieri majú veriacich o tejto povinnosti horlivo poúčať.
EUCHARISTICKÉ SLÁVENIE
Kán. 899 - § 1. Eucharistické slávenie je úkon samého Krista a Cirkvi, v ktorom Kristus Pán službou kňaza obetuje seba samého, podstatne prítomného pod podobami chleba a vína Bohu Otcovi a veriacim, zapojeným do jeho obetovania, sa dáva ako duchovný pokrm.
§ 2. Na eucharistickom zhromaždení sa Boží ľud povoláva v jedno za predsedníctva biskupa alebo pod jeho autoritou predsedajúceho presbytera, ktorí konajú v osobe Krista, a všetci prítomní veriaci, či klerici, alebo laici, účasťou na ňom spolupôsobia, každý svojím spôsobom podľa rozdielnosti posvätných rádov a liturgických úloh.
§ 3. Eucharistické slávenie sa má tak usporiadať, aby všetci zúčastnení dostali z neho čo najhojnejšie ovocie, na dosiahnutie ktorého Kristus Pán ustanovil eucharistickú obetu.
VYSLUHOVATEĽ NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTIE
Kán. 900 - § 1. Vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz.
§ 2. Eucharistiu dovolene slávi kňaz nehatený kánonickým zákonom pri zachovaní predpisov kánonov, ktoré nasledujú.
Kán. 901 - Kňaz má právo obetovať omšu za kohokoľvek, tak za živých, ako aj za zomrelých.
Kán. 902 - Ak sa na osoh veriacich nevyžaduje alebo neodporúča niečo iné, kňazi môžu Eucharistiu koncelebrovať, pričom však zostáva nedotknutá sloboda jednotlivých kňazov sláviť Eucharistiu individuálne, nie však v čase, keď sa v tom istom kostole alebo kaplnke koná koncelebrácia.
Kán 903 - Kňaz má byť pripustený k sláveniu Eucharistie, hoci rektorovi kostola je neznámy, len keď predloží odporúčajúcu listinu svojho ordinára alebo svojho predstaveného, nie staršiu než jeden rok, alebo keď sa možno rozumne domnievať, že nie je hatený sláviť.
Kán. 904 - Kňazi, majúc stále na pamäti, že v tajomstve eucharistickej obety sa trvalo uskutočňuje dielo vykúpenia, majú ju často sláviť; ba sa im nástojčivo odporúča každodenné slávenie, ktoré aj vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní, je úkonom Krista a Cirkvi, v ktorom kňazi, keď ho konajú, spĺňajú svoju hlavnú úlohu.
Kán. 905 - § 1. Okrem prípadov, v ktorých podľa normy práva je dovolené v ten istý deň viac ráz sláviť alebo koncelebrovať Eucharistiu, kňazovi nie je dovolené sláviť viac než raz za deň.
§ 2. Ak je nedostatok kňazov, miestny ordinár môže povoliť, aby kňazi z oprávneného dôvodu slávili Eucharistiu dva razy za deň, ba keď to vyžadujú pastoračné potreby, v nedele a v prikázané sviatky, aj tri razy.
Kán. 906 - Ak nie je oprávnený a rozumný dôvod, kňaz nemá sláviť eucharistickú obetu bez účasti aspoň nejakého veriaceho.
Kán. 907 - Pri eucharistickom slávení nie je diakonom a laikom dovolené vyslovovať modlitby, zvlášť nie eucharistickú modlitbu, alebo robiť úkony, ktoré sú vlastné sláviacemu kňazovi.
Kán. 908 - Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Eucharistiu spolu s kňazmi alebo služobníkmi cirkví alebo ekleziálnych spoločností, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou.
Kán. 909 - Kňaz nemá zanedbať modlitbou sa náležite pripraviť na slávenie eucharistickej obety a po jej skončení vzdať Bohu vďaky.
Kán. 910 - § 1. Riadnym vysluhovateľom svätého prijímania je biskup, presbyter a diakon.
§ 2. Mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania je akolyta, ako aj iný veriaci, určený podľa normy kán. 230, § 3.
Kán. 911 - § 1. Povinnosť a právo zaniesť najsvätejšiu Eucharistiu chorým ako viatikum majú farár a kapláni, duchovní správcovia, ako aj predstavený spoločnosti v klerických rehoľných inštitútoch alebo spoločnostiach apoštolského života vo vzťahu ku všetkým, ktorí sa nachádzajú v dome.
§ 2. V prípade nevyhnutnosti alebo aspoň s predpokladaným povolením farára, duchovného správcu alebo predstaveného, ktorých treba o tom neskôr upovedomiť, musí to urobiť akýkoľvek kňaz alebo iný vysluhovateľ svätého prijímania.
ÚČASŤ NA NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTII
Kán. 912 - Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie.
Kán. 913 - § 1. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijímať Pánovo telo.
§ 2. Deťom však nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti možno vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať.
Kán. 914 - Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.
Kán. 915 - Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
Kán. 916 - Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nesmie sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť vedomý, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie čo najskôr sa vyspovedať.
Kán. 917 - Kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2.
Kán. 918 - Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom eucharistickom slávení; mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov.
Kán. 919 - § 1. Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov.
§ 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi dva alebo tri razy najsvätejšiu Eucharistiu, môže niečo požiť pred druhým alebo tretím slávením, hoci ešte neuplynula jedna hodina.
§ 3. Tí, čo sú pokročilého veku a trpia nejakou chorobou, ako aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.
Kán. 920 - § 1. Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.
§ 2. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.
Kán. 921 - § 1. Veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, pochádzajúcom z akejkoľvek príčiny, majú sa posilniť svätým prijímaním na spôsob viatika.
§ 2. Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť prijímali.
§ 3. Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch.
Kán. 922 - Sväté viatikum sa chorým nemá príliš odkladať; duchovní pastieri majú horlivo dbať, aby sa chorí ním posilnili, kým sú pri plnom vedomí.
Kán. 923 - Veriaci sa môžu zúčastniť na eucharistickej obete a pristúpiť k svätému prijímaniu v ktoromkoľvek katolíckom obrade pri zachovaní predpisu kán. 844.
OBRADY A CEREMÓNIE EUCHARISTICKÉHO SLÁVENIA
Kán. 924 - § 1. Najsvätejšia eucharistická obeta sa musí prinášať z chleba a vína, do ktorého treba primiešať trocha vody.
§ 2. Chlieb musí byť čisto pšeničný a nedávno upečený, tak aby nebolo nijaké nebezpečenstvo pokazenia.
§ 3. Víno musí byť prírodné z plodov viniča a nepokazené.
Kán. 925 - Sväté prijímanie sa má udeľovať len pod podobou chleba alebo podľa normy liturgických zákonov pod obojím spôsobom; avšak v prípade nevyhnutnosti aj len pod podobou vína.
Kán. 926 - Pri eucharistickom slávení podľa dávnej tradície latinskej cirkvi má kňaz používať nekvasený chlieb, kdekoľvek prináša obetu.
Kán. 927 - Nikdy nie je dovolené, ani v naliehavej krajnej potrebe konsekrovať jednu matériu bez druhej, alebo obidve mimo eucharistického slávenia.
Kán. 928 - Eucharistické slávenie sa má vykonávať v jazyku latinskom alebo v inom jazyku, pod podmienkou, že liturgické texty boli zákonne schválené.
Kán. 929 - Pri slávení a vysluhovaní Eucharistie majú kňazi a diakoni nosiť posvätné rúcha, predpísané rubrikami.
Kán. 930 - § 1. Chorý kňaz alebo kňaz pokročilého veku, ak nemôže stáť, eucharistickú obetu môže sláviť posediačky pri zachovaní liturgických zákonov, nie však pred ľudom, ak to nie je s povolením miestneho ordinára.
§ 2. Slepý kňaz alebo kňaz trpiaci inou chorobou dovolene slávi eucharistickú obetu s použitím akéhokoľvek schváleného omšového textu a v prípade potreby za prítomnosti iného kňaza alebo diakona, alebo riadne poučeného laika, ktorý mu má pomáhať.
ČAS A MIESTO SLÁVENIA EUCHARISTIE
Kán. 931 - Sláviť a rozdávať Eucharistiu možno v ktorýkoľvek deň a v ktorúkoľvek hodinu s výnimkou tých, ktoré sa podľa liturgických noriem vylučujú.
Kán. 932 - § 1. Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade slávenie musí byť na slušnom mieste.
§ 2. Eucharistickú obetu treba vykonávať na posvätenom alebo požehnanom oltári; mimo posvätného miesta sa môže použiť vhodný stôl, vždy prikrytý oltárnou plachtou a korporálom.
Kán. 933 - Z oprávneného dôvodu a s výslovným povolením miestneho ordinára je kňazovi dovolené sláviť Eucharistiu v kostole niektorej cirkvi alebo ekleziálnej spoločnosti, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou, pri vylúčení verejného pohoršenia.
UCHOVÁVANIE A UCTIEVANIE NAJSVäTEJŠEJ EUCHARISTIE
Kán. 934 - § 1. Najsvätejšia Eucharistia:
1. sa musí uchovávať v katedrálnom kostole alebo v kostole, ktorý mu je postavený na roveň, v každom farskom kostole, ako aj v kostole alebo kaplnke, ktoré sú pripojené k domu rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života;
2. sa môže uchovávať v súkromnej kaplnke biskupa a s povolením miestneho ordinára v iných kostoloch, kaplnkách a súkromných kaplnkách.
§ 2. Na posvätných miestach, kde sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, musí byť vždy niekto, kto sa má o ňu starať, a podľa možnosti kňaz má sláviť omšu aspoň dva razy do mesiaca.
Kán. 935 - Nikomu nie je dovolené držať u seba najsvätejšiu Eucharistiu alebo ju so sebou nosiť pri cestovaní, ak to nie je z naliehavej pastoračnej potreby a pri zachovaní predpisov diecézneho biskupa.
Kán. 936 - V dome rehoľného inštitútu alebo v inom nábožnom dome má sa najsvätejšia Eucharistia uchovávať iba v kostole alebo v hlavnej kaplnke, ktoré sú pripojené k domu; ordinár však z oprávneného dôvodu môže dovoliť, aby sa uchovávala aj v inej kaplnke toho istého domu.
Kán. 937 - Ak neprekáža vážny dôvod, kostol, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť otvorený pre veriacich aspoň niekoľko hodín denne, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou mohli venovať modlitbe.
Kán. 938 - § 1. Najsvätejšia Eucharistia sa má obvykle uchovávať iba v jednom svätostánku kostola alebo kaplnky.
§ 2. Svätostánok, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť umiestnený v takej časti kostola alebo kaplnky, ktorá je význačná, viditeľná, dôstojne vyzdobená, vhodná na modlitbu.
§ 3. Svätostánok, v ktorom sa trvalo uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť nepohnuteľný, zhotovený z pevného nepriehľadného materiálu a tak uzavretý, aby sa čo najviac vylúčilo nebezpečenstvo zneuctenia.
§ 4. Z vážneho dôvodu je dovolené najsvätejšiu Eucharistiu najmä v nočnom čase uchovávať na inom bezpečnejšom a dôstojnom mieste.
§ 5. Kto má na starosti kostol alebo kaplnku, má zabezpečiť, aby sa kľúč od svätostánku, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, čo najstarostlivejšie strážil.
Kán. 939 - Konsekrované hostie sa majú v množstve dostačujúcom potrebám veriacich uchovávať v pyxide alebo v nádobe a majú sa často obnovovať, keď sa staré riadne spotrebujú.
Kán. 940 - Pred svätostánkom, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má trvalo svietiť osobitná lampa, ktorou sa naznačuje a uctieva prítomnosť Krista.
Kán. 941 - § 1. V kostoloch alebo kaplnkách, ktoré majú povolenie uchovávať najsvätejšiu Eucharistiu, sa môžu konať vyloženia buď v cibóriu, alebo v monštrancii pri zachovaní noriem, predpísaných v liturgických knihách.
§ 2. Počas slávenia omše nemá byť v tom istom priestore kostola alebo kaplnky vyložená Najsvätejšia sviatosť.
Kán. 942 - Odporúča sa, aby sa v tých istých kostoloch a kaplnkách každoročne konalo slávnostné vyloženie Najsvätejšej sviatosti primerane dlhý, aj keď nie súvislý čas, aby miestne spoločenstvo intenzívnejšie meditovalo o eucharistickom tajomstve a klaňalo sa mu; takéto vyloženie sa však má konať len vtedy, keď sa predvída primeraná účasť veriacich, a pri zachovaní stanovených noriem.
Kán. 943 - Vykonávateľom vyloženia Najsvätejšej sviatosti a eucharistického požehnania je kňaz alebo diakon; za osobitných okolností vykonávateľom len vyloženia a uloženia, ale bez požehnania je akolyta, mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania alebo niekto iný, poverený miestnym ordinárom, pričom má zachovať predpisy diecézneho biskupa.
Kán. 944 - § 1. Kde je to podľa úsudku diecézneho biskupa možné, ako verejné svedectvo úcty voči najsvätejšej Eucharistii sa najmä na slávnosť Kristovho tela a krvi má konať procesia, vedená po verejných cestách.
§ 2. Je úlohou diecézneho biskupa vydať nariadenia o procesiách, ktorými sa má postarať o účasť na nich a o ich dôstojnosť.
MILODAR VENOVANÝ NA SLÁVENIE OMŠE
Kán. 945 - § 1. Podľa schváleného zvyku Cirkvi každému kňazovi, ktorý slávi alebo koncelebruje omšu, je dovolené prijať venovaný milodar, aby omšu obetoval na určitý úmysel.
§ 2. Kňazom sa nástojčivo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru, slávili omšu na úmysel veriacich, najmä biednych.
Kán. 946 - Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel.
Kán. 947 - Omšové milodary treba úplne uchrániť pred akýmkoľvek, hoci len zdanlivým druhom predávania alebo obchodovania.
Kán. 948 - Osobitne treba obetovať omše na úmysel tých, za ktorých bol jednotlivý milodar, i keď skromný, venovaný a prijatý.
Kán. 949 - Kto je zaviazaný povinnosťou sláviť omšu a obetovať ju na úmysel tých, ktorí venovali milodar, má tú istú povinnosť, hoci by sa prijaté milodary bez jeho viny stratili.
Kán. 950 - Ak sa venuje suma peňazí na slúženie omší bez určenia počtu omší, ktoré treba sláviť, ten sa vyráta so zreteľom na milodar stanovený v mieste, na ktorom sa darca zdržiava, ak sa zákonne nemusí prezumovať, že jeho úmysel bol iný.
Kán. 951 - § 1. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi viac omší, každú môže obetovať na úmysel, na ktorý bol venovaný milodar, ale má právo okrem dňa Narodenia Pána ponechať si milodar iba za jednu omšu, ostatné však má odovzdať na ciele, ktoré predpísal ordinár, pričom je pripustená odmena z vonkajšieho titulu.
§ 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň koncelebruje druhú omšu, z nijakého titulu nemôže za ňu prijať milodar.
Kán. 952 - § 1. Úlohou provinčného koncilu alebo zhromaždenia biskupov provincie je pre celú provinciu dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a obetovanie omše, a kňazovi nie je dovolené žiadať vyššiu sumu; je mu však dovolené prijať spontánne venovaný vyšší, ale aj nižší milodar, než je určený za obetovanie omše.
§ 2. Kde taký dekrét chýba, má sa zachovať zvyk, platný v diecéze.
§ 3. Aj členovia ktorýchkoľvek rehoľných inštitútov musia sa podriadiť tomu istému dekrétu alebo miestneho zvyku, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2.
Kán. 953 - Nikomu nie je dovolené prijať toľko milodarov na omše, ktoré má sám obetovať, koľkým v priebehu roka nemôže zadosťučiniť.
Kán. 954 - Ak v niektorých kostoloch alebo kaplnkách žiadajú sláviť väčší počet omší, než je možné ich tam sláviť, je dovolené sláviť ich inde, ak darcovia výslovne nevyjadrili opačnú vôľu.
Kán. 955 - § 1. Kto mieni slávenie omší, ktoré treba obetovať, zveriť iným, ich slávenie má čo najskôr zveriť kňazom podľa svojho výberu, iba ak si je istý, že proti nim niet nijakého podozrenia; musí odovzdať celý prijatý milodar, ak nie je zistené, že to, čo prevyšuje sumu stanovenú v diecéze, bolo dané vzhľadom na osobu; je aj povinný starať sa o slávenie omší, kým nedostane potvrdenie tak o prevzatom záväzku, ako aj o prijatom milodare.
§ 2. Čas, v ktorom treba omše sláviť, sa začína dňom, v ktorom ich kňaz prijal na slávenie, ak nie je zrejmé niečo iné.
§ 3. Tí, ktorí iným zverujú omše na slávenie, bezodkladne majú do knihy zapísať tak prijaté omše, ako aj tie, ktoré odovzdali iným, pričom zapíšu aj milodary za ne. § 4. Každý kňaz musí presne zapísať omše, ktoré prijal na slávenie a ktorým zadosťučinil.
Kán. 956 - Všetci a jednotlivý správcovia darov na nábožné ciele, ako aj tí, ktorí sú akokoľvek povinní starať sa o slávenie omší, či klerici, alebo laici, majú bremená omší, ktorým nebolo v priebehu roka zadosťučinené, odovzdať svojim ordinárom spôsobom, ktorí majú oni určiť.
Kán. 957 - Povinnosť a právo dozerať na plnenie omšových bremien v kostoloch svetského kléru prislúcha miestnemu ordinárovi, v kostoloch rehoľných inštitútov alebo spoločností apoštolského života ich predstaveným.
Kán. 958 - § 1. Farár, ako aj rektor kostola alebo iného nábožného miesta, kde sa zvyčajne prijímajú omšové milodary, majú mať osobitnú knihu, do ktorej sa má starostlivo zapisovať počet omší, ktoré treba sláviť, úmysel, venovaný milodar, ako aj vykonané slávenie.
§ 2. Ordinár je povinný každoročne tieto knihy osobne alebo cez iných prekontrolovať.
SVIATOSŤ POKÁNIA
Kán. 959 - Vo sviatosti pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.
SLÁVENIE SVIATOSTI
Kán. 960 - Individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takéhoto vyznania; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.
Kán. 961 - § 1. Rozhrešenie viacerým kajúcnikom súčasne bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov sa všeobecným spôsobom nemôže udeľovať, môže sa iba vtedy ak:
1. hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz alebo kňazi vypočuli spoveď jednotlivých kajúcnikov;
2. je vážna potreba, totiž keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok spovedníkov, aby v primeranom čase riadne vypočuli spoveď jednotlivcov, takže kajúcnici by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti alebo svätého prijímania; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď je nedostatok spovedníkov len z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskynúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti.
§ 2. Posúdiť, či jestvujú podmienky, vyžadované podľa normy § 1, bod 2, prislúcha diecéznemu biskupovi, ktorý so zreteľom na kritériá, dohodnuté s ostatnými členmi Konferencie biskupov, môže vymedziť prípad takej potreby.
Kán. 962 - § 1. Aby veriaci platne prijal sviatostné rozhrešenie, udelené viacerým súčasne, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto nemôže vyznať.
§ 2. Veriaci majú byť podľa možnosti aj pri príležitosti prijímania všeobecného rozhrešenia poučení o požiadavkách stanovených v § 1, ako aj o všeobecnom rozhrešení v nebezpečenstve smrti, ak to čas dovoľuje, má predchádzať povzbudenie, aby sa každý postaral o vzbudenie úkonu dokonalej ľútosti.
Kán. 963 - Pri zachovaní povinnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 989, ten, komu sa všeobecným rozhrešením odpúšťajú ťažké hriechy, má čím skôr pri prvej príležitosti pristúpiť k individuálnej spovedi, skôr než dostane iné všeobecné rozhrešenie, ak do toho nevstúpi oprávnený dôvod.
Kán. 964 - § 1. Vlastným miestom na vysluhovanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka.
§ 2. Čo sa týka spovednice, Konferencia biskupov má vydať normy, pričom však má dbať na to, aby spovednice boli vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú.
§ 3. Spoveď sa nemá vysluhovať mimo spovednice, bez oprávneného dôvodu.
VYSLUHOVATEĽ SVIATOSTI POKÁNIA
Kán. 965 - Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.
Kán. 966 - § 1. Na platné rozhrešenie od hriechov sa vyžaduje, aby vysluhovateľ okrem moci posvätného rádu mal splnomocnenie ju vykonávať veriacim, ktorým udeľuje rozhrešenie.
§ 2. Toto splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom, alebo udelením kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 969.
Kán. 967 - § 1. Okrem Rímskeho veľkňaza splnomocnenie spovedať veriacich všade na svete majú samým právom kardináli; takisto aj biskupi, ktorí ho aj dovolene všade používajú, ak to diecézny biskup v jednotlivom prípade neodoprel.
§ 2. Tí, ktorí majú trvalé splnomocnenie spovedať či už z moci úradu, alebo z moci udelenia ordinára miesta inkardinácie alebo miesta, kde majú trvalé bydlis-ko, toto splnomocnenie môžu používať všade, ak to miestny ordinár v jednotlivom prípade neodoprel, pri zachovaní predpisov kán. 974, § 2 a 3.
§ 3. Samým právom to isté splnomocnenie spovedať majú tí voči členom a iným, nachádzajúcim sa vo dne i v noci v dome inštitútu alebo spoločnosti, ktorí z moci úradu alebo z mocu udelenia kompetentným predstaveným sú vybavení splnomocnením spovedať, podľa normy kán. 968, § 2, a 969, § 2; tí ho používajú aj dovolene, ak to niektorý vyšší predstavený vo vzťahu k vlastným podriadeným v jednotlivom prípade neodoprel.
Kán. 968 - § 1. Mocou úradu má právo spovedať miestny ordinár, každý pre svoju oblasť, kanonik penitenciár a rovnako aj farár a iní, ktorí sú na úrovni farára.
§ 2. Mocou úradu majú splnomocnenie spovedať svojich členov a iných, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome, predstavení rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, ktorí podľa normy stanov majú riadiacu výkonnú moc, ale pri zachovaní predpisu kán. 630, § 4.
Kán. 969 - § 1. Jedine miestny ordinár je kompetentný udeliť ktorýmkoľvek presbyterom splnomocnenie spovedať ktorýchkoľvek veriacich; avšak presbyteri, ktorí sú členmi rehoľných inštitútov, toto splnomocnenie nemajú používať bez aspoň predpokladaného dovolenia svojho predstaveného.
§ 2. Predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, o ktorom sa hovorí v kán. 968, § 2, je kompetentný udeliť ktorémukoľvek presbyterovi splnomocnenie spovedať svojich podriadených a iných, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome.
Kán. 970 - Splnomocnenie spovedať sa má udeľovať iba presbyterom, o ktorých sa skúškou zistilo, že sú súci, alebo ich súcosť je zrejmá odinakiaľ.
Kán. 971 - Miestny ordinár nemá udeliť trvalé splnomocnenie spovedať presbyterovi, hoci má v jeho oblasti trvalé alebo prechodné bydlisko, ak predtým podľa možnosti nevypočul ordinára tohto presbytera.
Kán. 972 - Splnomocnenie spovedať môže kompetentná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 969, udeliť či už na neobmedzený, alebo vymedzený čas.
Kán. 973 - Trvalé splnomocnenie na spovedanie sa má udeliť písomne.
Kán. 974 - § 1. Miestny ordinár a takisto kompetentný predstavený nemá odobrať natrvalo udelené splnomocnenie spovedať, ak nie je na to vážny dôvod.
§ 2. Keď miestny ordinár, o ktorom sa hovorí v kán. 967, § 2, odoberie splnomocnenie spovedať, ktoré on udelil, presbyter stráca toto splnomocnenie všade; keď toto splnomocnenie odoberie iný miestny ordinár, stráca ho iba na území ordinára, ktorý ho odobral.
§ 3. Každý miestny ordinár, ktorý nejakému presbyterovi odobral splnomocnenie spovedať, má vyrozumieť ordinára, ktorý je vlastný presbyterovi z dôvodu inkardinácie, alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, jeho kompetentného predstaveného.
§ 4. Ak splnomocnenie spovedať odoberie vlastný vyšší predstavený, presbyter všade stráca splnomocnenie spovedať vo vzťahu k členom inštitútu; keď toto splnomocnenie odoberie iný kompetentný predstavený, stráca ho iba vo vzťahu k podriadeným v jeho oblasti.
Kán. 975 - Splnomocnenie, o ktorom sa hovorí v kán. 967, § 2, okrem odobratia zaniká stratou úradu alebo exkardináciou, alebo stratou trvalého bydliska.
Kán. 976 - Každý kňaz, hoci nemá splnomocnenie spovedať, rozhrešuje platne a dovolene od akýchkoľvek cenzúr a hriechov ktorýchkoľvek kajúcnikov, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, hoci je prítomný schválený kňaz.
Kán. 977 - Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora je okrem v nebezpečenstve smrti neplatné.
Kán. 978 - § 1. Pri spovedaní kňaz má mať na pamäti, že berie na seba úlohu sudcu a rovnako lekára a že je Bohom ustanovený za vysluhovateľa božskej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva, aby konal na slávu božiu a spásu duší.
§ 2. Spovedník ako služobník Cirkvi sa pri vysluhovaní tejto sviatosti má verne pridržiavať náuky magistéria a noriem, ktoré vydala kompetentná vrchnosť.
Kán. 979 - Kňaz má pri kladení otázok postupovať opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na stav a vek kajúcnika a má sa zdržať zisťovania mena spolupáchateľa.
Kán. 980 - Ak spovedník nemá pochybnosti o disponovanosti kajúcnika a ten si rozhrešenie žiada, rozhrešenie sa mu nesmie odoprieť ani oddialiť.
Kán. 981 - Podľa povahy a množstva hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, spovedník má uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia; ktoré kajúcnik je povinný sám osobne splniť.
Kán. 982 - Kto v spovedi vyznáva, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou vrchnosťou zo zločinu navádzania na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, nesmie sa mu dať rozhrešenie, kým právoplatne neodvolá falošné obvinenie a neprehlási, že je pripravený ochotne napraviť prípadné škody.
Kán. 983 - § 1. Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne prezradiť kajúcnika.
§ 2. Zachovávať tajnosť je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.
Kán. 984 - § 1. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
§ 2. Ustanovená vrchnosť, nijakým spôsobom nemôže vo vonkajšom riadení použiť poznatok získaný o hriechoch v spovedi, vypočutej v ktoromkoľvek čase.
Kán. 985 - Magister novicov a jeho pomocník, rektor seminára alebo iného výchovného inštitútu nemajú spovedať svojich chovancov, zdržiavajúcich sa v tom istom dome, iba ak to chovanci v jednotlivých prípadoch spontánne žiadajú.
Kán. 986 - § 1. Každý, komu je zverená starostlivosť o duše mocou úradu, je povinný postarať sa, aby boli spovedaní veriaci, ktorí sú mu zverení a ktorí si spoveď rozumne žiadajú, a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú.
§ 2. V prípade súrnej potreby je každý spovedník povinný veriacich vyspovedať a v nebezpečenstve smrti každý kňaz.
KAJÚCNIK
Kán. 987 - Na prijatie spásonosného lieku sviatosti pokánia je potrebné, aby sa veriaci tak pripravil, aby sa zavrhnutím hriechov, ktoré spáchal, a predsavzatím polepšiť sa obrátil sa k Bohu.
Kán. 988 - § 1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia.
§ 2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.
Kán. 989 - Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.
Kán. 990 - Nikomu nie je zakázané vyspovedať sa pomocou tlmočníka pri vyhnutí sa zneužitiu a pohoršeniu a pri zachovaní predpisu kán. 983, § 2.
Kán. 991 - Každý veriaci má právo vyznať sa z hriechov ktorému chce spovedníkovi zákonne schválenému, aj iného obradu.
ODPUSTKY
Kán. 992 - Odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy vzhľadom na vinu už zotretú, ktoré vhodne disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia s autoritou spravuje a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.
Kán. 993 - Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu, ktorý treba vykonať za hriechy, oslobodzujú čiastočne alebo úplne.
Kán. 994 - Každý veriaci môže tak čiastočné, ako aj úplné odpustky získať buď pre seba, alebo venovať zomrelým na spôsob prosebnej modlitby.
Kán. 995 - § 1. Okrem najvyššej vrchnosti Cirkvi môžu odpustky udeľovať len tí, ktorým túto moc priznáva právo alebo udeľuje Rímsky veľkňaz.
§ 2. Źiadna vrchnosť nižšia než Rímsky veľkňaz nemôže iným zveriť moc udeľovania odpustkov, ak jej to Apoštolská stolica výslovne nepovolila.
Kán. 996 - § 1. Aby bol niekto schopný získať odpustky, musí byť pokrstený, neexkomunikovaný, v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov.
§ 2. Aby ich však schopný subjekt získal, musí mať aspoň úmysel dosiahnuť ich a uložené úkony splniť v stanovenom čase a nariadeným spôsobom podľa znenia udelenia.
Kán. 997 - Pri udeľovaní a používaní odpustkov, treba tiež zachovávať ostatné predpisy, ktoré sa nachádzajú v osobitných zákonoch Cirkvi.
SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
Kán. 998 - Pomazanie chorých, ktorým Cirkev nebezpečne chorých veriacich odporúča trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil utrpenie a ich spasil, sa udeľuje tak, že sú pomazaní olejom a vyslovia sa slová predpísané v liturgických knihách.
SLÁVENIE SVIATOSTI
Kán. 999 - Olej používaný pri pomazaní chorých môžu okrem biskupa požehnať:
1. tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
2. v prípade nevyhnutnosti každý presbyter počas udeľovania sviatosti.
Kán. 1000 - § 1. Pomazania sa majú presne vykonať slovami, podľa poriadku a spôsobom, ako to predpisujú liturgické knihy; avšak v prípade nevyhnutnosti stačí jediné pomazanie na čele alebo aj na inej časti tela pri vyslovení úplnej formuly.
§ 2. Pomazania má vykonať vysluhovateľ vlastnou rukou, ak sa z vážneho dôvodu neodporúča použiť nástroj.
Kán. 1001 - Duchovní pastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby chorí boli vo vhodnom čase touto sviatosťou posilnení.
Kán. 1002 - Spoločné slávenie pomazania chorých súčasne pre viacerých chorých, ktorí majú byť vhodne pripravení a riadne disponovaní, môže sa vykonávať podľa predpisov diecézneho biskupa.
VYSLUHOVATEĽ POMAZANIA CHORÝCH
Kán. 1003 - § 1. Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a jedine kňaz.
§ 2. Povinnosť a právo vysluhovať pomazanie chorých majú všetci kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o duše voči veriacim, zvereným ich pastoračnému úradu; z rozumného dôvodu môže túto sviatosť vysluhovať každý iný kňaz s aspoň predpokladaným súhlasom kňaza, o ktorom sa hovorí vyššie.
§ 3. Každému kňazovi je dovolené nosiť so sebou požehnaný olej, aby v prípade potreby mohol vysluhovať sviatosť pomazania chorých.
PRIJÍMATELIA POMAZANIA CHORÝCH
Kán. 1004 - § 1. Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve.
§ 2. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším.
Kán. 1005 - V pochybnosti, či chorý dosiahol používanie rozumu, či je nebezpečne chorý alebo zomrel, táto sviatosť sa má vysluhovať.
Kán. 1006 - Táto sviatosť sa má udeliť chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali.
Kán. 1007 - Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
POSVÄTNÝ RÁD
Kán. 1008 - Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcujúcu riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.
Kán. 1009 - § 1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát.
§ 2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.
SLÁVENIE A VYSLUHOVATEĽ VYSVIACKY
Kán. 1010 - Vysviacka sa má sláviť počas slávnostnej omše v nedeľu alebo v prikázaný sviatok, avšak z pastoračných dôvodov sa môže konať aj v iné dni, nevynímajúc ani všedné.
Kán. 1011 - § 1 Vysviacka sa má vo všeobecnosti sláviť v katedrálnom kostole; z pastoračných dôvodov sa však môže sláviť v inom kostole alebo kaplnke.
§ 2. Na vysviacku treba pozvať klerikov a iných veriacich, aby sa na slávení zúčastnili v čo najväčšom počte.
Kán. 1012 - Vysluhovateľom posvätnej vysviacky je konsekrovaný biskup.
Kán. 1013 - Nijakému biskupovi nie je dovolené niekoho konsekrovať za biskupa, ak sa predtým nezistí, že je na to pápežský mandát.
Kán. 1014 - Ak Apoštolská stolica nedala dišpenz, biskup, hlavný konsekrátor pri biskupskej konsekrácii, si má za konsekrátorov pribrať aspoň dvoch biskupov; je však veľmi vhodné, aby spolu s nimi zvoleného konsekrovali všetci prítomní biskupi.
Kán. 1015 - § 1. Do presbyterátu a diakonátu má byť každý vysvätený vlastným biskupom alebo na základe jeho zákonnej prepúšťacej listiny iným biskupom.
§ 2. Vlastný biskup, ktorý nie je z oprávneného dôvodu hatený, má svojich podriadených vysviacať sám; avšak podriadeného východného obradu nemôže bez apoštolského indultu dovolene vysvätiť.
§ 3. Kto môže vydať prepúšťaciu listinu na prijatie posvätných rádov, môže tieto rády udeliť aj sám, ak má biskupskú hodnosť.
Kán. 1016 - Vlastným biskupom, keď ide o diakonskú vysviacku tých, ktorí pomýšľajú patriť medzi svetský klérus, je biskup diecézy, v ktorej ten, kto má byť vysvätený, má trvale bydlisko, alebo biskup tej diecézy, ktorej sa ten, kto má byť vysvätený rozhodol zapísať; keď ide o presbyterskú vysviacku svetských klerikov, je biskup diecézy, do ktorej je ten, kto má byť vysväteený, inkardinovaný diakonátom.
Kán. 1017 - Biskup mimo vlastnej oblasti môže posvätné rády udeliť len s povolením diecézneho biskupa.
Kán. 1018 - § 1. Prepúšťaciu listinu pre svetských môže dať:
1. vlastný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 1016;
2. apoštolský administrátor a so súhlasom kolégia konzultorov diecézny administrátor; so súhlasom rady, o ktorej sa hovorí v kán. 495, § 2, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt.
§ 2. Diecézny administrátor, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt nemajú vydávať prepúšťaciu listinu tým, ktorým diecézny biskup alebo apoštolský vikár, alebo apoštolský prefekt odoprel prístup k posvätným rádom.
Kán. 1019 - § 1. Vyššiemu predstavenému klerického rehoľného inštitútu pápežského práva alebo klerickej spoločnosti apoštolského života pápežského práva patrí právo, aby svojim podriadeným, podľa stanov doživotne alebo definitívne prijatým do inštitútu alebo spoločnosti, vydal prepúšťaciu listinu na diakonát a presbyterát.
§ 2. Vysviacka všetkých ostatných kandidátov akéhokoľvek inštitútu alebo spoločnosti sa riadi právom svetských klerikov, čím sa odvoláva akýkoľvek indult udelený predstaveným.
Kán. 1020 - Prepúšťacia listina sa nemá vydať, ak predtým nie sú k dispozícii všetky svedectvá a doklady, ktoré právo vyžaduje podľa normy kán. 1050 a 1051.
Kán. 1021 - Prepúšťacia listina sa môže predložiť ktorémukoľvek biskupovi, ktorý má spoločenstvo s Apoštolskou stolicou, s výnimkou prípadu, v ktorom ide o biskupa odlišného obradu od obradu toho, kto má byť vysvätený, ak nemá apoštolský indult.
Kán. 1022 - Vysviacajúci biskup po prijatí zákonnej prepúšťacej listiny nemá prikročiť k vysviacke, ak nie je úplne zistená hodnovernosť listiny.
Kán. 1023 - Prepúšťaciu listinu môže obmedziť alebo odvolať ten, kto ju sám udelil, alebo jeho nástupca, ale keď bola platne udelená neprestáva zánikom práva toho, kto ju udelil.
II. kapitola
ORDINANDI
Kán. 1024 - Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.
Kán. 1025 - § 1. Na dovolené udelenie posvätného rádu presbyterátu alebo diakonátu sa vyžaduje, aby kandidát po vykonaní probácie podľa normy práva mal podľa úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného náležité vlastnosti, nebol hatený nijakou iregularitou a prekážkou a spĺňal požiadavky podľa normy kánonov 1033-1039; okrem toho majú sa predložiť doklady, o ktorých sa hovorí v kán. 1050, a má byť vykonané skrutínium, o ktorom sa hovorí v kán. 1051.
§ 2. Navyše sa vyžaduje, aby podľa úsudku toho istého zákonného predstaveného bol užitočný pre ministérium Cirkvi.
§ 3. Biskup, vysviacajúci vlastného podriadeného, ktorý má byť určený pre službu v inej diecéze, musí zistiť, či ordinand bude prijatý do tejto diecézy.
1. článok
POŹIADAVKY NA ORDINANDOV
Kán. 1026 - Aby bol niekto vysvätený, je nutné, aby požíval úplnú slobodu; preto je komukoľvek prísne zakázané, kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom a z akejkoľvek príčiny nútiť, aby prijal posvätné rády, ani kánonicky súceho odrádzať od ich prijatia.
Kán. 1027 - Uchádzači o diakonát a presbyterát sa majú dôkladnou prípravou formovať podľa normy práva.
Kán. 1028 - Diecézny biskup alebo kompetentný predstavený má dbať o to, aby kandidáti, skôr než budú prijatí do niektorého posvätného rádu, sa riadne poučili o veciach, ktoré sa vzťahujú na posvätný rád a na jeho záväzky.
Kán. 1029 - Do posvätných rádov majú byť prijatí len tí, ktorí podľa rozumného úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného a po zvážení všetkého majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú potrebnéznalosti, dobrú povesť, neporušené mravy a vynikajú čnosťami a inými fyzickými a duševnými vlastnosťami, primeranými posvätnému rádu, ktorý majú prijať.
Kán. 1030 - Vlastný biskup alebo kompetentný vyšší predstavený môže sebe podriadeným diakonom určeným na presbyterát zakázať postup na presbyterát iba z kánonického dôvodu, hoci aj tajného, pri neporušení možnosti rekurzu podľa normy práva.
Kán. 1031 - § 1. Presbyterát sa má udeľovať iba tým, ktorí dovŕšili dvadsiaty piaty rok života a sú dostatočne zrelí, navyše pri zachovaní časového odstupu aspoň šiestich mesiacov medzi diakonátom a presbyterátom; tí, ktorí sú určení na presbyterát, k posvätnému rádu diakonátu majú byť pripustení iba po zavŕšení dvadsiateho tretieho roku života.
§ 2. Neženatý kandidát na trvalý diakonát sa k diakonátu pripustí až po zavŕšení aspoň dvadsiateho piateho roku života; ženatý kandidát aspoň po zavŕšení tridsiateho piateho roku života a so súhlasom manželky.
§ 3. Konferencie biskupov majú právo stanoviť normu, podľa ktorej sa vyžaduje vyšší vek na presbyterát a trvalý diakonát.
§ 4. Dišpenz od veku, ktorý je nižší viac než rok od požadovaného podľa normy § 1 a 2, je vyhradený Apoštolskej stolici.
Kán. 1032 - § 1. Uchádzači o presbyterát môžu byť do diakonátu povýšení iba po skončení piateho roku filozoficko-teologických štúdií.
§ 2. Po skončení štúdií sa diakon má primeraný čas, ktorý má určiť biskup alebo kompetentný vyšší predstavený, pred povýšením do presbyterátu zúčastňovať na pastoračnej starostlivosti vykonávaním posvätného rádu diakonátu.
§ 3. Uchádzač o trvalý diakonát sa nemá do tohto posvätného rádu povýšiť, ak neukončil čas formácie.
VECI POŹADOVANÉ NA VYSVIACKU
Kán. 1033 - Do posvätného rádu môže byť dovolene pripustený iba ten, kto prijal sviatosť posvätného birmovania.
Kán. 1034 - § 1. Kandidát na diakonát alebo presbyterát nemá byť vysvätený, ak predtým od vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1016 a 1019, liturgickým obradom prijatia neobdržal zápis medzi kandidátov po predložení vlastnoručne napísanej a podpísanej žiadosti, a tou istou vrchnosťou písomne prijatej.
§ 2. Na obdržanie takéhoto prijatia nie je viazaný ten, kto bol na základe sľubov začlenený do klerického inšitútu.
Kán. 1035 - § 1. Prv než by niekto bol prijatý do trvalého, alebo prechodného diakonátu, sa vyžaduje, aby prijal služby lektora a akolytu a primeraný čas ich vykonával.
§ 2. Medzi udelením akolytátu a diakonátu má uplynúť časový odstup aspoň šesť mesiacov.
Kán. 1036 - Kandidát, aby mohol byť prijatý do posvätného rádu diakonátu alebo presbyterátu, má vlastnému biskupovi alebo kompetentnému vyššiemu predstavenému predložiť vlastnoručne napísané a podpísané vyhlásenie, ktorým dosvedčuje, že spontánne a z vlastnej slobodnej vôle prijme posvätný rád a že sa natrvalo oddáva cirkevnej službe a súčasne žiada, aby bol pripustený na prijatie posvätného rádu.
Kán. 1037 - Ten, kto má byť prijatý do trvalého diakonátu a nie je ženatý, rovnako aj ten, kto má byť povýšený do presbyterátu, nemajú byť pripustení k posvätnému rádu diakonátu, ak podľa predpísaného obradu verejne pred Bohom a Cirkvou neprevzali záväzok celibátu alebo nezložili doživotné sľuby v rehoľnom inštitúte.
Kán. 1038 - Diakonovi, ktorý odmietne prijať presbyterát, nemožno zakázať vykonávanie prijatého posvätného rádu, ak ho v tom nezdržiava kánonická prekážka alebo iná závažná príčina, ktorú má posúdiť diecézny biskup alebo kompetentný vyšší predstavený.
Kán. 1039 - Všetci, ktorí majú byť prijatí do niektorého posvätného rádu, majú si vykonať aspoň päťdňové duchovné cvičenia na mieste a spôsobom, ako určil ordinár; biskup, prv než by pristúpil k vysviacke, má byť upovedomený o tom, že kandidáti si tieto cvičenia riadne vykonali.
IREGULARITY A INÉ PREKÁŹKY
Kán. 1040 - Prijať posvätné rády sa zamieta tým, ktorí sú postihnutí akoukoľvek prekážkou či už trvalou, ktorá sa nazýva iregularitou, alebo jednoduchou; nijakú prekážku nezapríčiňuje to, čo neobsahujú nasledujúce kánony.
Kán. 1041 - Na prijatie posvätného rádu je iregulárny:
1. kto trpí nejakou formou pomätenosti alebo inou chorobou psychickej povahy, v dôsledku ktorej po porade so znalcami, sa usúdi, že je nespôsobilý na riadne vykonávanie služby;
2. kto sa dopustil deliktu apostázie, herézy alebo schizmy;
3. kto sa pokúsil o čo i len civilné manželstvo, pričom buď on sám bol v uzavieraní manželstva hatený manželským zväzkom alebo posvätným rádom, alebo verejným doživotným sľubom čistoty, buď žena bola viazaná platným manželstvom alebo tým istým sľubom čistoty;
4. kto sa dopustil úmyselnej vraždy alebo vykonal potrat s dosiahnutým účinkom a všetci, ktorí mali na tom činnú účasť;
5. kto seba samého alebo iného vážne a podvodne zmrzačil alebo sa pokúsil o samovraždu;
6. kto vykonal úkon posvätného rádu, rezervovaný tým, ktorí sú ustanovení v posvätnom ráde episkopátu alebo presbyterátu, keď tento rád mu alebo chýba, alebo jeho vykonávanie mu je zakázané nejakým vyhláseným alebo uloženým kánonickým trestom.
Kán. 1042 - Prijať posvätné rády je jednoduchou prekážkou hatený:
1. ženatý muž, ak nie je zákonne určený na trvalý diakonát;
2. kto vykonáva úrad alebo správu majetku klerikom zakázanú podľa normy kán. 285 a 286, z ktorej musí predložiť vyúčtovanie, kým zrieknutím sa úradu a správy majetku, ako aj predložením vyúčtovania sa nestane voľným;
3. novokrstenec, iba ak sa podľa úsudku ordinára dostatočne neosvedčil.
Kán. 1043 - Veriaci sú povinní pred vysviackou oznámiť ordinárovi alebo farárovi prekážky prijatia posvätných rádov, ak sú nejaké známe.
Kán. 1044 - § 1. Na vykonávanie prijatých posvätných rádov je iregulárny:
1. kto nezákonne prijal posvätné rády a včase ich prijatia bol postihnutý iregularitou na prijatie posvätných rádov;
2. kto spáchal delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 2, ak je delikt verejný;
3. kto spáchal delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 3, 4, 5, 6.
§ 2. Vykonávať posvätné rády je pre prekážku hatený:
1. kto hatený prekážkou prijať posvätné rády, ich nezákonne prijal;
2. kto trpí pomätenosťou alebo inou chorobou psychickej povahy, o ktorej sa hovorí v kán. 1041, bod 1, kým mu ordinár po porade so znalcom nepovolí vykonávanie toho istého posvätného rádu.
Kán. 1045 - Neznalosť iregularít a prekážok, neoslobodzuje od nich.
Kán. 1046 - Iregularity a prekážky sa znásobujú z ich rozličných príčin, nie však opakovaním tej istej príčiny, ak nejde o iregularitu z úmyselnej vraždy alebo z vykonaného potratu s dosiahnutým účinkom.
Kán. 1047 - § 1. Iba Apoštolskej stolici je rezervovaný dišpenz od všetkých iregularít, ak skutok s dosiahnutím účinku, bol podaný na súd.
§ 2. Je jej tiež rezervovaný dišpenz, vzhľadom na prijatie posvätných rádov od nasledujúcich iregularít a prekážok:
1. od iregularít z verejných deliktov, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 2 a 3;
2. od iregularity z verejného, alebo tajného deliktu, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 4; 3. od prekážky, o ktorej sa hovorí v kán. 1042, bod 1.
§ 3. Apoštolskej stolici je rezervovaný aj dišpenz od iregularít vzťahujúcich sa na vykonávanie prijatého posvätného rádu, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 3, len vo verejných prípadoch a aj v tajných prípadoch, o ktorých sa hovorí v bode 4, toho istého kánona.
§ 4. Od iregularít a prekážok, ktoré nie sú rezervované Svätej stolici, môže dišpenzovať ordinár.
Kán. 1048 - V naliehavejších tajných prípadoch, ak sa nemožno obrátiť na ordinára alebo ak ide o iregularity, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 3 a 4, na Apoštolskú Penitenciáriu, a ak hrozí bezprostredné nebezpečenstvo veľkej škody alebo zhanobenia dobrého mena, ten, komu iregularita zabraňuje vykonávanie posvätného rádu, môže ho vykonávať, pričom zostáva ťažko naliehajúca povinnosť jeho svedomia, čím skôr sa obrátiť na ordinára alebo na Apoštolskú Penitenciáriu pri zamlčaní mena a cez spovedníka. Kán. 1049 - § 1. V žiadosti o získanie dišpenzu od iregularít a prekážok treba uviesť všetky iregularity a prekážky; všeobecný dišpenz však platí aj pre tie, ktoré boli dobromyseľne zamlčané s výnimkou iregularít, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 4, alebo iných, ktoré boli podané na súd, nie však pre tie, ktoré boli zamlčané zlomyseľne.
§ 2. Ak ide o iregularitu z úmyselnej vraždy alebo z vykonaného potratu, na to, aby bol dišpenz platný, je potrebné uviesť aj počet deliktov.
§ 3. Všeobecný dišpenz od iregularít a prekážok na prijatie posvätných rádov platí pre všetky posvätné rády.
VYŹADOVANÉ DOKLADY A SKRUTÍNIUM
Kán. 1050 - Aby mohol byť niekto prijatý do posvätných rádov, vyžadujú sa tieto doklady: 1. svedectvo o riadne vykonaných štúdiách podľa normy kán. 1032;
2. ak ide o ordinandov na presbyterát, svedectvo o prijatí diakonátu;
3. ak ide o prijatie do diakonátu, svedectvo o prijatí krstu a birmovania, ako aj o prijatých ministériách, o ktorých sa hovorí v kán. 1035; takisto svedectvo o vykonanom vyhlásení, o ktorom sa hovorí v kán. 1036, a ak ordinand má byť prijatý do trvalého diakonátu a je ženatý, aj svedectvo o uzavretí manželstva a o súhlase manželky.
Kán. 1051 - Pri skrutíniu o vlastnostiach vyžadovaných u ordinanda, majú sa zachovať tieto predpisy:
1. má sa zadovážiť svedectvo rektora seminára alebo domu formácie o vlastnostiach, ktoré sa vyžadujú na prijatie posvätného rádu, čiže o správnej náuke, pravej zbožnosti, dobrých mravoch kandidáta a o jeho schopnosti vykonávať ministérium; taktiež po riadne vykonanom vyšetrení, svedectvo o stave jeho fyzického a duševného zdravia;
2. aby sa skrutínium zákonne vykonalo, diecézny biskup alebo vyšší predstavený môže použiť aj iné prostriedky, ktoré sa mu vzhľadom na časové a miestne okolností zdajú byť užitočné, ako sú svedecký list, ohlášky alebo iné informácie.
Kán. 1052 - § 1. Aby biskup mohol pristúpiť k vysviacke, ktorú udeľuje mocou svojho práva, musí si byť istý, že doklady, o ktorých sa hovorí v kán. 1050, sú k dispozícii a že po vykonaní skrutínia podľa normy práva sa pozitívnymi dôkazmi dokázala súcosť kandidáta.
§ 2. Aby biskup mohol pristúpiť k vysviacke cudzieho podriadeného, stačí, aby v prepúšťacej listine bolo uvedené, že tieto doklady sú k dispozícii, že skrutínium bolo vykonané podľa normy práva a že súcosť kandidáta bola zistená; ak ten, kto má byť vysvätený, je členom rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, tá istá listina musí okrem toho svedčiť, že bol definitívne prijatý do inštitútu alebo do spoločnosti a že je podriadeným predstaveného, ktorý listinu vydáva.
§ 3. Ak biskup popri zvážení všetkých dokladov a dôkazov z istých dôvodov pochybuje o tom, či kandidát je súci na prijatie posvätných rádov, nesmie ho vysvätiť.
ZÁPIS A SVEDECTVO O VYKONANEJ VYSVIACKE
Kán. 1053 - § 1. Po vykonaní vysviacky sa mená jednotlivých vysvätených a meno vykonávateľa vysviacky, miesto a dátum vysviacky majú zapísať do osobitnej knihy, ktorá sa má svedomito uschovať v kúrii miesta vysviacky, kde sa majú starostlivo uchovávať všetky doklady jednotlivých vysviacok.
§ 2. Biskup, ktorý udelil vysviacku, má každému vysvätenému dať hodnoverné svedectvo o prijatej vysviacke; tí, ktorí boli vysvätení iným biskupom na základe prepúšťacej listiny, majú toto svedectvo predložiť vlastnému ordinárovi, aby sa vysviacka zaznačila do zvláštnej knihy, ktorá sa má uchovávať v archíve.
Kán. 1054 - Miestny ordinár, ak ide o svetských klerikov, alebo kompetentný vyšší predstavený, ak ide o jeho podriadených, o každej udelenej vysviacke majú upovedomiť farára miesta krstu, ktorý ju má zaznačiť vo svojej knihe pokrstených podľa normy kán. 535, § 2.
MANŹELSTVO
Kán. 1055 - § 1. Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.
§ 2. Preto medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou.
Kán. 1056 - Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, ktoré v kresťanskom manželstve z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú pevnosť.
Kán. 1057 - § 1. Manželstvu dáva vznik súhlas stránok zákonne prejavený medzi právne spôsobilými osobami, ktorý nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
§ 2. Manželský súhlas je úkon vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.
Kán. 1058 - Manželstvo môžu uzavrieť všetci, ktorým to právo nezakazuje.
Kán. 1059 - Manželstvo katolíkov, hoci iba jedna stránka je katolícka, sa riadi nielen božským, ale aj kánonickým právom pri neporušení kompetencie občianskej moci, týkajúcej sa čisto občianskych účinkov toho istého manželstva.
Kán. 1060 - Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak.
Kán. 1061 - § 1. Platné manželstvo medzi pokrstenými sa nazýva iba uzavreté, ak nie je dokonané; nazýva sa uzavreté a dokonané, ak manželia ľudským spôsobom medzi sebou vykonali manželský úkon, sám osebe vhodný na splodenie dieťaťa, na ktorý je manželstvo svojou prirodzenosťou zamerané a ktorým sa manželia stávajú jedným telom.
§ 2. Ak po slávení manželstva manželia bývali spolu, prezumuje sa dokonanie, kým sa nedokáže opak.
§ 3. Neplatné manželstvo sa nazýva putatívne, ak bolo slávené aspoň jednou stránkou dobromyseľne, kým obidve stránky nenadobudnú istotu o jeho nulite.
Kán. 1062 - § 1. Prisľúbenie manželstva, či jednostranné, alebo obojstranné, nazývané zásnubami sa riadi partikulárnym právom, ktoré stanovila Konferencia biskupov pri zohľadnení zvykov a občianskych zákonov, ak také sú.
§ 2. Z prisľúbenia manželstva nevzniká právo žalobou vymáhať slávenie manželstva; vzniká však právo žalobou vymáhať náhradu škôd, ak je povinnosť náhrady.
PASTORAČNÁ STAROSTLIVOSŤ A RÍPRAVA NA SLÁVENIE MANŹELSTVA
Kán. 1063 - Duchovní pastieri sú povinní starať sa, aby vlastné cirkevné spoločenstvo poskytovalo veriacim pomoc, ktorou sa manželský stav má uchovávať v kresťanskom duchu a napredovať v dokonalosti. Túto pomoc treba predovšetkým poskytovať:
1. kázaním, katechézou, primeranou deťom, mládeži a dospelým, ba aj používaním spoločenských oznamovacích prostriedkov, pomocou ktorých veriaci majú dostávať poučenie o význame kresťanského manželstva a o úlohe kresťanských manželov a rodičov;
2. osobnou prípravou na uzavretie manželstva, ktorou sa snúbenci majú uspôsobiť na svätosť a povinnosti svojho nového stavu;
3. obohacujúcim liturgickým slávením manželstva, z ktorého má byť zjavné, že manželia naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť;
4. napomáhaním manželov, aby sami verným zachovávaním a chránením manželskej zmluvy dosahovali v rodine deň čo deň svätejší a plnší život.
Kán. 1064 - Úlohou miestneho ordinára je starať sa, aby táto pomoc bola náležite organizovaná, a ak sa to zdá vhodné, vypočuje aj mienku mužov a žien, osvedčených skúsenosťou a znalosťou.
Kán. 1065 - § 1. Katolíci, ktorí ešte neprijali sviatosť birmovania, majú ju pred pripustením k manželstvu prijať, ak je to možné bez veľkej ťažkosti.
§ 2. Aby snúbenci s úžitkom prijali sviatosť manželstva, nástojčivo sa im odporúča, aby pristúpili k sviatosti pokánia a prijali najsvätejšiu Eucharistiu.
Kán. 1066 - Pred slávením manželstva musí byť zrejmé, že nič neprekáža jeho platnému a dovolenému sláveniu.
Kán. 1067 - Konferencia biskupov má stanoviť normy, týkajúce sa skúšky snúbencov, ako aj manželských ohlášok a iných prostriedkov, vhodných na vykonanie zisťovaní, ktoré sú nevyhnutné pred manželstvom; po ich starostlivom zachovaní môže farár pristúpiť k asistovaniu pri uzavieraní manželstva.
Kán. 1068 - V nebezpečenstve smrti, ak nemožno mať iné dôkazy a niet protikladných dôvodov, stačí tvrdenie sobášiacich sa, v prípade potreby aj pod prísahou, že sú pokrstení a nezdržiava ich nijaká prekážka.
Kán. 1069 - Všetci veriaci sú povinní oznámiť prekážky, ak o nejakých vedia, farárovi alebo miestnemu ordinárovi pred slávením manželstva.
Kán. 1070 - Ak zisťovania robil niekto iný ako farár, ktorému prináleží asistovať pri uzavieraní manželstva, s ich výsledkom má čím skôr tohto farára oboznámiť hodnoverným dokladom.
Kán. 1071 - § 1. Okrem prípadu nevyhnutnosti nikto nemá bez dovolenia miestneho ordinára asistovať:
1. pri uzavieraní manželstva potulných;
2. pri uzavieraní manželstva, ktoré nemožno podľa normy občianskeho zákona uznať alebo sláviť;
3. pri uzavieraní manželstva toho, kto má prirodzené povinnosti voči inej stránke alebo voči deťom, pochádzajúcim z predchádzajúceho spojenia;
4. pri uzavieraní manželstva toho, kto všeobecne známym spôsobom zavrhol katolícku vieru;
5. pri uzavieraní manželstva toho, kto je postihnutý cenzúrou;
6. pri uzavieraní manželstva neplnoletého, keď rodičia o tom nevedia alebo sú rozumne proti tomu;
7. pri uzavieraní manželstva cez zástupcu, o ktorom sa hovorí v kán. 1105.
§ 2. Miestny ordinár nemá udeliť dovolenie na asistovanie pri uzavieraní manželstva toho, kto všeobecne známym spôsobom zavrhol katolícku vieru, ak sa nezachovali primerane upravené normy, o ktorých sa hovorí v kán. 1125.
Kán. 1072 - Duchovní pastieri sa majú usilovať odrádzať mladistvých od slávenia manželstva pred vekom, v ktorom sa zvyčajne podľa prijatých krajových zvykov vstupuje do manželstva.
ZNEPLATŇUJÚCE PREKÁŹKY VO VŠEOBECNOSTI
Kán. 1073 - Zneplatňujúca prekážka robí osobu nespôsobilou na platné uzavretie manželstva.
Kán. 1074 - Za verejnú sa pokladá prekážka, ktorá sa môže dokázať na vonkajšom fóre; ináč je tajná.
Kán. 1075 - § 1. Len najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo hodnoverne vyhlásiť, kedy božské právo manželstvo zakazuje alebo zneplatňuje.
§ 2. Takisto iba najvyššia vrchnosť má právo stanoviť pre pokrstených iné prekážky.
Kán. 1076 - Zvyk, ktorý uvádza novú prekážku alebo je v rozpore s jestvujúcimi prekážkami, sa zavrhuje.
Kán. 1077 - § 1. Miestny ordinár môže v osobitnom prípade vlastným podriadeným, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkým, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho vlastnom území, manželstvo zakázať, ale iba na čas, z vážneho dôvodu a kým pretrváva.
§ 2. Iba najvyššia vrchnosť Cirkvi môže k zákazu pripojiť zneplatňujúcu doložku.
Kán. 1078 - § 1. Miestny ordinár môže svojich podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkých, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, dišpenzovať od všetkých prekážok cirkevného práva s výnimkou tých, ktorých dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici.
§ 2. Prekážky, ktorých dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici, sú:
1. prekážka, pochádzajúca z posvätných rádov alebo z verejného doživotného sľubu čistoty v rehoľnom inštitúte pápežského práva;
2. prekážka zločinu, o ktorom sa hovorí v kán. 1090.
§ 3. Nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii ani v druhom stupni bočnej línie.
Kán. 1079 - § 1. Keď hrozí nebezpečenstvo smrti, miestny ordinár môže dišpenzovať vlastných podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkých, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho vlastnom území, tak od formy, ktorú treba zachovávať pri slávení manželstva, ako aj od všetkých a jednotlivých prekážok cirkevného práva buď verejných, alebo tajných s výnimkou prekážky, pochádzajúcej z posvätného rádu presbyterátu.
§ 2. Za tých istých okolností, o ktorých sa hovorí v § 1, ale len v prípadoch, keď sa nemožno dostať ani k miestnemu ordinárovi, tú istú moc dišpenzovať má farár, aj riadne delegovaný posvätný vysluhovateľ ako aj kňaz alebo diakon, ktorí asistujú pri uzavieraní manželstva podľa normy kán. 1116, § 2.
§ 3. V nebezpečenstve smrti má spovedník moc dišpenzovať od tajných prekážok pre vnútorné fórum buď v úkone sviatostnej spovedi, alebo mimo neho. § 4. V prípade, o ktorom sa hovorí v § 2, za nemožné dostať sa k miestnemu ordinárovi sa považuje to, ak sa to môže stať iba telegraficky alebo telefonicky.
Kán. 1080 - § 1. Vždy, keď sa prekážka odhalí vtedy, keď je na sobáš už všetko pripravené a uzavieranie manželstva sa bez pravdepodobného nebezpečenstva veľkého zla nemôže oddialiť dovtedy, kým sa nedosiahne dišpenz od kompetentnej vrchnosti, moc dišpenzovať od všetkých prekážok s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v kán. 1078, § 2, bod 1, má miestny ordinár, a len keď je prípad tajný, všetci, o ktorých sa hovorí v kán. 1079, § 2-3, pri zachovaní podmienok, ktoré sú tam predpísané.
§ 2. Táto moc platí aj pre konvalidáciu manželstva, ak to isté nebezpečenstvo hrozí z oneskorenia a niet času obrátiť sa na Apoštolskú stolicu alebo na miestneho ordinára, keď ide o prekážky, od ktorých on môže dišpenzovať.
Kán. 1081 - Farár alebo kňaz, či diakon, o ktorých sa hovorí v kán. 1079, § 2, má o udelení dišpenzu pre vonkajšie fórum ihneď upovedomiť miestneho ordinára; a tento dišpenz sa má zapísať do knihy manželstiev.
Kán. 1082 - Ak reskript Penitenciárie neurčuje niečo iné, dišpenz od tajnej prekážky, udelený vo vnútornom nesviatostnom fóre, sa má zapísať do knihy, ktorú treba uchovávať v tajnom archíve kúrie, a ďalší dišpenz pre vonkajšie fórum nie je potrebný, ak sa potom tajná prekážka stane verejnou.
JEDNOTLIVÉ ZNEPLATŇUJÚCE PREKÁŹKY
Kán. 1083 - § 1. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku nemôžu uzavrieť platné manželstvo.
§ 2. Konferencia biskupov má právo stanoviť vyšší vek na dovolené slávenie manželstva.
Kán. 1084 - § 1. Predchádzajúca a trvalá impotencia mať styk buď zo strany muža, alebo ženy, buď absolútna, alebo relatívna, zneplatňuje manželstvo zo samej svojej prirodzenosti.
§ 2. Ak prekážka impotencie je pochybná buď z hľadiska právnej alebo skutkovej pochybnosti, uzavretiu manželstva netreba prekážať, ani manželstvo vyhlásiť za nulitné, kým pochybnosť trvá.
§ 3. Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nezneplatňuje pri zachovaní predpisu kán. 1098.
Kán. 1085 - § 1. Neplatne sa pokúša o manželstvo, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva, hoci nedokonaného.
§ 2. Hoci predchádzajúce manželstvo je z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo rozviazané, predsa iné manželstvo nie je dovolené uzavrieť, skôr než o nulite alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je zákonne a nepochybne isté.
Kán. 1086 - § 1. Neplatné je manželstvo medzi dvoma osobami, z ktorých jedna je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, a druhá je nepokrstená.
§ 2. Od tejto prekážky sa nemá dišpenzovať, ak nie sú splnené podmienky, o ktorých sa hovorí v kán. 1125 a 1126.
§ 3. Ak stránka bola v čase uzavretia manželstva všeobecne považovaná za pokrstenú alebo jej krst bol pochybný, platnosť manželstva treba prezumovať podľa normy kán. 1060, kým sa s istotou nedokáže, že jedna stránka je pokrstená a druhá nepokrstená.
Kán. 1087 - Neplatne sa pokúšajú o manželstvo tí, ktorí boli ustanovení v posvätných rádoch.
Kán. 1088 - Neplatne sa pokúšajú o manželstvo tí, ktorých viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte.
Kán. 1089 - Medzi mužom a unesenou alebo aspoň zadržiavanou ženou so zámerom uzavrieť s ňou manželstvo nemôže existovať nijaké manželstvo, ak si neskôr žena, oddelená od únoscu a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, sama od seba nezvolí manželstvo.
Kán. 1090 - § 1. Kto so zámerom uzavrieť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne.
§ 2. Tiež neplatne sa pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke.
Kán. 1091 - § 1. V priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami a potomkami tak zákonnými, ako aj prirodzenými.
§ 2. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane.
§ 3. Prekážka pokrvnosti sa neznásobuje.
§ 4. Nikdy sa nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v niektorom stupni priamej línie alebo v druhom stupni bočnej línie.
Kán. 1092 - Švagrovstvo v priamej línii zneplatňuje manželstvo v každom stupni.
Kán. 1093 - Prekážka verejnej mravopočestnosti vzniká z neplatného manželstva po začatí spoločného života buď zo všeobecne známeho, alebo verejného konkubinátu; zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom a pokrvnými ženy a obrátene.
Kán. 1094 - Manželstvo nemôžu medzi sebou platne uzavrieť tí, ktorí sú spojení zákonným príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie.
MANŹELSKÝ SÚHLAS
Kán. 1095 - Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí:
1. ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu;
2. ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku, ohľadne podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať;
3. ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva.
Kán. 1096 - § 1. Na vznik manželského súhlasu je nevyhnutné, aby uzatvárajúcim stránkam nebolo neznáme aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.
§ 2. Táto neznalosť sa po puberte neprezumuje.
Kán. 1097 - § 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.
§ 2. Omyl vo vlastnosti osoby, hoci je dôvodom na zmluvu, nerobí manželstvo neplatným, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená.
Kán. 1098 - Kto uzaviera manželstvo oklamaný podvodom, vykonaným na získanie súhlasu ohľadne nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, uzaviera ho neplatne.
Kán. 1099 - Omyl ohľadne jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu.
Kán. 1100 - Vedomie alebo mienka, že manželstvo je nulitné, manželský súhlas nevyhnutne nevylučuje.
Kán. 1101 - § 1. Prezumuje sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva.
§ 2. Ak však niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym úkonom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, uzavierajú ho neplatne.
Kán. 1102 - § 1. Manželstvo s podmienkou, vzťahujúcou sa na budúcnosť, nemožno platne uzavrieť.
§ 2. Manželstvo uzavreté s podmienkou, vzťahujúcou sa na minulosť alebo na prítomnosť, je platné alebo neplatné podľa toho, či to, čo je predmetom podmienky, jestvuje alebo nie.
§ 3. Avšak podmienku, o ktorej sa hovorí v § 2, nemožno dovolene pripojiť, ak nie je daná s písomným povolením miestneho ordinára.
Kán. 1103 - Neplatné je manželstvo uzavreté pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo.
Kán. 1104 - § 1. Na platné uzavretie manželstva je nevyhnutné, aby uzatvárajúce stránky boli súčasne prítomné buď osobne, alebo cez zástupcu.
§ 2. Snúbenci majú manželský súhlas vyjadriť slovami; ak však nemôžu hovoriť, rovnocennými znakmi.
Kán. 1105 - § 1. Na platné uzavretie manželstva cez zástupcu sa vyžaduje:
1. aby bol zvláštny mandát na uzavretie manželstva s určitou osobou;
2. aby zástupca bol určený samým mandantom a aby svoju úlohu plnil osobne.
§ 2. Aby bol mandát platný, treba aby ho podpísal mandant a okrem toho farár alebo ordinár miesta, v ktorom sa mandát dáva, alebo kňaz, ktorého jeden z nich delegoval, alebo aspoň dvaja svedkovia; alebo sa musí vyhotoviť ako doklad, ktorý je podľa normy občianskeho práva hodnoverný.
§ 3. Ak mandant nemôže písať, má sa to zaznamenať v samom mandáte a má sa pribrať ďalší svedok, ktorý má listinu aj sám podpísať; ináč je mandát neplatný.
§ 4. Ak mandant, skôr než zástupca v jeho mene uzavrel manželstvo, mandát odvolal alebo upadol do pomätenosti, manželstvo je neplatné, hoci ani zástupca, ani druhá uzatvárajúca stránka o tom nevedeli.
Kán. 1106 - Manželstvo možno uzavrieť cez tlmočníka; farár však nemá pri ňom asistovať, ak mu nie je zrejmá hodnovernosť tlmočníka.
Kán. 1107 - Hoci manželstvo bolo pre prekážku alebo pre nedostatok formy uzavreté neplatne, prezumuje sa, že prejavený súhlas trvá, kým nie je zrejmé jeho odvolanie.
FORMA SLÁVENIA MANŹELSTVA
Kán. 1108 - § 1. Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzavierajú pred asistujúcim miestnym ordinárom alebo farárom, alebo pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 144, 1112, § 1, 1116 a 1127, § 1-2.
§ 2. Asistujúcim pri uzavieraní manželstva sa rozumie iba ten, kto je prítomný a žiada prejav súhlasu uzavierajúcich stránok a v mene Cirkvi ho prijíma.
Kán. 1109 - Miestny ordinár a farár, ak neboli rozsudkom alebo dekrétom exkomunikovaní alebo postihnutí interdiktom, alebo suspendovaní z úradu, alebo za takých vyhlásení, na základe úradu platne asistujú v hraniciach svojho územia pri uzavieraní manželstiev nielen podriadených, ale aj nie podriadených, len keď aspoň jeden z nich je latinského obradu.
Kán. 1110 - Osobný ordinár a osobný farár na základe úradu platne asistujú pri uzavieraní manželstiev iba tých, z ktorých aspoň jeden je podriadený v medziach ich oblasti.
Kán. 1111 - § 1. Miestny ordinár a farár, pokiaľ platne zastávajú úrad, môžu kňazom a diakonom delegovať splnomocnenie, aj všeobecné, asistovať pri uzavieraní manželstiev v hraniciach svojho územia.
§ 2. Aby delegovanie splnomocnenia asistovať pri uzavieraní manželstiev bolo platné, výslovne sa musí dať určeným osobám; ak ide o zvláštne delegovanie, treba ho dať pre určené manželstvo; ak však ide o všeobecné delegovanie, treba ho udeliť písomne.
Kán. 1112 - § 1. Kde niet kňazov a diakonov, diecézny biskup po predchádzajúcom priaznivom vyjadrení Konferencie biskupov a po dosiahnutí dovolenia Svätej stolice môže delegovať laikov, ktorí majú asistovať pri uzavieraní manželstiev.
§ 2. Má sa vybrať súci laik, schopný dávať snúbencom poučenie a spôsobilý riadne vykonávať sobášnu liturgiu.
Kán. 1113 - Skôr než sa udelí zvláštne delegovanie má sa zabezpečiť všetko, čo stanovuje právo na dokázanie slobodného stavu.
Kán. 1114 - Asistujúci pri uzavieraní manželstva koná nedovolene, ak samému nie je zrejmý slobodný stav uzavierajúcich stránok podľa normy práva a podľa možnosti nie je mu zrejmé ani dovolenie farára, vždy keď asistuje na základe všeobecného delegovania.
Kán. 1115 - Manželstvá sa majú sláviť vo farnosti, v ktorej jedna z uzavierajúcich stránok má trvalé alebo prechodné bydlisko alebo sa tam mesiac zdržiava, alebo ak ide o potulných, vo farnosti, kde sa skutočne zdržiavajú; s povolením vlastného ordinára alebo vlastného farára sa môžu sláviť inde.
Kán. 1116 - § 1. Ak asistujúci, kompetentný podľa normy práva, nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo nemôžno sa k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel uzavrieť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene uzavrieť pred samými svedkami:
1. v nebezpečenstve smrti;
2. mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.
§ 2. V obidvoch prípadoch, ak je k dispozícii iný kňaz alebo diakon, ktorý môže byť prítomný, musí byť prizvaný a spolu so svedkami byť prítomný pri slávení manželstva pri neporušení platnosti manželstva, uzavretého pred samými svedkami.
Kán. 1117 - Vyššie stanovenú formu treba zachovať, ak aspoň jedna zo stránok uzavierajúcich manželstvo je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo je do nej prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, pri neporušení predpisov kán. 1127, § 2.
Kán. 1118 - § 1. Manželstvo medzi katolíkmi alebo medzi katolíckou stránkou a nekatolíckou pokrstenou stránkou sa má sláviť vo farskom kostole; v inom kostole alebo kaplnke sa môže sláviť s dovolením miestneho ordinára alebo farára.
§ 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa manželstvo slávilo na inom vhodnom mieste.
§ 3. Manželstvo medzi katolíckou stránkou a nepokrstenou stránkou sa môže sláviť v kostole alebo na inom vhodnom mieste.
Kán. 1119 - Okrem nevyhnutného prípadu sa pri slávení manželstva majú zachovať obrady predpísané v liturgických knihách, ktoré schválila Cirkev, alebo prijaté zákonnými zvykmi.
Kán. 1120 - Konferencia biskupov môže vypracovať vlastný obrad manželstva, ktorý má preskúmať Svätá stolica a ktorý zodpovedá miestnym a národným zvykom, prispôsobeným kresťanskému duchu, ale pri zachovaní zákona, aby prítomný asistujúci pri uzavieraní manželstva žiadal prejav súhlasu uzavierajúcich stránok a prijal ho.
Kán. 1121 - § 1. Po slávení manželstva farár miesta slávenia alebo jeho zástupca, hoci ani jeden z nich pri ňom neasistoval, má čo najskôr zaznačiť v knihe manželstiev mená manželov, asistujúceho a svedkov, miesto a dátum slávenia manželstva spôsobom predpísaným Konferenciou biskupov alebo diecéznym biskupom.
§ 2. Kedykoľvek sa manželstvo uzaviera podľa normy kán. 1116, kňaz alebo diakon, ak bol prítomný pri slávení, ináč svedkovia s uzavierajúcimi sú ako celok povinní čo najskôr upovedomiť farára alebo miestneho ordinára o uzavretí manželstva.
§ 3. Keď ide o manželstvo uzavreté s dišpenzom od kánonickej formy, miestny ordinár, ktorý dišpenz udelil, sa má postarať, aby dišpenz i slávenie boli zapísané v knihe manželstiev tak kúrie, ako aj vlastnej farnosti katolíckej stránky, ktorej farár vykonal zisťovania slobodného stavu; o slávení manželstva je zaviazaná čo najskôr upovedomiť toho istého ordinára a farára katolícka manželská stránka, oznámiac aj miesto slávenia, ako aj zachovanie verejnej formy.
Kán. 1122 - § 1. Uzavreté manželstvo sa má zaznačiť aj v knihách pokrstených, v ktorých je zapísaný krst manželov.
§ 2. Keď manželská stránka neuzavrela manželstvo vo farnosti, v ktorej bola pokrstená, farár miesta slávenia má uzavretie manželstva čo najskôr oznámiť farárovi miesta udeleného krstu.
Kán. 1123 - Kedykoľvek sa manželstvo buď konvaliduje pre vonkajšie fórum, alebo sa vyhlasuje za nulitné, alebo sa zákonne okrem smrti rozväzuje, musí byť o tom upovedomený farár miesta, kde bolo manželstvo slávené, aby sa zápis v knihách manželstiev a pokrstených riadne vykonal.
MIEŠANÉ MANŹELSTVÁ
Kán. 1124 - Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo bola do nej po krste prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, druhá však patrí do cirkvi alebo ekleziálnej spoločnosti, ktorá nie je v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, je bez výslovného dovolenia kompetentnej vrchnosti zakázané.
Kán. 1125 - Takéto dovolenie môže udeliť miestny ordinár, ak existuje oprávnený a rozumný dôvod; nemá ho udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:
1. katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v katolíckej cirkvi;
2. druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s tými prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo zrejmé, že si je naozaj vedomá prísľubu a povinnosti katolíckej stránky;
3. obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva, ktoré treba, aby ani jeden z uzavierajúcich nevylučoval.
Kán. 1126 - Je úlohou Konferencie biskupov stanoviť tak spôsob, akým treba uskutočniť tieto vyhlásenia a prísľuby, ktoré sa vždy vyžadujú, ako aj určiť formu, akou sa majú aj stať zrejmými vo vonkajšom fóre aj ako sa má s nimi oboznámiť nekatolícka stránka.
Kán. 1127 - § 1. Čo sa týka formy, ktorú treba použiť pri miešanom manželstve, majú sa zachovať predpisy kán. 1108; ak však katolícka stránka uzaviera manželstvo s nekatolíckou stránkou východného obradu, kánonickú formu slávenia treba zachovať iba pre dovolenosť; na platnosť sa však vyžaduje účasť posvätného služobníka pri zachovaní iných predpisov, ktoré treba podľa práva zachovať.
§ 2. Ak zachovaniu kánonickej formy prekážajú veľké ťažkosti, miestny ordinár katolíckej stránky má právo v jednotlivých prípadoch od nej dišpenzovať, ale po porade s ordinárom miesta, kde sa manželstvo slávi, a pri neporušení istej verejnej formy slávenia, potrebnej na platnosť; úlohou Konferencie biskupov je stanoviť normy, podľa ktorých sa uvedený dišpenz má udeľovať jednotným spôsobom.
§ 3. Zakazuje sa, aby sa pred kánonickým slávením manželstva podľa normy § 1 alebo po ňom konalo iné náboženské slávenie toho istého manželstva na vyjadrenie alebo obnovenie manželského súhlasu; takisto sa nemá konať náboženské slávenie, pri ktorom katolícky asistujúci a nekatolícky služobník súčasne, každý konajúc svoj obrad, vyžadujú súhlas stránok.
Kán. 1128 - Miestni ordinári a iní duchovní pastieri sa majú starať, aby katolíckej manželskej stránke a deťom narodeným z miešaného manželstva nechýbala duchovná pomoc pri plnení ich povinností a manželom pomáhať upevňovať jednotu manželského a rodinného života.
Kán. 1129 - Predpisy kán. 1127 a 1128 treba uplatňovať aj pri manželstvách, ktorým stojí v ceste prekážka rozdielnosti náboženstva, o ktorej sa hovorí v kán. 1086, § 1.
TAJNÉ SLÁVENIE MANŹELSTVA
Kán. 1130 - Z vážneho a naliehavého dôvodu môže miestny ordinár dovoliť, aby sa manželstvo slávilo tajne.
Kán. 1131 - Dovolenie tajne sláviť manželstvo prináša so sebou,
1. aby sa zisťovania, ktoré treba vykonať pred manželstvom, robili tajne;
2. aby tajomstvo o slávenom manželstve zachovali miestny ordinár, asistujúci, svedkovia a manželia.
Kán. 1132 - Povinnosť zachovať tajomstvo, o ktorej sa hovorí v kán. 1131, bod 2, zo strany miestneho ordinára zaniká, ak zo zachovávania tajomstva hrozí vážne pohoršenie alebo vážne zneváženie posvätnosti manželstva, a o tom treba upovedomiť stránky pred slávením manželstva.
Kán. 1133 - Tajne slávené manželstvo sa má zapísať iba v osobitnej matrike, ktorú treba uchovávať v tajnom archíve kúrie.
ÚČINKY MANŹELSTVA
Kán. 1134 - Z platného manželstva vzniká medzi manželmi zväzok, ktorý je svojou prirodzenosťou doživotný a výlučný; okrem toho sa v kresťanskom manželstve manželia na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu osobitnou sviatosťou posilňujú a akoby zasväcujú.
Kán. 1135 - Obidvaja manželia majú rovnakú povinnosť a rovnaké právo vo všetkom, čo súvisí so spoločenstvom manželského života.
Kán. 1136 - Rodičia majú veľmi vážnu povinnosť a prvotné právo, aby sa podľa svojich síl starali tak o telesnú, spoločenskú a kultúrnu, ako aj mravnú a náboženskú výchovu detí.
Kán. 1137 - Zákonité sú tie deti, ktoré sa počali alebo narodili v platnom alebo putatívnom manželstve.
Kán. 1138 - § 1. Otcom je ten, koho za takého označuje zákonný sobáš, ak sa zjavými argumentmi nedokáže opak.
§ 2. Prezumuje sa, že zákonité sú deti, ktoré sa narodili aspoň po 180 dňoch odo dňa slávenia manželstva alebo do 300 dní od rozviazania manželského života.
Kán. 1139 - Nezákonité deti sa stávajú zákonitými neskorším platným alebo putatívnym manželstvom rodičov alebo reskriptom Svätej stolice.
Kán. 1140 - Uzákonené deti sú z hľadiska kánonických účinkov, vo všetkom postavené na roveň zákonitým, ak právo výslovne nestanovilo niečo iné.
ODLÚČENIE MANŹELOV
Kán. 1141 - Uzavreté a dokonané manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, okrem smrti.
Kán. 1142 - Nedokonané manželstvo medzi pokrstenými alebo medzi pokrstenou stránkou a nepokrstenou stránkou môže z oprávneného dôvodu rozviazať Rímsky veľkňaz na žiadosť obidvoch stránok alebo jednej z nich, hoci druha stránka je proti tomu.
Kán. 1143 - § 1. Manželstvo uzavreté dvoma nepokrstenými sa rozväzuje na základe pavlovského privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, samým skutkom, ktorým táto stránka uzaviera nové manželstvo, len keď nepokrstená stránka odstupuje.
§ 2. Usudzuje sa, že nepokrstená stránka odstupuje, ak s pokrstenou stránkou nechce spolunažívať alebo spolunažívať pokojne bez urážania Stvoriteľa, ak jej táto stránka po prijatí krstu neposkytla oprávnený dôvod na odstúpenie.
Kán. 1144 - § 1. Aby pokrstená stránka mohla platne uzavrieť nové manželstvo, nepokrstenej stránke sa musia vždy položiť otázky:
1. či aj sama chce prijať krst;
2. či aspoň chce s pokrstenou stránkou pokojne spolunažívať bez urážania Stvoriteľa.
§ 2. Tieto otázky sa musia položiť po krste; miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby sa otázky položili pred krstom, ba aj od otázok môže dišpenzovať či už pred krstom, alebo po ňom, len keď je aspoň zo sumárneho a mimosúdneho postupu zrejmé, že ich nemožno položiť alebo že to bude neužitočné.
Kán. 1145 - § 1. Otázky sa majú klásť spravidla na základe autority miestneho ordinára obrátenej stránky; tento ordinár má dať druhej manželskej stránke lehotu na odpoveď, ak si ju vyžiada, s upozornením, že ak lehota uplynie bez využitia, jej mlčanie sa bude považovať za zápornú odpoveď.
§ 2. Aj súkromné položenie otázok cez obrátenú stránku je platné, ba aj dovolené, ak sa forma predpísaná vyššie nemôže zachovať.
§ 3. V obidvoch prípadoch musí byť vo vonkajšom fóre zákonne zrejmé, že otázky boli položené a s akým výsledkom.
Kán. 1146 - Pokrstená stránka má právo uzavrieť nové manželstvo s katolíckou stránkou:
1. ak druhá stránka odpovedala na otázky záporne alebo ak kladenie otázok bolo zákonne vynechané;
2. ak nepokrstená stránka, či už jej boli položené otázky, alebo nie, najprv zotrvávala v pokojnom spolunažívaní bez urážania Stvoriteľa, potom bez oprávneného dôvodu odstúpila, pri zachovaní predpisov kán. 1144 a 1145.
Kán. 1147 - Miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby pokrstená stránka, použijúc pavlovské privilégium, uzavrela manželstvo s nekatolíckou stránkou či už pokrstenou, alebo nepokrstenou, pri zachovaní aj predpisov kánonov o miešaných manželstvách.
Kán. 1148 - § 1. Nepokrstený, ktorý má súčasne viac nepokrstených manželiek, po prijatí krstu v katolíckej cirkvi, môže si jednu z manželiek ponechať a ostatné prepustiť, ak mu je ťažké zostať s prvou z nich. To isté platí o nepokrstenej žene, ktorá má súčasne viac nepokrstených manželov.
§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, manželstvo po prijatí krstu treba uzavrieť zákonnou formou, pri zachovaní, ak je to potrebné, aj predpisov o miešaných manželstvách a iných, ktoré treba podľa práva zachovať.
§ 3. Miestny ordinár, majúc pred očami mravné, sociálne a ekonomické podmienky miesta a osôb, má sa postarať, aby bolo dostačujúco postarané o potreby prvej manželky a ostatných prepustených manželiek podľa noriem spravodlivosti, kresťanskej lásky a prirodzenej slušnosti.
Kán. 1149 - Nepokrstená stránka, ktorá po prijatí krstu v katolíckej cirkvi z dôvodu zajatia alebo prenasledovania nemôže obnoviť spolunažívanie s nepokrstenou manželskou stránkou, môže uzavrieť iné manželstvo, hoci druhá stránka medzitým prijala krst, pri zachovaní predpisu kán. 1141.
Kán. 1150 - V prípade pochybnosti privilégium viery požíva priazeň práva.
ODLÚČENIE PRI TRVANÍ ZVÄZKU
Kán. 1151 - Manželia majú povinnosť a právo zachovať manželské spolunažívanie, ak ich zákonný dôvod neospravedlňuje.
Kán. 1152 - § 1. Hoci sa nástojčivo odporúča, aby manželská stránka, vedená kresťanskou láskou a majúca starosť o dobro rodiny, neodoprela odpustenie cudzoložnej stránke a aby manželský život neprerušila, predsa ak jej vinu výslovne alebo ml-čky neodpustila, má právo prerušiť manželské spolunažívanie, ak s cudzoložstvom nesúhlasila alebo nedala naň príčinu, alebo aj sama nespáchala cudzoložstvo.
§ 2. Za tiché odpustenie sa považuje to, keď nevinná manželská stránka po tom, ako sa dozvedela o cudzoložstve, z vlastnej vôle sa s druhou stránkou s manželskou náklonnosťou stýkala; prezumuje sa však, ak počas šiestich mesiacov zachovávala manželské, ani sa neurobili rekurz na cirkevnú alebo občiansku vrchnosť
§ 3. Ak nevinná manželská stránka z vlastnej vôle prerušila manželské spolunažívanie, má do šiestich mesiacov predložiť kauzu odlúčenia kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorá po zvážení všetkých okolností má posúdiť, či nevinnú manželskú stránku možno priviesť k tomu, aby vinu odpustila a odlúčenie nepredĺžila nastálo.
Kán. 1153 - § 1. Ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč veľmi sťaží spoločný život, poskytuje druhej stránke zákonný dôvod na odstúpenie na základe dekrétu miestneho ordinára, a ak hrozí nebezpečenstvo z oneskorenia, aj na základe vlastného rozhodnutia.
§ 2. Vo všetkých prípadoch treba po zaniknutí dôvodu odlúčenia obnoviť manželské spolunažívanie, ak cirkevná vrchnosť nestanovuje ináč.
Kán. 1154 - Po stanovení odlúčenia manželov sa treba vždy vhodne postarať o náležité materiálne zabezpečenie a náležitú výchovu detí.
Kán. 1155 - Nevinná manželská stránka môže druhú stránku, čo je chvályhodné, znova prijať do manželského spolunažívania; v tomto prípade sa zrieka práva na odlúčenie.
KONVALIDÁCIA MANŹELSTVA
1. článok
JEDNODUCHÁ KONVALIDÁCIA
Kán. 1156 - § 1. Na konvalidáciu manželstva neplatného pre zneplatňujúcu prekážku sa vyžaduje, aby prekážka zanikla alebo aby bol daný od nej dišpenz a aby súhlas obnovila aspoň stránka, vedomá si prekážky.
§ 2. Toto obnovenie sa cirkevným právom vyžaduje k platnosti konvalidácie, hoci na začiatku obidve stránky súhlas dali a ani neskôr ho neodvolali.
Kán. 1157 - Obnovenie súhlasu musí byť novým úkonom vôle, zameraným na manželstvo, o ktorom obnovujúca stránka vie alebo sa domnieva, že od začiatku bolo nulitné.
Kán. 1158 - § 1. Ak je prekážka verejná, treba, aby súhlas obnovili obidve stránky kánonickou formou pri neporušení predpisu kán. 1127, § 2.
§ 2. Ak prekážku nemožno dokázať, stačí, aby sa súhlas obnovil súkromne a tajne, a to stránkou, ktorá si je vedomá prekážky, len keď druhá stránka v danom súhlase zotrváva, alebo obidvoma stránkami, ak je prekážka známa obidvom stránkam.
Kán. 1159 - § 1. Manželstvo neplatné pre nedostatok súhlasu sa konvaliduje, ak stránka, ktorá nesúhlasila, už súhlasí, len keď súhlas daný druhou stránkou trvá.
§ 2. Ak nedostatok súhlasu nemožno dokázať, stačí, aby stránka, ktorá nesúhlasila, dala súhlas súkromne a tajne.
§ 3. Ak nedostatok súhlasu možno dokázať, je nevyhnutné, aby sa súhlas dal kánonickou formou.
Kán. 1160 - Aby sa manželstvo nulitné pre nedostatok formy stalo platným, musí sa nanovo uzavrieť kánonickou formou pri neporušení predpisu kán. 1127, § 2.
SANÁCIA V ZÁKLADE
Kán. 1161 - § 1. Sanácia v základe neplatného manželstva je jeho konvalidácia bez obnovenia súhlasu, udelená kompetentnou vrchnosťou, prinášajúca so sebou dišpenz od prekážky, ak taká je, aj od kánonickej formy, ak nebola zachovaná, ako aj spätnú pôsobnosť kánonických účinkov do minulosti.
§ 2. Konvalidácia nastáva od chvíle udelenia milosti; spätná pôsobnosť sa však chápe tak, že ide k chvíli slávenia manželstva, ak nie je výslovne určené niečo iné.
§ 3. Sanácia v základe sa nemá udeliť, ak nie je pravdepodobné, že stránky chcú zotrvať v manželskom živote.
Kán. 1162 - § 1. Ak chýba súhlas obidvoch stránok alebo aspoň jednej z nich, manželstvo nemožno sanovať v základe, či už súhlas chýbal od začiatku, alebo na začiatku daný, neskôr bol odvolaný.
§ 2. Ak súhlas na začiatku síce chýbal, ale neskôr bol daný, sanáciu možno udeliť od chvíle vyjadrenia súhlasu.
Kán. 1163 - § 1. Manželstvo neplatné pre prekážku alebo pre nedostatok zákonnej formy možno sanovať, len keď trvá súhlas obidvoch stránok.
§ 2. Manželstvo neplatné pre prekážku prirodzeného práva alebo pozitívneho božského práva možno sanovať iba po tom, keď prekážka zanikla.
Kán. 1164 - Sanáciu možno platne udeliť aj bez vedomia jednej alebo obidvoch stránok; nemá sa však udeľovať, ak nie je na to vážny dôvod.
Kán. 1165 - § 1. Sanáciu v základe môže udeliť Apoštolská stolica.
§ 2. Diecézny biskup ju môže udeliť v jednotlivých prípadoch, aj keď to isté manželstvo je nulitné z viacerých dôvodov, po splnení podmienok, o ktorých sa hovorí v kán. 1125, keď ide o sanáciu miešaného manželstva; nemôže ju však udeliť, ak existuje prekážka, od ktorej dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici podľa normy kán. 1078, § 2, alebo ak ide o prekážku prirodzeného alebo pozitívneho božského práva, ktorá už zanikla.
OSTATNÉ ÚKONY BOŹSKÉHO KULTU
I. titul
SVÄTENINY
Kán. 1166 - Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa ako istým napodobnením sviatostí naznačujú najmä duchovné účinky a na príhovor Cirkvi sa dosahujú.
Kán. 1167 - § 1. Nové sväteniny ustanoviť alebo prijaté hodnoverne vykladať, niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť môže iba Apoštolská stolica.
§ 2. Pri tvorení čiže vysluhovaní svätenín sa majú presne zachovávať obrady a formuly schválené cirkevnou vrchnosťou.
Kán. 1168 - Vysluhovateľom svätenín je klerik, vybavený náležitou mocou; niektoré sväteniny zhodne s normou liturgických kníh môžu podľa úsudku miestneho ordinára vysluhovať aj laici, ktorí majú primerané vlastnosti.
Kán. 1169 - § 1. Zasvätenia a posvätenia môžu platne vykonávať tí, ktorí sú vyznačení biskupským sviatostným znakom, ako aj presbyteri, ktorým to dovoľuje právo alebo zákonné udelenie.
§ 2. Požehnania s výnimkou tých, ktoré sú rezervované Rímskemu veľkňazovi alebo biskupom, môže udeľovať každý presbyter.
§ 3. Diakon môže udeľovať iba tie požehnania, ktoré mu právo výslovne dovoľuje.
Kán. 1170 - Požehnania, ktoré treba udeľovať predovšetkým katolíkom, môžu sa dať aj katechumenom, ba aj nekatolíkom, ak tomu nebráni zákaz Cirkvi.
Kán. 1171 - S posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na božský kult, sa má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo nie im vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb.
Kán. 1172 - § 1. Nikto nemôže zákonne vykonávať exorcizmy nad posadnutými, ak nedostal osobitné a výslovné dovolenie miestneho ordinára.
§ 2. Toto dovolenie má miestny ordinár udeliť iba presbyterovi, ktorý sa vyznačuje nábožnosťou, učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou života.
LITURGIA HODÍN
Kán. 1173 - Cirkev, plniac Kristovu kňazskú úlohu, slávi liturgiu hodín, v ktorej tým, že počúva Boha hovoriaceho k svojmu ľudu a pripomína si tajomstvo spásy, bez prestania chváli Boha spevom a modlitbou a prosí ho za spásu celého sveta.
Kán. 1174 - § 1. Modliť sa liturgiu hodín sú povinní klerici podľa normy kán. 276, § 2, bod 3; členovia však inštitútov zasväteného života, ako aj spoločností apoštolského života podľa normy svojich stanov.
§ 2. Aj ostatní veriaci sú podľa okolností nástojčivo pozývaní, aby sa zúčastňovali na liturgii hodín ako na úkone Cirkvi.
Kán. 1175 - Pri modlitbe liturgie hodín sa podľa možnosti má zachovať skutočný čas každej hodiny.
CIRKEVNÉ POHREBNÉ OBRADY
Kán. 1176 - § 1. Zomrelým veriacim treba podľa normy práva poskytnúť cirkevné pohrebné obrady.
§ 2. Cirkevné pohrebné obrady, ktorými Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám a súčasne živým prináša útechu nádeje, treba sláviť podľa normy liturgických zákonov.
§ 3. Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu.
SLÁVENIE POHREBNÝCH OBRADOV
Kán. 1177 - § 1. Pohrebné obrady za každého zomrelého veriaceho sa spravidla musia sláviť v kostole vlastnej farnosti.
§ 2. Každý veriaci alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pohrebné obrady zomrelého veriaceho, smú si však zvoliť na pohreb iný kostol so súhlasom toho, kto ho spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého.
§ 3. Ak smrť nastala mimo vlastnej farnosti a mŕtve telo nebolo do nej prenesené ani nijaký kostol nebol zákonne zvolený na pohreb, pohrebné obrady sa majú sláviť v kostole farnosti, kde smrť nastala, ak partikulárnym právom nebol určený iný.
Kán. 1178 - Pohrebné obrady diecézneho biskupa sa majú sláviť vo vlastnom katedrálnom kostole, ak sám si nezvolil iný kostol.
Kán. 1179 - Pohrebné obrady rehoľníkov alebo členov spoločnosti apoštolského života má všeobecne sláviť vo vlastnom kostole alebo v kaplnke predstavený, ak inštitút alebo spoločnosť sú klerické, ináč duchovný správca.
Kán. 1180 - § 1. Ak má farnosť vlastný cintorín, zomrelých veriacich treba pochovávať v ňom, ak si sám zomrelý alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pochovanie zomrelého, zákonne nezvolili iný cintorín.
§ 2. Všetkým je však dovolené, ak im to právo nezakazuje, zvoliť si cintorín na pochovanie.
Kán. 1181 - Čo sa týka milodarov pri príležitosti pohrebov, majú sa zachovať predpisy kán. 1264, treba však dbať, aby sa pri pohrebných obradoch neuprednostňovali osoby a ani chudobní neboli zbavovaní náležitých pohrebných obradov.
Kán. 1182 - Po skončení pohrebu sa má vykonať zápis do knihy zomrelých podľa normy partikulárneho práva.
PRIZNANIE A ODOPRETIE CIRKEVNÝCH POHREBNÝCH OBRADOV
Kán. 1183 - § 1. Keď ide o pohrebné obrady, katechumenov treba pripočítať k veriacim.
§ 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa malým deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť, avšak ktoré zomreli pred krstom, poskytli cirkevné pohrebné obrady.
§ 3. Pokrsteným, ktorí sú členmi niektorej nekatolíckej cirkvi alebo nekatolíckeho ekleziálneho spoločenstva, môžu sa podľa rozumného úsudku miestneho ordinára udeliť cirkevné pohrebné obrady, ak nie je zrejmá ich opačná vôľa a len keď vlastný vysluhujúci nemôže byť prítomný.
Kán. 1184 - § 1. Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
1. všeobecne známym apostatom, heretikom a schizmatikom;
2. tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
3. iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
§ 2. Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
Kán. 1185 - Komu boli odopreté cirkevné pohrebné obrady, treba mu odoprieť aj akúkoľvek pohrebnú omšu.
KULT SVÄTÝCH, POSVÄTNÝCH OBRAZOV A RELIKVIÍ
Kán. 1186 - Na rozvíjanie posväcovania Božieho ľudu Cirkev do osobitného a synovského uctievania veriacich odporúča preblahoslavenú Máriu vždy Pannu, Matku Božiu, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí, a podporuje aj pravý a hodnoverný kult iných svätých, ktorých príklad veriacich povzbudzuje a príhovor im pomáha.
Kán. 1187 - Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých sluhov Božích, ktorých cirkevná vrchnosť zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.
Kán. 1188 - Má sa zachovať prax predkladať v kostoloch úcte veriacich posvätné obrazy; majú sa však umiestňovať v miernom počte a v primeranom poriadku, aby sa nevyvolal údiv kresťanského ľudu ani sa nedal podnet na menej správnu nábožnosť.
Kán. 1189 - Cenné obrazy čiže také, ktoré sa vyznačujú starobylosťou, umeleckou hodnotou alebo kultom, umiestnené v kostoloch alebo kaplnkách na uctievanie veriacim, keď vyžadujú opravu, nemajú sa nikdy opravovať bez písomne udeleného dovolenia ordinára; skôr než ho ten udelí, má sa poradiť so znalcami.
Kán. 1190 - § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.
§ 2. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, nemôžu sa nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice.
§ 3. Predpis § 2 platí aj na obrazy, ktorým ľud preukazuje v nejakom kostole veľkú úctu.
SĽUB A PRÍSAHA
I. kapitola
SĽUB
Kán. 1191 - § 1. Sľub, to jest uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.
§ 2. Všetci, ktorí primerane používajú rozum, sú schopní zložiť sľub, ak im v tom nebráni právo.
§ 3. Sľub vyslovený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je zo samého práva nulitný.
Kán. 1192 - § 1. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma zákonný predstavený; ináč je súkromný.
§ 2. Je slávnostný, ak ho Cirkev za taký uznala; ináč je jednoduchý.
§ 3. Osobný je taký, ktorým sa sľubuje činnosť sľubujúceho; vecný je taký, ktorým sa sľubuje nejaká vec; miešaný je taký, ktorý má povahu osobného a vecného sľubu.
Kán. 1193 - Sľub sám osebe viaže iba toho, kto ho skladá.
Kán. 1194 - Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, chýbaním podmienky, od ktorej sľub závisí, alebo jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.
Kán. 1195 - Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť na tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.
Kán. 1196 - Okrem Rímskeho veľkňaza dišpenzovať od súkromných sľubov z oprávneného dôvodu, len keď dišpenz nenarúša nadobudnuté právo iných, môžu:
1. miestny ordinár a farár, keď ide o všetkých ich podriadených, ešte aj cudzincov;
2. predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, keď ide o členov, novicov a osoby, ktoré sa vo dne v noci nachádzajú v dome inštitútu alebo spoločnosti;
3. tí, ktorým Apoštolská stolica alebo miestny ordinár delegovali moc dišpenzovať.
Kán. 1197 - To, čo bolo sľúbené súkromným sľubom, sám sľubujúci môže zameniť za väčšie alebo rovnaké dobro; za menšie dobro však ten, kto má moc dišpenzovať podľa normy kán. 1196.
Kán. 1198 - Sľuby zložené pred rehoľnou profesiou sa pozastavujú, kým sľubujúci zostáva v rehoľnom inštitúte.
PRÍSAHA
Kán. 1199 - § 1. Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uváženosti a spravodlivosti.
§ 2. Prísahu, ktorú kánony vyžadujú alebo pripúšťajú, nemožno platne zložiť cez zástupcu.
Kán. 1200 - § 1. Kto slobodne prisahá, že niečo vykoná, je osobitným záväzkom nábožnosti zaviazaný splniť, čo potvrdil prísahou.
§ 2. Prísaha vynútená podvodom, násilím alebo veľkým strachom je zo samého práva nulitná.
Kán. 1201 - § 1. Prísľubná prísaha sleduje povahu a podmienky úkonu, ku ktorému je pripojená.
§ 2. Ak sa prísaha pripája k úkonu, priamo zameranému na škodu iných alebo na ujmu verejného dobra alebo večnej spásy, úkon z nej nezískava nijakú silu.
Kán. 1202 - Záväzok vyplývajúci z prísľubnej prísahy prestáva:
1. ak ho odpustí ten, v prospech koho bola prísaha zložená;
2. ak sa predmet prísahy podstatne zmení alebo po zmene okolností sa stane buď zlým, alebo celkom bezvýznamným, alebo napokon prekáža väčšiemu dobru;
3. ak chýba cieľová príčina alebo podmienka, pod ktorou bola prísaha azda zložená;4. dišpenzom, zámenou podľa normy kán. 1203.
Kán. 1203 - Tí, ktorí môžu pozastaviť sľub, dišpenzovať od neho, zameniť ho, majú tú istú moc a tým istým spôsobom vzhľadom na prísľubné prísahy; avšak ak dišpenz od prísahy spôsobuje ujmu iným, ktorí odmietajú záväzok odpustiť, od prísahy môže dišpenzovať iba Apoštolská stolica.
Kán. 1204 - Prísahu treba striktne vykladať podľa práva a podľa úmyslu prisahajúceho, alebo ak ten koná podvodne, podľa úmyslu toho, komu sa prísaha skladá.
POSVÄTNÉ MIESTA A OBDOBIA
I. titul
POSVÄTNÉ MIESTA
Kán. 1205 - Posvätné miesta sú tie, ktoré posvätením alebo požehnaním na to predpísaným liturgickými knihami, sú určené na božský kult alebo na pochovávanie veriacich.
Kán. 1206 - Posvätenie nejakého miesta prislúcha diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú podľa práva postavení na tú istú úroveň; tí istí môžu ktorémukoľvek biskupovi alebo vo výnimočných prípadoch presbyterovi zveriť úlohu, aby na ich území vykonal posvätenie.
Kán. 1207 - Posvätné miesta požehnáva ordinár; požehnanie kostolov je však rezervované diecéznemu biskupovi; každý z nich však môže na to delegovať iného kňaza.
Kán. 1208 - O vykonanom posvätení alebo požehnaní kostola, takisto aj o požehnaní cintorína sa má vyhotoviť doklad, ktorého jeden exemplár sa má uchovať v archíve diecéznej kúrie, druhý v archíve kostola.
Kán. 1209 - Posvätenie alebo požehnanie nejakého miesta, len keď sa tým nikomu nespôsobí škoda, sa dostatočne dokáže aj jedným svedkom, proti ktorému nemožno nič namietať.
Kán. 1210 - Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže z prípadu na prípad dovoliť iné použitie, nepriečiace sa však posvätnosti miesta.
Kán. 1211 - Posvätné miesta sa zneucťujú hrubo urážajúcimi činmi, vykonanými na nich pri pohoršení veriacich, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára sú také vážne a odporujúce posvätnosti miesta, že nie je na nich dovolené vykonávať kult, kým sa urážka nenapraví kajúcim obradom podľa normy liturgických kníh.
Kán. 1212 - Posvätné miesta strácajú posvätenie alebo požehnanie, ak boli z veľkej časti zničené alebo na základe dekrétu kompetentného ordinára, alebo skutočne boli natrvalo dané do profánneho používania.
Kán. 1213 - Cirkevná vrchnosť svoje moci a úlohy na posvätných miestach vykonáva slobodne.
KOSTOLY
Kán. 1214 - Pod označením kostol sa rozumie posvätná budova, určená na božský kult, do ktorej veriaci majú právo prichádzať, aby v nej najmä verejne vykonávali božský kult.
Kán. 1215 - § 1. Ani jeden kostol sa nemá stavať bez výslovného písomného súhlasu diecézneho biskupa.
§ 2. Diecézny biskup nemá dať súhlas, ak po vypočutí presbyterskej rady a rektorov susedných kostolov neusúdi, že nový kostol môže slúžiť na dobro duší a že nebudú chýbať prostriedky, potrebné na stavbu kostola a na božský kult.
§ 3. Aj rehoľné inštitúty, hoci od diecézneho biskupa dostali súhlas na založenie nového domu v diecéze alebo v meste, predsa len pred začatím stavby kostola na presne určenom mieste musia dostať od neho povolenie.
Kán. 1216 - Pri stavbe a obnove kostolov sa pri vyžiadaní rady znalcov majú zachovať zásady a normy liturgie a posvätného umenia.
Kán. 1217 - § 1. Po náležitom dokončení stavby sa má nový kostol čím skôr posvätiť alebo aspoň požehnať pri zachovaní zákonov posvätnej liturgie.
§ 2. Kostoly sa majú posvätiť slávnostným obradom, najmä katedrálne a farské.
Kán. 1218 - Každý kostol má mať svoj titul, ktorý po posvätení kostola nemožno meniť.
Kán. 1219 - V zákonne posvätenom alebo požehnanom kostole sa môžu vykonávať všetky úkony božského kultu pri neporušení farských práv.
Kán. 1220 - § 1. Všetci, ktorých sa to týka, majú dbať o to, aby sa v kostoloch udržiavala taká čistota a výzdoba, aká prislúcha Božiemu domu, a má sa z nich odstrániť všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta.
§ 2. Na ochranu posvätných a cenných predmetov sa má zabezpečiť riadna starostlivosť o údržbu a majú sa používať vhodné bezpečnostné prostriedky.
Kán. 1221 - Vstup do kostola počas posvätných slávení má byť slobodný a bezplatný.
Kán. 1222 - § 1. Ak sa nejaký kostol nijakým spôsobom nemôže používať na božský kult a nie je možnosť ho obnoviť, diecézny biskup ho môže odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie.
§ 2. Kde sa z iných závažných dôvodov odporúča, aby sa nejaký kostol na božský kult ďalej nepoužíval, diecézny biskup ho môže po vypočutí mienky presbyterskej rady odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie so súhlasom tých, ktorí si naň zákonne uplatňujú práva, a len keď dobro duší neutrpí preto nijakú škodu.
KAPLNKY A SÚKROMNÉ KAPLNKY
Kán. 1223 - Pod označením kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na božský kult pre pohodlie nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú, a kde so súhlasom kompetentného predstaveného môžu prichádzať aj iní veriaci.
Kán. 1224 - § 1. Ordinár nemá udeliť požadované povolenie na zriadenie kaplnky, ak predtým sám alebo cez niekoho iného nenavštívil miesto určené na kaplnku a nezistil, že je dôstojne vybavené.
§ 2. Avšak po udelení povolenia nemožno bez rozhodnutia toho istého ordinára kaplnku odovzdať na profánne používanie.
Kán. 1225 - V zákonne zriadených kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia, ak niektoré z nich nie sú na základe práva alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo neodporujú liturgickým normám.
Kán. 1226 - Pod označením súkromná kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na božský kult pre pohodlie jednej alebo viacerých fyzických osôb.
Kán. 1227 - Biskupi si môžu zriadiť súkromnú kaplnku, ktorá má tie isté práva ako kaplnka.
Kán. 1228 - Pri zachovaní predpisu kán. 1227 na omše a na vykonávanie iných posvätných slávení v nejakej súkromnej kaplnke sa vyžaduje povolenie miestneho ordinára.
Kán. 1229 - Patrí sa, aby kaplnky a súkromné kaplnky boli požehnávané podľa obradu, predpísaného v liturgických knihách; musia byť však vyhradené iba na božský kult a oslobodené od akéhokoľvek domáceho používania.
SVÄTYNE
Kán. 1230 - Pod označením svätyňa sa rozumie kostol alebo iné posvätné miesto, kam z osobitného dôvodu nábožnosti putujú početní veriaci so schválením miestneho ordinára.
Kán. 1231 - Aby sa svätyňa mohla nazvať národnou, musí dostať schválenie Konferencie biskupov; aby sa mohla nazvať medzinárodnou, vyžaduje sa chválenie Svätej stolice.
Kán. 1232 - § 1. Na schválenie štatútu diecéznej svätyne je kompetentný miestny ordinár; na schválenie štatútu národnej svätyne je kompetentná Konferencia biskupov a štatútu medzinárodnej svätyne jedine Svätá stolica.
§ 2. V štatúte sa má vymedziť predovšetkým cieľ, právomoc rektora, vlastníctvo a správa majetkov.
Kán. 1233 - Svätyniam sa môžu udeliť niektoré privilégiá, keď sa zdá, že tomu nasvedčujú miestne okolnosti, množstvo pútnikov a najmä dobro veriacich.
Kán. 1234 - § 1. Vo svätyniach sa majú veriacim hojnejšie poskytovať prostriedky spásy horlivým hlásaním Božieho slova, vhodným rozvíjaním liturgického života najmä slávením Eucharistie a sviatosti pokánia, ako aj pestovaním schválených foriem ľudovej nábožnosti.
§ 2. Votívne predmety ľudového umenia a nábožnosti sa majú vo svätyniach a priľahlých miestach viditeľne uchovávať a majú byť bezpečne strážené.
OLTÁRE
Kán. 1235 - § 1. Oltár čiže stôl, na ktorom sa slávi eucharistická obeta, sa nazýva pevný, ak je vyhotovený tak, že je spojený s dlažbou, a preto nemožno ním pohnúť; nazýva sa prenosný, ak ho možno preniesť.
§ 2. Je užitočné, aby v každom kostole bol pevný oltár; avšak na ostatných miestach určených na posvätné slávenia pevný alebo prenosný oltár.
Kán. 1236 - § 1. Podľa tradičného zvyku Cirkvi menza pevného oltára má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa; podľa úsudku Konferencie biskupov však možno použiť aj iný dôstojný a pevný materiál. Základ však, čiže podstavec, sa môže vypracovať z akéhokoľvek materiálu.
§ 2. Prenosný oltár sa môže zhotoviť z akéhokoľvek pevného materiálu, vhodného na liturgické používanie.
Kán. 1237 - § 1. Pevné oltáre treba posvätiť, prenosné však treba posvätiť alebo požehnať podľa obradov, predpísaných v liturgických knihách.
§ 2. Má sa zachovať starobylý zvyk ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách.
Kán. 1238 - § 1. Oltár stráca posvätenie alebo požehnanie podľa normy kán. 1212.
§ 2. Odovzdaním kostola alebo iného posvätného miesta na profánne používanie, oltáre, či už pevné alebo prenosné, nestrácajú posvätenie ani požehnanie.
Kán. 1239 - § 1. Oltár tak pevný, ako aj prenosný treba vyhradiť jedine na božský kult s úplným vylúčením akéhokoľvek profánneho používania.
§ 2. Pod oltárom nemá byť uložené nijaké mŕtve telo; ináč nie je dovolené sláviť na ňom omšu.
CINTORÍNY
Kán. 1240 - § 1. Kde je to možné, Cirkev má mať vlastné cintoríny alebo aspoň priestory v občianskych cintorínoch, určené pre zomrelých veriacich, ktoré treba riadne požehnať.
§ 2. Ak sa to však nemôže dosiahnuť, jednotlivé hroby sa majú každý raz náležite požehnať.
Kán. 1241 - § 1. Farnosti a rehoľné inštitúty môžu mať vlastné cintoríny.
§ 2. Aj iné právnické osoby alebo rodiny môžu mať osobitný cintorín alebo hrobku, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára treba požehnať.
Kán. 1242 - V kostoloch sa mŕtve telá nemajú pochovávať, ak nejde o Rímskeho veľkňaza, kardinálov alebo diecéznych biskupov aj emeritných, ktorých treba pochovať vo vlastnom kostole.
Kán. 1243 - Vhodné normy, na zachovávania poriadku na cintorínoch najmä čo sa týka ochrany a udržiavania ich posvätnej povahy, má stanoviť partikulárne právo.
POSVÄTNÉ OBDOBIA
Kán. 1244 - § 1. Sviatky a dni pokánia, spoločné pre celú Cirkev, má právo ustanoviť, preložiť, zrušiť jedine najvyššia vrchnosť Cirkvi, pri zachovaní predpisu kán. 1246, § 2.
§ 2. Diecézni biskupi môžu pre svoje diecézy alebo miesta vyhlásiť osobitné sviatky alebo dni pokánia iba z prípadu na prípad.
Kán. 1245 - Pri zachovaní práva diecéznych biskupov, o ktorom sa hovorí v kán. 87, farár môže z oprávneného dôvodu a podľa predpisov diecézneho biskupa v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia alebo ich zameniť za iné nábožné skutky; môže to urobiť aj predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, vo vzťahu k vlastným podriadeným a iným, ktorí sa vo dne v noci nachádzajú v dome.
SVIATKY
Kán. 1246 - § 1. Nedeľu, v ktorej sa slávi veľkonočné tajomstvo, podľa apoštolskej tradície treba zachovávať v celej Cirkvi ako prvopočiatočný prikázaný sviatok. Takisto sa musia zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, Svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.
§ 2. Konferencia biskupov však po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice môže niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo preložiť na nedeľu.
Kán. 1247 - V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.
Kán. 1248 - § 1. Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.
§ 2. Ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste slávi podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo náležitý čas venovali modlitbe osobne alebo v rodine, alebo ak je to vhodné, v skupinách rodín.
DNI POKÁNIA
Kán. 1249 - Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však všetci medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.
Kán. 1250 - Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.
Kán. 1251 - Zdržiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržiavanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.
Kán. 1252 - Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.
Kán. 1253 - Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavania sa mäsa, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti.