Kódex kánonického práva

PIATA KNIHA

ČASNÉ MAJETKY CIRKVI


Kán. 1254 - § 1. Katolícka cirkev môže na základe vrodeného práva nezávisle od občianskej moci nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky na dosahovanie cieľov, ktoré sú jej vlastné.
§ 2. Vlastnými cieľmi sú najmä: usporadúvať božský kult, starať sa o slušné materiálne zabezpečenie kléru a iných služobníkov, vykonávať diela posvätného apoštolátu a dobročinnej lásky najmä voči chudobným.
Kán. 1255 - Celá Cirkev a Apoštolská stolica, partikulárne cirkvi, ako aj ktorákoľvek iná právnická osoba, či už verejná, alebo súkromná, sú subjekty, schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy práva.
Kán. 1256 - Vlastníctvo majetkov pod najvyššou autoritou Rímskeho veľkňaza patrí tej právnickej osobe, ktorá tieto majetky zákonne nadobudla.
Kán. 1257 - § 1. Všetky časné majetky, ktoré patria celej Cirkvi, Apoštolskej stolici alebo iným verejným právnickým osobám v Cirkvi, sú cirkevnými majetkami a riadia sa kánonmi, ktoré nasledujú, ako aj vlastným štatútom.
§ 2. Časné majetky súkromnej právnickej osoby sa riadia vlastným štatútom, nie však týmito kánonmi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 1258 - V nasledujúcich kánonoch, pomenovaním Cirkev sa označuje nielen celá Cirkev alebo Apoštolská stolica, alej aj každá verejná právnická osoba v Cirkvi, ak z kontextu reči alebo z povahy veci nie je zjavné niečo iné.

I. titul
NADOBÚDANIE MAJETKOV


Kán. 1259 - Cirkev môže nadobúdať časné majetky všetkými spravodlivými spôsobmi či už prirodzeného, alebo pozitívneho práva, ktorými je to dovolené iným.
Kán. 1260 - Cirkev má vrodené právo vyžadovať od veriacich, čo je potrebné na ciele, ktoré sú jej vlastné.
Kán. 1261 - § 1. Veriaci majú právo odovzdávať časné majetky v prospech Cirkvi.
§ 2. Diecézny biskup je povinný pripomínať veriacim povinnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 222, § 1, a vhodným spôsobom na nej nástojiť.
Kán. 1262 - Veriaci majú Cirkvi poskytovať pomoc vyžadovanými podporami a podľa noriem, vydaných Konferenciou biskupov.
Kán. 1263 - Diecézny biskup má právo po vypočutí ekonomickej rady a presbyterskej rady uložiť verejným právnickým osobám podliehajúcim jeho riadeniu pre potreby diecézy mierny príspevok, primeraný ich príjmom; ostatným fyzickým a právnickým osobám je mu dovolené len v prípade vážnej potreby a za tých istých podmienok uložiť mimoriadnu a miernu dávku pri neporušení partikulárnych zákonov a zvykov, ktoré mu udeľujú väčšie práva.
Kán. 1264 - Ak právo neurčuje niečo iné, úlohou zhromaždenia biskupov provincie je:
1. určiť poplatky za úkony výkonnej moci, udeľujúcej nejakú milosť, alebo poplatky za vykonanie reskriptov Apoštolskej stolice, ktoré má schváliť sama Apoštolská stolica;
2. určiť milodary z príležitosti vysluhovania sviatostí a svätenín.
Kán. 1265 - § 1. Pri neporušení práva žobravých rehoľníkov sa akejkoľvek súkromnej osobe, či už fyzickej, alebo právnickej, bez písomného povolenia vlastného ordinára a miestneho ordinára zakazuje zbierať milodary pre akúkoľvek nábožnú alebo cirkevnú ustanovizeň alebo na akýkoľvek nábožný alebo cirkevný cieľ.
§ 2. Konferencia biskupov môže stanoviť normy, týkajúce sa zbierania milodarov, ktoré musia zachovávať všetci, nevynímajúc tých, ktorí sa z ustanovenia nazývajú a sú žobravými.
Kán. 1266 - Miestny ordinár môže prikázať, aby sa vo všetkých kostoloch a kaplnkách aj v tých, ktoré patria rehoľným inštitútom, a sú skutočne stále prístupné veriacim, zbieral zvláštny milodar na určené farské, diecézne, národné alebo všeobecné podujatia, ktorý potom treba starostlivo zaslať diecéznej kúrii.
Kán. 1267 - § 1. Ak nie je zrejmý opak, prezumuje sa, že milodary, ktoré sa dávajú predstaveným alebo administrátorom ktorejkoľvek cirkevnej právnickej osoby aj súkromnej, sú dané samej právnickej osobe.
§ 2. Milodary, o ktorých sa hovorí v § 1, nemožno odmietnuť, ak to nie je z oprávneného dôvodu a vo veciach väčšieho významu s dovolením ordinára, ak ide o verejnú právnickú osobu; dovolenie toho istého ordinára sa vyžaduje na prijímanie milodarov, ktoré sú zaťažené určitým bremenom alebo podmienkou, pri zachovaní predpisu kán. 1295.
§ 3. Milodary, ktoré dali veriaci na určitý cieľ, sa môžu použiť iba na tento cieľ.
Kán. 1268 - Premlčanie ako spôsob nadobúdania a oslobodzovania sa Cirkev prijíma vo veci časných majetkov podľa normy kán. 197-199.
Kán. 1269 - Posvätné veci, ak sú vo vlastníctve súkromných osôb, môžu premlčaním nadobudnúť súkromné osoby, ale nie je dovolené ich odovzdať na profánne používanie, ak nestratili posvätenie alebo požehnanie; ak však patria cirkevnej verejnej právnickej osobe, môže ich získať iba iná cirkevná verejná právnická osoba.
Kán. 1270 - Nehnuteľné veci, cenné hnuteľné veci, práva a žaloby, buď osobné, alebo vecné, ktoré patria Apoštolskej stolici, sa premlčiavajú po uplynutí sto rokov; ak však patria inej cirkevnej verejnej právnickej osobe, premlčiavajú sa po uplynutí tridsiatich rokov.
Kán. 1271 - Z dôvodu zväzku jednoty a dobročinnej lásky biskupi majú podľa možností svojej diecézy prispievať na zaobstaranie prostriedkov, ktoré Apoštolská stolica podľa časových okolností potrebuje, aby mohla riadne poskytovať službu celej Cirkvi.
Kán. 1272 - V krajinách, kde ešte existujú benefíciá v pravom zmysle, Konferencii biskupov prislúcha, aby vhodnými normami dohodnutými s Apoštolskou stolicou a ňou schválenými riadila správu týchto benefícií, tak aby sa príjmy, ba podľa možnosti i sám základ benefícií postupne previedli na inštitúciu, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1.

II. titul
SPRÁVA MAJETKOV


Kán. 1273 - Rímsky veľkňaz je na základe primátu riadenia najvyšší správca a hospodár všetkých cirkevných majetkov.
Kán. 1274 - § 1. V každej diecéze má byť zvláštna inštitúcia, ktorá má sústreďovať majetky alebo milodary s tým cieľom, aby podľa normy kán. 281 bolo postarané o materiálne zabezpečenie klerikov, ktorí vykonávajú službu v prospech diecézy, ak nie je o nich postarané ináč.
§ 2. Kde sociálna starostlivosť o klérus ešte nie je vhodne zriadená, Konferencia biskupov sa má starať, aby existovala inštitúcia, ktorá by sa dostatočne starala o sociálne zabezpečenie klerikov.
§ 3. V každej diecéze sa podľa potreby má ustanoviť spoločný fond, pomocou ktorého biskupi môžu zadosťučiniť záväzkom voči iným osobám, slúžiacim Cirkvi a prispievať na rozličné potreby diecézy a pomocou ktorého aj bohatšie diecézy môžu podporovať chudobnejšie.
§ 4. Podľa rozličných miestnych okolností sa ciele, o ktorých sa hovorí v § 2 a 3, môžu vhodnejšie dosiahnuť navzájom spojenými diecéznymi inštitúciami alebo spoluprácou, alebo aj primeraným združením, ustanoveným pre rozličné diecézy, ba aj pre celé územie samej Konferencie biskupov.
§ 5. Tieto inštitúcie treba podľa možnosti tak ustanoviť, aby mali účinnosť aj v občianskom práve.
Kán. 1275 - Fond majetkov, pochádzajúcich z rozličných diecéz, sa spravuje podľa noriem vhodne dohodnutých biskupmi, ktorých sa to týka.
Kán. 1276 - § 1. Je úlohou ordinára horlivo dozerať na správu všetkých majetkov, patriacich verejným právnickým osobám, ktoré mu podliehajú, pri neporušení zákonných titulov, ktoré tomu istému ordinárovi udeľujú väčšie práva.
§ 2. Pri zohľadnení práv, zákonných zvykov a okolností majú ordinári dbať, aby celú záležitosť správy cirkevných majetkov usporiadali vydaním osobitných inštrukcií v medziach univerzálneho a partikulárneho práva.
Kán. 1277 - Diecézny biskup, keď ide o úkony správy, ktoré so zreteľom na ekonomický stav diecézy majú väčšší význam, musí vypočuť mienku ekonomickej rady a kolégia konzultorov; potrebuje však súhlas tej istej rady, ako aj kolégia konzultorov okrem prípadov, zvlášť uvedených v univerzálnom práve alebo vo fundačných listinách na úkony mimoriadnej správy. Úlohou Konferencie biskupov je však určiť, ktoré úkony treba považovať za úkony mimoriadnej správy.
Kán. 1278 - Okrem úloh, o ktorých sa hovorí v kán. 494, § 3 a 4, diecézny biskup môže ekonómovi zveriť úlohy, o ktorých sa hovorí v kán. 1276, § 1, a 1279, § 2.
Kán. 1279 - § 1. Správa cirkevných majetkov prislúcha tomu, kto bezprostredne riadi osobu, ktorej patria tieto majetky, ak niečo iné neurčuje partikulárne právo, štatút alebo zákonný zvyk, a pri neporušení práva ordinára zasiahnuť v prípade nedbanlivosti správcu.
§ 2. Na správu majetkov verejnej právnickej osoby, ktorá na základe práva alebo fundačných listín, alebo vlastného štatútu nemá svojich správcov, ordinár, ktorému tá istá osoba podlieha, má prijať súce osoby na tri roky; ordinár ich môže vymenovať znova.
Kán. 1280 - Každá právnická osoba má mať svoju ekonomickú radu alebo aspoň dvoch poradcov, ktorí podľa normy štatútu majú pomáhať správcovi pri plnení úlohy.
Kán. 1281 - § 1. Pri zachovaní predpisov štatútu neplatné sú úkony správcov, ktoré presahujú hranice a spôsob riadnej správy, ak skôr nedostali od ordinára písomné splnomocnenie.
§ 2. V štatúte sa majú určiť úkony, ktoré presahujú hranice a spôsob riadnej správy; ak však o tejto veci nie je v štatúte reč, diecéznemu biskupovi prislúcha, aby po vypočutí mienky ekonomickej rady vymedzil tieto úkony pre osoby, ktoré mu podliehajú.
§ 3. Právnická osoba nie je povinná zodpovedať za neplatné úkony správcov, ak nemala z toho niekedy a do istej miery osoh; avšak za nezákonné, ale platné úkony správcov bude zodpovedať sama právnická osoba pri neporušení jej práva na žalobu alebo na rekurz proti správcom, ktorí jej spôsobili škody.
Kán. 1282 - Všetci, či už klerici, alebo laici, ktorí majú zo zákonného titulu účasť na správe cirkevných majetkov, svoje úlohy sú povinní plniť v mene Cirkvi podľa normy práva.
Kán. 1283 - Skôr ako správcovia prevezmú svoju úlohu:
1. musia pred ordinárom alebo jeho delegátom pod prísahou sľúbiť, že budú dobre a verne spravovať;
2. má sa vyhotoviť presný a podrobný a nimi samými podpísaný inventár vecí nehnuteľných, hnuteľných, či už cenných, alebo akokoľvek patriacich medzi kultúrne majetky, alebo iných s ich opisom a ohodnotením a vyhotovený sa má preskúmať;
3. jeden exemplár tohto inventára sa má uchovávať v archíve správy, druhý v archíve kúrie; v obidvoch sa má zaznačiť akákoľvek zmena, ktorou by majetok prípadne prešiel.
Kán. 1284 - § 1. Všetci správcovia sú povinní plniť svoju úlohu so starostlivosťou dobrého hospodára.
§ 2. Preto musia:
1. dozerať, aby sa majetky zverené do ich starostlivosti nijakým spôsobom nestratili alebo neutrpeli škodu; s tým cieľom majú uzatvárať, pokiaľ je to potrebné, poistné zmluvy;
2. starať sa, aby vlastníctvo cirkevných majetkov bolo zabezpečené občiansky platnými spôsobmi;
3. zachovávať predpisy tak kánonického, ako aj občianskeho práva, alebo tie, ktoré uložil zakladateľ alebo darca, alebo zákonná vrchnosť, a predovšetkým dbať, aby z nezachovávania občianskych zákonov nevzišla Cirkvi škoda;
4. príjmy z majetkov a výnosy presne a v pravom čase vyžadovať a prijaté bezpečne uchovávať a nakladať s nimi podľa úmyslu zakladateľa alebo podľa zákonných noriem;
5. v stanovenom čase uhradiť splatné úroky z pôžičky alebo hypotéky a starať sa, aby v príhodnom čase bola vrátená sama hlavná suma dlhu;
6. peniaze, ktoré zostanú po zaplatení výdavkov a môžu byť užitočne investované, so súhlasom ordinára použiť na ciele právnickej osoby;
7. mať dobre vedené knihy príjmov a výdavkov;
8. na konci každého roka zostaviť výkaz o správe;
9. doklady a listiny, na ktorých sa zakladajú práva Cirkvi alebo inštitúcie na majetky, riadne usporiadať a v primeranom a vhodnom archíve chrániť; avšak ich autentické odpisy, kde je to ľahko možné, uložiť v archíve kúrie.
§ 3. Nástojčivo sa odporúča, aby správcovia každý rok zostavovali prehľady príjmov a výdavkov; ponecháva sa však na partikulárne právo, aby ich prikázalo a pod-robnejšie vymedzilo spôsoby, ako sa majú zostavovať.
Kán. 1285 - Len v medziach riadnej správy správcovia smú z hnuteľných majetkov, ktoré nepatria k trvalému majetku, dávať dary na nábožné ciele alebo na ciele kresťanskej dobročinnej lásky.
Kán. 1286 - Správcovia majetkov:
1. pri zamestnávaní pracovných síl majú presne zachovávať aj občianske zákony, týkajúce sa práce a sociálneho života, podľa zásad predkladaných Cirkvou;
2. tým, ktorí vykonávajú prácu podľa dohody, majú dávať spravodlivú a poctivú mzdu, tak aby mohli primerane zabezpečiť svoje potreby aj svojich rodín.
Kán. 1287 - § 1. Pri zavrhnutí opačného zvyku tak klerickí, ako aj laickí správcovia akýchkoľvek cirkevných majetkov, ktoré nie sú zákonne vyňaté spod riadiacej moci diecézneho biskupa, sú povinní každoročne predložiť vyúčtovanie miestnemu ordinárovi, ktorý ho má odovzdať na preskúmanie ekonomickej rade.
§ 2. O majetkoch, ktoré veriaci darujú Cirkvi, správcovia majú predkladať veriacim vyúčtovanie podľa noriem, ktoré má stanoviť partikulárne právo.
Kán. 1288 - Správcovia nemajú v mene verejnej právnickej osoby začínať spor na občianskom súde ani vystupovať na ňom, ak na to nedostali písomné povolenie vlastného ordinára.
Kán. 1289 - Hoci správcovia nie sú povinní vykonávať správu z titulu cirkevného úradu, prevzatej úlohy sa nemôžu svojvoľne vzdať; ak zo svojvoľného vzdania sa utrpí Cirkev škodu, sú povinní ju nahradiť.

III. titul
ZMLUVY A NAJMÄ SCUDZENIE


Kán. 1290 - To, čo stanovuje občianske právo na istom území o zmluvách tak vo všeobecnosti, ako aj jednotlivo a o platbách, má sa s tými istými účinkami zachovávať v kánonickom práve vo veciach, ktoré podliehajú riadiacej moci Cirkvi, ak sa nepriečia božskému právu alebo sa kánonickým právom neurčuje niečo iné, pri zachovaní predpisu kán. 1547.
Kán. 1291 - Na platné scudzenie majetkov, ktoré na základe zákonnej asignácie tvoria trvalý majetok verejnej právnickej osoby a ktorých hodnota presahuje sumu vymedzenú právom, vyžaduje sa dovolenie vrchnosti, kompetentnej podľa normy práva.
Kán. 1292 - § 1. Pri neporušení predpisu kán. 638, § 3, keď sa hodnota majetkov, ktoré sa navrhujú na scudzenie, pohybuje medzi najnižšou a najvyššou sumou, ktorú má určiť Konferencia biskupov pre svoju oblasť, kompetentnú vrchnosť, ak ide o právnické osoby, ktoré nepodliehajú diecéznemu biskupovi, určuje vlastný štatút; ináč kompetentnou vrchnosťou je diecézny biskup so súhlasom ekonomickej rady a kolégia konzultorov, ako aj tých, ktorých sa to týka. Ich súhlas potrebuje diecézny biskup aj na scudzenie majetkov diecézy.
§ 2. Ak však ide o veci, ktorých hodnota presahuje najvyššiu sumu, alebo o veci darované Cirkvi sľubom, alebo cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, k platnosti scudzenia sa okrem toho vyžaduje dovolenie Svätej stolice.
§ 3. Ak vec, ktorá sa má scudziť, je deliteľná, v žiadosti o dovolenie scudzenia sa musia uviesť časti, scudzené predtým; ináč je dovolenie neplatné.
§ 4. Tí, ktorí sa musia zúčastniť na scudzovaní majetkov radou alebo súhlasom, nemajú dávať radu alebo súhlas, ak predtým neboli presne oboznámení tak s ekonomickým stavom právnickej osoby, ktorej majetky sa navrhujú na scudzenie, ako aj so scudzeniami už uskutočnenými.
Kán. 1293 - § 1. Na scudzenie majetkov, ktorých hodnota presahuje určenú minimálnu sumu, sa okrem toho vyžaduje:
1. oprávnený dôvod, akým je naliehavá potreba, zjavná osožnosť, nábožnosť, dobročinná láska alebo iný vážny pastoračný dôvod;
2. ohodnotenie veci, ktorá sa má scudziť, písomne dané znalcami.
§ 2. Majú sa zachovať aj iné ochranné opatrenia, predpísané zákonnou vrchnosťou, aby sa vyhlo škode pre Cirkev.
Kán. 1294 - § 1. Vec sa spravidla nesmie scudziť za cenu nižšiu, než aká sa uvádza v ohodnotení.
§ 2. Peniaze získané scudzením sa majú alebo opatrne investovať na osoh Cirkvi, alebo sa majú rozumne použiť v zhode s cieľmi scudzenia.
Kán. 1295 - Požiadavky podľa normy kán. 1291-1294, ktorým treba prispôsobiť aj štatút právnických osôb, sa musia dodržiavať nielen pri scudzovaní, ale aj v akejkoľvek záležitosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť.
Kán. 1296 - Ak cirkevné majetky boli scudzené bez potrebných kánonických náležitostí, ale scudzenie je občiansky platné, kompetentná vrchnosť má po zrelom uvážení všetkého rozhodnúť, či a akú žalobu, totiž osobnú alebo vecnú, kto a proti komu má podať na obranu práv Cirkvi.
Kán. 1297 - Je úlohou Konferencie biskupov so zreteľom na miestne okolnosti stanoviť normy o prenajímaní cirkevných majetkov, najmä o povolení, ktoré treba dostať od kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
Kán. 1298 - Ak nejde o vec veľmi malého významu, cirkevné majetky sa bez osobitného písomného povolenia kompetentnej vrchnosti nemôžu predávať ani prenajímať vlastným správcom ani ich príbuzným až do štvrtého stupňa pokrvnosti alebo švagrovstva.

IV. titul
NÁBOŹNÉ ODKAZY VO VŠEOBECNOSTI A NÁBOŹNÉ FUNDÁCIE


Kán. 1299 - § 1. Kto na základe prirodzeného a kánonického práva môže slobodne disponovať svojimi majetkami, môže majetky odkázať na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti.
§ 2. Pri odkazovaní pre prípad smrti pre dobro Cirkvi sa podľa možnosti majú zachovať náležitosti občianskeho práva; ak boli opomenuté, dedičom sa musí pripomenúť povinnosť, ktorou sú viazaní splniť vôľu poručiteľa.
Kán. 1300 - Zákonne prijaté odkazy veriacich, ktorí buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti dávajú alebo zanechávajú svoje majetky na nábožné ciele, sa majú veľmi starostlivo plniť aj vzhľadom na spôsob správy a užívania majetkov pri zachovaní predpisu kán. 1301, § 3.
Kán. 1301 - § 1. Vykonávateľom všetkých nábožných odkazov tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými je ordinár.
§ 2. Na základe tohto práva ordinár môže a musí dozerať, a to aj pomocou vizitácie, aby sa nábožné odkazy plnili, a iní vykonávatelia po splnení úlohy sú mu povinní predkladať vyúčtovanie.
§ 3. Doložky pridané k posledným odkazom, ktoré odporujú tomuto právu ordinára, sa majú považovať ako za nepripojené.
Kán. 1302 - § 1. Kto prijal majetky na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo závetom ako zverené do správy, musí o tomto zverení do správy upovedomiť ordinára a oznámiť mu všetky takéto hnuteľné alebo nehnuteľné majetky s pripojenými bremenami; ak to darca výslovne a úplne zakázal, zverenie do správy nemá prijať.
§ 2. Ordinár musí požadovať, aby majetky zverené do správy boli bezpečne uložené, a takisto dozerať na vykonávanie nábožného odkazu podľa normy kán. 1301.
§ 3. Keď ide o majetky zverené do správy nejakému členovi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak totiž majetky sú určené miestu alebo diecéze, alebo ich obyvateľom, alebo na pomoc nábožným cieľom, ordinárom, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, je miestny ordinár; ináč je ním vyšší predstavený v klerickom inštitúte pápežského práva a v klerických spoločnostiach apoštolského života pápežského práva alebo vlastný ordinár toho istého člena v iných rehoľných inštitútoch.
Kán. 1303 - § 1. Pod označením nábožné fundácie v práve vystupujú:
1. samostatné nábožné fundácie, čiže zoskupenia vecí, určené na ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2, a ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť zriadila ako právnickú osobu;
2. nesamostatné nábožné fundácie, čiže časné majetky, dané akýmkoľvek spôsobom verejnej právnickej osobe s bremenom, aby sa dlhší čas, ktorý má vymedziť partikulárne právo, z ročných príjmov slávili omše a vykonávali iné vopred určené cirkevné funkcie alebo sa ináč dosahovali ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2.
§ 2. Ak majetky nesamostatnej nábožnej fundácie boli zverené právnickej osobe, podliehajúcej diecéznemu biskupovi, po uplynutí času musia byť určené inštitúcii, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1, ak fundátor výslovne neprejavil inú vôľu; ináč pripadajú samej právnickej osobe.
Kán. 1304 - § 1. Aby právnická osoba mohla fundáciu platne prijať, vyžaduje sa písomné povolenie ordinára; ordinár ho nemá dať, kým zákonne nezistil, že právnická osoba môže zadosťučiniť jednak novému bremenu, ktoré má prijať, jednak bremenám, už prijatým obzvlášť sa má starať, aby príjmy úplne zodpovedali pripojeným bremenám podľa obyčaje miesta alebo oblasti.
§ 2. ďalšie podmienky na ustanovenie a prijatie fundácií majú byť určené partikulárnym právom.
Kán. 1305 - Peniaze a hnuteľné majetky poukázané ako dar sa majú ihneď uložiť na bezpečnom mieste, ktoré má schváliť ordinár, s tým cieľom, aby sa tieto peniaze alebo hodnota hnuteľných majetkov chránili a aby sa čím skôr podľa rozumného úsudku toho istého ordinára, po vypočutí mienky tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, opatrne a užitočne uložili na prospech tej istej fundácie s výslovnou zmienkou o jednotlivých bremenách.
Kán. 1306 - § 1. Fundácie založené aj ústne sa majú písomne zaznamenať.
§ 2. Jeden exemplár listiny sa má bezpečne uchovať v archíve kúrie, druhý v archíve právnickej osoby, ktorej fundácia patrí.
Kán. 1307 - § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 1300-1302 a 1287 sa má vyhotoviť zoznam bremien, ktoré vyplývajú z nábožných fundácií, a vyložiť na viditeľnom mieste, aby povinnosti, ktoré treba plniť, neupadli do zabudnutia.
§ 2. Okrem knihy, o ktorej sa hovorí v kán. 958, § 1, má sa viesť druhá kniha a uchovávať u farára alebo rektora, v ktorej sa majú zaznamenávať jednotlivé bremená, ich plnenie a almužny.
Kán. 1308 - § 1. Zníženie omšových bremien, ktoré sa má vykonať iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, je vyhradené Apoštolskej stolici pri neporušení predpisov, ktoré nasledujú.
§ 2. Ak je to vo fundačných listinách výslovne určené, pre pokles príjmov môže ordinár znížiť omšové bremená.
§ 3. Diecéznemu biskupovi prislúcha moc znížiť omše z odkazov alebo z akýchkoľvek fundácií, ktoré sú samostatné, pre zníženie príjmov, kým trvá dôvod, podľa výšky almužny, zákonne platnej v diecéze, len keď niet nikoho, kto je povinný a môže byť s úžitkom prinútený zvýšiť almužnu.
§ 4. Jemu prislúcha moc znížiť bremená čiže omše z odkazov, zaťažujúce cirkevnú inštitúciu, ak sa prijmy stali nedostačujúce na primerané dosiahnutie cieľa vlastného tej istej inštitúcii.
§ 5. Tie isté moci, o ktorých sa hovorí v § 3 a 4, má najvyšší moderátor klerického rehoľného inštitútu pápežského práva.
Kán. 1309- Tým istým vrchnostiam, o ktorých sa hovorí v kán. 1308, okrem toho prislúcha moc z primeraného dôvodu preložiť omšové bremená na iné dni, kostoly alebo oltáre odlišné od tých, ktoré sú stanovené vo fundáciách.
Kán. 1310 - § 1. Znížiť, zmierniť, zameniť odkazy veriacich na nábožné ciele môže ordinár iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, ak mu fundátor túto moc výslovne udelil.
§ 2. Ak sa vykonanie uložených bremien stane pre zníženie príjmov alebo z iného dôvodu bez akejkoľvek viny správcov nemožné, ordinár po vypočutí tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, ako aj pri zachovaní čo možno najlepším spôsobom vôle fundátora, môže tie isté bremená spravodlivo zmenšiť s výnimkou zníženia omší, ktoré sa riadi predpismi kán. 1308.
§ 3. V ostatných prípadoch sa treba obrátiť na Apoštolskú stolicu.