Kódex kánonického práva

ŠIESTA KNIHA

SANKCIE V CIRKVI

I. časť
DELIKTY A TRESTY VO VŠEOBECNOSTI


I. titul
TRESTANIE DELIKTOV VŠEOBECNE


Kán. 1311 - Cirkev má vrodené a vlastné právo trestnými sankciami postihovať veriacich, ktorí spáchali delikt.
Kán. 1312 - § 1. Trestné sankcie v Cirkvi sú:
1. medicinálne tresty čiže cenzúry, ktoré sa uvádzajú v kán. 1331-1333;
2. odpykávacie tresty, o ktorých sa hovorí v kán. 1336.
§ 2. Zákon môže stanoviť iné odpykávacie tresty, ktoré veriaceho pozbavujú nejakého duchovného alebo časného dobra a zodpovedajú nadprirodzenému cieľu Cirkvi.
§ 3. Okrem toho sa používajú trestné liečivé prostriedky a pokánia; trestné liečivé prostriedky najmä na predchádzanie deliktov, pokánia skôr na nahradenie alebo zväčšenie trestu.

II. titul
TRESTNÝ ZÁKON A TRESTNÝ PRÍKAZ


Kán. 1313 - § 1. Ak sa po spáchaní deliktu zákon zmení, treba uplatniť zákon, priaznivejší pre vinníka.
§ 2. Ak neskorší zákon zrušuje zákon alebo aspoň trest, trest ihneď zaniká.
Kán. 1314 - Trest je zväčša trestom na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, takže vinníka neviaže, ak nebol ešte uložený; je však aj trest na základe vyneseného rozsudku, takže sa doň upadá samým činom spáchania deliktu, ak to zákon alebo príkaz výslovne stanovuje.
Kán. 1315 - § 1. Kto má zákonodarnú moc, môže vydávať aj trestné zákony; môže však svojimi zákonmi prostredníctvom primeraného trestu chrániť aj božský zákon alebo cirkevný zákon vynesený vyššou vrchnosťou pri zachovaní hraníc svojej kompetencie vzhľadom na územie alebo osoby.
§ 2. Zákon sám môže vymedziť trest alebo jeho vymedzenie ponechať na rozumné uváženie sudcu.
§ 3. Partikulárny zákon môže k trestom, ktoré za nejaký delikt stanovil univerzálny zákon, pridať aj iné tresty; nemá sa to však robiť, ak to nie je z veľmi vážnej nevyhnutnosti. Ak však univerzálny zákon hrozí iba nevymedzeným alebo fakultatívnym trestom, partikulárny zákon môže namiesto neho stanoviť vymedzený alebo záväzný trest.
Kán. 1316 - Diecézni biskupi majú dbať, aby sa podľa možnosti v tom istom štáte alebo v tej istej oblasti vynášali rovnaké trestné zákony, ak také treba vyniesť.
Kán. 1317 - Tresty sa majú stanovovať do takej miery, do akej sú naozaj nevyh-nutné na vhodnejšie zabezpečenie cirkevnej disciplíny. Avšak prepustenie z klerického stavu nemožno stanoviť partikulárnym zákonom.
Kán. 1318 - Zákonodarca nemá hroziť trestami na základe rozsudku už vyneseného, ak to azda nie je za niektoré jednotlivé zlomyseľné delikty, ktoré môžu buď vyvolať vážnejšie pohoršenie, alebo ich nemožno účinnejšie potrestať trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť; avšak cenzúry, najmä exkomunikáciu, nemá stanovovať, ak to nie je s čo najväčšou umiernenosťou a len za vážnejšie delikty.
Kán. 1319 - § 1. Do akej miery môže niekto na základe riadiacej moci vo vonkajšom fóre vydávať príkazy, do takej miery môže aj prostredníctvom príkazu pohroziť vymedzenými trestami s výnimkou trvalých odpykávacích trestov.
§ 2. Trestný príkaz sa nemá vyniesť, ak to nie je po zrelom uvážení a pri zachovaní toho, čo sa stanovuje v kán. 1317 a 1318 o partikulárnych zákonoch.
Kán. 1320 - Miestny ordinár môže rehoľníkov postihovať trestami vo všetkom, v čom mu podliehajú.

III. titul
SUBJEKT PODLIEHAJÚCI TRESTNÝM SANKCIÁM


Kán. 1321 - § 1. Nikto nie je trestaný, ak vonkajšie porušenie zákona alebo príkazu, ktorého sa dopustil, nie je sankčne postihnuteľné na základe úmyslu alebo nedbanlivosti.
§ 2. Trest stanovený zákonom alebo príkazom sa vzťahuje na toho, kto uvážene porušil zákon alebo príkaz; kto to však urobil zo zanedbania náležitej pozornosti, netrestá sa, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 3. Keď nastalo vonkajšie porušenie, postihnuteľnosť sa prezumuje, ak nie je zjavné niečo iné.
Kán. 1322 - Tí, ktorým trvalo chýba používanie rozumu, považujú sa za neschopných spáchať delikt, hoci zákon alebo príkaz porušili vtedy, keď sa zdali zdraví.
Kán. 1323 - Nijakému trestu nepodlieha ten, kto vtedy, keď porušil zákon alebo príkaz:
1. ešte nezavŕšil šestnásty rok života;
2. bez vlastnej viny nevedel, že porušuje zákon alebo príkaz; neznalosti sa však kladie na roveň nepozornosť, omyl;
3. konal na základe fyzického násilia alebo náhody, ktorú nemohol predvídať alebo predvídanú nemohol odvrátiť;
4. konal prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyh-nutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak však skutok nie je vnútorne zlý alebo nie je zameraný na škodu duší;
5. v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi a zachoval náležitú mieru;
6. chýbalo mu používanie rozumu pri zachovaní predpisov kán. 1324, § 1, bod 2, a 1325;
7. bez vlastnej viny sa domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v bode 4 alebo 5.
Kán. 1324 - § 1. Porušovateľ nie je vyňatý z trestu, ale trest stanovený zákonom alebo príkazom sa musí zmierniť alebo miesto neho použiť pokánie, ak delikt spáchal:
1. ten, kto mal iba nedokonalé používanie rozumu;
2. ten, komu chýbalo používanie rozumu pre opitosť alebo iné podobné rozrušenie mysle, ktoré si zavinil;
3. pre silné vzplanutie vášne, ktoré však nepredchádzalo a neprekazilo všetko rozhodovanie mysle a súhlas vôle, a len keď sama vášeň nebola chcene vyvolaná alebo živená;
4. neplnoletý, ktorý dovŕšil šestnásty rok života;
5. ten, kto bol prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak delikt je vnútorne zlý alebo je zameraný na škodu duší;
6. ten, kto v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi, ale nezachoval náležitú mieru;
7. na tom, kto hrubo a nespravodlivo provokoval;
8. ten, kto sa mylne, ale zo svojej viny domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v kán. 1323, bod 4 alebo 5;
9. ten, kto bez vlastnej viny nevedel, že k zákonu alebo príkazu je pripojený trest;
10. ten, kto konal bez plnej započítateľnosti, len keď zostala vážna.
§ 2. To isté môže urobiť sudca, ak existuje nejaká iná okolnosť, ktorá zmenšuje závažnosť deliktu.
§ 3. V okolnostiach, o ktorých sa hovorí v § 1, vinník nepodlieha trestu na základe rozsudku už vyneseného.
Kán. 1325 - Hrubá alebo nedbanlivá, alebo schválna neznalosť sa nikdy nemôže brať do úvahy pri uplatňovaní predpisov kán. 1323 a 1324; takisto ani opitosť alebo iné rozrušenia mysle, ak boli spôsobené zámerne, aby sa spáchal alebo ospravedlnil delikt, a ani vášeň, ktorá bola chcene vyvolaná alebo živená.
Kán. 1326 - § 1. Sudca môže uložiť trest väčší, než stanovuje zákon alebo príkaz:
1. tomu, kto po odsúdení alebo po vyhlásení trestu tak pokračuje v páchaní deliktov, že z okolností možno rozumne usudzovať o jeho tvrdošijnosti v zlej vôli;
2. tomu, kto má nejakú hodnosť alebo kto zneužil svoju autoritu alebo úrad na spáchanie deliktu; 3. vinníkovi, ktorý, hoci za delikt spáchaný z nedbanlivosti je stanovený trest, následok predvídal, a predsa na to, aby sa mu vyhol, zanedbal opatrenia, ktoré by bol použil každý starostlivý človek.
§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, ak trest bol stanovený na základe vyneseného rozsudku, možno pridať iný trest alebo pokánie.
Kán. 1327 - Okrem prípadov uvedených v kán. 1323-1326 partikulárny zákon môže stanoviť iné oslobodzujúce, poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti buď všeobecnou normou, alebo pre jednotlivé delikty. Takisto sa v príkaze môžu stanoviť okolnosti, ktoré od trestu stanoveného príkazom oslobodzujú alebo trest zmierňujú, alebo zväčšujú.
Kán. 1328 - § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal, a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 2. Ak však úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ môže byť podrobený pokániu alebo trestnému liečivému prostriedku, ak z vlastnej vôle neupustil od začatého páchania deliktu. Ak však vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, alebo veľké nebezpečenstvo, páchateľ, hoci prestal sám od seba, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
Kán. 1329 - § 1. Tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spáchať delikt spolupracujú na spáchaní deliktu a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, podliehajú tým istým alebo iným trestom tej istej alebo menšej veľkosti, ak pre hlavného páchateľa sú stanovené tresty na základe rozsudku, ktorý sa má vyniesť.
§ 2. Do trestu na základe vyneseného rozsudku, spojeného s deliktom, upadajú spolupáchatelia, ktorí v zákone alebo príkaze nie sú uvedení, ak bez ich pričinenia by delikt nebol spáchaný a trest je takej povahy, že ich môže postihnúť; ináč môžu byť potrestaní trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť.
Kán. 1330 - Delikt, ktorý spočíva vo vyhlásení alebo v inom prejave vôle, náuky alebo vedy, treba považovať ako za nedokonaný, ak si toto vyhlásenie alebo tento prejav nikto nevšimol.

IV. titul
TRESTY A INÉ POSTIHY


I. kapitola
CENZÚRY


Kán. 1331 - § 1. Exkomunikovanému sa zakazuje:
1. mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných obradoch kultu;
2. sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti;
3. zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy alebo robiť úkony riadenia.
§ 2. Ak je exkomunikácia uložená alebo vyhlásená, vinník:
1. keď chce konať proti predpisu § 1, bod 1, treba mu v tom brániť alebo od liturgického úkonu upustiť, ak neprekáža vážny dôvod;
2. neplatne robí úkony riadenia, ktoré sú podľa normy § 1, bod 3, nedovolené;
3. má zakázané užívať privilégiá, udelené predtým;
4. nemôže platne nadobudnúť hodnosť, úrad alebo inú úlohu v Cirkvi;
5. neprisvojuje si požitky z titulu hodnosti, úradu, akejkoľvek úlohy, dôchodku, ktoré v Cirkvi má.
Kán. 1332 - Postihnutý interdiktom je viazaný zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1331, § 1, bod 1 a 2; ak je interdikt uložený alebo vyhlásený, treba zachovať predpis kán. 1331, § 2, bod 1.
Kán. 1333 - § 1. Suspenzia, ktorá môže postihnúť iba klerikov, zakazuje:
1. buď všetky, alebo niektoré úkony moci posvätného rádu;
2. buď všetky, alebo niektoré úkony riadiacej moci;
3. výkon buď všetkých, alebo niektorých práv alebo úloh, spojených s úradom.
§ 2. V zákone alebo príkaze sa môže stanoviť, že po vynesení odsudzujúceho alebo vyhlasujúceho rozsudku suspendovaný nemôže platne robiť úkony riadenia.
§ 3. Zákaz nikdy nepostihuje:
1. úrady alebo riadiacu moc, ktoré nepodliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest;
2. právo na bývanie, ak ho vinník má na základe úradu;
3. právo spravovať majetky, ktoré azda patria k úradu suspendovaného, ak trest je na základe vyneseného rozsudku.
§ 4. Suspenzia zakazujúca poberať požitky, plat, dôchodky alebo iné podobné príjmy prináša so sebou záväzok vrátiť všetko, čo je nezákonne, hoci aj dobromyseľne prijaté.
Kán. 1334 - § 1. Rozsah suspenzie v medziach stanovených predchádzajúcim kánonom určuje sa buď samým zákonom alebo príkazom, alebo rozsudkom či dekrétom, ktorým sa trest ukladá.
§ 2. Zákon, nie však príkaz môže stanoviť suspenziu na základe rozsudku už vyneseného bez pripojenia akéhokoľvek vymedzenia alebo obmedzenia; takýto trest má však všetky účinky, ktoré sa uvádzajú v kán. 1333, § 1.
Kán. 1335 - Ak cenzúra zakazuje sláviť sviatosti alebo sväteniny alebo robiť úkon riadenia, zákaz sa pozastavuje, kedykoľvek je to nevyhnutné na pomoc veriacim, nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti; ak však cenzúra na základe rozsudku už vyneseného nie je vyhlásená, zákaz sa okrem toho pozastavuje, kedykoľvek veriaci žiada sviatosť alebo sväteninu, alebo úkon riadenia; žiadať to však je dovolené z akéhokoľvek oprávneného dôvodu.

II. kapitola
ODPYKÁVACIE TRESTY


Kán. 1336 - § 1. Odpykávacie tresty, ktoré môžu postihnúť páchateľa deliktu buď natrvalo, alebo na určitý čas, alebo na nevymedzený čas, okrem iných, ktoré prípadne stanovil zákon, sú tieto:
1. zákaz alebo príkaz pobytu na určitom mieste alebo území;
2. odňatie moci, úradu, úlohy, práva, privilégia, splnomocnenia, milosti, titulu, odznaku, hoci len čestného;
3. zákaz vykonávať to, čo sa uvádza v bode 2, alebo zákaz vykonávať to na určitom mieste alebo mimo určitého miesta; tieto zákazy nie sú nikdy pod trestom nulity;
4. preloženie na iný úrad z trestu;
5. prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Odpykávacie tresty na základe vyneseného rozsudku môžu byť len tie, ktoré sa uvádzajú v § 1, bod 3.
Kán. 1337 - § 1. Zákaz pobytu na určitom mieste alebo území môže postihnúť tak klerikov, ako aj rehoľníkov; príkaz pobytu však postihuje svetských klerikov, a v medziach stanov rehoľníkov.
§ 2. Aby mohol byť uložený príkaz pobytu na určitom mieste alebo území, treba, aby bol na to daný súhlas ordinára toho miesta, ak nejde o dom určený aj pre mimodiecéznych klerikov, ktorí robia pokánie alebo potrebujú sa polepšiť.
Kán. 1338 - § 1. Odňatia a zákazy, ktoré sa uvádzajú v kán. 1336, § 1, bod 2 a 3, nikdy nepostihujú moci, úrady, úlohy, práva, privilégiá, splnomocnenia, milosti, tituly, odznaky, ktoré nepodliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest.
§ 2. Odňatie moci posvätného rádu nie je možné, ale iba zákaz vykonávať ju alebo niektoré jej úkony; takisto nie je možné odňatie akademických stupňov.
§ 3. Keď ide o zákazy, uvedené v kán. 1336, § 1, bod 3, treba zachovať normu o cenzúrach, ktorá sa podáva v kán. 1335.

III. kapitola
TRESTNÉ LIEČIVÉ PROSTRIEDKY A POKÁNIE


Kán. 1339 - § 1. Toho, kto sa nachádza v blízkej príležitosti spáchať delikt, alebo na koho na základe vykonaného zistenia padá vážne podozrenie, že spáchal delikt, ordinár môže sám alebo cez iného napomenúť.
§ 2. Toho však, zo správania ktorého pochádza pohoršenie alebo vážne narušenie poriadku, môže aj pokarhať spôsobom, primeraným osobitným podmienkam osoby a činu.
§ 3. Napomenutie a pokarhanie musí byť vždy zrejmé aspoň z nejakého dokladu, ktorý sa má uchovávať v tajnom archíve.
Kán. 1340 - § 1. Pokánie, ktoré možno uložiť vo vonkajšom fóre, je nejaký skutok náboženstva alebo nábožnosti, alebo dobročinnej lásky, ktorý treba vykonať.
§ 2. Za tajný priestupok sa nikdy nemá ukladať verejné pokánie.
§ 3. Pokánia môže ordinár podľa svojho rozumného úsudku pridať k trestnému liečivému prostriedku napomenutia alebo pokarhania.

V. titul
UPLATŇOVANIE TRESTOV


Kán. 1341 - Ordinár má dbať, aby sa súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov začal iba vtedy, keď zistil, že ani bratským napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti sa nemôže dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka
Kán. 1342 - § 1. Kedykoľvek oprávnené dôvody prekážajú, aby sa súdny proces uskutočnil, trest možno uložiť alebo vyhlásiť mimosúdnym dekrétom; trestné liečivé prostriedky však a pokánia sa môžu uplatniť dekrétom v ktoromkoľvek prípade.
§ 2. Dekrétom sa nemôžu uložiť ani vyhlásiť trvalé tresty, ani tresty, ktoré zákon alebo príkaz tieto tresty stanovujúci zakazuje uplatniť dekrétom.
§ 3. To, čo sa v zákone alebo príkaze hovorí o sudcovi, keď ide o ukladanie alebo vyhlasovanie trestu v súdnom konaní, treba uplatňovať aj vzhľadom na predstaveného, ktorý mimosúdnym dekrétom ukladá alebo vyhlasuje trest, ak nie je zrejmé niečo iné a nejde o predpisy, týkajúce sa iba spôsobu postupu.
Kán. 1343 - Ak zákon alebo príkaz dáva sudcovi moc uplatniť alebo neuplatniť trest, sudca môže podľa svojho svedomia a rozumného úsudku aj trest zmierniť alebo miesto neho uložiť pokánie.
Kán. 1344 - Hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a rozumného úsudku môže:
1. odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo;
2. upustiť od uloženia trestu alebo uložiť miernejší trest, alebo použiť pokánie, ak sa vinník polepšil a pohoršenie odstránil alebo ho občianska vrchnosť dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
3. pozastaviť záväzok dodržiavať odpykávací trest, ak sa vinník po chvályhodne prežitom živote dopustil deliktu po prvý raz a ak nie je naliehavá potreba napraviť pohoršenie, ale predsa tak, že ak vinník v čase vymedzenom samým sudcom opäť spácha delikt, odpyká náležitý trest za obidva delikty, ak medzitým neuplynul čas na premlčanie trestnej žaloby za predchádzajúci delikt.
Kán. 1345 - Kedykoľvek mal páchateľ deliktu buď iba nedokonalé používanie rozumu, alebo delikt spáchal zo strachu alebo nevyhnutnosti, alebo zo vzplanutia vášne, alebo z opitosti, alebo iného podobného rozrušenia mysle, sudca môže upustiť aj od uloženia akéhokoľvek potrestania, ak sa domnieva, že sa o jeho polepšenie možno lepšie postarať ináč.
Kán. 1346 - Kedykoľvek vinník spáchal viaceré delikty, ak sa súhrn trestov na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, zdá príliš vysoký, ponecháva sa na rozumný úsudok sudcu, aby tresty zmiernil v spravodlivých medziach.
Kán. 1347 - § 1. Cenzúru nemožno platne uložiť, ak predtým nebol vinník aspoň raz napomenutý, aby zanechal vzdorovitosť, a nedal sa mu primeraný čas na spamätanie sa.
§ 2. O tom vinníkovi treba povedať, že zanechal vzdorovitosť, ktorý delikt naozaj oľutoval a ktorý okrem toho primerane napravil škody a odstránil pohoršenie, alebo to aspoň vážne prisľúbil.
Kán. 1348 - Keď bol vinník od obžaloby oslobodený alebo mu nebol uložený nijaký trest, ordinár sa môže vhodnými napomenutiami a inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti alebo v prípade potreby aj trestnými liečivými prostriedkami postarať o jeho osoh a o verejné dobro.
Kán. 1349 - Ak trest je nevymedzený a ani zákon neurčuje niečo iné, sudca nemá ukladať ťažšie tresty, najmä nie cenzúry, ak to vážnosť prípadu skutočne nevyžaduje; trvalé tresty však uložiť nemôže.
Kán. 1350 - § 1. Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dávať pozor na to, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Avšak o prepusteného z klerického stavu, ktorý je pre trest naozaj v núdzi, má sa ordinár postarať čo možno najlepším spôsobom.
Kán. 1351 - Trest zaväzuje vinníka všade aj po zaniknutí práva toho, kto trest stanovil alebo uložil, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 1352 - § 1. Ak trest zakazuje prijímať sviatosti alebo sväteniny, zákaz sa pozastavuje, kým sa vinník nachádza v nebezpečenstve smrti.
§ 2. Záväzok dodržiavať trest na základe rozsudku už vyneseného, ktorý nebol ani vyhlásený a ani nie je všeobecne známy na mieste, kde sa páchateľ deliktu nachádza, pozastavuje sa úplne alebo čiastočne do takej miery, do akej ju vinník nebude môcť zachovávať bez nebezpečenstva veľkého pohoršenia alebo zlej povesti.
Kán. 1353 - Odvolanie sa alebo rekurz proti súdnym rozsudkom alebo dekrétom, ktoré ukladajú alebo vyhlasujú akýkoľvek trest, majú odkladný účinok.

VI. titul
ZÁNIK TRESTOV


Kán. 1354 - § 1. Popri tých, ktorí sú uvedení v kán. 1355-1356, všetci, ktorí môžu dišpenzovať od zákona chráneného trestom alebo vyňať spod príkazu hroziaceho trestom, môžu tento trest aj odpustiť.
§ 2. Okrem toho zákon alebo príkaz stanovujúci trest môže dať moc odpúšťať trest aj iným.
§ 3. Ak Apoštolská stolica odpustenie trestu rezervovala sebe alebo iným, rezervovanie treba vykladať striktne.
Kán. 1355 - § 1. Zákonom stanovený trest, či je uložený, alebo vyhlásený, len keď nie je vyhradený Apoštolskej stolici, môže odpustiť:
1. ordinár, ktorý dal podnet súdnemu konaniu na uloženie alebo vyhlásenie trestu, alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil;
2. ordinár miesta, na ktorom sa páchateľ deliktu nachádza, ale po porade s ordinárom, o ktorom sa hovorí v bode 1, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné.
§ 2. Zákonom stanovený trest na základe rozsudku už vyneseného, ešte nevyhlásený, ak nie je rezervovaný Apoštolskej stolici, môže odpustiť ordinár svojim podriadeným a tým, ktorí sa nachádzajú na jeho území alebo tam spáchali delikt, a aj hociktorý biskup, ale v úkone sviatostnej spovede.
Kán. 1356 - § 1. Príkazom stanovený trest na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, alebo na základe vyneseného rozsudku, a nie je vynesený Apoštolskou stolicou, môže odpustiť:
1. ordinár miesta, na ktorom sa páchateľ deliktu nachádza;
2. ak trest je uložený alebo vyhlásený, aj ordinár, ktorý dal podnet súdnemu konaniu na uloženie alebo vyhlásenie trestu, alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil.
§ 2. Pred odpustením trestu sa treba poradiť s tým, kto vydal príkaz, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné.
Kán. 1357 - § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 508 a 976 cenzúru exkomunikácie alebo interdiktu na základe rozsudku už vyneseného, ale nevyhlásenú, môže spovedník odpustiť vo vnútornom sviatostnom fóre, ak je kajúcnikovi ťažko zotrvať v stave ťažkého hriechu za čas, potrebný na to, aby kompetentný predstavený urobil opatrenie.
§ 2. Pri udeľovaní odpustenia má spovedník uložiť kajúcnikovi bremeno, aby pod hrozbou opätovného upadnutia do trestu podal do jedného mesiaca rekurz kompetentnému predstavenému alebo kňazovi, majúcemu splnomocnenie, a držal sa jeho pokynov; medzitým mu má uložiť primerané pokánie, a pokiaľ je to naliehavé, odstránenie pohoršenia a nahradenie škody; rekurz však možno urobiť aj cez spovedníka bez uvedenia mena.
§ 3. Tým istým bremenom podať rekurz sú po uzdravení viazaní tí, ktorým bola podľa normy kán. 976 odpustená cenzúra, uložená alebo vyhlásená, alebo rezervovaná Apoštolskej stolici.
Kán. 1358 - § 1. Odpustiť cenzúru možno iba takému páchateľovi deliktu, ktorý podľa normy kán. 1347, § 2, zanechal vzdorovitosť; tomu, kto ju zanechal, odpustenie nemožno odoprieť.
§ 2. Kto cenzúru odpúšťa, môže urobiť opatrenia podľa normy kán. 1348 alebo aj uložiť pokánie.
Kán. 1359 - Kto je postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.
Kán. 1360 - Odpustenie trestu vynútené veľkým strachom je neplatné.
Kán. 1361 - § 1. Odpustenie možno udeliť aj neprítomnému alebo podmienečne.
§ 2. Odpustenie vo vonkajšom fóre sa má dať písomne, ak sa z važneho dôvodu neodporúča niečo iné.
§ 3. Treba dbať na to, aby sa žiadosť o odpustenie alebo samo odpustenie nezverejňovali, ak to nie je do istej miery buď užitočné na ochranu dobrej povesti vinníka alebo nevyhnutné na odstránenie pohoršenia.
Kán. 1362 - § 1. Trestná žaloba zaniká premlčaním po troch rokoch, ak nejde:
1. o delikty rezervované Kongregácii pre náuku viery;
2. o žalobu za delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1394, 1395, 1397, 1398, ktorá sa premlčiava po piatich rokoch;
3. o delikty, ktoré všeobecné právo netrestá, ak partikulárny zákon stanovil inú lehotu na premlčanie.
§ 2. Premlčanie sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný, alebo ak ide o delikt trvajúci, alebo ktorý sa stal návykom, dňom, v ktorom zanikol.
Kán. 1363 - § 1. Ak sa v lehotách, o ktorých sa hovorí v kán. 1362 a ktoré treba počítať odo dňa, keď sa odsudzujúci rozsudok stal rozsúdenou vecou, vinníkovi nedoručí vykonávací dekrét sudcu, o ktorom sa hovorí v kán. 1651, žaloba na vykonanie trestu zaniká premlčaním.
§ 2. To isté platí pri zachovaní toho, čo treba zachovať, ak sa trest uložil mimosúdnym dekrétom.

II. časť
TRESTY ZA JEDNOTLIVÉ DELIKTY

I. titul
DELIKTY PROTI NÁBOŹENSTVU
A JEDNOTE CIRKVI


Kán. 1364 - § 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 2; klerik môže byť okrem toho potrestaný trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336, § 1, bod 1, 2 a 3.
§ 2. Ak to dlhotrvajúca vzdorovitosť alebo veľkosť pohoršenia vyžaduje, môžu sa pridať aj iné tresty, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1365 - Za zakázané spoluúčinkovanie pri bohoslužbách má byť vinník potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1366 - Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.
Kán. 1367 - Kto konsekrované eucharistické podoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1368 - Ak sa niekto tvrdením alebo sľubovaním niečoho pred cirkevnou vrchnosťou dopúšťa krivej prísahy, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1369 - Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise alebo ináč použijúc spoločenské oznamovacie prostriedky, vysloví rúhanie alebo ťažko naruší dobré mravy, alebo sa dopustí urážky proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť alebo opovrhovanie ňou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

II. titul
DELIKTY PROTI CIRKEVNÝM VRCHNOSTIAM A SLOBODE CIRKVI


Kán. 1370 - § 1. Kto použije fyzické násilie proti Rímskemu veľkňazovi, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; k nej, ak je to klerik, sa pre závažnosť deliktu môže pridať iný trest, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Kto takto koná proti tomu, kto má biskupské svätenie, upadá do interdiktu na základe vyneseného rozsudku, a ak je klerik, aj do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného.
§ 3. Kto použije fyzické násilie proti klerikovi alebo rehoľníkovi z opovrhnutia vierou alebo Cirkvou, alebo cirkevnou mocou, alebo službou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1371 - Spravodlivým trestom má byť potrestaný:
1. kto okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1364, § 1, šíri učenie zavrhnuté Rímskym veľkňazom alebo ekumenickým koncilom alebo tvrdošijne odmieta učenie, o ktorom sa hovorí v kán. 752, a po napomenutí Apoštolskou stolicou alebo ordinárom to neodvolá;
2. kto ináč Apoštolskú stolicu, ordinára alebo predstaveného, keď zákonne prikazujú alebo zakazujú, neposlúcha a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti.
Kán. 1372 - Kto proti úkonu Rímskeho veľkňaza urobí rekurz na ekumenický koncil alebo na kolégium biskupov, má byť potrestaný cenzúrou.
Kán. 1373 - Kto verejne buď vyvoláva nepriateľstvo alebo nenávisť podriadených voči Apoštolskej stolici či ordinárovi pre nejaký úkon cirkevnej moci alebo služby, buď vyzýva podriadených na neposlušnosť voči nim, má byť potrestaný interdiktom alebo inými spravodlivými trestami.
Kán. 1374 - Kto vstúpi do združenia, ktoré robí intrigy proti Cirkvi, má byť potrestaný spravodlivým trestom; kto však takéto združenie napomáha alebo vedie, má byť potrestaný interdiktom.
Kán. 1375 - Tí, ktorí obmedzujú slobodu služby alebo voľby, alebo cirkevnej moci, alebo zákonné užívanie posvätných majetkov či iných cirkevných majetkov, alebo zastrašujú voliča či zvoleného, alebo toho, kto vykonal cirkevnú moc alebo službu, môžu byť potrestaní spravodlivým trestom.
Kán. 1376 - Kto hnuteľnú alebo nehnuteľnú posvätnú vec zneuctí, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1377 - Kto bez predpísaného povolenia scudzuje cirkevné majetky, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

III. titul
UZURPÁCIA CIRKEVNÝCH ÚLOH
A DELIKTY SPÁCHANÉ PRI ICH VYKONÁVANÍ


Kán. 1378 - § 1. Kňaz, ktorý koná proti predpisu kán. 977, upadá do exkomunikácie na základe vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskej stolici.
§ 2. Do trestu interdiktu na základe vyneseného rozsudku, alebo ak je to klerik, do suspenzie na základe vyneseného rozsudku upadá:
1. kto nepovýšený do kňazského rádu, sa pokúša o liturgické konanie eucharistickej obety;
2. kto, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v § 1, hoci nemôže dať platne sviatostné rozhrešenie, pokúša sa ho udeliť alebo počúva sviatostnú spoveď.
§ 3. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 2, sa podľa závažnosti deliktu môžu pridať aj iné tresty nevynímajúc exkomunikáciu.
Kán. 1379 - Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatosti, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1380 - Kto na základe simónie slávi sviatosť alebo ju prijíma, má byť potrestaný interdiktom alebo suspenziou.
Kán. 1381 - § 1. Ktokoľvek si uzurpuje cirkevný úrad, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
§ 2. Uzurpácii sa rovná jeho nezákonné podržiavanie si po odňatí alebo ukončení úlohy.
Kán. 1382 - Biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho za biskupa, a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici.
Kán. 1383 - Biskupovi, ktorý proti predpisu kán. 1015 vysvätil cudzieho podriadeného bez zákonnej prepúšťacej listiny, sa počas jedného roka zakazuje udeľovať posvätný rád. Kto však svätenie prijal, je samým činom od prijatého posvätného rádu suspendovaný.
Kán. 1384 - Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378-1383, nezákonne vykonáva kňazskú úlohu alebo inú posvätnú službu, môže byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1385 - Kto z omšového milodaru nezákonne nadobúda zisk, má byť potrestaný cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.
Kán. 1386 - Kto čokoľvek daruje alebo sľubuje tomu, kto vykonáva úlohu v Cirkvi, aby nezákonne niečo vykonal alebo zanedbal, má byť potrestaný spravodlivým trestom; takisto ten, kto také dary alebo sľuby prijíma.
Kán. 1387 - Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, má byť pre závažnosť deliktu potrestaný suspenziou, zákazmi, odňatiami a v ťažších prípadoch má byť prepustený z klerického stavu.
Kán. 1388 - § 1. Spovedník, ktorý priamo porušuje sviatostné tajomstvo, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; kto však iba nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu.
§ 2. Tlmočník a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 983, § 2, ktorí porušujú tajomstvo, majú byť potrestaní spravodlivým trestom nevynímajúc exkomunikáciu.
Kán. 1389 - § 1. Kto zneužíva cirkevnú moc alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo opomenutia nevynímajúc odňatie úradu, ak za takéto zneužitie nie je už zákonom alebo príkazom stanovený trest.
§ 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo opomenie úkon cirkevnej moci alebo služby, alebo úlohy na škodu iného, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

IV. titul
TRESTNÝ ČIN NEPRAVDY


Kán 1390 - § 1. Kto u cirkevného predstaveného nepravdivo udá spovedníka pre delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1387, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného, a ak je klerik, aj do suspenzie.
§ 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc cenzúru.
§ 3. Osočovateľ môže byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie.
Kán. 1391 – Spravodlivým trestom podľa závažnosti deliktu môže byť potrestaný:
1. kto vyhotoví falošný verejný cirkevný doklad alebo pravý zmení, zničí, ukryje alebo falošný či zmenený používa;
2. kto používa iný falošný alebo zmenený doklad v cirkevnej veci;
3. kto vo verejnom cirkevnom doklade tvrdí nepravdu.

V. titul
DELIKTY PROTI ZVLÁŠTNYM ZÁVÄZKOM


Kán. 1392 - Klerici alebo rehoľníci, ktorí sa proti predpisom kánonov zaoberajú obchodovaním alebo podnikaním, majú byť potrestaní podľa závažnosti deliktu.
Kán. 1393 - Kto porušuje záväzky, ktoré mu boli uložené z trestu, môže byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1394 - § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 3, klerik, ktorý sa pokúša uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného; ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, môže byť postupne potrestaný odňatiami, ba aj prepustením z klerického stavu.
§ 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 694.
Kán. 1395 - § 1. Klerik žijúci v konkubináte, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1394, a klerik, zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora, majú byť potrestaní suspenziou, ku ktorej, ak po napomenutí zotrvávajú v delikte, sa postupne môžu pridať iné tresty až po prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťročnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1396 - Kto vážne porušuje povinnosť rezidovania, ktorú je viazaný zachovávať z dôvodu cirkevného úradu, má byť potrestaný spravodlivým trestom nevynímajúc po napomenutí ani odňatie úradu.

VI. titul
DELIKTY PROTI ŹIVOTU
A SLOBODE ČLOVEKA


Kán. 1397 - Kto vraždí človeka alebo násilím či podvodne unáša, alebo zadržiava človeka, alebo ho mrzačí, či ťažko zraňuje, má byť podľa závažnosti deliktu potrestaný odňatiami a zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1336; avšak za vraždu osôb, o ktorých sa hovorí v kán. 1370, trestá sa trestami, ktoré sú tam stanovené.
Kán. 1398 - Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe vynesenho rozsudku.

VII. titul
VŠEOBECNÁ NORMA


Kán. 1399 - Okrem prípadov stanovených v tomto zákone alebo v iných zákonoch za vonkajšie porušenie božského alebo kánonického zákona možno totiž len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť porušenia vyžaduje potrestanie a nalieha na nevyhnutnosť, aby sa pohoršeniam predišlo alebo sa napravili.