Kódex kánonického práva

SIEDMA KNIHA

PROCESY

I. časť
SÚDNE KONANIA VO VŠEOBECNOSTI


Kán. 1400 - § 1. Predmetom súdneho konania:
1. je vymáhanie alebo ochrana práv fyzických alebo právnických osôb, alebo vyhlasovanie právnych skutočností;
2. sú delikty vzhľadom na uloženie alebo vyhlásenie trestu.
§ 2. Avšak kontroverzie vzniknuté z úkonu administratívnej moci možno predložiť iba predstavenému alebo administratívnemu tribunálu.
Kán. 1401 - Cirkev vlastným a výlučným právom rozsudzuje:
1. kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;
2. porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie cirkevných trestov.
Kán. 1402 - Všetky tribunály Cirkvi sa riadia nasledujúcimi kánonmi pri neporušení noriem tribunálov Apoštolskej stolice.
Kán. 1403 - § 1. Kauzy kanonizácie Božích sluhov sa riadia osobitným pápežským zákonom. § 2. V tých istých kauzách sa okrem toho uplatňujú predpisy tohto Kódexu, kedykoľvek sa v tom istom zákone odkazuje na univerzálne právo alebo ide o normy, ktoré sa zo samej povahy veci vzťahujú aj na tie isté kauzy.

I. titul
KOMPETENTNÉ FÓRUM


Kán. 1404 - Prvú Stolicu nikto nesúdi.
Kán. 1405 - § 1. Iba sám Rímsky veľkňaz má právo súdiť v kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1401:
1. tých, ktorí zastávajú najvyšší štátny úrad;
2. otcov kardinálov;
3. legátov Apoštolskej stolice a v trestných kauzách biskupov;
4. iné kauzy, ktoré sám prevzal do svojho súdneho konania.
§ 2. Sudca nemôže rozhodovať o úkone alebo listine, ktoré zvláštnou formou potvrdil Rímsky veľkňaz, ak tomu nepredchádzal jeho mandát.
§ 3. Rímskej róte je rezervované súdiť:
1. biskupov v sporových záležitostiach pri zachovaní predpisu kán. 1419, § 2;
2. opáta prímasa alebo opáta predstaveného mníšskej kongregácie a najvyššieho moderátora rehoľných inštitútov pápežského práva;
3. diecézy alebo iné cirkevné osoby buď fyzické, alebo právnické, ktoré nemajú iného predstaveného než Rímskeho veľkňaza.
Kán. 1406 - § 1. Pri porušení predpisu kán. 1404 sa úkony a rozhodnutia považujú za nevykonané.
§ 2. V kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1405, nekompetencia iných sudcov je absolútna.
Kán. 1407 - § 1. V prvej inštancii nikto nemôže byť pozvaný na súd, ak to nie je pred cirkevným sudcom, ktorý je kompetentný na základe jedného z titulov, ktoré sa vymedzujú v kán. 1408-1414.
§ 2. Nekompetencia sudcu, na ktorého sa nevzťahuje ani jeden z týchto titulov, sa nazýva relatívna.
§ 3. Źalobca sa drží fóra pozvanej stránky; ak však pozvaná stránka má viaceré fóra, voľba fóra sa ponecháva žalobcovi.
Kán. 1408 - Ktokoľvek môže byť pozvaný na súd pred tribunálom jeho trvalého alebo prechodného bydliska.
Kán. 1409 - § 1. Potulný má fórum v mieste, kde sa skutočne zdržiava.
§ 2. Ten, koho ani trvalé, ani prechodné bydlisko, ani miesto pobytu nie je známe, môže byť pozvaný na súd na fóre žalobcu, len keď nie je naporúdzi iné zákonné fórum.
Kán. 1410 - Z dôvodu umiestnenia veci môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde sa sporná vec nachádza, kedykoľvek je žaloba zameraná na vec alebo ide o odňatú vec.
Kán. 1411 - § 1. Z dôvodu zmluvy môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde bola zmluva uzavretá, alebo musí byť splnená, ak si stránky zhodne nezvolili iný tribunál.
§ 2. Ak sa kauza týka záväzkov, ktoré pochádzajú z iného titulu, stránka môže byť pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde záväzok vznikol alebo kde ho treba splniť.
Kán. 1412 - V trestných kauzách môže byť obvinený, hoci je neprítomný, pozvaný na súd pred tribunálom miesta, na ktorom bol delikt spáchaný.
Kán. 1413 - Stránka môže byť pozvaná na súd:
1. v kauzách, ktoré sa týkajú správy, pred tribunálom miesta, kde sa správa vykonáva;
2. v kauzách, ktoré sa vzťahujú na dedičstvá alebo nábožné odkazy, pred tribunálom posledného trvalého alebo prechodného bydliska alebo pobytu podľa normy kán. 1408-1409 toho, o ktorého dedičstvo alebo nábožný odkaz ide, ak nejde len o vykonanie odkazu, ktoré sa má posudzovať podľa riadnych noriem kompetencie.
Kán. 1414 - Z dôvodu spojitosti má jeden a ten istý tribunál a v tom istom procese rozsúdiť kauzy navzájom spojené, ak tomu predpis zákona neprekáža.
Kán. 1415 - Ak sú dva alebo viaceré tribunály rovnako kompetentné, z dôvodu predstihu má právo rozsúdiť kauzu ten, ktorý žalovaného skôr zákonne predvolal.
Kán. 1416 - Konflikty o kompetenciu medzi tribunálmi, ktoré podliehajú tomu istému odvolaciemu tribunálu, rieši tento tribunál; ak nepodliehajú tomu istému odolaciemu tribunálu, Apoštolská signatúra.

II. titul
ROZLIČNÉ STUPNE A DRUHY TRIBUNÁLOV


Kán. 1417 - § 1. Na základe primátu Rímskeho veľkňaza má každý veriaci právo svoju kauzu, buď sporovú, alebo trestnú, na ktoromkoľvek stupni súdneho konania a v ktoromkoľvek štádiu sporu predložiť na rozsúdenie Svätej stolici alebo ju tam uviesť.
§ 2. Obrátenie sa na Apoštolskú stolicu však okrem prípadu odvolania nepozastavuje vykonávanie jurisdikcie sudcu, ktorý už začal kauzu rozsudzovať; a ten preto môže pokračovať v súdnom konaní až do vynesenia konečného rozsudku, ak Apoštolská stolica sudcovi neoznámila, že kauzu prevzala.
Kán. 1418 - Každý tribunál má právo požiadať o pomoc iný tribunál na vyšetrenie kauzy alebo na doručenie spisov.

I. kapitola
TRIBUNÁL PRVEJ INŠTANCIE


1. článok
SUDCA


Kán. 1419 - § 1. V každej diecéze a pre všetky kauzy, ktoré právo výslovne nevyňalo, sudcom prvej inštancie je diecézny biskup, ktorý súdnu moc môže vykonávať osobne alebo cez iných podľa nasledujúcich kánonov.
§ 2. Ak však ide o práva alebo časné majetky právnickej osoby, reprezentovanej biskupom, v prvom stupni súdi odvolací tribunál.
Kán. 1420 - § 1. Každý diecézny biskup je povinný ustanoviť súdneho vikára čiže oficiála s riadnou mocou súdiť, odlíšeného od generálneho vikára, ak sa pre neveľkosť diecézy alebo malý počet káuz neodporúča niečo iné.
§ 2. Súdny vikár tvorí s biskupom jeden tribunál, ale nemôže súdiť kauzy, ktoré biskup vyhradzuje pre seba.
§ 3. Súdnemu vikárovi sa môžu prideliť pomocníci, ktorí sa nazývajú pridelení súdni vikári alebo viceoficiáli.
§ 4. Tak súdny vikár, ako aj pridelení súdni vikári musia byť kňazi bezúhonnej povesti, doktori kánonického práva alebo aspoň licenciáti a najmenej tridsaťroční.
§ 5. Keď je biskupská stolica vakantná, ich úloha nezaniká, ani diecézny administrátor ich nemôže odvolať; keď však príde nový biskup potrebujú potvrdenie.
Kán. 1421 - § 1. Biskup má v diecéze ustanoviť diecéznych sudcov, ktorí majú byť klerici.
§ 2. Konferencia biskupov môže dovoliť, aby sa aj laici ustanovovali za sudcov, z ktorých jeden, ak je to potrebné, môže byť vybratý na zostavenie kolégia.
§ 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti a doktori alebo aspoň licenciáti kánonického práva.
Kán. 1422 - Súdny vikár, pridelení súdni vikári a ostatní sudcovia sa vymenúvajú na určitý čas pri zachovaní predpisu kán. 1420, § 5, a môžu byť odvolaní iba zo zákonného a z vážneho dôvodu.
Kán. 1423 - § 1. Viacerí diecézni biskupi môžu so schválením Apoštolskej stolice namiesto diecéznych tribunálov, o ktorých sa hovorí v kán. 1419-1421, pre svoje diecézy po dohode ustanoviť jediný tribunál prvej inštancie; v tomto prípade skupine týchto biskupov alebo biskupovi, ktorého oni určia, prislúchajú všetky moci, ktoré má diecézny biskup vo vzťahu k svojmu tribunálu.
§ 2. Tribunály, o ktorých sa hovorí v § 1, môžu byť ustanovené buď pre akékoľvek kauzy, alebo len pre niektoré druhy káuz.
Kán. 1424 - Samosudca si na akomkoľvek súdnom konaní môže za poradcov pribrať dvoch prísediacich, klerikov alebo laikov bezúhonného života.
Kán. 1425 - § 1. Kolégiovému tribunálu z troch sudcov sa pri zamietnutí opačného zvyku vyhradzujú:
1. sporové kauzy, týkajúce sa: a) puta posvätnej vysviacky; b) manželského zväzku pri zachovaní predpisov kán. 1686 a 1688;
2. trestné kauzy, týkajúce sa: a) deliktov, ktoré môžu prinášať so sebou trest prepustenia z klerického stavu; b) uloženia alebo vyhlásenia exkomunikácie.
§ 2. Biskup ťažšie alebo závažnejšie kauzy môže zveriť súdu z troch alebo piatich sudcov.
§ 3. Súdny vikár má na rozsúdenie jednotlivých káuz povolávať sudcov podľa poriadku v turnusoch, ak biskup v jednotlivých prípadoch nestanovil ináč.
§ 4. Na prvom stupni súdu, ak azda nie je možné zostaviť kolégium, Konferencia biskupov môže dovoliť, aby biskup, kým táto nemožnosť trvá, zveril kauzy samosudcovi klerikovi, ktorý tam, kde je to možné, má si pribrať prísediaceho a audítora.
§ 5. Sudcov už raz určených súdny vikár nemá nahrádzať inými, ak nie je na to veľmi vážny dôvod, ktorý treba v dekréte uviesť.
Kán. 1426 - § 1. Kolegiálny tribunál má postupovať kolegiálne a rozsudky vynášať na základe väčšiny hlasov.
§ 2. Pokiaľ je to možné, predsedať mu musí súdny vikár alebo pridelený súdny vikár. Kán. 1427 - § 1. Ak je kontroverzia medzi rehoľníkmi alebo domami toho istého klerického rehoľného inštitútu pápežského práva, sudcom prvej inštancie, ak sa v stanovách neurčuje niečo iné, je provinciálny predstavený, alebo ak je to svojprávny mníšsky kláštor, miestny opát.
§ 2. Pri neporušení odlišného predpisu stanov, ak ide o sporovú vec medzi dvoma provinciami, v prvej inštancii bude súdiť najvyšší moderátor osobne alebo cez delegáta; ak medzi dvoma kláštormi, opát, predstavený mníšskej kongregácie.
§ 3. Ak napokon vznikne kontroverzia medzi fyzickými alebo právnickými rehoľnými osobami rozličných rehoľných inštitútov alebo aj toho istého klerického inštitútu diecézneho práva alebo laického inštitútu, alebo medzi rehoľnou osobou a svetským klerikom alebo laikom, alebo nerehoľnou právnickou osobou, v prvej inštancii súdi diecézny tribunál.

2. článok
AUDÍTORI A RELÁTORI


Kán. 1428 - § 1. Sudca alebo predseda kolegiálneho tribunálu môže na vyšetrenie kauzy určiť audítora, vyberúc ho alebo spomedzi sudcov tribunálu alebo spomedzi osôb, ktoré na túto úlohu schválil biskup.
§ 2. Biskup môže do úlohy audítora schváliť klerikov alebo laikov, ktorí majú vynikať dobrými mravmi, rozumnosťou a učenosťou.
§ 3. Úlohou audítora je, aby podľa sudcovho mandátu iba zhromaždil dôkazy a zhromaždené odovzdal sudcovi; môže však, ak tomu neprekáža mandát sudcu, medzitým rozhodnúť, ktoré dôkazy a ako ich treba zhromaždiť, ak azda vzniká o tom otázka, kým sám vykonáva svoju úlohu.
Kán. 1429 - Predseda kolegiálného tribunálu musí spomedzi sudcov kolégia určiť jedného za ponensa čiže relátora, ktorý v zhromaždení sudcov má referovať o kauze a písomne zostavovať rozsudky; ten istý predseda môže z oprávneného dôvodu na jeho miesto dosadiť iného.

3. článok
PROMÓTOR SPRAVODLIVOSTI, OBHAJCA ZVÄZKU A NOTÁR


Kán. 1430 - Pre sporové kauzy, v ktorých môže byť ohrozené verejné dobro, a pre trestné kauzy sa má v diecéze ustanoviť promótor spravodlivosti, ktorý má povinnosť starať sa o verejné dobro.
Kán. 1431 - § 1. V sporových kauzách úlohou diecézneho biskupa je posúdiť, či verejné dobro môže byť ohrozené alebo nie, ak zákrok promótora spravodlivosti nie je zákonom prikázaný alebo z povahy veci nie je zjavne potrebný.
§ 2. Ak v predchádzajúcej inštancii zakročil promótor spravodlivosti, prezumuje sa, že jeho zákrok je v ďalšom stupni nevyhnutný.
Kán. 1432 - Pre kauzy, v ktorých ide o nulitu posvätnej vysviacky alebo o nulitu či rozviazanie manželstva, má byť v diecéze ustanovený obhajca zväzku, ktorý má povinnosť predkladať a vykladať všetko, čo sa môže rozumne uviesť proti nulite alebo rozviazaniu.
Kán. 1433 - V kauzách, v ktorých sa vyžaduje prítomnosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, úkony sú neplatné, keď neboli predvolaní, ak sami, hoci nepozvaní, neboli skutočne prítomní alebo aspoň pred rozsudkom po nazretí do spisov nemohli plniť svoju úlohu.
Kán. 1434 - Ak sa výslovne neurčuje niečo iné:
1. kedykoľvek zákon prikazuje, aby sudca vypočul stránky alebo jednu z nich, treba vypočuť aj promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ak sa zúčastňujú na súdnom konaní;
2. kedykoľvek sa vyžaduje žiadosť stránky na to, aby sudca mohol niečo rozhodnúť, tú istú účinnosť má žiadosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, ktorí sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Kán. 1435 - Úlohou biskupa je, aby vymenoval promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ktorí majú byť klerici alebo laici bezúhonnej povesti, doktori alebo licenciáti kánonického práva, osvedčení v rozumnosti a horlivosti za spravodlivosť.
Kán. 1436 - § 1. Tá istá osoba, nie však v tej istej kauze, môže vykonávať úrad promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku.
§ 2. Promótor a obhajca môžu byť ustanovení tak pre všetky, ako aj pre jednotlivé kauzy; biskup ich však môže z oprávneného dôvodu odvolať.
Kán. 1437 - § 1. Na každom procese sa má zúčastniť notár, takže spisy, ktoré on nepodpísal, sa majú pokladať za nulitné.
§ 2. Spisy, ktoré vyhotovujú notári, majú verejnú hodnovernosť.

II. kapitola
TRIBUNÁL DRUHEJ INŠTANCIE


Kán. 1438 - Pri zachovaní predpisu kán. 1444, § 1, bod 1:
1. z tribunálu sufragánneho biskupa sa odvolanie sa podáva na tribunál metropolitu pri neporušení predpisu kán. 1439;
2. v kauzách, ktoré sa prerokúvajú v prvej inštancii pred metropolitom, odvolanie sa podáva na tribunál, ktorý on so schválením Apoštolskej stolice nastálo určil;
3. pre kauzy prerokúvané pred provinciálnym predstaveným tribunál druhej inštancie je tribunál najvyššieho moderátora; pre kauzy prerokúvané pred miestnym opátom je tribunál opáta, predstaveného mníšskej kongregácie.
Kán. 1439 - § 1. Akvšak podľa normy kán. 1423 je pre viaceré diecézy ustanovený jediný triunál prvej inštancie, Konferencia biskupov musí so schválením Apoštolskej stolice ustanoviť tribunál druhej inštancie, ak všetky diecézy nie sú sufragánne tej istej arcidiecézy.
§ 2. Konferencia biskupov môže so schválením Apoštolskej stolice ustanoviť jeden alebo viac tribunálov druhej inštancie aj okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v § 1.
§ 3. Čo sa týka tribunálov druhej inštancie, o ktorých sa hovorí v § 1-2, Konferencia biskupov alebo biskup, ktorého ona určila, majú všetky moci, ktoré prislúchajú diecéznemu biskupovi vzhľadom na jeho tribunál.
Kán. 1440 - Ak sa kompetencia z hľadiska stupňa nezachová podľa normy kán. 1438 a 1439, nekompetencia sudcu je absolútna.
Kán. 1441 - Tribunál druhej inštancie musí byť ustanovený tým istým spôsobom ako tribunál prvej inštancie. Ak však podľa kán. 1425, § 4, na prvom stupni súdneho konania rozsudok vyniesol samosudca, tribunál druhej inštancie má postupovať kolégiovo.

III. kapitola
TRIBUNÁLY APOŠTOLSKEJ STOLICE


Kán. 1442 - Rímsky veľkňaz je pre celý katolícky svet najvyšší sudca, ktorý súdi buď osobne, buď prostredníctvom riadnych tribunálov Apoštolskej stolice, alebo cez sudcov, ktorých sám delegoval.
Kán. 1443 - Riadnym tribunálom, ktorý ustanovil Rímsky veľkňaz na prijímanie odvolaní, je Rímska róta.
Kán. 1444 - § 1. Rímska róta súdi:
1. v druhej inštancii kauzy, ktoré boli rozsúdené riadnymi tribunálmi prvej inštancie a Svätej stolici sa predkladajú prostredníctvom zákonného odvolania;
2. v tretej alebo ďalšej inštancii kauzy, ktoré už rozsúdi sama Rímska róta alebo ktorékoľvek iné tribunály, ak sa vec nepovažuje za rozsúdenú.
§ 2. Tento tribunál súdi aj v prvej inštancii kauzy, o ktorých sa hovorí v kán. 1405, § 3, alebo iné, ktoré Rímsky veľkňaz či z vlastného popudu, alebo na žiadosť stránok prevzal pred svoj tribunál a zveril Rímskej róte; tieto kauzy súdi Rímska róta aj v druhej a ďalšej inštancii, ak v reskripte, ktorým sa jej zveruje úloha, nie je určené niečo iné.
Kán. 1445 - § 1. Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry rozsudzuje:
1. vymáhania nulity a žiadosti o navrátenie do pôvodného stavu a iné rekurzy, namierené proti rozsudkom Róty;
2. rekurzy v kauzách o stave osôb, ktoré Rímska róta odmietla prijať na nové prešetrenie;
3. námietky z podozrenia a iné kauzy proti audítorom Rímskej róty pre úkony vo vykonávaní ich úlohy;
4. konflikty o kompetenciu, o ktorých sa hovorí v kán. 1416.
§ 2. Tento tribunál rozhoduje spory, vzniknuté z úkonu cirkevnej administratívnej moci, ktoré mu boli zákonne predložené, iné administratívne kontroverzie, ktoré mu predkladá Rímsky veľkňaz alebo dikastériá Rímskej kúrie, a konflikty o kompetenciu medzi týmito dikastériami.
§ 3. Úlohou tohto Najvyššieho tribunálu okrem toho je:
1. dozerať na správne vykonávanie spravodlivosti, a ak je potrebné, napomínať advokátov alebo zástupcov;
2. rozšíriť kompetenciu tribunálov;
3. napomáhať a schvaľovať zriaďovanie tribunálov, o ktorých sa hovorí v kán. 1423 a 1439.

III. titul
ZACHOVÁVANIE DISCIPLÍNY V TRIBUNÁLOCH


I. kapitola
POVINNOSŤ SUDCOVA PRACOVNÍKOV TRIBUNÁLU


Kán. 1446 - § 1. Všetci veriaci, predovšetkým však biskupi sa majú horlivo usilovať, aby sa sporom v Božom ľude pri neporušení spravodlivosti, nakoľko je to možné, vyhýbalo a aby sa spory čím skôr pokojne urovnali.
§ 2. Sudca na začiatku sporu, ale aj kedykoľvek inokedy, keď vidí , že je nejaká nádej na dobrý výsledok, nemá opomenúť stránky povzbudzovať a pomáhať im, aby sa spoločnou dohodou starali o hľadanie spravodlivého riešenia kontroverzie, a má im na to ukázať vhodné cesty, využijúc na sprostredkovanie aj vážených ľudí.
§ 3. Ak sa spor týka súkromného dobra stránok, sudca má uvážiť, či sa kontroverzia nemôže osožne skončiť pokonaním alebo výrokom rozhodcov podľa normy kán. 1713-1716.
Kán. 1447 - Kto sa v kauze zúčastnil ako sudca, promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, zástupca, advokát, svedok alebo znalec, nemôže potom tú istú kauzu platne rozhodnúť v inej inštancii ako sudca alebo zastávať v nej úlohu prísediaceho.
Kán. 1448 - § 1. Sudca nemá na rozsúdenie prijať kauzu, na ktorej má nejaký záujem z dôvodu pokrvnosti alebo rodinného príbuzenstva v ktoromkoľvek stupni priamej línie a až do štvrtého stupňa bočnej línie alebo z dôvodu poručníctva a opatrovníctva, dôverného spolunažívania, veľkého nepriateľstva alebo dosiahnutia zisku, či vyhnutia sa škode.
§ 2. Za tých istých okolností sa svojho úradu musia zdržať promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, prísediaci a audítor.
Kán. 1449 - § 1. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1448, stránka môže sudcu odmietnuť, ak sa sám nevzdá.
§ 2. O odmietnutí rozhoduje súdny vikár; ak je sám odmietnutý, rozhoduje biskup, ktorý predsedá tribunálu.
§ 3. Ak je sudcom biskup a odmietnutie sa vznesie proti nemu, sám sa má zdržať súdenia.
§ 4. Ak sa odmietnutie vznesie proti promótorovi spravodlivosti, obhajcovi zväzku alebo proti iným pracovníkom tribunálu, o tejto námietke rozhoduje predseda kolégiového tribunálu alebo sám sudca, ak je samosudcom.
Kán. 1450 - Po pripustení odmietnutia sa musia vymeniť osoby, nie však stupeň súdu.
Kán. 1451 - § 1. Otázku odmietnutia treba čo najrýchlejšie rozhodnúť po vypočutí stránok, promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, ak sú účastní, a sami neboli odmietnutí.
§ 2. Úkony, ktoré vykonal sudca predtým, ako bol odmietnutý, sú platné; tie však, ktoré vykonal po vznesení odmietnutia, musia byť zrušené, ak stránka o to požiada do desiatich dní od prijatia odmietnutia.
Kán. 1452 - § 1. V záležitosti, ktorá sa týka iba súkromného dobra, sudca môže postupovať iba na žiadosť stránky. Keď sa však kauza zákonne začala, sudca môže a musí postupovať aj z úradu v trestných kauzách a v iných, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro Cirkvi alebo spásu duší.
§ 2. Okrem toho sudca môže doplniť nedbanlivosť stránok pri predkladaní alebo pri vznášaní námietok vždy, keď to považuje za potrebné, aby sa vyhlo veľmi nespravodlivému rozsudku, pri zachovaní predpisov kán. 1600.
Kán. 1453 - Sudcovia a tribunály sa majú starať, aby sa pri neporušení spravodlivosti všetky kauzy skončili čo najskôr a aby v tribunáli prvej inštancie netrvali dlhšie než rok, v tribunáli druhej inštancie dlhšie než šesť mesiacov.
Kán. 1454 - Všetci, ktorí tvoria tribunál alebo s ním spolupracujú, musia zložiť prísahu, že úlohu budú riadne a verne plniť.
Kán. 1455 - § 1. Sudcovia a pomocníci tribunálu sú povinní zachovávať úradné tajomstvo v trestnom konaní vždy, v spornom konaní však vtedy, ak z prezradenia nejakého procesného úkonu môže stránkam vzniknúť ujma.
§ 2. Tiež sú povinní vždy zachovávať tajomstvo o diskusii, ktorá je medzi sudcami kolégiového tribunálu pred vynesením rozsudku, ako aj o rozličných hlasovaniach a mienkach, ktoré tam boli prednesené, pri zachovaní predpisu kán. 1609, § 4.
§ 3. Dokonca kedykoľvek je povaha kauzy alebo dôkazov taká, že z rozšírenia spisov alebo dôkazov vo verejnosti je ohrozená povesť iných alebo sa dáva podnet na roztŕžky, alebo vzniká pohoršenie či nejaká iná nepríjemnosť tohto druhu, sudca môže prísahou zaviazať svedkov, znalcov, stránky a ich advokátov alebo zástupcov, aby zachovali tajomstvo.
Kán. 1456 - Sudcovi a všetkým pracovníkom tribunálu je z príležitosti súdneho konania zakázané prijímať akékoľvek dary.
Kán. 1457 - § 1. Sudcov, ktorí hoci sú celkom iste a evidentne kompetentní, odmietajú súdiť alebo sa bez akejkoľvek opory právneho predpisu vyhlasujú za kompetentných a rozsudzujú a rozhodujú kauzy, alebo porušujú zákon o zachovaní tajomstva, alebo podvodom či hrubou nedbanlivosťou spôsobujú sporovým stránkam inú škodu, kompetentná vrchnosť môže primeranými trestami potrestať, nevylučujúc odňatie úradu.
§ 2. Tým istým sankciám podliehajú pracovníci a pomocníci tribunálu, ak svoj úrad zanedbávajú, ako sa vyššie uvádza; tých všetkých môže potrestať aj sudca.

II. kapitola
POSTUP PRI ROZSUDZOVANÍ


Kán. 1458 - Kauzy treba rozsudzovať v tom poradí, v akom boli predložené a v protokole zapísané, ak niektorá z nich nevyžaduje rýchlejšie vybavenie než iné, čo však treba stanoviť osobitným dekrétom, obsahujúcim dôvody.
Kán. 1459 - § 1. Proti chybám, ktoré môžu spôsobiť nulitu rozsudku, možno námietať v ktoromkoľvek štádiu alebo stupni súdneho konania a takisto ich môže sudca vyhlásiť z úradu.
§ 2. Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v § 1, odkladné námietky, najmä tie, ktoré sa vzťahujú na osoby a spôsob súdneho konania, treba vzniesť pred dosvedčením sporu, ak sa nevynorili až po dosvedčení sporu, a treba ich rozhodnúť čo najskôr.
Kán. 1460 - § 1. Ak sa námietka vznáša proti kompetencii sudcu, musí to rozhodnúť sám sudca.
§ 2. V prípade námietky proti relatívnej nekompetencii, ak sa sudca vyhlási za kompetentného, jeho rozhodnutie nepripúšťa odvolanie, ale sa nezakazuje vymáhanie nulity a navrátenie do pôvodného stavu.
§ 3. Ak sa sudca vyhlási za nekompetentného, stránka, ktorá sa nazdáva, že je ukrivdená, môže sa do pätnástich užitočných dní obrátiť na odvolací tribunál.
Kán. 1461 - Sudca, ktorý v ktoromkoľvek štádiu kauzy uzná, že je absolútne nekompetentný, musí svoju nekompetenciu vyhlásiť.
Kán. 1462 - § 1. Námietky už rozsúdenej veci, pokonania a iné mariace námietky, ktoré sa nazývajú námietkami zakončeného sporu, musia sa vzniesť a rozsúdiť pred dosvedčením sporu; kto ich vznesie neskôr, netreba ho odmietnuť, ale má byť odsúdený na hradenie trov, ak nedokáže, že namietanie neoddialil zlomyseľne.
§ 2. Iné mariace námietky sa majú vzniesť pri dosvedčení sporu vo svojom čase a treba ich prerokovať podľa pravidiel o vedľajších otázkach.
Kán. 1463 - § 1. Protižaloby možno platne vzniesť iba do tridsiatich dní odo dňa dosvedčenia sporu.
§ 2. Tie sa však majú rozsudzovať spolu s hlavnou žalobou, to znamená na rovnakom stupni s ňou, ak nie je nevyhnutné rozsúdiť ich oddelene alebo ak to sudca neuznal za vhodnejšie.
Kán. 1464 - Otázky o zložení kaucie na súdne trovy alebo o poskytnutí bezplatnej právnej ochrany, o ktorú bolo požiadané hneď na začiatku, a iné podobné otázky treba rozhodnúť pred dosvedčením sporu.

III. kapitola
LEHOTY A ODKLADY


Kán. 1465 - § 1. Takzvané neodkladné zákonné lehoty čiže lehoty stanovené zákonom na zánik práv, nemožno predĺžiť, a ak to stránky nežiadajú, ani platne skrátiť.
§ 2. Súdne a dohodnuté lehoty sudca môže pred ich uplynutím po vypočutí alebo na žiadosť stránok z oprávneného dôvodu predĺžiť, nikdy však platne skrátiť, ak stránky nesúhlasia.
§ 3. Sudca má však dbať, aby spor netrval príliš dlho pre predlžovanie.
Kán. 1466 - Kde zákon nestanovuje lehoty na uskutočnenie procesných úkonov, musí ich určiť sudca vzhľadom na povahu každého úkonu.
Kán. 1467 - Ak v deň určený na súdny úkon tribunál neúraduje, lehota sa považuje za predlženú do prvého nasledujúceho pracovného dňa.

IV. kapitola
MIESTO SÚDNEHO KONANIA


Kán. 1468 - Sídlo každého tribunálu má byť podľa možnosti trvalé a v stanovené hodiny otvorené.
Kán. 1469 - § 1. Sudca násilím vyhnaný zo svojho územia alebo tam hatený vo vykonávaní jurisdikcie môže svoju jurisdikciu vykonávať a rozsudok vynášať mimo územia, keď však upovedomil o tom diecézneho biskupa.
§ 2. Okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v § 1, sudca môže z oprávneného dôvodu a po vypočutí stránok odísť mimo vlastného územia, aby získal dôkazy, ale s dovolením diecézneho biskupa miesta, kde chce prísť, a v sídle ním určenom.

V. kapitola
PRÍSTUP OSÔB DO POJEDNÁVACEJ MIESTNOSTI A SPÔSOB VYHOTOVOVANIA A UCHOVÁVANIA SPISOV


Kán. 1470 - § 1. Ak partikulárny zákon neurčuje ináč, počas prerokúvania káuz pred tribunálom v pojednávacej miestnosti majú byť prítomní iba tí, o ktorých zákon alebo sudca stanovil, že sú pre priebeh procesu potrební.
§ 2. Všetkých prítomných na súdnom konaní, ktorí sa vážne previnili proti náležitej úcte a poslušnosti voči tribunálu, sudca môže primeranými trestami priviesť k povinnosti, okrem toho advokátom a zástupcom aj pozastaviť vykonávanie úlohy v cirkevných tribunáloch.
Kán. 1471 - Ak nejaká osoba, ktorú treba vypočuť, hovorí jazykom sudcovi alebo stránkam neznámym, má sa pribrať prísažný tlmočník, ktorého určí sudca. Vyhlásenia sa však majú písomne vyhotoviť v pôvodnom jazyku a má sa priložiť preklad. Tlmočník sa tiež má pribrať, keď sa musí vypočuť hluchá alebo nemá osoba, ak azda sudca nedá prednosť tomu, aby sa na jeho otázky odpovedalo písomne.
Kán. 1472 - § 1. Súdne úkony, tak tie, ktoré sa vzťahujú na meritum otázky čiže úkony kauzy, ako aj tie, ktoré sa týkajú formy postupu čiže úkony procesu, musia byť vyhotovené písomne.
§ 2. Jednotlivé listy spisov sa majú očíslovať a opatriť znakom hodnovernosti.
Kán. 1473 - Kedykoľvek sa v súdnych spisoch vyžaduje podpis stránok alebo svedkov a stránka alebo svedok sa nemôže alebo nechce podpísať, má sa to v samých spisoch vyznačiť a súčasne má sudca a notár potvrdiť, že spis bol stránke alebo svedkovi slovo za slovom prečítaný a že stránka alebo svedok sa buď nemohol, alebo nechcel podpísať.
Kán. 1474 - § 1. V prípade odvolania sa exemplár spisov po overení jeho hodnovernosti notárom má poslať vyššiemu tribunálu.
§ 2. Ak spisy boli vyhotovené v jazyku, ktorý je vyššiemu tribunálu neznámy, majú sa preložiť do iného, ktorý je tomuto tribunálu známy, pri použití opatrení, aby vernosť prekladu bola zaručená.
Kán. 1475 - § 1. Po skončení súdneho konania listiny, ktoré sú vlastníctvom súkromných osôb, sa musia vrátiť, ale pri ponechaní si ich opisu.
§ 2. Notárom a kancelárovi sa bez mandátu sudcu zakazuje vydať opis súdnych spisov a listín, ktoré boli získané pre proces.

IV. titul
STRÁNKY V KAUZE

I. kapitola
ŹALOBCA A POZVANÁ STRÁNKA


Kán. 1476 - Každý, či pokrstený, alebo nepokrstený, môže v súdnom konaní vystupovať ako žalobca; zákonne pozvaná stránka však musí odpovedať.
Kán. 1477 - Hoci si žalobca alebo pozvaná stránka ustanovili zástupcu alebo advokáta, predsa sú vždy povinní byť na súdnom konaní osobne prítomní, ak to predpisuje právo alebo sudca.
Kán. 1478 - § 1. Maloletí a tí, ktorí sú pozbavení používania rozumu, môžu v súdnom konaní vystupovať iba cez svojich rodičov či poručníkov, alebo opatrovníkov pri neporušení predpisu § 3.
§ 2. Ak sudca usudzuje, že práva maloletých sú v rozpore s právami rodičov alebo poručníkov, alebo opatrovníkov, alebo že tí nemôžu dostatočne chrániť ich práva, vtedy majú vystupovať v súdnom konaní cez poručníka alebo opatrovníka, ktorého pridelil sudca.
§ 3. Avšak v kauzách duchovných a s duchovnými súvisiacich môžu maloletí, ak nadobudli používanie rozumu, žalovať a odpovedať bez súhlasu rodičov alebo poručníka, a to osobne, ak dovŕšili štrnásty rok života, ináč cez opatrovníka, ktorého ustanovil sudca.
§ 4. Tí, ktorým je zakázaná správa majetku, a tí, ktorí sú slabomyseľní, môžu v súdnom konaní vystupovať osobne, len aby sa zodpovedali za vlastné delikty, alebo ak to predpisuje sudca; v ostatných prípadoch musia žalovať a odpovedať cez svojich opatrovníkov.
Kán. 1479 - Kedykoľvek je prítomný poručník alebo opatrovník, ktorého ustanovila občianska vrchnosť, cirkevný sudca ho môže pripustiť, ak je to možné, po vypočutí diecézneho biskupa toho, komu je pridelený; ak však ho niet alebo sa zdá, že nemá byť pripustený, sám sudca určí pre kauzu poručníka alebo opatrovníka.
Kán. 1480 - § 1. Právnické osoby vystupujú na súdnom konaní cez svojich zákonných reprezentantov.
§ 2. Avšak v prípade, že reprezentant chýba alebo je nedbanlivý, na súdnom konaní v mene právnických osôb podliehajúcich jeho moci môže vystupovať sám ordinár osobne alebo cez iného.

II. kapitola
ZÁSTUPCOVIA V SPOROCH A ADVOKÁTI


Kán. 1481 - § 1. Stránka si môže slobodne ustanoviť advokáta a zástupcu; avšak okrem prípadov, stanovených v § 2 a 3, môže aj osobne žalovať a odpovedať, ak sudca nepokladá službu zástupcu alebo advokáta za nevyhnutnú.
§ 2. V trestnom súdnom konaní obžalovaný musí mať vždy advokáta, ktorého si ustanovil sám alebo mu ho pridelil sudca.
§ 3. V sporovom súdnom konaní, ak ide o maloletých alebo o súdne konanie, v ktorom ide o verejné dobro s výnimkou manželských káuz, sudca má z úradu ustanoviť obhajcu tej stránke, ktorá ho nemá.
Kán. 1482 - § 1. Každý si môže ustanoviť iba jedného zástupcu, ktorý nemôže poveriť za seba iného, ak mu nebolo dané výslovné splnomocnenie.
§ 2. Ak však z oprávneného dôvodu ustanovil viacerých, tí sa majú určiť tak, aby bola medzi nimi prednosť.
§ 3. Súčasne však možno ustanoviť viacerých advokátov.
Kán. 1483 - Zástupca a advokát musia byť plnoletí a dobrej povesti; advokát musí byť okrem toho katolík, ak diecézny biskup nedovolí ináč, a doktor kánonického práva alebo ináč skutočný znalec a schválený tým istým biskupom.
Kán. 1484 - § 1. Skôr než zástupca a advokát prevezmú úlohu, musia na tribunáli predložiť hodnoverný mandát.
§ 2. Aby sa však zabránilo zániku práva, sudca môže pripustiť zástupcu aj bez predloženia mandátu po poskytnutí vhodnej záruky, ak to vec vyžaduje; úkon však nemá nijakú účinnosť, ak zástupca v zánikovej lehote, ktorú má stanoviť sudca, mandát riadne nepredloží.
Kán. 1485 - Ak zástupca nedostal zvláštny mandát, nemôže sa platne zrieknuť žaloby, pojednávania alebo súdnych úkonov ani robiť pokonanie, uzatvárať dohody, zverovať spor na rozhodcov a spravidla robiť to, na čo právo vyžaduje zvláštny mandát.
Kán. 1486 - § 1. Aby odvolanie zástupcu alebo advokáta nadobudlo účinok, je nevyhnutné im ho doručiť, a ak spor už bol dosvedčený, sudca a protistránka majú byť o odvolaní upovedomení.
§ 2. Po vynesení definitívneho rozsudku právo a povinnosť odvolania sa zostáva zástupcovi, ak to mandant neodmietne.
Kán. 1487 - Sudca môže buď z úradu, alebo na žiadosť stránky dekrétom vylúčiť tak zástupcu, ako aj advokáta, ale z vážneho dôvodu.
Kán. 1488 - § 1. Obidvom sa zakazuje odkúpiť spor alebo sa dohodnúť o nadmernom zisku pre seba alebo o vymáhaní časti spornej veci. Ak to urobili, dohoda je nulitná a sudca ich môže potrestať peňažnou pokutou. Okrem toho advokát môže byť jednak suspendovaný z úradu, jednak ho môže biskup, ktorý predsedá tribunálu, vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, ak sa opätovne previnil.
§ 2. Tým istým spôsobom môžu byť potrestaní advokáti a zástupcovia, ktorí podvodne obíduc zákon, odnímajú kompetentným tribunálom kauzy, aby ich iné rozhodli priaznivejšie.
Kán. 1489 - Advokáti a zástupcovia, ktorí pre dary alebo prísľuby, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu zradili svoj úrad, má im byť pozastavené vykonávanie právnej pomoci a majú byť potrestaní peňažnou pokutou alebo inými primeranými trestami.
Kán. 1490 - V každom tribunáli majú byť podľa možnosti ustanovení stáli patróni, platení samým tribunálom, aby vykonávali úlohu advokáta alebo zástupcu najmä v manželských kauzách pre stránky, ktoré si ich chcú zvoliť.

V. titul
ŹALOBY A NÁMIETKY

I. KAPITOLA
ŹALOBY A NÁMIETKY VO VŠEOBECNOSTI


Kán. 1491 - Každé právo je chránené nielen žalobou, ale ak nie je výslovne určené niečo iné, aj námietkou.
Kán. 1492 - § 1. Každá žaloba zaniká premlčaním podľa normy práva alebo iným zákonným spôsobom s výnimkou žalôb o stave osôb, ktoré nikdy nezanikajú.
§ 2. Námietku pri neporušení predpisu kán. 1462 možno vždy predložiť a je svojou povahou trvalá. Kán. 1493 - Źalobca môže niekoho pozvať na súd súčasne viacerými žalobami, ktoré si však navzájom nemajú protirečiť buď v tej istej veci, alebo v rozličných veciach, ak neprekračujú kompetenciu tribunálu, na ktorý sa obrátil.
Kán. 1494 - § 1. Pozvaná stránka môže pred tým istým sudcom v tom istom súdnom konaní vzniesť proti žalobcovi protižalobu buď pre súvis kauzy s hlavnou žalobou, alebo na odvolanie alebo zmenšenie žiadosti žalobcu.
§ 2. Protižaloba na protižalobu sa nepripúšťa.
Kán. 1495 - Protižalobu treba podať u sudcu, pred ktorým bola vznesená prvá žaloba, hoci delegovaného iba na jednu kauzu alebo ináč relatívne nekompetentného.

II. kapitola
JEDNOTLIVÉ ŹALOBY A NÁMIETKY


Kán. 1496 - § 1. Kto aspoň pravdepodobnými dôkazmi preukáže, že má právo na nejakú vec, ktorú iný zadržiava, a že mu hrozí škoda, ak vec nebude odovzdaná pod ochranu, má právo dosiahnuť u sudcu, aby vec bola daná do úschovy.
§ 2. V podobných okolnostiach môže dosiahnuť, aby sa niekomu zakázal výkon práva.
Kán. 1497 - § 1. Úschova veci sa pripúšťa aj na zaistenie pôžičky, len keď právo veriteľa je dostatočne zrejmé.
§ 2. Úschova sa môže rozšíriť aj na veci dlžníka, ktoré sa z akéhokoľvek titulu nachádzajú u iných osôb, a aj na pôžičky dlžníka.
Kán. 1498 - Úschovu veci a zákaz výkonu práva vôbec nemožno nariadiť, ak hroziacu škodu možno ináč nahradiť a ponúkne sa vhodná záruka jej náhrady.
Kán. 1499 - Sudca od toho, komu dovoľuje úschovu veci alebo vyslovuje zákaz výkonu práva, môže žiadať predbežnú záruku na náhradu škôd, ak svoje právo nedokázal.
Kán. 1500 - Čo sa týka prirodzenosti a účinnosti žaloby o držbe, majú sa zachovať predpisy občianskeho práva miesta, kde sa nachádza vec, o držbu ktorej ide.

II. časť
SPOROVÉ SÚDNE KONANIE

I. oddiel
RIADNE SPOROVÉ SÚDNE KONANIE

I. titul
UVEDENIE KAUZY

I. kapitola
ŹALOBNÝ SPIS NA UVEDENIE SPORU


Kán. 1501 - Sudca nemôže rozsudzovať nijakú kauzu, ak žiadosť podľa normy kánonov nepredloží ten, kto má na tom záujem, alebo promótor spravodlivosti.
Kán. 1502 - Kto chce niekoho pozvať na súd, musí kompetentnému sudcovi podať žalobný spis, v ktorom má predložiť predmet kontroverzie a požiadať o službu sudcu.
Kán. 1503 - § 1. Sudca môže pripustiť ústnu žiadosť vždy, keď buď žalobca je hatený, aby podal žalobný spis, alebo kauza sa dá ľahko vyšetriť a má menší význam.
§ 2. Avšak v obidvoch prípadoch má sudca notárovi nariadiť, aby o tom vyhotovil spis, ktorý treba žalobcovi prečítať a treba, aby ho schválil, a ktorý nahrádza žalobný spis, napísaný žalobcom so všetkými právnymi účinkami.
Kán. 1504 - Źalobný spis, ktorým sa spor uvádza, musí:
1. vyjadrovať, pred ktorým sudcom sa kauza uvádza, čo sa žiada a od koho sa žiada;
2. uviesť, o aké právo a aspoň všeobecne o aké skutočnosti a dôkazy na presadenie toho, čo sa tvrdí, sa žalobca opiera;
3. byť podpísaný žalobcom alebo jeho zástupcom s uvedením dňa, mesiaca a roka, ako aj miesta, kde žalobca alebo zástupca bývajú alebo ktoré si sami určili na prijímanie spisov;
4. uviesť trvalé alebo prechodné bydlisko pozvanej stránky.
Kán. 1505 - § 1. Keď samosudca alebo predseda kolégiálneho tribunálu zistili, že i predmet patrí do ich kompetencie a ani žalobcovi nechýba zákonná spôsobilosť vystupovať na súdnom konaní, musia čím skôr svojím dekrétom žalobný spis buď prijať, alebo zamietnuť.
§ 2. Źalobný spis možno zamietnuť iba:
1. ak sudca alebo tribunál je nekompetentný;
2. ak je nepochybne zrejmé, že žalobcovi chýba zákonná spôsobilosť vystupovať v súdnom konaní;
3. ak nie sú zachované predpisy kán. 1504, bod 1-3;
4. ak zo samého žalobného spisu je celkom zjavné, že žiadosti chýba akýkoľvek podklad a ani sa nemôže stať, že počas procesu sa nejaký podklad objaví.
§ 3. Ak žalobný spis bol zamietnutý pre chyby, ktoré sa môžu napraviť, žalobca môže tomu istému sudcovi znova predložiť nový, riadne vyhotovený žalobný spis.
§ 4. Proti zamietnutiu žalobného spisu má stránka vždy právo do desiatich užitočných dní predložiť dôvodmi podopretý rekurz buď odvolaciemu tribunálu, alebo kolégiu, ak žalobný spis zamietol predseda; avšak otázku zamietnutia treba rozhodnúť čo najrýchlejšie.
Kán. 1506 - Ak sudca do mesiaca od predloženia žalobného spisu nevydal dekrét, ktorým žalobný spis prijíma alebo zamieta podľa normy kán. 1505, stránka, ktorá má na tom záujem, môže sa dožadovať, aby si sudca splnil svoju úlohu; ak však sudca jednako mlčí, po nevyužitom uplynutí desiatich dní od podania žiadosti sa písomný návrh má pokladať za prijatý.

II. kapitola
PREDVOLANIE A OZNÁMENIE SÚDNYCH ÚKONOV


Kán. 1507 - § 1. V dekréte, ktorým sa prijíma žalobný spis žalobcu, sudca alebo predseda musí volať ostatné stránky na súdne konanie čiže ich predvolať na dosvedčenie sporu, stanoviac, či musia odpovedať písomne alebo či sa musia k nemu dostaviť na zosúladenie pochybností. Ak však z písomných odpovedí zistí potrebu stránky zvolať, môže to stanoviť novým dekrétom.
§ 2. Ak sa žalobný spis považuje za prijatý podľa normy kán. 1506, dekrét o predvolaní na súdne konanie sa musí vydať do dvadsiatich dní od predloženia žiadosti, o ktorej sa hovorí v tom istom kánone.
§ 3. Ak sa sporové stránky skutočne dostavia k sudcovi na prerokúvanie kauzy, predvolanie nie je potrebné, ale aktuár má v spisoch poznamenať, že stránky na súdnom konaní boli prítomné.
Kán. 1508 - § 1. Predvolávací dekrét na súdne konanie sa musí ihneď oznámiť pozvanej stránke a súčasne dať na vedomie ostatným, ktorí sa musia dostaviť.
§ 2. K predvolaniu sa má priložiť žalobný spis na uvedenie sporu, ak sudca z vážnych dôvodov neusúdi, že so žalobným spisom netreba oboznámiť stránku, skôr než bude vypovedať na súdnom konaní.
§ 3. Ak sa spor vedie proti tomu, kto nemôže slobodne vykonávať svoje práva alebo slobodnú správu vecí, o ktorých sa pojednáva, predvolanie, ak to prípad vyžaduje, treba oznámiť poručníkovi, opatrovníkovi, osobitnému zástupcovi čiže tomu, kto je povinný v jeho mene prevziať súdne konanie podľa normy práva.
Kán. 1509 - § 1. Oznámenie o predvolaniach, dekrétoch, rozsudkoch a iných súdnych úkonoch treba poslať pomocou poštových doručovateľov alebo iným čo najbezpečnejším spôsobom pri zachovaní noriem, stanovených partikulárnym zákonom.
§ 2. Zo spisov musí byť zrejmá skutočnosť oznámenia a jeho spôsob.
Kán. 1510 - Pozvaná stránka, ktorá odmietne prevziať predvolací lístok alebo ktorá prekáža, aby predvolanie jej bolo doručené, sa považuje za zákonne predvolanú.
Kán. 1511 - Ak predvolanie nebolo zákonne oznámené, úkony procesu sú nulitné pri neporušení predpisu kán. 1507, § 3.
Kán. 1512 - Keď predvolanie bolo zákonne oznámené alebo stránky sa dostavili pred sudcu na prerokúvanie kauzy:
1. vec prestáva byť nedotknutá;
2. kauza sa stáva vlastnou toho sudcu alebo tribunálu, ináč kompetentného, pred ktorým bola žaloba podaná;
3. jurisdikcia delegovaného sudcu sa stáva pevnou, takže neprestáva jestvovať zánikom práva delegujúceho;
4. prerušuje sa premlčanie, ak nie je určené niečo iné;
5. spor začína prebiehať; preto ihneď platí zásada: Kým spor prebieha, nič sa nemá meniť.“

II. titul
DOSVEDČENIE SPORU


Kán. 1513 - § 1. Dosvedčenie sporu nastáva vtedy, keď sa dekrétom sudcu určí okruh kontroverzie, vybratý zo žiadostí a odpovedí stránok.
§ 2. Źiadosti a odpovede stránok okrem tých, ktoré sú v žalobnom spise na uvedenie sporu, môžu byť vyjadrené buď v odpovedi na predvolanie, alebo v ústnych vyhláseniach pred sudcom; avšak v ťažších kauzách má sudca pozvať stránky na zosúladenie pochybnosti alebo pochybností, na ktoré treba dať v rozsudku odpoveď.
§ 3. Dekrét sudcu treba oznámiť stránkam, ktoré ak ešte nedali súhlas, môžu sa do desiatich dní obrátiť na tohto sudcu, aby ho zmenil; otázku treba čo najrýchlejšie rozhodnúť dekrétom toho istého sudcu.
Kán. 1514 - Už raz stanovený okruh kontroverzie nemožno platne zmeniť iba ak novým dekrétom z vážneho dôvodu na žiadosť stránky a po vypočutí ostatných stránok a zvážení ich dôvodov.
Kán. 1515 - Po dosvedčení sporu držiteľ cudzej veci prestáva byť dobromyseľným držiteľom; a preto ak sa odsudzuje, aby vec vrátil, musí vrátiť odo dňa dosvedčenia sporu aj plody a nahradiť škody.
Kán. 1516 - Po dosvedčení sporu má sudca stránkam určiť primeraný čas na predloženie a doplnenie dokazovaní.

III. titul
POJEDNÁVANIE SPORU


Kán. 1517 - Pojednávanie sporu sa začína predvolaním; končí sa nielen vynesením definitívneho rozsudku, ale aj inými spôsobmi, určenými právom.
Kán. 1518 - Ak sporová stránka zomrie alebo zmení stav, alebo odstúpi z úradu, na základe ktorého koná, vtedy:
1. keď kauza ešte nie je uzavretá, pojednávanie sa pozastavuje, kým dedič zomrelého alebo nástupca, alebo ten, koho sa to týka, spor neprevezme;
2. keď je kauza uzavretá, sudca musí pokračovať ďalej po predvolaní zástupcu, ak je prítomný, ináč dediča alebo nástupcu zomrelého.
Kán. 1519 - § 1. Ak od svojej úlohy odstúpi poručník alebo opatrovník, alebo zástupca, ktorý je podľa normy kán. 1481, § 1 a 3, nevyhnutný, pojednávanie sa dočasne pozastavuje.
§ 2. Sudca má čo najskôr ustanoviť iného poručníka alebo opatrovníka; zástupcu však pre spor môže ustanoviť, ak to stránka v krátkej lehote, ktorú stanovil sám sudca, zanedbala urobiť.
Kán. 1520 - Ak stránky počas šiestich mesiacov neuskutočnili nijaký procesný úkon, hoci tomu nebránila nijaká prekážka, pojednávanie sa marí. Partikulárny zákon môže stanoviť iné lehoty zmarenia.
Kán. 1521 - Zmarenie má účinok zo samého práva a voči všetkým aj maloletým alebo iným, ktorí sú maloletým postavení na roveň, a musí sa aj z úradu vyhlásiť pri neporušení práva požadovať odškodnenie od poručníkov, opatrovníkov, správcov, zástupcov, ktorí nedokázali, že sú bez viny.
Kán. 1522 - Zmarenie ruší spisy procesu, nie však spisy kauzy; dokonca tie môžu mať účinnosť aj na inom pojednávaní, len keď sa kauza vzťahuje na tie isté osoby a na tú istú vec; keď však ide o cudzie osoby, majú účinnosť iba dokumentov.
Kán. 1523 - Každá sporová stránka hradí tie trovy zmareného súdneho konania, ktoré sama spôsobila.
Kán. 1524 - § 1. Źalobca sa v ktoromkoľvek štádiu a na ktoromkoľvek stupni súdneho konania môže zrieknuť pojednávania; rovnako tak žalobca, ako aj pozvaná stránka sa môžu zrieknuť buď všetkých, alebo len niektorých úkonov procesu.
§ 2. Aby sa poručníci a správcovia právnických osôb mohli zrieknuť pojednávania, potrebujú radu alebo súhlas tých, ktorých spolupôsobenie sa vyžaduje na úkony, prekračujúce hranice riadnej správy.
§ 3. Aby zrieknutie sa bolo platné, treba ho vykonať písomne a musí ho podpísať stránka alebo jej zástupca, vybavený zvláštnym mandátom, musí sa oznámiť druhej stránke a tá ho musí prijať alebo aspoň nenapadnúť a sudca ho musí pripustiť.
Kán. 1525 - Zrieknutie sa pripustené sudcom má vzhľadom na zrieknuté úkony tie isté účinky ako zmarenie pojednávania a rovnako zaväzuje zriekajúceho sa hradiť trovy za úkony, ktorých sa zriekol.

IV. titul
DÔKAZY


Kán. 1526 - § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
§ 2. Dôkaz nepotrebuje:
1. to, čo sám zákon prezumuje;
2. to, čo jedna sporová stránka tvrdí a druhá pripúšťa, ak právo alebo sudca predsa len nevyžadujú dôkaz.
Kán. 1527 - § 1. Možno predložiť dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré sa zdajú užitočné na rozsúdenie kauzy a sú dovolené.
§ 2. Ak stránka žiada, aby dôkaz, ktorý sudca zamietol, bol prijatý, sám sudca má o tom čo najrýchlejšie rozhodnúť.
Kán. 1528 - Ak stránka alebo svedok odmietajú dostaviť sa k sudcovi, aby vypovedali, je dovolené vypočuť ich aj cez laika určeného sudcom alebo žiadať, aby svoje vyhlásenie urobili pred verejným notárom alebo akýmkoľvek iným zákonným spôsobom.
Kán. 1529 - Sudca nemá prikročiť k zhromažďovaniu dôkazov pred dosvedčením sporu, ak nie je na to vážny dôvod.

I. kapitola
VYHLÁSENIA STRÁNOK


Kán. 1530 - Aby sudca lepšie zistil pravdu, vždy môže stránkam klásť otázky, ba musí na žiadosť stránky alebo na dokázanie skutočnosti, ktorá z hľadiska verejného záujmu má byť mimo pochybnosti.
Kán. 1531 - § 1. Zákonne opýtaná stránka musí odpovedať a vyznať úplnú pravdu.
§ 2. Ak však odmietla odpovedať, úlohou sudcu je zvážiť, čo z toho možno vyvodiť na dokázanie skutočností.
Kán. 1532 - V prípadoch, v ktorých ide o verejné dobro, sudca má dať stránkam zložiť prísahu, že budú hovoriť pravdu alebo aspoň že to, čo povedali, je pravda, ak sa z vážneho dôvodu neodporúčalo niečo iné; v iných prípadoch to môže urobiť podľa svojho uváženia.
Kán. 1533 - Stránky, promótor spravodlivosti a obhajca zväzku môžu predložiť sudcovi body otázok, podľa ktorých má byť stránka vypočúvaná.
Kán. 1534 - Pri vypočúvaní stránok sa má primerane zachovať to, čo sa v kán. 1548, § 2, bod 1, 1552 a 1558-1565 stanovuje o svedkoch.
Kán. 1535 - Tvrdenie o nejakej skutočnosti, ktoré písomne alebo ústne predniesla niektorá stránka proti sebe pred kompetentným sudcom o samom predmete súdneho konania buď sama od seba, alebo na otázku sudcu, je súdnym priznaním.
Kán. 1536 - § 1. Súdne priznanie jednej stránky, ak ide o nejakú súkromnú záležitosť a v kauze nejde o verejné dobro, oslobodzuje ostatných od bremena dokazovania.
2. Avšak v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, súdne priznanie a vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, môžu mať dôkazovú silu, ktorú treba, aby sudca posúdil spolu s ostatnými okolnosťami kauzy, ale nemožno im priznať plnú dôkaznú silu, ak nepristúpia iné prvky, ktoré by ich úplne potvrdili.
Kán. 1537 - Keď ide o mimosúdne priznanie, predložené na súdnom konaní, úlohou sudcu je, aby po zvážení všetkých okolností posúdil, akú hodnotu mu treba pripísať.
Kán. 1538 - Priznanie alebo akékoľvek iné vyhlásenie stránky nemá nijakú silu, ak je zistené, že bolo urobené na základe omylu ohľadom skutku alebo bolo vynútené násilím alebo veľkým strachom.

II. kapitola
DOKAZOVANIE POMOCOU DOKLADOV


Kán. 1539 - V akomkoľvek druhu súdneho konania sa pripúšťa dokazovanie pomocou dokladov tak verejných, ako aj súkromných.

1. článok
POVAHA A HODNOVERNOSŤ DOKLADOV


Kán. 1540 - § 1. Verejné cirkevné doklady sú tie, ktoré vyhotovila verejná osoba pri výkone svojej úlohy v Cirkvi pri zachovaní náležitostí, ktoré predpisuje právo .
§ 2. Verejné občianske doklady sú tie, ktoré sa právne za také považujú podľa zákonov každého jednotlivého miesta.
§ 3. Ostatné doklady sú súkromné.
Kán. 1541 - Verejné doklady majú hodnovernosť vo všetkom, čo sa v nich priamo a zásadne tvrdí, ak protikladné a očividné dôkazy nepotvrdzujú niečo iné.
Kán. 1542 - Súkromný doklad, buď uznaný stránkou, alebo preskúmaný sudcom, má voči pôvodcovi alebo tomu, kto ho podpísal, a voči tým, na ktorých prešla od nich kauza, tú istú dôkaznú silu ako priznanie, urobené mimo súdneho konania; voči cudzím osobám má tú istú silu ako vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, podľa normy kán. 1536, § 2.
Kán. 1543 - Ak sa dokáže, že v dokladoch bolo niečo vymazané, opravené, vložené alebo že majú nejakú inú chybu, úlohou sudcu je, aby posúdil, či a akú hodnotu takéto doklady majú.

2. článok
PREDKLADANIE DOKLADOV


Kán. 1544 - Doklady nemajú v súdnom konaní dôkaznú silu, ak nie sú pôvodné alebo predložené v hodnovernom opise a uložené v kancelárii tribunálu, aby ich sudca a druhá stránka mohli preskúmať.
Kán. 1545 - Sudca môže prikázať, aby sa v procese predložil doklad, spoločný pre obidve stránky.
Kán. 1546 - § 1. Nikto nie je povinný predložiť doklady, hoci spoločné, ktoré nemožno zverejniť bez nebezpečenstva škody podľa normy kán. 1548, § 2, bod 2, alebo bez nebezpečenstva porušenia tajomstva, ktoré treba zachovať.
§ 2. Ak sa predsa dá odpísať aspoň nejaká časť dokladu a možno ju v odpise predložiť bez uvedených nepríjemností, sudca môže nariadiť, aby sa táto časť predložila.

III. kapitola
SVEDKOVIA A SVEDECKÉ VÝPOVEDE


Kán. 1547 - Dokazovanie pomocou svedkov sa pripúšťa v akýchkoľvek kauzách pod vedením sudcu.
Kán. 1548 - 1. Svedkovia musia sudcovi, ktorý zákonne vypočúva, vyznať pravdu.
§ 2. Pri neporušení predpisu kán. 1550, § 2, bod 2, spod povinnosti odpovedať sú vyňatí:
1. klerici, čo sa týka vecí, ktoré im boli zverené na základe posvätného ministéria; štátni úradníci, lekári, pôrodné asistentky, advokáti, notári a iní, ktorí sú povinní zachovávať úradné tajomstvo aj z dôvodu poskytnutej rady, týkajúcej sa záležitostí, podliehajúcich tomuto tajomstvu;
2. tí, ktorí sa obávajú, že pre ich svedeckú výpoveď postihne ich samých alebo ich manželského partnera, alebo najbližších pokrvných alebo rodinných príbuzných zlá povesť, nebezpečné útrapy alebo iné veľké zlá.

1. článok
KTO MÔŹE BYŤ SVEDOK


Kán. 1549 - Svedok môže byť každý, ak ho právo výslovne, úplne alebo čiastočne neodmieta. Kán. 1550 - § 1. Na svedčenie nemajú byť pripustení maloletí mladší než štrnásťroční a slabomyseľní; vypočúvať ich však možno na základe dekrétu sudcu, ktorým sa má vyhlasiť, že je to užitočné.
§ 2. Za neschopných sa považujú:
1. stránky v kauze alebo tí, ktorí v mene stránok vystupujú v súdnom konaní, sudca a jeho pomocníci, advokát a iní, ktorí stránkam v tej istej kauze pomáhajú alebo pomáhali;
2. kňazi, čo sa týka toho všetkého, čo sa dozvedeli zo sviatostnej spovede, hoci by kajúcnik žiadal jeho zverejnenie; ba ani to, čo od kohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom počul z príležitosti spovede, nemožno totiž prijať ani len ako náznak pravdy.

2. článok
UVÁDZANIE A VYLUČOVANIE SVEDKOV


Kán. 1551 - Stránka, ktorá svedka uviedela, môže sa zriecť jeho vypočúvania; avšak odporujúca stránka môže žiadať, aby predsa len svedok bol vypočúvaný.
Kán. 1552 - § 1. Keď sa žiada dokazovanie pomocou svedkov, tribunálu sa majú oznámiť ich mená a trvalé bydlisko.
§ 2. V lehote, ktorú určil sudca, sa majú predložiť body otázok, podľa ktorých sa žiada vypočúvanie svedkov; ináč sa má žiadosť považovať za zanechanú.
Kán. 1553 - Úloha sudcu je obmedziť množstvo svedkov.
Kán. 1554 - Pred vypočúvaním svedkov sa ich mená majú oznámiť stránkam; ak to však podľa uváženého úsudku sudcu nie je bez veľkej ťažkosti možné, treba tak urobiť aspoň pred zverejnením svedectiev.
Kán. 1555 - Pri zachovaní predpisu kán. 1550 môže stránka žiadať, aby bol svedok vylúčený, ak sa oprávnený dôvod na vylúčenie dokáže pred vypočúvaním svedka.
Kán. 1556 - Svedok je predvolaný dekrétom sudcu, ktorý bol svedkovi zákonne oznámený.
Kán. 1557 - Riadne predvolaný svedok sa má dostaviť alebo sudcovi oznámiť dôvod svojej neprítomnosti.

3. článok
VYPOČÚVANIE SVEDKOV


Kán. 1558 - § 1. Svedkov treba vypočúvať v samom sídle tribunálu, ak sa sudca nerozhodne ináč.
§ 2. Kardináli, patriarchovia, biskupi a tí, ktorí podľa práv svojho štátu požívajú rovnakú výhodu, majú byť vypočúvaní na mieste, ktoré si sami vyberú.
§ 3. Sudca má rozhodnúť, kde treba vypočúvať tých, ktorým je pre vzdialenosť, chorobu alebo inú prekážku nemožné alebo ťažké dostaviť sa do sídla tribunálu, pri zachovaní predpisov kán. 1418 a 1469, § 2.
Kán. 1559 - Pri vypočúvaní svedkov stránky nemôžu byť prítomné, ak sudca, najmä keď ide o súkromné dobro, neusúdil, že ich treba pripustiť. Avšak prítomní môžu byť ich advokáti alebo zástupcovia, ak sudca neusúdil, že vzhľadom na okolnosti vecí a osôb treba postupovať tajne.
Kán. 1560 - § 1. Svedkov treba vypočúvať oddelene po jednom.
§ 2. Ak sa svedkovia medzi sebou alebo so stránkou vo vážnej veci rozchádzajú, sudca môže tých, ktorí sa medzi sebou nezhodujú, zvolať a konfrontovať podľa možnosti s vylúčením zvád a pohoršenia.
Kán. 1561 - Vypočúvanie svedka vykonáva sudca alebo jeho delegát, alebo audítor, ktorému treba, aby asistoval notár; preto stránky alebo promótor spravodlivosti, alebo obhajca zväzku, alebo advokáti, ktorí sa zúčastňujú vypočúvania, ak majú iné otázky, ktoré treba svedkovi predložiť, nemajú ich klásť svedkovi, ale sudcovi alebo jeho zástupcovi, aby ich sám položil, ak partikulárny zákon neurčuje ináč.
Kán. 1562 - § 1. Sudca má svedkovi pripomenúť vážnu povinnosť hovoriť celú pravdu a len pravdu.
§ 2. Sudca má požiadať svedka o prísahu podľa kán. 1532; ak ju svedok odmietne zložiť, má byť vypočúvaný bez prísahy.
Kán. 1563 - Sudca má najprv overiť totožnosť svedka; má zistiť, aký má vzťah k stránkam, a keď mu kladie špecifické otázky, týkajúce sa kauzy, má sa ho opýtať aj na pramene jeho poznatkov a kedy sa presne dozvedel to, čo tvrdí.
Kán. 1564 - Otázky majú byť krátke, prispôsobené chápavosti vypočúvaného, nemajú obsahovať súčasne viac vecí, nemajú byť úskočné, zákerné, nemajú naznačovať odpoveď, majú byť vzdialené od akejkoľvek urážky a majú sa vzťahovať na kauzu, o ktorú ide.
Kán. 1565 - § 1. Otázky sa nemajú svedkom vopred oznámiť.
§ 2. Ak však to, o čom treba svedčiť, tak vypadlo z pamäti, že sa to bez predchádzajúceho premyslenia nemôže s istotou tvrdiť, sudca môže svedkovi niektoré veci pripomenúť, ak usúdi, že sa to môže stať bez nebezpečenstva.
Kán. 1566 - Svedkovia majú podať svedectvo ústne a napísané nemajú čítať, ak nejde o číselné údaje a účty; v tom prípade si totiž môžu vypomôcť poznámkami, ktoré priniesli so sebou.
Kán. 1567 - § 1. Odpoveď má byť ihneď notárom zapísaná a musí obsahovať doslovnú svedeckú výpoveď aspoň vzhľadom na to, čo sa priamo týka predmetu súdneho konania.
§ 2. Možno pripustiť používanie magnetofónu, len keď sa potom výpovede písomne zaznačia, a ak je to možné, podpíšu ich vypovedajúci.
Kán. 1568 - Notár má v spisoch zaznamenať zloženie, vynechanie alebo odmietnutie prísahy, prítomnosť stránok a iných, otázky pridané z úradu a vôbec všetko, čo stojí za zmienku z toho, čo sa azda prihodilo počas vypočúvania svedkov.
Kán. 1569 - § 1. Po skončení vypočúvania sa musí svedkovi prečítať, čo notár z jeho výpovede zapísal, alebo dať mu vypočuť, čo sa z jeho výpovede nahralo na magnetofón, pričom sa tomuto svedkovi má dať možnosť niečo doplniť, vynechať, opraviť, zmeniť.
§ 2. Napokon spis musí podpísať svedok, sudca a notár.
Kán. 1570 - Svedkovia, hoci už vypočutí, môžu byť na žiadosť stránky alebo z úradu pred zverejnením spisov či svedeckých výpovedí nanovo predvolaní na vypočúvanie, ak to sudca považuje za nevyhnutné alebo užitočné, len keď nie je žiadne nebezpečenstvo tajného dohovoru alebo podplácania.
Kán. 1571 - Svedkom musia byť podľa spravodlivého odhadu sudcu uhradené tak výdavky, ktoré mali, ako aj ušlý zárobok z dôvodu podávania svedectva.

4. článok
HODNOVERNOSŤ SVEDECTIE
V

Kán. 1572 - Sudca pri hodnotení svedectiev, keď si v prípade potreby vyžiadal svedecký list, má brať do úvahy:
1. stav a počestnosť osoby;
2. či svedčí na základe vlastného poznania, najmä či sám videl a počul, či na základe vlastnej mienky, podľa povesti alebo počutia od iných;
3. či je svedok stály a zásadový alebo je nespoľahlivý, neistý alebo vrtkavý;
4. či má spolusvedkov svedectva a či ho iné prvky dokazovania potvrdzujú alebo nie.
Kán. 1573 - Výpoveď jedného svedka nemôže mať úplnú hodnovernosť, ak nejde o kvalifikovaného svedka, ktorý vypovedá o veciach, vykonaných z úradu, alebo ak sa na základe okolností vecí a osôb neodporúča niečo iné.

IV. kapitola
ZNALCI


Kán. 1574 - Pomoc znalcov treba využiť vždy, keď sa podľa predpisu práva alebo sudcu ich zisťovanie a posúdenie, opierajúce sa o kritériá odbornosti alebo vedy, vyžadujú na potvrdenie nejakého faktu alebo na objasnenie pravej povahy nejakej veci.
Kán. 1575 - Je úlohou sudcu po vypočutí stránok alebo na ich návrh vymenovať znalcov, alebo ak si to prípad vyžaduje, prijať správy vyhotovené už inými znalcami.
Kán. 1576 - Z tých istých dôvodov ako svedok sa vylučujú aj znalci alebo ich možno odmietnuť.
Kán. 1577 - § 1. Sudca so zreteľom na to, čo sporové stránky prípadne uviedli, má svojím dekrétom určiť jednotlivé body, na ktoré sa musí práca znalca zamerať.
§ 2. Znalcovi majú dať k dispozícii spisy kauzy a iné listiny a pomôcky, ktoré môže potrebovať na riadne a verné vykonanie svojej úlohy.
§ 3. Sudca má po vypočutí znalca určiť čas, v ktorom treba vykonať zisťovanie a predložiť správu.
Kán. 1578 - § 1. Každý znalec má svoju správu vyhotoviť nezávisle od ostatných, ak sudca nerozkáže vyhotoviť jednu, ktorú majú všetci podpísať; ak sa tak stane, starostlivo sa majú zaznačiť rozdiely v názoroch, ak nejaké boli.
§ 2. Znalci musia zreteľne uviesť, pomocou akých listín alebo akými inými vhodnými spôsobmi sa dozvedeli o totožnosti osôb alebo vecí, alebo miest, akou metódou a akým spôsobom postupovali pri plnení úlohy, ktorá im bola zverená, a predovšetkým o aké dôkazy opierajú svoje závery.
§ 3. Sudca môže pozvať znalca, aby podal ďalšie vysvetlenia, ktoré sa zdajú ako nevyhnutné.
Kán. 1579 - § 1. Sudca má pozorne zvážiť nielen závery znalcov, hoci zhodné, ale aj ostatné okolnosti kauzy.
§ 2. Pri zdôvodňovaní rozhodnutia musí vyjadriť, aké dôkazy ho viedli k tomu, že závery znalcov prijal, alebo zamietol.
Kán. 1580 - Znalcom treba hradiť trovy a vyplatiť honoráre, ktoré má sudca vymedziť podľa spravodlivosti a slušnosti, pri zachovaní partikulárneho práva.
Kán. 1581 - § 1. Stránky môžu určiť súkromných znalcov, ktorí potrebujú schválenie sudcu.
§ 2. Tí môžu, ak sudca dovolí, pokiaľ je to potrebné, nahliadnuť do spisov kauzy a zúčastniť sa na znaleckom zisťovaní; vždy však môžu predložiť svoju správu.

V. kapitola
SÚDNA OBHLIADKA MIESTA A VECI


Kán. 1582 - Ak sudca na rozhodnutie kauzy pokladá za vhodné ísť obhliadnuť nejaké miesto alebo preskúmať nejakú vec, má to stanoviť dekrétom, v ktorom po vypočutí stránok stručne opíše to, čo treba urobiť pri obhliadke.
Kán. 1583 - O vykonanej obhliadke sa má vyhotoviť doklad.

VI. kapitola
PREZUMPCIE


Kán. 1584 - Prezumpcia je pravdepodobný predpoklad neistej veci; iná je prezumpcia práva, ktorú stanovuje sám zákon a iná prezumpcia človeka, ktorú utvára sudca.
Kán. 1585 - V prospech koho hovorí prezumpcia práva, ten je oslobodený od bremena dokazovania, ktoré prechádza na druhú stránku.
Kán. 1586 - Prezumpcie, ktoré nie sú stanovené právom, sudca nemá utvárať, ak to nie je na základe nepochybnej a vymedzenej skutočnosti, ktorá s tým, o čom je kontroverzia, priamo súvisí.

V. titul
VEDĽAJŠIE KAUZY


Kán. 1587 - Vedľajšia kauza vzniká vždy, keď po začatí súdneho konania sa na základe predvolania predloží otázka, ktorá hoci v žalobnom spise uvádzajúcom spor nie je výslovne obsiahnutá, predsa s kauzou tak súvisí, že sa zväčša musí rozriešiť pred hlavnou otázkou.
Kán. 1588 - Vedľajšia kauza sa predkladá písomne alebo ústne sudcovi, kompetentnému rozhodnúť hlavnú kauzu s naznačením súvisu, ktorý je medzi ňou a hlavnou kauzou.
Kán. 1589 - § 1. Sudca po prijatí žiadosti a po vypočutí stránok má čo najrýchlejšie rozhodnúť, či sa predložená vedľajšia otázka na niečom zakladá a či súvisí s hlavným súdnym konaním alebo či ju treba hneď na začiatku zamietnuť; a ak ju príjme, či má takú závažnosť, že ju musí rozriešiť čiastkovým rozsudkom alebo dekrétom.
§ 2. Ak však usúdi, že vedľajšiu otázku netreba riešiť pred konečným rozsudkom, má rozhodnúť, aby sa s ňou počítalo, keď sa bude rozhodovať hlavná kauza.
Kán. 1590 - § 1. Ak sa vedľajšia otázka musí rozriešiť rozsudkom, majú sa zachovať normy o ústnom sporovom procese, ak sudca so zreteľom na vážnosť veci nerozhodne ináč.
§ 2. Ak sa však musí rozriešiť dekrétom, tribunál môže vec zveriť audítorovi alebo predsedovi.
Kán. 1591 - Skôr než sa skončí hlavná kauza, sudca alebo tribunál, ak sa vyskytne oprávnený dôvod, môže dekrét alebo čiastkový rozsudok odvolať alebo zmeniť buď na žiadosť stránky, alebo z úradu po vypočutí stránok.

I. kapitola
STRÁNKY, KTORÉ SA NEDOSTAVILI


Kán. 1592 - § 1. Ak sa predvolaná pozvaná stránka nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie neprítomnosti alebo neodpovie podľa normy kán. 1507, § 1, sudca ju má vyhlasiť za neprítomnú na súdnom konaní a má rozhodnúť, aby kauza pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pokračovala až do konečného rozsudku a jeho vykonania.
§ 2. Skôr než sa vydá dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, musí byť zrejmé, v prípade potreby aj z nového predvolania, že zákonne vykonané predvolanie došlo obžalovanému v užitočnom čase.
Kán. 1593 - § 1. Ak sa potom pozvaná stránka dostaví na súd alebo dá odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže predložiť závery a dôkazy pri zachovaní predpisu kán. 1600; sudca však má dbať, aby sa súdne konanie zámerne príliš dlho a nepotrebne nepreťahovalo.
§ 2. Hoci sa pozvaná stránka nedostavila a ani nedala odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže rozsudok napadnúť; ak však dokáže, že jej bránila zákonná prekážka, ktorú bez vlastnej viny nemohla predtým preukázať, môže použiť vymáhanie nulity.
Kán. 1594 - Ak sa v deň a hodinu, ktoré sú stanovené na dosvedčenie sporu, žalobca nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie:
1. sudca ho má opätovne predvolať;
2. ak sa žalobca na nové predvolanie nedostaví, prezumuje sa, že sa podľa normy kán. 1524-1525 zriekol pojednávania;
3. ak sa však neskôr chce zúčastniť v procese, má sa zachovať kán. 1593.
Kán. 1595 - § 1. Stránka neprítomná na súdnom konaní, buď žalobca, alebo pozvaná stránka, ktorá nedokáže oprávnenú prekážku, je povinná tak hradiť trovy sporu, ktoré vznikli pre jej neprítomnosť, ako aj v prípade potreby odškodniť druhú stránku.
§ 2. Ak na súdnom konaní nebol prítomný žalobca ani pozvaná stránka, sú povinní hradiť trovy sporu ako celok.

II. kapitola
TRETÍ ÚČASTNÍK V KAUZE


Kán. 1596 - § 1. Ten, kto má právo, môže byť pripustený, aby zasiahol do kauzy na ktoromkoľvek stupni sporu buď ako stránka, ktorá háji vlastné právo, alebo ako vedľajší účastník, aby pomáhal niektorej stránke v spore.
§ 2. Aby však bol pripustený, pred uzavretím v kauze musí predložiť sudcovi žalobný spis, v ktorom má stručne vyložiť svoje právo byť účastníkom.
§ 3. Toho, kto je účastníkom v kauze, treba pripustiť v tom štádiu, v akom sa kauza nachádza, pričom sa mu naznačí krátka a zániková lehota na predloženie jeho dôkazov, ak kauza došla do štádia dokazovania.
Kán. 1597 - Tretieho, ktorého účasť sa zdá nevyhnutná, sudca musí po vypočutí stránok volať na súdne konanie.

VI. titul
ZVEREJNENIE SPISOV, UZAVRETIE V KAUZE A DISKUSIA O KAUZE


Kán. 1598 - § 1. Po zhromaždení dôkazov sudca musí pod trestom nulity dekrétom dovoliť stránkam a ich advokátom, aby si v kancelárii tribunálu prezreli spisy, ktoré ešte nepoznajú; ba aj advokátom, ktorí si to žiadajú, možno dať opis spisov; v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, sudca, aby sa vyhlo veľmi veľkým nebezpečenstvám, môže rozhodnúť, že niektorý spis sa nesmie nikomu ukázať, pričom však dbá na to, aby právo na obhajobu zostalo vždy nedotknuté.
§ 2. Na doplnenie dokazovania stránky môžu predložiť sudcovi ďalšie dôkazy; po ich získaní, ak to bude sudca považovať za nevyhnutné, je treba znova vydať dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1.
Kán. 1599 - § 1. Po splnení všetkého, čo sa týka predloženia dôkazov, pristupuje sa k uzavretiu v kauze.
§ 2. Toto uzavretie nastáva vtedy, keď buď stránky vyhlásia, že nemajú čo uviesť alebo uplynul užitočný čas, ktorý určil sudca na predloženie dôkazov, alebo sudca vyhlási, že kauzu pokladá za dostatočne vyšetrenú.
§ 3. O uzavretí v kauze, nech sa uskutočnilo akýmkoľvek spôsobom, má sudca vydať dekrét.
Kán. 1600 - § 1. Po uzavretí v kauze sudca môže znova volať tých istých alebo iných svedkov alebo nariadiť iné dôkazy, ktoré sa predtým nežiadali, iba:
1. v kauzách, v ktorých ide len o súkromné dobro stránok, ak súhlasia všetky stránky;
2. v ostatných kauzách po vypočutí stránok, ale iba ak existuje na to vážny dôvod a odstráni sa akékoľvek nebezpečenstvo podvodu alebo ovplyvňovania;
3. vo všetkých kauzách, keď je pravdepodobné, že ak sa nepripustí nové dokazovanie, rozsudok bude nespravodlivý pre dôvody, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 1-3.
§ 2. Sudca však môže nariadiť alebo dovoliť, aby sa predložil doklad, ktorý sa azda predtým bez viny toho, kto má na to právo, nemohol predložiť.
§ 3. Nové dôkazy sa majú zverejniť pri zachovaní kán. 1598, § 1.
Kán. 1601 - Po uzavretí v kauze sudca má určiť primeraný čas na prednesenie obhajob alebo pripomienok.
Kán. 1602 - § 1. Obhajoby a pripomienky majú byť písomné, ak sudca so súhlasom stránok nepovažuje rozpravu, konanú pred zasadajúcim tribunálom, za dostačujúcu.
§ 2. Ak sa obhajoby spolu s hlavnými dokladmi vydávajú tlačou, vyžaduje sa predchádzajúce dovolenie sudcu pri neporušení povinnosti zachovávať tajomstvo, ak taká je.
§ 3. Čo sa týka rozsahu obhajob, počtu exemplárov a iných podrobností tohto druhu, má sa zachovať nariadenie tribunálu.
Kán. 1603 - § 1. Po vzájomnom oboznámení sa s obhajobami a pripomienkami obidve stránky môžu predložiť odpoveď v krátkom čase, určenom sudcom.
§ 2. Toto právo majú mať stránky iba raz, ak sa sudca nedomnieva, že ho treba z vážneho dôvodu znova udeliť; vtedy však dovolenie udelené jednej stránke sa rozumie za udelené aj druhej.
§ 3. Promótor spravodlivosti a obhajca zväzku majú právo znova predniesť repliku na odpovede stránok.
Kán. 1604 - § 1. Úplne sú zakázané informácie stránok alebo obhajcov, alebo aj iných, poskytnuté sudcovi, ktoré majú zostať mimo spisov kauzy.
§ 2. Ak sa diskusia o kauze vykonala písomne, sudca môže stanoviť, aby pred zasadajúcim tribunálom prebehla krátka ústna rozprava na objasnenie niektorých otázok.
Kán. 1605 - Na ústnej rozprave, o ktorej sa hovorí v kán. 1602, § 1, a 1604, § 2, má byť prítomný notár na to, aby prerokované veci a závery mohol ihneď písomne zachytiť ak sudca rozkáže alebo stránka požiada a sudca súhlasí.
Kán. 1606 - Ak stránky v užitočnom čase zanedbali pripraviť si obhajobu alebo sa spoliehajú na učenosť a svedomie sudcu, sudca, ak zo spisov a dôkazov pokladá vec za celkom jasnú, môže ihneď vyniesť rozsudok, ale po vyžiadaní pripomienok promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ak sú účastníkmi súdneho konania.

VII. titul
VÝROKY SUDCU


Kán. 1607 - Kauzu prerokovanú súdnym spôsobom, ak je hlavná, rozhoduje sudca konečným rozsudkom; ak je vedľajšia, čiastkovým rozsudkom pri zachovaní predpisu kán. 1589, § 1.
Kán. 1608 - § 1. Na vynesenie akéhokoľvek rozsudku sa vyžaduje, aby sudca mal v sebe morálnu istotu vo veci, ktorú treba rozsudkom rozhodnúť.
§ 2. Túto istotu musí sudca čerpať zo spisov a z dôkazov.
§ 3. Dôkazy však musí sudca hodnotiť podľa svojho svedomia pri zachovaní predpisov zákona o účinnosti niektorých dôkazov.
§ 4. Sudca, ktorý túto istotu nemohol nadobudnúť, má vyhlásiť, že právo žalobcu nie je isté, a pozvanú stránku má ako oslobodenú prepustiť, ak nejde o kauzu, ktorá má priazeň práva, a v takom prípade treba vyniesť rozsudok v jej prospech.
Kán. 1609 - § 1. V kolégiovom tribunáli má predseda kolégia stanoviť, v ktorý deň a hodinu sa majú sudcovia zhromaždiť na rozhodovanie, a ak sa z osobitného dôvodu neodporúča niečo iné, zhromaždenie sa má konať v samom sídle tribunálu.
§ 2. V deň určený na zhromaždenie jednotliví sudcovia majú predložiť svoje písomné závery o merite kauzy a dôvody tak podľa práva, ako aj podľa skutočnosti, na základe ktorých došli k svojmu záveru; tieto závery sa majú priložiť k spisom kauzy a treba ich držať v tajnosti.
§ 3. Po vzývaní Božieho mena a po prednesení záverov jednotlivých sudcov v poradí podľa precedencie, a to tak, že vždy začína ponens čiže relátor kauzy, má byť diskusia pod vedením predsedu tribunálu najmä preto, aby sa spoločne ustálilo, čo treba stanoviť vo výrokovej časti rozsudku.
§ 4. V diskusii však každý smie odstúpiť od svojho skoršieho záveru. Avšak sudca, ktorý nechce pristúpiť na rozhodnutie ostatných, môže požadovať, aby v prípade odvolania sa jeho závery boli odoslané vyššiemu tribunálu.
§ 5. Ak v prvej diskusii sudcovia nechcú alebo nemôžu dospieť k rozsudku, rozhodnutie sa môže odročiť na nové zhromaždenie, ale najviac o týždeň, ak sa podľa normy kán. 1600 nemá doplniť vyšetrovanie kauzy.
Kán. 1610 - § 1. Ak ide o samosudcu, rozsudok vypracuje sám.
§ 2. V kolégiovom tribunáli úlohou ponensa čiže relátora je vypracovať rozsudok, pričom zdôvodnenie čerpá z toho, čo jednotliví sudcovia predniesli v diskusii, ak väčšina sudcov neurčila zdôvodnenie, ktorému treba dať prednosť; potom sa má rozsudok predložiť na schválenie jednotlivým sudcom.
§ 3. Rozsudok treba vydať do mesiaca odo dňa rozhodnutia kauzy, ak v kolégiovom tribunáli sudcovia z vážneho dôvodu neurčili dlhší čas.
Kán. 1611 - Rozsudok musí:
1. rozhodnúť kontroverziu, prerokúvanú pred tribunálom, keď sa na jednotlivé pochybnosti dala primeraná odpoveď;
2. vymedziť, aké sú povinnosti stránok, vyplývajúce zo súdneho konania, a ako ich treba splniť;
3. vyložiť dôvody čiže zdôvodnenia tak podľa práva, ako aj podľa skutočnosti, na ktorých sa zakladá výroková časť rozsudku;
4. stanoviť súdne trovy.
Kán. 1612 - § 1. V rozsudku treba po vzývaní Božieho mena v poradí uviesť, kto je sudca alebo tribunál, kto je žalobca, pozvaná stránka, zástupca s riadne uvedenými menami a trvalým bydliskom, kto je promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, ak sa zúčastnili súdneho konania.
§ 2. Potom sa musí v ňom stručne opísať skutkový stav so závermi stránok a so znením pochybností.
§ 3. Nato nasleduje výroková časť rozsudku po uvedení dôvodov, o ktoré sa opiera.
§ 4. Má sa uzavrieť uvedením dňa a miesta jeho vynesenia s podpisom sudcu, alebo ak ide o kolégiový tribunál, všetkých sudcov a notára.
Kán. 1613 - Pravidlá o konečnom rozsudku, uvedené vyššie, treba prispôsobiť aj čiastkovému rozsudku.
Kán. 1614 - Rozsudok sa má čím skôr zverejniť s uvedením spôsobov, ktorými ho možno napadnúť; pred zverejnením nemá nijakú účinnosť, hoci výroková časť bola s povolením sudcu stránkam oznámená.
Kán. 1615 - Zverejnenie čiže doručenie rozsudku sa môže uskutočniť buď tak, že sa exemplár rozsudku odovzdá stránkam alebo ich zástupcom, alebo tak, že sa im pošle ten istý exemplár podľa normy kán. 1509.
Kán. 1616 - § 1. Ak do textu rozsudku buď vkĺzol omyl v číslach, alebo vecný omyl sa stal pri opisovaní výrokovej časti či pri uvádzaní skutočností, alebo žiadostí stránok, alebo bolo vynechané to, čo vyžaduje kán. 1612, § 4, rozsudok má opraviť alebo doplniť buď na žiadosť stránok, alebo z úradu sám tribunál, ktorý ho vyniesol, vždy však po vypočutí stránok a dekrétom, pripojeným na koniec rozsudku.
§ 2. Ak niektorá stránka odporuje, vedľajšia otázka sa má rozhodnúť dekrétom.
Kán. 1617 - Ostatné výroky sudcu okrem rozsudku sú dekréty, ktoré ak nie sú iba nariaďujúce, nemajú účinnosť, iba ak aspoň súhrnne nevyjadrujú zdôvodnenia alebo ak neodkazujú na zdôvodnenia, uvedené v inom spise.
Kán. 1618 - Čiastkový rozsudok alebo dekrét majú účinnosť konečného rozsudku, ak prekážajú súdnemu konaniu alebo ukončujú buď samo súdne konanie, alebo niektorý jeho stupeň vo vzťahu aspoň k niektorej stránke v kauze.

VIII. titul
NAPADNUTIE ROZSUDKU

I. kapitola
VYMÁHANIE NULITY ROZSUDKU


Kán. 1619 - Pri zachovaní kán. 1622 a 1623 nulity úkonov, stanovené pozitívnym právom, ktoré hoci boli známe stránke podávajúcej vymáhanie, sudcovi pred vynesením rozsudku neboli oznámené, naprávajú sa samým rozsudkom vždy, keď ide o kauzu, týkajúcu sa dobra súkromných osôb.
Kán. 1620 - Rozsudok má chybu nevyliečiteľnej nulity, ak:
1. ho vyniesol absolútne nekompetentný sudca;
2. ho vyniesol ten, kto nemá moc súdiť v tribunáli, v ktorom bola kauza rozsúdená;
3. rozsudok vyniesol sudca, donútený násilím alebo veľkým strachom;
4. súdne konanie bolo vykonané bez súdnej žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1501, alebo nebolo ustanovené proti nijakej pozvanej stránke;
5. bol vynesený medzi stránkami, z ktorých aspoň jedna nemá spôsobilosť vystupovať v súdnom konaní;
6. niekto vystupoval v mene iného bez zákonného mandátu;
7. jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
8. kontroverzia nebola ani čiastočne rozhodnutá.
Kán. 1621 - Vymáhanie nulity, o ktorom sa hovorí v kán. 1620, sa môže predložiť na spôsob námietky bez časového obmedzenia, na spôsob žaloby pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, do desiatich rokov odo dňa zverejnenia rozsudku.
Kán. 1622 - Rozsudok má chybu iba vyliečiteľnej nulity, ak:
1. ho vyniesol nezákonný počet sudcov proti predpisu kán. 1425, § 1;
2. neobsahuje zdôvodnenia čiže dôvody rozhodnutia;
3. chýbajú na ňom podpisy, predpísané právom;
4. neobsahuje rok, mesiac, deň a miesto vynesenia;
5. sa opiera o nulitný súdny úkon, ktorého nulita nebola napravená podľa normy kán. 1619;
6. bol vynesený proti stránke zákonne neprítomnej podľa kán. 1593, § 2.
Kán. 1623 - Vymáhanie nulity v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1622, sa môže predložiť do troch mesiacov od prijatia správy o zverejnení rozsudku.
Kán. 1624 - O vymáhaní nulity rozhoduje ten sudca, ktorý rozsudok vyniesol; ak sa však stránka obáva, že sudca, ktorý vyniesol rozsudok napadnutý vymáhaním nulity je zaujatý, a preto ho považuje za podozrivého, môže požadovať, aby bol podľa normy kán. 1450 nahradený iným sudcom.
Kán. 1625 - Vymáhanie nulity sa môže predložiť spolu s odvolaním v lehote, stanovenej na odvolanie.
Kán. 1626 - § 1. Vymáhanie nulity môžu predložiť nielen stránky, ktoré sa cítia poškodené, ale aj promótor spravodlivosti alebo obhajca zväzku vždy, keď sami majú právo zasiahnuť.
§ 2. Sám sudca môže vynesený nulitný rozsudok, ktorý vyniesol, z úradu stiahnuť alebo opraviť v lehote stanovenej na konanie v kán. 1623, ak medzitým nebolo podané odvolanie spolu s vymáhaním nulity alebo ak nulita nebola napravená uplynutím lehoty, o ktorej sa hovorí v kán. 1623.
Kán. 1627 - Kauzy o vymáhaní nulity môžu byť prerokované podľa noriem o ústnom sporovom procese.

II. kapitola
ODVOLANIE


Kán. 1628 - Stránka, ktorá sa nazdáva, že je nejakým rozsudkom poškodená, a takisto promótor spravodlivosti a obhajca zväzku v kauzách, v ktorých sa vyžaduje ich prítomnosť, majú právo odvolať sa proti rozsudku u vyššieho sudcu pri neporušení predpisu kán. 1629.
Kán. 1629 - Odvolanie sa nie je prípustné:
1. proti rozsudku samého Najvyššieho veľkňaza alebo Apoštolskej signatúry;
2. proti rozsudku postihnutému chybou nulity, ak nie je spojené s vymáhaním nulity podľa normy kán. 1625;
3. proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou;
4. proti dekrétu sudcu alebo čiastkovému rozsudku, ktoré nemajú účinnosť konečného rozsudku, ak nie je spojené s odvolaním sa proti konečnému rozsudku;
5. proti rozsudku alebo dekrétu v kauze, o ktorej právo určuje, že vec treba čo najrýchlejšie rozhodnúť.
Kán. 1630 - § 1. Odvolanie sa musí byť podané pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní od prijatia správy o zverejnení rozsudku.
§ 2. Ak sa podáva ústne, notár ho má pred samým odvolávajúcim sa vyhotoviť písomne.
Kán. 1631 - Ak vznikne otázka o práve odvolať sa, má ju čo najrýchlejšie rozriešiť odvolací tribunál podľa noriem ústneho sporového procesu.
Kán. 1632 - § 1. Ak v odvolaní nie je uvedené, ktorému tribunálu je ono určené, prezumuje sa, že bolo podané tribunálu, o ktorom sa hovorí v kán. 1438 a 1439.
§ 2. Ak sa druhá stránka odvolala na iný odvolací tribunál, kauzu rieši tribunál, ktorý je vyššieho stupňa, pri neporušení kán. 1415.
Kán. 1633 - V odvolaní sa treba pokračovať pred sudcom, ktorému je ono určené, do mesiaca od jeho podania, ak sudca u ktorého neposkytol stránke dlhší čas na jeho pokračovanie.
Kán. 1634 - § 1. Na pokračovanie v odvolaní sa vyžaduje sa a stačí, aby stránka požiadala vyššieho sudcu o službu opraviť napadnutý rozsudok, priložila odpis toho rozsudku a uviedla dôvody odvolania sa.
§ 2. Ak stránka nemôže v užitočnom čase dostať odpis napadnutého rozsudku od tribunálu v ktorom, medzitým lehoty neplynú a prekážku treba oznámiť sudcovi odvolania sa; i ten má sudcu u ktorého príkazom zaviazať, aby čím skôr zadosťučinil svojej úradnej povinnosti.
§ 3. Medzitým sudca u ktorého musí podľa normy kán. 1474 spisy odoslať sudcovi odvolania sa.
Kán. 1635 - Po nevyužitom uplynutí neodkladných odvolacích lehôt buď pred sudcom u ktorého, alebo pred sudcom ktorému odvolanie sa považuje za zanechané.
Kán. 1636 - § 1. Kto sa odvoláva môže sa zrieknuť odvolania s účinkami, o ktorých sa hovorí v kán. 1525.
§ 2. Ak odvolanie sa podá obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti, ak zákon neurčuje ináč, môže sa ho zrieknuť obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti odvolacieho tribunálu.
Kán. 1637 - § 1. Odvolanie sa podané žalobcom je na osoh aj pozvanej stránke a naopak.
§ 2. Ak je pozvaných stránok alebo žalobcov viac a rozsudok je napadnutý iba jedným z nich alebo proti jednému z nich, usudzuje sa, že napadnutie urobili všetci a proti všetkým, kedykoľvek požadovaná vec je nedeliteľná alebo záväzok celistvý.
§ 3. Ak jedna stránka podá odvolanie proti niektorej časti rozsudku, druhá stránka, hoci neodkladné lehoty na odvolanie sa uplynuli, môže podať vedľajšie odvolanie proti iným častiam v zánikovej lehote pätnástich dní odo dňa, keď jej bolo oznámené hlavné odvolanie sa.
§ 4. Ak nie je zrejmé niečo iné, prezumuje sa, že odvolanie bolo podané proti všetkým častiam rozsudku.
Kán. 1638 - Odvolanie pozastavuje vykonanie rozsudku.
Kán. 1639 - § 1. Pri neporušení predpisu kán. 1683 sa na odvolacom stupni nemôže pripustiť nový dôvod žaloby ani na spôsob užitočného spájania; dosvedčenie sporu sa preto môže vzťahovať iba na to, aby sa prvší rozsudok alebo potvrdil, alebo zmenil či už úplne, alebo čiastočne.
§ 2. Nové dôkazy sa však pripúšťajú iba podľa normy kán. 1600.
Kán. 1640 - Na odvolacom stupni treba postupovať tým istým spôsobom ako v prvej inštancii s primeraným prispôsobením; avšak ak azda netreba doplniť dôkazy, ihneď po dosvedčení sporu podľa normy kán. 1513, § 1, a kán. 1639, § 1, má sa pristú-piť k diskusii o kauze a k rozsudku.

IX. titul
ROZSÚDENÁ VEC A NAVRÁTENIE DO PÔVODNÉHO STAVU

I.kapitola
ROZSÚDENÁ VEC


Kán. 1641 - Pri zachovaní predpisu kán. 1643 vec sa má za rozsúdenú:
1. ak medzi tými istými stránkami boli vynesené dva zhodné rozsudky o tej istej žiadosti a z toho istého dôvodu žiadosti;
2. ak odvolanie proti rozsudku nebolo podané v užitočnom čase;
3. ak sa na odvolacom stupni zmarí pojednávanie alebo došlo k jeho zrieknutiu sa;
4. ak bol vynesený konečný rozsudok, proti ktorému niet odvolania podľa normy kán. 1629.
Kán. 1642 - § 1. Rozsúdená vec požíva právnu pevnosť a nemožno ju priamo napadnúť, ak to nie je podľa normy kán. 1645, § 1.
§ 2. Ona utvára medzi stránkami právo a oprávňuje na exekučnú žalobu, aby zamedzila z oboch strán námietku rozsúdenej veci, ktorú môže sudca aj z úradu vyhlásiť, aby prekazil nové uvedenie tej istej kauzy.
Kán. 1643 - Rozsúdenou vecou sa nikdy nestávajú kauzy o stave osôb nevynímajúc ani kauzy o odlúčení manželov.
Kán. 1644 - § 1. Ak boli vynesené dva zhodné rozsudky v kauze o stave osôb, hocikedy sa možno obrátiť na odvolací tribunál, pričom treba predložiť nové a vážne dôkazy alebo argumenty v zánikovej lehote tridsiatich dní od podania napadnutia. Odvolací tribunál však musí do jedného mesiaca od predloženia nových dôkazov a argumentov dekrétom stanoviť, či sa nové predloženie kauzy musí prijať alebo nie.
§ 2. Obrátenie sa na vyšší tribunál, aby sa dosiahlo nové predloženie kauzy, nepozastavuje vykonanie rozsudku, ak buď zákon neurčuje ináč, alebo odvolací tribunál podľa normy kán. 1650,
§ 3, neprikazuje pozastavenie.

II. kapitola
NAVRÁTENIE DO PÔVODNÉHO STAVU


Kán. 1645 - § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je celkom zrejmá jeho nespravodlivosť.
§ 2. Avšak nespravodlivosť sa považuje za celkom zrejmú, ak:
1. rozsudok sa do takej miery opiera o dôkazy, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé, že bez týchto dôkazov výroková časť rozsudku je neudržateľná;
2. sa neskôr objavili doklady, ktoré nepochybne dokazujú nové skutočnosti, vyžadujúce opačné rozhodnutie;
3. rozsudok bol vynesený na základe podvodu jednej stránky na škodu druhej;
4. bol očividne zanedbaný predpis nie čisto procesuálneho zákona;
5. rozsudok odporuje predchádzajúcemu rozhodnutiu, ktoré sa stalo rozsúdenou vecou.
Kán. 1646 - § 1. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 1-3, treba požiadať sudcu, ktorý rozsudok vyniesol, a to do troch mesiacov, počítaných odo dňa spoznania týchto dôvodov.
§ 2. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 4 a 5, treba požiadať odvolací tribunál do troch mesiacov od prijatia správy o vyhlásení rozsudku; ak však v prípade, o ktorom sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 5, správa o predchádzajúcom rozhodnutí bola prijatá neskôr, lehota plynie od tejto správy.
§ 3. Lehoty, o ktorých sa hovorí vyššie, neplynú, kým poškodený je maloletý.
Kán. 1647 - § 1. Źiadosť o navrátenie do pôvodného stavu pozastavuje ešte nezačaté vykonávanie rozsudku.
§ 2. Ak však z hodnoverných náznakov vzniká podozrenie, že žiadosť bola podaná preto, aby sa oddialilo vykonanie, sudca môže rozhodnúť, aby sa rozsudok vykonal, ale tomu, kto žiada navrátenie, má poskytnúť vhodnú záruku, že ak dôjde k navráteniu do pôvodného stavu, nebude poškodený.
Kán. 1648 - Po udelení navrátenia do pôvodného stavu sudca musí vyniesť rozsudok o merite kauzy.

X. titul
SÚDNE TROVY A BEZPLATNÁ PRÁVNA OCHRANA


Kán. 1649 - § 1. Biskup, ktorý má za úlohu usmerňovať tribunál, má stanoviť normy:
1. o odsúdení stránok na zaplatenie alebo náhradu súdnych trov;
2. o honorároch pre zástupcov, advokátov, znalcov a tlmočníkov a o odškodnení svedkov;
3. o udelení bezplatnej právnej ochrany alebo znížení trov;
4. o náhrade škôd, ktorú musí vykonať ten, kto spor nielen prehral, ale sa aj neuvážene súdil;
5. o peňažnej zálohe alebo dávaní záruky na zaplatenie trov a nahradenie škôd.
§ 2. Proti výroku týkajúcemu sa trov, honorárov a nahradenia škôd niet osobitného odvolania, ale stránka sa do pätnástich dní môže obrátiť na toho istého sudcu, ktorý môže poplatok upraviť.

XI. titul
VYKONANIE ROZSUDKU


Kán. 1650 - § 1. Rozsudok, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, môže sa odovzdať na vykonanie pri neporušení predpisu kán. 1647.
§ 2. Sudca, ktorý vyniesol rozsudok, a ak bolo podané odvolanie, aj odvolací sudca môžu z úradu alebo na žiadosť stránky prikázať predbežné vykonanie rozsudku, ktorý sa ešte nestal rozsúdenou vecou, v prípade potreby po poskytnutí vhodných záruk, ak ide o príspevky čiže dávky určené na nevyhnutné materiálne zabezpečenie alebo ak súri iný oprávnený dôvod.
§ 3. Ak je však napadnutý rozsudok, o ktorom sa hovorí v § 2, sudca, ktorý musí napadnutie rozsúdiť, ak vidí, že napadnutie je pravdepodobne opodstatnené a z vykonania môže vzniknúť nenahraditeľná škoda, môže buď samo vykonanie pozastaviť, alebo ho viazať na záruku.
Kán. 1651 - Vykonanie rozsudku nie je možné skôr, kým nejestvuje vykonávací dekrét sudcu, ktorým sa vyhlasuje, že rozsudok musí byť odovzdaný na vykonanie; tento dekrét sa podľa povahy rozličných káuz má buď zahrnúť do samého znenia rozsudku, alebo vydať osobitne.
Kán. 1652 - Ak vykonanie rozsudku vyžaduje predbežné vyúčtovanie, vzniká vedľajšia otázka, o ktorej treba, aby rozhodol ten sudca, ktorý vyniesol rozsudok, určený na vykonanie.
Kán. 1653 - § 1. Ak partikulárny zákon nestanovuje niečo iné, rozsudok musí vykonať sám alebo cez iného biskup diecézy, v ktorej bol vynesený rozsudok prvého stupňa.
§ 2. Ak však ten odmietne alebo zanedbá, na žiadosť stránky, ktorej sa to týka, alebo aj z úradu vykonanie prislúcha vrchnosti, ktorej podľa normy kán. 1439, § 3, podlieha odvolací tribunál.
§ 3. Vykonanie rozsudku u rehoľníkov prislúcha predstavenému, ktorý vyniesol rozsudok určený na vykonanie alebo sudcu delegoval.
Kán. 1654 - § 1. Vykonávateľ, ak sa v samom znení rozsudku niečo neponecháva na jeho uváženie, musí sám rozsudok vykonať podľa bežného významu slov.
§ 2. Je mu dovolené rozhodovať o námietkach, týkajúcich sa spôsobu a účinnosti vykonania, nie však o merite kauzy; ak sa však odinakiaľ dozvie, že rozsudok je podľa normy kán. 1620, 1622, 1645 nulitný alebo zjavne nespravodlivý, má sa zdržať vykonania a po upovedomení stránok vec vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
Kán. 1655 - § 1. Ak ide o žaloby, týkajúce sa vecí, vždy keď bola žalobcovi prisúdená nejaká vec, treba ju žalobcovi odovzdať ihneď, ako sa stala rozsúdenou vecou.
§ 2. Ak však ide o žaloby, týkajúce sa osôb, keď vinník bol odsúdený, aby odovzdal hnuteľnú vec alebo aby vyplatil peniaze, alebo aby niečo iné dal či urobil, sudca má v samom znení rozsudku alebo vykonávateľ podľa svojho uváženia a rozumnosti určiť lehotu na splnenie povinnosti, ktorá však nemá byť kratšia než pätnásť dní a dlhšia než šesť mesiacov.

II. oddiel
ÚSTNY SPOROVÝ PROCES


Kán. 1656 - § 1. Ústnym sporovým procesom, o ktorom sa hovorí v tomto oddiele, sa môžu prerokovávať všetky kauzy, ktoré právo nevylučuje, ak stránka nežiada riadný sporový proces.
§ 2. Ak sa ústny proces použije mimo prípadov, ktoré pripúšťa právo, súdne úkony sú nulitné.
Kán. 1657 - Ústny sporový proces sa na prvom stupni koná pred samosudcom podľa normy kán. 1424.
Kán. 1658 - § 1. V žalobnom spise, ktorým sa spor uvádza, okrem toho, čo je uvedené v kán. 1504, sa musia:
1. krátko, úplne a prehľadne vyložiť skutočnosti, o ktoré sa opierajú žiadosti žalobcu;
2. dôkazy, ktorými žalobca chce dokázať skutočnosti, ale ktoré súčasne nemôže predložiť, uviesť tak, aby ich sudca mohol ihneď získať.
§ 2. K žalobnému spisu musia byť aspoň v hodnovernom opise pripojené doklady, o ktoré sa žiadosť opiera.
Kán. 1659 - § 1. Ak pokus o zmierenie podľa normy kán. 1446, § 2, bol neúspešný, sudca, ak sa domnieva, že žalobný spis sa opiera o nejaký základ, má do troch dní dekrétom, pripojeným na konci samého žalobného spisu, prikázať, aby sa opis žiadosti doručil pozvanej stránke a dať jej splnomocnenie, aby do pätnástich dní poslala kancelárii tribunálu písomnú odpoveď.
§ 2. Toto oznámenie má účinky súdneho predvolania, o ktorých sa hovorí v kán. 1512.
Kán. 1660 - Ak to vyžadujú námietky predvolanej stránky, sudca má žalujúcej stránke určiť čas na odpoveď, aby z takto prednesených dôkazov z oboch strán mal jasný prehľad o predmete sporu.
Kán. 1661 - § 1. Po uplynutí lehôt, o ktorých sa hovorí v kán. 1659 a 1660, sudca má po prezretí spisov vymedziť znenie pochybnosti; potom má na pojednávanie, ktoré treba vykonať do tridsiatich dní, predvolať všetkých, ktorí sa musia na ňom zúčastniť, pričom stránkam pripojí znenie pochybnosti.
§ 2. V predvolaní sa má stránkam oznámiť, že najneskôr do troch dní pred pojednávaním môžu predložiť tribunálu nejaký stručný text na podopretie svojich tvrdení.
Kán. 1662 - Na pojednávaní sa majú najskôr prerokovať otázky, o ktorých sa hovorí v kán. 1459-1464.
Kán. 1663 - § 1 . Dôkazy sa zhromažďujú na pojednávaní pri neporušení predpisu kán. 1418.
§ 2. Stránka a jej advokát môžu byť prítomní pri vypočúvaní ostatných stránok, svedkov a znalcov.
Kán. 1664 - Treba, aby odpovede stránok, svedkov, znalcov, žiadosti a námietky advokátov notár písomne zaznamenal, ale stručne a z nich iba to, čo patrí k podstate kontroverznej veci; je potrebné, aby to odpovedajúci podpísali.
Kán. 1665 - Dôkazy, ktoré sa neuvádzajú alebo sa nevyžadujú v žiadosti alebo v odpovedi, sudca môže pripustiť iba podľa normy kán. 1452; potom však, keď bol vypočutý čo i len jeden svedok, sudca môže nariadiť nové dôkazy iba podľa normy kán. 1600.
Kán. 1666 - Ak sa na pojednávaní nemohli zhromaždiť všetky dôkazy, má sa stanoviť iné pojednávanie.
Kán. 1667 - Po zhromaždení dôkazov sa na tom istom pojednávaní koná ústna diskusia.
Kán. 1668 - § 1. Ak sa v diskusii nezistí, že vo vyšetrovaní kauzy treba niečo doplniť alebo že jestvuje niečo iné, čo prekáža, aby bol rozsudok riadne vynesený, sudca sa má hneď po skončení pojednávania utiahnuť a rozriešiť kauzu; výroková časť rozsudku sa má ihneď prečítať pred prítomnými stránkami.
§ 2. Tribunál však môže pre obťažnosť veci alebo z iného oprávneného dôvodu rozhodnutie odročiť až do piateho užitočného dňa.
§ 3. Úplný text rozsudku sa má s uvedením dôvodov čím skôr, spravidla do pätnástich dní, oznámiť stránkam.
Kán. 1669 - Ak odvolací tribunál zistí, že na nižšom stupni súdneho konania ústny sporový proces bol použitý v prípadoch, ktoré právo vylučuje, má vyhlásiť nulitu rozsudku a kauzu vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
Kán. 1670 - V ostatných veciach, týkajúcich sa spôsobu postupu, majú sa zachovať predpisy kánonov o riadnom sporovom súdnom konaní. Tribunál však môže svojím dekrétom, obsahujúcim dôvody, čiastočne zrušiť procesné normy, ktoré nie sú stanovené pre platnosť, aby sa pri neporušení spravodlivosti prispelo k urýchleniu.

III. časť
NIEKTORÉ ZVLÁŠTNE PROCESY

I. titul
MANŹELSKÉ PROCESY

I. kapitola
KAUZY NA VYHLÁSENIE NULITY MANŹELSTVA

1. článok
KOMPETENTNÉ FÓRUM


Kán.1671 - Manželské kauzy pokrstených patria podľa vlastného práva cirkevnému sudcovi.
Kán. 1672 - Kauzy o čisto občianskych účinkoch manželstva patria občianskej vrchnosti, ak partikulárne právo nestanovuje, že tieto kauzy, ak sa prerokúvajú ako vedľajšie a dodatkové, môže rozsúdiť a rozhodnúť cirkevný sudca.
Kán. 1673 - V kauzách o nulite manželstva, ktoré nie sú rezervované Apoštolskej stolici, je kompetentný:
1. tribunál miesta, kde bolo manželstvo uzavreté;
2. tribunál miesta, kde má pozvaná stránka trvalé alebo prechodné bydlisko;
3. tribunál miesta, kde má žalobca trvalé bydlisko, len keď obidve stránky sa nachádzajú na území tej istej Konferencie biskupov a ak súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky po jej vypočutí dá na to súhlas;
4. tribunál miesta, na ktorom skutočne treba zhromaždiť väčšinu dôkazov, len keď dá na to súhlas súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky, ktorý sa má pozvanej stránky predtým opýtať, či nemá nejakú námietku.

2. článok
PRÁVO NAPADNÚŤ MANŹELSTVO


Kán. 1674 - Napadnúť manželstvo sú spôsobilí:
1. manželia;
2. promótor spravodlivosti, keď sa nulita stala už známou, ak sa manželstvo nemôže konvalidovať alebo nie je to užitočné.
Kán. 1675 - § 1. Manželstvo, ktoré za života obidvoch manželov nebolo žalované, po smrti jedného z nich alebo obidvoch nemožno žalovať, ak otázka týkajúca sa platnosti nie je prejudiciálna na rozriešenie inej kontroverzie buď na kánonickom fóre, alebo na občianskom fóre.
§ 2. Ak však jeden z manželov zomrie kým kauza prebieha, má sa zachovať kán. 1518.

3. článok
POVINNOSŤ SUDCOV


Kán. 1676 - Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď vidí nádej na úspech, má použiť pastoračné prostriedky, aby manželov podľa možnosti priviedol k prípadnému konvalidovaniu manželstva a k obnoveniu manželského spolužitia.
Kán. 1677 - § 1. Po prijatí žalobného spisu má predseda alebo ponens pristúpiť k oznámeniu predvolacieho dekrétu podľa normy kán. 1508.
§ 2. Po uplynutí lehoty pätnástich dní od oznámenia predseda alebo ponens, ak niektorá stránka nepožiadala o zasadanie na dosvedčenie sporu, má do desiatich dní svojím dekrétom z úradu stanoviť znenie pochybnosti alebo pochybností a oznámiť stránkam.
§ 3. V znení pochybnosti sa má nielen klásť otázka, či v danom prípade je zrejmá nulita manželstva, ale sa musí aj vymedziť, z akého titulu alebo z akých titulov je platnosť sobáša napadnutá.
§ 4. Po desiatich dňoch od oznámenia dekrétu, ak stránky nič nenamietali, predseda alebo ponens novým dekrétom nariadi vyšetrenie kauzy.

4. článok
DÔKAZY


Kán. 1678 - § 1. Obhajca zväzku, patróni stránok, a ak je účastníkom súdneho konania, aj promótor spravodlivosti majú právo:
1. byť prítomní pri vypočúvaní stránok, svedkov, znalcov pri neporušení predpisu kán. 1559;
2. nahliadnuť do súdnych spisov, hoci aj nezverejnených, a preskúmať doklady, predložené stránkami.
§ 2. Pri vypočúvaní, o ktorom sa hovorí v § 1, bod 1,nemôžu byť stránky prítomné.
Kán. 1679 - Ak nie sú plné dôkazy odinakiaľ, sudca na zhodnotenie výpovedí stránok podľa normy kán. 1536 má okrem iných indícií a pomôcok podľa možnosti použiť svedkov o vieryhodnosti samých stránok.
Kán. 1680 - V kauzách o impotencii alebo nedostatku súhlasu pre choromyseľnosť má sudca využiť pomoc jedného alebo viacerých znalcov, ak sa to z okolností zreteľne neukáže ako zbytočné; v ostatných kauzách sa má zachovať predpis kán. 1574.

5. článok
ROZSUDOK A ODVOLANIE SA


Kán. 1681 - Vždy, keď pri vyšetrovaní kauzy vznikne veľmi pravdepodobná pochybnosť o nedokonaní manželstva, tribunál môže kauzu o nulite so súhlasom stránok pozastaviť, doplniť vyšetrovanie na dosiahnutie dišpenzu od uzavretého manželstva a napokon odoslať spisy Apoštolskej stolici spolu so žiadosťou o dišpenz jedného alebo obidvoch manželov a s vyjadrením tribunálu a biskupa.
Kán. 1682 - § 1. Rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila nulita manželstva, spolu s prípadnými odvolaniami a ostatnými súdnymi spismi sa má do dvadsiatich dní od zverejnenia rozsudku z úradu poslať odvolaciemu tribunálu.
§ 2. Ak rozsudok na prvom stupni súdneho konania bol vynesený pre nulitu manželstva, odvolací tribunál po zvážení pripomienok obhajcu zväzku a aj prípadných pripomienok stránok má svojím dekrétom buď rozhodnutie ihneď potvrdiť, alebo kauzu prijať na riadne prešetrenie na novom stupni.
Kán. 1683 - Ak sa na odvolacom stupni predloží nový titul nulity manželstva, tribunál ho môže ako na prvej inštancii prijať a rozhodnúť o ňom.
Kán. 1684 - § 1. Keď rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila nulita manželstva, bol na odvolacom stupni či už dekrétom, alebo druhým rozsudkom potvrdený, tí, ktorých manželstvo bolo vyhlásené za nulitné, môžu uzavrieť nový sobáš ihneď, len čo im bol dekrét alebo druhý rozsudok oznámený, ak im v tom nebráni zákaz, pripojený k samému rozsudku alebo dekrétu alebo stanovený miestnym ordinárom.
§ 2. Predpisy kán.1644 treba zachovať, hoci rozsudok, ktorým bola vyhlásená nulita manželstva, bol potvrdený nie druhým rozsudkom, ale dekrétom.
Kán. 1685 - Hneď ako sa rozsudok stal vykonateľným, súdny vikár ho musí oznámiť ordinárovi miesta, kde bolo manželstvo uzavreté. Ten sa však musí postarať, aby sa v knihách manželstiev a pokrstených čo najskôr urobil záznam o vyhlásenej nulite manželstva a o prípadne stanovených zákazoch.

6. článok
DOKLADOVÝ PROCES


Kán. 1686 - Po prijatí žiadosti predloženej podľa normy kán. 1677 súdny vikár alebo ním určený sudca môže po vynechaní náležitostí riadneho procesu, ale po predvolaní stránok a za účasti obhajcu zväzku rozsudkom vyhlásiť nulitu manželstva, ak z dokladu, ktorý nepodlieha nijakému protirečeniu ani námietke, je celkom zrejmá existencia zneplatňujúcej prekážky alebo zrejmý nedostatok zákonnej formy, len keď s rovnakou istotou je zjavné, že dišpenz nebol daný alebo že zástupca nemal platný mandát.
Kán. 1687 - § 1. Proti tomuto vyhláseniu sa obhajca zväzku, ak sa rozumne domnieva, že buď nedostatky, o ktorých sa hovorí v kán. 1686, alebo nejestvovanie dišpenzu nie sú isté, musí sa odvolať na sudcu druhej inštancie, ktorému treba poslať spisy a písomne ho upozorniť, že ide o dokladový proces.
§ 2. Stránke, ktorá sa domnieva, že je poškodená, zostáva nedotknuté právo sa odvolať.
Kán. 1688 - Sudca druhej inštancie za účasti obhajcu zväzku a po vypočutí stránok tým istým spôsobom, o ktorom sa hovorí v kán. 1686, rozhodne, či rozsudok treba potvrdiť alebo či skôr treba v kauze postupovať riadnou právnou cestou; v tomto prípade kauzu vráti tribunálu prvej inštancie.

7. článok
VŠEOBECNÉ NORMY


Kán. 1689 - V rozsudku sa stránky majú upozorniť na mravné alebo aj občianske záväzky, ktorými sú azda zaviazané jedna voči druhej a voči deťom z hľadiska ich materiálneho zabezpečenia a výchovy.
Kán. 1690 - Kauzy na vyhlásenie nulity manželstva nemôžu byť prerokúvané ústnym sporovým procesom.
Kán. 1691 - V ostatných veciach, ktoré sa týkajú spôsobu postupu, treba uplatniť, ak tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní pri zachovaní osobitných noriem, týkajúcich sa káuz o stave osôb a káuz, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro.

II. kapitola
KAUZY O ODLÚČENÍ MANŹELOV


Kán. 1692 - § 1. O osobnom odlúčení pokrstených manželov, ak pre partikulárne miesta nie je zákonne postarané ináč, môže sa rozhodnúť dekrétom diecézneho biskupa alebo rozsudkom sudcu podľa normy nasledujúcich kánonov.
§ 2. Kde cirkevné rozhodnutie nemá občianske účinky, alebo ak sa predvída, že občiansky rozsudok nebude protirečiť božskému právu, biskup diecézy, v ktorej manželia majú pobyt, môže po zvážení osobitných okolností udeliť povolenie obrátiť sa na občianske fórum.
§ 3. Ak sa kauza vzťahuje aj na čisto občianske účinky manželstva, sudca sa má usilovať, aby sa pri zachovaní predpisu § 2 kauza už od samého začiatku preniesla na občianske fórum.
Kán. 1693 - § 1. Ak niektorá stránka alebo promótor spravodlivosti nežiadajú riadny sporový proces, má sa použiť ústny sporový proces.
§ 2. Ak bol použitý riadny sporový proces a bolo podané odvolanie, tribunál druhého stupňa má postupovať podľa normy kán. 1682, § 2, pri zachovaní toho, čo treba zachovať.
Kán. 1694 - Čo sa týka kompetencie tribunálu, majú sa zachovať predpisy kán. 1673.
Kán. 1695 - Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď vidí nádej na úspech, má použiť pastoračné prostriedky, aby sa manželia zmierili a aby ich priviedol k obnoveniu manželského spolužitia.
Kán. 1696 - Kauzy odlúčenia manželov sa vzťahujú aj na verejné dobro; preto musí byť v nich vždy prítomný promótor spravodlivosti podľa normy kán. 1433.

III. kapitola
PROCES NA DOSIAHNUTIE DIŠPENZU
OD UZAVRETÉHOA NEDOKONANÉHO MANŹELSTVA


Kán. 1697 - Iba manželia alebo jeden z nich, hoci aj proti vôli druhého, majú právo žiadať milosť dišpenzu od manželstva uzavretého a nedokonaného.
Kán. 1698 - § 1. Iba Apoštolská stolica rozsudzuje o skutočnosti nedokonanosti manželstva a o existencii oprávneného dôvodu na udelenie dišpenzu.
§ 2. Dišpenz však udeľuje jedine Rímsky veľkňaz.
Kán. 1699 - § 1. Kompetentný na prijímanie písomnej žiadosti o dišpenz je diecézny biskup trvalého alebo prechodného bydliska žiadateľa; biskup, ak je zrejmé, že žiadosť je odôvodnená, musí nariadiť, aby sa prikročilo k procesu vyšetrovania prípadu.
§ 2. Ak však predkladaný prípad má zvláštne ťažkosti právneho alebo mravného poriadku, diecézny biskup sa má poradiť s Apoštolskou stolicou.
§ 3. Proti dekrétu, ktorým biskup zamieta písomnú žiadosť, je možný rekurz k Apoštolskej stolici.
Kán. 1700 - § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 1681 má biskup vyšetrenie týchto procesov trvalo alebo v jednotlivých prípadoch zveriť tribunálu svojej alebo inej diecézy alebo súcemu kňazovi.
§ 2. Ak však bola podaná súdna žiadosť na vyhlásenie nulity toho istého manželstva, vyšetrenie sa má zveriť tomu istému tribunálu.
Kán. 1701 - § 1. V týchto procesoch vždy musí zasiahnuť obhajca zväzku.
§ 2. Patrón sa nepripúšťa, ale pre obťažnosť prípadu biskup môže dovoliť, aby žiadateľovi alebo pozvanej stránke pomáhal právny znalec.
Kán. 1702 - Vo vyšetrovaní sa majú vypočuť obidvaja manželia a podľa možnosti sa majú zachovávať kánony o zhromažďovaní dôkazov v riadnom sporovom súdnom konaní a v kauzách o nulite manželstva, len keď sa dajú prispôsobiť povahe týchto procesov.
Kán. 1703 - § 1. Spisy sa nezverejňujú; ak však sudca vidí, že z predložených dôkazov vzniká žiadosti žiadajúcej stránky alebo námietke pozvanej stránky vážná prekážka, má to opatrne oznámiť stránke, ktorej sa to týka.
§ 2. Stránke, ktorá to žiada, sudca môže predložený doklad alebo prijaté svedectvo ukázať a vymedziť čas na predloženie záverov.
Kán. 1704 - § 1. Po skončení vyšetrovania má vyšetrovateľ predložiť všetky spisy s primeranou správou biskupovi, ktorý má vyjadriť úsudok podľa objektívnej pravdy tak o skutočnosti nedokonania, ako aj o oprávnenom dôvode na dišpenz a o vhodnosti milosti.
§ 2. Ak vyšetrovacia časť procesu je zverená podľa normy kán. 1700 inému tribunálu, pripomienky v prospech zväzku sa majú vypracovať na tom istom fóre, ale úsudok, o ktorom sa hovorí v § 1, prináleží poverujúcemu biskupovi, ktorému má vyšetrovateľ spolu so spismi odovzdať primeranú správu.
Kán. 1705 - § 1. Všetky spisy spolu so svojím úsudkom a s pripomienkami obhajcu zväzku má biskup zaslať Apoštolskej stolici.
§ 2. Ak sa podľa úsudku Apoštolskej stolice vyžaduje doplnenie vyšetrovania, biskupovi sa to naznačí uvedením bodov, vzhľadom na ktoré má byť vyšetrovanie doplnené.
§ 3. Ak však Apoštolská stolica odpísala, že z uvedeného nie je zrejmé nedokonanie, vtedy právny znalec, o ktorom sa hovorí v kán. 1701, § 2, môže spisy procesu, nie však vyjadrenie biskupa v sídle tribunálu prezrieť, aby uvážil, či sa môže uviesť niečo vážné na opätovné podanie žiadosti.
Kán. 1706 - Reskript dišpenzu Apoštolská stolica odosiela biskupovi; ten však reskript oznámi stránkam a okrem toho čo najskôr prikáže farárovi tak miesta uzavretia manželstva, ako aj miesta prijatia krstu, aby v knihách manželstiev a pokrstených urobili záznam o udelenom dišpenze.

IV. kapitola
PROCES NA VYHLÁSENIE PREZUMOVANEJ
SMRTI JEDNÉHO Z MANŹELOV


Kán. 1707 - § 1. Vždy, keď smrť jedného z manželov nemožno dokázať hodnoverným cirkevným alebo občianskym dokladom, druhá manželská stránka môže byť pokladaná za oslobodenú od manželského zväzku iba po vyhlásení o prezumovanej smrti, vydanom diecéznym biskupom.
§ 2. Vyhlásenie, o ktorom sa hovorí v § 1, diecézny biskup môže vydať iba vtedy, ak po vykonaní potrebných zisťovaní, z výpovedí svedkov, z verejnej mienky alebo z indícií nadobudol morálnu istotu o smrti jedného z manželov. Sama neprítomnosť jedného z manželov, hoci dlhotrvajúca, nestačí.
§ 3. V neistých a zložitých prípadoch sa má biskup poradiť s Apoštolskou stolicou.

II. titul
KAUZY NA VYHLÁSENIE NULITY POSVÄTNEJ VYSVIACKY


Kán. 1708 - Platnosť posvätnej vysviacky majú právo napadnúť buď sám klerik, alebo ordinár, ktorému klerik podlieha alebo v ktorého diecéze bol vysvätený.
Kán. 1709 - § 1. Źalobný spis sa musí zaslať kompetentnej kongregácii, ktorá rozhodne, či o kauze má rokovať sama kongregácia Rímskej kúrie alebo tribunál, ktorý ona určí.
§ 2. Po odoslaní žalobného spisu má klerik na základe samého práva zakázané vykonávať posvätné rády.
Kán. 1710 - Ak kongregácia zverila kauzu tribunálu, majú sa zachovať, keď tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní pri neporušení predpisov tohto titulu.
Kán. 1711 - V týchto kauzách má obhajca zväzku tie isté práva a je viazaný tými istými povinnosťami, aké má obhajca manželského zväzku.
Kán. 1712 - Po druhom rozsudku, ktorý potvrdil nulitu posvätnej vysviacky, klerik stráca všetky práva vlastné klerickému stavu a je oslobodený od všetkých povinností.

III. titul
SPÔSOBY VYHÝBANIA SA SÚDNYM KONANIAM


Kán. 1713 - Na vyhýbanie sa súdnym sporom sa užitočne používa pokonanie čiže zmierenie alebo sa kontroverzia môže zveriť výroku jedného alebo viacerých rozhodcov.
Kán. 1714 - O pokonaní, kompromise a rozhodcovskom výroku sa majú zachovať normy, ktoré si stránky vybrali, alebo ak si stránky žiadne nevybrali, zákon, ktorý vydala Konferencia biskupov, ak taký je, alebo občiansky zákon platný v mieste, kde sa uzatvára dohoda.
Kán. 1715 - § 1. Pokonanie alebo kompromis nemôže platne nastať v tých veciach, ktoré sa týkajú verejného dobra, alebo v iných, s ktorými stránky nemôžu voľne nakladať.
§ 2. Ak ide o cirkevné časné majetky, majú sa vždy, keď to predmet vyžaduje, zachovať náležitosti, ktoré stanovuje právo pre scudzenie cirkevných vecí.
Kán. 1716 - § 1. V prípade, že občiansky zákon nepriznáva rozhodcovskému rozsudku účinnosť, ak nie je potvrdený sudcom, na to aby rozhodcovský rozsudok v cirkevnej kontroverzii mal účinnosť v kánonickom fóre, potrebuje potvrdenie cirkevného sudcu miesta, v ktorom bol vynesený.
§ 2. Ak však občiansky zákon pripúšťa napadnutie rozhodcovského rozsudku pred občianskym sudcom, v kánonickom fóre sa to isté napadnutie môže podať u cirkevného sudcu, ktorý je v prvom stupni kompetentný kontroverziu rozsúdiť.

IV. časť
TRESTNÝ PROCES


I. kapitola
PREDBEŹNÉ ZISŤOVANIE


Kán. 1717 - § 1.Kedykoľvek má ordinár aspoň pravdepodobnú správu o delikte, má sám alebo cez inú súcu osobu opatrne vykonať prešetrenie o skutočnostiach a okolnostiach, ako i o trestnej postihnuteľnosti, ak sa toto prešetrenie nezdá úplne zbytočné.
§ 2. Treba sa chrániť toho, aby sa týmto prešetrovaním neohrozilo čiekoľvek dobré meno.
§ 3. Kto vykonáva prešetrenie, má tie isté moci a povinnosti ako audítor v procese; ak sa potom začne súdny proces, nemôže v ňom byť sudcom.
Kán. 1718 - § 1. Keď sa zdá, že je zhromaždených dosť údajov, ordinár má rozhodnúť:
1. či sa môže začať proces na uloženie alebo vyhlásenie trestu;
2. či je to so zreteľom na kán. 1341 vyhovujúce;
3. či treba použiť súdny proces, alebo ak to zákon nezakazuje, či treba postupovať mimosúdnym dekrétom.
§ 2. Ordinár má dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, odvolať alebo zmeniť vždy, keď sa mu na základe nových údajov zdá, že treba rozhodnúť ináč.
§ 3. Pri vydávaní dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, ordinár, ak to považuje za rozumné, má vypočuť dvoch sudcov alebo iných znalcov práva.
§ 4. Skôr než ordinár rozhodne podľa normy § 1, má uvážiť, či na vyhnutie sa neužitočným súdnym konaniam nebude prospešné, aby so súhlasom stránok sám alebo zisťovateľ rozriešil otázku o škodách podľa spravodlivosti a slušnosti.
Kán. 1719 - Spisy zisťovania a dekréty ordinára, ktorými sa zisťovanie začína alebo končí, a všetky veci, ktoré predchádzali zisťovaniu, ak nie sú potrebné pre trestný proces, majú sa uchovávať v tajnom archíve kúrie.

II. kapitola
PRIEBEH PROCESU


Kán. 1720 - Ak ordinár usúdi, že treba postupovať mimosúdnym dekrétom:
1. má vinníka oboznámiť s obžalobou a dôkazmi a má mu poskytnúť možnosť hájiť sa, ak vinník riadne predvolaný neopomenul dostaviť sa;
2. s dvoma prísediacimi dôkladne zvážiť všetky dôkazy a argumenty;
3. ak je delikt s istotou dokázaný a trestná žaloba nezanikla, má vydať dekrét podľa normy kán. 1342-1350, aspoň stručne vyložiac dôvody podľa práva a skutočnosti.
Kán. 1721 - § 1. Ak ordinár rozhodol, že treba začať trestný súdny proces, spisy zisťovania má odovzdať promótorovi spravodlivosti, ktorý podľa normy kán. 1502 a 1504 má sudcovi odovzdať žalobný spis.
§ 2. Pred vyšším tribunálom úlohu žalobcu vykonáva promótor spravodlivosti, ustanovený pri tomto tribunáli.
Kán. 1722 - Aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatnenie spravodlivosti, ordinár po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní obžalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu procesu zabrániť obžalovanému vykonávanie posvätného ministéria alebo nejakého cirkevného úradu a nejakej cirkevnej úlohy, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste alebo území alebo mu aj zakázať verejnú účasť na najsvätejšej Eucharistii; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zaniknutí trestného procesu sa všetko končí na základe samého práva.
Kán. 1723 - § 1. Keď sudca vinníka predvoláva, musí ho vyzvať, aby si podľa normy kán. 1481, § 1, ustanovil advokáta v lehote, ktorú určil sám sudca.
§ 2. Ak sa vinník o to nepostaral, sám sudca mu pred spresnením sporu má vymenovať advokáta, ktorý má vykonávať úlohu dovtedy, kým si vinník neustanoví advokáta.
Kán. 1724 - § 1. Na ktoromkoľvek stupni súdneho konania sa promótor spravodlivosti môže zrieknuť pojednávania na pokyn alebo so súhlasom ordinára, z rozhodnutia ktorého sa proces začal.
§ 2. Aby zrieknutie sa bolo platné, musí ho vinník prijať, ak sám nie je vyhlásený za neprítomného na súdnom konaní.
Kán. 1725 - V diskusii kauzy, či sa už koná písomne, alebo ústne, obžalovaný má mať vždy právo, aby sám alebo jeho advokát, alebo zástupca písal alebo hovoril ako posledný.
Kán. 1726 - Ak na ktoromkoľvek stupni a štádiu trestného súdneho konania je jasne zistené, že vinník delikt nespáchal, sudca to musí vyhlásiť rozsudkom a vinníka oslobodiť, hoci by súčasne bolo zrejmé, že trestná žaloba zanikla.
Kán. 1727 - § 1. Vinník môže podať odvolanie aj vtedy, keď bol rozsudkom len preto oslobodený, že trest bol fakultatívny, alebo preto, že sudca použil moc, o ktorej sa hovorí v kán. 1344 a 1345.
§ 2. Promótor spravodlivosti sa môže odvolať vždy, keď usúdi, že nie je dostačujúco postarané o nápravu pohoršenia alebo o obnovenie spravodlivosti.
Kán. 1728 - § 1. Pri neporušení predpisov kánonov tohto titulu treba v trestnom súdnom konaní, ak tomu neprekáža povaha veci, uplatniť kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní so zachovaním zvláštnych noriem o kauzách, týkajúcich sa verejného dobra.
§ 2. Obžalovaný nie je povinný priznať sa k deliktu a ani mu nemožno uložiť prísahu.

III. kapitola
ŹALOBA O NÁHRADU ŠKÔD


Kán. 1729 - § 1. Poškodená stránka môže v samom trestnom súdnom konaní predložiť podľa normy kán. 1596 sporovú žalobu o náhradu škôd, ktoré jej boli spôsobené deliktom.
§ 2. Zákrok poškodenej stránky, o ktorom sa hovorí v § 1, ak sa nevykonal na prvom stupni trestného súdneho konania, sa viac nepripúšťa.
§ 3. Odvolanie sa v kauze o škodách sa koná podľa normy kán. 1628-1640, hoci odvolanie v trestnom súdnom konaní nie je možné; ak sa však predložia obidve odvolania, aj keď od rozličných stránok, má byť iba jedno odvolacie súdne konanie pri neporušení predpisu kán. 1730.
Kán. 1730 - § 1. Aby sa vyhlo prílišnému preťahovaniu trestného súdneho konania, sudca môže súdne konanie o škodách odročiť, kým nevynesie konečný rozsudok v trestnom súdnom konaní.
§ 2. Sudca, ktorý takto konal, musí po vynesení rozsudku v trestnom súdnom konaní rozsudzovať o škodách, hoci trestné súdne konanie pre podané napadnutie ešte prebieha alebo vinník bol oslobodený z dôvodu, ktorý ho nezbavuje povinnosti nahradiť škodu.
Kán. 1731 – Rozsudok vynesený v trestnom súdnom konaní, hoci sa stal rozsúdenou vecou, poškodenej stránke nedáva žiadne právo, ak nezakročila podľa normy kán. 1729.

V. časť
SPÔSOB POSTUPU PRI ADMINISTRATÍVNYCH REKURZOCH
A PRI ODVOLÁVANÍ ALEBO PREKLADANÍ FARÁROV

I. oddiel
REKURZ PROTI ADMINISTRATÍVNYM DEKRÉTOM


Kán. 1732 - To, čo sa v kánonoch tohto oddielu stanovuje o dekrétoch, treba uplatňovať na všetky jednotlivé administratívne úkony, vykonávané v mimosúdnom vonkajšom fóre s výnimkou tých, ktoré vykonáva sám Rímsky veľkňaz alebo sám ekumenický koncil.
Kán. 1733 - § 1. Je veľmi žiadúce, aby vždy, keď sa niekto domnieva, že je dekrétom poškodený, sa vyhlo sporu medzi ním a pôvodcom dekrétu a aby sa spoločným úsilím hľadalo medzi nimi spravodlivé riešenie pri prípadnom využití sprostredkovania a úsilia vážených osôb, tak aby sa vhodným spôsobom kontroverzia odvrátila alebo urovnala.
§ 2. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa v každej diecéze natrvalo ustanovil istý úrad alebo rada, ktorých úlohou má byť hľadanie a predkladanie spravodlivého riešenia podľa noriem, stanovených samou Konferenciou; ak to však Konferencia nenariadi, takúto radu alebo takýto úrad môže ustanoviť biskup.
§ 3. Úrad alebo rada, o ktorých sa hovorí v § 2, majú vyvíjať činnosť predovšetkým vtedy, keď sa podľa normy kán. 1734 žiadalo odvolanie dekrétu a lehoty na rekurz neuplynuli; ak však proti dekrétu bol podaný rekurz, sám predstavený, ktorý o rekurze rozhoduje, má vždy, keď vidí nádej na úspech, vyzvať predkladateľa rekurzu i pôvodcu dekrétu, aby takéto riešenia hľadali.
Kán. 1734 - § 1. Skôr než niekto podá rekurz, musí písomne žiadať odvolanie alebo opravu dekrétu od jeho pôvodcu; predloženie tejto žiadosti sa súčasne chápe aj ako žiadosť o pozastavenie vykonania.
§ 2. Źiadosť sa musí podať v zánikovej lehote desiatich užitočných dní od zákonného doručenia dekrétu.
§ 3. Normy § 1 a 2 neplatia:
1. pre rekurz, podávaný u biskupa proti dekrétom vydaným vrchnosťami, ktoré sú mu podriadené;
2. pre rekurz, podávaný proti dekrétu, ktorým sa rozhoduje o hierarchickom rekurze, ak rozhodnutie nevydal biskup;
3. pre rekurzy, podávané podľa normy kán. 57 a 1735.
Kán. 1735 - Ak pôvodca dekrétu v priebehu tridsiatich dní od prijatia žiadostí, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, doručí nový dekrét, ktorým buď prvý opravuje, alebo rozhoduje, že žiadosť treba zamietnuť, lehoty na rekurz plynú od doručenia nového dekrétu; ak však v priebehu tridsiatich dní nijako nerozhodne, lehoty plynú od tridsiateho dňa.
Kán. 1736 - § 1. V tých veciach, v ktorých hierarchický rekurz pozastavuje vykonanie dekrétu, ten istý účinok má aj žiadosť, o ktorej sa hovorí v kán. 1734.
§ 2. V ostatných prípadoch, ak pôvodca dekrétu v priebehu desiatich dní od prijatia žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, nerozhodol o pozastavení vykonania, pozastavenie sa medzitým môže žiadať od jeho hierarchického predstaveného, ktorý ho môže nariadiť iba z vážnych dôvodov, dbajúc vždy na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
§ 3. Ak sa rekurz podáva po pozastavení vykonania dekrétu podľa normy § 2, ten, kto musí o rekurze rozhodnúť, má podľa normy kán. 1737, § 3, rozhodnúť, či sa pozastavenie má potvrdiť alebo odvolať.
§ 4. Ak sa v stanovenej lehote nepodá proti dekrétu nijaký rekurz, pozastavenie vykonania, ktoré bolo medzitým podľa normy § 1 alebo 2 uskutočnené, tým samým zaniká.
Kán. 1737 - § 1. Kto sa domnieva, že je dekrétom poškodený, z akéhokoľvek oprávneného dôvodu môže podať rekurz u hierarchického predstaveného toho, kto dekrét vydal; rekurz sa môže podať u samého pôvodcu dekrétu, ktorý ho musí ihneď odoslať kompetentnému hierarchickému predstavenému.
§ 2. Rekurz treba podať v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní, ktoré v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1734, § 3, plynú odo dňa, keď bol dekrét doručený, v ostatných prípadoch však plynú podľa normy kán. 1735.
§ 3. Aj v prípadoch, v ktorých rekurz nepozastavuje vykonanie dekrétu zo samého práva, a ani pozastavenie nie je nariadené podľa normy kán. 1736, § 2, predstavený z vážneho dôvodu predsa môže nariadiť, aby sa vykonanie pozastavilo, dbajúc však na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
Kán. 1738 - Predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si advokáta alebo zástupcu, pri vyhnutí sa neužitočným preťahovaniam; dokonca má byť úradne ustanovený patrón, ak ho predkladateľ rekurzu nemá a predstavený to považuje za nutné; predstavený však môže vždy nariadiť, aby sa sám predkladateľ rekurzu dostavil na vypočúvanie.
Kán. 1739 - Predstavenému, ktorý o rekurze rozhoduje, je podľa toho, ako si to prípad vyžaduje, dovolené dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale ho aj zrušiť, odvolať, alebo ak to predstavený považuje za užitočnejšie, opraviť, nahradiť, čiastočne zrušiť.

II. oddiel
POSTUP PRI ODVOLÁVANÍ A PREKLADANÍ FARÁROV

I. kapitola
SPÔSOB POSTUPU PRI ODVOLÁVANÍ FARÁROV


Kán. 1740 - Keď sa služba niektorého farára z nejakého dôvodu aj bez jeho ťažkej viny stane škodlivou alebo aspoň neúčinnou, diecézny biskup ho môže z farnosti odvolať. Kán. 1741 - Dôvody, pre ktoré možno farára z jeho farnosti zákonne odvolať, sú najmä tieto:
1. spôsob konania, ktorý spôsobuje cirkevnému spoločenstvu veľkú škodu alebo vyvoláva znepokojenie;
2. neskúsenosť alebo trvalá duševná či telesná choroba, ktorá robí farára neschopným, aby s osohom plnil svoje úlohy;
3. strata dobrého mena u počestných a vážených farníkov alebo odpor voči farárovi, o ktorom sa predvída, že v krátkom čase neustane;
4. vážna nedbanlivosť alebo porušovanie povinností farára, ktoré pretrváva aj po napomenutí;
5. zlé spravovanie časných majetkov na veľkú škodu Cirkvi vtedy, keď sa na toto zlo nemôže nájsť iný prostriedok.
Kán. 1742 - § 1. Ak z vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že existuje dôvod, o ktorom sa hovorí v kán. 1740, biskup má vec prerokovať s dvoma farármi, vybratými zo skupiny, ktorú na to trvalo utvorila presbyterská rada na návrh biskupa; ak však z toho usúdi, že treba prikročiť k odvolaniu, po uvedení dôvodu a dôkazov kvôli platnosti má otcovsky farárovi poradiť, aby sa do pätnástich dní zriekol.
§ 2. Keď ide o farárov, ktorí sú členmi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, má sa zachovať predpis kán. 682, § 2.
Kán. 1743 - Farár sa môže zrieknuť nielen bez podmienky a jednoducho, ale aj s podmienkou, len keď biskup môže túto podmienku zákonne prijať a naozaj ju prijme.
Kán. 1744 - § 1. Ak farár počas určených dní neodpovie, biskup má výzvu zopakovať, predĺžiac užitočný čas na odpoveď.
§ 2. Ak biskup zistil, že farár druhú výzvu prijal a neodpovedal, hoci mu nebránila nijaká prekážka, alebo ak farár bez udania akýchkoľvek dôvodov odmieta zrieknutie, biskup má vydať odvolací dekrét.
Kán. 1745 - Ak však farár uvedený dôvod a jeho opodstatnenie napadne a pripojí také dôvody, ktoré sa biskupovi zdajú nedostačujúce, biskup, aby platne konal:
1. má vyzvať farára, aby po nahliadnutí do spisov zhrnul svoje námietky do písomnej správy, ba aby predložil protidôkazy, ak nejaké má;
2. potom po doplnení vyšetrovania, ak je to potrebné, má vec preskúmať spolu s tými farármi, o ktorých sa hovorí v kán. 1742, § 1, ak pre ich zaneprázdnenie nie je potrebné určiť iných;
3. napokon má stanoviť, či farára treba odvolať alebo nie, a hneď má vydať o tom dekrét.
Kán. 1746
- O odvolaného farára sa biskup má postarať buď tak, že mu zverí iný úrad, ak je naň súci, alebo ho dá do dôchodku podľa toho, ako si to prípad vyžaduje a okolnosti dovoľujú.
Kán. 1747 -§ 1. Odvolaný farár sa musí zdržať vykonávania úlohy farára, čo najskôr uvolniť farskú budovu a všetko, čo patrí farnosti, odovzdať tomu, komu biskup farnosť zveril.
§ 2. Ak ide o chorého, ktorý sa z farskej budovy nemôže bez ťažkosti inde odsťahovať, biskup mu ju má ponechať na užívanie, a to aj na výlučné, kým táto potreba trvá.
§ 3. Kým rekurz proti odvolaciemu dekrétu trvá, biskup nemôže vymenovať nového farára, ale má sa o farnosť dočasne postarať cez administrátora farnosti.

II. kapitola
SPÔSOB POSTUPU PRI PREKLADANÍ FARÁROV


Kán. 1748 - Ak dobro duší alebo potreba či prospech Cirkvi vyžaduje, aby farár bol zo svojej farnosti, ktorú s osohom riadi, preložený do inej farnosti alebo do iného úradu, biskup mu písomne má navrhnúť preloženie a odporučiť mu, aby z lásky k Bohu a k dušiam s tým súhlasil.
Kán. 1749 - Ak farár nemieni vyhovieť rade a presviedčaniu biskupa, dôvody má vyložiť písomne.
Kán. 1750 - Ak biskup napriek predloženým dôvodom usudzuje, že nemusí odstúpiť od zámeru, má s dvoma farármi, vybranými podľa normy kán. 1742, § 1, zvážiť dôvody, ktoré sú za preloženie alebo proti nemu; ak sa však aj potom domnieva, že preloženie treba vykonať, farárovi má zopakovať otcovské povzbudenia.
Kán. 1751 - § 1. Keď sa po tom farár aj naďalej vzpiera a biskup sa domnieva, že preloženie treba uskutočniť, má vydať dekrét o preložení, stanoviac, že farnosť po uplynutí určeného času bude vakantná.
§ 2. Po nevyužitom uplynutí času má farnosť vyhlásiť za vakantnú.
Kán. 1752 - V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1747, pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.