Emeritný pápež Benedikt XVI.

Cirkev a škandál sexuálneho zneužívania
 
V dňoch 21. – 24. februára sa na pozvanie pápeža Františka vo Vatikáne stretli predsedovia všetkých biskupských konferencií sveta, aby sa spoločne zamýšľali nad krízou viery a Cirkvi, ktorá sa prejavuje vo svete v dôsledku šírenia otrasných správ o sexuálnom zneužívaní páchanom klerikmi na maloletých. Rozsah a závažnosť správ o týchto prípadoch hlboko otriasli kňazmi i laikmi a u nemálo z nich spôsobili pochybnosti o dôvere v Cirkev ako takú. Tu bolo potrebné dať jasný signál a skúsiť nájsť nový začiatok, aby sa Cirkev stala znovu dôveryhodnou, skutočným svetlom národov a silou, ktorá pomáha v boji proti deštrukčným silám.
Keďže som v čase verejného vzplanutia krízy a počas jej postupného vývoja sám pôsobil v zodpovednom postavení pastiera Cirkvi, musel som si položiť otázku – hoci už viac ako emeritný pápež nemám nijakú priamu zodpovednosť – ako by som mohol na základe retrospektívneho pohľadu prispieť k znovuoživeniu dôvery v Cirkev. A tak som v čase medzi ohlásením stretnutia predsedov biskupských konferencií a jeho skutočným začiatkom spísal  niekoľko poznámok, ktorými chcem – s úmyslom pomôcť Cirkvi v týchto ťažkých časoch – ponúknuť isté perspektívy ako ďalej. Po komunikácii so štátnym sekretárom, kardinálom Pierom Parolinom, a samotným Svätým Otcom sa mi zdá správne uverejniť tento text v časopise „Klerusblatt“.
Môj príspevok je rozdelený do troch častí. V prvej časti som sa pokúsil veľmi stručne predstaviť všeobecný spoločenský kontext problému, bez ktorého by sa mu nedalo porozumieť. Snažím sa ukázať, že v 60-tych rokoch sa objavil dovtedy nevídaný proces  takých rozmerov, aké nemajú v dejinách páru. Možno povedať, že počas dvadsiatich rokov 1960 – 1980 boli temer úplne odstránené dovtedy platné kritériá týkajúce sa témy sexuality a odvtedy sa snažíme napraviť absenciu noriem, ktorá tým vznikla.
V druhej časti sa pokúsim načrtnúť dôsledky tejto situácie na kňazskú formáciu a život kňazov.
A napokon v tretej časti predstavím niekoľko pohľadov na možnú odpoveď zo strany Cirkvi.   
 
 
I. Proces, ktorý sa začal v 60-tych rokoch a morálna teológia
1. Celý proces sa začal štátom nariadeným a podporovaným uvádzaním detí a mládeže do podstaty sexuality. V Nemecku dala vtedy ministerka zdravotníctva Käte Strobelová urobiť s cieľom sexuálnej osvety film, v ktorom sa predvádzalo všetko, čo sa dovtedy nemohlo verejne ukazovať, vrátane pohlavného styku. To, čo bolo najskôr chápané len ako informačný materiál pre mladých sa následne, ako to býva, prijalo ako všeobecná možnosť.
Podobné dôsledky mal aj tzv. „sexkufor“, ktorého vydanie zaistila rakúska vláda. Filmy so sexuálnym a pornografickým obsahom sa stali realitou až do tej miery, že boli premietané aj v staničných kinách. Ešte si spomínam, ako som v istý deň cestou do Regensburgu videl pred veľkým kinom stáť a čakať množstvo ľudí, aké som dovtedy videl iba v čase vojny, keď sme očakávali nejaký mimoriadny prídel. V pamäti mi tiež utkvela spomienka na Veľký piatok 1970, keď som prišiel do mesta a videl všetky stĺpy polepené reklamnými letákmi, na ktorých boli zobrazené dve úplne nahé osoby veľkého formátu v tesnom objatí.
Medzi slobodami, ktoré chcela vydobyť revolúcia v 1968, bola aj úplná sexuálna sloboda, ktorá by nemusela rešpektovať nijaké normy. Násilné sklony, ktoré poznačili tie roky boli s týmto duchovným rozvratom úzko spojené. V skutočnosti sa v lietadlách už viac nesmelo premietať filmy so sexuálnym obsahom, pretože v malej spoločnosti pasažierov to strhávalo k násiliu. Keďže agresivitu vyvolávali aj excesy v obliekaní, riaditelia škôl sa snažili zaviesť školské uniformy, ktoré by umožnili zachovať študijnú atmosféru.
K charakteristickej črte revolúcie roku 1968 patril aj fakt, že pedofília bola posúdená ako dovolená a primeraná. Najmä pre mladých ľudí v Cirkvi, no nielen pre nich, to bola po mnohých stránkach veľmi ťažká doba. Stále som sa pýtal, ako sa v tejto situácii môžu mladí muži rozhodnúť pre kňazstvo a prijať ho do všetkých dôsledkov. Ďalekosiahly rozvrat kňazských povolaní v tých rokoch a enormný počet laicizovaných kňazov bol jedným z dôsledkov všetkých týchto procesov.
2. Nezávisle od tohto vývoja sa v rovnakom období prejavil rozvrat katolíckej morálnej teológie, ktorý spôsobil, že Cirkev sa stala voči týmto procesom v spoločnosti bezbrannou. Pokúsim sa veľmi stručne načrtnúť tento vývoj. Až do Druhého vatikánskeho koncilu bola katolícka morálna teológia široko založená na prirodzenom práve, pokým Sväté písmo sa chápalo ako jeho pozadie alebo podpora. V koncilom zápase o nové chápanie Zjavenia bol prirodzeno-právny základ temer úplne opustený a požadovala sa morálna teológia úplne založená na Biblii. Spomínam si tiež ako jezuitská fakulta vo Frankfurte pripravila veľmi kvalifikovaného pátra (Bruna Schüllera), ktorý mal vypracovať  morálku plne založenú na Svätom písme. Táto pekná dizertácia pátra Schüllera bola prvým krokom k vypracovaniu morálky založenej na Svätom písme. Páter Schüller bol potom poslaný do USA na ďalšie štúdiá a vrátil sa s poznaním, že nie je možné systematicky vypracovať morálku len na základe Biblie. Následne sa pokúsil vypracovať morálnu teológiu, ktorá by postupovala pragmatickejšie, tým sa mu však nepodarilo poskytnúť odpoveď na krízu morálky.
Napokon sa široko presadila téza, podľa ktorej sú pre morálku určujúce ciele ľudského konania. Staré úslovie „cieľ svätí prostriedky“ síce nebolo v takejto drsnej podobe potvrdené, no predsa sa myšlienka, ktorú vyjadruje, stala určujúcou. A tak už viac nemohlo existovať niečo absolútne dobré a vôbec nie niečo vždy zlé, ale len relatívne hodnotenia. Už viac neexistovalo dobro, ale iba to, čo je v danej chvíli a za daných okolností relatívne lepšie.
Koncom 80-tych a v 90-tych rokoch nadobudla kríza základov a prezentovania katolíckej morálky dramatickú podobu. Dňa 5. januára 1989 bolo uverejnené „Kolínske vyhlásenie“, ktoré podpísalo 15 profesorov katolíckej teológie a týkalo sa rôznych kritických bodov vo vzťahu medzi biskupským magistériom a úlohou teológie. Tento text, ktorý na začiatku neprekračoval zvyčajnú úroveň protestu, sa veľmi rýchlo zmenil na hlas pozdvihnutý proti magistériu Cirkvi, ktorý dobre viditeľným a počuteľným spôsobom zhromaždil celý potenciál opozície, povstávajúcej po celom svete proti očakávaným textom magistéria Jána Pavla II. (porov. D. Mieth, Kölner Erklärung, LThK, VI3,196).
Pápež Ján Pavol II., ktorý veľmi dobre poznal situáciu v morálnej teológii a pozorne ju sledoval, nariadil, aby sa začalo pracovať na encyklike, ktorá by dokázala dať tieto veci do poriadku. Bola publikovaná pod názvom Veritatis splendor 6. augusta 1993 a vyvolala vášnivé reakcie zo strany morálnych teológov. Pred ňou však už Katechizmus Katolíckej cirkvi systematicky a presvedčivo objasnil morálne učenie Cirkvi.
Nemôžem zabudnúť na to, ako vedúci predstaviteľ morálnej teológie v Nemecku Franz Böckle, ktorý sa po odchode do dôchodku vrátil do svojej vlasti, do Švajčiarska, s ohľadom na rozhodnutia, ktoré by mohla priniesť encyklika Veritatis splendor, vyhlásil, že ak by encyklika rozhodla, že existujú skutky, ktoré sú vždy a za každých okolnosti považované za zlé, pozdvihne proti tomu z celej sily svoj hlas. Dobrý Boh ho uchránil od uskutočnenia jeho úmyslu; Böckle zomrel 8. júla 1991. Encyklika bola publikovaná 6. augusta 1993 a skutočne obsahovala tvrdenia, že existujú skutky, ktoré sa nikdy nemôžu stať dobrými. Pápež si bol v danej chvíli plne vedomý závažnosti tohto rozhodnutia, a práve preto túto časť svojho textu konzultoval ešte raz s prednými odborníkmi, ktorí sa priamo nepodieľali na redakcii encykliky. Nemohlo a nesmelo byť nijakej pochybnosti o tom, že morálka založená na princípe porovnávania dobier musí rešpektovať definitívne hranice. Existujú dobrá, s ktorými nemožno ľubovoľne nakladať. Existujú hodnoty, ktoré nikdy nie je dovolené obetovať v mene ešte vyššej hodnoty a ktoré stoja aj nad zachovaním fyzického života. Boh je viac aj ako fyzické prežitie. Život, ktorý by bol vykúpený za cenu zapretia Boha, život založený na definitívnom klamstve, je „neživotom“. Mučeníctvo je základnou kategóriou kresťanského života. Fakt, že v teórii podporovanej Böcklem a mnohými ďalšími už v zásade nie je mučeníctvo morálne nevyhnutné, ukazuje, že tu ide o samotnú podstatu kresťanstva.
V morálnej teológii sa medzičasom stala naliehavou ďalšia otázka: rozšírilo sa tvrdenie, že magistérium Cirkvi má definitívnu kompetenciu len v otázkach viery („neomylnosť“), pokým otázky morálky nemôžu byť predmetom neomylných rozhodnutí cirkevného magistéria. V tejto téze je zaiste niečo pravdy, čo si zasluhuje ďalšiu diskusiu a hlbšie skúmanie. Avšak existuje isté morálne minimum, ktoré je neoddeliteľne spojené so základným rozhodnutím viery a ktoré treba brániť, ak nechceme vieru zredukovať len na teóriu, ale uznávať jej požiadavky vzhľadom na konkrétny život. Z toho všetkého je zjavné, ako radikálne bola spochybnená autorita Cirkvi na poli morálky. Kto v tejto oblasti neuznáva definitívnu kompetenciu náuky Cirkvi, núti ju mlčať práve tam, kde je v hre hranica medzi pravdou a lžou.
Nezávisle od tejto otázky sa v širokých kruhoch morálnej teológie rozvíjala téza, že Cirkev nemá a ani nemôže mať vlastnú morálku. Poukazovalo sa na to, že všetky morálne tvrdenia majú svoje ekvivalenty aj v iných náboženstvách a že teda nemôže existovať kresťanské proprium (niečo kresťanstvu vlastné). No na otázku ohľadom propria biblickej morálky, nemožno odpovedať tvrdením, že pre každú jednotlivú vetu možno nájsť ekvivalent niekde v iných náboženstvách. Ide totiž o celok biblickej morálky, ktorý je ako taký nový a odlišný vzhľadom na jednotlivé časti. Osobitosť morálneho učenia Svätého písma spočíva v konečnom dôsledku v jeho zakotvení v Božom obraze, vo viere v jediného Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi a ktorý žil ako človek. Desatoro je aplikáciou biblickej viery v Boha na ľudský život. Boží obraz a morálka idú spolu ruka v ruke a tak vytvárajú niečo, čo je špecificky nové v postoji kresťana k svetu a k ľudskému životu. Napokon kresťanstvo už od počiatkov bolo opisované slovom hodòs. Viera je cestou, spôsobom života. V prvotnej Cirkvi bol vzhľadom na čoraz nemorálnejšiu kultúru zriadený katechumenát ako životný priestor, v ktorom sa osvojoval špecifický a nový spôsob kresťanského života a ktorý bol zároveň chránený voči vtedajšiemu všeobecne rozšírenému životnému štýlu. Myslím si, že aj dnes je potrebné niečo podobné ako katechumenátne komunity, aby sa vôbec kresťanský život mohol presadiť.
 
II. Prvé cirkevné reakcie
1. Proces rozkladu kresťanského chápania morálky, ktorý sa pripravoval už dávno a ktorý stále prebieha, zažil v 60-tych rokoch, ako som sa pokúsil ukázať, takú radikálnosť, ako nikdy dovtedy. Tento rozklad doktrinálnej autority Cirkvi v oblasti morálky sa musel nutne odraziť aj v rozličných oblastiach života Cirkvi. V rámci stretnutia predsedov biskupských konferencií celého sveta s pápežom Františkom nás zaujímala predovšetkým otázka života kňazov a tiež život v seminároch. Ohľadom problému prípravy na kňazskú službu v seminároch sa v skutočnosti konštatoval pokračujúci rozklad doterajšej podoby tejto prípravy.
V rôznych kňazských seminároch sa vytvárali homosexuálne kluby, ktoré fungovali viac či menej otvorene a ktoré jasne menili atmosféru v seminároch. V jednom juhonemeckom seminári žili spolu kandidáti na kňazstvo a kandidáti na laický úrad pastoračného referenta. Počas spoločného stolovania boli seminaristi spolu so ženatými pastoračnými referentmi, z ktorých niektorí boli s manželkou a dieťaťom, ďalších sprevádzali ich priateľky. Atmosféra v seminári nenapomáhala kňazskú formáciu. Svätá stolica vedela o týchto problémoch, hoci nebola informovaná do detailov. Ako prvý krok bola nariadená apoštolská vizitácia v seminároch v USA.
Pretože po Druhom vatikánskom koncile sa zmenili kritériá na výber a menovanie biskupov, aj vzťah biskupov k ich seminárom bol veľmi odlišný. Za kritérium menovania nových biskupov sa teraz považoval predovšetkým ich „prokoncilový postoj“, pričom pod týmto termínom sa rozumeli často rôzne veci. V mnohých častiach Cirkvi sa za koncilové zmýšľanie považoval kritický alebo negatívny postoj voči dovtedy platnej tradícii, ktorá mala byť teraz nahradená novým, radikálne otvoreným vzťahom so svetom. Biskup, ktorý bol predtým rektorom, ukazoval seminaristom pornografické filmy, pravdepodobne s úmyslom, aby sa stali odolnými voči správaniu protirečiacimu viere. Existovali jednotliví biskupi – a nielen v USA – ktorí odmietali katolícku tradíciu ako celok a snažili sa vo svojich diecézach rozvíjať istý druh novej, modernej „katolíckosti“.  Možno má význam poukázať na skutočnosť, že v nemálo seminároch boli študenti, ktorí boli prichytení pri čítaní mojich kníh, posúdení ako nespôsobilí pre kňazstvo. Moje knihy museli skrývať ako nebezpečnú literatúru a čítali ich takpovediac pod lavicou.
Vizitácia, ktorá nasledovala, nepriniesla nijaké nové poznatky, pretože sa evidentne rôzne sily spojili, aby utajili reálnu situáciu. Bola nariadená druhá vizitácia, ktorá priniesla podstatne viac poznatkov, ale celkovo nemala napokon nijaké dôsledky. Predsa len sa situácia v seminároch v 70-tych rokoch vo všeobecnosti konsolidovala. Napriek tomu však dochádzalo k posilneniu povolaní len ojedinelo, pokým celkovo sa situácia vyvíjala úplne inak.
2. Problém pedofílie sa však, pokiaľ si pamätám, stal pálčivým až v druhej polovici 80-tych rokov. V USA sa už medzitým rozšíril a stal sa verejným problémom. Preto biskupi prosili Rím o pomoc, keďže kánonické právo, tak ako bolo uzákonené v novom kódexe, sa zdalo na prijatie potrebných opatrení nedostatočné. Rím a rímski právnici mali v prvom momente s touto požiadavkou problém; podľa ich názoru musí stačiť na očistenie a vyjasnenie dočasná suspenzácia z kňazského úradu. To však nemohli americkí biskupi prijať, pretože by kňazi ostávali v službe biskupa a boli by považovaní za osoby s ním priamo spojené. Obnova a prehĺbenie trestného kánonického práva, zámerne vypracovaného v novom kódexe v miernom duchu, si len pomaly razili cestu. 
K tomu sa pripojil základný problém týkajúci sa koncepcie trestného práva. Teraz bol považovaný za „koncilový“ iba takzvaný garantizmus. To značí, že museli byť garantované predovšetkým práva obvinených, a to až do tej miery, že to fakticky vylúčilo dosiahnutie rozsudku. Ako protiváha k často nedostatočnej možnosti obvinených teológov brániť sa, bolo ich právo brániť sa v zmysle garantizmu tak rozšírené, že sa odsúdenie stalo prakticky nemožným.
Dovoľte mi v tomto momente krátky exkurz. Ohľadom rozsahu pedofílie mi prichádzajú na um Ježišove slová, keď povedal: „Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9, 42). V pôvodnom význame toto slovo nehovorí o sexuálnom zvádzaní detí. Termín „maličkí“ v Ježišovej reči označuje jednoduchých veriacich, ktorí by mohli byť otrasení vo svojej viere intelektuálnou pýchou tých, ktorí si namýšľajú, že sú múdri. Ježiš tu teda chráni dobro viery pod dôraznou hrozbou trestu pre tých, ktorí by mu škodili. Moderné používanie týchto slov nie je samo osebe nesprávne, ale nemožno zabúdať ani na ich pôvodný zmysel. Z neho je jasné, že je dôležité a potrebné garantovať nielen právo obvineného, ako tvrdil garantizmus. Rovnako dôležité sú totiž veľké dobrá ako viera. Správne vystavané kánonické právo, ktoré zodpovedá Ježišovmu posolstvu v jeho úplnosti, preto musí poskytovať dvojakú garanciu – právnu ochranu obvineného a právnu ochranu dobra, ktoré je ohrozené. Keď sa dnes predloží toto jasné stanovisko ohľadom právnej ochrany viery, vo všeobecnosti sa nestretne s nijakou odozvou. V bežnom právnom vedomí  sa viera nejaví ako kategória dobra, ktoré treba chrániť. Je to znepokojujúca situácia, ktorú musia brať pastieri Cirkvi vážne a zamyslieť sa nad ňou.
Stručné poznámky ohľadom stavu kňazskej formácie v dobe, keď verejne prepukla spomínaná  kríza, by som chcel teraz doplniť niekoľkými poznámkami o vývoji kánonického práva ohľadom tejto veci. Deliktmi spáchanými kňazmi sa ako takými zaoberá Kongregácia pre klerikov. Pretože v nej vtedy široko prevládal garantizmus, dohodli sme sa s pápežom Jánom Pavlom II. na tom, že bude vhodné udeliť kompetenciu nad týmito deliktmi Kongregácii pre náuku viery a to pod právnym označením delicta maiora contra fidem. Vďaka tejto prenesenej kompetencii bolo možné udeliť aj maximálny trest, teda prepustenie z klerického stavu, ktoré nebolo možné uložiť pod iným právnym označením tohto deliktu. Nešlo o akýsi trik, aby bolo možné udeliť maximálny trest, ale vyplývalo to zo závažnosti viery pre Cirkev. Je totiž dôležité si uvedomiť, že pri podobných vinách klerikov je v konečnom dôsledku poškodená viera: iba tam, kde viera už viac neurčuje konanie ľudí, sú takéto zločiny možné. Závažnosť trestu však predpokladá aj jasný dôkaz o spáchanom zločine: teda garantizmus ostáva stále v platnosti. Inými slovami: aby bolo možné legitímne udeliť maximálny trest, je potrebný skutočný trestný proces. To však veľmi zaťažilo diecézy, ako aj Svätú stolicu. A tak sme ustanovili istú minimálnu formu trestného procesu a ponechali sme otvorenú možnosť, aby sama Svätá stolica prevzala prípad tam, kde toho nie je diecéza alebo metropolia schopná. Každopádne musel byť proces preverený Kongregáciou pre náuku viery, aby boli garantované práva odsúdeného. Nakoniec sme na zhromaždení všetkých členov kongregácie (Feria IV) vytvorili odvolací súd, aby existovala aj možnosť odvolať sa proti trestnému procesu. Pretože toto všetko v skutočnosti presahovalo sily Kongregácie pre náuku viery a prejavili sa oneskorenia, ktorým sa však z dôvodu závažnosti matérie bolo treba vyhnúť, pápež František prijal ďalšie zmeny.
 
III. Niekoľko pohľadov na možnú odpoveď Cirkvi  
Čo musíme urobiť? Musíme vari vytvoriť inú Cirkev, aby sme mohli veci napraviť? Nuž takýto experiment sa už udial a už aj stroskotal. Iba láska a poslušnosť nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi nám môžu ukázať správnu cestu. Skúsme preto predovšetkým nanovo a zvnútra pochopiť, čo Pán chcel a chce od nás.
Najskôr by som povedal, že ak chceme skutočne veľmi stručne zhrnúť obsah viery na základe  Biblie, môžeme povedať: Pán začal s nami príbeh lásky a chce do neho zapojiť celé stvorenie. Liek proti zlu, ktoré nás a celý svet ohrozuje, nemôže spočívať v ničom inom, ako v tom, že sa zveríme tejto jeho láske. To je skutočný liek proti zlu. Sila zla sa rodí z nášho odmietania lásky k Bohu. Vykúpený je ten, kto dôveruje Božej láske. Naša „nevykúpenosť“ spočíva v neschopnosti milovať. Naučiť sa milovať Boha je teda aj cesta k vykúpeniu ľudí.
Ak teraz skúsime širšie rozvinúť tento základný obsah Božieho zjavenia, môžeme povedať: prvým základným darom, ktorý nám viera ponúka, je istota, že Boh existuje. Svet bez Boha nemôže byť ničím iným len svetom bez zmyslu. Veď odkiaľ potom pochádza všetko, čo existuje? Každopádne by bol svet zbavený svojho duchovného základu. Akýmsi spôsobom by tu bol a hotovo, a bol by tu bez akéhokoľvek cieľa a akéhokoľvek zmyslu. Už by viac neexistovali kritériá pre dobro a zlo. Hodnotu by teda malo len to, čo je silnejšie. Moc by sa stala jediným princípom. Pravda by nemala nijakú cenu, ba v skutočnosti by ani neexistovala. Iba ak majú veci duchovný základ, iba ak sú chcené a myslené – iba ak existuje Boh Stvoriteľ, ktorý je dobrý a chce dobro, iba vtedy môže mať aj život človeka zmysel.
Teda existencia Boha ako Stvoriteľa a miery všetkých vecí je prvotnou požiadavkou. Ale Boh, ktorý by sa v skutočnosti vôbec neprejavil, ktorý by sa nedal poznať, by ostal len hypotetickým Bohom a nemohol by určovať podobu nášho života. Aby mohol byť Boh skutočne pre vedomé stvorenie Bohom, očakávali by sme, že sa nejakou formou prejaví. Urobil to mnohými spôsobmi a rozhodujúcim spôsobom v povolaní, ktoré adresoval Abrahámovi, a dal človeku hľadajúcemu Boha orientáciu spôsobom, ktorý presiahol akékoľvek očakávanie: sám Boh sa stáva stvorením, hovorí s ľuďmi ako človek.
Tak sa definitívne stáva výrok „Boh je“ skutočne dobrou novinou, práve preto, že je viac ako len poznanie, pretože vzbudzuje lásku a je láskou. Preto je prvou a základnou úlohou, ktorou nás Pán poveril, aby sme ľuďom znovu pomohli si to uvedomiť.
Spoločnosť, v ktorej Boh absentuje – spoločnosť, ktorá ho už viac nepozná a správa sa, akoby neexistoval – je spoločnosťou, ktorá stráca svoje kritérium. V našej dobe sa rozšírilo heslo o „smrti Boha“. Sme uisťovaní o tom, že keď v nejakej spoločnosti Boh zomrie, stáva sa slobodnou. V skutočnosti smrť Boha v spoločnosti značí aj koniec jej slobody, pretože zomiera zmysel, ktorý ponúka v živote orientáciu. Je to preto, že zmizne kritérium, ktoré nám ukazuje smer, lebo nás učí rozlišovať dobro od zla. Západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh vo verejnej sfére chýba a ktorej už nemá, čo povedať. Preto je to tiež spoločnosť, v ktorej sa čoraz viac stráca kritérium a miera ľudskosti. V niektorých prípadoch náhle postrehneme, že sa stalo bežným niečo, čo je zlé a čo ničí človeka. A to je prípad pedofílie. Nie tak dávno bola ešte teoreticky považovaná za niečo celkom oprávnené, a tak sa čoraz viac šírila. A teraz sme otrasení a pohoršení, keď zisťujeme, že na našich deťoch a mladých sa páchajú veci, ktoré ich môžu zničiť. To, že sa takéto niečo môže šíriť aj v Cirkvi a medzi kňazmi, nás musí zvlášť šokovať a pohoršovať. 
Ako mohla pedofília dosiahnuť takého rozmery? V konečnom dôsledku je to z dôvodu neprítomnosti Boha. Aj my kresťania a kňazi preferujeme radšej nehovoriť o Bohu, pretože sa zdá, že to nemá praktický úžitok. Po búrlivých udalostiach druhej svetovej vojny sme v Nemecku prijali našu ústavu a výslovne sa prihlásili k zodpovednosti pred Bohom. O pol storočia neskôr už nebolo možné v európskej ústave prijať zodpovednosť pred Bohom ako kritérium. Boh je považovaný za stranícku záležitosť jednej malej skupiny a nie za porovnávacie kritérium, ktorým sa riadi spoločnosť ako celok. V tomto rozhodnutí sa odzrkadľuje situácia na Západe, kde sa Boh stal privátnou záležitosťou menšiny.
Prvá úloha, ktorá musí vyplynúť z morálnych zmätkov dnešnej doby, spočíva v tom, že my sami začneme znovu žiť z Boha a obrátení k Bohu. Predovšetkým sa musíme my sami znovu učiť poznávať Boha ako základ nášho života a neodkladať ho bokom, akoby bol len akýmsi prázdnym slovom. Utkvelo  mi v pamäti napomenutie, ktoré si veľký teológ Hans Urs von Balthasar raz napísal na jednu zo svojich kartičiek: „Trojjediný Boh, Otec i Syn i Duch Svätý: nie predpokladať, ale uprednostniť!“ Skutočne sa v teológii Boh často predpokladá ako samozrejmosť, ale konkrétne sa podľa neho nekoná. Téma „Boha“ sa javí ako niečo nereálne, veľmi vzdialené od vecí, ktoré nás zamestnávajú. A predsa sa všetko zmení, ak sa Boh len nepredpokladá, ale uprednostní. Ak neostane len v pozadí, ale chápe sa ako centrum nášho myslenia, hovorenia a konania.
2. Boh sa stal pre nás človekom. Stvorený človek mu tak ležal na srdci, že sa s ním spojil a vstúpil celkom konkrétne do ľudských dejín. Hovorí s nami, žije s nami, trpí s nami a  vzal na seba za nás smrť. O tomto zaiste obšírne hovoríme v teológii učenými slovami a myšlienkami. No práve tu sa rodí nebezpečenstvo, že sa budeme cítiť ako tí, čo vládnu vierou, namiesto toho, aby sme sa my nechali vierou obnoviť a ovládnuť.
Uvažujme o tom meditujúc nad centrálnou udalosťou, slávením svätej omše. Naše zaobchádzanie s Eucharistiou musí vzbudzovať znepokojenie. Druhý vatikánsky koncil oprávnene znovu postavil do centra kresťanského života a existencie Cirkvi túto sviatosť sprítomnenia Kristovho tela a krvi;  sprítomnenia jeho osoby, utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Sčasti sa to skutočne aj naplnilo a za to chceme zo srdca poďakovať Pánovi. 
No väčšmi prevláda iný postoj: nepanuje nový, hlboký rešpekt voči sprítomnenej Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, ale taký spôsob zaobchádzania s ním, ktorý ničí veľkosť tajomstva. Klesajúca účasť na nedeľnom slávení Eucharistie ukazuje, ako málo sme my, dnešní kresťania, schopní oceniť veľkosť daru, ktorý spočíva v jeho skutočnej prítomnosti. Eucharistia je degradovaná na obradné gesto, pričom sa považuje za samozrejmé, že pri príležitosti rodinných slávností alebo udalostí ako sú sobáše a pohreby si zdvorilosť vyžaduje, že ju dostanú všetci pozvaní z dôvodu ich príslušnosti k príbuzenstvu. Samozrejmosť, s akou na niektorých miestach prítomní prijímajú Najsvätejšiu sviatosť, ukazuje, že sa sväté prijímanie neraz chápe len ako obradné gesto. Ak sa zamýšľame, čo robiť, je jasné, že nepotrebujeme nami vymyslenú inú Cirkev. To, čo je skôr potrebné, je obnoviť vieru v reálnu prítomnosť Ježiša Krista, ktorý sa nám dáva v Oltárnej sviatosti.
Pri rozhovoroch s obeťami pedofílie som si uvedomoval čoraz mocnejšie túto potrebu. Jedna mladá žena, ktorá slúžievala spolu s inými ako miništrantka pri oltári mi rozprávala, ako ju kaplán, ktorý jej bol ako miništrantke nadriadený, sexuálne zneužíval, pričom začínal vždy so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za teba“. Je zrejmé, že táto žena už viac nemôže počúvať slová premenenia bez toho, aby s hrôzou nezakúšala na sebe celé utrpenie podstúpeného zneužívania. Áno, musíme naliehavo prosiť Pána o odpustenie a predovšetkým ho úpenlivo prosiť a spoločne sa všetci modliť, aby nám dal znovu pochopiť veľkosť jeho utrpenia, jeho obety. A musíme robiť všetko, aby sme ochránili dar Najsvätejšej Eucharistie od zneužívania.
3. A je tu napokon tajomstvo Cirkvi. V pamäti mi utkvela veta, ktorou temer pred sto rokmi Romano Guardini vyjadril radostnú nádej, ktorú vtedy vnímal on i mnohí ďalší: „Začala sa udalosť nedozernej hodnoty –  Cirkev sa prebúdza v dušiach“. Chcel tým povedať, že Cirkev už nebola ako dovtedy jednoducho aparátom, ktorý k nám pristupuje akoby zvonka;  ktorý prežívame a chápeme ako istý druh úradu, ale začala byť živo prítomná v samotných srdciach ako niečo, čo nie je vonkajšie, ale dotýka sa nás vnútorne. Temer o polstoročie neskôr, keď sa znovu zamýšľam nad týmto procesom a hľadím na to, čo sa práve udialo, som v pokušení povedať opak: „Cirkev zomiera v dušiach“. Cirkev sa dnes väčšinou chápe iba ako istý druh politického aparátu. Skutočne sa o nej hovorí iba s použitím politických kategórií, a to platí dokonca aj pre biskupov, ktorí vo veľkej miere formulujú svoje myšlienky o  budúcnosti Cirkvi temer výlučne v politických termínoch. Kríza spôsobená mnohými prípadmi zneužívania kňazmi vedie k tomu, že sa Cirkev považuje dokonca za niečo nevydarené, čo musíme rozhodne vziať do rúk my sami a nanovo vybudovať. Ale Cirkev vytvorená nami neposkytuje nijakú nádej.
Sám Ježiš prirovnal Cirkev k rybárskej sieti, v ktorej sa zachytia ryby dobré i zlé, pričom Boh je ten, kto nakoniec musí oddeliť jedny od druhých. Popritom je tu podobenstvo o Cirkvi ako poli, na ktorom rastie dobré obilie, ktoré zasial sám Boh, ale aj kúkoľ, ktorý „nepriateľ“ tajne zasial medzi obilie. V skutočnosti burina na Božom poli, v Cirkvi, je ihneď príliš viditeľná a zlé ryby v sieti tiež ukazujú svoju silu. No napriek tomu pole ostáva Božím poľom a sieť ostáva Božou rybárskou sieťou. A v každom čase je a bude nielen burina a zlé ryby, ale aj Božia sejba a dobré ryby. Ohlasovať s odvahou zároveň oboje, nie je falošnou apologetikou, ale nevyhnutnou službou pravde.
V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na dôležitý text zo Zjavenia apoštola Jána. Tu je diabol nazývaný žalobcom, ktorý pred Bohom dňom i nocou žaluje na našich bratov (Zjv 12, 10). Tým zjavenie preberá myšlienku, ktorá tvorí centrálny rámec Knihy Jób (Jób 1 a 2, 10; 42, 7 – 16). Hovorí sa v nej o tom, že diabol sa pokúša zdiskreditovať Jóbovu spravodlivosť a bezúhonnosť ako čisto vonkajšie a povrchové charakteristiky. Ide presne o to, o čom hovorí zjavenie: diabol chce ukázať, že neexistujú spravodliví ľudia; že celá ľudská spravodlivosť je len navonok. Že ak by bol človek viac skúšaný, rýchlo by zdanie spravodlivosti zmizlo. Príbeh začína rozhovorom medzi Bohom a diablom, v ktorom Boh označil Jóba za skutočne spravodlivého. Na ňom má teraz prebehnúť exemplárna skúška, aby sa ukázalo, kto má pravdu. „Vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie,“ argumentuje diabol a uvidíš, čo ostane z jeho zbožnosti. Boh mu dovolil túto skúšku, z ktorej Jób vyšiel pozitívne. No diabol pokračuje a hovorí: „Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!“ (Jób 2, 4n). Boh dá teda diablovi druhú možnosť. Dovolí mu vztiahnuť ruku na Jóba. Jediné, čo mu zakáže, je zabiť ho. Kresťanom je jasné, že tento Jób, ktorý stojí pred Bohom ako vzor pre celé ľudstvo, je Ježiš Kristus. V Zjavení apoštola Jána je tragédia človeka predstavená v celej šírke. Proti Bohu Stvoriteľovi sa stavia diabol, ktorý diskredituje celé stvorenie a celé ľudstvo. Obracia sa na Boha a predovšetkým na ľudí, hovoriac: „Pozrite, čo urobil tento Boh. Na prvý pohľad je stvorenie dobré. No v skutočnosti je ako celok plné biedy a ošklivosti“. Pošpiniť stvorenie v skutočnosti značí očierniť Boha. Diabol chce ukázať, že sám Boh nie je dobrý a chce nás od neho vzdialiť.
Aktuálnosť toho, čo hovorí zjavenie, je očividná. Dnes sa obvinenie proti Bohu sústreďuje predovšetkým na diskreditáciu Cirkvi ako celku, čo nás má od nej vzdialiť. Myšlienka lepšej, nami vytvorenej Cirkvi, je v skutočnosti diablovým vnuknutím, ktorým nás chce vzdialiť od živého Boha, poslúžiac si lživou logikou, do ktorej príliš ľahko upadneme. Nie, ani dnes Cirkev nepozostáva len zo zlých rýb a kúkoľa. Božia Cirkev je aj dnes a práve dnes nástrojom, ktorým nás Boh spasí. Je veľmi dôležité postaviť proti diablovým lžiam a obmedzenej pravde celú pravdu: áno, hriech a zlo v Cirkvi existujú. No aj dnes existuje aj svätá Cirkev, ktorá je nezničiteľná. Aj dnes existujú mnohí veriaci, trpiaci a milujúci ľudia, v ktorých sa nám ukazuje pravý milujúci Boh. Aj dnes má Boh svojich svedkov („martyres“) vo svete. Musíme iba bdieť, aby sme ich videli a počuli.
Termín mučeník je prevzatý z procesného práva. V procese proti diablovi je Ježiš Kristus prvým a skutočným svedkom Boha, prvým mučeníkom, ktorého odvtedy nasledovali nespočetné zástupy. Dnešná Cirkev je väčšmi ako inokedy cirkvou mučeníkov, a tak svedčí o živom Bohu. Ak sa s bdelým srdcom pozrieme vôkol seba a započúvame sa, môžeme všade –  medzi jednoduchými ľuďmi, ale aj v najvyššej hierarchii Cirkvi – nájsť svedkov, ktorí sa svojím životom a utrpením zasadzujú za Boha. Je to len lenivosť srdca, ak si ich nechceme všímať. Medzi veľké a základné úlohy nášho ohlasovania patrí vytvárať v rámci našich možností priestor pre život viery a predovšetkým ju nájsť a spoznávať.
Žijem v dome, v malom spoločenstve ľudí, ktorí zakaždým znova objavujú vo všedných dňoch takýchto svedkov živého Boha, čo mi tiež s radosťou zvestujú. Vidieť a nachádzať živú Cirkev je nádherná úloha, ktorá posilňuje nás samých a ktorá nám zakaždým znova prináša radosť z viery.
Na záver svojich úvah by som chcel poďakovať pápežovi Františkovi za všetko, čo robí, aby nám neustále ukazoval Božie svetlo, ktoré ani dnes nezapadá. Vďaka, Svätý Otče! 
 
Benedikt XVI.  


_____
 
CITTÀ DEL VATICANO , 11 aprile, 2019 / 8:30 AM (ACI Stampa): Il testo integrale delle note di Benedetto XVI – z taliančiny s prihliadnutím na nemecký originál  preložila Mária Spišiaková