Pohlavná identita, rodová identita : rovnosť pohlaví, bioetika, právo
 
Francesco D’Agostino, Univerzita Tor Vergata, Rím
 
Keď sa dieťa narodí, všetkým prídu hneď na um dve základné otázky. Prvá: je to chlapec alebo dievča? Druhá: aké meno dostane? Sú to otázky, ktoré závisia jedna od druhej a ktoré sú základné, pretože počnúc nimi a prostredníctvom nich sa vytvára tajomstvo osobnej identity. O tom, že ide o podstatné otázky, svedčí aj fakt, že každá ľudská bytosť – či si je toho vedomá alebo nie – neustále kladie sebe i každému, koho stretne, úzkostlivú otázku kráľa Leara: Who is that can tell me who I am? V skutočnosti sa celý život namáhame, aby sme si na ňu odpovedali, lepšie povedané, aby sme si osvojili odpovede, ktoré na uvedené otázky dali (namiesto nás) už druhí.
Téma tejto konferencie, týkajúca sa rovnosti pohlaví, sa môže zdať – predovšetkým z legislatívneho pohľadu – neveľmi originálna či inovatívna. Ak ju však pochopíme ako reflexiu, ktorej cieľom je nájsť vzťah medzi pohlavnou identitou a identitou osoby, nadobúda iný rozmer, keďže koliduje s tým, čo je podstatou tzv. rodových štúdií (gender studies). V tomto zmysle sa dokonca môže mnohým javiť ako hraničná téma, alebo ako téma poukazujúca na nebezpečný zámer: predčasne sa vydať na územia, ktoré ešte nie sú dobre preskúmané a ktoré si možno ani nezasluhujú zvláštnu pozornosť. Rodové štúdiá v skutočnosti už nejaký čas tvrdia, že definitívne potvrdili epistemologický rozdiel medzi pohlavnou perspektívou – zakotvenou anatomicky a biologicky a produkujúcou mnohoraké symboly – a perspektívou rodu, chápaného ako metabiologická, slobodná a subjektívna konštrukcia osobnej identity. Niet pochýb, že rodové štúdiá, ktoré vznikli len pred niekoľkými desaťročiami, no sú široko propagované, si získali veľkú pozornosť. Navyše vo vlastných radoch zakúsili významný vývojový posun (evolučný aj involučný), takže je konečne možné opísať ich dejiny s analytickou presnosťou. Napokon však treba priznať, že ich provokačné názory, zhrnuté v tvrdení, že biologické rozdiely medzi pohlaviami sú irelevantné vzhľadom na spoločenský význam, ktorý im možno pripísať, a tiež vzhľadom na dynamické zmeny identity, ktoré môžu ľudia ako pohlavne rozlíšené subjekty pestovať, sa stále obmedzujú len na istý druh epistemologicko-kultúrneho diskurzu. Diskurzu, ktorý je na jednej strane bezpochyby hodný pozornosti, no na druhej strane sa zdá, že na úrovni bežného povedomia sa nedokáže presadiť. Možno tu spomenúť uštipačnú poznámku Niklasa Luhmanna, podľa ktorej by sa empirickí sociológovia nemali prestať čudovať nad skutočnosťou, že dichotómia mužské/ženské „tak dobre zodpovedá faktom“, teda „súlad s biologickými rozdielmi“ (čo je stručne zhrnuté v tvrdení, že „iba skutočné ženy môžu rodiť deti“) nás má nútiť zamyslieť sa. Skrátka, je veľmi diskutabilné, či je skúmanie rodovej identity – hoci veľmi živé a rozsiahle – skutočne základom nového poznania. Proti tomu svedčí aj fakt, že pohlavná odlišnosť vždy tvorila základný antropologický problém a vždy sa javila ako štruktúra, ktorá sa nachádza vo všetkých oblastiach štúdia kultúry, a to nielen západnej, tak v teologicko-filozofickej, ako aj sociálnej, historickej, psychologickej a etnologickej. Preto niektorí odborníci začínajú pripúšťať, že rod je istá prechodová paradigma, ktorej funkcia je v aktuálnom historickom momente v zásade redukovateľná na kľúčovú tradičnú myšlienku, že rod človeka sa určuje na základe právoplatného genealogického povolania, ako odpoveď na biblický príkaz ploďte sa a množte. Títo odborníci upozorňujú na to, že deštrukturalizácia a desymbolizácia odlišností medzi pohlaviami, umocnená vymoženosťami, ktoré prináša asistovaná prokreácia, a predovšetkým produkciou embryí v podstate bez rodičov, vyprázdňuje obsah rodinného trojuholníka otec/matka/dieťa a otvára možnosť pre novú a nevratnú fázu dejinného chápania človeka. V postmodernom pohľade sa preto musí vzťah medzi pohlaviami dematerializovať, keďže nie je možné ho naďalej chápať ako ukotvený v myslení spojenom s telesnosťou. Potom však ostáva priestor jedine pre myslenie, ktoré radikálne spochybní pohlavie a presunie ho z úrovne telesnosti na úroveň mysle, a hlavne sa nenechá ovplyvňovať tzv. anatomickými povinnosťami, ktoré boli neprimerane definované. Tradičná pohlavná polarita mužské/ženské bude zrušená a nahradená kontinuálnou predstavou, v ktorej sa jednotlivcovi definitívne prizná charakter kočovného subjektu, vnútorne ovládaného logikou zmeny .
Právno-sociálne dôsledky týchto nových paradigiem sú evidentné. Ak by ich konzistentnosť bola definitívne prijatá, otvoril by sa (alebo by bolo možné predpokladať, že sa otvorí) neobmedzený priestor pre nové konštruktivistické perspektívy, ktorými by sa mal právny poriadok zaoberať a vzhľadom na ktoré by mal v mene náležitého rešpektovania nových modalít osobnej identity prispôsobiť aj právne ustanovizne. Legalizácia homosexuálneho manželstva by bola prvým krokom k plnej legalizácii homo-rodičovstva, a v ďalšom kroku by mohlo dôjsť k legislatívnemu uzákoneniu vzťahu človek/zviera – hoci v aktuálnom stave sú tieto formy ešte veľmi vágne – a tiež k definitívnemu odstráneniu akejkoľvek zmienky o tzv. pohlavnom označovaní (muž-žena) z právneho systému. Tak by potvrdenie asexuálneho „ja“ (alebo, čo je v podstate to isté, „ja“, ktoré je dobrovoľne polysexuálne) dosiahlo zavŕšenie spoločenského oslobodenia subjektu.
Podľa legislatívca prirodzeno-právneho zamerania tieto požiadavky jasne spadajú do procesu denaturalizácie práva, ktorý začal v období moderny a svoje najextrémnejšie podoby dosahuje v postmodernej perspektíve, a to najmä v úsilí – ktoré je preň charakteristické – klásť dôraz na právnu subjektivitu, chápanú nie vzhľadom na špecifickú prirodzenosť subjektu, ale vzhľadom na jeho hlbokú a neodvolateľnú vôľu definovať si svoju vlastnú identitu. Je dosť ťažko predstaviteľné, že by teoretické a/alebo ideologické paradigmy – ktoré sú v zásade anti-metafyzické, a teda nepriateľské voči akejkoľvek esencialistickej perspektíve – venovali pozornosť prirodzeno-právnej argumentácii. Ak totiž človek nemá prirodzenosť, no má len vlastné dejiny – aby sme použili jeden s najúspešnejších a najvýstižnejších anti-prirodzeno-právnych sloganov – potom treba dôsledne pripustiť aj to, že jeho dejinnosť sa môže prejaviť aj prostredníctvom vedomého prijatia postmodernej fragmentácie vzťahov medzi pohlaviami. Môže sa dokonca prejaviť aj v požiadavke na antropologickú irelevantnosť akejkoľvek inštitúcie, ktorá by sa zakladala na vzťahu muž/žena: počnúc sobášom až po pokrvné vzťahy, od prokreácie až po to, čo dáva význam symbolickému poriadku rodinných vzťahov. To, čo umožňuje prirodzenému právu ostať v centre súčasnej diskusie o rode, je historická pamäť, lebo táto paradigma je jej nositeľkou a  zástancovia prirodzeného práva sú jej svedkami, ba dokonca mučeníkmi – často nielen na úrovni teórie, ale predovšetkým v praxi. Ak sa za právnu paradigmu prijme čistý konštruktivizmus, neraz sa prejaví ako ochranca a priateľ individualistických požiadaviek na autodetermináciu (podľa naivných ilúzií konštruktivizmu), no ešte častejšie sa dostane do područia neosobnej logiky moci. Dochádzame teda k tomu, že ak osobná identita nie je ničím viac než ovocím procesu bez akéhokoľvek prirodzeného ukotvenia, potom nenachádzame dôvod, prečo by tento proces nemohol byť – okrem toho, že je autodeterminovaný – aj, a ešte s väčšou pravdepodobnosťou, heterodeterminovaný (teda určovaný treťou stranou – pozn. prekl.). Jacques Lacan hovorí, že subjektivistická etická autodeterminácia implicitne obsahuje aj svoj opak. Vznešený kantovský princíp – považuj druhého vždy za cieľ a nikdy nie iba za prostriedok, má svoj znepokojujúci náprotivok v sadistickom princípe – považuj druhého vždy za prostriedok a nikdy nie iba za cieľ. V subjektivistickej perspektíve je prvá formula logicky konzistentná rovnako ako tá druhá. Autodeterminácia – magické slovo biopolitického moderného myslenia – sa odvoláva na subjekt, ktorý je schopný autodeterminácie; no ak sa tvrdí, že „ja“ nemá vlastnú prirodzenosť, lebo je určované iba nedeterminovanými technomorfickými schopnosťami, ak sa život už nechápe ako nedosiahnuteľný základ individuality, ale je zbavený svojej prirodzenosti a zverený len do rúk prevádzkových mechanizmov biomedicínskeho systému, niet nijakého dôvodu, prečo by úvahy o ňom mali byť v práve vyňaté spod nevyspytateľných záujmov politickej moci.
Na záver treba ešte dodať, že ak sa nechceme – hoci neúmyselne – dostať na šmykľavú pôdu, potom sa nová klasifikácia sociálnych a právnych kritérií na definovanie pohlavia a pohlavnej identity nesmie chápať a požadovať ako nevyhnutne zameraná na rozšírenie individuálnych slobôd, ani ako súčasť boja za dosiahnutie nových práv. Tí však, ktorí chcú brániť právo na pohlavnú identitu, ale nie ako právo na objektívne skúmanie pravdy o vlastnom pohlaví, lež ako neodvolateľné právo na voľbu vlastnej identity, sú  taktiež nútení postulovať identitu osoby, a to metapohlavného charakteru, ktorá bude pre takúto voľbu predstavovať neotrasiteľný základ. Musia postulovať nové formy identity, ktoré nebudú určené biologicky či morfologicky, ale voluntaristicky, pričom budú mať právo byť bezpodmienečne uznané a to v rámci takého legislatívneho poriadku, v ktorom by politická moc nemala v danej veci žiadne rozhodovacie právo. No práve v tomto momente vchádzajú oknom dôvody prirodzeného práva, vyhodeného dverami, hoci aj zbavené moci a oslabené. Ak je určenie rodu z veľkej časti voluntaristické, lebo sa nemôže pri svojom zdôvodnení dovolávať žiadneho prirodzeného základu, ostáva nevyriešený problém, ako možno toto určenie individualisticky požadovať ako absolútne a nepopierateľné. Keďže neexistuje skutočná vôľa, ktorá sa môže (ako taká) uplatniť proti falošnej vôli, potom platí – ako to dokonale pochopil Nietzsche – tá, ktorá je silnejšia, teda tá, ktorá je schopná presadiť sa voči slabšej. V takom prípade je však veľmi otázne, či v čoraz komplexnejších spoločenských systémoch neprevážia v otázke určovania pohlavnej identity individualistické voľby nad regulatívnymi rodovými požiadavkami presadzovanými mocou. Ak si vezmeme na pomoc jasnozrivú Foucaultovu intuíciu, moderná doba už nebude vedieť, čo robí subjekt subjektom práva, keď sa identita už nebude chápať ako predpoklad, ale ako produkt. Vynárajú sa tu teda vážne právne dopady na základné biopolitické otázky predstavujúce také prekážky, s ktorými nie sme ešte ani zďaleka schopní sa vyrovnať a ktoré si musíme najskôr dobre uvedomiť.