Rovnosť pohlaví a jej dôsledky
 
Ignacio Carrasco de Paula, biskup, predseda Pápežskej akadémie pre život

 
Úvod
Korene diskusie ohľadom rovnosti pohlaví siahajú ďaleko do histórie. No až v osvietenstve sa stala táto téma politicky korektnou témou, o ktorej bolo možné otvorene diskutovať. 
Počas vrcholiacej Francúzskej revolúcie publikovala Olympe de Gougesová svoju Deklaráciu práv o žene a občianke (Déclaration des Droits de la Femme et de la Citoyenne 1791), s otvoreným protestom proti mužskej nadvláde, ktorá de facto vylučovala ženy z nároku na hodnoty slobody, rovnosti a bratstva hlásané revolúciou. Hovorí sa v nej: „Chcete vládnuť ako despoti nad pohlavím, ktoré má všetky intelektuálne schopnosti“.
O niečo neskôr v Anglicku Mary Wollstonecraftová uverejnila Obhajobu práv ženy (A Vindication of the Rights of Woman 1792), kde vyzývala mužov nasledujúcimi slovami: „Dajte ženám rovnaké práva a dokážu súperiť s mužskou mocou.“ A ženám priala: „Nevládnite nad mužmi, ale nad sebou samými.“ Odvtedy už uplynulo veľa vody. Naším cieľom nie je preskúmať celý historický vývoj, ktorý viedol k súčasnej rodovej (gender) ideológii. Tu by som chcel upozorniť na možné nedorozumenie. Ak skúmame vývoj nejakého myšlienkového hnutia, neraz sa pozornosť sústreďuje výlučne na myšlienkový proces, ktorý viedol napríklad od nároku na práva žien k boju za emancipáciu žien a nakoniec k aktuálnemu popieraniu akejkoľvek sociálne významnej nerovnosti medzi pohlaviami. Niet pochybnosti, že je dôležité odhaliť hlavnú niť, ktorá spája tieto etapy, no to ešte nemusí znamenať, že sme našli skutočné príčiny tohto procesu. Osvietenstvo umožnilo kultúrnu otvorenosť, a tým aj vznik nového hnutia za rovnosť pohlaví, ale motorom tohto hnutia nebolo prispieť k víťazstvu osvieteného rozumu, ani odstrániť isté nerovnosti, ktoré osvietenská revolúcia zrejme nechcela zrušiť. Citované autorky bojovali len za efektívnu rovnosť základných práv muža a ženy.
Takýto nespravodlivý stav, aký vládol na konci 18. st., pretrváva podnes, aj keď sa jeho prejavy v istých smeroch zmenili. Dnes sa skôr zdôrazňuje nasledovné: 1) nespravodlivá nerovnosť v zaobchádzaní s pohlaviami v niektorých oblastiach, napr. v oblasti zamestnania; 2) závažné formy násilia na ženách; 3) opovržlivé a ponižujúce zaobchádzanie s osobami, ktoré sa nenachádzajú ani v jednej z prirodzených (pohlavných) kategórií.
Vzhľadom na krátkosť času sa nemôžeme týmito bodmi dlhšie zaoberať. Predsa však by som rád pripomenul, že dôveryhodná kritika rodových teórií by mala vedieť rozlišovať medzi skutočnou nespravodlivosťou a falošnými právami.
 
2. Zrod a význam rodovej ideológie
Gender je anglický termín, ktorý sa neľahko prekladá do iných jazykov, napríklad do taliančiny (rod – pohlavie). Napriek tomu však nachádza čoraz viac priestoru v masmédiách, vo verejných diskusiách, ale aj v jednotlivých oblastiach ľudskej činnosti, nevynímajúc samotnú Katolícku cirkev. Pius XII. hovoril o žene ako o anjelovi strážnom (rodinného) kozuba. Pavol VI. túto perspektívu ešte viac rozšíril a Ján Pavol II. v encyklike Mulieris dignitatem predkladá texty, ktoré sú nadčasové.
Rod sa stal hlavným lingvistickým nástrojom pre tých, ktorí chcú zmazať rozdiely v  zaobchádzaní s osobami na základe ich viditeľného pohlavia, lebo tieto rozdiely sa považujú za zdroj sociálnej nespravodlivosti. Dnes predstavuje rodová problematika aj prúd akademického skúmania v rámci tzv. rodových štúdií (gender studies). Mnohé z týchto štúdií treba hodnotiť pozitívne, pretože slúžia k tomu, aby sme si lepšie uvedomili špecifickosť žien.
Ohľadom rodu boli vytvorené viaceré teórie. Najznámejšie pochádzajú od emancipačných ženských hnutí, radikálneho feminizmu, alebo od postmarxistických teoretikov (napr. Foucaulta) či nedávno vzniknutých transrodových (transgender) hnutí. Tieto teórie nespája to, že vyhlasujú rovnosť pohlaví (ktorá je sama osebe dobrá a hlása sa už v prvej kapitole Knihy Genezis), ale spája ich popieranie sexuálnych rozdielov medzi mužmi a ženami. Tieto podľa nich nie sú dané prirodzene, ale sú umelo vytvorené výchovou a kultúrou. Teda biologický – tak genotypický (známe chromozómy X a Y), ako aj fenotypický (anatomické znaky a funkcie regulované hormónmi) – základ zohráva pri rode len sekundárnu úlohu.
Z toho vyplýva, že pojem „sexuálnej odlišnosti“, ktorý sa v rôznych podobách vyskytoval v organizácii spoločnosti každej doby a na všetkých miestach, by už viac nebol evidentným a o to menej spoločne akceptovaným údajom. Hranice medzi mužským a ženským sa stali neistými a konfúznymi, ba dokonca sa mohli u rovnakej osoby v rôznych obdobiach jej života meniť. Teda už sa viac nehovorí o inštinkte/pude, ale o „orientácii“ chápanej ako subjektívna interpretácia vlastnej sexuálnej náklonnosti, ktorá je ovocím premenlivej a odvolateľnej voľby danej osoby, často i niekoľkokrát počas života.
S ohľadom na uvedené možno pochopiť, že rodová ideológia nemá iba poskytnúť falošný interpretačný kľúč pre ľudskú prirodzenosť, ale aj a predovšetkým má navrhovať prax, politickú a spoločensko-kultúrnu činnosť, zameranú na drancovanie spoločenských inštitúcií (predovšetkým manželstva a rodiny), ktoré sú dedičstvom či pozostatkom reakčnej a machistickej spoločnosti. Táto prax, podporovaná mocnými loby a dokonca niektorými inštitúciami spojenými s OSN, nadobudla v dnešnej dobe globálne rozmery. Paradigmatickým príkladom je aktuálny boj za homosexuálne manželstvo.
Prvým postulátom tohto akčného programu je transrodovosť, teda téza, podľa ktorej nie je identita rodu len duálna mužsko-ženská, ale ide o celú škálu identity, ktorej krajnými prípadmi sú modely „muža“ a „ženy“. Preto sa klasické delenie na heterosexuálnu a homosexuálnu orientáciu výrazne rozšírilo až po aktuálny akronym LGBTQ, ktorý označuje: lesbickú, gejskú, bisexuálnu, transrodovú a kvírsku orientáciu.
 
3. Rodové štúdie
Ako sa to často v prípade ideológií zrodených v tejto dobe stáva, aj rodová ideológia sa dožaduje potvrdenia presvedčivými vedeckými štúdiami. Nič však nie je vzdialenejšie realite.
Rodové štúdie sa zrodili v Spojených štátoch na začiatku 70-tych rokov s cieľom vyvrátiť presvedčenia a tabu, podľa ktorých sú nerovnosti medzi pohlaviami „prirodzené”. Tieto štúdie vychádzali pravdepodobne zo známeho výskumu o sexuálnom správaní muža (a následne ženy), zverejneného v roku 1948 pod menom dr. Alfreda C. Kinseya. Pomocou ad hoc dotazníkov a čiastočne sa inšpirujúc psychoanalytickými tézami, chcel Kinsey dokázať, že heterosexualita nie je jediné správanie, ktoré je štatisticky „normálne”, a vskutku sa mu podarilo preukázať, že homosexuálne vzťahy sú častejšie, ako sa dovtedy myslelo. V skutočnosti však tento výskum podporil myšlienku, že heterosexualita, homosexualita a bisexualita predstavujú správanie, ktoré je štatisticky v norme.
Ďalší dôležitý krok sa udial v roku 1972, keď bola v Diagnostickom a štatistickom manuáli mentálnych porúch (známejší ako DSM), čo je celosvetová diagnostická príručka pod správou Americkej psychiatrickej asociácie, homosexualita vymazaná zo zoznamu psychopatologických porúch. Odvtedy sa už viac nemohlo hovoriť o homosexualite ako o psychickej patológii, a o to menej o jej liečení, aj keď dnes existujú dôkazy, že s vhodným terapeutickým postupom je možné dosiahnuť, aby sa homosexuál znova stal heterosexuálom.
Skutočné rodové štúdie sa objavujú v 70-tych a 80-tych rokoch, predovšetkým v USA. Ako príklad možno citovať výskum Carol Gilliganovej o vývoji morálneho cítenia dievčat (v línii Kohlbergových teórií) alebo výskum amerického psychoanalytika Roberta Stollera, ktorý vychádzal zo štúdií o transsexualizme, či tézu dr. Johna Moneya z Univerzity Johna Hopkinsa, ktorý ako prvý tvrdil, že má vedecký dôkaz týkajúci sa existencie rodu, no toto tvrdenie bolo následne odvolané atď. Myslím si, že podrobnejší rozbor v tomto smere by nám veľmi nepomohol.
V skutočnosti, v rozpore s tým, čo sa možno očakávalo na začiatku, vedecký výskum odvtedy iba produkuje ďalšie dôkazy o tom, že rozdiel muž/žena sa nachádza už v DNA každého jednotlivca. Predovšetkým Moneyova teória, ktorá bola zo strany radikálneho amerického feminizmu prijatá s veľkým nadšením, prispela k posilneniu šírenia rodovej ideológie, a to predovšetkým jej myšlienky – ktorá je taká drahá dobovému feminizmu –,  že podriadená pozícia ženy v spoločnosti a akékoľvek „hranice” oddeľujúce muža a ženu nie sú v skutočnosti „prirodzené”, ale sú dôsledkom „patriarchálnej” kultúry. Hierarchizácia rodov v spoločenských úlohách (s mužským rodom vládnucim nad ženským rodom) – zvlášť v práci – prisúdila žene reprodukčnú, domácu a výchovnú úlohu, pričom stanovila jasné oddelenie súkromnej a verejnej sféry, vylúčiac ženy z tej druhej. Takéto rozdiely medzi ženami a mužmi však nie sú prirodzené, ale sú vytvorené kultúrou a ako také môžu byť podľa individuálneho želania pozmenené. Všetky tieto tvrdenia však treba dokázať.
 
4. Krátke zhrnutie vývoja rodovej ideológie 
1. Skutočné dejiny rodu ako ideológie sa začínajú rozvíjať v línii hnutí za emancipáciu žien, ktorých cieľom bolo zmazať rozdiely medzi rodmi – mužským a ženským – aby sa mohlo uskutočniť úplné pripodobnenie sa žien mužom, ktoré im umožní mať k dispozícii viac času, aby sa mohli podieľať na politicko-inštitucionálnom živote a pracovať, okrem toho, že sa venujú domácnosti. Žena sa má stať „mužom“, alebo ho aspoň napodobňovať.
2. Ocenenie ženy vo feministických hnutiach sa však uskutočňuje na základe oslobodenia od vlastného pohlavne rozlíšeného tela, od materstva a rodiny, lebo všetky tieto skutočnosti sa považujú za hru prírody a spoločnosti. Tieto myšlienky sa uplatňujú v zákone o antikoncepcii, v práve na potrat, ako aj v práve na dieťa bez materstva. Žena môže požadovať, aby sa rešpektovali jej vlastné „pozitívne reprodukčné práva”, teda právo zvoliť si nielen to, či bude mať dieťa a kedy, ale aj „ako” ho splodí.
3. Teoretické rozpracovanie rodu je nedobrovoľne podporované aj novými biotechnológiami: gejovia a lesbičky sa vďaka nim tiež môžu stať „rodičmi“. No ľudské telo ohrozujú viac rodové teórie, než samotné tieto technológie. Technológie môžu byť totiž zamerané aj na rešpektovanie a na obranu sexuálnej odlišnosti a rovnosti ľudí.
4. Priam sa núkajú nasledujúce „logické“ dôsledky: od praktizovania sexuality bez manželstva a bez otvorenosti voči plodeniu (antikoncepcia a potrat) sa prejde k „nadobúdaniu“ detí bez skutočného partnera, čo smeruje k jadru rodovej ideológie, teda radikálnemu oddeleniu pohlavnosti od osoby, podľa ktorého by viac neexistovali muži a ženy, ale sexuálne prispôsobené subjekty.
 
5. Rodová politika podporovaná OSN
Chcel by som krátko spomenúť aj túto tému, hoci by si zaslúžila hlbší a odbornejší prístup, lebo hrozí, že sa z každého náznaku vyvodia demagogické závery. Problém rodu bol centrálnou témou politického boja na konferenciách OSN v Káhire a v Pekingu a pod tlakom hlavných úradov OSN a nevládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú kontrolou pôrodnosti, bola prijatá ideologická línia, ktorá mala za cieľ „oslobodiť“ ženy spod diskriminačného údelu spojeného s ich anatómiou. Žiaľ, spomínam si veľmi dobre, že príprava delegácie z Vatikánu, ktorá bola odborne na výške po každej stránke, sa sústredila temer výlučne na vtedy i dnes najvážnejší problém, teda na otázku dobrovoľného potratu ako štandardného prostriedku na vykonávanie politiky kontroly pôrodnosti. V tejto skutočne naliehavej téme sa dosiahli dobré výsledky, pričom sa podarilo zabrániť tomu, aby sa potrat považoval za antikoncepčnú prax. Žiaľ, s rovnakou pozornosťou nebolo možné ustriehnuť, aby sa do agendy z Pekingu nezahrnula spomínaná rodová politika.
V súčasnosti sú hlavnými témami rodovej politiky: sobáše homosexuálov a podmienky na ich prístup k adopcii a reprodukčným technológiám. Šírenie sa rodovej ideológie a jej politického programu sa dnes deje na jednej strane v rámci politického pohľadu na rody, ale na druhej strane ide najmä o homosexuálnych aktivistov, ktorí využívajú ideologický korpus rodových teórií nato, aby u politickej moci dosiahli podporu svojich návrhov, osobitne na tzv. homosexuálne manželstvo. Pokojne možno tvrdiť, že skutočným dôvodom existencie rodovej ideológie na politickej rovine je to, že je užitočná na dosiahnutie cieľa „znormalizovať“ homosexuálny vzťah.
 
6. Aké sú dôsledky? Zopár kritických úvah.
Jedným z najživších príspevkov Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa zaoberal účinnou prítomnosťou Cirkvi vo svete a samotnou budúcnosťou ľudstva, je pastorálna konštitúcia Gaudium et spes a osobitne prvá kapitola jej druhej časti (Niektoré naliehavé problémy) venovaná Dôstojnosti manželstva a rodiny a ich oceneniu (46 – 52). V tomto príspevku nie je možné podrobnejšie sa venovať jej obsahu, no zdá sa mi potrebné poukázať na to, že rodová ideológia skutočne predstavuje smrtonosný útok proti samotnému ľudstvu, a to najhorší v dejinách, ešte horší ako hrozba atómového zničenia, horší ako obávaná nezastaviteľná vírusová infekcia, horší ako nová a nemožná – keďže sa Boh zaviazal svojím slovom –univerzálna potopa.
Rodová ideológia totiž úplne ruší myšlienku prirodzenosti a prirodzenej identity, a tým ohrozuje podstatu konceptu rodiny a prokreácie, ktoré sú základným jadrom akéhokoľvek antropologického a spoločenského systému. Ľudská bytosť je utvorená na Boží obraz, ako to tvrdí Božie slovo v prvej kapitole Knihy Genezis, je Božím obrazom, pretože je stvorená ako muž a žena, a preto môže milovať a byť milovaná, a pokračovať tak v diele stvorenia odovzdávajúc deťom dych života. V tomto zmysle sa nemožno vykrúcať. Nemôže prevládnuť ani dobrý úmysel vyhovieť želaniam jednotlivcov, ani sa nemožno riadiť iba citmi, ale treba uznať skutočnú a neporušiteľnú identitu  muža a ženy.
Sexuálna revolúcia a rodová ideológia, ktoré podľa niektorých podporujú tieto nové práva a stoja na začiatku veľmi vážnych spoločenských dôsledkov, ktoré postihujú rodinu, výchovu i všeobecne kultúru, a ktoré Ján Pavol II. neváhal aj z tohto pohľadu nazvať „kultúrou smrti“. Spomeňme len šírenie antikoncepčnej, sterilizačnej a potratovej praxe a tiež využívanie techník umelého oplodnenia, predovšetkým v heterológnej forme; pripomeňme krehkosť inštitúcie manželstva a medziľudských vzťahov všeobecne a ich degradáciu vo forme prostitúcie a pornografie. Rodová ideológia najviac ohrozuje manželstvo a rodiaci sa život. Predstavuje teda teórie, ktoré majú silný destabilizačný účinok na postmodernú kultúru. Spoločnosť, ktorá nie je založená na silných vzťahoch, ako sú manželské a rodičovské vzťahy, sa napokon ocitne v rukách čistej vedy, biotechnológií a genetického inžinierstva, kde bude treba hľadať aj pôvod a zmysel ľudskej existencie. Kongregácia pre náuku viery v dokumente Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami (3. júna 2003) pripomína: „Učenie Cirkvi o manželstve a vzájomnej komplementárnosti oboch pohlaví len znovu predkladá pravdu, uznávanú zdravým rozumom, ktorá je preto prijímaná aj všetkými veľkými kultúrami sveta. Manželstvo nie je iba nejaké spojenie medzi ľudskými osobami. Bolo založené Stvoriteľom, má svoju vlastnú povahu, základné vlastnosti a ciele. Žiadna ideológia nemôže z ľudského ducha vymazať istotu, že manželstvo existuje len medzi dvoma osobami rozdielneho pohlavia, tvoriacimi jednotu osobným darovaním sa jeden druhému, ktoré je im vlastné a pre nich vyhradené. Pritom sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom na plodení a výchove nových životov.” (2)
Nemyslím si, že sa treba venovať konkrétnym pastoračným líniám; je ich veľa a ich výber závisí do veľkej miery od miestnej situácie, predovšetkým pokiaľ ide o rodiny a školy, počnúc tými materskými, až po univerzitné postgraduálne štúdium. V tomto smere máme dvoch vynikajúcich spojencov. V prvom rade ide o samotnú ľudskú prirodzenosť, ktorá – hoci je zmanipulovateľná a tiež oslabená hriechom – jasne smeruje k zachovaniu vlastnej integrity. Ďalším spojencom je Božia milosť a Kristov Duch, ktorý nás robí silnými vo viere a vylučuje akúkoľvek formu násilia a zneužitia jedného na úkor druhého.
Nepochybne treba kultúrne formovať nový spôsob uvažovania „o“ žene a „u“ ženy, spôsob, ktorý by dokázal, čo je špecificky ženské. Musíme vedieť využiť príspevok ženského myslenia (porov. Ján Pavol II. Mulieris dignitatem: „duch ženy“). Je nevyhnutné poukázať na fakt, že pohlavná odlišnosť nepredstavuje neredukovateľné oddeľovanie, ale je spôsobom, ktorým sa prejavuje prirodzená komplementarita muža a ženy.
Nie je možné zdôrazňovať význam odlišnosti, a pritom zabúdať na prirodzené a ontologické korene rovnosti. Zjavná odlišnosť – genetická, endokrinná, psychická – medzi mužmi a ženami, totiž nevylučuje ontologickú rovnosť. Z tohto pohľadu majú muž a žena rovnakú dôstojnosť, nik nemá viac, ani menej. Majú aj spoločné psychologické a duchovné rysy ženskosti a mužskosti, avšak v rozdielnom stupni a s rôznymi prejavmi. Odlišnosť treba teda chápať v rámci komplementárnej antropológie, schopnej vysvetliť modality a hodnotu odlišnosti, no v rámci základnej rovnosti mužov a žien. Rovnosť práv mužov a žien si nevyžaduje vymazanie rozdielov, ale je zakotvená v uznávaní spoločnej ľudskej prirodzenosti a vyžaduje si úctu voči jej harmónii tvorenej odlišnosťami. Právo nesmie byť slepé voči odlišnostiam. Práve naopak, v tomto prípade má byť na verejnej úrovni brané vážne osobitné postavenie žien. Muž a žena môžu byť odlišní bez toho, aby z toho nutne vyplývala ich nerovnosť, pretože odlišnosť nie je synonymom diskriminácie. Správny význam rovnosti, ktorý bol pokrivený rodovou ideológiou, implikuje, že etika a právo – práve preto, že sú univerzálne – sa nemôžu vzdať toho, aby sa v nich prejavili isté existenciálne rozdiely, ak chcú zaistiť všetkým subjektom primeranú ochranu aj vzhľadom na ich odlišnosti (pohlavia, aj psycho-fyzického vývoja, kultúry, atď. podľa uvažovaných podmienok). Zaiste je potrebné uznať, že mužské a ženské úlohy sú nenahraditeľné, a preto si vyžadujú rozdielne práva (v prípade tehotenstva a materstva). Zároveň treba uznať, že oblasť ženskej sexuality a reprodukcie, ako aj vlastný charakter ženskosti si v rámci všeobecnej starostlivosti, ktorú si zasluhuje človek ako taký, vyžaduje osobitnú ochranu. Samozrejme, že treba čo najskôr prekonať nespravodlivosti, na ktoré som poukázal na začiatku svojho príspevku, počnúc násilím voči ženám. Na záver treba uznať, že sa nerodia abstraktní, ani potencionálni muži a ženy, ale sa rodia – biologicky a geneticky – konkrétni muži a ženy, ktorých telo je sexuálne rozlíšené. Preto je mužská/ženská biologická realita aktuálne objektívne daná a predstavuje prvotnú, nie „arbitrárnu“ kategóriu. Na vedeckom základe možno potvrdiť, že pohlavná odlišnosť skutočne existuje, a nie je len plodom umelej kultúrnej konštrukcie, ľubovoľne spoločensky priraditeľnej a teda variabilnej. Nielen všetky bunky človeka sú geneticky „označené“ ako mužské a ženské (prostredníctvom prítomnosti chromozómov XY alebo XX), ale aj hormóny sú priradené podľa presného mužského alebo ženského vzoru, ktorý určuje pohlavný vývoj (či už maternicový alebo mimomaternicový), čo vplýva aj na mozgovú činnosť do tej miery, že možno tvrdiť, že sú pohlavne rozlíšené dokonca aj myšlienky a city. Táto preukázaná heterogenita pohlaví, súvisiaca s tým, ako mozog organizuje niektoré činnosti, neznamená, že jedno pohlavie je inteligentnejšie ako druhé, alebo že je nadradené nad druhé. Avšak platí, že v rámci odlišných pohlaví existuje komplementárna schopnosť ako pozorovať realitu a akým spôsobom k nej pristupovať. Ak to uznávame, potom si pohlavná odlišnosť vyžaduje – možno povedať takmer „štrukturálne“ – vzťah s inakosťou, ktorý jej umožňuje, aby sa naplno prejavila. Práve preto, že má ľudská bytosť pohlavne rozlíšený charakter, uznáva (v sebe i v druhom) istý prvok „neúplnosti“. A práve v porovnaní s inakosťou – aj tou pohlavnou – si muž a žena uvedomujú, že je nemožné uzavrieť sa do seba a byť si sebestačný, predpokladajúc, že existuje len jeden spôsob pozorovať, konať, byť vo svete.
Na záver ešte jeden citát z už spomínaného dokumentu Kongregácie pre náuku viery, ktorý pripomína tri základné body Stvoriteľovho plánu s manželstvom: „V prvom rade: človek – Boží obraz – bol stvorený ako muž a žena (porov. Gn 1, 27). Muž a žena sú si ako osoby rovní a ako mužská a ženská bytosť sa navzájom dopĺňajú [...] ďalej: manželstvo je ustanovené Stvoriteľom ako forma života, kde sa uskutočňuje také spojenie osôb, ktoré predstavuje výkon sexuálnych schopností [...] Neexistuje nijaký dôvod na prirovnávanie alebo na vytváranie analógií, ani len vzdialených, pokiaľ ide o homosexuálne zväzky a Boží zámer s manželstvom a rodinou” (3).