Posolstvo Božiemu ľudu na záver synody biskupov o Božom slove
24. októbra 2008


Bratom a sestrám „pokoj a láska s vierou od Boha Otca i od Pána Ježiša Krista. Milosť so všetkými, čo milujú nášho Pána Ježiša Krista v neporušenosti.“ Týmto vrúcnym a láskyplným pozdravom zakončil sv. Pavol svoj list kresťanom v Efeze (6, 23 – 24). Rovnakými slovami začíname my synodálni otcovia zídení v Ríme na 12. riadnom generálnom zhromaždení Biskupskej synody pod vedením Svätého Otca Benedikta XVI. svoje posolstvo, určené veľkému zástupu všetkých tých, ktorí nasledujú Krista ako jeho učeníci v rôznych oblastiach sveta a stále ho milujú nezištnou láskou.
Im znovu predkladáme hlas a svetlo Božieho slova, opakujúc starodávnu výzvu: „Veľmi blízko sú tie slová; (sú) v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil“ (Dt 30, 14). Veď Boh každému človeku hovorí: „Syn človeka, všetky reči, ktoré budem k tebe hovoriť, prijmi do srdca a svojím sluchom ich počúvaj!“ (Ez 3, 10). Preto všetkým ponúkame toto duchovné putovanie, ktoré bude mať štyri etapy a povedie nás od Božej večnosti a nekonečnosti až do našich domovov a na cesty našich miest.

I. HLAS BOŹIEHO SLOVA: ZJAVENIE
1. „A Pán hovoril k vám z ohňa; zvuk slov ste počuli, ale postavu ste nevideli, okrem hlasu“ (Dt 4, 12), tak hovorí Mojžiš, pripomínajúc skúsenosť, ktorú Izrael zažil v trpkej samote Sinajskej púšte. Pán sa vtedy neukázal v obraze či inom spodobení, ani ako socha podobná zlatému teľaťu, lež ako „hlas slov“. Tento hlas vstúpil na scénu v samotných počiatkoch stvorenia a preťal ticho ničoty: „Na počiatku... Tu povedal Boh: ,Buď svetlo!‘ a bolo svetlo... Na počiatku bolo Slovo... a to Slovo bolo Boh... Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Gn 1, 1.3; Jn 1, 1.3).
Stvorenie nepochádza zo vzájomného boja medzi bohmi, ako to tvrdila starobylá mezopotámska mytológia, ale zo slova, ktoré víťazí nad ničotou a vytvára bytie. Źalmista spieva takto: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje... Lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené“ (Ź 33, 6.9). A sv. Pavol opakuje, že Boh „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17). To bolo prvé, „kozmické“ Zjavenie. Stvorenie je teda podobné obrovskej stránke knihy, ktorá sa otvára pred celým ľudstvom, aby v nej mohlo čítať Stvoriteľovo posolstvo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“ (Ź 19, 2 – 5).

2. Božie slovo stojí však aj na počiatku ľudských dejín. Muž a žena, stvorení „na Boží obraz a podobu“ (porov. Gn 1, 26 – 27), nesú v sebe božskú pečať, a preto môžu vstúpiť do dialógu so svojím Stvoriteľom, no môžu sa tiež od neho vzdialiť a odmietnuť ho hriechom. Božie slovo teda zachraňuje i súdi, vstupuje do drámy dejín plnej rozličných udalostí a osudov: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej...“ (Ex 3, 7 – 8). Vďaka tomuto skutku Pána dejín nachádzame v ľudských osudoch Božiu prítomnosť, lebo sa stali súčasťou vyššieho plánu spásy, ktorého cieľom je, aby „boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).

3. Účinné, tvoriace a zachraňujúce Božie slovo je teda počiatkom bytia i dejín, počiatkom stvorenia i vykúpenia. Pán ide v ústrety ľudstvu, zvestujúc: „Riekol som a splnil!“ (Ez 37, 14). Boží hlas však prechádza aj ďalšou etapou, ktorou je etapa písaného slova. Ide o Graphé alebo Graphaí, teda Sväté písmo, ako sa hovorí v Novom zákone. Už Mojžiš zostúpil z vrchu Sinaj, „v rukách mal dve tabule zákona, ktoré boli popísané na oboch stranách; boli popísané z prednej i zo zadnej strany. Tabule boli Božím dielom a písmo bolo Božím písmom – vyrytým na tabuliach“ (Ex 32, 15 – 16). A ten istý Mojžiš prikázal Izraelu, aby tieto „tabule zákona“ zachoval a prepísal: „Na kamene napíšeš zreteľne a jasne všetky slová tohto zákona“ (Dt 27, 8).
Sväté písmo je „svedectvom“ o Božom slove v písanej forme, je kánonickým, historickým a literárnym pamätným spisom, svedčiacim o Zjavení v udalostiach stvorenia a spásy. Božie slovo teda predchádza a prevyšuje Bibliu, hoci je „Bohom vnuknutá“ a obsahuje účinné Božie slovo (porov. 2 Tim 3, 16). Preto v centre našej viery nie je len táto kniha, ale aj dejiny spásy a ako vidíme, konkrétna osoba: Ježiš Kristus, Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, človekom, dejinami. Práve preto, že horizont Božieho slova objíma a presahuje Sväté písmo, je nutná trvalá prítomnosť Ducha Svätého, ktorý „uvedie do plnej pravdy“ (Jn 16, 13) toho, kto číta Bibliu. Toto je tá veľká Tradícia: účinná prítomnosť „Ducha pravdy“ v Cirkvi, správkyne Svätého písma, hodnoverne interpretovaného cirkevným magistériom. Pomocou Tradície možno dospieť k pochopeniu, interpretácii, odovzdávaniu Božieho slova a k vydávaniu svedectva o ňom. Sám sv. Pavol pri odovzdávaní prvého kresťanského vyznania viery, priznáva, že „odovzdáva“ to, čo „prijal“ z Tradície (1 Kor 15, 3 – 5).

II. TVÁR SLOVA: JEŹIŠ KRISTUS
4. V gréckom origináli sú len tri základné slová: Lógos sarx eghéneto, „Slovo sa telom stalo“. Predsa však sú nielen vrcholom poetického a teologického klenotu, ktorým je prológ Evanjelia podľa Jána (1, 14), ale aj samotným srdcom kresťanskej viery. Večné Božie Slovo vstupuje do priestoru a času a berie na seba ľudskú tvár a identitu, je také skutočné, že sa možno k nemu priblížiť priamo, ako to urobila skupina Grékov v Jeruzaleme, ktorá vyjadrila želanie: „Chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 20 – 21). Slová bez tváre však nie sú dokonalé, lebo neumožňujú plné stretnutie, ako o tom hovorí Jób na konci svojho dramatického putovania: „Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (42, 5).
Kristus je „Slovo, ktoré je u Boha a ktoré je Bohom“, je „obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1, 15); no je tiež Ježišom z Nazareta, ktorý kráča po cestách bezvýznamnej provincie Rímskeho impéria, hovorí tamojším jazykom, nesie črty určitého národa, židovského národa a jeho kultúry. Ježiš Kristus je teda skutočný, krehký a smrteľný, je dejinami i človečenstvom, no je aj slávou, božstvom, tajomstvom: tým, ktorý nám zjavil Boha, ktorého nikto nikdy nevidel (porov. Jn 1, 18). Boží Syn je aj v mŕtvom tele uloženom v hrobe naďalej týmto všetkým a jeho vzkriesenie je toho živým a účinným dôkazom.

5. Kresťanská tradícia často prirovnáva Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, s tým istým Slovom, ktoré sa stalo knihou. Veľmi jasne to vystupuje vo Vyznaní viery, kde sa hovorí, že Boží Syn si „mocou Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny“, ale vyznáva sa tiež viera v rovnakého „Ducha Svätého, ktorý hovoril ústami prorokov“. Druhý vatikánsky koncil prijal túto starobylú tradíciu, podľa ktorej „Synovo telo je Písmo, ktoré nám bolo odovzdané“ – ako tvrdí sv. Ambróz (In Lucam VI, 33) – a jasne vyhlásil: „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (DV 13).
Aj Biblia je „telom“, „literou“. Je totiž vyjadrená v konkrétnych jazykoch, v rôznych literárnych a historických formách, v pojmoch súvisiacich so starobylou kultúrou. Uchováva spomienky na často tragické udalosti a jej stránky sú nezriedka posiate krvou a násilím. Z jej vnútra vyžaruje úsmev ľudstva a prúdia jeho slzy, vystupuje z nej modlitba nešťastných a radosť zamilovaných. Pre tento jej „telesný“ rozmer si vyžaduje aj historickú a literárnu analýzu, ktorá sa vykonáva pomocou rôznych metód a prístupov, ponúkaných biblickou exegézou. Každý čitateľ Svätého písma, aj ten najjednoduchší, preto musí mať primerané poznanie, čo sa týka tohto posvätného textu a tiež pamätať na to, že Božie slovo je odeté do konkrétnych slov, ku ktorým sa sklonilo a ktorým sa prispôsobilo, aby bolo počuteľné a pochopiteľné pre celé ľudstvo.
Takéto poznanie je teda nevyhnutné: ak ho opomenieme, môžeme upadnúť do fundamentalizmu, ktorý v praxi popiera vtelenie Božieho Slova do dejín, neuznáva, že v Biblii je toto Slovo vyjadrené v ľudskom jazyku, preto ho treba rozlúštiť, skúmať a pochopiť, a tiež ignoruje fakt, že božská inšpirácia nezmazala historickú totožnosť a vlastnú osobnosť ľudských autorov. Biblia je však aj večným a božským slovom, a preto si vyžaduje aj iné pochopenie, pochádzajúce od Ducha Svätého, ktorý nám odhaľuje transcendentný rozmer Božieho slova, prítomného v ľudských slovách.

6. Pre jednotné a plné pochopenie Svätého písma je teda nutná „živá tradícia celej Cirkvi“ (DV 12) a viera. Ak totiž ostaneme len pri „litere“, Biblia ostane iba slávnostným dokumentom z minulosti, vznešeným etickým a kultúrnym svedectvom. Ak vylúčime vtelenie, môžeme upadnúť do dvojznačného fundamentalizmu alebo vágneho spiritualizmu či psychologizmu. Znalosť exegézy sa preto musí nerozlučne snúbiť s duchovnou a teologickou tradíciou, aby božská a ľudská jednota Ježiša Krista a Písma nebola narušená. Len v tejto znovu nájdenej harmónii zažiari Kristova tvár vo svojej plnosti a pomôže nám odhaliť inú jednotu. Ide o hlbokú a vnútornú jednotu Svätého písma, jeho bytia, ktoré predstavuje 73 kníh, no pritom tvoria len jediný kánon, jediný dialóg Boha s ľudstvom, jediný plán spásy. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Kristus takto retrospektívne vrhá svoje svetlo na celkovú drámu dejín spásy a odhaľuje v nich spojitosť, zmysel a smer.
On je pečaťou, „alfou i omegou“ (Zjv 1, 8) dialógu medzi Bohom a jeho stvoreniami, ktorý prebieha v čase a ktorý potvrdzuje Biblia. Vo svetle tejto definitívnej pečate, nadobúdajú svoj „plný význam“ slová Mojžiša a prorokov, ako to v isté jarné popoludnie naznačil sám Ježiš, kráčajúc z Jeruzalema do dedinky Emauzy, keď sa rozprával s Kleofášom a jeho priateľom, a „vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27).
Práve preto, že centrom Zjavenia je Božie Slovo, ktoré vzalo na seba tvár, tým konečným cieľom poznania Biblie, nie je „etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont, a tým aj zásadné smerovanie“ (Deus caritas est, 1).

III. DOM BOŹIEHO SLOVA: CIRKEV
Tak ako si v Starom zákone božská múdrosť postavila v meste mužov a žien svoj dom spočívajúci na siedmich stĺpoch (porov. Prís 9, 1), aj v Novom zákone má Božie Slovo svoj dom: je ním Cirkev, ktorej vzorom je materské spoločenstvo v Jeruzaleme, Cirkev, založená na Petrovi a na apoštoloch, ktorá dnes prostredníctvom biskupov v spoločenstve s Petrovým nástupcom naďalej uchováva, ohlasuje a vykladá Božie slovo (porov. LG 13). V Skutkoch apoštolov (2, 42) Lukáš naznačuje jej stavbu založenú na štyroch pomyselných stĺpoch: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“.

7. Ide teda predovšetkým o učenie apoštolov, čiže o ohlasovanie Božieho slova. Apoštol Pavol nás upozorňuje, že „viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Z Cirkvi vychádza hlas ohlasovateľa, ktorý všetkým predkladá kerygmu, prvotné a základné ohlasovanie, ktoré sám Ježiš počas svojho verejného účinkovania predkladal poslucháčom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Apoštoli zvestovaním Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ohlasujú začiatok Božieho kráľovstva, ktoré je rozhodujúcim Božím zásahom do ľudských dejín: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Kresťan vydáva svedectvo o tejto nádeji „skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“, no zároveň je pripravený, že ho môže postihnúť, ba dokonca zvaliť búrka odmietania a prenasledovania, uvedomujúc si, že je „lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé“ (1 Pt 3, 16 – 17). V Cirkvi zaznieva aj katechéza: je určená na to, aby u kresťana prehĺbila „chápanie Kristovho tajomstva vo svetle Božieho slova, aby ním nasiakol celý človek“ (Ján Pavol II., Catechesi tradendae, 20). No vrcholom ohlasovania je homília, ktorá je aj dnes pre mnohých kresťanov hlavným momentom stretnutia s Božím slovom. Pri tomto úkone sa služobník musí stať aj prorokom. Nielenže má s autoritou, jasným, rozhodným a výstižným jazykom „ohlasovať obdivuhodné Božie diela v dejinách spásy“ (SC 35), ktoré boli najskôr ponúknuté prostredníctvom zreteľného a živého čítania biblického textu, predkladaného liturgiou, ale musí ich vedieť aj aktualizovať do doby a situácie, v ktorej jeho poslucháči žijú, aby sa v ich srdciach zrodila otázka, ohľadne obrátenia a životného záväzku: „Čo máme robiť?“ (Sk 2, 37).
Ohlasovanie, katechéza a homília teda predpokladajú čítanie a pochopenie, vysvetlenie a interpretáciu, zapojenie mysle i srdca. V ohlasovaní sa uskutočňuje dvojaký pohyb. Prvým sa vystupuje k prameňom posvätných textov a udalostí, k prvotným výrokom dejín spásy, aby bolo možné pochopiť ich význam a posolstvo. Druhým sa zostupuje do prítomnosti, do dnešného dňa, prežívaného poslucháčom či čitateľom, stále však v Kristovom svetle, ktoré je žiarivou niťou spájajúcou Písma. Tak to robil sám Ježiš – ako sme už povedali – na ceste z Jeruzalema do Emauz v spoločnosti dvoch svojich apoštolov. Tak to robil aj diakon Filip na ceste z Jeruzalema do Gazy, keď s etiópskym vysokým hodnostárom nadviazal symbolický dialóg: „Aj rozumieš, čo čítaš?... Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“  (Sk 8, 30 – 31). Cieľom ohlasovania je plné stretnutie s Kristom vo sviatosti. Tým je predstavený druhý stĺp, ktorý podopiera Cirkev, dom Božieho slova.

8. Aj pokiaľ ide o lámanie chleba, použijeme na ilustráciu scénu z Emauz (porov. Lk 24, 13 – 35), lebo reprodukuje to, čo sa každý deň deje v našich chrámoch. Namiesto Ježišovej homílie o Mojžišovi a prorokoch ide pri stolovaní o jeho lámanie eucharistického chleba. Je to okamih intímneho dialógu Boha so svojím ľudom, akt novej zmluvy spečatenej Kristovou krvou (porov. Lk 22, 20) a najvyšší čin Slova, ktoré sa vo svojom obetovanom tele ponúka ako pokrm. Ide o prameň a vrchol života a poslania Cirkvi. Evanjeliové rozprávanie o Poslednej večeri, pamiatke Kristovej obety, pri ktorej bolo ustanovené slávenie Eucharistie, sa vzývaním Ducha Svätého stáva udalosťou a sviatosťou. Preto Druhý vatikánsky koncil v jednom veľmi pôsobivom texte tvrdí: „Cirkev vždy mala v úcte Božie písma tak, ako samo Pánovo telo – najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela a podávať ho veriacim“ (DV 21). Preto je potrebné znova postaviť do centra kresťanského života „liturgiu slova a liturgiu Eucharistie, ktoré sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu“ (SC 56).

9. Tretím pilierom duchovnej budovy Cirkvi, domu Božieho slova, sú modlitby, utkané – ako pripomína sv. Pavol – zo „žalmov, hymnov a duchovných piesní“ (Kol 3, 16). Privilegované miesto prirodzene zaujíma liturgia hodín, modlitba Cirkvi par excellence, ktorá má stanovovať rytmus dní a období kresťanského roka a ponúkať veriacim – predovšetkým v žaltári – každodenný duchovný pokrm. Popri nej a popri spoločných sláveniach Božieho slova, uviedla tradícia do praxe aj lectio divina, meditatívne čítanie v Duchu Svätom, ktoré je schopné otvárať veriacim poklady Božieho slova, ale tiež umožniť im stretnutie s Kristom, živým Božím Slovom.
Lectio divina sa začína čítaním (lectio) textu, ktoré vzbudzuje otázku po autentickom poznaní jeho reálneho obsahu: čo hovorí biblický text osebe? Nasleduje meditácia (meditatio), centrom ktorej je otázka: čo hovorí biblický text nám? Potom sa dostávame k modlitbe (oratio), ktorá predpokladá ďalšiu otázku: čo odpovieme Pánovi na jeho slovo my? Uzatvára sa kontempláciou (contemplatio), počas ktorej prijímame od Boha ako dar jeho pohľad na posudzovanie skutočnosti a pýtame sa: aké obrátenie mysle, srdca a života od nás Pán požaduje?
Pred čitateľom, ktorý takto meditatívne číta Božie slovo, vystupuje Mária, Pánova matka, ktorá „zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19; porov. 2, 51), nachádzajúc hlbokú niť, ktorá spája zdanlivo nesúvisiace udalosti, skutky a veci do veľkého Božieho plánu – ako sa o tom hovorí v gréckom origináli. Veriaci, ktorý číta Bibliu, si tiež môže pred očami premietnuť postoj Márie, Martinej sestry, ktorá sedí pri Pánových nohách a počúva jeho slová, nedovoliac, aby jej vonkajšie rušenia úplne pohltili ducha, a ponechajúc tak voľný priestor pre ten „lepší podiel“, ktorý jej nemôže byť odňatý (porov. Lk 10, 38 – 42).
10. A tu sme pri poslednom pilieri, ktorý podopiera Cirkev, dom Božieho slova. Je to koinonia, bratské spoločenstvo, iné meno pre agapé, čiže kresťanskú lásku. Ježiš nám pripomína, že na to, aby sme sa mohli stať jeho bratmi a sestrami, musíme byť tými, „čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Opravdivo počúvať znamená poslúchať a konať tak, aby v živote zakvitla spravodlivosť a láska, a v živote i v spoločnosti vydávať svedectvo v súlade s výzvami prorokov, ktorí neustále spájali Božie slovo so životom, s vierou a počestnosťou, s kultom a so sociálnou angažovanosťou. To opakovane pripomínal aj Ježiš, počnúc známym napomenutím v reči na vrchu: „Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). V tejto vete akoby sme počuli ozvenu Božieho slova ohlasovaného prorokom Izaiášom: „Tento ľud približuje svojimi ústami a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa“ (29, 13). Tieto napomenutia sa týkajú aj partikulárnych cirkví, pokiaľ nie sú verné v počúvaní Božieho slova a neposlúchajú ho. Božie slovo teda musí byť viditeľné a čitateľné už zo samotnej tváre veriaceho a z jeho rúk, ako to odporúčal sv. Gregor Veľký. Vo sv. Benediktovi a v ďalších veľkých Božích ľuďoch totiž videl svedkov spoločenstva s Bohom a s bratmi, teda Božie slovo, ktoré sa stalo životom. Spravodlivý a verný človek nielenže „vysvetľuje“ Písma, ale ich aj „dosvedčuje“ pred druhými, ako živú a konkrétnu realitu. Preto je živá lectio, vita bonorum, život dobrých tiež žijúcich čítaním Božieho slova. Už sv. Ján Zlatoústy si všimol, že apoštoli zostúpiac z vrchu v Galilei, kde sa stretli so Zmŕtvychvstalým, nemali žiadnu kamennú tabuľu ako Mojžiš: od tej chvíle sa totiž ich vlastný život stal živým evanjeliom.
V dome Božieho slova sa stretávame aj s bratmi a sestrami z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorí napriek stále pretrvávajúcim rozdeleniam spoločne s nami prechovávajú úctu a lásku k Božiemu slovu, ktoré je počiatkom a zdrojom prvej a skutočnej, hoci ešte nie plnej jednoty. Toto puto treba neustále posilňovať spoločnými prekladmi biblických textov, rozširovaním posvätných textov, ekumenickou biblickou modlitbou, exegetickým dialógom, štúdiom a porovnávaním rôznych interpretácií Svätého písma, vzájomnou výmenou hodnôt prítomných v rôznych duchovných tradíciách, ohlasovaním a spoločným svedectvom o Božom slove v sekularizovanom svete.

IV. CESTY BOŹIEHO SLOVA: MISIE
„Zo Siona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema“ (Iz 2, 3). Personifikované Božie slovo vychádza zo svojho domu, z chrámu, a vydáva sa na cesty sveta, v ústrety veľkej púti, na ktorej sa zúčastňujú národy sveta, hľadajúc pravdu, spravodlivosť a pokoj. Aj v dnešných sekularizovaných mestách, na ich námestiach a cestách, kde zdanlivo prevláda neverectvo a ľahostajnosť a zlo víťazí nad dobrom – vytvárajúc dojem víťazstva Babylonu nad Jeruzalemom – jestvuje skrytá túžba, zárodok nádeje, záchvev očakávania. Ako čítame v Knihe proroka Amosa: „Hľa, prídu dni, i pošlem na zem hlad; nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (8, 11). Na tento hlad chce odpovedať evanjelizačná misia Cirkvi.
Aj zmŕtvychvstalý Kristus vyzýva váhajúcich apoštolov, aby prekročili hranice svojho dovtedajšieho horizontu: „Choďte teda, učte všetky národy... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Biblia je celá popretkávaná výzvami ako: „nemlčte“, „nahlas volajte“ a „hlásajte slovo vhod či nevhod“, vedúcimi nás k tomu, aby sme sa stali strážami, ktoré pretnú ticho ľahostajnosti. Pred nami sa však neotvárajú len tie cesty, po ktorých kráčal sv. Pavol či prví evanjelizátori, a po nich všetci misionári, ktorí sa vydali za národmi do ďalekých krajín.

11. Sieť komunikačných prostriedkov dnes pokrýva celú zemeguľu, a preto Kristova výzva – „čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech“ (Mt 10, 27) – nadobúda nový význam. Je zrejmé, že posvätné slová musia byť najskôr viditeľné a šírené v tlačenom texte, v prekladoch, ktoré sledujú pestrosť mnohých jazykov na našej planéte. Ale hlas Božieho slova musí zaznievať aj prostredníctvom rozhlasu, informačných tepien internetu, virtuálnych on-line kanálov, CD a DVD nosičov, ako aj vysielania vo forme podcastu a ďalších; musí sa objaviť na televíznych obrazovkách i na plátnach kín, v tlači, či na kultúrnych a spoločenských podujatiach.
Tento nový spôsob komunikácie má oproti tradičnému špecifické výrazové prostriedky, a preto je nevyhnutné, aby sme boli naň vybavení nielen po technickej, ale aj po kultúrnej stránke. V čase, keď dominuje obraz, ktorý nám prináša predovšetkým televízia ako hlavný komunikačný prostriedok, ostáva aj dnes naďalej platný a príťažlivý ten model, ktorý uprednostňoval Kristus. On sa často uchyľoval k symbolom, príbehom, príkladom, ku každodennej skúsenosti či k podobenstvám: „Hovoril im veľa v podobenstvách... bez podobenstva im nehovoril nič“ (Mt 13, 3.34). Ježiš vo svojom ohlasovaní Božieho kráľovstva nikdy nehovoril „ponad hlavy“ svojich poslucháčov, teda nehovoril dajakým nejasným, abstraktným či nadpozemským jazykom, ale získaval si ich práve tým, že vychádzal od zeme, po ktorej kráčajú ich nohy, aby ich od tejto každodennosti viedol k objavovaniu nebeského kráľovstva. V tomto zmysle je charakteristická scéna, ktorú nám opisuje sv. Ján: „Niektorí z nich chceli ho aj chytiť, ale nik nepoložil naň ruky. Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: ,Prečo ste ho nepriviedli?‘ Sluhovia odpovedali: ,Nikdy tak človek nehovoril‘“ (7, 44 – 46).

12. Kristus kráča po cestách našich miest a zastavuje sa na prahoch našich domov: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Základným priestorom, do ktorého treba vpustiť Božie slovo je rodina, uzavretá so svojimi radosťami i drámami medzi múrmi domova. Celá Biblia pozostáva z malých i veľkých rodinných príbehov a žalmista živo vykresľuje pokojný obraz otca, ktorý sedí za stolom, obklopený svojou manželkou podobnou plodonosnému viniču a svojimi synmi, „mládnikmi olivy“ (Ź 128). Samotné kresťanstvo vo svojich začiatkoch slávilo liturgiu vo všednosti domovov, podobne ako Izrael, ktorý slávenie Paschy zveril rodine (porov. Ex 12, 21 – 27). Odovzdávanie Božieho slova sa deje práve po generačnej línii, a preto sa rodičia stávajú „prvými hlásateľmi viery“ (LG 11). Źalmista nám ešte pripomína, že „čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil“ a aj „oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom“ (Ź 78, 3 – 4.6).
Každý dom teda má mať svoju Bibliu a dôstojne ju uchovávať, čítať a modliť sa z nej, zatiaľ čo rodina predkladá v modlitbe, katechetickej a didaktickej výchove formy a vzory používania Svätého písma, aby „mládenci a panny, starci a junáci“ (Ź 148, 12) počúvali, chápali, oslavovali a žili Božie slovo. Osobitne nová generácia, deti a mládež, majú byť adresátmi vhodného a špecifického pedagogického prístupu, ktorý otvorí brány ich rozumu a srdca a umožní im zažiť príťažlivosť Kristovej osoby, a to aj prostredníctvom stretnutia s dospelými a ich hodnoverného svedectva, a tiež vďaka pozitívnemu vplyvu priateľov i veľkého spoločenstva Cirkvi.

13. Ježiš nám vo svojom podobenstve o rozsievačovi pripomína, že jestvuje pôda suchá, skalnatá i zarastená tŕním (porov. Mt 13, 3 – 7). Kto sa vydá na cestu svetom objaví aj terény, kde sa zakorenilo utrpenie a chudoba, ponižovanie a utláčanie, marginalizovanie a bieda, fyzické i psychické choroby alebo osamelosť. Často sú skaly na cestách zakrvavené v dôsledku vojen a násilia, a v palácoch mocných sa korupcia stretá s nespravodlivosťou. Možno začuť volanie tých, čo sú prenasledovaní pre vernosť svojmu svedomiu a svojej viere. Niektorí sú zasa zmietaní životnou krízou alebo ich duši chýba niečo, čo by dalo zmysel a hodnotu samotnému životu. Sú „ako vidina“ (Ź 39, 7) a mnohí na sebe pociťujú aj hrozivé Božie ticho, jeho zdanlivú neprítomnosť a ľahostajnosť: „Dokedy, Pane? Stále budeš na mňa zabúdať? Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár?“ (Ź 13, 2) A  pred všetkými na konci vystupuje tajomstvo smrti. Tento nesmierny vzdych bolesti, ktorý stúpa zo zeme k nebu nám bez ustania opisuje Biblia, ktorá nám predkladá práve vieru dejinnú a vtelenú. Stačí len spomenúť si na stránky poznačené násilím a útlakom, na trpké a vytrvalé Jóbove otázky, na úpenlivé náreky žalmov, na jemnú vnútornú krízu, ktorú prekonáva duša Kazateľa, na tvrdé prorocké výčitky proti sociálnej nespravodlivosti. Niet poľahčujúcej okolnosti pre trest za prvotný hriech, ktorý sa objavuje v celej svojej ničivej sile už v počiatkoch ľudstva, ako to vidno v základnom texte Knihy Genezis (3). Skutočne, „tajomstvo zla“ je prítomné a pôsobí v dejinách, ale odhalilo ho Božie slovo, ktoré nás uisťuje o tom, že v Kristovi dobro zvíťazí nad zlom.
Predsa však v Písmach dominuje predovšetkým postava Krista, ktorý svoje verejné pôsobenie začína práve ohlasovaním nádeje až po končiny zeme: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). Svoje ruky kladie neprestajne na choré alebo nakazené telá, jeho slová ohlasujú spravodlivosť, dodávajú odvahu nešťastným, hriešnikom udeľujú odpustenie. Nakoniec sa sám uponíži až do tej miery, že „sa zriekne sám seba“, svojej slávy, a vezme na seba „prirodzenosť sluhu, stane sa podobný ľuďom... Uponíži sa, stane sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2, 7 – 8).
Takto okúsi aj strach zo smrti („Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich!“), prežije samotu opustenosti i zradu priateľov, upadne do temnoty toho najkrutejšieho fyzického utrpenia pri ukrižovaní, ba dokonca do temnoty Otcovho mlčania („Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“). Až nakoniec, ako každý človek, padá do definitívnej priepasti smrti („zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu“). Na neho právom možno použiť opis, ktorý Izaiáš vyhradil Pánovmu služobníkovi: „Muž bolestí, ktorý poznal utrpenie“ (53, 3).
Ani v tomto hraničnom okamihu však neprestáva byť Božím Synom: svojou solidaritou lásky a sebaobetovaním zasial do ľudskej obmedzenosti a zla semeno božskosti, totiž počiatok oslobodenia a spásy; svojím sebadarovaním prežaruje bolesť a smrť, ktoré na seba prijal a okúsil, svojím vykúpením  otvára aj pred nami úsvit vzkriesenia. Preto má kresťan poslanie ohlasovať toto božské slovo nádeje tým, že sa podelí s chudobnými a trpiacimi, svedčiac o svojej viere v kráľovstvo pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky a pokoja, a to svojou milujúcou blízkosťou, ktorá neodsudzuje a nesúdi, ale povzbudzuje, prežaruje, posilňuje a odpúšťa, v línii Kristových slov: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28).
14. Vďaka Božiemu slovu na cestách sveta sa my kresťania intenzívne stretáme so židovským národom, s ktorým nás dôverne spája spoločné uznávania spisov Starého zákona i láska k nim, a tiež skutočnosť, že z Izraela „podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9, 5). Všetky posvätné židovské spisy objasňujú tajomstvo Boha a človeka, odhaľujú poklady myslenia a etiky, naznačujú dlhú cestu dejín spásy až po ich konečné zavŕšenie, pôsobivo opisujú vtelenie Božieho slova do ľudských udalostí. Umožňujú nám naplno pochopiť osobu Krista, ktorý povedal, že „neprišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov... ale naplniť“ (porov. Mt 5, 17), sú cestou dialógu s vyvoleným národom, ktorý od Boha prijal „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia“ (Rim 9, 4) a dovoľujú nám obohatiť si našu interpretáciu Svätého písma plodnými zdrojmi zo židovskej exegetickej tradície.
„Požehnaný môj ľud Egypt a dielo mojich rúk Asýrsko a moje dedičstvo Izrael“ (Iz 19, 25). Pán teda rozprestiera ochranný plášť svojho požehnania na všetky národy zeme s túžbou, aby „boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Aj my kresťania sme na cestách sveta pozvaní – bez toho, aby sme upadli do synkretizmu, ktorý vlastnú duchovnú identitu zmiešava s inými a ponižuje – vstupovať do tohto dialógu, rešpektujúc mužov a ženy iných náboženstiev, ktorí verne plnia prikázania svojich svätých kníh, počnúc Islamom, ktorý do svojej tradície prijíma mnohé biblické postavy, symboly a témy, ponúkajúc svedectvo úprimnej viery v jediného, súcitného a milosrdného Boha, Stvoriteľa všetkého existujúceho a Sudcu ľudstva.
Okrem toho kresťan nachádza spoločné styčné body s veľkými náboženskými tradíciami Východu, ktoré nás vo svojich posvätných textoch učia úcte k životu, kontemplácii, tichu, jednoduchosti a odriekaniu, ako to robí napr. budhizmus. Alebo vyzdvihujú zmysel pre posvätno, obetu, putovanie, pôst a posvätné symboly, ako hinduizmus. Alebo učia múdrosti a rodinným i spoločenským hodnotám, ako konfucionizmus. Aj iným tradičným náboženstvám s ich duchovnými hodnotami vyjadrenými v ich obradoch i v ústnej tradícii, chceme venovať svoju úprimnú pozornosť a nadviazať s nimi dialóg vo vzájomnej úcte. I s tými, ktorí neveria v Boha, ale usilujú sa „zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť“ (Mich 6, 8), máme spolupracovať na budovaní spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta a ponúkať im v dialógu naše úprimné svedectvo o Božom slove, ktoré im môže otvoriť nové a vyššie horizonty pravdy a lásky.

15. Vo svojom Liste umelcom (1999) Ján Pavol II. pripomenul, že Sväté písmo sa „stalo akoby ,bohatou pokladnicou‘ (Paul Claudel) a ,obrazovým atlasom‘ (Marc  Chagall), z ktorého čerpala kresťanská kultúra a umenie“ (5). Goethe bol presvedčený, že evanjelium bolo „materským jazykom Európy“. Biblia, ako sa zvykne hovoriť, je „veľkým kódexom“ univerzálnej kultúry: maliari v duchu namáčali svoje štetce do farebnej abecedy príbehov, symbolov a postáv, ktoré predstavujú stránky Biblie; hudobníci tkali svoje harmónie z posvätných textov, predovšetkým zo žalmov; spisovatelia po celé stáročia využívali starobylé biblické rozprávania, ktoré sa stali akýmisi existenciálnymi podobenstvami; básnici sa zaoberali tajomstvom ducha, nekončenom, zlom, láskou, smrťou a životom, využívajúc často poetické vyjadrenia, ktoré oživujú biblické stránky; myslitelia, vedci, ba samotná spoločnosť nezriedka používali ako vzťažný bod, hoci niekedy len kvôli kontrastu, duchovné a etické pojmy Božieho slova (spomeňme len Desatoro). I keď boli postavy či myšlienky Svätého písma často zdeformované, predsa sa uznávalo, že sú neodmysliteľnou a konštitutívnou súčasťou našej civilizácie.
Práve preto je Biblia – ktorá nás učí aj „ceste krásy“  (via pulchritudinis), aby sme spoznali a dosiahli Boha („spievajte Bohu, spievajte“ vyzýva nás Ź 47, 7) – nevyhnutná nielen pre veriaceho, ale pre nás všetkých, aby sme odhalili autentický význam rôznych kultúrnych prejavov, a predovšetkým, aby sme opäť našli svoju dejinnú, občiansku, ľudskú a duchovnú identitu. V nej je koreň našej veľkosti a prostredníctvom nej sa môžeme bez akýchkoľvek komplexov menejcennosti pred inými civilizáciami a kultúrami pochváliť vznešeným dedičstvom. Bibliu by teda mali všetci poznávať a študovať v tomto mimoriadnom profile krásy a ľudskej i kultúrnej plodnosti.
Božie slovo však – keď použijeme príznačný Pavlov obraz – „nie je spútané“ (2 Tim 2, 9) nejakou kultúrou. Práve naopak, túži prekračovať hranice a práve apoštol Pavol bol výnimočným umelcom, pokiaľ ide o inkulturáciu biblického posolstva do nových kultúrnych súradníc. To isté je Cirkev povolaná robiť i dnes, prostredníctvom tohto delikátneho, no nevyhnutného procesu, ktorý silne podnietil svojím učením pápež Benedikt XVI. Cirkev sa má pričiniť o to, aby Božie slovo preniklo do mnohorakých kultúr a bolo pretlmočené do ich jazykov, pojmov, symbolov a ich náboženských tradícií. Preto musí byť stále schopná uchovávať jeho autentický obsah, tým, že nad ním bdie a dohliada na riziká, ktoré by ho mohli znehodnotiť. Je potrebné, aby Cirkev umožnila zažiariť hodnotám, ktoré Božie slovo ponúka všetkým kultúram, aby ich očistilo a oplodnilo. Ako povedal Ján Pavol II. biskupom z Kene počas svojej apoštolskej cesty v Afrike roku 1980, „inkulturácia bude skutočným odrazom vtelenia Slova, keď si určitá kultúra, premenená a znovuzrodená evanjeliom vytvorí vo vlastnej tradícii originálne výrazové formy pre kresťanský život, kresťanské slávenie a myslenie.“

Záver
„A hlas, ktorý som počul z neba, znova ku mne prehovoril: ,Choď, vezmi otvorenú knihu z ruky anjela, ktorý stojí na mori i na zemi.‘ Šiel som k anjelovi a povedal som mu, aby mi dal knižku. On mi odpovedal: ,Vezmi si ju a zjedz ju! v žalúdku ti zhorkne, ale v ústach ti bude sladká ako med.‘ Vzal som teda z anjelovej ruky knižku a zjedol som ju. V ústach mi bola sladká ako med, no len čo som ju prehltol, žalúdok sa mi naplnil horkosťou“ (Zjv 10, 8 – 11). Bratia a sestry celého sveta, prijmime aj my túto výzvu; pristupujme k hostine Božieho slova, aby sme sa nasýtili a nežili „len z chleba, ale... zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 3; Mt 4, 4). Vo Svätom písme – ako to povedala jedna z veľkých postáv kresťanskej kultúry – „sú state na útechu všetkým stavom a state na výstrahu všetkým stavom“ (B. Pascal: Myšlienky, 532. Bratislava : Chronos, 1995).
Božie slovo je skutočne „sladšie než med, než medové kvapky z plástu“ (Ź 19, 11), je „svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ź 119, 105), ale je aj „ako oheň a ako kladivo, ktoré drví skalu“ (Jer 23, 29). Je ako dážď, ktorý zavlažuje zem, zúrodňuje ju a dá jej klíčiť. Preto môže umožniť, aby vzklíčila aj suchá pôda našich duchovných púští (porov. Iz 55, 10 – 11). No je tiež „živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12).
Náš pohľad sa s láskou upiera na všetkých odborníkov, katechétov a ďalších služobníkov Božieho slova, ktorým chceme vyjadriť svoju veľkú a srdečnú vďaku za ich vzácnu a dôležitú službu. Obracia sa aj na našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní alebo dokonca odsúdení na smrť pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydávajú o Pánu Ježišovi (porov. Zjv 6, 9). Ako svedkovia a mučeníci nám rozprávajú o sile Božieho slova (porov. Rim 1, 16), ktoré je zdrojom ich viery, nádeje a lásky k Bohu i k ľuďom.
Vytvorme si priestor ticha, aby sme mohli účinne počúvať Pánovo slovo a zachovajme ticho aj po jeho vypočutí, aby v nás naďalej prebývalo, žilo a hovorilo k nám. Nechajme ho zaznieť na začiatku nášho dňa, aby Boh mal vždy prvé slovo, a nechajme ho zaznieť v nás i večer, aby aj posledné slovo patrilo Bohu.
Drahí bratia a sestry, „pozdravujú vás všetci, čo sú so mnou. Pozdravujte tých, čo nás milujú vo viere. Milosť nech je s vami všetkými“ (Tít 3, 15).