Pastiersky list biskupov Slovenska pri príležitosti prijatia Slovenska do Európskej únie
 
(25.4. 2004)
 
 
Drahí bratia a sestry, 
 
tento rok sa naša situácia oproti minulosti zmení. Zahraničie pre nás už nebude celkom zahraničím, pretože niektoré hranice sa zrušia. Dňa 1. mája vstúpime do Európskej únie. Mohli by sme povedať, že celý náš národ sa vydá na cestu.
 
Proces zjednocovania Európy sledujeme s nádejami. Veď v spoločných dejinách Európy práve kresťanstvo predstavuje ústredný a smerodajný prvok. Kresťanská viera formovala kultúru tohto kontinentu. Kresťanstvo sa presadilo ako náboženstvo Európanov (porov. Cirkev v Európe - CE, 24). „Európa si do svojej humanistickej tradície prevzala to najlepšie z biblického chápania človeka“ (CE, 25). No nechýbajú ani obavy. Potrebovali by sme dobrého sprievodcu, ktorý by nás viedol po správnych cestách. Našťastie ho máme. Náš Pán, Ježiš Kristus, vedel, že človek potrebuje dobrú orientáciu. V dnešnom evanjeliu sme počuli o ustanovení Petra za hlavu Cirkvi. On a jeho nástupcovia nám z Kristovho poverenia ukazujú správny smer. Apoštoli prvotnej Cirkvi boli v podobnej situácii ako my. Pán Ježiš ich poslal do celého sveta, aby ohlasovali evanjelium. Bola to nadľudská úloha. Bez techniky, bez áut či lietadiel, iba v sandáloch a s palicou. A predsa prvý pápež Peter s odvahou povzbudzuje: „Neľakajte sa ... a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (porov. 1 Pt 3, 14-15). 
 
K tomuto hlasu Petra, rybára, pridáva svoj hlas dnešný Peter – Ján Pavol II. Aj on nás na začiatku svojho požehnaného pontifikátu vyzval: „Nebojte sa!“ Niet pochýb, že stojíme na križovatke dejín. A niet pochýb, že v konečnom dôsledku ich riadi Pán. Bolo v jeho pláne, že do tohto dejinného okamihu privedie Cirkev a svet Ján Pavol II., ktorý je obrovským darom pre veriacich i neveriacich. Cez tohto pápeža pripravoval Pán Boh nás všetkých na udalosti, pred ktorými stojíme. Je dôležité položiť si otázky: Dali sme sa mu pripraviť? Zahĺbili sme sa do právd, ktoré nám vysvetľuje? Chceme teraz spomenúť aspoň niektoré veľké témy, ktorým sa venoval a ku ktorým je nevyhnutné sa vrátiť, aby sme v nových podmienkach nezablúdili. 
 
Svätému Otcovi ide v prvom rade o človeka, o osobu a jej dôstojnosť, ktorá je nedotknuteľná. Ďalej mu ide o rodinu ako základnú bunku ľudskej spoločnosti, ako aj o domácu cirkev, ktorá je pre svet radosťou a nádejou (porov. CE, 94). Ide mu o pevnú obranu počatého a nenarodeného života, o obranu života, ktorý trvá po prirodzenú smrť. Ide mu o veľké sociálne témy a problémy, ktoré Cirkev prežíva so svojimi deťmi, predovšetkým s utláčanými, nezamestnanými, zneužívanými, s tými ktorí nemajú z čoho žiť. Ján Pavol II. v dokumente Cirkev v Európe (Ecclesia in Europa) ponúka riešenie: „Vyzývam svojich bratov i sestry vo viere s dôverou sa otvoriť Kristovi a dať sa ním obnoviť. Silou pokoja a lásky ohlasujem všetkým ľuďom dobrej vôle: kto vychádza v ústrety Pánovi, spoznáva pravdu, objavuje život, nachádza cestu, ktorá vedie k životu. Podľa spôsobu života a podľa svedectva slova kresťanov musia obyvatelia Európy spoznať, že Kristus je budúcnosťou človeka“ (20).
 
Kto bude nosiť Krista vo svojom vnútri, kto sa mu skutočne otvorí, ten bude stále pripravený obhájiť svoje životné postoje. Veľká úloha kresťana totiž nie je iba v tom, aby kresťansky žil, čo je veľmi dôležité, ale aj v tom, aby vedel prečo tak žije, aby vedel obhájiť nádej, ktorú v sebe nosí. A tu sa k úlohe byť kresťanom pripája ďalšia veľmi dôležitá úloha, na ktorú sa možno dosiaľ zabúdalo: treba aj vedieť, prečo sme kresťania. Je potrebné zatiahnuť na hlbinu, rozjímať, uvažovať, študovať, žiť a ohlasovať: Cirkev v Európe musí predchádzať pokušeniu aktivizmu, ktorý by pre ustavičnú prácu zabudol na vnútorný život spoločenstva, na spojenie so Zmŕtvychvstalým. Musia existovať spoločenstvá, ktoré rozjímajú a napodobňujú Pannu Máriu ako obraz Cirkvi, rozvíjajú priateľské vzťahy, vzájomne sa uznávajú, prijímajú jeden druhého a takisto sa i napomínajú (porov. CE, 27 – 28). „Od kresťanov sa teda žiada kultivovať svoju vieru, aby sa mohli kriticky vyrovnávať so súčasnou kultúrou a klásť odpor jej lákadlám“ (CE, 50).
 
Je dôležité hovoriť o svojej nádeji, ale ešte dôležitejšie je vedieť vyprovokovať v ľuďoch otázku. Buďte pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť svoju nádej. Kresťan nestavia svoje obhajoby namyslene na obdiv tým, ktorí o ne nemajú záujem. Hovorí k tým, ktorí sa ho pýtajú. Avšak žije vždy tak, aby sa pýtali. Preto má Cirkev v Európe veľkú úlohu. Je ňou nová evanjelizácia. Cirkev sa musí snažiť znovu nájsť svoju ohlasovateľskú horlivosť. Musí sa cítiť oslovená úpenlivou prosbou, ktorá zaznela už na začiatku 1. storočia, keď sa Pavlovi zjavil v nočnom videní akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ (Sk 16, 9). Možno je to nevyslovené, alebo dokonca potlačované, no predsa jasné volanie o pomoc, ktoré vychádza aj zo sŕdc dnešných Európanov, dychtiacich po nádeji, ktorá nesklame. Prameňom tejto nádeje je Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi. 
 
Ak však chceme čerpať z prameňa, musíme k nemu často prichádzať, musíme si k nemu i kľaknúť a tak si z neho nabrať. Čerpáme z Božieho zjavenia, ktoré nám vysvetľuje Učiteľský úrad Cirkvi. Čerpáme zo sviatostí, najmä z Eucharistie, ktorú prijímame do sŕdc očistených vrúcnou svätou spoveďou. 
 
Drahí bratia a sestry, čaká nás stretnutie s bratmi a so sestrami novej Európy –stretnutie plné nádeje, ale i obáv. Jedno je však isté: keby sme Európu chceli budovať bez Boha, bola by to novodobá babylonská veža, odsúdená na zánik skôr, ako by sa dohotovila. My ju však chceme budovať s Bohom, a preto sa neľakáme, ale chceme sväto uctievať Krista vo svojich srdciach, chceme žiť v nádeji, ktorú nám dáva pre tento i pre budúci život. Tak obhájime pred každým kresťanskú nádej, ktorá je v nás.
 
K tomu vám žehnajú biskupi Slovenska