Pastiersky list o sociálnej solidarite

čítaný na 4. adventnú nedeľu 2005
 
 
 
Drahí bratia a sestry,
opäť stojíme na prahu slávenia vianočných sviatkov. Každý, kto len môže, usiluje sa prežívať tieto sviatky v kruhu svojej rodiny. Do ich slávenia patrí aj návšteva našich chrámov, ktoré bývajú vtedy preplnené. Čo nás priťahuje do spoločenstva rodiny i do spoločenstva Cirkvi? Čo nás robí v tieto dni pozornejšími a štedrejšími voči ľuďom? Celkom iste je to dojímavá láska Boha k človeku. On sa vo svojom Synovi neváhal znížiť do lona Panny Márie a potom do betlehemských jaslí, aby nás zachránil, aby „zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11, 52). Druhý vatikánsky koncil učí, že „svojím vtelením sa Syn Boží určitým spôsobom spojil s každým človekom“ (Gaudium et spes, 22). Táto zachraňujúca Božia láska k nám sa nezastavila ani pred chudobou v Betleheme, ani pred prácou v Nazarete. Táto láska pobádala Ježiša, aby nám vo svojom učení odovzdal všetko, čo počul od svojho nebeského Otca (porov. Jn 15, 15),  aby vo svojich skutkoch zviditeľnil Božiu lásku k človeku. Ježišova láska k nám sa nezastavila ani pred najvyššou obetou. Apoštol Ján o tom píše: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Ten istý apoštol však hneď dodáva: „Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1 Jn 4, 10 – 11).
Keď vnímame Vianoce z tohto hľadiska viery, potom nám musí byť zrejmé, že ich slávenie sa nemôže zameriavať iba na plytké radosti z konzumu v úzkom spoločenstve našich najbližších. Udalosť Kristovho narodenia nebola vôbec idylická: musel sa narodiť v maštali a spolu so Svätou rodinou znášať osud bezdomovcov, lebo „pre nich nebolo miesta“ (Lk 2, 7). Neklope on sám aj v týchto dňoch na dvere našich sŕdc v osobách toľkých chudobných a opustených detí, toľkých rodín v núdzi, toľkých opustených a osamelých?!
Kresťanské slávenie Vianoc je výzvou na uskutočňovanie vzájomnej ľudskej spolupatričnosti, na solidaritu. Je potrebné, aby sme si uvedomili, že šťastní môžeme byť iba spolu, ako jedna ľudská rodina, rodina Božích synov a dcér. Egoistické izolovanie sa od druhých, hromadenie pozemských dobier len pre seba, ľahostajné ponechávanie menej šťastných ich zlému osudu – to je v skutočnosti cesta k pozemskému i k večnému utrpeniu. Životné okolnosti každého z nás sú rozličné – kto dostal viac z duševnej či materiálnej stránky, je povinný tieto talenty rozvíjať, no nielen pre seba, ale i pre službu a pomoc tým, ktorí to potrebujú.
Chceme sa však obrátiť s prosbou aj na všetkých Vás, drahí bratia a sestry, ktorí sa nachádzate v podmienkach núdze: nepoddávajte sa pasívne zlému osudu. Svätý Jozef s Pannou Máriou nebedákali nad tým, čo všetko nemajú, ale prežívali hlbokú radosť a vďačnosť z daru božského Dieťaťa. Keď o nejaký čas prišli traja králi, našli už Svätú rodinu v dome (porov. Mt 2, 11). Jozef sa teda pričinil o to, aby našiel dôstojnejšie bývanie pre svoju rodinu... V každej situácii sa dá robiť niečo dobré. Keď nie je možné hneď zlepšiť materiálnu stránku života, je azda možné venovať väčšiu pozornosť prehlbovaniu vzájomných vzťahov, výchove detí, rozvoju duchovného života, vzdelávaniu, službe blížnym. Jeden spisovateľ svoju spomienku na Vianoce z detstva zakončil takto: „Aký som bol bohatý, keď som bol chudobný...“ Sú teda aj iné hodnoty a iné bohatstvá, než iba materiálne. Nezhoršujeme si svoje položenie sami tým, že sa oddávame beznádeji, nečinnosti, alkoholizmu alebo niekedy aj zločinnosti?
Rozdiely v spoločnosti sú a zrejme aj budú. To ešte nemusí byť zlé. Zlé je, keď sa jeden od druhého izolujeme, keď chudobní zostávajú bez pomoci a bohatí sa sebecky uzatvárajú pred potrebami svojich blížnych. My biskupi sa s naliehavou výzvou obraciame na tých, ktorí majú politickú zodpovednosť na všetkých úrovniach – od vlády a parlamentu až po kraje a miestne samosprávy: napomáhajte svojimi rozhodnutiami vytváranie solidárnej spoločnosti na Slovensku a snažte sa pridať k tomu aj svoj osobný príklad. Musíme dbať o to, aby nik na našich uliciach nemrzol a nehladoval, aby žiadna rodina nebola bez prístrešia a tepla, aby ani jeden chorý nezostal bez pomoci.
K takýmto postojom nás vyzval aj Svätý Otec Ján Pavol II. v dokumente Cirkev v Európe, kde napísal: „Od celej Cirkvi sa žiada prinášať novú nádej chudobným. Prijímať ich a slúžiť im znamená pre Cirkev prijímať Krista a slúžiť mu (porov. Mt 25, 40). Prednostná láska k chudobným je nevyhnutným rozmerom kresťanstva a služby evanjeliu. Milovať chudobných a dokazovať im, že ich Boh zahŕňa osobitnou láskou, znamená uznať, že ľudia sú cenní sami osebe, nezávisle od toho, v akých ekonomických, kultúrnych a sociálnych pomeroch žijú, a pomáhať im, aby mohli uplatniť svoje schopnosti“ (86).
Nech nás slávenie blížiacich sa Vianoc otvorí na osobné prijatie toho istého Spasiteľa, ktorého Panna Mária prijala pri zvestovaní a ktorý sa pre spásu nás všetkých narodil v Betleheme. Pod vedením jeho príkladu a slova, posilňovaní jeho láskou, ktorú čerpáme najmä v sviatosti Eucharistie, prijímajme všetkých našich blížnych ako bratov a sestry v Kristovi a slúžme si navzájom podľa svojich možností. Takto vytvárajme solidárne spoločenstvo v našich rodinách, vo farnostiach, v mestách i obciach, v celej našej vlasti. Nech sa nikdy na nikoho nemusia vzťahovať slová z Betlehema: „Nebolo pre nich miesta.“
Požehnanú prípravu na slávenie Vianoc, aby sa aj pričinením každého z nás ľudia stretali s Kristovou láskou, Vám želajú a vyprosujú
 
 
Vaši biskupi