Pastiersky list biskupov Slovenska
k otázkam viery a ekológie


Milovaní bratia a sestry,

veľkonočné sviatky nám sprítomňujú vykupiteľské dielo Kristovo – jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Kristus nám umožnil žiť znova ako Božie dietky a otvoril nám nebo, ktoré prvotným hriechom bolo pre ľudí zatvorené. Jeho vykúpenie sa však vzťahuje aj na pozemské skutočnosti človeka a do istej miery umožňuje pôvodný vzťah človeka k nim. Dobre tomu rozumieme, keď povieme, že vykúpil medziľudské vzťahy, manželstvo a rodinu, lebo tu najviac cítime potrebu a silu Kristovej milosti.
No nie menej je potrebný aj nový vzťah človeka k svojmu životnému prostrediu, ktoré je hriechom tiež ohrozené.
Skončilo sa druhé tisícročie kresťanstva slávením milostivého Jubilejného roku 2000 so všetkými jeho liturgickými sláveniami a ostatnými duchovnými aktivitami, ktoré nám dobrotivý Boh doprial prežiť a ktoré nám Cirkev s veľkou láskou pripravila a ponúkla. Veľký duchovný úžitok, ktorý sme mali možnosť získať, by mal byť pre každého z nás prameňom pevnejšej viery, istejšej nádeje a väčšej lásky k Bohu, ku všetkým ľuďom a k celému stvorenstvu, ktoré je darom Božím pre nás. Tretie tisícročie by malo byť podľa nášho Sv. Otca Jána Pavla II. tisícročím civilizácie lásky a my doňho práve vstupujeme. A pri tomto slávnostnom vstupe chceme, my Vaši pastieri, zaujať postoj k veľmi závažným a aktuálnym otázkam našej pozemskej existencie a to predovšetkým k morálnym a etickým princípom životného prostredia, ku rešpektovaniu vzťahov stvorenstva ku prostrediu, známych pod odborným názvom ekologická problematika, ktorá na nás vo svojich negatívnych dôsledkoch hrozivo dolieha.
Našou úlohou však nie je vykresľovať Vám katastrofické scenáre zániku života na Zemi v dôsledku ekologickej krízy, ktorá má svoje korene v amorálnom konaní človeka. Sú na to iné odborné, politické, či ekonomické inštitúcie, ktoré nás cez masmédiá informujú o katastrofách, ktoré doliehajú na človeka zo znečistených vôd riek a morí, zo znečisteného ovzdušia, ktoré už dnes na mnohých miestach Zeme ohrozuje samotný ľudský život, z otrávenej či zasolenej pôdy, zo smrtiacej zložky slnečného žiarenia, ktoré už nie je schopná poškodená ozónová vrstva zeme zachytiť, z klimatických zmien vyvolaných nadmerným vyrubovaním lesov po celom svete, ako aj globálnym otepľovaním povrchu Zeme, sprevádzanými obrovskými záplavami na jednej strane a veľkými suchami na druhej strane. Z hromadenia odpadov všetkého druhu, ktoré robí našu Zem postupne jedným veľkým smetiskom, z nukleárnych a chemických katastrôf spôsobených nedostatočnou odbornosťou a zodpovednosťou tých, ktorí v tej oblasti pracujú (Černobyľ, havária na Tise a pod.) a nakoniec i miznutie stále väčšieho počtu rastlinných a živočíšnych druhov z povrchu Zeme.
Cirkev cíti povinnosť zaujať stanovisko k danej situácii a upozorniť predovšetkým na pravdy viery o stvorenstve a o vzťahu človeka ku nemu. My, ako Vaši duchovní pastieri cítime povinnosť upozorniť Vás, že tu ide výslovne o problém morálny, ktorý zaväzuje každého človeka a zvlášť kresťana vo svedomí. Našou povinnosťou je zdôrazniť Vám, že všetko, čo Boh stvoril, stvoril z lásky k nám a že všetko stvorenstvo je vlastne „zhmotnenou Božou láskou, ktorá je dobrom pre nás. A videl Boh, že je to dobré – čítame v Genezis. Vieme tiež, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gen. 1,27), preto je človek nadradený voči ostatnému stvorenstvu, ale aj po stránke biologickej stojí na vrchole stvorenstva. To však nijako nespochybňuje biologickú zviazanosť človeka s ostatným stvorenstvom, aj Božie zjavenie nás poučuje, že Boh postavil človeka uprostred stvorenstva, aby ho spravoval a strážil: „I vzal Boh človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil (Gen 2,15).
Božie zjavenie nás tiež poučuje, že všetko čo jestvuje stvoril Boh skrze svojho Syna a pre neho. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo (Jn 1,1-3). Celé stvorenstvo má teda svoj pôvod v Bohu a k Bohu sa skrze Krista vracia – „Všetko zjednotiť v Kristovi, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1,10). O Božom pláne so stvorenstvom hovorí sv. Pavol apoštol takto: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodnych bolestiach až doteraz. A nie len ono, ale aj my sami, ktorí máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo a vykúpenie svojho tela (Rim 8,19-23). Boh poveril človeka, aby nad stvorenstvom vládol (por. Gn 1,28). V biblickom, ale aj občianskom zmysle však vládnuť znamená zodpovedne spravovať a nie vykorisťovať a zotročovať. Zodpovedne spravovať stvorenstvo znamená rešpektovať jeho životné potreby a prejavy a samozrejme jeho životné prostredie. Ak človek tieto potreby rešpektuje, žije v harmónii s prírodou a stvorenstvo mu slúži. Ak však človek tieto ekologické a etologické potreby stvorenstva nerešpektuje, stvorenstvo zotročuje, ničí ho a vyničením stvorenstva napokon ohrozuje seba samého. Mnohoraké spôsoby likvidácie stvorenstva od zamorenia prostredia škodlivinami, cez ľahostajnosť a nevšímavosť až po bezohľadné kántrenie stvorenstva predstavujú celú ekologickú problematiku dneška.
Už aj otcovia II. Vatikánskeho koncilu pripomenuli, že očakávanie nového neba a zeme nemá nás viesť ku pasivite a nezáujmu o problémy pozemského života, ale naopak, má nás podnecovať ku zdokonaľovaniu súčasného sveta, čo je prirodzenou úlohou človeka ako Božieho spolupracovníka na plnenie jeho plánu. A to platí aj pre vzťah človeka k stvorenstvu. O tomto vzťahu hovoria aj ďalšie dokumenty Cirkvi, najmä encykliky pápeža Jána Pavla II. Je to niekoľko článkov v encyklikách Centessimus annus, Solicitudo rei socialis, Evangelium vitae a viacero bodov listu Sv. Otca ku svetovému dňu mieru 1990.
Na tomto mieste je tiež vhodné pripomenúť slová Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené pre spoločné dobro minulého, terajšieho a budúceho ľudstva. Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeliť od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými i nad živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi nie je absolútna, je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií, vyžaduje posvätnú úctu ku neporušiteľnosti stvorenstva . (čl. 2415): „Zvieratá sú Božie tvory, Boh ich zahŕňa prozreteľnou starostlivosťou. Už svojim jestvovaním ho velebia a oslavujú. Aj ľudia majú byť ku ním láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako napr. svätý František Asisský, alebo svätý Filip Néri. (čl. 2416).
Podľa doterajších poznatkov vedy, život v našej slnečnej sústave je iba na planéte Zem. Z toho vidieť, že život na zemi má osobitnú hodnotu. Je to veľký dar Boha Stvoriteľa daný ľudstvu na Zemi. Fenomén života je ako tenký obal na planéte Zem v hrúbke niekoľkých kilometrov, ktorý je krehký a porušiteľný. Preto bezohľadné počínanie človeka voči tomuto javu života je neetické, nemorálne, je pohŕdaním Božou láskou, je nevďačnosťou voči Bohu Stvoriteľovi, ktorý nám dal stvorenstvo na Zemi ako dar. Človek vždy chápal svoju nadradenosť nad ostatným stvorením. Cirkev Kristova poučená Božím zjavením túto nadradenosť ešte zdôraznila. Veď človek bol stvorený na Boží obraz a má vládnuť nad stvorenstvom (Gen 1,26-27). Človek však, ktorý je ranený prvotným hriechom neraz zneužil svoju nadradenosť nad ostatným stvorenstvom a správal sa voči nemu ako dobyvateľ, tyran a vandal. Človek prišiel ku nesprávnemu presvedčeniu, že si môže voči stvorenstvu dovoliť všetko podľa ľubovôle a že nie je v tom nijaký morálny problém. Ale opak je pravda. Každý ľudský čin, ktorým ohrozujeme svoje životné prostredie, ohrozujeme samotného človeka, jeho zdravie a život a prestupujeme tým piate Božie prikázanie – nezabiješ. A to je matéria do spovede, teda dôvod ku pokániu. Toto si v nasledujúcom treťom tisícročí musíme dobre uvedomiť, že si musíme spytovať svedomie a spovedať sa aj z vlastných ekologických hriechov.
A práve tu Vám chce Cirkev pomáhať formovať a vychovávať kresťanské ekologické vedomie a svedomie. Cirkev nastúpila do spoločného zápasu s ostatnými štátnymi a spoločenskými zložkami o zachovanie trvalo udržateľného rozvoja na našej Zemi. Nie politickými, alebo ekonomickými rozhodnutiami, ale výchovou k mravnému správaniu sa kresťanov ku stvorenstvu a jeho preventívnej ochrane. Ohrozením stvorenstva a životného prostredia vôbec ohrozujeme nie len seba, ale aj naše deti. Robíme to nie len veľkými negatívnymi vplyvmi, ale aj každým hoci nepatrným zlým činom voči prírode. Každý dobrý čin v tomto smere je dôležitý, veď z kvapiek pozostáva more.
S radosťou Vám tiež chceme oznámiť, že v máji tohoto roku sa bude konať už tretie stretnutie delegátov Rady biskupských konferencií Európy práve na Slovensku, kde má zastúpenie aj naša KBS. Tohtoročnou témou stretnutia bude: „Kresťanský životný štýl a udržateľný rozvoj . Pre nás kresťanov na Slovensku je cťou, že budeme počas niekoľkých dní hostiť zástupcov biskupských konferencií Európy, špecialistov na ekológiu, ktorí budú hľadať riešenie spomenutej problematiky z pohľadu kresťanstva.
Bolo by žiaduce, aby sa výsledky tejto konferencie začali uplatňovať aj v našich farnostiach. Preto vrelo odporúčame, aby v každej farnosti vznikla iniciatívna skupina, ktorá sa bude zaoberať otázkami kresťanského životného štýlu, ekológie a výchovy mládeže k správnemu vzťahu k stvorenstvu.
Poslaním človeka je byť, nie mať (blahobyt, nadbytok), preto byť kresťanom znamená žiť pre svojich blížnych a nie len pre seba. S ekologickou problematikou súvisí sociálna problematika a obe spolu vytvárajú životný štýl. Konzumným životným štýlom prispievame ku hladomorom, drancovaniu prírody a zániku hodnôt. Źivotný štýl sa bezprostredne dotýka kresťanstva a nie len teoreticky, ale aj prakticky. Čo robíme s nadbytkom? Dokážeme sa podeliť? Nie sme ako evanjeliový boháč, o ktorom platí: „Blázon, ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si nahonobil, čie bude? (Lk 12,19-20).
Buďme teda bohatí na dobré skutky a štedrosť (por. 1 Tim 6,17-19).


Milovaní bratia a sestry,

z uvedených skutočností vyplýva, že ku ekologickej problematike musíme pristupovať zodpovedne podľa svojho najlepšieho svedomia. Stvorenstvo máme užívať uvážene, rešpektujúc jeho hodnotu a s úctou, aká patrí veľkému Božiemu daru. Kresťan má aj vo vzťahu ku stvorenstvu napomáhať život a nie smrť. Má pritom jasne rozoznávať Stvoriteľa od stvorenia. Stvoriteľovi sa klaňať a za stvorenstvo mu ďakovať.

Vyprosujeme Vám svetlo viery v tejto problematike, ako aj silu Ducha Svätého. Oživovateľa takto aj konať a udeľujeme Vám svoje apoštolské požehnanie.

Vaši biskupi Slovenska