PASTIERSKY LIST BISKUPOV SLOVENSKA
O EURÓPSKEJ INTEGRÁCII

(15.9.2002)

OBSAH

ÚVOD
KRESŤANSKÉ KORENE EURÓPY
ČÍM JE DUŠA V TELE, TÝM SÚ KRESŤANIA VO SVETE
Čo hovorí Cirkev na tému "kresťan a spoločnosť"
Jednota náboženského a spoločenského života
Kresťanskí laici v politike
Učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi o spoločnom dobre
PREDPOKLAD JEDNOTY – ZHODA V ZÁKLADNÝCH HODNOTÁCH
Cesta k zhode v základných hodnotách
Svedomie
Sloboda
Rozum
Morálny zákon
Prirodzený zákon
Mravnosť a viera
Spoločenstvo
Ľudská dôstojnosť
OVOCÍM JEDNOTY V EURÓPE JE POROZUMENIE A POKOJ
NIEKTORÉ DÔLEŹITÉ PRINCÍPY
Subsidiarita
Solidarita
Zodpovednosť v slobode
Pluralita
HĽADANIE SPOLOČNÝCH HODNÔT
SLOVENSKO V ROZŠÍRENEJ EURÓPSKEJ ÚNII

ÚVOD

Ľudstvo je povolané byť jednou rodinou Božích synov a dcér. Z tohto hľadiska Cirkev podporuje a víta každý prejav úprimnej spolupráce a zjednocovania ľudí . Proces zjednocovania európskych štátov bol inšpirovaný snahou veľkých kresťanských osobností obdobia po druhej svetovej vojne o vytvorenie podmienok na zabezpečenie mieru v Európe. Od vzniku Európskej únie (EÚ) sa však pri jej stvárňovaní prejavovali rozličné aj nekresťanské vplyvy. Po páde totalitných systémov v strednej a vo východnej Európe sa začali vytvárať podmienky na postupné začleňovanie krajín tohto regiónu do EÚ.
Aj Slovensko vyjadrilo záujem stať sa súčasťou zjednotenej Európy a vynakladá veľa námahy, aby bolo dostatočne pripravené tak zo stránky legislatívnej, ako i ekonomickej a politickej. Tento proces sledujú jeho obyvatelia s nádejami, no nechýbajú ani obavy, či sa tu ich očakávania ekonomického rastu, politickej stability, kultúrneho a duchovného rozkvetu dokážu naplniť, keď aj štáty, ktoré sú členmi EÚ už dlhé roky, prechádzajú v súčasnosti zložitou krízou. Vstup do EÚ je rozhodnutím, ktoré zásadne ovplyvní život našich občanov, kresťanov katolíkov nevynímajúc. Preto ako vaši duchovní pastieri cítime potrebu vyjadriť svoj postoj k európskej integrácii, k dobrám a rizikám, ktoré prináša.
Veriaci sa na nás často obracajú s otázkou, ako majú vnímať zjednocovanie Európy a či je správne, ak sa do neho Slovensko zapojí. Nesieme morálnu povinnosť hľadať odpoveď na túto otázku, pretože sa týka nielen oblasti práva, politiky a ekonomiky, ale aj duchovnej a mravnej stránky života spoločnosti.
Po starostlivom skúmaní európskeho zjednocovacieho procesu sa s vami chceme podeliť s niekoľkými úvahami na túto tému, ktoré vám môžu pomôcť pri formovaní vášho postoja z ľudského a kresťanského hľadiska.

KRESŤANSKÉ KORENE EURÓPY

„Najhlbší základ jednoty prinieslo do Európy kresťanstvo. Po stáročia tento základ upevňovalo jeho evanjelium, jeho predstava ľudskosti a jeho príspevok k rozvoju dejín a štátov.“ Kresťanská viera je jeden zo stĺpov, na ktorých spočíva starý kontinent.
„Moja najväčšia starosť vzhľadom na Európu je, aby si zachovala svoje kresťanské dedičstvo a aby ho urobila plodným. Veď nemožno zabúdať, že Európa korení v grécko-rímskom, ale aj v židovsko-kresťanskom dedičstve, ktoré po stáročia bolo jej najhlbšou dušou. Veľká väčšina toho, čo Európa vytvorila v oblasti právnej, umeleckej, literárnej a filozofickej, je poznamenané kresťanstvom a môže byť chápané a hodnotené iba z kresťanského hľadiska. Aj spôsob myslenia a cítenia, vyjadrovania sa a správania európskych národov bol pod ďalekosiahlym kresťanským vplyvom.“
Už v roku 1947 nazval pápež Pius XII. sv. Benedikta z Nurzie otcom starého kontinentu, pričom vychádzal z jeho historického vplyvu na formovanie Európy po dlhé stáročia. Pápež Pavol VI. tohto obroditeľa, darcu Božieho pokoja, vzdelania a pokroku v apoštolskom liste Pacis nuntius už nazýva patrónom Európy a zveruje mu záštitu nad ňou. Pápež Ján Pavol II. ocenil prínos sv. Cyrila a Metoda, evanjelizátorov Veľkej Moravy, pre celú Európu, lebo priniesli Európe dar evanjelia , a roku 1980 im priznal úlohu spolupatrónov Európy. Zároveň im zveril túžbu nad opätovným zjednotením Východu a Západu, keďže ich úspešné pôsobenie sa uskutočňovalo ešte pred rozkolom v jednote Cirkvi. K týmto svätcom roku 1999 pripojil tri sväté spolupatrónky Európy z druhého tisícročia: Katarínu Sienskú, Brigitu Švédsku a Editu Steinovú.
História nás učí, že dôsledne žité kresťanstvo je nielen cestou k svätosti, ale aj k pozdvihnutiu a zblíženiu národov. Dosvedčujú to aj postavy zakladateľov zjednotenej Európy Roberta Schumana, Konrada Adenauera a Alcida De Gasperi , ktorí, vychádzajúc zo svojho kresťanského presvedčenia, presadili myšlienku zmierenia a postupného zjednocovania národov Európy otrasenej hrôzami druhej svetovej vojny. Duchovné a občianske čnosti, ktoré vniesli do politického života, z nich sformovali uznávané osobnosti a v prípade Schumana a De Gasperiho sa už dokonca začalo pracovať na procese ich blahorečenia.
Od zrodu myšlienky novodobého zjednotenia Európy do dnešných čias prešlo už vyše 50 rokov. Z pôvodného spoločenstva šiestich sa dnes EÚ rozrástla na pätnásť členských štátov. Dvanásť kandidátskych krajín, medzi nimi Slovenská republika, rokuje o podmienkach svojho pristúpenia. Rozšírená Únia tak môže byť spoločným priestorom slobody pre takmer pol miliardy občanov. EÚ postupne vytvorila okrem iného spoločný trh s jednotnou menou euro, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti vnútra a justície vrátane takzvanej Schengenskej dohody . Počas vývoja EÚ Cirkev skúmala pozitívne a negatívne účinky integrácie, povzbudzovala predstaviteľov národov v úsilí o porozumenie a varovala pred jednostranným zameraním integrácie len na budovanie spoločného trhu.
Trh a ekonomické slobody nedokážu samy udržať svornosť. Európa potrebuje dušu, z ktorej by sa zrodila duchovná jednota a tá bude zárukou politickej a ekonomickej jednoty. Európa potrebuje čerpať silu zo svojich duchovných koreňov. Len strom, ktorý má pevné a hlboké korene, prinesie plody, neskláti ho vietor a nespáli slnko. V tomto citlivom období Ján Pavol II. vyzýva kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby ponúkli Európe ducha viery, nádeje a lásky; ducha pravdy, slobody, spravodlivosti a pokoja .
Vojny, totalitné režimy, zločiny páchané v mene revolúcií a ideológií zanechali rozjatrené rany, ktoré sa musia zaceliť. Po desaťročiach viditeľného rozdelenia nášho kontinentu tu stále ostáva neviditeľný múr, „je to múr postavený na strachu a agresivite, na nedostatku porozumenia pre ľudí iného pôvodu, inej rasy, farby alebo iného náboženského presvedčenia. Je to múr politického a hospodárskeho egoizmu, múr vytrácajúcej sa citlivosti voči hodnote ľudského života a voči dôstojnosti každého človeka“. Svätý Otec ešte v roku 1978 napísal: „... hlbšie hranice ako tie geografické, sú hranice, ktoré sa nachádzajú v ľuďoch“. Obnova ducha Európy je predovšetkým úlohou kresťanstva a pre nás kresťanov je výzvou, aby sme prekonávali hranice v samých sebe, medzi ľuďmi a medzi národmi.
Každý človek má osobitné poslanie, ktoré mu dáva Boh. Je dôležité, aby sme ho nachádzali a napĺňali. Na adresu Slovenska Svätý Otec povedal: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“ Na toto poslanie musí Slovensko pamätať aj v prípade prijatia do Európskej únie.

ČÍM JE DUŠA V TELE, TÝM SÚ KRESŤANIA VO SVETE

Touto vetou charakterizoval starokresťanský autor vplyv kresťanov na vtedajšiu spoločnosť . Svätý Otec Ján Pavol II. opakovane pripomína, že aj tvoriaca sa zjednotená Európa potrebuje dušu. Vo svojej homílii na Námestí sv. Vojtecha v Gniezne 3. júna 1997 na túto tému povedal: „Nebude jednoty Európy, kým sa táto nezaloží na jednote ducha. Tento najhlbší základ jednoty dostala Európa v dávnych storočiach kresťanstvom a bol položený s jeho evanjeliom, s jeho chápaním človeka a s jeho prínosom k rozvoju histórie národov... Základy európskej identity sú konštruované na kresťanstve. Momentálny nedostatok duchovnej jednoty vyplýva v prvom rade z krízy tohto kresťanského sebauvedomenia...
Múr, ktorý dnes narastá v srdciach, múr, ktorý rozdeľuje Európu, nebude odstránený bez návratu k evanjeliu. Bez Krista totiž nie je možné vytvárať trvalú jednotu. Nie je možné budovať túto jednotu a oddeľovať sa od koreňov, z ktorých vyrástli národy a kultúry Európy, a od veľkého bohatstva duchovnej kultúry minulých stáročí. Ako by bolo možné budovať ‚spoločný dom’ pre celú Európu, ak by nebol budovaný z tehál svedomí ľudí, vypálených v ohni evanjelia, spojených spojivom solidárnej sociálnej lásky, ktorá je ovocím lásky k Bohu?“
Z uvedeného vyplýva, že nemôžeme byť iba divákmi diania v Európe, lež spolu s našimi bratmi a sestrami vo viere vo všetkých krajinách sme povolaní sprostredkovávať Európe dušu. To však predpokladá naše vlastné úprimné, hlboké a trvalé obrátenie. Svätý Otec nás k tomu vyzýva v uvedenej homílii týmito slovami: „Je potrebné, aby sme s novým úsilím prijali dielo evanjelizácie. Pomáhajme znovuobjavovať Krista tomu, kto zabudol na neho a na jeho posolstvo. To sa bude diať vtedy, keď sa nanovo vydajú na cesty nášho kontinentu zástupy verných svedkov evanjelia; keď diela architektúry, literatúry a umenia budú príťažlivým spôsobom ukazovať dnešnému človekovi toho, ‚ktorý je ten istý včera, dnes i naveky‘; keď pri slávení liturgie budú ľudia vidieť, aké je krásne oslavovať Boha; keď budú pozorovať na našom živote svedectvo kresťanského milosrdenstva, hrdinskej lásky a svätosti...“


Čo hovorí Cirkev na tému „kresťan a spoločnosť“

Súčasťou tohto úsilia – stávať sa dôslednejšími kresťanmi – musí byť aj snaha osvojovať si postoje k spoločenským a politickým záležitostiam formované evanjeliom.
Z dôvodov nevyhnutnej stručnosti uvádzame iba niekoľko citátov z dokumentov Učiteľského úradu Cirkvi vo vzťahu k tejto téme. Našou snahou by malo byť, aby sme postoje Cirkvi prijali za svoje a uplatňovali ich v rozličných oblastiach nášho života. Európska integrácia je veľmi zložitý proces, v ktorom sa snaží presadiť množstvo záujmových skupín a spôsobov života. Ako kresťania a zároveň občania by sme však mali poznať základné princípy hodnotenia, aby sme mohli do tohto procesu aktívne vstúpiť a pozitívne ho ovplyvniť. Pomocou týchto kritérií súčasne môžeme rozlišovať, čo je v spoločenských, politických i kultúrnych aktivitách u nás i v Európe dobré a čo treba odmietať. Najprv niekoľko citátov z učenia Druhého vatikánskeho koncilu, z Konštitúcie o Cirkvi v súčasnom svete: „Hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od vzrastu Kristovho kráľovstva, predsa má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo, lebo môže napomáhať lepšie usporiadanie ľudskej spoločnosti.“ To znamená, že plnú spásu nám prinesie až Ježiš Kristus pri svojom druhom príchode. Preto nemôžeme očakávať žiaden raj na zemi, ktorý by sme mohli vybudovať svojím úsilím, vedou či politikou. Ani na Európsku úniu nesmieme prenášať nereálne očakávania. Ona predstavuje snahu o lepšie usporiadanie ľudskej spoločnosti. To sa bude dariť natoľko, nakoľko budú jej obyvatelia spolupracovať s Božou milosťou a konať podľa Božej vôle. Keďže však v tomto ľudia vždy aj zlyhávajú, musíme počítať s tým, že i popri snahe o lepšie usporiadanie spoločnosti budú nedostatky, nespravodlivosti a utrpenia, ktoré bude potrebné vytrvalo zdolávať alebo trpezlivo znášať.
ďalšie texty koncilu nám osvetľujú úlohy kresťanov v pozemskej spoločnosti, ako aj vzťah Cirkvi a politického spoločenstva:
„Vzrastá povedomie jedinečnej dôstojnosti prináležiacej ľudskej osobnosti, keďže ona prevyšuje všetko na svete a jej práva i povinnosti sú všeobecné a nedotknuteľné. Preto treba človeku sprístupniť všetko, čo potrebuje, aby mohol žiť naozaj ľudským životom, teda pokrm, šatstvo, byt, právo na slobodnú voľbu životného stavu, na založenie rodiny, na výchovu, na prácu, na dobré meno a úctu, na primeranú informovanosť, právo konať podľa správneho úsudku vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu aj v náboženskej oblasti. Teda spoločenský poriadok a jeho pokrok majú vždy vyúsťovať v dobro ľudských osôb, pretože usporiadanie vecí má byť podriadené osobnému poriadku a nie naopak, ako to potvrdil sám Pán, keď povedal, že sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu. Tento poriadok treba čoraz väčšmi rozvíjať, upevňovať v pravde, budovať v spravodlivosti a oživovať láskou.“
„Nijaký ľudský zákon nie je schopný tak dobre zaistiť osobnú dôstojnosť a slobodu človeka ako Cirkvi zverené Kristovo evanjelium. Lebo toto evanjelium hlása a proklamuje slobodu Božích detí, odmieta akékoľvek otroctvo, ktoré má svoje najhlbšie korene v hriechu, má v posvätnej úcte dôstojnosť svedomia a jeho slobodu rozhodovania, neúnavne pripomína, že treba zveľaďovať všetky ľudské talenty v službe Bohu a v prospech ľudí a napokon všetkých odporúča do lásky všetkých.“
„Cirkev uznáva všetko dobré v dnešnom sociálnom dynamizme, najmä vývoj smerujúci k jednote, proces zdravej socializácie a občianskeho i hospodárskeho združovania. Veď pestovanie jednoty súvisí s najhlbším poslaním Cirkvi, keďže ona je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia. Takto sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z tej viery a lásky, na ktorých je v Duchu Svätom nerozborne postavená jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, spočíva v spomenutej viere a láske, ktoré sú uvedené do života, a nie v nejakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.
Okrem toho sa Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie, ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, a preto je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi pod podmienkou, že majú jej dôverujú a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto svoje poslanie. Preto Cirkev vyzýva svojich členov, ale aj všetkých ľudí, aby v tomto rodinnom duchu Božích detí prekonali všetky medzinárodné a medzirasové spory a aby vnútorne upevňovali oprávnené ľudské spoločenstvá.“

Jednota náboženského a spoločenského života

Nesúlad, vyskytujúci sa u mnohých, medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby „... Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život z druhej. Kresťan, zanedbávajúc svoje časné povinnosti, zanedbáva aj svoje povinnosti voči blížnemu, ba proti samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu. Podľa príkladu Krista, ktorý bol remeselníkom, nech sa kresťania skôr tešia, že môžu vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie do jedinej životnej syntézy s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením všetko sa uvádza do súladu na Božiu slávu.“
„Nech občania pestujú veľkodušné a úprimné vlastenectvo, ale bez úzkoprsosti, to jest takým spôsobom, aby mali vždy na zreteli aj dobro celej ľudskej rodiny, ktorú spájajú rozmanité medzietnické, medzinárodné a medzištátne zväzky. Všetci kresťania si majú uvedomiť svoje vlastné osobitné poslanie v politickom spoločenstve a dávať žiarivý príklad svojím zmyslom pre zodpovednosť a svojou službou v záujme všeobecného dobra, aby tak dokazovali aj skutkami, ako dať do súladu autoritu so slobodou, osobnú iniciatívu so súdržnosťou a spolupatričnosťou celého spoločenského ústrojenstva, primeranú jednotu s užitočnou rozdielnosťou. Čo sa týka usporiadania časných záležitostí, nech uznávajú oprávnenosť rozličných mienok a nech sa úctivo správajú voči občanom aj organizáciám, ktoré ich primeraným spôsobom zastávajú. Politické strany sa zase majú usilovať o to, čo si podľa ich úsudku vyžaduje verejné blaho; nikdy však nesmú dať prednosť vlastnému záujmu pred verejným dobrom.“
„Je veľmi dôležité, najmä v spoločnosti pluralistického typu, mať správny názor na vzťahy medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou a robiť jasný rozdiel medzi tým, čo jednotliví alebo organizovaní veriaci podnikajú vo svojom mene ako občania, vedení svojím kresťanským svedomím, a čo konajú v mene Cirkvi, vedno so svojimi duchovnými pastiermi.
Cirkev vzhľadom na svoje poslanie a pole pôsobnosti nijakým činom nesplýva s politickým spoločenstvom ani sa neviaže na nijaký politický systém, takže je symbolom a zároveň záštitou transcendentnosti ľudskej osobnosti.
Politické spoločenstvo a Cirkev sú na svojom vlastnom poli pôsobnosti od seba navzájom nezávislé a svojbytné. Ale obidve, i keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného a spoločenského povolania toho istého človeka. Túto službu budú môcť vykonávať na osoh všetkým tým účinnejšie, čím lepšie budú medzi sebou udržiavať zdravú spoluprácu, ktorá berie do úvahy aj miestne a časové okolnosti. Cirkev však, zakotvená vo Vykupiteľovej láske, sa pričiňuje o to, aby sa rozmáhala spravodlivosť a láska v každom národe i na medzinárodnom poli. Hlásajúc pravdu evanjelia a osvecujúc všetky oblasti ľudskej činnosti svojím učením a svedectvom, ktoré vydávajú veriaci, rešpektuje a napomáha aj politickú slobodu a zodpovednosť občanov.“

Kresťanskí laici v politike

O správnom chápaní politickej angažovanosti kresťanských laikov (teda tých členov Cirkvi, ktorí nie sú kňazmi ani rehoľníkmi) píše Svätý Otec v apoštolskej exhortácii Christifideles laici: „Láska, ktorá slúži človeku a miluje ho, nemôže byť odtrhnutá od spravodlivosti: jedna aj druhá vyžadujú – každá svojím spôsobom – plné uznanie práv osoby, ktorým je spoločnosť so všetkými svojimi štruktúrami a inštitúciami podriadená.
Aby kresťansky inšpirovali časný poriadok v spomenutom zmysle služby človeku, nemôžu sa laici zrieknuť zapojenia sa do ‚politiky’, to znamená do rozličných a mnohorakých iniciatív na hospodárskej, sociálnej, zákonodarnej, správnej a kultúrnej úrovni, ktoré slúžia organickému a systematickému podporovaniu všeobecného dobra... Všetci a každý jednotlivo majú povinnosť a právo zúčastňovať sa na politike, aj keď rozličným a komplementárnym spôsobom i úrovňou a na základe rozličných a komplementárnych úloh i zodpovednosti. Obžaloby arivizmu, modloslužby moci, egoizmu a korupcie, ktoré sa neraz vznášajú proti členom vlády, poslancom parlamentov, vládnucim triedam a politickým stranám, ako aj rozšírená mienka, že politika je oblasťou nevyhnutného morálneho ohrozenia, nijako neospravedlňujú skepticizmus alebo odvrátenie sa kresťanov od verejných záležitostí. (...) Pri vykonávaní verejnej moci je rozhodujúci duch služby. Iba tento môže udržať činnosť politikov – okrem nutnej kompetencie a schopnosti – priehľadnou a čistou, ako to ľud oprávnene žiada. Predpokladom toho je odmietanie a rozhodné premáhanie určitých pokušení, ako je nečestnosť a lož, premárnenie verejných prostriedkov v prospech niekoľkých a so ziskuchtivými záujmami, používanie dvojznačných a nedovolených spôsobov, aby sa moc v každom prípade získala, udržala a zväčšila. (...) Súčasne musia laici – čo sa dnes pociťuje ako naliehavá nutnosť a zodpovednosť – vydávať svedectvo o tých ľudských hodnotách evanjelia, ktoré sú hlboko spojené s politickou činnosťou: sloboda a spravodlivosť, solidarita, vernosť a nezištná oddanosť dobru všetkých, jednoduchý spôsob života, prednostná láska voči chudobným a posledným. Predpokladom toho je, že sa zúčastňujú na živote Cirkvi a sú osvietení jej sociálnym učením. Pritom im môže byť veľkou pomocou blízkosť ich spoločenstiev a pastierov.“ Z uvedených odporúčaní je jasné, že politickú angažovanosť ako službu spoločnému dobru nemožno zamieňať so straníckymi zápasmi a s bojom o vplyv a moc.

Učenie Katechizmu Katolíckej cirkvi o spoločnom dobre

V súvislosti so spoločenskou a politickou činnosťou sa spomína výraz spoločné dobro. O tom, čo je obsahom tohto pojmu, hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi takto: „Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority, ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.“
„Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku, tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“
„V súlade so spoločenskou prirodzenosťou človeka dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom. Spoločné dobro možno definovať iba vo vzťahu k ľudskej osobe.“
„Spoločné dobro treba chápať ako ‚súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť’. Spoločné dobro sa týka života všetkých. Od každého a najmä od tých, čo vykonávajú úlohu autority, vyžaduje rozvážnosť. Zahŕňa tri základné prvky:
Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: ‚právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti’.
Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď.
Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj, to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov. Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.“
„Vzájomná závislosť ľudí sa stále zväčšuje. Pozvoľna sa rozširuje na celý svet. Jednota ľudskej rodiny, ktorá zhromažďuje ľudí s rovnakou prirodzenou dôstojnosťou, zahŕňa v sebe aj univerzálne spoločné dobro. Toto dobro vyžaduje takú organizáciu spoločenstva národov, ktorá by bola schopná ‚postarať sa o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova..., ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba ... poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám’.“
„Úlohou tých, čo vykonávajú autoritu, je upevňovať hodnoty, ktoré vzbudzujú dôveru členov spoločnosti a pobádajú ich, aby sa dali do služieb svojich blížnych. Účasť sa začína výchovou a kultúrou: ‚Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých, čo sú schopní odovzdať budúcim generáciám dôvody na život a nádej.’“

PREDPOKLAD JEDNOTY – ZHODA V ZÁKLADNÝCH HODNOTÁCH

Súčasne s procesom politického a hospodárskeho zjednocovania nemôžeme nevidieť, že v Európe sa prejavuje aj iný proces, a to proces čoraz väčšej nejednoty vzhľadom na základné hodnoty ľudského života a ľudskej morálky. Prejavuje sa to na úrovni Európskeho parlamentu, ktorý v poslednom čase prijal rezolúcie presadzujúce homosexuálne partnerstvá, umelé potraty a iné postoje ponižujúce a ohrozujúce človeka. Tento rozklad jednoty v morálnych otázkach sa však prejavuje aj v národných parlamentoch, vrátane slovenského, pretože sa vytvára dojem, akoby väčšina mohla rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Vieme, že tento proces má svoj vplyv aj na život spoločnosti, na jednotlivcov. Ľudia zdôrazňujú svoju slobodu, svoje práva, svoju pravdu. Tie sú však často veľmi protichodné, čo vedie ľudí k vzájomnej nedôvere, k izolácii a neraz k bezohľadnému presadzovaniu svojich záujmov aj za cenu ničenia toho druhého. Iba donucovacie prostriedky štátu nedokážu zabezpečiť poriadok a spravodlivosť, pokiaľ nie sú určité základné morálne postoje vnútorným presvedčením každého a všetkých.
Kde je príčina tohto stavu? Na túto otázku odpovedá Svätý Otec takto: „V strede minulého tisícročia a celkom konkrétne od 15. storočia sa začal vývoj procesu sekularizácie, ktorý chcel vytlačiť Boha a kresťanstvo zo všetkých oblastí ľudského života. Cieľom tohto procesu bola laicistická spoločnosť a agnostický i ateistický sekularizmus, to znamená dokonalé a totálne vyčlenenie Boha a mravného prirodzeného práva zo všetkých oblastí života človeka. Tak sa kresťanské náboženstvo ohraničilo na súkromnú oblasť života jednotlivcov. Nie je z tohto hľadiska príznačné, že Charta základných práv Európskej únie sa vyhla každému výslovnému náznaku na náboženstvo a tým aj na kresťanstvo?” Mnohí ľudia aj u nás si tieto postoje nezdôvodňujú teoreticky, no v praxi žijú, ako keby Boha nebolo. Konkrétne sa to prejavuje na chápaní slobody ako svojvôle, bez uznávania zodpovednosti pred Bohom za svoje rozhodovanie a konanie. Človek sa už nielen rozhoduje pre dobro či pre zlo, ale aj sám si nárokuje rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Keďže sa neuznáva spoločná a pre všetkých záväzná pravda, dôsledkom sú hlboké protiklady až konflikty medzi ľuďmi – tak jednotlivcami, ako aj skupinami –, pretože čo jedni považujú za dobro, pre ktoré sa rozhodujú, to druhí chápu ako zlo, pred ktorým sa bránia... Z uvedeného je zrejmé, že ak sa má vytvárať hlboká a trvalá jednota medzi národmi Európy (ba celého sveta), táto môže stáť iba na základných mravných postojoch, ktoré budú všetci prijímať a podľa ktorých sa budú snažiť aj konať.

Cesta k zhode v základných hodnotách

Jestvuje vôbec možnosť zjednotiť sa v uznávaní niektorých základných hodnôt, keď nie všetci obyvatelia Slovenska či Európy sú kresťania, nie všetci veria v Boha? Osvetlime si tento problém pomocou učenia encykliky Jána Pavla II. Veritatis splendor a Katechizmu Katolíckej cirkvi.

Svedomie

Na tému svedomia a slobody sa v encyklike píše: „Zánik idey univerzálnej pravdy o dobre, ktoré ľudský rozum dokáže pochopiť, spôsobil, že sa musel zmeniť pojem svedomia, ktoré sa už nechápe vo svojej prvotnej úlohe, to znamená ako úkon rozumu osoby, ktorá má aplikovať všeobecné dobro na konkrétnu situáciu a utvoriť si úsudok o tom, aký spôsob správania je v tomto prípade a v tejto chvíli správny; tak sa stáva, že svedomiu jednotlivca sa priznáva privilégium autonómne určovať normy dobra a zla a primerane tomu konať. Takýto názor sa zlučuje s individualistickou etikou, podľa ktorej sa každý riadi svojou pravdou a tá sa nezrovnáva s pravdou iných. Individualizmus dovedený do krajnosti dokonca vyúsťuje do popretia pojmu ľudskej prirodzenosti.“
„‚Človek sa môže prikloniť k dobrému iba slobodne.’ Ale o akej slobode je tu reč? Ľuďom našej doby, ktorí si slobodu vysoko cenia, horlivo sa jej domáhajú a často ju zvrátene pestujú, akoby sa smelo všetko, čo je príjemné, aj keď je to zlé, predkladá Koncil pravú slobodu. ‚Pravá sloboda je najjasnejším znakom Božieho obrazu v človeku. Boh totiž chcel, aby človek mal možnosť sám sa rozhodnúť (Sir 15, 14) a takto dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne sa ho pridŕžajúc, dospel k úplnej blaženej dokonalosti.’ Ak má každý právo byť rešpektovaný pri hľadaní pravdy, tak o to väčšmi má každý vážnu mravnú povinnosť hľadať pravdu, a ak ju nájde, zotrvať v nej. Toto mal na mysli kardinál I. H. Newmann, vynikajúci obhajca práv svedomia, keď dôrazne tvrdil: ‚Svedomie má práva, pretože má povinnosti.’“

Sloboda

„Právomoc rozhodovať o dobre a o zle neprislúcha človeku, ale jedine Bohu. Zaiste, človek je slobodný, pretože môže Božie prikázania pochopiť i prijať. Jeho sloboda je naozaj veľká, pretože môže ‚jesť zo všetkých stromov raja‘; predsa však nie je nekonečná: pred ‚stromom poznania dobra a zla‘ sa musí zastaviť, keďže musí prijať mravnú normu, ktorú Boh dáva človeku; a ak ju človek prijme, skutočne sám realizuje svoju slobodu. Boh, ktorý jediný je dobrý, dokonale pozná, čo je pre človeka dobré, a z lásky k nemu mu to predkladá v prikázaniach.
Boží zákon teda slobodu človeka nepotláča ani nevylučuje, naopak, znamená jej záruku i podporu.
... (Sú však) doktríny, ktoré ponúkajú jednotlivcom alebo spoločenským skupinám schopnosť rozhodovať, čo je dobré a čo zlé – podľa nich môže ľudská sloboda ‚tvoriť hodnoty‘ a má také výsadné postavenie, akoby sama pravda bola jedným z jej výtvorov. (Podľa týchto názorov) by teda mala sloboda právo na takú mravnú autonómiu, ktorá by vlastne znamenala jej absolútnu zvrchovanosť.“

Rozum

Ako hovorí sv. Irenej, „človek je rozumová bytosť a tým je podobný Bohu; bol stvorený slobodným v rozhodovaní a pánom svojich činov.“
„Keďže sa však zabudlo na to, že ľudský rozum závisí od Božej múdrosti a že v súčasnom stave padlej prirodzenosti je Božie zjavenie nevyhnutnosťou a zároveň skutočnosťou, ktorá vedie k poznávaniu mravných právd týkajúcich sa aj prirodzeného poriadku, niektorí dospeli až k tomu, že presadzujú úplnú nezávislosť rozumu v oblasti mravných noriem, ktoré sa vzťahujú na správne usporiadanie života na tomto svete; tieto normy by mali ostávať výlučne v rámci ‚ľudskej’ morálky a predstavovať zákon, ktorý by si človek sám sebe slobodne ukladal a ktorého pôvod by spočíval iba v ľudskom rozume. Za pôvodcu tohto zákona by sa nijako nemohol považovať Boh, iba ak v tom zmysle, že ľudský rozum využíva svoju slobodnú zákonotvornosť na základe úplného a pôvodného Božieho splnomocnenia daného človekom. Tieto mienky sú v rozpore so Svätým písmom a s nepretržitým učením Cirkvi a priviedli k tomu, že sa popiera Božie autorstvo prirodzeného mravného zákona a účasť človeka používajúceho rozum na večnom zákone, ktorý sám netvorí.“
„Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepého popudu alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobudne, keď sa oslobodí spod každého područia vášní a na ceste za svojím cieľom si slobodne volí dobro a s vynachádzavou pričinlivosťou si úspešne zabezpečuje vhodné prostriedky.“

Morálny zákon

Otázku všeobecne platného morálneho zákona vysvetľuje Katechizmus Katolíckej cirkvi takto: „Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie, ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Je zároveň prísny vo svojich príkazoch a láskavý vo svojich prisľúbeniach.
Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ. Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha, Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Toto nariadenie rozumu sa volá zákon. …
Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú medzi sebou zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu; prirodzený zákon; zjavený zákon, ktorý zahŕňa starý zákon a nový alebo evanjeliový zákon, a napokon občianske a cirkevné zákony.
Morálny zákon nachádza svoju plnosť a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti. Je cieľom zákona, lebo jedine on učí Božej spravodlivosti a udeľuje ju: ‚Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí’ (Rim 10, 4).“

Prirodzený zákon

Na tému prirodzeného zákona ako základu jednoty medzi ľuďmi v oblasti morálneho konania povedal Svätý Otec: „Prirodzený zákon je účasťou rozumom obdarených bytostí na večnom zákone Božom. Jeho určenie jednak vytvára základné spojenie k novému zákonu života v Duchu Ježiša Krista a jednak poskytuje širokú platformu na dialóg s osobami iného duchovného postoja alebo formácie pri hľadaní spoločného dobra.“
„Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa, ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit, ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož.
Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu, ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život. Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, lebo rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti.
Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností.
Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.
Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločnosti.
Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovanie. Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.“
„Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy ‚ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu‘. Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.“
Východiskom pre zhodu v základných hodnotách života všetkých ľudí – a teda i obyvateľov Európy – je vernosť prirodzenému zákonu. Ak prijmeme pomoc, ktorú nám poskytuje Božie zjavenie, zvlášť cez Ježiša Krista, môžeme sa vyhnúť omylom a ich tragickým dôsledkom v oblasti poznávania a uskutočňovania morálneho zákona. Na toto upozorňuje Svätý Otec: „Starý kontinent potrebuje Ježiša Krista, aby nestratil svoju dušu a nevzdal sa všetkého toho, čo mu v minulosti umožňovalo stávať sa veľkým a čo aj dnes ešte vzbudzuje obdiv iných národov. Veď vďaka kresťanskému posolstvu sa vo svedomí ľudí upevnili vysoké ľudské hodnoty dôstojnosti a nedotknuteľnosti osoby, slobody svedomia, dôstojnosti práce a robotníka, práva každého na dôstojný a zabezpečený život a tým na účasť na dobrách zeme, ktoré Boh určil na osoh všetkým ľuďom.
K upevneniu týchto hodnôt bezpochyby prispeli aj iné sily v Cirkvi a mimo nej; niekedy katolíci dokonca váhali s uznaním hodnôt, ktoré boli síce kresťanské, ale poľutovaniahodným spôsobom odtrhnuté od svojich náboženských koreňov. Tieto hodnoty poskytuje Cirkev dnes Európe s novým dôrazom, pretože tým, že sa postupne vyhlasuje to, čo je zlé za dobré a čo je dobroé za zlé, hrozí nebezpečenstvo upadnutia do ideologického relativizmu a morálneho nihilizmu. Mojím nádejeplným želaním je, aby Európska únia dokázala čerpať zo svojho vlastného kresťanského dedičstva novú životnú silu tým, že dá primerané odpovede na nové otázky, ktoré sa otvárajú predovšetkým v etickej oblasti.“

Mravnosť a viera

Preto je dôležité, aby sme sa usilovali o posilnenie svojej viery v Boha, aby sme lepšie poznávali Ježiša Krista, najmä zo Svätého písma, a s dôverou prijímali učenie Cirkvi, v ktorej pôsobí Duch pravdy.
Encyklika Veritatis splendor nás k tomu povzbudzuje: „Rozvoj vedy a techniky, jasný dôkaz o schopnostiach ľudského rozumu a vytrvalosti, neoslobodzuje ľudstvo od zásadných náboženských otázok, ale skôr ho podnecuje vybojovať najtrpkejšie a najrozhodujúcejšie zápasy, ktoré sa odohrávajú v srdci a vo svedomí.“
Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo robiť? Ako rozoznať dobro od zla? Odpoveď je možná iba vďaka jasu pravdy, ktorá žiari hlboko vnútri človeka... Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „odblesk jeho slávy“ (Hebr 1, 3), „plný milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), on je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Preto rozhodujúcu odpoveď na akúkoľvek otázku človeka, najmä na náboženské a mravné otázky, dáva Ježiš Kristus. Ba dokonca sám Kristus je odpoveďou, ako potvrdzuje Druhý vatikánsky koncil: „Tajomstvo človeka sa skutočne objasňuje iba v tajomstve vteleného Slova.“
Ježiš Kristus, „svetlo národov“, žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16, 15). Tak Cirkev, Boží ľud medzi národmi, uvedomujúc si nové výzvy dejín, ako aj úsilie, s akým ľudia hľadajú zmysel života, prináša všetkým odpoveď, ktorá pramení v pravde Ježiša Krista a jeho evanjelia. Cirkev si stále uvedomuje svoju „povinnosť skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby primerane každej generácii mohla odpovedať na večné otázky ľudí o zmysle súčasného i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu“. Cirkev vskutku vie, že požiadavka mravnosti sa dotýka najhlbšieho vnútra každého človeka, že zahŕňa všetkých, aj tých, čo ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium, ba nepoznajú ani Boha.
Ako každé ľudské dielo, aj zjednocovací proces v Európe je ohrozený slabosťami a nedokonalosťami ľudí. Ako kresťania sme samým Ježišom Kristom vyzvaní, aby sme boli bedliví. Spolupracujme na všetkom dobrom, no súčasne si zachovajme pevný postoj vernosti Božiemu zákonu i za cenu, že by bolo potrebné jasne odmietnuť názory či programy, ktoré sú s ním v rozpore.

Spoločenstvo

Boh je spoločenstvo. Boh je láska. Svätú Trojicu vytvára spoločenstvo troch osôb – Otca, Syna a Ducha Svätého. Človek je tiež povolaný vytvárať spoločenstvo. S Bohom i ľuďmi. Už dvaja, traja v modlitbe vytvárajú spoločenstvo. Prví kresťania mali jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32). Všetci pokrstení tvoríme Boží ľud, Kristovo tajomné telo. Keď sa jeden úd tela raduje, raduje sa aj zvyšok, keď smúti, smútia aj ostatné údy tohto tela. Základy týchto vzťahov sa formujú v rodine. Rodina je domáca cirkev.
Podľa medzinárodných dokumentov i slovenského práva je rodina prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má právo na ochranu spoločnosti a štátu. Rodinu tvorí jeden muž a jedna žena, ktorí splodia a vychovávajú deti ako ovocie svojej lásky. Dobrá rodina vychováva aj zodpovedných občanov. Keď Cirkev v polovici 90. rokov upozorňovala na negatívny demografický vývoj, viacerí jej hlas podceňovali a bagatelizovali. V súčasnosti sa potvrdili negatívne demografické scenáre.
V záujme budúcnosti Slovenska je potrebné lepšie spoločensky oceniť úlohu matky a otca. Zo strany štátu sú vhodné najmä nepriame zvýhodnenia, napríklad úľavy na daniach na každé dieťa.
Cirkev si váži prirodzené spoločenstvá – manželstvo, rodinu, ako aj spolky a mimovládne organizácie – a napomáha ich rozvoj. Považuje ich za dôležitý príspevok k spoločnému dobru.

Ľudská dôstojnosť

Človek je tvor stvorený na Boží obraz a Božiu podobu. Z toho vychádza jeho jedinečnosť a nenahraditeľnosť. Človek je povolaný hľadať vo svojom živote pravdu, Boha a vytvárať spoločenstvá lásky. Boh umiestnil do stredu stvorenia človeka s jeho neodňateľnou dôstojnosťou. Napriek mnohým spoločným črtám s ostatnými živými bytosťami Stvoriteľ šiel ďalej a daroval nám nesmrteľnú dušu… Vďaka nej a rozumu spolupracujeme na jeho stvoriteľskom pláne, dotvárame stvorenie. Boh nám udelil úlohu zodpovedného správcu nad stvorením. Osobitne kresťania sú preto zodpovední za ochranu a rozvoj životného prostredia – prírody, ktorá je Božím darom.
„Źivot je vždy dobrom.“ V tejto súvislosti si dovoľujeme pripomenúť aktuálne a naliehavé slová Druhého vatikánskeho koncilu: „Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázia, ako aj samovražda; všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby, ako okypťovanie, fyzické alebo duševné trýznenie, snaha znásilniť človeka v jeho vnútri; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami – všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné; ničia civilizáciu, pričom viac poškvrňujú tých, ktorí ich páchajú, než tých, ktorí týmto bezprávím trpia, a ťažko urážajú Stvoriteľa.“
Cirkvi veľmi záleží na svete práce. Ako často pripomína Ján Pavol II., „cestou Cirkvi je človek“. Vážnym problémom na Slovensku je vysoká miera nezamestnanosti. Táto ponižuje ľudskú dôstojnosť. Cirkev spolucíti s každým nezamestnaným. Práca je popri zabezpečovaní našich životných potrieb i účasťou na Božom stvoriteľskom diele, je priestorom na náš osobný rast, je službou rodine i celej spoločnosti a je i účasťou na Kristovom kríži. Človek má mať možnosť realizovať to najlepšie v ňom a mať účasť na rozvoji spoločnosti, v ktorej môžu ľudia dôstojne žiť. Každá takáto príležitosť zároveň volá po osobnej zodpovednosti.
Práca v kresťanskej perspektíve je predovšetkým sociálnou aktivitou. Ján Pavol II. to vyjadril takto: „Pracovať v pracovnej komunite s inými pre iných.“ Tento etický prístup k práci a k podnikaniu je základom, na ktorom by mala byť postavená spoluúčasť pracovníkov na riadení podniku.
V tejto súvislosti chceme oceniť všetkých podnikateľov, ktorí vytvárajú pracovné príležitosti, ako aj zisk nadobudnutý poctivou prácou. Úlohou štátu je vytvárať lepšie podmienky na podnikanie – účinnejšie podporovať malých a stredných podnikateľov, zjednodušiť podmienky na ich registráciu, účinnejšie potláčať rodinkárstvo a korupciu, nestanovovať vysoké daňové a odvodové zaťaženie, ktoré je demotivačné pre podnikanie. Takisto by mala byť lepšie zabezpečená vymáhateľnosť práva.
Cirkev podporuje osobnú ekonomickú iniciatívu a tvorivosť, ktorú ako dar od Boha je človek povinný sústavne rozvíjať.
Tieto postoje vyplývajú z prirodzeného zákona, objasneného Božím zjavením. Majú nám pomáhať pri tvorivom uskutočňovaní dobra, aj keď bude Slovensko začlenené do EÚ. Tiež nám majú byť pomocou pri spoznávaní, ktoré konkrétne ekonomické praktiky sú v zhode s dobrom človeka a ktoré ho ohrozujú. Dobru slúžia totiž len tie, ktoré sú zhodné s uvedenými morálnymi princípmi.

OVOCÍM JEDNOTY V EURÓPE JE POROZUMENIE A POKOJ

To je najbadateľnejšie ovocie spolupráce európskych národov počas posledných päťdesiatich rokov. Európske dejiny, ktoré boli stáročia poznamenané krvou, vojnami a vzájomným nepriateľstvom, sa v západnej Európe od skončenia druhej svetovej vojny dočkali nevídane dlhého obdobia mieru a stability. Francúzi a Nemci, dvaja tradiční rivali, si dokázali navzájom odpustiť a dnes tvoria jadro spoločenstva európskych štátov.
Vízia otcov myšlienky európskej integrácie – cez porozumenie a spoluprácu nastoliť v Európe pokoj a trvalý mier – sa napĺňa. Aj preto Cirkev podporuje tento proces „ako cestu k mieru a harmónii medzi ľuďmi, pokladajúc ho za rýchlejší spôsob, ako dosiahnuť spoločné dobro v Európe“. Pre národy strednej a východnej Európy môže byť francúzsko-nemecké zmierenie príkladom, ako si navzájom odpustiť krivdy minulosti a otvoriť cestu k vzájomnej spolupráci.
Mier, po ktorom túžili zakladatelia európskej integrácie, je ideálom pre celú Európu. Jedným z predpokladov na dosiahnutie tohto mieru je zjednotenie celej Európy. Zjednotením získa Európa silu, vďaka ktorej bude môcť prevziať zodpovednosť za príspevok k rozvoju mieru aj v ostatných častiach sveta. Po tom, ako bola pre svet ohniskom dvoch najstrašnejších vojen, by malo byť šírenie mieru jej prvoradým poslaním vo vzťahu k ostatným kontinentom.
Ak sa Slovensko chce rozvíjať a ak naši občania majú veriť vo svoju budúcnosť, základným predpokladom na naplnenie našich očakávaní je pokoj a dlhodobá stabilita. Hoci najväčšiu zodpovednosť za pokoj vo svete nesú predstavitelia štátov, pričiniť sa oň musíme všetci. Ježiš blahoslaví tých, ktorí šíria pokoj. Táto úloha je zvlášť dôležitá pre nás kresťanov.
Uvedomujeme si, že nevraživosť medzi národmi pramení z uzatvárania sa, zo strachu z cudzieho, z ideológií hlásajúcich nadradenosť a šíriacich nenávisť. Štruktúra spoločnosti je v západnej Európe pestrá – jej súčasťou sú prisťahovalci z rôznych kútov Ázie a Afriky a celé generácie ich potomkov. Medzi veriacimi majú v krajinách EÚ vysoké zastúpenie aj iné náboženstvá, zvlášť islam.
Musíme byť pripravení na to, že s prisťahovalcami sa budeme čoraz častejšie stretávať aj v našej spoločnosti. Sociálna náuka Cirkvi, vychádzajúca z Kristovho učenia, nás vyzýva, aby sme ku každému človeku pristupovali s rovnakou úctou ako k synovi, dcére jedného Otca a rešpektovali jeho ľudskú dôstojnosť. Kontakt s inými náboženstvami nech je pre nás povzbudením na prehlbovanie vlastnej viery. Napríklad starostlivosť, akú moslimovia venujú svojim rodičom v starobe, môže byť pre nás povzbudením a podnetom na vstúpenie si do svedomia. Nie nevraživosť a strach, ale láska a porozumenie nech sú svedectvom našej živej viery v Krista. Treba si nám uvedomiť, že tieto príležitosti stretania sa s ľuďmi iných náboženstiev sú pre nás zároveň výzvou sprostredkovať im vieru v Krista, pri rešpektovaní slobody ich svedomia.
Pravidlo, ktoré je spoločné všetkým ľuďom: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12), je základom na dialóg medzi kresťanmi, no i s predstaviteľmi iných náboženstiev, ktoré sú dnes zastúpené v EÚ, ako i s neveriacimi. Toto zlaté pravidlo hovorí o láske, o tom, aby sme milovali všetkých bez rozdielu. Je to príležitosť, ako sa naučiť milovať nielen blížnych, ale rovnako si vážiť národ druhého ako svoj vlastný. „Národy sú bohatstvom ľudstva, každý v sebe skrýva odtieň Božieho zámeru.“ Toto je kresťanský postoj otvorenosti a základ na budovanie každého spoločenstva, i v rámci EÚ.
Aj na Slovensku je viacero menšinových spoločenstiev, ktoré sa hlásia k rôznym kultúram, jazykom, národnostiam, vyznaniam… Všetci sme Božie deti. Táto rozmanitosť je povolaná prispievať k vzájomnému obohateniu. Akékoľvek nerovnoprávne postavenie niektorých skupín, predsudky voči nim a ich ponižovanie porušuje ľudskú dôstojnosť a vieru v Boha.

NIEKTORÉ DÔLEŹITÉ PRINCÍPY

V tejto časti chceme poukázať na princípy, ktoré majú určovať základné vzťahy v EÚ. Hoci vo veľkej miere sú zakotvené v základných dokumentoch Únie, ich reálne presadenie do života je dané skôr hodnotovou hĺbkou jednotlivých členov spoločnosti ako právnymi nástrojmi. Tieto princípy sú ideálom. Čím viac sa k nemu život v EÚ na všetkých úrovniach spoločenského života priblíži, tým bude život pre všetkých jej občanov ľudskejší.

Subsidiarita

Európa je domov mnohých národov a národností, kultúr, jazykov a vierovyznaní. Pri predstave o jej postupnom zjednocovaní nevyhnutne narazíme na otázku, ako môže také rôznorodé spoločenstvo efektívne a zároveň spravodlivo fungovať. Ako prijímať spoločné rozhodnutia, aby sa ani jeden člen necítil ukrivdený? Riešenie na túto otázku sa ponúka v uplatnení princípu subsidiarity.
Je vhodné stručne vysvetliť tento často spomínaný, ale nie vždy chápaný pojem. Subsidiarita je základný pojem sociálnej náuky Cirkvi, ktorý prvýkrát použil pápež Pius XI. roku 1931 vo svojej sociálnej encyklike Quadragesimo anno, vydanej pri štyridsiatom výročí prvej veľkej sociálnej encykliky Rerum novarum.
V spomenutej encyklike sa subsidiarita definuje takto: „Ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím, a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá... Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným spôsobom článkom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť.“
Subsidiarita má dva rozmery: menšiemu, nižšiemu spoločenstvu sa nemá zhora odobrať kompetencia, pokiaľ ju dokáže zvládnuť. V prípade, že daný problém nedokáže vyriešiť, väčšie či vyššie spoločenstvo mu má podať pomocnú ruku.
V prirodzenej postupnosti jednotlivec – rodina – obec – región – štát – medzinárodné spoločenstvo, má konať tá spoločenská zložka, ktorá je schopná danú záležitosť uskutočniť čo najefektívnejším spôsobom. Subsiadiaritu možno chápať ako pomoc k svojpomoci.
Tento prístup je v súlade s dôstojnosťou a slobodou človeka, umožňuje rozvoj jeho talentov a súčasne podporuje jeho sebadôveru a sebaúctu. Dôsledná aplikácia princípu subsidiarity je podmienená zodpovednosťou a iniciatívnosťou.
Princíp subsidiarity je zakotvený aj v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva. Toto je konkrétny príklad, ako sociálna náuka Cirkvi významným spôsobom obohatila spoločenskú náuku a aj tým prispela k rozvoju ľudskej spoločnosti.
Neočakávajme, že Únia za nás vyrieši všetky naše problémy. V zmysle princípu subsidiarity sa nemôžeme zrieknuť zodpovednosti za úlohy, ktoré sú zverené do našich rúk, zodpovednosti za rodinu, výchovu, vzdelávanie, kultúru či uplatňovanie morálnych a kresťanských zásad v našej spoločnosti.

Solidarita

„Princíp solidarity, označovaný aj pojmom priateľstvo alebo sociálna láska, je priamou požiadavkou kresťanského bratstva.“ Možno ho priblížiť vyjadrením „všetci sme na jednom člne“.
„Solidarita nie je pocitom prázdneho súcitu alebo povrchného dotknutia utrpením toľkých ľudí – blízkych alebo vzdialených. Naopak, je pevnou, stálou rozhodnosťou zasadiť sa za spoločné dobro, to znamená za dobro všetkých a každého jedného, pretože sme všetci zodpovední za všetkých.“
Solidarita je tmelom každého spoločenstva. Ak sa má spoločenstvo európskych štátov rozvíjať, je potrebné, aby jeho členovia boli ochotní spolupodieľať sa na jeho budovaní. Na budúcnosti Európy sa majú zúčastňovať všetci jej obyvatelia.
V tomto kontexte si môžeme uvedomiť, ako by bola EÚ ochudobnená, keby sme na ňu pozerali iba ako na spoločný trh. Má byť predovšetkým spoločenstvom hodnôt, ktoré sa rozvíjajú vďaka solidarite jej členov. Bez vzájomnej solidarity by sa myšlienka spoločenstva európskych národov nikdy nemohla naplniť. Vyjadril to aj Svätý Otec slovami: „Dnes so zadosťučinením konštatujem, že mnohé stredo- a východoeurópske krajiny žiadajú o prijatie do Európskej únie, aby v nej zohrávali tvorivú úlohu. Dúfam a želám si, aby zodpovední v Únii dokázali podporovať toto úsilie tým, že v počiatočnej fáze prejavia porozumenie vzhľadom na prispôsobenie sa predvídaným hospodárskym podmienkam, ktoré pre ešte slabé hospodárstvo východných krajín iste nie je ľahké, keďže tieto krajiny sa iba pred krátkym časom rozišli s iným hospodárskym systémom.“
Európa rovnako nesmie zabúdať na prehlbujúcu sa priepasť medzi vyspelými priemyselnými štátmi a chudobnými krajinami. Skutočná solidarita sa preto musí uplatňovať nielen vnútri hraníc Európy, ale aj vo vzťahu k ostatnému svetu.
Ako kresťania máme byť rozsievačmi dobročinnej lásky. Nezabúdajme na skutky telesného a duchovného milosrdenstva a nebuďme ľahostajní k chudobným, chorým a k ľuďom žijúcim v tiesni. Služba lásky pramení z ľudského srdca, preto nemôže byť nahradená žiadnymi inštitúciami. Solidarita je pre nás výzvou k naplneniu Kristovej lásky.

Zodpovednosť v slobode

Každý človek túži po šťastí a je pochopiteľné, keď svojou prácou vytvára hodnoty smerujúce k jeho zabezpečeniu. Morálnou povinnosťou každého štátu je vytvárať také podmienky pre svojich občanov, aby sa mohli rozvíjať zo všetkých stránok svojej osobnosti, ekonomickú oblasť nevynímajúc.
V ekonomickej sfére zjednocovanie európskych štátov prinieslo jednotný trh, spoločnú menu a slobodu pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu. Odstránenie hraníc a bariér vzájomnej hospodárskej spolupráce má prispieť k hospodárskemu rastu, ktorý je predpokladom zlepšenia životnej úrovne na európskom kontinente.
V EÚ je slobodný pohyb príležitosťou na štúdium v hociktorej európskej krajine či možnosťou nájsť si zamestnanie alebo podnikať na omnoho širšom priestore. Sloboda je teda cennou hodnotou, vďaka ktorej môže človek plnšie realizovať svoje túžby a očakávania.
Pamätajme však na to, že pravá sloboda má etický rozmer. Sloboda by pre nás nemala byť možnosťou robiť čokoľvek, ale predovšetkým možnosťou konať dobro. To dosiahneme len vtedy, ak si popri slobode budeme plne uvedomovať aj zodpovednosť, ktorú sme so slobodou dostali. Zodpovednosť za svojich blízkych, za spoločnosť, v ktorej žijeme, a za celé ľudstvo.

Pluralita

Princíp plurality vyžaduje, aby každý úplne rešpektoval každého a nenútil ho vzdávať sa niečoho, čo považuje za bytostne dôležité. Z toho však vyplýva povinnosť nikomu nevnucovať svoje vlastné presvedčenie. Pluralita predpokladá toleranciu, znášať iného takého, aký je, pokiaľ jeho úsilie smeruje k uskutočňovaniu dobra a nepoužíva mravne zlé prostriedky. Rešpektovanie týchto princípov je dôležitou podmienkou budovania EÚ.
Rôznosť názorov je pre spoločnosť osožná. Avšak za predpokladu, že všetci rešpektujú základné morálne zákony, ktoré sú spoločné pre všetkých a ktorých obraz má každý z nás vrytý vo svojom svedomí. Jedným z takýchto morálnych základov je úcta ku každej ľudskej bytosti a rešpektovanie dôstojnosti ľudského života. Preto zmýšľanie, ktoré znevažuje hodnotu ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, je nielen vyjadrením názoru, ale aj útokom na základné hodnoty spoločnosti.
Pluralita neznamená ľahostajnosť voči pravde a jej hľadaniu. „Pravda sa presadzuje iba svojou vlastnou silou.“ Pravdu musíme vedieť prijímať a nezatvárať pred ňou oči. V jej mene nemôžeme súhlasiť s postojmi, ktoré pod rúškom falošnej plurality degradujú ľudskú dôstojnosť. Pod pluralitu nemožno ukrývať potláčanie svedomia človeka, popieranie základných hodnôt a ich spochybňovanie. „Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte!“ (1 Sol 5, 21).
Ako kresťania by sme mali byť vnímaví voči názorom iných a byť schopní prejaviť pochopenie s cudzími postojmi, zároveň však nesmieme tolerovať zlo. Preto musíme prosiť Boha o pravú múdrosť, aby sme vedeli odlišovať dobro od zla a zmýšľali pravdivo. „Pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 31).
Cirkev sa viackrát pozitívne vyjadrila k hodnote demokracie. Evanjelium obsahuje historicky prvé učenie o zásadnej rovnosti všetkých ľudí a rešpektovaní človeka, vytvára radikálnu solidaritu. Všetci sme deťmi spoločného Otca, z toho vychádza naša dôstojnosť, práva a povinnosti.
Táto hodnota však stojí a padá s hodnotami, ktoré demokracia vyjadruje a ktoré podporuje. Sú to hodnoty ľudskej dôstojnosti, ochrany človeka od jeho počatia po prirodzenú smrť, solidarity, spoločného dobra. „Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé ‚väčšiny’ verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho morálneho zákona, ktorý ako ‚prirodzený zákon’ vpísaný do srdca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné zákonodarstvo. (…) V systémoch zákonnej moci na základe spoluúčasti sa regulovanie záujmov často robí v prospech silnejších, lebo títo dokážu účinnejšie riadiť nielen mechanizmy moci, ale aj proces vytvárania zhodnej mienky. V takejto situácií sa demokracia ľahko stáva prázdnym slovom.“
Ak odumiera náboženstvo, ktoré podporuje skutočné ľudské hodnoty „stráca demokratický režim životaschopnosť a voľné pole ovládnu falošní bôžikovia nacionalizmu a fundamentalizmu, ktorí nakoniec demokraciu zlikvidujú“. Lebo „slobodný sekularizovaný štát žije z hodnôt, ktoré sám nemôže dať“.
„Demokracia má základ v evanjeliu, pretože jej hnacím motorom je láska.“ Preto sme povinní každodenným úsilím prispievať k budovaniu a obrane pravej demokracie, ktorá je založená na rešpektovaní ľudskej dôstojnosti a solidarity.

HĽADANIE SPOLOČNÝCH HODNÔT

Keď sledujeme niektoré súčasné aktivity Európskeho parlamentu, nemôžeme nevidieť, že zástupcovia krajín Európy majú často protikladné názory na základné hodnoty. Budúci vývoj EÚ v mnohom predznamenala diskusia o Charte základných práv Európskej únie, ktorá bola prijatá na samite v Nice v decembri roku 2000. Aj keď spomínaný dokument je len politickou deklaráciou a pre členské štáty zatiaľ nie je právne záväzný, návrhy, ktoré odzneli pri jeho prijímaní, v mnohom naznačujú postoj súčasnej európskej politickej reprezentácie ku kresťanskému náboženskému presvedčeniu a k náboženským spoločenstvám.
Katolícka cirkev jednoznačne podporuje presadzovanie ľudských práv, a preto víta snahy o ich právne zakotvenie. Ľudské práva sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej bytosti bez ohľadu na jej pôvod, rasu, majetok či vierovyznanie, pretože vychádzajú z ľudskej dôstojnosti a neopakovateľnej jedinečnosti každého človeka, ktorý bol stvorený na Boží obraz. Filozofia ľudských práv je duchovným plodom židovsko-kresťanskej civilizácie a neopakuje sa v podobnom rozsahu v žiadnom inom náboženskom a kultúrnom systéme.
Hoci v 20. storočí bolo prijatých viacero medzinárodnoprávnych dokumentov týkajúcich sa ochrany ľudských práv, je dobré, ak diskusia o nich stále pokračuje – diskusia, ktorá ľudské práva nerelativizuje a neznehodnocuje, ale snaží sa zabezpečiť najúčinnejšiu ochranu dôstojnosti človeka. V posledných rokoch sa totiž čoraz častejšie stretávame s novými a často skrytými spôsobmi násilia na ľudskej dôstojnosti.
Źiaľ, predstavitelia EÚ pri tvorbe Charty základných práv Európskej únie, ako aj pri iných svojich rozhodnutiach nateraz nevyužili príležitosť na dôsledné upevnenie hodnoty a dôstojnosti ľudského života. Charta sa síce stavia proti reprodukčnému klonovaniu človeka, vôbec sa však nevyjadruje k takzvanému terapeutickému klonovaniu, teda klonovaniu na liečebné účely. Rovnako mlčí o potrebe ochrany života od jeho počatia až po prirodzenú smrť, o čom svedčí aj nedávne rozhodnutie financovať Fond Spojených národov pre kontrolu pôrodnosti (UNFPA) po tom, čo ho odmietli naďalej financovať USA. Charta relativizuje aj význam a hodnotu manželstva a rodiny pre spoločnosť, čím otvára priestor na uznanie zväzkov ľudí rovnakého pohlavia.
Hoci je Boh pre veriacich Európanov najvyššou hodnotou, v Charte základných práv Európskej únie sa nespomína. Nad touto skutočnosťou vyjadril poľutovanie aj Svätý Otec Ján Pavol II. Považuje to za cudzie voči histórii a urážajúce otcov novej Európy.
Považujeme za životne dôležité, aby v práve prebiehajúcej diskusii o budúcnosti EÚ bola súčasťou aj otázka duchovných hodnôt tohto spoločenstva. Európske národy nevyhnutne potrebujú vedieť, aké má mať Únia poslanie a kam smeruje. Ak jej zmysel bude postavený len na materiálnych hodnotách, ľahko sa stane novým Babylonom, pretože v takomto spoločenstve bude každý hľadať len svoj vlastný prospech.
Európa by sa bez kresťanstva nikdy nestala tým, čím je. Predstavitelia štátov by na to nemali zabúdať. Naopak, mali by vyzdvihnúť úlohu náboženstva pre dnešnú Európu v prípadnom budúcom ústavnom texte EÚ. „Budúcnosť našej civilizácie bude určovať váha úlohy, akú v nej bude hrať náboženstvo.“
Viaceré moderné európske ústavy sa odvolávajú na Boha ako na najvyššiu autoritu. Sme presvedčení, že iba Boh je najhlbším základom hodnôt. Rešpektujeme našich bratov, ktorí nemajú našu vieru a neupierame im ich práva, ale žiadame ich, aby nepopierali históriu. Dvadsiate storočie bolo výstrahou, že budovanie politických systémov, ktoré síce obsahujú demokratické inštitúcie, ale bez základu transcendentnej autority, môžu viesť k zjavnej či skrytej totalite.

SLOVENSKO V ROZŠÍRENEJ EURÓPSKEJ ÚNII

V rámci súčasných integračných snáh prebieha aj diskusia o mieste a budúcnosti národných štátov. Obava o vlastnú, národnú identitu vyvoláva vo viacerých krajinách prejavy nezdravého nacionalizmu. Naproti tomu však nemožno popierať miesto a význam národa ako takého.
Tejto téme sa venovalo aj Druhé mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Európu: „Na jednej strane sa národné odlišnosti ako základ európskej solidarity musia zachovať a pestovať, ale na druhej strane sa národná totožnosť dá realizovať iba otváraním sa iným národom a solidaritou s nimi. Preto je veľmi naliehavé dať sa inšpirovať a viesť pojmom ‚rodina národov‘, ktorý sa musí uprednostniť vo vzťahu medzi národmi ešte aj pred jednoduchým právom. (…) V tomto smere bude treba vhodným spôsobom rozlišovať medzi nacionalizmom a vlastenectvom; voliť medzi kladnými a zápornými národnostnými citmi; priznávať a chrániť práva menšín oproti tendencii k uniformite; uznávať a podporovať právo každého národa na suverenitu, zachovávať vlastnú národnú suverenitu.“
Robert Schuman, autor myšlienky európskej integrácie, ešte v roku 1957 vyhlásil: „Musíme vytvárať Európu nielen v záujme slobodných národov, ale aj preto, aby sa do nej mohli vrátiť národy z Východu, ktoré sa raz vyslobodia zo svojho súčasného poddanstva a budú nás žiadať o prijatie a morálnu podporu.“
Po páde komunizmu sa väčšina krajín z bývalého sovietskeho bloku skutočne prihlásila k zodpovednosti za budovanie spoločnej Európy. Aj Slovensko si po páde totality a získaní nezávislosti muselo položiť otázku, kam patrí. Naša história a kresťanské korene viedli k rozhodnutiu uchádzať sa o členstvo v rodine európskych demokratických štátov.
O vstupe do EÚ okrem Slovenska rokuje ďalších 11 kandidátov. Rozšírenie zvýši počet obyvateľov EÚ na takmer pol miliardy, počet členských štátov sa skoro zdvojnásobí. Únia ešte nikdy v histórii nestála pred takým významným rozhodnutím. Preto je pochopiteľné, že obyvatelia západnej Európy majú obavy zo vstupu ich hospodársky chudobnejších susedov z východnej Európy.
V tejto súvislosti musíme vyzdvihnúť úsilie Katolíckej cirkvi, ktorá neustále pripomína, že európska integrácia je nielen budovaním spoločného trhu, ale je prejavom porozumenia a solidarity medzi národmi, a vyzýva predstaviteľov vlád a štátov, aby urýchlili prípravy na jej rozšírenie.
Svätý Otec Ján Pavol II. často obrazne hovorí o „Európe, ktorá dýcha dvoma pľúcami, nielen z pohľadu náboženského, ale aj kultúrneho a politického“. Poukazuje tým na vzájomnú spätosť východnej a západnej Európy a na potrebu väčšej spolupráce medzi týmito dvoma časťami nášho kontinentu. Dôležitým príspevkom k vytváraniu pravej jednoty je aj rozvíjanie ekumenických vzťahov s členmi iných kresťanských spoločenstiev, tak u nás, ako aj v Európe.
Pozitívne hodnotíme úsilie, ktoré vynaložili predstavitelia Slovenskej republiky pri príprave na vstup do Únie. Mnoho našich občanov má však obavy zo straty našej štátnej suverenity. V EÚ sa časti našej suverenity v niektorých oblastiach skutočne vzdáme. Ak sa však Únia bude riadiť kresťanskými princípmi, z ktorých vyrastala, získame účasť na spoločnej, vyššej suverenite, ktorá nám prinesie hodnoty a možnosti, aké by sme si sami nikdy nemohli zabezpečiť.
Zjednocujúca sa Európa je pre nás výzvou, ako naplniť slobodu, ktorej sa nám dostalo po storočí vojen a útlaku totality. Dnes, keď sa naša vízia – stať sa súčasťou EÚ – blíži k naplneniu, musíme si všetci položiť otázku, čo nám Únia prinesie a čo si bude od nás vyžadovať. Je úlohou našich politických predstaviteľov a spoločenských autorít, aby nám poskytovali pravdivú a neskreslenú odpoveď.
Západná Európa môže byť pre nás príkladom v mnohých smeroch. V otázkach spoločenskej neprípustnosti korupcie a vymáhateľnosti práva naša spoločnosť ešte stále veľmi zaostáva. Na druhej strane s obavou hľadíme na konzumný spôsob života, ktorý prevláda v mnohých krajinách EÚ, na relativizmus hodnôt, na postupujúci sekularizmus. Podobné vývojové tendencie sa, žiaľ, prejavujú na celom svete, nevynímajúc menej rozvinuté krajiny Afriky, Ázie či Južnej Ameriky. Musíme si priznať, že jedným z dôvodov praktického materializmu je plytkosť a vlažnosť života mnohých kresťanov.
Aj preto usudzujeme, že príprava v oblasti ekonomiky, práva a politiky nepostačuje. Ako vaši duchovní pastieri vás pozývame k príprave ducha a k upevneniu viery. Po vstupe do EÚ bude kresťan vystavený mnohým vplyvom, z ktorých niektoré možno na Slovensku badať už teraz. Ak bude naša viera založená len na tradícii, neobstojí. Je potrebné, aby bola uvedomelá a živá. Ak budeme nosiť vo svojom srdci Boha ako najvyššiu hodnotu a budeme pevne spojení so spoločenstvom Cirkvi, nehrozí, že zablúdime.
Pre nás kresťanov je zjednocovanie Európy priestorom na angažovanie a presadzovanie spoločného dobra v spoločenskom živote. Naša viera sa nedá uchrániť izolovaním sa a uzatváraním. Viera žije tým, že sa šíri. Viera, ktorá sa bojí, odumiera. Európa potrebuje novú evanjelizáciu a my máme byť apoštolmi Kristovho učenia. Úlohou kresťana je činorodá aktivita v občianskej spoločnosti, kde má svedčiť o Bohu svojimi postojmi, konaním a každodenným životom.
V súvislosti s novými okolnosťami, do ktorých sa dostaneme po vstupe do EÚ, je veľmi dôležité, aby sa naša viera stala uvedomelou a dôslednou, aby sme vo svetle viery dokázali spracovávať a zvládať aktuálne problémy. Na to nestačíme sami. Každý kresťan potrebuje zázemie cirkevného spoločenstva a nenahraditeľnú službu Učiteľského úradu Cirkvi – rímskeho pápeža a biskupov zjednotených s ním. Túto službu treba prijímať vo viere v Kristove slová adresované apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda“ (Lk 10, 16).
V krajinách západnej Európy je mnoho príkladných katolíkov, od ktorých sa môžeme učiť. Stretneme však aj takých, ktorých hlavným krédom je odmietanie Učiteľského úradu Cirkvi a presadzovanie vlastných názorov, často rozporných s pravdou evanjelia. Takýmito sa nedajme pomýliť, lež so zdravým sebavedomím uplatňujme našu vernosť Kristovi a Cirkvi.
Najzákladnejším prejavom tejto vernosti je kresťanské slávenie nedele a sviatkov – a to najmä aktívnou účasťou na svätej omši. Aj keď nebudeme vždy vo svojej domácej farnosti, kdekoľvek sa ocitneme, mali by sme hľadať príležitosť stretnutia sa s Kristom v spoločenstve Cirkvi. Tým súčasne nadobudneme vzácnu skúsenosť, že nájdeme svoj duchovný domov všade tam, kde je Cirkev, kde sa slávi Eucharistia. Iba vtedy, ak budeme hľadať a spoluvytvárať tento duchovný domov, môžeme sa zmysluplne pričiňovať o to, aby sa celý náš kontinent stával opravdivým domovom pre všetkých.
Slávenie viery, život so spoločenstvom Cirkvi musí mať svoje pokračovanie vo všetkých oblastiach nášho života. Majme zdravé sebavedomie, že uplatňovaním kresťanských mravných zásad najlepšie prispievame k vlastnému dobru, k dobru našich blížnych a tým aj k dobru zjednocujúcej sa Európy.
Radi by sme tiež pozdravili našich krajanov roztrúsených po Európe i po celom svete. Cirkev na vás myslí a snaží sa vás podporovať vo vašich náboženských, národných, kultúrnych, jazykových a ľudských potrebách. Ste obohatením nášho národa. Bratia a sestry doma i v zahraničí, povzbudzujeme vás, aby ste udržiavali činorodý dialóg a navzájom si pomáhali, ako aj v tom, aby Slovensko malo v budúcej Európe dôstojné miesto.
Nemôžeme zakončiť tento pastiersky list bez toho, aby sme zvlášť neoslovili vás, mladých kresťanov. Drahí mladí priatelia, ste to vy, čo budete žiť v novej Európe najdlhšie a čo ju budete najdlhšie stvárňovať. Prijmite za svoje slová, ktoré mladým Európanom adresoval Svätý Otec v Lorete v septembri 1995: „Je potrebné, aby na tomto kontinente, na ktorom sa už dvesto rokov hlása program slobody, rovnosti a bratstva, deformovaný a poškvrňovaný krvou toľkých nevinných, aby na tomto kontinente s novou silou zaznieval program slobody, na ktorú nás povolal Kristus. Iba sloboda, ku ktorej nás oslobodzuje Kristus, sa môže stať prameňom rovnosti a bratstva. Ona nie je samoúčelnou slobodou, čiže slobodou absolútnou a egocentrickou, ktorá – ako ukazuje skúsenosť – sa často končí ako ničivá. Opravdivá sloboda je obdivuhodný prostriedok na dosiahnutie cieľa a týmto cieľom je predovšetkým láska, ktorá rodí bratstvo... Čaká vás budovanie veľkého európskeho domu... Kristova matka nech vám vyprosí milosť, aby sa nazaretský dom stal pre vás pevným vzťažným bodom a neprestajnou inšpiráciou pri vašej veľkej úlohe.“ Usilujte sa – ako vás k tomu vyzval Svätý Otec na Svetovom dni mládeže v Toronte – budovať v meste ľudí Božie mesto. „Na akých základoch, na akých istotách máme budovať náš život a život v spoločnosti, ku ktorej patríme? Milí priatelia, inštinktívne vo svojich srdciach, vo svojom mladistvom entuziazme poznáte odpoveď: jedine Kristus je základný kameň, na ktorom možno solídne vybudovať vlastnú existenciu. Ak Krista spoznávame, prijímame a zamilujeme si ho, stáva sa pre nás jediným verným priateľom, ktorý nás nikdy nesklame… Dvadsiate storočie často predstieralo, že si môže vystačiť bez tohto základného kameňa. Boli pokusy budovať mesto človeka bez vzťahu ku Kristovi. Skončilo sa to tým, že toto mesto sa budovalo proti človeku. Kresťania vedia, že nie je možné odmietnuť alebo ignorovať Boha bez toho, žeby sa tým neznehodnotil aj človek.“
Napokon vás, drahí bratia a sestry, prosíme, aby sme všetci sprevádzali tieto snahy o vytváranie ľudskejšieho sveta stálou a úprimnou modlitbou o Božie požehnanie, pretože stále platia slová žalmu: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (Ź 127, 1) – ako aj Kristove slová: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Kiež by sme čím viacerí nadobúdali aj v súvislosti s budovaním európskeho domu skúsenosť, ktorú vyjadril svätý Pavol slovami: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13).

Kardinál Ján Chryzostom Korec – nitriansky diecézny biskup
Mons. František Tondra – spišský diecézny biskup, predseda KBS
Mons. Ján Sokol – arcibiskup metropolita, bratislavsko-trnavský diecézny biskup
Mons. Alojz Tkáč – arcibiskup metropolita, košický diecézny biskup
Mons. Rudolf Baláž – banskobystrický diecézny biskup
Mons. Eduard Kojnok – rožňavský diecézny biskup
Mons. Ján Hirka – biskup Prešovskej eparchie
Mons. Milan Chautur – košický apoštolský exarcha
Mons. Marián Chovanec – nitriansky pomocný biskup
Mons. František Rábek – nitriansky pomocný biskup
Mons. Andrej Imrich – spišský pomocný biskup
Mons. Štefan Sečka – spišský pomocný biskup
Mons. Štefan Vrablec – bratislavsko-trnavský pomocný biskup
Mons. Vladimír Filo – bratislavsko-trnavský pomocný biskup
Mons. Dominik Tóth – bratislavsko-trnavský pomocný biskup
Mons. Tomáš Galis – banskobystrický pomocný biskup
Mons. Bernard Bober – košický pomocný biskup