Svätá stolica a Židia. Učiteľský úrad a realita po zánik Pápežského štátu
Thomas Brechenmacher
 
Ako prichádzali pápeži do kontaktu so Židmi a židovstvom? V tejto súvislosti treba rozlišovať dve roviny: rovinu učiteľského úradu, ktorý sa konfrontoval so Židmi ako s entitou vnímanou takpovediac z hľadiska dejín spásy, a rovinu každodenného, politického správania sa voči jednotlivým Židom v danom období. Z nariadení učiteľského úradu by mali vyplynúť maximy konania; na druhej strane zo skúseností praxe v meniacom sa svete by mohli vzísť spätné závery, poukazujúce na potrebu zmeny postoja učiteľského úradu. Avšak práve toto sa v období 16. až 19. storočia nestalo. Naopak: koncepcia učiteľského úradu týkajúca sa vzťahu Cirkvi voči Židom, ktorá sa utvárala od obdobia neskorej antiky – a ktorú nazývam „dvojitou ochranou“ – sa počnúc storočím reformácie dostávala do čoraz napätejšieho vzťahu voči požiadavkám reálnej politickej praxe. Miesto toho, aby sa otvorila čo len opatrná diskusia o reforme, sa pápeži a vysoké cirkevné úrady priklonili k tomu, že aplikovali princíp dvojitej ochrany čoraz jednostrannejšie. To ešte viac zväčšilo priepasť medzi dogmou a praxou.
 Čo značí „dvojitá ochrana“ a kde možno najlepšie pozorovať jej práve načrtnutý osud? Ponajprv: v Pápežskom štáte. Židia úplne samozrejme obývali pápežské územia a ako Židia žili v Pápežskom štáte, ktorého podstata vychádzala z kresťanstva rímskokatolíckeho charakteru. Židia masovo prichádzali do Itálie najmä ako vojnoví zajatci po dobytí Svätej zeme v roku 63 pred Kristom víťaznou rímskou armádou a po zničení jeruzalemského chrámu v roku 70 sa ako obchodníci usadzovali pozdĺž veľkých ciest. O 1500 rokov neskôr tu ešte stále boli ako poddaní pápeža, žili najmä v mestských centrách Pápežského štátu, v Bologni, Ferrare a Urbine, v prístavných mestách jadranského pobrežia a samozrejme v hlavnom meste Ríme. Bezprostredne pred vypuknutím Francúzskej revolúcie ich tam bolo asi 10 000, tretina všetkých Židov v Taliansku. Väčšina – asi 5 000 až 6 000 v 18. storočí, 3 000 po obnovení Pápežského štátu v roku 1816 a opäť takmer 5 000 krátko po jeho zániku – pripadala na Rím. Život Židov v Pápežskom štáte prebiehal nepretržite a na rozdiel od väčšiny európskych štátov – napr. Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Španielska, Portugalska, Anglicka či Francúzska – Židia z pápežských území neboli nikdy natrvalo vyhnaní. Samotný Rím mohol byť pre Židov, povedané ústami historika antisemitizmu Léona Poliakova, „oázou pokoja“, hoci nezriedka za dosť vysokú cenu „poníženia tamojších Židov, ktoré nemá obdobu“. Prečo tu existovala táto kontinuita židovského života?
Aby sme odpovedali na túto otázku, musíme vziať do úvahy dogmatickú i reálnopolitickú ambivalentnosť vzťahu Rímskokatolíckej cirkvi k Židom. Postoj pápežov voči Židom neustále kolísal medzi priateľstvom a nepriateľstvom, a to nielen od pontifikátu k pontifikátu, ale tiež v rámci jednotlivých pontifikátov, ako možno vidieť na dvoch s obľubou používaných príkladoch – u pápežov Klementa VIII. (1592 – 1605) a Benedikta XIV. (1740 – 1758). Dôvodom tejto ambivalentnosti nebola ani tak osobnosť toho-ktorého pápeža – či bol viac alebo menej „antisemitský“ –, ale šlo skôr o systematický dôvod. Od čias neskorej antiky, najmä od obdobia pontifikátu pápeža Gregora Veľkého, spočívalo totiž jadro celého pápežského učenia o zaobchádzaní so Židmi v tzv. „dvojitej ochrane“. Na jednej strane mala byť chránená vlastná klientela, teda kresťania pred údajne škodlivým vplyvom Židov na spásu ich duše – a to znamenalo obzvlášť: pred úzkymi osobnými kontaktmi so Židmi – na druhej strane museli byť tiež Židia chránení pred útokmi, ktoré boli často zdôvodňované „ľudovou“ teológiou a zväčša motivované spoločensko-ekonomicky. Ak konštitúcie Štvrtého lateránskeho koncilu z roku 1215 predstavujú určité kľúčové texty pokiaľ ide o úlohu ochrany kresťanov pred Židmi, potom z pontifikátu na pontifikát sa opakujúce buly Sicut Judaeis treba na druhej strane chápať ako ústredné pramene druhej ochrannej úlohy – ochrany Židov pred kresťanmi. Pochopíme tak vieroučnú koncepciu „dvojitej ochrany“ a tým aj ambivalentné konanie pápežov. Inocent III. vydal 15. septembra 1199 bulu Sicut Judaeis, ktorej forma je pre celú ďalšiu budúcnosť rozhodujúca. Píše sa v nej: „Hoci je v mnohých ohľadoch nevera Židov odsúdeniahodná, predsa však nesmú veriaci Židov prenasledovať, veď predsa skrze nich sa naša viera skutočne potvrdzuje.“ Doprajme im, „keďže sa dožadujú našej pomoci a ochrany [...]  aby boli vypočutí a poskytnime im štít našej ochrany.“ K jednej z najrozhodnejších formulácii dospel napokon Gregor IX. (1227 – 1241) v roku 1233: „Hoci je nevera Židov odsúdeniahodná, ich vzťahy s kresťanmi sú nutné, ba v istom zmysle potrebné; lebo oni v sebe nosia podobu nášho Vykupiteľa a boli stvorení Stvoriteľom vesmíru. Boh zakazuje, aby ich zabili jeho stvorenia, ktoré veria v Krista. Lebo aj keď môže byť ich postoj opačný [...], predsa však ich otcovia boli stvorení ako Boží priatelia a ich zvyšok bude zachránený.“
Na pozadí konceptu dvojitej ochrany je teologická dvojitá úloha Židov odvodená z Biblie a jej výkladov, najmä od Augustína, Bernarda z Clairvaux a Tomáša Akvinského. Jej základom je spoznanie nerozlučného vzťahu medzi judaizmom a kresťanstvom. Na Židov nemožno hľadieť len ako na nepriateľov kresťanstva, popieračov Mesiáša a bohovrahov, či ako na zavrhnutý Boží ľud, ale zároveň tiež ako na pôvodný Boží ľud, ktorý je koreňom a svedkom pre kresťanov. Bez judaizmu by nebolo kresťanstva. Ak by kresťanstvo nebolo len štátnym náboženstvom, ale – tak ako v Pápežskom štáte – priamo substanciou, vďaka ktorej by štát vôbec existoval, potom by sa muselo onomu duchovnému koreňu v tomto štáte priznať jeho miesto, hoci by to aj znamenalo, že len vegetuje, namiesto aby prekvital.
Teologickým a tiež politickým cieľom bolo v ďalšom období úplné „rozplynutie sa“ židovstva v kresťanstve – hoci aj v istom vnútornom napätí – ktoré by napokon odstránilo chápanie Židov ako „svedkov“. Židia sa mali viac či menej „slobodne“ obrátiť, pričom by uznali a prijali Krista za Božieho Syna. Poskytovať v tomto zmysle podnety sa zdalo byť legitímne a život v pápežskom štáte bol takýmto podnetom. V krátkosti: pokým Pápežský štát existoval a pokým existovali Židia, mali v ňom Židia aj žiť, a to extra Ecclesiam, ale predsa sub Ecclesia, teda pod ochranou Cirkvi.
Koncepcia dvojitej ochrany bola hlavným postojom celej pápežskej židovskej politiky až do  neskorého 19. storočia. Táto požiadavka, ktorá platila v celom svete, sa odráža aj v posudku Lorenza Ganganelliho, neskoršieho pápeža Klementa XIV., ohľadom osočenia z rituálnej vraždy z roku 1758. Po tom, ako vyslanci poľských Židov vyzvali Svätú stolicu, aby zaujala v tejto veci stanovisko, vypracoval Ganganelli, ktorý mal poverenie od Posvätného ofícia, striktné odmietnutie obvinenia z rituálnej vraždy a obhajoval obvinených poľských Židov. Podrobné skúmanie historických a súčasných prípadov údajných rituálnych vrážd ukazuje podľa Ganganelliho, že v nich šlo spravidla o intrigy kresťanov voči Židom. Pred takýmito útokmi ochraňovala Svätá stolica Židov neustále. Už v roku 1751, teda sedem rokov pred spomínanou udalosťou, vyzval pápež Benedikt XIV. dôrazne poľský episkopát, aby zakročil voči prenasledovaniu Židov v krajine. Židia síce nemohli či už podvodmi alebo zvyšovaním úrokov vyvíjať na kresťanov nátlak, nesmeli mať kresťanských sluhov a vo verejných úradoch nesmeli vykonávať ani službu nadriadených voči kresťanom, avšak v rámci týchto obmedzení muselo byť zabezpečené, aby Židia mohli nažívať v pokoji a bez obťažovania. Aj tu možno zreteľne vidieť princíp dvojitej ochrany. 
Až do konca predstavoval koncept dvojitej ochrany v Pápežskom štáte základný právny princíp i pri rozhodovaní právnych sporov. Tak napríklad, keď sa v roku 1837 škriepili kresťanskí vlastníci domov a židovskí nájomníci o zaplatení pozemkovej dane v rímskom gete, advokáti majiteľov domov začali svoju reč slovami: „Spravodlivosť a rovnosť si vyžadujú, aby neboli utláčaní ani Židia kresťanmi, ani kresťania Židmi. Právo dáva každému, čo mu patrí.“ Príznačné však je, že tento proces sa bezvýsledne ťahal roky, ba desaťročia; tento právny princíp už v podmienkach 19. storočia nefungoval.
Pápež Gregor XVI. poukázal na túto dilemu, keď musel v roku 1843 reagovať na prosbu rakúskeho štátneho kancelára Metternicha, aby Židia Pápežského štátu „požívali primeranú toleranciu“. Aj Gregor sa odvolával na starý koncept dvojitej ochrany, keď písal Metternichovi, že ako pápež berie úlohy, ktoré má voči Židom a kresťanom vážne, pričom tieto zaiste nie sú prirodzenej povahy, ale ju presahujú. Reagoval tak na rozdiel medzi „nezmeniteľnými princípmi“ a „pozemským poriadkom“ ktorý použil Metternich a zdôraznil dvojitú funkciu, ktorú podľa neho ako najvyššia hlava Pápežského štátu zastával. Na rozdiel od  svetských štátov sa dotýka usporiadanie životných pomerov židovských poddaných v jeho pápežskom štáte oblasti základných princípov. To, čo svetský štát môže bez problémov zvládnuť, lebo je to z hľadiska jeho existencie bezvýznamné – totiž emancipáciu Židov, to sa v cirkevnom štáte ukazuje v inom svetle, lebo je to preň životne dôležité. Pápež by sa síce mohol pokúsiť vytvárať pre židovských poddaných čo najpríjemnejšie životné podmienky na zemi, avšak od tradičných princípov sa nemôže nikdy odkloniť. Požiadavky doby ohľadne rovnosti všetkých ľudí v neutrálnom a rozumnom štáte neboli zlučiteľné s konceptom dvojitej ochrany. Ustúpiť im, by pre pápežov 19. storočia znamenalo to isté ako vzdať sa svojej  vlastnej úlohy; na to neboli pripravení. Neboli však rovnako pripravení ani nato, aby zásadne teologicky zvažovali nový vzťah voči Židom. Tu sa niečo zanedbalo, lebo takéto uvažovanie by sa stalo ústrednou súčasťou konfrontácie Cirkvi s modernou, ktorá skutočne začala až po zániku Pápežského štátu. 
Čo sa stalo s dvojitou ochranou po období reformácie? Čoraz viac sa uprednostňovala len jedna strana tejto ochrany: najskôr na dogmatickej, ako aj reálno-politickej úrovni, neskôr, od konca 18. storočia, vo vieroučných vyjadreniach pápežov a cirkevno-štátnych úradov, no čoraz menej na úrovni reálneho života. Jednostrannosť bola v tom, že jeden z dvoch princípov – a to ochrana Židov pred kresťanmi – bol potláčaný v prospech druhého, teda ochrany kresťanov pred Židmi. Štyri udalosti zo 16. storočia sú z tohto hľadiska príznačné: zostrený tlak na konverzie od roku 1542, nariadenie Pavla IV. o nútenom gete z roku 1555 a pokus  Pia V. sústrediť Židov do Ríma a Ancony, ktorý podnikol v roku 1569, ako aj rozšírenie kompetencií Posvätného ofícia na židovských poddaných Pápežského štátu za Gregora XIII. v roku 1581.
Prečo nastal tento nápadný obrat v priebehu 16. storočia? Historická situácia Rímskokatolíckej cirkvi sa v priebehu tohto storočia dramaticky menila; reformácia otriasla jej doposiaľ nespornou pozíciou duchovnej vládkyne v západnom svete. Práve to, čo bolo doposiaľ samozrejmé, si zrazu vyžadovalo legitimizáciu, obhajobu, nové odôvodnenie. Hoci Cirkev uskutočnila protireformáciu so skvelými výsledkami, nepodarilo sa jej znovu získať staré postavenie. Stratou absolútnej autority vo viere utrpela aj pevnosť základov teritoriálnej moci. Na medzinárodnej úrovni bol Pápežský štát otvorene nerešpektovaný a jeho práva na sebaurčenie boli bez zábran porušované. Racionalizmus, osvietenstvo a „myšlienky roku 1789“ zasadili napokon ďalšiu ranu samotnej jeho podstate. Pápežský štát sa ocitol v defenzíve a nebojoval len proti otvoreným mocenským nárokom druhých, ale tiež na obranu vlastnej existencie. Neustále – a nielen v oblasti politiky voči Židom - sa cítil ohrozený vo svojich „základných princípoch“, ako to vyjadril Gregor XVI. v odpovedi Metternichovi. Preto bola spočiatku sila protireformačnej reakcie obrovská a v Pápežskom štáte zasiahla najmä Židov. Blížila sa éra geta. 
Táto obranná pozícia ostáva celosvetovo dejinným znakom Cirkvi počas celého obdobia novoveku a z tejto pozície treba tiež chápať jej politiku voči Židom. No treba tu rozlišovať dve fázy: obdobie defenzívy, ktorú spustila reformácia v 16. storočí, a defenzívu v 18. storočí, vyvolanú osvietenstvom, ktorá sa potom presadila v emancipačnom hnutí 19. storočia. Čo sa týka židovskej politiky Pápežského štátu, boli obe tieto obdobia vyhrotených postojov prerušené fázou uvoľnenia, ktorá v podstate koincidovala so 17. storočím.
Čím viac sa Cirkev pokúšala voči ohrozeniu opevňovať zvonka, tým viac narastal jej tlak voči „neveriacim Židom“. Zdôrazňovala sa úloha ochrany kresťanov pred údajnou „hrozbou“ zo strany Židov. Spravidla začali príslušné kroky konštatovaním, ako napríklad v bule o gete „Cum nimis absurdum“, že Židia si v poslednom čase dovoľujú príliš veľa „slobody“, voči ktorej je teraz potrebné konečne zakročiť. Toto sa stalo akýmsi klišé až do zániku cirkevného štátu. Avšak v čom mali byť kresťania pred Židmi konkrétne chránení? V prvom rade išlo o ohrozenie spásy ich duše. V paternalistickom zmýšľaní tej doby vznikali takéto „ohrozenia“ tým, keď napríklad kresťania, čo sa stávalo často, pracovali ako sluhovia a dojky v židovských domoch a boli obavy, že im služba v gete neumožní zúčastniť sa svätej omše a prijímania sviatostí. Preto sa mal znemožniť spoločenský kontakt medzi kresťanmi a Židmi. Na druhej strane to vyhovovalo aj želaniu mnohých Židov, ktorí uprednostňovali zachovávať v jednotlivých oblastiach života vlastnú kultúru, čo sa im napokon v Pápežskom štáte často darilo. Uzatvárať miešané manželstvá bolo nemysliteľné tak zo strany kresťanov, ako aj Židov.
Druhým dôležitým dejiskom ochrany kresťanov pred Židmi bola hospodárska a peňažná oblasť. Tu sa prelínali rozličné zdôvodnenia, nie vždy jasne od seba oddeliteľné. Za pokusom  odstaviť židovské bankovníctvo bola snaha Pápežského štátu získať väčšiu finančnú  sebestačnosť. Za pokusom reglementácie židovských obchodníkov a živnostníkov bolo často intrigánstvo kresťanských konkurentov, ktorí sa chceli zbaviť svojich židovských kolegov. Za pokusom zamedzenia pozemkového vlastníctva či odobratia existujúceho bol príslušný záujem veľkých kresťanských vlastníkov pôdy. To všetko sa stále dialo pod ideologickým rúškom údajnej „obavy o spásu duše“ kresťanských poddaných.
Osvietenstvo a „myšlienky roku 1789“ zasadili napokon smrteľný úder starému, z rovnováhy vyvedenému princípu  dvojitej ochrany. Obnoveným „ediktom o Židoch“ Pia VI. z roku 1775 začal jej posledný úsek cesty: trval necelé storočie – obdobie medzi rokmi 1775 a 1870 –, pre ktoré bola charakteristická rastúca ideologická strnulosť na dogmatickej úrovni a zároveň rastúca faktická tolerancia na úrovni reálneho života. Napätie medzi nimi v priebehu 19. storočia narastalo. Príčinou bola neschopnosť Cirkvi uskutočniť zásadnú reformu.
Scenár tohto storočia vyzeral takto: revolučné obdobia prinášali emancipačné posuny; práve obnovená pápežská moc im de jure odporovala, de facto však nie. Zrovnoprávnenie židovských poddaných vo všetkých občianskych, ako aj politických právach zaručovala revolučná republika na pôde Pápežského štátu v období medzi rokmi 1797 a 1799, ako aj následne v období násilného pripojenia Pápežského štátu k francúzskemu cisárstvu medzi rokmi 1808 až 1814. Obe obdobia reštaurácie za Pia VII. síce ukončili plnú emancipáciu Židov, predstavovali však iba de iure, ale nie de facto návrat k ediktu z roku 1775. Do roku 1823, počas úradovania štátneho sekretára kardinála Consalviho, mali Židia v Pápežskom štáte širokú slobodu pohybu: getá neboli viac uzavreté, Židia sa mohli usadiť aj mimo obytnej štvrte, mali povolené podnikať a sťahovať sa a nenamietalo sa ani voči tomu, aby nadobúdali nehnuteľnosti.
Lev XII., nástupca Pia VII., sa v období medzi rokmi 1823 až 1828 pokúsil o rozsiahle znovunastolenie starých poriadkov. Všetci Židia Pápežského štátu sa mali vrátiť do geta. Vlastnenie nehnuteľností Židmi malo byť regulované, kresťania mali zakázané slúžiť u Židov; znova mala byť obmedzená sloboda sťahovania. Bol to starý známy program, ktorý však na celej čiare stroskotal. Zámer opätovnej koncentrácie moci sa jednoducho nevydaril, ohľadne nehnuteľností vzplanuli nekonečné diskusie a vízová povinnosť sa jednoducho nerešpektovala. Na židovskej politike pápeža Leva XII. sa prejavila situácia príznačná pre 19. storočie: faktická neschopnosť konať sa snúbila s nesmierne prehnanou dogmatickou tvrdosťou. 
Revolúcia roku 1831 priniesla ďalší emancipačný posun, s ktorým nastal faktický koniec geta v Pápežskom štáte. Zbúrané brány geta neboli viac postavené, prípadne sa už viac nezatvárali. Gregor XVI. okamžite stiahol Levovu politiku z programu, nariadil cirkevnej štátnej administratíve, aby si so Židmi počínala „múdro a umiernene“ a v ďalšom období svojho pontifikátu už nebol aktívny. Hoci de facto ponechal v platnosti tolerantný prístup voči Židom, principiálneho riešenia problému návrhom od základov zmenenej politiky sa vzdal. U svojich židovských poddaných bol Gregor XVI. považovaný napriek tomu – či azda práve preto? – za obľúbeného pápeža, nakloneného voči Židom.
Ako mnohí európski liberáli, aj Židia Pápežského štátu vkladali veľké nádeje do Gregorovho relatívne mladého nástupcu, pápeža Pia IX. Jeho prvé vyhlásenia boli prijaté uznanlivo, avšak šlo skôr o zbožné želania, keďže boli interpretované vo vzťahu k dileme, v ktorej sa tiež tento pápež nachádzal. Zaiste, mohol urobiť ústupky. Ale nemohol svoj Pápežský štát premeniť na liberálny národný štát, v ktorom by pápež fungoval len ako akýsi duchovný predstavený. V roku 1848 dal síce zbúrať múry rímskeho geta, odstránil staré, pre Židov ponižujúce obrady, ba priznal im aj rovnosť, teda emancipáciu v občianskych právach, nie však v politických. To značilo: rovnosť pred zákonom, avšak ani aktívne , ani pasívne volebné právo, žiadne verejné úrady pre Židov.
Revolúcia pápeža oslavovala a potom odkráčala popri ňom. Po tom, ako cudzie mocnosti po tretí raz v tomto storočí zachránili Pápežský štát pred zánikom a Pius IX. sa v roku 1849 vrátil z exilu do Ríma, sa nezmenil zázračným spôsobom z liberála na reakcionára, ale len odhodlanejšie postavil proti absolutistickému nároku revolúcie absolutistický nárok Katolíckej cirkvi, hoci to bol čoraz osamelejší, nerovnejší boj.
V politike voči Židom sa po roku 1848 fakticky nič nezmenilo: ani sa znova nezatvorili getá, ani sa neoživili reštriktívne zákony. Počas celého dlhého pontifikátu Pia IX. až do zániku Pápežského štátu vládol v politike cirkevného štátu voči Židom princíp laisser-faire. V júli roku 1852 nariadil Pius IX. Posvätnému ofíciu, aby sa všetky „zámery týkajúce Židov odložili, lebo na to nie je vhodná doba“.
S najväčšou nečinnosťou korešpondovala po dogmatickej stránke najväčšia strnulosť. Charakteristickým znakom toho je aféra Mortara z roku 1858, týkajúca sa pokrsteného židovského chlapca, v ktorej sa Pius IX. dostal do sporu prakticky s celým európskym svetom, vrátane jeho vlastného štátneho sekretára. V spore šlo o teologickú a ľudskú stránku „únosu“ sedemročného Edgarda Mortaru z domu jeho rodičov v Bologni po tom, ako sa zistilo, že kresťanská slúžka v neprítomnosti jeho rodičov Edgarda pokrstila, lebo sa zdalo, že je smrteľne chorý. Sviatosť bola, podľa všetkého, čo sa dalo zistiť, právoplatne udelená.  Potiaľ splnil Pius svoju „povinnosť“, ako si to od neho vyžadovala tradícia. Naproti tomu politicky bolo jeho správanie neľudské a nemúdre. Ako ho možno vysvetliť? Aféra Mortara bola akousi manifestáciou dogmy – ostentatívnym prejavom vzdoru podľa hesla „teraz akurát“ – v situácii, keď faktická bezmocnosť pápeža dosiahla svoj vrchol a keď Pápežský štát prežíval chvíle svojej najväčšej, poslednej defenzívy. Exemplárne tu chcel Pius ešte raz demonštrovať, že chce a je schopný riadiť sa starým príkazom ochrany kresťanov pred Židmi – v tomto prípade ochrániť „nového kresťana“ pred vplyvom jeho vlastných rodičov, ktorý by ohrozoval spásu jeho duše! – prípadne aj v rozpore so silnými novými, sekularistickými myšlienkami ľudskosti a najmä sebaurčenia jedinca. Táto skúška sily však ukázala iba aporetický stav princípu ochrany: mohla totiž viesť len k jednotlivým prejavom vzdoru, ktoré svet právom poburovali. Obdobie núteného paternalizmu dvojitej ochrany už bolo minulosťou.
Aféra Mortara sa ponuro týči nad posledným desaťročím Pápežského štátu. Práve rok po odňatí Edgarda porazili piemontsko–francúzske oddiely pri Solferine rakúsku armádu. Táto porážka znamenala zmenšenie územia Cirkevného štátu na polovicu a pripravila cestu pre taliansky národný štát. Nová vláda v Bologni začala proces proti inkvizítorovi zodpovednému za únos Edgarda Mortaru, ten sa ale skončil v apríli 1860 oslobodzujúcim rozsudkom. Verejnosť však pápeža Pia IX. nezbavila viny. Jeho neústupnosť v Mortarovom prípade ho pripravila o posledné sympatie a bola vodou na mlyn nielen pre všetkých liberálov a antiklerikálov, ale pochybnosti vzrastali aj medzi ináč vernými katolíkmi. Porážka Rakúska v roku 1859 bola začiatkom vojenského konca Pápežského štátu. Morálny zánik mu pripravil samotný pápež.
 
Poznámka k textu:
(1) Skrátená verzia môjho príspevku „Koniec dvojitej ochrany. Pápeži a Židia v čase medzi obdobím protireformácie a Prvým vatikánskym koncilom (1555 – 1870), in: Florian Schuller/Giuseppe Veltri/Hubert Wolf (ed.): Katolicizmus a judaizmus. Spoločné znaky a odmietnutia od 16. do 20. storočia, Regensburg 2005. s. 162-180. Podrobné predstavenie problematiky, so všetkými citáciami a vedeckou dokumentáciou: Thomas Brechenmacher: Koniec dvojitej ochrany. Svätá stolica a Židia v období prechodu k moderne (1775 – 1870), Stuttgart 2004 (= Pápeži a pápežstvo, zv. 32), ako aj – v zhutnenej forme in: Ders.: Vatikán a Židia. História nešťastného vzťahu od 16. storočia po súčasnosť, Mníchov: 2005.