Židia medzi európskymi kresťanmi 19. storočia
Peter Zubko
 
Kresťania a Židia
Európa 19. storočia bola kontinentom, kde žilo najviac židovského obyvateľstva zeme a jeho osudy ovplyvnili nielen dianie na tomto starom kontinente, ale v tom čase presiahli na americký kontinent či do Palestíny. Devätnáste storočie bolo obdobím emancipácie Židov, a to až do takej miery, že sa stala samoúčelnou. Gróf Clermont-Tonnere, jeden zo zástupcov väčšinovej spoločnosti, o tom vo francúzskom parlamente v decembri 1789 povedal: „Židom ako národu je nutné všetko odoprieť, Židovi ako jednotlivcovi však všetko dovoliť.“ V západnej a strednej Európe sa Židia stali rovnocennou súčasťou občianskeho života, v ktorom neboli dôležité spolky, združenia a korporácie, ale jednotlivci. V priebehu dvoch-troch generácií sa Židom život zmenil úplne: Z podomových obchodníkov, obchodníkov s dobytkom a remeselníkov z vidieka sa stali mešťania, ktorí sa živili najmä obchodom a remeslom.1 Spočiatku sa nepoužíval termín emancipácia, ale náprava.2
Tradičným náboženstvom Európy v 19. storočí bolo kresťanstvo. Od krajiny ku krajine prevládali síce iné kresťanské konfesie (katolíci v Španielsku, Portugalsku, Taliansku, Rakúsko-Uhorsku, Bavorsku; protestanti v Prusku/Nemecku, Švajčiarsku, Škandinávii; anglikáni vo Veľkej Británii; pravoslávni v Rusku, Srbsku, Bulharsku). Vo viacerých európskych krajinách bola zreteľná sekularizácia (na čele s Francúzskom) a v druhej polovici storočia aj liberalizácia3 (Čechy; kultúrny boj v Nemecku, Uhorsku). Aj napriek rozšírenej rezistencii či indiferentizmu voči kresťanstvu bola Európa stereotypne kresťanská v súkromnom živote počas občianskeho roka a v osobnom živote od narodenia až po smrť, a to vo zvykoch a tradíciách, čo pramenilo v starobylom a globálnom rozšírení kresťanstva. Kresťanské predsudky/stereotypy dominantne ovplyvňovali pohľad kresťanov na Židov.
Židia 19. storočia v Európe mali za sebou niekoľko stáročnú minulosť, neboli neznámym ani novým spoločenstvom, ale napriek tomu relatívne uzavretým pred okolím: Mali vlastné náboženstvo, o ktorom iným nerozprávali (nemali misijný príkaz šíriť svoje náboženstvo), žili v getách, mali vlastné sviatky, kultúrne zvyky a jazyk. Getá v priebehu 19. storočia začínali postupne zanikať, ale medzi (praktizujúcimi aj sekularizovanými) kresťanmi a Židmi ostávala pomyselná stena. Zrovnoprávňujúce zákony pozitívne vplývali na život, ale predsudky pretrvávali. Segregácia Židov bola zavedená Nežidmi a vyhovovala obidvom stranám. Vyhlo sa tak konfliktom, Židia si ľahko udržali vieru a tradičný spôsob života. Občianska spoločnosť ich podľa tohto stredovekého spôsobu života považovala za občanov „druhej triedy“ (napr. v nemeckých krajinách tak tomu bolo čiastočne až do roku 18714).  Dokonca na toto postavenie našla teologické zdôvodnenie, podľa ktorého ich stav podriadenosti bol dôkazom ich hriešnosti, aj keď táto interpretácia nemala nič spoločné so židovskou teológiou.5 Európska populácia Židov v rokoch 1800 – 1880 vzrástla z dvoch miliónov na sedem miliónov osôb.6
 
Európske premeny
Od konca 18. storočia dochádzalo v Európe k zániku feudálneho systému; v 19. storočí sa utvárali moderné štáty a národy prechádzali sebauvedomovacím procesom, ktorý sa výrazne prejavil v roku 1848. Snaha o zrovnoprávnenie neobišla ani Židov, ktorí boli roztrúsení v mnohých krajinách. Emancipácia (zrovnoprávnenie) Židov sa do veľkej miery prekrývala s ich asimiláciou, bola sprevádzaná vystupovaním z tradičnej uzavretosti, odklonom od náboženstva, prijímaním kresťanskej či sekulárnej kultúry, nového jazyka väčšinového obyvateľstva, ale aj prijímaním kresťanstva (konvertovaním). Tak sa totiž zdalo, že otvorenie sa Židov svetu zmení nielen pohľad na nich, ale aj oni sami majú pokročiť vo vlastných dejinách týmto smerom. Ako sa ukázalo, pre Židov to bola od istej chvíle slepá ulica.
Francúzsky mysliteľ Voltaire sa provokatívne a pohŕdavo vyjadril, že Židia sú neužitoční (Dictionnaire Philosophique, Filozofický slovník, 1757). Voltairova nenávisť sa neopierala o klasickú nenávisť medzi náboženstvami, ktorú nazýval reakčná, ale vychádzala ako z prototypu z antisemitizmu antickej Rímskej ríše. Voltaire sa neodvolával na Augustína, ale na Tacita, Cicera a Apiona. Problém Židov videl v ich izolácii, ale na druhej strane poznamenal, že úplná integrácia do spoločnosti nie je možná. Aj keď Voltaire nemal v úmysle stať sa prvým zvestovateľom židovskej rovnosti, bol ním.7 Následne sa integráciou Židov zaoberali iní teoretici, ale aj štátnici. Emancipácia Židov bola celoeurópskou záležitosťou, ktorá bola dovŕšená do roku 1831.8 Jedným zo spôsobov ako Židia reagovali na obdobie emancipácie, bola konverzia na kresťanstvo.9
Ako prvý definoval príčinu biedneho postavenia Židov pruský úradník Christian Wilhelm von Dohm v spise Über die bürgeliche Verbesserung der Juden (O zlepšení občianskej situácie Židov, 1781/2). Aby sa Židia stali „lepšími a užitočnejšími“ občanmi, mali sa zriecť alebo prekonať niečo zo svojho vývoja alebo identity, a to náboženstvo alebo svoje vrodené vlastnosti a prestať sa oddeľovať od ľudí, vedľa ktorých žijú, preto im to treba umožniť. Prvé emancipačné zákony v kresťanskom svete prijalo Francúzsko 27. 9. 1791.10 Rakúsky cisár Jozef II. v tom čase vydal tolerančné patenty týkajúce sa nekatolíkov (1781 pre Čechy, 1782 pre Moravu); Židia sa stali rovnoprávnymi obyvateľmi krajiny. Jozefínske reformy zhrnul Židovský systemálny patent. Emancipácia Židov v Rakúsko-Uhorsku bola zavŕšená v roku 1867.11 V krajine žila najväčšia židovská populácia v Európe, polovica Židov žila v anektovanej časti v Haliči a Bukovine.12 Dianie v Berlíne ovplyvňovalo názory na emancipáciu Židov aj v predrevolučnom Francúzsku; po revolúcii sa Napoleon snažil o istú reguláciu napr. vo výbere povolaní, ale vývoj už nebol zvrátený. Anglicko bolo ďalšou krajinou, v ktorej Židia získali nielen občianske práva, ale sa aj zapojili do života.13
 
Emancipácia Židov
Emancipácia v Nemecku prebiehala pomaly. Prvé prelomy nastali v Prusku v roku 1812, v Bavorsku v roku 1813. V nasledujúcich rokoch rušili jednotlivé krajiny segregačné nariadenia a udeľovali Židom ďalšie a ďalšie práva i povinnosti (napr. vojenská služba, volebné právo). Po Viedenskom kongrese (1815 – 1848) došlo k istým regresiám a dokonca aj protižidovským výtržnostiam (hep-hep-povstanie), pretože postavenia dosiaľ patriace len kresťanom preberali nekresťania. Kresťanská spoločnosť nebola pripravená na pluralitu a konkurenciu. Židia boli obviňovaní z votrelectva a karierizmu. Kto sa chcel vyhnúť tomuto ostrakizovaniu, musel prijať krst, ktorý otváral cestu ku kariére. Urobili tak rodičia Karola Marxa a Félixa Mendelssohna-Bartholdyho (1809 – 1847) či Heinrich Heine (1797 – 1856). Iní ako Jacques Offenbach (1819 – 1880) sa asimilovali a o judaizmus sa nezaujímali. Na začiatku 19. storočia sa akési prvé debaty medzi kresťanmi a Židmi konali v tzv. ženských salónoch, kde po intelektuálnych debatách nasledovali viaceré konverzie. Na jednej strane sa Židia chceli stať Nemcami, preto sa mnohí zriekli sa svojej kultúry a jazyka (a viacerí sa v tomto smere stali lepšími než Nemci), na druhej strane neboli všetci ochotní vzdať sa svojho židovstva, ktoré sa odsúvalo do privátnej sféry života.14 Sekularizácia zasiahla aj náboženské myslenie Židov, už nebol dôležitý chrám v Jeruzaleme, ale synagóga v centrálnej časti mesta, ktorá bola neraz architektonicky impozantná, zvyčajne v maurskom/orientálnom štýle.15
Židia v prístupe k výzvam 19. storočia neboli jednotní, dokonca sa nedokázali zhodnúť na jednom jazyku, ktorý by používali, ani na jednotnom politickom programe.16 Prvé moderné snahy Židov o pretvorenie vlastného sveta sa objavili už na konci 18. storočia. Židovské osvietenstvo sa nazýva haskala. Jeho cieľom bolo pretvoriť židovský kultúrny a náboženský život v duchu moderných dejín. Hlavným predstaviteľom ranej fázy haskaly bol Berlínčan Moses Mendelssohn (1729 – 1786).17 Toto hnutie bolo vo svojom čase všeobecne prítomné, aj keď väčšina Židov zotrvávala na tradičných ortodoxných princípoch.18 Haskala sa líšila v závislosti od vplyvov a potrieb konkrétnych krajín. Európske spoločenstvá sa primárne neopierali o náboženské princípy, ale o občiansky princíp, aj keď v konkrétnom dôsledku mali viaceré hodnoty kresťanský rámec. Boli uzatvárané miešané kresťansko-židovské manželstvá. Ako reakcia vznikli tri formy/smery judaizmu:
1) Reformné hnutie predstavovali David Friedlander (1756 – 1834), Israel Jacobson (1768 – 1828), Samuel Holdheim (1806 – 1860) a Abraham Geiger (1830 – 1874). Hnutie vzniklo v Nemecku koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia. V snahe zmeniť synagogálnu bohoslužbu zaviedli organ, nemčinu do bohoslužieb, rabíni sa obliekali ako pastori, bima/almemor sa zo stredu presunul na východnú stranu.
2) Nová ortodoxia bola založená Samsonom Rafaelom Hirschom (1808 – 1888). Bola opakom predchádzajúcich snáh. Snažili sa žiť podľa židovského zákona, ale súčasne sa podieľali na zveľaďovaní kultúry okolia.
3) Konzervatívny/masoretský judaizmus predstavoval Zacharias Frankel (1801 – 1875). Stál uprostred obidvoch predchádzajúcich hnutí, pridržiaval sa hebrejčiny. V roku 1854 otvorili v meste Vroclav prvý židovský teologický seminár.19
Semináre rozvíjali vedu o židovstve. Prvý rabínsky seminár bol založený v roku 1829 v talianskej Padove.20 V roku 1819 bol založený Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spolok pre kultúru a vedu Židov) a dejiny sa začali skúmať ako akýsi posvätný prameň. Prvý predseda spolku Eduard Gans povedal: „Nadíde čas, keď sa v Európe už nikto nebude pýtať, kto je Žid a kto kresťan.“ Spolok sa však rýchlo rozpadol, ale dejiny boli skúmané aj ďalej. Isaak Marcus Jost napísal ako prvý židovský autor 9-zväzkové dielo Geschichte der Israeliten (Dejiny Izraelitov, 1820 – 1828/46). Klasickým sa však stalo 11-zväzkové dielo Heinricha Graetza (1817 – 1891) Geschichte der Juden (Dejiny Židov, 1853/6 – 1876) a jeho trojdielne Volkstümliche Geschichte der Juden (Národné dejiny Židov, 1888).21 Tu treba spomenúť najväčšieho židovského učenca 19. storočia z Nemecka Leopolda Zunza (1794 – 1886). Založil Wissenschaft des Judentums – vedu o židovstve. Mal prebádané všetky významné európske knižnice okrem vatikánskej.22
Emancipácia mala aj pozitíva. Vo viacerých desaťročiach vynikli viacerí intelektuáli, filozofi, vedci či umelci, ktorí obohatili svet (fyzik Albert Einstein, lekár Sigmund Freud, filozofi Henri Bergson, Edmund Husserl, básnik Heinrich Heine, spisovatelia Franz Kafka, Joseph Roth, Stefan Zweig, skladatelia Gustav Mahler, maliar a grafik Max Liebermann atď. K prednostiam niektorých židovských kruhov patrilo aj ekonomické podnikanie a účasť na politickom živote. Kým v katolíckych a protestantských krajinách od čias francúzskej revolúcie sa uvoľnil politický, spoločenský, umelecký i akademický priestor Židom, pravoslávne Rusko išlo opačnou cestou – pogromistickými vlnami a presídľovaním.23
 
Antisemitizmus
Proces židovského otvárania sa svetu vyvolal viaceré protižidovské reakcie. Protestantský teológ Fridrich Daniel Schleiermacher (1768 – 1834) varoval pred „judaizáciou cirkvi“. Keď berlínsky univerzitný profesor Friedrich Ruehs vydal knihu Über die Anspüche den Juden an das deutsche Bürgerrecht (O nárokoch Židov na nemecké občianstvo, 1815), spustil rozsiahlu protižidovskú publicistiku, podľa ktorej nemohli Židia získať občianske práva, nesmeli vstupovať do kresťanských cechov, zastávať miesta v armáde a vo verejnej správe. Pridal sa heidelberský univerzitný profesor Jakob Fries knihou Über die Gefährdung des Charakters und des Wohlstands der Deutschen durch die Juden (O ohrození charakteru a blahobytu Nemcov Židmi, 1816). Univerzitný antisemitizmus rýchlo zvulgárnel.24
V Pápežskom štáte sa stal jeden prípad, ktorý viedol k stmeleniu Židov. V noci z 23. na 24. 6. 1858 pápežská polícia odviedla šesťročného chlapca Edgarda Mortara od rodičov v Bologni, pretože bol päť rokov predtým pokrstený in bona fide jednou kresťanskou slúžkou in periculo mortis. Vo svete to vyvolalo vlnu protestov, ale pápež Pius IX. odmietol ustúpiť a chlapca vrátiť jeho židovskej rodine.25
Ako škandál sa vo Francúzsku objavila aféra Alfréda Dreyfusa (1894 až 1906); v Čechách a v Uhorsku prebehli zinscenované procesy s údajnými páchateľmi rituálnych vrážd, vznikli politické strany opierajúce sa o antijudaizmus a v Rusku a na Ukrajine dokonca došlo k pogromom (prvý v Odese 1. 10. 1871 – zo 400-tisíc obyvateľov bolo 140-tisíc Židov, v Jelizavetgrade 15. 3. 1881, potom 1882 – 1906).26 Všeobecne rozšírená sociálna bieda viedla k masovej emigrácii aj u Židov či už v rámci Európy alebo mimo ňu a zrodilo sa židovské hnutie národného oslobodenia – sionizmus (prvý sionistický kongres sa konal v Bazileji 29. – 31. 8. 1897, kam bol na poslednú chvíľu preložený z Mníchova; bola tu prijatá vlajka a hymna27) a vo viacerých vlnách boli postupne osídlené historické oblasti neskoršieho štátu Izrael. Za predchodcu sionizmu je považovaný nemecký židovský filozof Moses Hess (1812 – 1873)  a Leo Pinsker z Odesy (1821 – 1891), pohnutý po roku 1882 pogromami. Vlastná iniciatíva vyšla ako reakcia na novú vlnu protižidovskej nenávisti u sekularizovaného Žida Theodora Herzla (1860 – 1904), ktorý napísal dielo Der Judenstaat. Versuch einer modernen Lösung der jüdischen Frage (Židovský štát. Pokus o moderné riešenie židovskej otázky, 1896), aj keď Herzl nebol prvý sionista. V tomto diele napísal: „Všade sme sa poctivo snažili splynúť s národným spoločenstvom, ktoré nás obklopuje, a zachovať si jedine vieru našich otcov. To sa však nepripúšťa. Zbytočne sme verní a na mnohých miestach dokonca prehorliví vlastenci, márne obetujeme majetok a krv rovnako ako naši spoluobčania, zbytočne sa snažíme prispieť k sláve našich vlastí v umení a vede, k ich bohatstvu obchodom a inou činnosťou. V našich domovinách, v ktorých už po stáročia žijeme, sme stále okrikovaní ako cudzinci… Keby nás nechali na pokoji… Ja som však presvedčený, že nás na pokoji nenechajú.“28 V roku 1904 sa Herzl stretol s pápežom Piom X., ktorý mu povedal: „Sú dve možnosti. Buď Židia priľnú k svojej viere a budú čakať na mesiáša, ktorý sa podľa nášho názoru už objavil a v takom prípade poprú Ježišovu svätosť a my im už nepomôžeme; alebo do (svojej) krajiny odídu bez viery, ale potom im budeme ešte menej naklonení.“29
Antisemitské predsudky pretrvávali v Európe od stredoveku. Židia museli žiť separátne v getách (v 19. storočí existovali všade, okrem Francúzska), boli označení na odevoch, boli obviňovaní z rituálnych vrážd. Už v stredoveku bola židovská tradícia likvidovaná pálením židovských kníh, núteným krstením či vyháňaním alebo nútením presídľovania do určených oblastí (najhoršie prenasledovania Židov v 19. storočí boli v Rusku; napr. za Kataríny II. v roku 1791 v Rusku, aby neboli konkurenciou moskovským kresťanským obchodníkom; v roku 1844 bola rozpustená židovská samosprávna kahala), v Rusku prechádzali chlapci od 12. roku života dlhým predvojenským výcvikom kantonistov, po ktorom mohli až 25 rokov slúžiť v cárskej armáde a väčšina bola aj pokrstená (odhaduje sa, že išlo o asi 50-tisíc nedobrovoľne odňatých detí). Medzi kresťanmi bolo živené protižidovské myslenie udržiavaním legendy o bludnom Židovi (existovala preukázateľne už v roku 1602)30 a v 19. storočí ju živili najmä divadlá. V Rusku sa objavili Protokoly sionských mudrcov (1903), ruský plagiátorský podvrh, ktorý bol preložený do ďalších jazykov. Vo Francúzsku a v Nemecku cirkev hľadala vinníkov oslabenia vplyvu cirkvi v spoločnosti a tradičnej rodiny, ale hľadal sa aj vinník šírenia ateizmu, mravného úpadku, alkoholizmu, sexuálneho zneužívania, propagovania bezbožníckych náuk (napr. darvinizmu). Nenávisť kresťanov k Židom prehĺbili niektorí autori pôsobiac na cirkevnej pôde, napr. profesor teológie na nemeckej univerzite v Prahe August Rohling (Talmudský Žid, 1871; Moje odpovědi rabinům aneb pět psaní o Talmudu a židovské rituelní vraždě, 1883).31 Moderný antisemitizmus vyprodukovali viacerí novinári. Wilhelm Marr napísal Der Sieg des Judenthums über das Germanenthum. Vom nichtkonfessionellen Standpunkt aus betrachtet (Víťazstvo židovstva nad germánstvom. Skúmané nie z konfesionálneho hľadiska, 1879), historik Henrich von Treitschke v Preussiche Jahrbücher (Pruská ročenka, 1879) šíril predsudky voči východoeurópskym Židom prichádzajúcim do Pruska nielen v tlači, ale aj ako poslanec v Ríšskom sneme. Ani Francúzsko nezaostávalo, bestsellerom sa stal spis Edouarda Drumonta La France Juive (Židovské Francúzsko, 1886). Svojím podielom prispel napr. aj Richard Wagner pamfletom Das Judenthum in der Musik (Židovstvo v hudbe, 1850). Táto propaganda šírila iracionálny strach.32   
K tomu sa rozvinula protižidovská politika, ktorú viedli predovšetkým kresťanské strany, ktoré vznikli v tretej tretine 19. storočia. V Nemecku mala najväčší úspech Kresťansko-sociálna robotnícka strana (1878, od 1881 Kresťansko-sociálna strana) Adolfa Stoeckera, kazateľa na dvore Viliama I., v Rakúsko-Uhorsku Kresťansko-sociálna strana Karola Luegera (od 1897 starosta Viedne). V roku 1882 sa v Drážďanoch konal prvý medzinárodný antisemitský kongres a v tom istom roku bolo založené Alliance Anti-Juive Universelle. Nemecký rasový antisemitizmus prerástol v 20. storočí do ideológie nacistického Nemecka a do holokaustu.33 Výnimočnou krajinou bola Veľká Británia. V roku 1831 získali londýnski Židia mestské slobody, v roku 1837 bol prvý Žid povýšený do šľachtického stavu a v roku 1855 sa stal starostom Londýna prvý Žid, v roku 1858 zasadol v snemovni Žid Lionel de Rothschild (aj keď v nej nikdy neprehovoril), v roku 1874 sa stal ministerským predsedom pokrstený Žid Benjamín Disraeli,34 ktorý zastával názor, že Židia nie sú horší než ostatní ľudia, pretože mu pripadali lepší.35 Londýn bol finančným centrom sveta a jeho pilierom boli Židia Rothschildovci. Až do 70. rokov 19. storočia mali Angličania sklon k filosemitstvu.36 Tento model spolužitia sa uplatnil aj v Severnej Amerike.37
Súčasťou protižidovského boja 19. storočia boli útoky proti Židom a voľnomyšlienkarom. Podľa ich mienok predchodcov utopistických socialistických vízií bol prekážkou pokroku židovský spôsob existencie. Najvplyvnejším socialistickým teoretikom bol Karol Marx (1818 – 1883), ktorý pochádzal zo židovskej rodiny konvertovanej na protestantizmus. Marx napísal, že „židovská emancipácia je koniec koncov emancipácia ľudstva od Židov“ (O židovskej otázke, 1844). V robotníckom prostredí skutočne vznikli aj židovské organizácie a strany. V Rusku vznikol Všeobecný židovský robotnícky zväz Litvy, Poľska a Ruska – Bund (1897). Relatívny pokoj mali Židia v Anglicku.38
Toto všetko nás privádza k záveru, či skutočne existovalo svetové židovské sprisahanie? Táto ide sa nezrodila v 19. storočí, ale už v stredoveku. Najvýraznejším podnetom na vznik teórie o globálnom židovskom sprisahaní malo zhromaždenie židovského súdneho dvora (nazývaný sanhedrin) za Napoleona v roku 1807 a založenie Alliance Israélite Universelle v Paríži v roku 1860, pritom jej cieľom bola pomoc Židom v krajinách, kde trpeli diskrimináciou, aby boli naplno zrovnoprávnení; v Nemecku vznikol Centralverein deutscher Staatsbürger jüdischen Glaubens (Ústredný spolok nemeckých občanov židovskej viery), ktorý hlásal, že nemeckí Židia sa od protestantských a katolíckych susedov líšia iba náboženskou príslušnosťou. Úspešnosť spolku však bola obmedzená.39
V Európe existoval niekoľkoraký antisemitizmus:
1) Kresťanský/náboženský – snažil sa o pokrstenie Židov.
2) Osvietenský – uprednostňoval ateizáciu Židov, resp. ich bezbožníctvo.
3) Rasový – vylučoval akúkoľvek existenciu Židov, aj fyzickú.40
 
Záver
Tradičná židovská i kresťanská spoločnosť sa v 19. storočí rozpadala,41 a to ponajprv pod vplyvom osvietenstva, neskôr sekularizácie a liberalizácie. V spoločnosti existovali napätia medzi sakrálnou a sekulárnou sférou;  liberálna spoločnosť považovala kresťanov i Židov za svojich nepriateľov, ale aj kresťania poukazovali na svojich nepriateľov, ktorými boli buď Židia, alebo Židia spojení s liberálmi, protestantmi alebo slobodomurármi na spôsob sprisahania.42
Katolícka cirkev bola v 19. storočí jediná inštitúcia, ktorá sa hlásila k židovským koreňom.43 Napriek tomu pretrvávali predsudky k Židom. Až sekularizovaná spoločnosť opierajúca sa nie o náboženstvo, ale o občiansky princíp, umožnila Židom vystúpiť z geta a zapojiť sa do spoločenského diania v akejkoľvek oblasti. Židia získavali práva ako mali kresťanskí obyvatelia postupne a od krajiny ku krajine odlišne (1790 – 1791 Francúzsko, 1795 Holandsko, Belgicko, 1796 Taliansko, 1812 Prusko, 1814 Dánsko, 1831 Anglicko, 1866 Británia, 1871 Bavorsko, 1874 Švajčiarsko, 1917 Rusko; Rakúsko-Uhorsko: 1840 právo bývať v mestách, 1848 občianske a politické práva, 1851 zrušené, 1867 opätovne potvrdené).44 Napriek emancipácii Židov prevládali iracionálne a nezdravé náboženské dôvody, ktoré zrodili antisemitizmus, za ktorým stáli konkrétni ľudia a sfanatizované davy. Aby sme zadosťučinili pravde, treba povedať aj to, že úplne inak vyzeral život medzi jednoduchými obyvateľmi, o ktorých sa takmer nepíše, pretože kde nie sú problémy, niet ani záznamov. Vzácnym svedectvom je dokument vydaný židovskou komunitou v mestečku Zborov pri Bardejove z roku 1854. Miestny rímskokatolícky farár bol obvinený, že v čase koledy (okolo sviatku Troch kráľov) požehnal židovské domy.45 Izraelská obec písomne potvrdila, že tak urobil preto, lebo v ich domoch slúžia katolíci.46 Boli teda aj takí, ktorí vedeli, ako majú nažívať susedia.
 
 
Pramene a literatúra
Arcibiskupský archív Košice, Personalia T. Kapy, sign. 1047/1854.
AUGUSTÍN, Milan: Krátke dejiny Židov na Slovensku. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Oddelenie židovskej kultúry, 1993.
BARNAVI, Eli (ed.): Atlas univerzálních dějin židovského národa od časů biblických praotců do současnosti. Praha : Victoria Publishing, 1995.
BERND, Martin – SCHULIN, Ernst (eds.): Židovská menšina v dějinách. Olomouc : Votobia, 1997.
BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2014.
FRANEK, Jaroslav: Judaizmus. Kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava : Marenčin PT, 2009.
HAUMANN, Heiko: Dějiny východních Židů. Olomouc : Votobia, 1997.
HOLECZEK, Heinz: Emancipace Židů v Prusku. In: BERND, Martin – SCHULIN, Ernst (eds.). Židovská menšina v dějinách. Olomouc : Votobia, 1997, s. 122-150.
JELÍNEK, Ješajahu Andrej: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Zborník statí. I. časť. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Oddelenie židovskej kultúry, 1999.
JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa. Praha : Rozmluvy, 1995.
LANGE, Nicholas de: Svět Židů. Kulturní atlas. Praha : Knižní klub, 1996.
PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus – nejsetrvalejší zášť v dějinách lidstva. In: PAVLÁT, Leo (ed.). Židé – dějiny a kultura. Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 83-110.
POTOK, Chaim: Dějiny Židů. Praha : Argo, 2002.
ROHLING, August: Moje odpovědi rabinům aneb pět psaní o Talmudu a židovské rituelní vraždě. Praha : Tisk a sklad Cyrillo-Methodějské knihtiskárny, 1883.
ROTH, Joseph: Židé na cestě. Praha : Academia, 2013.
RYBÁŘOVÁ, Petra: Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava : Pri Historia, 2010.
SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení od biblických dob do současnosti. In: PAVLÁT, Leo (ed.): Židé – dějiny a kultura. Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 5-34.
SCHUBERT, Kurt: Dějiny Židů. Praha : NS Svodoba, 2003.
ŠEDINOVÁ, Jiřina:  Židé v Čechách a na Moravě. In: PAVLÁT, Leo (ed.): Židé – dějiny a kultura. Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 35-54.
VEBER, Václav (ed.): Židé v novodobých dějinách. Soubor přednášek na FF UK. Praha : Karolinum, 1997.
VEBER, Václav: Židé v carském Rusku. In: VEBER, Václav (ed.): Židé v novodobých dějinách. Soubor přednášek na FF UK. Praha : Karolinum, 1997, s. 213-233.
Židé – dějiny a kultura. Pavlát, Leo (ed.). Praha : Židovské muzeum, 2005.
 
Príspevok bol vyžiadaný organizátormi konferencie. Téma o vzťahoch medzi kresťanmi a Židmi v 19. storočí je široká a bohatá a je vovedením do problematiky. Príspevok sa venuje nie „dlhému“ 19. storočiu, je striktne obmedzený na klasické 19. storočie (1801 – 1900), aj keď niektoré myšlienky kvôli kontextu presahujú tieto limity.
1 BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů. Praha – Litomyšl : Paseka, 2014, s. 155, 164.
2 HOLECZEK, Heinz: Emancipace Židů v Prusku. In: Židovská menšina v dějinách. Martin, Bernd – Schulin, Ernst (eds.). Olomouc : Votobia, 1997, s. 122.
3 SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení od biblických dob do současnosti. In: Židé – dějiny a kultura. Pavlát, Leo (ed.). Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 29; LANGE, Nicholas de: Svět Židů. Kulturní atlas. Praha : Knižní klub, 1996, s. 55-56.
4 BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 159.
5 LANGE, Nicholas de: Svět Židů, s. 54; porov. ROTH, Joseph: Židé na cestě. Praha : Academia, 2013, s. 45-69.
6 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa. Praha : Rozmluvy, 1995, s. 342-343.
7 POTOK, Chaim: Dějiny Židů. Praha : Argo, 2002, s. 408-410; PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus – nejsetrvalejší zášť v dějinách lidstva. In: Židé – dějiny a kultura. Pavlát, Leo (ed.). Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 95; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 158.
8 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 419.
9 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 304.
10 SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení, s. 29.
11 ŠEDINOVÁ, Jiřina: Židé v Čechách a na Moravě. In: Židé – dějiny a kultura. Pavlát, Leo (ed.). Praha : Židovské muzeum, 2005, s. 47-48, 50; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 156.
12 Atlas univerzálních dějin židovského národa od časů biblických praotců do současnosti. Barnavi, Eli (ed.). Praha : Victoria Publishing, 1995, s. 168.
13 BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 158-159.
14 BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 162-163; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 330-334, 390.
15 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 415-416.
16 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 325-329.
17 SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení, s. 29.
18 HOLECZEK, Heinz: Emancipace Židů v Prusku, s. 129.
19 SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení, s. 30; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 164-167; LANGE, Nicholas de: Svět Židů, s. 57-58; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 318-320.
20 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 415.
21 BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 167-168; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 320-321.
22 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 417; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 316-318.
23 SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení, s. 30-31.
24 SCHUBERT, Kurt: Dějiny Židů. Praha : NS Svodoba, 2003, s. 93-94.
25 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 344.
26 VEBER, Václav: Židé v carském Rusku. In: Židé v novodobých dějinách. Soubor přednášek na FF UK. Veber, Václav (ed.). Praha : Karolinum, 1997, s. 213-233; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 194-195; PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 94; HAUMANN, Heiko: Dějiny východních Židů. Olomouc : Votobia, 1997, s. 164-169.
27 LANGE, Nicholas de: Svět Židů, s. 65.
28 FRANEK, Jaroslav: Judaizmus. Kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. Bratislava : Marenčin PT, 2009, s. 175-195; POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 423-431; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 211-212; SADEK, Vladimír: Židovské dějiny a myšlení, s. 31-32.
29 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 431-432.
30 Atlas univerzálních dějin židovského národa, s. 170.  
31 ROHLING, August: Moje odpovědi rabinům aneb pět psaní o Talmudu a židovské rituelní vraždě. Praha : Tisk a sklad Cyrillo-Methodějské knihtiskárny, 1883.
32 POTOK, Chaim: Dějiny Židů, s. 419-423; PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 99-100; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 205-207; porov. RYBÁŘOVÁ, Petra: Antisemitizmus v Uhorsku v 80. rokoch 19. storočia. Bratislava : Pro Historia, 2010; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 344-351.
33 PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 96-97.
34 Atlas univerzálních dějin židovského národa, s. 141; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 303.
35 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 314-315.
36 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 309-311, 362.
37 Porov. JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 352-359.
38 FRANEK, Jaroslav: Judaizmus, s. 150; LANGE, Nicholas de: Svět Židů, s. 65-66; PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 97-98; JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 334-342.
39 PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 98-99; BRENNER, Michael: Malé dějiny Židů, s. 209.
40 PAVLÁT, Leo: Antisemitizmus, s. 100.
41 Židovská menšina v dějinách. Martin, Bernd – Schulin, Ernst (eds.), s. 212 – 213.
42 JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 367.
43 Porov. JOHNSON, Paul: Dějiny židovského národa, s. 315.
44 LANGE, Nicholas de: Svět Židů, s. 55-57; FRANEK, Jaroslav: Judaizmus, s. 148-149; AUGUSTÍN, Milan: Krátke dejiny Židov na Slovensku. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Oddelenie židovskej kultúry, 1993, s. 40-46; JELÍNEK, Ješajahu Andrej: Židia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Zborník statí. I. časť. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Oddelenie židovskej kultúry, 1999, s. 10-30.
45 Podľa tohto svedectva tradičný zvyk žehnať židovské príbytky v Zborove na Nový rok, resp. na Troch kráľov (okolo 6. januára), existoval takmer od začiatku 19. storočia a trval asi dve generácie. Vznikol v čase krátko po príchode Židov do Zborova. Spor vznikol udaním niekoho zo závistlivých kňazov z okolia Zborova, pretože vtedajší zborovský duchovný Tomáš Kapy (1823 – 1885) bol zodpovedný za farnosť len prvý rok a nebol ešte inštalovaný do úradu farára, bol „len“ administrátorom farnosti. Niektorí kňazi spochybnili, či môže profitivať z benefícia, ak nie je riadne ustanovený. Zneužití boli na to miestni Židia, ktorí boli bohatí a skutočne tak mohli pomôcť duchovnému začínajúcemu na novom mieste. Sami Židia uviedli, že kňaza nemotivovali ekonomické pohnútky, ale pastoračná horlivosť, ktorá zrejme chýbala iným kňazom. Dokument svedčí o veľkosti ducha Tomáša Kapyho a jeho predchodcov, svedčí o normálnosti medziľudských vzťahov nielen v Zborove, ale aj na miestach, kde predošlí duchovní pôsobili predtým, aj na miestach, odkiaľ pochádzali.
46 Arcibiskupský archív Košice, Personalia T. Kapy, sign. 1047/1854.
---------------
 
----------------------------------------
 
---------------
 
----------------------------------------