Systém USA: „nové práva“, staré kontroverzie 
Jane Adolphe
 
Cieľom tohto článku je preskúmať fenomén „nových práv“ v rámci [právneho] systému OSN, so zameraním pozornosti na rôzne snahy vložiť do nezáväzných vyhlásení alebo nezáväzných správ rôznych úradov OSN výrazy „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“. Vzhľadom na časový rámec a komplexnosť tejto organizácie, ktorá je zložená zo šiestich hlavných orgánov, zložitej siete nižších útvarov, špecializovaných inštitúcií, útvarov zaoberajúcich sa chartou ľudských práv, ako aj zmluvných orgánov, ide o náročnú úlohu.
Termín „nové práva“ sa v tomto článku používa na označenie rôznych snáh o novú interpretáciu existujúceho medzinárodného zákona týkajúceho sa ľudských práv, ktoré zároveň vylučujú diskusie o etických a iných témach, ktoré si zasluhujú väčšiu pozornosť (napr. o zdržanlivosti, manželstve, rodine a dobre detí).1 Propagovanie takýchto „práv“ je z môjho pohľadu podporované rodovou (gender) ideológiou, ktorú opísal kardinál Robert Sarah ako postoj, ktorý nerobí „ontologický rozdiel“ medzi mužom a ženou.2 „Mužská a ženská identita nie je vložená do prirodzenosti alebo do reality, ale je prisúdená výlučne kultúrnym vplyvom: je to výsledok spoločenskej konštrukcie, úlohy, ktorú jednotlivci hrajú“ prostredníctvom spoločenských funkcií, donucovacích noriem a kultúrnych stereotypov.3
Ako krátko spomenieme, hneď ako sa použije výraz „sexuálna orientácia a rodová identita“, diskusia sa rýchlo zvrhne na podporu celého radu „nových práv“, vrátane „manželstva osôb rovnakého pohlavia“. Argumentácia v tomto článku je založená na tom, že pokým výrazy „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“ sú v rámci systému OSN novými formuláciami, výraz „rod (gender)“ bol po prvý raz zavedený do systému OSN v polovici 90-tych rokov minulého storočia, počas diskusií o ženských právach. Preto som zvolila názov: „Nové práva“, staré kontroverzie.
Čo sa týka schémy, článok je rozdelený do piatich častí. Prvá časť sa zaoberá príspevkom Svätej stolice k diskusii o právach rodiny na medzinárodnej úrovni a ponúka cestu do budúcnosti. Druhá časť uvažuje o antropológii manželstva a rodiny, ktorá je základom medzinárodného práva, a tvrdí, že je do veľkej miery konzistentná s prístupom Svätej stolice. Tretia časť uvádza prehľad diskusií týkajúcich sa problematiky rodu. Štvrtá časť sa venuje novému jazyku „sexuálnej orientácie“ a „rodovej identity“. Piata časť ponúka odpoveď na snahy o presadenie nových práv.
 
 I. Svätá stolica a prirodzená rodina: cesta do budúcnosti 
 
V roku 2006 kardinál Alfonzo López Trujillo, predseda Pápežskej rady pre rodinu, oslovil priamo skupinu právnikov s dôležitým a aktuálnym posolstvom. Vo svojom článku Prirodzenosť manželstva a jej rôzne aspekty,4 uverejnenom v právnickom časopise Ave Maria Law Review, kardinál Trujillo vyzýva na vypracovanie antropológie sexuality, manželstva a rodiny, založenej na prirodzenom zákone.5 Takáto právna antropológia by mala zahŕňať analýzy týkajúce sa prirodzenosti rodiny, jej súvislosti s ľudskou osobou,6 a tiež analýzu vlastnej úlohy štátu. 7
To nie je prvýkrát, čo sa niekto s takouto výzvou obrátil na spoločenstvo právnikov. Na pozvanie Pápežskej rady pre rodinu sa v roku 1998, pri príležitosti 50. výročia  Všeobecnej deklarácie ľudských práv (VDĽP 1948),8 ktorá je mnohými odborníkmi, právnikmi a členskými štátmi OSN považovaná za jednotiaci prvok pokiaľ ide o zvykové medzinárodné právo, zišla skupina expertov. Účastníci stretnutia diskutovali o právach rodiny v rámci medzinárodného práva a ich úvahy boli publikované v záverečnom dokumente z konferencie s názvom Rodina a ľudské práva.9  Obsah tohto dokumentu ponúka pomoc pri vypracovávaní právnej antropológie týkajúcej sa tejto oblasti.
Neskôr, v roku 1983, vydala Svätá stolica Chartu práv rodiny, „pre všetkých ľudí, inštitúcie a autority, ktoré sa zaoberajú poslaním rodiny vo svete.“ 10 Bola to odpoveď na žiadosť Biskupskej synody z roku 1980, aby Svätá stolica iniciovala štúdium a prípravu Charty práv rodiny, ktorá by bola predložená medzinárodnému spoločenstvu.11 Charta zahŕňa 14 úvodných paragrafov v preambule (v ďalšom pmbl.) a 12 článkov potvrdzujúcich princípy, práva a povinnosti spoznateľné správnym rozumom osvieteným vierou, pričom mnohé z nich sú konzistentné s tými, ktoré sú uznávané ako základ medzinárodných dokumentov o ľudských právach. Charta predstavuje jedinečný dokument tohto druhu venovaný právam rodiny a počas plenárneho zasadanie Pápežskej rady pre rodinu 22. októbra 2013 sa slávilo 30. výročie jej vydania. Štúdiu Charty práv rodiny bola venovaná aj konferencia spolufinancovaná touto radou.12 Jej závery potvrdzujú, že charta ostáva dôležitým a cenným dokumentom, ktorý treba študovať a propagovať.
 
II. Právna antropológia vo všeobecnej listine ľudských práv
 
Pojem ľudských práv nadobudol značnú dôležitosť počas navrhovania Charty OSN a vytvárania OSN. 13
Preambula Charty OSN vyzýva členské štáty, aby vyhlásili „svoju vieru v základné práva,
v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osoby, v rovnaké práva mužov a žien, veľkých
i malých národov.“14 Článok 1 posilňuje túto myšlienku tým, že za jeden z cieľov OSN stanovuje rešpektovanie „sebaurčenia národov“, ako aj „ľudských práv“ a „základných slobôd“.15 Ďalej v článku 56 Charty OSN členské štáty sľubujú, že budú podporovať tieto práva a slobody.16 Takto sa myšlienka všeobecných ľudských práv dostala do Charty OSN, ale tieto práva ešte neboli deklarované a ani neprevládalo presvedčenie, že by mohla byť takáto listina práv „akceptovateľná pre všetky štáty a všetkých ľudí, vrátane tých štátov, ktoré ešte neboli zastúpené v OSN.“17 Bolo úlohou Komisie pre ľudské práva, aby zhmotnila túto myšlienku ľudských práv tým, že pripraví deklaráciu o tejto téme.18
Komisia pre ľudské práva, krátko po svojom prvom zasadaní v roku 1947, začala pracovať súčasne na návrhu deklarácie aj dohovoru. Bolo to kompromisné riešenie. Niektoré štáty chceli nezáväznú deklaráciu, ktorá by uchovala národnú suverenitu a ponechala ochranu a podporu ľudských práv v kompetencii jednotlivých štátov, pokým iné boli za dohovor, ktorý by sa neskôr zmenil na jeden z kľúčových cieľov OSN v oblasti práva.19 Inými slovami, išlo o myšlienku, aby dobré úmysly zakotvené v deklarácii boli čoskoro uplatnené v dohovore so záväznou právnou silou. Avšak „nepredpokladalo sa, že vytvorenie týchto legislatívnych záväzkov si bude vyžadovať niekoľko rokov“. 20 Konečným výsledkom bola Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) a dve zmluvy (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach21  v r. 1966 a v tom istom roku Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach),22 ktoré sa stali známymi pod spoločným názvom Medzinárodná listina práv. Pohľad na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv odhaľuje právnu antropológiu, ktorej síce chýba plná dôslednosť katolíckej viery, no napriek tomu vidno „veľký súlad medzi deklaráciou a kresťanskou antropológiou“. 23 Tento spoločný základ možno zhrnúť do jedenástich bodov: 
Rovnosť v prirodzenej ľudskej dôstojnosti. VDĽP deklaruje „uznanie prirodzenej dôstojnosti a... rovnakých a neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny” (pmbl. §1).  
Práva vyplývajúce z prirodzenej ľudskej dôstojnosti. Je zrejmé, že princíp prirodzenej dôstojnosti je základný. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (MPOPP) a Medzinárodný pakt o  hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (MPHSKP) explicitne uznávajú, že „ práva vychádzajú z prirodzenej dôstojnosti ľudskej osoby” (pmbl. § 2 a nasl.). 
Ľudská dôstojnosť, ľudské bytosti a ľudské osoby. VDĽP udáva základné charakteristiky ľudskej osoby, ktoré nás robia rovnakými, no zároveň odlišnými od rastlín a zvierat. Plné znenie čl. 1 hovorí: „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Sú obdarení rozumom a svedomím a majú sa k sebe správať v duchu bratstva.“ 
Pohlavie, muž a žena. VDĽP uznáva ľudskú osobu, muža a ženu, zároveň uznávajúc „rovnaké práva mužov a žien” (pmbl. § 5) a zakazuje diskrimináciu, napríklad na základe pohlavia (čl. 2).
Rozdielnosť a rovnosť. Termín „sa rodia“ v čl. 1 VDĽP odkazuje aj na „morálne narodenie“ – na „hlbšiu morálnu kvalitu“, ktorú nemôže poskytnúť nijaký človek, politický ani spoločenský subjekt.24 Takéto chápanie je v súlade so skutočnosťou, že ľudské osoby sú aj odlišné a fyzicky sa nerodia do rovnakých podmienok.
Prirodzené manželstvo. VDĽP uznáva manželstvo medzi mužom a ženou (čl. 16.1), v súlade s originálnou francúzskou verziou. To zaväzuje štáty, aby zaistili, že snúbenci dosiahli pred uzavretím manželstva istý vek a že vyjadrili slobodný súhlas s manželstvom. Obe podmienky predstavujú zvyčajné obmedzenia všeobecne uznávané v medzinárodnom práve (čl. 16.1 – 2 VDĽP, viď. tiež čl. 23 MPOPP, a čl. 10, MPHSKP). 
Ochrana prirodzenej rodiny. VDĽP uznáva, že „rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu.” (čl. 16. 3). Inými slovami, ochrana prirodzenej rodiny je medzinárodným záväzkom, nie aktom diskriminácie.
Práva rodičov. VDĽP ochraňuje práva rodičov na výchovu svojich detí, vrátane náboženskej a morálnej výchovy. Toto právo je prvotnejšie ako právo štátu (čl. 26. 3, porov. tiež čl. 3 MPHSKP). 
Práva detí. VDĽP uznáva právo na život ako aj na osobitnú ochranu prislúchajúcu matke a dieťaťu (čl. 3, 25.2  a nasl.; porov. tiež čl. 6.1, 6.5, 16, 24 MPOPP a čl. 10 [2-3], 12 MPHSKP).
Vzájomná súvislosť práv a povinností. VDĽP uznáva povinnosti voči ostatným a spoločenstvu (čl. 29; porov. tiež MPOPP pmbl. § 5 a MPHSKP, pmbl. § 5).
Obmedzenie práv a povinností. Práva sú obmedzené „aby bolo zaručené uznanie a zachovanie práv a slobôd ostatných a aby sa vyhovelo spravodlivým požiadavkám morálky, verejného poriadku a všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti” (čl. 29; porov. tiež čl. 4, MPOPP a čl. 4 MPHSKP). 
 
III. Diskusie o „rode”
 
Termín „rod” bol postupne zavedený do nezáväzných medzinárodných dokumentov na tému žien začiatkom deväťdesiatych rokov.25 Napríklad v rokoch 1986 – 1995 bolo hlavným predmetom záujmu násilie páchané na ženách. To viedlo v roku 1993 k deklarácii o odstránení násilia páchaného na ženách (DEVAW). OSN tiež sponzorovala konferencie s nezáväznými záverečnými dokumentmi na rôzne témy: vo Viedni (1993), v Káhire (1994) a Ríme (1996). Záverečné dokumenty z konferencie o ľudských právach vo Viedni používajú termín „rod“ (gender) päťkrát a jasne ho vzťahujú na dievčatá a ženy (čl. 18, 38, 42). Dokument z Medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji v Káhire venoval jednu časť „Rovnosti rodov, rovnoprávnosti a posilneniu žien” (IV. kapitola), pričom sa to opäť jasne vzťahovalo na ženy. Nakoniec aj deklarácia Svetového summitu o potravinách v Ríme použila raz termín „rod“ a jej „akčná platforma“ obsahovala tento termín osemkrát, pričom znova vo vzťahu k ženám (porov. napr. čl. 16, 34, 35, 59).
Skrátka, hlavné témy, ktoré vzišli zo spomínaných konferencií, sa týkali rovnosti muža a ženy, vyjadrovanej tiež ako „rovnosť rodov“.
Až na štvrtej svetovej konferencii o ženách v Pekingu v roku 1995 nadobudol termín „rod“ osobitnú dôležitosť, keďže sa použil v záverečnom dokumente233-krát, hoci opäť nebol presne vymedzený. Počas tejto konferencie sa objavili pokusy redefinovať „rod“ ako spoločenský konštrukt v línii myslenia Judith Butlerovej. Vo svojej knihe z roku 1990 – Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity – Butlerová opisuje „rod ako stav [...] radikálne nezávislý od pohlavia, [...] slobodne modifikovateľný výtvor, ktorého dôsledkom je to, že muž a mužské môžu veľmi ľahko znamenať tak ženské telo, ako a mužské, aj žena a ženské môžu ľahko znamenať mužské a rovnako aj ženské telo“. 26  Martha Lorena de Cascová aj Dale O’Learyová namietali voči Butlerovej názoru na „rod” ako na sociálny konštrukt. Spájali tento postoj s podporou potratov ako legálneho práva, ako aj s „bezpohlavným svetom, v ktorom by mal mať lesbický a homosexuálny vzťah rovnaké postavenie ako manželstvo“. 27 Na vyriešenie tohto sporu sa zišla skupina predstaviteľov šiestich štátov, ktorí mali posúdiť význam termínu „rod“ v záverečnom dokumente z Pekingu. Ich názor je vyjadrený v štvrtej prílohe k Správe zo 4. svetovej konferencie o ženách, kde sa píše, že „,rod´ treba interpretovať a chápať tak, ako je to zvyčajne zaužívané a všeobecne akceptované“. 28
O niekoľko rokov neskôr sa termín „rod“ znovu dostal do pozornosti v priebehu negociačných rozhovorov ohľadom Štatútu medzinárodného trestného tribunálu (International Criminal Court) (nazývaného tiež Rímsky štatút). Tu bol „rod“ definovaný spôsobom, ktorý vychádzal z biologického pohlavia. 29 Jednotlivé národné strany sa zhodli na definícii, v ktorej sa hovorí: „Pre účely tohto štatútu sa termín ,rod´ chápe ako odkazujúci na dve pohlavia, mužské a ženské, v rámci spoločenského kontextu.“ 30
Skrátka, ak študujeme kľúčové, nezáväzné konferenčné dokumenty OSN, dohodnuté jednotlivými štátmi počas 90-tych rokov, termín „rod” sa používa na určenie pohlavia osoby ako mužskej alebo ženskej, alebo špeciálne na diskusiu o témach týkajúcich sa žien. Teória „rodu“ ako sociálneho konštruktu (pohlavne polymorfný pohľad na ľudskú osobu) bola v skutočnosti odmietnutá. Neskôr, v roku 1998, bola táto idea ukotvená v biologickom pohlaví a potvrdená v definícii, ktorá spája jednotlivé štáty v Rímskom štatúte.
 
IV. Diskusie o „sexuálnej orientácii“ a „rodovej identite“
 
Diskusia o význame „rodu” sa vynorila na povrch najmä vďaka tomu, že v niektorých nezáväzných publikáciách úradov alebo inštitúcií OSN naďalej prežívala teória o rode ako „spoločenskom konštrukte“, čo sa následne spojilo s novými termínmi „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“. Nasledujúci text predstavuje niektoré kľúčové momenty týkajúce sa súčasnej diskusie, hoci nejde o vyčerpávajúci prehľad.
V roku 2003 Brazília a Európska únia spoločne navrhli rezolúciu v rámci Komisie OSN pre ľudské práva, ktorá bola neskôr nahradená Radou OSN pre ľudské práva.31 Prekladaná rezolúcia, nazvaná „Ľudské práva a sexuálna orientácia“ bola prvým návrhom, ktorý vyzýval „všetky štáty, aby podporovali a chránili ľudské práva všetkých ľudí, bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu.“32 Vyhlásenie francúzskeho predsedníctva Európskej únie vyzvalo členské štáty, aby zahrnuli „sexuálnu orientáciu“ a „rodovú identitu“ do kategórií chránených pred diskrimináciou. Avšak druhé vyhlásenie, ktoré predložili členské štáty subsaharskej Afriky, Oceánie a Blízkeho východu, varovalo pred vytváraním „nových práv“ alebo „nových štandardov“ pomocou „nesprávnej interpretácie“ protidiskriminačných klauzúl ľudsko-právnych nástrojov.33 Aj Svätá stolica vo svojom vyhlásení tvrdí, že francúzsky dokument ide nad rámec toho, čo uznáva a definuje medzinárodné právo, čoho dôsledkom je dvojznačný a nejasný zámer spomínanej deklarácie.34 
O tri roky neskôr, v r. 2006, dve skupiny mimovládnych organizácií spolu s členom Komisie pre ľudské práva, ktorá je zmluvným orgánom ustanoveným Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, zorganizovali stretnutie v Indonézii.35 Výsledkom tohto stretnutia je záverečný dokument z Yogyakarty, ktorý však nebol navrhnutý subjektom alebo subjektmi medzinárodného práva, ako je napr. Svätá stolica, ale 29 jednotlivcami, s cieľom zaviesť novú interpretáciu medzinárodných [právnych] nástrojov v súlade s lobistickými záujmami istých samozvaných skupín (tzv. LGBTI).
Tento dokument sa nazýva „Zásady z Yogyakarty, týkajúce sa aplikácie medzinárodného práva ohľadom ľudských práv vo vzťahu k sexuálnej orientácii a rodovej identite”. Hoci nemá žiadnu záväznosť pre medzinárodné právo, bol preložený do šiestich oficiálnych jazykov OSN a vystavený na webovej stránke.36 Dokument bol oficiálne zverejnený v r. 2007, na mnohých podujatiach bol predstavený pri panelových diskusiách a na recepciách organizovaných počas stretnutí Rady pre ľudské práva v Ženeve.37 Výsledkom týchto lobistických podujatí bolo to, že sedem členských štátov osobitne citovalo dokument z Yogyakarty vo svojich vystúpeniach. O niekoľko mesiacov sa konali brífingy s členskými štátmi Rady pre ľudské práva38 v Ženeve a boli naplánované ďalšie podujatia počas stretnuté Tretieho výboru (Sociálny, humanitárny a kultúrny výbor) Valného zhromaždenia OSN v New Yorku, do ktorých bolo zapojených osem mimovládnych organizácií, tri členské štáty OSN a vyhlásenie najvyššieho komisára pre ľudské práva OSN.39
Niektorí z navrhovateľov dokumentu, ktorí mali status osobitných spravodajcov v rámci systému OSN, ho citovali vo svojich správach, no tieto dokumenty nemajú záväzný charakter. Napríklad Správa osobitného spravodajcu o podpore a ochrane ľudských práv a základných slobôd pri boji proti terorizmu z roku 2009 cituje dokument z Yogyakarty pri podpore návrhu týkajúceho sa medzinárodných zmlúv, ktoré majú „požadovať od štátov, aby zaistili nediskrimináciu a rovnosť (de iure a de facto) vzhľadom na rod, pohlavie, sexuálnu orientáciu a rodovú identitu“40. Tento dokument sa tiež objavuje ako seriózny prameň pri návrhu, že štáty musia „zaistiť, aby existovali postupy, na základe ktorých štátmi vydávané identifikačné dokumenty označujúce rod [...] budú odrážať hlboké vnútorné presvedčenie danej osoby, na základe ktorého si definuje vlastnú rodovú identitu“41. Správa tiež mení definíciu rodu vzhľadom na bežné chápanie, keď tvrdí:
„Rod nie je synonymom pre ženy, ale zahŕňa skôr sociálne konštrukcie, na základe ktorých sú chápané a definované tak ženské a mužské úlohy, funkcie a zodpovednosť, ako aj vzťah k sexuálnej orientácii a rodovej identite. Preto sa správa zaoberá nielen ľudskými právami žien, ale aj rodovým dopadom protiteroristických opatrení na mužov a osoby odlišnej sexuálnej orientácie a rodovej identity.“ 42
V roku 2011 sa „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“ stávajú predmetom nezáväznej rezolúcie Rady OSN pre ľudské práva (RĽP).43 Rezolúcia následne poveruje vysokého komisára OSN pre ľudské práva (UNHCHR) vypracovaním štúdie, „dokumentujúcej diskrimináciu, zákony, praktiky a akty násilia voči jednotlivcom, z dôvodu ich sexuálnej orientácie a rodovej identity“. Rezolúcia RĽP tiež predvídala panelovú diskusiu, ktorá mala byť zvolaná zvolaná počas 19. zasadania, s cieľom informovať členské štáty „o istých skutočnostiach“ zo správy UNHCHR, aby „sa mohol viesť konštruktívny, informovaný a transparentný dialóg“.44
Panelová diskusia o správe UNHCHR, ktorú požadovala rezolúcia RĽP, sa konala v roku 2012 počas 19. zasadania RĽP. Keďže dialóg mal byť transparentný a otvorený, vedúci misie Svätej stolice ako stáleho pozorovateľa pri OSN v Ženeve si posťažoval, že toto je „agenda v prospech ,osobitných práv´“.45 Nanešťastie, niektoré štáty „trvali na tom, aby všetci rečníci [...] nasledovali rovnakú ideologickú líniu a odmietli návrhy predložené inými štátmi, vrátane účastníkov panelovej diskusie, ktorí mali odlišné názory na snahy podporiť ,nové práva´“.46 Na dôvažok, účastníci panelovej diskusie vyjadrovali záujmy prekračujúce záujem zastaviť násilie a diskrimináciu voči všetkým osobám a podporovali sledované témy (t. j. manželstvo osôb rovnakého pohlavia a adopcia detí týmito pármi).47
Podľa záverov tohto podujatia, „niekoľko štátov vyjadrilo svoj odpor voči akejkoľvek diskusii o sexuálnej orientácii a rodovej identite tým, že na začiatku stretnutia opustili rokovaciu miestnosť.”48 Ďalšie spomínané štáty „vyslovili svoj nesúhlas na základe kultúrnych a náboženských dôvodov alebo argumentovali, že sexuálna orientácia a rodová identita sú nové pojmy, ktoré nespadajú do rámca medzinárodného práva týkajúceho sa ľudských práv...“ niektoré delegácie argumentovali, že „pojmy ,sexuálna orientácia´ a ,rodová identita´ nemajú základ v medzinárodných ľudských právach, pretože nie sú dostatočne zadefinované a nespomínajú sa v nijakých medzinárodných ľudsko-právnych nástrojoch.“49 Z toho dôvodu štáty tvrdili, že nebudú môcť byť nútené uznať sexuálnu orientáciu a rodovú identitu ako základ pre zákaz diskriminácie, lebo by to ohrozovalo princíp všeobecnosti, kultúrneho pluralizmu a spoločného vlastníctva, ktorý je súčasťou medzinárodne uznávaných ľudských práv.50 Niekoľko štátov argumentovalo, že je potrebné vyzdvihnúť národné a náboženské osobitosti v kontexte diskusie o ľudských právach, lebo homosexuálne akty sú v rozpore s učením svetových náboženstiev, ako aj s kultúrnymi a tradičnými hodnotami mnohých spoločností.
O dva dni neskôr misia stáleho pozorovateľa Svätej stolice zorganizovala paralelné podujatie nazvané „Zachovanie všeobecnosti ľudských práv: v kontexte diskusií o sexuálnej orientácii a rodovej identite v rámci OSN.“51 Zúčastnilo sa ho „150 účastníkov vrátane predstaviteľov 30 stálych misií pri OSN v Ženeve“52. Argumentovalo sa tým, že nijaká ľudská osoba nemôže byť objektom násilia alebo diskriminácie. Avšak je potrebná implementácia existujúcich medzinárodných záväzkov na miestnej úrovni. „Nové práva“ nie sú potrebné a mohli by viesť k „poškodeniu všeobecnosti ľudských práv a stať sa rizikom pre starobylú a uznávanú ochranu manželstva medzi mužom a ženou, ochranu prirodzenej rodiny, slobody svedomia a náboženstva.“53
Úrad vysokého komisára pre ľudské práva (UNHCHR) vydal svoju nezáväznú správu o Diskriminačných právach a praktikách a aktoch násilia voči jednotlivcom na základe ich sexuálnej orientácie a rodovej identity.54  Neponúkol však nijakú definíciu sexuálnej orientácie a rodovej identity, ale na spôsob „šmejdov“ zmenil vlastný mandát, aby zaviedol novú tému, konkrétne „nové práva“, viažuce sa na subjektívne sexuálne záujmy.55 Zachádza teda oveľa ďalej, keďže ho nezaujímajú len akty násilia, ale ide mu o špecifikovanie novej osobitnej skupiny, ktorú treba ochraňovať,56 a vytváranie „nových práv“ (napr. právo na sobáš osôb rovnakého pohlavia). Správa argumentuje, že aplikácia medzinárodného práva týkajúceho sa ľudských práv sa riadi princípmi „všeobecnosti, rovnosti a nediskriminácie“, ale neskôr si protirečí, keď tvrdí, že diskriminácia je právo, nie princíp.57  Na podporu týchto troch alebo dvoch princípov a práva, nech už je to čokoľvek, cituje správa čl. 1 VDĽP, ale iba čiastočne, keď hovorí, že „všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach“.
Správa správne konštatuje, že termíny „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“ nie sú chránenými kategóriami medzinárodného práva.58 Avšak nesprávne argumentuje, že tieto kategórie sú „odvodené z rôznych medzinárodných ľudsko-právnych nástrojov.“59 Na podporu tohto tvrdenia sa správa veľmi spolieha na odporúčania orgánov moniturujúcich zmluvy. Avšak zmluvné orgány nie sú právnické, ani kváziprávnické orgány. Ich závery majú formu nezáväzných odporúčaní určených nato, aby pomohli jednotlivým zmluvným štátom pri implementácii ich zmluvných záväzkov. Zmluvné orgány nemajú kompetenciu meniť definície termínov používaných v základných normách ich konštitutívnych zmlúv. Predovšetkým zmluvné orgány nemôžu ukladať zmluvným stranám (štátom) povinnosti, na ktoré sa v zmluve výslovne nezaviazali.
 
V. Primeraná odpoveď na propagáciu „nových práv“
 
Svätá stolica vyjadrila jasný nesúhlas s násilím a nespravodlivou diskrimináciou osôb, vrátane osôb s homosexuálnymi sklonmi či tých, ktoré prežívajú svoje biologické pohlavie dvojznačne, alebo tých, ktoré sa domnievajú, že ich sexuálna identita môže byť neustále upravovaná.60 Argumentuje tým, že nezadefinované termíny „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“ nie sú v súlade s jazykom medzinárodného práva týkajúceho sa ľudských práv. Tieto termíny sú nejasné, dvojznačné a veľmi subjektívne. Preto narúšajú princíp jasnosti práva.61 Väčšina krajín uznáva rozdiel medzi pocitmi, túžbami alebo náklonnosťami na jednej strane a správaním a konaním na druhej strane. Ako poznamenáva Svätá stolica „štáty nesmú nikdy trestať osobu alebo ju zbaviť akéhokoľvek ľudského práva iba na základe jej pocitov a myšlienok, vrátane sexuálnych myšlienok a pocitov. Štáty však môžu a musia regulovať správanie, vrátane rôzneho sexuálneho správania,“ napríklad pedofílie či incestu.62 Vo svetle toho, čo bolo povedané, treba tiež pripomenúť, že štáty, ktoré podporujú a chránia rodinu založenú na manželstve medzi mužom a ženou, rešpektujú a plnia svoje záväzky vyplývajúce z medzinárodného práva (porov.  VDĽP, čl. 16, MPOPP, čl. 23, MPHSKP, čl. 10). To značí, že sa nepodieľajú na zjavne diskriminačnom správaní.
 
Záver
 
Termíny „sexuálna orientácia” a „rodová identita“ sú založené na rodovej ideológii a  v právnom systéme OSN sú naďalej kontroverzné. Tento článok poukazuje na príspevok Svätej stolice k diskusii o právach rodiny na medzinárodnej úrovni a ponúka aj cestu do budúcnosti. Zdôrazňuje tiež právnu antropológiu manželstva a rodiny uznávanú medzinárodným právom a podáva prehľad o diskusii týkajúcej sa „rodu“, ako aj nových termínov „sexuálna orientácia“ a „rodová identita“ a tiež ponúka primeranú odpoveď na argumenty týkajúce sa takéhoto jazyka. Na záver treba zdôrazniť, že spoločné uznávanie etických hodnôt je možné, pretože sú zakorenené vo všeobecnej prirodzenosti ľudskej osoby. Konečne, v prvom rade táto skutočnosť umožnila zostavenie Medzinárodnej listiny ľudských práv.63
 
Prof. Jane F. Adolphe dosiahla titul bakalár umení (B.A.) na Univerzite v Calgary, Kanada; vyštudovala tiež všeobecné a občianske právo (LL.B./B.C.L.) na McGill University v kanadskom Montreale a získala licenciát a doktorát kánonického práva (J.C.L./J.C.D.) na Pápežskej univerzite Santa Croce v Ríme. V súčasnosti pôsobí ako profesorka práva na Ave Maria School of Law v meste Naples v štáte Florida, USA, kde vyučuje najmä medzinárodné právo týkajúce sa ľudských práv a práv rodiny. Od apríla 2011 pracuje aj ako expertka pre Štátny sekretariát Svätej stolice, ktorý zastupuje ako delegátka na medzinárodných podujatiach týkajúcich sa ľudských práv.