Výzvy, ktorým čelí náboženská sloboda v Európe
 
Martin Kugler
 
Minulý rok sme slávili 1700 rokov od vydania Milánskeho ediktu, ktorý garantoval v Rímskej ríši náboženskú slobodu. Tento známy dokument vydal cisár Konštantín a zaručoval ním náboženskú slobodu, teda „dával kresťanom a ostatným plné právo vyznávať náboženstvo, ktoré si zvolia“, aby sa tým podporil „mier a napomohlo spoločné dobro“. Pre cisára to znamenalo, že vyznávanie náboženstva smie byť „slobodné a otvorené“, „bez kladenia akýchkoľvek prekážok“ a „bez obmedzení“.
Avšak v dnešnej západnej Európe je náboženská sloboda ohrozená. Počas minulých šiestich rokov, Inštitút na monitorovanie netolerancie a diskriminácie kresťanov v Európe, ktorý vznikol vo Viedni, zdokumentoval viac ako 1 000 prípadov netolerancie a diskriminácie voči kresťanom. Boli zaznamenané nenávistné trestné činy a incidenty, negatívne stereotypy a vylúčenia, a tiež zistené zákonné obmedzenia týkajúce sa kresťanov. Výskum, ktorý robí inštitút, sa stal pre mnohých odborníkov na ľudské práva prekvapivo zdrojom nových – i keď znepokojujúcich – informácií ohľadom tolerancie a slobody náboženstva v Európe.
 
Netolerancia verzus diskriminácia
V porovnaní so situáciou, ktorej čelia kresťania v mnohých krajinách Blízkeho východu a Afriky sa môže zdať prehnané považovať Európu za dôležitý priestor, kde sa vyskytujú problémy s náboženskou slobodou. Z tohto dôvodu inštitút nikdy nehovorí o prenasledovaní; nikdy sa nepoužíva ani termín „kristofóbia“ alebo „kresťanofóbia“, keď sa hovorí o problémoch v západnom svete. „Fóbia“ znamená iracionálny strach z málo známeho nebezpečenstva a v tomto kontexte tu nejde o nič neznáme, alebo dokonca iracionálne v kontexte toho, čo sa deje v Európe. Inštitút rozlišuje medzi prenasledovaním radikálnymi moslimami alebo diktátormi v rozvojových krajinách, a výzvami, ktorým čelia kresťania v Európskej únii a Severnej Amerike. Hovorí preto o „netolerancii“ a „diskriminácii“ voči kresťanom, čo sú termíny používané OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe) na opísanie popierania rovných práv kresťanov a ich spoločenskej marginalizácie. Takto termín „intolerancia“ odkazuje na spoločenský rozmer, pokým termín „diskriminácia“ odkazuje na právny rozmer.
 
Nárast počtu prípadov netolerancie a diskriminácie
Cisár Konštantín venoval veľkú časť svojho ediktu tomu, aby zaistil kresťanom bezpečné miesta na zhromažďovanie sa a bohoslužby. Dnes vidíme narastajúci počet útokov práve voči týmto miestam. Podľa listu adresovaného Rade Európy francúzskym ministrom vnútra, Briceom Hortefeuxom, bolo napríklad vo Francúzsku v roku 2010 až 84% všetkých vandalských činov namierených voči kresťanským miestam.
Prieskum, ktorý vykonal inštitút, priniesol rovnaký výsledok. Prieskum sa uskutočnil v spolupráci s vatikánskymi nunciatúrami v Európe a zaznamenal 41 zákonov, ktoré nepriaznivo postihli kresťanov. Otázky sa týkali toho, či kresťania smú nosiť náboženské symboly na verejnosti a spomínať svoju vieru v súkromnej konverzácii na pracovisku; či kresťanskí úradníci alebo lekári sú nútení robiť veci, ktoré považujú za neetické; či sú kresťanskí podnikatelia nútení poskytovať služby, ktoré odporujú ich svedomiu; a či sa kresťanskí rodičia môžu rozhodnúť, že ich deti nebudú navštevovať sexuálnu výchovu, ktorá môže byť v priamom protiklade k ich presvedčeniu.
 
Ohrozené oblasti náboženskej slobody
Výsledky naznačujú, že vo všetkých týchto oblastiach skutočne existujú obmedzenia náboženskej slobody. Možno rozlíšiť týchto päť oblastí: sloboda svedomia, sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania, rodičovské práva a diskriminačné politické opatrenia proti rovnosti. Zastavme sa na chvíľku pri každej z nich:
Sloboda svedomia: Narastajúce obmedzenia v tejto oblasti čoraz viac ovplyvňujú zdravotnícky personál a lekárnikov v mnohých členských štátoch Európskej únie, ako je napríklad Francúzsko, Veľká Británia a Švédsko. Princíp slobody svedomia hovorí, že nikto nemôže byť nútený konať proti vlastnému svedomiu. A  kľúčovým indikátorom slobody je to, či je toto základné právo rešpektované nielen na kolektívnej úrovni (napr. voči kresťanským nemocniciam, ktoré nerobia potraty alebo eutanáziu), ale aj na úrovni jednotlivcov. 
Sloboda prejavu: Táto sloboda sa nedodržiava, ak sú žalovaní alebo väznení kazatelia, pretože kritizujú napríklad islam alebo homosexuálne správanie – hoci to nerobia agresívne, ale pokojne. Môže byť nevyhnutné trestne postihnúť nejaký prejav, pokiaľ ide o jasné a bezprostredné nebezpečenstvo, že tento prejav podporuje násilie. No samotný akt odmietania istého životného štýlu alebo ideológie nesmie viesť k trestnému vyšetrovaniu alebo prenasledovaniu.
Sloboda zhromažďovania a združovania: Právo na pokojné zhromažďovanie (napr. modlitba pred potratovými klinikami) bolo v niektorých európskych krajinách postavené mimo zákon. V iných krajinách, kde boli pokojné kresťanské protesty narúšané ľavicovými radikálmi, sa toto dialo bez zásahu polície. Niekedy polícia zasahuje, aby chránila práva iných združení. Minulé leto napríklad polícia konečne zareagovala, keď zaistila 30 pro-potratových aktivistov za to, že narušili slobodu zhromažďovania skupiny pro-life aktivistov.
Rodičovské práva: Čoraz viac sú ignorované aj práva rodičov rozhodovať o najlepšom spôsobe sexuálnej výchovy pre svoje deti, ktorý by nebol proti ich kresťanskému presvedčeniu. Tento narastajúci problém je horší v krajinách, kde je zakázané domáce vzdelávanie – napríklad vo Švédsku, na Slovensku, v Nemecku a Chorvátsku. V Nemecku boli napríklad v minulom roku niekoľkí baptistickí rodičia na pár dní uväznení, lebo neposlali svoje deti na podvratné divadelné predstavenie nazvané „Moje telo patrí mne“. 
Diskriminačné politické opatrenia proti rovnosti: Pokiaľ ide zamestnávanie či najímanie osôb je zakázané ich diskriminovať na základe náboženstva alebo sexuálnej orientácie. Vo všeobecnosti to má zmysel. Ale kľúčová otázka spočíva v tom, či tento zákon možno rozšíriť na celý ekonomický sektor tovarov a služieb tak, aby to nenarušilo osobnú autonómiu, podnikateľskú slobodu, právo na vlastníctvo, slobodu náboženstva a slobodu svedomia – a tiež nespôsobilo mnohé problémy kresťanom v Európe. Jeden takýto prípad sa stal pred niekoľkými rokmi, keď rakúsky protestantský biskup chcel najať sekretárku pre svoju kanceláriu, ale povedali mu, že nesmie odmietnuť moslimku nosiacu šatku.
 
Rôzne radikálne agendy
Niekto sa môže pýtať: Kto podporuje takéto konanie ohrozujúce náboženskú slobodu v Európe? Aké agendy sú v pozadí týchto trendov?
Podľa výskumov nášho inštitútu sú často pretláčané takéto zákony, ktoré v konečnom dôsledku narúšajú právo na náboženskú slobodu jednou z troch nasledujúcich skupín: radikálne feministky, radikálne homosexuálne skupiny a radikálni sekularisti. Každá z nich je motivovaná vlastným súborom presvedčení:
Feministky: Radikálne feministky sú presvedčené, že na dosiahnutie skutočnej rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami je nevyhnutné, aby nebolo vôbec obmedzené vykonávanie potratov, poskytovanie antikoncepcie a biotechnologických služieb, a aby neexistovalo právo na výhradu vo svedomí. Žiadajú, aby bola sexuálna výchova povinná, aby začínala v ranom veku a aby bola zameraná na sexuálne techniky a antikoncepciu – pričom sa nemá spomínať význam sexuality, láska, život a rodina, lebo to iba zahmlieva význam sexuálneho aktu, ktorý je prvotne o potešení.
Homosexuáli: Homosexuálni aktivisti chcú dokázať, že homosexualita je úplne normálna. Na to a na dosiahnutie úplného zrovnoprávnenia všetkých homosexuálov chcú aktivisti legalizovať homosexuálne manželstvá a umožniť im adopciu detí, s plným spoločenským uznaním. To si však vyžaduje, aby jednak veriaci zmenili základné jadro svojej viery, a jednak aby sa cirkvi a ich veriaci vôbec nevyjadrovali, pokiaľ ide o morálne aspekty svojho náboženstva s ohľadom na homosexualitu. To si tiež vyžaduje odňať Cirkvi niektoré práva zamestnávateľa, ktoré nedovoľujú napr. matrikárom rozhodnúť o uskutočnení sobáša osôb rovnakého pohlavia, či aplikovať podobné slobodu obmedzujúce normy.
Sekularisti: Radikálni sekularisti sa usilujú vylúčiť z verejného života náboženské hľadisko tým, že vylúčia verejné financovanie náboženstiev a zakážu používať náboženské odevy a vystavovať kríže na verejnosti. Odmietajú tiež akceptovať akékoľvek odkazy na náboženské témy v politike alebo v právnych dokumentoch. (To bolo vidieť počas diskusie o Európskej ústave). Nesúhlasia ani s tým, aby  úprimní kresťania zastávali verejné funkcie (ako sa to stalo pri menovaní Rocca Buttligioneho v r. 2004). Sú pripravení byť netolerantní v mene tolerancie – a kresťanské cirkvi sú jedným z ich hlavných cieľov.
Napriek týmto radikálnym skupinám existujú niektoré medzivládne organizácie, ktoré sa usilujú zaistiť ochranu náboženskej slobody v Európe. Vo svojej rezolúcii o boji proti netolerancii a diskriminácii  voči kresťanom, ktorá bola prijatá v Belehrade v júli 2011, parlamentné zhromaždenie OBSE odporúčalo, aby „boli iniciované verejné diskusie o netolerancii a diskriminácii voči kresťanom  a aby bolo zaistené právo kresťanov plne sa podieľať na verejnom živote“ a aby „bola prehodnotená legislatíva zúčastnených štátov, vrátane pracovného práva, rovnoprávnosti, práva na slobodu prejavu a zhromažďovania a práv týkajúcich sa náboženských spoločností a práva na výhradu vo svedomí... s ohľadom na diskrimináciu a netoleranciu voči kresťanom“. Bolo tiež povedané, že sa „médiá povzbudzujú, aby nešírili predsudky voči kresťanom a bojovali proti negatívnym stereotypom“.
 
Prispôsobovanie náboženských presvedčení
Známy židovský profesor Joseph Weiler napísal, že európski kresťania boli po prvý raz vytlačení do geta európskou sekularistickou spoločnosťou, no zároveň si kresťania vybudovali ďalší múr vnútri tohto geta nato, aby boli pred touto spoločnosťou úplne bezpeční. Keď sa ho pýtali, ako sa dostať von z tohto náboženského geta, spomenul tri cesty: prvá – odovzdávanie myšlienky viery nie je len privátnou záležitosťou; druhá – výchova k tomu, že viera neznamená oddelenie od rozumu alebo nepriateľstvo s rozumom; a tretia, ktorá spočíva v presviedčaní druhých, že tajomné a nevysvetliteľné veci majú miesto v našom živote. Ak toto dokážeme, Weiler hovorí, že budeme mať šancu zmeniť veci okolo nás, obnoviť vieru ľudí a možno uvidíme nádherné veci – ako napríklad pohľad na tucty detských kočíkov pri vstupe do európskych kostolov v nedeľu ráno.
 
Európa však musí tvrdšie pracovať na tom, aby hlbšie pochopila koncepciu „rozumného prispôsobenia“ náboženských presvedčení. Táto myšlienka si vyžaduje ďalšie rozpracovanie, ale skvelý citát pápeža Benedikta XVI. z jeho príhovoru k diplomatickému zboru 10. januára 2011 môže byť pri tom inšpiráciou:
„Je to smutné, že v niektorých krajinách, najmä na Západe, v politických a kultúrnych kruhoch, ako aj v médiách, čoraz častejšie narážame na nedostatok úcty a niekedy až nepriateľstvo, ak nie priam opovrhnutie voči náboženstvu a osobitne voči kresťanstvu. Je zrejmé, že ak sa relativizmus považuje za základný prvok demokracie, hrozí nebezpečenstvo, že sekulárnosť sa chápe iba v tomto zmysle ako vylúčenie, či presnejšie, popieranie spoločenskej dôležitosti náboženstva. Takýto prístup však predstavuje konfrontáciu a rozdelenie; narúša pokoj, poškodzuje ľudskú ekológiu a principiálnym odmietaním toho, čo je iné ako naše vlastné, nakoniec vedie k smrtiacemu koncu. Preto existuje naliehavá potreba navrhnúť pozitívny a otvorený sekularizmus založený na pravej autonómnosti tak časného poriadku, ako i duchovného poriadku, ktorý môže podporiť zdravú spoluprácu a ducha spoločnej zodpovednosti“.
 
Dr. Martin Kugler je zakladajúci člen spoločnosti Observatory on Intolerance and Discrimination against Christians in Europe, ktorá sa venuje sledovaniu a evidovaniu prípadov netolerancie a diskriminácie kresťanov v Európe. Je tiež zakladateľom a riaditeľom Kairos Consulting, spoločnosti pre médiá a verejné vzťahy so sídlom vo Viedni, ktorá pomáha mimovládnym organizáciám. Dr. Kugler študoval dejiny, masmediálnu komunikáciu a politické vedy vo Viedni, Grazi a Ríme.