Príhovor predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského 
 
Vaša Eminencia, kardinál Peter Turkson,
vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky,
Vaše Excelencie, vážení hostia, dámy a páni,
 
dovoľte mi, aby som vás v mene Konferencie biskupov Slovenska zo srdca privítal na konferencii na tému Katolícka cirkev a ľudské práva. Kresťania boli v dejinách vždy významnými ľudskoprávnymi aktivistami. Kresťanstvo zásadným spôsobom prispelo k zrušeniu otroctva a zrovnoprávneniu muža a ženy. Naše náboženstvo má úctu k ľudskej dôstojnosti, ktorá je základom teórie ľudských práv, zakódovanú priamo v sebe. Aj dnešní misionári prinášajú spolu s evanjeliom aj kultúru, ktorej súčasťou je rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého človeka.
Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá bola prijatá krátko po druhej svetovej vojne, 10. decembra 1948, je právom považovaná za jeden z najvýznamnejších míľnikov dvadsiateho storočia. Idea ľudských práv sa v dejinách formovala na základe filozofickej a teologickej koncepcie prirodzeného zákona. Najmä od 18. storočia pribúdali právne akty, ktoré niektoré práva explicitne vymenúvajú. Postoj Katolíckej cirkvi k ľudských právam je formovaný najmä v sociálnych encyklikách, počnúc dielom Rerum novarum pápeža Leva XIII, až po výnimočné dielo Centesimus annus Jána Pavla II., v ktorom menuje nielen osobné, ale aj sociálne práva a na ich čele je právo na život. Za osobitnú zmienku stojí vianočné rozhlasové posolstvo Pia XII. z roku 1942, dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu a dokument Pápežskej komisie Iustitia et pax Cirkev a ľudské práva z roku 1975.
Hoci uplynulo viac ako 60 rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv, dodržiavanie ľudských práv vo svete stále nie je samozrejmosťou. Nie je to však len otázka praxe. Nachádzame sa totiž v situácii, v ktorej sme konfrontovaní s mnohými tzv. novými ľudskými právami a pýtame sa, aký postoj k nim zaujať.
Mali by sme totiž priznať, že nejestvuje spoločenská zhoda na postupe, akým je možné ideu ľudských práv zdôvodniť. Toto konštatovanie má dva dosahy. Po prvé nevieme primerane vysvetliť, prečo je potrebné ľudské práva vôbec rešpektovať. A po druhé: chýbajú nám jasné kritériá na posúdenie, čo je skutočným ľudským právom a čo len svojvoľnou požiadavkou nejakej nátlakovej skupiny.
Jestvujú dva základné prístupy k ľudským právam. Ten prvý vychádza z prirodzenoprávnej teórie. Idea ľudských práv vychádza z prirodzeného zákona, ktorého autorom je Boh ako najvyššia autorita. Táto teória bola väčšinovo prijímaná až do 18. storočia, odvtedy jej význam postupne slabol.
Spor o dnešné chápanie ľudských práv má svoje korene v osvietenskom antropocentrickom chápaní človeka, ktorý vstupuje do society prostredníctvom spoločenskej zmluvy ako nezávislé indivíduum. Výsledkom takýchto úvah je stále širšie presadzovanie názoru, že dobro je vecou slobodnej a subjektívnej voľby. Etika sa v takomto prípade obmedzuje len na vytvorenie mantinelov, aby si ľudia pri realizácii svojej neobmedzenej slobody neprekážali. Na konci tento pozitivistický prístup k ľudským právam sa končí tvrdením, že ľudské práva majú právny základ v právnych aktoch: v ústavách a medzinárodných dokumentoch.
A vlastne pri pozitivistickom prístupe k ľudským právam je, žiaľ, hlasovaním možné zmeniť čokoľvek.
Domnievam sa, že súčasný stav interpretácie základných ľudských práv je poznačený dvoma faktormi: popieraním ľudskej dôstojnosti a ideologizáciou ľudských práv. Tieto skutočnosti je možné všimnúť si aj pri aktuálnej diskusii o ľudských právach na Slovensku, zvlášť v procese prípravy dokumentu Stratégia ľudských práv.
Útoky na zachovávanie ľudských práv majú mnoho foriem. Vždy však končia pri hrubom nerešpektovaní ľudskej dôstojnosti. V euroatlantickom civilizačnom priestore sme stále častejšie konfrontovaní so skutočnosťou, že kritériom hodnotenia človeka nie je jeho ľudská dôstojnosť, ale kritérium kvality života. V tomto duchu sa ľudský život za istých okolností vníma ako bezcenný.
Právo na život je pritom základným ľudským právom, bez ktorého žiadne iné práva nejestvujú.
Druhou charakteristikou súčasnej diskusie je ideologizácia ľudských práv. Jestvujú ideológie, ktoré ospravedlňujú správanie, ktoré je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou. Spolu s Aristotelom sme však presvedčení, že „to, čo je protiprirodzené, nie je schopné dlhodobej existencie, takže mravný úpadok, ktorý je protiprirodzeným stavom nejakého ľudského spoločenstva, nie je trvalým a nemenným stavom.“
Vážené dámy a páni! Nemecký právny filozof a ústavný sudca Ernst-Wolfgang Böckenförde vo svojej známej eseji Vznik štátu ako proces sekularizácie hovorí: „Liberálny, sekularizovaný štát žije vďaka predpokladom, ktoré sám nedokáže garantovať. [...] Ako liberálny môže existovať iba do tej miery, v akej je sloboda, ktorú vyhradzuje svojim občanom, regulovaná zvnútra, to znamená prostredníctvom mravného jadra jednotlivca a homogénnosti spoločnosti.“
Za zvyčajných okolností tieto predpoklady a reguláciu garantuje náboženstvo. Rešpektovanie náboženskej slobody je teda prvým predpokladom správneho uplatňovania základných ľudských práv a slobôd. Je len jediná cesta, ako urobiť zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd rešpektovaný dokument: vrátiť sa v celej šírke k prirodzenoprávnej teórii ľudských práv a spolu s ňou k skutočnému rešpektovaniu ľudskej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti.
Ľudské práva si zaslúžia našu pozornosť. Súčasný stav je pre nás výzvou, aby sme nielen upozorňovali na porušovanie ľudskej dôstojnosti, ale aj sami vyvíjali aktívne úsilie, aby naša spoločenská klíma bola atmosférou kultúry života.
Ďakujem vám za pozornosť.