Zápas o kultúru života v Chorvátsku
 
Mons. Ivan Šaško, záhrebský pomocný biskup
 
Chcem vyjadriť poďakovanie Konferencii biskupov Slovenska a blahoželám jej k tomuto podujatiu. Zároveň si dovoľujem odovzdať slovenskému episkopátu, veriacim i všetkým účastníkom tohto stretnutia srdečné pozdravy od záhrebského arcibiskupa, kardinála Josipa Bozanića i ostatných chorvátskych biskupov.

Skutočnosť, ktorú označuje názov mojej prednášky a ktorý je v určitom zmysle aj jej zhrnutím, obsahuje mnoho aspektov. Jej korene možno nájsť v predchádzajúcich desaťročiach a rozumejú im predovšetkým tie cirkvi, s ktorými zdieľame dejiny totalitného komunistického režimu. Zdôrazňujem práve tento fakt, pretože považujem za správne tvrdenie, že ideológie vždy používajú podobné metódy.

Mojím zámerom nie je zachádzať príliš ďaleko do minulosti, a preto poznamenávam, že na pochopenie základnej orientácie a pre nájdenie účinného hermeneutického nástroja stačí sa zamerať na ostatné štyri roky. Budem sa teda držať rámca, ktorý má vlastný terminus a quo – rok 2011 a konkrétnejšie slávenie Prvého národného dňa chorvátskych katolíckych rodín, s ktorým sa spája návšteva Svätého Otca Benedikta XVI. v Chorvátsku (Záhreb, 4. – 5. júna 2011) – ako aj terminus ad quem – rok 2015, keď sa v apríli (Rijeka-Trsat, 19. apríla 2015) slávil Druhý národný deň chorvátskych katolíckych rodín. Ide o obdobie štyroch rokov.

Čo sa udialo za tieto štyri roky?

Aj keď isté témy a problémy zostávajú dlhodobo otvorené – a to bez riešení, ba dokonca aj bez pokusov uspokojujúco ich vyriešiť –, zo strany súčasnej chorvátskej vlády sme od začiatku pociťovali ideologické snahy, ktoré nielenže sa dotkli, ale dokonca vážne narušili kultúru života.
 
Zachovávajúc logiku čísla štyri, spomeniem štyri oblasti hodnôt (ktoré však netreba nutne chápať v uvedenom poradí), s ktorými sa spájajú udalosti a tendencie, ktoré možno ponímať ako charakteristiky určitej „kultúrnej revolúcie“. Ide o nasledujúce kultúrne hodnoty: dar života, Boží pôvod a vzťah s Bohom, rodinný život a vlastná identita, výchova a vzťah k iným, spása/šťastie a vzťah ku konečnému cieľu tohto sveta (vzťah k celému stvoreniu). Je pravda, že kresťanská kultúra spoznáva v každej zo spomínaných hodnôt božské tajomstvo. Avšak veľkým problémom našej doby a súčasnej Európy je strata tajomstva. Vieme dobre, že bez tajomstva nemôže komunikovať ani pretrvať žiadna kultúra; bez tajomstva nemožno uznať osobitné znaky určitej kultúry. Tu sa pristavím a dodám, že napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sú spojené so štatistikami, je potrebné uviesť, že pri sčítaní obyvateľstva (v r. 2011) sa 86,28% občanov Chorvátska prihlásilo za katolíkov.
 
Tieto štyri hodnoty, ktoré sa stali miestom pre rôzne experimenty, sa týkajú v prvom rade antropologickej problematiky. Ide o snahu predložiť a zaviesť vlastný obraz človeka do všetkých sfér života, ktorý sa má aplikovať zvlášť v oblasti medicíny, vo výchove a vzdelávaní na školách, v legislatíve a v rodinnom živote.

Okrem toho – a tým už predbieham jeden zo záverov, ku ktorým sa dostanem – tu vždy platí, že prvým krokom, ktorým sa to začína, je určité plánované terminologic ké tvrdenie. My v Chorvátsku sme ako jediní mali referendum, ktoré sa týkalo najdôležitejšej definície: Čo je manželstvo? Ide o význam pojmov a jazyka: je to niečo povrchné či okrajové? Ľahko to možno predstaviť týmto spôsobom, avšak ako sme videli, ide o oveľa viac. Vychádza sa z terminológie a vyúsťuje to do zmeny kultúry. Povedali by sme, že odjakživa vieme, aký dôležitý je jazyk. Tu však ide o antropologické základy.

V tejto „zavádzajúcej terminologickej sieti“ došlo k rýchlym obratom a zmenám, pri ktorých boli niektoré hodnoty odhodené nabok, aby mohli uvoľniť miesto pre práva vyjadrené jazykom legislatívy. Ide o zmeny s nepredvídateľnými a práve preto manipulovateľnými dôsledkami. Výsledkom tohto procesu je, že pojmy, ktoré boli predtým úplne jasné, nadobúdajú také variácie, ktoré sme si doteraz len ťažko predstavovali. Pred tridsiatimi rokmi si nikto ani nepomyslel, že dôjde k vážnej diskusii na tému, čo sa myslí pod pojmom „manželstvo“.

Teraz uvediem príklady, ktoré ilustrujú, k akým krokom došlo v Chorvátsku. Poradie sčasti závisí od chronológie dejinných udalostí, v ktorej však možno neustále rozpoznať tú istú logiku. Môžeme povedať, že ide o zosilňovanie, pri ktorom nie je jasne vidieť konečný cieľ.
 
a) Prvým krokom boli návrhy upraviť Zákon o asistovanej reprodukcii (AR). V Chorvátsku platil zákon o asistovanej reprodukcii z roku 2009, ktorý umožňoval homológnu a heterológnu AR.

Zákon nedovoľoval zmrazenie ani darovanie embryí a nepripúšťal na operačný zákrok ženy, ktoré nemali mužského partnera. Nová právna úprava umožňovala oveľa liberálnejšie riešenia, pričom tvrdila, že je nutné prispôsobiť legislatívu Chorvátskej republiky v tejto oblasti modernejšej európskej legislatíve. Celkovo však porušovala Ústavu Chorvátskej republiky, v ktorej sa uvádza:

„Každá ľudská bytosť má právo na život“ (čl. 21).

Išlo vskutku o ohrozenie základného práva na život vzhľadom na vrodenú ľudskú dôstojnosť, ktorú garantuje Všeobecná deklarácia ľudských práv (článok 3), ako aj Európska konvencia o ľudských právach (článok 2). Táto právna úprava relativizovala a menila pravdu o začiatku ľudského života, ako aj o preimplantačnej a prenatálnej diagnostike. Prinášala mnohé otázky praktického, medicínskeho, etického a právneho charakteru, ako aj možnosť početných manipulácií s ľudským životom a dôstojnosťou ľudskej osoby.
 
V januári 2012 sa v rámci polemiky často vydávali vyhlásenia ohľadom začiatku ľudského života. Uvedomili sme si, že zákon o asistovanej reprodukcii predstavuje čisto politický diktát a predkladá takú víziu sveta, ktorá je založená na vydieraní a výlučne politickom násilí. Bolo úplne jasné, že zámerom právnych návrhov nie je nič iné ako poskytnúť štátu právomoc, ktorá by ho oprávňovala pozbaviť dieťa práva na obidvoch rodičov, odstrániť koncept biologického otca a matky a umožniť ťažké formy diskriminácie detí.
 
Všetko sa zakladalo na „právnych“ tvrdeniach, ktoré nevychádzali z tajomstva života, teda z daru, ale z „práva“ na dieťa.
V tomto prípade, ako aj v ďalších dvoch prípadoch, ktoré chcem spomenúť, zohrali dôležitú úlohu katolícki laici, mladé rodiny, a to v neustálej súčinnosti s Chorvátskou biskupskou konferenciou a zvlášť s jej Radou pre rodinu. Zrodila sa občianska iniciatíva „Aj ja som bol embryom“, ktorá vydala Vyhlásenie ohľadom začiatku ľudského života a jeho ochrany, ktoré potvrdzovalo pravdy o ľudskom živote.

Vo Vyhlásení sa žiadalo, aby všetky kompetentné subjekty prijali také rozhodnutia a schválili také zákony Chorvátskej republiky, ktoré by rešpektovali základné ľudské práva na život a dôstojnosť ľudskej osoby počas všetkých štádií jej vývoja. Vyhlásenie sa stavalo proti schváleniu takých opatrení zákona, ktoré by zlegalizovali alebo umožňovali akýmkoľvek spôsobom manipulovať s ľudským životom, vrátane zmrazenia embryí, ich selekcie, zničenia, komercializácie, darovania, adopcie, ako aj prerušenia vyvíjajúceho sa ľudského života, ktorý by bol následne v určitom momente použitý alebo zničený. Nakoniec sa uvádzalo, že rozhodnutia, ktoré sa týkajú neporušiteľnosti ľudského života od jeho začiatku, sú také mimoriadne dôležité, že nemôžu byť predmetom rozhodnutia iba politikov, a z tohto dôvodu sa požadovalo, aby o predložených legislatívnych návrhoch rozhodli chorvátski občania v referende. Výsledok zápasu o kultúru života bol takmer mizivý.
 
b) V nasledujúcom roku 2013 vláda ohlásila nový Zákon o rodine, ktorý by povoľoval tzv. „homosexuálne manželstvá“ a dával by homosexuálnym párom možnosť adoptovať si deti, liberalizoval by ľahké drogy a legalizoval eutanáziu.
 
Vláda však otvorila aj ďalšiu oblasť, a to školstvo. Zaviedla do škôl – počnúc od tretej triedy základnej školy až do konca strednej školy – povinný program sexuálnej výchovy inšpirovaný ,rodovou teóriou‘ (gender), s jasným zámerom otvoriť dvere k praktizovaniu sexuality u detí už od najútlejšieho veku.

Tento program realizovaný Agentúrou pre vzdelávanie a výchovu Ministerstva školstva, zavedený pod zavádzajúcim názvom Výchova k zdraviu, sa skladal zo štyroch kapitol. Prvé tri boli viac-menej prijateľné a týkali sa výchovy k osobnej hygiene, zdravému stravovaniu, prevencii pred násilným správaním a pred závislosťami (drogy, alkohol a hazardné hry).
Štvrtá kapitola pod názvom Rovnosť rodových práv medzi pohlaviami a zodpovedné sexuálne správanie sledovala dva ciele: „obrátiť“ chorvátsky národ k prijatiu rodovej ideológie so všetkými jej dôsledkami a zavedenie sexualizácie detí od útleho veku, vychádzajúc z princípov sexuológie, ktorú šíri Kinsey Institute.

Tento program bol zavedený v rozpore s mnohými ustanoveniami zákona, čo dokazuje, že vládna koalícia ho chcela spustiť okamžite a za každú cenu, hoci tým porušovala štandardný postup zavádzania nových školských programov bez preskúmaniu zo strany nezávislých agentúr a bez vyškolenia vyučujúcich.

Rodičom bolo odopreté právo voľby – či dovolia alebo nedovolia svojim deťom, aby sa zúčastňovali na týchto vyučovacích hodinách, čím bol porušený čl. 63 Ústavy Chorvátskej republiky, ktorá im zaručuje „právo a slobodu rozhodovať autonómne o výchove detí“, ako aj ďalšie chorvátske zákony a rôzne iné medzinárodné konvencie. Chýbala síce príručka, ale bola k dispozícii bohatá
„odporúčaná“ literatúra“ (tak znelo oficiálne vyjadrenie), vydaná prevažne združeniami krúžiacimi okolo galaxie zvanej LGBT, ktorá pri pozornom čítaní jasne ukazovala, aké sú ciele tohto programu.

Od chvíle, keď Ministerstvo školstva zverejnilo tento program (koncom septembra 2012), spustili združenia rodičov podporujúcich ľudské a kresťanské hodnoty, zvlášť „VIGILARE“ a „GROZD“, silnú kampaň s cieľom senzibilizovať rodičov, ktorí majú deti v školskom veku, ohľadom obsahu týchto kurzov sexuálnej výchovy.

Čoskoro sa na čelo tohto zápasu postavila cirkevná hierarchia, pričom sa v ňom mimoriadnym spôsobom angažoval záhrebský arcibiskup kardinál Josip Bozanić. Chorvátska biskupská konferencia usporiadala sériu konferencií určených rodičom vo všetkých diecézach a farnostiach; pred Vianocami distribuovala do všetkých kostolov letáky, na ktorých boli veľkými písmenami opísané podrobnosti a obsah programu sexuálnej výchovy aj s usmernením pre rodičov, čo majú robiť na ochranu svojich detí, vrátane extrema ratio (krajného riešenia) – vziať deti preč z týchto vyučovacích hodín, hoci by táto neúčasť bola potrestaná riaditeľmi škôl ako „neospravedlnená hodina“.
 
Zakrátko sa biskupi stali terčom ohováračskej kampane zo strany médií blízkych ľavicovej vláde, ako aj obvinení a provokácií vychádzajúcich priamo z vládnych kruhov. Totalitné metódy výkonnej moci pri zavádzaní tohto programu potvrdzovala aj skutočnosť, že vláda sa vyhrážala prepustením učiteľov a riaditeľov škôl, ak nezavedú program ako celok, čím popierala ich právo na výhradu vo svedomí. Bolo to päť mesiacov predtým, ako malo Chorvátsko vstúpiť do Európskej únie. Niektorí laici, napriek tomu, že boli prepustení, preukázali nádherné svedectvo svojej viery a spoločenského angažovania.

Ústavný súd Chorvátskej republiky vydal 22. mája 2013 v tejto veci rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že ide o protiústavnú záležitosť a zrušil nariadenie, na základe ktorého bola do chorvátskych základných a stredných škôl zavedená takzvaná „Výchova k zdraviu“. Išlo však o rozhodnutie, ktoré bolo víťazstvom len spolovice, pretože sudcovia Ústavného súdu neposudzovali program ministerstva z hľadiska jeho obsahu, ale skúmali ho výlučne z právneho hľadiska. Skúmalo sa, akým spôsobom vláda zaviedla tento program do škôl a či boli alebo neboli dodržané práva rodičov garantované ústavou. Ústavný súd tiež kritizoval skutočnosť, že tento nový vyučovací predmet bol vložený do výchovno-vzdelávacieho programu počas prebiehajúceho školského roka.

V tomto procese znovu vidíme tie isté charakteristiky: netransparentné záujmy, zle vypracované definície, odvolávanie sa na práva, ktoré nimi nie sú, náhlivosť pri realizácii plánu. Je tiež potrebné zdôrazniť, že v tomto procese sa ku Katolíckej cirkvi pripojili aj ďalšie náboženské spoločnosti v Chorvátsku.
 
c) Tretím významným krokom bolo referendum o manželstve ako výhradnom spoločenstve medzi mužom a ženou, konané 1. decembra 2013, teda v čase, keď už Chorvátsko bolo členom Európskej únie (od 1. júla 2013). Referendum iniciovalo občianske zoskupenie „U ime obitelji“ („V mene rodiny“), na čele ktorého stála lekárka Željka Markić.
Keď sme videli, aké kroky dovtedy podnikla vláda, uvedomili sme si, že je potrebné nájsť najvhodnejší demokratický a právny mechanizmus, aby sme sa – bez rozsiahlych manifestácií – opýtali chorvátskych občanov a celej chorvátskej spoločnosti, aký má názor na manželstvo. Napokon sa ukázalo, že najdemokratickejším spôsobom je celonárodné referendum, hoci podmienky na jeho vyhlásenie boli výnimočne náročné. Ťažkosť spočívala v tom, že bolo potrebné zozbierať 10 % podpisov chorvátskych obyvateľov za dva týždne. Nakoniec sa podarilo získať až 20 % podpisov. Otázka v referende znela nasledovne: „Ste za to, aby do Ústavy Chorvátskej republiky bolo zavedené ustanovenie, že rodina je spoločenstvom života muža a ženy?“ Kampaň bola tvrdá. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že vtedajší prezident republiky v rozpore s ustanoveniami ústavy a odporúčaniami Benátskej komisie vydal vlastné vyhlásenie nabádajúce hlasovať
„proti“ manželstvu ako spoločenstvu muža a ženy.
 
Keďže vláda a hlavné mienkotvorné médiá nemali argumenty, neustále opakovali dve falošné tvrdenia: že ústavná definícia manželstva ako spoločenstva muža a ženy predstavuje diskrimináciu a že právo osôb, ktoré si volia homosexuálny životný štýl a chcú zrovnoprávniť svoj vzťah s manželstvom, je ľudským právom.

Z celkového počtu voličov, ktorí sa zúčastnili na referende a ktorých bolo 37,88%, „za“ hlasovalo 65,87 % voličov. Ústava nepredpisovala, koľko voličov sa musí na hlasovaní zúčastniť (tento bod ústavy bol predtým zmenený kvôli referendu o vstupe Chorvátska do Európskej únie.) Pri všetkých tých nepriaznivých podmienkach počas prípravnej fázy to bola pre nás napokon priaznivá okolnosť.

Úspech mal veľký význam, pretože iniciatíva, ktorá sa zrodila v rámci laických katolíckych združení, našla bezvýhradnú podporu zo strany Chorvátskej biskupskej konferencie a tiež podporu Srbskej pravoslávnej cirkvi, ako aj ďalších kresťanských protestantských denominácií, moslimskej komunity i mnohých občanov, ktorí sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, ale boli presvedčení, že je dôležité chrániť prirodzenú rodinu.
Ústavná ochrana manželstva predstavuje prvý krok k budovaniu hodnotového rámca. Chorvátsko vyšlo pred takmer dvadsiatimi rokmi z vojny, v ktorej desaťtisíce ľudí obetovali svoj život – to najcennejšie, čo mali, aby sme boli slobodní. Mnohí mladí, ktorí sa angažovali v tejto iniciatíve, pochopili, že náš národ zaplatil za slobodu vysokú cenu. Cenu príliš vysokú nato, aby sme si dnes nechali zavádzať ideológiu zabalenú do falošnej vedy a do pomýlených ľudských práv.
 
d) Napokon dodávam, že aj tento rok má „svoj“ zákon, ktorý má byť zavedený.
Je to Zákon o rodine, predložený vládou, ktorý predstavuje určitý druh sabotovania vôle chorvátskeho ľudu, vyjadrenej vo výsledku referenda. Ide naozaj o veľmi smutnú záležitosť, o právne neakceptovateľné konanie namierené proti vôli občanov. Návrh má iným spôsobom poskytnúť rovnaké práva homosexuálnym zväzkom. Napätie teda pokračuje.
 
Na záver by som chcel povedať, že je potrebné venovať väčšiu pozornosť novej terminológii. Naše jedinečné referendum bolo vlastne o definícii. Bez jasných pojmov nemôžeme komunikovať, či tvoriť spoločnosť.
 
Aby som to aktualizoval, chcem zdôrazniť, že aj v našom cirkevnom jazyku často príliš ľahko prijímame určité výrazy, ktoré nielenže poslúžia ako platforma na vytvorenie nového slovníka, ale na prestavbu života.

Jedným z pojmov, ktoré sme podľa môjho názoru prevzali, je termín „sexuálna orientácia“. Čo znamená termín „orientácia“? Videl som, že sa nachádza aj v synodálnych textoch. Doteraz som nenašiel dosť presvedčivé a rozumné vysvetlenie, ktoré by zdôvodňovalo jeho zavedenie do nášho jazyka, preferované v určitých kruhoch, ktoré chcú zmeniť kresťanskú antropológiu.

Niekto by, povedzme, mohol zo žartu (alebo aj vážne) namietať, že slovo „orientácia“ pochádza z pojmu „Orient“ (Východ). V tomto prípade však viac hľadíme na Západ: išlo by teda o pozápadňovanie. Dúfajme, že Západ ani celá Európa nestratí orientáciu, ktorou je dobrá zvesť Ježiša Krista.