Family mainstreaming a prečo ho potrebujeme

Anna ZÁBORSKÁ
poslankyňa Európskeho parlamentu

 
Vážení otcovia biskupi,
Vážené dámy a páni,
 
V roku 1996 vydala Konferencia biskupov Slovenska (KBS) „Výzvu k riešeniu súčasných demografických problémov Slovenska“, ktorou reagovala na znížene indexu plodnosti v roku 1995 na úroveň 1,52. O rok neskôr som moderovala okrúhly stôl o riešení demografickej situácie, ku ktorému KBS pozvala viac ako 50 spoločenských organizácií, cirkví, politických strán, akademických a štátnych inštitúcií. No zhoda účastníkov okrúhleho stola sa ani za takmer 20 rokov nepreniesla do praktickej politiky. Sporadické návrhy kresťanských politikov boli politickými elitami aj médiami vždy odmietnuté ako „katolícka propaganda“ a strašenie bez príčiny.
Deti, ktoré sa vtedy narodili, sú už dnes dospelé. Žiaľ, aj vďaka krátkozrakosti a predsudkom voči Katolíckej cirkvi a kresťanským politikom je týchto detí príliš málo – a keďže stroj času stále nevynašli, viac ich už nebude.
Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií, ktorú pred rokom vypracovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ), obsahovala aj toto varovanie, citujem: „Demografický výhľad je taký zlý, že pri dnešnom nastavení politík verejné financie nezachráni ani priaznivý vietor do plachiet ekonomiky.“ Preložené do jednoduchšieho jazyka to znamená, že ak vláda a parlament neprijmú opatrenia na strane verejných výdavkov a príjmov, Slovensko do 15 rokov skrachuje. V opačnom prípade bude podľa ich výpočtov musieť každé dieťa narodené po roku 2014 zaplatiť počas svojho života do rozpočtu o 61 tis. eur viac, než z neho vyčerpá. Tieto deti budú živiť armádu dôchodcov zo silných populačných ročníkov a pýtať sa: prečo máme platiť dôchodky ľuďom, ktorí v čase, keď sa naši rodičia museli uskromniť, aby nám mohli zabezpečiť plienky, jedlo, krúžky v škole, či výlety, venovali sa vlastnej kariére, cestovali po svete a starali sa o psa alebo mačku? A prečo majú naši rodičia nižší dôchodok ako ich rovesníci?
Dlhodobá udržateľnosť verejných financií závisí v prvom rade od priaznivého pomeru medzi počtom ľudí v produktívnom veku a tými, ktorí sú príliš mladí, alebo príliš starí na to, aby pracovali. Európska únia – podobne ako Japonsko, ktoré čelí rovnakej hrozbe – preto  zoči-voči klesajúcej pôrodnosti tlačí na zvyšovanie zamestnanosti žien a zároveň na predlžovanie produktívneho veku.
Tu má svoj pôvod barcelonský cieľ budovania predškolských zariadení a neskôr cieľ stratégie Európa 2020 zvýšiť zamestnanosť mužov aj žien vo veku 20-65 rokov na 75%. Kto však zaplatí dôchodky týchto žien, keď zostarnú? Pretože nízky počet narodených detí je prvotnou príčinou rozširujúcej sa priepasti medzi „má dať“ a „dal“ vo verejných financiách.
V krajinách, ktoré sú členmi OECD (Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, fr. OCDE) poklesol za posledných štyridsať rokov počet uzavretých manželstiev o viac ako tretinu. Zarátané sú pritom aj druhé a ďalšie manželstvá. Naopak, počet rozvodov sa vo všetkých týchto krajinách výrazne zvýšil, vo viacerých z nich až zdvojnásobil. Slová manželského sľubu – „až kým nás smrť nerozdelí“ – už dávno neplatia. Priemerná dĺžka manželstva v rozvinutých štátoch je dnes desať až pätnásť rokov.
Rozšírenie dostupnosti rozvodu na všetky vrstvy spoločnosti malo za následok výpadok príjmu jedného z rodičov, pričom mnohé rodiny s jedným rodičom – väčšinou matkou – sa vďaka tomu ocitli v relatívnej alebo absolútnej chudobe. Pôvodným účelom rodinných politík bolo preto pomôcť tým rodinám, ktoré sa ocitli v problémoch. Predovšetkým išlo o ekonomickú pomoc reflektujúcu vyššie náklady spojené s výchovou detí. Tá sa však postupne rozšírila aj na poskytovanie služieb rodinám, predovšetkým v oblasti starostlivosti o deti a starých ľudí.
Týmito službami štát supluje potrebu špecializácie členov rodiny a znižuje produkciu verejných statkov domácnosťami. Manželstvo tak prichádza o niektoré zo svojich funkcií. Poskytovaním poistenia proti nepredvídateľným udalostiam, ako je choroba, či strata zamestnania, zaopatrovateľský štát súťaží so systémom rozdeľovania rizika, ktorý funguje v rodinách. Štát garantuje minimálny príjem rodiny, ale tiež dostupnosť aj obsah výchovy detí. Je najväčším poskytovateľom služieb pre rodiny a má ambíciu posudzovať kvalitu vzťahov a úroveň šťastia v rodine. Na to treba peniaze, veľa peňazí. Preto ruka v ruke s tým, ako na seba štát preberá stále nové kompetencie, narastajú aj verejné výdavky.
Zároveň sa významne mení pohľad na deti Prestávajú byť investíciou v zmysle poskytovania starostlivosti o rodičov v starobe, pretože túto úlohu plnia verejné dôchodkové systémy.
Na jednej strane štáty prijímajú politiky, ktoré v konečnom dôsledky odmeňujú nezodpovedné správanie rodičov. Odôvodňujú to starosťou o zabezpečenie potrieb detí. Na druhej strane štáty v politikách pracovného trhu, výchovy a vzdelávania, zdanenia, sociálnej a zdravotnej starostlivosti rodinu vôbec nevidia. Rodičia sú rovnako ako nerodičia len pracovníkmi, či poistencami. V návrhu o smernici, ktorá mala stanoviť minimálnu dĺžku materskej dovolenky v EÚ sa pre budúce matky vymyslel termín „tehotné pracovníčky“! Materstvo je zaradené medzi lekárske diagnózy a starostlivosť matky o dieťa nazýva zákon dovolenkou. Prínos práce matiek v oblasti starostlivosti v rodine pre ekonomiku a blahobyt v spoločnosti je dlhodobo prehliadaný.
Paradoxom je, že štát, ktorý s takou chuťou vstupuje do najrôznejších oblastí rodinného života, sa len veľmi opatrne vyjadruje k téme pôrodnosti. Tá je pritom kľúčovým faktorom jeho samotnej existencie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že dôvodom je neochota štátu vstupovať do oblasti sexuality. Je však zaujímavé, že v iných súvislostiach štát sexualitu rieši, či už na úrovni výchovy, plánovania rodičovstva, alebo boja proti diskriminácii.
Pokles pôrodnosti ktorý naše spoločnosti priviedol na prah vážnej demografickej krízy, však nie je jediným dôsledkom rozpadu rodiny, ktorú zvykneme označovať ako „tradičnú“ alebo „prirodzenú“. Ďalším, o ktorom sa žiaľ hovorí málo, je nárast príjmovej nerovnosti.
Deti, žijúce v domácnostiach s jedným rodičom, predovšetkým tie, ktorých rodičia neboli nikdy zosobášení, čelia veľkému riziku chudoby. Podľa americkej Heritage Foundation až osemdesiat percent prípadov chudoby detí v USA sa týka detí z rozpadnutých, alebo nikdy nesformovaných rodín. Dieťa vychovávané matkou, ktorá nebola nikdy vydatá, má sedemnásobne vyššiu šancu, že bude žiť v chudobe, ako dieťa vychované svojimi biologickými rodičmi, ktorí žijú v intaktnom manželstve.
Načrtnuté trendy majú zároveň významný dopad na ekonomiku.
Základnými ekonomickými aktivitami sú produkcia, výmena a spotreba. V každej z týchto aktivít hrá rodina významnú, ak nie kľúčovú úlohu. Produkcia potrebuje zdroje – rodina prináša ľudský kapitál. Výmena vyžaduje existenciu trhu – jeho fungovanie však do veľkej miery závisí od ľudského, morálneho a sociálneho kapitálu, ktorý vzniká v rodine a určuje správanie hráčov na trhu. Spotreba závisí od optimalizácie a distribúcie – rodina sa významnou mierou podieľa na primeranosti distribúcie. Naplnenie základných potrieb, dosahovanie zisku a blahobytu je bez rodiny len ťažko predstaviteľné.
 
Rodiny, v ktorých nevzniká nový život, neprispievajú k tvorbe ľudského kapitálu. Rodiny, ktoré nie sú stabilné, častejšie zlyhávajú pri rozvíjaní osobného potenciálu detí, ich základných sociálnych zručností a poskytovaní vzorov morálneho správania. Rodiny, v ktorých chýba jeden z rodičov a domácnosti, v ktorých absentujú deti, generujú odchýlky v spotrebe, ktoré sa prenášajú do distribúcie a sťažujú dosahovanie blahobytu.
Zhoršujúca sa demografická situácia vytvára stále väčší tlak na systémy zdravotného poistenia a dôchodkového zabezpečenia. Riešením však nie sú len opatrenia zamerané na zvýšenie pôrodnosti. Jednak preto, že tieto procesy majú veľkú zotrvačnosť – dnešné deti sa dostanú do produktívneho veku o dvadsať a viac rokov. No zároveň aj preto, že kvantita sama osebe nestačí. Dnes už nielen analytici, ale aj mnohí politici začínajú chápať, že solidarita ako súčasť spoločenskej zmluvy, na ktorej je založený náš sociálny model, nemôže dlhodobo existovať len ako abstraktný princíp – musí vychádzať zo skúsenosti a táto skúsenosť vzniká len v rodine.
Pokles ekonomicky aktívneho obyvateľstva sa môže v niektorých prípadoch prejavovať aj v zdanlivo pozitívnom posolstve. Napríklad v správe, že počet nezamestnaných v Nemecku je najnižší od roku 1991.V mnohých krajinách by to bola dobrá správa. V Nemecku, ktoré má najnižšiu pôrodnosť na svete, takou nie je.
Aj preto nemeckí zamestnávatelia počas minulého roka hovorili o tom, že utečenci sú „požehnaním“ pre domáci priemysel. Zamestnávatelia požadovali, aby jazykové kurzy pre migrantov začali od prvého dňa po ich príchode a aby mladým migrantom bolo automaticky udelené právo na pobyt. Migrácia bola v Nemecku vnímaná ako zázračné riešenie demografického poklesu spôsobeného nízkou pôrodnosťou.
Podobne čísla z Veľkej Británie a ďalších krajín ukazujú, že migrujúci pracovníci môžu byť prínosom pre ekonomiku, pretože ich príspevok do systémov zdravotnej a sociálnej starostlivosti je väčší, než to, čo z neho dostávajú vo forme dávok či starostlivosti. No zároveň je tu riziko, že ich kultúrne dedičstvo v kombinácii so skúsenosťou diskriminácie v každodennom živote môžu vytvárať napätie a nedôveru a prerásť až do násilia.
Existuje len jeden spôsob, ako sa vyhnúť kolapsu nášho dôchodkového systému a zdravotníctva, ktoré už dnes predstavujú najväčšie výdavky rozpočtu v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ. Je potrebné zvýšiť podiel ľudí, ktorí pracujú. Hlavnou politickou prioritou každej starnúcej krajiny je nájsť ďalších ľudí, ktorí by mohli pracovať v ekonomike – ľudí, ktorí by nahradili deti, ktoré sa mali narodiť pre dvadsiatimi rokmi, ale sa nenarodili.
Aj preto vo svojom poslednom strategickom pláne Európa 2020 Európska komisia stanovila cieľ účasti žien i mužov vo veku 20-64 rokov na trhu práce vo výške 75 percent. Je to logické krátkodobé riešenie. No jeho problémom je, že rieši problém chýbajúcich detí iba dočasne. Potom ženy zostarnú. Ony sami budú potrebovať dôchodky a zdravotnú starostlivosť.
Politika postavená na chápaní človeka ako izolovaného jednotlivca vytrhnutého z prostredia rodiny vnáša nestabilitu do samotných základov spoločenského poriadku. Vedie k viacnásobnej diskriminácii žien z dôvodu absencie skutočne slobodnej voľby. Žena vo veku 20 až 64 rokov je považovaná v prvom rade za potenciálneho pracovníka, no zároveň sa tá istá žena v období od svojich šestnástich až kým nedosiahne 49 rokov môže stať matkou, pretože to je obdobie jej života, v ktorom je schopná prijať nový život a starať sa o svoje malé deti.
Dve verejné politiky sa tu škriepia o rovnakú kľúčovú populáciu: ženu vo veku 18 až 49 rokov. A žena, ktorá si slobodne zvolí svoj osobný rast investovaním do formovania ľudského potenciálu budúcich generácií, starostlivosti o závislé osoby (bez ohľadu na vek alebo stav závislosti), alebo do vytvárania sietí solidarity medzi generáciami, táto žena prehráva.
Pritom táto žena investuje do ľudského kapitálu. Ovocie z jej dlhodobej investície sa premieta cez tok budúcich príjmov, ktoré vytvára ľudský potenciál, pripomína nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (1992) Gary Becker. No neformálna práca vykonávaná ženami nie je zachytená v žiadnej štatistike a nie je uznaná, hoci všetci pozorovatelia sa zhodujú v tom, že v bežnom živote existuje.
Podľa ekonomickej logiky trhu by mal byť každý občan produktívneho veku začlenený do trhu práce. Logika ľudskej podstaty však hovorí, že novorodenec jednoducho potrebuje svoju matku a otca na vytvorenie riadneho základu pre rozvoj svojho ľudského potenciálu. Starostlivosť o dieťa vedie k nárastu úloh, ktoré spravidla vykonávajú matky, ale aj k prísnejšiemu časovému rozvrhu z dôvodu biologického rytmu dojčaťa.
Napriek tomu politika naďalej pokračuje v oddeľovaní profesionálneho a rodinného života. Ženám sa umožnil prístup k formálnej profesionálnej činnosti, avšak bez podstatného prepracovania spôsobu fungovania pracovného trhu. V takýchto podmienkach stráca pojem slobodnej voľby zmysel. Ak sa ženy chcú rozhodnúť medzi formálnym zamestnaním, všeobecne nazývaným „profesionálna kariéra“, a neformálnou netrhovou prácou, ktorá sa všeobecne nazýva „podpora ľudského potenciálu a solidarity medzi generáciami“, musia voliť medzi dvoma alternatívami, ktoré nie sú uznané za rovnocenné v ekonomickej rovine.
Na Vianoce pred dvomi rokmi zverejnil firemný gigant IKEA krátky dokumentárny film o deťom, ktoré boli požiadané, aby napísali dva  listy. V prvom z nich deti napísali Santa Clausovi, čo by chceli dostať na Vianoce. Niektoré deti si urobili dlhý zoznam hračiek iné uviedli iba jednu alebo dve, ktoré by naozaj veľmi chceli. Potom, čo list dokončili, dostali úlohu napísať druhý list adresovaný ich rodičom. V ňom mali písať, čo by najviac chceli od nich. Prekvapivo, všetkých 10 detí vo videu si prialo to isté: aby mohli stráviť viac času s mamou a otcom. Nakoniec deťom povedali, aby si vybrali, ktorý z týchto dvoch listov má byť odoslaný. A všetky deti si vybrali ten druhý – list, ktorý napísali svojim rodičom.
Toto video potvrdzuje to, čo nám naša intuícia hovorí po celý čas: že plný pracovný úväzok matiek nie je v najlepšom záujem ich detí. A ak spoločnosť ignoruje potreby detí, potom o 20 rokov tieto deti nebudú vidieť dôvod, prečo by mali priniesť obete kvôli dôchodkom pre nejakých starých ľudí, ktorí si pre ne nikdy nenašli čas.
V snahe oslobodiť jednotlivca sme opustili spoločné dobro. Naše spoločnosti začal riadiť egoizmus a to je podľa môjho názoru hlavnou príčinou nízkej plodnosti.
Žijeme v spoločnosti, v ktorej je dôchodkové zabezpečenie financované zo spoločného, ale starostlivosť o deti predstavuje súkromné náklady, na ktorých sa spoločnosť podieľa len symbolicky. Existujúci dôchodkový systém „nevidí“ investície rodičov do výchovy budúcich prispievateľov do dôchodkovej schémy. Vidí len pracovníkov, ktorí platia dane. To sa nedá zmeniť za rok ani za dva – ale každé opatrenie, ktoré zlepší postavenie rodín s deťmi, zmierni tvrdý dopad demografického kladiva. Zoči-voči tejto výzve a zodpovednosti sú narýchlo zlátané sociálne balíčky neuveriteľne krátkozrakým, nekoncepčným a nezodpovedným plytvaním.
Fungujúca spoločnosť sa skladá z jednoduchých stavebných kameňov, ktoré do seba zapadajú a vytvárajú zložitú, no zároveň pevnú štruktúru.
Prvým z týchto kameňov je úcta k ľudskému životu a jeho dôstojnosti. Je to základný stavebný prvok každej civilizovanej spoločnosti. Spochybnenie hodnoty ľudského života hoci aj v hraničných situáciách vytvára neistotu, priestor na obavy a pochybnosti. Slabé miesto, ktoré je zdrojom nestability. Trvanie na absolútnej hodnote života každého človeka a rešpektovanie jeho dôstojnosti za každých okolností obmedzuje svojvôľu väčšiny. Dáva nám istotu, že spoločenstvu na nás záleží a keď sa ocitneme v situácii, ktorú sami nedokážeme riešiť, môžeme sa spoľahnúť na pomoc ostatných členov spoločenstva.
Ďalším je hmotné zabezpečenie rodín, predovšetkým rodím s deťmi. Ak vieme, že rodina vytvára merateľné ekonomické hodnoty, musíme začať hovoriť o tom, ako to premietnuť do pohľadu štátu na rodinu. Dnes štát ponúka finančné stimuly a úľavy každému, kto zamestnáva ľudí – no je úplne slepý k práci, ktorú vykonáva každá žena, ktorá sa stará o dieťa či iného člena rodiny. Keby to však nerobila, musel by to urobiť niekto iný, a to za mzdu od štátu. Dotujeme pracovné miesta pre mladých absolventov škôl, dotujeme miesta v škôlkach a jasliach, zároveň však odmietame dať tieto peniaze matkám. Kým sa toto nezmení, zostanú reči o podpore rodiny len vzduchom zohriatym v pľúcach politika na teplotu ľudského tela. A rovnako reči o slobodnom výbere pre ženy medzi zamestnaním a rodinou. Naopak, zmena prístupu by dramaticky znížila nezamestnanosť a vytvorila priestor, v ktorom si každá žena môže nájsť takú kombináciu plateného zamestnania a starostlivosti o rodinu, aká jej najlepšie vyhovuje, pretože sa zbaví ekonomického tlaku, ktorý väčšinu žien núti čo najskôr sa vrátiť do plateného zamestnania na plný úväzok.
Slovenské Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dnes znižuje nezamestnanosť mladých ľudí do 29 rokov tak, že na nové pracovné miesto dáva firmám príspevok vo výške približne 430 € po dobu jedného roka, pokiaľ toto pracovné miesto udržia rok a pol. Prečo tento príspevok nemohlo ministerstvo RODINY ponúknuť rodinám s deťmi? Prečo aspoň časť tohto príspevku nemôžu dostať starí rodičia, ktorých láskavá starostlivosť o vnučka a vnukov je pre mnohé mladé rodiny jedinou záchranou v prvých rokoch manželstva? Pretože štát, ktorý prestal byť spoločenstvom a stal sa už len množinou jednotlivcov, si ešte aj zametanie ulíc cení viac, než výchovu a starostlivosť o deti v prvých rokoch života.
Ďalším stavebným kameňom dobre fungujúcej spoločnosti je zosúladenie pracovného a rodinného života. Táto tehlička je potrebná na znovunastolenie rovnováhy. Povolanie žien k materstvu robí z tejto rovnováhy otázku prežitia ľudského druhu. Čas, ktorý ženy venujú deťom, má zároveň obrovský význam pre ich budúcnosť, vrátane tej ekonomickej.
Dokazujú to napríklad aj výsledky dlhodobej štúdie, ktorá analyzovala dopad nórskej reformy materskej dovolenky, prijatej v roku 1977. Táto reforma rozšírila platenú a neplatenú materskú dovolenku z 12 týždňov neplateného voľna na 4 mesiace plateného a 12 mesiacov neplateného voľna. Štúdia ukázala, že čas, ktorý matky strávili s dieťaťom navyše, zvýšil šance dieťaťa nielen na ukončenie povinnej školskej dochádzky, ale aj na lepšie uplatnenie na trhu práce. Platy detí, ktorých matky využili možnosť zostať s nimi doma po reforme dlhšie, boli v tridsiatom roku životu v priemere o 5-8 percent vyššie, ako platy tých, ktoré sa narodili ešte pred reformou. Štúdia pritom poukázala na fakt, že tento jav bol zvlášť výrazný v prípade matiek, ktoré by si pred reformou mohli dovoliť len veľmi krátku materskú dovolenku.
Nezastupiteľnosti rodiny pri výchove detí som sa ja venovala v Pracovnom dokumente o príspevku európskych politík v oblasti rovnosti mužov a žien v boji proti kriminalite mladistvých. Zistenia medzinárodných inštitúcií potvrdzujú súvislosť medzi „rodinným faktorom“, rodičovskými právami a povinnosťami a kriminalitou mladistvých. Zo štúdií vyplýva, že u detí, ktorým sa venuje dostatočný rodičovský dohľad, je menej pravdepodobné, že sa zapletú do trestnej činnosti. Dysfunkčné rodinné prostredie – vyznačujúce sa konfliktami, nedostatočnou rodičovskou kontrolou, slabými väzbami a integráciou a predčasnou samostatnosťou – úzko súvisí s kriminalitou mladistvých. Čoraz väčšmi sa uznáva význam dobrých životných podmienok rodiny. Úspešnosť v škole do veľkej miery závisí od toho, či sú rodičia schopní poskytnúť svojim deťom ,štartovéʻ príležitosti. Toto je štvrtá tehlička – odovzdávanie ľudského kapitálu medzi generáciami.
Pred štyrmi rokmi portály profesia.sk a rodinka.sk odhadovali hodnotu neplatenej práce žien a matiek. Vyšlo im, že ak by sa spočítala trhová hodnota práce, ktorú odpracuje matka s dvoma deťmi na materskej dovolenke, podľa aktuálnych hodinových miezd za jednotlivé typy prác by mohla zarobiť až neuveriteľných 1536 eur. A to do celkovej sumy nezahrnuli nadčasy – prieskum však ukázal, že ženy starajúce sa o domácnosť „ťahali“ každý deň „dvanástky“, sedem dní v týždni vrátane víkendov!
Materstvo však znamená pre mnohé zamestnané ženy finančný postih. Po prvýkrát vtedy, keď sa jediným zdrojom ich príjmu stane materské a neskôr prípadne rodičovská dávka. A po druhýkrát vtedy, keď zistí, že za čas strávený starostlivosťou o narodené dieťa za ňu štát platil dôchodkové odvody zo 60 percent všeobecného vymeriavacieho základu – teda priemernej mzdy. Kvôli nízkemu príspevku štátu počas materskej a rodičovskej dovolenky sa žena a celá rodina dostáva pod silný ekonomický tlak.
Asi každá žena vníma materstvo vlastnou optikou. Pre niektoré je povolanie matky zmyslom ich života, pre iné je to dôležitá, ale nie jediná súčasť ich identity. Spoločnosť by mala tento fakt rešpektovať a vytvoriť ženám podmienky, ktoré rešpektujú dôležitosť materstva a rodiny a nenútia ženy vyberať si medzi rodinou a kariérou. To je možné len vtedy, ak odstránime ekonomický aj spoločenský tlak na ženy-matky. Matky, ktoré sa starajú o svoje deti, totiž nie sú ani choré, ani nezamestnané, ani na dovolenke.
Najlepšie riešenia zlej situácie rodín čeliacich riziku chudoby a sociálneho vylúčenia sú tie, ktoré umožnia takejto situácii predchádzať. Zvlášť zraniteľné sú mladé rodiny s dvomi a viac deťmi, preto predovšetkým rodičovský príspevok by mal odrážať skutočnú hodnotu starostlivosti o ďalšiu generáciu, ktorá predstavuje cenný ľudský kapitál.
Rumunský senát prijal tento rok už dva veľmi zaujímavé návrhy zamerané na podporu rodín s deťmi. Prvý žiadal, aby firmy, ktoré zamestnávajú matky s deťmi, dostali daňovú úľavu až do výšky 30 000 euro. Ešte zaujímavejší je druhý návrh. V ňom senátori žiadajú, aby matky s 3 a viac deťmi dostali od štátu vyznamenanie za hrdinstvo, titul „Matka-hrdinka“ a doživotnú rentu vo výške 50% čistej priemernej mzdy. Tomu hovorím konkrétne ocenenie práce matky!
Posledným stavebným prvkom, ktorý treba spomenúť, je aktívne starnutie a medzigeneračná solidarita, ktorá jediná dokáže zabezpečiť dôstojnú starobu. Tu si treba uvedomiť, že bez prirodzenej rodiny, je medzigeneračná solidarita len prázdnym slovom. Aká generácia to má byť solidárna, keď vezmeme rodine jej schopnosť reprodukcie? A s kým má byť solidárna, keď deti už po troch mesiacoch od pôrodu dáme na starosť cudzím ľuďom a matky nútime, aby sa vrátili naspäť do zamestnania na plný úväzok?
Ak spojíme rodinu a medzigeneračnú solidaritu, začne byť na prvý pohľad jasné, že jediným demograficky aj ekonomicky udržateľným modelom je rodina, založená manželstvom jedného muža a jednej ženy. Rodina, ktorá je schopná priviesť na svet dieťa a vychovať z neho zodpovedného človeka.
Toto všetko je možné zahrnúť pod pojem „family mainstreaming“, alebo „uplatňovania rodinného hľadiska“. Ide o systematické zohľadňovanie pozitívneho alebo negatívneho vplyvu všetkých opatrení, ktoré členské štáty a Únia prijímajú pri výkone svojich právomocí, na rodiny. Potvrdzuje to aj OECD, ktorá v niektorých svojich dokumentoch priamo odporúča podporu v prospech rodín. Hovorí o daňovej pomoci rodinám s deťmi, pružnejšom pracovnom čase a prijatí takých opatrení, ktorých cieľom je podporiť rodičov, aby sa väčšmi zaujímali o život svojich detí. Cieľom je pomôcť zamestnaným rodičom a umožniť čo najväčšiemu počtu z nich, najmä ženám, aby sa zapojili do trhu práce, ak si to želajú.
Je najvyšší čas, aby sa štát – a tým myslím rovnako Slovensko, ako EÚ – opäť stal spoločenstvom. To znamená v prvom rade začať venovať viac pozornosti rodinám. Uznať spoločenský aj ekonomický prínos žien a starých rodičov. Oceniť ich obrovskú zásluhu pri výchove najmladšej generácie a starostlivosť – nielen o domácnosť s malými deťmi, ale aj o tých dospelých členov rodiny, ktorí takúto starostlivosť potrebujú. Znamená to tiež zjednodušiť prácu na čiastočný úväzok. Pretože skutočne aktívna jeseň života, to nie je zákonom prikázané zvyšovanie veku odchodu do dôchodku, ale možnosť starých rodičov byť so svojimi vnúčatami a poskytnúť im to najlepšie – lásku a výchovu vo vlastnej rodine.
Ďakujem za pozornosť a teším sa na diskusiu.