Proti-rodinná agenda Európskej únie a agenda zameraná proti-životu: je tu nádej?
 
Roger KISKA


Solženicin raz napísal, že neexistuje taká vec ako čert v čiernom klobúku jazdiaci na čiernom koni. Myslel tým to, že ľudia sa zvyčajne ráno neprebúdzajú s úmyslom konať zlo. Keď politici a zákonodarcovia spôsobia škody, ich pôvodným úmyslom – čo je iróniou – bolo často konať dobro.
To isté  platí o Európskej únii. Úniu založili ľudia dobrej vôle; mnohí z nich boli veriaci, ktorí chceli spojiť európske záujmy, aby zabránili ďalšej svetovej vojne. To bolo základné východisko pre vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktoré sa neskôr stalo známym ako Európska únia. Avšak po kompletizácii interného trhu prišlo pokušenie rozšíriť záujem na oblasť sociálnej politiky a tzv. „ľudských práv“. Hovorím „takzvaných“, pretože definícia toho, čo je a čo nie je ľudským právom, často závisí na pozorovateľovi a v prípade mnohých legislatívcov na európskej úrovni je ich názor na spoločenské a ľudské práva úplne odlišný od názoru Cirkvi.
Preto by som dnes chcel stručne povedať niečo o troch veľmi reálnych nebezpečenstvách morálnej stavby Európy, budovanej z Bruselu. Prvá je antidiskriminačná legislatíva. Jedným z najväčších existenciálnych ohrození náboženskej slobody v Európe je dnes Európskou úniou navrhovaná smernica o rovnom zaobchádzaní s tovarmi a so službami. Ak bude táto direktíva prijatá, bude musieť byť transponovaná do národných legislatív všetkých 28 členských štátov EÚ, v ktorých bude „sexuálna orientácia“ dôvodom na ochranu pred diskrimináciou. Legislatíva môže spôsobiť, že v Európe budú denní poskytovatelia kresťanských bohoslužieb stíhaní. Ba čo viac, legislatíva je natoľko vágna, že môže byť beztrestne zneužitá.
Spomínaná direktíva napríklad zavádza pojem „obťažovania“ (angl. harassment). Ak sa jedinec, prijímajúci alebo odmietajúci istú službu, cíti byť obťažovaný, on alebo ona môže podať sťažnosť (a šokujúco, direktíva používa skôr subjektívny ako objektívny štandard). Rovnako šokujúce je, že tu platí prezumpcia viny, ktorú treba vyvrátiť. To značí, že poskytovateľ služby je vinný, pokým sa nedokáže, že je nevinný.
Pri pohľade na Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska (UK) môžeme vidieť, že tam prijatie podobnej legislatívy už viedlo k nárastu súdnych sporov. Niektorí poskytovatelia ubytovania boli zažalovaní, že vo svojom súkromnom byte odmietli poskytnúť jednoposteľovú izbu dvojiciam rovnakého pohlavia. Pestúnom bolo zasa odmietnuté právo na výchovu detí, pretože boli proti homosexuálnemu správaniu. Celá jedna diecéza bola úspešne zažalovaná, lebo odmietla zamestnať muža, ktorý otvorene viedol homosexuálny životný štýl, ako kňaza pre mladých.
Začnime najskôr krátkymi dejinami. V roku 2007 UK prijalo Smernice týkajúce sa sexuálnej orientácie. V roku 2007 – teda v tom istom roku, keď boli tieto smernice prijaté – existovalo v UK 14 kresťanských adopčných agentúr: 11 katolíckych adopčných agentúr v Anglicku a Walese; 2 rímsko-katolícke adopčné agentúry v Škótsku; a jedna evanjelická adopčná agentúra v Anglicku a Walese.
V dôsledku týchto smerníc utrpelo všetkých 14 agentúr vážne škody. Z týchto štrnástich – z ktorých niektoré existovali už sto a viac rokov a pripísalo sa im k dobru, že umiestnili do rodín tie najproblematickejšie deti – bolo 11 prinútených vzdať sa kresťanskej etiky a stať sa sekulárnymi adopčnými agentúrami, alebo úplne ukončiť svoju činnosť.
Aby sme si urobili lepšiu predstavu: dve katolícke adopčné agentúry v Škótsku uskutočnia každoročne priemerne 20 adopcií. 11 katolíckych agentúr v Anglicku a Walese vykonalo jednu tretinu súkromných adopcií v UK. Do času, keď musela Westministerská katolícka detská spoločnosť ukončiť svoju činnosť, poskytla službu viac ako 3000 deťom, mladým ľuďom a ich rodinám.
Pokým lamentujeme nad chýbajúcim étosom adopčných agentúr v dôsledku politiky „rodu“ (gender), rovnako poľutovaniahodné je to, že v mene tzv. „sexuálnej orientácie“ mnohé deti pre úbytok adopčných agentúr ostávajú v detských domovoch alebo v neadekvátnej pestúnskej starostlivosti.
Po druhé, Európska komisia sa snažila o vytvorenie legislatívy týkajúcej sa „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia na európskej úrovni pomocou argumentov „nadnárodného uznania“. Tento koncept – ktorý sa prepája s medzinárodným trhom – argumentuje tým, že z dôvodu slobodného cestovania občanov medzi krajinami EÚ musia byť „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia, ktoré boli legálne uzatvorené v krajinách pôvodu týchto dvojíc, uznávané aj v ostatných krajinách. Tým by sa de facto legalizovalo „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia vo všetkých 28 krajinách EÚ. Ak už raz sa manželstvo stane dostupné pre jednu kategóriu dvojíc rovnakého pohlavia, potom musí byť dostupné pre všetkých.
Úsilie komisie podporiť homosexuálnu agendu sa nezastaví len pri tomto. ILGA Europe, najväčšia organizácia s homosexuálnou agendou v Európe, veľkú väčšinu svojich finančných zdrojov dostáva od Európskej komisie; tá istá komisia potom lobuje za liberalizáciu zákonov o „manželstvách“ osôb rovnakého pohlavia a o ich práve na adopciu, a tiež za smernicu o rovnom zaobchádzaní. Bez týchto finančných zdrojov by ILGA Europe prestala existovať. Jedinými jej ďalšími podstatnými sponzormi sú holandská vláda a Sorosova nadácia. Konflikt záujmov je zrejmý. Ako môže byť komisia nestranná voči lobovaniu tej istej neziskovej organizácie, ktorú silne dotuje!
Podobne EÚ vytvorila Agentúru pre základné práva – agentúru, kde som vo volenom poradnom výbore strávil dva roky. Agentúra pre základné práva alebo FRA (Fundamental Rights Agency), ako sa zvykne nazývať, sa nehanbí za to, že podporuje homosexuálnu agendu, pričom tým otvorene a flagrantne porušuje svoje poslanie. Bola najsilnejšou podporovateľkou smernice o rovnom zaobchádzaní, hostila veľké podujatia pre stovky svojich členských organizácií (NGO), aby ich poučila o tom, ako treba lobovať v EÚ za prejdenie tejto smernice.
Všetko toto má veľký vplyv na zdravý život manželstva a rodiny v Európe. Rozklad manželskej kultúry a redefinícia manželstva vzhľadom na „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia má krutý dopad na schopnosť ľudí vychovávať vlastné deti. Keďže ideály manželského spolužitia (stálosť, výlučnosť a zameranie na rodinu) sa zrútili, štát bude musieť pozbierať jeho trosky prostredníctvom veľmi rozšírenej štátnej správy. Z dôvodu zvyšovania počtu rozvodov, sporov ohľadom starostlivosti o deti a platenie alimentov, bude musieť vláda zvýšiť počet sudcov, civilných zamestnancov a sociálnych pracovníkov zameraných na deti a rodiny. Bude treba viac policajtov, pretože vzrastie kriminalita detí, ktoré vyrastali v rozpadnutých rodinách. A štát bude musieť pomaly prevziať úlohu rodičov pre naše deti. Napríklad Brookings Institution zistila, že v samotnom USA bolo z výdavkov na sociálnu starostlivosť v rokoch 1970 – 1996 určených až 229 biliónov dolárov na dôsledky spojené s rozpadom manželstiev: tehotenstvo mladistvých, chudobu, kriminalitu, drogovú závislosti a zdravotné problémy. Ďalší prieskum z roku 2008 ukázal, že mimomanželské pôrody stoja amerických daňových poplatníkov každoročne 112 biliónov dolárov. Podobná situácia je v mnohých krajinách západnej Európy. 
V Európe je už takéto zasahovanie do tých najintímnejších detailov rodinného života samozrejmé. V Salzkotten v Nemecku bolo 14 kresťanských rodičov uväznených – niektorí na viac ako 40 dní a väčšina pri viacerých príležitostiach – jednoducho preto, že zobrali svoje 9 až 10-ročné deti z povinného dvojdňového vyučovania „sexuálnej výchovy“. Rovnako v Nemecku bolo pätnásťročné dievča umiestnené do psychiatrického zariadenia preto, že si želalo byť vzdelávané doma. Dôvodom pre jej zadržanie políciou a následné poslanie do psychiatrického zariadenia v Norimbergu bola chybná diagnóza jedného praktického lekára, podľa ktorého išlo u dievčaťa o „školofóbiu“.
Vo Švédsku bol sedemročný chlapec políciou a sociálnou službou násilne vyvedený z lietadla smerujúceho do Indie len preto, že bol vzdelávaný doma. Rodina sa sťahovala do Indie na misijnú prácu so sirotami. Polícia na to nemala oprávnenie a rodina nebola obvinená zo spáchania nijakého kriminálneho činu, keď bol – temer pred siedmimi rokmi – mladý Domenic Johansson odobratý svojim rodičom. V Španielsku Zapaterova vláda zaviedla povinné vyučovanie pod názvom „výchova k občianstvu“, počas ktorého sa malé deti indoktrinujú tým, že sú bombardované materiálmi propagujúcimi homosexuálne a hypersexuálne správanie, a tiež komunizmus, pričom agresívne zosmiešňujú Katolícku cirkev. Ešte šokujúcejšie je vari to, že napriek viac ako 50 000 sťažnostiam od rodičov, stovkám právnych žalôb a napokon i skupinovej právnej žalobe na Európskom súde pre ľudské práva, vláda odmietla všetky žiadosti o to, aby mali rodičia možnosť vziať dieťa z takejto výuky.
Jedným zo životne dôležitých a prirodzených prvkov manželského zväzku je jeho zameranie na rodinu. V súlade s tým, ako sa manželstvo postupne – od počiatku rozvodovosti (no-fault divorce), až po kultúru „manželstiev“ rovnakého pohlavia – redefinuje, zameriava sa čoraz viac na jednotlivých partnerov, a nie na deti. V príliš mnohých európskych zákonodarstvách preto štát prevzal úlohu rodičov a znemožnil tak tým rodičom, ktorí stále kladú dobro svojich detí nad svoje vlastné, naplno uskutočňovať ich rodičovské práva a povinnosti. Na opätovné vydobytie tejto právomoci, ktorá prirodzene patrí rodičom, musíme znovu vyžadovať definíciu prirodzenej rodiny – a tešiť sa z úrody sociálnych dobier, ktoré z nej vychádzajú.
Je evidentné, že podpora „manželstiev“ osôb rovnakého pohlavia a ochrana „sexuálnej orientácie“ na poli antidiskriminácie má dve fatálne chyby. Obe chyby sú navzájom prepojené v dôsledku mylnej predstavy, týkajúcej sa sobášom potvrdeného homosexuálneho správania a jeho filozofického odôvodnenia. „Sexuálna orientácia“ a „rod“ nemôžu byť konkrétne definované, lebo sú to „tekuté“ pojmy. Vnútorný subjektívny charakter ich už z definície robí neschopnými toho, aby boli legislatívne chránené bez narušenia ochrany základných práv, ako sú sloboda náboženstva a prejavu. Po druhé, keďže legislatíva týkajúca sa „manželstva“ osôb rovnakého pohlavia nie je v skutočnosti o manželstve – ale je umieračikom, ktorý odzváňa smrť konceptu manželstva, známemu viac ako 3000 rokov – jej dôsledky v každej oblasti spoločnosti, od slobody náboženstva po manželské práva – budú katastrofické. Dostatok príkladov už vidíme v Veľkej Británii, Nemecku a Švédsku, kde je homosexuálne správanie cenené viac ako iné súperiace práva a kultúra manželstva upadá až do bodu smrti. Ak riešenie existuje, potom ho treba hľadať v znovuobjavení skutočného významu manželského zväzku a v ňom obsiahnutých spoločenských dobier, akými sú: trvalosť, výlučnosť a zameranie na rodinu.
Agenda, ktorá nerešpektuje život, sa presadzuje aj na európskej úrovni. Podpora výskumu embryonálnych kmeňových buniek v kontexte rámcového programu je dobre známa a prebieha už niekoľko rokov. Čo však je menej známe, je výška finančnej podpory, ktorú poskytuje Európska komisia vykonávateľom potratov v cudzine v rámci balíka určeného na prevenciu prenosných ochorení. Medzinárodná organizácia pre plánované rodičovstvo je jedným z najväčších prijímateľov európskej finančnej podpory v tretích krajinách, pričom prostriedky sa používajú na vykonávanie potratov a antikoncepciu v krajinách tretieho sveta a  umožňujú tiež tejto organizácii lobovať u vlád krajín, kde potrat nie je povolený.
Zápas za nenarodené deti však rozhodne pokročil vpred. Súdny dvor Európskej únie v októbri 2011 v prípade Brustle v. Greenepeace vyriekol verdikt, že v kontexte patentového zákona sa má život chápať ako začínajúci počatím. Význam tohto rozhodnutia je dvojaký: po prvé, je to prvý medzinárodný rozsudok, ktorý tvrdí, že život musí byť chránený od počatia – hoci len v kontexte patentového práva. Po druhé, rozsudok pomáha informovať o tom, ako Európske spoločenstvo definuje ľudskú dôstojnosť v rámci 1. článku  Charty základných práv Európskej únie. Takto sa musíme pozerať aj na Dohodu z Ovieda o ľudských právach a biomedicíne. Článok 1 tejto dohody apeluje na ochranu ľudskej dôstojnosti a na záruky, že v rámci biológie a medicíny bude rešpektovaná fyzická integrita každej osoby.
Musíme tiež poznamenať, že Brüstlov rozsudok nebol vynesený vo vákuu. Smernice Európskeho patentového úradu boli vypracované už niekoľko rokov predtým, ako bola zavedená rovnaká legislatíva na ochranu ľudských embryí a proti zneužívaniu častí ľudského tela. Dohoda z Ovieda podobným spôsobom zamedzuje používaniu ľudských embryí a zakazuje vytvárať embryá na výskumné účely.
Vo vývoji zákonov týkajúcich sa vedeckej komunity vidíme stále rastúcu a silnejúcu ochranu nenarodených detí od počatia a tiež veľmi konzervatívnu definíciu ľudskej dôstojnosti. Precedentné právo Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti súvisiacej s prokreáciou je podobne viac-menej konzervatívne. V októbri 2011 napríklad Veľká komora zaujala rovnaký postoj v rozhodnutí, že Rakúsko neporušilo túto dohodu tým, že zakázalo používať spermie od darcov pre oplodnenie in vitro a darované vajíčka vo všeobecnosti. Jej zdôvodnenie spočívalo čiastočne v tom, že najlepší záujem dieťaťa je dostatočne presvedčivý argument, aby sa tieto dve formy umelého počatia zakázali.
Keď posudzujeme všetky tieto rozhodnutia spoločne – ako pochádzajúce od súdnych dvorov s najväčšou autoritou v Európe a v rámci časového obdobia ani nie jedného roku – vidíme, že hlavná paradigma sa posúva k tomu, ako definovať ľudský život, ľudskú dôstojnosť a právnu ochranu, ktorá z nich vyplýva.
Pokým sme značne znepokojení tým, čo sa deje na európskej úrovni, vidíme tiež dôvody pre nádej a nové príležitosti. Po nedávnom hlasovaní vo Veľkej Británii za vystúpenie z Európskej únie musia bruselskí tvorcovia politiky uznať, že obyvatelia Európy nie sú nadšení demokratickým deficitom, ktorý stelesňuje Európska komisia. Toto veľmi vážne zistenie – že teraz je v hre osud Európskej únie ako takej – je pre EÚ príležitosťou obmedziť agresívny tlak na vytváranie komplexnej európskej sociálnej politiky len podľa vlastných hodnôt a podľa hŕstky mimovládnych organizácií so zameraním proti životu a rodine, ktoré s ňou súhlasia.
Cirkev sa musí tejto diskusie zúčastňovať. Jej morálna autorita, hoci ňou často ľavicoví európski byrokrati opovrhujú, je stále rešpektovaná a vplyvná. Mojím presvedčením je, že tá istá dobrá vôľa, ktorá vytvorila Európsku úniu, sa môže spolu so silným, ale láskavým hlasom Cirkvi, stať zdrojom zmeny a reformy, ktorú EÚ zúfalo potrebuje. Závisí na tom budúcnosť nenarodených detí a rodín.