Family mainstreaming – východiskový bod z demografickej a kultúrnej krízy v Európe

Anna Záborská, MEP
 
Vaše Excelencie, vážení hostia,
 
som veľmi rada, že som dostala príležitosť povedať vám niečo na tému family mainstreaming z pohľadu členky Európskeho parlamentu. Zaoberám sa touto témou už od svojho prvého volebného obdobia v parlamente v r. 2004 – 2009, kedy som pôsobila ako predsedníčka Výboru pre práva žien a rodovú rovnosť. V roku 2010 som pripravila návrh správy o prínose európskych politík k boju proti kriminalite mládeže. V pracovnom dokumente, ktorý je dostupný na internetovej stránke parlamentu, uvádzam, že family mainstreaming na európskej úrovni „znamená systematické zohľadňovanie pozitívneho alebo negatívneho vplyvu všetkých opatrení, ktoré členské štáty a Európska únia prijímajú pri výkone svojich právomocí, na rodiny“.
Je veľmi dôležité, aby ľudia, ktorí sa zaoberajú osudom rodiny v Európe, podrobne sledovali všetky zmeny, ktoré sa týkajú tak konceptu rodiny, ako aj každodenného života miliónov rodín vo všetkých členských štátoch EÚ.
Dnes by som rada poukázala na to, ako demografické zmeny súvisia so zameraním pozornosti na problematiku rodu (gender mainstreaming) a s rodinou. Na začiatku chcem uviesť dve jednoduché tvrdenia. Prvé je faktom, druhé nie. Faktom je, že Európa starne. Druhé tvrdenie, hoci sa môže zdať najskôr ako fakt, je politickým názorom: všetci ľudia sú v podstate rovnakí.
Ohľadom faktu, že Európa zažíva demografickú zimu, existuje široká zhoda. No pamätám si, ako sa len pred pätnástimi rokmi národné vlády, komisári, ba i moji kolegovia v parlamente smiali, keď som sa snažila zvýšiť povedomie o bezprecedentnom starnutí Európy a jeho dôsledkoch.
Ak sa chceme vyhnúť kolapsu nášho dôchodkového a zdravotného systému, ktorý už dnes vo všetkých členských štátoch EÚ predstavuje najväčší balík výdavkov, existuje len jedno realistické riešenie: musíme nájsť spôsob ako zachovať aktívnu pracovnú silu. Totiž svet, kde budú prácu obstarávať inteligentní roboti namiesto ľudí, je ešte v nedohľadne.
A tu prichádza do hry druhé, politické tvrdenie. Myšlienka, že všetci ľudia sú v zásade rovnakí: rovnosť (égalité) – ale nie v politickom živote – vo všetkom. Majú mať rovnaké práva, rovnaké povinnosti. Môžu zohrávať v spoločenskom živote rovnakú rolu. A nezáleží na tom, či sú to muži alebo ženy, gejovia, lesby, transrodoví alebo heterosexuáli.
Vo svetle týchto dvoch jednoduchých tvrdení náhle pochopíme mnohé nedávne politické iniciatívy – vychádzajúce z Európskej komisie, Európskej rady, ale aj z niektorých členských štátov – ktoré majú negatívny dopad na naše rodiny.
Spoločnosť existuje iba tam, kde je dostatok ľudí, ktorí vykonávajú nevyhnutnú prácu: produkujú potraviny, šoférujú autobusy, budujú cesty a domy, predávajú a nakupujú tovary, liečia, vyučujú, robia výskum, atď. Ak totiž nie je táto práca urobená, ľudia trpia, alebo zomierajú. Preto je pre spoločnosť nutné, aby sa reprodukovala: dnešné deti budú zajtrajšími pracujúcimi.
A vieme, že dnes nemáme dostatok detí, aby sme zajtra mali dostatok pracujúcich. Ako odpoveď na pokles priemernej pôrodnosti sa Európa rozhodla zvýšiť percento žien na trhu práce. Strategický plán nazvaný „Európa 2020“ chce dosiahnuť 75-percentný podiel žien a mužov vo veku 20 – 64 rokov na trhu práce. Na dosiahnutie tohto cieľa bolo nevyhnutné ignorovať rolu ženy ako matky. Preto sa systematicky podkopáva osobitný status manželstva a rodiny.
Tento prístup, samozrejme, len dočasne rieši problém detí, ktoré budú raz chýbať na trhu práce. Dnešné ženy zostarnú. Medzitým budú deti poväčšine vychovávať cudzie osoby v predškolských či školských celodenných zariadeniach. A obávam sa, že keď nadíde čas, aby sa postarali o vlastných rodičov, budú s nimi len málo solidárne. Deti si zapamätajú, že ich rodičia tu pre ne nikdy skutočne neboli.
V decembri 2013 bol na obdobie rokov 2014 – 2020 prijatý program „Práva, rovnosť a občianstvo“. Kvôli podpore rovnosti ako „rovnakosti“ bola ohrozená prirodzená rodina, rodina, ktorá je tradične založená na manželstve medzi mužom a ženou.
Politika práv a občianstva EÚ si vytýčila za cieľ bojovať proti všetkým formám diskriminácie. A pravdaže, nesmie existovať nijaká diskriminácia, nijaké neférové zaobchádzanie s ľuďmi na základe ich viery, národnosti, pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Problém je, že v našej dobe mnohí považujú za diskriminačnú aj definíciu manželstva ako zväzku medzi mužom a ženou. Oprávnené volanie proti diskriminácii sa teda zneužíva na vyvíjanie tlaku na členské štáty EÚ, aby zaistili pre homosexuálne partnerstvá takú istú ochranu, ako má manželstvo. Alebo, aby redefinovali manželstvo tak, že bude zahŕňať aj páry rovnakého pohlavia. 
Program zameraný na práva a občianstvo slúži na podporu občianskych organizácií a národných inštitúcií v boji proti diskriminácii z akéhokoľvek dôvodu, vrátane sexuálnej orientácie a rodovej identity. A to aj tých organizácií, ktorých jediným cieľom je rovnaký právny status pre všetky formy spolužitia – hoci tieto nikdy neposkytnú pre trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti porovnateľný prínos ako manželstvo. Takže boj proti diskriminácii môže napokon viesť k spochybneniu úlohy prirodzenej rodiny založenej na manželstve, ako základnom prvku spoločnosti.
Je iba logické, že ak sa raz spoločnosť rozhodne ignorovať jedinečnú úlohu žien ako matiek, s ich osobitnými potrebami a zodpovednosťou, potom už neexistuje zdôvodnenie výlučného statusu manželstva. Ak je spoločenská úloha žien a mužov zameniteľná, potom sa manželstvo stáva civilným zväzkom medzi akýmikoľvek dvoma dospelými osobami, ktoré slobodne vyjadria svoj súhlas.
Zhrňme to: faktom je, že nedostatok detí bude mať vážny dopad na našu budúcnosť, pretože v istom momente tu nebude dostatok ľudí, aby sa vykonala všetka nevyhnutná práca. Na dočasné oddialenie problému sa prijalo väčšinové rozhodnutie o zvýšení počtu zamestnaných žien, čím sa poprie ich osobitná úloha ako matiek. V dôsledku toho budú deti tráviť čoraz menej času s aspoň jedným rodičom a  utrpí tým medzigeneračná solidarita. Tým poklesne význam manželstva aj prirodzenej rodiny, ktorá je na ňom založená.
Všetky tieto zmeny však iba oddialia nevyhnutné dôsledky, lebo demografický deficit ostáva faktom. Takže namiesto čakania na zázrak musíme k politike úplnej rovnosti a medzigeneračného odcudzenia ponúknuť nejakú alternatívu. Nazývam ju „family mainstreaming“. Znamená to, že sa do centra pozornosti každej verejnej politiky postaví prirodzená rodina a jej záujmy. Znamená to, že sa prehodnotia zákony, subvenčné schémy, vládne programy a dane s ohľadom na ich dopad na rodinu. Znamená to, že sa v Európe vytvorí také prostredie, ktoré bude priateľské voči rodine a bude motivovať rodičov privádzať na tento svet deti a vychovávať z nich zodpovedných občanov.
Európska legislatíva je tak veľmi sústredená na mužov a ženy, pracujúcich a deti, že často vôbec nevidí rodinu. Práve členské štáty a ich vlády môžu takto rozlišovať. A občania členských štátov EÚ môžu urobiť „family mainstreaming“ hlavnou témou. Podporou manželstva a prirodzených rodín podporujeme to najlepšie prostredie pre počatie, narodenie a výchovu dieťaťa.
Našťastie pre ľudstvo, často dostávame druhú šancu a môžeme napraviť svoje chyby. V tomto prípade to nie je jednoduchá úloha. No verím, že je nielen možné, ale aj nevyhnutné vrátiť rodinu späť do centra verejnej politiky. Verím, že je stále možné vrátiť sa k rešpektovaniu ľudskej dôstojnosti a integrity v politike, ale aj v každodennom živote.
Hovorila som o rodine, demografii a politike. No názov môjho príspevku napovedá, že sa má týkať aj kultúrneho rozmeru. To je téma, o ktorej by sa dalo diskutovať celý deň, tak mi dovoľte povedať len toto: kultúra je mysliteľná iba v spoločenstve. A spoločenstvo je vo svojej podstate rozšírenou rodinou.
Významný americký románopisec Kurt Vonnegut často hovoril, že mnohé manželstvá prežívajú krízu, pretože ľudia už viac nemajú širokú rodinu. Manžel, manželka a jedno či dve deti nie sú rodinou podobne, ako ani sušienky Oreo nie sú raňajkami. Ako Vonnegut vravieval, je to len zraniteľná jednotka na prežitie. Pri viacerých príležitostiach zopakoval:
„Bývalo to tak, že keď sa muž a žena zosobášili, nevesta získala oveľa viac osôb, s ktorými si mohla o všeličom pohovoriť. Ženích získal oveľa viac kamarátov, ktorým mohol hovoriť hlúpe vtipy. (...) Ale pre väčšinu z nás, pokiaľ sme sa zosobášili v tejto dobe, to znamená len o jednu osobu naviac. Ženích dostáva navyše jedného priateľa, ale je to žena. Žena získava navyše jednu osobu, s ktorou sa môže porozprávať, ale je to muž. Keď má dnes manželský pár nejaký spor, myslia si, že je to o peniazoch, alebo o moci, alebo o sexe, alebo ako vychovávať deti. No v skutočnosti hovoria jeden druhému, hoci si to neuvedomujú, toto: ,Potrebujem viac ľudí ako len jedného!ʻ.“
Naša schopnosť pochopiť rodinu a to, prečo ľudia potrebujú byť súčasťou rodiny, sa odzrkadľuje v našich komunitách, v spoločnosti ako celku, v našej kultúre. A naopak: zmeny v našom spoločenskom živote a kultúre sa odzrkadľujú v živote našich rodín. Preto na politike záleží, ale preto je tiež potrebné doplniť ju pastoračnou prácou v rodinách, pre rodiny a s rodinami.
V tomto duchu by som rada využila túto príležitosť a požiadala každého z vás, Excelencie, aby ste verejne znovu potvrdili vašu podporu tomuto európskemu projektu. Ja prvá pripúšťam, že je v ňom veľa trhlín, ktoré treba napraviť. Viac ako dvanásť rokov som venovala tomu, že som sa snažila napraviť aspoň niektoré z nich. No v čase rastúcej neistoty je dôležité uistiť sa, že naša konštruktívna kritika nebude zle pochopená zo strany našich bratov a sestier a zneužitá tými, čo hrozia nielen vytvorením trhlín, ale zničením samotných základov pokoja a prosperity v Európe.