ČÍTANIA A TEXTY
na hlbšie prežívanie a slávenie
Dňa modlitieb za posväcovanie kňazov



BIBLICKÉ ČÍTANIA

Evanjelium podľa Jána: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (15, 14 – 17)
Evanjelium podľa Lukáša: „Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.‘ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: ,Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.‘ (…) Vznikol medzi nimi aj spor, kto je z nich asi najväčší. Povedal im: ,Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom? A ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje‘.“ (22, 14 – 27)
Evanjelium podľa Jána: „Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Źidmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ,Pokoj vám!‘ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: ,Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.‘ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: ,Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané‘.“ (20, 19 – 23)
List Hebrejom: „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: ,Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil‘; ako aj na inom mieste hovorí: ,Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.‘ On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho.” (5, 1 – 10)

PATRISTICKÉ ČÍTANIA
„Spravovanie nebeských dobier je zverené ľuďom, ktorí žijú na tejto zemi. Majú moc, ktorú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom. Veď im nikdy nepovedal: ,Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi‘ (Mt 18, 18). […] Či im vari nedal všetku moc? ,Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané,‘ hovorí Pán (Jn 20, 23). Ktorá moc môže byť väčšia? ,Otec…všetok súd odovzdal Synovi,‘ (Jn 5, 22) a ja vidím, že Boží Syn im túto moc odovzdal. Je to akoby boli presadení do neba, akoby už prekročili ľudskú prirodzenosť, akoby boli zbavení všetkých našich ľudských nedostatkov“ (Sv. Ján Zlatoústy, De sacerdotio, III, 4 – 5).
„Kňazom je zverené duchovné zrodenie duší: oni umožňujú dušiam sa zrodiť do života. Prostredníctvom kňazov si obliekame Krista, prostredníctvom nich sme s Božím Synom pochovaní a stávame sa údmi onoho blaženého Kristovho tela. Preto si ich musíme uctiť viac ako našich rodičov. Tí nás zrodili z krvi a zo žiadosti tela (porov. Jn 1, 13), kňazi nám však umožnili znovu sa narodiť ako Božie deti, oni sú nástrojmi nášho blaženého znovuzrodenia, našej slobody a našej účasti na poriadku milosti” (Sv. Ján Zlatoústy, De sacerdotio, III, 6).

„Náš Pán a Spasiteľ hovorí: Ak nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe život. Moje telo je totiž pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj (porov. Jn 6, 54 – 55). Ježiš je jednoducho vo všetkom a skrze všetko: preto je celé jeho telo pokrmom a všetka jeho krv nápojom. Každé jeho dielo je sväté a každé jeho slovo je pravdivé: preto aj jeho telo je pravým pokrmom a jeho krv je pravým nápojom. Telom a krvou svojho slova napojí a nasýti celé ľudské pokolenie ako skutočným nápojom a pokrmom. Po jeho tele sú na druhom mieste rovnako skutočným pokrmom Peter a Pavol a všetci apoštoli; na treťom mieste ich učeníci: a tak sa každý podľa množstva svojich zásluh alebo čistoty svojich zmyslov môže stať skutočným pokrmom pre svojho blížneho [...] každý človek má v sebe nejaký pokrm; ak je dobrý, zo zásob srdca vynáša dobré veci (porov. Mt 12, 35) a ponúka ich blížnemu, ktorý z nich čerpá čistý pokrm, ak je však zlý a predkladá zlé veci, ponúka svojmu blížnemu nečisté jedlo“ (Origenes, Homilia in Leviticum, 7, 5).

ČÍTANIA Z MAGISTÉRIA

„Najvyšší dôvod (eximia ratio) ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi. Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom (hanc intimam ac vitalem coniunctionem cum Deo)“ (Gaudium et spes, 19 a Katechizmus Katolíckej cirkvi, 27).

„Zdroj svätosti môžeme nájsť v predmete nášho kňazstva, v láske, ktorou je naše kňazstvo preniknuté. Pastoračné kňazstvo je také, ktoré navyše, zo svojej podstaty, prijíma priamo lásku Boha, ktorú ochraňuje. Toto kňazstvo v súlade s Božím úmyslom uskutočňuje vyliatie Božej lásky na ľudí. Pán chce spasiť svet a vybral si na to niektorých ľudí. Sme to my. Jeho láska prechádza priamo cez kňazstvo, ktoré je určené nato, aby všetku túto lásku prijalo a vylialo ju na druhých. Neexistuje väčšia láska ako tá, ktorá dáva svoj život za druhých, hovorí Kristus. Sme na ceste k svätosti, ešte sme ju nedosiahli, ale sme na ceste, ktorou prešiel Kristus a ktorej nás učil, aby sme dosiahli svätosť: jeho svätosť. Aj v našom živote, takom aký je, ako ho opisuje a upravuje kánonické právo, môžeme nájsť nevyčerpateľný zdroj svätosti. A vedzte, že ho musíme nájsť. […] Zaviazali sme sa, ako hovorí sv. Tomáš – učiteľ, ktorý oslavoval a bránil vznešenosť a dôstojnosť rehoľných sľubov a rehoľného stavu – od kňaza sa v službe dušiam požaduje ešte väčší záväzok usilovať sa o svätosť ako od rehoľníka. S týmto vysvetlením, akú svätosť to treba získať, cestou postupného nadobúdania, a je tu niečo, z čoho sme pohnutí a chvejeme sa, a temer si želáme ujsť ako farár z Arsu, čo nás zaväzuje ju uskutočňovať. Mali by sme ju vlastniť, v našom kňazstve musí byť imanentne prítomná svätosť a láska. Svätosť uskutočňujeme v excercenda perfectione, nie v acquirenda perfectione, ako rehoľný stav. A čím menej nachádzame oporu prostriedkoch a organizáciách, ktoré vzďaľujú nebezpečenstvá a umožňujú rozvíjať čnosti, tým viac musíme dbať o to – ak chceme splniť svoje poslanie – aby sme v sebe posilnili zmysel pre potrebu Kristovej blízkosti, jeho nasledovania, prijatia jeho milostí, aby sme mohli žiť podľa neho a posväcovať sa ako on. To ale znamená, že v starostlivosti o duše musíme byť vnútorne primknutí k nášmu kňazskému povolaniu. Pritom často pozorujem u kňazov stav, takpovediac úniku, bedákania, planého špekulovania, že keby boli na inom mieste, darilo by sa im oveľa lepšie […]. To je klamstvo, synovia moji a priatelia moji, to nie je psychológia arského farára. On nás učí, že musíme byť pevne ukotvení vo vlastnom poslaní, nech už je akékoľvek, a byť s ním takpovediac v súznení, úplne sa mu oddať a nechcieť uniknúť“ (kardinál G. B. MONTINI, príhovor z 18. novembra 1959, in Discorsi e scritti milanesi 1954–1963, Brescia, Istituto Paolo VI, 1997, s. 3153–3169, citácia zo strán 3162–63).

 „Ako ohlasovatelia Krista sme predovšetkým pozvaní žiť v jeho blízkosti: nemožno dať druhým to, čo sami nemáme! Jestvuje smäd po Kristovi, ktorý sa i napriek tomu, že často sa to javí opačne, vynára aj v súčasnej spoločnosti a prejavuje sa i uprostred nesúrodosti nových foriem spirituality, pričom ho vidno dokonca i vtedy, keď sa pri veľkých etických otázkach svedectvo Cirkvi stáva znakom protirečenia. Tento smäd po Kristovi – viac či menej vedomý – sa nedá utíšiť prázdnymi slovami. Len autentickí svedkovia dokážu vierohodne vyžarovať spásonosné slovo” (JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2001).

„Iba on môže povedať: ,Toto je moje telo – toto je moja krv.‘ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my biedne ľudské bytosti môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým ,ja‘, – in persona Christi. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Toto dojemné tajomstvo, ktoré sa nás pri každom slávení tejto sviatosti vždy nanovo dotýka, si zvlášť pripomíname na Zelený štvrtok. Aby sa nám to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve. 
Preto sa znovu zamyslime nad znakmi, skrze ktoré nám bola táto sviatosť udelená. Ústrednú úlohu pri tom zohralo prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si ma Kristus privlastnil, hovoriac: ,Ty mi patríš.‘ Tým mi však tiež povedal: ,Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky. Zostaň v mojich rukách a daj mi tie svoje.‘ […] Pán nás urobil svojimi priateľmi: všetko nám zveril; zveril nám seba samého, takže môžeme hovoriť s jeho ,ja‘ – in persona Christi capitis. Aká dôvera! On sa skutočne odovzdal do našich rúk. […] ,Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme skutočne hovoriť in persona Christi, i keď naša vnútorná vzdialenosť od Krista nemôže spochybniť platnosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom, značí byť človekom modlitby. Pomocou nej ho spoznáme a prekonáme nevedomosť tých, ktorí sú iba sluhami. Tak sa naučíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom zároveň znamená priateľstvo s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, v spoločenstve s hlavou i telom; v plodnom viniči Cirkvi, oživovanom jej Pánom. Iba v nej je vďaka Pánovi Sväté písmo stále živým a aktuálnym slovom. Bez živého subjektu Cirkvi objímajúceho všetky časy by sa Biblia rozdrobila na často nesúrodé spisy a stala by sa knihou minulosti. V súčasnosti k nám prehovára len tam, kde je prítomnosť – kde je Kristus prítomný medzi nami; čiže v tele svojej Cirkvi. Byť kňazom znamená stávať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz väčšmi, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha, no nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť, vstal z mŕtvych a vytvoril v sebe miesto pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom. To je naše kňazské povolanie - iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie”  (Benedikt XVI., Homília na Zelený štvrtok, 13. apríla 2006).

ČÍTANIA ZO SPISOV SVÄTÝCH

Sv. Gregor Veľký
„My, ktorí slávime tajomstvo Pánovho umučenia, musíme napodobňovať to, čo robíme. A vtedy Hostia zaujme pred Božou tvárou naše miesto, pretože my sami sa staneme hostiou.“ (Dialógy, 4, 59).

Sv. Katarína Sienská
„Nechcel som, aby sa úcta voči nim oslabila […] pretože každá úcta, ktorá sa im preukazuje, nepreukazuje sa im, ale preukazuje sa mne, z moci Krvi, ktorú som im zveril do správy.  Ak by nebolo tohto, patrila by im taká istá úcta ako ostatným ľuďom na svete, nie väčšia […] A tak nech ich neurážajú, lebo keď ich urážajú, urážajú mňa, a nie ich. Zakázal som to a povedal som, že nechcem, aby sa mojich služobníkov dotkla ruka časnej moci.“  (Dialóg o Božej prozreteľnosti, kap. 116; porov. Ź 104,15).



Sv. Terézia z Lisieux
„Modliť sa za hriešnikov ma uchvacovalo, ale modliť sa duše kňazov, ktoré som považovala za krištáľovo čisté, sa mi zdalo divné! [...] Ach, v Taliansku som pochopila svoje povolanie! Nešla som zbytočne príliš ďaleko pre také užitočné poznanie! [...] Počas jedného mesiaca som žila s mnohými svätými kňazmi  a videla som, že ich vznešená dôstojnosť ich síce povznáša nad anjelov, no napriek tomu nie sú menej slabými a krehkými ľuďmi. [...] Ak svätí kňazi, ktorých nazýva Ježiš vo svätom evanjeliu ,soľou zeme‘, ukazujú svojím správaním, že nanajvýš potrebujú modlitby, čo povedať o tých, ktorí sú vlažní? Nepovedal Ježiš aj to: ,Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?‘“ (Púť do Ríma, s. 119).
„Milá Matka, aké krásne je povolanie, ktoré má za cieľ uchovávať soľ, určenú pre duše! To je povolanie Karmelu, pretože jediným cieľom našich modlitieb a našich obetí je byť apoštolkou apoštolov, modliť sa za nich, zatiaľ čo oni hlásajú dušiam evanjelium svojimi slovami, a hlavne svojím príkladom...“ (Ms A 56r ).
Hľa, čo sa stalo, keď 17. júla dostala tento presmutný list od sestry Celiny: „Raz sme náhodou vošli do akéhosi úbohého kostolíka. Musela som sa veľmi premáhať, aby som zadržala slzy. Len si pomysli: svätostánok bez závesov, naozajstná tmavá diera, možno skrýša pavúkov, biedne cibórium – zdalo sa mi medené, a čím bolo prikryté? Špinavou handrou, čo už nemala náležitý tvar... A v cibóriu jediná hostia. Źiaľ, v tej farnosti viac nepotrebovali: nijaké sväté prijímanie cez rok okrem Veľkej noci. Tí vlažní kňazi na vidieku, čo majú po celý deň zatvorený kostol. Napokon sú starí a bez prostriedkov. Ó, Terézia, ten pohľad mi trhal srdce na kusy!“ (List 129).
Nasledujúci deň, kým sa sestra zaoberala kupovaním nového cibória a na Karmeli pripravovali vyšívaný závoj – Terézia odpovedala:
„Keby si vedela, ako sa Tvoj list prihovoril mojej duši... Drahá Celina, urobme si v našom srdci malý svätostánok, kde by sa Ježiš mohol utiahnuť, poteší sa a zabudne, na čo my nemôžeme zabudnúť: na nevďačnosť duší, ktoré ho opúšťajú v prázdnom svätostánku!... ,Otvor mi, sestra moja, priateľka moja, holubička moja čistá. Namoklo rosou moje temeno, nočnými kropajami moje kučery.‘ (Pieseň piesní 5, 2): hľa, ako sa Ježiš prihovára našej duši, keď je opustený a pokorený! Celina, myslím si, že najväčšmi ho trápi zabudnutie!“ (List 108).
„Drahá Celina, stále Ti chcem povedať to isté. Ach, modlime sa za kňazov, každým dňom sa ukazuje, akí sú Ježišovi priatelia vzácni... Myslím, že to musí pociťovať ešte silnejšie ako nevďačnosť, najmä ak vidí, že jemu zasvätené duše dávajú iným svoje srdce, ktoré patrí výlučne jemu...“ (List 122).
Potrebujeme kňazov „ktorí vedia milovať Ježiša... a ktorí sa ho dotýkajú tak nežne ako Mária, keď ho hladkala v kolíske!“ (List 101). (slov. preklad Mária Gálová, vyšlo pod názvom Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre: Listy. Súborné dielo, 2. zväzok, Bratislava, Lúč 1999)
Modlitba sv. Terézie za misionára, ktorý jej bol zverený: „Ó, môj Ježišu! ďakujem ti, že si splnil jednu z mojich najväčších túžob, túžbu mať brata, kňaza a apoštola... Cítim sa veľmi nehodná tejto priazne, ale pretože si láskavo udelil svojej úbohej malej neveste milosť pracovať zvlášť na posväcovaní duše určenej za kňaza, s radosťou ti za ňu obetujem všetky modlitby a obety, ktoré ti môžem predniesť. Prosím ťa, môj Bože, nepozeraj na to, čím som, ale na to, čím by som mala a chcela byť, totiž rehoľníčkou úplne zapálenou láskou k tebe. Pane, ty vieš, že mojou jedinou ctižiadosťou je pričiniť sa, aby ťa ľudia poznali a milovali, a teraz sa moja túžba splní. Ja sa môžem len modliť a trpieť, ale duša, s ktorou si ma láskavo spojil sladkými putami lásky k blížnemu, bude bojovať na šírej pláni, aby ti získavala srdcia, a ja ťa budem na vrchu Karmel pokorne prosiť, aby si jej dal zvíťaziť. Božský Ježišu, vypočuj prosbu, ktorú ti prednášam za toho, čo chce byť tvojím misionárom. Ochráň ho v nebezpečenstvách sveta, daj, aby čoraz lepšie pocítil ničotu a márnosť pominuteľných vecí, ako aj šťastie vedieť nimi pohŕdať z lásky k tebe. Nech už teraz jeho vznešený apoštolát pôsobí na tých, čo ho obklopujú, nech je apoštolom hodným tvojho Najsvätejšieho Srdca...
Ó, Mária, láskavá Kráľovná Karmelu, tebe zverujem dušu budúceho kňaza, ktorého nehodnou sestričkou som práve ja. Ráč ho poučiť, s akou  láskou si sa dotýkala božského Dieťaťa Ježiša a zavíjala ho do plienok, aby mohol raz pristúpiť ku svätému oltáru a držať vo svojich rukách nebeského Kráľa. A ešte ťa prosím, aby si ho vždy chránila svojím panenským plášťom až do tej šťastnej chvíle, keď opustí toto slzavé údolie a bude môcť pozerať na tvoju nádheru a po celú večnosť požívať ovocie svojho slávneho apoštolátu...“ (slov. preklad F. Kostolanský, in: Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre: Vstupujem do života. Súborné dielo, 4. zväzok, Bratislava, Lúč, 2006, modl. 8).

Don Gnocchi
Medzi svojimi vojakmi z alpského pluku v ľadovej ruskej zime meditoval: „Keď počas nocí strávených v zákopoch, hlbokých nocí prerušovaných nočnými morami, máš to šťastie, že nesieš Krista a on ti zľahka spočíva na srdci, tak si – bez akejkoľvek neúctivosti – spomenieš na neporovnateľné privilégium Panny Márie... A práve vďaka nemu sa zobudíš na úsvite, a nie, ako si bol presvedčený, vinou osamelej a akoby svätorúhačskej pušky... Či vari si na sklonku nekonečného dňa nepocítil, že aj tvoj neviditeľný a prítomný Sprievodca pociťuje tvoju vlastnú únavu a únavu tvojich vojakov...? Či to nebola len halucinácia z únavy, šťastná a krátka ilúzia prekvapenia v spektre lúčov zapadajúceho slnka, chvíľa sladkého zovretia srdca a návalu krvi, keď si videl jeho postavu sklonenú nad rýchlo zbaleným batohom, a zaradenú s ostatnými do dlhej histórie alpských bojovníkov?”. A ešte epizóda s dôstojníkom, ktorý sa pýta, náhlivo prechádzajúc okolo: „Máš Pána?” – „Áno.” – „Daj mi ho pobozkať“.

Charles de Foucauld
„Ty si tu, môj Pane Ježišu, v Najsvätejšej Eucharistii! Si len meter odo mňa v tomto svätostánku! Tvoje telo, tvoja duša, tvoje božstvo, celé tvoje bytie je tu v dvojakej prirodzenosti. Ako si mi blízko, Božej môj! Nebol si bližšie ani Panne Márii v mesiacoch, keď ťa nosila pod srdcom, ako si blízky mne, keď si ťa teraz kladiem na jazyk pri svätom prijímaní. Nebol si bližšie ani Panne Márii a svätému Jozefovi v betlehemskej maštali, či v nazaretskom dome, pri úteku do Egypta alebo v ostatných okamihoch života tejto božskej rodiny, ako si mne v tejto chvíli, a tak často, tak často, v tomto svätostánku! Svätá Mária Magdaléna ti nebola bližšie, keď sedela pri tvojich nohách v Betánii, ako ja, keď som pri tomto oltári. Nebol si bližšie ani svojim apoštolom, keď si sedával medzi nimi, ako si teraz blízko mňa, ó,  môj Bože... Keď nám naše povinnosti a Božia vôľa dovolia disponovať nejakým voľným časom, nestráviť ho pred svätostánkom by znamenalo, že vo svete existuje niečo lepšie, ako spočinúť pri Pánových nohách. A bola by hlúposť myslieť si, že existuje niečo lepšie, čo môžeme urobiť pre jeho slávu, ako zotrvať pri jeho nohách“ (Écrits Spirituels, s. 69–70).

Edita Steinová
„Źiť eucharistickým spôsobom znamená vyjsť zo seba samých, z obmedzenosti vlastného života a rásť do šírky Kristovho života. Kto hľadá Pána v jeho dome, nežiada ho len o to, aby sa postaral o neho a o jeho záležitosti. Sám sa začína zaujímať o Pánove veci. Každodenná účasť na obete nás automaticky zapája do liturgického života. Omšové modlitby a obrady ostávajú prítomné v našej duši počas liturgického roka, v dejinách spásy, a umožňuje nám čoraz hlbšie preniknúť do ich významu. A úkon obetovania vtláča do nás zakaždým znova ústredné tajomstvo našej viery, ktoré je oporou univerzálnych dejín: tajomstvo vtelenia a vykúpenia. Kto má citlivého ducha a srdce nedokáže byť tak blízko pri oltárnej obete bez toho, aby sám neprejavil ochotu obetovať sa, bez toho, aby nezahorel túžbou po zapojení svojho bezvýznamného osobného života do veľkého diela Vykupiteľa, v ktorom sa rozplynie. Kresťanské tajomstvá predstavujú nerozdeliteľný celok. Ak preniknete do jedného, pochopíte všetky ostatné“ (WS, 23).

Modlitba za svätú Cirkev a za kňazov
Ježišu môj, prosím ťa za celú Cirkev,
udeľ jej lásku a svetlo svojho Ducha,
daj moc kňazským slovám,
aby sa zatvrdilé srdcia kajali
a navrátili k tebe, Pane.
Pane, daj nám svätých kňazov,
ty sám ich zachovávaj vo svätosti.
Ó, božský a najvyšší Kňaz,
nech ich sila tvojho milosrdenstva
sprevádza všade a chráni ich
od nástrah a osídiel diablových,
ktoré sú neprestajne nastavované na kňazské duše.
Nech sila tvojho milosrdenstva,
ó, Pane, zničí a navnivoč obráti všetko,
čo by mohlo poškvrniť svätosť kňaza,
lebo ty môžeš všetko.
Môj najmilší Ježišu,
prosím ťa  o víťazstvo Cirkvi,
o požehnanie pre Svätého Otca i pre celé duchovenstvo,
o milosť obrátenia zatvrdilých hriešnikov;
prosím ťa o zvláštne požehnanie a svetlo pre kňazov,
u ktorých sa budem v živote spovedať.
(Sv. Faustína Kowalská, v brožúrke Ježišu, dôverujem v teba, VIA Trnava, 1995)

SPYTOVANIE SVEDOMIA PRE KŇAZOV

1. „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19).
Usilujem sa vo svojom kňazstve vážne o svätosť?  Som presvedčený, že plodnosť mojej kňazskej služby pochádza od Boha a že s milosťou Ducha Svätého sa môžem stotožniť s Kristom a dať svoj život za spásu sveta?

2. „Toto je moje telo” (Mt 26, 26).
Je obeta svätej omše centrom môjho vnútorného života? Pripravujem sa na ňu dôsledne, slávim ju pobožne a sústredím sa po nej na poďakovanie? Je pre mňa svätá omša zvyčajným hlavným bodom môjho dňa, pokiaľ ide o chválenie Boha, ďakovanie mu za jeho dobrodenia, utiekanie sa k jeho dobrote a prosenie o odpustenie mojich hriechov i hriechov všetkých ľudí?

3. „Strávi ma horlivosť za tvoj dom“ (Jn 2, 17).
Slávim omšu podľa ustanovených obradov a noriem, s tou pravou motiváciou a podľa schválených liturgických kníh? Som pozorný voči svätým spôsobom uchovávaným vo svätostánku a pravidelne ich obnovujem? Uchovávam starostlivo posvätné nádoby? Nosím dôstojne všetky posvätné odevy predpísané Cirkvou, vo vedomí, že konám in persona Christi Capitis?

4. „Ostaňte v mojej láske!” (Jn 15, 9).
Prenikne ma zakaždým radosť pred Ježišom Kristom prítomným v Najsvätejšej sviatosti, pri meditácii a tichej adorácii? Navštevujem verne každý deň Najsvätejšiu sviatosť? Je môj poklad vo svätostánku?

5. „Vysvetli nám podobenstvo” (Mt 13, 36).
Robím si pozorne každý deň meditáciu a usilujem sa prekonať rôzne rozptýlenia, ktoré ma oddeľujú od Boha, hľadajúc svetlo Pána, ktorému slúžim? Meditujem vytrvalo nad Svätým písmom? Odriekam pozorne svoje pravidelné modlitby?

6. „Treba sa stále modliť a neochabovať” (Lk 18,1).
Slávim každý deň dôstojne, pozorne a pobožne celú liturgiu hodín? Som verný svojmu záväzku voči Kristovi v tomto dôležitom rozmere svojej služby a modlím sa v mene celej Cirkvi?

7. „Príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21).
Je Pán Ježiš Kristus skutočnou láskou môjho života? Dodržiavam s radosťou záväzok svojej lásky k Bohu v zachovávaní celibátu? Zotrvával som vedome v nečistých myšlienkach, túžbach alebo činoch. Viedol som nevhodnú konverzáciu? Vyhľadával som okolnosti, kde hrozil hriech proti čistote? Strážil som svoj pohľad? Bol som zdržanlivý v správaní sa k rôznym kategóriám osôb? Predstavuje môj život pre veriacich svedectvo o tom, že čistota je niečo možné, plodné a radostné?

8. „Kto si ty?“ (Jn 1, 20).
Nachádzam vo svojom zvyčajnom správaní prvky slabosti, lenivosti a skleslosti? Sú moje rozhovory v súlade s ľudským i nadprirodzeným zmyslom, ako sa na kňaza patrí? Dávam si pozor, aby som konal tak, že do môjho života nevstúpia povrchné či ľahtikárske prvky? Sú všetky moje skutky v súlade s mojím kňazským stavom?

9. „Syn človeka nemá kde hlavu skloniť” (Mt 8, 20).
Milujem kresťanskú chudobu? Spočíva moje srdce v Bohu a som vnútorne slobodný od všetkého ostatného? Som ochotný vzdať sa svojho aktuálneho pohodlia, svojich osobných plánov, svojich legitímnych náklonností preto, aby som lepšie slúžil Bohu? Vlastním nadbytočné veci, robil som zbytočné nákupy, alebo sa nechávam uniesť konzumnými túžbami? Robím, čo sa dá, pre to, aby som chvíle odpočinku a dovolenky prežíval v Božej prítomnosti, pripomínajúc si, že som aj v týchto chvíľach vždy a na každom mieste kňazom?

10. „Tieto veci si skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým” (Mt 11, 25).
Existujú v mojom živote hriechy z pýchy: vnútorné ťažkosti, nedotklivosť, podráždenosť, odpor voči odpúšťaniu, sklon k malomyseľnosti, atď.? Vyprosujem si od Boha čnosť pokory?

11. „A hneď vyšla krv a voda” (Jn 19, 34).
Som presvedčený, že konaním „v osobe Krista“ som priamo zapojený do Kristovho tela, ktorým je Cirkev? Môžem úprimne povedať, že milujem Cirkev a že s radosťou slúžim jej rozvoju, jej veci, každému z jej členov, celému ľudstvu?

12. „Ty si Peter” (Mt 16, 18).
Nihil sine episcopo – nič bez biskupa – hovorieval sv. Ignác Antiochijský: sú tieto slová základom mojej kňazskej služby? Prijal som poslušne príkazy, rady alebo usmernenia od svojho ordinára? Modlím sa osobitne za Svätého Otca, v plnej jednote s jeho učením a úmyslami?

13. „Aby ste sa milovali navzájom” (Jn 13, 34).
Zaobchádzal som dôsledne s láskou so svojimi bratmi kňazmi, alebo som sa, naopak, o nich nezaujímal pre svoj egoizmus, apatiu alebo ľahostajnosť? Kritizoval som svojich bratov v kňazstve? Stál som pri tých, ktorých postihlo fyzické alebo morálne utrpenie? Źijem bratstvo, aby nikto nebol sám? Správam sa ku všetkým svojim bratom kňazom a aj veriacim laikom s rovnakou láskou a trpezlivosťou ako Kristus?

14. „Ja som cesta, pravda a život” (Jn 14, 6).
Poznám detailne učenie Cirkvi? Prijímam a odovzdávam ho verne? Som si vedomý, že učiť to, čo nie je v súlade či už so slávnostným alebo riadnym magistériom, predstavuje vážny priestupok, ktorý škodí dušiam?

15. „Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11).
Ohlasovanie Božieho slova privádza veriacich k sviatostiam.  Spovedám sa pravidelne a často, v súlade so svojím stavom a svätými vecami, ktorými sa zaoberám? Slávim obetavo sviatosť zmierenia? Som dostatočne často k dispozícii, pokiaľ ide o duchovné vedenie veriacich? Venujem mu osobitný čas? Pripravujem si starostlivo homíliu a katechézy? Kážem so zápalom a láskou k Bohu?

16. „Povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu” (Mk 3, 13).
Som pozorný voči zárodkom povolania ku kňazstvu alebo na zasvätený život? Usilujem sa šíriť medzi veriacimi väčšie povedomie o univerzálnom povolaní ku svätosti? Prosím veriacich, aby sa modlili za duchovné povolania a za posvätenie kňazov?

17. „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť” (Mt 20, 28).
Snažil som sa počas dňa venovať druhým a slúžiť im v duchu evanjelia? Prejavoval som skrze svoje činy Pánovu lásku? Vidím v kríži prítomného Ježiša Krista a jeho víťaznú lásku? Je môj každodenný život poznačený duchom služby? Považujem vykonávanie autority spojenej so svojím úradom za neodmysliteľnú formu služby?
18. „Źíznim” (Jn 19, 28).
Skutočne som sa obetavo modlil a posväcoval pre duše, ktoré mi Boh zveril? Plním si svoje pastoračné povinnosti? Starám sa aj o duše zosnulých veriacich?

19. „Hľa, tvoj syn!...Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 26 – 27).
Vkladám celú svoju nádej do Svätej Panny, Matky kňazov, aby som viac miloval jej Syna Ježiša a naučil ho druhých milovať? Pestujem mariánsku úctu? Vyhradzujem si každý deň čas na posvätný ruženec? Utiekam sa pod jej materskú ochranu v boji proti démonom, žiadostivosti a svetáckosti?

20. „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha” (Lk 23, 44).
Som pripravený poslúžiť zomierajúcim a vyslúžiť im sviatosť? Uvažujem vo svojej osobnej meditácii, v katechéze a v bežnom hlásaní učenia Cirkvi o posledných veciach? Prosím o milosť vytrvania až do konca a vyzývam veriacich, aby robili podobne? Obetujem často a pobožne úmysly za duše zosnulých?